Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, June 11, 2020

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 14C/191/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2114218859
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 06. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Pribulová

ECLI: ECLI:SK:OSTT:2020:2114218859.17

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava sudkyňou JUDr. Zuzanou Pribulovou, v právnej veci sporu žalobkyne: Sociálna

poisťovňa so sídlom v Bratislave, IČO: 30 807 484, pobočka Trnava, V. Clementisa 24/A, 917 22 Trnava,
proti žalovanému: Tate & Lyle Boleraz, s.r.o., IČO: 31 411 011, 919 08 Boleráz, zastúpený: JUDr. Laura
Bíróová, advokátka, Klincová 37/B, Bratislava, o zaplatenie 7.148,60 eura, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni sumu 3.216,87 eura, a to do 15 dní od právoplatnosti
rozsudku.

II. Žalobkyni sa voči žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného konania n e p r i z n á v a .

III. Žalovaný m á voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania a dovolacieho konania
v rozsahu 100%.

IV. Znalecký ústav m á voči žalovanej n á r o k na zaplatenie znalečného v rozsahu 75% súdom
priznaného znalečného.

V. Znalecký ústav m á voči žalobkyni n á r o k na zaplatenie znalečného v rozsahu 25% súdom
priznaného znalečného.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa žalobou zo dňa 04.07.2014, doručenou súdu dňa 11.07.2014, domáhala vydania
rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 7.148,60 eura.

2. Súd žalobe v celom rozsahu vyhovel vydaním platobného rozkazu č.k. 37Rob/54/2014-13 zo dňa
21.07.2014, proti ktorému podal žalovaný v lehote odpor s odôvodnením vo veci samej, čím sa platobný
rozkaz v zmysle § 174 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (v znení účinnom

do 30.06.2016) v plnom rozsahu zrušil.

3. Okresný súd Trnava v poradí prvým rozsudkom č.k. 14C/191/2014-448 zo dňa 30.03.2017 zaviazal
žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 5.361,45 eura (výrok I.), vo zvyšku (1.787,15 eura) žalobu zamietol
(výrok II.), nepriznal žalobkyni voči žalovanému nárok na náhradu trov konania (výrok III.), priznal
znaleckému ústavu voči žalovanému nárok na zaplatenie znalečného v rozsahu 75% (výrok IV.) a priznal
znaleckému ústavu voči žalobkyni nárok na zaplatenie znalečného v rozsahu 25% znalečného (výrok

V.). Na základe odvolania podaného žalovaným (proti výroku I. v časti sumy 3.216,87 eura) Krajský
súd v Trnave rozsudkom č.k. 26Co/141/2017-492 zo dňa 22.05.2018 rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutej vyhovujúcej časti, ako aj vo výroku o trovách strán a o znalečnom potvrdil (výrok I.), pričom
žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na náhradu 100% odvolacieho konania (výrok II.).4. Na dovolanie žalovaného Najvyšší súd SR uznesením č.k. 4Cdo/27/2019-543 zo dňa 28.11.2019
rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom vytkol odvolaciemu

súdu, že potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie, hoci jeho odôvodnenie nezodpovedalo požiadavkám
§ 220 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP"), takže bol
nepreskúmateľný a arbitrárny. Následne opätovne rozhodoval Krajský súd v Trnave, ktorý uznesením
č.k. 26Co/161/2019-557 zo dňa 14.01.2020 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil v časti,
ktorou bol žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobkyni 3.216,87 eura, ako aj v nadväzujúcich výrokoch III. až

V. a vec v tejto časti vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5. Predmetom tohto rozsudku zostalo rozhodnúť o uplatnenom nároku žalobkyne na zaplatenie sumy
3.216,87eura(keďvčastizaviazaniažalovanéhonazaplateniesumy2.144,58euraavčastizamietnutia
sumy 1.787,15 eura je v poradí prvý rozsudok tunajšieho súdu právoplatný), o nároku strán na náhradu
trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania a o nároku znaleckého ústavu na znalečné.

6. Žalobkyňa svoju žalobu odôvodnila tým, že na základe Protokolu Inšpektorátu práce Trnava zo dňa
25.10.2012, č. ITA-55-03-2.2/P-J2-12 bol žalovaný uznaný vinným z nedodržania povinnosti BOZP,
čím spôsobil poistencovi žalobkyne, poškodenému V. X., zranenia, na základe ktorých menovanému
vznikol nárok na výplatu dávok z nemocenského poistenia od 16.09.2012 do 04.09.2013. Za uvedené

obdobie vyplatila žalobkyňa poškodenému dávky nemocenského poistenia vo forme nemocenského
vo výške 7.148,60 eura. Podľa ustanovenia § 238 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom
poistení má Sociálna poisťovňa voči tretím osobám právo na náhradu škody, ktorá jej vznikla výplatou
dávok v dôsledku ich zavineného protiprávneho konania. Protiprávnosť konania žalovaného je podľa
žalobkyne jednoznačne preukázaná v uvedenom protokole. Žalobkyňa vyzvala žalovaného na uznanie

a dobrovoľné splnenie povinnosti nahradiť dávky nemocenského, žalovaný svoju povinnosť dobrovoľne
nesplnil. Žalobkyňa ďalej uviedla, že Dodatkom č. 1 inšpektori práce uzatvorili predmetný Protokol
a vyšetrovanie pracovného úrazu bolo ukončené. Žalovaný mohol využiť svoje právo napadnúť
závery Inšpektorátu práce Trnava uvedené v Protokole a Dodatku č. 1 a domáhať sa zmeny určenia
zodpovedného za pracovný úraz na súde, toto právo nevyužil. Ďalej žalobkyňa uviedla, že vyšetrovacím

pokusom bolo zistené, že rebrík nemohol byť v dvoch rôznych polohách postavený tak, aby vykonávanie
práce z neho bolo bezpečné. Zamestnanci nemali možnosť bezpečne sa pridŕžať rebríka, alebo
inej pevnej konštrukcie. E-mailová správa od vedúceho sirupárne bola zaslaná dňa 24.05.2011 a k
pracovnému úrazu došlo dňa 06.09.2012. Pracovná inštrukcia na postup prác nebola aktuálna, a
teda nesúvisela s danou opravou, pri ktorej došlo k pracovnému úrazu. Samotný Inšpektorát práce

v Dodatku č.1 uvádza, že V. X. nebol povinný ani spôsobilý určovať si kotviaci bod pre bezpečné
uchytenie bezpečnostného postroja. K jeho pádu z rebríka prišlo pri schádzaní z rebríka, použitie
bezpečnostného postroja by v tomto prípade nezaručovalo ochranu zamestnanca pred pádom. Podľa
žalobkyne je v protokole v bode G. Zistené nedostatky jednoznačne určená príčinná súvislosť medzi
zranením V. X. a nedostatkami na strane zamestnávateľa, kde je jednoznačne preukázané porušenie

povinnosti zamestnávateľa, v tom, že nedostatočne zabezpečil pracovisko na výmenu rezínovej bunky
A1 na zariadení STD CSEP ochranným zariadením, čím nevytvoril bezpečné pracovné podmienky.
Určený pracovný prostriedok dvojitý rebrík nebolo možné v stiesnených priestorových podmienkach
zariadenia použiť v bezpečnej polohe tak, aby bol zaistený v úplnom rozovretí, čím by bola eliminovaná
jeho nestabilita. Zo strany poškodeného zamestnanca neboli zistené žiadne nedostatky, ktoré by

súviseli s pracovným úrazom, ktorý sa mu stal. Po vykonaní znaleckého dokazovania sa žalobkyňa
vyjadrila, že závery znaleckého posudku jednoznačne preukázali porušenie povinností na strane
zamestnávateľa, tým že na základe technických parametrov pracoviska zamestnávateľ nesprávne
určil pracovný prostriedok (rebrík), pevné záchytné lano na bezpečnostnom postroji nebolo správne
navrhnuté, pevné kotviace lano by nezabránilo pádu pri vzostupe a zostupe, slúži len na ukotvenie

pri samotnom výkone práce, správne malo byť navrhnuté záchytné lano, ktoré sa pri vzostupe a
zostupe na miesto výkonu práce odvíja a navíja, zamestnávateľ neurčil miesto kotviaceho bodu, tvrdenie
zamestnávateľa, že poškodený sa pri výkone pracovnej činnosti mohol pridržiavať okolia, znalec určil
ako nebezpečný pracovný postup, ktorý je možné vykonať iba pri samotnom výkone práce a nie pri
vzostupe a zostupe. Poškodený vykonal pracovnú činnosť na základe príkazu nadriadeného, a tým

spôsobom ako bola v danej prevádzke dlhodobo vykonávaná. Pracovný postroj, ktorý mu bol k dispozícii
s pevným kotviacim lanom, nepoužil z dôvodu, že nebol určený kotviaci bod, ako bolo preukázané
znaleckým posudkom a samotné použitie by v danom prípade nezabránilo pracovnému úrazu, ktorý sa
mu stal.7. Ako dôkazy žalobkyňa označila a predložila Protokol Inšpektorátu práce Trnava č. ITA-55-03-2.2/
P-J2-12 zo dňa 25.10.2012, Výzvu č. 1/0263/2014 zo dňa 10.04.2014, kópiu doručenky, Potvrdenie o

nemocenských dávkach vyplatených Sociálnou poisťovňou za obdobie od 16.09.2012 do 04.09.2013,
Dodatok č. 1 k protokolu č. ITA-55-03-2.2/P-J4-12 zo dňa 22.01.2013, Záznam o registrovanom
pracovnom úraze zo dňa 10.09.2012.

8. Žalovaný sa k žalobe vyjadril v tom zmysle, že V. X. dňa 06.09.2012 v súlade s pracovnou zmluvou a

dodatkami k nej vykonával druh práce „vedúci zmeny" od 01.05.2011. E. I. ako vedúci sirupárne určil v e-
mailovom pokyne z 15.06.2011 spôsob vykonania konkrétnej práce s tým, že je potrebné použiť pri práci
narebríkubezpečnostnýpostrojpodľazásadprácevovýškach;uvedenýpokynobdržalizamestnanecV.
X.. Žalovaný viedol Záznamovú knihu z opakovaného oboznamovania vedúcich zamestnancov ohľadne
bezpečnostiaochranyzdraviapripráci.VedúcizamestnanciabsolvovališkolenieBOZPdňa13.09.2011;
školenie absolvoval aj V. a úspešne vykonal skúšku. V. X. dňa 06.09.2012 vykonával práce, ktoré

sa opakujú, a mal postupovať podľa pokynov vedúceho zamestnanca, ktoré mu boli známe už od
15.06.2011, kedy obdržal od vedúceho zamestnanca pokyny na spôsob vykonania týchto prác vrátane
dodržania bezpečnostných predpisov. V. X. bol oboznámený aj s návodom na použitie hliníkových
rebríkov a schodíkov vyrobených v ALVE Slovakia spol. s r.o.. V. X., ako zmenový majster, predstavoval
jediného vedúceho zamestnanca na danej pracovnej zmene a mal dodržať pokyn nadriadeného a

určiť detailný pracovný postup tak, ako to bolo určené e-mailom vedúceho zamestnanca z 15.05.2011.
Zmenový majster V. X. nerešpektoval pokyn nadriadeného zamestnanca, nakoľko pri prácach nepoužil
bezpečnostný istiaci postroj a rebrík umiestnil v rozpore s návodom na jeho použitie. V prípade,
ak by zmenový majster rešpektoval pokyn vedúceho sirupárne a súčasne by nebol schopný určiť
detailný postup výkonu prác, bol oprávnený a súčasne povinný odmietnuť vykonať danú prácu alebo

vyžiadať si spresnenie pracovného postupu, čo však neurobil. Podľa žalovaného vyšetrovacím pokusom
zo dňa 15.01.2013 bolo preukázané, že rebrík je možné umiestniť v zariadení tak, aby bol úplne
rozovretý v zmysle návrhu na použitie. V zápisnici sa konštatuje, že z tejto polohy pravdepodobne
zamestnanci nedosiahli na prírubu bunky, a preto zvolili spôsob umiestnenia rebríka uvedený v bode
1. Názory inšpektorov práce a C.. R. D., autorizovaného technika žalovaného, sa rozchádzali, nakoľko

autorizovaný bezpečnostný technik zamestnávateľa vyjadril svoj názor, že zamestnanci mali možnosť
pridŕžať sa okolitých konštrukcií, napr. spoja obruče rezinovej nádrže. Inšpektorát práce Trnava v
dodatku č. 1 zmenil kvalifikáciu pracovného úrazu na registrovaný pracovný úraz (z pôvodne ťažkej
ujmy na zdraví). Žalovaný má za to, že zamestnanec porušil právne predpisy na zaistenie bezpečnosti a
ochrany zdravia pri práci tým, že pri vykonávaní prác v rozpore s príkazom nadriadeného zamestnanca

(e-mail z 15.06.2011) použil pri práci rebrík, ktorý nepoužil v súlade s návodom na jeho použitie a
pri práci nepoužil bezpečnostný zaisťovací postroj podľa zásad pre práce vo výškach. Po vykonaní
znaleckého dokazovania žalovaný uviedol, že nesúhlasí s konštatovaním znalca na str. 52, 5. ods. ZP,
že poškodený ako aj zamestnávateľ o tejto situácii (výkon práce prostredníctvom rebríka, ktorý nebol v
úplnom rozovretí) mali vedomosť. Je nesporné, že poškodený o tejto skutočnosti vedomosť mal, o tejto

skutočnostivšakzamestnávateľanikdyneinformoval.VpokyneC..I.nebolouvedené,akýtyprebríkamá
byť použitý, takéto rozhodnutie o použití typu rebríka patrilo do právomoci poškodeného ako vedúceho
zamestnanca (zmenového majstra). Zamestnávateľ ako právnická osoba (fikcia) môže kontrolovať
pracovné postupy len prostredníctvom svojich zamestnancov. V danom prípade bol zodpovedným za
dodržiavaniepracovnéhopostupuajehokontrolupoškodený,akovedúcizamestnaneczamestnávateľa.

Zdokazovaniajednoznačnevyplýva,žepráceriadilpoškodený,ktorýbolpovinnýurčiťmiestoupevnenia
(teda kotviaci bod). Poškodený porušil Návod na použitie rebríka ALVE Slovakia. Z vykonaného
dokazovania a zo záverov znaleckého posudku jednoznačne vyplýva, že poškodený stál na druhej
priečke rebríka od hora, čím porušil predpis o používaní rebríka. Výber typu rebríka bol v kompetencii
vedúceho zamestnanca, v danom prípade poškodeného a poškodený určil na prácu tento typ rebríka

s vedomím, že porušuje návod na jeho použitie. Znalec konštatuje, že na rebríku možno pracovať
len v bezpečnej vzdialenosti najviac 0,5 m od konca rebríka, poškodený porušil povinnosť, nakoľko
pri práci stál vo výške cca 0,42 m od konca rebríka. Žalovaný ďalej uviedol, že určiť bezpečný
pracovný postup v intenciách pokynu C.. I. z 15.06.2011 bolo povinnosťou poškodeného, zabrániť
vychýleniu rebríka je možné len tým, že osoba, ktorá rebrík používa, sa riadi návodom na jeho

použitie, napr. nerobí pohyby, ktorými sa vykláňa do strán, resp. prenáša svoje ťažisko nedovoleným
spôsobom. Zamestnávateľ nemohol prehodnotiť použitie samonavíjacej kladky k bezpečnostnému
postroju oproti brzdiacemu lanu, nakoľko jeho vedúci zamestnanec - poškodený, ktorý predmetné
práce riadil a kontroloval, nielenže neoznámil bezprostredne nadriadenému zamestnancovi takútopotrebu, ale bezpečnostný postroj sám vedome nepoužíval a nepožadoval jeho používanie ani v
prípade ním riadených podriadených zamestnancov. Odpoveď znalca na otázku č. 3 len potvrdzuje
tvrdenie žalovaného, že k sklopeniu rebríka došlo pravdepodobne zmenou polohy tela poškodeného

do takej miery, že ťažisko tela poškodeného bolo na strane dielu, na ktorom poškodený nestál. To,
že k tomu došlo, svedčí o tom, že poškodený porušil návod na použitie rebríka. K odpovedi znalca
na otázku č. 4 zamestnávateľ udáva, že v pokyne z 15.06.2011 určil na výkon práce jednoducho
rebrík, bez toho, aby presne označil typ rebríka. Poškodený ako vedúci zamestnanec sám zvolil typ
rebríka - dvojitý rebrík, dôvodiac (na rozdiel od záverov znalca), že dvojitý rebrík bol vhodnejší na

výkon práce než rebrík jednoduchý. Určenie konkrétneho typu rebríka bolo v kompetencii poškodeného.
Žalovaný má za to, že poškodený ako vedúci zmeny (zmenový majster) bol ako vedúci zamestnanec,
zodpovedný: za stanovenie konkrétneho pracovného postupu pre výmenu rezínu, za vyhodnotenie
a posúdenie rizík pri vykonávaní konkrétnej pracovnej činnosti, za stanovenie, či sa bude používať
dvojitý alebo jednoduchý rebrík (ak mal vedomosť o tom, že dvojitý rebrík sa nedá úplne rozovrieť,
mal dať príkaz na použitie jednoduchého rebríka s tým, že bude zabezpečený proti posunutiu a

pošmyknutiu, aby bola zaistená jeho stabilita), za prijatie preventívnych a účinných opatrení pri
vykonávanej činnosti (napr. bezpečné upevnenie rebríka či už dvojitého alebo jednoduchého proti
pošmyknutiu a pod.), za zabezpečenie, že zamestnanci budú používať predpísané OOPP pre prácu
vo výške (napr. bezpečnostný postroj - ak sa domnieval, že bezpečnostný postroj nie je postačujúci a
práca je nebezpečná, bol povinný odmietnuť vykonávať túto prácu a predmetnú skutočnosť nahlásiť

svojmu nadriadenému), za stanovenie kotviaceho bodu pre uchytenie bezpečnostného postroja (na
uvedené práce nebola povinnosť spracovať technologický postup prác). Žalovaný ako zamestnávateľ
v „Registri nebezpečenstiev a nežiadúcich udalostí spracovaných pre operátorov sirupárne" vyhodnotil
nebezpečenstvá a ohrozenia, ktoré vzniknú pri práci vo výške (napr. zaistenie bezpečných prostriedkov
pre výstupy na zvýšené miesta - rebríky; dodržiavať zákaz nebezpečného vykláňania z rebríka do strany

a tiež práce pracovníka príliš blízko horného konca rebríka, kedy dochádza ku zníženiu stability rebríka;
pri práci vo výške používať prostriedky osobného zabezpečenia a pod.) a zamestnanci boli povinní
práce vykonávať tak, aby tieto riziká a ohrozenia eliminovali. Žalovaný má za to, že poškodený, ako
vedúci zamestnanec, neoznámil nadriadenému zamestnancovi, že pracovný postup, ktorý používajú
pri výmene rezínu je nebezpečný (napr. že používajú dvojitý rebrík, ktorý sa nedá úplne roztvoriť, že

nie je stanovený kotviaci bod na uchytenie bezpečnostného postroja a pod.). Poškodený vykonával
prácu, pri ktorej utrpel pracovný úraz, bez príkazu zamestnávateľa, na základe svojho vlastného
rozhodnutia (prácu mal len riadiť a kontrolovať, a nie priamo vykonávať). Žalovaný tiež upozorňuje na
skutočnosť, že protokol č. ITA-55-03-2.2/P-J2-12 zo 25.10.2012 neobsahuje náležitosti požadované v
ustanoveniach § 13 a § 14 zákona č. 125/2006 Z.z., a to kto za zamestnávateľa sa zúčastnil šetrenia

príčin vzniku pracovného úrazu, protokol nebol prerokovaný so štatutárnym orgánom spoločnosti resp.
ním poverenou osobou na základe plnej moci, v protokole nie je uvedené, že výsledky protokolu
boli prerokované s príslušnými zástupcami zamestnancov pre bezpečnosť a príslušnou odborovou
organizáciou, čím došlo k závažným procesným pochybeniam správneho orgánu - Inšpektorátu práce
Trnava. Žalovaný ďalej v konaní uviedol, že ako zamestnávateľ neporušil § 6 ods. 1 písm. c), d), i), j)

zák.č. 124/2006 Z.z., pričom poškodený ako zamestnanec vedome porušil § 12 ods. 2 písm. a), c), e),
f), j), ods. 5 zák.č. 124/2006 Z.z.. Mieru zavinenia poškodeného zamestnanca je potrebné posudzovať
vo väčšom rozsahu ako mieru zavinenia žalovaného ako zamestnávateľa, nakoľko išlo o vedúceho
zamestnanca.Zamestnávateľakoprávnickáosobasprávnousubjektivitoujeprávnoufikciouavystupuje
vždy iba prostredníctvom konkrétnych fyzických osôb, najmä svojich zamestnancov a svojich vedúcich

zamestnancov. Porušenie povinností vedúceho zamestnanca zamestnávateľa sa v konečnom dôsledku
môže javiť ako porušenie povinností žalovanej ako zamestnávateľa. Väčšinu porušení povinností je
nevyhnutné v konečnom dôsledku pričítať na vrub poškodeného, lebo poškodený bol tou osobou, ktorá
za dodržiavanie konkrétnych bezpečnostných predpisov na ním riadenom úseku (pracovisku) niesla
priamu zodpovednosť. Žalovaný zdôrazňuje, že o skutočnosti, že výkon práce nie je bezpečný (resp.

sa bezpečným nejaví byť) poškodený zamestnanec ako vedúci zamestnanec žalovaného ako svojho
zamestnávateľa neinformoval. Žalovaný ako zamestnávateľ je právnickou osobou a všetky práva a
povinnosti zamestnávateľa vykonáva prostredníctvom svojich vedúcich zamestnancov na jednotlivých
stupňoch riadenia. Neoznámenie tejto skutočnosti vedúcim zamestnancom zodpovedným za tento
stupeň riadenia (poškodeným) znamenalo, že žalovaný o tom, že výkon práce nie je bezpečný, vedieť

nemohol. Nakoľko išlo konkrétne o výkon práce pri použití rebríka, nie je možné spravodlivo požadovať,
aby reálne poznatky o tomto výkone práce mali vedúci zamestnanci na vyšších stupňoch riadenia,
ku ktorým sa informácie podobného charakteru môžu dostávať „len zdola", teda od podriadených
zamestnancov.9. Ako dôkazy žalovaný označil a predložil Výpis z obchodného registra SR, Pracovnú zmluvu zo
dňa 01.04.1996, Internú smernicu GR 023 zo dňa 12.10.2006, Internú smernicu GR 020 zo dňa

12.10.2006, Register nebezpečenstiev a nežiadúcich udalostí spracovaných pre operátorov sirupárne
zo dňa 01.09.2008, e-mail E. I. zo dňa 15.06.2011, Prezenčnú listinu zo školenia vykonaného dňa
18.06.2011, Záznamovú knihu opakovaného oboznamovania vedúcich zamestnancov s BOZP zo dňa
13.09.2011, Posudok o zdravotnej spôsobilosti na výkon konkrétnej činnosti zo dňa 08.02.2012, Protokol
Inšpektorátu práce Trnava č. ITA-55-03-2.2/P-J2-12 zo dňa 25.10.2012, Návod na použitie rebríka,

Vyjadrenie k protokolu zo dňa 02.11.2012, Znalecký posudok č. 1/2013 zo dňa 05.01.2013, Zápisnicu
o výsledku vyšetrovacieho pokusu zo dňa 15.01.2013, Dodatok č. 1 k protokolu č. ITA-55-03-2.2/
P-J4-12 zo dňa 22.01.2013, Opravu zo dňa 24.01.2013, Výzvu č. 1/0263/2014 zo dňa 10.04.2014,
Odpoveď zo dňa 21.05.2014, uznesenie Najvyššieho súdu SR 3 M Cdo 19/2008 zo dňa 21.01.2009,
Pracovnú a kvalifikačnú charakteristiku zo dňa 01.05.2011, Dohodu o zmene pracovných podmienok
zo dňa 01.07.2007, Správu o vyšetrení príčin a okolností vzniku závažného pracovného úrazu zo

dňa 04.10.2012, Zápisnicu z pojednávania dňa 03.06.2015 v konaní sp.zn. 36Cb/140/2014, Kolektívnu
zmluvu na obdobie od 1.6.2012 - do 31.3.2014, Dodatok č. 1 ku kolektívnej zmluve. Žalovaný navrhol
tiež vykonať dokazovanie spisom Inšpektorátu práce k pracovnému úrazu, výsluchom svedkov V. X., C..
R. D., C.. E. I., C.. X. X., a navrhol vykonať znalecké dokazovanie.

10. Súd vo veci vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi predloženými žalobkyňou a žalovaným,
výsluchom svedkov V., C., C., C.a a L. (v zmysle § 120 ods. 1 veta druhá OSP v znení účinnom
do 30.06.2016), znaleckým posudkom č. 252/2016, spisom Inšpektorátu práce Trnava číslo spisu:
2631/2012-P, pričom zistil nasledovný skutkový stav:

11. Z Protokolu Inšpektorátu práce Trnava č. ITA-55-03-2.2/P-J2-12 zo dňa 25.10.2012 (č.l. 3) vyplýva,
že inšpektori práce stanovili zdroj úrazu kódom IV-45 schody, rebríky, výstupy - pády zamestnancov
na nich a z nich. Príčinu úrazu stanovili kódom 2 - chýbajúce alebo nedostatočné ochranné
zariadenie a zabezpečenie zo strany zamestnávateľa. Riešenie použitím dvojitého rebríka v tesnom
priestore a v polohe, ktorá nebola bezpečná, nedávalo dostatočné záruky pre bezpečnosť v súvislosti

s vykonávanými prácami. Príčinou pádu zamestnanca z rebríka bolo nedostatočné zabezpečenie
ochranným zariadením (t.j. použitie dvojitého rebríka v nesprávnej polohe, keď nebolo možné jeho
úplné rozovretie). Použitie prostriedku osobného zabezpečenia proti pádu (bezpečnostný postroj) na
pracovisku bunky Al zariadenia STD CSEP nie je vhodným riešením. Bezpečnostný postroj je možné
používať za predpokladu, že budú zvážené možné riziká na pracovisku, že budú zodpovednou osobou

určené miesta uchytenia a priestor pod zamestnancom bude dostatočne voľný, teda nie v stiesnených
podmienkach daného pracoviska, čo v tomto prípade nebolo vykonané. Inšpektorát práce Trnava v
protokole ďalej uviedol, že v príčinnej súvislosti s udalosťou neboli zo strany postihnutého Branislava
Vargu zistené nedostatky. V príčinnej súvislosti s udalosťou zistili nedostatky na strane zamestnávateľa,
a to porušenie povinnosti zamestnávateľa v tom, že nedostatočne zabezpečil pracovisko na výmenu

rezínov v bunke Al na zariadení STD CSEP ochranným zariadením, čím nevytvoril bezpečné pracovné
podmienky. Určený pracovný prostriedok - dvojitý rebrík, nebolo možné v stiesnených priestorových
podmienkach zariadenia použiť v bezpečnej polohe tak, aby bol zaistený v úplnom rozovretí, čím by
bola eliminovaná jeho nestabilita.

12.ZPotvrdeniaonemocenskýchdávkachvyplatenýchSociálnoupoisťovňouzaobdobieod16.09.2012
do 04.09.2013 (č.l. 11) vyplýva, že V. boli v období od 16.09.2012 do 04.09.2013 vyplatené nemocenské
dávky v celkovej sume 7.148,60 eura.

13. Zo znaleckého posudku Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline č. 252/2016

(č.l. 251) vyplýva, že k pracovnému úrazu mohlo dôjsť tak, že poškodený V. X. počas pohybu na
dvojdielnom univerzálnom rebríku v tvare „A" s 10-timi priečkami, ktorý bol umiestnený v priestore medzi
technologickým zariadením výrobnej haly sirupárne na zariadení STD CSEP bunka A 1, kde nebolo
technicky možné rebrík rozovrieť na maximálnu šírku, aby boli popruhy napnuté, keď stál obkročmo
na druhej priečke od vrchnej časti rebríka (podľa svedka J. G.) s najväčšou pravdepodobnosťou pri

naklonení tela mimo os rebríka, či už z dôvodu predkladania nohy alebo prechytávania sa od okolitých
predmetov a rebríka stratil stabilitu a spadol na zem. Znalecký ústav identifikoval podstatu stavu a
okolnosti, v dôsledku ktorých došlo k pádu poškodeného z rebríka tak, že poškodený vystúpil na
rebrík, ktorý nebol rozovretý na maximálnu šírku. Z dôvodu svojej telesnej výšky stál na druhej priečkerebríka od vrchu, aby mohol vykonať kontrolu technologického procesu. Nemal technickú možnosť sa
držať pevných držadiel, v čase keď stál nad postrannicami rebríka a teda nemal stabilitu tela. Nemal
rebrík upravený tak, aby bola zaistená jeho stabilita a nevychyľoval sa. V čase zdržiavania sa na

rebríku nepoužíval osobné ochranné pracovné prostriedky, ktoré mal k dispozícii na prácu vo výške.
Ako vedúci zamestnanec bezodkladne neoznámil svojmu vedúcemu zamestnancovi zistený nedostatok
pri určenom pracovnom postupe, o ktorom mal vedomosť. Ako vedúci zamestnanec nesprávne riadil
svojich zamestnancov a trpel daný stav pracovného postupu. Ako zamestnanec nechránil svoje zdravie.
Zamestnávateľ neurčil bezpečný pracovný postup na prácu vo výške pri použití rebríka (zaistenie rebríka

proti vychýleniu pri použití dvojitého rebríka ako aj pri použití jednoduchého rebríka, neprehodnotil
použitie samonavíjacej kladky k bezpečnostnému postroju oproti brzdiacemu lanu) a neurčil miesto
ukotvenia osobného ochranného pracovného prostriedku proti pádu z výšky. K zovretiu rebríka smerom
k dielu, na ktorom poškodený nestál, mohlo dôjsť pravdepodobne pri zmene polohy tela poškodeného
do takej miery, že ťažisko tela poškodeného bolo na strane dielu, na ktorom poškodený nestál.
Rebrík sa dostal do náklonu, pravdepodobne sa oprel o prekážku, čím sa uvoľnili obidve pätky dielu,

na ktorom stál poškodený a celá váha rebríka a poškodeného bola na pätkách dielu, na ktorom
poškodený nestál. Na základe technických parametrov pracoviska, kde sa mal vykonávať pracovný
proces, zamestnávateľ nesprávne určil pracovný prostriedok ako vertikálnu komunikáciu - dvojitý rebrík
dlhý cca 4 m. Dvojitý rebrík nebolo možné roztvoriť do maximálnej polohy, rebrík nebol dlhší od vrchnej
častinádržetak,abysazamestnancimohlipridržiavaťpostrannícrebríkaprivýstupe,kontroleazostupe.

Na základe technických parametrov pracoviska a technologického procesu by bol jednoduchý oporný
rebrík bezpečnejším pracovným prostriedkom na vertikálnu komunikáciu pri dodržaní požiadaviek
zaistenia bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Na základe technických parametrov pracoviska a
technologického procesu bezpečnostný celotelový postroj bol správne navrhnutý. Záchytné brzdiace
lano nebolo zo strany zamestnávateľa určené správne, ak sa jedná o lano, ktoré sa pri páde postupne

odtrháva zo zásobníka. Zamestnanec je ohrozený pádom z výšky tak pri výstupe a zostupe po rebríku,
ako aj pri samotnej kontrole technologického procesu. Z uvedeného dôvodu zamestnanec už pred
samotným výstupom na rebrík mal mať povinnosť sa upnúť o samonavíjaciu kladku prostredníctvom
bezpečnostného celotelového postroja, ktorá sa pri pohybe zamestnanca smerom hore navíja a pri
zostupe sa odvíja. Táto samonavíjacia kladka je pripevnená o zamestnávateľom určený kotviaci bod.

Samonavíjacia kladka oproti brzdiacemu lanu je pri takých výškach účinnejšia, pretože už pri veľmi
malom trhnutí (môže byť spôsobené stratou stability zamestnanca už pri výstupe) reaguje a pohyb
sa zastaví. Poškodený porušil predpisy na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, keď
použil na vertikálnu komunikáciu dvojdielny univerzálny rebrík v tvare „A" s 10-timi priečkami dlhý
cca 4 m v priestore, kde nebolo technicky možné rebrík rozovrieť na maximálnu šírku, aby boli

popruhy napnuté a rebrík nebol dlhší od vrchnej časti nádrže tak, aby sa zamestnanci mohli pridržiavať
postranníc rebríka pri výstupe, kontrole technologického procesu a zostupe. Zamestnanci sú povinní
používať pridelené osobné ochranné pracovné prostriedky počas výkonu práce, tam kde to bolo určené
bezpečným pracovným postupom. Poškodený vedel o skutočnosti, kde sa bezpečnostný celotelový
postroj nachádza a ako sa používa. Podľa dokladov nachádzajúcich sa v spise súdu, poškodený sa

vyjadril, že bezpečnostný celotelový postroj vedome nepoužíval. V prípade, že by poškodený použil
bezpečnostný celotelový postroj s brzdiacim lanom, nemal vedomosť o tom, kde sa nachádza kotviaci
bod,oktorýsamôžebezpečneupnúť.Poškodenýsamalmožnosťpridržiavaťokolitéhotechnologického
zariadenia. Tento spôsob výkonu prác nie je bezpečným pracovným postupom, pretože na stabilizáciu
polohy tela pri výkone práce musia byť presne určené pravidlá a postupy s prihliadnutím na jednotlivé

technologické zariadenia.

14. Podľa § 488 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ"), záväzkovým vzťahom je
právny vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká právo na plnenie (pohľadávka) od dlžníka a dlžníkovi vzniká
povinnosť splniť záväzok.

15. Podľa § 489 OZ, záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj zo spôsobenej škody,
z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone.

16. Podľa § 238 ods. 1 a 2 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej len „ZoSP"), Sociálna

poisťovňamáprávovočitretímosobámnanáhraduškody,ktorájejvzniklavýplatoudávokvdôsledkuich
zavineného protiprávneho konania; výšku škody preukazuje Sociálna poisťovňa potvrdením príslušnej
organizačnej zložky Sociálnej poisťovne o výške vyplatených dávok. (1) Škoda podľa odseku 1 nie je
dávka vyplatená poberateľovi dávky v dôsledku jeho zavineného protiprávneho konania. (2)17. Podľa § 238 ods. 6 ZoSP, právo na náhradu škody podľa odseku 1 uplatňuje Sociálna poisťovňa v
súdnom konaní podľa osobitného predpisu (Civilný sporový poriadok).

18. Podľa § 420 ods. 1 až 3 OZ, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej
povinnosti. (1) Škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri
ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za škodu takto spôsobenú podľa tohto
zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov nie je tým dotknutá. (2)

Zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil. (3)

19. Podľa § 441 OZ, ak bola škoda spôsobená aj zavinením poškodeného, znáša škodu pomerne; ak
bola škoda spôsobená výlučne jeho zavinením, znáša ju sám.

20. Podľa § 196 ods. 1 písm. a) zákona č. 311/2011 Z.z. Zákonník práce (ďalej len „ZP"), zamestnávateľ

sa zbaví zodpovednosti celkom, ak preukáže, že jedinou príčinou škody bola skutočnosť, že škoda bola
spôsobená tým, že postihnutý zamestnanec svojím zavinením porušil právne predpisy alebo ostatné
predpisy na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti
a ochrany zdravia pri práci, hoci s nimi bol riadne a preukázateľne oboznámený a ich znalosť a
dodržiavanie sa sústavne vyžadovali a kontrolovali.

21. Podľa § 196 ods. 2 písm. a) a c) ZP, zamestnávateľ sa zbaví zodpovednosti sčasti, ak preukáže, že
a) postihnutý zamestnanec porušil svojím zavinením právne predpisy alebo ostatné predpisy, alebo
pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, hoci s nimi bol riadne a preukázateľne
oboznámený, a že toto porušenie bolo jednou z príčin škody,

c) zamestnancovi vznikla škoda preto, že si počínal v rozpore s obvyklým spôsobom správania sa
tak, že je zrejmé, že hoci neporušil právne predpisy alebo ostatné predpisy, alebo pokyny na zaistenie
bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, alebo osobitné predpisy, konal ľahkomyseľne a musel si pritom
byť vzhľadom na svoju kvalifikáciu a skúsenosti vedomý, že si môže privodiť ujmu na zdraví.

22. Podľa § 196 ods. 5 ZP, za ľahkomyseľné konanie podľa odseku 2 písm. c) nemožno považovať
bežnú neopatrnosť a konanie vyplývajúce z rizika práce.

23. Podľa § 442 ods. 1 a 3 OZ, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). (1)
Škoda sa uhrádza v peniazoch; ak však o to poškodený požiada a ak je to možné a účelné, uhrádza

sa škoda uvedením do predošlého stavu. (3)

24. Podľa § 9 ods. 1 a 3 ZP, v pracovnoprávnych vzťahoch robí právne úkony za zamestnávateľa,
ktorý je právnická osoba, štatutárny orgán alebo člen štatutárneho orgánu; zamestnávateľ, ktorý je
fyzická osoba, koná osobne. Namiesto nich môžu robiť právne úkony aj nimi poverení zamestnanci.

Iní zamestnanci zamestnávateľa, najmä vedúci jeho organizačných útvarov, sú oprávnení ako
orgány zamestnávateľa robiť v mene zamestnávateľa právne úkony vyplývajúce z ich funkcií
určených organizačnými predpismi. (1) Vedúci zamestnanci zamestnávateľa sú zamestnanci, ktorí
sú na jednotlivých stupňoch riadenia zamestnávateľa oprávnení určovať a ukladať podriadeným
zamestnancom zamestnávateľa pracovné úlohy, organizovať, riadiť a kontrolovať ich prácu a dávať im

na ten účel záväzné pokyny. (3)

25. Podľa § 146 ods. 1 ZP, ochrana práce je systém opatrení vyplývajúcich z právnych
predpisov, organizačných opatrení, technických opatrení, zdravotníckych opatrení a sociálnych opatrení
zameraných na utváranie pracovných podmienok zaisťujúcich bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci,

zachovanie zdravia a pracovnej schopnosti zamestnanca. Ochrana práce je neoddeliteľnou súčasťou
pracovnoprávnych vzťahov.

26. Podľa § 147 ods. 1 a 2 ZP, zamestnávateľ je v rozsahu svojej pôsobnosti povinný sústavne
zaisťovať bezpečnosť a ochranu zdravia zamestnancov pri práci a na ten účel vykonávať potrebné

opatrenia vrátane zabezpečovania prevencie, potrebných prostriedkov a vhodného systému na riadenie
ochrany práce. Zamestnávateľ je povinný zlepšovať úroveň ochrany práce vo všetkých činnostiach a
prispôsobovať úroveň ochrany práce meniacim sa skutočnostiam. (1) Ďalšie povinnosti zamestnávateľa
v oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci upravuje osobitný zákon. (2)27. Podľa § 148 ods. 1 a 2 ZP, zamestnanci majú právo na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri
práci, na informácie o nebezpečenstvách vyplývajúcich z pracovného procesu a pracovného prostredia

a o opatreniach na ochranu pred ich účinkami. Zamestnanci sú povinní pri práci dbať o svoju bezpečnosť
a zdravie a o bezpečnosť a zdravie osôb, ktorých sa ich činnosť týka. (1) Ďalšie práva a povinnosti
zamestnancov v oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci upravuje osobitný zákon. (2)

28. Podľa § 6 ods. 1 písm. a), b), c), d), i), j) zákona č. 124/2006 Z.z. zákona o bezpečnosti a ochrane

zdravia pri práci (ďalej len „ZoBOZP"), zamestnávateľ v záujme zaistenia bezpečnosti a ochrany zdravia
pri práci je povinný
a) vykonávať opatrenia so zreteľom na všetky okolnosti týkajúce sa práce a v súlade s právnymi
predpismi a ostatnými predpismi na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci,
b) zlepšovať pracovné podmienky a prispôsobovať ich zamestnancom; zohľadňovať pritom meniace sa
skutočné a predvídateľné okolnosti a dosiahnuté vedecké a technické poznatky,

c) zisťovať nebezpečenstvá a ohrozenia, posudzovať riziko a vypracovať písomný dokument o posúdení
rizika pri všetkých činnostiach vykonávaných zamestnancami,
d) zabezpečovať, aby pracoviská, komunikácie, pracovné prostriedky, materiály, pracovné postupy,
výrobnépostupy,usporiadaniepracovnýchmiestaorganizáciapráceneohrozovalibezpečnosťazdravie
zamestnancov a na ten účel zabezpečovať potrebnú údržbu a opravy,

i) určovať bezpečné pracovné postupy,
j) určovať a zabezpečovať ochranné opatrenia, ktoré sa musia vykonať, a ak je to potrebné, určovať a
zabezpečovať ochranné prostriedky, ktoré sa musia používať.

29. Podľa § 6 ods. 8 a 10 ZoBOZP, úlohy zamestnávateľa v oblasti starostlivosti o bezpečnosť a ochranu

zdravia pri práci sú povinní zabezpečovať vedúci zamestnanci na všetkých stupňoch riadenia v rozsahu
úloh vyplývajúcich z ich funkcií. Tieto úlohy sú rovnocennou a neoddeliteľnou súčasťou ich pracovných
povinností. (8) Povinnosti zamestnancov pri zaisťovaní bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci a pri
vykonávaní potrebných opatrení neovplyvňujú zodpovednosť zamestnávateľa za plnenie povinností v
oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. (10)

30. Podľa § 12 ods. 2 písm. a), c) bod 1., e), f), j) ZoBOZP, zamestnanec je povinný
a) dodržiavať právne predpisy a ostatné predpisy na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci,
pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, zásady bezpečnej práce, zásady ochrany
zdravia pri práci a zásady bezpečného správania na pracovisku a určené pracovné postupy, s ktorými

bol riadne a preukázateľne oboznámený,
c) vykonávať práce, obsluhovať a používať pracovné prostriedky, materiály, nebezpečné látky a ostatné
prostriedky v súlade s
1. návodom na používanie, s ktorým bol riadne a preukázateľne oboznámený,
e) náležite používať bezpečnostné a ochranné zariadenia, nevyraďovať ich z prevádzky a svojvoľne ich

nemeniť,
f) používať určeným spôsobom pridelené osobné ochranné pracovné prostriedky,
j) oznamovať bez zbytočného odkladu vedúcemu zamestnancovi alebo podľa potreby bezpečnostnému
technikovi alebo autorizovanému bezpečnostnému technikovi, zástupcovi zamestnancov pre
bezpečnosť, príslušnému inšpektorátu práce alebo príslušnému orgánu dozoru tie nedostatky, ktoré by

pri práci mohli ohroziť bezpečnosť alebo zdravie, najmä bezprostredné a vážne ohrozenie života alebo
zdravia, a podľa svojich možností zúčastňovať sa na ich odstraňovaní.

31. Podľa § 12 ods. 5 ZoBOZP, vedúci zamestnanec je povinný nedostatky zistené v oblasti bezpečnosti
a ochrany zdravia pri práci bezodkladne oznámiť svojmu vedúcemu zamestnancovi, ak vykonanie

potrebných preventívnych opatrení a ochranných opatrení je nad rámec jeho pracovných povinností.

32. Podľa § 3 ods. 1 a 2 nariadenia vlády SR č. 392/2006 Z.z., o minimálnych bezpečnostných a
zdravotných požiadavkách pri používaní pracovných prostriedkov (ďalej len „nar. vlády SR č. 392/2006
Z.z."), zamestnávateľ je povinný vykonať potrebné opatrenia, aby pracovný prostriedok poskytnutý

zamestnancovi na používanie bol na príslušnú prácu vhodný alebo prispôsobený tak, aby pri jeho
používaní bola zaistená bezpečnosť a ochrana zdravia zamestnanca. Zamestnávateľ je povinný
prihliadať pri výbere pracovného prostriedku na osobitné pracovné podmienky a druh práce, na
nebezpečenstvá existujúce na jeho pracovisku alebo v jeho priestore a na ďalšie nebezpečenstvá,ktoré môžu dodatočne vyplynúť z používania pracovného prostriedku. (1) Ak pri používaní pracovného
prostriedku nie je možné v plnom rozsahu zamestnancovi zaistiť bezpečnosť a ochranu zdravia,
zamestnávateľ je povinný vykonať potrebné opatrenia, aby čo najviac obmedzil nebezpečenstvo.1) (2)

33. V konaní si žalobkyňa uplatnila nárok na náhradu škody podľa § 238 ods. 1 ZoSP, ktorá
škoda jej vznikla vyplatením dávok nemocenského poistenia vo forme nemocenského zamestnancovi
žalovaného, ktorý utrpel u žalovaného dňa 06.09.2012 pracovný úraz pádom z dvojitého rebríka
pri kontrole obsahu strednej bunky. Za obdobie od 16.09.2012 do 04.09.2013 boli poškodenému

zamestnancovi vyplatené nemocenské dávky v celkovej výške 7.148,60 eura, čo nebolo v konaní
sporné. Súd mal za preukázané, že poškodený zamestnanec bol zamestnaný u žalovaného ako
zamestnávateľa na základe pracovnej zmluvy zo dňa 01.04.1996, pričom v čase pracovného úrazu
vykonával pracovnú funkciu vedúci zmeny, zmenový majster. Sporným bolo, či škoda vznikla v dôsledku
zavineného protiprávneho konania žalovaného, resp. aká bola miera zavinenia žalovaného ako tretej
osoby.

34. Ustanovenie § 238 ods. 1 ZoSP vytvára hmotnoprávny základ pre uplatnenie práva žalobkyne
na náhradu škody vzniknutej výplatou nemocenských dávok, keďže v zmysle tohto ustanovenia má
Sociálna poisťovňa voči tretím osobám právo na náhradu škody, ktorá vznikla výplatou dávok v dôsledku
ichzavinenéhoprotiprávnehokonania.Zákonnýmpredpokladomvznikunárokuje,žepoisťovňauhradila

svojmu poistencovi dávky nemocenského poistenia, ktoré boli poskytnuté a vyplatené ako následok
zavineného protiprávneho konania tretej osoby. Ak bola poistencovi poskytnutá dávka, ale vznik jeho
nároku na dávku nebol zapríčinený zavineným protiprávnym konaním tretej osoby, nemá Sociálna
poisťovňa v zmysle vyššie uvedeného zákonného ustanovenia regresné právo na náhradu dávky
(škody). Z uvedeného vyplýva, že tretia osoba má povinnosť nahradiť poskytnuté dávky Sociálnej

poisťovni len v takom rozsahu, v akom je jej zavinené protiprávne konanie v príčinnej súvislosti s
poskytnutými dávkami, na ktoré poistencovi vznikol nárok v dôsledku konania tretej osoby. V rozsahu,
v akom sa na vzniku nároku poistenca na poskytnutie dávky podieľali iné okolnosti, prípadne, v akom
rozsahu bol spôsobený spoluzavinením poistenca, tretia osoba nezodpovedá.

35. Nárok podľa ustanovenia § 238 ods. 1 ZoSP nie je nárokom na náhradu škody na zdraví
poškodenému podľa Občianskeho zákonníka, či Zákonníka práce, ale je svojím charakterom
samostatným nárokom na náhradu škody. Ide o občianskoprávny nárok, ktorý má povahu špeciálneho
ustanovenia vo vzťahu k všeobecným predpisom, t.j. k Občianskemu zákonníku, či Zákonníku práce,
čo znamená, že právny vzťah, ktorého sa uvedené ustanovenie týka, sa v otázkach, ktoré nie sú ním

upravené, riadi ustanoveniami všeobecných predpisov o náhrade škody. Mieru zavinenia tretej osoby
musí súd skúmať v každom prípade, pretože podľa § 441 OZ, ak bola škoda spôsobená aj zavinením
poškodeného, znáša škodu pomerne, ak bola škoda spôsobená výlučne jeho zavinením, znáša ju sám
(porovnaj napr. uznesenie NS SR sp.zn. 3 M Cdo/19/2008 zo dňa 21.01.2009).

36. Žalobkyňa sa v predmetnej veci domáha náhrady škody podľa § 238 ods. 1 ZoSP, preto dôvodnosť
tohto nároku závisela predovšetkým od posúdenia, či na strane žalovaného ako tretej osoby je
dané zavinené protiprávne konanie v príčinnej súvislosti s vyplatením dávok nemocenského poistenia
žalobkyňou za konkrétne obdobie, teda či žalovaný zodpovedá, prípadne v akom rozsahu, za pracovný
úraz, ktorý sa stal jeho zamestnancovi. Súd sa nestotožnil s argumentáciou žalobkyne, že žalovaný

mal napadnúť závery protokolu a domáhať sa zmeny určenia zodpovedného za pracovný úraz na
súde, pretože žiadne ustanovenie zákona neukladá žalovanému takúto povinnosť. Napokon, zákon v
ustanovení § 238 ods. 6 ZoSP predpokladá, že žalobkyňa si právo na náhradu škody podľa § 238 ods.
1 ZoSP uplatní v civilnom sporovom konaní, a preto nič nebráni tomu, aby sa žalovaný zodpovednosti
zbavil, či už celkom alebo sčasti, práve v tomto konaní.

37. Pokiaľ ide o Záznam o registrovanom pracovnom úraze zo dňa 10.09.2012 (č.l. 201), od ktorého
žalobkyňa odvodzovala 100%-ný rozsah zodpovednosti žalovaného ako zamestnávateľa, je potrebné
prihliadnuť na to, že záznam bol spísaný 3 dni po pracovnom úraze, v čase, keď neboli riadne vyšetrené
príčiny pracovného úrazu. Miera zodpovednosti žalovaného ako zamestnávateľa bola predmetom

znaleckého dokazovania v tomto konaní, pričom bolo zistené, že miera zodpovednosti žalovaného za
pracovnýúrazbolazníženázdôvodumieryzodpovednostiajpoškodenéhozamestnanca,apretorozsah
zodpovednosti zamestnávateľa je nižší ako 100%.38. Z vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že príčinou vzniku pracovného úrazu
bolo porušenie bezpečnostných predpisov ako zo strany žalovaného ako zamestnávateľa, tak aj
poškodeného zamestnanca, hoci u tohto v nižšej miere.

39. V konaní žalovaný poukazoval na to, že poškodený zamestnanec nemal činnosť, pri ktorej došlo
k pracovnému úrazu (kontrolu obsahu nádrže), vykonávať. Súd však nemohol uznať argumentáciu
žalovaného (ohľadom prekročenia príkazu nadriadeného zamestnanca zo strany poškodeného
zamestnanca) za opodstatnenú, pretože uvedené tvrdenie nebolo ničím preukázané. V konaní bol

vypočutý ako svedok poškodený zamestnanec V. X., z ktorého výpovede vyplynulo (rub č.l. 185), že
nadriadený zamestnanec od neho očakával aj výkon potrebnej práce pri výmene rezínu, a tiež bol
vypočutý ako svedok nadriadený zamestnanec C., ktorý naopak uviedol (rub č.l. 190), že poškodeného
zamestnanca upozorňoval, aby tam nešiel on sám. Výpovede svedkov si navzájom odporujú, v konaní
na odstránenie tohto rozporu nebol navrhnutý ďalší dôkaz, napríklad ich konfrontácia. Pokiaľ ide o
výpoveď C.. D., súd jeho výpoveď o tom, že V. nemal ako vedúci pracovník vykonávať túto prácu,

mal iba kontrolovať a riadiť (č.l. 186), nepovažoval za hodnovernú, keďže uvedený svedok vykonával
funkciu bezpečnostného technika, nebol priamo nadriadený poškodenému zamestnancovi, keď zároveň
z výpovede tohto svedka tiež vyplynulo, že ani nemal vedomosť, aký bol postup, pri ktorom došlo k
pracovnému úrazu, keďže ho videl až pri rekonštrukcii, a preto sa nemohol ani hodnoverne vyjadrovať
k tomu, akú činnosť má alebo nemá vykonávať zmenový majster pri výmene rezínu. Najmä však tento

svedok následne, v priamom rozpore so skôr uvedeným, uviedol, že nie je možné, aby vedúci pracovník
skontroloval výmenu rezínov bez toho, aby sa fyzicky pozrel do nádrže a bez toho, aby použil rebrík,
čím naopak potvrdil, že vedúci pracovník skontrolovať obsah nádrže má. Zároveň súd poukazuje na
vyjadrenie svedka V. X., že túto činnosť (t.j. kontrolu obsahu bunky z rebríka) vykonával nespočetne
veľakrát (najmenej 100 krát), keď zároveň tento už od roku 2007 bol zaradený ako vedúci zmeny (viď

Dohoda o zmene pracovných podmienok zo dňa 01.07.2007 na č.l. 167), a teda kontrolu obsahu nádrže
obvykle vykonával.

40. Zároveň súd poukazuje na skutočnosť, že pracovný úraz sa stal pri kontrolnej činnosti v závere
prác, išlo o kontrolu technologického procesu výmeny rezínu, v rámci ktorej sa kontroloval obsah

nádrže, teda o činnosť kontrolnú, ktorá je priamo v náplni práce poškodeného ako vedúceho zmeny
(viď. Pracovná a kvalifikačná charakteristika na č.l. 166). Svedok C. neuviedol, akú konkrétnu činnosť
poškodenému zamestnancovi zakázal vykonávať, keď zároveň svedok X. vypovedal o viacerých
konkrétnych činnostiach, ktoré sa pri výmene rezínu vykonávajú (umytie výmenníka, čo znamená
rozobratie a umytie každej jednotlivej platne a zloženie tak, aby pasovali gumičky a následne umytie

výmenníka), a preto v spojení s tým, že kontrola výmeny rezínu je sama o sebe činnosťou kontrolnou,
ale najmä v porovnaní s ostatnými vyššie menovanými činnosťami, nie je možné dospieť k záveru, že by
poškodený zamestnanec nebol oprávnený a povinný kontrolu výmeny rezínu v deň pracovného úrazu
vykonať. Rozpory vo výpovedi poškodeného zamestnanca, na ktoré poukazoval žalovaný (či kontroloval
alebo sa striedal v činnosti s p. T.), súd považuje za bezpredmetné, pretože nepotvrdzujú tvrdenie

žalovaného, že by mal poškodený zamestnanec uvedenú činnosť kontroly výmeny rezínu výslovne
zakázanú. Vzhľadom na to, že v konaní nebolo jednoznačne preukázané, že poškodený zamestnanec
mal výslovný zákaz vykonať pracovnú činnosť - kontrolu obsahu strednej bunky - vychádzal súd z toho,
že uvedené patrilo do jeho obvyklej pracovnej náplne a bol k tomu oprávnený a povinný.

41. Z vykonaného znaleckého dokazovania (navrhnutého žalovaným) v spojení so svedeckými
výpoveďami mal súd za preukázané, že na strane žalovaného došlo k protiprávnemu konaniu tým, že
žalovaný ako zamestnávateľ zanedbal predpisy bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci.

42. Predovšetkým mal súd za preukázané, že žalovaný ako zamestnávateľ mal vedomosť, že práce

na bunkách (neskôr len na strednej) sa dlhodobo vykonávajú za pomoci rebríka a že tento postup
nepovažoval za bezpečný, z ktorého dôvodu prikročil k namontovaniu obslužných plošín na niektoré
bunky, pričom len z finančných dôvodov neboli obslužné plošiny namontované na všetkých bunkách.

43. Vyššie uvedené vyplýva jednak zo svedeckej výpovede V. X. (rub č.l. 184), ktorý uviedol, že: 15

rokov údržbu robievali za pomoci rebríka; na troch zariadeniach z piatich boli nainštalované obslužné
plošiny; ich nainštalovanie bolo zásluhou bezpečnostného technika (ktorý hovoril o bezpečnosti tak,
že práca na rebríku nebola prípustná); zamestnávateľ vedel, ako jednotlivé postupy práce prebiehajú,
veľakrát o tomto hovorili; dôvodom, prečo neboli nainštalované obslužné plošiny aj na zvyšnýchdvoch zariadeniach, bol problém v peniazoch. Vierohodnosť uvedeného svedka nebola zo strany
žalovaného relevantne spochybnená, pričom len samotná skutočnosť, že svedok bol pri pracovnom
úraze poškodený, nie je sama o sebe dôvodom na záver o nedôveryhodnosti svedka. Pri hodnotení

vierohodnosti výpovede je súd povinný prihliadnuť najmä na vnútornú štruktúru výpovede, teda či si
neodporuje v podstatných okolnostiach o ktorých vypovedal, na logické súvislosti o okolnostiach, o
ktorých vypovedá, a či jeho výpoveď je v súlade aj s ostatnými dôkazmi. S poukazom na uvedené
mal súd za to, že výpoveď svedka V. X. je možné považovať za vierohodnú, keď vypovedal plynulo a
presvedčivo, a zároveň jeho výpoveď korešpondovala s ostatnými vykonanými dôkazmi. Rovnako to

platí aj o svedeckej výpovedi L. G. (rub č.l. 191), ktorý uviedol, že sa všeobecne vedelo, že rebrík pri
strednej bunke sa nedá úplne roztvoriť. Aj svedok C.. R. D. (č.l. 186), bezpečnostný technik, uviedol,
že vo vonkajších bunkách na kolotoči sa výmena rezínu uskutočňovala z plošiny, vo vnútornej bunke
z rebríka.

44. Hoci svedok C. pri výsluchu poprel vyjadrenie svedka X., že obslužné plošiny nainštalované do

úrazu zabezpečil on ako bezpečnostný technik, iný dôvod montáže plošín (ako zvýšenie bezpečnosti
pri obsluhe bunky) nebol zo strany žalovaného tvrdený, z vykonaného dokazovania nevyplynul a ani
sa logicky iné vysvetlenie nepodáva. Ak totiž bola (technicky) možná obsluha buniek z rebríka a takýto
postup sa vykonával 15 rokov, t.j. dlhodobo, prečo by zamestnávateľ prikročil k montáži obslužných
plošín na bunky (čo si vyžaduje nemalé finančné náklady), ak nie z dôvodu, že nepovažoval obsluhu z

rebríka za bezpečnú? Len ťažko by bolo možné dospieť k záveru, že by montáž obslužných plošín bola
samoúčelná alebo dekoratívna, ale mala svoj dôvod, a tým bolo práve zaistenie bezpečnosti a ochrany
zdravia zamestnancov pri obsluhe tej bunky, na ktorej bola plošina namontovaná.

45. Súd dodáva, že tvrdenie žalovaného, že plošiny boli namontované až po úraze, je nepravdivé

a účelové. Uvedené tvrdenie je v priamom rozpore s vykonaným dokazovaním, keď namontovanie
obslužných plošín na niektoré bunky (s výnimkou strednej) ešte pred úrazom vyplýva jednak z výpovede
svedka V. (rub č.l. 184 - na troch zariadeniach z piatich boli nainštalované obslužné plošiny), svedka C..
R. D. (č.l. 186 - na vonkajších bunkách na kolotoči sa pracovalo z plošiny, na vnútornej bunke z rebríka),
svedka C.. E. I. (č.l. 191 - kontrola sa vykonávala buď pomocou rebríka alebo z plošiny, tu sa to dalo

len pomocou rebríka), svedka L. (č.l. 191 - výmena rezínov sa robievala z plošiny a na strednej bunke z
rebríka), svedka C.. X. X. (rub č.l. 203 - nebola tam plošina kovová ako bola na vedľajších pracoviskách),
z e-mailu C.. E. I. (č.l. 77 - stredná bunka (pozn. súdu: nie každá) nie je prístupná z plošiny).

46. Hoci žalovaný vo svojom podaní zo dňa 24.04.2020 reagoval na jednotlivé odseky zrušujúceho

uznesenia odvolacieho súdu, s poukazom na odsek 14. uznesenia žiadnym spôsobom nevysvetlil, kedy
a za akých okolností boli pred úrazom obslužné plošiny na niektoré bunky namontované a prípadne z
akého dôvodu na strednú bunku plošinu nenamontoval. Vzhľadom na to bolo potom potrebné vychádzať
zo svedeckej výpovede svedka V. X., ktorý uviedol, že nainštalovanie obslužných plošín bolo zásluhou
bezpečnostného technika z dôvodu bezpečnosti, pričom na strednú bunku nebola plošina namontovaná

z finančných dôvodov. Takýto záver (pri neposkytnutí iných dôvodov zo strany žalovaného) sa javí aj
ako logický (viď odsek 44.). Čo sa týka času namontovania plošín na niektoré bunky pred pracovným
úrazom, súd mal za preukázané, že k nemu došlo v roku 2011. Uvedené vyplýva zo skutočnosti, že
svedok V. X. pracoval u žalovaného od roku XXXX a v rámci výsluchu uviedol, že 15 rokov používali
(iba) rebrík, a zároveň vedúci sirupárne E. I. v e-maily zo dňa 15.06.2011 uvádza, že stredná bunka nie

je prístupná z plošiny, a teda ostatné z plošiny prístupné v júni 2011 už sú. Z uvedeného možno datovať
montáž plošín na bunky (s výnimkou strednej) na rok 2011.

47. Z vyššie uvedeného dospel súd k záveru, že žalovaný ako zamestnávateľ o nebezpečnosti obsluhy
buniek z rebríka vedel, a preto za účelom zaistenia bezpečnosti pri práci došlo k nainštalovaniu

obslužnýchplošínnaniektorýchbunkáchalenzdôvodovfinančných sataknestaloajnastrednejbunke.
Súd dodáva, že je očividne vylúčené, aby k namontovaniu obslužných plošín na vonkajšie bunky došlo
bez vedomia žalovaného, keďže uvedené si vyžadovalo finančné prostriedky, ktorých použitie muselo
byť schválené štatutárnym orgánom. Zároveň, keďže žalovaný vedel, že práce na bunkách z rebríka sú
nebezpečné a plošinami zabezpečil len niektoré bunky, musel vedieť, že práce na ostatných, plošinami

nevybavených bunkách (vrátane tej, na ktorej sa stal úraz), sa naďalej vykonávajú nebezpečným
spôsobom, t.j. z rebríka. Skutočnosť, že žalovaný ako zamestnávateľ vedel, že práce na strednej bunke
sa stále vykonávajú bez plošiny, pomocou rebríka, vyplýva aj z výpovedí svedkov Ing. R. D. a L. G..
Svedok C. R. D. na pojednávaní uviedol (č.l. 186), že na vonkajších bunkách na kolotoči sa pracovalo zplošiny, na vnútornej bunke z rebríka. Zároveň svedok L. na pojednávaní vypovedal (č.l. 191), že výmena
rezínov sa robievala z plošiny a stredná bunka z rebríka, pričom tiež uviedol, že sa všeobecne vedelo,
že rebrík pri strednej bunke sa nedá úplne roztvoriť. Uvedené vyplýva aj zo svedeckej výpovede C.. E.

I. (č.l. 191), ktorý uviedol, že kontrola sa vykonávala buď pomocou rebríka alebo z plošiny, pričom tu
sa to dalo len pomocou rebríka, ako aj z jeho e-mailu (č.l. 77), kde upozornil, že stredná bunka (pozn.
súdu: nie každá) nie je prístupná z plošiny, a preto treba použiť rebrík. Súd tiež poukazuje na Vyjadrenie
k protokolu č. ITA-55-03-2.2/P-J2-12 zo dňa 02.11.2012 (č.l. 111), v ktorom žalovaný namieta voči
jednotlivým odrážkam protokolu, pričom však vôbec nenamieta voči šiestej odrážke protokolu bodu F o

tom že stredná bunka zariadenia nebola vybavená pracovnou plošinou, preto zamestnanci vykonávali
práce na tejto bunke za použitia dvojitého rebríka, a to dlhodobo.

48. Neobstojí tvrdenie žalovaného, že zamestnávateľ nemal vedomosť o výkone práce prostredníctvom
dvojitého rebríka, ktorý nebol v úplnom rozovretí, s odôvodnením, že tomu tak bolo preto, že poškodený
zamestnanec toto zamestnávateľovi ako právnickej osobe neoznámil. Keďže (ako súd uviedol vyššie)

žalovaný vyhodnotil spôsob obsluhy na bunkách v roku 2011 (montáž prvých obslužných plošín) ako
nebezpečný(keďinýdôvodmontážeakozaisteniebezpečnostipriprácivkonanítvrdenýanipreukázaný
nebol), muselo sa tak stať na základe vyhodnotenia dovtedajšieho spôsobu obsluhy, a teda na základe
vedomosti o tom, že sa práce vykonávajú na rebríku, či už dvojitom v neúplnom rozovretí alebo
obyčajnom opretom o šmykľavú stenu bunky.

49. Úlohou zamestnávateľa pritom bolo zabezpečiť, aby pracovné postupy pri obsluhe ktorejkoľvek (teda
aj strednej) bunky neohrozovali bezpečnosť a zdravie zamestnancov a zlepšiť tak pracovné podmienky
zamestnancov v sirupárni (§ 6 ods. 1 písm. d), b) ZoBOZP), čo však žalovaný nesplnil.

50. Súd ďalej poukazuje na vyjadrenie znaleckého ústavu v posudkovej časti (č.l. 303), s ktorým
sa stotožňuje, podľa ktorého síce zamestnávateľ prostredníctvom vedúceho zamestnanca C.. I. určil
pracovný postup e-mailom zo dňa 15.06.2011 (č.l. 77), ale tento pracovný postup nebol spracovaný na
základe skutkového stavu pracoviska, pretože ak by zamestnávateľ skontroloval pracovný postup, ktorý
zadal, zistil by, že ak zamestnanci použijú dvojitý rebrík, že tento nie je možné použiť v danom priestore

v úplnom rozovretí, že musia vystúpiť na také stupne, kde nie je možnosť sa pridržiavať postranníc
rebríka, že pri pohybe po rebríku sa musia pridržiavať okolitých predmetov, čím dochádza k možnému
vychýleniu tela zamestnanca s osou rebríka. Rovnako by zamestnávateľ podľa názoru súdu zistil, že
vzhľadom k stenám bunky, ktoré podľa svedeckých výpovedí svedkov X. a G. boli šmykľavé, ani použitie
jednoduchého rebríka bez ďalších prijatých opatrení nepredstavuje bezpečný pracovný postup. Určenie

pracovného postupu uvedeným e-mailom preto nemožno považovať za dostatočné a konkrétne, keďže
z neho nie je zrejmé, či majú zamestnanci použiť rebrík jednoduchý alebo dvojitý a akým spôsobom
majú dodržať zásady práce vo výškach, resp. nešpecifikoval ukotvenie postroja.

51. Ak by zamestnávateľ skontroloval pracovný postup, ktorý zadal prostredníctvom vedúceho

zamestnanca C.. I., zistil by vyššie uvedené skutočnosti technologického postupu a po posúdení rizika
by musel dospieť k názoru, že je potrebné prijať účinné opatrenia na odstránenie nebezpečenstva a
ohrozenia zamestnancov pri tejto pracovnej činnosti na akceptovateľnú mieru. Súd mal pritom za to
(ako už uviedol vyššie), že zamestnávateľ k takémuto záveru aj prišiel, a práve preto zabezpečil montáž
obslužných plošín na okolitých bunkách, pričom z akýchkoľvek dôvodov (z výpovede svedka X. pritom

vyplýva, že z dôvodov finančných) nevybavil aj strednú bunku obslužnou plošinou. Ak však aj túto
strednú bunku plošinou nevybavil, bolo jeho povinnosťou v zmysle § 6 ods. 1 písm. a), c), i) ZoBOZP
vykonať potrebné opatrenia, aby čo najviac obmedzil nebezpečenstvo pri pohybe po rebríku.

52. Z uvedeného dôvodu bolo (vychádzajúc zo znaleckého posudku) povinnosťou žalovaného ako

zamestnávateľa určiť použitie jednoduchého alebo dvojitého rebríka, zabezpečiť zaistenie koncov
rebríka za účelom zabránenia prípadnému vychýleniu rebríka, určiť pracovný postup a v rámci neho
určiť, kedy zamestnanec už pri výstupe na rebrík bol povinný sa zapnúť o ukotvenú samonavíjaciu
kladku s telovým bezpečnostným postrojom. Hoci sa použitie rebríka javí ako jednoduchý pracovný
postup,vzhľadomnašpecifickosťprostredia(obmedzenépriestorymedzibunkami,vyčnievajúcekovové

konštrukcie, vlhké prostredie, šmykľavá stena bunky) bolo zo strany zamestnávateľa povinnosťou
postupovaťvyššieuvedenýmspôsobom,ktorýuviedolznaleckýústavvznaleckomposudku,ktorýdôkaz
bol vykonaný na návrh žalovaného. Žalovaný však ako zamestnávateľ neposúdil riziko pre činnosť,
ktorú zamestnancom zadal a nevykonal potrebné opatrenia, aby čo najviac obmedzil nebezpečenstvopri pohybe po rebríku, trpel stav používania dvojitého univerzálneho rebríka v priestore, kde nebolo
technicky možné rebrík rozovrieť na maximálnu šírku, aby boli popruhy napnuté, nezabezpečil
namontovanie ochranného zariadenia, ktoré by zastavilo pád z výšky zamestnanca, ktorý sa pohybuje

po rebríku (§ 6 ods. 1 písm. j) ZoBOZP).

53. K námietkam žalovaného, že znalec neoznačil rebrík za nedovolený ani za nevhodný pracovný
prostriedok, súd poukazuje na to zistenie znaleckého ústavu, že zamestnávateľ neurčil prostredníctvom
vedúceho zamestnanca C.. I. bezpečný pracovný postup, keď sa obmedzil na pokyn použitia rebríka

s postrojom, ktorý postup bez ďalšieho (zaistenie koncov rebríka proti vychýleniu, určenie momentu
zapnutia postroja, zabezpečenie samonavíjacej kladky) nebol bezpečný. Súd mal za to, že vzhľadom na
špecifiká prostredia, v ktorom sa práce na rebríku vykonávali (ktoré sú uvedené vyššie), ako aj vzhľadom
na to, že išlo o práce, ktoré boli vykonávané pravidelne v rámci výrobného procesu žalovaného, bolo
povinnosťou žalovaného ako zamestnávateľa stanoviť zodpovedajúci a bezpečný pracovný postup.
Len pokyn zamestnávateľa na použitie rebríka a postroja bez bližšie určeného postupu uvedenú

požiadavku nespĺňal. Zároveň, v konaní žalovaný ani nepreukázal, že by kontroloval dodržiavanie
zadaného pracovného postupu a že by vyvodzoval zodpovednosť v prípadoch, ak sa tento pracovný
postup nedodržiaval.

54. Okrem znaleckého posudku súd poukazuje na Správu o vyšetrení príčin a okolností vzniku

závažného pracovného úrazu zo dňa 04.10.2012 (č.l. 193), v ktorom žalovaný ako zamestnávateľ po
prešetrení pracovného úrazu medzi príčinami vzniku úrazu sám uviedol o.i. že zamestnávateľ neurčil
presný typ pracovného prostriedku - jednoduchý rebrík, a tiež, že rebrík neposkytuje dostatočnú mieru
ochrany pred pádom z výšky.

55. Vyššie uvedeným konaním, resp. opomenutím konania, žalovaný ako zamestnávateľ porušil
ustanovenia § 6 ods. 1 písm. a), b), c), d), i), j) ZoBOZP, pretože v záujme zaistenia bezpečnosti
a ochrany zdravia pri práci nevykonal opatrenia so zreteľom na všetky okolnosti týkajúce sa práce
pri výmene rezínu v súlade s právnymi predpismi na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri
práci; nezlepšil pracovné podmienky na strednej bunke, pričom to bolo v jeho možnostiach; nezisťoval

nebezpečenstvá hroziace zamestnancom pri obsluhe strednej bunky; nezabezpečil, aby pracovný
postup neohrozoval bezpečnosť a zdravie zamestnancov; neurčil bezpečný pracovný postup pri práci
na strednej bunke; neurčil a nezabezpečil ochranné prostriedky, ktoré sa musia používať.

56. Súd dodáva, že vyššie uvedené závery vyplývajú aj zo znaleckého posudku, ktoré znalecké

dokazovaniebolovykonanénanávrhprávežalovaného.Žalovanývšakbeztoho,abyzáveryznaleckého
posudku účinne spochybnil (napr. iným znaleckým posudkom), poukazuje ako na správne iba na tie
závery znaleckého posudku, ktoré sú v jeho prospech a účelovo opomína závery v jeho neprospech.

57. Zodpovednosť zamestnávateľa nie je absolútna a možno sa jej zbaviť celkom alebo sčasti. Celkom

vtedy, ak škoda bola spôsobená výlučne tým, že postihnutý zamestnanec svojím zavinením porušil
právne predpisy, ostatné predpisy alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci,
hoci s nimi bol riadne a preukázateľne oboznámený a ich znalosť a dodržiavanie sa sústavne vyžadovali
a kontrolovali (§ 196 ods. 1 písm. a) ZP). Sčasti vtedy, ak postihnutý zamestnanec porušil svojím
zavinením právne predpisy, ostatné predpisy alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia

pri práci, hoci s nimi bol riadne a preukázateľne oboznámený, a toto porušenie bolo jednou z príčin
škody (§ 196 ods. 2 písm. a) ZP) alebo ak zamestnancovi vznikla škoda preto, že si počínal v rozpore s
obvyklým spôsobom správania sa tak, že je zrejmé, že hoci neporušil právne predpisy, ostatné predpisy
alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, alebo osobitné predpisy, konal
ľahkomyseľne a musel si pritom byť vzhľadom na svoju kvalifikáciu a skúsenosti vedomý, že si môže

privodiť ujmu na zdraví (§ 196 ods. 2 písm. c) ZP).

58. Súd z vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalovaný ako zamestnávateľ sa zodpovednosti
čiastočne zbavil, pretože v konaní bolo znaleckým dokazovaním preukázané, že jednou z príčin
poškodenia zdravia zamestnanca v dôsledku pracovného úrazu, a teda následne jednou z príčin

vyplatenia dávok nemocenského poistenia, bola skutočnosť, že aj zo strany poškodeného zamestnanca
došlo k porušeniu predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci.59. Poškodený zamestnanec nedodržal zásady bezpečnej práce a nechránil si svoje zdravie, keď
vykonával práce na rebríku, ktorý nebol rozovretý na maximálny rozsah a nepostačoval svojou výškou
na danú pracovnú činnosť (z ktorého dôvodu aj došlo k nedovolenému vychýleniu tela poškodeného

zamestnanca), pričom tento použil v rozpore s návodom na jeho použitie. Zároveň podľa záveru
znaleckého ústavu bol na prácu na strednej bunke vhodnejší jednoduchý rebrík, a teda poškodený
zamestnanec si zvolil nevhodný pracovný prostriedok na danú činnosť. Nevhodnosť výberu dvojitého
rebríka mala byť poškodenému zamestnancovi zrejmá zo skutočnosti, že dvojitý rebrík nie je možné
použiť v súlade s návodom na jeho použitie, pretože ho nebolo možné rozovrieť tak, aby boli jeho

popruhy napnuté. Ak poškodený zamestnanec nepoužil jednoduchý rebrík s odôvodnením, že tento nie
je možné bezpečne oprieť, mal požiadať podriadeného zamestnanca o pridržanie rebríka, ktorý postup
by bol bezpečnejší, ako použitie dvojitého rebríka nedostatočne rozovretého bez potrebnej stability.

60. Vzhľadom na uvedené tak poškodený zamestnanec porušil, resp. zanedbal svoju povinnosť
vyplývajúcu mu z ustanovenia §12 ods. 2 písm. a), c) bod 1. ZoBOZP, a síce, nedodržal právne

predpisy a ostatné predpisy na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, pokyny na zaistenie
bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, zásady bezpečnej práce, zásady ochrany zdravia pri práci
a zásady bezpečného správania na pracovisku, s ktorými bol riadne a preukázateľne oboznámený;
nepoužil pracovný prostriedok - rebrík v súlade s návodom na používanie, s ktorým bol riadne a
preukázateľne oboznámený, keďže použil dvojitý rebrík na mieste, kde nemohol byť úplne rozovretý. Z

uvedeného vyplýva, že bol naplnený zákonný dôvod čiastočnej liberácie zamestnávateľa za pracovný
úraz v zmysle ustanovenia § 196 ods. 2 písm. a) ZP.

61. Pokiaľ ide o nepoužitie bezpečnostného postroja, hoci tento mal poškodený zamestnanec
k dispozícii, jeho nepoužitie nemožno hodnotiť ako porušenie povinnosti, pretože zo znaleckého

dokazovania vyplýva, že zamestnanec už pred samotným výstupom na rebrík mal mať povinnosť
sa upnúť o samonavíjaciu kladku prostredníctvom bezpečnostného celotelového postroja, ktorá sa
pri pohybe zamestnanca smerom hore navíja a pri zostupe sa odvíja, ktorá samonavíjacia kladka je
pripevnená o zamestnávateľom určený kotviaci bod. Zo svedeckej výpovede V. X. (rub č.l. 184) vyplýva,
že plafón bol 20 metrov nad zariadením; nebola tam vytvorená žiadna koľajnica na pripevnenie postroja;

v priestore je viacero trubiek rôznych materiálov a niektorými pretekali chemikálie. Svedok C.. E. I.
pri výsluchu pritom nespochybnil vyjadrenie svedka X., že v priestore bolo viacero trubiek, cez ktoré
pretekali rôzne kvapaliny, a že preto nebolo možné kotviaci bod určiť. Skutočnosť, že bezpečnostný
postroj pri tejto práci nepoužívali, pretože sa nebolo kde ukotviť, potvrdil výpoveďou aj svedok L. G. (č.l.
191). Svedok C.. X. X. z Inšpektorátu práce uviedol (č.l. 204), že postroj nebol bezpečný a vhodný na

dané pracovisko, a že pokiaľ zamestnávateľ určí, že by mal zamestnanec používať tento prostriedok
osobného zabezpečenia, tak by mal určiť aj miesto ukotvenia, aby sa kotviaci bod neutrhol. Z uvedeného
je zrejmé, že kotviaci bod nebol zamestnávateľom určený, hoci ho na mieste nebolo možné určiť
poškodeným zamestnancom. I keď žalovanému ako zamestnávateľovi výslovnú povinnosť „určiť miesto
kotviaceho bodu" neprikazoval žiaden všeobecne záväzný právny predpis, povinnosť zamestnávateľa

určiť kotviaci bod, resp. aspoň okruh bodov, je obsiahnutá v povinnosti podľa § 6 ods. 1 písm. i) ZoBOZP,
teda v povinnosti určovať bezpečné pracovné postupy. Bola by účelová obrana zamestnávateľa, ktorý
by síce určil povinnosť použiť celotelový postroj s kotvením, avšak v takých podmienkach, kde by
kotviaci bod objektívne nebolo možné nájsť alebo zmysluplne použiť. Z Registra nebezpečenstiev a
nežiadúcich udalostí spracovaných pre operátorov sirupárne (č.l. 72 a nasl.), pritom nevyplýva žiaden

konkrétny postup pre použitie postroja pri práci na rebríku a nemožno z neho jasne vyvodiť, že by
použitie postroja bolo zamestnávateľom predpísané aj pri práci vo výške na rebríku a už vôbec nie
zásady pre kotvenie pri takejto práci. Zo svedeckej výpovede V. X. (rub č.l. 184) zároveň vyplýva, že sa
mu úraz stal nie pri práci vo výškach, ale pri odchode z pracoviska. Svedok C.. I. uviedol, že kontrola
sa vykonáva tak, že zamestnanec vyjde sa po rebríku, ukotví sa, vykoná kontrolu, po vykonaní kontroly

odopne bezpečnostný postroj a schádza dole. Keďže podľa výpovede svedka X. k úrazu došlo pri
schádzaní z rebríka (čo nakoniec vyplýva aj zo Správy o vyšetrení príčin a okolností vzniku závažného
pracovného úrazu zo dňa 04.10.2012 na č.l. 195 - „zdrojom úrazu bol pád pracovníka z rebríku pri
zostupovaní"), v tom čase by mal bezpečnostný postroj i tak odopnutý. V súvislosti s tým je potrebné
konštatovať, že chýbala samonavíjacia kladka pripevnená o zamestnávateľom určený kotviaci bod,

ktorá by zabezpečila, že zamestnanec by bol istený aj pri zostupe. Takéto zabezpečenie (samonavíjacia
kladka) však na danom mieste k dispozícii nebolo, čo vyplýva aj z vyjadrenia žalovaného (na č.l. 443).
Samotnámožnosťpoužiťbezpečnostnýpostrojjepotombezvýznamu,akzamestnávateľvrámcisvojich
povinností, špecifikovaných vyššie, nezabezpečil samonavíjaciu kladku k bezpečnostnému postroju aneurčil kotviaci bod, ktoré istenie by jediné malo význam počas výstupu na rebrík aj zostupu z neho a
zabránilo by pracovnému úrazu. Z uvedených dôvodov sa súd nestotožnil s argumentáciou žalovaného,
že poškodený zamestnanec porušil povinnosti vyplývajúce mu z ustanovenia § 12 ods. 2 písm. e), f)

ZoBOZP.

62. Keďže súd mal za preukázané, že žalovaný ako zamestnávateľ o nebezpečnosti obsluhy strednej
bunky z rebríka vedel a trpel ho (odseky 42.-48. tohto rozsudku), poškodeného zamestnanca
nezaťažovala povinnosť upozorňovať žalovaného na nebezpečnosť určeného pracovného postupu.

Takéto oznámenie by bolo len formalitou, keďže by len popisovalo stav, ktorého si žalovaný
beztak bol vedomý (viď odsek 16. uznesenia odvolacieho súdu). Vzhľadom na to nebolo možné
posudzovať neoznámenie nedostatkov, ktoré by pri práci mohli ohroziť bezpečnosť alebo zdravie,
t.j. nebezpečnosť obsluhy strednej bunky z rebríka v neúplnom rozovretí, bez zbytočného odkladu
vedúcemu zamestnancovi alebo podľa potreby bezpečnostnému technikovi alebo autorizovanému
bezpečnostnémutechnikovi,zástupcovizamestnancovprebezpečnosť,príslušnémuinšpektorátupráce

alebo príslušnému orgánu dozoru, ako porušenie ustanovenia § 12 ods. 2 písm. j) ZoBOZP, a teda toto
neoznámenie nemohlo byť jednou z príčin vzniku škody.

63. Hoci poškodený zamestnanec bol v čase pracovného úrazu vedúcim zmeny (čo vyplýva z Dohody
o zmene pracovných podmienok na č.l. 167 a z Pracovnej a kvalifikačnej charakteristiky na č.l. 166),

súd dospel k záveru, že nemožno vyvodzovať jeho zodpovednosť za pracovný úraz s poukazom na
ustanovenie § 12 ods. 5 ZoBOZP. Z vykonaného dokazovania totiž vyplýva, že pracovný úraz sa
stal priamo poškodenému zamestnancovi ako vedúcemu zmeny pri osobnom výkone kontroly práce
podriadených zamestnancov.

64. Vedúci zamestnanec je vedúcim zamestnancom len vo vzťahu k iným zamestnancom, nemôže
však byť vedúcim zamestnancom sám voči sebe. Vedúci zamestnanec nemôže riadiť, organizovať
a kontrolovať vlastnú prácu; toto oprávnenie má len iný vedúci zamestnanec, ktorý je tomuto
(nižšie postavenému) vedúcemu zamestnancovi nadriadený. Pri posudzovaní spoluzavinenia na vzniku
pracovného úrazu u takéhoto zamestnanca je preto potrebné rozlišovať, či k úrazu došlo v súvislostiach,

kedy mal a mohol riadiť podriadených zamestnancov, alebo za okolností, kedy ich riadenie logicky
neprichádzalo do úvahy (viď odsek 12. uznesenia odvolacieho súdu).

65. Súd dospel k záveru, že v danej situácii pracovného úrazu nevystupoval poškodený zamestnanec
ako vedúci zamestnanec a jeho postavenie nemalo vplyv na pracovný úraz. Pri povinnostiach vedúcich

zamestnancov v oblasti BOZP je totiž dôležité, že sa nimi zabezpečuje utváranie priaznivých pracovných
podmienok a zaisťovanie bezpečnosti a ochrany zdravia pre podriadených zamestnancov. V rámci
funkcie vedúceho zmeny nevykonával poškodený zamestnanec funkciu vedúceho zamestnanca sám
pre seba. Prípadné porušenie ustanovenia § 12 ods. 5 ZoBOZP by teda mohlo byť vedúcemu
zamestnancovi kladené za vinu iba vtedy, ak by vo vzťahu ku svojim podriadeným zamestnancom

neriadil práce tak, aby bola zaistená ich bezpečnosť a ochrana zdravia pri práci a došlo by k pracovnému
úrazu niektorého z podriadených zamestnancov. Keďže k pracovnému úrazu žiadneho podriadeného
zamestnanca nedošlo, ale došlo k pracovnému úrazu poškodeného zamestnanca (ktorý sám sebe
vedúcim zamestnancom nie je), nemožno vyvodzovať jeho zodpovednosť za pracovný úraz s poukazom
na ustanovenie § 12 ods. 5 ZoBOZP a rovnako to platí aj pre ustanovenie § 82 písm. b) ZP.

66. Zároveň súd poukazuje na to, že keďže žalovaný ako zamestnávateľ o nebezpečnosti obsluhy
strednej bunky z rebríka vedel (odseky 42.-48. tohto rozsudku), poškodeného zamestnanca ani ako
vedúceho zamestnanca (rovnako ako zamestnanca - viď odsek 62. rozsudku) viac nezaťažovala
povinnosť upozorňovať žalovaného na nebezpečnosť určeného pracovného postupu. Z uvedeného

dôvodu nemožno dospieť k záveru, že by poškodený zamestnanec porušil ustanovenie § 12 ods. 5
ZoBOZP, resp. ustanovenie § 82 písm. b) ZP.

67. Nemožno sa stotožniť, ako s rozhodujúcim pre posúdenie veci, s tým argumentom žalovaného, že
zamestnávateľ ako právnická osoba vystupuje vždy iba prostredníctvom konkrétnych fyzických osôb,

najmä svojich zamestnancov a svojich vedúcich zamestnancov. Rovnako nemožno súhlasiť s tým,
že väčšinu porušení povinností, ktorých sa mal podľa znalca dopustiť žalovaný ako zamestnávateľ,
je potrebné v konečnom dôsledku pričítať na vrub poškodeného, lebo poškodený bol tou osobou,
ktorá za dodržiavanie konkrétnych bezpečnostných predpisov na ním riadenom úseku niesla priamuzodpovednosť. Poškodený zamestnanec predsa nemôže zodpovedať za to, že zamestnávateľ, pre
sirupáreňreprezentovanýnadriadenýmzamestnancomC..akovedúcimsirupárne,sabuďnedostatočne
zaoberal rizikami vyplývajúcimi z roky zaužívaného pracovného postupu, alebo sa nimi zaoberal, ale ich

správne nevyhodnotil a neprijal opatrenia v zmysle stanovenia konkrétneho a bezpečného pracovného
postupu v špecifických podmienkach sirupárne. Pracovný postup pri výmene rezínu určil vedúci
sirupárne vo svojom e-maily, a teda tento pracovný postup nebol ponechaný na zmenového majstra,
a tento nebol oprávnený ani povinný ho meniť alebo upravovať. S poukazom na ustanovenie § 6 ods.
10 ZoBOZP nemožno akceptovať názor žalovaného, že povinnosť zamestnávateľa sa rovná povinnosti

vedúceho zamestnanca zamestnávateľa, a že porušenie povinností poškodeného zamestnanca sa v
konečnom dôsledku môže javiť ako porušenie povinností žalovanej ako zamestnávateľa. Takýto prístup
žalovaného nemožno hodnotiť inak ako nedôvodné zbavovanie sa zodpovednosti zamestnávateľa.
Prijatie argumentácie žalovaného, že zamestnávateľ bol v čase pracovného úrazu reprezentovaný práve
poškodeným zamestnancom z titulu jeho postavenia vedúceho zmeny by, dovedené ad absurdum,
viedlo k tomu, že zodpovedným za akýkoľvek pracovný úraz vo výrobe by bol vždy prítomný

zmenový majster. Zároveň súd dodáva, že v konaní ani nebola poškodenému zamestnancovi pričítaná
zodpovednosť za pracovný úraz v zmysle § 12 ods. 5 ZoBOZP, resp. § 82 písm. b) ZP (ako je uvedené
v odseku vyššie). Okrem toho súd poukazuje na skutočnosť, že sám žalovaný ako zamestnávateľ v
Správe o vyšetrení príčin a okolností vzniku závažného pracovného úrazu zo dňa 04.10.2012 (č.l. 198)
posúdil zavinenie poškodeného zamestnanca len vo výške 25%.

68. Z vykonaného dokazovania tak vyplynulo, že taxatívne vymedzené dôvody, pre ktoré sa
zamestnávateľ môže celkom zbaviť zodpovednosti za pracovný úraz neboli naplnené (§ 196 ods. 1
písm. a) ZP), keď naviac žalovaný v priebehu konania uznal svoju zodpovednosť za pracovný úraz v
rozsahu30%.Poškodenýzamestnanecsíceporušilpredpisynazaisteniebezpečnostiaochranyzdravia

pri práci, s ktorými bol riadne oboznámený, avšak uvedená skutočnosť nebola jedinou príčinou škody,
pretože došlo k porušeniu povinností taktiež zo strany zamestnávateľa (§ 196 ods. 2 písm. a) ZP).

69. S poukazom na vyššie uvedené skutkové a právne závery súd vyhodnotil mieru zodpovednosti
poškodeného zamestnanca vo vzťahu k jeho zavineniu oproti porušeniu povinností zamestnávateľa,

pričom dospel k miere zavinenia žalovaného na vzniknutom pracovnom úraze v podiele 75 % a
miere zavinenia poškodeného zamestnanca v podiele 25 %. Súd pritom dodáva, že z rozhodnutia
dovolacieho súdu nemožno vyvodiť zjednodušený záver uvádzaný žalovaným, a síce že miera zavinenia
poškodeného zamestnanca by mala byť v tomto konkrétnom prípade vyššia, keď zároveň súd poukazuje
na to, že poškodenému zamestnancovi zodpovednosť za porušenie § 12 ods. 5 ZoBOZP, resp. § 82

písm. b) ZP ani nepričítal (a to z dvoch dôvodov uvedených v odsekoch 63.-66. rozsudku: zamestnávateľ
o nebezpečnosti postupu vedel; poškodený zamestnanec sám sebe vedúcim zamestnancom nebol).
Nepriamy úmysel u poškodeného zamestnanca (tvrdený žalovaným) je vylúčený, keďže prácu z rebríka
vykonával 15 rokov bez pádu, a teda len ťažko možno konštatovať, že vedel, že porušením povinností
pri BOZP dôjde k pracovnému úrazu a že by s tým bol uzrozumený.

70. Súd u žalovaného ako zamestnávateľa ustálil vyššiu mieru zodpovednosti z dôvodu, že na porušenie
povinností zamestnávateľa je potrebné hľadieť prísnejšie, pretože je to on, kto je povinný zabezpečiť
bezpečné pracovné podmienky pre svojich zamestnancov vykonaním potrebných opatrení, ktoré
zo znaleckého dokazovania vyplynuli ako nevyhnutné. Zamestnávateľ dlhodobo trpel nebezpečným

spôsobom vykonávanú obsluhu strednej bunky z rebríka, pričom vedel, resp. musel vedieť, že zaužívaný
postup nie je bezpečný, o čom svedčí postupná montáž obslužných plošín. Ak by zamestnávateľ
svoje povinnosti dodržal, a po posúdení rizika vyplývajúceho z obsluhy strednej bunky túto vybavil
obslužnou plošinou alebo rebríkom so zaistenými koncami za účelom jeho stabilizácie a zabezpečil
samonavíjaciu kladku, o ktorú by sa upínal bezpečnostný postroj, k pracovnému úrazu by s najväčšou

pravdepodobnosťou vôbec neprišlo.

71. Porušenie povinností poškodeného zamestnanca je potrebné posudzovať miernejšie z dôvodu,
že pracovný postup, pri ktorom sa úraz stal, sa takým spôsobom vykonával dlhodobo, s vedomím
zamestnávateľa, a účinným prostriedkom, ktorým by sa poškodený zamestnanec ochránil pred

pracovným úrazom, by bolo iba odmietnutie výkonu práce. I keby poškodený zamestnanec použil
jednoduchý rebrík zaistený napr. podriadeným zamestnancom, nebola k dispozícii samonavíjacia
kladka, o ktorú by si upol bezpečnostný postroj, aby tak bol chránený pri výstupe a zostupe. Znamená
to, že ani v takom prípade by pracovný úraz nebol úplne vylúčený.72. Z vykonaného dokazovania teda dospel súd k záveru, že žalovaný ako zamestnávateľ sa
dopustil zavineného protiprávneho konania, ktoré bolo v priamej príčinnej súvislosti so vznikom úrazu

poškodeného zamestnanca, pričom zbaviť zodpovednosti sa žalovanému podarilo iba sčasti, a to
v rozsahu 25%. Stanovená miera zodpovednosti žalovaného ako zamestnávateľa v rozsahu 75%,
zodpovedajúca 25%-nej miere zavinenia aj samotného poškodeného zamestnanca na vzniku úrazu, je
podľa názoru súdu primeraná miere zistených porušení predpisov o bezpečnosti a ochrane zdravia pri
práci zo strany zamestnávateľa (pri namontovaní obslužnej plošiny by s najväčšou pravdepodobnosťou

k pracovnému úrazu neprišlo) s prihliadnutím na mieru zodpovednosti samotného zamestnanca (ani pri
dodržaní ním porušených ustanovení by nebol pracovný úraz vylúčený). Uvedenej miere zodpovednosti
zodpovedá nakoniec aj skutočnosť, že žalovaný ako zamestnávateľ porušil šesť ustanovení ZoBOPZ
(§ 6 ods. 1 písm. a), b), c), d), i), j)) kým poškodený zamestnanec dve (§12 ods. 2 písm. a), c) bod
1.), čo percentuálne pri porušení celkovo ôsmich ustanovení predstavuje u zamestnávateľa 75% a u
zamestnanca 25%.

73. V prejednávanej veci došlo k porušeniu právnych predpisov aj zo strany žalovaného ako
zamestnávateľa, a preto nie je možná jeho úplná liberácia (čo napokon uznal aj žalovaný tým, že
sa odvolal len čo do časti vyhovujúceho výroku prvého rozsudku a uznal mieru svojho zavinenia vo
výške 30%), ale žalovaný nesie z väčšej časti zodpovednosť za vznik pracovného úrazu, a tým aj

čiastočnú zodpovednosť za škodu vzniknutú výplatou dávok z nemocenského poistenia. Keďže súd
ustálil mieru zavinenia žalovaného pri vzniku škody pracovným úrazom v rozsahu 75%, žalovaný
zodpovedá za náhradu škody, ktorá žalobkyni vznikla vyplatením dávok za obdobie od 16.09.2012 do
04.09.2013 v rozsahu 75 %, čo zodpovedá sume 5.361,45 eura. Keďže na zaplatenie sumy 2.144,58
eura už bol žalovaný právoplatne zaviazaný prvým rozsudkom, súd vo výroku I. tohto rozsudku zaviazal

žalovaného na zaplatenie zostávajúcej časti sumy vo výške 3.216,87 eura. Nad sumu 5.361,45 eura,
ktorá zodpovedá 25 % - nej miere zavinenia poškodeného zamestnanca bola žaloba ako nedôvodná
právoplatne zamietnutá už v poradí prvým rozsudkom tunajšieho súdu.

74. Podľa § 232 ods. 2 a 3 CSP, ak súd uložil v rozsudku povinnosť plniť, rozsudok je vykonateľný

márnym uplynutím lehoty na plnenie, ak nie je ustanovené inak. (2) Lehota na plnenie je tri dni a plynie
od právoplatnosti rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu. (3)

75. Vzhľadom na výšku istiny, ku ktorej zaplateniu zaviazal súd žalovaného, určil súd žalovanému na
plnenie primeranú dlhšiu lehotu 15 dní od právoplatnosti rozsudku.

76. Predmetom rozhodovania v tomto uznesení zostala aj náhrada trov prvoinštančného, odvolacieho
a dovolacieho konania.

77. Podľa § 251 CSP, trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,

ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

78. Podľa § 255 ods. 1 a 2 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci. (1) Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí,
prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. (2)

79. Podľa § 262 ods. 1 a 2 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. (1) O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník. (2)

80. Podľa § 396 ods. 1 a 3 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie. (1) Ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci. (3)

81. Podľa § 453 ods. 1 a 3 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa primerane
použijú na dovolacie konanie. (1) Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu
alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o
trovách dovolacieho konania. (3)82. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

83. Podľa Čl. 4 ods. 1 a 2 CSP, ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na základe výslovného
ustanovenia tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo iného zákona, ktoré
upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci. (1) Ak takého
ustanovenia niet, súd prejedná a rozhodne právnu vec podľa normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám

zákonodarcom, a to s prihliadnutím na princípy všeobecnej spravodlivosti a princípy, na ktorých spočíva
tento zákon, tak, aby výsledkom bolo rozumné usporiadanie procesných vzťahov zohľadňujúce stav a
poznatky právnej náuky a ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít. (2)

84. O nároku na náhradu trov prvoinštančného konania vo vzťahu medzi stranami sporu rozhodol súd
podľa ustanovenia § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 2 CSP, keď žalobkyni bola zo sumy

7.148,60 eura priznaná suma 5.361,45 eura (2.144,58 eura v zmysle prvého rozsudku + 3.216,87 eura
v zmysle tohto rozsudku), z čoho vyplýva hrubý úspech žalobkyne 75% a hrubý úspech žalovaného
25%, a teda konečný čistý úspech žalobkyne je 50% (75 - 25). To v konečnom dôsledku znamená nárok
žalobkyne voči žalovanému na náhradu účelne vynaložených trov celého konania v rozsahu 50% trov
konania. Keďže však žalobkyni v prvoinštančnom konaní žiadne trovy nevznikli (od súdneho poplatku

je oslobodená; v konaní nebola zastúpená advokátom; v žalobe si nárok na náhradu trov konania ani
neuplatnila), pričom takúto situáciu CSP neupravuje, súd jej vo výroku II. rozsudku s poukazom na
ustanovenie čl. 4 ods. 2 CSP (princíp racionálneho zákonodarcu) nárok na náhradu trov konania voči
žalovanému nepriznal.

85. O nároku na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania vo vzťahu medzi stranami sporu
rozhodol súd podľa ustanovení § 396 ods. 3 CSP a § 453 ods. 3 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP, keď
žalovaný bol v odvolacom aj dovolacom konaní plne úspešný, a preto mu súd vo výroku III. rozsudku
priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania a dovolacieho konania v rozsahu
100%, keď v konaní nebol tvrdený a súd sám nezistil žiaden dôvod na aplikáciu ustanovenia § 257 CSP.

86. O nároku znaleckého ústavu na zaplatenie znalečného rozhodol súd podľa ustanovenia § 262 ods.
1 CSP v spojení s § 255 ods. 2 CSP, za použitia analogie legis v zmysle čl. 4 ods. 1 CSP, keď žalobkyni
bola zo sumy 7.148,60 eura priznaná suma 5.361,45 eura, z čoho vyplýva hrubý úspech žalobkyne
75% a hrubý úspech žalovaného 25%, čo predstavuje výsledok konania relevantný pre rozhodnutie o

nároku znaleckého ústavu, a to v zmysle neúspechu žalobkyne v konaní v rozsahu 25% a žalovaného v
rozsahu 75%. V takom rozsahu súd potom vo výrokoch IV. a V. rozsudku rozhodol o nároku na znalečné,
keď priznal znaleckému ústavu voči žalobkyni nárok na zaplatenie znalečného v rozsahu 75% súdom
priznaného znalečného a voči žalovanému nárok na zaplatenie znalečného v rozsahu 25% súdom
priznaného znalečného.

87. Pri rozhodovaní o nároku na znalečné pritom súd aplikoval rovnaké východiská ako pri rozhodovaní
o náhrade trov konania strán sporu, uvedené vyššie, t.j. pomer ich úspechu a neúspechu. Nebolo
pritom možné prihliadať na skutočnosť, že žalobkyňa je zo zákona oslobodená od súdnych poplatkov,
pretože od účinnosti CSP je možné prihliadať na oslobodenie strany od súdneho poplatku iba v prípade

ukladania povinnosti strane zložiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania (§ 253 ods. 2 CSP).
Zároveň súd nevidel dôvod na analogické použitie ustanovenia § 257 CSP (dôvody hodné osobitného
zreteľa), ktorého použitie je možné len vo výnimočných prípadoch.

88. Podporne súd poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Nitre sp.zn. 9Co/220/2016 zo dňa

18.07.2016, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej sa trov
konania vo vzťahu žalobcu a žalovaných v 1. a 2. rade a v časti týkajúcej sa trov konania štátu, v ktorého
odôvodnení odvolací súd uviedol, že „k argumentom žalobcu, že v danom konaní výška plnenia závisela
od znaleckého posudku, odvolací súd dodáva, že nový Civilný sporový poriadok, ktorý bolo potrebné
v zmysle § 470 ods. 1 na danú vec aplikovať, nemá ustanovenie zodpovedajúce pôvodnému ust. §

142 ods. 3 OSP (účinného do 01. 07. 2016 ....ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého
posudku). Správne preto súd prvej inštancie vychádzal vyslovene len z pomeru úspechu strán vo veci
(teraz § 235 ods. 1 CSP - pozn. súdu správne § 255 ...). Keďže podľa § 148 ods. 1 OSP (účinného do
30. 06. 2016) má štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania,ktoré platil a v napadnutom uznesení súd prvej inštancie rozhodoval aj o trovách štátu, v dôsledku
odvolania podaného v časti trov konania žalobcu a žalovaných v 1. a 2. rade, súd preskúmaval aj výrok
napadnutého uznesenia o trovách štátu, pričom vzhľadom k už uvedenému záveru odvolacieho súdu v

časti trov konania odvolací súd dospel k záveru, že aj v tejto časti je rozhodnutie súdu prvej inštancie
vecne správne, keďže kopíruje trovy konania účastníkov (R 34/1979), preto napadnuté uznesenie súdu
prvej inštancie aj v časti týkajúcej sa trov konania štátu ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP
potvrdil."

89. O výške náhrady trov odvolacieho a dovolacieho konania a o výške priznaného znalečného
(výroky III., IV. a V.) bude rozhodnuté v zmysle § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozhodnutia
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Protitomutorozsudkujemožnépodaťodvolanievlehotedo15dníododňajehodoručenianaOkresnom
súde Trnava (§ 355 ods. 1 CSP, § 357 písm. m) CSP).

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania, a síce ktorému súdu je určené, kto ho robí,
ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis, spisová značka konania (§ 127 ods. 1 CSP) uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje
za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné súdne rozhodnutie, oprávnený môže podať
návrh na výkon exekúcie podľa osobitného zákona (zák. č. 233/1995 Z.z.).