Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, April 30, 2020

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 10Co/50/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1211203293
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Eren

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1211203293.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Eren a členov

senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a JUDr. Zuzany Kučerovej v právnej veci žalobcov: X/ Ľ. Y.Á. T.,
Q.. XX. XX. XXXX, U. T. I.. Č.. XX, S., X/ J. Y., Q.. XX. XX. XXXX, U. T. I.. Č.. XX, S., žalobcovia 1/
a 2/ zastúpení advokátkou: JUDr. Denisa Jánošíková, Klincová ul. č. 35, Bratislava, proti žalovanému:
SATUR TRAVEL a. s., IČO: 35 787 201, Miletičova ul. č. 1, Bratislava, zastúpený advokátom: Mgr.
Tomáš Baštic, Grösslingova ul. č. 56, Bratislava, o zaplatenie zľavy z ceny zájazdu a náhradu škody, na
odvolanie žalobcov 1/ a 2/ a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 13. marca
2019, č. k. 52C/169/2011 - 314, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým žalovanému uložil povinnosť zaplatiť
žalobcom 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne sumu 305, 52 eur z r u š u j e a vec v tomto rozsahu v r
a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým žalobu vo zvyšku zamietol, p o t v r
d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

1.

Súd prvej inštancie napadnutým (v poradí druhým) rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcom 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne sumu 305, 52 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku,
vo zvyšnej časti žalobu zamietol a o trovách konania rozhodol tak, že žalovaný má voči žalobcom 1/
a 2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 86, 90 %. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. §
11, § 13 ods. 1, § 420 ods. 1, 2, 3, § 741 ods. 2, § 741a, § 741i ods. 1, 2, § 741j, § 741k ods. 1,
§ 741k ods. 3 Občianskeho zákonníka, § 2 ods. 1, § 5, § 6, § 8 ods. 1, 3 zák. č. 281/2001 Z. z. o
zájazdoch, podmienkach podnikania cestovných kancelárií a cestovných agentúr a vecne čiastočnou

dôvodnosťou podanej žaloby, keď mal vykonaným dokazovaním preukázané a medzi stranami sporu
nebolo sporné, že dňa 15. 07. 2009 došlo k uzavretiu zmluvy o obstaraní zájazdu, na základe ktorej
sa žalovaný zaviazal obstarať pre žalobcov 1/ a 2/ (a ďalšie osoby) zájazd do Talianska, Hotel Le
Castella v termíne od 21. 07. 2009 do 31. 07. 2009 a nakoľko v rezorte nastali problémy s vodou a
došlo k uzavretiu hotela, časť hostí bola prevezená do iného komplexu, zostávajúca časť odletela na
Slovensko, avšak žalobcovia neboli ani v jednej z týchto skupín, nakoľko už dňa 25. 07. 2009 odleteli
na Slovensko, pričom letenky si zabezpečili sami. Uviedol, že vychádzajúc zo zrušujúceho uznesenia

odvolacieho súdu sa zaoberal skutočnosťou, kedy došlo k začiatku vzniku problémov v hotely (správne
v hoteli, pozn. odvolacieho súdu) Le Castella, keď z vykonaných výsluchov svedkov F. Š., Q. Ž., S.
J., P. J. G. Z.. H. D.F., bolo nepochybné, že problémy sa objektívne naplno prejavili až dňa 24. 07.
2009, keď dňa 22. 09. 2009 sa sťažovala iba jedna rodina, X. na zápach vody, a tento problém boldelegátkou vyriešený, pričom u ostatných klientov sa zdravotné ťažkosti objavili až dňa 24. 07. 2009,
kedy sa sťažovali delegátke, ktorá problém začala riešiť hneď večer po návrate z výletu, pričom na druhý
deň (25. 07. 2009) delegátka žalovaného zabezpečila presun klientov do iného hotela, žalovaný zároveň

zabezpečil odlet tých klientov, ktorí uviedli, že chcú odletieť z rezortu a v dovolenke nepokračovať, a to
na deň 27. 07. 2009, z čoho súd prvej inštancie ustálil začiatok vzniku problémov v predmetnom hotely
(hoteli, pozn. odvolacieho súdu) na deň 24. 07. 2009 a nie ako tvrdili žalobcovia 22. 07. 2009, ktorí
ničím nepreukázali svoje tvrdenia, navyše rozporné ohľadom tejto skutočnosti. Poukázal na skutočnosť,
že žalobcovia si v spore uplatňovali od žalovaného sumu 4. 666, 96 eur, pozostávajúcu z niekoľkých

samostatných nárokov, a to z nároku na zaplatenie sumy 3. 500, 78 eur, ktorú si uplatnili titulom
zľavy z ceny zájazdu a nevyčerpanej časti zájazdu, zo sumy 1. 512 eur titulom náhrady škody za
cenu spiatočných leteniek a náhradu nemajetkovej ujmy v sume 500 eur za každého žalobcu titulom
nemajetkovej ujmy z dôvodu straty radosti z dovolenky, pričom uvedené sumy paušálne znížili o sumu 1.
345, 82 eur (vyplatené poistné 995, 82 eur + 350 eur ). K nároku žalobcov na zaplatenie nevyčerpaných
služieb, t. j. vlastne nárok na vrátenie rozdielu z ceny zájazdu a ceny poskytnutých služieb uviedol,

že tento žalobcom vyplýva priamo z ustanovenia § 741k Občianskeho zákonníka, nakoľko je zrejmé
a strany sporu to ani nerozporovali, že žalobcovia nevyčerpali celý zájazd z dôvodov, ktoré neboli na
ich strane, keď neodsúhlasili zmenu žalovaným poskytnutých služieb, nakoľko neprijali pokračovanie
zájazdu, ktoré zabezpečil žalovaný v inom hotely (hoteli, pozn. odvolacieho súdu). Uviedol, že zmluva
o obstaraní zájazdu je osobitným typom spotrebiteľskej zmluvy, na základe ktorej sa zájazd predáva

objednávateľovi, pričom takouto zmluvou sa obstarávateľ zaväzuje objednávateľovi obstarať vopred
ponúkanú kombináciu služieb cestovného ruchu za dohodnutú cenu, ktorú sa objednávateľ zaväzuje
zaplatiť s tým, že v konaní bolo preukázané, že žalovaný bol počas trvania zájazdu nútený z dôvodu
administratívneho uzavretia hotela zmeniť miesto pobytu svojich klientov a ubytovania oproti zmluvne
dohodnutým podmienkam s tým, že žalobcovia aj v prípade, ak žalovaný túto situáciu nezavinil, nemajú

povinnosť súhlasiť so zmenou hotela a zmenou ponúkaných služieb, a to bez ohľadu na skutočnosť,
či služby náhradného hotela spĺňali alebo nespĺňali kritéria rovnakých služieb alebo prípadne služieb
vyššej kvality, nakoľko táto skutočnosť pri posudzovaní daného nároku nie je v zmysle právnej úpravy
rozhodujúcou, rozhodujúce je, že došlo k inému plneniu, ako bolo zmluvne dohodnuté a ktoré žalobcovia
neprijali. Uviedol, že žalovaný síce objektívne nemohol poskytnúť služby, ktoré boli so žalobcami

dojednané, avšak žalobcovia vzhľadom na vzniknutú situáciu, keď došlo k zdravotným problémom
a k uzatvoreniu hotela, mali právo odmietnuť žalovaným poskytnuté náhradné služby, keď zmena
dohodnutého hotela za iný, bez ohľadu na dôvody, ktoré cestovnú kanceláriu k zmene viedli, má za
následok, že zmluvne dojednané služby neboli poskytnuté. Poukázal na skutočnosť, že žalovaný bol
nútený meniť miesto pobytu okolnosťami, ktoré nezavinil, avšak táto skutočnosť nepredstavuje liberačný

