Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Friday, May 29, 2020

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 10Co/191/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1214201958
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Frimmelová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1214201958.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a členov
senátu JUDr. Ayše Pružinec Eren a JUDr. Zuzany Kučerovej v právnej veci žalobcu: MAXMEDIA, s.r.o.,
IČO: 34 144 099, so sídlom lokalita Hetmín 7113, Šaľa, zast. advokátom JUDr. Jozefom Virgalom,
Ružová 26, Nitra, proti žalovanému: Slovenský ochranný zväz autorský pre práva k hudobným dielam,
o.z., IČO: 00 178 454, so sídlom Rastislavova 3, Bratislava, zast. advokátom JUDr. PhDr. Silvestrom

Danóczym, PhD, Fándlyho 7, Nitra, o nahradenie prejavu vôle, na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava II zo dňa 19. októbra 2016, č.k. 50C/17/2014-273, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáha vydania

rozsudku, ktorým súd nahradí prejav vôle žalovaného uzavrieť so žalobcom hromadnú licenčnú zmluvu
v znení uvedenom v žalobe, ako aj v úvodnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku. Žalobcovi uložil
povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania vo výške 100 %.

2. Vykonaným dokazovaním ustálil, že žalobca je obchodná spoločnosť s predmetom podnikania
(okrem iných) prevádzkovanie rozhlasového vysielania v Slovenskej republike a žalovaný (ďalej aj

„SOZA“) je občianskym združením vykonávajúcim správu majetkových práv autorov a vydavateľov k
hudobným dielam s textom alebo bez textu na základe oprávnenia udeleného Ministerstvom kultúry
SR. Žalovaný uzatvoril dňa 01.05.2012 s Asociáciou nezávislých rozhlasových a televíznych staníc,
ďalej len „ANRTS“ (záujmovým združením právnických osôb s vlastnou právnou subjektivitou, ktorého
členmi sú právnické osoby - vysielatelia rozhlasovej programovej služby alebo televíznej programovej
služby na základe licencie) Rámcovú dohodu, podľa ktorej čl. II bod 3 za udelenie licencie - súhlasu

na použitie hudobných diel pre potreby rozhlasového vysielania zaplatí člen ANRTS ročnú autorskú
odmenu vo výške 5 % zo všetkých príjmov súvisiacich s vysielaním za daný kalendárny rok. Zmluvné
strany sa dohodli, že minimálna ročná autorská odmena za udelenie licencie je 3.600 eur. Podľa čl. II
bod 4 autorskú odmenu bude rádio poukazovať SOZA vo výške minimálne 300 eur bez DPH mesačne
vo forme mesačných platieb a v nasledujúcich rokoch vo forme platieb vo výške 1/12 vyúčtovania za
predchádzajúci rok. Podľa čl. II bod 7 sa SOZA zaväzuje poskytnúť z autorskej odmeny podľa čl. II bod 3

zľavu vo výške 10 % pre člena ANRTS s ročným príjmom z vysielania v rozpätí 1.300.000 - 2.300.000 eur
a 20 % pre člena ANRTS s takýmto príjmom nad 2.300.000 eur. Taktiež boli dohodnuté sankčné nástroje
pri úrokoch z omeškania vo výške 0.035 % - nezaplatenie odmeny, vrátenie preplatku a zmluvná pokuta
vo výške 3,30 eur pri omeškaní s predložením výkazov o použití hudobných diel. Žalobca a žalovaný
uzatvorili dňa 08.08.2012 hromadnú licenčnú zmluvu, podľa ktorej za udelenie licencie činila autorská
odmena 5 % zo všetkých príjmov súvisiacich s vysielaním za daný kalendárny rok, pričom minimálna

ročná autorská odmena bola stanovená vo výške 3.600 eur. Bola tiež dohodnutá autorská odmena vo
výške minimálne 300 eur mesačne bez DPH a aj platobné podmienky na základe prehlásenia o príjmochv zmysle Rámcovej dohody. Zmluva bola uzatvorená na dobu neurčitú s účinnosťou od 01.07.2012.
Žalovaný listom zo dňa 27.09.2013 žalobcovi vypovedal túto hromadnú licenčnú zmluvu z dôvodu, že
s účinnosťou od 18.09.2013 žalobca prestal byť členom ANRTS. Dňa 25.09.2013 žalovaný emailom

žalobcu informoval, že zasiela výpoveď hromadnej licenčnej zmluvy ku dňu 01.01.2014 a súčasne
zasiela návrh novej zmluvy.

3. Ďalej súd prvej inštancie zistil, že návrhom zmluvy predloženej žalobcovi po vypovedaní
predchádzajúcej zmluvy navrhoval žalovaný za udelenie licencie sumu 6,4 % zo všetkých príjmov

súvisiacich s vysielaním za daný kalendárny rok, navrhol úhradu mesačnej odmeny vo výške 500 eur s
povinnosťou platby do 10-teho dňa nasledujúceho mesiaca, pričom v prvom roku vysielania navrhoval
500 eur ako minimálnu nenávratnú paušálnu platbu a v ďalších rokoch vo výške 1/12 z vyúčtovania
za predchádzajúci rok, minimálne vo výške 500 eur mesačne. Žalobca listom žalovanému zo dňa
17.10.2013 namietal, že predložený návrh hromadnej licencie s určením inej - zvýšenej výšky odmeny je
diskriminačnéajevrozporesozákonom,pretoževýškaodmenyakopodstatnánáležitosťzmluvymábyť

uhrádzaná za primeraných a rovnakých podmienok aj pre iné subjekty, ktoré nie sú združené v ANRTS.
Listom zo dňa 25.11.2013 žalobca informoval Ministerstvo kultúry SR žiadal o dohľad nad činnosťou
žalovaného a dňa 12.06.2014 podal oznámenie na prešetrenie konania žalovaného Protimonopolnému
úradu SR. Ministerstvo kultúry SR dňa 14.05.2015 žalobcovi oznámilo stanovisko k jeho podnetu
a vyjadrilo názor, že postup žalovaného je v súlade s požiadavkou poskytovania licenčných zmlúv

