Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, June 24, 2021

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2CoCsp/71/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7617212048
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 06. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Slovinská

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2021:7617212048.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvKošiciachvsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.AnnySlovinskejasudkýňJUDr.

Aleny Mikovej a JUDr. Zuzany Matyiovej v spore žalobcov: 1/ O.. S. J., E., nar. XX.X.XXXX, bytom F. U.
XXXX/XX, J. F. R. a 2/ O.. D. J., nar. XX.X.XXXX, bytom F. U. Č.. XXXX/XX, J.J. F. R., zastúpení JUDr.
Martin Babjak, advokát, Kováčska 40, Košice, proti žalovanému Prima banka Slovensko, a. s., so sídlom
Hodžova č. 11, Žilina, IČO: 31 575 951, zastúpený Advokátska kancelária Sedlačko & Partners, s.r.o.,
Štefánikova č. 8, Bratislava, IČO: 36853186 v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaní
žalobcov a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 14. februára 2018,
č.k. 11Csp/220/2017-131

r o z h o d o l :

Potvrdzuje I. výrok rozsudku v časti o povinnosti žalovaného na zaplatenie sumy 387,64 € s úrokom
z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 61,33 € od 15.06.2015 do zaplatenia, zo sumy 61,33
€ od 14.07.2015 do zaplatenia, zo sumy 61,33 € od 14.08.2015 do zaplatenia, zo sumy 61,33 € od
14.09.2015 do zaplatenia, zo sumy 61,33 € od 14.10.2015 do zaplatenia, zo sumy 54,31 € od 16.11.2015
dozaplatenia,zosumy1,56€od14.12.2015dozaplatenia,zosumy1,56€od14.01.2016dozaplatenia,
zo sumy 1,56 € od 15.02.2016 do zaplatenia, zo sumy 1,56 € od 14.03.2016 do zaplatenia, s úrokom
z omeškania vo výške 8,00 % ročne zo sumy 1,56 € od 14.04.2016 do zaplatenia, zo sumy 1,56 € od

16.05.2016 do zaplatenia, zo sumy 1,56 € od 14.06.2016 do zaplatenia, zo sumy 1,56 € od 14.07.2016
dozaplatenia,zosumy1,56€od15.08.2016dozaplatenia,zosumy1,56€od14.09.2016dozaplatenia,
zo sumy 1,56 € od 14.10.2016 do zaplatenia, zo sumy 1,36 € od 14.11.2016 do zaplatenia, zo sumy
1,36 € od 14.12.2016 do zaplatenia, zo sumy 1,36 € od 16.01.2017 do zaplatenia, zo sumy 1,36 € od
14.02.2017dozaplatenia,zosumy1,36€od14.03.2017dozaplatenia,zosumy1,36€od18.04.2017do
zaplatenia,zosumy1,36€od15.05.2017dozaplateniavlehotedotrochdníodprávoplatnostirozsudku,
a mení I. výrok rozsudku v prevyšujúcom rozsahu o zaplatenie sumy 738,81 € s príslušenstvom tak,
že žalobu v tejto časti zamieta.

Potvrdzuje II. výrok rozsudku o povinnosti žalovaného na zaplatenie finančného zadosťučinenia 500 €
v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Žiadna zo strán sporu nemá právo na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo len „okresný súd“) rozsudkom
uvedeným v záhlaví uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcom titulom vydania bezdôvodného

obohatenia sumu 1.126,45 € s úrokmi z omeškania (I. výrok), žalobcom priznal proti žalovanému ako
finančné zadosťučinenie pre spotrebiteľa sumu 500 € (II. výrok), zamietol žalobu v prevyšujúcej časti
(III. výrokom) a rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania (IV. výrokom).2. Predmetom konania bol nárok žalobcov na vydanie bezdôvodného obohatenia zo zmluvy o úvere č.
18/374/08 uzavretej so žalovaným dňa 24.10.2008, ktoré žalovaný získal prijatím plnenia z neplatnej
dohody o zmene úrokových sadzieb vo výške 1.126,45 €, a primerané finančné zadosťučinenie za

poškodenie práv spotrebiteľa podľa § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene
zákona o priestupku (ďalej zák. č. 250/07 Z.z.), ktoré žalobcovia žiadali v sume 2.500 €.

3. Krajský súd v Košiciach konajúci o odvolaní žalobcov proti výroku rozsudku o trovách konania a
odvolaní žalovaného proti vyhovujúcim výrokom rozsudku a výroku o trovách konania, rozsudkom

zo dňa 18.4.2019 sp.zn. 2Co/166/2018 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o priznaní
finančného zadosťučinenia a v časti o povinnosti žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia
v sume 387,54 € s úrokmi z omeškania, v zostávajúcom rozsahu nároku na vydanie bezdôvodného
obohatenia rozsudok zmenil a žalobu vo výške 738,81 € s príslušenstvom zamietol, žiadnej zo strán
nepriznal právo na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania.

4. Rozsudok odvolacieho súdu bol založený na odlišnom právnom posúdení premlčania nároku
na vydanie bezdôvodného obohatenia, z ktorých dôvodov odvolací súd v časti plnenia konštatoval
oneskorenosť uplatnenia nároku v konaní pred súdom, preto rozsudok okresného súdu zmenil tak,
že žalobu v rozsahu premlčanej pohľadávky žalobcov zamietol. Súd prvej inštancie pri posudzovaní
dôvodnosti procesnej obrany žalovaného o premlčaní nároku žalobcov na vydanie bezdôvodného

obohatenia aplikoval § 397 Obchodného zákonníka (Obch. zák.) upravujúceho štvorročnú premlčaciu
dobu majúc za podstatné, že tento nárok vyplýva zo zmluvy o úvere, ktorý sa podľa § 261 Obch.
zák. radí medzi tzv. absolútne obchodné vzťahy, a konštatoval, že žalobcovia si svoj nárok uplatnili
pred jej uplynutím. Odvolací súd zohľadňujúc, že zmluva o úvere mala súčasne charakter zmluvy
spotrebiteľskej vychádzal z názoru, že premlčanie nároku na bezdôvodné obohatenie je potrebné

posudzovať podľa § 107 Občianskeho zákonníka (OZ) ustanovujúcom dvojročnú subjektívnu a trojročnú
objektívnu premlčaciu dobu. Odvolací súd vychádzal z § 52 ods. 2 veta tretia OZ v znení účinnom od
1.4.2015, podľa ktorého na všetky právne vzťahy ktorých účastníkom je spotrebiteľ sa vždy prednostne
použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.
Odvolací súd odkázal aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo/14/2014, 3Cdo/87/2017,

8MCdo/13/2014, 4MCdo/17/2014, 8Cdo/102/2017, Ústavného súdu SR I.ÚS/402/2013, III.ÚS/194/2016
konštatujúcich správnosť záveru, že na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, je
potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka a nevznikali pochybnosti o správnosti aplikácie
občianskoprávnej úpravy inštitútu premlčania na právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ.
Odvolací súd uzavrel, že nemá dôvod sa od uvedenej súdnej praxe odchýliť ani v predmetnom spore.

5. Na základe sťažnosti žalobcov Ústavný súd SR nálezom zo dňa 23.6.2020 sp. zn. IV.ÚS/84/2019-45
zrušil vyššie uvedený rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 18.4.2019 sp.zn. 2Co/166/2018 a
vrátil mu vec na ďalšie konanie. Ústavný súd konštatoval porušenie práv sťažovateľov na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ústavný súd uviedol, že krajský súd sa dostatočne
nevysporiadal s námietkou sťažovateľov týkajúcou sa retroaktivity § 52 ods. 1 tretej vety Občianskeho
zákonníka, nereagoval adekvátne na sťažovateľmi tvrdený rozpor medzi prvou vetou a treťou vetou
predmetného § 52 OZ, iba formálne poukázal na § 52 ods. 2 tretiu vetu OZ a s ním súvisiacu judikatúru,
ktorá sa podľa názoru ústavného súdu nevzťahovala na predmetnú procesnú situáciu. Ústavný súd

poukázal na to, že judikatúra najvyššieho ale aj ústavného súdu, na ktorú v odôvodnení krajský súd
odkazoval, sa týkala výlučne situácií, v ktorých si dodávateľ vymáhal peňažné plnenie od spotrebiteľov,
a teda sa riešilo premlčanie nárokov dodávateľa proti spotrebiteľovi. V prejednávanej veci však bola
situácia opačná, keď peňažného plnenia sa domáhali spotrebitelia proti dodávateľovi, preto poukaz
na túto judikatúru bez komentára prečo je relevantná, nebol v danej situácii zo strany krajského súdu

dostatočný. K námietke sťažovateľov, ktorí poukazovali na neprípustnú retroaktivitu aplikácie § 52 ods.
2 tretia veta OZ ústavný súd podotkol, že vznikom nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia vzniklo
u veriteľa časovo limitované oprávnenie na vynútenie subjektívneho práva. Zmena premlčacej doby
po vzniku nároku do tohto oprávnenia nepochybne zasahuje. Ak by sa pripustilo, že § 52 ods. 2 tretia
veta OZ sa má vzťahovať k otázke premlčania už na existujúce nároky, potom je namieste hovoriť

o retroaktivite, pretože sa mení obsah právneho vzťahu vzniknutého pred účinnosťou novej úpravy.
Uviedol, že sťažovatelia majú technicky pravdu, ak namietajú, že spôsob akým aplikoval odvolací súd §
52 ods. 2 tretiu vetu OZ retroaktívne zasiahol do ich subjektívnych práv. K rozhodnutiu Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 4MCdo/14/2014, na ktoré odvolací súd poukázal, ústavný súd uviedol, že pokiaľ z rozhodnutianajvyššieho súdu vyplývalo, že § 52 ods. 2 tretia veta OZ sa od účinnosti ustanovenia vzťahuje aj na
právne vzťahy založené pred týmto dňom, najvyšší súd uvedené uviedol v kontexte neopodstatnenosti
vydania kasačného rozhodnutia, keď v dôsledku zmeny v právnom poriadku, ku ktorej došlo, bude súd

ktorému sa vec zrušila, nútený rozhodnúť rovnako ako v preskúmavanom rozhodnutí a súčasne najvyšší
súd posudzoval retroaktivitu zákonných ustanovení na ochranu spotrebiteľa, ktoré pôsobili v prospech
spotrebiteľa, keďže tento vystupoval v pozícii dlžníka. Postup krajského súdu tak ústavný súd hodnotil
ako taký, keď čiastkový záver najvyššieho súdu vytrhol z kontextu a použil na odlišnú situáciu.