dôvod v zmysle ustanovenia § 741k Občianskeho zákonníka, nakoľko v prípade evidentnej zmeny
dohodnutých zmluvných podmienok, nie je možné uvažovať o zbavení sa zodpovednosti a tiež nie je
dôležitá vo vzťahu k objednávateľovi úroveň hotela s tým, že ani poskytnutie náhradného hotela rovnakej
či dokonca vyššej kvality nespôsobuje zánik nároku žalobcov, keď žalovaný tým, že bol nútený zmeniť
pôvodne dohodnutý hotel na konkrétnom mieste za iný hotel na inom mieste, nenaplnil dohodnuté

zmluvné podmienky a žalobcovia náhradné služby neprijali a v dovolenke ďalej nepokračovali, z dôvodu
ktorého majú v zmysle § 741k ods. 3 Občianskeho zákonníka, nárok na vrátenie rozdielu ceny zájazdu
t. j. na vrátenie sumy za nevyčerpané služby, ktoré uhradili. K výške sumy, ktorú žalobcovia žiadali,
aby im žalovaný titulom vrátenia ceny nevyčerpaných služieb zaplatil vo výške 3. 500, 78 eur (paušálne
zníženú) súd prvej inštancie uviedol, že túto sumu žalobcovia ničím konkrétne v spore nešpecifikovali

a uviedli len, že požadujú zaplatenie 90 % z ceny zájazdu. Poukázal na skutočnosť, že žalobcovia
nepochybne čerpali časť služieb od začiatku zájazdu až do ich odletu z hotela, a nakoľko v spore
ide o vzťah spotrebiteľský, pri stanovení výšky nevyčerpanej ceny zájazdu vychádzal z potvrdenia
o nevyčerpaných službách, ktoré doložili žalobcovia a ktoré im vystavil samotný žalovaný dňa 17.
09. 2009, v ktorom sa uvádza, že výška nákladov za nevyčerpané služby pri predčasnom návrate

predstavuje v prípade žalobcov sumu 650, 67 eur za jednu dospelú osobu na základnom lôžku, pričom
takto vyčíslenú sumu žalovaným, žalobcovia ničím relevantne nespochybnili, z dôvodu ktorého mali
žalobcovia nárok na náhradu nespotrebovanej časti služieb vo výške, ktorá je preukázaná potvrdením
od žalovaného, a to v sume za obidvoch žalovaných celkom 1. 301, 34 eur, nakoľko však z oznámenia o
ukončení likvidácie poistnej udalosti, poisťovňa Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s. poukázala žalobcom

čiastku vo výške 995, 82 eur, ktorá predstavuje poistné plnenie - náklady za nevyčerpané služby,
nemôže im byť toto plnenie vo výške 995, 82 eur priznané opätovne, a od sumy nevyčerpaných služieb
v sume 1. 301, 34 eur, odpočítal vyplatené poistné plnenie v sume 995, 82 eur a rozdiel vo výške
305, 52 eur priznal žalobcom titulom vrátenia ceny nevyčerpaných služieb a vo zvyšnej časti nárokžalobcov z tohto titulu zamietol ako nedôvodný. Súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia
ďalej uviedol, že sa s poukazom na právny názor odvolacieho súdu zaoberal dôvodnosťou námietky
žalovaného, ktorý poukazoval na existenciu liberačných dôvodov na zbavenie sa zodpovednosti za

škodu na jeho strane s tým, že z vykonaného dokazovania (dožiadanie) mal za preukázané, že v
Taliansku prišlo k trestnému stíhaniu riaditeľa hotela, v ktorom boli žalobcovia ubytovaní a dvoch osôb
zodpovedných za údržbu vodovodných zariadení, ktoré boli odsúdené v konaní pred súdom prvej
inštancie, pričom rozhodnutie odvolacieho súdu v tejto veci nebolo dožiadaním zaslané, napriek tomu
mal však z vyjadrenia žalovaného zo dňa 08. 02. 2019 a z ním predloženého rozsudku Krajského

súdu v Nitre, sp. zn. 25Co/343/2017 vedomosť, že prebehlo aj odvolacie konanie, kde boli uvedené
osoby oslobodené spod obžaloby, pričom túto skutočnosť žalobcovia ničím relevantne nespochybnili, a
preto na základe uvedených skutočností a s poukazom na právny názor odvolacieho súdu vyslovený v
zrušujúcom uznesení dospel k názoru, že predpoklad na použitie ustanovenia § 741j ods. 1 písm. c) (tzv.
liberačný dôvod) je splnený, nakoľko škoda nebola spôsobená žalovaným ani jeho dodávateľmi, pričom
nepochybne v tomto prípade došlo k udalostiam, ktoré boli neobvyklé a nepredvídateľné, t. j. išlo o tzv.

vyššiu moc. Poukázal na skutočnosť, že žalovaný o možnej kontaminácii vody nemohol dopredu vedieť,
ani ju predvídať, tak ako nemohol vedieť a ani predvídať administratívne zatvorenie hotela príslušnými
úradmi z hygienických dôvodov, pričom z judikatúry súdov sa za prejavy vyššej moci považujú aj takéto
úradné zásahy, napr. aj uzatvorenie hotela z hygienických dôvodov, keď v prejednávanej veci je zrejmé,
že v priebehu ubytovania žalobcov došlo k zatvoreniu hotela úradmi z hygienických dôvodov, bolo

začaté trestné stíhanie, pričom sa nepodarilo zistiť páchateľa. Uviedol, že z vykonaného dokazovania
(výpovede svedkov) vyplynulo, že žalovaný poskytol klientom všetku povinnú a potrebnú pomoc hneď
po vzniku problémov a zabezpečil pitnú vodu, stravovanie, lekárske ošetrenie, náhradné ubytovanie
aj odlet domov pre klientov, ktorí nechceli pokračovať v pobyte s tým, že túto možnosť transferu
domov letecky mali reálne aj žalobcovia, ktorí sa sami dobrovoľne rozhodli nevyužiť túto možnosť a

zabezpečili si individuálne odlet, a preto žalovaný neporušil žiadnu svoju právnu povinnosť, postupoval
v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona, zmluvnými dojednaniami, a poskytol všetku potrebnú
pomoc, pričom žalovaný preukázal liberačný dôvod, nakoľko došlo k udalostiam spôsobených vyššou
mocou a žalovaný nepochybne zabezpečil možnosť návratu klientov aj letecky dňa 27. 09. 2009, z
dôvodu ktorého nebolo možné žalobcom priznať nárok na zaplatenie leteniek vo výške 1. 512 eur za

spiatočnú cestu, nakoľko žalovaný neporušil žiadnu právnu povinnosť v príčinnej súvislosti s ktorou by
žalobcom vznikla škoda v uvedenej výške a žalobcom takýto nárok neprináleží ani iným právnym titulom.
Zamietnutie žaloby v časti nároku titulom náhrady nemajetkovej ujmy z dôvodu straty radosti z dovolenky
ako zásahu do ich osobnostných práv odôvodnil súd prvej inštancie vecne tým, že nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy žalobcov by bol v danom čase daný v súlade s eurokomformným výkladom v zmysle

smernice 90/314/EHS a judikatúry ESD, napríklad rozhodnutie C-168/00 vo veci Simone Leitner v. TUI
Deustschland GmbH & Co. KG, podľa ktorého majú spotrebitelia nárok na náhradu nemajetkovej ujmy,
straty radosti z dovolenky s tým, že takýto nárok je od 01. 01. 2019 upravený aj vnútroštátnym právom
Slovenskej republiky, avšak v prípade nemajetkovej ujmy je podmienkou, aby bol zásah spôsobený
subjektom, od ktorého sa náhrada nemajetkovej ujmy požaduje a aby došlo k takému porušeniu právnej

povinnosti zo strany cestovnej kancelárie, ktoré má takú intenzitu, že má za následok stratu radosti
z dovolenky, vzhľadom však na existenciu liberačných dôvodov aj pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej
ujmy v zmysle ustanovenia § 741j Občianskeho zákonníka na strane žalovaného, tak žalovaný žiadnu
právnu povinnosť neporušil a zásah nespôsobil, a preto nárok žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy
vo výške 1. 000 eur voči žalovanému považoval za nedôvodný. Poukázal na skutočnosť, že uvedenú

