Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, July 29, 2021

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/151/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4418205126
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 07. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2021:4418205126.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek
senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v spore žalobcu: Obec
Rastislavice, Rastislavice 27, IČO: 00 309 222, zast. JUDr. Peter Celec, advokátska kancelária s. r. o.,
so sídlom Martin, M. R. Štefánika 36, IČO: 51 762 986, proti žalovaným: 1. C. V., nar. XX. XX. XXXX,
bytom G., N. P. 9, 2. I. N., nar. XX. XX. XXXX, bytom C., D. XX, 3. C. J., nar. XX. XX. XXXX, bytom L.

X., J. 3, 4. W. J., nar. XX. XX. XXXX, bytom O. XX, všetci zastúpení Advokátska kancelária Mgr. Jozef
Vida, s. r. o., so sídlom Nové Zámky, Turecká 36, IČO: 47 258 250, 5. E. J., nar. XX. XX. XXXX, bytom
O. XX, zast. Mgr. Evou Kováčechovou, advokátkou, so sídlom Banská Bystrica, Komenského 21, IČO:
37 890 697, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalovaných v 1. až 4. rade a
o odvolaní žalovaného v 5. rade proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 7. augusta 2020
č. k. 6C/65/2018-462 takto

r o z h o d o l :

Odvolacísúd rozsudoksúduprvejinštancievnapadnutomvyhovujúcomvýroku(I.)avovýrokuotrovách
konania (III.) z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že parcela registra „E“ č. XXXX/X ostatné plochy
o výmere 2256 m2, ktorá je zapísaná v katastri nehnuteľností Okresného úradu Nové Zámky na LV č.
XXX k. ú. O. je vo výlučnom vlastníctve žalobcu Obce Rastislavice, IČO: 00 309 222 (I.). Súd konanie o

určenie vlastníckeho práva k parcele registra „E“ č. XXXX/X ostatné plochy o výmere 1890 m2, ktorá je
zapísaná v katastri nehnuteľností Okresného úradu Nové Zámky na LV č. XXX k. ú. O. zastavil (II.). O
trovách konania rozhodol tak, že žalovaných v 1., 2., 3., 4. a 5. rade zaviazal zaplatiť žalobcovi náhradu
trov konania v plnom rozsahu a to v lehote 3 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým súd rozhodne o výške náhrady trov konania, a ktoré súd vydá po nadobudnutí právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (III.) Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 137 písm. c) CSP,

§ 114 Občianskeho zákonníka, § 2 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí a vykonaným
dokazovaním zistil, že žaloba žalobcu je ohľadne určenia vlastníctva k parcele registra „E“ č. XXXX/X
k. ú. O. dôvodná. Z prídelovej listiny vydanej Okresným národným výborom Šurany dňa 21. 10. 1958
založenej v spise na čl. XXX, ktorá bola súdu zaslaná Štátnym archívom Nitra, pracovisko Nové Zámky,
žeprávnypredchodcažalobcuMiestnynárodnývýborvRastislaviciachsastalsprávcomparcelyregistra
„E“ č. XXXX/X k. ú. O., ktorá bola pridelená do vlastníctva štátu. Z uvedenej listiny je zrejmé, že túto

vydal Okresný národný výbor v Šuranoch, nachádza sa na nej dátum, pečiatka Okresného národného
výboru v Šuranoch, ako i podpis vedúceho odboru poľnohospodárstva a lesného hospodárstva a sú na
nej uvedené nehnuteľnosti, ktoré sa prideľujú Československému štátu, pričom sú uvedené čísla parciel,
druh a výmera pozemkov. Súd túto listinu považoval za vierohodný doklad o nadobudnutí vlastníctva
k predmetným nehnuteľnostiam v prospech Československého štátu v správe MNV v Rastislaviciach
i napriek tomu, že na tejto listine sa nachádza rukou napísané slovo „KONCEPT“. V tomto smere sa

konajúci súd stotožnil so stanoviskom právneho zástupcu žalobcu obsiahnutom v jeho podaní zo dňa
29. 10. 2019. Súd pri rozhodovaní prihliadal aj na skutočnosť, že uvedenú prídelovú listinu akceptovaliorgány geodézie kartografie pri jej zápise do evidencie nehnuteľností, tak ako to vyplýva z vyjadrenia
Okresného úradu Nové Zámky, katastrálny odbor zo dňa 03. 07. 2018 (č. l. 17). Z uvedeného vyjadrenia
taktiež vyplýva, že pôvodné pozemno-knižné parcely XXXX/X a XXXX/X boli zapísané v pozemno-

knižnej vložke č. XXXX k. ú. O. vo vlastníctve I. J. a spol. a zároveň boli pridelené prídelovou listinou
v roku 1958 do vlastníctva Československého štátu v správe MNV v Rastislaviciach, a teda, že ide o
duplicitné vlastníctvo, že tieto parcely sú jednak evidované ako parcely registra „C“ č. XXXX a XXXX na
LV č. X k. ú. O. vo vlastníctve žalobcu a tiež na LV č. XXX k. ú. O. ako parcely registra „E“ č. XXXX/X
a XXXX/X v spoluvlastníctve žalovaných v 1. až 5. rade. Z uvedených skutočností je teda zrejmé, že

žalobca mal naliehavý právny záujem na podanej žalobe v zmysle ust. § 137 písmeno c) CSP, keďže
bolo v jeho záujme jednoznačne určiť vlastníctvo k parcele registra „E“ č. XXXX/X k. ú. O. a odstrániť
duplicitné vlastníctvo. Z dokladov založených v spise, a to z návrhu prídelového plánu (čl. 180), ktorý
vyhotovila miestna roľnícka komisia v Šuranoch zo dňa 31. 03. 1954 je zrejmé, že Obci Rastislavice mali
byť pridelené predmetné parcely. Z kúpnej zmluvy, ktorú uzavreli právni predchodcovia žalovaných ako
kupujúci a E. B. ako predávajúci uzavretej dňa 31. 10. 1947 je zrejmé, že predmetom boli aj predmetné

pozemno-knižné parcely č. XXXX/X a XXXX/X k. ú. O., pričom z oznámenia Ministerstva zemědelství
zo dňa 18. 06. 1948 (č. l. 186) je zrejmé, že táto zmluva bola neplatná, keďže E. B. a jeho brat I. B. boli
upozornení v uvedenom oznámení, že akékoľvek nakladanie s týmto majetkom a jeho príslušenstvom je
po dobu revízie prvej pozemkovej reformy bez súhlasu Ministerstva zemědelstva s poukazom na ust. §
15 ods. 1 zákona č. 142/1947 Zb. neplatné. Z prihlášok o prídele pôdy podrobenej revízii podľa zákona

č. 142/1947 Zb. E. J. a manželky a I. J. a manželky zo dňa 26. 08. 1948 (č. l. 385 a 387 spisu) mal
súd za preukázané, že právni predchodcovia žalobcov sa uchádzali o prídel pôdy bývalých vlastníkov
B. E. a I.. Zároveň z rozhodnutia Obvodného národného výboru v Nových Zámkoch zo dňa 11. 02.
1992 (č. l. 379) mal súd za preukázané, že bolo zrušené právo užívania Štátneho majetku Palárikovo k
pozemkom zapísaných v pozemno-knižnej vložke č. XXXX k. ú. O. vrátane pozemno-knižných parciel č.

XXXX/X a XXXX/X, a že tieto sa vracajú do užívania žiadateľom. Z výzvy žalovaných, resp. ich právnych
predchodcov zo dňa 18. 12. 1992 (č. l. 382) mal súd za preukázané, že títo podľa § 9 zákona č. 229/91
Zb. vyzvali na uzavretie dohody na vydanie nehnuteľností vrátane predmetných parciel č. XXXX/X a
XXXX/X. Túto skutočnosť súd uviedol z dôvodu, že žalovaní až na pojednávaní dňa 29. 06. 2020 sa
bránili námietkou vydržania predmetných nehnuteľností, pričom z uvedených dokladov vyplýva, že tieto

nehnuteľnosti nemali v nepretržitej držbe, a že tieto nehnuteľnosti užívali iné subjekty, a nielen žalovaní
ako vlastníci. Túto skutočnosť potvrdzuje výzva žalovaných, resp. ich právnych predchodcov zo dňa
18. 12. 1992, ktorou vyzvali žalobcu Štátny majetok Palárikovo, Obec Rastislavice a Pozemkový úrad
Nové Zámky na uzavretie dohody na vydanie nehnuteľností podľa zákona č. 229/91 Zb. Z uvedeného
je teda zrejmé, že žalovaní ich neužívali tak, ako to tvrdili. Na uvedenom pojednávaní žalovaný v 5.

rade uviedol, že právni predchodcovia žalovaných v 1. až 5. rade museli opätovne kupovať ako prídel
za prídelovú cenu to, čo už predtým vlastnili a nadobudli od E. B.. Z uvedeného teda je jednoznačne
zrejmé, že v danom prípade zo strany žalovaných nešlo o nerušenú a dobromyseľnú držbu predmetných
nehnuteľností, a teda neboli splnené podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva v prospech
žalovaných k týmto nehnuteľnostiam vydržaním. Súd na námietku vydržania neprihliadal aj s poukazom

na ust. § 153 od. 2 CSP, keďže žalovaní námietku vydržania uplatnili až 29. 06. 2020, hoci žaloba bola
podaná dňa 08. 10. 2018 a konajúci súd už na pojednávaní dňa 15. 10. 2019 uviedol, že kúpna zmluva,
ktorú uzavreli právni predchodcovia žalovaných v 1. až 5. rade ako kupujúci s predávajúcim E. B. zo dňa
31. 10. 1947 je neplatná. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, mal súd za to, že vlastníctvo žalobcu
k parcele registra „E“ č. XXXX/X k. ú. O. bolo preukázané vyššie uvedenou prídelovou listinou a to

podľa ust. § 114 Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. Čo sa týka tvrdenia žalovaných, že vlastníctvo
nadobudli vyššie uvedenými dedičskými rozhodnutiami, súd uviedol, že registrácia kúpnej zmluvy medzi
predávajúcim E. B. a právnymi predchodcami žalovaných bola vykonaná v rozpore so zákonom, pričom
nedôslednosť okresného súdu, ktorý uvedenú zmluvu zaregistroval mala za následok, že nehnuteľnosti
z neplatne uzatvorenej kúpnej zmluvy boli následne prededené dedičskými rozhodnutiami v prospech

žalovaných, nakoľko o prídelovej listine v prospech právneho predchodcu žalobcu nemali štátne orgány
vrátane notárov vedomosť. Konajúci súd konanie o určenie vlastníctva k parcele registra „E“ č. XXXX/
X k. ú. O. zastavil s poukazom ustanovenia § 145 ods. 2 CSP, keďže žalobca v tejto časti zobral žalobu
späť na pojednávaní dňa 29. 06. 2020, pričom právni zástupcovia žalovaných v 1. až 5. rade s týmto
čiastočným späťvzatím súhlasili. Súd o trovách tohto konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, podľa

ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci a ak mala strana
vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna
zo strán nemá na náhradu trov konania právo, pričom podľa ustanovenia § 262 odsek 1, 2 CSP o
nároku na náhradu trov konania rozhodne súd aj bez návrhu rozhodnutím, ktorým sa konanie končí,pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Keďže žalobca bol v plnom rozsahu úspešný,
čo sa týka určenia vlastníckeho práva k parcele registra „E“ č. XXXX/X k. ú. O., nakoľko súd žalobe

v tejto časti vyhovel v plnom rozsahu, súd mu priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu, čo sa
týka uvedenej parcely, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne samostatným uznesením po
nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.

2. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaní

v 1. až 4. rade, a to proti výroku I. a III. z dôvodov uvedených v ustanovení § 365 ods. 1 písm.
b), f) a h) Civilného sporového poriadku a navrhli, aby Krajský súd v Nitre ako odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie v napadnutých výrokových častiach zmenil tak, že žalobu zamietne a žalovaným
v 1. až 5. rade prizná nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Súd sa prakticky v plnom
rozsahu stotožnil s podanou žalobou a argumentáciou právneho zástupcu žalobcu, pričom právnou
argumentáciou žalovaných v nadväznosti na predložené dôkazy sa podľa názoru žalovaných v 1.

až 4. rade súd prvej inštancie vôbec nevysporiadal tak, aby bolo zachované právo žalovaných na
riadne odôvodnenie rozhodnutia. Súd mal za preukázané, že právni predchodcovia žalovaných (v
rozsudku nesprávne uvedené ako žalobcov) sa mali uchádzať o prídel pôdy bývalých vlastníkov E. a
I. B.. Z prihlášok však podľa názoru žalovaných v 1. až 4. rade nijakým spôsobom nevyplýva žiadna
skutková súvislosť s pozemkom vedeným ako parc. č. XXXX/X, ktorý je predmetom súdneho sporu

v súčasnosti, preto argumentácia súdu prvej inštancie týmto dôkazom (prihláškou o prídele pôdy) v
prospech žalobcu, resp. v neprospech žalovaných nijako neobstojí, a to ani v nadväznosti na žalovanými
vznesenú námietku vydržania. To isté sa týka rozhodnutia Obvodného národného výboru v Nových
Zámkoch zo dňa 11. 02. 1992 (č. l. 379), keďže žalovaní ani v konaní pred súdom nepopierali a uvádzal
to aj žalovaný v 5. rade, že po tom, čo žalovaní nadobudli predmetný pozemok vydržaním, došlo k

tomu, že niektoré pozemky nadobudnuté žalovanými prešli do užívania bývalého Štátneho majetku
Palárikovo a žalovaní po roku 1989 iba využili svoje zákonné právo, ktoré im umožnila žiadať vrátenie
pozemkov do ich užívania. Nie je teda pravdou, že by žalovaní nespĺňali podmienky vydržania. Ohľadne
vydržania podľa názoru žalovaných nijakým spôsobom neobstojí tvrdenie súdu prvej inštancie, že by
bolo možno neprihliadať na námietku vydržania s poukazom na § 153 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie až

do pojednávania dňa 29. 06. 2020 neuznával a spochybňoval prídelovú listinu ako doklad o nadobudnutí
vlastníctva žalobcom, uvádzal napr., že tomu musí predchádzať konfiškácia, a že žalobca žiadnu listinu
o konfiškácii nepredložil (viď. zvukový záznam z prvých troch pojednávaní) a za tohto stavu žalovaní
dôvodne mali za to, že námietku vydržania nie je potrebné rozvinúť ďalej, resp. inak, než predloženými
listinnými dôkazmi (kúpnou zmluvou, dedičskými rozhodnutiami a ani žalobcom nespochybnenými

skutkovými tvrdeniami o užívaní pozemkov po dobu, ktorú zákon vyžaduje pri vydržaní). Keďže súd prvej
inštancie ani neskoršie, teda ani po pojednávaní v októbri 2019 nezaslal listinu doručenú zo štátneho
archívu (mal byť predložený originál prídelovej listiny, a nie kópia s pečiatkou štátneho archívu, keďže z
kópie opatrenej pečiatkou štátneho archívu nebolo možné zistiť, vzhľadom na textáciu pečiatky, či táto
bola vyhotovená priamo z originálu alebo tiež iba z kópie), žalovaní dôvodne mali za to, že žalobca

neuniesol dôkazné bremeno o nadobudnutí vlastníctva. Naopak, bol to práve súd prvej inštancie, ktorý
za nezmeneného skutkového a právneho stavu v určitom štádiu pojednávania zmenil svoj právny
názor, ktorý dovtedy zastával (potreba konfiškačnej listiny, neakceptácia konceptu prídelovej listiny).
Poukázali na skutočnosť, že kúpnopredajná zmluva uzavretá dňa 31. 10. 1947 bola schválená aj
Okresným súdom Nové Zámky, keďže uznesením Čd. 3289/47 zo dňa 28. 11. 1947 sa vložilo vlastnícke

