Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, June 17, 2021

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4To/91/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1618010615
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 06. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Kováč
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1618010615.3

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu JUDr. Karola Kováča a sudcov JUDr. Vladimíra
Buchvalda a Mgr. Michala Kačániho, PhD., v trestnej veci obžalovaného N. P., pre zločin týrania blízkej
osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a/ Tr. zák., o odvolaní obžalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Malacky z 08.06.2020 sp. zn. 1T/91/2018, na verejnom zasadnutí konanom 17. júna
2021 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. sa odvolanie obžalovaného N. P., nar. XX.XX.XXXX, z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Malacky z 08.06.2020 sp. zn. 1T/91/2018 bol obžalovaný N. P., nar.
XX.XX.XXXX uznaný za vinného pre zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1
písm. a/ Tr. zák., na tom skutkovom základe, že

od presne nezisteného dňa mesiaca august roku 2016 až do dňa 13.11.2017, kedy bolo vydané
uznesenie Okresného súdu v Malackách sp. zn. 32C/68/2017 o neodkladnom opatrení, ktorým sa
zakazuje obvinenému priblížiť k poškodenému na vzdialenosť menšiu ako 5 metrov, v meste U. na O. č.
XXXX/X v spoločnej domácnosti rodinného domu, psychicky týral svojho otca N.a P., tým spôsobom, že
ho denne verbálne napádal slovami, že ho rozšľape a nasťahuje mu do domu cigáňov, nebude stačiť ani
utiecť von, čo s ním dorobia, že ho dostane do blázinca alebo do basy a vyhlási ho za nesvojprávneho,

že naruší statiku celého domu a nezostane mu ani strecha nad hlavou, o čo sa pokúsil dňa 12.08.2017,
kedy s bagrom začal búrať stavbu rodinného domu v čase, keď sa poškodený nachádzal v dome, pričom
toto konanie poškodený nahlásil polícii, na základe čoho bol obvinený na 10 dní vykázaný zo spoločného
obydlia, poškodeného neustále osočuje, permanentne mu vulgárne nadáva a kričí na neho neustále
slová: „ty hajzel, vyj......, špinavý, starý, skončíš v blázinci alebo v base a nebude ti mať kto ani vodu
podať a tam zhniješ ty špinavý k...., toto žiadny otec nerobí synovi, žiadne dieťa nemá takého otca

ako teba“, čím týmto konaním u poškodeného N.a P., nar. XX.XX.XXXX, trvalé bytom U., O. č. XXXX/X
vyvoláva napätie, stres, strach a obavu o svoj život a zdravie.

Za uvedenú trestnú činnosť bol obžalovanému podľa § 208 ods. 1 Tr. zák. s použitím § 37 písm. m/ Tr.
zák., § 38 ods. 4 Tr. zák., uložený trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov, pre výkon ktorého bol podľa
§ 48 ods. 2 písm. b/ Tr. zák. zaradený do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

Podľa § 73 ods. 2 písm. c/ Tr. zák. súd obžalovanému uložil ochranné psychiatrické liečenie, ktoré podľa
§ 74 ods. 1 Tr. zák. vykoná ambulantnou formou.

Proti tomuto rozsudku ihneď po jeho vyhlásení podal odvolanie obžalovaný N. P., ktoré odôvodnil
viacerými písomnými podaniami urobenými osobne, ako aj prostredníctvom svojej obhajkyne, ktorá mu
bola v konaní o odvolaní ustanovená podľa § 40 ods. 2 Tr. por.V písomných dôvodoch odvolania obžalovaný N. P. uviedol, že rozsudok trpí skutkovými chybami,
zistený skutkový stav nezodpovedá skutočnosti, skutkové zistenia sú nejasné, prokurátorka v obžalobe
fabulovala súdnoznalecké posudky, vyšetrovateľka zmenila podstatné časové údaje, ktoré ovplyvnili

ďalšie konanie a súd sa nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie. Poukázal
na čestné vyhlásenie L. V., fotografie tzv. poškodeného N.a P. st. a iné dôkazy a svedectvá, ktoré
bez pochybností stanovujú čas a miesto skutku, ktorého sa mal dopustiť. V priebehu celého trestného
konania sa nevyskytol priamy či nepriamy usvedčujúci dôkaz preukazujúci skutočnosť, že sa mal
dopustiť stíhaného skutku. Súd pri uznaní viny vychádzal z výpovede svedka O. P., ktorý sa však

žiadneho z incidentov nezúčastnil, napriek tomu nemal pochybnosti o pravdivosti jeho výpovede, ako
aj z výpovede poškodeného, ktorú súd považoval za pravdivú, hoci on uviedol dôvody spochybňujúce
ich pravdivosť. Výpovede oboch sa rozchádzajú napríklad v tvrdeniach v tom, že otec uvádzal, že
obžalovanýchcelcelýmajetokpredaťaišlomulenopeniaze,pritomjehobratponúkacelýmajetok,ktorý
dostal od otca, jemu na predaj. Obžalovaný odmietol tvrdenie otca, že mu vulgárne nadáva, nakoľko
slovné spojenia sú vytrhnuté z kontextu a dávajú celému verbálnemu konfliktu úplne iný význam. Nikdy

sa na adresu svojho otca nevyjadril tak, ako uvádza, čo potvrdil aj znalec v podanom posudku, ktorý
vylúčil aj možnosť skratového konania. Podľa obžalovaného bolo vylúčené, aby bol na základe incidentu
vykázaný na 10 dní zo spoločnej domácnosti, nakoľko poškodený uvádzal, že mu búral strechu nad
hlavou a vulgárne mu nadával, avšak v skutočnosti si na svojom pozemku a so svojím bagrom na
základe platného stavebného povolenia opravoval svoj vlastný dom, pričom ho otec brutálne napadol

a musel volať políciu. Vykázaný bol poškodený, s čím však on nesúhlasil a policajtom povedal, že
dobrovoľne odíde on zo spoločnej domácnosti. Ďalej namietal, že súd vzal do úvahy výpovede svedkov,
ktorí vypovedali skutočnosti, ktoré sa predmetnej veci vôbec netýkajú, pričom odmietol jeho návrhy na
dôkazy, ktoré by preukázali jeho nevinu a vzápätí prijal zvukové záznamy, ktoré sa zjavili až po dva a pol
roku. K týmto uviedol, že po odbornom preskúmaní bolo zistené, že sa na CD nosič dostali v kratučkých

úsekoch v digitálnej forme a zvuková stopa jednoznačne preukázala, že záznamy neboli vkladané na
CD v priamom slede z folderu, teda neboli vytvorené na zázname z diktafónu, ale vyskladané v digitálnej
forme. Obžalovaný taktiež poukázal na to, že mu bola viac krát zamietnutá žiadosť o nazretie do spisu a
sudca aj napriek tomu, že nebol zastúpený právnym zástupcom, začal hlavné pojednávanie. Tým bolo
porušené jeho právo na spravodlivý proces a právo na obhajobu. Taktiež odôvodnenie napadnutého

rozsudku je v rozpore s § 168 ods. 1 Tr. por. a súd porušil zásadu „in dubio pro reo“. Okrem rozporov
v skutkových zisteniach mu nebol preukázaný úmysel dopustiť sa stíhaného trestného činu. Z týchto
dôvodov navrhoval, aby Krajský súd v Bratislave podľa § 321 ods. 1 písm. b/, písm. c/ Tr. por. zrušil
napadnutý rozsudok prvostupňového súdu a podľa § 322 ods. 1 Tr. por. mu vec vrátil na nové konanie
alebo aby podľa § 322 ods. 3 Tr. por. rozhodol sám rozsudkom vo veci tak, že ho spod obžaloby oslobodí.

Obžalovaný v ďalšom písomnom podaní, ktorým odôvodňoval podané odvolanie, uviedol, že súd
rozhodol v nezákonnom zložení, pričom poukázal na to, že nemal obhajcu. Nebola dodržaná lehota
na prípravu na hlavné pojednávanie a rozsudkom uložený trest je neprimeraný. Ďalej namietal
konštatovaniesúdu,žepravdivosťvyjadrenípoškodenéhopotvrdilznaleczodborupsychológie,nakoľko

tento nemôže objektívne posudzovať, či svedok alebo poškodený hovorí pravdu. Podľa obžalovaného
pri šetrení zo strany príslušníkov Obvodného oddelenia PZ Stupava, ktoré predchádzalo trestnému
stíhaniu,bolikonfrontovanédveosobyatoH.Y.,ktoráuviedla,žesapoškodenéhobojí,jeagresívnyauž
viac krát na ňu zaútočil a O. V., ktorá uviedla, že nevie, o čo ide, asi o nezhody, nakoľko tam v poslednom
čase chodia policajti. Vo výpovediach poškodeného a svedka O. P. sú rozpory, títo svoje výpovede

priebežne menili počas celého konania, ich výpovede sú tendenčné a účelové, pričom výpoveď svedka
O. P. je neprípustná z dôvodu jeho priameho príbuzenského vzťahu k poškodenému, ktorý okrem toho
previedolnanehovlastníckeprávakviacerýmpozemkom.Poškodenývosvojichtrestnýchoznámeniach
uvádzal, že k incidentom dochádza od augusta 2017 a teda ku konfliktom dochádzalo od augusta 2017
do 13.11.2017. Jeho tvrdenia, že ku skutkom dochádzalo od smrti jeho matky, ktorá zomrela v máji

2016, sú účelovo zmenené vyšetrovateľkou. Svedkovia, ktorí by potvrdili, že k nezhodám dochádzalo
od augusta 2017, boli bezdôvodne odmietnutí. Tvrdenie svedka O. P., že chcel pozemok v T. celý a
následne ho chcel predať, je nepravdivé, čo môžu potvrdiť svedkovia J. P.vá, Z. Z. a Z. L.. Za nepravdivé
označiltiežtvrdeniapoškodeného,žesamuvyhrážal,akoajjehovyjadreniaohľadnenávštevyunehona
Vianoce a fotografie s jeho vnukom. K zvukovým záznamom obžalovaný dodal, že v písomnej analýze,

ktorá sa k nim vzťahuje, sa uvádza, že z nahrávok je zrejmé, že ide o majetkový spor o pozemok v T.,
medzi týmito osobami prichádza k obojstranným urážkam, vypätým situáciám, ktoré vrcholili verbálnymi
konfliktmi, v ktorých sa osoby navzájom vulgárne urážajú, či už zo strany otca, ktorý vulgárne uráža
svojho syna, ako aj zo strany syna, ktorý hovorí otcovi, že skončí na psychiatrii. Zvukové nahrávky,ktoré predložil prokurátor, sú teda zjavne sfalšované. Obžalovaný zopakoval, že mu nebolo umožnené
nahliadnuť do spisu, že nemal obhajcu, pričom sudca aj prokurátor odmietli ním predložený dôkaz,
ktorý preukazuje jeho nevinu a ktorým sú videonahrávky, ktoré prostredníctvom obhajcu (ktorý ho o

tom ubezpečoval) založil do spisu, avšak na hlavnom pojednávaní zistil, že súd nedisponuje žiadnymi
nahrávkami. Napokon obžalovaný namietal, že prokurátorka pozmenila znalecké posudky RNDr. Mgr.
Dušana Kešického, PhD. a MUDr. Klaudie Stanislavovej.