6. V ďalšom ústavný súd konštatoval, že medzi prvou a treťou vetou § 52 ods. 2 OZ existuje určité
napätie, buď sa použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, ak je to v prospech zmluvnej strany,
ktorá je spotrebiteľom (prvá veta), alebo na právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ sa vždy
prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka (tretia veta). Zdôraznil, že ak v odvolacom
konaní sporová strana poukáže na tento rozpor, je úlohou odvolacieho súdu bude vysvetliť ako sa s
týmto rozporom vysporiadal. Stav keď odvolací súd uprednostnil tretiu vetu a ignoroval prvú vetu napriek

tomu, že ňou argumentovali sťažovatelia, nemôže obstáť vo vzťahu k povinnosti riadne odôvodniť svoje
rozhodnutie a teda v konečnom dôsledku vo vzťahu k základnému právu na súdnu ochranu. Ústavný
súd uzavrel, že povinnosťou krajského súdu bude znova rozhodnúť o odvolaniach strán proti rozsudku
okresného súdu, vysporiadať sa adekvátne s otázkou retroaktivity § 52 ods. 2 tretia veta OZ, s rozporom
medzi prvou a treťou vetou predmetného zákonného ustanovenia, prípadne vysvetliť, prečo považoval

súdne rozhodnutia týkajúce sa odlišnej procesnej situácie spotrebiteľov za relevantné aj v tomto prípade.

7. V súlade s rozhodnutím Ústavného súdu SR Krajský súd v Košiciach opätovne prejednal odvolaním
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie.

8. Bezdôvodné obohatenie v rozsahu 1.126,45 € mal žalovaný získať prijatím plnenia z neplatnej
dohody o zmene úrokových sadzieb v zmluve o úvere č. 18/374/08 uzavretej medzi stranami sporu
dňa 24.10.2008, na podklade ktorej bol žalobcom poskytnutý bezúčelový úver vo výške 89.623,58 € s
úrokovou sadzbou 5,75% (pôvodná sadzba 6,4% dodatkom v deň podpisu zmluvy znížená o 0,65%)
pozostávajúcejzosadzbyBRIBOR(aktuálneEURIBOR)aúrokovéhorozpätia1,53%ročne.Pouplynutí

5-ročnejdobyfixáciežalovanýjednostranne,abezvopredjednoznačnezadefinovanýchapreukázaných
podmienok zmeny úrokovej sadzby, zmenil úrokovú sadzbu úveru v časti úrokového rozpätia na hodnotu
4,25%, čo v pomere k v tom čase platnej hodnote EURIBOR 0,54% predstavovalo úroky z úveru 4,79%,
hoci podľa podmienok zmluvy pri úrokovom rozpätí 1,53% a hodnote úrokovej sadzby EURIBOR 0,54%,
mala byť hodnota úrokov z úveru len na úrovni 2,07%. Výška bezdôvodného obohatenia bola vyčíslená

ako rozdiel sumy splátok splatných v čase od 14.6.2014 do 15.5.2017, ktorú by boli žalobcovia povinní
uhradiť pri sadzbe dohodnutej podľa zmluvy vo výške 2,07%, a sumou, ktorú v splátkach v skutočnosti
uhradili podľa úrokovej sadzby požadovanej žalobcom. Nárok na primerané finančné zadosťučinenie
žalobcovia odôvodňovali postupom žalovaného, ktorý do vopred pripravenej zmluvy zakoncipoval
ustanovenie o zmenách úrokovej sadzby majúce povahu neprijateľnej zmluvnej podmienky, čím

spôsobil majetkovú ujmu žalobcom spočívajúcu v nákladoch na poštovné, telefón, cestovné spojené
s reklamáciou neoprávneného zvyšovania úrokovej sadzby, následnými súdnymi spormi, právnym
zastúpením, s tým súvisiacu stratu času, psychickú traumu v dôsledku stresu spojeného so súdnym
konaním i neoprávneným zvyšovaním životných nákladov pri úhrade zvýšených splátok, ktoré trvalo
dlhšiu dobu. Výšku požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia odôvodňovali aj sankčným

charakterom tohto inštitútu.

9. Súd prvej inštancie pri rozhodnutí vychádzal zo skutkových zistení vyplývajúcich mu z obsahu
zmluvy o úvere č. 18/374/08 zo dňa 24.10.2008 (ďalej tiež „úverová zmluva“), oznámení žalobcu
o úprave úrokových sadzieb, obsahu predsúdnej korešpondencie strán sporu, v ktorej žalobcovia

namietali dôvodnosť a zákonnosť zvýšenia úrokových sadzieb, prihliadajúc na právoplatné rozhodnutie
Okresného súdu Spišská Nová Ves v konaní sp.zn. 1C/165/2014 vedenom medzi totožnými stranami
sporu, v ktorom bolo vyhovené návrhu žalobcov na vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie od
14.1.2014 do 14.5.2014, z totožnej zmluvy z rovnakých právnych a skutkových dôvodov založených
na neopodstatnenej zmene úrokovej sadzby úveru poskytnutého podľa zmluvy č. 18/374/08 zo dňa

24.10.2008. Zohľadňujúc postavenie zmluvných strán a charakter záväzku, okresný súd právny vzťah
posudzoval podľa § 497 Obchodného zákonníka (Obch. zák.) o zmluve o úvere, súčasne prihliadajúc na
spotrebiteľský charakter zmluvného vzťahu podľa § 52, § 53 Občianskeho zákonníka (OZ). Vyhodnotil
ako nedôvodnú námietku žalovaného o nedostatku právomoci súdu na rozhodnutie sporu s poukazomna rozhodcovskú doložku obsiahnutú v Čl. 14. 4 zmluvy, ktorú posúdil podľa § 53 ods.3, § 53 ods. 4 písm.
r/ OZ ako neprijateľnú zmluvnú podmienku a teda neplatnú, keď mal zistené, že rozhodcovská doložka
nebola predmetom individuálnej dohody, a žalobcovia v čase uzatvárania zmluvy nemali vedomosť o

existencii rozhodcovskej doložky neprehľadne umiestnenej v zmluve, ani neboli upovedomení o tom, čo
by takáto zmluvná podmienka mala pre ich postavenie znamenať. Súd prvej inštancie poukazujúc na
Čl. 2 Základných princípov Civilného sporového poriadku (CSP) o zásade právnej istoty, § 219 ods. 4 v
spojení s § 228 ods.1 CSP o nezmeniteľnosti právoplatne vydaného rozhodnutia medzi stranami sporu
konštatoval, že v časti nároku žalobcov na vydanie bezdôvodného obohatenia nemá dôvod sa odchýliť

od právoplatného rozsudku vydaného v konaní Okresného súdu Spišská Nová Ves sp.zn. 1C/165/2014,
v ktorom bol prijatý záver, že žalovaný nepreukázal oprávnenie na zmenu úrokovej sadzby podľa Čl.
4.5. úverovej zmluvy. Napriek uvedenému okresný súd preskúmal sporné ustanovenie úverovej zmluvy
so záverom, že umožňovalo banke jednostranne meniť zmluvné podmienky spôsobom pripúšťajúcim
uplatnenie svojvôle dodávateľa, čím výrazne znevýhodňovalo spotrebiteľa, čo je v priamom rozpore s
§ 53 ods.4 písm. i/ OZ, preto sa jedná o neprijateľnú, a teda neplatnú zmluvnú podmienku. Oprávnenie

žalovanéhona zmenuúrokovejsadzbyzmluvybolviazanénanejednoznačné,nezrozumiteľné kritérium
„zmena miery rizika klienta“, ktorý pojem nebol žiadnym spôsobom definovaný v zmluve ani v
obchodných podmienkach, bol nepredvídateľný pre žalobcov ako spotrebiteľov, a sám žalovaný ho v
konaní nevedel nijakým spôsobom zdôvodniť.