skutočnosť skúmal v obdobnom konaní vedenom pod sp. zn. 25Co/343/2017 aj Krajský súd v Nitre, na
ktoré konanie poukázal žalovaný a ktorý dospel k obdobnému záveru s tým, že aj pokiaľ ide o intenzitu
zásahu, ktorá musí byť v značnej miere, tak v prejednávanej veci neprišlo k takému značnému zásahu
a takej intenzity do práva na ochranu osobnosti, života a zdravia žalobcov, ktorý by mal objektívne
mať žalobcami tvrdený následok odôvodňujúci priznanie nemajetkovej ujmy. Výrok, ktorým rozhodol o

trovách konania odôvodnil právne ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 C. s. p. a vecne tým, že v konaní
úspešnému žalovanému patrí proti žalobcovi (správne žalobcom, pozn. odvolacieho súdu) pomerná
náhrada trov konania v rozsahu 86, 90 %, nakoľko celková suma požadovaná žalobcom bola vo výške
4. 666, 96 eur, z ktorej priznal žalobcovi (žalobcom 1/ a 2/ pozn. odvolacieho súdu) sumu 305, 52 eur,
a preto mal žalobca úspech v časti 6, 55 %, úspech žalovaného v konaní potom predstavuje 93, 45 %

(100 % - 6, 55 %), čo predstavuje celkový úspech žalovaného 86, 90 % (93, 45 % - 6, 55 %).

2.Proti tomuto rozsudku do výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobu vo zvyšku zamietol (II. výrok
napadnutého rozsudku) a výroku o nároku na náhradu trov konania (III. výrok napadnutého rozsudku)
podali žalobcovia 1/ a 2/ v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe

vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ C. s. p.) navrhli ho zrušiť a vec vrátiť
na ďalšie konanie alebo zmeniť a priznať im nárok na zaplatenie sumy 4. 666, 96 eur (2. 154, 88 eur
ako zľava z ceny zájazdu + 1. 512 eur náhradu škody - cena spätných leteniek + 2 x 500 eur nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy) a zároveň žiadali priznať nárok na náhradu trov konania. Nesúhlasili

so záverom súdu prvej inštancie, že znečistenie pitnej vody fekáliami a s tým súvisiace ich zdravotné
problémy a uzatvorenie celého hotela bolo spôsobené udalosťou, ktorú nemožno predpokladať a ani
odvrátiť (VIS MAJOR) a že za túto udalosť nenesie zodpovednosť, žalovaný respektíve osoby spojené s
poskytovaním služieb zájazdu a teda je tu daný liberačný dôvod v zmysle ust. § 741j zákona č. 40/1964
Zb., nakoľko v súvislosti s kontamináciou pitnej vody fekáliami začalo v Taliansku trestné vyšetrovanie,
ktoré bolo pravdepodobne ukončené rozsudkom súdu prvého stupňa č. 1618 zo dňa 30. júla 2014 a

následne rozsudkom súdu druhého stupňa č. 837 z 11. 05. 2015, z ktorých vyplýva, že neexistovala
schematická mapa zariadení (obsluha nevedela vysvetliť ako zariadenia fungovali), nádrže na zber
pitnej vody boli nesprávne prepojené, predmetné spájajúce potrubie bolo vybudované ako čierna stavba,
technici nevedeli identifikovať vstupné a výstupné otvory nádrže, neexistujúca dokumentácia týkajúca
sa vykonávanej kontroly nádrží, v nádržiach a v strojovni boli nájdené zastarané a opotrebované trubky

ako aj nepoužívané a zahrdzavené zdvižné čerpadlá, nebolo zabezpečené riadne uzatvorenie potrubia,
ktoré spájalo nádrž s pitnou vodou s odpadovou nádržou, t. j. v priebehu trestného konania vedeného
talianskymi súdnymi autoritami bol spoľahlivo zistený skutkový stav veci ako aj príčiny kontaminovania
pitnej vody fekáliami. Uviedli, že z uvedených skutočností jednoznačne vyplýva, že nádoby na pitnú
vodu ako aj fekálie dal vybudovať hotel v ktorom boli ubytovaní, tieto nádoby na pitnú vodu a fekálie boli

neodborne udržiavané a prevádzkované, k znečisteniu pitnej vody došlo už dňa 22. 07. 2009, t. j. prvý
deň po ich príchode na miesto zájazdu a teda služby im neboli riadne poskytované od tohto dňa, keď aj v
konaní pred Okresným súdom Bratislava II bolo preukázané, že práve sťažnosti na znečistenú vodu boli
nahlásené dňa 22. 07. 2009 s tým, že skutočnosť, že druhostupňový (odvolací) trestný súd rozhodol o
nevineobžalovanýchosôbnemeníničnaskutočnosti,žepôvodznečisteniaakoajdôvodybolispoľahlivo

zistené v zariadeniach hotelového zariadenia, kde boli ubytovaní, pričom sám odvolací súd v Catanzaro
neuviedol, že skutok sa nestal, ale len to, že za daný trestný čin nie sú zodpovedné obvinené osoby.
Poukázali na ust. § 741i, § 741j Občianskeho zákonníka, z ktorých je zrejmé, že žalovaný ako cestovná
kancelária sa môže zbaviť zodpovednosti v prípade ak preukáže, že škodová udalosť bola spôsobená
treťou osobou, ktorá nemá spojenie s poskytovateľom zájazdu prípadne, že škodová udalosť nastala

ako následok v dôsledku neobvyklých nepredvídateľných okolnosti Vis major, avšak zanedbanie údržby
zariadení na zhromažďovanie pitnej vody spolu s neodbornou manipuláciou a nebezpečným technickým
riešením, kde nádrž na fekálie je prepojená s nádržou na pitnú vodu, nie je možné považovať za udalosť
vis major, ale za závažné pochybenie hotela. Uviedli, že v priebehu trestného konania prebiehajúceho v
Taliansku nebolo preukázané, že by popisovaná skutočnosť (znečistenie vody) bola vyvolaná trestnou

činnosťou osoby, ktorá nie je spojená s poskytovaním zájazdu a teda nie sú dané liberačné dôvody
žalovaného a nesúhlasili s právnym názorom súdu prvej inštancie, z ktorého vyplýva, že ak nebol
riaditeľ hotela ani osoby zodpovedné za údržbu vodovodných zariadení odsúdení za trestný čin, že
sa jedná automaticky o udalosť Vis major respektíve, že je naplnený liberačný dôvod. Uviedli, že ako
žalovaní (zrejme žalobcovia, pozn. odvolacieho súdu) majú za to, že pri vyššie zistených skutkových

okolnostiach nie je dôvod pochybovať o tom, že predmetná udalosť nie je udalosťou vis major, ale
dôsledkom zanedbanej údržby a nezodpovednosti osôb spojených s poskytovaním služieb spojených
so zájazdom s tým, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno liberačného dôvodu keď nepreukázal,
že by znečistenie pitnej vody bolo spôsobené trestným činom tretej osoby t. j. osoby, ktorá nie je
spojená s poskytovaním služieb zájazdu, a nakoľko neboli naplnené liberačné dôvody, bolo rozhodnutie

súdu prvej inštancie vo vzťahu k náhrade škody ako aj vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy
nesprávne. Namietli, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil ich nárok na náhradu škody ako aj nárok
na poskytnutie zľavy z ceny zájazdu za služby, ktoré neboli poskytnuté prípadne boli poskytnuté v
nižšom alebo inom ako dojednanom rozsahu, keďže v odôvodnení trestného rozsudku talianske súdne
autority konštatujú, že „Hneď po tom, čo došlo k znečisteniu zberných nádrži no pitná vodu (22. 07.

