Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, July 30, 2021

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 7CoP/9/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7819202224
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 07. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Frederika Zozuľáková
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2021:7819202224.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Frederiky Zozuľákovej a
členov senátu JUDr. Jozefa Maruščáka a JUDr. Jany Dudíkovej v právnej veci navrhovateľa N. A.,
nar. XX.XX.XXXX, bývajúceho v P. na C. 4, zastúpeného Mgr. Ivicou Štiglitz, advokátkou so sídlom v
Rožňave na Šafárikovej 8, proti matke maloletého dieťaťa K. Q., nar. XX.X.XXXX, bývajúcej v P. na P.
XX, zastúpenej JUDr. Alexandrom Milkom, advokátom so sídlom v Rožňave na ul. Cyrila a Metoda 4,

v konaní o určenie otcovstva a úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému M. Q., nar.
XX.X.XXXX, bývajúcemu v P. na P. XX, zastúpenému kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych
vecí a rodiny Rožňava, o odvolaní navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Rožňava zo dňa
3.9.2020 č.k. 8Pc/11/2019-133 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j uznesenie

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým uznesením vo výroku I. konanie zastavil a vo výroku II. rozhodol, že
žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

2. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že navrhovateľ sa návrhom doručeným súdu 2.8.2019 domáhal
určenia otcovstva k maloletému M., nakoľko má za to, že je jeho biologickým otcom, zároveň žiadal, aby
súd upravil výkon rodičovských práv a povinností k maloletému. Súd prvej inštancie konanie o návrhu

zastavil v zmysle ust. § 109 zák. č. 161/2015 Z.z. Civilného mimosporového poriadku (ďalej len ,,CMP“)
s odôvodnením, že 28.2.2020 došlo k učeniu otcovstva voči maloletému súhlasným vyhlásením rodičov
na Matričnom úrade v Revúcej a k zápisu otca Q. E., nar. XX.X.XXXX, do rodného listu maloletého. V
dôsledku toho odpadol predmet konania a nastala prekážka postupu konania, pre ktorú súd konanie o
určenie otcovstva zastavil. O trovách konania rozhodol s poukazom na ust. § 52 CMP tak, že žiaden z
účastníkov nemá právo na ich náhradu.

3. Proti tomuto uzneseniu podal navrhovateľ (muž, ktorého otcovstvo má byť určené) v zákonnej lehote
odvolanie v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP, v ktorom namietal nesprávny procesný
postup súdu prvej inštancie, ktorý sa nevysporiadal so všetkými skutkovými tvrdeniami. Konajúci
súd totiž nijakým spôsobom neskúmal súhlasné vyhlásenie urobené matkou maloletého dieťaťa (súd
prvej inštancie používa nesprávne t.č. neexistujúce označenie účastníčky „odporkyňa“) s domnelým

otcom Q. E., ktoré bolo urobené dňa XX.X.XXXX na Matričnom úrade v Revúcej, na základe čoho
bol maloletému dieťaťu (súd prvej inštancie rovnako používa nesprávne t.č. neexistujúce označenie
účastníka „odporca“) M. Q. zapísaný do rodného listu domnelý otec Q. E.. Matka maloletého dieťaťa
od začiatku konania prehlasovala, že navrhovateľ nie je otcom maloletého M.. Navrhovateľ však vidí
nesprávnosť postupu konajúceho súdu v otázke, že súhlasné vyhlásenie rodičov bolo vykonané až
dňom 28.2.2020. Počas pojednávaní matka uvádzala, že k súhlasnému vyhláseniu nedošlo skôr preto,

lebo sa bála navrhovateľa, ktorý sa jej mal vyhrážať, pričom však nijak nevyvrátila, že navrhovateľ by
mohol byť skutočne biologickým otcom maloletého dieťaťa. Celé konanie matky považuje navrhovateľza účelové, pretože ak mala vedomosť o tom, že nie je otcom maloletého, mohla kľudne takéto súhlasné
vyhlásenie urobiť už počas roka 2019, a to aj pred podaním žaloby. K uvedenému však pristúpila takmer
7 mesiacov od podania návrhu na určenie otcovstva. Účelovosť a tendenčnosť súhlasného vyhlásenia