10. Okresný súd ako nedôvodnú hodnotil námietku premlčania uplatnenú žalovaným podľa § 107
ods. 2 OZ o uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty na uplatnenie nároku, keď premlčanie
posudzoval podľa § 397 Obch. zák. upravujúceho štvorročnú premlčaciu lehotu. Vychádzal z názoru,
že Občiansky zákonník do záväzkového vzťahu založeného na zmluve o úvere majúcej povahu tzv.
absolútneho obchodu, vstupuje len v rozsahu ustanovení týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa, ako aj

v rozsahu použitia výkladu priaznivejšieho pre spotrebiteľa, preto pokiaľ je aj inštitút bezdôvodného
obohatenia upravený ustanoveniami Občianskeho zákonníka, lehota na uplatnenie práva na vydanie
bezdôvodného obohatenia bude vychádzať z § 397 Obchodného zákonníka. Pretože žaloba bola
podaná dňa 14.6.2017 k uplynutiu štvorročnej premlčacej lehoty na uplatnenie nároku, ktorý bol splatný
počnúc dňom 16.6.2014, nemohlo dôjsť. Suma peňažného plnenia zodpovedajúca nároku na vydanie

bezdôvodného obohatenia nebola sporná, a bola žalobcom v uplatňovanom rozsahu priznaná spoločne
s úrokmi z omeškania podľa § 517 ods. 2 OZ v spojení s § 3 nar. vl. č. 87/1995 Z.z., v nadväznosti na
čas vzniku bezdôvodného obohatenia.

11. Okresný súd priznal žalobcom právo na primerané finančné zadosťučinenie podľa § 3 ods. 5 zákona

č. 250/07 Z.z., ktorý nárok vznikne spotrebiteľovi v prípade úspešného uplatnenia porušenia práva alebo
povinnosti dodávateľom na súde. Okresný súd konštatoval, že žalobcovia úspešne uplatnili nárok na
vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 309,50 € v konaní Okresného súdu Spišská Nová Ves
sp.zn. 1C 165/2014, s prihliadnutím na ktoré rozhodnutie a výšku v ňom priznaného peňažného plnenia,
za primerané finančné zadosťučinenie považoval sumu 500 €. Pri posudzovaní tohto nároku nevzal do

úvahy výsledok prebiehajúceho sporu dôvodiac, že nárok podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/07 Z.z. vzniká
až právoplatnosťou rozhodnutia.

12. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol po citácii § 255 ods. 1, 2 CSP uvádzajúc, že žalobe
čiastočne vyhovel, čiastočne bola zamietnutá, preto ani jedna zo sporových strán nemala vo veci plný

úspech, z ktorých dôvodov žiadnej z nich náhradu trov nepriznal.

13. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie obe strany sporu. Žalobcovia odvolaním napadli výrok
rozsudku o nároku na náhradu trov konania uplatňujúc odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm.
h/ CSP, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Žalovaný podal odvolanie proti vyhovujúcim výrokom rozsudku a súvisiacemu výroku o náhrade trov
konania dovolávajúc sa existencie odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/, f/, h/ CSP, že súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (b), súd prvej inštancie dospel na základe
vykonanýchdôkazovknesprávnymskutkovýmzisteniam(f)arozhodnutiesúduprvejinštancievychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci (h).

14. Žalobcovia v odvolaní vo vzťahu k výroku o trovách konania argumentovali, že pomeriavajúc
procesný úspech v konaní považujú sa za úspešnú stranu sporu, nakoľko plnenie uplatňované žalobouim bolo priznané, keď rozhodnutie o priznaní rozsahu primeraného finančného zadosťučinenia záviselo
od úvahy súdu. V takých prípadoch je dôvodné pri posudzovaní úspechu v konaní vychádzať z doterajšej
súdnej praxe reagujúcej na úpravu obsiahnutú v § 142 ods. 3 OSP účinného do 30.6.2016, podľa ktorej

platilo, že aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu, ak
mal úspech v pomerne nepatrnej časti, ale rozhodnutie záviselo od úvahy súdu. Pri interpretácii pojmu
úspech vo veci, je potrebné skúmať úspešnosť len čo do základu nároku, nie však už čo do výšky
priznaného plnenia, z ktorých dôvodov im mala byť priznaná plná náhrada trov konania. Žalobcovia
žiadali, aby odvolací súd rozhodnutie v napadnutom výroku o nároku na náhradu trov konania zmenil

tak, že žalobcom prizná právo na náhradu trov voči žalovanému v rozsahu 100%.

15. Žalovaný v odvolaní tvrdil, že súd vo svojom rozhodnutí nereagoval na jeho námietky o tom, že
žalobcovia nie sú bežnými spotrebiteľmi a pri posudzovaní platnosti rozhodcovskej doložky nezohľadnil
ich vzdelanie, ako i fakt, že vykonávali tiež podnikateľskú činnosť. Rozhodcovské konanie je bežnou
súčasťou riešenia sporu v obchodnoprávnych vzťahoch, rozhodcovské doložky sa využívali v bežnom

obchodnomstykuuž14rokov,oktorýchskutočnostiachžalobcoviavzhľadomnaichvzdelanie,pracovné
zaradenie, museli mať vedomosť. Rozhodcovskú doložku nemožno hodnotiť ako neprijateľnú zmluvnú
podmienku, pretože žalobcovia mali zjavnú možnosť rozhodcovskú doložku odmietnuť, a v ich prípade
sa nemožno domnievať, aby nechápali alebo nevedeli posúdiť zmysel rozhodcovskej doložky, alebo aby
si ju pre svoju neskúsenosť nevšimli. Namietal tiež nesprávne právne posúdenie Čl 4.5 úverovej zmluvy

upravujúceho právo žalobcu na zmenu úrokovej sadzby ako neprijateľnej zmluvnej podmienky z dôvodu,
že takúto možnosť priamo vylučuje § 53 ods. 15 OZ ako lex specialis k ustanoveniam § 53 ods. 4 písm. i/
OZ,naktorépoukázalvnapadnutomrozsudkusúdprvejinštancie.Podľa§53ods.15OZzaneprijateľnú
podmienku podľa § 53 ods. 4 písm. i/ sa nepovažuje podmienka, podľa ktorej si dodávateľ finančných
služieb podľa osobitného predpisu vyhradzuje právo z vážneho objektívneho dôvodu bez oznámenia

zmeniť úrokovú sadzbu alebo výšku iných poplatkov za finančné služby podľa osobitného predpisu,
ktoré má platiť spotrebiteľ alebo dodávateľ, ak súčasne sa dodávateľ zaviaže bez zbytočného odkladu
o tom a o možnosti spotrebiteľa vypovedať spotrebiteľskú zmluvu písomne informovať spotrebiteľa, a
ak spotrebiteľ má právo bezplatne a s okamžitou účinnosťou vypovedať túto zmluvu. Intertemporálna
norma § 879m OZ vo vzťahu k tomuto ustanoveniu účinnému od 1.6.2010 upravuje, že ustanoveniami

tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1.6.2010. Za rozporné so žalobou žalobcov
považoval rozhodnutie súdu o priznaní nároku na primerané finančné zadosťučinenie, ktoré hodnotil ako
prekvapivé a nepredvídateľné, keď usudzoval, že žalobcovia sa nedomáhali primeraného finančného
zadosťučinenia vo väzbe na konanie Okresného súdu Spišská Nová Ves sp.zn. 1C 165/2014, ale z
dôvodu, že im bude priznaný nárok v tomto prebiehajúcom konaní. Okresný súd však nárok žalobcov na

primerané finančné zadosťučinenie za konštatovanie porušenia povinnosti žalovaného v tomto konaní
považoval za predčasne uplatnený, priznanú sumu primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnil
práve právoplatným vyhovujúcim rozsudkom vydaným v inom konaní sp.zn. 1C 165/2014. Podľa názoru
žalovaného tak okresný súd svojvoľne disponoval so žalobou a prisúdil žalobcom nárok, ktorý nežiadali.

16. Žalovaný zastával tiež názor, že súd prvej inštancie nesprávne interpretoval princíp právnej istoty, ak
odkazoval na záväznosť rozhodnutia vo veci Okresného súdu Spišská Nová Ves sp.zn. 1C 165/2014,
pretože súd môže rozhodnúť akúkoľvek vec inak ako v predošlom rozhodnutí, ak je to s prihliadnutím na
skutkové a právne osobitosti prípadu potrebné, čo bolo v danom prípade splnené. Žalovaný v odvolaní
bližšie neuviedol, aké nové skutkové okolnosti prípadu mali byť podstatné pre rozhodnutie vo veci, ktoré

je predmetom odvolacieho prieskumu. Považoval tiež za nesprávne vyhodnotenie námietky premlčania,
ktorú uplatnil podľa § 107 ods. 2 OZ vo vzťahu k nárokom, u ktorých uplynula dvojročná subjektívna
premlčania lehota splatných v čase od 15.6.2014 do 15.6.2015 poukazujúc na § 52 ods. 2 OZ, v
zmysle ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú
ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keby sa inak mali použiť normy obchodného práva, z čoho

vychádzala aj rozhodovacia prax Najvyššieho súdu SR vo veci sp.zn. 3 MCdo 14/2014, na čo súd prvej
inštancie v svojom rozhodnutí neprihliadal a na tieto námietky nereagoval. Ním vznesenú námietku
premlčania považoval za dôvodnú a aplikáciu ustanovení Obchodného zákonníka na posudzovanie
premlčania za nesprávnu. Žiadal, aby odvolací súd zmenil rozsudok v napadnutom rozsahu tak, že
žalobu zamietne a prizná žalovanému náhradu trov konania.

17. Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného k námietkam o nedostatku právomoci súdu na
konanie a k neplatnosti rozhodcovskej doložky, zopakovali svoje tvrdenia prednesené v konaní pred
súdom prvej inštancie, keď za neprijateľnú zmluvnú podmienku sa považujú také ustanovenia, ktorévyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby sa spory s dodávateľom
riešili výlučne v rozhodcovskom konaní zdôrazňujúc, že nedošlo k individuálnemu dojednaniu
rozhodcovskej doložky a táto bola v zmluve upravená spôsobom znamenajúcom evidentné zneužitie

neskúsenosti slabšej zmluvnej strany, pretože bola nastavená na formu odmietnutia rozhodcovskej
doložky zaškrtnutím políčka, s predpokladom, že spotrebitelia si uvedené ustanovenie ani nevšimnú.
Nedošlo tak k platnej dohode o rozhodcovskej doložke, pretože ak má byť akceptovateľná rozhodcovská
zmluva, vyžaduje sa slobodná vôľa oboch zmluvných strán, čo predpokladá informácie o možnosti
voľby medzi viacerými riešeniami, čo v danom prípade splnené nebolo. Vo vzťahu k neprijateľnosti

zmluvnej podmienky Čl. 4.5 úverovej zmluvy o podmienkach zmeny úrokových sadzieb zdôrazňovali,
že z rozhodnutia okresného súdu i stanoviska žalobcov prednášaných v priebehu konania vyplýva, že
uvedené ustanovenie predstavuje neurčité, vágne a nejasné informácie o dôvodoch zmeny úrokového
rozpätia, keď žalobcovia ako dlžníci boli v podstate ponechaní na svojvôli žalovaného, ktorý menil
úrokové rozpätie bez vysvetlenia dôvodov, a tieto neuviedol ani v konaní na súde prvého stupňa a
napokon ani v odvolaní, pretože žiadnym spôsobom nekonkretizoval, aké objektívne preskúmateľné

faktory mali odôvodňovať zmenu úrokovej sadzby. Napokon aj z rozhodnutí Súdneho dvora Európskej
únie vo veci C 143-13, C 26-13 vyplýva zásada predvídateľnosti zvýšenia úrokovej sadzby, ktorá
musí byť závislá od kritéria na prvý pohľad transparentného. V tomto kontexte nie je ani na mieste
odkaz žalobcu na § 53 ods.15 OZ, keďže znenie Čl.4.5 nezodpovedá tomuto zákonnému ustanoveniu,
lebo neobsahuje žiadne vážne a objektívne dôvody pre zmenu úrokovej sadzby, iba demonštratívny

výpočet všeobecných dôvodov, ktoré žalovaný pomenoval nevysvetlenými, nedefinovanými a neurčitými
pojmami.

18. V otázke premlčania nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia žalobcovia považovali za
zákonnú a správnu aplikáciu ustanovení Obchodného zákonníka. Poukazovali na to, že zmluva o úvere,

má povahu tzv. absolútneho obchodu a Obchodný zákonník disponuje komplexnou úpravou inštitútu
premlčania, pričom použitie ustanovenia Obchodného zákonníka je pre spotrebiteľa priaznivejšie, čo je
v súlade aj s § 52 ods.2 OZ, podľa ktorého ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky
iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ sa použijú vždy, ak je to
na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom, čo platí aj na právne vzťahy, v ktorých je účastník

spotrebiteľom, a v ktorých by sa mali inak aplikovať normy obchodného práva. Podľa názoru žalobcov
§ 52 ods.2 tretia veta OZ nemožno interpretovať tak, že by sa pripúšťalo použitie všetkých ustanovení
OZ líšiacich sa od ustanovení Obchodného zákonníka, a je potrebné starostlivo zvážiť použitie normy
smerujúcej ku skutočnej ochrane spotrebiteľa.

19.Knámietkamžalovanéhoopriznanomprimeranomfinančnomzadosťučinenízdôraznili,žezpodanej
žaloby žiadnym spôsobom nevyplýva, aby sa nimi požadovaný nárok vzťahoval výlučne na konanie
prebiehajúce v danej veci, a nie aj na iné súdne konanie, napr. konanie vedené pred Okresným súdom
Spišská Nová Ves sp.zn. 1C/165/2014, čo je zrejmé z opisu skutočností v žalobe, kde žalobcovia
popisovali vzniknuté náklady, ktoré im v spojení s uplatňovaním nárokov vznikli, kam patrili aj náklady

spojené s vedením súdnych sporov. Z uvedených dôvodov žiadali rozhodnutie vo vyhovujúcich výrokoch
ako vecne správne potvrdiť a rozhodnutie o trovách konania zmeniť tak, že žalobcom sa priznáva nárok
na náhradu trov v celom rozsahu.

20. Žalovaný v odvolacej replike odkázal na svoje predchádzajúce vyjadrenia a argumentáciu uvedenú

v odvolaní zdôrazňujúc, že rozhodcovská doložka bola dojednaná individuálne, ustanovenie Čl. 4.5
úverovej zmluvy obsahovalo jasné dôvody pre zmenu výšky úrokovej sadzby, a za neprípustný označil
taký výklad právnych noriem, ktorý by umožňoval posudzovanie inštitútu premlčania podľa ustanovení
Obchodného zákonníka alebo Občianskeho zákonníka v závislosti od toho, čo je pre spotrebiteľa
výhodnejšie. Takýto spôsob nazerania by viedol k absurdnému záveru, že v prípade, ak žalobcovia ako

spotrebitelia uplatňujú nárok voči žalovanému, premlčacia lehota je 4-ročná, v prípade, ak by dodávateľ
uplatňoval nárok voči spotrebiteľovi, premlčacia lehota by bola trojročná. Občiansky zákonník ani iný
právny predpis neupravuje odlišné plynutie premlčacej lehoty v závislosti od procesného postavenia
zmluvnej strany sporu v súdnom konaní, ale iba v závislosti od povahy právneho vzťahu, z ktorého sa
nárok vyplýva. V dôsledku zmeny § 52 ods.2 OZ v znení účinnom od 1.4.2015 sa v spotrebiteľských

vzťahoch premlčacia lehota uplatňuje vždy len podľa predpisov Občianskeho zákonníka, a to aj v
prípade, ak by premlčacia lehota podľa Obchodného zákonníka bola pre spotrebiteľa priaznivejšia,
keďže ex lege na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ sa vždy prednostne použijú
ustanovenia OZ, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.21. Žalobcovia v odvolacej duplike zopakovali svoju argumentáciu uvedenú vo vyjadrení k odvolaniu
žalovaného zdôrazňujúc neurčitosť dohody o podmienkach zmeny úrokovej sadzby v úverovej zmluve

a akcentujúc, že posudzovanie premlčacej lehoty musí smerovať ku skutočnej ochrane spotrebiteľov,
a aj pre prípad použitia ustanovení OZ by nanajvýš mohlo dôjsť k premlčaniu splátky splatnej 14.mája
2015, keďže § 52 ods.2 tretej vety OZ upravujúceho prednostnú aplikáciu ustanovení OZ nadobudol
účinnosť až 1.5.2015.

22. Žalovaný vo vyjadrení k odvolacej duplike žalobcov odkázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
zo dňa 26.7.2018 sp.zn. 3Cdo/80/2017, predmetom ktorého bolo posúdenie právomoci všeobecného
súdu konať a rozhodovať v prípade, ak sa v zmluve nachádza totožná rozhodcovská doložka, aká je aj
predmetom tohto konania, v ktorom rozhodnutí najvyšší súd dospel k záveru, že sporná rozhodcovská
doložka nemá znaky neprijateľnej podmienky, nevyvoláva nerovnováhu medzi zmluvnými stranami a
spotrebiteľovi bola daná možnosť výberu právomoci. Z uvedených dôvodov navrhoval, aby odvolací súd

s poukazom na predmetné súdne rozhodnutie, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a konanie
zastavil, priznajúc žalovanému trovy v plnom rozsahu.

23. Žalobcovia reagujúc na vyššie uvedené vyjadrenie žalovaného a rozhodnutie najvyššieho súdu
sp.zn. 3Cdo/80/2017 uviedli, že predmetné rozhodnutie nerieši platnosť či neplatnosť rozhodcovskej

doložky v prípade, že dodávateľ nepoučil spotrebiteľov o možnosti odmietnutia rozhodcovskej doložky,
o význame a dôsledkoch rozhodcovskej doložky a rozhodcovského konania, preto ho nepovažovali za
použiteľné na prejednávaný prípad a odkázali aj na odlišné uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa
16.januára 2013 sp.zn. 6M Cdo/9/2012, v zmysle ktorého bol veriteľ povinný predložiť návrh na uzavretie
rozhodcovskej zmluvy spôsobom, aby z neho bolo dostatočne zrejmé, že sa spotrebiteľovi poskytuje

možnosť voľby prijať alebo neprijať návrh na riešenie sporu v rozhodcovskom konaní, a aby z neho bolo
tiež zrejmé, že boli poskytnuté jasné a zrozumiteľné informácie, čo znamená výlučné riešenie sporov
v rozhodcovskom konaní.