právo k sporným nehnuteľnostiam v prospech právnych predchodcov žalovaných. Žalovaní majú za
to, že toto uznesenie Okresného súdu Nové Zámky nemohlo byť prelomené následnými listinami
predloženými do spisu zo strany žalobcu, a to s prihliadnutím aj na princíp intabulácie, ktorý v tom
čase ešte stále platil, a preto žalovaní majú za to, že v súčasnosti Okresný súd Nové Zámky nemôže
už revidovať toto svoje intabulačné uznesenie bez ohľadu na existenciu či neexistenciu originálu, či

konceptu prídelovej listiny. Majú za to, že ak súd prvej inštancie mal posúdiť na jednej strane svoje
vlastné uznesenie zo dňa 28. 11. 1947 Čd. 3289/47, ktorým sa vložilo vlastnícke právo k sporným
nehnuteľnostiam v prospech právnych predchodcov žalovaných v nadväznosti na kúpnu zmluvu zo
dňa 31. 10. 1947, a na druhej strane prídelovú listinu zo dňa 21. 10. 1958, pri ktorej neboli splnené a
preukázané ani základné podmienky uvedené priamo v prídelovej listine (nadobudnutie vlastníckeho

práva až dňom odovzdania nehnuteľností do držby), mal uprednostniť jednoznačne citované uznesenie,
s prihliadnutím na vtedy platný princíp intabulácie (r. 1947) a na nepreukázané podmienky, okolnosti a
čas nadobudnutia vlastníctva žalobcom. Žalovaní veľmi jasne uviedli a konkretizovali, kedy a po splnení
akých podmienok mali nadobudnúť vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam vydržaním pre prípad,že by súd napriek neuneseniu dôkazného bremena žalobcom chcel žalobe vyhovieť. Žalovaní splnili
všetky podmienky vydržania platné v tom čase, po uzavretí kúpnej zmluvy a vložení vlastníckeho práva
začali predmetné nehnuteľnosti nerušene užívať ako svoje vlastné, nikto ich v tom neobmedzoval a

postupne vlastnícke právo z kupujúcich prechádzalo na ich právnym nástupcov, teda dedičov podľa
doložených dedičských rozhodnutí. Spĺňali pritom všetky podmienky vydržania platné v tom čase, teda
oprávnenosť držby, nepretržitosť držby počas vydržacej doby a uplynutie zákonom stanovenej vydržacej
doby. Dobromyseľnosť držby právnych predchodcov žalovaných začala plynúť dňa 31. 10. 1947, kedy
došlokuzatvoreniukúpnopredajnejzmluvy.DovydržacejdobypodľaStrednéhoobčianskehozákonníka

sa započítavala aj doba z obdobia pred 01. 01. 1951, čo znamená, že pokiaľ by aj z akýchkoľvek
dôvodov bola spochybňovaná platnosť kúpnopredajnej zmluvy, treba mať za to, že k nadobudnutiu
vlastníckeho práva vydržaním právnymi predchodcami žalovaných došlo dňa 31. 10. 1957, teda ešte
predtým, ako bola vydaná prídelová listina Okresného národného výboru Šurany zo dňa 21. 10. 1958
v prospech vtedajšieho Československého štátu v správe MNV v Rastislaviciach. V prípade kupujúcich
bolinaplnenévšetkytrizákladnépodmienkyvydržaniapodľaStrednéhoobčianskehozákonníka,ktorými

sú oprávnenosť držby, nepretržitosť držby počas celej vydržacej doby a uplynutie zákonom stanovenej
10-ročnej vydržacej doby. Splnenie týchto podmienok nijakým spôsobom nespochybňujú ani súdom
citovanéprihláškyoprídelepôdy(vprihláškachsapozemok,ktorýjepredmetomsúdnehosporu,nijakým
spôsobom neuvádza), ani žiadosti adresované žalovanými po roku 1989 ONV Nové Zámky (nesporne
po nadobudnutí vlastníctva žalovanými bolo obdobie, kedy boli pozemky v užívaní Štátneho majetku

Palárikovo). Čo sa týka porušenia práva na spravodlivý proces, pod porušením práva na spravodlivý
proces v zmysle ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b) CSP treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu
spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká
nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie
ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné

prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo
na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť
rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom
svojvoľnéhopostupuasozákazomdenegatioiustitiae(odmietnutiespravodlivosti).Právonaspravodlivý
proces v sebe zahŕňa právo na prístup k súdu a pripájajú sa k nemu záruky ustanovené v čl. 6 ods.

1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na
spravodlivé prerokovanie veci. Právo na spravodlivý proces implikuje pre všetky strany právo zoznámiť
sa pri konaní s každým dokladom alebo návrhom predloženým súdom druhou stranou a možnosť sa k
nemu vyjadriť. Právo, aby bola vec prerokovaná spravodlivo, je jednou zo zložiek práva na spravodlivé
súdne konanie. Právo na spravodlivé súdne konanie v sebe zahŕňa princíp rovnosti zbraní (rozhodnutie

vo veci H. c. Spojené kráľovstvo z 2. marca 1987, séria A, č. 115, s. 23, § 62), princíp kontradiktórneho
prerokovania veci (rozhodnutie vo veci H. c. Francúzsko z 28. apríla 1991, séria A, č. 211, s. 27,
§ 67), právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia (rozhodnutie vo veci Van de P. c. Holandsko z
30. novembra 1987, séria A, č. 127-B, s. 35, § 53) a právo byť prítomný na konaní a osobne sa
vyjadriť k svojej záležitosti. Z práva na spravodlivý proces vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne

námietkami, argumentmi a dôkazovými návrhmi strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie
(rozhodnutie vo veci F. c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30). Súd prvej
inštancie sa pri rozhodovaní v danej právnej veci neriadil vyššie uvedenými zásadami právneho štátu.
Odôvodnenie napadnutého rozsudku obsahuje len povrchné právne posúdenie nemajúce oporu vo
vykonanom dokazovaní, pokiaľ sa jedná o obranu žalovaných, spočívajúcu v tom, že mohli vlastnícke

právo k sporným nehnuteľnostiam nadobudnúť vydržaním. To isté platí pre odôvodnenie odvolaním
napadnutého rozsudku aj pri posudzovaní údajnej neplatnosti kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 31. 10.
1947. Napadnutý rozsudok nespĺňa ani požiadavku predvídateľnosti, pretože súd prvej inštancie už na
prvom pojednávaní prezentoval názor, podľa ktorého prídelová listina Okresného národného výboru
Šurany zo dňa 21. 10. 1958 pre svoju platnosť vyžadovala existenciu konfiškačnej listiny, deklaroval aj

neakceptovateľnosť konceptu prídelovej listiny. Tento postoj súd prvej inštancie zmenil, no v písomnom
vyhotovení rozsudku sa s tým vôbec nevysporiadal. Súd bol povinný rozhodnutie odôvodniť spôsobom
zakotveným v ustanovení § 220 CSP, čo je jedným z princípov riadneho a spravodlivého procesu
vyplývajúcich z Listiny základných práv a slobôd, ako aj z článku 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý
predstavuje súčasť práva na spravodlivý proces. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať

vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov a právnymi závermi. Stav, že
rozsudok neobsahuje náležitosti uvedené v ustanovení § 220 CSP vedie v konečnom dôsledku k
tomu, že sa stal nepreskúmateľným. Nedostatok odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia
je vo svojej podstate porušením základného práva sporovej strany na spravodlivý proces. V tejtosporovej veci sa súd prvej inštancie neriadil vyššie uvedenými zásadami právneho štátu. Právo na
spravodlivý proces vyžaduje, aby rozhodnutie súdu bolo zdôvodnené a presvedčivé. Myšlienkový
postup súdu musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti

zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Prihliadajúc
na vyššie uvedené, napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie nespĺňa vyššie uvedené kritériá pre
odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle 220 CSP (absentuje stručné a jasné objasnenie skutkového a
právneho základu súdneho rozhodnutia), a preto ho možno považovať z pohľadu vyššie uvedeného
za nepreskúmateľné v takej miere, že došlo k porušeniu práva strán sporu na spravodlivý proces. Čo

sa týka trov konania, súd prvej inštancie absolútne nesprávne rozhodol, keď za situácie, kedy žalobca
sám zobral žalobu späť v časti o určenie vlastníctva k parc. č. XXXX/X, priznal žalobcovi nárok na
náhradu trov konania. Už len za takejto situácie mal vysloviť podľa názoru žalovaných v 1. až 4. rade,
že nárok na náhradu trov konania neprizná ani jednej strane. Keďže však žalovaní v 1. až 4. rade sa
domáhajú zamietnutia žaloby aj vo zvyšnej časti, žiadajú súčasne, aby odvolací súd zmenil aj výrok III.
napadnutého rozsudku tak, že prizná žalovaným v 1. až 4. rade nárok na náhradu trov konania, ako aj

nárok na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré si žalovaní uplatňujú.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie aj žalovaný v 5.
rade, odôvodniac ho dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. b), e), f) a h) zákona č. 160/2015 Z. z. CSP. Súd
prvej inštancie v rozsudku vychádzal predovšetkým z tvrdení žalobcu, s ktorými sa nekriticky stotožnil

a bez akéhokoľvek spochybňovania ich prevzal. Naopak, tvrdenia žalovaných bagatelizoval, odmietal,
jednu argumentačnú líniu vôbec nepripustil a k viacerým argumentom a dôkazom žalovaných sa vôbec
nevyjadril a nezaoberal sa nimi. Žalobca svoje vlastnícke právo odôvodňuje od prídelovej listiny zo dňa
21. 10. 1958, ktorú vyhotovil Okresný národný výbor v Šuranoch. Podľa tejto prídelovej listiny, ktorá sa
vydala pre Československý štát v správe MNV v Rastislaviciach sa mal uskutočniť prevod vlastníckeho

práva k pozemkom od bývalých vlastníkov I. a E. B. pre nehnuteľnosti v kat. území obce O., pričom
medzi uvedenými nehnuteľnosťami je aj sporná parcela XXXX/X - cesta. Prídelová listina je opatrená
nečitateľným podpisom vedúceho odboru PLH Rady ONV (jeho meno nie je uvedené) a pečiatkou.
Podľa odôvodnenia súdu, súd túto listinu považoval za vierohodný doklad o nadobudnutí vlastníctva
k predmetným nehnuteľnostiam v prospech Československého štátu v správe MNV v Rastislaviciach.

Podľa súdu tento prihliadol aj na skutočnosť, že uvedenú prídelovú listinu akceptovali orgány geodézie
a kartografie pri jej zápise do evidencie nehnuteľností. Poukázal pritom na vyjadrenie Okresného
úradu Nové Zámky, katastrálny odbor, zo dňa 03. 07. 2018, v zmysle ktorého bola sporná nehnuteľnosť
zapísaná v pozemkovoknižnej vložke č. XXXX k. ú. O. vo vlastníctve I. J. a spol. (teda právnych
predchodcov žalovaných v 1. až 5. rade) a zároveň boli pridelené prídelovou listinou v roku 1958

do vlastníctva Československého štátu v správe MNV v Rastislaviciach, a teda vo veci vlastníctva
k spornej nehnuteľnosti ide o duplicitné vlastníctvo. V citovanom vyjadrení Okresného úradu Nové
Zámky sa tiež uvádza, že vlastnícke práva k E-KN parcelám č. XXXX/X a č. XXXX/X sú k dnešnému
dňu v LV č. XXX evidované na základe dedičských konaní ... v spoluvlastníctve súčasných vlastníkov.
Uvedená prídelová listina je na titulnej strane označená slovom koncept. Inú podobu tejto prídelovej

listiny žalobca v konaní nepredložil, nenachádza sa ani v Štátnom archíve v Nitre, pracovisko Archív
Nové Zámky. V danom období sa pritom bežne vydávali riadne prídelové listiny bez označenia slovom
„koncept". Súd prvej inštancie sa s opakovanou námietkou žalovaných, že nejde o finálnu podobu
listiny, ale len jej koncept, vôbec nezaoberal a vybavil ju jednou vetou, že sa stotožnil so stanoviskom
právneho zástupcu žalobcu obsiahnuté v jeho podaní zo dňa 29. 10. 2019. Nie je zrejmé, s ktorým

konkrétnym tvrdením sa súd stotožnil, ani prečo sa s ním stotožnil. Z rozsudku tiež nie je zrejmé,
prečo neakceptoval námietku žalovaných o nedostatkoch prídelovej listiny. Nie sú známe myšlienkové
postupy súdu, nie je zrejmé, ako súd hodnotil v tejto časti jednotlivé dôkazy a ako ich vyhodnotil v
ich vzájomnej súvislosti. Súd poukázal na ustanovenie § 114 Občianskeho zákonníka č. 141/1950Zb.,
nie je však zrejmé, čo má odkaz na toto ustanovenie preukázať. Podľa tzv. stredného Občianskeho

zákonníka (č. 141/1950 Zb.) zápis v pozemkovej knihe síce nemal konštitutívny charakter pri prevode
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a vo vzťahu k štátu ani nebol povinný, faktom však je, že aj
tento Občiansky zákonník predpokladal aspoň evidenčný charakter zápisu do pozemkových kníh, a to
aj v prípade, ak vlastníctvo prechádza zo zákona, výrokom súdu alebo rozhodnutím orgánu verejnej
správy. V súvislosti s nadobudnutím vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti v prospech žalobcu

však žiadny takýto zápis nebol vykonaný, čo nerozporoval ani žalobca. Neexistuje teda doklad o tom,
že vlastníctvo k spornej nehnuteľnosti skutočne prešlo na žalobcu. Ďalším dokladom, ktorý podľa súdu
preukazuje právny nárok žalobcu, má byť Návrh přídělového plánu zo dňa 31. 03. 1954, ktorý vyhotovila
miestna roľnícka komisia v Šuranoch. Podľa súdu z tohto Návrhu přídělového plánu je zrejmé, žeObci Rastislavice mali byť pridelené predmetné parcely. Súd sa nezaoberal námietkou, že aj v prípade
Návrhu přídělového plánu ide znovu len o koncept dokumentu, ktorý navyše nie je opatrený ani všetkými
požadovanými podpismi a pečiatkami, chýba dátum a podpis povereníka. Návrh prídelového plánu je

datovaný viac ako 4,5 roka pred prídelovou listinou, od ktorej odvíja svoje vlastnícke právo žalobca. Ani
návrh prídelového plánu však nepreukazuje nadobudnutie vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti
v prospech žalobcu. Označuje nanajvýš zamýšľané úvahy, nie však skutočnosť, či sa daný prevod
vlastníckeho práva uskutočnil. Súd ďalej poukázal na prihlášky o prídel pôdy podrobenej revízii podľa
zákona č. 142/1947 Zb. E. J. a jeho manželky a tiež I. J. a jeho manželky, a to zo dňa 26. 08. 1948.

Súd mal za preukázané, že právni predchodcovia žalobcov (správne má byť žalovaných) sa uchádzali o
prídel pôdy bývalých vlastníkov B. E. a I.. X. z prihlášok nedokladá, že by sa nimi právni predchodcovia
uchádzali o sporné nehnuteľnosti, neodkazujú na žiadne konkrétne parcely, dosvedčujú len záujem
právnych predchodcov žalovaných o zvyškový statok v kat. území K. - T. po vlastníkoch E. a I. B.. Nie
je teda zrejmé a nevyplýva to ani z rozsudku, čo by mali prihlášky v konaní preukazovať. Vlastníctvo
žalobcu k spornej nehnuteľnosti však nijako nedokazujú. Žalovaný v 5. rade v konaní (zápisnica zo

dňa 07. 08. 2020) poukázal na to, že ak mal žalobca nadobudnúť vlastníctvo k spornej nehnuteľnosti,
v konaní nebolo preukázané, že toto vlastníctvo bolo odňaté predchádzajúcemu vlastníkovi. Žalobca
predložil listinu, ktorú vydalo Ministerstvo zemědelství zo dňa 18. 06. 1948, podľa ktorej mal majetok
E. a I. B. tvoriť zbytkový statok podľa § 1 ods. 1 písm. b) zákona č. 142/1947 Zb. Podľa žalobcu
ministerstvo týmto prevzalo zbytkové statky a prevzatím týchto nehnuteľností prešlo vlastníctvo na štát,

čím mal zákon prelomiť princíp intabulácie. Skutočnosť však bola taká, že princíp intabulácie prelomil
až Občiansky zákonník č. 141/1950 Zb. účinný od 01. 01. 1951. Navyše, v samotnom rozhodnutí sa
uvádzalo, že pôvodní vlastníci mali na zbytkovom statku naďalej hospodáriť až do prevzatia majetku
štátom. Nedostali ani žiadnu náhradu za tento majetok. V konaní sa tak nepreukázalo, že by štát
odňal vlastníctvo pôvodným vlastníkom. Prídelovou listinou však možno previesť vlastníctvo len k takým

nehnuteľnostiam, ku ktorým mal už vlastníctvo štát. Jednoznačne to potvrdzuje aj rozsudok Najvyššieho
súdu sp. zn. 2Sžo 241/2010. Keďže však v konaní nebolo preukázané, kedy a ako štát nadobudol
vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam, nemohlo vlastníctvo k nim prejsť na žalobcu prídelovou listinou.
Štát nemohol disponovať nehnuteľnosťami, ku ktorým nemal vlastnícke právo. Touto námietkou sa
súd vôbec nezaoberal, nijako sa s ňou nevysporiadal. Z uvedeného teda vyplýva, že neexistuje

žiadny nespochybniteľný dôkaz, ktorý by jednoznačne a bez pochybností preukazoval nadobudnutie
vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti žalobcom. Prídelová listina, od ktorej žalobca odvíja svoje
vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti, existuje len vo forme konceptu, finálna podoba originálnej
listiny nebola v konaní predložená, návrh přídělového plánu, ktorý mal časovo predchádzať vydaniu
prídelovej listiny, žalobca predložil tiež len vo forme konceptu, prevod vlastníckeho práva k spornej

nehnuteľnosti v prospech žalobcu nebol zaznamenaný v pozemkovej knihe. Žalovaní v 1. až 5. rade
odvíjajú svoje vlastnícke právo od kúpnej zmluvy uzavretej medzi E. B. a právnymi predchodcami
žalovaných zo dňa 31. 10. 1947. Zmluva bola riadne spísaná a podpísaná zmluvnými stranami,
podpis predávajúceho riadne osvedčil verejný notár dňa 05. 11. 1947. Následne bolo uznesením
Okresného súdu Nové Zámky pod Čd 3289/47 zo dňa 28. 11. 1947 vložené vlastnícke právo k týmto

nehnuteľnostiam v pozemkovoknižnej vložke č. XXXX, obec T.. Právni predchodcovia žalovaných teda
splnili všetky zákonné povinnosti, ktoré im zákon v tom čase ukladal. Na základe uvedenej zmluvy preto
odvíjali svoje vlastnícke právo právni predchodcovia žalovaných, ako aj samotní žalovaní. Súd vychádza
z tvrdenia, že kúpna zmluva medzi E. B. a právnymi predchodcami žalovaných zo dňa 31. 10. 1947
je neplatná, lebo podľa súdu z oznámenia Ministerstva zemědelství zo dňa 18. 06. 1948 je zrejmé,

že táto zmluva bola neplatná, keďže E. B. a jeho brat I. B. boli upozornení v uvedenom oznámení, že
akékoľvek nakladanie s týmto majetkom a jeho príslušenstvom je po dobu revízie prvej pozemkovej
reformy bez súhlasu Ministerstva zemědelství neplatné s poukazom na ust. § 15 ods. 1 zákona č.
142/1947 Zb. Toto tvrdenie súd ďalej nerozvíja, napriek tomu na ňom založil tézu, že kúpna zmluva z
roku 1947 je neplatná. Takýto záver súdu je neopodstatnený. Podľa ustálenej judikatúry a tiež v súlade s

teóriou súkromného práva konštatovanie, že slobodne, vážne a určito urobený právny úkon je z dôvodu
nedovolenosti absolútne neplatný, je vo svojej podstate hrubým zásahom do zmluvnej autonómie strán.
Zásah do zmluvnej autonómie je preto potrebné vykladať restriktivně a ústavne konformne, pričom
judikatúra jednoznačne preferuje taký výklad právneho úkonu, ktorý podporuje jeho platnosť v súlade
s tézou - čo nie je zakázané, je dovolené. Súd napriek tomu bez ďalšieho automaticky konštatoval

neplatnosť kúpnej zmluvy medzi E. B. a právnymi predchodcami žalovaných, zrejme motivovaný snahou
ozjednodušenieskutkovéhostavu,ktorýbynásledneuľahčilrozhodovanievspore.Súdnijakoneskúmal
okolnosti uzavretia zmluvy, ani okolnosti, či, prečo a za akých okolností by sa malo ustanovenie zákona
č. 142/1947 Zb. vôbec vzťahovať na E. B.. Súd automaticky a nekriticky prebral naratív žalobcu beztoho, aby ho podrobil akémukoľvek hodnoteniu a skúmaniu. Súd konštatoval, že registrácia kúpnej
zmluvy ... bola vykonaná v rozpore so zákonom, pričom nedôslednosť okresného súdu, ktorý uvedenú
zmluvu zaregistroval, mala za následok, že nehnuteľnosti z neplatne uzatvorenej kúpnej zmluvy boli

následne prededené dedičskými rozhodnutiami v prospech žalovaných, nakoľko o prídelovej listine v
prospech právneho predchodcu žalobcu nemali štátne orgány vrátane notárov vedomosť. Súd však nie
je oprávnený v konaní o určení vlastníckeho práva spochybňovať rozhodnutie súdu administratívneho
charakteru. To je možné preskúmať len v rámci správneho súdnictva. Pri správnych aktoch, akými
je aj rozhodovanie o zápise vlastníckeho práva do pozemkových kníh, platí prezumpcia správnosti.

Zmeniť alebo zrušiť ich je možné len v rámci konania správneho súdnictva, kým sa tak nestane, musia
byť považované za platné. Žalovaný v 5. rade poukázal na skutočnosť, že s ohľadom na intabulačný
princíp, ktorý platil pred rokom 1950, nenáleží spochybňovať správnosť zápisu v pozemkových knihách
inak, ako zákonom predpísaným spôsobom. Ani touto námietkou sa súd nezaoberal, nevysporiadal sa
s ňou a nezohľadnil ju pri rozhodovaní. Súd tiež nevysvetlil, prečo na jednej strane kriticky hodnotí
štátne orgány, ktoré opakovane potvrdzovali existenciu a platnosť uvedenej kúpnej zmluvy, pričom

na druhej strane automaticky vychádzal z tvrdenia, že koncept prídelovej listiny je dostatočne silným
právnymtitulomnanadobudnutievlastníckehoprávakspornejnehnuteľnosti.Podľasúduprvejinštancie
sa žalovaní na pojednávaní dňa 29. 06. 2020 bránili aj námietkou vydržania sporných nehnuteľností.
Súd však na námietku vydržania neprihliadol aj s poukazom na ust. § 153 ods. 2 CSP, keďže podľa
prvostupňového súdu žalovaní námietku vydržania uplatnili až 29. 06. 2020, hoci žaloba bola podaná

dňa 08. 10. 2018 a konajúci súd už na pojednávaní dňa 15. 10. 2019 uviedol, že kúpna zmluva, ktorou
právni predchodcovia žalovaných mali nadobudnúť sporné nehnuteľnosti, je neplatná. Tento postoj súdu
je neopodstatnený a neodôvodnený. Súd na pojednávaní dňa 15. 10. 2019 pred otvorením pojednávania
vyslovil predbežné právne posúdenie veci v tom zmysle, že má pochybnosti o vierohodnosti prídelovej
listiny zo dňa 21. 10. 1958, keďže na čelnej strane hore je uvedené, že ide o koncept, pričom uvedená

listina nie je opatrená žiadnou spisovou značkou. Z uvedeného dôvodu teda mal za to, že nie je možné
uvedenú prídelovú listinu považovať za vierohodný doklad. Na rovnakom pojednávaní reagovali právni
zástupcovia žalovaných v 1. až 4. rade aj v 5. rade a uviedli, že vlastníctvu žalovaných v 1. až 5.
rade svedčia aj dedičské rozhodnutia, na základe ktorých boli založené listy vlastníctva v prospech
žalovaných v 1. až 5. rade. Najbližšie nasledujúce pojednávanie sa uskutočnilo až dňa 29. 06. 2020. Až

dňa 29. 06. 2020 súd otvoril pojednávanie. Právni zástupcovia žalovaných v 1. až 5. rade opakovane
uviedli, že ak žalovaní nenadobudli vlastníctvo na základe kúpnej zmluvy medzi E. B. a právnymi
predchodcamižalovanýchzodňa31.10.1947,potomspornénehnuteľnostinadobudlivydržaním,keďže
tieto nehnuteľnosti boli opakovane predmetom viacerých dedičských konaní a nikdy nebolo vlastníctvo
k nim v prospech právnych predchodcov žalovaných spochybnené. Navyše, ako to dokonca konštatuje

aj súd v rozsudku, žalovaní v 1. až 4. rade sa vyjadrili už v písomnom podaní zo dňa 12. 11. 2018,
že žalovaní v 1. až 5. rade nadobudli spoluvlastnícke podiely k sporným nehnuteľnostiam dedením.
V odôvodnení rozsudku sa však súd prvej inštancie k uvedenému nijako nevyjadruje a nie je zrejmé,
prečo túto skutočnosť nezohľadnil. V danej veci nesedí ani odkaz na § 153 CSP. Na pojednávaní dňa
29. 06. 2020 súd odmietol procesnú obranu žalovaných v 1. až 5. rade s odôvodnením, že túto obranu

mohli žalovaní predložiť skôr a ďalšie dokazovanie o vydržanie by vyžadovalo ďalšie dokazovanie.
Súd odmietol argumentáciu žalovaných o vydržaní vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam na
pojednávaní dňa 29. 06. 2020, následne však konanie opakovane odročil, a to na dňa 21. 07. 2020
a 07. 08. 2020. Účelom sudcovskej koncentrácie konania je prispieť k rýchlosti konania a zabrániť
zdržiavaniu konania stranami sporu. Zmyslom tohto ustanovenia však nie je uľahčovanie práce súdu.

Súd sa má v konaní riadiť aj základnými princípmi sporového konania, ku ktorým patrí okrem iného aj
princípprávnejistoty,súčasťouktoréhojeoprávnenéočakávaniekaždého,žejehosporbuderozhodnutý
spravodlivo. Na pojednávaní dňa 15. 10. 2019 súd spochybnil základný argument a dôkaz žaloby
- Prídelovú listinu zo dňa 21. 10. 1958, od ktorej žalobca odvíja svoje vlastnícke právo. V takom
prípade nebol dôvod rozvíjať ďalšie línie argumentácie v tomto nie jednoduchom konaní, pretože by boli

zbytočné, neopodstatnené a v danej chvíli aj nehospodárne. Ak by súd neuznal dôkaz nadobudnutia
práva žalobcu, odpadol by predmet konania. Súd však na nasledujúcom pojednávaní dňa 29. 06.
2020 nepredvídateľne, bez akéhokoľvek zdôvodnenia, bez zmeny skutkového či právneho stavu, úplne
zmenil svoj pôvodný právny názor, a to bez toho, aby žalobca predložil inú, vierohodnú listinu. Až
potom bolo zmysluplné pre žalovaných rozvíjať novú líniu argumentácie, pretože až 29. 06. 2020

súd uviedol, že listinu, ktorú dovtedy považoval za nedôveryhodnú, náhle považuje za legitímny titul
na nadobudnutie vlastníckeho práva pre žalobcu. Túto skutočnosť a tento náhly obrat v predbežnom
právnom názore súd nezdôvodnil ani v prvostupňovom rozsudku. Súd otvoril pojednávanie vo veci
až dňa 29. 06. 2020. Súdu nič nebránilo vykonať dokazovanie ohľadom nadobudnutia vlastníckehopráva žalovaných vydržaním, keďže pojednávanie vo veci aj tak následne dvakrát odročil. Dôvody
vydržania právna zástupkyňa žalovaného v 5. rade podrobne zdôvodnila v podaní zo dňa 15. 07.
2020. Súd sa argumentáciou ohľadom vydržania nezaoberal ani na konaní dňa 21. 07. 2020, ani

dňa 07. 08. 2020. Je zrejmé, že v danej veci neboli naplnené zákonné predpoklady ustanovenia §
153 ods. 2 CSP, ako to urobil súd. Súd teda nesprávne interpretoval a aplikoval právny predpis.
Kúpnu zmluvu medzi E. B. a právnymi predchodcami žalovaných však rešpektovali aj ďalšie subjekty.
Štát prostredníctvom svojich orgánov opakovane potvrdzoval vlastnícke právo žalovaných (resp. ich
právnych predchodcov) založené práve touto zmluvou. Vlastnícke právo opakovane potvrdzovali štátne

notárstva v dedičských konaniach, ale aj ďalšie štátne orgány. Žalovaný v 5. rade predložil napr.
záznam z rokovania na MNV v Rastislaviciach zo dňa 06. 10. 1976. Rokovanie sa uskutočnilo medzi
žalovanými, resp. právnymi predchodcami žalovaných v 1. až 5. rade a týkalo sa nehnuteľnosti parc.
č. XXXX/XX, ktorá bola súčasťou súboru nehnuteľností, tvoriacich predmet kúpnej zmluvy medzi E. B.
a právnymi predchodcami žalovaných zo dňa 31. 10. 1947. Na uvedenom rokovaní obec O. konala so
žalovanými (resp. ich právnymi predchodcami) ako s vlastníkmi spornej nehnuteľnosti, obec ani nikto

iný nijako nespochybňoval ich vlastnícke právo, ani právny titul, na základe ktorého túto nehnuteľnosť
nadobudli. Následne bola uzavretá kúpna zmluva medzi žalovanými (resp. ich právnymi predchodcami)
ako predávajúcimi a Československým štátom, zastúpeným ONV v Nových Zámkoch, ako kupujúcim na
uvedenúnehnuteľnosťparc.č.XXXX/XX,pk.č.XXXXzodňa15.05.1978.Toutoskutočnosťouastýmto
dôkazom, ktorý potvrdzoval platnosť kúpnej zmluvy z roku 1947, sa prvostupňový súd nijako nezaoberal,

nevyjadril sa k nej a nevysporiadal sa s ňou. A to napriek tomu, že ešte v roku 1976 priamo žalobca
konal so žalovanými ako s vlastníkmi nehnuteľností, ktoré boli predmetom kúpnej zmluvy, v súčasnosti
žalobcom spochybňovanej. Žalovaný v 5. rade tiež predložil dokument - Rozhodnutie Obvodného úradu
v Nových Zámkoch č. Obv. ú. 1683/91/Be zo dňa 11. 02. 1991, ktorým sa zrušilo právo užívania k
viacerým nehnuteľnostiam (vrátane spornej nehnuteľnosti) pre užívateľa ŠM Palárikovo a vracia ich

do užívania naspäť vlastníkom (žalovaným). Rozhodnutie bolo vydané v súlade s ust. § 12a zákona
č. 123/1975 Zb. o užívaní pôdy a iného poľnohospodárskeho majetku na zabezpečenie výroby. Podľa
uvedeného ustanovenia Okresný národný výbor zruší právo užívania pozemku na návrh jeho vlastníka
a poľnohospodárske pozemky sa tak vrátia naspäť žalovaným ako vlastníkom. Toto rozhodnutie je
ďalším príkladom rozhodnutia štátu, ktorý so žalovaným potvrdil ich vlastnícke právo k nehnuteľnostiam

(vrátane spornej). Ani k tomuto dôkazu predloženému v konaní sa prvostupňový súd nijako nevyjadril,
nezaoberal sa ním, neuviedol, prečo ho nepovažoval za nerelevantný. Z uvedeného je zrejmé, že
odôvodnenie prvostupňový súd je nedostatočné a nepresvedčivé, súd sa nevysporiadal so všetkými
relevantnými skutočnosťami v konaní, dôsledkom čoho je nespravodlivé rozhodnutie pre žalovaných,
keďže nekriticky zobral argumenty žaloby, naopak argumentami žalovaných sa vo veľkej miere vôbec

nezaoberal. Súd nevykonal dôkazy, ktoré boli pre rozhodnutie podstatné a kľúčové, nezaoberal sa
námietkou, že žalovaní sú legitímnymi vlastníkmi spornej nehnuteľnosti, či už s ohľadom na uzavretú
kúpnuzmluvualebovdôsledkuvydržaniavlastníckehoprávaknehnuteľnosti.Súdbezdôvodneodmietol
vykonaťdokazovanietýmtosmerom,čímodmietoldostatočnezistiťskutkovýstavvec.Dôkazyvykonané
v konaní súd hodnotil dvojakým metrom. Tým sú naplnené odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm.

b), e) a f) CSP. Súd tiež nesprávne interpretoval a aplikoval ustanovenie § 153 ods. 2 CSP, čím je
naplnený aj odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Hodnotenie jednotlivých dôkazov a ich
vzájomnú súvislosť prvostupňový súd vykonal extrémne formalistický, jednostranne, nespravodlivo a na
úkor žalovaných. Zásada voľného hodnotenia dôkazov je jedným z vyjadrení sudcovskej nezávislosti.
Súd má dôkazy hodnotiť jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti. Záver, ku ktorému súd dôjde, by

mal byť výsledkom jeho vnútorného presvedčenia, zložitého myšlienkového postupu, ktorý vychádza
zo zásad formálnej logiky. Pritom však voľné hodnotenie dôkazov v žiadnom vo svojich prejavoch
neznamená, že ide o svojvoľné hodnotenie. Rozhodnutie súdu musí byť zároveň prejavom logického,
systematického a teleologického súladu s priebehom konania, pričom súd musí vychádzať zo všetkého,
čo v konaní vyšlo najavo. Hodnotením dôkazov sa rozumie komplexná myšlienková činnosť súdu,

ktorou sa vykonaným dôkazom prisudzuje hodnota dôležitosti pre rozhodnutie, hodnota zákonnosti,
hodnotapravdivosti,prípadnehodnotavierohodnosti.Prekvalitnéodôvodnenieniejedostatočné,aksúd
vymenuje vykonané dôkazy a ich obsah, ale neuvedie, čo konkrétne z nich zistil. Odôvodnenie má mať
logickú postupnosť. V prípade rozporov súd odôvodní, prečo konkrétny dôkaz považuje za vierohodný
a iný nie. Aj tento princíp voľného hodnotenia dôkazov je limitovaný požiadavkou nadväznosti medzi

skutkovými zisteniami súdu získanými v procese dokazovania, úvahami súdu v procese hodnotenia
dôkazov a jeho právnymi závermi. Ak súd vyhodnotil skutkový stav iba jednostranne a vo veci urobil
len formalistický výklad zákonných ustanovení, jeho postupom boli porušené základné práva účastníka
konania (III. ÚS 36/2010). Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného právana súdnu a inú právnu ochranu vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným
spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie
vo veci podstatné a právne významné (ZSP 56/2008). Porušením práva na spravodlivý proces môže

byť aj situácia, keď v hodnotení skutkových zistení absentuje určitá časť skutočností, ktoré vyšli v
konaní najavo, ale súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posudzovaných skutočností nezhodnotil
(ZSP 37/2010). Podstatnú časť rozsudku tvorí opis jednotlivých podaní a vyjadrení. Odôvodnenie však
nemá byť súhrnom súdneho spisu, nemajú sa v ňom opisovať kompletné svedecké výpovede ani texty
listinných dôkazov. Má poskytovať výstižný opis konania súdu, stručný obsah podstatných vyjadrení

strán a vykonaných dôkazov a najmä presvedčivý a logický myšlienkový postup súdu pre posudzovaní
vyjadrení a dôkazov a vyvodzovaní záverov z nich. Žalovaný v 5. rade namietol aj rozhodnutie o trovách
konania. Predmetom sporu je vyporiadanie duplicitného vlastníctva, ktoré však vzniklo vinou celej
reťaze nesprávnych krokov štátu prostredníctvom rôznych jeho orgánov. V danej veci sa javí nanajvýš
nespravodlivé a neodôvodnené, aby žalovaní, ktorí prichádzajú o vlastníctvo k spornej nehnuteľnosti,
boli potrestaní za neprehľadné, nesprávne a nezákonné postupy štátnych orgánov. Žiadal, aby aj v

prípade, ak sa odvolací súd nestotožní s argumentáciou odvolania, odvolací súd rozhodnutie o trovách
konania zmenil v zmysle ustanovenia § 257 CSP a žalobcovi nepriznal náhradu trov konania z dôvodov
hodných osobitného zreteľa. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej
inštancie zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uplatnil si náhradu trov odvolacieho
konania.

4. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaných v 1. až 4. rade uviedol, že žalovaní v 1. až 4. rade
postavili svoju obranu na svojich právnych názoroch, s ktorými sa podľa žalobcu súd prvej inštancie v
napádanom rozsudku riadne vysporiadal. Obranu založenú na skutkových tvrdeniach žalovaní v 1. až
4. rade postavili prakticky iba na tvrdení, že žalovaní, resp. ich právni predchodcovia nadobudli parcelu

KN-E č. XXXX/X vydržaním. K obrane založených na skutkovom tvrdení, ktoré sa týka vydržania, podľa
názoru žalobcu žalovaní dôkazne vôbec nepodložili. Žalovaní v 1. až 4. rade uviedli, že súd prvej
inštancie až do pojednávania dňa 29. 06. 2020 neuznával a spochybňoval prídelovú listinu ako doklad o
nadobudnutí vlastníctva žalobcom a za tohto stavu žalovaní dôvodne mali za to, že námietku vydržania
nie je potrebné rozvinúť inak, než predloženými listinnými dôkazmi. Takéto tvrdenie, že by žalovaní zatiaľ

nemali dôvod sa brániť, nepovažuje žalobca za pravdivé. Súd na pojednávaní dňa 15. 10. 2019 uviedol,
že súd konštatuje, že uvedená kúpna zmluva na čl. 61 spisu je neplatná, vzhľadom na obsah kúpnej
zmluvy uzavretej medzi E. B. ako predávajúcim a kupujúcom I. J. s manželkou a E. J. s manželkou
zo dňa 31. 10. 1947 s prihliadnutím na ust. § 15 ods. 1 zákona č. 142/1947 Zb. na to, že akékoľvek
nakladanie s prideleným zbytkovým majetkom po 18. 07. 1947 je zakázané. Podľa § 153 ods. 1 CSP sú

strany povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a procesnej obrany včas. Prostriedky procesného
útoku a procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala
starostlivosozreteľomnarýchlosťahospodárnosťkonania.Tosavšakpodľanázoružalobcunestalo.Ak
žalovaní svoje vlastnícke právo bránia vydržaním, tak sa jedná o také skutkové tvrdenie, ktoré by muselo
nastať v minulosti, mali dosť času, aby súdu navrhli dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a najmä,

berúc do úvahy skutočnosť, že žalovaní sa mohli domnievať, že ich právni predchodcovia nadobudli
vlastnícke právo na základe kúpnej zmluvy zo dňa 31. 10. 1947, tak súd na pojednávaní dňa 15. 10. 2019
vyslovil, že táto zmluva je podľa názoru súdu neplatná, a teda žalovaní mali čas ešte dve pojednávania
navrhnúťdokazovanieaodôvodniťsvojejtvrdenieonadobudnutívlastníckehoprávavydržaním.Napriek
tomu žiadne relevantné dôkazy ani tvrdenia nepredložili a žalobca takéto (ne)konanie žalovaných

nepovažuje za konanie so starostlivosťou a so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania, tak ako to
predpokladá § 153 CSP. Navyše, ako žalovaní svoje vlastnícke právo odvodzujú od dedičských konaní,
t. j. vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti mali nadobudnúť v dedičskom konaní, tak ani v tomto
neprodukovali v konaní pred súdom prvej inštancie ani jediný dôkaz - nepredložili žiadne rozhodnutie
o nadobudnutí dedičstva. Najmä žalovaný v 5. rade vo svojich vyjadreniach uviedol, že jeho vlastnícke

právo prešlo niekoľkými dedičskými konaniami, a teda bolo potvrdené. Uviedol, že platí zásada Nemo
plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet a za ďalšie, v dedičskom konaní nikto neskúma
platnosť/neplatnosť nadobúdacieho titulu. Teda, ak právni predchodcovia žalovaných mali nadobudnúť
predmetnú nehnuteľnosť na základe kúpnej zmluvy, ktorá sa neskôr ukázala ako absolútne neplatná,
potom ani žalovaní nemohli nič nadobudnúť dedením. K samotnej možnosti nadobudnutia vlastníckeho

práva vydržaním sa žalobca dôkladne vyjadril vo svojich písomných a ústnych vyjadreniach, a teda,
že ak by sa právni predchodcovia aj chopili dobromyseľnej držby v roku 1947, nebolo prakticky v
žiadnom prípade možné, aby v 50. rokoch 20. storočia vôbec mohli nadobudnúť akúkoľvek nehnuteľnosť
vydržaním. Vzhľadom na novú právnu úpravu účinnú od 01. 01. 1951, právni predchodcovia žalovanýchv 1. až 5. rade mohli vydržaním nadobudnúť vlastnícke právo nie najneskôr ku dňu 28. 11. 1957
(správne malo byť uvedené 31. 10. 1957), ale najskôr dňa 01. 01. 1961. Nakoľko prídelová listina je
zo dňa 21. 10. 1958, je zrejmé, že právni predchodcovia žalovaných nemohli byť dobromyseľní držitelia

nepretržite od 01. 01. 1951 do 01. 01. 1961, a preto títo nemohli predmetnú nehnuteľnosť nikdy vydržať.
Podľa žalobcu pre vyššie uvedené je úplne irelevantné, neúčelné a nehospodárne vykonávať akékoľvek
dokazovanie za účelom preukázania, že právni predchodcovia žalovaných nadobudli nehnuteľnosť pred
vydaním prídelovej listiny, nakoľko to ani nebolo možné. Žalovaní nedokázali podľa názoru žalobcu
preukázať nielenže dobromyseľnosť držby, ale ani držbu samotnú. Predmetná nehnuteľnosť - parcela

KN-E č. XXXX/X sa aj podľa vyjadrení žalovaných mala využívať ako miestna komunikácia. K samotnej
dobromyseľnosti sa žalovaní prakticky nevyjadrili a ani vzhľadom na dátumy narodenia žalovaných ani
vyjadriť nemohli, nakoľko do vydania prídelovej listiny (1958) žalovaná v 2. rade ešte nebola narodená
a ostatní žalovaní boli vo veľmi mladom až v detskom veku. Pokiaľ žalovaní v 1. až 4. rade uvádzajú, že
z prihlášok nijakým spôsobom nevyplýva žiadna skutková súvislosť s pozemkom, vedeným ako parc.
č. XXXX/X, toto podľa názoru žalobcu nie je pravda. Žalobca vo svojom vyjadrení zo dňa 03. 04. 2019

predložil súdu prihlášku I. J., R. J., E. J. s manželkou, obe z 26. 08. 1948, ktorou žiadali o prídel z
majetku B., ďalej predložil zoznam uchádzačov o prídel a návrh prídelového plánu, z ktorého vyplýva,
že I. a R. J. a E. J. s manželkou bola pridelená parcela č. XXXX/X - roľa a I. J. s manželkou XXXX/X -
stavebné miesto. Tieto parcely aj boli predmetom kúpnej zmluvy z 31. 10. 1947. Právni predchodcovia
žalovaných v 1. až 5. rade mali vedomosť o neplatnosti ich kúpnej zmluvy, nakoľko sa prihláškou

uchádzali o prídel pozemkov, ktoré boli predmetom ich neplatnej kúpnej zmluvy zo dňa 31. 10. 1947.
Navyše, tvrdenie držiteľa o tom, že mu vec patrí, a že s ňou nakladá ako s vlastnou, musí byť podložené
konkrétnymi okolnosťami, z ktorých sa dá súdiť, že toto presvedčenie držiteľa bolo po celú vydržaciu
dobu dôvodné. Vzhľadom k prechodným ustanoveniam k tzv. strednému Občianskemu zákonníku v
50. rokoch 20. storočia nebolo prakticky možné žiadnu nehnuteľnosť nadobudnúť vydržaním, pričom aj

keby to tak bolo, ani jeden zo žalovaných nenavrhol (nesprávne bolo uvedené navrhol) vykonať nijaký
dôkaz ohľadom dobromyseľnosti držby právnych predchodcov žalovaných. Žalovaní v 1. až 4. rade
poukazovali na uznesenie Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 28. 11. 1947 Čd 3289/47, ktorým bola
zavkladovaná kúpna zmluva zo dňa 31. 10. 1947, že toto uznesenie nemohlo byť prelomené následnými
listinami podloženými do spisu zo strany žalobcu. K tomu žalobca udáva, že kúpna zmluva zo dňa

bola jednoznačne absolútne neplatným právnym úkonom. Poukázal na ustanovenie § 15 zákona č.
142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy a § 13 zákona č. 46/1948 Zb. a uviedol, že z uvedeného
vyplýva, že ak chceli bývalí vlastníci a prví prídelcovia E. B. a I. B. predať nehnuteľností, ktoré nadobudli
podľa prídelovej listiny na základe zákona č. 215/1919 Zb. po dátume 11. 07. 1947, potrebovali by na
to súhlas Povereníctva zemědelství a pozemkovej reformy, a teda, aj keď kúpna zmluva bola riadne

spísaná a zaznamená v pozemkovej knihe, takýto úkon je bez súhlasu príslušného povereníctva zo
zákona neplatný. To iste platí aj v súvislosti so zákonom č. 46/1948 Zb. (i keď z dnešného pohľadu
sa ustanovenie § 13 tohto zákona javí ako priamo retroaktívne), kedy na platnosť uzavretia kúpnej
zmluvy nevyhnutne bol potrebný súhlas príslušného orgánu a to aj dodatočný. Žalovaní v 1. až 4. rade
namietajú, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je predvídateľné, nakoľko súd na prvom pojednávaní

prezentoval názor, podľa ktorého prídelová listina zo dňa 21. 10. 1958 pre svoju platnosť vyžadovala
existenciu konfiškačnej listiny a súd deklaroval aj neakceptovateľnosť konceptu prídelovej listiny. K tomu
uviedol, že sa nejedná o žiadnu nepredvídateľnosť súdnych rozhodnutí, ak súd počas konania zmení
svoj právny názor. Po tom, čo súd na prvom pojednávaní prezentoval svoj názor o neakceptovateľnosti
konceptu prídelovej listiny, na to žalobca podal vyjadrenie zo dňa 29. 10. 2019, ktorom podrobne vysvetlil

dôveryhodnosť listiny označenej ako koncept. Označenie prídelovej listiny ako koncept nerobí z tejto
listiny nulitný akt. Presne k rovnakému záveru prišiel aj Najvyšší súd SR v uznesení zo dňa 11. 02.
2014 sp. zn. 5Cdo 201/2012. K otázke neexistencie listiny o konfiškácii, ktorú žalovaní v rade 1. až 4.
rade namietajú tým, že súd prvej inštancie na prvom pojednávaní prezentoval názor, že prídelová listina
Okresného národného výboru pre svoju platnosť vyžadovala existenciu listiny o konfiškácii, sa žalobca

už vyjadril vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 13. 04. 2019. Bývalí vlastníci B. nadobudli predmetné
pozemky na základe prídelovej listiny podľa zákona č. 215/1919 Sb. o prvej pozemkovej reforme, čo
vyplýva z PKV č. XXXX v časti B. Poukázal na § 1 zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej
reformy a uviedol, že doložil prídelovú listinu Ministerstva zemědelství č. j. 151.212/38, z ktorej vyplýva,
že právni predchodcovia žalovaných v 1. až 5. rade I. a E. B. sporné nehnuteľnosti KN-E č. XXXX/X a

XXXX/X nadobudli prídelom podľa zákona č. 215/1920 Sb. (tzv. prídelový zákon alebo Zákon o prvej
pozemkovej reforme), rozhodnutie Ministerstva zemědelství zo dňa 18. 06. 1948 č. j. 63.105/48-IX/R-12,
z ktorej vyplýva, že nehnuteľnosti vo vlastníctve I. a E. B. podliehajú na základe uznesenia revíznej
komisie zo dňa 17. 06. 1948 revízii prvej pozemkovej reformy podľa zákona č. 142/1947 Sb. a súčasnez tohto rozhodnutia (bod I.) vyplýva, že reálne rozdelenie zbytkového statku, ktoré B. previedli listinou
zo dňa 02. 09. 1947, ako aj ďalšie scudzenie majetku sú podľa § 15 zákona č. 142/1947 Sb v znení
zákona č. 44/47 Sb neplatné, súpis pôdy podliehajúcej pozemkovej reforme, návrh na pridelenie pôdy,

návrh prídelového plánu, oznámenie Povereníctva zo dňa 09. 07. 1948, vyhláška Miestnej roľníckej
komisiezodňa07.01.1948,prihláškyoprídelpôdy.Zuvedenéhovyplýva,žekplatnostiprídelovejlistiny
nebola vôbec nevyhnutná aj iná listina, ktorou by sa predmetná nehnuteľnosť mala konfiškovať, nakoľko
sa jednalo o revíziu prvej pozemkovej reformy a vlastníctvo na štát prechádzalo priamo zo zákona č.
142/194 Sb, ktorý (§ 6) pri prevzatí tzv. zbytkových statkov nepredpokladal žiadne vydávanie listín o

konfiškácii. Ak žalovaní uvádzajú, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je predvídateľné, pretože súd
na prvom pojednávaní vyslovil iný právny názor, ako nakoniec uviedol v rozsudku, nie je to žiadna chyba
rozhodnutia, ale výsledok dokazovania, na základe ktorého súd svoj právny názor zmenil. Po prvom
pojednávaní doložil žalobca niekoľko svojich písomných vyjadrení, ako aj dôkazov, ktorými tento právny
názor súdu jednoznačne vyvrátil. Žalobca preto žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
potvrdil a priznal žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

5. Žalobca k odvolaniu žalovaného v 5. rade uviedol, že nesúhlasí s tvrdením žalovaného v 5. rade,
že by súd prvej inštancie vychádzal z tvrdení žalobcu, a že tvrdenia žalovaných bagatelizoval. Žalovaný
v 5. rade, tak ako aj žalovaní v 1. až 4. rade, uvádzali, že súd sa vôbec nezaoberal skutočnosťou, či
mohli žalovaní alebo ich právni predchodcovia nadobudnúť nehnuteľnosť vydržaním. Ani jeden dôkaz

o vydržaní žalovaní v 1. až 5. rade nenavrhli. Navyše, právni predchodcovia žalobcov v 50. rokoch ani
nehnuteľnosť s poukazom na záverečné a prechodné ustanovenia vtedajšieho Občianskeho zákonníka,
vydržaním nadobudnúť nemohli. Vlastnícke právo sa vydržaním nenadobúda na základe dedičského
konania, ako si to myslí žalovaný v 5. rade, ale nepretržitou dobromyseľnou držbou. Vôbec pri otázke
držby žalovaní v 1. až 5. rade neuviedli a nenavrhli ani jeden jediný dôkaz. Ak teraz namietajú, že

vlastne ani nemuseli, lebo súd až na pojednávaní dňa 15. 10. 2019 uviedol, že kúpna zmluva z roku
1947 je neplatná, potom je to hrubé zanedbanie procesnej obrany zo strany žalovaných. Ak boli dovtedy
presvedčení, že im ako titul nadobudnutia svedčí kúpna zmluva z roku 1947, potom im nič nebránilo
sa paralelne brániť aj vydržaním, nakoľko vydržanie je inštitút, ktorého účelom je zhojiť vady alebo
nedostatok nadobúdacieho titulu. Je preto pochopiteľné, že súd na námietku vydržania žalovaných

neprihliadol, keď tí okrem iného nevedeli a nedokázali navrhnúť ani jeden jediný dôkaz, ktorým by sa
mala preukázať držba ich právnych predchodcov a najmä doba, kedy malo k vydržaniu dôjsť. Žalovaný
v 5. rade vo svojom odvolaní uviedol, že súd na pojednávaní dňa 29. 06. 2020 nepredvídateľne, bez
akéhokoľvekzodôvodnenia,bezzmenyskutkovéhočiprávnehostavu,úplnezmenilsvojpôvodnýnázor,
že prídelovú listiny považuje za nedôveryhodnú, z dôvodu, že je označená ako koncept. Toto tvrdenie

žalovaného v 5. rade nie je pravdivé. Tomuto pojednávaniu predchádzalo písomné vyjadrenie žalobcu
zo dňa 29. 10. 2019, v ktorom žalobca podrobne zdôvodnil, prečo je potrebné akceptovať aj prídelovú
listinu označenú ako koncept a uviedol aj príklad z judikatúry (napr. Najvyšší súd SR v uznesení zo dňa
11. 02. 2014 sp. zn. 5 Cdo 201/2012, v ktorom práve vyvrátil právny názor Krajského súdu v Nitre o
nulitnosti prídelovej listiny len dôvodu, že je označená ako koncept). Žalovaný v 5. rade mohol predvídať

zmenu právneho názoru, keby písomnému vyjadreniu žalobcu zo dňa 29. 10. 2019 venoval pozornosť.
Žalovaný v 5. rade poukázal na rozhodnutie Obvodného úradu v Nových Zámkoch, ktorým sa zrušilo
právo užívania nehnuteľností pre Štátne majetky Palárikovo a vracia ich do užívania naspäť vlastníkom
(žalovaným). Na tomto mieste je potrebné poukázať, že ak žalovaní na jednej strane tvrdia, že mali
nehnuteľnosť nadobudnúť vydržaním (čo ale počas 50 rokov 20 storočia ani nemohli), potom na druhej

strane predložili dôkaz - práve vyššie uvedené rozhodnutie o zrušení práva užívania, ktorým vlastne
dokazujú skutočnosť, že do 11. 02. 1991 nehnuteľnosti užíval niekto iný, a teda ich v držbe žalovaní
ani nemali. Od roku 1964 do roku 1983 náš právny poriadok ani inštitút vydržania nepoznal, a keďže
žalovaní predložili dôkaz, z ktorého ma vyplývať, že nehnuteľnosť mali mať v držbe Štátne majetky
Palárikovo, potom je otázne, kedy mali žalovaní alebo ich právni predchodcovia vôbec vydržať, k čomu

sa samozrejme nedokázali vyjadriť a predložiť ani jeden dôkaz. Navyše od roku 1966 je parcela T.-
E XXXX/X v evidencii nehnuteľnosti vedená aj ako T.-C XXXX, a to od založenia evidencie právnych
vzťahov (ZEPV) v rámci II. tepy, čím je dobromyseľnosť držiteľov úplne vylúčená. Žalovanému v 5.
rade nie je zrejmé, čo mali prihlášky (o prídel pôdy) v konaní preukazovať. Žalobca je toho názoru,
že súd v napádanom rozsudku poukázal na to, že prihláškami, ako aj návrhom prídelového plánu sa

preukázala tá skutočnosť, že I. a R. J. a E. J. s manželkou bola pridelená parcela č. XXXX/X - roľa a
I. J. s manželkou XXXX/X - stavebné miesto. Tieto parcely aj boli predmetom kúpnej zmluvy z 31. 10.
1947. Právni predchodcovia žalovaných v 1. až 5. rade mali vedomosť o neplatnosti ich kúpnej zmluvy,
nakoľko sa prihláškou uchádzali o prídel pozemkov, ktoré boli predmetom ich neplatnej kúpnej zmluvyzo dňa 31. 10. 1947. V ďalšom žalobca odkázal na svoje vyjadrenie k odvolaniu žalovaných v 1. až 4.
rade. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a priznal žalobcovi náhradu trov
odvolacieho konania v rozsahu 100%.

6. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku - ďalej
len CSP) po zistení, že odvolania boli podané včas, oprávnenými stranami - žalovanými v 1. až 4. rade
a žalovaným v 5. rade, v neprospech ktorých bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu
súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že

odvolania majú zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v
medziach daných rozsahom podaných odvolaní (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolaní (§ 380 ods. 1 CSP),
viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie, postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a po preskúmaní zákonnosti a vecnej správnosti rozsudku
súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch (I. a III.) dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutých výrokoch je potrebné podľa § 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP zrušiť a vec mu podľa § 391

ods. 1 CSP vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

7. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 08. 10. 2018 domáhal určenia, že žalobca je výlučným
vlastníkom nehnuteľností, ktoré sú zapísané v katastri nehnuteľností Okresného úradu Nové Zámky,
katastrálny odbor, na liste vlastníctva č. XXX k. ú. O. ako parcela registra „E“ č. XXXX/X ostatné plochy

o výmere 1890 m2 a parcela registra „E“ č. XXXX/X ostatné plochy o výmere 2256 m2. V žalobe uviedol,
že žalobca je zapísaný ako vlastník nehnuteľností zapísaných v katastri nehnuteľností Okresného úradu
Nové Zámky, katastrálny odbor, na LV č. X a to parcela registra „C“ č. XXXX zastavané plochy a nádvoria
o výmere 3020 m2 a parcely registra „C“ č. XXXX zastavané plochy a nádvoria o výmere 3762 m2.
Taktiež uviedol, že nehnuteľnosti zapísané v katastri nehnuteľností Okresného úradu Nové Zámky,

katastrálny odbor, na LV č. XXX ako parcela registra „E“ č. XXXX/X ostatné plochy o výmere 1890 m2
a parcela registra „E“ č. XXXX ostatné plochy o výmere 2256 m2 sú v podielovom spoluvlastníctve
žalovaných v 1. až 5. rade, pričom žalovaný v 1. rade je podielovým spoluvlastníkom v pomere 2/24
k celku uvedených nehnuteľností, žalovaná v 2. rade je podielovým spoluvlastníkom v pomere 2/24 k
celku uvedených nehnuteľností, žalovaní v 3. a 4. rade a to každý z nich je podielovým spoluvlastníkom

v pomere 4/24 k celku uvedených nehnuteľností a žalovaný v 5. rade je podielovým spoluvlastníkom
v pomere 12/24 k celku uvedených nehnuteľností, pričom tieto nehnuteľnosti žalovaní v 1. až 5. rade
nadobudli na základe dedičských konaní po svojich právnych predchodcoch, t. j. bývalých vlastníkoch
I. J., R. J., E. J. a G. J., pričom každý z nich bol spoluvlastníkom nehnuteľností v pomere 1 k celku a
tieto boli zapísané v pozemno-knižnej vložke č. XXXX k. ú. O., a to na základe dedičských konaní č.

XXD XXXX/XXXX, XXD XXX/XX, XD XXX/XX, XD XXXX/XX, K. XXX/XX a K

8. Žalobca v žalobe uviedol, že na základe prídelovej listiny Okresného národného výboru v Šuranoch
zo dňa 21. 10. 1958 bolo vlastnícke právo k parcelám č. XXXX/X a č. XXXX/X k. ú. O. zapísané v
prospech Československého štátu v správe Miestneho národného výboru Rastislavice a následne boli

parcely registra „C“ č. XXXX a XXXX zapísané do operátu bývalej evidencie nehnuteľností na LV č. X ako
súčasnéparcelyprizakladaníevidenciíprávnychvzťahovk.ú.O.vrámcidruhejetapyvroku1966atieto
parcely boli prevzaté do operátu evidencie nehnuteľností ako neknihované nehnuteľnosti podľa údajov
uvedených v prídelovej listine vydanej ONV v Šuranoch dňa 21. 10. 1958. Podľa § 2 zákona č. 138/1991
Zb. o majetku obcí je žalobca právnym nástupcom Miestneho národného výboru v Rastislaviciach.

Uviedol, že pre nadobudnutie vlastníctva parciel č. XXXX/X a č. XXXX/X podľa právnych predpisov
platných v čase vydania prídelovej listiny nebol na prevod vlastníctva potrebný zápis do pozemkovej
knihy - vložky, kde tento zápis ani vykonaný nebol, čím následne vznikla duplicita vlastníctva. Zároveň
uviedol, že podľa priložených listov vlastníctva č. X a č. XXX vyplýva, že v zmysle PK vložky č. XXXX
sú nehnuteľnosti KN-E č. XXXX/X a č. XXXX/X na LV č. XXX súčasne evidované na základe prídelovej

listiny aj súčasne na LV č. X ako KN-C č. XXXX a č. KN-C XXXX. Táto poznámka teda spochybňuje
hodnovernosť údajov zapísaných v katastri nehnuteľností na LV č. X a na LV č. XXX. Uviedol, že
vlastnícke právo k nehnuteľnostiam parcelám KN-E č. XXXX/X a XXXX/X bolo právnym predchodcom
žalovanýchv1.až5.radeodňatéprídelovoulistinou,pričomtátoskutočnosťnebolauvedenávpríslušnej
PK vložke č. XXXX a z tohto dôvodu k dnešnému dňu existuje duplicitné vlastníctvo.

9. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva vtakej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.

10. Podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie
je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.

11. Právo na spravodlivý súdny proces je jedným zo základných ľudských práv a do obsahu

tohto práva patrí viacero samostatných subjektívnych práv a princípov. Podstatou práva na spravodlivý
súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v
konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou
súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov
Slovenskej republiky.

12. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie
reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť.
Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že súdy zistia skutkový stav a po výklade a
použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva

na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo strany, aby sa všeobecný
súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo
na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej
požiadavkami (I. ÚS 50/04).

13. Pod pojmom procesný postup sa rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia
predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd
viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej
aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a tiež 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011,
6 Cdo 90/2012). Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu

rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie
však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku.

14. Pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu,
ktorým sa strane znemožní realizácia jej procesných práv, priznaných mu v civilnom konaní za účelom

obhájenia a ochrany jej práv a právom chránených záujmov. Ide teda o taký postup súdu, ktorý
znemožňuje strane sporu realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu
Civilným sporovým poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

15. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je tiež právo účastníka na
dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž aj
povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán
s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05).

16. Právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky totiž
vyplýva,žetakzákladnéprávopodľačl.46ods.1Ústavy,akoajprávopodľačl.6ods.1Dohovoruvsebe

zahŕňajú aj právo na odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/06); právo na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Ústavný súd Slovenskej
republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa
má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny
rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46

a nasl. Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na
spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní
je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť
(I. ÚS 243/07), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čouviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 220 ods. 2 CSP) musí vyplývať vzťah medzi
skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane
druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať

tiežnajehocelkovúpresvedčivosť,teda,inýmislovami,nato,abypremisyzvolenévrozhodnutí,rovnako
ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť
prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Z práva na spravodlivé
súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami,
argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS

46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 220 CSP.

17. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav, dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval, alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

18. Keďže v odvolaní žalovaných v 1. až 4. rade, ako aj žalovaného v 5. rade rezonovalo porušenie ich
práva na spravodlivý súdny proces, v súvislosti s aplikáciou ustanovenia § 153 ods. 2 CSP na danú vec

súdom prvej inštancie, ako aj to, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch neobsahuje
náležitosti uvedené v ustanovení § 220 CSP, čo vedie k tomu, že je nepreskúmateľný, odvolací súd sa
v prvom rade zaoberal týmito odvolacími námietkami žalovaných.

19. Podľa článku 2 ods. 1 CSP ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených

záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty.

20. Podľa článku 2 ods. 2 CSP právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že
jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak
takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor

bude rozhodnutý spravodlivo.

21. Podľa článku 6 ods. 1 CSP strany sporu majú v konaní rovné postavenie spočívajúce v rovnakej
miere možností uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem prípadu,
ak povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene

nerovnovážne postavenie strán sporu.

22. Podľa článku 17 CSP súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a
rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného
zaťažovania strán sporu a iných osôb.

23. Podľa § 153 ods. 1 CSP strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného úroku a prostriedky
procesnej obrany včas. Prostriedky procesného úroku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené
včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konal starostlivo so zreteľom na rýchlosť a
hospodárnosť konania.

24. Podľa § 153 ods. 2 CSP na prostriedky procesného úroku a prostriedky procesnej obrany, ktoré
strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho
pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu.

25. Podľa § 153 ods. 3 CSP, ak súd na prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany
neprihliadne, uvedie to v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej.

26. Sporové konanie sa spravuje zásadou koncentrácie konania. To znamená, že strany sporu nie sú
oprávnené vykonať niektoré procesné úkony kedykoľvek v priebehu konania, ale iba v určitom štádiu

konania. Ak ide o procesný úkon strany, ktorý podlieha koncentrácii konania, ak nie je vykonaný včas,
nespôsobuje procesnoprávne účinky. To sa potom prejaví v tom, že súd na takýto procesný úkon strany
neprihliada. Táto zásada nadväzuje na zásadu sporového konania, vyjadrenú v článku 8 CSP, podľa
ktorej strany sporu sú povinné vykonať prostriedky procesného úkonu a prostriedky procesnej obrany vsúlade s princípom hospodárnosti a nesmú viesť k prieťahom v konaní. Účelom a zmyslom koncentrácie
konania je prispieť k rýchlosti konania a motivovať strany sporu, aby procesné úkony vykonávali včas.
Táto zásada sa uplatňuje ako sudcovská koncentrácia a zákonná koncentrácia konania. Sudcovská

koncentrácia konania je v právomoci súdu. Včasnosť predloženia prostriedkov procesného útoku a
prostriedkov procesnej obrany vyhodnocuje v konaní súd podľa okolností konkrétneho prípadu. V
prípade porušenia povinností predložiť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
včas môže nastúpiť sankcia predpokladaná v § 153 ods. 2 a 3 CSP.

27. Čo sa týka aplikácie ustanovenia § 153 ods. 2 CSP na danú vec, k tomu je potrebné uviesť, že
na pojednávaní dňa 15. 10. 2019 súd pred otvorením pojednávania skonštatoval, že má za to, že
uvedená kúpna zmluva na čl. XX spisu (zmluva z 31. 10. 1947) je neplatná, vzhľadom na obsah kúpnej
zmluvy uzavretej medzi E. B. ako predávajúcim a kupujúcimi I. J. s manželkou a E. J. s manželkou
s prihliadnutím na list Ministerstva zemědelství zo dňa 18. 06. 1948, v ktorom upozorňuje E. B. na
ustanovenie § 15 ods. 1 zák. č. 142/1947 Zb. na to, že akékoľvek nakladanie s prideleným zbytkovým

majetkom po 18. 07. 1947 je zakázané a zmluvy o prevode vlastníctva po tomto dátume sú neplatné.
Zároveň súd skonštatoval, že má pochybnosti o vierohodnosti prídelovej listiny zo dňa 21. 10. 1958 (č.
l. X, resp. XXX), keďže na čelnej strane hore je uvedené, že ide o koncept, pričom uvedená listina nie
je opatrená žiadnou spisovou značkou. Z uvedeného dôvodu má teda za to, že nie je možné uvedenú
prídelovú listinu považovať za vierohodnú doklad, a pokiaľ by žalobca predložil vierohodný doklad o

prídele v zmysle obsahu uvedenej prídelovej listiny alebo iný doklad, súd mal za to, že žaloba by bola,
vzhľadomnauvedené,dôvodná.Potomtopredbežnomvyjadreníprávnehonázorunavecsúdomprávny
zástupca žalobcu požiadal súd, aby požiadal Štátny archív v Nových Zámkoch o zaslanie originálu
prídelovej listiny. Právny zástupca žalovaných v 1. až 4. rade na to uviedol, že súhlasí s tým, aby
súd zadovážil vierohodný doklad o prídele predmetných nehnuteľností do vlastníctva žalobcu. Uviedol,

že má za to, že vlastníctvu žalovaných v 1. až 5. rade svedčia dedičské rozhodnutia, na základe
ktorých boli založené LV v prospech žalovaných v 1. až 5. rade. Vzhľadom na to, že súd neotvoril
pojednávanie, uviedol, že vo veci sa vyjadrí po otvorení pojednávania. Právna zástupkyňa žalovaného v
5. rade uviedla, že má za to, že uvedená prídelová listina nie je vierohodný doklad o vlastníctve žalobcu
a má za to, že vlastníctvu žalovaných v 1. až 5. rade svedčia jednak LV, ako i dedičské rozhodnutia,

na základe ktorých boli vydané LV v prospech žalovaných v 1. až 5. rade. K veci sa bližšie vyjadrí
po otvorení pojednávania a po doložení vierohodného dokladu zo strany žalobcu. Následne súd prvej
inštancie toto pojednávanie odročil na 19. 11. 2019 s tým, že požiada Okresný archív Nitra, pobočka
Nové Zámky o zaslanie dokladov týkajúcich sa prídelového konania ohľadne prídelovej listiny datovanej
21. 10. 1958, ktorú vydal Okresný národný výbor v Šuranoch ohľadne prídelu v Rastislaviciach, ktorých

sa týka bývalých vlastníkov I. a E. B. s tým, aby súdu boli zaslané všetky doklady týkajúce sa uvedenej
veci. Následne bola súdu dňa 22. 10. 2019 doručená Štátnym archívom v Nitre, pracovisko Archív
Nové Zámky overená kópia prídelovej listiny pre Československý štát v správe MNV v Rastislaviciach.
Prípisomzodňa31.10.2019boloprávnemuzástupcovižalobcu,akoaj právnymzástupcomžalovaných
zaslané oznámenie Štátneho archívu v Nitre, pracovisko Nové Zámky zo dňa 25. 10. 2019 (č. l. XXX),

avšak nie prídelová listina (č. l. XXX), kvôli ktorej bolo pojednávanie odročené. Pojednávanie určené na
19. 11. 2019 bolo následne odročené a ďalšie pojednávanie vo veci sa uskutočnilo až dňa 29. 06. 2020.
Na tomto pojednávaní bolo pojednávanie v tejto veci otvorené. Po vyjadrení právnych zástupcov strán
sporu, v ktorom už obaja právni zástupcovia žalovaných v ich prvom vyjadrení po otvorení pojednávania
vo veci uvádzali ako titul nadobudnutia vlastníckeho práva žalovaných vydržanie a vyjadrení zástupcu

žalobcu a žalovaných v 3., 4. a 5. rade súd vyslovil predbežný právny názor podľa § 181 ods. 2
CSP a uviedol, že má za to, že žaloba je dôvodná, keďže čo sa týka parcely registra „E“ č. XXXX/
X, z prídelových listín založených v spise či už zaslaného Štátnym archívom Nitra, pracovisko Nové
Zámky, ako i z odpisu prídelovej listiny pripojenej k žalobe na č. l. 6 spisu je nepochybné, že došlo k
nadobudnutiu vlastníckeho práva prídelovou listinou pre obec Rastislavice. Táto skutočnosť vyplýva z

návrhuprídelovéhoplánu,ktorýje založenýnač.l. XXX, kdesauvádzajújednakprídelcoviaakofyzické
osoby a tiež ako prídelca Politická obec Rastislavice, pričom sú v tomto prídelovom konaní výslovne
uvedené obe parcely č. XXXX/X, ako i č. XXXX/X. Súd mal tiež preukázané, že kúpna zmluva uzavretá
medzi právnym predchodcom žalovaných a to E. B. a právnymi predchodcami žalovaných I. J. a jeho
manželkou, ako i E. J. a jeho manželkou bola v zmysle právnych predpisov neplatnou s poukazom aj na

vyhlášku,kdesauvádza,žeprevodtakéhotomajetkusapovažujezaneplatnýbezsúhlasuPovereníctva
pôdohospodárstva. Nebolo preukázané, že by k uvedenému prevodu bol doložený súhlas Povereníctva
pôdohospodárstva.Čosatýkanámietkyvydržaniavznesenejnatomtopojednávaníprávnymzástupcom
žalovaných, súd v danom prípade s poukazom na ustanovenie § 153 ods. 2 CSP na túto obranužalovaných neprihliadol, keďže ju nepredložili v súlade s ustanovením § 153 ods. 1 CSP, keďže ich mohli
predložiť skôr a ďalšie dokazovanie o vydržanie by vyžadovalo ďalšie dokazovanie. Preto mal súd za
to, že žaloba, čo sa týka parcely registra „E“ č. XXXX/X je dôvodná. Na záver tohto pojednávania právni

zástupcovia žalovaných v 1. až 4. rade a 5. rade namietli, že by im bola doručená prídelová listina zo
Štátneho archívu v Nitre. Následne bola prídelová listina na č. l. XXX spisu odfotená a krátkou cestou
doručená právnym zástupcom strán. Pojednávanie bolo z tohto dôvodu, teda z dôvodu pochybenia
na strane súdu - nedoručenie listiny vyžiadanej z archívu, rozhodujúcej pre posúdenie danej veci, od
predloženia ktorej záviselo aj predbežné posúdenia súdu, odročené na 21. 07. 2020. Ani na pojednávaní

dňa 21. 07. 2020 vo veci ešte nebolo rozhodnuté, pojednávanie bolo opätovne odročené na deň 07.
08. 2020, kde súd prvej inštancie vyhlásil napadnutý rozsudok.

28. Keďže k predmetnej parcele č. 5192/2 ide o duplicitné vlastníctvo žalobcu a žalovaných v 1.
až 5. rade a predmetom žaloby je určenie vlastníckeho práva žalobcu, a to odvodené od listiny
- Prídelovej listiny zo dňa 21. októbra 1958 (č. l. XXX) a až do pojednávania dňa 29. 06. 2020

považoval súd na základe jeho názoru, prezentovaného na pojednávaniach pri predbežnom právnom
posúdení veci túto listinu za spornú a žalobu za nedôvodnú, žalovaným postačovalo brániť sa voči
podanej žalobe všeobecne, bez podrobného odôvodnenia obrany ich vlastníckeho práva (iné by
nebolo v súlade so zásadou hospodárnosti konania). Keďže napriek duplicite vlastníctva sa žalovaní
určenia vlastníckeho práva nedomáhali, pri predbežnom právnom názore súdu, ktorý súd uviedol, keď

prídelovú listinu považoval za spornú a od nej si žalobca svoje vlastnícke právo odvodzoval nebolo
ani z hľadiska hospodárnosti konania potrebné pre ich obranu uvádzali ďalšiu argumentáciu. Právni
zástupcovia žalovaných v 1. až 5. rade pritom už na pojednávaní dňa 15. 10. 2019 uvádzali, že k veci
sa vyjadria až po predložení listín z archívu, pričom v tom čase pojednávanie ani nebolo otvorené. Ak
potom súd prvej inštancie po otvorení pojednávania dňa 29. 06. 2020 po predložení listiny z archívu

svoj názor na predbežné prejednanie zmenil a žalobu považoval za dôvodnú a prídelovú listinu za
dostatočný doklad o nadobudnutí vlastníckeho práva žalobcu, žalovaní sa dostali do inej situácie,
kedy už ich obrana nepostačovala vo všeobecnej rovine, ale bolo potrebné pre posúdenie veci uviesť
aj ďalšie skutkové tvrdenia. Právni zástupcovia žalovaných pritom už na pojednávaní dňa 15. 10.
2019 uvádzali, že vlastníctvu žalovaných v 1. až 5. rade svedčia dedičské rozhodnutia, na základe

ktorých boli založené LV v prospech žalovaných v 1. až 5. rade. Ak za tejto situácie súd na právnu
argumentáciu právnych zástupcov žalovaných na pojednávaní dňa 29. 06. 2020 titulom vydržania
neprihliadol, aplikujúc ustanovenie § 153 ods. 2 CSP, podľa názoru odvolacieho súdu išlo o prílišný
formalizmus pri aplikácii tohto zákonného ustanovenia a takýmto postupom súdu prvej inštancie došlo
v tejto veci k porušeniu práva strán na spravodlivý súdny proces. To platí o to viac za situácie, že na

tomto pojednávaní súd prvej inštancie vo veci nerozhodol, pojednávanie odročil pre vlastné pochybenie
- nedoručenie listiny vyžiadanej z archívu stranám sporu, a teda vo veci sa po tomto pojednávaní
uskutočnili ešte dve ďalšie pojednávania, na ktorých mohlo byť vykonané dokazovanie aj argumentácii
žalovaných o ich nadobudnutí vlastníckeho práva vydržaním. Už toto pochybenie súdu prvej inštancie
bolo dôvodom na zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch podľa § 389 ods. 1

písm. b) CSP pre porušenie práva na spravodlivý proces.

29. Ďalším odvolacím dôvodom žalovaných bolo nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia
a jeho nepreskúmateľnosť. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie
a konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že aj tento odvolací dôvod je dôvodný, napadnuté

rozhodnutie nezodpovedá požiadavkám ustanovenia § 220 ods. 2 CSP, súd prvej inštancie sa v ňom
nevysporiadal so skutočnosťami, ktoré sú pre posúdenie danej veci rozhodné a toto rozhodnutie je
aj zmätočné. Aj týmto postupom súd prvej inštancie v danej veci porušil právo strán na spravodlivý
súdny proces, čo bolo ďalším dôvodom na zrušenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie podľa
§ 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP a vrátenie veci súdu prvej inštancie podľa § 391 ods. 1 CSP na ďalšie

konanie a nové rozhodnutie. Zmätočnosť napadnutého rozsudku odvolací súd videl v tom, že na
jednej strane súd uviedol, že na námietku vydržania neprihliadal s poukazom na ustanovenie § 153
ods. 2 CSP (s čím sa odvolací súd nestotožňuje, vzhľadom na dôvody uvedené vyššie) a na druhej
strane v bode 51. napadnutého rozsudku sa vyjadroval k splneniu podmienok vydržania, keď uviedol,
že z dokladov vyplýva, že tieto nehnuteľnosti nemali v nepretržitej držbe a že tieto nehnuteľnosti užívali

iné subjekty, a nielen žalovaní ako vlastníci. Súd tiež uviedol, že zo strany žalovaných v danom prípade
nešlo o nerušenú a dobromyseľnú držbu predmetných nehnuteľností, a teda neboli splnené podmienky
pre nadobudnutie vlastníckeho práva v prospech žalovaných k týmto nehnuteľnostiam vydržaním.30. Nedostatok odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolací súd vidí tiež v jeho nasledujúcom
nedostatočnom odôvodnení. Pokiaľ sa súd v napadnutom rozsudku ohľadom právnych následkov toho,
ženaprídelovejlistinejeuvedené,žeideokoncept,stotožnilsostanoviskomprávnehozástupcužalobcu

obsiahnutom v jeho podaní zo dňa 29. 10. 2019, bez toho, aby uviedol, v čom konkrétnom sa s ním
stotožnil, je toto jeho odôvodnenie nedostatočné. Súd tiež neodôvodnil aplikáciu ustanovenia § 114
Občianskeho zákonníka na danú vec, ak v pozemkovej knihe nebol vykonaný ani zápis evidenčného
charakteru o nadobudnutí vlastníctva štátom a nezaoberal sa tým, či sa právni predchodcovia
žalovaných alebo žalovaní mali o prídelovej listine v prospech Československého štátu vedomosť,

prípadne kedy sa o nej dozvedeli. Súd neodôvodnil, prečo považuje zmluvu uzavretú medzi právnymi
predchodcami žalovaných ako kupujúcimi a E. B. ako predávajúcim za neplatnú, pričom tento svoj
záver odôvodnil tým, že E. B. a jeho brat (tento pritom nebol ani predávajúcim) boli upozornení v
oznámeníMinisterstvazemědelstvízodňa18.06.1948(č.l.186)nato,žeakékoľveknakladaniestýmto
majetkom a jeho príslušenstvom je po dobu revízie prvej pozemkovej reformy bez súhlasu Ministerstva
zemědelství neplatné s poukazom na ustanovenie § 15 ods. 1 zák. č. 42/1947 Zb. Z uvedeného

konštatovania súdu nevyplýva, aké sú právne následky tohto upozornenia, keď bolo adresované len
predávajúcemu, a nie aj právnym predchodcom žalovaných ako kupujúcim, a keďže je z roku 1948,
teda bolo vydané až po kúpnej zmluve z 31. 10. 1947. V bode 51. napadnutého rozsudku súd uviedol,
že z prihlášok o prídele pôdy podrobnej revízii podľa zákona č. 142/1947 Zb. E. J. a manželky a
I. J. a manželky zo dňa 26. 08. 1948 (č. l. XXX a XXX spisu) mal súd za preukázané, že právni

predchodcovia žalobcov sa uchádzali o prídel pôdy bývalých vlastníkov B. E. a I.. Súd prvej inštancie
však z tejto skutkovej okolnosti nevyvodil žiadne právne následky a neuviedol, čo bolo podľa jeho
názoru touto skutočnosťou preukázané. Pokiaľ súd žalobe vyhovel, pričom vlastnícke právo žalobcu
odvodil od prídelovej listiny, mal sa tiež zaoberať splnením podmienok právnym predchodcom žalobcu
uvedených v prídelovej listine, kde v bode 1. je uvedené, že prídelca nadobúda vlastnícke právo

dňom odovzdania pridelených nehnuteľností do držby. Mal sa tiež zaoberať tým, aký vplyv mali
neskoršie písomnosti predložené stranami v konaní na kúpnopredajnú zmluvu z 31. 10. 1947, ktorá
bola schválená Okresným súdom v Nových Zámkoch a zavkladovaná v pozemkovej knihe. Podľa
názoru odvolacieho súdu bolo potrebné v konaní sa zaoberať aj argumentáciou žalovaných o možnosti
nadobudnutia ich vlastníckeho práva vydržaním a tiež ich argumentáciou, že vlastnícke právo nadobudli

na základe dedičských rozhodnutí. Je potrebné sa zaoberať možnosťou nadobudnutia vlastníckeho
práva vydržaním tak u právnych predchodcov žalovaných na základe kúpnopredajnej zmluvy z 31.
10. 1947 a v prípade, ak by u nich podmienky vydržania nemal súd za preukázané, zaoberať sa aj
možnosťou nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním u žalovaných, pričom treba vychádzať z toho,
že svoje vlastnícke právo odvodzujú na základe dedičských rozhodnutí (v ich prípade by išlo o

titul prípadného vstupu do držby). Pri posudzovaní vydržania je potrebné posúdiť aj to, aký následok
malo to, že nehnuteľnosti boli užívané aj inými subjektami, ako boli právni predchodcovia žalovaných
a žalovaní ako vlastníci, teda že boli užívané bývalým Štátnym majetkom Palárikovo a tiež to, že
Pozemkový úrad Nové Zámky so žalovanými jednal ohľadom uzavretia dohody o vydaní nehnuteľností
podľa zák. č. 229/1991 Zb. Súd sa nevysporiadal s právnymi účinkami toho, že žalovaní nadobudli

nehnuteľnosti na základe dedičských rozhodnutí a aký to má právny dopad na prípadnú možnosť ich
vydržania. Záver súdu prvej inštancie o tom, že nešlo o nerušenú a nepretržitú držbu, je predčasný,
nepreskúmateľný a nedostatočne odôvodnený, keď súd vykonal výsluch žalovaných v 3. a 4. rade po
návrhu ich právneho zástupcu na ich výsluch na pojednávaní dňa 29. 06. 2020 v nedostatočnom rozsahu
a navrhol tiež vykonať tvaromiestnu obhliadku, pričom tieto skutočnosti nie sú zachytené ani v zápisnici

z tohto pojednávania a so zamietnutím tohto návrhu na vykonanie dokazovania sa súd nevyporiadal
ani v napadnutom rozsudku, pričom túto skutočnosť odvolací súd zistil po vypočutí záznamu z tohto
pojednávania, pri skúmaní odvolacieho dôvodu o porušení práva na spravodlivý proces. Na tomto
pojednávanísúdkotázkeužívania predmetnejparcelyvypočul žalovanéhov5.rade,akoaj žalovaného
v3. a4.rade,pričomich výpovedeniesúvpotrebnomrozsahuzachytenévzápisnici, akeďže výpoveď

žalovaného v4.rade saviazalanalistinuzč.l. XXX spisuazozápisniceniejezrejmé,čo natejto listine
súdu ukazoval, nie je z tejto jeho výpovede možné zistiť ním tvrdený skutkový stav. Aj keď v zápisnici
o pojednávaní má súd zapísať alebo nadiktovať len podstatný obsah výpovedí a prednesov, musia byť
zachytené tak, aby aj osobe nezúčastnenej na pojednávaní bolo zrejmé, čo vyslúchaná osoba uviedla.
V ďalšom konaní je potrebné sa vyporiadať aj s listinami predloženými žalobcom, na ktoré žalobca

poukázal vo vyjadrení zo dňa 16. 10. 2020 (č. l. XXX - XXX), ak po doplnení dokazovania výsluchom
strán bude považovať tieto listiny pre posúdenie veci za rozhodujúce. Potrebné je vyporiadať sa aj
s listinami predloženými žalovaným v 5. rade - dedičské rozhodnutia po G. J. a E. J., záznamom z
MNV zo dňa 06. 10. 1976 ohľadom odpredaja inej parcely z vložky č. XXXX právnymi predchodcamižalovaných a MNV za finančnú náhradu, kúpnou zmluvou uzavretou medzi právnymi predchodcami
žalovaných ako predávajúcimi a Československým štátom, zastúpeným Okresným národným výborom
v Nových Zámkoch ako kupujúcim zo dňa 15. 05. 1978 a rozhodnutím Obvodného úradu v Nových

Zámkoch zo dňa 11. 02. 1991 o zrušení práva užívania k pozemkom vedeným v čl. č. XXXX, okrem
iných aj predmetnej parcely č. XXXX/X, ktorých žiadatelia sú spoluvlastníkmi v celosti pre ŠM Palárikovo
a vracia sa do užívania žiadateľom.

31. Uvedené dôvody viedli odvolací súd k zrušeniu rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutých

výrokoch (I. a III.), pričom výrok II. o zastavení konania ohľadom parcely registra „E“ č. XXXX/X je už
právoplatný a vráteniu veci súdu prvej inštancie v tomto rozsahu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Keďže odvolací súd je podľa § 391 ods. 3 CSP pri zrušení veci súdu prvej inštancie a vrátení veci na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť aj to, ako má súd prvej
inštancie vo veci ďalej postupovať, odvolací súd považuje za potrené k veci ešte uviesť nasledovné.

32. Podľa § 137 písm. c) CSP účinného v čase rozhodovania odvolacieho súdu žalobou možno
požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny
záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.

33. Keďže v danej veci ide o určenie, či tu právo je alebo nie je, súd je povinný v prvom rade skúmať, či

má žalobca na podanej žalobe naliehavý právny záujem, pričom vzhľadom k duplicitnému vlastníctvu
žalobcuažalovanýchvdanejveci,súdprvejinštanciesprávneskonštatoval,ženaliehavýprávnyzáujem
v danej veci je daný.

34. Pre posúdenie veci je tiež potrebné zaoberať sa posúdením otázky (ne)platnosti kúpnej zmluvy

z 31. 10. 1947 so zreteľom k § 15 zák. č. 142/1947 Sb. a § 13 zák. č. 46/1948 Sb.

35. Podľa § 15 ods. 1 zák. č. 142/1947 Sb. o revízii prvej pozemkovej reformy každé scudzenie medzi
živými, rozdelenie spoluvlastníctva, prepachtovanie alebo zaťaženie pozemkového majetku uvedeného
v § 1 ods. 1 je odo dňa 11. júla 1947 po dobu revízie bez súhlasu ministerstva poľnohospodárstva

neplatné; na Slovensku udeľuje súhlas povereníctvo poľnohospodárstva a pozemkovej reformy podľa
smerníc ministerstva poľnohospodárstva. Rovnako je bez súhlasu ministerstva poľnohospodárstva
(povereníctva poľnohospodárstva a pozemkovej reformy) neprípustné exekučné zaťaženie tohto
majetku, ak nejde o zaistenie alebo vymáhanie daní, poplatkov a iných verejných dávok, ako i zahájenie
dražobného konania na tento majetok.

36. Podľa § 13 ods. 1 zák. č. 46/1948 Sb. o novej pozemkovej reforme účinného od 14. 04. 1948 (trvalej
úprave vlastníctva k poľnohospodárskej a lesnej pôde) prevod vlastníckeho práva medzi živými, reálne
rozdelenie spoluvlastníctva, prepachtovanie a zmluvné a exekučné zaťaženie pôdy, ktorá je predmetom
výkupného konania, sú až do konečného vykonania výkupu a prevzatia vykúpené pôdy prípustné iba so

súhlasom ministerstva poľnohospodárstva; inak sú neplatné. Zákaz zaťaženia pôdy sa však nevzťahuje
na dane, poplatky a iné verejné dávky.

37. Podľa § 13 ods. 2 citovaného zákona právne konanie uvedené v odstavci 1, uzavreté po 4. apríli
1947 pred účinnosťou tohto zákona, sú bez dodatočného schválenia ministerstva pôdohospodárstva

neplatné.

38. Z listinných dokladov založených v spise vyplýva, že majetok I. a E. B. podliehal revízii prvej
pozemkovej reformy v zmysle ustanovenia § 1 ods. 1 zák. č. 142/1947 Sb. o revízii prvej pozemkovej
reformy, účinného od 12. 08. 1947, a keďže kúpnopredajná zmluva medzi E. B. ako predávajúcim a

právnymi predchodcami žalovaných I. J. a manželkou R., ako aj E. J. a jeho manželkou G., bola
uzavretá dňa XX. XX. XXXX (č. l. XX - XX), na túto zmluvu sa vzťahuje ustanovenie § 15 ods. 1 zák.
č. 142/1947 Sb. o revízii prvej pozemkovej reformy, pretože toto ustanovenie je potrebné aplikovať
na každé scudzenie medzi živými odo dňa 11. júla 1947 po dobu revízie. Preto je potrebné posúdiť
túto zmluvu v zmysle tohto ustanovenia, pričom to, že by v danej veci bol daný súhlas Povereníctva

poľnohospodárstva a pozemkovej reformy, v konaní nikto netvrdil a doposiaľ ani nebolo preukázané.

39. Čo sa týka aplikácie ustanovení § 13 ods. 1, 2 zák. č. 46/1948 Sb. na danú vec, je potrebné uviesť,
že keďže v čase uzavretia kúpnopredajnej zmluvy z 31. 10. 1947 už platilo ustanovenie § 15 ods. 1zák. č. 142/1947 Sb. o revízii prvej pozemkovej reformy, aplikácia ustanovenia § 13 ods. 1, 2 zák.
č. 46/1948 Sb. je potom už na danú vec bezpredmetná, aj keď k spätnej účinnosti tohto zákonného
ustanovenia je potrebné dodať, že keďže toto ustanovenie platí aj spätne, teda aj na zmluvy uzavreté po

4. apríli 1947, teda aj na konania pred účinnosťou tohto zákona, došlo prijatím tohto ustanovenia k pravej
retroaktivite. Podľa názoru odvolacieho súdu ustanovenie § 13 ods. 2 zák. č. 46/1948 Sb. (a to napriek
tomu, že toto ustanovenie sa javí z hľadiska jeho textu ako určité a jednoznačné) z pohľadu výkladu
tohto ustanovenia z hľadiska aplikácie čl. XXX ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj zo zásady
zákazu retroaktivity právnych noriem, na ktorej je budovaný materiálny právny štát, po podrobení testu

ústavnej nezodpovedá hodnotám, na ktorých je založená Ústava Slovenskej republiky, je v rozpore so
zásadou zákazu retroaktivity právnych noriem, na ktorej je založený materiálny právny štát, a preto by
aj z tohto dôvodu aplikácia tohto ustanovenia na danú vec nebola možná.

40. V priebehu konania sa právny zástupca žalobcu, ako aj právny zástupca žalovaných v 1. až 4.
rade, vyjadrovali k otázke vydržania právnych predchodcov žalovaných, počítaným od kúpnopredajnej

zmluvy zo dňa 31. 10. 1947. K posúdeniu tejto právnej otázky odvolací súd uvádza nasledovné.

41. Podľa § 566 ods. 1 zák. č. 141/1950 Zb. lehota, ktorá začala bežať pred 1. januárom 1951,
sa skončí, ak tento zákon určuje kratšiu lehotu, najneskoršie uplynutím tejto kratšej lehoty, počítanej
odo dňa 1. januára 1951; ak určuje dlhšiu lehotu, uplynutím tejto dlhšej lehoty, počítanej odo dňa, keď

začala lehota bežať.

42. Podľa § 566 ods. 2 citovaného zákona to isté platí o vydržacej a premlčacej dobe.

43. V uhorskom práve, ktoré platilo na území Slovenska do 31. 12. 1950, sa pre vydržanie vyžadovala

nepretržitá dobromyseľná držba v trvaní 32 rokov. Podmienky držby boli: držobná spôsobilosť
nadobúdateľa, nehnuteľnosť spôsobilá na vydržanie, dobromyseľnosť, ktorá sa predpokladala,
uchopenie sa držby a nepretržitosť držby v trvaní vyžadovanom zákonom. Občiansky zákonník č.
141/1950 Zb. obmedzil predmet vydržania a odlišne upravil vydržacie doby. V prípade nehnuteľností
sa vyžadovala 10-ročná premlčacia doba (§ 116 ods. 1 OZ z r. 1950), pričom vydržanie nehnuteľností

v socialistickom vlastníctve bolo vylúčené. Vydržacie doby, ktoré začali plynúť pred 01. 01. 1951, teda
podľa predtým platného uhorského práva (tak je tomu aj v danej veci), by za splnenia všetkých ostatných
predpokladov skončili najneskoršie uplynutím vydržacej doby platnej pre vydržanie nehnuteľností, t. j. k
01. 01. 1961. Argumentáciu právneho zástupcu žalovaných v 1. až 4. rade, že v danej veci by vydržacia
lehota právnych predchodcov žalovaných v 1. až 4. rade skončila 31. 10. 1957, preto odvolací súd

nepovažoval za správnu.

44.1. V priebehu konania na súde prvej inštancie, aj vzhľadom k predbežnému právnemu posúdeniu
veci súdom, rezonovala otázka, aký následok má na účinky listiny skutočnosť, ak je v nej uvedené, že
ide o koncept. Išlo pritom o práve o prídelovú listinu, od ktorej existencie si žalobca odvodzoval svoje

vlastnícke právo. Touto otázkou sa zaoberal aj NS SR v rozhodnutí sp. zn. 5Cdo 201/2012, v ktorom
uviedol:

44.2. Skutočnosť, že výmer o vlastníctve pôdy obsahuje pečiatku „koncept“, podľa názoru dovolacieho
súdu neodôvodňuje záver, že táto listina nie je verejnou listinou, ktorá by bola považovaná za

rozhodnutie, ktoré by právoplatne konštituovalo alebo osvedčovalo právny stav v nej uvedený.
Nesprávny je aj záver odvolacieho súdu o tom, že výmer o vlastníctve pôdy nemôže byť perfektnou
verejnou listinou z dôvodu, že neobsahuje odtlačok úradnej pečiatky Povereníctva pôdohospodárstva
a pozemkovej reformy v Bratislave a je sporné, či obsahuje aj podpis osoby povereníka pre jeho
nečitateľnosť.

44.3. Nariadenie č. 104/1946 Sb.n. SNR o vydávaní výmerov o vlastníctve pôdy, pridelenej podľa
nariadenia č. 104/1945 Sb.n. SNR v znení nariadenia č. 64/1946 Sb.n. SNR (ďalej len nariadenie)
upravovalo, ako to vyplýva z jeho názvu, vydávanie výmerov o vlastníctve pôdy pridelenej podľa
nariadenia č. 104/1945 Sb.n. SNR.

44.4. Podľa § 1 ods. 1 nariadenia vydávať prídelcom výmery o vlastníctve pôdy bolo oprávnené
Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy. Výmer definuje ako verejnú listinu dokazujúcu
vlastnícke právo prídelcu k pridelenej pôdohospodárskej nehnuteľnosti, na základe ktorej príslušnýknihovný súd urobí záznam vlastníckeho práva v prospech prídelcu bez podmienky dodatočného
ospravedlnenia (§ 1 ods. 2 nariadenia). Z uvedeného je zrejmé, že ak výmer bol vydaný k tomu
oprávneným subjektom a obsahuje všetky podstatné náležitosti, má povahu verejnej listiny so všetkými z

toho vyplývajúcimi právnymi dôsledkami. Ak výmer nevydal kompetentný orgán, prípadne v ňom chýbajú
zákonom požadované podstatné náležitosti, nejde o listinu verejnú. Právnym následkom vady takejto
listiny je skutočnosť, že listina povahu verejnej listiny nemá a teda, že nie je spôsobilá vyvolať účinky
predpokladané v ustanovení § 1 ods. 2 nariadenia.

44.5. Podľa § 68 ods. 3 vládneho nariadenia č. 8/1928 Sb. o konaniach vo veciach patriacich do
pôsobnosti politických úradov (správne konanie) v písomnom rozhodnutí má byť označený úrad, ktorý
ich vydáva, uvedený dátum a pripojený podpis úradného orgánu k tomu oprávneného.

44.6. Uvedený právny záver odvolacieho súdu je v rozpore s vyššie citovanou vyhláškou o náležitostiach
správnych rozhodnutí. Je potrebné uviesť, že právne predpisy a právny poriadok doby minulej je nutné

považovať za platné, teda sú platné aj úkony v súlade s týmto právnym poriadkom urobené. Pokiaľ
právny poriadok platný v dobe vydania výmeru vyžadoval pre platnosť rozhodnutia podpis úradného
orgánu k tomu oprávneného (bez odtlačku úradnej pečiatky), nie je možné, z dôvodu, že výmer
takýto odtlačok pečiatky neobsahoval, takéto rozhodnutie považovať sa neperfektnú verejnú listinu.
Ani skutočnosť, že sa na prvej strane výmeru nachádza pečiatka „koncept“ ešte nespôsobuje nulitu

rozhodnutia správneho orgánu.

44.7. Za nulitný akt totiž možno považovať len taký akt, ktorý bol vydaný nepríslušným orgánom
štátnej správy, teda nad rámec právomoci toho-ktorého orgánu. Pokiaľ bolo rozhodnutie vydané v rámci
právomoci príslušného orgánu, jeho zákonnosť je možné preskúmavať len procesným postupom v

rámci správneho súdnictva; nepodlieha však preskúmaniu všeobecným súdom. K rovnakému záveru
dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v rozsudku sp. zn. 4 Cdo 123/2003, ktorý bol uverejnený
v časopise Zo súdnej praxe pod č. 44/2004, v ktorom vyslovil názor, že výmery a prídelové listiny, ako
verejné listiny, boli aj sú v súčasnosti dokladmi o vlastníctve prídelcov k prideleným nehnuteľnostiam
a sú vkladuschopnými listinami, že mimo rámec správneho súdnictva všeobecný súd nie je oprávnený

skúmať vecnú správnosť správneho aktu; môže ho preskúmavať len so zreteľom na to, či ide akt nulitný
(ničotný), ako i to, že nulitným aktom je správny akt vydaný tzv. absolútne vecne nepríslušným správnym
orgánom. Ten istý záverzaujal Najvyšší súd Slovenskej republiky tiež v rozsudku sp. zn. 5 Cdo 110/2000,
ktorý bol uverejnený v časopise Zo súdnej praxe pod č. 40/2001, ako aj v rozsudku z 27. novembra 2007
sp. zn. 2 Cdo 337/2006, obdobne aj v uznesení sp. zn. 4 Sž 88/1995, ktoré bolo uverejnené v Zbierke

rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 65/1995 a v uznesení sp. zn. 4 Sž 34/1997,
ktoré bolo uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 77/1998.

44.8. V posudzovanej veci Výmer vydaný Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy
podľa § 1 ods. 1 nariadenia č. 104/1946 Sb. n. SNR o vlastníctve pôdy zo 6. mája 1948 číslo 2881/48-10/

B spĺňal tak po formálnej, ako aj obsahovej stránke všetky zákonné podmienky a náležitosti. Bol vydaný
Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v Bratislave, teda orgánom podľa § 1 ods.
1 nariadenia k tomu kompetentným. Je v ňom uvedené, kto ho vydal, označenie právneho predpisu,
podľa ktorého sa vydáva, akej veci sa týka, je datované, opatrené podpisom povereníka, obsahuje
názov a meno a priezvisko bývalého vlastníka, označenie osôb, v prospech ktorých sa vydáva, presné

označenie nehnuteľností, ktorých sa týka a ďalšie podmienky, za ktorých sa uskutočňuje pridelenie k tam
uvedeným nehnuteľnostiam. Predmetné rozhodnutie, ktoré je potrebné charakterizovať ako správny akt,
bolo vydané orgánom na to oprávneným v medziach jeho právomoci. Ide preto nepochybne o prídelovú
listinu, ktorú treba považovať za „perfektnú“ a ktorá má povahu verejnej listiny spôsobilej vlastnícke
právo prídelcov k nehnuteľnostiam tam označeným, včítane tých, ktoré sú predmetom sporu, preukázať

a to bez ohľadu na jeho vecnú správnosť, ktorá nemôže byť v súčasnosti preskúmavaná všeobecným
súdom.

44.9.Právnynázorodvolaciehosúdu,že„vydanýVýmerovlastníctvepôdyzo6.mája1948preprávnych
predchodcov žalobcov nebol pre chybné označenie katastrálneho územia pre parcelu č. XXXX/X (K.K.

namiestoM.)takouverejnoulistinou,nazáklade(podľa)ktorejvlastníckeprávoknejnadobudli,považuje
dovolací súd za nesprávny.44.10. Z podkladov smerujúcich k vydaniu výmeru (z pozemno-knižných vložiek) je zrejmé, že pozemky,
ktoré mali byť právnym predchodcom žalobcov pridelené výmerom sa týkajú katastrálneho územia M..
Dovolacísúdmázato,ževovýmereoznačenékatastrálneúzemieM.M.(prvástranavýmeru),resp.K.K.

a M.M. (druhá strana výmeru) je odstrániteľnou chybou - chybou v písaní, nespôsobujúcou neurčitosť
týchto listín. Dovolací súd poznamenáva, že obec s názvom M. vznikla zlúčením obce M. a K.K. v roku
1942. Naviac, dovolací súd považuje za potrebné v tejto časti uviesť, že správnosť Výmeru a jeho súlad
s vtedy platnými predpismi nie je možné v súčasnosti preskúmať a takýto správny akt treba považovať
za právny akt bezchybný, z ktorého musí súd v zmysle § 135 ods. 2 O.s.p. vychádzať. Ani v prípade,

ak by rozhodnutie vydané na to oprávneným orgánom vykazovalo vady, nemožno takéto rozhodnutie
označiť za nulitný (neexistujúci) akt.

44.11. Keďže záver súdu prvej inštancie o vierohodnosti prídelovej listiny, od ktorej si žalobca svoje
vlastnícke právo odvodzuje, nebol doposiaľ súdom prvej inštancie riadne odôvodnený, napriek tomu, že
je na nej uvedené, že ide o koncept, je potrebné rozhodnutie súdu aj v tejto časti riadne zdôvodniť. Pokiaľ

žalovaní zotrvajú na argumentácii, že skutočnosť, že ide o koncept, robí túto listinu nevierohodnou,
vyporiadať sa ohľadom tejto otázky aj s ich argumentáciou.

45. Podľa § 150 ods. 1 CSP strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce
skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.

46. Podľa § 150 ods. 2 CSP na zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností môže súd strany
požiadať o ďalšie skutkové tvrdenia.

47. Podľa § 151 ods. 1 CSP skutkové tvrdenia strany, ktoré proti strana výslovne nepoprela, sa považujú

za nesporné.

48. Podľa § 151 ods. 2 CSP, ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo
vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.

49.Jednouzozákladných procesnýchpovinnostístranysporujepovinnosťtvrdiť. Stranusporuzaťažuje
bremeno tvrdenia. Schopnosť strany sporu uniesť bremeno tvrdenia spolu s dôkazným bremenom je
predpokladom pre úspech v spore. Nesplnenie povinnosti tvrdiť, má pre stranu sporu procesnoprávnu
sankciu, a to v podobe prehry v spore. Prejaví sa v meritórnom rozhodnutí. Posúdenie otázky, ktorá
strana sporu je povinná tvrdiť a aký je obsah jej povinnosti tvrdiť, teda, kto a aké tvrdenia má uviesť, sa

odvíja od hmotného práva. Strana sporu je povinná tvrdiť skutočnosti, ktoré sú na základe hmotného
práva spôsobilé privodiť jej úspech v spore. Procesnej povinnosti strany sporu uviesť skutkové tvrdenia
zodpovedá procesná povinnosť protistrany poprieť tvrdené skutočnosti.

50. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na

preukázanietvrdení,jedanýhypotézouhmotnoprávnejnormy,ktoráupravujespornýprávnypomerstrán
sporu. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť
preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť
dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané, žalobca uniesol tak
bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu. Žalovaný nie je procesným subjektom, ktorého by sa vyššie

spomenuté procesné povinnosti netýkali; pokiaľ sa chce v konaní úspešne brániť, musí poprieť skutkové
tvrdenia a na svoje tvrdenie musí označiť dôkazy. Teória v tejto súvislosti hovorí o tzv. presúvaní
dôkazného bremena. Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi stranami v
závislosti na aktuálnom stave (priebehu) konania a na tom, ako právna norma vymedzuje práva a
povinnosti strán hmotnoprávneho vzťahu.

51. Otázku splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti označiť na preukázanie tvrdení dôkazy musí súd
vždy riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej veci.

52. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností zaťažuje tú stranu, ktorá z existencie týchto

skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu, ktorá tiež existenciu takýchto
skutočností tvrdí. V niektorých prípadoch však strana zaťažená dôkazným bremenom objektívne nemá
a nemôže mať k dispozícii informácie o skutočnostiach, významných pre rozhodnutie v spore, pričom
protistrana má tieto informácie k dispozícii. V prípade, že strana zaťažená dôkazným bremenomprednesie aspoň „oporné body“ skutkového stavu a zvýši tak pravdepodobnosť svojich skutkových
tvrdení, nastupuje „vysvetľovacia povinnosť“ protistrany. Nesplnenie tejto povinnosti bude mať za
následok hodnotenie dôkazu v neprospech strany, ktorá vysvetľovaciu povinnosť nesplnila. Zároveň

tiež platí, že uvedenú vysvetľovaciu povinnosť nemožno zamieňať s obrátením dôkazného bremena
(rozsudok NS SR z 11. apríla 2017 sp. zn. 3 Cdo 2/2016).

53. Keďže súd prvej inštancie neakceptoval skutkové tvrdenia a obranu žalovaných z dôvodu aplikácie
ustanovenia § 153 ods. 2 CSP, neaplikoval ani ustanovenie § 150 ods. 2 CSP, podľa ktorého na

zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností môže súd strany požiadať o ďalšie skutkové tvrdenia.
Keďže súd sa mal vyporiadať aj s právnou argumentáciou žalovaných, že vlastnícke právo nadobudli
vydržaním a právne posúdenie veci je vecou súdu,
ak súd pri posúdení otázky vydržania považoval za potrebné zistiť skutočnosti, ku ktorým sa strany
doposiaľ (samé) nevyjadrili, mohol ich požiadať o skutkové tvrdenia a za týmto účelom ich aj vyslúchnuť.
Napriek tomu, že súd na pojednávaní uviedol, že na obranu žalovaných a posúdenie otázky vydržania

nebude prihliadať, na tomto pojednávaní žalovaného v 5. rade a následne aj žalovaného v 4. rade
vyslúchol ohľadom užívania predmetnej parcely, avšak nie dostatočne a podstatný obsah ich výpovede
nie je zachytený v zápisnici. Ak právni zástupcovia žalovaných zotrvajú na svojej právnej argumentácii
ohľadom nadobudnutia vlastníckeho práva žalovaných na základe vydržania a dedičských rozhodnutí
a právni zástupcovia navrhnú výsluch žalovaných, súd ich vyslúchne, pričom okrem ich vlastného

vyjadrenia im bude klásť aj otázky tak, aby mu boli zrejmé podstatné skutkové okolnosti, potrebné pre
rozhodnutie vo veci. Dôkazy vykoná len v prípade, ak budú navrhnuté, v prípade, ak ich nevykoná, toto
svoje rozhodnutie v rozhodnutí odôvodní.

54. Žalovaní v podaných odvolaniach napádali aj výrok o trovách konania. Ohľadom tohto výroku súd v

napadnutom rozsudku uviedol, že o nich rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP, teda na vec
aplikoval zásadu úspechu v konaní. Uviedol, že keďže žalobca bol v plnom rozsahu úspešný, čo sa týka
určenia vlastníckeho práva k parcele registra „E“ č. XXXX/X k. ú. O., nakoľko súd žalobe v tejto časti
vyhovel v plnom rozsahu, súd mu priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu, čo sa týka uvedenej
parcely. V napadnutom rozhodnutí však súd nerozhodol len o vlastníckom práve k parcele registra „E“

č. XXXX/X (v tejto časti žalobe vyhovel), ale aj o žalobe o vlastníckom práve k parcele registra „E“
č. XXXX/X, pričom v tejto časti bolo konanie zastavené. Súd prvej inštancie tak nerozhodol o celých
trovách konania, keďže o nich nerozhodol aj vo vzťahu k parcele registra „E“ č. XXXX/X. Odvolanie
žalovaných je preto aj v tejto časti dôvodné.

55. Odvolací súd sa v rozhodnutí vyporiadal s právnymi otázkami, ktoré už rezonovali na súde prvej
inštancie. Vzhľadom k tomu, že súd prvej inštancie sa nezaoberal aj otázkou nadobudnutia vlastníckeho
práva žalovanými vydržaním a rozhodnutie ani v tých otázkach, ktorými sa zaoberal riadne neodôvodnil,
odvolacísúd savyjadrillenkotázkam,ktoréužboli súdomprvejinštancieposudzované,hocinesprávne
alebo nedostatočne. Názorom odvolacieho súdu je súd prvej inštancie v ďalšom konaní viazaný (§ 391

ods. 2 CSP).

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).