za primeraných podmienok. Dňa 08.07.2014 oznámil Protimonopolný úrad SR žalobcovi, že ukončil
prešetrovanie jeho podnetu z dôvodného podozrenia na možné zneužitie dominantného postavenia
a porušenia § 8 ods. 2 písm. c) zák. č. 136/2001 Z.z. o ochrane hospodárskej súťaže a uviedol, že
v priebehu prešetrovania žalovaný informoval úrad o zavedení nového licenčného modelu, ktorého
podstatou bude kolektívna zmluva stanovujúca presné pravidlá a podmienky spolupráce SOZA a

ANRTS, a podľa ktorého nebude potrebná samostatná licenčná zmluva s každým členom, pričom
samotné členstvo v ANRTS ako aj v akejkoľvek inej rozhlasovej asociácii resp. združení rozhlasových
vysielateľov nebude vytvárať žiaden nárok na benefit oproti nečlenom. Úrad uviedol, že prešetrovanie
ukončuje, ale nevylučuje, že sa v budúcnosti k problematike vráti a bude ju opätovne posudzovať.

4. V odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej uviedol, že žalobca argumentoval nutnosťou podať žalobu
aj z dôvodu, že od januára 2014 jestvovala reálna obava, že žalovaný si u neho uplatní dvojnásobok
základnejautorskejodmeny,nakoľkopodľanovéhoautorskéhozákona(č.185/2015Z.z.)samôžeautor,
do ktorého práva sa neoprávnene zasiahlo alebo ktorého právu hrozí neoprávnený zásah, domáhať
náhrady škody a bezdôvodného obohatenia vo výške dvojnásobku obvyklej autorskej odmeny. V tejto

súvislosti poukázal na sadzobník žalovaného účinný od 01.01.2016. S poukazom na rozdielnosť právnej
úpravy § 45 ods. 1 autorského zákona účinného do 31.12.2015 a § 69 ods. 4 nového autorského
zákona mal za to, že odmena by mala byť stanovená aj z pohľadu rozsahu licencie, pričom poukázal
na rozdielnosť pri vysielaní s väčším rozsahom pokrytia územia, keď vysielatelia majú výhodnejší
spôsob určenia autorskej odmeny ako členovia ANRTS (nižšie sadzby) a on, prevádzkujúci regionálne

vysielanie s nižším rozsahom pokrytia územia je ako nečlen ANRTS v nevýhode, čo nezodpovedá
zásade proporcionality. Poukázal aj na rozdielnu výšku úrokov z omeškania a rozdielne sankcie.
K vykonaným šetreniam pri výkone ním iniciovaného dohľadu uviedol, že Ministerstvo kultúry SR
vykonávalo dohľad takmer 1,5 roka a prieskum sadzobníkov a vzorov licenčných zmlúv vykonalo len
formálne. Argumentoval aj rozhodnutím Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 6C 165/2009 zo dňa

25.11.2010, podľa ktorého je zvýhodňovanie členov združenia používateľov hudobných diel v rozpore
s § 81 ods. 1 písm. h) autorského zákona.

5. Zo žalobcom predloženého návrhu hromadnej licenčnej zmluvy zistil, že navrhuje autorskú odmenu
určenú podľa sadzobníka SOZA na obdobie 1 kalendárneho roku vo výške 6,4 % zo všetkých príjmov

rádia za kalendárny rok, súvisiacich s vysielaním jeho programu a minimálnu výšku ročnej autorskej
odmeny 3.600 eur bez DPH. Podľa čl. 4.1.3 a 4.1.4 navrhovanej zmluvy sa žalobca zaväzuje platiť
žalovanému mesačné zálohové platby vo výške 300 eur bez DPH vždy najneskôr do 10-teho dňa
nasledujúceho mesiaca bezhotovostne na účet žalovaného počas prvého kalendárneho roku existencie
zmluvného vzťahu podľa tejto zmluvy a v ďalších rokoch existencie zmluvného vzťahu mesačné

zálohové platby vo výške 1/12 autorskej odmeny účtovanej žalovaným za predchádzajúci kalendárny
rok, a to vždy najneskôr do 10-teho dňa nasledujúceho mesiaca bezhotovostne na účet žalovaného. Zo
Sadzobníka platného od 01.01.2016 zistil, že základná sadzba autorskej odmeny za udelenie súhlasu
na použitie chránených hudobných diel v rozhlasovom vysielaní je 6,4 % z príjmov s minimálnounenávratnou autorskou odmenou 500 eur mesačne. Podľa výpisov z účtu žalovaného mu žalobca
uhrádzal na depozitný účet pravidelne od februára 2014 do júla 2016 mesačne sumu 300 eur. Pri
platbách dňa 12.02.2015, 11.05.2015 a 12.02.2016 bol v omeškaní s úhradou sumy 300 eur, ktorú

neuhradil v lehote do 10-teho dňa v mesiaci, ale jeden až dva dni po tomto dátume.