24. V ďalšom podaní žalobcovia konštatovali, že počnúc dňom 1.1.2019 došlo k zrušeniu Stáleho

rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie, na ktorý odkazovala sporná rozhodcovská
doložka. Podľa § 71 ods.5 zák. č. 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene
a doplnení niektorých zákonov to znamená, že rozhodcovská zmluva, na základe ktorej bola založená
právomoc stáleho rozhodcovského súdu na rozhodnutie spotrebiteľského sporu, a na základe ktorej
sa nezačalo žiadne spotrebiteľské rozhodcovské konanie pred zrušením tohto stáleho rozhodcovského

súdu,strácaplatnosťdňomzverejneniazrušeniastálehorozhodcovskéhosúdu.Poukazujúcnauvedené
konštatovali, že pokiaľ by aj bolo možné rozhodcovskú doložku hodnotiť ako platnú, čo žalobcovia
popierajú, zrušením stáleho rozhodcovského súdu, by rozhodnutie o platnosti doložky stratilo svoju
opodstatnenosť, a nemožno naň prihliadať, keďže by tým došlo k porušeniu práva žalobcov na konanie
pred súdom.

25. K výzve odvolacieho súdu podľa § 382 CSP na vyjadrenie k § 230 CSP podľa ktorého, ak sa o veci
právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať a rozhodovať znova, sa žalovaný nevyjadril a žalobcovia
uviedli, že vzhľadom na to, že otázka platnosti rozhodcovskej doložky ako aj otázka zmeny úrokových
sadzieb predstavovala v konaní sp.zn. 1C/165/2014 predbežnú otázku, o ktorej už bolo právoplatne

rozhodnuté, je krajský súd povinný z tohto právneho posúdenia predbežných otázok vychádzať a je
ním viazaný, aj keď sa nejedná o prekážku rozhodnutej veci, ale len o prejudiciálnu otázku, keďže jej
posúdenie nie je predmetom výroku súdneho rozhodnutia, ale iba jeho odôvodnenia.

26. Ďalšie vyjadrenia v odvolacom konaní podané neboli.

27. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací prejednal odvolanie žalobcov a žalovaného ako podané
včas a oprávnenými osobami proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z § 379
a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie strán

sporu je čiastočne dôvodné. Rozsudok súdu prvej inštancie vychádza v časti vyhovujúceho výroku o
povinnosti na vydanie bezdôvodného obohatenia z nesprávneho právneho posúdenia, v ktorom rozsahu
ho odvolací súd v súlade s § 388 CSP zmenil, v ostatnom rozsahu boli vyhovujúce výroky rozsudku ako
vecne správne potvrdené podľa § 387 ods. 1 CSP.28. Predmetom odvolacieho prieskumu nie je zamietavý výrok rozhodnutia o nepriznaní náhrady
nemajetkovej ujmy v prevyšujúcom rozsahu, ktorý nebol odvolaním napadnutý, preto nadobudol

právoplatnosť (§ 367 ods. 2 CSP).

29. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 24. júna 2021, pričom miesto a
čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené na úradnej tabuli a webovej schránke Krajského
súdu v Košiciach v súlade s § 219 ods. 3 CSP.

30. K odvolacím dôvodom uplatneným stranami sporu v konaní odvolací súd uvádza, že odvolací dôvod
podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP je naplnený vtedy, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces. Obsah práva na spravodlivý proces je pomerne široký a medzi jeho zložky možno
zaradiť predovšetkým právo na prístup k súdu, právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý

a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo
na riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý a navrhovať dôkazy a
vyjadrovať sa k ním, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz
ľubovôle, právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu,
právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, či právo na jeho preskúmanie. Z práva na spravodlivý

súdny proces pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej
právnyminázormiapredstavami,preberalariadilsaňoupredkladanýmvýkladomvšeobecnezáväzných
predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu
hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov.

31. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP je daný v prípade nesprávneho postupu súdu
prvej inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do úvahy
skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli stranami sporu prednesené, prípadne nevyšli
počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré

boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v
prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov
strán alebo vyšli v konaní najavo inak súd vyhodnotil tak, že to vyvolávalo logický rozpor. Skutkové
zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191
ods. 1,2 CSP, alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom

vyplývajúcim z § 192,§ 193 a § 205 CSP, pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na základe ktorých
súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke.

32. Strany sporu uplatnili odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. h) CSP, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Právnym posúdením veci je aplikácia

práva na zistený skutkový stav. Je to činnosť súdu spočívajúca v podradení zisteného skutkového stavu
príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho
vzťahu. Právne posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak
posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo správne určenú právnu
normu nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.

33. Rozhodnutím súdu prvej inštancie bol naplnený odvolací dôvod spočívajúci v nesprávnom právnom
posúdení inštitútu premlčania a zásad úspešnosti v spore pri rozhodovaní o trovách konania, keď súd
prvej inštancie pri vychádzal z nesprávnej interpretácie a aplikácie právnych noriem. Ďalšie odvolacie
dôvody namietané žalovaným však naplnené neboli, keď súd prvej inštancie konal a rozhodol v

rozsahu žalobného návrhu, posudzujúc nárok žalobcu na základe náležitého zistenia skutkového stavu
vyplývajúceho z dostatočne vykonaného dokazovanie, ktoré dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami
vyplývajúcimi z § 191, § 192 CSP, pričom nebolo zistené porušenie procesných práv, či iná vada
konania, ktorá by mohla mať v rozsahu, v ktorom bol rozsudok súdu potvrdený za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie tiež zodpovedá požiadavkám kladeným

na odôvodnenie rozhodnutí podľa § 220 ods. 2 CSP, keď súd prvej inštancie uviedol rozhodujúci
skutkový stav, citoval právne predpisy, ktoré na prejednávaný spor aplikoval, stranám sporu ozrejmil
svoje myšlienkové úvahy a spôsob hodnotenia dôkazov, ktoré ho viedli k prijatiu právneho záveru, ktorý
záver je dostatočne zrozumiteľný a odôvodnený, a tak spôsobilý na prieskum v odvolacom konaní.34. Pri posudzovaní nároku žalobcov na vydanie bezdôvodného obohatenia súd prvej inštancie správne
(aj keď nie dôsledne) zohľadnil právoplatné rozhodnutie Okresného súdu Spišská Nová Ves vo veci

sp. zn. 1C/165/2014, v ktorom spore sa žalobcovia domáhali vydania bezdôvodného obohatenia proti
žalovanému vzniknutého mu plnením z totožnej úverovej zmluvy za totožných skutkových okolností,
avšak za iné posudzované obdobie, a to v čase od 14.1.2014 do 14.5.2014. Rozsudkom Okresného
súdu Spišská Nová Ves zo dňa 24.6.2016 č.k. 1C/165/2014-179 v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Košiciach zo dňa 24.8.2017 č. k. 9Co/472/2016-247 bolo právoplatne rozhodnuté o povinnosti

žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia z úverovej zmluvy č. 18/274/08 z 24.10.2008,
predpokladom ktorého rozhodnutia o žalobe na plnenie bolo vyriešenie predbežných otázok o platnosti
rozhodcovskej doložky v Čl. 14.4 úverovej zmluvy, ako aj o práve žalovaného na zmenu úrokovej
sadzby úveru podľa Čl. 4.5 úverovej zmluvy. Vo vyššie zmienených súdnych rozhodnutiach súdy
vyslovili právny záver, že rozhodcovská doložka v Čl. 14.4 zmluvy bola dojednaná neplatne, preto je
daná právomoc súdu na konanie, Čl. 4.5 úverovej zmluvy neprestavuje žiadny zmluvný ani zákonný

dôvod, na základe ktorého by bol žalobca oprávnený na zmenu úrokovej sadzby úveru, preto
bol žalovaný zaviazaný na vydanie bezdôvodného obohatenia žalobcom vo výške zodpovedajúcej
rozdielu medzi sumou splátok úveru zaplatených žalobcami na základe jednostrannej zmeny úrokovej
sadzby žalovaným a sumou splátok vo výške, v akej by ich žalobcovia uhradili podľa pôvodného
obsahu úverovej zmluvy. Tak súd prvej inštancie ako aj odvolací súd rozhodcovskú doložku, ktorá

bola obsahom úverovej zmluvy v Čl. 14 hodnotili ako neprijateľnú zmluvnú podmienku spôsobujúcu
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, ktorá nebola individuálne dojednaná,
keď súhlas žalobcov s uzavretím rozhodcovskej doložky nebolo možné vyvodzovať z „nezaškrtnutia“
nesúhlasu s rozhodcovskou doložkou bez výslovného poučenia o existencii takej možnosti a dôsledkoch
jej dojednania zo strany dodávateľa. Súdy tiež konštatovali, že žalovaný nepreukázal oprávnenie zmeniť

úrokovú sadzbu zmluvy, a na preukázanie opodstatnenosti svojho postupu podľa Čl. 4.5 zmluvy ani
nenavrhoval žiadne dokazovanie.