matky s Q. E. je potrebné vnímať hlavne v tom zmysle, že je neplatné v zmysle ust. § 37 ods. 1, § 38
a § 39 Občianskeho zákonníka, totižto bolo urobené za účelom znemožnenia jeho práva domáhať sa
pred súdom určenia otcovstva voči maloletému, pretože ak bol súhlasným vyhlásením dňa 28.2.2020
maloletému určený za otca Q. E., navrhovateľ stráca akúkoľvek aktívnu legitimáciu v predmetnom
spore, nakoľko otec už bol dieťaťu určený. Navrhovateľ vidí chybné konanie súdu v tom, že nijakým

spôsobom neskúmal, prečo, akým konaním a najmä čo viedlo matku maloletého, aby toto súhlasné
vyhlásenie urobila, čím v podstate obišla rámec jeho práv ako biologického otca maloletého dieťa. Súdu
prvej inštancie nič nebránilo, aby skúmal toto vyhlásenie podľa ustanovenia Občianskeho zákonníka.
Nemožno sa stotožniť ani s argumentáciou súdu, že na skúmanie otázky, či právny úkon týkajúci sa
súhlasného vyhlásenia rodičov bol platný alebo nie, nemal v konaní dostatočnú právomoc. Keďže toto
konanie o určenie otcovstva je založené na základných princípoch Civilného mimosporového poriadku,

ktorého hlavnou zásadou je zásada materiálnej pravdy, teda úplné zistenie stavu, konajúci súd mal
skúmať predtým, než rozhodne o otázke otcovstva, skutkový stav týkajúci sa súhlasného vyhlásenia,
pričom o platnosti, resp. neplatnosti tohto úkonu mohol rozhodnúť medzitýmnym rozsudkom. Týmto
postupom konajúceho súdu došlo aj k porušeniu jeho práva na relevantné konanie súdu spojené so
zákazom denegatio iustitiae, čo vyplýva z uznesenia Najvyššieho súdu zo dňa 31.10.2017 č.k. 6Cdo

224/2016. Takéto súhlasné vyhlásenie by mohlo byť v rozpore s dobrými mravmi, pričom v neposlednom
rade ide o porušenie čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv, teda práva na ochranu súkromného a
rodinného života, ako aj Dodatkového protokolu o ochrane dieťaťa. V tejto súvislosti dal do pozornosti
rozhodnutie ESĽP vo veci O. proti Slovenskej republike, z ktorého možno vyvodiť, že v prípade, ak
skutočný stav (biologické otcovstvo) je v rozpore s právnym stavom (právnym otcovstvom) založeným

na základe domnienky, ktorá spôsobuje právne následky a zároveň dôjde k stretu s právom jednotlivca
garantovaného Dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd, nemala by absentovať v právnej úprave
možnosť nápravy takéhoto protiprávneho stavu. Konajúci súd v dôvodoch uznesenia nedal odpoveď
ani na to, že neskúmal ani nevykonal ním navrhnutý dôkaz o otcovstve metódou DNA. Na základe
uvedeného preto žiada, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu na opätovné

rozhodnutie.

4. Kolízny opatrovník vo vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnuté uznesenie potvrdiť.

5. Matka sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadrila.

6. Konania vo veciach určenia rodičovstva a konania vo veciach starostlivosti súdu o maloletých sa
prejednávajú a rozhodujú podľa Zákona č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len
„CMP“).