2009) až do zásahu personálu ASP (24. 07. 2009) nebolo prijaté žiadne ani základné opatrenie, ktoré
by spoľahlivo zabezpečilo zažehnanie rizika pre zdravie ešte neinfikovaných osôb, t. j. je zrejmé, že v
priebehu trestného konania bolo spoľahlivo zistené, že ku kontaminácii pitnej vody došlo už dňa 22.
07. 2009, t. j. prvý deň po ich prílete a hotel nevykonal žiadne opatrenia až do 24. 07. 2009, kedynaplno prepukla epidémia s tým, že baktérie e-coly vyžadujú 2 až 3 dni na to, aby bolo možné badať
zdravotné problémy a komplikácie, čo zodpovedá vyššie uvedeným dátumom, keď 22. 07. došlo k
znečisteniu vody a 24. 07. sa ľudia už intenzívne sťažovali na zdravotné problémy, a preto je zrejmé,

že služby hotelového zariadenia nemohli byť poskytované riadne do 24. 07. 2009, keď už dňa 22. 07.
došlo ku kontaminácii kuchyne, jedál, bazénov a kúpeľni hostí. Uviedli, že z vykonaného dokazovania
je zrejmé, že už dňa 22.07 sa hostia sťažovali na zápach fekálií z vody, túto skutočnosť konštatuje aj
súd prvej inštancie avšak záverom dodáva, že stav bol napravený vyriešený delegátkou, avšak ak by
došlo skutočne k náprave, potom by nedošlo k uzatvoreniu celého hotela, preto majú za to, že súd

prvej inštancie vykonané dôkazy nesprávne vyhodnotil, čo malo za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci. Namietli, že vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti neboli služby ubytovania, stravy a ani
ostatné doplnkové služby hotela poskytované v dohodnutej kvalite od momentu kontaminácie vody ktorá
nastala dňa 22. 07. 2009 a súd nepostupoval správne, keď im nepriznal nárok na náhradu škody, ktorá
im vznikla v dôsledku ich infekcie fekáliami. Poukázali na skutočnosť, že v priebehu konania pred súdom
prvého stupňa preukázali, že došlo ku kontaminácií pitnej vody, ako aj stravy hotela fekáliami, ktoré

konzumovali v prijatej potrave, umytom ovocí a vode, následkom kontaminácie sa u nich ako aj iných
osôb prejavili zdravotné problémy a po tom ako sa prejavila epidémia v celom hoteli (všetci zvracali,
mali hnačky a bolesti brucha), objavila sa v hoteli polícia a zdravotníci, ktorý (ktorí, pozn. odvolacieho
súdu) celý hotel uzatvorili s tým, že v tejto situácií sa ocitli aj oni, pričom žalobkyňa bola tehotná, mali
so sebou malé dieťa, trpeli bolesťami brucha, hnačkami a zvracaním a v celej tejto situácií im nevedel

nikto uviesť aké sú príčiny ich zdravotných problémov (či ich niekto otrávil, či je to spôsobené fekáliami
alebo z iného dôvodu), nebola im poskytnutá odborná zdravotná pomoc, odborné vyšetrenie, ktoré
by im poskytlo žiadané informácie o ich zdravotnom stave ako aj o zdravotnom stave nenarodeného
dieťaťa, pričom za týchto okolností nemohli konať inak ako konali, a to okamžite bezodkladne sa vrátiť
domov na Slovensko a podstúpiť vyšetrenia. Uviedli, že pri zohľadnení vyššie popísanej situácie (ťažké

zdravotné problémy, epidémia, prítomnosť polície, nevedomosť o zdravotnom stave, jeho následkoch,
príčinách, tehotenstvo žalobkyne a účasť maloletého dieťaťa na zájazde) nebolo mysliteľné, aby prijali
náhradné služby poskytnuté žalovaným, a to v im neznámom hotelovom zariadení respektíve, aby
prijali zabezpečenie leteckého návratu domov, ktorý sa mal uskutočniť až o dva dni neskôr. Poukázali
na skutočnosť, že im vznikla škoda ako aj nárok na poskytnutie zľavy z ceny zájazdu a náhradu

nemajetkovej ujmy v rozsahu, ako boli vyčíslené v žalobnom návrhu v znení jeho neskoršieho doplnenia
nakoľko riadne vyčerpali niekoľko dní zájazdu, v čase rozhodovania o vlastnom zakúpení leteniek späť
na Slovensko delegátku 2 x žiadali, aby preverila možnosť odletu prostredníctvom žalobcu (zrejme
žalovaného, pozn. odvolacieho súdu), táto telefonovala na Slovensko a potvrdila im, že žalovaný nebude
zabezpečovaťletnaspäť,ževybavujelenpresundoinéhorezortu,apretosizakúpililetenkysprestupom

a zaobstarali si sami transfer na letisko s tým, že v deň ich odletu ani hypoteticky neexistoval zámer
žalovaného riešiť situáciu odletom infikovaných osôb z destinácie, keďže toto sa udialo až po 3 dňoch na
žiadosť ostatných klientov, ktorí boli prevezení do iného rezortu a pretrvávali ich problémy, nakoľko však
nemali prostriedky na zakúpenie leteniek skôr, ostali vazalmi rozhodnutia žalovaného. Žalobcovia 1/ a
2/ v dôvodoch svojho odvolania ďalej uviedli, žalobca 2/ bol v deň príletu na Slovensko hospitalizovaný,

u dcéry sa potvrdila infekcia baktériami e-coli s tým, že hneď po prílete od dňa 22. 07. 2009 neboli
služby ubytovania a stravy a s tým spojené služby poskytované riadne v dôsledku kontaminácie pitnej
vody, v čase najväčšej epidémie, zmätku, zhonu a neinformovanosti. si sami zabezpečili bezodkladnú
leteckú prepravu domov, a to vzhľadom najmä na zdravotné problémy, tehotenstvo žalobkyne ako aj
účasť maloletého dieťaťa, pričom im vznikla škoda vo výške obstarania ceny leteniek a nákladov s tým

spojených, ktorá je v príčinnej súvislosti s porušením povinnosti žalovaného respektíve osôb spojených
s poskytovaním služieb zájazdu a rovnako je daný nárok na náhradu ich nemajetkovej ujmy, nakoľko
týto (správne títo, pozn. odvolacieho súdu) žili niekoľko dní v strachu o svoje zdravie a život a to aj po
návrate na Slovensko až do momentu podstúpenia všetkých vyšetrení a normalizovania zdravotného
stavu čo trvalo niekoľko dní. Namietli, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil nárok žalovaného

na náhradu trov konania a poukázali na ust. § 257 C. s. p. s tým, že súd prvej inštancie o trovách konania
rozhodolmechanickyatopodľapomeruúspechustránsporu,keďnezobraldoúvahyvšetkyskutočnosti,
ktoré mali za následok sporový úspech prípadne neúspech ako napríklad, že v čase podania žalobného
návrhu nemali strany sporu vedomosť o trestnom konaní a o jeho výsledkoch sa dozvedeli až tesne
pred rozhodnutím vo veci samej, rozhodnutie súdu o nemajetkovej ujme a o jej výške je čisto na voľnej

úvahe súdu, priznanie náhrady škody rovnako záviselo od úvahy súdu či tu existovali alebo neexistovali
liberačné dôvody, pričom podľa vyjadrenia súdu prvej inštancie tieto liberačné dôvody boli preukázané
až tesne pred vynesením rozsudku na základe výsledkov trestného konania s tým, že v prvom rozsudku
priznal žalobcom nárok na zaplatenie 4. 666, 96 eur a v druhom rozsudku bol priznaný nárok len v časti305,52eur.Uviedli,žesúspotrebitelia,ktorý(ktorí,pozn.odvolaciehosúdu)saprostredníctvompodanej
žaloby domáhajú ochrany svojich práv, pričom v čase podania žaloby neboli známe všetky okolnosti
majúce vplyv na výsledok konania, avšak z dôvodu plynutia premlčacích lehôt boli nútení si svoj nárok

uplatniť v primeranej miere, pričom trovy konania ďaleko prevyšujú nárok, ktorý im súd priznal, avšak
dôkazy, na základe ktorých rozhodol sa stali stranám sporu známe až v závere dokazovania po takmer
10-tich rokoch od vzniku udalosti, majúcej za príčinu podanie žalobného návrhu.