35. Napriek skutočnosti, že posudzovanie platnosti rozhodcovskej doložky v Čl. 14.4 a existencie
oprávnenia žalobcu na zmenu úrokových sadzieb podľa Čl. 4.5 úverovej zmluvy bolo súdmi riešené

len ako predbežná otázka vo vzťahu k samotnej žalobe na plnenie, nie je prípustné v zmysle
zásady „ne bis in idem“ (nie dvakrát o tej istej veci) vyjadrenej aj v § 230 CSP, aby táto predbežná
otázka bola súdom vyhodnotená inak, v konaní medzi totožnými stranami sporu o nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia vychádzajúceho zo zhodných skutkových okolností. Pokiaľ totiž strany sporu
môžu dosiahnuť v konaní pred súdom ochranu svojich práv a oprávnených záujmov žalobou na

plnenie, nie je daná prípustnosť žaloby na určenie (§ 137 CSP), z ktorých dôvodov tiež v súlade s
princípom právnej istoty žaloba na plnenie predstavuje z hľadiska identity predmetu konania prekážku
veci rozsúdenej pre žalobu na určenie. Bolo by v rozpore so zásadami právneho štátu, ak by otázka
významnú pre rozhodnutie vo veci samej vychádzajúcu zo zhodných skutkových okolností medzi
totožnými stranami sporu mohla byť hodnotená odlišným spôsobom (pozri R/110/03, NS SR sp.

zn. 3Cdo/42/2006). Pre vyhodnotenie toho, či existuje prekážka veci právoplatne rozhodnutej nie je
významné, ako bolo v predošlom prípade po právnej stránke vo veci rozhodnuté, ako bol právne
posúdený skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania, a táto prekážka je tu daná aj v
prípade, ak bol určitý skutkový dej vyhodnotený nesprávne alebo neúplne (R 15/2010). Posúdenie
predbežnej otázky sa neodrazí vo výroku súdneho rozhodnutia, čo však neznamená možnosť zvrátenia,

odchýlenia, zmeny od jej právneho posúdenia vychádzajúceho z totožných skutkových okolností
a skutkového deja, ako je tomu aj v uvedenom prípade. Tak v konaní Okresného súdu Spišská
Nová Ves sp.zn. 1C/165/2014, ako aj v spore sp.zn. 11Csp/220/2017, v ktorom vydaný rozsudok
je predmetom tohto odvolacieho konania, nárok žalobcov na vydanie bezdôvodného obohatenia
vychádza z totožnej úverovej zmluvy, je založený na zhodných skutkových tvrdeniach (neprijateľnosť

zmluvných podmienok, zmena úrokovej sadzby úveru bez právneho dôvodu), vo vzťahu ktorým žalobca
uplatňuje zhodnú obranu (platná rozhodcovská doložka, teda nedostatok právomoci súdu na konanie,
existencia objektívnych, zákonných, preskúmateľných dôvodov na zmenu úrokovej sadzby). Niet tak
pochybností, že o existencii základu nároku žalobcov na vydanie bezdôvodného obohatenia z úverovej
zmluvy je záväzne rozhodnuté, a týmto právnym posúdením vyplývajúcim z právoplatne skončenej veci

Okresného súdu Spišská Nová Ves sp.zn. 1C/165/2014, bol súd prvej inštancie viazaný aj v tomto
spore, pretože v prejednávanej veci nedošlo k žiadnej zmene skutkových okolností, ktoré by dovoľovali
odchylné právne posúdenie základu nároku. Aj keď sa súd prvej inštancie v odôvodnení svojho
rozhodnutia opätovne vysporiadal s neplatnosťou rozhodcovskej doložky, ako aj s neprijateľnosťouzmluvnejpodmienkyvbode4.5úverovejzmluvykonštatujúc,ichneplatnosťauvádzajúc,ževymedzenie
dôvodov „predovšetkým zmena rizikovej váhy klienta“ nie je žiadnym objektívnym a preskúmateľným
kritériom, ale údajom umožňujúcim banke na základe voľnej úvahy svojvoľne meniť úrokovú sadzbu

zmluvy, ktorá dohoda je v zmysle § 53 OZ neprípustná, vzhľadom na zhodnosť právnych záverov s
rozhodnutímvprávoplatneukončenejveci,nemaltentojehonesprávnypostupvplyvnavecnúsprávnosť
rozhodnutia, čo do existencie základu nároku žalobcov.

36.Včastinárokunavydaniebezdôvodnéhoobohateniaodvolacísúdzastávanázor,žepriposudzovaní

dôvodnosti procesnej obrany žalovaného formou vznesenej námietky premlčania je potrebné vychádzať
z úpravy premlčania v Občianskom zákonníku na základe aplikácie §52 ods. 2 tretia veta OZ v
znení účinnom od 1.4.2015 (čl. XIV zák. č. 102/2004 Z.z.), v zmysle ktorého ustanovenia na všetky
právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho
zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.

37. Podľa § 451 ods. 1, 2 OZ, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.
Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením
z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový
prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

38. Podľa § 100 ods. 1 OZ právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej
( § 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá,
nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

39. Pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa,

keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz (§ 101 OZ).

40. Podľa § 107 ods. 1 OZ, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky
odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.

41. Podľa § 397 Obch. zák., ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba štyri
roky.

42. Nárok žalobcov vyplýva zo zmluvy o úvere (§497 Obch. zák.) uzavretej dňa 24.10.2008, ktorá
má podľa § 261 Obchodného zákonníka povahu tzv. absolútneho obchodného vzťahu spravujúceho

sa ustanovenia tohto právneho predpisu bez ohľadu na povahu zmluvných strán. Súčasne je však
nesporné, že predmetná zmluva je zmluvou spotrebiteľskou podľa § 52 ods. 1 až 4 OZ, ktoré v
znení účinnom od 1.1.2008 do 31.3.2015 upravovalo, že spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez
ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom (1). Ustanovenia o spotrebiteľských
zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ,

použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné
dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú
neplatné (2). Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (3). Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri
uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo

inej podnikateľskej činnosti (4).

43. Posudzovaná zmluva o úvere mala spotrebiteľský charakter už aj pred 1.1.2008 podľa § 23a
zák. č. 634/92 Zb. o ochrane spotrebiteľa, v zmysle ktorého ustanovenia sa za spotrebiteľské zmluvy
považovali všetky zmluvy uzavreté podľa Obchodného zákonníka, Občianskeho zákonníka ako aj

všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom bolo, že sa uzavierali vo viacerých prípadoch a
bolo obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňoval. Vychádzajúc z času
vzniku zmluvného vzťahu (24.10.2008) a platnej právnej úpravy týkajúcich sa spotrebiteľských zmlúv,
odvolací súd považoval za odôvodnené vychádzať zo zásady aplikácie ustanovení priaznivejších pre
spotrebiteľa (§ 52 ods. 2 veta prvá, veta druhá OZ). Zmluva o úvere je upravená ako zmluvný typ

len ustanoveniami Obchodného zákonníka (§ 497 Obchodného zákonníka a nasledujúce), preto jej
obsahové náležitosti upravujúce základné práva a povinnosti zmluvných strán vychádzajú z ustanovení
Obchodného zákonníka, v ostatnom rozsahu sa aplikujú ustanovenia Občianskeho zákonníka, ako
právnej úpravy priaznivejšie pre spotrebiteľa. Kritérium „výhodnosti pre spotrebiteľa“ sa odvíja odcharakteru podmienok a spôsobu ich definovania, za ktorých je spotrebiteľovi poskytovaná ochrana jeho
oprávnených záujmov zo zmluvného vzťahu, a definovania následkov, s ktorými právna úprava spája
porušenie povinnosti spotrebiteľa. Občianskoprávna úprava poskytuje priaznivejší rámec ochrany práv

spotrebiteľa, pretože je pre spotrebiteľa zrozumiteľnejšia, jednoznačnejšia, nezahrňuje povinnosť na
znášanie podnikateľského rizika, zodpovednosť za náhodu, obsahuje striktnejší a pre spotrebiteľa menej
nepriaznivý rámec úpravy uznania záväzkov, omeškania, zmluvnej pokuty, zodpovednosti za škodu,
kratšiu premlčaciu dobu, striktnejšie podmienky jej „predĺženia“. Spotrebiteľská zmluva nepredstavuje
samostatný zmluvný typ, ale určitý druh zmluvy charakterizovaný jej zmluvnými stranami, ktorý môže

mať tak povahu obchodného aj občianskoprávneho záväzku, na ktorý sa budú aplikovať v rozsahu
duálne upravenom oboma zákonnými predpismi, ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré sú pre
spotrebiteľa výhodnejšie. Východisko, že pre spotrebiteľa je výhodnejšia právna úprava vyplývajúca z
Občianskeho zákonníka (osobitne v otázke premlčania) vo svojej rozhodovacej praxi nespochybnilo ani
rozhodnutie Ústavného súdu SR I.ÚS 402/2013-10 z 19.6.2013.