6. Vec posúdil právne podľa ust. § 43a ods. 1, § 43c ods. 1 Obč. zák., § 137 písm. b) a § 229 C.s.p., § 40
ods. 1, § 45 ods. 1 až 4, § 48 ods. 2 až 4, § 49, § 78 ods. 1, § 79 ods. 1, § 81 ods. 1 písm. h), § 82 ods.
1 a 2 autorského zákona č. 618/2003 Z.z. a § 190 ods. 1 a 2 nového autorského zákona č. 185/2015

Z.z. a najskôr ustálil, že na vec sa vzťahujú ustanovenia pôvodného autorského zákona č. 618/2003 Z.z.
účinného do 31.12.2015. Konštatoval, že medzi stranami nebolo sporné, že nimi uzavretá hromadná
licenčná zmluva bola žalovaným vypovedaná ku dňu 31.12.2013, a že žalobca prevádzkoval rozhlasové
vysielanie radio.Max. Podľa pôvodnej (vypovedanej) zmluvy bol žalobca povinný uhrádzať žalovanému
autorskú odmenu vo výške 5 % zo všetkých príjmov súvisiacich s vysielaním za daný kalendárny rok s
minimálnou ročnou autorskou odmenou za udelenie licencie vo výške 3.600 eur mesačnou úhradou vo

výške minimálne 300 eur bez DPH. Mal tiež za preukázané, že žalovaný zaslal žalobcovi návrh novej
zmluvy, v ktorej navrhoval žalobcovi odlišnú odmenu s poukazom na to, že žalobca prestal byť členom
ANRTS, a preto sa na neho vzťahuje sadzobník žalovaného, kde sú autormi schválené iné sadzby.
Žalobca s navrhovanými sadzbami odmien nesúhlasil, tvrdiac, že odmeny stanovené žalovaným pre
neho ako nečlena ANRTS sú diskriminačné a v rozpore s autorským zákonom, keďže nie sú určené za

primeraných a rovnakých podmienok. Preto sa žalobou domáha nahradenia vyhlásenia vôle žalovaným
uzavrieť s ním hromadnú licenčnú zmluvu v ním predloženom znení so zapracovaním novej výšky
odmeny,ktorájeuplatňovanánajmäkčlenomANRTS,ktorísúzvýhodňovanízľavou.Súdprvejinštancie
mal vykonaným dokazovaním preukázané, že v roku 2014 skutočne členovia ANRTS požívali zľavy pri
určeníautorskýchodmienvzmyslesadzobníkažalovaného.Zanespornémaltiež,ževýkondohľadunad

činnosťoužalovanéhovykonaloMinisterstvokultúrySRaposkytnutieúľavprešetrovalajProtimonopolný
úrad SR, ktorí nezistili konkrétne pochybenia žalovaného pri určovaní sadzby autorskej odmeny pre
žalobcu.

7. Podrobne vysvetlil právny úkon - uzavretie zmluvy a podmienky pre nahradenie prejavu vôle zmluvnej

strany a určenie obsahu zmluvy súdom, pričom zdôraznil, že súd musí jednak dôsledne skúmať, či
tu nie sú okolnosti, pre ktoré nemožno rozumne požadovať, aby sa zmluva uzavrela, a pri určovaní
obsahu zmluvy dbať o účel, ktorý sa má uzavretím zmluvy sledovať, a aby práva a povinnosti strán boli
upravené vyvážene (zásada proporcionality), a aby sa jedna zmluvná strana na úkor druhej neobohatila.
Ďalej rovnako podrobne vysvetlil aj predpoklady úspešnosti žaloby o nahradenie vyhlásenia vôle s

dôrazom na to, že o takejto žalobe môže rozhodnúť len tak, že jej úplne vyhovie, alebo ju zamietne,
pretože súd nemôže nič modifikovať ani meniť na žalobcovom vyhlásení vôle. Uviedol, že v prípade,
ak časť žalobného petitu neobstojí, musí žalobný návrh zamietnuť v celom rozsahu, pokiaľ ho žalobca
svojím dispozitívnym procesným úkonom nezmení. Ustálil, že v danom prípade sa žalobca domáha
nahradenia vôle žalovaného z dôvodu, že ten odmieta podpísať hromadnú licenčnú zmluvu. Výšku

odmeny určenú žalovaným podľa sadzobníka pre žalobcu ako nečlena ANRTS považoval za v rozpore
s ust. § 81 ods. 1 písm. h) autorského zákona a v zmluve, ktorá je súčasťou petitu, uviedol výšku
odmeny určenú podľa sadzobníka SOZA platného od 01.01.2016 na obdobie 1. kalendárneho roku
vo výške 6,4 % zo všetkých príjmov rádia súvisiacich s vysielaním jeho programu za kalendárny rok,
minimálnu výšku ročnej autorskej odmeny 3.600 eur bez DPH a mesačnej odmeny vo výške 300 eur

určil podľa sadzobníka platného do 01.01.2016 a upravil sankčné úroky poskytované používateľom
združeným v ANRTS. S poukazom na to, že odmena je podstatnou náležitosťou hromadnej licenčnej
zmluvy, skúmal, či prejav vôle obsiahnutý v návrhu zmluvy obsahuje všetky podstatné náležitosti zmluvy
uvedené v zákone a či návrh zmluvy nie je v rozpore so zákonom. V tejto súvislosti ustálil, že podstatnými
náležitosťami hromadnej licenčnej zmluvy v zmysle ust. § 49, § 81 ods. 1 písm. h) autorského zákona

sú udelenie súhlasu organizáciou kolektívnej správy na použitie diel alebo niektorých diel, ku ktorým
spravuje práva (udelenie licencie), používateľom združeným v právnickej osobe, ktorá ich združuje, 2.
druh spravovania predmetu ochrany, 3. spôsob a rozsah jeho použitia, 4. čas v ktorom bude prichádzať
k použitiu spravovaného predmetu ochrany, 5. odmena, primeraná odmena alebo náhrada odmeny a
spôsob jej uhradenia. Uviedol tiež, že bol tiež povinný prihliadať na podmienky podľa ust. § 81 ods. 1

písm. h) autorského zákona, teda podmienky primeranosti a rovnaké podmienky, za akých sú zmluvy
uzatvárané s používateľmi predmetov ochrany v obdobných prípadoch.8. Dospel k záveru, že žalobcom uvádzané dôvody diskriminácie pri určovaní autorskej odmeny, ako
podstatnej náležitosti zmluvy, titulom nečlenstva v ANRTS sú neopodstatnené a to z dôvodu, že výška
autorských odmien, ktorá je uplatňovaná v hromadných licenčných zmluvách je stanovená sadzobníkom

vydávaným žalovaným, ktorý je verejne prístupný, pričom tento sadzobník je vydávaný na základe ust.
§ 81 ods. 1 písm. s) a podlieha dohľadu, ktorý vykonáva Ministerstvo kultúry SR, ako aj preto, že výšku
autorských odmien si určujú sami autori, ktorí s autorským právom disponujú, či preto, že sa nejedná
o individuálnu výšku odmeny pre jednotlivca, ale hromadne je výška odmeny určená určitému okruhu
používateľov, ako aj preto, že výška autorskej odmeny je primeraná vzhľadom na charakter subjektov,