V ďalších písomných podaniach obžalovaný popri opakovaniu už uvedených dôvodov svoje

odôvodnenie odvolania dopĺňal o svoje úvahy o zločineckej skupine tvorenej vyšetrovateľmi,
prokurátormi a sudcami, poukázal na rozkrádanie svojho majetku, na okolnosti spojené s nahlásením
ním tvrdených protiprávnych konaní a správaní sa zástupcov príslušných orgánov, pričom súčasťou
týchto jeho podaní bola aj žiadosť o ustanovenie iného obhajcu z dôvodu, že medzi ním a už
ustanoveným obhajcom vznikol stav nedôvery. Namietal tiež porušenie zásady „ne bis in idem“ v
súvislosti s rozhodnutím o priestupku, ktorým bolo rozhodnuté o skutkoch, ktoré sú predmetom

obžaloby, falšovanie obžaloby a výpis z registra trestov, zmenenie jeho výpovede, falšovanie zvukových
nahrávok, vykonanie tretieho hlavného pojednávania bez poučenia, nedoručenie zápisnice o hlavnom
pojednávaní, pričom súčasťou posledného z obžalovaným predložených podaní je aj trestné oznámenie
na v ňom uvedené osoby.

V odôvodnení odvolania urobeného prostredníctvom svojho obhajcu obžalovaný argumentoval tým,
že bol uznaný za vinného za neexistujúci trestný čin, nakoľko vo výroku napadnutého rozsudku sa
nachádza výrok o tom, že spáchal trestný čin „týrania blízkej a zverenej osoby“. Napadnutý rozsudok
bol vydaný k výroku o vine a najmä k výroku o treste na základe nedostatočne zisteného skutkového
stavu a bez starostlivého uváženia všetkých skutkových okolností, v rozpore s ustanovením § 2 ods. 12

Tr. por. Podľa obžalovaného je podstatnou okolnosťou v tomto prípade vyriešenie otázky, či sa jednalo
z jeho strany voči N.ovi P.vi st. o jednostranné konanie všeobecne popísané v ustanovení § 208 ods.
1 písm. a/ Tr. zák., alebo sa jednalo o konanie vzájomné, ktoré aj on pociťoval obmedzujúco a ktoré
napĺňalo zo strany N.a P. st. konanie všeobecne popísané nielen v ustanovení § 208 ods. 1 písm. a/ Tr.
zák., ale prípadne aj v ustanovení § 208 ods. 1 písm. e) Tr. zák. (t. j. neodôvodnené obmedzovanie v

prístupe k majetku, ktorý má právo užívať). Pri danom trestnom čine je dôležité preukazovať aj „zreteľné
pozície, nerovné postavenia útočníka a obete, ktoré sa v priebehu útokov nemení". Tieto skutočnosti
však preukazované neboli, čo spôsobuje podstatnú vadu konania, najmä vo vzťahu k vysloveniu výroku
o treste, ale v neposlednom rade aj vo vzťahu k samotnému výroku o vine. Už súd v napadnutom
rozsudku na str. č. 19 uvádza, že „neexistuje žiadny svedok, ktorý by sústavne a súvisle pozoroval, ako

sa obžalovaný k poškodenému správa, ktorý by na vlastné oči videl, ako jednotlivé incidenty prebiehali
a čo im bezprostredne predchádzalo a čo na ne nadväzovalo. V tomto smere obžalovaný doplnil, že
neexistuje ani žiadny svedok, ktorý by vnímal tieto okolnosti zo strany správania sa poškodeného vo
vzťahu k jeho osobe. Z výpovede N.a P. st. vyplýva, že mal od bližšie neurčených osôb informácie o
tom, že je drogovo závislý, že chce rozpredať celý jeho majetok, ktorý by skončil „v drogách“, že bol

vraj trestne stíhaný aj za inú, bližšie nešpecifikovanú trestnú činnosť. Z jeho výpovede ďalej vyplýva, že
práve z tohto dôvodu sa začali ich spory, ktoré aj svedkovia O. V., J. V., G. V. a N.. T. U. vzájomne označili
termínom „hádky“, teda nie ako jednostranný a súvislý krik jeho osoby na N.a P. st., a to aj napriek
tomu, že z ich výpovedí vyplýva pri týchto hádkach väčšia intenzita jeho verbálneho prejavu voči N.ovi
P.vi st. Jeho vina bola v týchto súvislostiach vyslovená v podstate len na základe toho, že tvrdenia N.a

P. st. mali byť vraj podporené nahrávkami, ktoré majú vraj preukazovať jeho vyjadrenia voči N.ovi P.vi
st. V priebehu dokazovania nebol objektívne preukázaný pôvod nahrávok (čo spôsobuje ich procesnú
nepoužiteľnosť a nemožnosť prijatia záveru ani o ich zákonnosti) a ani to, že by sa na nahrávkach
nachádzal jeho hlas (čo taktiež samo osebe spôsobuje procesnú nepoužiteľnosť týchto nahrávok).
Jedná sa o jednostranne (N.om P.m starším) predložené nahrávky, ktorých autenticita a celistvosť

nebola nikdy potvrdená a tým nebolo dokumentované, ako sa správal poškodený k jeho osobe, ako
jednotlivé incidenty prebiehali a čo im bezprostredne predchádzalo a čo na ne nadväzovalo. Dôležitosť
spôsobu správania sa N.a P. st. voči jeho osobe, teda dôležitosť objasnenia pôvodu majetkových sporov
a tiež aj jednotlivých sporov, o ktorých vypovedajú susedia ako o hádkach a nie o jednostranných
útokoch, resp. dôležitosť objasnenia týchto skutočností, vyplýva aj so záverov znalca RNDr. Mgr.

Dušana Kešického, PhD., ktorý vo vzťahu k osobe N.a P. st. konštatuje sklony správať sa zásadne
spôsobom, ktorý je v zhode so spoločenskými požiadavkami, prítomnosť potreby potvrdzovania vlastnej
hodnoty, snahu zaujímať v interpersonálnych vzťahoch aktívnejšiu rolu, snahu o súlad s väčšinovou
normou a odmietanie sociálne neprijateľného správania syna, jednoznačne sú u neho prevažujúcepozitívne pocity k okoliu, pokiaľ toto nekoná proti jeho hodnotovému systému. Vo vzťahu k jeho osobe
(osobe obžalovaného) znalec RNDr. Mgr. Dušan Kešický, PhD. uvádza, že v zásade je jeho hodnotový
systém väčšinový, nevykazuje znaky významnejšieho rozporu s väčšinovou populáciou, nejde o konanie

inštrumentálne, teda plánovité v snahe získať prevahu v situácii, vzťah k okoliu je obranne negativistický,
k blízkym osobám (otec, brat) má ambivalentný postoj, pričom ambivalentnosť je zvýraznená hlavne
vo vzťahu k otcovi, ktorý si zachováva svoju autoritatívnu pozíciu. Z týchto záverov znalca je zrejmé,
že podstatnou okolnosťou, na ktorú jeho otec prihliadal, boli nepravdivé informácie o jeho drogovej
závislosti a o jeho domnelej snahe ho okradnúť, ktoré mu o jeho osobe poskytovali doposiaľ neustálené

osoby, pričom otec tieto nepravdivé informácie považoval za jeho správanie sa v rozpore so základnými
spoločenskými požiadavkami, na ktorých dodržiavaní on voči jeho osobe v autoritatívnej pozícii trval,
pričom mu ani nedal reálnu možnosť, aby mu túto jeho nesprávnu pozíciu vysvetlil. Aj podľa znalca
a aj podľa jeho vlastného výsluchu (kde tvrdí, že začal konať prvý on, keď začal prepisovať majetok
na syna O.) bol práve N. P. st. v aktívnejšom postavení (hral „aktívnejšiu rolu“), pričom on bol v
obrannom stave, bez aktivity smerujúcej k získaniu jeho prevahy. Podľa obžalovaného bolo potrebné

znalcovi položiť aj otázku smerovanú k tomu, či on týmto konaním otca netrpel syndrómom týranej
osoby. K dokazovaniu v tomto rozsahu však nedošlo, rovnako ako nedošlo ani k ním navrhovanému
psychiatrickému vyšetreniu jeho otca. Ak už súd v napadnutom rozsudku vyslovil potrebu doplnenia
skutku aj o tzv. citové vydieranie jeho osobou vo vzťahu k otcovi, potom sa súd logicky mal zaoberať
aj pohnútkou takéhoto konania (viď ustanovenie § 119 ods. 1 písm. b/ Tr. por.), nakoľko v danom

prípade bol prepis majetkov spôsobený nepravdivým obviňovaním jeho osoby zo strany otca o jeho
domnelej a nepravdivej drogovej závislosti. Skutočnosť, či toto správanie sa otca nespôsobovalo citové
a tiež aj majetkové vydieranie jeho osoby, čo bolo následne pohnútkou jeho konania, však orgány
činné v trestnom konaní a ani prvostupňový súd vôbec nepreukazovali a meritórne tak súd rozhodol
v jeho neprospech výlučne na základe jednostranne zisteného skutkového stavu. Z výpovede N..