44. Takto nastavený princíp ochrany spotrebiteľa, bol potvrdený aj novelou Občianskeho zákonníka
vykonanou zákonom č. 102/2004 Z.z., ktorý s účinnosťou od 1.4.2015 doplnil § 52 ods. 2 OZ o jeho
poslednú tretiu vetu „na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne
použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.“
Z dôvodovej správy k zákonu vyplýva, že cieľom jej prijatia bolo odstrániť výkladové problémy v otázke

použitia Občianskeho alebo Obchodného zákonníka na spotrebiteľské vzťahy a s nimi súvisiace vzťahy
tzv. akcesorického charakteru. Výslovne sa ustanovuje, že na všetky právne vzťahy vzniknuté na
základe spotrebiteľskej zmluvy sa vždy použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak
mali použiť normy obchodného práva. Z tohto dôvodu sa bude vždy preferovať priorita Občianskeho
zákonníka, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší a to na celý režim právneho vzťahu, aj keby sa na

právny režim mohla použiť právna úprava Obchodného zákonníka. 45. 45. Predmetné ustanovenie
potvrdzovalo prevažujúcu výkladovú prax a aj dovtedy platné pravidlo prednostného použitia režimu
Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské záväzky. K uvedenej zmene právnej úpravy nebola prijatá
žiadna intertemporálna právna úprava, pričom súdna judikatúra zohľadňujúc dovtedajšiu zásadu
prednostnej aplikácie ustanovení Občianskeho zákonníka i dôvodovú správu k zákonu vychádzala zo

záveru, že pri aplikácii uvedeného ustanovenia a súčasne pri dodržaní princípu zákazu tzv. pravej
retroaktivity, čo však nevylučuje ústavne akceptovateľnú retroaktivitu nepravú, sa uvedené ustanovenie
aplikuje aj na právne vzťahy, ktoré vznikli pred nadobudnutím účinnosti uvedeného zákonného
ustanovenia (NS SR sp.zn.8MCdo/13/2014, 4MCdo/17/2014, 3Cdo/87/2017 8Cdo/102/2017).

46. Pri pravej retroaktivite zákonodarca v právnej úprave neuznáva práva a povinnosti založené
právnymi skutočnosťami, ktoré sa uznávali na základe skoršieho právneho predpisu. Teda pravá
retroaktivita znamená, že neskorší právny predpis so spätnou účinnosťou s dopadom na minulosť
upravuje vzťahy, ktoré vznikli v minulosti. Pri nepravej retroaktivite zákonodarca uznáva právne
skutočnosti, na základe ktorých došlo k vzniku určitých právnych vzťahov a novým právnym predpisom

s účinnosťou do budúcna prináša určité zmeny, ktoré vznikli za platnosti skoršieho zákona. Za prípustné
sa považuje, ak nová právna úprava zavádza do budúcna nový režim a mechanizmus uplatnenia týchto
práv alebo pokiaľ nadobudnutým právam zo skoršej právnej úpravy priznáva iný obsah. Aplikáciu §
52 ods. 2 veta tretia OZ vzťahujúcu sa k premlčaniu nároku z úverovej zmluvy uzavretej podľa § 497
Obch.zák., odvolací súd nepovažuje za pravú retroaktivitu neprípustným spôsobom zasahujúcu do

zmluvného vzťahu strán založeného pred nadobudnutím účinnosti § 52 ods. 2 veta tretia OZ, pretože
obsah práv a povinností zo zmluvy sa nezmenil, nadobudnuté práva nezanikli, precizoval sa režim
uplatnenia práv, keď už v čase vzniku zmluvného vzťahu bolo zrejmé, že sa jedná o spotrebiteľský
zmluvný vzťah, na ktorý sa vzťahujú ustanovenia Občianskeho zákonníka ako právnej úpravy pre
spotrebiteľa priaznivejšej. Aj v rozhodnutí sp.zn. 5MCdo/20/2009 Najvyšší súd SR vyjadril názor, že

obsahom spotrebiteľskej zmluvy nesmie byť zmluvné ustanovenie, podľa ktorého sa na premlčanie
uplatní Obchodný zákonník, čo je pre postavenie spotrebiteľa nepriaznivejšie, lebo Občiansky zákonník
upravuje kratšiu premlčaciu dobu, z čoho plynie aj kratšia doba právnej neistoty spotrebiteľa pri
uplatňovaní nárokov.

47. Princíp spravodlivosti a právnej istoty vylučuje, aby aplikácia ustanovení Občianskeho zákonníka
podľa § 52 ods. 2 OZ v konaní pred súdom, bola závislá od procesnej pozície spotrebiteľa v konaní pred
súdom, teda či je žalobcom alebo žalovaným. Prednostné použitie noriem Občianskeho zákonníka sa
viaže len na hmotnoprávny charakter zmluvného vzťahu, ktorý má obsahovať spotrebiteľský prvok t.j.ide o právne vzťahy so spotrebiteľom. V závislosti od obsahu práv a povinností, ktoré sú predmetom
týchto právnych vzťahov môže spotrebiteľ vystupovať tak v pozícii oprávneného (veriteľa), ako aj
povinného (dlžníka). Aplikácia ustanovení Občianskeho zákonníka sa spája iba s hmotnoprávnou

podstatou tohto právneho vzťahu ako spotrebiteľského, nie s procesnou pozíciou spotrebiteľa ako
žalobcu, či žalovaného. Výhodnosť aplikácie ustanovení o premlčaní podľa Občianskeho zákonníka z
dôvodu kratšej premlčacej doby znamená, že poskytuje ochranu spotrebiteľovi pred nárokmi zo strany
dodávateľa, lebo dodávateľ ich musí uplatniť v krátkej dobe, čo je významné pre odstránenie právnej
neistoty spotrebiteľa, ako aj pre lepšiu dôkaznú situáciu v prípadnom spore (je predpoklad, že plynutím

času sa dôkazné prostriedky stratia, či inak sa zhorší možnosť preukázania nárokov v konaní). Pretože
spotrebiteľ nemá vplyv na rozhodnutie dodávateľa o tom, či a v akom časovom horizonte dodávateľ
uplatní svoj nárok na súde, je rozhodujúce, aby pri rešpektovaní princípu zvýšenej ochrany spotrebiteľa
bol tento časový úsek na uplatnenie nároku dodávateľa v konaní pred súdom krátky. Pokiaľ súčasne táto
kratšia lehota platí aj pre spotrebiteľa, neznamená to ujmu na jeho právach, ani žiadne znevýhodnenie,
lebo rozhodnutie o tom, či spotrebiteľ riadne a včas uplatní svoj nárok v konaní pred súdom, je už

vo výlučnej dispozícii spotrebiteľa, ide o skutočnosť ním ovplyvniteľnú, závislú výlučne na jeho vôli a
ostražitosti.

48. Posudzovanie otázky premlčania podľa ustanovení Občianskeho zákonníka aj u nárokov zo zmlúv
uzavretých spotrebiteľom podľa Obchodného zákonníka, zodpovedá dlhodobo ustálenej súdnej praxi

(viď vyššie zmienené rozhodnutia ústavného súdu a najvyššieho súdu), na ktoré nadviazal Ústavný
súd SR aj vo svojom rozhodnutí z 30.4.2019 II.ÚS 59/2019 a jednoznačnosť súdnej judikatúry pri
posudzovaní premlčania v spotrebiteľskom zmluvnom vzťahu založenom na zmluve o úvere podľa
ustanovení Občianskeho zákonníka vyplývala tiež z rozhodnutia Najvyššieho SR sp.zn. 1Cdo/203/2018
z 28.5.2019. Pokiaľ sa aj rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR dotýkali konaní,

v ktorých bol spotrebiteľ v pozícii žalovaného, podľa názoru odvolacieho súdu z odôvodnení týchto
rozhodnutí nevyplýva, aby záver nimi vyslovený sa vzťahoval len na procesnú situáciu spotrebiteľa
ako žalovaného, ale naopak ide o všeobecné východiská pre posudzovanie hmotnoprávneho vzťahu
založeného na ustanoveniach obchodného práva, ktoré majú charakter spotrebiteľskej zmluvy.
Aplikáciou ustanovení o premlčaní podľa Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské zmluvy upravené

ako zmluvný typ v Obchodnom zákonníku podľa § 52 ods. 2 v znení účinnom od 1.4.2015 nedochádza
k neprípustnému zásahu do nadobudnutých práv v zmysle pravej retroaktivity, iba sa tento stav rieši v
časti ochrany práv spotrebiteľa bez toho, aby sa menil obsah zmluvného vzťahu. Odvolací súd zastáva
názor, že § 52 ods. 2 tretia veta OZ znamenalo len ustálenie trendu sledovaného zákonodarcom a
podporovaného súdnou praxou, z ktorého vyplývala prednostná aplikácia ustanovení Občianskeho

zákonníka na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom bol spotrebiteľ a mali povahu spotrebiteľskej
zmluvy. Sám žalobca sa v tomto konaní dovolával použitia ustanovení Občianskeho zákonníka vyjmúc
ustanovenia o premlčaní, pritom na jeho nárok uplatnený v konaní dotknuté ustanovenie nemalo žiaden
vplyv, lebo aj pri odlišnom výklade dotknutého ustanovenia, pohľadávku, ktorá je predmetom sporu
(najskôr splatné plnenie je zo dňa 16.6.2014) mohol riadne a včas uplatniť aj po 1.4.2015 tak, aby k

jej premlčaniu nedošlo.