čo do rozsahu využívania autorských práv. Dal do pozornosti, že prijatím nového autorského zákona
sa zmenili podmienky tak pre kolektívnu správu ako aj pre používateľov, keď podľa nového autorského
zákona je kolektívna správa povinná rokovať o uzatvorení zmluvy, keď je stanovená jednotná odmena
podľa nového sadzobníka, a keď právo používateľa uvedené v ust. § 165 ods. 8 nového autorského
zákona rozširuje resp. upresňuje právo používateľa domáhať sa súdnou cestou určenia obsahu zmluvy
vrátane odmeny ako aj nahradenia vyhlásenia vôle uzavrieť takúto zmluvu (bod 51. odôvodnenia).

9. Na tvrdenie žalobcu, že poskytnutím zľavy na odmene členom ANRTS je znevýhodnený, súd
prvej inštancie uviedol, že sa stotožňuje so skutočnosťou, na ktorú poukázal žalovaný, že hromadné
poskytnutie úľavy na odmene je odôvodnené aj napr. účelnosťou, t.j. znížením finančných a iných
nákladov na administratívu a pod. a vzťahuje sa na určitý okruh používateľov. Rovnako sa stotožnil s

názorom žalovaného, že ak by súd rozhodol v prospech žalobcu, došlo by k diskriminácii ostatných
používateľov, ktorí túto obchodnú zvyklosť akceptovali a nemali výhrady voči postupu kolektívnej správy,
resp. akceptovali rozhodnutie autorov o výške odmeny za práva, s ktorými výhradne disponovali.
Uviedol, že by bolo nespravodlivé, ak by platila zásada, že žalobca, ktorý bol členom ANRTS
požíval úľavy, avšak odchodom z členstva ako jediný používateľ opäť tieto úľavy požaduje (bod 52.

odôvodnenia).

10. Pokiaľ žalobca poukázal na nedostatočné šetrenie postupu žalobcovi (zrejme mal na mysli
žalovaného - poznámka odvolacieho súdu) vo veci neprimeranosti odmeny určenej pre žalobcu,
poukázal na výsledky uskutočneného dohľadu ministerstvom, ako aj na ukončené šetrenie zo strany

Protimonopolného úradu SR, keď v konaní nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že by žalovaný
postupoval pri určovaní výšky odmien autorov neprimerane. Navrhované ďalšie dokazovanie výsluchom
D. I.. S. Š., G.., N. O. D. C., S. S. S.Y. G. C. D., G.. L. D., J. K. N. O. D. C., S. S. S. G. C. D., C..
R. E., O. M. X. K.Y. G. S. E. K. G. D., C.. S. G., O. D., či zabezpečením si administratívnych spisov
z Ministerstva kultúry SR a Protimonopolného úradu SR považoval za nehospodárne, jednak preto,

že dohľad spadá do kompetencie iných orgánov a jednak preto, že v čase sporu medzi žalobcom a
žalovaným ohľadom určenia odmeny prebiehali legislatívne zmeny v oblasti autorského práva a na príp.
lobing, či nečinnosť dohliadacieho orgánu a na prieťahy pri prešetrovaní podania žalobcu iným orgánom
nemôže súd prihliadať. Vyjadril názor, že ak by došlo k jednoznačnej diskriminácii žalobcu vo veci
stanovenia odmeny podľa platného sadzobníka žalovaného za vyššie uvedené obdobie, túto skutočnosť

by dohliadacie štátne orgány bezodkladne riešili už aj s poukazom na implementáciu Smerníc Európskej
únie v tejto oblasti (bod 53. odôvodnenia).

11. Záverom uviedol, že sa nestotožnil so stanoviskom žalovaného, že žalobca nesplnil podmienky
ustanovené v § 82 ods. 2 a 3 autorského zákona, pretože neuhradil platby včas. Vyjadril názor, že

žalobca si povinnosti určené v uvedenom ustanovení plnil za celú dobu sporu riadne a pokiaľ došlo v
troch prípadoch k omeškaniu platby o jeden alebo dva dni, zakladá to žalovanému len právo žalobcu
prípadne sankcionovať.

12. Z vyššie uvedených dôvodov žalobu zamietol a v konaní úspešnému žalovanému priznal plnú

náhradu trov konania aplikujúc ust. § 255 ods. 1 C.s.p..