N.a P. st. je zrejmé, že popisuje len jeho konanie, pričom v jeho výpovedi úplne absentuje popis
akéhokoľvek jeho vlastného konania, čo nekorešponduje nielen s výpoveďami svedkov, ktorí hovoria
o hádkach, teda nie o jednostrannom správaní sa jeho osoby voči N.ovi P.vi st., ale nekorešponduje
to ani s obsahom časti nahrávok predložených poškodeným, ktoré neboli (pravdepodobne účelovo)
oboznámené na hlavnom pojednávaní. Súd, ale najmä orgán činný v trestom konaní neobjektivizoval

niektoré vyjadrenia poškodeného, na ktorých objektivizáciu mal prostriedky a ktoré by mohli verifikovať
výpoveď poškodeného. Jedná sa napríklad o vyjadrenia, že svojho otca zadlžoval, že „len zle a zle“
páchal, že bol na desať dní vykázaný z obydlia, že vraj vynadal doktorke a pod. Verifikované neboli ani
tvrdenia poškodeného, že používa vulgarizmy pred policajtmi a advokátkou a ani jeho tvrdenie o tom,
že začal s búraním strechy na vlastnom pozemku a s povolením. Neverifikovanými zostali aj svojvoľné

a logicky neprijateľné tvrdenia, že vždy vstupoval do rodinného domu poškodeného v čase „keď vytiahol
päty z domu" (nakoľko toto by predpokladalo, že poškodeného sledoval, čo vzhľadom na to, že chodil
do práce, nebolo ani možné) a že mu tam kradol a ničil rôzne zariadenie. Uvedené slovné spojenie
nakoniec aj súd zo skutkovej vety vypustil, avšak vo vzťahu k oslabeniu vierohodnosti výrokov N.a P. st.
súd z týchto skutočností nepochopiteľne nevyslovil žiadny záver. Pochybnosti o vierohodnosti tvrdenia

poškodeného ako celku vyvolávajú aj tvrdenia poškodeného, že ho vraj „týral“ dennodenne, pričom on
je vodič z povolania a často bol pracovne odcestovaný. Prvostupňový súd dokonca odmietol vykonať
ním predložené návrhy na výsluchy svedkov ako „nešpecifikovaných osôb“, a to napriek tomu, že aj
bez ich konkretizácie bolo z jeho argumentácie zrejmé, že sa malo jednať o zakročujúcich policajtov
a zdravotníkov, ktorých totožnosť je možné nepochybne ustáliť. Odmietnutím vykonania dôkazov a

odôvodnením takéhoto postupu došlo k porušeniu jeho práva na obhajobu, nakoľko aj súd konštatuje,
že neboli vypočutí svedkovia, ktorí by popísali jednotlivé incidenty, a tým by nepochybne prispeli k
objektívnej verifikácii alebo odmietnutiu vierohodnosti výpovedí N.a P. st. Tieto navrhované dôkazy teda
boli spôsobilé zmeniť dokazované okolnosti. Je zrejmé, že výpovede zakročujúcich hliadok PZ a RZP by
objasnili rozsah verbálnych útokov jeho osoby voči N.ovi P.vi st., ale aj naopak. Vypočutý bol síce O. P.

(ktorý má dokonca majetkový dôvod vypovedať v jeho neprospech), ale vypočutá už nebola napr. jeho
partnerkaZ.L.,ktorábymohlapotvrdiťichvzájomnývzťahsotcomanajmäokolnosti,zaktorýchsituácia
vznikla a opomenutý bol dokonca aj výsluch druhej susedy N.a P. st. H. Y., ktorá by podľa vyjadrenia
svedka O. P. mohla vypovedať v jeho prospech. Preto nie je pravdivé tvrdenie súdu, že to, čo by malo byť
zistené výsluchom svedkyne H. Y., mohlo byť súdom zistené z iných dôkazov. Totožná skutočnosť sa

týka aj jeho návrhu na výsluch svedka L. V.a a vypočuté neboli ani svedkyne J. P.vá (jeho exmanželka)
a ani Z. Z. (jeho expriateľka), ktoré by mohli potvrdiť jeho vzťah k otcovi. Podstatným nedostatkom
doposiaľ vykonaného dokazovania je aj neustálenie času skutku. Aj zo samotnej výpovede N.a P. st.
je totiž zrejmé, že situácia s jeho správaním sa voči otcovi mala zhoršiť až po uplynutí jeho vykázaniaz domu otca, teda až po dni 22.08.2017. Pokiaľ teda súd ustálil dobu jeho konania do 13.11.2017,
potom je jednoznačne potrebné jeho konanie posudzovať v rozsahu od 23.08.2017 do 13.11.2017,
teda cca dva a pol mesiaca. Toto korešponduje aj s dátumom podania trestného oznámenia N.a P.

st. dňa 24.08.2017, ktoré bolo ešte pre nedôvodnosť odmietnuté. Zároveň ešte aj v ďalšom trestnom
oznámení zo dňa 23.11.2017 oznamovateľ (N. P. st.) uvádza, že k týraniu a nezhodám má dochádzať
od presne nezisteného dňa v roku 2017 (teda nie od roku 2016). Na naplnenie skutkovej podstaty
trestného činu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 Tr. zák. sa vyžaduje určitá trvanlivosť
konania, pričom tento znak v súvislosti s obdobím cca dva a pol mesiaca nebol naplnený. Pred prepisom

pozemku bol ich vzťah úplne normálny a výrazne sa zhoršil až od leta 2017, pričom súd mu kladie za
vinu jeho konanie „od presne nezisteného dňa mesiaca august 2016". Aj z prepisov uvedených súdom je
zrejmé, že tieto vyjadrenia mali súvis výlučne s prepisom pozemku v T. na jeho brata O., pričom v tomto
smere obžalovaný poukázal na vyjadrenie „pred mesicem si bol normálny ..." (str. č. 25 úplne dole),
čo taktiež preukazuje, že mesiac pred prepisom pozemkov mali úplne normálny vzťah. Z početných
častí týchto prepisov je pritom zrejmé, že ich konflikty boli vzájomné, pričom pravdepodobne výlučne z

dôvodu absencie preukázania jeho domnelého zlého vzťahu už pred júnom 2017 s otcom, súd vo svojom
rozsudku pri citovaných prepisoch ani neuvádza čas, kedy mali byť vyhotovené. Súd celkom zjavne
vykonal hodnotenie dôkazov v rozpore s ustanovením § 2 ods. 12 Tr. por., kedy absolútne opomenul
dôkazy svedčiace v jeho prospech. Podstatnou okolnosťou pre posúdenie zákonnosti a procesnej
použiteľnosti týchto prepisov je aj skutočnosť, že súd neakceptujúc jeho námietku na nepoužiteľnosť

týchtocca600zvukovýchzáznamov,vykonalnasúdelencca60zvukovýchzáznamovvybratýchvýučne
prokurátorom, ako jednou zo strán v konaní. Ak už sa totiž súd rozhodol neakceptovať jeho námietku,
mal potom dôkaz oboznámiť ako celok. Pritom už vyhodnocujúci policajt na č. l. 241 súdneho spisu
uvádza,ženakompletnýchnahrávkachsanachádzakomunikácia,kdedochádzamedzidvomaosobami
„k opakovaným obojstranným slovným konfliktom, urážkam a k vzájomnému vulgárnemu osočovaniu

z jednej i druhej strany", pričom aj túto skutočnosť ponechal súd bez povšimnutia. Tieto dôkazy (aj
napriek tomu, že sa v súdnom spise nachádzajú) neboli súdom vykonané a neboli súdom v napadnutom
rozsudku ani len spomenuté. Pokiaľ prvostupňový súd poukazuje na závery znalca RNDr. Mgr. Dušana
Kešického, PhD. v tom zmysle, že výpoveď N.a P. st. je vierohodná a v zhode s inými vykonanými
dôkazmi, obžalovaný namietal, že takéto závery neprináležia tomuto znalcovi vysloviť, ale posúdiť ich

musí súd. Znalec sa mohol vyjadriť (a aj sa vyjadril) výlučne k tomu, či má N. P. st. schopnosť prežité
udalosti správne vnímať a reprodukovať, pričom na túto otázku znalec síce odpovedal kladne, ale
rovnako kladne na túto otázku odpovedal aj pri posúdení jeho osoby. Naplnenie skutkovej podstaty
stíhaného trestného činu vyžaduje spôsobenie ťažkého príkoria, pričom zo záverov znalca RNDr. Mgr.
Dušana Kešického, PhD. vyplýva, že aktívnejšiu rolu vo vyšetrovanom konaní hral práve N. P. st.,

pričom N. P. st. sa pri svojom výsluchu vyjadril, že „z domu neodišiel, lebo to bola jeho stará chalúpka,
všetko prerobil, všetko dal do baráku, teraz to neopustí kvôli tomu, že obžalovaný robí zle“. Zároveň
jeho otec konal chladne racionálne, keď aktívne prepisoval majetok, ktorý predtým sľúbil jemu, na jeho
brata. Nevysvetlenou zostala aj skutočnosť, prečo by mu jeho otec ponechával možnosť voľného vstupu
do jeho domu, ak by mu ničil v jeho neprítomnosti veci a spôsoboval by mu tak ťažké príkorie. Aj

vierohodnosť samotnej výpovede N.a P. st. je podstatne znížená, keď na jednej strane tvrdí, že ho fyzicky
nenapadol, pretože toto sa spraviť vraj bojí a na druhej strane tvrdí, že je nebezpečný, že sa ho bojí a
bojí sa ho aj celá rodina.
Z napadnutého rozsudku je zrejmé, že výpoveď poškodeného N.a P. je potvrdená jednak výpoveďou
O. P., susedov, znaleckými posudkami a zvukovými záznamami a v tejto súvislosti obžalovaný uviedol,

že vierohodnosť tvrdení svedka O. P. je spochybnená priamou neúčasťou na skutkoch, ktoré sa mu
kladú za vinu a tiež aj jeho materiálnou zaangažovanosťou na tejto veci, pričom susedia hovoria výlučne
o hádkach (teda nie o jednostranných útokoch). Susedia taktiež neboli priamymi účastníkmi týchto
hádok. Zo záverov znalcov vyplýva, že jeho otec „hral aktívnu rolu“ pri presadzovaní požiadaviek na jeho
správanie sa a bol vo vzťahu k jeho osobe dominantným, kým on konal v obrannej póze a nepresadzoval

sa v rámci dominancie. Vo vzťahu ku zvukovým nahrávkam zdôraznil, že nie je možné preskúmať ich
pôvod, autenticitu, identitu hlasov a najmä sú účelovo selektované. V takomto prípade mal súd vykonať
aj ďalšie dokazovanie alebo rozhodnúť o obžalobe v zmysle zásady „in dubio pro reo“. Vo vzťahu k
uloženému trestu obžalovaný poukázal na rozpor v odôvodnení napadnutého rozsudku, kedy na str. č.
33 súd vo štvrtom odseku tvrdí, že nezistil ani poľahčujúcu a ani priťažujúcu okolnosť, pričom sa na neho

hľadí akoby nebol odsúdený a hneď v nasledujúcom odseku tieto skutočnosti neguje a uvádza, že zistil
u neho jednu priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m/ Tr. zák. (recidíva). Obžalovaný ďalej uviedol, že
súd mu uložil ochranné liečenie vzhľadom na to, že „obžalovaný v rámci poruchy osobnosti, má sklony k
maladaptívnemu, disociálnetnu konaniu, najmä v stave protrahovanej záťaže“, avšak vôbec neskúmal,či tieto skutočnosti nenaplnili niektoré z poľahčujúcich okolností, napr. § 36 písm. a/ Tr. zák. (spáchal
trestný čin v ospravedlniteľnom silnom citovom rozrušení), § 36 písm. c/ Tr. zák. (spáchal trestný čin
v spojitosti s negatívnymi dôsledkami svojej choroby), § 36 písm. f/ Tr. zák. (spáchal trestný čin pod

vplyvom hrozby alebo nátlaku), alebo § 36 písm. h/ Tr. zák. (spáchal trestný čin pod vplyvom tiesnivých
osobných pomerov alebo rodinných pomerov, ktoré si nespôsobil sám). Obžalovaný taktiež namietal,
že rozsudkom uložený trest je neprimeraný. Súd totiž nesprávne vyhodnotil aj existenciu priťažujúcej
okolnosti podľa § 37 písm. m/ Tr. zák., nakoľko jeho predchádzajúce odsúdenia nemali charakter týrania,
a až na jednu výnimku neboli ani násilného charakteru. Jeho predchádzajúce odsúdenie za nebezpečné

prenasledovanie však bolo prečinom (s hroziacom trestom odňatia slobody až na 1 rok), teda jeho
závažnosť nedosahovala takú intenzitu, pre ktorú by mu bezpodmienečne musela byť táto skutočnosť
zohľadnená pri posudzovaní existencie či neexistencie priťažujúcej okolnosti podľa ustanovenia § 37
písm. m/ Tr. zák., a na základe ktorej by mu musela byť zvýšená dolná sadzba trestu odňatia slobody
z troch rokov na takmer 5 rokov, ktorá mu bola v rámci trestu odňatia slobody aj nakoniec súdom
uložená. Neprimeraná „priepasť“ medzi posledným uloženým trestom odňatia slobody (5 mesiacov) a

aktuálne uloženým trestom odňatia slobody (5 rokov) je v tomto prípade vzhľadom na charakter trestnej
činnosti, ktorá sa mu kladie za vinu, celkom zreteľná. Z týchto dôvodov považoval za neprimerané aj
zaradenie do stredného stupňa stráženia. Napokon obžalovaný argumentoval tiež tým, že prvostupňový
súd meritórne rozhodol v neprítomnosti jeho právneho zástupcu, aj keď ho mal mať, pretože o právneho
zástupcu celý čas žiadal ešte pred pojednávaním a aj počas pojednávania a konajúci sudca a príslušný

prokurátor na hlavnom pojednávaní odmietli čítať dôkazy - výpovede svedkov, listinné dôkazy, odmietli
prehrať video záznamy, odmietli čítať listinné dôkazy o sfalšovaných dôkazoch. Ak by bola pri vznesení
obvinenia a v prípravnom konaní dodržaná obligatórna zásada „ne bis in idem“, nemohlo by sa stať,
že je súdený a neprávoplatne odsúdený na základe skutkov, v ktorých je v procesnom postavení ako
svedok - poškodený. Z uvedených dôvodov obžalovaný namietal napadnutý rozsudok v celom rozsahu

a odvolaním napádal aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v dôsledku čoho navrhoval, aby odvolací súd
posúdil všetky jeho obhajobné tvrdenia a aby rozhodol tak, ako už navrhoval vo svojich predošlých
písomných podaniach.

Krajský súd v Bratislave v konaní o odvolaní obžalovaného, nariadil verejné zasadnutie, ktorého

sa zúčastnili obhajkyňa obžalovaného, prokurátorka krajskej prokuratúry a splnomocnenkyňa
poškodeného. Odvolací súd vykonal verejné zasadnutie v neprítomnosti obžalovaného N.a P., nakoľko
na takýto postup boli splnené všetky zákonné podmienky podľa § 293 ods. 5 Tr. por.

Obhajkyňaobžalovanéhonaverejnomzasadnutípredodvolacímsúdomsavplnomrozsahupridržiavala

odvolaniakoncipovanéhosamotnýmobžalovaným,akoajobhajcom.Spochybnilazákonnosťzvukových
nahrávok, nakoľko došlo k účelovému selektovaniu nahrávok a pokiaľ by súd chcel oprieť vinu aj o
tieto nahrávky, musel by ich vykonať všetky. Navrhovala, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok
v celom rozsahu a sám rozhodol spôsobom, že obžalovaného spod obžaloby oslobodí. Alternatívne
navrhovala,abykrajskýsúdzrušilnapadnutýrozsudokavrátilvecsúduprvéhostupňananovékonaniea

rozhodnutie. Taktiež poukázala na porušenie práva obžalovaného na obhajobu tým, že doposiaľ nedošlo
k rozhodnutiu o návrhu obhajcu na oslobodenie spod obhajoby. Napokon uviedla tiež to, že vlastnícke
právo k nehnuteľnostiam, ktoré mal údajne chcieť obžalovaný predať a z tohto dôvodu vznikli ohľadom
nich vzájomne spory, ktoré sú predmetom tohto trestného konania, bolo podľa vyjadrenia obžalovaného
bez jeho vedomia a bez akéhokoľvek pričinenia prevedené a to jeho bratom.

Prokurátorka krajskej prokuratúry na verejnom zasadnutí navrhla, aby krajský súd v zmysle § 319 Tr.
por. odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietol.

Rovnako splnomocnenkyňa poškodeného navrhla, aby odvolací súd odvolanie obžalovaného ako
nedôvodné zamietol.

Krajský súd na podklade odvolania obžalovaného podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a
odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť
postupu konania, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného N.a P. nie je
dôvodné.

Odvolací súd úvodom konštatuje, že vo vzťahu ku skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu súdeného
trestného činu, je napadnutý rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo podľa Trestného
poriadku a v ktorom nedošlo k žiadnym chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkovéhostavu veci, pokiaľ ide o zistenie, že predmetný skutok sa stal spôsobom popísaným vo výrokovej časti
napadnutého rozsudku a tento spáchal obžalovaný N. P.. Na tomto základe potom prvostupňový súd
vyvodil z dôkazov skutkové zistenia, ktoré sú správne a ktorým nemožno nič vytknúť.

Vodôvodnenínapadnutéhorozsudkuvsúladesustanovením§168ods.1Tr.por.okresnýsúdpodrobne
a mimoriadne presvedčivo vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové
zistenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov.

Ani odvolací súd nemá pochybnosti o správnosti skutkových zistení uvedených vo výroku napadnutého
rozsudku, pretože zodpovedajú výsledkom vykonaného dokazovania na hlavnom pojednávaní a je nimi
jednoznačne a nepochybne preukázané, že obžalovaný N. P. sa v kritickom čase a za daných okolností,
ako aj spôsobom ustáleným v rozsudku súdu prvého stupňa, dopustil konania, ktoré je opísané v
skutkovej vete prvostupňového rozsudku.

Vina obžalovaného N.a P. bola preukázaná predovšetkým svedeckou výpoveďou poškodeného N.a P.
st., s ktorou korešpondovali aj ostatné vo veci vykonané dôkazy. Tvrdenia poškodeného majú oporu
vo výpovediach svedkov O. P., O. V.ovej, J. V.ovej, G.a V.a a N.. T.a U., v znaleckých posudkoch
vypracovaných znalcami RNDr. Mgr. Dušanom Kešickým, PhD. a MUDr. Klaudiou Stanislavovou, ako aj
vzvukovýchzáznamochavlistinnýchdôkazoch,zktorýchodvolacísúdpoukazujenajmänaprepisysms

správ, uznesenie Okresného súdu Malacky z 13.11.2017, sp. zn. 32C/68/2017, rozhodnutie Okresného
úraduMalackyz19.03.2020,č.OU-MA-OVVS-2020/006516-010asprávuZáchrannejzdravotnejslužby
Bratislava z 10.10.2018, č. R.14/2018/64677.

Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku vyčerpávajúcim

spôsobom popísal, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel
a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporujú a
z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou a prečo nevyhovel návrhom na
vykonanie ďalších dôkazov a napokon aj to, akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval
dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu. Napadnutý rozsudok

obsahuje odôvodnenie aj vo vzťahu k výroku o uložení ochranného opatrenia. Z uvedených hľadísk
odôvodnenie napadnutého rozsudku plne zodpovedá požiadavkám upraveným v § 168 ods. 1 Tr. por.

Výroky napadnutého rozsudku sú výsledkom hodnotenia dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní
zákonným spôsobom, z ktorých súd prvého stupňa vyvodil správne skutkové a právne závery, ktoré si v

plnomrozsahuosvojilajodvolacísúd.Vzhľadomnapodrobnerozvedenédôvody,ktoréviedlisúdprvého
stupňa k vyhláseniu odsudzujúceho rozsudku a ktoré sú obsiahnuté v jeho odôvodnení, krajský súd naň
v podrobnostiach odkazuje, nakoľko ich opätovné uvádzanie by bolo len ich duplicitným opakovaním.

Aj odvolací súd považuje obhajobné tvrdenia obžalovaného za neopodstatnené, ktoré nemajú oporu vo

vykonaných dôkazoch a ich náležitom vyhodnotení spôsobom upraveným v § 2 ods. 12 Tr. por.

Krajský súd nemal žiadny relevantný dôvod spochybniť hodnovernosť výpovede poškodeného - svedka
N.a P. st., ktorý podrobne zrozumiteľne a presvedčivo popísal všetky rozhodné skutočnosti významné
pre posúdenie viny obžalovaného. Skutočnosti vyplývajúce z výpovede poškodeného neboli žiadnym

spôsobom vyvrátené a ani spochybnené, naopak, boli potvrdzované celým radom iných vo veci
vykonaných dôkazov. S obhajobou obžalovaného uplatňovanou v predchádzajúcich štádiách trestného
konania sa v súlade so stavom veci a zákonom a najmä presvedčivo vysporiadal už súd prvého stupňa
v odôvodnení napadnutého rozsudku. Jeho tvrdenia, že by sa voči svojmu otcovi - poškodenému
N.ovi P.vi nikdy nesprával tak, ako to popisuje obžaloba, boli vyvrátené nielen výpoveďou samotného

poškodenéhoIvanaP.st.asvedkaO.P.,aleajvýpoveďamisvedkovO.V.ovej,J.V.ovej,G.aV.aaN..T.a
U., z ktorých nepochybne vyplýva, že to bol práve obžalovaný N. P., ktorý poškodenému často vulgárne
nadával, verbálne ho napádal a vyhrážal sa mu, že ho dostane na psychiatriu, hrozil mu zbúraním
strechy, pričom poškodený sa bránil a obžalovaného sa bál. Výpovedi poškodeného zodpovedajú aj
zvukové záznamy zachytávajúce zjavne neprimerané vulgárne správanie obžalovaného vo vzťahu k

jeho osobe, ako aj obsah zadokumentovaných sms správ. Pravdivosti výpovede poškodeného a ním
uvádzanej verzie priebehu rozhodných skutkových okolností napokon nasvedčujú aj závery znaleckých
psychologických posudkov vzťahujúcich sa tak k osobe poškodeného, ako aj k osobe obžalovaného a
znaleckého psychiatrického posudku týkajúceho sa obžalovaného.Z obsahového hľadiska tak aj odvolací súd hodnotí výpoveď poškodeného ako absolútne vierohodnú,
žiadnou konkrétnou skutočnosťou nespochybniteľnú, pričom nebol zistený ani žiaden dôvod, pre ktorý

by poškodený mohol vypovedať nepravdivo, prípadne skreslene. Inak povedané, nebola zistená žiadna
okolnosť, ktorá by mohla vyvolať rozumnú (t. j. nie akúkoľvek a z ničoho konkrétneho nevyplývajúcu)
pochybnosť o tom, či poškodený konanie obžalovaného popisuje inak, ako ho tento reálne uskutočnil,
resp. nebola zistená žiadna ani len indícia o tom, že by poškodený mohol skutkový dej popisovať v
rozpore so skutočnosťou.

Pokiaľ obžalovaný N. P. v odôvodnení svojho odvolania namieta, že súd prvého stupňa nesprávne ustálil
časové obdobie spáchania skutku v tom smere, že k jeho páchaniu ani nemohlo dochádzať od augusta
2016, ale konflikty medzi ním a poškodeným sa vzťahujú iba na obdobie od 23.08.2017 do 13.11.2017, a
tedatotoobdobiepribližnedvaapolmesiacanenapĺňaznaktrvalostikonaniaobžalovanéhovyžadovaný
skutkovou podstatou stíhaného trestného činu, tak krajský súd konštatuje, že začiatok obdobia, od

ktorého sa obžalovaný dopúšťal žalovaného trestného činu a ktoré je vymedzené v skutkovej vete
napadnutého rozsudku, vyplýva nielen z výpovede poškodeného N.a P. st. a svedka O. P., ale túto
okolnosť potvrdzuje aj svedok N.. T. U., ktorý vo svojej výpovedi uviedol, že hádky medzi obžalovaným
a poškodeným registruje od obdobia smrti matky obžalovaného, teda od obdobia, ktoré zodpovedá
časovému údaju ustálenému súdom prvého stupňa v zmysle skutkovej vety napadnutého rozsudku.

Výrazne dlhé obdobie, po ktoré sa mal obžalovaný dopúšťať časti konania kladeného mu za vinu a ktoré
tak zodpovedá súdom prvého stupňa správne zistenému skutkovému stavu, potvrdzuje aj svedkyňa
O. V., ktorá vo svojej výpovedi uviedla, že tieto hádky trvali strašne dlho. Ak by však aj išlo o také
obdobie konania obžalovaného, aké sa snaží vo svojej obhajobe prezentovať obžalovaný, nebolo by
možné uvažovať o tom, že by atribút trvalosti alebo sústavnosti popísaného protiprávneho konania

obžalovaného, ktorý sa pri trestnom čine týrania blízkej osoby a zverenej osoby v zmysle § 208 ods. 1
Tr. por. vyžaduje, nebol naplnený. Určitá miera sústavnosti zodpovedajúca výrazu (znaku) „fyzické alebo
psychické utrpenie“ môže byť naplnená aj pri značne kratšom období, než je obdobie dva a pol mesiaca.
Znak, resp. pojem „fyzické alebo psychické utrpenie“ je potrebné vykladať tak, že ide o fyzické alebo
psychické bolesti, ktoré ovplyvňujú alebo sťažujú obvyklý život poškodenej (týranej) osoby (podstatne

narúšajú kvalitu života poškodenej osoby) a netrvajú celkom krátky, prechodný čas. Vzhľadom na
súdom prvého stupňa správne zistenú výraznú intenzitu, vulgárnosť, hrubosť a bezohľadnosť konania
obžalovaného voči poškodenému, ktoré so zreteľom na vykonané dokazovanie tento nepochybne
pociťoval ako psychické utrpenie a ťažké príkorie, by aj obdobie jeho trvania po dobu dva a pol mesiaca
nevyhnutne vyžadovalo vyvodzovanie trestnoprávnej zodpovednosti obžalovaného pre stíhaný trestný

čin. S poukazom na vyššie zmienené dôkazy však odvolací súd nemá žiadne rozumné pochybnosti o
tom, že trestnoprávne relevantné konanie obžalovaného, vyjadrené v popise skutku, má svoj začiatok
správne ustálený už na obdobie august 2016.

Za neopodstatnenú je potrebné považovať aj tú obhajobnú argumentáciu obžalovaného, ktorou sa

snažil poukázať na meniace sa postavenie útočníka a obete medzi obžalovaným a poškodeným,
ktoré okrem iného opieral o vyjadrenia svedkov, ktorí konflikt medzi nimi charakterizovali ako hádky,
a teda nie ako jednostranné útoky obžalovaného voči poškodenému. Odhliadnuc od skutočnosti, že
samotný pojem „hádka“ je bežne používaný výraz inej priamo na konflikte nezainteresovanej osoby
aj na také situácie, keď jedna osoba verbálne útočí a druhá sa takému konaniu verbálne bráni,

obhajoba obžalovaného zjavne opomína celý kontext výpovedí jednotlivých svedkov, z ktorých je bez
akýchkoľvek pochybností zrejmé, že v posudzovanom prípade bol útočiacou osobou jednoznačne a
výlučne obžalovaný. Svedkyňa O. V. sa okrem iného výslovne vyjadrila v tom smere, že obžalovaný
chodilkotcovikaždýdeňarobiltamvýtržnosti.Bolaočitýmsvedkomtoho,akopoškodenývolalopomoc,
keď mu obžalovaný išiel búrať dom. Pritom obžalovanému hovorili, že takto sa k otcovi nespráva, na čo

im on uviedol, že poškodenému dá pokoj, ak mu dá 200.000,- eur. Počula, ako obžalovaný vyslovene
nadával otcovi, pričom poškodený zvykol volať o pomoc. Aj sám poškodený jej hovorieval, že syn ho
napáda, že mu škaredo nadáva s tým, že ho dá do blázinca a toto na neho zle vplývalo. Konkretizovala
aj konkrétne vulgárne výrazy, ktorými obžalovaný častoval poškodeného. Taktiež svedkyňa J. V.
vypovedala, že to bol obžalovaný, ktorý napádal poškodeného a bola aj očitým svedkom udalosti,

keď poškodený volal o pomoc pri tom, ako obžalovaný chcel zbúrať dom poškodeného. Videla, ako
obžalovaný sedel v bagri, chcel zbúrať strechu a popri tom slovne napádal poškodeného, okrem iného
aj tým, že ho dostane na psychiatriu. Lyžica bagra bola vtedy na streche a obžalovaný slovne útočil na
poškodeného, ktorému škaredo nadával, pričom poškodený sa bránil. Taktiež uviedla, že poškodený saobžalovaného bojí, pretože ho psychický týra. Sama počula, ako obžalovaný poškodenému výslovne
hovoril, že z neho spraví blázna. Očitým svedkom konfliktu s bagrom bol aj svedok G. V., ktorý uviedol,
že obžalovaný sedel v bagri, mal rozbalenú lyžicu a povedal, že to všetko rozbije. Taktiež uviedol,