3.

Proti tomuto rozsudku, do jeho vyhovujúceho výroku (výrok I. napadnutého rozsudku) podal v zákonnej
lehote odvolanie aj žalovaný z dôvodu, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a napokon preto, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. d/, f/, h/ C. s. p.) a navrhol ho v napadnutom rozsahu

zmeniť a žalobu zamietnuť. Namietol, že z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplývajú
skutkové zistenia, že si splnil všetky povinnosti spočívajúce v bezodkladnom vykonaní opatrení pre
pokračovanie zájazdu, o tejto skutočnosti svedčí napokon aj fakt, že viac ako polovica účastníkov
zájazdu (vyše 30 osôb) ďalej pokračovalo v náhradnom hoteli v dovolenke, v ktorom boli zabezpečené
služby rovnakej, dokonca vyššej kvality a čerpali zabezpečené služby až do riadneho ukončenia

zájazdu v zmluvne dohodnutom termíne s tým, že svojim správaním na mieste preukázal, že aj napriek
ťažkosti a nepredvídateľnosti okolností prípadu, ktorý riešil, vynaložil maximálne úsilie na zmiernenie
vplyvov udalosti na priebeh zájazdu a jeho účastníkov, a preto je v rozpore s princípom ochrany
dobromyseľnosti a spravodlivosti v danom prípade, aby bol zaviazaný na zaplatenie sumy uvedenej
vo výroku napadnutého rozhodnutia. Uviedol, že napadnuté rozhodnutie vyvodením vyššie uvedených

právnych záverov neguje aplikáciu ustanovenia § 741k ods. 1, ods. 2 a ods. 3 Občianskeho zákonníka
a je priam v rozpore s právom, nakoľko podľa napadnutého rozhodnutia každého organizátora zájazdu
postihne právny následok upravený v ustanoveniach § 741k ods. 1, ods. 2 a ods. 3 Občianskeho
zákonníka bez ohľadu na vynaloženie úsilia predvídaného v uvedených ustanoveniach. Poukázal na
skutočnosť, že žalobcovia sa neriadili jeho pokynmi, resp. delegátky pri riešení vzniknutej situácie a

rozhodlisasamisizabezpečiťazorganizovaťnávratnaSlovensko,atonavlastnériziko,bezpodrobenia
sa lekárskemu vyšetreniu a zisteniu ich zdravotného stavu s tým, že z návrhu žalobcov, ako aj z ich
prednesov uskutočnených na pojednávaniach vyplýva, že vedeli o tom, že v hotelovom komplexe LE
CASTELLA je zabezpečená lekárska starostlivosť, pričom túto starostlivosť na základe vlastnej úvahy
nevyužili a nevyužili ani možnosť transportu do náhradného hotela rovnakej kategórie a ubytovania v

ňom, kde bola taktiež zabezpečená lekárska starostlivosť, a to aj priamo v nemocnici vo Vibo Valentia, v
ktorejbolotiežpreprípadpotrebyzabezpečenévyšetrenie,anakoľkosarozhodlinečerpaťzabezpečené
služby, dobrovoľne tieto služby nečerpali a z toho dôvodu nemajú v zmysle zmluvných podmienok časť
odstúpenie od zmluvy a stornopoplatky nárok na vrátenie časti ceny zájazdu za nečerpané služby, keďže
sa sami a dobrovoľne rozhodli nečerpať náhradné služby rovnakej, resp. vyššej kvality, ktoré zabezpečil.

Poukázal na to, že žalobcovia podpisom zmluvy potvrdili, že sa oboznámili so Zmluvnými podmienkami
cestovnej kancelárie SATUR TRAVEL a.s., platnými pre rok 2009 (založené v súdnom spise), ktoré
sú súčasťou katalógu, ako aj zmluvy o obstaraní zájazdu zo dňa 15. 07. 2009, a vyjadrili súhlas s ich
znením, časť reklamačné konanie a zodpovednosť za škodu, v prípade, že rozsah a kvalita poskytnutých
služieb je objektívne na nižšej ako dohodnutej úrovni, vzniká objednávateľovi právo na odstránenie

chybne poskytnutej služby, keď toto svoje právo je objednávateľ povinný uplatniť bezodkladne priamo
u dodávateľa služieb alebo zástupcu CK, v spolupráci ktorých sa vyhotoví aj písomný záznam, pričom
v prípade nedodržania tohto postupu, alebo uplatnenie uvedeného práva oneskorene, alebo až po
ukončení zájazdu, právo na reklamáciu zaniká s tým, že podľa zmluvných podmienok, časť odstúpenie
od zmluvy a stornopoplatky, v prípade, že objednávateľ nenastúpi na zájazd alebo nezačne čerpať

zabezpečené služby z akéhokoľvek dôvodu, alebo na základe vlastného rozhodnutia ich nevyčerpá
vôbec alebo z časti, nemá nárok na vrátenie časti ceny zájazdu za nečerpané služby. Poukázal na
skutočnosť, že nárok na vrátenie rozdielu ceny zájazdu vzniká výlučne len v prípadoch, ak pokračovanie
zájazdu nemožno zabezpečiť ani prostredníctvom služieb nižšej kvality alebo, ak pokračovanie zájazdu
možno zabezpečiť len prostredníctvom služieb nižšej kvality, než sú uvedené v zmluve, t. j. žalobcom

vzniklo právo na neprijatie náhradného plnenia, jemu však nevznikla povinnosť vrátiť žalobcom rozdiel
ceny zájazdu, nakoľko neboli naplnené zákonom požadované predpoklady, keď žiadnym zo spôsobov
výkladu právnych predpisov nemožno dospieť k záveru prezentovanému súdom prvej inštancie, že
pre posúdenie nároku žalobcov nie je rozhodujúce v akej kvalite boli náhradné služby zabezpečené.Namietol, že súd prvej inštancie tým, že uzavrel, že žalobcovia aj v prípade, že túto situáciu nezavinil,
nemajú povinnosť súhlasiť so zmenou hotela a zmenou ponúkaných služieb a to bez ohľadu na
skutočnosť,čislužbynáhradnéhohotelaspĺňalialebonespĺňalikritériarovnakýchslužiebaleboprípadne

služieb vyššej kvality, a preto majú v zmysle § 741k ods. 3 Občianskeho zákonníka nárok na vrátenie
rozdielu ceny zájazdu, nesprávne interpretoval správne aplikovaný právny predpis, čím je naplnený
odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku.

4.

Žalobcovia 1/ a 2/ vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedli, že súd prvej inštancie postupoval
správne keď im priznal právo na zľavu z ceny zájazdu za služby, ktoré nevyčerpali respektíve im neboli
poskytnuté riadne a nesúhlasili s tvrdením žalovaného, že zľava z ceny zájazdu im nepatrí v prípade, ak
žalovaný poskytol náhradné služby, avšak z vlastnej vôle tieto služby nevyužili. Uviedli, že je zrejmé, že v
priebehu trestného konania, ktoré prebiehalo na území Talianskej republiky a s ktorým bol oboznámený

aj súd prvej inštancie, bolo spoľahlivo zistené, že ku kontaminácii pitnej vody došlo už dňa 22. 07. 2009,
t. j. prvý deň po ich prílete, pričom hotel nevykonal žiadne opatrenia až do 24. 07. 2009, kedy naplno
prepukla epidémia (zvracanie, hnačky, horúčka), pričom baktérie e-coly vyžadujú 2 až 3 dni na to, aby
bolo možné badať zdravotné problémy a komplikácie, čo zodpovedá vyššie uvedeným dátumom, keď
22. 7. došlo k znečisteniu vody a 24. 07. sa ľudia už intenzívne sťažovali na zdravotné problémy, a preto

je zrejmé, že služby hotelového zariadenia nemohli byť poskytované riadne do 24. 07. 2009, keď už
dňa 22. 07. došlo ku kontaminácií kuchyne, jedál, bazénov a kúpeľní hostí. Žalobcovia v ďalšej časti
svojho vyjadrenia k odvolaniu žalovaného zopakovali svoje tvrdenia uvedené v ich odvolaní, a preto ich
odvolací súd považuje za nadbytočné opakovať.