7. Podľa ust. § 2 ods. 1 CMP na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového
poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

8. Podľa ust. § 387 ods. 1, 2 a 3 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní
na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie.
Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

9. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP) preskúmal uznesenie súdu prvej inštancie ako aj konanie,
ktoré mu predchádzalo bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP a contrario v rozsahu danom ust.
§ 66 CMP a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné potvrdiť ako vecne správne
podľa § 387 ods. 1 CSP.

10. Odvolací súd sa podľa ust. § 387 ods. 2 CSP stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
na doplnenie jeho odôvodnenia a k odvolaniu navrhovateľa uvádza nasledovné:11. Podľa ust. § 109 CMP ak počas konania o určenie otcovstva dôjde k určeniu otcovstva súhlasným
vyhlásením rodičov alebo k osvojeniu dieťaťa, súd konanie zastaví.

12. Podľa ust. § 28 ods. 1 CMP navrhovateľ môže počas konania so súhlasom súdu meniť návrh na
začatie konania. Zmenený návrh doručí súd ostatným účastníkom do vlastných rúk, ak neboli prítomní
na pojednávaní, na ktorom došlo k zmene.

13. Právny poriadok Slovenskej republiky upravuje nasledujúce tri domnienky otcovstva: 1. otcovstvo

manžela, 2. súhlasné vyhlásenie rodičov, 3. preukázaná súlož muža s matkou dieťaťa v rozhodujúcom
období, bez existencie vylučujúcich okolností, a rozhodnutie súdu o určení otcovstva tohto muža.
Domnienky nastupujú v určitom poradí, ktoré vychádza zo spoločenského výskytu typických okolností,
za ktorých je dieťa splodené. Domnienka manžela matky nastupuje automaticky na základe existencie
manželstva. Ak nie sú naplnené podmienky predvídané jej hypotézou, alebo bola vyvrátená, môže
nastúpiť druhá alebo tretia domnienka, avšak už nie automaticky, ale na základe kvalifikovanej aktivity

dotknutých subjektov. Uplatnenie niektorej domnienky vylučuje použitie ostatných domnienok. Určeniu
otcovstva k tomu istému dieťaťu teda nemôžu svedčiť rôzne domnienky otcovstva rôznych mužov.
Až po úspešnom zapretí niektorej z domnienok (s výnimkou tretej) môže za splnenia zákonných
podmienok nastúpiť opäť niektorá z domnienok. Hoci sú druhá a tretia domnienka zdanlivo rovnocenné,
zákon uprednostňuje dobrovoľné určenie otcovstva na základe spoločného vyhlásenia matky a otca

dieťaťa potvrdzujúceho skutočnosť, že sú rodičmi dieťaťa, teda ide o preferenciu druhej zákonnej
domnienky pred autoritatívnym rozhodnutím súdu. Uvedené je zrejmé jednak z umiestnenia tejto
zákonnej domnienky priamo v Zákone o rodine ako aj z výslovného znenia ustanovenia § 94 ods. 1
Zákona o rodine “ak nedošlo k určeniu otcovstva súhlasným vyhlásením rodičov, môže dieťa, matka,
alebo muž, ktorý tvrdí, že je otcom, navrhnúť, aby otcovstvo určil súd.“.

14. V zmysle § 91 ods.1 Zákona o rodine v prípade určenia otcovstva druhou zákonnou domnienkou
sa za otca dieťaťa považuje muž, ktorý vyhlásenie urobil. Citované ustanovenie nevyžaduje k vzniku
otcovstva splnenie žiadnej ďalšej hmotnoprávnej podmienky, pričom aj z použitého pojmu „muž“ -
vyplýva, že muž vyhlasujúci, že je otcom dieťaťa, stane sa otcom v zmysle práva, hoci nemusí byť