že poškodený sa obžalovaného bál. Obžalovaný mu vtedy nadával a vie aj o iných konfliktoch, kedy
bolo počuť krik, ako obžalovaný nadáva poškodenému. Aj z vyjadrení týchto svedkov si odvolací súd
mohol urobiť presvedčivý obraz o tom, kto je útočníkom dopúšťajúcim sa konania uvedeného v § 208
ods. 1 písm. a/ Tr. por. a kto brániacou sa osobou. Rovnako je uvedenými výpoveďami vyvrátená
obhajoba obžalovaného o právom aprobovaným (dovoleným) konaním obžalovaného v súvislosti s

búraním strechy domu, v ktorom sa nachádzal poškodený a to za použitia ťažkého mechanizmu (bagra)
a rozhodne aj to, že ho napadol poškodený. Vyššie zmienené svedecké výpovede tak nepochybne
zodpovedajú tvrdeniam poškodeného N.a P. st., ako aj výpovedi O. P., ktorú nemožno považovať za
neprípustnú iba preto, že je príbuzným poškodeného v priamom rade a majetkovo zainteresovaným
na sporoch, ktoré viedli obžalovaného k spáchaniu žalovaného skutku. Tieto okolnosti môžu mať
spoluurčujúci význam iba pre posúdenie nezaujatosti a hodnovernosti tohto svedka, avšak ak sú

takýmto svedkom uvádzané podstatné skutočnosti potvrdzované alebo podporované inými dôkazmi, s
ktorými vytvárajú logický a ničím neprerušený celok, nemožno záver o zaujatosti alebo nehodnovernosti
takéhoto svedka založiť iba na príbuzenskom pomere k poškodenému, na ktorého poškodený previedol
časť svojho majetku. V tejto súvislosti krajský súd dodáva, že v zmysle vyjadrenia svedka G.a V.a sa
O. P. snažil uvedenú záležitosť riešiť dohovorom s obžalovaným, resp. majetkovú otázku aj tým, že

obžalovaného vyplatí.

Vo vzťahu k obhajobnej snahe obžalovaného prezentovať výsledky a závery znaleckého
psychologického skúmania jeho osoby a osoby poškodeného vo svoj prospech, krajský súd konštatuje,
že závery, ku ktorým dospel znalec RNDr. Mgr. Dušan Kešický, PhD. vo svojich znaleckých posudkoch

v nijakom smere nezakladajú pochybnosť o tom, vo vzťahu ku ktorej z uvedených osôb dochádzalo
k psychickému násiliu pociťovanému ako ťažké príkorie. Obhajoba opäť iba výňatkami z týchto
znaleckých posudkov sa dokonca snaží navodiť dojem, že iniciátorom konfliktu a následného konania
obžalovaného bol poškodený N. P. st., pričom absolútne opomína iné zásadné zistenia tohto znalca
vo vzťahu k obžalovanému a poškodenému a ktoré aj týmto čiastkovým a obhajobou obžalovaného

účelovo vyňatým skutočnostiam dáva úplne iný význam. Tieto pritom súd v odôvodnení napadnutého
rozsudku náležitým spôsobom rozviedol a to z hľadiska svojich úvah vychádzajúcich z hodnotenia
dôkazov spôsobom upraveným v § 2 ods. 12 Tr. por. Ak napríklad obžalovaný poukazuje na to,
že rovnako ako u poškodeného aj u neho bola znalcom RNDr. Mgr. Dušanom Kešickým, PhD.
konštatovaná schopnosť správne vnímať a reprodukovať prežité udalosti, tak následne zrejme účelovo

prehliada bezprostredne nadväzujúce zistenie znalca, že interpretácie takto prežitých udalosti môžu
byť subjektívne skreslené v dôsledku narušenia kvality poznávacích procesov v dôsledku zaplavenia
intenzívnymi emóciami pri zvýšenej emočnej nestabilite a impulzivite. Hoci znalec skutočne v podanom
znaleckom posudku uviedol, že agresivita nie je jadrovým rysom osobnosti prevažným spôsobom
ovládajúcim správanie obžalovaného, avšak následne uviedol aj to, že jeho agresia je dôsledkom

zlyhania v kontrole a to v zmysle takých u obžalovaného zistených skutočností, akými sú znížená
kapacita pre zvládanie stresu vedúca k trvalej frustrácii zo zlyhaní pri vysokej ašpiračnej úrovni, pričom
povaha obžalovaného je charakteristická nestabilitou a impulzivitou spojenými so zlyhaniami v kontrole
uvoľňovania emočného napätia. Znalec taktiež výslovne uviedol, že schopnosti obžalovaného ovládať
brzdiace mechanizmy, pokiaľ ide o násilné, agresívne a impulzívne konanie, sú zodpovedajúce zníženej

miere kapacity pre zvládanie stresu, keď v prípade nadlimitnej záťaže dochádza k poruchám kontroly a
neadaptívnemu, až antisociálnemu konaniu. Pokiaľ obžalovaný poukázal na vyjadrenie znalca, v zmysle
ktorého má ambivalentný postoj vo vzťahu k otcovi, ktorý si zachováva svoju autoritatívnu pozíciu,
krajský súd dodáva, že toto zistenie v nijakom smere nespochybňuje skutkové zistenia vrátane tej
skutočnosti, že poškodený vnímal konanie obžalovaného ako ťažké príkorie a to práve cez všetky

ďalšie z psychologického vyšetrenia obžalovaného vyplývajúce zistenia, ktorých komplexné posúdenie
a následne vyhodnotenie bez rozumných pochybností svedčí pre správnosť záverov, ku ktorým dospel
prvostupňový súd. Odvolacie námietky obžalovaného sú neopodstatnené aj so zreteľom na závery
psychiatrického vyšetrenia obžalovaného znalkyňou MUDr. Klaudiou Stanislavovou, obsiahnuté v
znaleckomposudkuč.119/2018,ktorévspojenísostatnýmivykonanýmidôkazmi,jepotrebnéhodnotiťv

smere ustálenia viny obžalovaného pre stíhaný trestný čin. Aj z týchto záverov totiž vyplýva, že osobnosť
obžalovaného sa vyznačuje zníženou frustračnou toleranciou, je emočne menej adaptívna, so zníženou
sebareflexiou a so sklonom k zníženej kontrole impulzov, sebapresadzovaniu, konfliktnosti, emočnejnestabilite až k maladaptívnemu, dissociálnemu konaniu s prejavmi zvýšenej impulzivity, iritability až
heteroagresivity.

Čo sa týka argumentácie obžalovaného, v zmysle ktorej aktívnejšiu rolu vo vyšetrovanom konaní
hral práve N. P. st. a zo záverov znalcov vyplýva, že jeho otec „hral aktívnu rolu“ pri presadzovaní
požiadaviek na jeho správanie sa a bol vo vzťahu k jeho osobe dominantným, kým on (obžalovaný)
konal v obrannej póze a nepresadzoval sa v rámci dominancie, krajský súd dodáva, že v tejto časti ide
už o zjavnú účelovú dezinterpretáciu výsledkov celého znaleckého skúmania. Konštatovanie znalca, že

poškodený má snahu zaujímať v interpersonálnych vzťahoch aktívnejšiu rolu nedáva žiaden podklad k
špekulácii, že aktívne a dominantne pôsobil aj vo vzťahu k obžalovanému. V posudzovanom prípade
totiž nemožno za takéto konanie považovať prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnosti na inú osobu než
obžalovaného a v rozpore s jeho očakávaniami, ktoré ho v nijakom ohľade neoprávňovali na preukázané
konanie popísané v skutkovej vete napadnutého rozsudku (bez ohľadu na to, či tak poškodený
postupoval v mylnej domnienke o závislosti obžalovaného na návykových látkach, čo rovnako nijako

neoprávňovalo obžalovaného k danému konaniu). V posudkovej časti znalec dokonca výslovne uviedol,
že sa nejedná o prípad striedania pozície agresora a obete, pričom pri prihliadaní na chronicitu konfliktu
tento zanecháva závažný psychický dopad na zúčastnené osoby, hlavne však na poškodeného, ktorý
je priamym terčom neprispôsobivého správania. Psychologickou analýzou prežívania poškodeného
znalec vylúčil, že by išlo o vzájomné násilie, vyprovokované násilie, náhodný situačný konflikt alebo

patologický vzťah podmienený poruchami osobnosti aktérov. Výsledky znaleckého psychologického
skúmania poškodeného napokon viedli znalca ku konštatovaniu, že v súčasnosti je u poškodeného
manifestovaná symptomatológia z okruhu reakcie na stres, pričom v kontexte poznatkov o prípade
ide o psychologické stresory s dopadom na kvalitu života v zmysle prevažujúcej negatívnej emočnej
bilancie, zvýšenej úzkosti spojenej s ambivalentnosťou pocitov k synovi ako rozporu pozitívnych a

negatívnych emócií, zhoršenej kvality spánku, zvýšenej únavnosti, prevažujúcej negatívnej percepcie
budúcnosti,zhoršenejkvalitysebaobrazuapocitmizlyhaniaakootca.Poškodenývykazujeznakytýranej
osoby a dá sa z psychologického hľadiska považovať za týranú osobu. Tieto zistenia majú pritom
zjavnú oporu aj v skutočnostiach preukázaných inými vyššie uvedenými dôkaznými prostriedkami a ich
výpovednú hodnotu nezoslabuje ani analýza zvukovej nahrávky o vzájomných hádkach obžalovaného a

poškodeného. Ak v rámci konania, pre ktoré bol obžalovaný uznaný za vinného, dochádzalo k ostrejším
verbálnym reakciám aj zo strany poškodeného, ide o prirodzené a bežne sa vyskytujúce obranné prejavy
správania sa osoby brániacej sa voči verbálnym útokom, ktoré v konkrétnej posudzovanej veci za danej
dôkaznej situácie nie sú spôsobilé spochybniť záver o vine obžalovaného za spáchaný skutok.