5.

Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcov 1/ a 2/ uviedol, že nie je dôvodné, nakoľko nepriniesli
v ich odvolaní žiadnu novú relevantnú právnu argumentáciu vo vzťahu k ich tvrdeniam uvedeným v
konaní s tým, že všetky žalobcami v konaní uvedené tvrdenia a nastolené otázky, ktoré mohli mať

pre vec podstatný význam, boli súdom prvej inštancie v napadnutom písomnom vyhotovení rozsudku
zodpovedané a odpovede na ne boli logicky zdôvodnené. Uviedol, že súd prvej inštancie na základe
vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil, keď
uzavrel, že v uvedenom prípade škoda nebola spôsobená ním ani jeho dodávateľmi, pričom nepochybne
v tomto prípade došlo k udalostiam, ktoré boli neobvyklé a nepredvídateľné, t. j. išlo o tzv. vyššiu moc,

nakoľko o možnej kontaminácii vody nemohol vopred vedieť, ani ju predvídať, tak ako nemohol vedieť
a ani predvídať administratívne zatvorenie hotela príslušnými úradmi z hygienických dôvodov, pričom
z judikatúry súdov sa za prejavy vyššej moci považujú aj takéto úradné zásahy napr. aj uzatvorenie
hotela z hygienických dôvodov. Poukázal na skutočnosť, že v prejednávanej veci je zrejmé, že v
priebehu ubytovania žalobcov došlo k zatvoreniu hotela úradmi z hygienických dôvodov, a z toho dôvodu

bolo v Taliansku aj začaté trestné stíhanie, pričom sa nepodarilo zistiť páchateľa s tým, že súd prvej
inštancie ďalej správne uzavrel, že neporušil žiadnu svoju právnu povinnosť, postupoval v súlade s
príslušnými ustanoveniami zákona, zmluvnými dojednaniami, a poskytol všetku potrebnú pomoc, pričom
preukázal liberačný dôvod, nakoľko došlo k udalostiam spôsobených vyššou mocou a nepochybne
zabezpečil možnosť návratu klientov aj letecky dňa 27. 09. 2009, keď správny je tiež záver súdu, že

pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy, tak žiadnu právnu povinnosť neporušil a zásah nespôsobil,
a preto je nárok žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1. 000 eur nedôvodný. Poukázal
na skutočnosť, že rozsudkom č. 837 z 11. mája 2015 odvolací súd v Catanzaro zmenil rozsudok zo
dňa 30. júla 2014 a oslobodil obžalovaných D. N. S., N. F., M. za T. Z. D. „. O., R. G., M. za Ú. T.
Z. D. „. O. G. O. O., M. za Ú. T. Z. D. „. O. z trestných činov im prisúdených z dôvodu, že skutok

nespáchali (str. 18 úradného prekladu) s tým, že z rozsudku súdu v Crotone a z oslobodzujúceho
rozsudku súdu v Catanzaro vyplývajú dve rozhodujúce skutočnosti, konkrétne, že situácia, ktorá v
rozhodnom období v hoteli LE CASTELLA vznikla, bola spôsobená trestnou činnosťou osoby, ktorá
nebola spojená s poskytovaním zájazdu a že nebola spôsobená dodávateľmi jeho služieb, z čoho
potom vyplýva, že v konaní bolo preukázané naplnenie liberačných dôvodov v zmysle § 741j písm. b) a

písm. c) Občianskeho zákonníka, keď situácia, ku ktorej došlo počas zájazdu, plne spadá pod citované
ustanovenia Občianskeho zákonníka, nakoľko sa jedná o neobvyklú a nepredvídateľnú okolnosť,
ktorá bola spôsobená treťou osobou, ktorá nebola spojená s poskytovaním zájazdu. Uviedol, že v
trestnom konaní vedenom justičnými orgánmi Talianskej republiky bolo zistené, že došlo k spáchaniutrestného činu, zároveň bolo zistené, že trestný čin nebol spáchaný zodpovednými osobami jeho
dodávateľa, nakoľko zodpovedné osoby dodávateľa boli rozsudkom odvolacieho súdu v Catanzaro
oslobodené z dôvodu, že skutok nespáchali s tým, že pre naplnenie liberačných dôvodov v zmysle §

741j písm. b) a písm. c) Občianskeho zákonníka nie je rozhodujúce, či bola zistená konkrétna osoba,
ktorá spôsobila škodu, rozhodujúce je zistenie, že škoda bola spôsobená treťou osobou, ktorá nie je
spojená s poskytovaním zájazdu, teda justičné orgány Talianskej republiky oslobodili zodpovedné osoby
dodávateľa z dôvodu, že skutok nespáchali, to znamená, že skutok, ktorý je trestným činom sa stal, bol
spáchaný určitou osobou a táto osoba nie je spojená s poskytovaním zájazdu. Poukázal na skutočnosť,

že ďalším predpokladom je, že škoda bola spôsobená udalosťou, ktorej nebolo možné zabrániť ani pri
vynaložení všetkého úsilia, alebo v dôsledku neobvyklých a nepredvídateľných okolností, pričom za
prípady „vyššej moci“ sa podľa judikatúry nemeckých súdov považujú úradné zásahy napr. zákaz vstupu
do krajiny z dôvodu nepokojov, úradné zavretie hotela z hygienických dôvodov, hygienická karanténa,
úradný zákaz kúpania, prírodná katastrofa a pod., pričom z vykonaného dokazovania vyplýva, že k
úradnému uzavretiu hotela došlo, a preto je v danom prípade dôvod na aplikáciu ustanovenia § 741j ods.

1 písm. b) Občianskeho zákonníka, t. j., že ku kontaminácii vody došlo trestnou činnosťou tretej osoby,
ktorá nebola spojená s poskytovaním zájazdu a škodu nezavinil ani žalovaný a ani dodávatelia služieb.
Uviedol, že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým
zisteniam a vec správne právne posúdil, keď na zistený skutkový stav aplikoval ustanovenie § 741j ods.
1 písm. c) Občianskeho zákonníka, t. j., že predmetná udalosť bola spôsobená v dôsledku neobvyklej

a nepredvídanej okolnosti, pričom správne je aj skutkové zistenie súdu, že žalobcom poskytol všetku
povinnú a potrebnú pomoc hneď po vzniku problémov a zabezpečil pitnú vodu, stravovanie, lekárske
ošetrenie, náhradné ubytovanie aj odlet domov pre klientov, ktorí nechceli pokračovať v pobyte, a preto
žiadnu svoju právnu povinnosť neporušil, postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona,
zmluvnými dojednaniami a poskytol všetku potrebnú pomoc, čím preukázal liberačný dôvod, nakoľko

došlo k udalostiam spôsobených vyššou mocou a nepochybne zabezpečil možnosť návratu klientov aj
letecky dňa 27. 09. 2009, pričom k rovnakým záverom dospel aj Krajský súd v Nitre v konaní vedenom
pod sp. zn. 25Co/343/2017 v takmer skutkovo a právne identickej právnej veci. Poukázal na skutočnosť,
že súd prvej inštancie s poukazom na zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu zo dňa 29. 10. 2014, č.
k. 2Co/410/2013 - 132, sa správne zaoberal skutočnosťou, kedy došlo k začiatku vzniku problémov

v hoteli Le Castella, pričom z vykonaných výsluchov svedkov F. Š., Q. Ž., S. J., P. J. G. Z.. H. D.,
je nepochybné, že problémy sa objektívne naplno prejavili až dňa 24. 07. 2009, keď predtým, a to
dňa 22. 09. 2009 sa sťažovala iba jedna rodina, X., na zápach vody, a tento problém bol delegátkou
vyriešený a u ostatných klientov sa zdravotné ťažkosti objavili až dňa 24. 07. 2009, kedy sa aj sťažovali
delegátke, ktorá problém začala riešiť hneď večer po návrate z výletu, pričom na druhý deň, 25. 07.