zároveňajbiologickýmotcomdieťaťa,totosavšakpredpokladá.Zákonodarcapritomtospôsobeurčenia
otcovstva vychádza z predpokladu, že muž, ktorý robí vyhlásenie o otcovstve k dieťaťu, koná slobode
a vážne, vedomý si dôsledkov tohto svojho úkonu a zodpovednosti, ktorú na seba berie. Súčasne
vyhlásenie robí aj matka dieťaťa, ktorá takto prejaví svoj úmysel zabezpečiť spoločnú starostlivosť o
dieťa s konkrétnym mužom. Druhá domnienka otcovstva teda vychádza z rešpektovania slobodnej vôle

dvochľudí,ktorísadobrovoľnerozhodnústaraťsaospoločnédieťa.Právetakýtodobrovoľnýaslobodný
záväzok dáva vyššiu mieru garancie, že dieťa bude mať vytvorené stabilné, bezpečné a harmonické
rodinné zázemie. Táto konštrukcia určenia otcovstva, i keď nemusí za každých okolností zodpovedať
skutočnému stavu rodičovstva a môže prípadne viesť aj k obmedzeniu práv biologického otca, vychádza
z uprednostnenia právnej istoty a záujmov dieťaťa. Je premietnutím práv dieťaťa a ochrany jeho záujmov

v zmysle Dohovoru o právach dieťaťa. Úprava zákonných domnienok má za cieľ zabezpečiť určenie
skutočného - biologického otcovstva, i keď nemožno vylúčiť prípady nezodpovedajúce skutočnému
stavu otcovstva. Nápravy tohto stavu je možné oprávneným subjektom dosiahnuť za podmienok, ktoré
sa spájajú s inštitútom zapretia otcovstva a následným určením otcovstva.

15. Dôsledkom súhlasného vyhlásenia rodičov je, že dieťa má otca určeného, ten sa stáva nositeľom
všetkých rodičovských práv a povinností a z toho vyplývajúcej právnej ochrany. Súčasne odpadá dôvod
pre ďalšie určovanie otcovstva, keďže dieťa môže mať z právneho hľadiska len jedného otca. Na
danú hmotnoprávnu situáciu reflektuje aj procesná úprava ustanovenia § 109 CMP, ktorá stanovuje
osobitnú prekážku pre postup v konaní o určenie otcovstva súdom, tou je určenie otcovstva súhlasným

vyhlásením rodičov alebo osvojenie dieťaťa. Pokiaľ bolo v priebehu konania určené otcovstvo podľa
druhej domnienky, teda súhlasným vyhlásením rodičov, konanie o určenie otcovstva musí byť zastavené
v zmysle § 109 CMP.

16. V súvislosti s odvolacou argumentáciou navrhovateľa namietajúceho nesprávny procesný postup

konajúceho súdu, ktorý mal podľa neho skúmať súhlasné vyhlásenie matky a Q. E. o otcovstve
maloletého dieťaťa podľa ust. Občianskeho zákonníka, pretože podľa ust. § 37, 38 a 39 Občianskeho
zákonníka ho považuje za neplatné, pričom o platnosti, resp. neplatnosti tohto právneho úkonu mal
súd prvej inštancie podľa neho rozhodnúť medzitýmnym rozsudkom, odvolací súd považuje za potrebnézdôrazniť, že aj za predpokladu, že matka urobí súhlasné vyhlásenie s iným mužom, než ktorý sa
domáha určenia otcovstva v návrhu na začatie prebiehajúceho konania, aj takéto vyhlásenie má za
následok zastavenie konania o určenie otcovstva. Otázka osobného stavu je otázkou, ktorú súd nemôže

posúdiť sám (§ 193 CSP). Ak má navrhovateľ pochybnosti o súhlasnom vyhlásení z 28.2.2020, v tomto
prípade má možnosť napadnúť ho jedine žalobou o jeho neplatnosť. Nesprávny je však názor odvolateľa
o tom, že o neplatnosti právneho úkonu - súhlasného vyhlásenia rodičov, mal ex offo rozhodnúť súd
prvej inštancie v konaní o určenie otcovstva, nakoľko predmetom konania je v tomto prejednávanom
prípade určenie otcovstva a s tým spojené konanie o úprave výkonu rodičovských práv a povinností,