13. Proti tomuto rozsudku podal žalobca včas odvolanie a žiadal ho zmeniť a jeho žalobe vyhovieť. Súdu
prvej inštancie (ďalej len „súd“) vytkol, že jeho konanie malo inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, že nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich

skutočností, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, a že
jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal tiež, že napadnutý
rozsudok nespĺňa podmienky stanovené ust. § 220 ods. 2 C.s.p. ani kritéria určené ust. § 2 ods.
2 zák. č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich, lebo sudkyňa nerozhodla na základe zistenýchskutočností, ale iba na základe tvrdení žalovaného o skutočnostiach, ktoré nejestvujú, čo však pred
súdom preukazované nebolo, keďže sudkyňa nevykonala ním opakovane navrhované dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností, pričom v napadnutom rozsudku si zamieňa pojmy „tvrdenie“ a

„skutočnosť“ a zároveň odôvodnenie obsahuje konštatovania, ktoré sú v rozpore s výrokovou logikou,
skutkovým i právnym stavom, dôsledkom čoho je odôvodnenie rozsudku nepresvedčivé.
Ak súd dospel v bode 51. odôvodnenia napadnutého rozsudku k záveru, že ním uvádzané dôvody
diskriminácie pri určovaní autorskej odmeny sú neopodstatnené, nesúhlasil s dôvodmi tohto záveru
uvedenými v odôvodnení rozsudku. Podrobne rozobral štyri dôvody uvedené súdom a s poukazom na

sadzobník žalovaného platný od 01.01.2007, namietal nejednotnú terminológiu (v čl. 2 základná sadzba
autorskej odmeny, v čl. 3 zase priemerná sadzba). Zdôraznil bod 2. časti III sadzobníka, podľa ktorého
je minimálna autorská odmena dohodnutá s vysielateľom v závislosti od druhu vysielania (rozhlasové,
televízne, verejnoprávne, komerčné, celoplošné, lokálne, regionálne, multi regionálne), zameranie
programovej služby (plno formátová, monotematická, hudobná, spravodajská, športová, reklamná...)
plánovaných ročných nákladov na vysielanie, s tým, že tieto podmienky určujúce výšky autorských

odmien sú všeobecné, bez zákonom vyžadovaných špecifikácií, konkrétne rozsahov licencií, pričom
zdôraznil, že licenčná zmluva musí obsahovať aj rozsah licencie a dohodnutá odmena alebo spôsob jej
určeniamusízodpovedaťspôsobu,rozsahu,účeluačasupoužitiadiela(§45ods.1autorskéhozákona).
Súdu tiež vytkol, že ak ako jeden z dôvodov neopodstatnenosti jeho tvrdení o o diskriminácii pri určovaní
autorskejodmenyuviedol,žecit.„sanejednáoindividuálnuvýškuodmenyprejednotlivca,alehromadne

je výška odmeny určená určitému okruhu používateľov“, touto formuláciou vyvodil nesprávny záver.
Pripomenul, že v pomenovaní „hromadná licenčná zmluva“ sa prídavné meno „hromadná“ vzťahuje k
objektom, teda predmetom (ich počtu), ku ktorým sa poskytuje licencia (v tomto prípade hudobným
dielam s textom i bez textu), a že toto adjektívum sa teda nevzťahuje k subjektom - počtu používateľov,
ako mylne vyvodil súd. Ak súd uviedol, že cit. „žalobcom uvádzané dôvody diskriminácie pri určovaní

autorskej odmeny, ako podstatnej náležitosti zmluvy titulom nečlenstva v ANRTS sú neopodstatnené a
to aj preto, že výška autorskej odmeny je primeraná vzhľadom na charakter subjektov, čo do rozsahu
využívania autorských práv“, namietal nezrozumiteľnosť a zmätočnosť uvedenej vety, z kontextu ktorej
nie je možné zistiť, čo mal súd na mysli. Ak by mal súd na mysli primeranosť vo vzťahu k používateľom
diel (teda prevádzkovateľom rozhlasového vysielania), tak tým vyvodil nesprávny záver. V tejto súvislosti

poskytol argumenty proti takémuto záveru súdu. Upozornenie súdu v bode 51. odôvodnenia na zmenu
spôsobenú rekodifikáciou autorského zákona považoval za nadbytočné, keďže na posudzovanú vec
sa vzťahujú ustanovenia pôvodného autorského zákona, čo správne konštatoval aj súd v napadnutom
rozsudku.
Ak súd v bode 52. odôvodnenia uviedol, že cit. „sa stotožňuje so skutočnosťou, na ktorú poukázal

žalovaný, podľa ktorej hromadné poskytnutie úľavy na odmene je odôvodnené aj napr. účelnosťou,
t. j. znížením finančných a iných nákladov na administratívu a pod. a vzťahuje sa na určitý okruh
používateľov“, namietal, že súd neprípustne zamieňa význam pojmov „skutočnosť“ a „tvrdenie“, keďže
nejde o skutočnosť, ale len o tvrdenie žalovaného, ktoré je naviac nepravdivé. Poukázal na to, že
žalovaný uviedol v podaní z 19.03.2014 deväť dôvodov bonifikácie členov ANRTS (tieto vymenoval),

avšak bez toho aby dokázal ich existenciu, teda, že skutočne jestvovali. Zdôraznil, že na absurdnosť
týchto tvrdení žalovaného poukazoval už počas konania a argumentoval konkrétnymi skutočnosťami,
vyvracajúcimi tvrdenia žalovaného o existencii 9-tich dôvodov predmetnej bonifikácie. Uviedol tiež, že
navrhol vykonať dokazovanie výsluchom osoby z prostredia žalovaného, ktorá tieto fiktívne dôvody
„vytvorila“, ale súd jeho návrh zamietol, dokazovanie nevykonal, no napriek tomu zavádzajúce tvrdenia