2009 jeho delegátka zabezpečila presun klientov do iného hotela, zároveň zabezpečil odlet tých klientov,
ktorí uviedli, že chcú odletieť z rezortu a v dovolenke nepokračovať, a to na deň 27. 07. 2009, a
preto súd prvej inštancie správne ustálil začiatok vzniku problémov v predmetnom hoteli na deň 24.
07. 2009 a nie 22. 07. 2009 ako tvrdili žalobcovia. K námietke žalobcov týkajúcej sa nesprávneho
právneho posúdenia nároku na náhradu trov konania s poukazom na ust. § 257 Civilného sporového

poriadku uviedol, predpokladmi aplikácie ust. § 257 Civilného sporového poriadku (§ 150 Občianskeho
súdneho poriadku) sa už opakovane zaoberali Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako aj Ústavný súd
Slovenskej republiky, pričom z ich rozhodovacej praxe vyplýva, že pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady
trov konania sa vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok dôvody hodné osobitného zreteľa a
výnimočné okolnosti (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. februára 2009, sp.

zn. 4 M Cdo 2/2008, rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 03. júla 2013, sp. zn. I. ÚS
469/2013), pričom od začiatku konania poukazoval na skutočnosť, že boli naplnené liberačné dôvody,
že si zároveň splnil všetky zákonom požadované povinnosti a k týmto jeho tvrdeniam poskytol dôkazy
preukazujúce pravdivosť týchto tvrdení s tým, že jeho obrana bola počas celého konania konzistentná, a
skutočnosť, že žalobcovia tieto tvrdenia a dôkazy ignorovali a vo vzťahu k žalobou uplatnenému nároku

predmetné okolnosti nijako nereflektovali, nemôže byť na ujmu jemu, keď žalobcovia počas konania ani
nepoukazovali na ich majetkové, zárobkové alebo iné pomery.

6.

Žalobcovia 1/ a 2/ vo svojom vyjadrení k danému vyjadreniu žalovaného uviedli, že tvrdenie žalovaného
ako aj súdu prvej inštancie je nesprávne, nakoľko z predložených listinných dôkazov nevyplýva, že
by došlo k spáchaniu trestného činu treťou osobou (ktorá nie je spojená s poskytovaním služieb) t.
j. neboli preukázané liberačné dôvody, nakoľko žalovaným bolo len preukázané, že talianske justičnéorgány začali súdne konanie pre spáchanie trestného činu zo strany riaditeľa a zamestnancov hotela,
pričom neskôr boli tieto osoby z pod obžaloby oslobodené, avšak liberačný dôvod preukázaný nebol,
keďže nebolo preukázané, že by došlo k spáchaniu samotného trestného činu (čoho následkom mala

byťkontamináciapitnejvody),nebolopreukázané,žebyprípadnýtrestnýčinspáchaliosobynesúvisiace
s poskytovaním služieb predmetného zájazdu a nakoľko aj zvyšná časť tohto vyjadrenia je identická s
odvolaním žalobcov, nepovažoval odvolací súd za potrebné ju opätovne uvádzať.

7.

Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania podľa ust. § 379 a ust.
§ 380 ods. l C. s. p., túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (ust. § 385 ods. 1 C. s.
p.) a rozsudok verejne vyhlásil dňa 30. apríla 2020 podľa ust. § 378 ods. 1 v spojení s ust. § 219 ods.
3 C. s. p., viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (ust. § 383 C. s. p.), pričom o
termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom.

8.

Podľa § 470 ods. 1 C. s. p. (účinného od 01. 07. 2016), ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj
na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

9.

Podľa § 470 ods. 2 C. s. p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom

nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

10.

Podľa § 387 ods. 2 C. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
11.

S poukazom na citované ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci
skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho
žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, v celom rozsahu po skutkovej
a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním rozsudku súdu prvej inštancie v

zamietajúcom výroku.

12.

K námietke žalobcov 1/, 2/ a žalovaného v podanom odvolaní, že napadnutý rozsudok spočíva v

nesprávnom právnom posúdení veci (odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ C. s. p.) odvolací
súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením
veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov
ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis,

nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne
závery.

13.

V posudzovanej veci ide o v poradí druhý rozsudok, keď rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 11.
mája 2016, č. k. 58C/171/2015 - 65, ktorým žalobe vyhovel zrušil Krajský súd v Bratislave uznesením
zo dňa 29. októbra 2014, č. k. 2Co/410/2013 - 132, ktorého nosným dôvodom (ratio decidendi) bola
skutočnosť, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovýmzisteniam, vec nesprávne právne posúdil a nevykonal dokazovanie na skutočnosti, ktoré v konaní bolo
nutné preukazovať.

14.

Zrušenímpôvodnéhorozhodnutiasavecvraciadostavu,akýtubolpredvydanímrozhodnutiasúduprvej
inštancie, a preto je súd povinný sa v ďalšom konaní nielen riadiť intenciami zrušujúceho uznesenia,
ale je zároveň povinný naďalej postupovať podľa procesných predpisov. V konaní odstraňuje vytýkané

nedostatky ale aj také, ktoré vytýkané neboli a ktoré v procesnom postupe zistí a po splnení dôkaznej
povinnosti a vyhodnotení dokazovania, rozhodne znovu.

15.

Súd prvej inštancie je názorom súdu vyššieho stupňa (§ 226 O. s. p., účinný do 30. 06. 2016 a podľa §

391 C. s. p., zák. č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok účinný od 01. 07. 2016) viazaný a je povinný
ho rešpektovať ako pri posudzovaní otázok hmotného práva, tak aj pri aplikácii procesných predpisov,
iba pokiaľ sa pri novom rozhodovaní nezmenia poznatky o skutkovom deji prejednávaného prípadu
natoľko, že na nový skutkový základ veci, nie je aplikácia právneho názoru odvolacieho súdu už možná.

16.

Súd prvej inštancie sa po zrušení jeho v poradí prvého rozsudku týmto zákonným postupom dôsledne
riadil a dospel k správnemu právnemu záveru, že žaloba žalobcov 1/ a 2/ je nedôvodná v časti nároku na
náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy, avšak odvolací súd sa nestotožnil s právnym posúdením

nároku žalobcov na zľavu z ceny zájazdu a nevyčerpanej časti zájazdu prvoinštančným súdom, nakoľko
ho považuje za nesprávne.

17.

Odvolací súd sa síce v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie, že
žalobcovia svoj nárok na zľavu z ceny zájazdu a nevyčerpanej časti zájazdu v nimi uplatnenom rozsahu
3. 500, 78 eur, ktorú paušálne znížili zo sumy 3. 150, 70 eur (o 10 % hodnoty zájazdu, t. j. o sumu 350 eur,
viď č. l. 101 spisu), nepreukázali žiadnym dôkazným prostriedkom, pričom svoje tvrdenie, že majú nárok
na zľavu z ceny zájazdu v rozsahu 90 % žiadnym spôsobom a už vôbec nie právne relevantným v konaní

vôbec neodôvodnili a nešpecifikovali, nakoľko k takto uplatnenému nároku nič relevantné neuviedli ani
vo svojom odvolaní, avšak zároveň sa bolo potrebné stotožniť s námietkami žalovaného v podanom
odvolaní, že pokiaľ dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalovaný situáciu nezavinil a preukázal
liberačné dôvody, následne správne aplikované ustanovenie § 741k ods. 3 Občianskeho zákonníka,
nesprávne vyložil.

18.