pričom navrhovateľ doposiaľ žalobu o neplatnosť právneho úkonu nepodal. Odvolací súd okrem iného
zdôrazňuje, že konania vo veciach určenia rodičovstva, upravené v § 105 CMP, medzi ktoré patrí aj
konanie o určenie otcovstva, sa podľa § 107 CMP začínajú len na návrh. Z uvedeného vyplýva, že
pokiaľ navrhovateľ podal návrh na určenie otcovstva, súd prvej inštancie bol viazaný týmto predmetom
konania a v tomto prejednávanom prípade nemohol ex offo rozhodnúť o zmene návrhu na začatie
konania, to znamená nemohol namiesto pôvodného návrhu na určenie otcovstva konať o návrhu o

neplatnosť právneho úkonu - súhlasného vyhlásenia rodičov. V tejto súvislosti odvolací súd upriamuje
pozornosť na ust. § 28 CMP, ktorý vychádza z toho, že zmena návrhu na začatie konania je dispozičný
procesný úkon navrhovateľa, ktorým navrhovateľ rozširuje uplatnené právo alebo uplatňuje iné právo.
Zmenou návrhu na začatie konania je aj podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností
tvrdených v návrhu. Pojmovo je teda vylúčené aplikovať tento inštitút v konaniach, ktoré začali bez

návrhu. Súd o návrhu na zmenu návrhu na začatie konania rozhoduje uznesením. Zmenený návrh spolu
s uznesením o pripustení zmeny návrhu súd doručí ostatným účastníkom do vlastných rúk len v prípade,
ak neboli prítomní na pojednávaní, na ktorom súd zmenu návrhu pripustil. Z vyššie uvedeného vyplýva,
žepokiaľmánavrhovateľpochybnosti,resp.jepresvedčenýoneplatnostisúhlasnéhovyhláseniarodičov
o otcovstve zo dňa 28.2.2020, mal postupovať v súlade s ust. § 28 CMP a po tom, čo sa dozvedel o

určení otcovstva k maloletému M. súhlasným vyhlásením, mal požiadať konajúci súd o zmenu návrhu
na začatie konania, pretože je zrejmé, že súhlasným vyhlásením K. Q. a Q. E. dňa 28.2.2020 došlo
k určeniu otcovstva k maloletému dieťaťu, čím odpadol predmet konania a súd teda nemohol ďalej v
konaní o určenie otcovstva pokračovať, pretože ak už bolo otcovstvo k dieťaťu určené, odpadá tým z
hmotnoprávneho hľadiska predmet konania - určenie otcovstva podľa tretej domnienky otcovstva.

17. K odvolacej námietke navrhovateľa ohľadom porušenia jeho práva na rešpektovanie súkromného
a rodinného života (v zmysle čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 19
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky) tým, že po právoplatnosti napadnutého rozhodnutia nebude mať
relevantné prostriedky na dosiahnutie realizácie rodičovských práv, odvolací súd poznamenáva, že súd

prvej inštancie konanie o návrhu odvolateľa na určenie otcovstva k maloletému zastavil na základe
jasného zákonného ustanovenia procesného predpisu (§ 109 CMP), ktoré vychádza z hmotnoprávnej
úpravy (Zákona o rodine) a reflektuje požiadavky medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika
viazaná.Jenamiestepripomenúť,žeoprotiprávamnavrhovateľastojínadruhejstraneprávomaloletého
dieťaťa, matky a právneho otca na ich rodinný život v zmysle článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, ktoré je chránené rovnakou intenzitou. Zároveň poukazuje na judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu (ďalej len ,,EĽSP“), ktorá je vo vzťahu k problematike
sporov o otcovstvo, nepochybne spadajúcej pod ochranu súkromného a rodinného života jednotlivca,
pomerne bohatá a s jej všeobecnými princípmi je možné pracovať nezávisle od toho, k akej konkrétnej
domnienke otcovstva sa vzťahujú. Povaha stretu právneho (,,fiktívneho“) vzťahu a vzťahu biologického