žalovaného považoval za pravdivé a za skutočnosť, hoci neboli preukázané a ani nejestvovali. Že
spomínaných 9 dôvodov pre poskytnutie výhod členom ANRTS nejestvovalo a boli iba fiktívne je podľa
neho zrejmé aj z listinného dôkazu „Newsletter ANRTS september - október 2015“, ktorý predložil a z
ktorého citoval, že „Nový návrh sumáru zo strany SOZA, ktorý má tvoriť základ pre diskusiu o návrhu
novej zmluvy k OJ. 01. 2016 sa týka hlavne malých rádií. Kolektívna licenčná zmluva by stanovovala

rámec a podmienky nadobudnutia licencie na kalendárny rok so zadefinovaním objektívnych faktorov
na poskytnutie zľavy pre členov. Samotná existencia členstva v ANRTS sama osebe by nemala vytvárať
žiaden nárok na konkrétny benefit bez splnenia určitých podmienok, o ktorých prebieha diskusia...“.
Nesúhlasil ani s druhou a treťou vetou bodu 52. odôvodnenia, kde súd uvádza, že „sa stotožňuje s
názorom žalovaného, že ak by súd rozhodol v prospech žalobcu, došlo by k diskriminácii ostatných

používateľov, ktorí túto obchodnú zvyklosť akceptovali a nemali výhrady voči postupu kolektívnej správy,
resp. akceptovali rozhodnutie autorov o výške odmeny za práva, s ktorými výhradne disponovali. Bolo
by nespravodlivé, ak by platila zásada, že žalobkyňa, ktorý bol členom ANRTS požíval úľavy, avšak
odchodom z členstva ako jediný opäť používateľ tieto úľavy požaduje.“. Naopak, vyjadril názor, že ak bysúd jeho žalobe vyhovel a nahradil prejav vôle žalovaného uzavrieť s ním hromadnú licenčnú zmluvu
v ním požadovanom znení, rozhodol by rozsudkom, ktorý neodporuje zneniu § 40, 48, a 81 ods. 1,
písm. h/ autorského zákona č. 618/2003 Z. z., ani zneniu čl. 31 Smernice Európskej komisie Európskeho

parlamentu a Rady 2001/29/ES o harmonizácii niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich
práv v informačnej spoločnosti z 22. 05. 2001 ani zneniu Smernice Európskej komisie Európskeho
parlamentu a Rady 2014/26/ES o kolektívnej správe autorských práv a práv súvisiacich s autorským
právom a o poskytovaní multiteritoriálnych licencií na práva na hudobné diela na online využívanie na
vnútornom trhu z 26. 02. 2014, z ktorých citoval rozhodujúce pasáže.

Za rozpornú a nevyplývajúcu z vykonaného dokazovania považoval aj konštatáciu súdu v bode 53.
odôvodnenia, kde súd uviedol, že „poukazom na výsledky dohľadu vykonaného MK SR ako aj ukončenie
prešetrovania Protimonopolného úradu SR nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že by žalovaný
neprimerane postupoval pri určovaní výšky odmien autorov“. V tejto súvislosti poukázal na priamy rozpor
tohto záveru s upozornením Ministerstva kultúry SR, uvedenom v závere jeho listu MK/2015-110/7211
z 14.05.2015 - informácia o výsledku výkonu dohľadu nad výkonom kolektívnej správy práv: „ ...v

kompetencii ministerstva nie je posúdenie, či v danom prípade bola dodržaná podmienka primeranosti
podmienok vo vzťahu k výške licenčných odmien. V konkrétnej veci je oprávnený rozhodnúť len súd.
“ Uviedol tiež, že tento list však obsahuje aj názory ministerstva, ktoré sú zas v rozpore so závermi
rozsudku OS Bratislava II. sp. zn. 6C 165/2009 z 25.11.2010, podľa ktorého: „zvýhodňovanie členov
združenia používateľov hudobných diel je v rozpore s § 81 ods. 1 písm. h) AZ“. Niektoré názory

ministerstva uvedené v liste považoval jednak za vzájomne rozporné, ako aj v rozpore so zákonom
a s jedným so záverov listu Protimonopolného úradu SR z 08.07.2015 adresovanom žalovanému,
podľa ktorého „uplatňovanie rozdielnych podmienok (pri uzatváraní HLZ) môže predstavovať porušenie
zákona.“
Nevykonanie ním navrhnutého dokazovania výsluchmi svedkov a preskúmaním administratívnych

spisov MK SR a Protimonopolného úradu SR považoval absenciu spravodlivosti, keď mal za to, že
vykonanie týchto dôkazov je pre rozhodnutie súdu podstatné. Podrobne uviedol dôvody, pre ktoré
žiadal predvolať a vypočuť toho ktorého svedka. Záverom poukázal na to, že kým bol členom ANRTS
nemal vedomosť o podmienkach (a výškach odmien) licenčných zmlúv žalovaného s nečlenmi ANRTS.
Žalovaným navrhnutú zmluvu neuzavrel, pretože podmienky v nej uvedené odporovali zákonu, pričom

poukázal na rozdielne podmienky pre členov ANRTS a nečlenov pri dennom úroku z omeškania a
pokutách.

14. Žalovaný navrhol vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu napadnutý rozsudok potvrdiť, keď sa
so závermi súdu prvej inštancie stotožnil, pričom zdôraznil, že pokiaľ zo zákona výnimočne nevyplýva

niečo iné, je vylúčené, aby súd pri rozhodovaní o nahradení vyhlásenia vôle súdnym rozhodnutím alebo
o uloženie povinnosti uzavrieť zmluvu, niečo na podstatných náležitostiach zmluvy menil, doplňoval,
či upresňoval, prípadne aby neurčité alebo chýbajúce podstatné náležitosti napravoval, nakoľko je
viazaný formulovaným žalobným petitom. Mal tiež za to, že žalobca v odvolaní len opakuje svoju
argumentáciu a poukazuje na skutočnosti, ktoré už boli prejednávané pred súdom prvej inštancie,

pričom nerešpektuje sadzobník platný a účinný pre všetkých používateľov chránených autorských diel
rozhlasovým a televíznym vysielaním. Vyjadril názor, že žalobca svojou žalobou mieni dosiahnuť zmenu
sadzobníka. V tejto súvislosti zdôraznil správny záver súdu prvej inštancie, že sadzobník vydaný ním
ako štátom určenou autoritou pre dohľad nad uplatňovaním autorských práv a práv s nimi súvisiacich,
ktorá spravuje majetkové práva autorov, predstavuje ohodnotenie ich súkromného majetku, ktorý si

autori ako nositelia práv ohodnotili spôsobom uvedeným v sadzobníku a za používanie ich hudobných
diel požadujú zaplatenie odmeny podľa platného a účinného sadzobníka. Z uvedeného vyvodil, že
žalobca sa preto musí rozhodnúť, či bude odmenu rešpektovať, alebo nebude chránené hudobné diela
autorov ním zastupovaných používať a vysielať. Ak žalobca nesúhlasil so sadzobníkom a autorskou
odmenou, nemohol od neho očakávať, že s ním uzavrie hromadnú licenčnú zmluvu za iných podmienok

ako takého zmluvy uzatvára s ostatnými vysielateľmi, keďže pri spravovaní majetkových práv autorov
je povinný ku všetkým používateľom postupovať s podmienkami primeranosti a rovnosti, s čím sa
stotožnil aj súd prvej inštancie, keď žalobcom uvádzané dôvody diskriminácie pri určovaní autorskej
odmeny vyhodnotil za neopodstatnené z dôvodov uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku.
Zdôraznil, že Ministerstvo kultúry SR a Protimonopolný úrad SR dospeli v rámci ich vyšetrovania mimo

správneho konania k záverom, že z jeho strany pri výkone kolektívnej správy práv nedošlo k porušeniu
žiadnychprávnychpredpisov,kdiskriminačnémukonaniu,anikzneužitiujehodominantnéhopostavenia
vo vzťahu k používateľom hudobných diel, čo potvrdil aj súd prvej inštancie. Poukázal tiež na to, že
žalobcom navrhované dôkazy výsluchmi svedkov boli nedôvodné a s vecou nesúvisiace a súd prvejinštancie v napadnutom rozsudku aj odôvodnil prečo ich nevykonal. Uzavrel, že žalovaný sa domáha
určenia obsahu hromadnej licenčnej zmluvy s výhodnejšími podmienkami aké on (žalovaný) uplatňuje
vo vzťahu k vysielateľom, ktorí nie sú v združení ANRTS, čo by v prípade vyhovenia jeho návrhu viedlo

k tomu, že by musel porušiť zásadu rovnakého zaobchádzania uvedenú v ust. § 81 ods. 1 písm. h)
pôvodného autorského zákona a takéto rozhodnutie by bolo v priamom rozpore so zákonom. Záverom
ešte uviedol, že sa nestotožňuje so záverom súdu o tom, že žalobca splnil podmienky na vedenie
súdneho konania určené ust. § 82 pôvodného autorského zákona, keď poukázal na to, že žalobca
nezložil na jeho depozitný účet peňažné prostriedky za používanie predmetov ochrany počas súdneho

konania o určenie obsahu hromadnej licenčnej zmluvy v lehotách podľa poslednej dohodnutej licenčnej
zmluvy tak, ako to ustanovuje zákon.

15. Na vyjadrenie žalovaného reagoval žalobca, ktorý sa vyjadril ku skutočnostiam uvedeným
žalovaným a vo zvyšku zotrval na obsahu svojho odvolania. Ak žalovaný uviedol, že on nerešpektuje
sadzobník a mieni dosiahnuť jeho zmenu namiesto uzatvorenia hromadnej licenčnej zmluvy, poukázal

na to, že v konaní a v odvolaní zdôrazňoval, že sadzobník žalovaného nerešpektuje princíp ust.
§ 45 ods. 1 pôvodného autorského zákona a on sa len domáha uzavretia hromadnej licenčnej
zmluvy, ktorej obsah tento princíp rešpektuje, pričom nároky nositeľov autorských práv na odmenu
nespochybňuje, len poukazuje na dodržiavanie zákonného rámca ich určovania. Nesúhlasil s tvrdením
žalovaného,žeještátomurčenouautoritoupredohľadnaduplatňovanímautorskýchpráv,keďzdôraznil,

že žalovaný je občianskym združením a žiadny takýto dohľad nevykonáva, vykonáva len správu
majetkových autorských práv a ich nositeľov zastupuje vo svojom mene a na ich účet. Zmieňovaný
dohľad nad činnosťou žalovaného by malo vykonávať Ministerstvo kultúry SR, ktoré však doposiaľ
nikdy nereagovalo na žiaden z podnetov resp. sťažností a dlhodobo tolerovalo porušovanie zákona
žalovaným. Ak by ministerstvo reálne dohľad vykonávalo, muselo by zistiť, že sadzobník žalovaného

obsahuje ustanovenia, ktoré sú v rozpore so zákonom (nároky žalovaného na vydanie bezdôvodného
obohatenia vo výške dvojnásobku autorskej odmeny), alebo že žalovaný diskriminoval autorov, čo neboli
členmi SOZA tým, že im vyplácal nižšie odmeny z fiktívneho dôvodu potreby tzv. vyššej režijnej zrážky,
naviac o šesť mesiacov neskôr. S poukazom na ust. § 81 ods. 1 písm. t) pôvodného Autorského
zákona uviedol, že žalovaný si nesplnil informačnú povinnosť a ministerstvo neinformoval o rozhodnutí

Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 6C 165/2009 zo dňa 25.11.2010, následkom čoho ministerstvo
uviedlo vo svojom liste zn. MK/2015-110/7211 zo dňa 14.05.2015 názor odporujúci záverom tohto
právoplatného rozsudku. Zotrval na tvrdení, že výsluch ním navrhovaných svedkov je dôvodný.

