Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, July 20, 2021

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/101/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7114217046
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 07. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Galdunová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2021:7114217046.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Galdunovej a sudkýň

JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Moniky Koščovej v spore žalobcu: G. V., L.. X.X.XXXX, J. E. Y., P. XX,
zastúpeného Mgr. Valérom Podoľskim, advokátom so sídlom v Humennom, Námestie slobody 1, proti
žalovanej: W. G.Á., L.. XX.X.XXXX, P. J. E. T., Š. XX, zast. AK MARIÁN VOJČÍK s.r.o., so sídlom
v Košiciach, Jazmínová 1, adresa pre doručovanie Orlia 4, Košice, o neúčinnosť právneho úkonu, o
odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 19. februára 2020 sp.zn. 19C 193/2014

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok Okresného súdu Košice I zo dňa 19. februára 2020 č.k. 19C 193/2014-464.

Žalovaná má proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej len súd prvej inštancie alebo len súd) rozsudkom zo dňa 19. februára
2020 č.k. 19C 193/2014-464 žalobu zamietol (výrok I.) a žalovanej vo vzťahu k žalobcovi priznal náhradu
trov konania, vrátane trov odvolacieho konania v celom rozsahu (výrok II.).

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanej určenia, že darovacia zmluva
V-2583/2014, na základe ktorej O. Š. previedol na žalovanú spoluvlastnícky podiel 1 k nehnuteľnostiam,
a to pozemku parcela registra „C“ č. 4697/48 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 519 m2 a stavbe -

rodinný dom súp. č. 790, zapísaných na LV č. XXXX, katastrálne územie P., M. T. - X., M. T. W., je voči
žalobcovi právne neúčinná. Svoj nárok skutkovo a právne v žalobe odôvodnil tým, že právoplatným a
vykonateľným platobným rozkazom Okresného súdu Košice II č. k. 28Ro/155/2013 zo dňa 6.6.2013 boli
I.. O. Š., L.. X.X.XXXX S. I. Š.W., L.. XX.X.XXXX ako odporcovia v 1. a v 2. rade voči navrhovateľovi (v
tomtokonanížalobcovi)spoločneanerozdielnezaviazanínaúhradu31.534,22EUR,úrokuzomeškania
vo výške 9,5 % ročne zo sumy 31.534,22 EUR od 2.10.2011 do zaplatenia, trov konania v celkovej výške
2.846,70 EUR. Dlžníci však neuhradili žalobcovu pohľadávku. Žalobca sa dozvedel, že hoci mu jeho

pohľadávka nebola uhradená, jeden z dlžníkov I.. O. Š. uzatvoril dňa 24.4.2014 so žalovanou darovaciu
zmluvu s povolením vkladu pod V-2583/2014, ktorou na žalovanú previedol svoj spoluvlastnícky podiel
vo výške 1 na nehnuteľnostiach nachádzajúcich sa v kat. území P., M. T. - X., zapísaných na LV č.
XXXX, a to: pozemok - parc. č. 4697/48, zastavané plochy a nádvoria o výmere 519 m2 a stavba
- rodinný dom, súp. č. 790, postavenú na parc. č. 4697/48. Dlžník uzavrel darovaciu zmluvu, ktorou
previedol svoj podiel na nehnuteľnostiach špecifikovaných v bode 2 žaloby na žalovanú (blízku osobu
- sestru) s úmyslom ukrátiť, resp. zmariť uspokojenie žalobcu, teda veriteľa pohľadávky špecifikovanej

v bode 1 tejto žaloby. K prevodu predmetného spoluvlastníckeho podielu došlo v čase, keď uvedená
pohľadávka bola nielen súdne vymáhateľná, ale dokonca už aj súdom priznaná, a teda exekučne
vymáhateľná. Hore špecifikovaným konaním sa dlžník bezprostredne po nadobudnutí právoplatnosti a
vykonateľnosti platobného rozkazu vehementne snažil zbaviť svojho majetku, resp. sa svojho majetkunapokon aj zbavil. Je zrejmé, že dlžník previedol svoj majetok darovacou zmluvou na svoju sestru, a
tým sa úmyselne snažil vyhnúť uspokojeniu veriteľa. Súčasne odcitoval ust. § 42a ods. 1, ods. 2, ods.
3 OZ a § 116 OZ.

3. Súd vec právne posúdil podľa § 42a ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, pričom sa riadil aj závermi
a pokynmi Krajského súdu v Košiciach vyjadrenými v uznesení zo dňa 29.3.2019 sp.zn. 6Co 137/2018
(ktorým bol zrušený skorší rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 10.11.2017). Predmetom konania je
určenieneúčinnostidarovacejzmluvyakobezodplatnejzmluvy,ktorúurobilvposledných3rokochdlžník

žalobcu- p. Róbert Šanta, so svojou sestrou - žalovanou, teda blízkou osobou.

4. V konaní nebolo sporným, že Róbert Šanta predmetnú nehnuteľnosť ( s určenou hodnotou 131.140
eur) nadobudol rovným dielom spolu so žalovanou čo do podielu poručiteľa (ako bezpodielového
spoluvlastníka nehnuteľnosti spolu s poz. manželkou), teda každý v 1 -ici bez povinnosti výplaty
dedičského podielu ustupujúcej spoludedičke, v dedičskom konaní OS Košice II vedenom pod sp. zn.

24D/140/2012 po svojom neb. otcovi, a to spolu s ďalším majetkom uvedeným v bodoch 4/ až 13/
Osvedčenia o dedičstve sp. zn. 24D/140/2012 zo dňa 10.5.2012 so stanovenou hodnotou cca 14.285
EUR. Na základe toho predmetná nehnuteľnosť bola zapísaná na C. Š. so spoluvlastníckym podielom
1 (ako pozostalá manželka, ktorej predmetná nehnuteľnosť predtým patrila jej a jej neb. manželovi do
BSM), na žalovanú so spoluvlastníckym podielom 1 a na O. Š. so spoluvlastníckym podielom 1. Nebolo

tiež sporným, že Darovacia zmluva bola podaná na zavkladovanie do katastra dňa 17.3.2014, pričom
vklad do KN bol povolený dňa 24.4.2014 a tiež, že platobným rozkazom Okresného súdu Košice II sp.
zn. 28Ro/155/2013 zo dňa 6.6.2013 boli I.. O. Š., L.. X.X.XXXX S. I. Š., L.. XX.X.XXXX ako odporcovia
v 1. a v 2. rade voči navrhovateľovi (v tomto konaní žalobcovi) spoločne a nerozdielne zaviazaní na
úhradu 31.534,22 EUR, úroku z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 31.534,22 EUR od 2.10.2011

do zaplatenia, trov konania v celkovej výške 2.846,70 EUR, pričom predmetný platobný rozkaz bol I.. O.
Š. doručený dňa 24.2.2014, odpor voči nemu podaný nebol a platobný rozkaz nadobudol právoplatnosť
dňa 12.3.2014.

5. Súd poukázal na základnú charakteristiku inštitútu odporovateľnosti a podmienky, ktoré pre úspešnosť

takejto žaloby musia byť splnené súčasne, a to na strane dlžníka úmysel ukrátiť svojho veriteľa a
na strane druhej známosť (vedomosť) tohto úmyslu. V prípade urobenia právneho úkonu s blízkymi
osobami dlžníka sa dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa predpokladá a v tomto prípade ( na rozdiel od
prípadu, kedy právny úkon nebol urobený medzi blízkymi osobami ) sa osoba blízka dlžníkovi musí
brániť nielen tvrdením, že o úmysle dlžníka ukrátiť odporovaným právnym úkonom veriteľa nevedela a

ani nemohla vedieť, ale aj tvrdením a preukázaním toho, že o tomto úmysle nevedela a ani nemohla
vedieť, hoci vyvinula starostlivosť na spoznanie tohto úmyslu dlžníka a išlo o náležitú starostlivosť.
Vynaloženie náležitej starostlivosti predpokladá, že osoba blízka dlžníkovi vykonala so zreteľom na
okolnosti prípadu a s prihliadnutím na obsah právneho úkonu dlžníka takú činnosť ( aktivitu ), aby úmysel
muselarozpoznať.Pokiaľbybolipochybnostiotejtovedomostiblízkejosoby,bolobymožnésúspechom

odporovať právnemu úkonu. Ďalšou podmienkou úspešnosti takejto žaloby je splnenie podmienky, že
dlžníkove právne úkony ukracujú uspokojenie žalobcovej vymáhateľnej pohľadávky, keď súčasne platí,
že zmenšenie dlžníkovho majetku v dôsledku určitého právneho úkonu nie je dôvodom neúčinnosti
tohto úkonu, ak aj takto zmenšený dlžníkov majetok stačí na uspokojenie veriteľovej vymáhateľnej
pohľadávky.

6. Po vrátení veci súdu prvej inštancie bolo na návrh strán sporu doplnené dokazovanie najmä o
správu súdneho exekútora o stave exekúcie, o opätovný výsluch I.. O. Š., o stanovenie trhovej hodnoty
nehnuteľností spoločnosťou VRK plus real s.r.o., o znalecký posudok č. 10/2016 vypracovaný pre účely
exekučného konania a o stanovenie trhovej hodnoty nehnuteľností spoločnosťou RK reality s.r.o.