je vo všetkých prípadoch rovnaká a EĽSP zdôrazňuje, že výber prostriedkov k zaisteniu súladu s
článkom 8 Dohovoru v oblasti vzťahov jednotlivcov je v zásade záležitosť, ktorá spadá do priestoru
voľnosti posúdenia zmluvných strán. EĽSP napr. nepovažuje nepriznanie práva na podanie zapieracej
žaloby putatívnemu (resp. biologickému) otcovi za porušenie čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských
práva a základných slobôd, keď kladie prvoradý dôraz na „najlepší záujem dieťaťa“, a to aj pred

právom otca na určenie jeho biologického rodičovstva (viď rozhodnutie vo veci Kautzor proti Nemecku
sťažnosť č. 23338/09, Ahrens proti Nemecku sťažnosť č. 45071/09 alebo Nylund proti Fínsku sťažnosť
č.27110/95). S otázkou konkrétneho obsahu článku 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd sa EĽSP napr. v rozsudku Ahrens proti Nemecku vysporiadal tak, že uprednostnil
stabilitu rodinných vzťahov medzi rodičmi a ich deťmi. V záujme čo najskoršieho dosiahnutia takéhoto

stavu, ktorý je základným predpokladom výchovy detí a rozvoja rodiny, preto spoločnosť oprávnene
uprednostňuje „právo dieťaťa na rodinu“ a výchovu dieťaťa rodičmi v úplnej rodine pred ochranou
súkromného života jednotlivca. Poukazuje tiež na závery rozsudku Nylund proti Fínsku, podľa ktorých
tzv.prvádomnienkaotcovstvastavianaprávnejistoteabezpečí,rodinnýchvzťahov,pretojepodľaEĽSPdôvodné, ak vnútroštátne súdy prisudzujú väčšiu váhu záujmom dieťaťa a rodiny, v ktorej dieťa žije, než
sťažovateľovej požiadavke na určení ,,biologickej pravdy“. Dodáva, že napr. v rozhodnutí Rožaňski proti
Poľsku (sťažnosť č. 55339/00) EĽSP pripustil, že v určitých situáciách nemusí mať biologická realita

prednosť pred právnou domnienkou (ktorá zodpovedá realite sociálnej).

18. V posudzovanom prípade z obsahu spisu vyplýva, že 28.2.2020 došlo k určeniu otcovstva k
maloletému súhlasným vyhlásením oboch rodičov maloletého dieťaťa - matky a Q. E., nar. XX.X.XXXX,
ktorýbolnásledneakooteczapísanýdorodnéholistumaloletéhovedenéhovknihenarodeníMatričného

úradu Revúca vo zväzku č. 35, ročník 2019, str. 100 pod poradovým číslom 69. Uvedený objektívne
existujúci stav má za následok posudzovanie otcovstva k maloletému na základe druhej domnienky
otcovstva, ktorej účinky môžu byť zvrátené iba postupom podľa § 93 Zákona o rodine. Na základe
uvedeného je možné konštatovať, že ak v danej veci súd prvej inštancie s použitím § 109 CMP zastavil
konanie o návrhu navrhovateľa na určenie otcovstva k maloletému Mateovi a o úpravu rodičovských
práv a povinností k maloletému, rozhodol vecne a právne správne.

19. Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil napadnuté rozhodnutie ako vecne správne podľa ust. § 387
ods. 1 CSP a podľa ust. § 387 ods. 2 CSP sa v odôvodnení obmedzil iba na skonštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia a na zdôraznenie správnosti rozhodnutia doplnil ďalšie dôvody.

20. Toto rozhodnutie senát prijal v pomere hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 zák.č. 160/2015 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Uvedená povinnosť neplatí, ak je :

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania.