Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Monday, May 31, 2021

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Co/55/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1117224508
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1117224508.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov
senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Anny Kašajovej v právnej veci žalobcov: 1/ H.. A..
E. R., nar. XX.XX.XXXX, 2/ L. R., nar. XX.XX.XXXX, obaja bytom Z. X, Z., žalobkyňa 2/ zastúpená
žalobcom 1/, proti žalovanému: Slovenská republika v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti SR, so
sídlom Račianska 71, Bratislava, o zaplatenie odškodnenia - nemajetkovej ujmy vo výške 20.000 Eur,

na odvolanie žalobcov 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 12. novembra 2019
č.k. 12C 61/2017-99 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcov, ktorou sa voči žalovanému

domáhali zaplatenia sumy 10.000 Eur žalobcovi 1/ a 10.000 Eur žalobkyni 2/ titulom nemajetkovej ujmy
a žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania.

2.Vychádzal zo skutkového vymedzenia žaloby žalobcami tým, že svojvoľnými aktivitami Ministerstva
spravodlivosti SR prostredníctvom jeho zamestnanca H.. X. S. bolo opakovane a neprípustne výraznou
mierou zasiahnuté do ich výsostne osobnostných práv aj pred tretími osobami, intenzívny zásah do

ich práva na česť a dôstojnosť, do práva na pokojný stav, do práva na súkromie a pokojný rodinný
život, malo za následok vyvolanie stavu ich utrpenia a poníženia, a to jednak kriminalizáciou, ako aj
šírením nepravdivej informácie o tom, že rodina žalobcov dlhuje advokátovi E.. H.. F. cca 5 miliónov Sk,
čomu sa v čase vymysleného trestného stíhania žalobcu 1/ za aktívnej účasti Ministerstva spravodlivosti
SR, vystupujúceho ako údajný poškodený nemohli účinne brániť, keďže k týmto útokom do ich integrity
došlo v čase vymysleného trestného stíhania žalobcu 1/ po podaní obžaloby prokurátorkou Krajskej

prokuratúry v Bratislave na žalobcu 1/ na Okresnom súde Bratislava I - konanie vedené proti nemu pod
sp. zn. 5T/52/2009, ktoré bolo právoplatne ukončené dňa 21.04.2016 oslobodením v celom rozsahu
žalobcu 1/ spod vykonštruovanej obžaloby rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2To/135/2015
zo dňa 21.04.2016 postavenej na výpovedi psychicky nemocného „korunného“ svedka- advokáta E..
H.. F.. V uvedenom trestnom konaní zastupoval Ministerstvo spravodlivosti SR jeho zamestnanec H..
X. S., ktorý zápisnicu obsahujúcu nepravdivé, citlivé a na cti utrhávajúce informácie a krimi informácie

zneužitímprávasprístupňovaltretímosobámašírilijuajvobčianskoprávnychkonaniachpredOkresným
súdom Bratislava I sp. zn. 14C/114/2007 a sp.zn. 11C/135/2011, v ktorých žalobcovia neboli účastníkmi
konania. Žalobcovia dotknutí opakovaným a svojvoľným neoprávneným zásahom do ich práva na česť
a dôstojnosť, do ich práva na súkromie konaním zástupcu Ministerstva spravodlivosti SR boli pred
účastníkmi týchto občianskoprávnych konaní ohovorení, zneuctení, ponížení a negatívne vykreslení ako
údajní dlžníci advokáta E.. H.. F., čo malo za následok zásah do ich integrity vo veľkom rozsahu, keďže

postupom Ministerstva spravodlivosti SR došlo k zneužitiu informácií získaných z trestného konania voči
ním, a to opakovane v úmysle poškodiť ich ako účastníkov konaní, ale aj ako bezúhonných občanov.Nakoľko týmto konaním Ministerstva spravodlivosti SR zneužitím práva a teda nesprávnym úradným
postupom za účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z. (§ 9 ods. 1, ods. 2) bolo opakovane zasiahnuté do
práva na česť a dôstojnosť poškodených, žalobcovia formou predbežného nároku na odškodnenie

nemajetkovej ujmy požiadali listom zo dňa 05.03.2017 o odškodnenie nemajetkovej ujmy v sume 10.000
Eur pre každého. V právnom štáte nie je dovolené a ani prípustné, aby „údajný poškodený“ v trestnom
konaní (za daného skutkového stavu Ministerstvo spravodlivosti SR) do právoplatného rozhodnutia
trestného súdu o vine a nevine žalobcu 1/ zneužíval informácie získané z trestného konania (teda aj
zápisnicu o výsluchu svedka zo dňa 31.01.2008) k poškodzovaniu žalobcov, a to opakovane pred tretími

osobami, a tým neoprávnene ponižujúco zasahoval do ich integrity, ponižoval, neoprávnene zasahoval
do práva na česť a dôstojnosť. Žalobcovia v súlade s rozhodovacou praxou súdov (najmä, ak agresorom
a porušovateľom ich práva na česť a dôstojnosť, práva na súkromie podľa čl. 8 ods. 1, ods. 2 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd je Slovenská republika a Ministerstvo spravodlivosti SR)
žiadali priznať odškodnenie nemajetkovej ujmy v sume po 10.000 Eur pre každého, ktorá je vzhľadom
na okolnosti prípadu a intenzitu neoprávneného opakovaného zásahu zneužitím práva primeraná a

spravodlivá.

3. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 02.01.2018 poukázal na ustanovenie § 1 písm. a) zákona
č. 514/2003 Z.z., v zmysle ktorého poškodenému vznikajú nároky z tohto zákona výlučne vtedy, ak
ide o škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci. Skutkové okolnosti opísané

žalobcami v žalobe, od ktorých odvíjajú svoj nárok na odškodnenie - konanie povereného zamestnanca
Ministerstva spravodlivosti SR ako zástupcu strany sporu v občianskoprávnych konaniach vedených na
Okresnom súde Bratislava I pod sp.zn. 14C/114/2007 a sp.zn. 11C/135/2011 spočívajúce v predkladaní
zápisnice o výsluchu svedka v trestnom konaní vedenom proti žalobcovi 1/ ako dôkazu v týchto
konaniach, nespadajú pod úpravu zákona č. 514/2003 Z.z., nakoľko zastupovanie štátu v sporových

konaniach pred súdmi nie je výkonom verejnej moci v zmysle ustanovenia § 2 písm. a) zákona č.
514/2003 Z.z.. V oboch vyššie uvedených občianskoprávnych konaniach bol predmetom nárok na
náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., pričom v obidvoch konaniach bol žalovaným subjektom
štát - Slovenská republika, v mene ktorého konalo Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, a
to prostredníctvom na to povereného zamestnanca ministerstva. V súdnych konaniach vedených podľa

ustanovení Civilného sporového poriadku, resp. podľa jemu predchádzajúceho zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov, v ktorých je štát stranou sporu (účastníkom
konania), má štát rovnaké procesné postavenie a z toho vyplývajúce práva a povinnosti, ako majú všetky
ďalšie sporové strany, respektíve účastníci konania. Preto žalobcami namietaný neoprávnený zásah do
ich osobnostných práv, ktorého sa mal dopustiť poverený zamestnanec ministerstva spravodlivosti ako

osoba konajúca za ministerstvo ako zástupcu žalovaného štátu v sporových konaniach vedených na
Okresnom súde Bratislava I, nepochybne nemožno posudzovať podľa ustanovení zákona č. 514/2003
Z.z. a z konania povereného zamestnanca ministerstva pred súdom vyvodzovať zodpovednosť štátu
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v zmysle uvedeného zákona. Pokiaľ sa teda žalobcovia
mienia svojou žalobou domáhať odškodnenia za zásah do ich osobnostných práv, ku ktorému malo

dôjsť konaním povereného zamestnanca ministerstva spravodlivosti pri zastupovaní ministerstva v
sporových konaniach, takýto nárok môže byť posúdený len podľa príslušných ustanovení zákona č.
40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov o ochrane pred neoprávnenými zásahmi
do osobnostných práv. Žalobcovia si podanou žalobou uplatnili právo na zaplatenie odškodnenia -
nemajetkovej ujmy v peniazoch (teda subjektívne právo), pričom za zodpovednostný subjekt (teda

nositeľa právnej povinnosti zodpovedajúcej uplatnenému subjektívnemu právu) označili Slovenskú
republiku v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky. Pasívnu vecnú legitimáciu
žalovaného pre konanie odvodzujú z ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého štát zodpovedá
za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci. Keďže sa však na žalobcami
uplatnený nárok predmetný zákon nevzťahuje, nemožno z neho vyvodzovať ani pasívnu vecnú

legitimáciu žalovaného Slovenskej republiky pre toto konanie. Zároveň platí, že pokiaľ má byť žalobcami
požadovaným nárok na odškodnenie posúdený podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka
o ochrane pred neoprávneným zásahom do osobnostných práv žalobcov, Slovenská republika nie je
pasívne vecne legitimovaným subjektom pre uplatnenie takéhoto nároku žalobcov. Vo veciach ochrany
osobnosti sú účastníkmi konania osoba, do ktorej práva na ochranu osobnosti malo byť zasiahnuté

(subjekt ochrany) a narušiteľ, teda fyzická alebo právnická osoba, ktorá mala neoprávnene zasiahnuť
do práva na ochranu osobnosti a je nositeľom povinnosti upustiť od neoprávnených zásahov do práva
na ochranu osobnosti, odstrániť následky zásahov alebo poskytnúť primerané finančné zadosťučinenie.
Predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je nielen zistenie, že žalobca jefyzickou osobou, ktorej osobnostné práva boli porušené alebo ohrozené, ale rovnako zistenie, že
žalovaný (fyzická alebo právnická osoba) sa dopustil tohto konania, ktoré žalobca v konaní považoval
za zásah do jeho osobnostných práv a z ktorého vyvodzoval svoje právo na ochranu osobnosti.

Nedostatok pasívnej vecnej legitimácie je dôvodom pre zamietnutie návrhu na začatie konania.
Podľa tvrdení žalobcov k neoprávnenému zásahu do ich osobnostných práv malo dôjsť konaním
povereného zamestnanca ministerstva spravodlivosti ako zástupcu strany sporu v občianskoprávnych
konaniach, spočívajúci v predkladaní zápisnice o výsluchu svedka v trestnom konaní ako dôkazu v
týchto konaniach, čím došlo k zneužitiu informácií získaných z trestného spisu a šírenia nepravdivej

informácie zamestnancom ministerstva spravodlivosti. Žalobný návrh žalobcovia smerujú voči štátu -
Slovenskej republike. Žalovaný Slovenská republika sa ale bez pochyby konania, ktoré podľa žalobcami
tvrdených skutkových okolností zasiahlo do ich osobnostných práv, nedopustil, a preto z hľadiska
žalobou uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy z titulu neoprávneného zásahu do práva
na ochranu osobnosti nemôže byť považovaný za subjekt zásahu. Z hľadiska určenia subjektu zásahu
do osobnostných práv chránených v zmysle § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka totiž nemožno štát

(Slovenskú republiku) stotožňovať s odlišnými subjektmi, ktoré majú samostatnú právnu subjektivitu a
aj nesú vlastnú zodpovednosť za prípadné zásahy do osobnostných práv fyzických osôb.

Žalovaný ďalej uviedol, že ak by súd napriek uvedenej námietke nedostatku pasívnej vecnej legitimácie
žalovaného pre konanie dospel k záveru, že žalovanému svedčí pasívna vecná legitimácia pre

konanie o žalobcami namietanom neoprávnenom zásahu do osobnostných práv žalobcov, poukazuje na
skutočnosť, že žalobcami uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je premlčaný. Zo
skutkových okolností uvádzaných žalobcami vyplýva, že k zásahu do ich práv malo dôjsť neoprávneným
šírením nepravdivých a klamlivých informácií o žalobcoch zamestnancom ministerstva spravodlivosti
predložením zápisnice o výsluchu svedka v trestnom konaní. V konaní sp. zn. 14C/114/2007 bola

predmetná zápisnica o výsluchu svedka predložená do konania dňa 24.10.2011 ako príloha k vyjadreniu
zo dňa 21.10.2011. V konaní sp. zn. 11C/135/2011 bola rovnaká zápisnica predložená do konania dňa
16.02.2012 ako príloha k vyjadreniu zo dňa 15.02.2012. Dňa 07.06.2012 bola Ministerstvu spravodlivosti
SR doručená sťažnosť žalobcu 1/ zo dňa 05.06.2012, ktorou žalobca namietal postup povereného
zamestnanca ministerstva spravodlivosti v označených súdnych konaniach, spočívajúci v predložení

predmetnej zápisnice o výsluchu svedka, čím podľa sťažovateľa (žalobca 1/) došlo k nenáležitej
kriminalizácii a škandalizácii jeho osoby a neoprávnenému šíreniu predmetnej zápisnice s následkom
ohrozenia práv sťažovateľa chránených § 11 Obč. zák. Z uvedeného je zrejmé, že k neoprávnenému
zásahu do osobnostných práv žalobcov a vzniku nemajetkovej ujmy malo dôjsť najneskôr v deň
doručenia sťažnosti zo dňa 05.06.2012 ministerstvu (07.06.2012), tento deň je potrebné považovať

za deň, kedy žalobcovia mohli uplatniť svoje právo na náhradu nemajetkovej ujmy a od tohto dňa je
potrebné počítať i trojročnú premlčaciu dobu v zmysle § 101 Občianskeho zákona. Premlčacia doba
troch rokov uplynula dňa 07.06.2015. Keďže žalobcovia svoj nárok uplatnili na súde po prvýkrát podaním
žaloby dňa 02.10.2017, teda po uplynutí premlčacej doby, nárok žalobcov na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch je premlčaný. Vzhľadom na túto skutočnosť žalovaný vznáša námietku premlčania.

Poznamenal, že nárok žalobcov by bol premlčaný aj v prípade jeho posúdenia podľa ustanovení zákona
č. 514/2003 Z.z., nakoľko v zmysle § 19 ods. 1 citovaného zákona by sa v takomto prípade uplatnila
taktiež trojročná premlčacia doba, a to odo dňa, keď sa žalobcovia dozvedeli o vzniku škody následkom
nesprávneho postupu - teda od momentu vedomosti žalobcu o predložení zápisnice o výsluchu
svedka zamestnancom ministerstva v konaniach sp. zn. 14C/114/2007 a sp. zn. 11C/135/2011, ktorý je

nepochybne možné stanoviť najneskôr na deň podania sťažnosti na postup zamestnanca ministerstva
zo dňa 05.06.2012. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalovaný žiadal žalobu pre nedostatok pasívnej
vecnej legitimácie žalovaného, ako aj z dôvodu premlčania uplatneného nároku, v celom rozsahu
zamietnuť.

4. Po právnej stránke súd prvej inštancie vychádzal z ustanovení § 1 písm. a), § 2 písm. a), § 3 ods. 1,
2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov, účinný v čase podania žaloby (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“), § 11, § 13 ods.
1,2, § 16, § 132 ods. 1,2, § 135 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) Občianskeho
zákonníka (ďalej len „Obč. zák.“).

5. Súd prvej inštancie sa prednostne zaoberal vznesenou námietkou nedostatku pasívnej vecnej
legitimácie na strane žalovaného, konštatujúc, že preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (na
strane žalobcu) alebo pasívnej (na strane žalovaného), je imanentnou súčasťou súdneho konania (viďnapr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2Cdo 205/2009). Pred preskúmaním
uplatňovaného nároku je vždy súd povinný zistiť, či subjekty, ktoré vystupujú ako strany konania, sú
skutočne účastníkmi hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého žalobca odvodzuje svoje subjektívne práva.

Účastník konania, ktorý je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti (záväzku), má pasívnu legitimáciu.
Uviedol, že súd žalobe vyhovie len vtedy, ak žalobca žaluje osobu, ktorá je nositeľom hmotnoprávnej
povinnosti. Ak sa to v konaní nedokáže, súd žalobu zamietne so záverom o nedostatku pasívnej vecnej
legitimácie žalovaného bez ohľadu na prípadné zistenie, že nositeľom pasívnej vecnej legitimácie je iný
subjekt, ktorého ale žalobca za žalovaného neoznačil (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18. januára

2012, sp. zn. 6Cdo 214/2011). O nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide vtedy, ak ten, o kom žalobca
tvrdí, že je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti (žalovaný), v skutočnosti objektívne nie je nositeľom
hmotnoprávnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.
3Cdo 192/2004). V zmysle zákonných ustanovení Civilného sporového poriadku je presné označenie
strán sporu bezvýnimočnou požiadavkou individualizácie žaloby. V sporovom konaní je výlučne vecou
žalobcu označenie strán sporu. Strana sporu musí byť označená tak, aby bolo nepochybné, kto je

stranou v spore, aby ju nebolo možné zameniť s inou osobou a aby s ňou mohol súd konať.

6. Skonštatoval, že žalobcovia v konaní označili za žalovaného štát - Slovenská republika, v mene
ktorého koná Ministerstvo spravodlivosti SR. Podanou žalobou sa domáhajú zaplatenia nemajetkovej
ujmy, ktorá mala vzniknúť žalobcom „opakovaným neprípustným zásahom do výsostne osobnostných

práv žalobcov pred tretími osobami, intenzívnym zásahom do ich práva na česť a dôstojnosť, do práva
na pokojný stav, do práva na súkromie a pokojný rodinný život, vyvolaním stavu utrpenia a poníženia“
konaním zamestnanca H.. X. S., ktorý svojho zamestnávateľa Ministerstvo spravodlivosti SR zastupoval
na základe poverenia v civilnoprávnych konaniach vedených na Okresnom súde Bratislava I pod sp.zn.
14C/114/2007 a sp.zn. 11C/135/2011. K tomuto zásahu malo dôjsť neoprávneným použitím zápisnice z

trestného konania, ktoré bolo vedené proti žalobcovi 1/ v označených civilnoprávnych konaniach.

Mal za to, že zásahu do osobnostných práv žalobcov, tak ako to žalobcovia označili v žalobe,
ako následne žalobca 1/ aj ústne na pojednávaní, sa mal dopustiť zamestnanec ministerstva ako
osoba poverená ministerstvom zastupovať zástupcu žalovaného štátu v sporových konaniach. Z

uvedeného teda vyplýva, že konanie povereného zamestnanca nie je možné subsumovať pod
nesprávny úradný postup tak, ako to má na mysli ustanovenie § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003
Z.z.. Vyhodnotiac obsah žaloby, ako aj ústne prednesy žalobcu 1/, dospel súd prvej inštancie k záveru,
že žalobcovia sa domáhajú ochrany osobnosti, do práva ktorých malo byť zasiahnuté fyzickou osobou
(H.. X. S., zamestnanec Ministerstva spravodlivosti SR, ktorý osobne predložil predmetnú zápisnicu z