7. Súd konštatoval, že po doplnení dokazovania posudzoval, či v danom prípade došlo k ukráteniu
uspokojeniavymáhateľnejpohľadávkyžalobcuačižalovanávčaseuzatvoreniaprávnehoúkonudlžníka
predpokladaný úmysel ukrátiť veriteľa nemohla rozpoznať aj pri náležitej starostlivosti. Uvedené súd
posudzoval nielen jednotlivo, ale tiež vo vzájomných súvislostiach a v zmysle pokynu odvolacieho súdu

obranu žalovanej hodnotil jednak vo vzťahu k jej vedomosti o tom, či dlh bol v tom čase už v časti
uhradený(čiužjejbratom,aleboďalšímzdlžníkov)ajejvedomostiosumáreostatnéhomajetkuRóberta
Šantu vrátane hodnoty obchodného podielu spoločnosti Santa Join, s.r.o..8. Mal za to, že žalovaná logickým spôsobom vysvetlila, že potom, čo jej otec náhle zomrel 4.2.2012,
hoci jej brat navrhoval, aby si v rámci dedičského konania zobrala jeho spoluvlastnícky podiel na dome,
nechcela a vôbec nemala záujem túto záležitosť v dedičskom konaní riešiť, pretože smrť jej otca ju

zaskočila (v tej dobe mala pol ročnú dcérku, takže mala úplne iné starosti, aby riešila takýmto spôsobom
záležitosť domu). Navyše žalovaná v čase dedičského konania mala vlastné iné starosti, bola matkou
pol ročného dieťaťa, preto nad možnosťou riešiť túto záležitosť práve v dedičskom konaní, neuvažovala.
Neskôr, teda v dobe, keď spolu s mamou a s bratom boli podielovými spoluvlastníkmi predmetného
domu, uvažovala, čo bude s vlastníctvom k domu a vôbec s domom, ktorý si vyžadoval tiež investície.

Rozprávala sa o tom so svojou mamou aj bratom a všetci dospeli k záveru, že riešením by mohlo
byť to, že dom v konečnom dôsledku zostane jej a jej rodine, a preto krokom na to, aby sa neskôr k
tomuto dopracovali, bolo práve darovanie spoluvlastníckeho podielu z brata na jej osobu. Rozhodnutie,
že brat jej daruje časť svojho spoluvlastníckeho podielu nebolo rozhodnutím spontánnym, išlo o určitý
proces. Podľa súdu prvej inštancie uvedené korešponduje tiež s výpoveďou svedka Róberta Šantu -
brata žalovanej, ktorý potvrdil, že už v rámci dedičského konania navrhol, aby jeho spoluvlastnícky

podiel na dome prevzala na seba, avšak v tej dobe s tým ešte nesúhlasila, hoci sa súčasne počítalo s
tým, že do budúcna bude celý dom patriť jej (jej rodine) s odôvodnením, že žalovaná ako jeho sestra
už mala založenú rodinu, mala malé dieťa na rozdiel od neho, ktorý bol sám, nemal rodinu, súčasne
nemal peniaze na investovanie do domu a teda bolo iba otázkou času, kedy prevezme jeho sestra jeho
spoluvlastnícky podiel na dome. Tiež zo svedeckej výpovede C.. C. Š. - matky žalovanej vyplýva, že

spoluvlastnícky podiel I.. O. Š., t.j. jej syna na žalovanú nebol riešený v dedičskom konaní z dôvodu,
že smrť jej manžela ich dosť zaskočila a riešiť dom v tej dobe nepovažovali za potrebné. Svedkyňa
potvrdila, že neskôr začali spoločne uvažovať o konkrétnom riešení ako to bude ďalej s domom, pričom
sa dohodli, že žalovaná sa presťahuje spolu s rodinou do domu, teda ku nej, aby sa mohla o ňu starať,
ale tiež o dom, ktorý začínal chátrať a bolo potrebné do neho investovať. Ďalším dôvodom bolo, že dcéra

už v tej dobe mala svoju vlastnú rodinu, je vydatá, je na tom finančne lepšie ako jej syn, ktorý nemá stále
zamestnanie, pričom o záležitosti domu nemal jej syn záujem.

9. Ďalej súd v odôvodnení upriamil pozornosť na výpoveď žalovanej, ktorá uviedla, že v tej dobe, keď
uvažovala o tom, že sa stane vlastníčkou spoluvlastníckeho podielu svojho brata, začala sa informovať

u brata, ako je to s jeho finančnou situáciou, keďže mala nejaké poznatky o tom, že má nejaké
finančné problémy a vtedy získala tiež poznatok o predmetnom záväzku, avšak s vedomosťou o tom,
že dlžníkom tohto záväzku nie je výlučne jej brat, ale že ide o dvoch dlžníkov, pretože popri jej bratovi
dlžným na predmetnom záväzku bol tiež pán Š., ktorého registrovala a o ktorom vedela dokonca, že
je v príbuzenskom pomere k veriteľovi. Na situáciu svojho brata sa informovala tiež u jeho známych,

priateľov, pričom nedostala od nich žiadnu informáciu o tom, žeby niektorému z nich niečo dlhoval.
Pre zistenie finančnej a majetkovej situácie svojho brata sa tiež obrátila na svojich známych a pri tej
príležitosti sa dozvedela tiež o dlhu konkrétne vo vzťahu k pánovi V., o ktorom záväzku síce od brata
vedela, avšak nie s konkrétnou informáciou o tom, že veriteľom je konkrétne pán V.. V súvislosti s
predmetným záväzkom jej brata a pána Š. tiež mala vedomosť o tom, že jej brat vyplatil Šiňanskému

sumu 10.000 EUR na poníženie dlhu. Žalovaná mala vedomosť o tom, koľko činila dlžoba v korunách,
avšak súčasne si bola vedomá toho, že na úhradu dlžoby sú jednak dvaja dlžníci, jednak, že dlžoba
bola ponížená o 10.000 EUR a jednak, že jej brat vlastní tiež iný majetok, ktorý by na úhradu dlžoby
postačoval,pretoževdedičskomkonaníponeb.otcovijejbratzdedilokrempodielunadometiežmajetok
v stanovenej hodnote cca 14.285 EUR. Okrem toho mala v tom čase vedomosť o tom, že jej brat má

založenú obchodnú spoločnosť Santa Join s.r.o., ktorého obchodný podiel predstavoval hodnotu 3.319
EUR a tiež že jej brat vlastnil motorové vozidlo Ford Focus v hodnote minimálne 7.000 EUR. Súd
na základe uvedeného uzavrel, že v čase realizovaného darovania žalovaná mala poznatok o tom, že
ostatný majetok jej brata bude postačovať na uspokojenie pohľadávky veriteľa voči jej bratovi, pretože
v konečnom dôsledku, ako vyplýva z vyššie uvedeného, uvažovala o dlhu brata vo výške cca 16.000

EUR v porovnaní s jeho ostatným majetkom spolu vo výške cca 25.000 EUR.

10. V kontexte uvedeného súd uviedol, že žalobca síce rozporoval žalovanou ustálenú hodnotu
ostatného majetku I.. Š., v konečnom dôsledku sám nepreukázal, žeby táto bola v inej výške. K
uvedenému súd uvádza nasledovné. Žalobca v konaní poukázal na Znalecký posudok č. 10/2016

vypracovaný znalcom W.. C.. E., ktorý bol vypracovaný pre exekučné konanie EX 96/14. Predmetom
tohto posudku bolo stanovenie všeobecnej hodnoty pozemkov zapísaných na LV č. XXX,XXX S.
XXX, k.územie T., konkrétne ku dňu jeho vypracovania, t.j. k decembru 2016. Z uvedeného vyplýva,
že posudok neohodnotil celý majetok p. Šantu do úvahy pripadajúci, a že stanovenie tejto hodnotynespadá pod rozhodnú dobu. Ďalej poukázal na rozhodnutie Okresného súdu Košice II zo dňa 2.5.2017,
sp. zn. 49Er/1366/2014, ktorým bol udelený príklep na dražbe na nehnuteľnosti zapísané na LV č.
XXX, XXX S. Č.. XXX , kat. územie T.. K tomuto dokladu súd poukázal na bod 34. odôvodnenia

zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu ( 6Co 137/2018 ), podľa ktorého poukaz na to, v akej výške boli
speňaženénehnuteľnostivovlastníctvedlžníkanáslednevexekučnomkonaníniejerelevantný.Žalobca
poukázal tiež na znenie zákona č. 582/2004 Z.z., resp. jeho prílohy, podľa ktorej hodnota predmetných
nehnuteľností, teda trvalých trávnatých porastov je maximálne 10 centov za m2, čo je 1/6 z ceny určenej
realitnými kanceláriami. V tejto súvislosti súd prisvedčil obrane protistrany spočívajúcej v tom, že ide o

úradnú cenu, ktorá navyše je stanovená pre účely a potreby výpočtu miestnej dane, na rozdiel od trhovej
ceny, ktorá je relevantná v prejednávnom prípade.

11. Pokiaľ ide o stanovenie trhovej hodnoty nehnuteľností realitnými kanceláriami, súd považoval za
dôvodnú námietku žalobcu o tom, že ocenenie z roku 2019, teda doby odlišnej od rozhodnej doby,
nie je relevantný dôkaz; vo vzťahu k oceneniu pre rozhodnú dobu 2014 (obchodnou spoločnosťou RK

REALITY s.r.o.). Zároveň ale konštatoval, že žalobca síce vzniesol určité námietky, no sám nedoložil
do konania ocenenie, ktoré by spochybnilo správnosť týchto záverov. Pokiaľ žalobca spochybňoval
"erudovanosť" realitnej kancelárie z dôvodu, že táto je na trhu jeden až dva roky, súd túto námietku
neuznal, hodnotiac to ako účelovú obranu bez konkrétnych relevantných údajov spochybňujúcich
odbornosť tejto realitnej kancelárie, navyše obchodná spoločnosť RK REALITY s.r.o. je zapísaná v

obchodnom registri už od januára 2013 ( t.j. pôsobí na trhu už sedem rokov ).

12. Na základe uvedeného súd uzavrel, že žalobca na strane jednej v zásade spochybňoval tvrdenia a
dôkazy žalovanej ohľadne výšky hodnoty ostatného majetku brata žalovanej v rozhodnej dobe, súčasne
do konania sám nedoložil žiaden relevantný dôkaz spochybňujúci takýmto spôsobom (t.j. žalovanou)

ustálenú výšku hodnoty ostatného majetku brata žalovanej v rozhodnej dobe. Pokiaľ žalobca navrhol
v konaní nariadenie znaleckého dokazovania na ocenenie všetkých nehnuteľností, súd predmetnému
návrhu nevyhovel s odôvodnením, že žalobca ( jeho zástupca ) tento návrh nepodal včas (návrh bol
podaný až na pojednávaní konanom dňa 17.1.2020), hoci žalobcovi nič nebránilo podať tento návrh už
skôr a tiež z dôvodu, že žalobcovi nič nebránilo predložiť do konania súkromný znalecký posudok. V

tejto súvislosti súd poukázal na to, že súd vykonáva dokazovanie výlučne na návrhy strán sporu, pričom
podľa čl. 8 CSP strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a
podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti. Zdôraznil, že podľa ust. §
153 ods. 1 CSP strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
včas s tým, že prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak

ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť
konania.

13. K hodnote obchodného podielu súd uviedol, že žalobca síce poukázal na stanovisko súdneho
exekútora, podľa ktorého podiel v spoločnosti je nepredajný, firma je predĺžená, od roku 2011 spoločnosť

nepodala daňové priznanie, súdu však nebolo jasné, na základe čoho exekútor zhodnotil nepredajnosť
obchodného podielu spoločnosti. Zároveň súd zdôraznil, že relevantným je stanovenie hodnoty
obchodného podielu v roku 2014. Pokiaľ v tejto súvislosti žalobca preukazoval, že spoločnosť v roku
2011vykazovalastratunazisku,resp.nulovýzisk,súdupriamilpozornosťnato,žehodnotaobchodného
podielu je kategóriou odlišnou od výšky zisku obchodnej spoločnosti, a preto obchodný podiel nemožno

stotožňovať so ziskom. K hodnote motorového vozidla sa žalobca nevyjadril vôbec a pokiaľ ide o
stanovenie všeobecnej hodnoty ostatného majetku JUDr. Šantu v dedičskom konaní, žalobca konečnú
sumu takto určenú nerozporoval.

14. Na základe týchto úvah súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaná síce prijala dar od svojho

brata v podobe spoluvlastníckeho podielu na dome v čase, kedy jej brat ako jeden z dlžníkov prevzal
platobný rozkaz, ktorým bol zaviazaný voči žalobcovi zaplatiť peňažný dlh, nešlo však o spontánne
rozhodnutie,aleovýsledokpredchádzajúcedlhodobéhoprocesuúvahotom,žebytakžalovanániekedy
v budúcnosti urobila. Žalovaná sa nad okolnosťou, že prevezme spoluvlastnícky podiel svojho brata na
dome, nemala dôvod pozastavovať, pretože ona na rozdiel od svojho brata už mala založenú rodinu,

mala stály príjem, mala záujem vložiť do domu finančné prostriedky na jeho investíciu a doopatrovať
matku, dovtedy spoluvlastniacu predmetný dom a súčasne dovtedy žijúcu v predmetnom dome. Na
zavŕšení procesu úvah o tom, čo bude ďalej s domom, sa podieľali nielen žalovaná s bratom, ale tiež
ich matka, pretože predmetné darovanie, ktoré síce bolo dvojstranným právnym úkonom, súčasne bolovýsledkomdohodynielenžalovanejajejbrata,aletiežichmatky,ktorátaktiežvnímalacelúzáležitosťtak,
že jej syn, na rozdiel od jej dcéry, nemá stály príjem a vlastne o dom a o investovanie doň v budúcnosti
nemá záujem.

15. Súd zároveň dospel k záveru, že žalovaná sa v čase predchádzajúcom darovaniu informovala o
prípadných záväzkoch svojho brata nielen vo vzťahu k osobám, s ktorými jej brat prichádzal v tej dobe
do kontaktu, ale tiež oslovila svojich známych, cez ktorých získala vedomosť tiež o konkrétnom dlhu
voči veriteľovi p. V., súčasne sa na záväzky brata pýtala od neho samého. Žalovaná na základe tejto

ňou vyvinutej aktivity získala vedomosť nielen o výške priznaného dlhu voči žalobcovi, ale tiež o tom,
že v danej veci išlo o dvoch dlžníkov, a že v čase darovania tento dlh mal byť ponížený zo strany jej
brata o sumu 10.000 EUR, a teda, že v konečnom dôsledku dlh na jej brata pripadol v sume cca 16.000
EUR bez príslušenstva, ktorý by jej brat vedel pokryť svojim ostatným majetkom v hodnote cca 25.000
EUR. Podľa súdu prvej inštancie zistené následne odôvodňuje právny záver o tom, že žalovaná (ako
blízka osoba k dlžníkovi I.. Š.) preukázala, že o úmysle svojho brata ukrátiť predmetným darovaním

veriteľa (ktorý sa v tomto prípade predpokladá) nevedela a ani nemohla vedieť, hoci vyvinula náležitú
starostlivosť na spoznanie tohto úmyslu. Takýto právny záver súdu predstavuje nenaplnenie jednej zo
zákonných podmienok úspešnosti predmetnej žaloby (a to súčasne hoci aj za prípadnej konštatácie
naplnenia ďalších zákonných podmienok pre určenie právnej odporovateľnosti predmetného právneho
úkonu), na základe čoho súd predmetnú žalobu zamietol ako nedôvodnú.

16. Výrok o náhrade trov konania sa opiera o ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 262 ods. 1 CSP s
tým, že nakoľko žalovaná mala v konaní (vrátane predchádzajúceho odvolacieho konania) plný úspech,
súd jej priznal náhradu trov konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania v jej peňažnom
vyjadrení bude rozhodnuté po právoplatnosti predmetného rozhodnutia samostatným uznesením (§ 262

ods. 2 CSP).

17. Proti uvedenému rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods.
1 písm. b/, d/, e/, f/ a h/ CSP a navrhol, aby Krajský súd v Košiciach napadnutý rozsudok zrušil alebo,
aby ho zmenil tak, že žalobe vyhovie a prizná mu náhradu trov konania.

18. Namietal záver súdu o tom, že žalovaná logickým spôsobom vysvetlila, prečo neriešila nadobudnutie
spoluvlastníckeho podielu od brata už v rámci dedičského konania, ale až následne darovacou zmluvou,
pričom namietal, že súd nevykonal objektívne, resp. nezaujaté dokazovanie a vychádzal iba z výpovede
žalovanej a jej brata I.. Š., ktorý je plne zaujatým svedkom. Opakovane poukázala na to, že k

darovaniu došlo dňa 17.3.2014 (návrh na vklad vlastníckeho práva), teda len 5 dní po právoplatnosti
a vykonateľnosti platobného rozkazu zo dňa 6.6.2013 č.k. 28Ro 155/2013. Za nelogické považuje aj
tvrdenie žalovanej, že pri predmetnom darovaní chcela dať do poriadku záležitosti okolo domu, keďže
zároveň nedošlo aj k darovaniu spoluvlastníckeho podielu matky žalovanej vo výške 1/2 (a v tom čase
sa mala vysťahovať z domu a byť umiestnená do bytu). Uviedol, že k prevodu spoluvlastníckeho podielu

matky žalovanej na žalovanú došlo darovacou zmluvou až v roku 2016 po začatí predmetného súdneho
konania. Odvolateľ má za to, že žalovaná sama preukázala naplnenie podmienok ustanovení § 42a
OZ vo svojom vyjadrení zo dňa 9.1.2015 k žalobe, ktoré písal jej pôvodný právny zástupca I.. I. D..
Až po zmene právneho zástupcu žalovaná začala popierať skutočnosti uvedené v tomto vyjadrení,
pričom I.. D.Ó. potvrdil v liste zo dňa 8.5.2015, že prichádza do úvahy mimosúdna dohoda. Žalobca

poukázal na svoje vyjadrenie zo dňa 1.2.2018 k odvolaniu žalovanej zo dňa 12.1.2018 a vyjadrenie zo
dňa 9.3.2017 k podaniu žalovanej zo dňa 21.2.2017, ako aj na svoje ostatné písomné a ústne vyjadrenia.
Ďalej žalobca poukázal na vyjadrenie I.. Š. vo vzťahu k solventnosti firmy Santa Join s.r.o. kde uviedol,
že táto je nefunkčná a žalobca dokladoval, že táto firma je predĺžená a má neuhradené záväzky voči
štátu, na ktorú skutočnosť súd prvej inštancie podľa žalobcu vôbec neprihliadol. Odvolateľ namieta

„bagatelizovanie“výsledkovexekučnéhokonania,resp.výťažokpredajapredmetnýchspoluvlastníckych
podielov na nehnuteľnostiach dlžníka a poukazuje na to, že ani jedno z ocenení pozemkov realitnými
kanceláriami (ani v dedičskom konaní), nie je vyhotovené k dátumu 17.3.2014, t.j. k dátumu podania
návrhu na vklad sporného prevodu spoluvlastníckeho podielu na nehnuteľnostiach, pričom ceny určené
realitnou kanceláriou RK Reality s.r.o. sú všeobecne stanovené k roku 2014, a nie ku konkrétnemu

dátumu roku 2014 (má za to, že ceny sa menili aj v priebehu kalendárneho roka 2014). Ďalej žalobca
poukázal na tú skutočnosť, že žalovaná mu oneskorene (tri dni pred pojednávaním konaním dňa
17.1.2020) v rozpore s pokynom súdu (ktorý jej uložil povinnosť doručiť žalobcovi listiny v krátkej lehote)
doručila listiny - stanovisko realitných kancelárií vzťahujúce sa na ohodnotenie predmetných podielovna nehnuteľnostiach. Zároveň namietal postup súdu, ktorý na uvedenom pojednávaní dňa 17.1.2020
nevyhovel návrhu žalobcu na vykonanie znaleckého dokazovania. Súd prvej inštancie napriek jasnému
usmerneniu v zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu nenariadil dokazovanie na určenie nespornej

hodnoty podielov na pozemkoch I.. Š., v dôsledku čoho sa podľa žalobcu zrušujúce uznesenie úplne
minulo účelu. Podľa žalobcu pri hodnotení ceny podielov pozemkov bolo potrebné zohľadniť, že sa
jednalo o spoluvlastnícke podiely, zohľadniť lokalitu, bonitu pozemkov, čo je potrebné podrobnejšie riešiť
na odbornej úrovni, teda znaleckým posudkom. Žalobca pritom vychádza z úvahy, že nie je na ňom
dôkazné bremeno, pokiaľ ide o preukázanie majetkových pomerov I.. Š. v čase sporného darovania,

ale na žalovanej, či mal dosť iného majetku na uspokojenie žalobcu ako veriteľa, preto sa nestotožnil
s konštatovaním súdu, ktorý dôkazné bremeno „ presunul“ na žalobcu. Odvolateľ považuje napadnutý
rozsudok za svojvoľný a arbitrárny poškodzujúci žalobcu, ktorý ani po 6 rokoch trvajúcej exekúcii a 6-
ročnom súdnom spore nevymohol svoj peňažný nárok.

19. K podanému odvolaniu sa žalovaná vyjadrila písomne a navrhla, aby odvolací súd rozsudok

súdu prvej inštancie ako vecne správny a zákonný potvrdil a priznal jej náhradu trov konania (na
súde prvej inštancie aj odvolacieho konania) v plnom rozsahu. Má za to, že rozsudok vychádza z
náležite zisteného skutkového stavu, ktorý bol správne právne posúdený, pričom rozsudok je náležite
odôvodnený, je zákonný a v neposlednom rade spravodlivý. Odvolanie podľa nej neobsahuje také
skutkové a právne zdôvodnenie, ktoré by smerovalo k spochybneniu správnosti postupu súdu prvej

inštancie, resp. spochybneniu zisteného skutkového stavu a jeho právneho posúdenia. Žalovaná k
námietkam žalobcu poukázala na svoj aktívny postoj v konaní, argumenty a predložené dôkazy vo
vzťahu k preukázaniu ňou tvrdených skutočností, t.j. že I.. Š. mal dostatočný majetok na úhradu jeho
záväzkov ako aj na preukázanie skutočnosti, že sa všemožne starala a urobila všetko preto, aby
získala dostatok informácií na posúdenie tejto skutočnosti. Tvrdenie odvolateľa o zaujatosť konajúceho

súdu prvej inštancie voči žalobcovi považuje žalovaná za nepochopiteľné a ničím nepodložené, pričom
žalobca považuje za nestranný a zákonný postup konajúceho súdu len v prípade ak je rozhodnuté v
jeho prospech.

20. Zdôraznila, že vysvetlenie žalovanej, prečo neriešila nadobudnutie spoluvlastníckeho podielu na

nehnuteľnosti v rámci dedičského konania bolo potvrdené nielen svedkom I.. Š., ale aj jej matkou, pričom
týmto svedkom mal žalobca možnosť klásť otázky, ktorými mohol spochybniť ich objektívnosť, avšak v
konaní nebolo preukázané, že by títo svedkovia boli neobjektívni. K ďalším námietkam poukázala na
to, že ona sama nemala možnosť vynucovať si dar od vlastnej matky len preto, že by to bolo logické
z pohľadu žalobcu, takéto rozhodnutie záviselo od vôle jej matky, a do tohto procesu vstúpili aj rôzne

iné faktory. K poukazu na vyjadrenie predchádzajúceho právneho zástupcu JUDr. Saba opakovane
uviedla, že toto vyjadrenie spísal bez konzultácie s ňou a odkázala na svoje skoršie vyjadrenia, ako
aj stanovisko JUDr. Saba. K nevypočutiu p. Š. žalovaná zdôraznila, že v zmysle platného CSP majú
sporové strany predkladať tvrdenia a k nim náležité dôkazy a nie je úlohou súdu, aby sám iniciatívne
vyhľadával a vykonával dôkazy. K hodnote podielu v spoločnosti Santa Join s.r.o. zdôraznila, že

nefunkčnosť spoločnosti v roku 2018 neznamená, že takou bola spoločnosť aj v roku 2014 a zároveň to
neznamená,ženemalamajetokažalovanoutvrdenúhodnotupozostávajúcuzosplatenéhoobchodného
podielu a majetku - osobného motorového vozidla. Ani existencia záväzku neznamená, že spoločnosť,
resp. obchodný podiel v nej nemá hodnotu. Za nedôvodné žalovaná považuje aj tvrdenie žalobcu
o tom, že súd prvej inštancie nezdôvodnil, prečo nebral do úvahy znaleckú hodnotu predmetných

spoluvlastníckych podielov, ale trhovú hodnotu pozemku, nakoľko k tejto otázke sa konajúci súd riadne
vyjadril v bode 22 rozsudku. K tvrdenému nedostatku času žalobcu na vyjadrenie k otázke hodnoty
podielov na nehnuteľnostiach žalovaná poukázala na obsah zápisnice z pojednávania zo dňa 17.1.2020
z ktorej vyplýva, že právny zástupca žalobcu predniesol svoju reakciu a neuviedol žiadne námietky,
týkajúce sa nedostatku času na oboznámenie listinných dôkazov. Zároveň upriamila pozornosť na to,

že žalobcovi nič nebránilo v tom, aby si sám v priebehu konania nechal vystaviť ocenenie predmetných
nehnuteľností inými realitnými kanceláriami, najmä, keď minimálne od pojednávania konaného dňa
8.11.2019vedel,žežalovanávkonanípredložíoceneniepredmetnýchnehnuteľnostízostranyrealitných
kancelárií. Žalobca bol v tomto smere pasívny, preto jeho tvrdenia o nedostatku času nie je možné
akceptovať. K námietke ne(vykonania) znaleckého dokazovania žalovaná má za to, že žalobca si

mohol dať vypracovať sám súkromný znalecký posudok, kde bol rovnako pasívny. V tejto súvislosti
poukázala na zmenu procesného predpisu, keď v novom Civilnom sporovom poriadku došlo k posilneniu
dispozičného princípu, princípu kontradiktórnosti konania a zásady formálnej pravdy. V ich dôsledku
zodpovednosťzavýsledoksporuležínastranáchsporu,pričomkaždázostránjepovinnániesťbremenotvrdenia a dôkazné bremeno ohľadom tých skutkových okolností, ktorých existencia predurčuje jej výhru
v súdnom spore. Pokiaľ sa žalobca snažil ocenenie nehnuteľnosti realitnými kanceláriami spochybniť
tým, že mali byť výsledkom dobrých vzťahov právneho zástupcu žalovanej s nejakým zástupcom

uvedených realitných kancelárií, žalovaná sa voči tomuto ohradila a zdôraznila, že nepozná (ona ani
právny zástupca) majiteľov, štatutárnych zástupcov ani realitných maklérov týchto kancelárii. Pri týchto
hodnoteniach bola zohľadnená aj žalobcom namietaná skutočnosť, a to, že sa jedná o podielové
spoluvlastníctvo k predmetným pozemkom čo vyplývalo z listov vlastníctva na základe, ktorých boli
ocenenia vypracované.

21. Žalobca v odvolacej replike opakovane vyjadril názor o otáznikoch nad vierohodnosťou výpovede
matky žalovanej, spochybnil tvrdenia žalovanej a poukázal na vyjadrenie I.. D.. Uviedol, že žalovaná aj
I.. Š. vo svojich výpovediach potvrdili, že v čase sporného darovania žalovaná vedela o záväzku I.. Š.
voči žalobcovi. Poukázal na výšku záväzku 40 000,- € (istina s príslušenstvom), pričom sa jednalo o
solidárny záväzok a spochybnil, že by výška hodnoty majetku I.. Š. postačovala na jeho krytie. Žalobca

tvrdí, že nemal možnosť dať vypracovať súkromný znalecký posudok nakoľko nemá k posudzovaným
nehnuteľnostiam I.. Š. ani len spoluvlastnícke právo, preto bez súčinnosti súdu prvej inštancie nemohol
zabezpečiť vykonanie takéhoto znaleckého dokazovania.

22. Žalovaná v odvolacej duplike vo vzťahu k tvrdeniam žalobcu o nepravdivosti jej vyjadrení zdôraznila

rozdiel medzi tým, kde jednotlivé osoby bývajú a medzi tým, kde majú oficiálne vedený trvalý pobyt
respektíve údaje v identifikačných dokladoch. Zdôraznila, že judikatúra súdov SR a ČR je konzistentná
v tom, že vzťah svedka k účastníkovi konania bez ďalšieho neznamená, že takýto svedok je apriori
zaujatým svedkom. Žalobca mal vedomosť o vzťahu svedkov k žalovanej a tak mal možnosť ich
výsluchom zistiť ich zaujatosť respektíve nezaujatosť. V danom prípade však výsluchom uvedených

svedkov nebola preukázaná ich zaujatosť, preto tieto dôkazy neboli zaťažené takou procesnou vadou,
ktorá by znamenala diskvalifikáciu týchto svedkov ako objektívnych. Žalobca vo svojom vyjadrení
neberie do úvahy stav dokazovania majetku I.. Š., ktoré bolo vykonané po zrušujúcom rozhodnutí
odvolacieho súdu, ignoruje časový posun v rámci, ktorého došlo k čiastočnej úhrade pričom žalovaná
mala vedomosť o odovzdaní sumy 10 000,- € zo strany I.. Š. pánovi Š.. Konajúci súd správne vyhodnotil

túto okolnosť predmetu sporu. Opakovane zdôraznila, že v zmysle platného CSP si žalobca sám mal
dať vypracovať znalecký posudok na stanovenie výšky hodnoty majetku, ktorý vlastnil I.. Š. v rozhodnom
čase,pričommuničvtomtonebrániloapooboznámenísasobsahomzrušujúcehouzneseniaKrajského
súdu v Košiciach žalobca mal vedomosť, že predmetom dokazovania bude práve aj hodnota majetku
I.. Š. v rozhodnom čase. Žalobca však zostal pasívny. Nedôvodne žalobca poukazuje na nemožnosť

vypracovania znaleckého posudku v dôsledku toho, že nie je ani spoluvlastníkom predmetných
nehnuteľností, keďže pre potreby vypracovania tohto posudku nebolo potrebné nehnuteľnosti osobitne
sprístupňovať (ako by to mu bolo v prípade stavby), keďže sa jedná o pozemky, ktoré sú voľne prístupné.
Zároveň zdôraznila, že žalobca ju ani nikdy nepožiadal o sprístupnenie akejkoľvek nehnuteľnosti, preto
nie je možné tvrdiť, že by mu žalovaná alebo I.. Š. neposkytli súčinnosť. Zároveň žalovaná poukázala

na to, že v uznesení Krajského súdu v Košiciach nebola uložená povinnosť žalovanej zabezpečiť
vypracovanie znaleckého posudku, preto sa podľa vlastného uváženia vysporiadala so svojou dôkaznou
povinnosťou a dala sa vypracovať odhady hodnoty nehnuteľnosti u dvoch realitných kancelárií.

23. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas

oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380
CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b/,d/, e/, f/ a h/ CSP)
a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť.

24. Rozsudok je vo výroku vecne správny, preto ho odvolací súd potvrdil v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP

25. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 20. júla 2021 o 09.55 hod v
pojednávacej miestnosti č. dv. 202, II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia
boli zverejnené dňa 14.7.2021 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 219 ods.

1,3 CSP.

26. Žalobca v odvolaní namieta všetky odvolacie dôvody v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b/,d/, e/, f/ a h/
CSP, t.j. súd nesprávnym procesným postup znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesnépráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (písm. b/), konanie má inú vadu,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (písm. d/), súd prvej inštancie nevykonal
navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (písm. e/), súd prvej inštancie dospel

na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (písm. f/) a rozhodnutie súdu
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (písm. h/).

27. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP je naplnený vtedy, ak súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,

že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod je potrebné vykladať
eurokonformne s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade
ide o porušenie procesných práv. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených
záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je
stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou
rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav,

v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.

28. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d/ CSP odvolací súd uvádza, že inou
vadou sa rozumie také porušenie procesných predpisov, ktoré mohlo mať vplyv na výrok napadnutého
rozhodnutia. Ide predovšetkým o porušenie procesných práv účastníka, ktoré nemožno podradiť pod

ust. § 365 ods. 1 písm. a/, b/, c/ CSP, ale ich dôsledok sa mohol (nemusel) prejaviť vo výsledku konania
formulovanom vo výroku súdneho rozhodnutia vo veci samej.

29. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. e/ CSP je potrebné uviesť, že súd nie je povinný
vykonať všetky navrhnuté dôkazy stranami sporu. Najmä nevykoná dôkazy na preukázanie skutočností,

ktoré z hľadiska hmotného práva nie sú významné a dôkazy nadbytočné, t.j. ku skutkovým okolnostiam,
ktoré už boli preukázané iným spôsobom alebo sú založené na zhodnom tvrdení strán. Neúplné zistenie
skutkového stavu je však odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových
zistení bola okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal stranou navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať
právne významnú skutočnosť, avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy stranami navrhnuté,

nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že strana,
ktorá v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, súčasne označí dôkaz, ktorý, hoci bol navrhovaný, nebol
vykonaný a uvedie právne významné skutočnosti, ktoré hoci boli tvrdené, súd prvej inštancie nezisťoval,
najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že musí ísť len o skutočnosti a dôkazy
uplatnené už v konaní pred súdom prvej inštancie.

30. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí
ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a
ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 CSP (do 30.6.2016

s ust. § 132 O.s.p.), a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných
dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo.

31. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení

dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré
vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,
pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo
malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, § 193 a § 205 CSP (do 30.6.2016 z ust. §
133 až 135 O.s.p.).

32. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym
posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii
práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny

predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval
na daný prípad.

33. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.34. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie
skutkového stavu, vykonanie ďalších dôkazov nebolo potrebné, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust.

§ 191 a § 192 CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil
svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver a nebolo zistené
žiadne porušenie procesných práv ani iná vada konania, ktorá by mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutievoveci,pretoodvolacísúdrozsudokakovecnesprávnypodľaust.§387ods.1CSPpotvrdil.

35. Odvolací súd uvádza, že aj keď právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorého súčasťou je aj
právo na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jedným z aspektov práva na spravodlivý
proces, v danom prípade rozsudok súdu prvej inštancie spĺňa kritéria pre odôvodnenie rozhodnutí podľa
ust. § 220 ods. 2 CSP a nemožno ho považovať za nepreskúmateľný. Súd prvej inštancie dostatočne
vysvetlil svoje úvahy, na základe ktorých dospel k záveru, že žalobcom uplatnený nárok nie je dôvodný.
V preskúmavanom prípade tak nedošlo k naplneniu odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b/

CSP ako sa domnieval odvolateľ.

36. Správne, podrobné, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s
ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP).

37. Žalobca v odvolaní argumentuje skutočnosťami, ktoré uvádzal už v konaní pred súdom prvej
inštancie a s ktorými sa súd náležite a správne vysporiadal pri rozhodovaní daného sporu, preto jeho
odvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a neumožňujú
prijať iné závery.

38. Predmetom konania je určenie neúčinnosti právneho úkonu - darovacej zmluvy uzatvorenej
medzi žalovanou ako obdarovanou na strane jednej a dlžníkom žalobcu pánom O. Š., jej bratom, ako
darcom na strane druhej, predmetom ktorej zmluvy bolo darovanie spoluvlastníckeho podielu 1/4 k
nehnuteľnostiam. V konaní nebolo sporným, že Róbert Šanta predmetnú nehnuteľnosť nadobudol
rovným dielom spolu so žalovanou čo do podielu poručiteľa, teda každý v 1/2-ici bez povinnosti výplaty

dedičského podielu ustupujúcej spoludedičke, v dedičskom konaní OS Košice II vedenom pod sp.
zn. 24D/140/2012 po svojom neb. otcovi. Na základe toho predmetná nehnuteľnosť bola zapísaná
na C. Š. so spoluvlastníckym podielom 1 (ako pozostalá manželka, ktorej predmetná nehnuteľnosť
predtým patrila jej a jej neb. manželovi do BSM), na žalovanú so spoluvlastníckym podielom 1/4 a na
O. Š. so spoluvlastníckym podielom 1/4. Nebolo tiež sporným, že Darovacia zmluva bola podaná na

zavkladovanie do katastra dňa 17.3.2014, pričom vklad do KN bol povolený dňa 24.4.2014 a tiež, že
platobným rozkazom Okresného súdu Košice II sp. zn. 28Ro/155/2013 zo dňa 6.6.2013 boli I.. O. Š., L..
X.X.XXXX S. I. Š., L.. XX.X.XXXX ako odporcovia v 1. a v 2. rade voči navrhovateľovi (v tomto konaní
žalobcovi) spoločne a nerozdielne zaviazaní na úhradu 31.534,22 EUR, úroku z omeškania vo výške 9,5
% ročne zo sumy 31.534,22 EUR od 2.10.2011 do zaplatenia, trov konania v celkovej výške 2.846,70

EUR, pričom predmetný platobný rozkaz bol I.. O. Š. doručený dňa 24.2.2014, odpor voči nemu podaný
nebol a platobný rozkaz nadobudol právoplatnosť dňa 12.3.2014.

39. V konaní nebolo sporným, že k odporovanému úkonu, (ktorého neúčinnosti sa žalobca domáha)
došlo v posledných troch rokoch pred podaním žaloby medzi dlžníkom a jemu blízkou osobou (I.. Š. a

žalovaná sú súrodenci). Spornou skutočnosťou v konaní bolo či predmetným právnym úkonom došlo k
ukráteniu veriteľa a zároveň sporným bolo či sa jedná o výnimku, s ktorou Občiansky zákonník počíta v
zmysle § 42a ods. 2, a to v prípade, keď druhá strana (žalovaná) v čase uskutočnenia úkonu dlžníkov
úmysel ukrátiť veriteľa (ktorý sa pri právnom úkone medzi blízkymi osobami predpokladá) aj pri náležitej
starostlivosti nemohla poznať. Práve uvedené sporné skutočnosti odvolací súd v uznesení (ktorým bol

zrušený skorší rozsudok) uložil súdu prvej inštancie skúmať a zaujať k nim dôsledné stanovisko s tým,
aby úvahy na základe, ktorých dospeje k svojim záverom dostatočným spôsobom odôvodnil v novom
rozhodnutí.

40. Po vrátení veci preto bolo úlohou súdu skúmať či dlžníkov právny úkon ukracuje pohľadávku

veriteľa (na základe ustálenia aktuálnej výšky dlhu a majetkových pomerov dlžníka v čase darovania) a
vysporiadať sa s obranou žalovanej, že o úmysle svojho brata nemohla vedieť pričom vyvinula náležitú
starostlivosť na spoznanie. Súd prvej inštancie sa dôsledne riadil pokynmi odvolacieho súdu, doplnildokazovanie v naznačenom smere na základe návrhov strán sporu (vychádzajúc z platného procesného
predpisu).

41. V napadnutom rozsudku súd prvej inštancie zameral svoje úvahy najprv na posúdenie či sa
jedná o vyššie uvedenú výnimku, teda či žalovaná v čase uzatvorenia predmetného právneho úkonu
(darovacej zmluvy) predpokladaný úmysel svojho brata (dlžníka) ukrátiť veriteľa (žalobcu) aj pri náležitej
starostlivosti nemohla rozpoznať. Riadiac sa názorom vysloveným odvolacím súdom v zrušujúcom
uznesení súd dôsledne skúmal obranu žalovanej pričom dospel k správnym skutkovým aj právnym

záverom, ktoré jasne uviedol v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia.

42. Pri posúdení tejto otázky súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaná ako blízka osoba k
dlžníkovi I.. Š. preukázala, že (predpokladaný) úmysel svojho brata ukrátiť predmetným darovaním
veriteľa nevedela a ani nemohla vedieť, hoci vyvinula náležitú starostlivosť na spoznanie tohto
úmyslu (pričom svoje úvahy na základe, ktorých dospel k tomuto záveru dostatočným spôsobom v

preskúmavanom rozhodnutí vysvetlil), čo bolo dôvodom na zamietnutie žaloby.

43. Súd svoje úvahy, ako dospel k týmto záverom, podrobne uviedol v odôvodnení napadnutého
rozsudku s poukazom na zistený skutkový stav a právne predpisy, ktoré aplikoval, a preto mu nemožno
vytýkať, že by jeho rozhodnutie bolo arbitrárne.

44. Odvolací súd sa plne stotožňuje s vyššie uvedeným záverom súdu prvej inštancie, že v predmetnom
konaní žalovaná preukázala, že o úmysle svojho brata ukrátiť predmetným darovaním veriteľa (ktorý
úmysel sa v tomto predpokladá) nevedela a ani nemohla vedieť hoci vyvinula náležitú starostlivosť na
spoznanie tohto úmyslu.

45. V dôsledku uvedeného už nebolo potrebné skúmať druhú spornú okolnosť, t.j. či predmetným
úkonom došlo k ukráteniu veriteľa (kde ten kto odporuje právnemu úkonu musí dokazovať kvalifikované
zmenšenie majetku dlžníka, pričom nestačí, že sa majetok dlžníka zmenšil, ale musí sa preukázať, že
sa zmenšil do takej miery, že to ohrozilo aspoň čiastočné uspokojenie veriteľovho nároku. Pritom tu musí

dôjsť k skutočnému ukráteniu veriteľa a úmysel sám o sebe bez ukrátenia uspokojenia nároku veriteľa
nestačí na vznik nároku na odporovanie. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno o tom, že právny úkon
objektívne ukracuje veriteľa znáša veriteľ).

46. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam žalobcu odvolací súd

uvádza nasledovné:

47. Odvolací súd už vo svojom skoršom uznesení poukázal na to, že osoba blízka dlžníkovi v prospech,
ktorejbolprávnyúkonurobenýnemôžerozpoznaťúmyseldlžníkapriamo,alelenzokolnostivonkajšieho
sveta, prostredníctvom, ktorého sa vnútorný psychický stav dlžníka k jeho právnemu úkonu prejavuje

navonok, teda iba z takých okolností, z ktorých je možné vyvodiť či dlžník naozaj pri svojom právnom
úkonesledovalukrátenieveriteľavpriamomalebovnepriamomúmysle.Zároveňodvolacísúdzdôraznil,
že vynaloženie náležitej starostlivosti sa netýka zistenia pohľadávok, ktoré majú voči dlžníkovi jeho
veritelia, ale týka sa poznania úmyslu dlžníka ukrátiť napadnutým právnym úkonom uspokojenie jeho
veriteľov teda poznanie toho, že dlžník urobil právny úkon práve a iba so zámerom, aby sa zbavil majetku

a tým, aby ukrátil veriteľa v uspokojení jeho pohľadávok.

48. Pokiaľ žalobca vytýka súdu prvej inštancie nevykonanie iného objektívneho, nezaujatého
dokazovania, okrem výsluchu žalovanej a jej brata I.. Š. (dlžníka), odvolací súd poukazuje na to, že
iba rodinné väzby medzi svedkami a stranami sporu samé o sebe nemôžu viesť k záveru o zaujatosti

svedkov a zároveň zdôrazňuje, že skutočnosti týkajúce sa darovania v rámci rodiny, vzťahov v rodine
a okolností týkajúcich sa dedičského konania sú práve také, ku ktorým sa nemajú možnosť vyjadriť
iné osoby (svedkovia), ale najlepšie ich môže ozrejmiť práve svedok - člen rodiny, ktorý sa na týchto
vzťahoch zúčastňoval. V danom prípade to bola matka a brat žalovanej, pričom týmto svedkom mal
žalobca možnosť klásť otázky, ktorými mohol spochybniť ich objektívnosť, avšak v konaní nebolo

preukázané, že by títo svedkovia boli neobjektívni.

49. Pokiaľ žalobca v odvolaní poukazoval na časovú chronológiu úkonov (darovanie len 5 dní po
právoplatnosti a vykonateľnosti platobného rozkazu), odvolací súd zdôrazňuje, že sa jedná o nespornéskutočnosti, ktoré však môžu osvedčiť iba vnútorný postoj dlžníka k darovaniu a pohľadávke veriteľa
(jeho úmysel). Ten v tomto prípade (keďže sa jedná o darovanie medzi blízkymi osobami) nie je potrebné
preukazovať, keďže úmysel sa tu predpokladá. Je potrebné zdôrazniť, že tieto žalobcom uvádzané

okolnosti nie sú spôsobilé preukázať skutočnosti relevantné pre rozhodnutie v predmetnej veci, t. j.
vedomosť žalovanej o úmysle dlžníka ukrátiť veriteľa ani či týmto úkonom došlo k ukráteniu veriteľa, ani
vyvrátiť tvrdenia žalovanej o tom, že vyvinula náležitú starostlivosť na spoznanie (predpokladaného)
úmyslu dlžníka.

50. K námietke žalobcu vzťahujúcej sa na ne/vysvetlenie dôvodov prečo k vysporiadaniu vzťahov k
nehnuteľnosti nedošlo už pri dedičskom konaní, respektíve prečo spolu s darovaním zo strany dlžníka
nedošlo súčasne k darovaniu podielu matky žalovanej odvolací súd uvádza, že žalovaná dostatočným
spôsobom osvedčila dôvody, pre ktoré nedošlo k vysporiadaniu v rámci dedičského konania (tak ako to
uviedol súd prvej inštancie). Dostatočne a logicky vysvetlila aj dôvody vedúce k darovaniu, respektíve
pre ktoré mala ona záujem o darovanie nehnuteľnosti. Zároveň odvolací súd akceptuje poukaz žalovanej

na tú skutočnosť, že nemala možnosť vynucovať si dar od svojej matky (záviselo to výlučne od vôle
matky), a preto nebola schopná túto skutočnosť ovplyvniť (rovnako ako ani jej brat). Tak, ako to uviedla
žalovaná, na proces disponovania s majetkom majú vplyv rôzne faktory, preto skutočnosť, že súčasne
nedošlo k darovaniu podielu matky, nemožno považovať za takú, ktorá by spochybnila vierohodnosť
tvrdení žalovanej a svedkov, ani vecnú správnosť záverov súdu prvej inštancie.

51. Podľa odvolacieho súdu ani to, ak by žalovaná spočiatku (v priebehu vzájomných rokovaní)
prejavila záujem o mimosúdnu dohodu, nie je okolnosťou spôsobilou spochybniť pre rozhodnutie vo
veci relevantné závery o tom, že žalovaná o (predpokladanom) úmysle svojho brata ukrátiť darovaním
žalobcu nevedela a ani nemohla vedieť, ani o tom, že žalovaná vyvinula náležitú starostlivosť na

spoznanie tohto úmyslu. Uvedené môže svedčiť iba o snahe žalovanej vyhnúť sa zdĺhavému súdnemu
konaniu a s tým spojeným problémom.

52. Nebolo možné akceptovať ani námietku, že súd prvej inštancie neprihliadal na skutočnosti týkajúce
sa nesolventnosti firmy SANTA JOIN, s.r.o., jej nefunkčnosti a neuhradených záväzkov voči štátu. Súd

prvej inštancie sa týmito skutočnosťami zaoberal a vysvetlil svoje úvahy v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia, keď poukázal na nejasnosť, na základe čoho exekútor zhodnotil nepredajnosť obchodného
podielu. Zároveň zdôraznil, že hodnota obchodného podielu je kategóriou odlišnou od výšky zisku
obchodnej spoločnosti (preto ich nemožno stotožňovať). Napokon vychádzal zo správnej úvahy, že
relevantným je stanovenie hodnoty obchodného podielu v roku 2014, nie v roku 2011 ani v roku 2018

a nasledujúcich.

53. Odvolací súd v zhode so žalovanou poukazuje na to, že nefunkčnosť spoločnosti neznamená,
že v relevantnom období nemala majetok a žalovanou tvrdenú hodnotu pozostávajúcu zo splateného
obchodného podielu na majetku. Ani existencia záväzku neznamená, že obchodný podiel v spoločnosti

nemal hodnotu. Aj odvolací súd tak ako súd prvej inštancie má za to, že relevantným nie je súčasná
hodnota obchodného podielu (či je spoločnosť teraz predĺžená či ne/vlastní majetok ...), ale podstatným
jetoakábolahodnotaobchodnéhopodieluvčasedarovania.Uvedenéjetotižpodstatnýmpreposúdenie
vedomosti žalovanej o možnom úmysle dlžníka ukrátiť veriteľa a dôvodnosti jej domnienky (v čase
darovania), že dlžník má dostatok majetku a prostriedkov, aby dlh voči žalobcovi uhradil.

54. Nedôvodné sú aj námietky žalobcu týkajúce sa stanovenia hodnoty spoluvlastníckych podielov
žalobcu na pozemkoch, kde súd prvej inštancie vychádzal z predložených listinných dôkazov.
Skutočnosť, že ocenenie bolo stanovené k roku 2014 a nie ku konkrétnemu dňu 17.3.2014 nemôže
závery o hodnote podielov spochybniť, najmä, keď v konaní pred súdom prvej inštancie žalobca

nepredložil žiaden dôkaz o hodnote pozemkov ku dňu darovania. Je potrebné dodať, že odvolateľ ani
v odvolaní nepreukázal existenciu podstatných rozdielov pri stanovení cien v priebehu roku 2014, ktoré
by mohli viesť k spochybneniu správnosti ocenenia.

55. Pokiaľ žalobca namietal nedostatok času na oboznámenie sa s listinnými dôkazmi - ocenením

realitných kancelárií, je potrebné zdôrazniť, že zo zápisnice z pojednávania dňa 17.1.2020 nevyplýva,
že by žalobca alebo jeho právny zástupca uvedenú skutočnosť namietali, naopak riadne sa vyjadril k
oceneniu.56. Aj v zmysle predchádzajúceho procesného predpisu (účinného v čase začatia sporu), ktorým
bol Občiansky súdny poriadok účinný do 30.6.2016, v sporovom konaní platila zásada dispozičná a
prejednacia, v zmysle ktorej je zásadne vecou účastníkov konania tvrdiť skutočnosti a označiť dôkazy

na preukázanie svojich skutkových tvrdení (§ 101 ods.1, § 120 ods.1 O.s.p.), pretože v sporovom
konaní stoja strany proti sebe a majú opačný záujem na výsledku konania povinnosť tvrdenia a
dôkazná povinnosť zaťažuje každú zo sporových strán v úplne inom smere. Iniciatíva pri zhromažďovaní
dôkazov leží zásadne na stranách sporu- účastníkoch konania. Každá zo sporových strán musí v
závislosti na hypotéze právnej normy tvrdiť skutočnosti a označiť dôkazy, na základe ktorých bude

môcť súd rozhodnúť v ich prospech (bremeno tvrdenia a bremeno dôkazu). Účastník, ktorý neoznačil
dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení niesol prípadné nepriaznivé následky v podobe takého
rozhodnutia súdu, ktoré vychádzalo zo skutkového stavu zisteného na základe ostatných vykonaných
dôkazov. Rovnaké následky postihovali aj toho účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich
tvrdení, avšak hodnotenie vykonaných dôkazov súdom smerovalo k záveru, že dokazovanie nepotvrdilo
pravdivosť skutkových tvrdení účastníka( sporovej strany). Občiansky súdny poriadok tu vymedzoval

tzv. dôkazné bremeno (§ 120 ods.1 O.s.p.) ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania,
keďže je určovaná výsledkom vykonaného dokazovania. Procesný zmysel dôkazného bremena vznikal
predovšetkým v takej dôkaznej situácii, keď aktívni účastníci bezozbytku splnili svoju povinnosť tvrdenia,
aj povinnosť dôkaznú. Jeho pravým cieľom bolo umožniť súdu vydať rozhodnutie aj v tých prípadoch,
kedy určitá skutočnosť, v spore podstatná, nebola (v zmysle že spravidla ani byť nemohla) dokázaná,

teda v prípadoch, kedy výsledok hodnotenia dôkazov neumožnil súdu prijať ani záver o pravdivosti tejto
skutočnosti, ale ani záver o tom, že by bola nepravdivá. Aj v týchto prípadoch (tzv. dôkaznej núdze)
musel súd rozhodnúť v neprospech účastníka, v ktorého záujme bolo podľa hmotného práva preukázať
tvrdenú skutočnosť. Zákon teda určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť účastníka za
výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie

účastníka(stranysporu)niejepreukázané(vtomzmysle,žesúdhonepovažujezapravdivé) nazáklade
navrhnutých dôkazov, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.

57. V Civilnom sporovom poriadku účinnom od 1.7.2016 (v čase rozhodovania súdu) samotnými
pojmami procesný útok a procesná obrana zákonodarca zdôrazňuje kontradiktórnosť procesného

postavenia protistrán v sporovom konaní. Ustanovenia § 149 až 154 CSP predstavujú, inštitucionálne
prehĺbenie sporovosti konania upraveného v Civilnom sporovom poriadku, pričom ich cieľom je prispieť k
zefektívneniu, zrýchleniu a zhospodárneniu sporového konania. Nová právna úprava v ustanovení § 150
CSP zakotvuje tzv. povinnosť tvrdenia, teda procesnú povinnosť, ktorej nesplnenie je sankcionované
procesnými prostriedkami, predovšetkým vo forme rýchlej straty sporu. Strany majú povinnosť pravdivo

a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Porušenie povinnosti
tvrdenia sa považuje za procesnú pasivitu strany sporu, ktorá má za následok procesnú sankciu vo
forme buď nespornosti nepopretých skutkových tvrdení protistrany (§ 151 ods. 1 CSP) alebo neúčinnosti
nekvalifikovaného popretia skutkového tvrdenia protistrany (§ 151 ods. 2 CSP). V zmysle CSP dôkazná
povinnosť je povinnosť strany sporu označiť dôkazné prostriedky k preukázaniu tvrdených

skutočností. Táto spočíva v povinnosti dokazovať skutkové okolnosti predpokladané právnou
normou,na základektorej strana uplatňuje deklarované právo.Pokiaľ dôkazné bremeno neunesie,
prejaví sa to v procesnej rovine v podobe neúspechu v spore. Dôkazné bremeno vždy zaťažuje
toho účastníka, ktorý má v konečnej fáze procesu dokázať pravdivosť určitého tvrdenia, ktorým
odôvodňuje svoj návrh prednesený súdu.

58. V civilnom procese ďalej platí aj tzv. prejednacia zásada. Vo všeobecnosti podľa tejto zásady je
záležitosťou procesných strán, aké predložia skutkové podklady vrátane dôkazov. Tvrdiť skutočnosti
rozhodujúce pre posúdenie veci a navrhovať dôkazy tieto skutočnosti podporujúce je tak výlučne
vecou strán sporu a každá zo strán nesie procesnú zodpovednosť za to, že svojimi tvrdeniami

vnesie do procesu skutkový materiál, ktorý bude v súlade s jej procesnými záujmami. Úspech v
spore je možný len za náležitej podpory legitímnosti nároku alebo obrany prostredníctvom dôkazov,
ktoré strany predložia. Súd je oprávnený založiť rozhodnutie na skutočnostiach predložených
procesnými stranami, a to čo strany nepredložia nemôže brať za základ pre svoje rozhodovanie.
Stranám sporu teda hrozí, pri nesplnení dôkaznej povinnosti a pri neunesení dôkazného bremena

opierajúc sa o pravidlo „iden este non este aut non probari“ ( čo nie je dokázané, neexistuje)
nepriaznivé rozhodnutie vo veci samej.59. Dôkazné bremeno je teda inštitútom procesného práva, ktoré stíha tú stranu, v ktorej
záujme je, aby určitá skutočnosť rozhodná podľa hmotného práva a stranou tvrdená, bola v
konaní skutočne preukázaná.Zároveňkoncentráciakonaniapredstavujeefektívnynástrojracionálneho

a odôvodneného zrýchlenia sporového konania a tvorí jednotu s jedným z nosných princípov novej
právnej úpravy sporového konania, a to s princípom arbitrárneho poriadku. V zmysle uvedených
zásad strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas.
Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany (teda najmä skutkové tvrdenia, popretia
skutkových tvrdení, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom a hmotnoprávne námietky) nie

sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť
a hospodárnosť konania. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany sú uplatnené
včas aj vtedy, ak ich strana predložila ako reakciu na skutočnosti, o ktorých nevedela, ani ich nemohla
predvídať, a ktoré vyšli najavo až po tom, ako mala strana povinnosť označiť a predložiť skutočnosti
a dôkazy.

60.Súdprvejinštanciesavpredmetnomkonanídôsledneriadiluvedenýmizásadamiasprávneaplikoval
inštitút dôkazného bremena, pričom dospel k správnym záverom o jeho unesení na strane žalovanej,
ktorá svojimaktívnympostojomvkonaní(predkladanímargumentovadôkazov)preukázalaňoutvrdené
skutočnosti, t.j. že sa dôvodne domnievala, že I.. Š. mal dostatočný majetok na úhradu jeho záväzkov,
ako aj, že sa všemožne starala a urobila všetko preto, aby získala dostatok informácií na posúdenie

tejto skutočnosti. Naopak nedôvodné sú námietky žalobcu týkajúce sa ne/vykonaného dokazovania
vzhľadom na jeho pasivitu v konaní, v dôsledku čoho neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie ním
uvádzaných tvrdení.

61. Odvolací súd zdôrazňuje, že už vo svojom zrušujúcom uznesení uviedol, ktoré okolnosti sú sporné

a súd prvej inštancie sa týmto uznesením riadil. Je potrebné zdôrazniť, že aj keď odvolací súd určil, ktoré
skutočnosti neboli dostatočne preukázané, vzhľadom na platný procesný predpis (a vyššie uvedené
zásady) nemožno z toho vyvodiť, že by súd prvej inštancie bol povinný sám doplniť dokazovanie, či už
vypracovaním znaleckého posudku alebo inak, pretože povinnosť predkladať dôkazy, resp. návrhy na
doplnenie dokazovania, majú strany sporu. Doplnenie dokazovania si preto vyžadovalo aktivitu strán

sporu.

62. CSP pri procesnom dokazovaní skutočností, na ktoré treba odborné znalosti, preferuje odborné
vyjadrenie od odborne spôsobilej osoby pred znaleckým dokazovaním. Znalecké dokazovanie je z
dôvodu hospodárnosti a zníženia nákladov konania až sekundárnym riešením. Súd nariadi znalecké

dokazovanie a ustanoví znalca len za splnenia troch podmienok. Prvou podmienkou je návrh strany
na nariadenie znaleckého dokazovania, druhou skutočnosť, že rozhodnutie závisí od posúdenia
skutočností, na ktoré treba vedecké poznatky, a treťou skutočnosť, že nepostačuje vyžiadanie
odborného vyjadrenia od odborne spôsobilej osoby z dôvodu zložitosti posudzovaných otázok. CSP
výslovne normatívne upravuje aj znalecký posudok predložený stranou sporu bez toho, aby znalca

ustanovoval súd. Takýto znalecký posudok sa nazýva súkromný znalecký posudok a môže byť
predložený spolu so žalobou, teda bol vyhotovený pred začatím konania, alebo môže byť vyhotovený
v priebehu konania. Predkladateľ v dôvodovej správe uviedol, že toto riešenie plne zodpovedá povahe
kontradiktórneho sporu založeného na prejednacom princípe. Ak sa súkromný znalecký posudok
vyhotovuje v priebehu konania, súd umožní znalcovi nahliadnuť do spisu alebo sa inak oboznámiť s

informáciami potrebnými na vypracovanie znaleckého posudku.

63. Odvolací súd tu zdôrazňuje, že v priebehu konania a najmä po vrátení veci súdu prvej inštancie
bolo jednoznačne zrejmé, čo je v konaní sporným a stranám sporu jasné čo má byť predmetom
ďalšieho dokazovania, na ktorú skutočnosť poukazuje aj samotný odvolateľ v odvolaní. Spornou bola

hodnota majetku dlžníka (t.j. okrem iného hodnota podielov na pozemkoch), a preto bolo stranám sporu
zrejmé, že na túto hodnotu je potrebné zamerať dokazovanie. S poukazom na uvedené mal žalobca
nielen možnosť, ale aj povinnosť preukazovať ním tvrdenú nedostatočnú hodnotu majetku a v priebehu
konania si mohol nechal vystaviť ocenenie predmetných nehnuteľností inými realitnými kanceláriami,
resp. žalobcovi nič nebránilo v tom, aby si sám v priebehu konania dal vyhotoviť súkromný znalecký

posudok na preukázanie svojich tvrdení.

64.Nedôvodnežalobcapoukazujenanemožnosťvypracovaniaznaleckéhoposudkuvdôsledkutoho,že
nie je ani spoluvlastníkom predmetných nehnuteľností, keďže pre potreby vypracovania tohto posudkunebolo potrebné nehnuteľnosti osobitne sprístupňovať (ako by to mu bolo v prípade stavby), keďže sa
jedná o pozemky, ktoré sú voľne prístupné.

65. Nemožno súhlasiť ani s názorom žalobcu, že ho nezaťažuje dôkazné bremeno pokiaľ ide o
preukázanie majetkových pomerov dlžníka v čase sporného darovania. Odvolací súd aj vo svojom
zrušujúcom uznesení jasne poukázal na to, že dôkazné bremeno na preukázanie tej skutočnosti,
že došlo k ukráteniu (t.j., že majetok, ktorým v čase sporného právneho úkonu disponoval dlžník,
nepostačuje na úhradu pohľadávky veriteľa) zaťažuje veriteľa. Odvolací súd pritom za jednu zo sporných

nedostatočne preskúmaných okolností v zrušujúcom uznesení označil práve tú, či darovaním došlo k
ukráteniu. V záujme žalobcu preto bolo zabezpečenie dôkazov na preukázanie, že majetok, ktorým v
čase sporného právneho úkonu disponoval dlžník, nepostačoval na úhradu jeho pohľadávky. Žalobca
bol v konaní pasívny a neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie skutočnosti, ktoré tvrdil.

66. Oproti tomu žalovanú v konaní zaťažovalo dôkazné bremeno na preukázanie toho, že nemala a

ani nemohla mať vedomosť o úmysle dlžníka ukrátiť veriteľa, pričom vyvinula náležitú starostlivosť na
spoznanie (predpokladaného) úmyslu dlžníka. Odvolací súd dospel k záveru (v zhode so súdom prvej
inštancie), že žalovaná v konaní vystupovala aktívne a dôkazne bremeno uniesla, tak ako to vyplýva z
odôvodnenia súdu prvej inštancie a vyššie uvedených úvah odvolacieho súdu.

67.Zovšetkýchvyššieuvedenýchdôvodovodvolacísúdnapadnutýrozsudokakovecnesprávnypotvrdil
v zmysle ust. § 387 CSP, vrátane výroku o nároku na náhradu trov konania.

68. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v
spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, ods. 2 CSP.

69. Žalobca bol v odvolacom konaní neúspešný, preto nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania
a súčasne mu z tohto dôvodu vznikla povinnosť nahradiť trovy odvolacieho konania úspešnej žalovanej
v celom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia, a
to samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník (§ 251 CSP).

70. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427

ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).