V posudzovanej veci totiž z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie podľa názoru odvolacieho
súdu jednoznačne vyplýva, že po identifikácii problémov s kontaminovanou vodou v hoteli, ktorý si

žalobcovia aj so službami zmluvne dohodli zmluvou o obstaraní zájazdu, žalovaný svojim klientom
zabezpečil lekársku starostlivosť, balenú vodu a pracoval na ubytovaní klientov v inom hotelovom
rezorte, t. j. snažil sa bez zbytočného odkladu a bezodplatne urobiť také opatrenia, aby mohol zájazd
riadne pokračovať, pričom v konaní zároveň nebolo sporným, že žalobcovia 1/ a 2/ náhradné podmienky
neprijali a v dovolenke ďalej odmietli pokračovať, a preto bolo povinnosťou súdu prvej inštancie právne

posúdiť ich nárok v kontexte ust. § 741k Občianskeho zákonníka, ktoré síce vo svojom rozhodnutí citoval
(pomoc cestovnej kancelárie), ako aj Zmluvných podmienok žalovaného (č. l. 166 spisu), keď je síce
pravdou, že žalobcovia so zmenou hotela súhlasiť nemuseli, avšak vôbec nie je zrejmé, z akej právnej
úpravy súd prvej inštancie vychádzal, keď priznaný nárok odôvodnil tým, že pri jeho (nárok na zaplatenie
nevyčerpaných služieb) je podstatné iba to, že došlo k zmene zmluvne dohodnutého plnenia, a teda, že

zmluvne dohodnuté služby neboli poskytnuté, a preto majú žalobcovia nárok v zmysle ust. § 741k ods.
3 Občianskeho zákonníka nárok na vrátenie sumy za nevyčerpané služby, ktorý však v spojení s ust. §
741k ods. 2 upravuje povinnosť cestovnej kancelárie vrátiť objednávateľovi rozdiel medzi ponúkanými aposkytnutým službami vtedy, ak pokračovanie zájazdu nemožno zabezpečiť inak ako prostredníctvom
služieb nižšej kvality ako sú uvedené v zmluve, t. j. z úplne iných dôvodov ako uzavrel prvoinštančný súd.

19.

Odvolací súd z uvedených dôvodov rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku (I. výrok rozsudku
súdu prvej inštancie) a súvisiacom výroku o náhrade trov konania zrušil podľa § 365 ods. 1 písm. h)
C. s. p. a vec mu v tomto rozsahu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom bude povinnosťou súdu prvej

inštancie nárok žalobcov na zľavu z ceny zájazdu a nevyčerpanej časti zájazdu opätovne právne posúdiť
a rozhodnúť v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu.

20.

Súd prvej inštancie však správne právne posúdil nárok žalobcov na zaplatenie sumy 1. 512 eur

uplatnenej titulom škody, ktorá im vznikla zaplatením spiatočnej letenky, a preto sa odvolací súd v celom
rozsahu stotožnil so záverom, že žalovaný sa úplne exkulpoval, nakoľko v konaní pred prvoinštačným
súdom bez akýchkoľvek pochybností preukázal, že znečistenie pitnej vody fekáliami a s tým súvisiace
zdravotné problémy žalobcov a ďalších účastníkov zájazdu, sprostredkovaného žalovaným nezavinil,
nakoľko uzatvorenie celého hotela bolo spôsobené udalosťou, ktorú žalovaný nemohol predpokladať

a už vôbec ju nemohol odvrátiť, z dôvodu ktorého za vznik situácie v hoteli nemôže niesť žiadnu
zodpovednosť, keďže žiadnu právnu povinnosť ani neporušil a napokon bolo v konaní pred súdom
prvej inštancie preukázané, že žalovaný účastníkom zájazdu ihneď po vzniku problémov poskytol
bezodkladnú a potrebnú pomoc, ktorú však žalobcovia odmietli, nakoľko sa nielenže nepodrobili
ponúknutému lekárskemu vyšetreniu, ale zároveň odmietli transport do náhradného hotela rovnakej

kategórie a ubytovania, t. j. sami sa rozhodli poskytnuté náhradné služby nečerpať, z dôvodu ktorého
správne prvoinštančný súd tento nárok napadnutým rozsudkom zamietol.

21.

Odvolací súd na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý nárok žalobcov 1/ a 2/ na
zaplatenie ceny spiatočných leteniek zamietol uvádza, že v konaní pred súdom prvej inštancie, ako aj v
obdobnom konaní vedenom na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 9C/168/2010 a na Krajskom
súde v Nitre pod sp. zn. 25Co/343/2017 na základe žaloby žalobcov, ktorí uzavreli so žalovaným tohto
konania Zmluvu o obstaraní zájazdu v tom istom hoteli (Le Castella v Kalábrii v Taliansku) a termíne

(od 21. 07. 2009 do 31. 07. 2009), ako žalobcovia 1/ a 2/, bola jednoznačne preukázaná príčina vzniku
problémov v danom hoteli, za ktorú žalovaný ako cestovná kancelária niesť zodpovednosť nemôže,
pričom tvrdenie žalobcov, že hotel do 24. 07. 2009 nemohol z dôvodu kontaminácie vody poskytovať
služby riadne, z dokazovania ani v posudzovanej veci a ani z konania vedeného na Krajskom súde v
Nitre nevyplýva, naopak z dokazovania aj v prejednávanej veci vyplýva, že v deň príchodu do hotela

(22. 07. 2009) bolo ešte všetko v poriadku a k prepuknutiu aj zdravotných problémov došlo dňa 24. 07.
2009 a už dňa 25. 07. 2009 boli účastníci zájazdu, ktorí sa v dovolenke rozhodli pokračovať, ubytovaní
v inom hotelovom rezorte.

22.

Vecne správnym je aj výrok napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie zamietol nárok žalobcov
na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú si uplatnili v sume 1. 000 eur (po 500 eur žalobca 1/ aj 2/).

23.

Náhrada za stratu radosti zo zmarenej dovolenky bola do európskej judikatúry zavedená rozsudkom
Európskeho Súdneho dvora zo dňa 12. marca 2002 Simone Leitner proti TUI Deutschland GmbH & Co.
KG, vec C-168/00, druh konania: konanie o predbežnej otázke (čl. 234 SES), nárok na náhradu škody -
odškodnenie nemajetkovej ujmy, interpretované ustanovenie: článok 5 smernice 90/314/EHS (Simone

Leitner v. TUI Deutschland GmbH & Co. KG, C-168/00), z ktorého vyplýva, že spotrebiteľ má podľa
smernice Rady 90/314/EHS zo dňa 13. júna 1990 o súborných službách pre cesty, pobyty a zájazdy,
okrem práva materiálnej povahy taktiež právo na náhradu škody nemateriálnej povahy (tzv. stratu
radosti z dovolenky), a rozhodol, že smernica sa má vykladať tak, že v zásade udeľuje spotrebiteľomprávo na náhradu nemajetkovej ujmy vyplývajúcej z nesplnenia alebo nedostatočného plnenia služieb
podľa cestovnej zmluvy, nakoľko však v posudzovanej veci žalovaný, od ktorého žalobcovia nárok na
náhradu nemajetkovú ujmu požadujú, neporušil žiadnu právnu povinnosť, pričom zásah do ich zdravia

nezavinil, nakoľko ako správne uviedol súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí, podmienkou
priznania nemajetkovej ujmy je skutočnosť, že zásah bol spôsobený subjektom (cestovnou kanceláriou
- žalovaným) v takej intenzite, ktorá má za následok stratu radosti z dovolenky, nakoľko však žalovaný
liberačné dôvody v konaní jednoznačne preukázal, t. j. preukázal, že žiadnu právnu povinnosť neporušil
a zásah nespôsobil, nárok žalobcov preto správne napadnutým rozsudkom zamietol.

24.

Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie
uvedenýmvodôvodnenínapadnutéhorozsudku,naktoréodôvodneniespĺňajúcevšetkypožiadavkyust.
§ 220 ods. 2 C. s. p. aj v celom rozsahu poukazuje a preto tento rozsudok v napadnutom zamietajúcom

výroku ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 C. s. p.

25.

V novom rozhodnutí o veci rozhodne súd prvej inštancie o náhrade trov konania podľa § 396 ods. 3
C. s. p.

26.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2
veta druhá C. s. p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č, 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania

žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.
s. p.).