Pokiaľ ide o zákonnosť zvukových záznamov predložených poškodeným a vykonaných na hlavnom
pojednávaní, krajský súd odkazuje na podrobné odôvodnenie napadnutého rozsudku vzťahujúce sa
k tejto otázke, s ktorým sa krajský súd v celom rozsahu stotožňuje, pričom už len dodáva, že ide
o dôkazný prostriedok podpornej povahy vo vzťahu ku skutočnostiam, ktoré vo svojich výpovediach
uviedli poškodený N. P. st., svedok O. P. a ostatní vyššie menovaní svedkovia. Samotnú nezákonnosť

zvukových nahrávok obžalovaný pred ich vykonaním ani nenamietal, vyjadril iba nesúhlas s ich
vykonaním na hlavnom pojednávaní konanom dňa 08.06.2020 bez bližšej špecifikácie dôvodu takéhoto
postoja obžalovaného, pričom zo zápisnice o predchádzajúcom hlavnom pojednávaní vyplýva, že
procesné strany, teda vrátane obžalovaného, navrhli odročiť hlavné pojednávanie z dôvodu veľkého
počtu zvukových nahrávok a to za účelom oboznámenia sa s ich obsahom s tým, že na ďalšom

hlavnom pojednávaní navrhnú tie konkrétne nahrávky, ktorých vykonanie na hlavnom pojednávaní budú
považovať za potrebné, pričom z tohto dôvodu obhajoba požiadala o vyhotovenie všetkých týchto
nahrávok. Obžalovaný obsah týchto zvukových záznamov po ich vykonaní nijako nespochybňoval,
nenamietal ich autenticitu, ako ani to, koho prejav je na nich zaznamenaný a napokon nenamietal
ani počet prehratých zvukových záznamov z ich celkového množstva, resp. na hlavnom pojednávaní

nenavrhoval vykonanie všetkých zvukových záznamov. Z uvedených dôvodov nie je možné ani túto časť
obhajobnej argumentácie akceptovať. Krajský súd nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by bola spôsobilá
vyvolať pochybnosti o zákonnosti a obsahu predmetných zvukových záznamov, preto súd prvého stupňa
nepochybil, ak tieto na hlavnom pojednávaní vykonal postupom podľa § 270 ods. 2 Tr. por. a tieto aj
hodnotil spôsobom upraveným v § 2 ods. 12 Tr. por.

S namietaným porušením zásady „ne bis in idem“ sa v súlade so stavom veci a so zákonom vysporiadal
už prvostupňový súd, preto krajský súd v zhode s odôvodnením napadnutého rozsudku uvádza,
že v súvislosti so skutkom z 12. augusta 2017 (strhávanie strechy obžalovaným na nehnuteľnostipočas toho, ako sa v nej zdržiaval poškodený, ktorý následne kričal o pomoc), o ktorom bolo
rozhodnuté Okresným úradom Malacky zo 06. novembra 2017, č. OU- MA-OVVS-2017/010732-7, bolo
toto rozhodnutie následným rozhodnutím Okresného úradu Malacky z 19. marca 2020, č. OU- MA-

OVVS-2020/006516-010, v celom rozsahu zrušené na základe vyhoveniu protestu prokurátora Okresnej
prokuratúry Malacky. O tomto čiastkovom útoku teda neexistuje žiadne právoplatné rozhodnutie v inom
konaní, ktoré by bránilo rozhodnutiu o ňom na základe vyššie uvedenej zásady.

Ak obžalovaný namietal porušenie svojho práva na spravodlivý proces a porušenie práva na obhajobu

z dôvodu odmietnutia ním navrhovaných dôkazov, odvolací súd predovšetkým poukazuje na to,
že obžalovaný, ako aj jeho obhajca, bol na predloženie návrhov na vykonanie dôkazov vyzvaný
súčasne s doručením obžaloby a s poučením, že ak v určenej lehote tieto návrhy nepredloží, môže
vykonanie neskôr navrhnutých dôkazov odmietnuť (§ 240 ods. 3 Tr. por.). Na túto výzvu reagoval
obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu písomným podaním, v ktorom navrhoval iba vykonanie
dôkazu výsluchom poškodeného N.a P. st. Súd prvého stupňa tak bol oprávnený odmietnuť neskoršie

návrhy obžalovaného na vykonanie dôkazov aj z uvedeného dôvodu, najmä ak obžalovaný navrhol
vypočuť 12 svedkov bez ich bližšieho stotožnenia až na poslednom hlavnom pojednávaní. Odvolací
súd však za správne považuje aj súdom prvého stupňa náležite vysvetlené dôvody, pre ktoré nevyhovel
návrhom obžalovaného na doplnenie dokazovania, nakoľko v zhode s jeho tvrdením má za to, že všetky
podstatné skutočnosti boli preukázané už inými vo veci vykonanými dôkazmi, ktoré plne postačovali

na vyhlásenie meritórneho rozhodnutia v danej trestnej veci. Obžalovaným uvádzané neurčité zvukové
záznamypreukazujúcejehotvrdenianebolisúdupredloženéaoichexistenciineexistuježiadenzáznam.

Za neopodstatnený je potrebné považovať aj argument odvolateľa, že nemal obhajcu, hoci ho mal mať.
V tejto súvislosti krajský súd poznamenáva, že v konaní na súde prvého stupňa mal obžalovaný obhajcu

na plnú moc, ktorá bola zo strany obhajcu vypovedaná dňa 24.02.2020, teda pred posledným hlavným
pojednávaním, na ktorom došlo k vyhláseniu napadnutého odsudzujúceho rozsudku. V posudzovanej
trestnej veci nešlo o dôvod povinnej obhajoby, pričom z obsahu spisu nevyplýva, že by obžalovaný do
dňa konania posledného hlavného pojednávania požiadal o ustanovenie obhajcu podľa § 40 ods. 2 Tr.
por. (obžalovaný tak učinil až v konaní pred odvolacím súdom), pričom na tomto hlavnom pojednávaní

iba uviedol, že pôvodne splnomocnený obhajca ho už nezastupuje. V tejto súvislosti nemožno opomenúť
dikciu § 36 ods. 4 Tr. por., v zmysle ktorej za včasnosť zvolenia obhajcu, ako aj za včasnosť podania
žiadosti o ustanovenie obhajcu podľa § 40 ods. 2 zodpovedá obvinený; pri zmene obhajcu nie je zvolenie
obhajcualeboustanovenieobhajcupodľa§40ods.2dôvodomnazmenutermínuužnariadenéhoúkonu
trestného konania. Z uvedeného vyplýva, že ak by aj obžalovaný na hlavnom pojednávaní požiadal o

ustanovenie obhajcu z dôvodu podľa § 40 ods. 2 Tr. por., čo však neurobil, nebola by takáto žiadosť
dôvodom na odročenie hlavného pojednávania a prekážkou pre rozhodnutie v merite veci. Za danej
situácie je nepochybné, že k žiadnemu porušeniu práva obžalovaného na obhajobu nedošlo a ani dôjsť
nemohlo.

Obžalovaný v podanom odvolaní namietal aj nedodržanie lehoty na prípravu hlavného pojednávania,
pričom k tejto námietke krajský súd uvádza, že zo zápisnice o hlavnom pojednávaní konanom dňa
04.11.2019skutočnevyplýva,žeobžalovanýpredvolanienatentotermínhlavnéhopojednávaniaprevzal
až v deň jeho konania, avšak na tomto hlavnom pojednávaní výslovne do zápisnice o tomto úkone
uviedol, že súhlasí so skrátením tejto lehoty, čím boli podmienky na vykonanie hlavného pojednávania

v zmysle § 247 ods. 1 Tr. por. splnené a jeho vykonaniu nič nebránilo.

Odvolací súd tiež dodáva, že z obsahu spisu nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by čo i len v náznakoch
poukazovali na možnosť falšovania dôkazov, resp. akýchkoľvek listín zadokumentovaných v spise,
o ktorom falšovaní sa vyjadril obžalovaný vo svojich podaniach a z obsahu spisu nevyplýva ani iné

porušenie ustanovení Trestného poriadku, ktoré by malo vplyv na zákonnosť vedeného trestného
konania proti obžalovanému alebo ktoré by odôvodňoval záver o porušení práva obžalovaného na
spravodlivý súdny proces a práva na obhajobu. V tejto súvislosti krajský súd konštatuje, že porušením
práva obžalovaného na obhajobu nie je ani to, že krajský súd nevyhovel žiadosti obhajcu obžalovaného
na oslobodenie spod povinnosti obhajovania (neskôr o ustanovenie iného obhajcu požiadal aj samotný

obžalovaný), nakoľko odvolaciemu súdu neboli prezentované dostatočne určité a najmä dôležité dôvody
predpokladané v § 43 ods. 1 Tr. por., ktoré by opodstatňovali rozhodnutie podľa § 43 ods. 2 Tr. por.
Za zjavne neopodstatnený možno považovať aj ten argument, že porušenie práva obžalovaného na
obhajobu je dané už tým, že súd o predmetnej žiadosti na oslobodenie od povinnosti obhajovanianerozhodol. Odhliadnuc od skutočnosti, že ustanovenie § 43 ods. 2 Tr. por. predpokladá výlučne
pozitívne rozhodnutie, t. j. rozhodnutie, ktorým súd obhajcu od povinnosti obhajovania reálne oslobodí,
a teda negatívne rozhodnutie v zmysle zamietnutia takej žiadosti sa nevyžaduje (takú povinnosť na

rozhodnutie súdu by bolo možné vyvodzovať len vtedy, ak by uvedené ustanovenie bolo formulované
napr. tak, že „o takej žiadosti súd rozhodne ...“), krajský súd zdôrazňuje, že pokiaľ nedošlo k zrušeniu
ustanovenia obhajcu alebo k rozhodnutiu podľa § 43 ods. 2 Tr. por., je ustanovený obhajca povinný plniť
si svoje povinnosti obhajcu aj naďalej. Za danej situácie (obzvlášť pri neexistenciu dôležitého dôvodu
na oslobodenie obhajcu od povinnosti obhajovania) nie je možné uvedený argument obžalovaného

akceptovať.