49. V konaní nebola sporná právna povaha nároku žalobcov, teda že ide o pohľadávku zo záväzkového
vzťahu na vydanie bezdôvodného obohatenia ani fakt, že lehota na vydanie bezdôvodného obohatenia
začala žalobcom plynúť úhradou každej splátky dlhu, ktorou splátkou žalovanému zaplatili viac ako mu

podľa zmluvy skutočne patrilo. Počiatok plynutia premlčacej doby je v súlade aj s aktuálnym rozhodnutím
Súdneho dvora Európskej únie z 22.4.2021 vo veci C-485/2019, LH c/a Profi Credit Slovakia, s.r.o.,
ktoré vychádza zo zásady plynutia premlčania od času získania vedomosti spotrebiteľa o skutkových
okolnostiach vzniku bezdôvodného obohatenia. V prejednávanej veci jen nesporné, že žalobcovia
získali vedomosť o skutkových dôvodoch, pre ktoré žiadali vydanie bezdôvodného obohatenia už v

roku 2013, kedy už vznášali námietky voči zmenám úrokovej sadzby, tvrdili jej nesprávnosť. Vzhľadom
na žalované obdobie (16.6.2014 - 15.5.2017) už v čase plnenia splátok mali vedomosť o všetkých
podstatných okolnostiach rozhodných pre vznik bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného.
Dňom úhrady splátky mali vedomosť o tom, kto a v akej výške sa na ich úkor obohatil. Podľa
obsahu spisu žaloba bola doručená do elektronickej podateľne Okresného súdu Spišská Nová Ves dňa

13.6.2017 (oznámenie o potvrdení prijatia žalobného návrhu odoslané žalobcovi 14.6.2017). Vzhľadom
na dvojročnú premlčaciu dobu vyplývajúcu z § 107 ods. 2 OZ, došlo k premlčaniu nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia vo výške 738,81 € (5x61,90€ + 7x61,33€) zo splátok dlhu uhradených v
čase od 16.6.2014 do 14.5.2015, ako to vyplýva z prehľadu splátok v bode 13. odôvodnenia odvolanímnapadnutého rozsudku. Vzhľadom na uplynutie premlčacej doby a námietku premlčania vznesenú
žalovaným, nemožno žalobcom premlčané právo priznať (§ 100 ods. 1 OZ), z ktorých dôvodov odvolací
súd v tejto časti napadnutý vyhovujúci výrok rozsudku zmenil tak, že žalobu zamietol.

50. K premlčaniu nároku nedošlo v časti úhrady plnenia splátkami v čase od 15.6.2015 do 15.5.2017, čo
predstavuje v úhrne právo na vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 387,64 € (5x61,33€ + 54,31€
+ 11x1,56€ + 7x1,36€). Zo sumy splátok úveru presahujúcej povinnosť žalobcov na plnenie, žalobcom
patrí tiež právo na úroky z omeškania v zhode s § 517 ods. 1,2 OZ vo výške vyplývajúcej z § 3 v

spojení s § 10c nariadenia vlády č. 89/95 Z.z. ako vyplývajú z výroku rozhodnutia. V rozsahu v ktorom
nárok žalobcov nebol premlčaný, odvolací súd vyhovujúci výrok rozsudku ako vecne správny potvrdil.

51. Vecne správne je tiež rozhodnutie o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia podľa §
3 ods. 5 zákona č. 250/07 Z.z., keď nemožno súhlasiť s tvrdeniami žalovaného v odvolaní, aby
okresný súd konal ultra petit a prisúdil žalobcom viac, ako sa v skutočnosti domáhali. Žalovaný tvrdil,

že žalobcovia žiadali o odškodnenie len vo vzťahu k následkom konštatovaným v tomto spore, nie
v konaní sp.zn.1C/165/2014. Toto svoje všeobecné tvrdenie nepodložil žiadnou ďalšou relevantnou
argumentáciouanidôkaznýmiprostriedkami. Žalobcoviavžalobeodôvodňovalisvojnároknaprimerané
finančné zadosťučinenie vo výške 2.500 € nedôvodným rozhodnutím žalovaného o zmene úrokových
sadzieb, v dôsledku čoho utrpeli majetkovú ujmu, aj psychickú traumu. Majetková ujma bolo spôsobená

vynaložením nákladov na poštovné, cestovné, telefóny, súdne spory, psychická trauma súvisela so
stratou času, úkonmi vykonávanými pri obhajobe svojich práv pri opakovaných reklamáciách, poradách
s právnikmi, súdnymi konaniami. Rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli obsahom žaloby sa v primeranom
rozsahu nachádzajú aj bode 14. odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie, a na tieto prihliadal
okresný súd aj pri rozhodovaní o nároku žalobcov. Zo žiadnych žalobcami tvrdených rozhodujúcich

skutočností, ktorými vymedzili predmet sporu nevyplýva, aby nimi žiadaný nárok obmedzili výlučne na
výsledok sporu v tomto konaní.

52. Podľa § 3 ods. 5, tretia veta zákona č. 250/07 Z.z spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní
porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na

primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto
zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

53.Podúspešnýmuplatnenímporušeniaprávaalebopovinnostivzmyslevyššiecitovanéhoustanovenia
je potrebné rozumieť úspešné uplatnenie konkrétneho nároku z porušenia práva, či povinnosti

dodávateľa určeného na ochranu spotrebiteľov, ako aj nároku na náhradu škody, na vydanie
bezdôvodného obohatenia, či určenie neprijateľnosti konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky
(porovnaj NS SR sp. zn. 6Cdo/389/2015).

54. Primerané finančné zadosťučinenie je možné uplatniť a priznať aj priamo v súdnom konaní, v

ktorom sa rozhoduje o porušení práv a povinnosti v spotrebiteľských zmluvách, či o nároku na náhradu
škody alebo na vydanie bezdôvodného obohatenia. Z právnej úpravy nevyplýva, aby takýto nárok
vznikol až vo väzbe na právoplatné súdne rozhodnutie, keď pojem „úspešné uplatnenie práva“ v sebe
zhrňuje len podmienku vyhovenia žalobe na ochranu práv spotrebiteľa, s ktorou sa môže, ale nemusí
spojiť aj nárok na primerané finančné zadosťučinenie. Žalobcovia úspešne uplatnili nárok na vydanie

bezdôvodného obohatenia z titulu porušenia povinnosti dodávateľa na transparentnú úpravu zmluvných
vzťahov, a to tak vo veci sp. zn. 1C/165/14, ako aj v prebiehajúcom súdnom spore. Suma priznaného
plnenia 500 € adekvátne zohľadňuje satisfakčný aj sankčný charakter poskytovaného zadosťučinenia,
zohľadňujúc charakter porušených povinností dodávateľa, majetkovú a nemajetkovú ujmu, ktorá
žalobcom ako spotrebiteľom konaním žalovaného vznikla. Primeranosť finančného zadosťučinenia

závisí vždy od konkrétnych okolností prípadu, keď v prejednávanej veci súd prvej inštancie správne
prihliadol na fakt, že určitou mierou satisfakcie za konanie žalovaného je aj priznaný nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia. Aj keď vznik a charakter ujmy nie je kvalifikačným znakom pre priznanie
odškodnenia, je jedným z ukazovateľov smerujúcich k objektívnosti jeho stanovenia. V odvolacom
konaní pritom žalovaný neuviedol žiadne dôvody spochybňujúce primeranosť priznaného nároku na

finančné zadosťučinenie, s ktorými by sa mal odvolací súd vysporiadať. Súd prvej inštancie poskytol
jasnú a zrozumiteľnú odpoveď, z akých kritérií vychádzal pri priznaní tohto nároku reagujúc tak na
námietky žalovaného prednesené na súde prvej inštancie. Výrok o priznaní primeraného finančnéhozadosťučinenia bol vzhľadom na vyššie uvedené ako vecne správny potvrdený v zhode s § 387 ods.
1 CSP.

55. Rozhodnutie o náhrade trov konania vyplýva z § 396 ods. 1, 2 CSP v spojení s § 255 ods. 2 CSP.

56. Podľa § 396 ods. 1, 2 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie Ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania
na súde prvej inštancie.

57. Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

58.Žalobcoviabolivpomerekrozsahužiadanéhofinančnéhoplneniaúspešnílenvčiastočnomrozsahu,
aj keď čo do základu nároku na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ktorého výška je

závislá od úvahy súdu, sa považujú za plne procesne úspešnú stranu sporu. Ak je totiž preukázaný
základ nároku, strana sporu sa považuje za procesne úspešnú aj pri priznaní čiastočného plnenia v
prípade, ak rozhodnutie vo veci záviselo od úvahy súdu, či znaleckého posudku, ktoré nie sú v celom
rozsahu predvídateľné procesným návrhom žalobcu (nakladateľstvo C.H.Beck Civilný sporový poriadok,
rok vydania 2016, strana 927, Štefček, Ficová, Baricová, Mesiarkinova, Bajanková a Tomašovič). V časti

primeraného finančného zadosťučinenia sa považuje strana žalobcu za plne úspešnú stranu sporu
v rozsahu priznaných 500 €, čo na účely stanovenia pomeru procesného úspechu strán sporu súd
zohľadnil pri určení výšky plnenia žiadaného žalobcami v rozsahu 1.626,45 € (500 € + 1.126,45 €) v
pomere k sume priznanej rozhodnutím súdu vo výške 887,64 € (500 € + 387,64 €). Vychádzajúc tak
z pomeru žiadaného plnenia a sumy priznanej rozhodnutím súdu (887,64 € : 1626,45 €), je procesný

úspech strán v konaní v zásade zhodný (50%), preto odvolací súd rozhodol, že žiadna zo strán sporu
nemá právo na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania.

59. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2
posledná veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).