prebiehajúceho trestného konania do civilnoprávnych konaní). Pokiaľ by sa vykonaným dokazovaním
takýto neoprávnený zásah preukázal, posúdiac intenzitu tohto zásahu, bolo by možné v zmysle §
13 ods. 2 Obč. zák. žalobcom priznať aj náhradu nemajetkovej ujmy. Základným predpokladom na
takýto postup súdu je však splnenie procesnej podmienky správneho označenia strany sporu na strane
žalovaného, ktorým by v tom prípade bolo Ministerstvo spravodlivosti SR. Žalobcovia si však uplatnili

nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z., keď uviedli, že konaním štátu -
Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR - nesprávnym úradným postupom - im
bolo zasiahnuté do osobnostných práv.

7. Vyslovil, že v prípade zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci

ide o objektívnu zodpovednosť za predpokladu súčasného splnenia troch podmienok - existencie
nezákonného rozhodnutia orgánu štátu alebo jeho nesprávneho úradného postupu, existencia škody
ako majetkovej či nemajetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch a príčinná súvislosť medzi škodou a
nezákonným rozhodnutím či nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci má povahu objektívnej zodpovednosti, t. j. zodpovednosti bez ohľadu na

zavinenie. Zákon nepozná ani žiadny liberačný dôvod, na základe ktorého by bolo možné tejto
zodpovednosti sa zbaviť.

8. Súd prvej inštancie sa stotožnil s názorom žalovaného, že zastupovanie štátu v sporových konaniach
pred súdmi nie je výkonom verejnej moci v zmysle § 2 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. V označených

civilnoprávnych konaniach štát vystupoval ako strana sporu, kedy má štát rovnaké procesné postavenie,
a z toho vyplývajúce práva a povinnosti, ako majú všetky ďalšie sporové strany. Žalobca 1/ ako
prostriedok procesného útoku uviedol, že súd pozná právo a preto je potrebné prijať účinné opatrenia,
aby táto žaloba, ktorá je podľa názoru žalobcu 1/ „dôvodná a zmysluplná, o to viac, že sa jednalo oopakované útoky do integrity žalobcov konaním ministerstva spravodlivosti, tak, aby súd našiel riešenie,
pretože nie je na mieste túto žalobu zhodiť zo stola a žalobu zamietnuť. Je na to kopec judikatúry
NSSR ako aj ÚSSR, teda zastával právny názor, že žaloba je podaná správne v súlade s platnými

ustanoveniami citovaného zákona a preto jej žiadal vyhovieť v celom rozsahu.“

V tejto súvislosti súd poukázal súd prvej inštancie na nález Ústavného súdu SR z 12. januára 2017,
sp. zn. II. ÚS 675/2016, že len v prípade súdnych konaní, predmetom ktorých je zodpovednosť štátu za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, pre prípad, ak bol žalobcom v žalobe ako žalovaný označený

len orgán oprávnený v mene štátu konať (Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky), pričom z
iných častí žaloby zjavne vyplýva, že smeruje proti štátu, je povinnosťou konajúceho všeobecného súdu
žalobcu vyzvať na odstránenie vady žaloby spočívajúcej v jej nezrozumiteľnosti z dôvodu neurčitosti.
Respektíve je súd oprávnený v prípade správne označeného subjektu - „štát“, avšak nesprávne
označeného orgánu, ktorý má za štát konať, tento subjekt ustáliť. Uvedené sa však nevzťahuje na
prejednávaný spor.

Dospel k záveru, že v prejednávanom spore si žalobcovia uplatňujú nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy z titulu neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti, ktorého sa subjekt označený
na strane žalovaného (Slovenská republika, v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti SR) nedopustil.
Pôvodcomzásahujeprávnickáosoba-orgánverejnejmoci(MinisterstvospravodlivostiSR),konkrétnym

konaním ktorého malo dôjsť k zásahu do osobnostných práv (pre porovnanie pozri aj rozsudok NS SR
zo dňa 26.09.2013, sp.zn. 3Cdo/201/2007). Vyhodnotil námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie
žalobcu v prejednávanom spore za dôvodnú a z uvedeného dôvodu žalobu žalobcov v celom rozsahu
zamietol.

9.Onárokuna náhradutrovkonaniarozhodolsúdprvejinštanciepodľa§255ods.1CSP,§262ods.1,2
CSPačl.17ZákladnýchprincípovCSPsodôvodnením,žežalovanýbolvkonaníplneúspešný avznikol
mu tak nárok na náhradu trov konania, avšak nakoľko žalovanému v priebehu súdneho konania žiadne
trovy nevznikli, súd s poukazom na princíp hospodárnosti obsiahnutý v čl. 17 Základných princípov CSP
rozhodol tak, že v konaní úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal.

10. Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalobcovia 1/ a 2/ s poukazom na ust.
§-u 365 ods. 1 písm. a), b), c), e) h) CSP odvolanie ako voči svojvoľnému, arbitrárnemu rozsudku
majúc zato, že postupom a rozhodnutím prvostupňového súdu im bola závažným spôsobom odňatá
možnosť riadne konať, napadnutý rozsudok vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci

a nesprávneho právneho posúdenia, je výsledkom tendenčného a formalistického konania okresného
súdu a nie nezaujatej sudkyne v rozpore so zárukami dotknutých žalobcov 1/ a 2/, ktoré im poskytuje
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Žalobcovia 1/ a 2/ zároveň
žiadali a navrhli s poukazom na ust. §-u 365 ods. 1 písm. a), b), c), e) h) CSP ako aj s poukazom
na „prelomové" rozhodnutie Ústavného súdu SR nálezom vo veci sp. zn. I.ÚS 127/2019 z 26.11.2019

napadnutý svojvoľne vydaný rozsudok Okresným súdom Bratislava 1 č.k. 12C/61/2017 z 12.11.2019
odvolacím Krajským súdom v Bratislave zrušiť; vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie, žalobcom
1/ a 2/ priznať im trovy odvolacieho konania. Boli toho názoru, že bolo povinnosťou Okresného súdu
Bratislava I a zákonnej sudkyne pred otvorením pojednávania ustáliť okruh účastníkov konania -
správne identifikovať, koho majú žalobcovia 1/ a 2/ správne žalovať, vyjadriť právny názor súdu na

vec a o tom žalobcov 1/ a 2/ náležite poučiť a uložiť im povinnosť v primeranej lehote odstrániť
údajnú - súdom a žalovanou tvrdenú vadu žaloby, ergo aby identifikovali správne žalovaný subjekt
v konaní na ochranu osobnosti podlá §§-u 11a nasl. Obč. zákonníka, žalobu doplnili a odôvodnili
upravili petit žaloby. Mali za to, že ak bol okresný súd toho názoru že žalovaná Slovenská republika
v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti SR nie je pasívne vecne legitimovaným subjektom (tento

právny názor okresný súd neuviedol ani na začiatku pojednávania konajúc diskriminačné a v zlom
úmysle porušujúc elementárne princípy spravodlivosti v prospech žalovanej v úmysle zneužitím práva
žalobu na odškodnenie nemajetkovej ujmy po 10.000 Eur každému zamietnuť bez riadneho prejednania
veci) tak bolo povinnosťou ústavnou povinnosťou ako aj v súlade s Civilným sporovým poriadkom
primerane skutkovému stavu veci poučiť žalobcov 1/ a 2 /, vyzvať ich na odstránenie vady žaloby

v súdom určenej lehote tak, aby mohla byť riadne prejednaná a rozhodnutá . Pokiaľ tak súd prvej
inštancie neurobil, odoprel žalobcom 1/ a 2/ spravodlivosť, preto žiadali odvolacím súdom zrušiť aj
svojvoľný, nie vecne správny, arbitrárny a arbitrárne a nepresvedčivo, neracionálne, nekonzistentné
odôvodnený rozsudok č.k. 12C/61/2017 z 12.11.2019 vydaný na podklade nesprávneho právnehoposúdenia veci a vinou závažného procesnoprávneho a hmotnoprávneho pochybenia okresného súdu,
keďže konaním a postupom okresného súdu bola žalobcom 1/ a 2/ odňatá možnosť riadne konať pred
súdom o uplatnenom nároku na odškodnenie nemajetkovej ujmy, bolo porušené právo žalobcov 1/ a

2/ na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, bolo zásadným spôsobom porušené ich
právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy SR, bol porušený čl. 36 ods, 1 a ods.
3 Listiny v spojení s čl. 11 ods. 1 Listiny, a to všetko v dôsledku toho, že šikanózne konajúci okresný
súd (viď. aj šikanózna výzva na zaplatenie súdneho poplatku 666 Eur - č.l. 106 spisu z 16.12.2019,
doručená 7.1.2020 - po nezákonnom rozhodnutí súdu dňa 12.11.20190), nepoučil a nevyzval žalobcov

1/ a 2/ na odstránenie vady žaloby správnym označením žalovaného - pasívne vecne legitimovaného (v
prípadeuplatneniaichnárokunaodškodnenienemajetkovejujmypodľa§§-u11anasl.Obč.zákonníka),
zneužitím subjektívneho práva „ultra vires“ diskriminačné od počiatku sledoval zamietnutie žaloby
bez jej riadneho prejednania a vykonania ústavne konformného dokazovania, nevykonania TESTU
PROPORCIONALITY a riadneho svedeckého dokazovania - ergo vypočutím navrhnutých svedkov, v
úmysle Štatisticky si vykázať rozhodnutie v prospech štátu a svojho zamestnávateľa, bolo flagrantne

porušené právo žalobcov 1/ a 2/ na nestranný súd ( čl. 48 ods. 1 ústavy , čl. 38 ods. 1 Listiny , čl. 6
ods. 1 Dohovoru), bolo porušené právo rovnosti, právo na kontradiktóme súdne konanie, bolo porušené
právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi (E.. L. L.), bolo im odňaté právo procesného útoku (súdom k
nemu neboli vyzvaní pred rozhodnutím súdu dňa 12.11.2019, hoci podľa rozhodovacej praxe ústavného
súdu mali byť).

Žalobcovia 1/ a 2/ vytýkali súdu prvej inštancie, že sa ústavne konformne nevysporiadal s tým, že v
predmetných konaniach H.. X. S. - zamestnanec Ministerstva spravodlivosti SR - konal a zastupoval
SlovenskurepublikuakoaiMinisterstvospravodlivostiSRnapodkladepovereniaministraspravodlivostí,
podpredsedu vlády SR, ergo konal v záujme slovenskej vlády. Za daných okolností prípadu žaloba na

odškodnenienemajetkovejujmybolapodanádňa02.10.2017vsúladesplatnýmiustanoveniamiZákona
č. 514/2003 Z.z., pričom tendenčne a formalistický konajúci okresný súd sa dôsledne nevysporiadal
s tým, že túto žalobu podali žalobcovia 1/ a 2/ aj v súlade čl. 8 ods. 1 a ods. 2 Dohovoru, keďže sú
obeťami porušenia čl. 8 Dohovoru, teda dôkazné bremeno bolo na strane žalovanej. Mali za to, že
bolo povinnosťou okresného súdu a zákonnej sudkyne konať s tým subjektom , ktorý bol za v žalobe

popísaný a spôsobený zásah do osobnostných práv žalobcov 1/ a 2/ zodpovedný - viď. rozhodovacia
prax Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR. Ak mal konajúci súd právny názor, že žalobcovia 1/ a
2/ nemôžu uniesť dôkazné bremeno, že žalovaný je nesprávne označený, tak mali byť vyzvaní súdom
na odstránenie nedostatku/ nedostatkov žaloby brániacich jej riadnemu prejednaniu a rozhodnutiu a to
v primeranej lehote.

11. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcov 1/ a 2/ nevyjadril, odvolací návrh nepodal.

12. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379,
§ 380 CSP) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie

žalobcov 1/ a 2/ je dôvodné.

13. V prejednávanom spore meritórne rozhodnutie záviselo od vyriešenia otázky, kto je subjektom
konania na strane žalovaného.

14. V prípade nejednoznačného alebo nezrozumiteľného označenia žalovaného v žalobe je súd povinný
vyzvať žalobcu na opravu alebo doplnenie žaloby podľa § 129 ods. 1 CSP ak súd bez vyzvania žalobcu
sám určí žalovaného, nesprávnym procesným postupom znemožní žalobcovi uskutočňovať procesné
práva v takej miere, že dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Neuplatnenie osobitnej poučovacej povinnosti súdom môže v konkrétnych okolnostiach posudzovanej
veci predstavovať zásadný procesný postup, ktorým sa účastníkovi konania znemožní realizácia tých
jeho procesných práv, ktoré mu procesno-právny kódex priznáva na účely ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov. V dôsledku neuplatnenia osobitnej poučovacej povinnosti tak môže dôjsť k zásahu
do podstaty základného práva na súdnu ochranu a jeho práva na spravodlivé súdne konanie s účinkami

denegatio iustitiae (Nález Ústavného súdu SR sp.zn. II.ÚS 675/2016 z 12. januára 2017). V tomto
uznesení ústavný súd judikoval, že súd musí rešpektovať základné práv účastníkov konania na súdnu
ochranu podľa § 46 ods. 1 ústavy.Zmyslom a účelom zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci je ustanoviť v súlade s čl. 46 ods. 3 ústavy podmienky, za ktorých vzniká právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verenej správy alebo

nesprávnym úradným postupom. Žalobcovia 1/ a 2/ síce svoje nároky na náhradu nemajetkovej ujmy
podriaďujú pod ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. a ako žalovaného označili Slovenskú republiku
v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti SR, avšak zo skutkového vymedzenia ich žaloby vyplýva,
že ich nárok, ktorý odôvodňovali tým, že skutkové okolnosti opísané žalobcami v žalobe, od ktorých
odvíjajú svoj nárok na odškodnenie - konanie povereného zamestnanca Ministerstva spravodlivosti SR