Sumarizujúc všetky vyššie rozvedené skutočnosti krajský súd uzatvára, že všetky vo veci vykonané
dôkazy vytvárajú ucelenú, logickú a na seba nadväzujúcu a vzájomne sa doplňujúcu reťaz
dôkazov, ktorých náležité a zásadám správneho logického usudzovania zodpovedajúce vyhodnotenie
nepripúšťalo iný záver, než je záver o vine obžalovaného za spáchaný skutok. Tento skutok napĺňa

všetky formálne znaky zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a/ Tr. zák.,
ako to správne odôvodnil prvostupňový súd v napadnutom rozsudku, na ktorý odvolací súd poukazuje
aj v tejto časti. Preukázané konanie obžalovaného nepochybne spôsobovalo poškodenému psychické
utrpenie v intenzite zodpovedajúcej ťažkému príkoriu zásadne narúšajúcom kvalitu života poškodeného.

Na podklade uvedených úvah odvolací súd uzatvára, že vykonaným dokazovaním boli rozhodné
skutkové okolnosti preukázané v rovine požadovaného najvyššieho možného stupňa istoty, ktoré možno
od ľudského poznania požadovať, t. j. na úrovni pravidla „istoty bez rozumných pochybností“.

Pri skúmaní výroku o treste napadnutého rozsudku krajský súd nezistil žiadny zákonný dôvod na

zrušenie alebo zmenu uloženého trestu (trestu odňatia slobody vo výmere 5 rokov), ako ani spôsobu
jeho výkonu.

Je potrebné zdôrazniť, že stanovenie druhu trestu a jeho výmery musí vychádzať nielen z podmienok
upravených v ustanoveniach pri tom ktorom druhu trestu, ale je tiež potrebné dôsledne skúmať všetky

skutočnosti významné z hľadiska účelu trestu obsiahnutého v § 34 ods. 1 Tr. zák., ako aj ostatné na účel
trestu nadväzujúce kritériá rozhodujúce pre určenie druhu trestu a jeho výmery, ktorých zohľadnenie
predpokladá úprava zásad pre ukladanie trestov.

Ustanovenie § 34 ods. 1 Tr. zák. o účele trestu je spolu s ustanovením § 34 ods. 4 Tr. zák.

základným vodidlom pri určovaní druhu trestu a jeho výmery. Z hľadiska týchto ustanovení, uložený
trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej
činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí
od páchania trestných činov a zároveň trest vyjadrí morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Závery
na primeranosť postihu páchateľa trestného činu sa musia opierať o skutočný stav veci a musia z neho

vyplynúť.

Prvostupňový súd v súlade so stavom veci zistil a ustálil pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností,
prihliadol na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, ako aj na osobu páchateľa,
jeho pomery a možnosť nápravy.

Rovnako nepochybil okresný súd, keď u obžalovaného nevzhliadol žiadnu poľahčujúcu okolnosť, avšak
zistil priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m/ Tr. zák., v dôsledku čoho správne aplikoval § 38 odsek 4
Tr. zák., v zmysle ktorého sa dolná hranica trestnej sadzby zvyšuje o jednu tretinu. Vzhľadom na dikciu
§ 38 ods. 8 Tr. zák. a trestnú sadzbu upravenú v § 208 ods. 1 Tr. zák. okresný súd postupoval v súlade

so zákonom, keď pri ukladaní trestu vychádzal z upravenej trestnej sadzby, ktorá predstavovala rozpätie
4 roky a 8 mesiacov až 8 rokov.

V súvislosti s poľahčujúcimi a priťažujúcimi okolnosťami krajský súd nezistil žiadnu takú skutočnosť,
pre ktorú by bolo možné okolnosti vyplývajúce z psychologického a psychiatrického vyšetrenia

obžalovaného podradiť pod niektorú z ním uvádzaných poľahčujúcich okolností. Za neopodstatnenú
považoval odvolací súd aj tú námietku obžalovaného, ktorou spochybňoval správnosť ustálenia
priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. m/ Tr. zák. z dôvodu, že jeho predchádzajúce odsúdenie sa týkalo
menej závažného trestného činu. Neprihliadnutie na túto priťažujúcu okolnosť je v zmysle uvedenéhoustanovenia dané len ako možnosť, pričom vzhľadom na to, že obžalovaný má dve nezahladené
odsúdenia, z ktorých posledné je z obdobia roku 2014 pre prečin nebezpečného prenasledovania podľa
§ 360a ods. 1 písm. a/, písm. c/ Tr. zák., aj odvolací súd považuje ustálenie tejto priťažujúcej okolnosti

za plne opodstatnené.

S prihliadnutím na povahu spáchaného trestného činu a jeho závažnosť, ako aj na osobu obžalovaného,
odvolací súd považuje uloženie trestu odňatia slobody vo výmere 5 rokov za adekvátne a zákonné,
zodpovedajúce upravenej trestnej sadzbe a reflektujúce tak účel trestu, ako aj všetky zásady pre

ukladanie trestov.

Podľa názoru odvolacieho súdu takto uložený trest odňatia slobody je odôvodnený aj osobou
obžalovaného, ktorý sa už v minulosti celkom päťkrát dopustil trestnej činnosti, pričom ani
predchádzajúce odsúdenia neviedli k jeho náprave a zmene spôsobu života. Skutočnosť, že v
prípade troch odsúdení sa na obžalovaného hľadí, akoby nebol odsúdený, neznamená, že súd na

predchádzajúce páchanie trestnej činnosti obžalovaným nemôže prihliadať v súvislosti s posudzovaním
jeho osoby a to výlučne pre účely rozhodovania o treste. Fikciu neodsúdenia totiž nemožno stotožňovať
s fikciou nespáchania trestnej činnosti, nakoľko ide o dve úplne rozdielne právne skutočnosti, s ktorými
sú spojené rôzne následky.

S poukazom tak na charakter skutku, jeho intenzitu, dobu páchania a viaceré formy konania, ktorými
obžalovaný naplnil skutkovú podstatu stíhaného trestného činu, ako aj osobu obžalovaného i jeho
kriminálnu minulosť a iné jeho závažné protiprávne konania (obžalovaný má evidovaný značný počet
priestupkov na úseku cestnej dopravy, ale aj priestupky proti majetku a občianskemu spolunažívaniu),
zohľadňujúc aj vyššie uvedené zistenia znalcov (psychológa a psychiatra), krajský súd konštatuje, že

uloženie trestu odňatia slobody v nižšej výmere, než akú určil prvostupňový súd, neprichádza vôbec do
úvahy. V tomto smere je preto odôvodnené také výchovné a preventívne pôsobenie na obžalovaného,
ktoré mu účinne zabraní v dopúšťaní sa trestnej činnosti, pričom je nevyhnutné na obžalovaného
pôsobiť aj represiou v podobe nepodmienečného trestu odňatia slobody. Takýto druh trestu odráža v
sebe nielen minulosť obžalovaného z hľadiska jeho postoja k dodržiavaniu jednotlivých spoločenských

noriem, ale tiež jeho vývoj z hľadiska možného páchania trestnej činnosti. V neposlednom rade uložený
trest zodpovedá aj ochrannej funkcii trestu. V podrobnostiach odvolací súd odkazuje na odôvodnenie
napadnutého rozsudku aj čo do výroku o treste, s ktorým sa aj v tejto časti plne stotožňuje. Vychádzajúc
zo všetkých skutočností významných pre výrok o treste krajský súd uzatvára, že uložený trest odňatia
slobody vo výmere 5 rokov zodpovedá všetkým zásadám pre ukladanie trestov, ako aj účelu trestu a

rozhodne ho nemožno považovať za neprimeraný.

Okresný súd postupoval v súlade so zákonom, keď obžalovaného pre výkon uloženého trestu zaradil
do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia, keďže obžalovaný v posledných desiatich
rokoch pred spáchaním trestného činu bol vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený za

úmyselný trestný čin (§ 48 ods. 2 písm. b/ Tr. zák.).

Napokon súd prvého stupňa rozhodol správne aj vo výroku, ktorým obžalovanému podľa § 73
ods. 2 písm. c/ Tr. zák. a § 74 ods. 1 Tr. zák. uložil ochranné psychiatrické liečenie ambulantnou
formou. Výsledky vyplývajúce z procesu dokazovania v plnej miere odôvodňovali uloženie tohto druhu

ochranného liečenia a jeho uloženie navrhovala aj znalkyňa MUDr. Klaudia Stanislavová.

Vzhľadom k tomu, že Krajský súd v Bratislave nezistil žiadny dôvod pre zrušenie alebo zmenu
prvostupňového rozsudku, odvolanie obžalovaného N.a P. ako nedôvodné postupom podľa § 319 Tr.
por. zamietol.

Predmetné rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.