ako zástupcu strany sporu v občianskoprávnych konaniach vedených na Okresnom súde Bratislava I
pod sp.zn. 14C/114/2007 a sp.zn. 11C/135/2011 spočívajúce v predkladaní zápisnice o výsluchu svedka
v trestnom konaní vedenom proti žalobcovi 1/ ako dôkazu v týchto konaniach, nespadajú pod úpravu
zákona č. 514/2003 Z.z., nakoľko zastupovanie štátu v sporových konaniach pred súdmi nie je výkonom
verejnej moci v zmysle ustanovenia § 2 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z.. Každé podanie (vrátane
žaloby) je súd povinný posudzovať podľa jeho obsahu (čl. 11 ods. 1, § 124 CSP), čo znamená že

označenie strán sporu nemusí byť zreteľne oddelené od ďalších častí žaloby, a preto pokiaľ ide o zjavný
rozpor skutkových tvrdení s označením žalovaného a právne posúdenie žalobného návrhu, nároku
žalobcov je vecou súdu, je namieste postup podľa § 129 ods. 1 CSP vyzvať žalobcov na odstránenie
tohto rozporu. Súd prvej inštancie takto nepostupoval, pričom sám v odôvodnení svojho rozsudku
konštatoval, že sa stotožnil s názorom žalovaného, že zastupovanie štátu v sporových konaniach

pred súdmi nie je výkonom verejnej moci v zmysle § 2 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. Uviedol, že
podanou žalobou sa žalobcovia domáhajú zaplatenia nemajetkovej ujmy, ktorá mala vzniknúť žalobcom
„opakovaným neprípustným zásahom do výsostne osobnostných práv žalobcov pred tretími osobami,
intenzívnym zásahom do ich práva na česť a dôstojnosť, do práva na pokojný stav, do práva na
súkromie a pokojný rodinný život, vyvolaním stavu utrpenia a poníženia“ konaním zamestnanca H..

X. S., ktorý svojho zamestnávateľa Ministerstvo spravodlivosti SR zastupoval na základe poverenia v
civilnoprávnych konaniach vedených na Okresnom súde Bratislava I pod sp.zn. 14C/114/2007 a sp.zn.
11C/135/2011. K tomuto zásahu malo dôjsť neoprávneným použitím zápisnice z trestného konania,
ktoré bolo vedené proti žalobcovi 1/ v označených civilnoprávnych konaniach. Mal za to, že zásahu
do osobnostných práv žalobcov, tak ako to žalobcovia označili v žalobe, ako následne žalobca 1/ aj

ústne na pojednávaní, sa mal dopustiť zamestnanec ministerstva ako osoba poverená ministerstvom
zastupovať zástupcu žalovaného štátu v sporových konaniach. Z uvedeného teda vyplýva, že konanie
povereného zamestnanca nie je možné subsumovať pod nesprávny úradný postup tak, ako to má na
mysli ustanovenie § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z.z.. Vyhodnotiac obsah žaloby, ako aj
ústne prednesy žalobcu 1/, dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobcovia sa domáhajú ochrany

osobnosti, do práva ktorých malo byť zasiahnuté fyzickou osobou (H.. X. S., zamestnanec Ministerstva
spravodlivosti SR, ktorý osobne predložil predmetnú zápisnicu z prebiehajúceho trestného konania do
civilnoprávnych konaní). Pokiaľ by sa vykonaným dokazovaním takýto neoprávnený zásah preukázal,
posúdiac intenzitu tohto zásahu, bolo by možné v zmysle § 13 ods. 2 Obč. zák. žalobcom priznať aj
náhradu nemajetkovej ujmy. Základným predpokladom na takýto postup súdu je však splnenie procesnej

podmienky správneho označenia strany sporu na strane žalovaného, ktorým by v tom prípade bolo
Ministerstvo spravodlivosti SR. Žalobcovia si však uplatnili nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa
zákona č. 514/2003 Z.z., keď uviedli, že konaním štátu - Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom
spravodlivosti SR - nesprávnym úradným postupom - im bolo zasiahnuté do osobnostných práv.

Z vyššie uvedených dôvodov, keď súd prvej inštancie predtým, ako sa zaoberal otázkou vecnej pasívnej
legitimácie žalovaného, pričom sám poukázal na rozpor medzi obsahom žalobného návrhu žalobcov a
nesprávnym subsumovaním nároku žalobcov pod ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z., a v dôsledku
toho nesprávneho označenia žalovaného, nevyzval žalobcov v zmysle § 129 ods. 1 CSP na odstránenie
tohto rozporu s náležitým poučením, znemožnil žalobcom 1/ a 2/ realizáciu ich procesných práv, ktoré

im procesnoprávny predpis priznáva na účely ochrany ich práv a právom chránených záujmov, čí došlo
k zásahu do podstaty ich základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie.

Preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a
vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP), v ktorom ďalšom konaní sa bude

riadiť vyššie uvedeným právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP). V novom rozhodnutí
rozhodne súd prvej inštancie aj o trovách odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§429 ods. 1 C.s.p.)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh § 428 C.s.p.).