16. Žalovaný zotrval vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu na všetkých svojich doterajších

tvrdeniach. K poukazu žalobcu, že MK SR dlhodobo tolerovalo porušovanie zákona žalovaným napr.
pokiaľideojehovzťahknositeľomautorskýchpráv,ažežalovanýdiskriminovalautorov,čoneboličlenmi
SOZA tým, že im vyplácal nižšie odmeny z fiktívneho dôvodu potreby tzv. vyššej režijnej zrážky, naviac
o šesť mesiacov neskôr, uviedol, že z jeho strany nijakým spôsobom nedochádzalo ani nedochádza
k diskriminácii alebo k porušovaniu právnych predpisov. V tejto súvislosti vysvetlil spôsob vyúčtovania

autorských odmien. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že si neplní voči ministerstvu svoje povinnosti v
zmysle ust. § 81 pôvodného autorského zákona. Zopakoval, že ministerstvo aj protimonopolný úrad SR
dospeli k záverom, že z jeho strany nedošlo pri výkone kolektívnej správy práv k porušeniu žiadnych
právnych predpisov, k diskriminačnému konaniu ani k zneužitiu jeho dominantného postavenia vo
vzťahu k používateľom hudobných diel. Vyjadril sa tiež k tvrdeniu žalobcu, že jeho nároky na vydanie

bezdôvodného obohatenia vo výške dvojnásobku autorskej odmeny sú v rozpore so zákonom, čo
odmietol a vysvetlil, že vychádza z ust. § 58 ods. 1 písm. h) autorského zákona odkazujúceho na ust. §
422a ods. 2 Obč. zák. s tým, že výška náhrady sa dá určiť spôsobom vymedzeným v jeho sadzobníku,
teda vo výške dvojnásobku, čo je v súlade s rozsudkom ESD z 25.01.2017.

17. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (ust. § 379 a § 380 C.s.p.), preskúmal
napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru,
že odvolanie žalobcu je dôvodné, a že rozsudok je potrebné zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, pretože je založený na nesprávnom právnom posúdení veci,
nedostatočnom a zároveň nepreskúmateľnom hodnotení (resp. nehodnotení a opomenutí) dôkazov v

rozpore s ust. § 191 C.s.p., rezultujúcom do predčasných skutkových a právnych záverov.

18. Nesprávny a tiež nepreskúmateľný je aj (vágny) záver súdu prvej inštancie, že žalobcom uvádzané
dôvody diskriminácie pri určovaní autorskej odmeny titulom nečlenstva v ANRTS sú neopodstatnené,pretože výška autorských odmien, uplatňovaná v hromadných licenčných zmluvách, je stanovená
sadzobníkom žalovaného, ako aj preto, že výšku autorských odmien si určujú sami autori, či preto,
že sa nejedná o individuálnu výšku odmeny pre jednotlivca, ale hromadne je výška odmeny určená

určitému okruhu používateľov, ako aj preto, že výška autorskej odmeny je primeraná vzhľadom na
charakter subjektov, čo do rozsahu využívania autorských práv, ktorý zrejme, a to sa odvolací súd
len domnieva, viedol k zamietnutiu žaloby. Odvolací súd si vzhľadom na predmet sporu nedokázal s
týmto záverom súdu prvej inštancie poradiť a vyhodnotil ho za nepreskúmateľný, pretože predmetom
sporu, a teda meritom veci predsa nie je „diskriminácia žalobcu“ pri určovaní mu autorskej odmeny

žalovaným v návrhu zmluvy, ktorý mu predložil žalovaný, a ktorý žalobca odmietol. Práve z dôvodu, že
sa žalobca ako prevádzkovateľ rozhlasového vysielania, a teda používateľ hudobných diel, a žalovaný
ako organizácia kolektívnej správy, ktorá vykonáva správu majetkových práv autorov a vydavateľov k
hudobným dielam, nedohodli na uzavretí hromadnej licenčnej zmluvy, je predmetom sporu nahradenie
prejavuvôležalovanéhouzavrieťsožalobcomhromadnúlicenčnúzmluvuvznenínavrhnutomžalobcom
(a nie žalovaným). Úlohou súdu prvej inštancie v spore preto bolo za stavu, keď niet pochybností o tom,

že žalobca je podľa autorského zákona č. 618/2003 Z.z. účinného do 31.12.2015 (ktorý sa vzťahuje na
posudzovanú vec, ako správne posúdil už súd prvej inštancie a v konaní ani nebolo sporné) oprávnený
na podanie takejto žaloby proti žalovanému, právne posúdiť, či žalobcom navrhnuté znenie hromadnej
licenčnej zmluvy obsahuje podstatné náležitosti takejto zmluvy podľa ust. § 48 autorského zákona
účinného do 31.12.2015 (a nie podľa ust. § 49 tohto autorského zákona, ktorý nesprávne aplikoval súd

prvej inštancie v napadnutom rozsudku), a či je v súlade s ust. § 81 ods. 1 písm. h) autorského zákona,
podľa ktorého je žalovaný povinný uzatvárať zmluvy s používateľmi alebo s osobami oprávnenými
obhajovať záujmy v nich združených používateľov, ktorí používajú predmety ochrany, alebo s osobami
povinnými uhrádzať náhradu odmeny podľa tohto zákona za primeraných a rovnakých podmienok. Súd
prvej inštancie však takto nepostupoval a vo vzťahu k žalobcom navrhovanej zmluve v napadnutom

rozsudku vôbec nehodnotil, či táto zmluva má požadované náležitosti, ani či sú alebo nie sú v jej
ustanoveniach dodržané primerané a rovnaké podmienky, za akých je žalovaný povinný uzatvárať
zmluvy s používateľmi predmetov ochrany, ale hodnotil niečo úplne iné, a to výlučne primeranosť
výšky autorskej odmeny (ktorú ani podrobnejšie neanalyzoval) požadovanej žalovaným od žalobcu so
záverom, že žalobcom uvádzané dôvody diskriminácie pri určovaní autorskej odmeny titulom nečlenstva

v ANRTS sú neopodstatnené. Práve v tejto súvislosti potom vyhodnotil odvolací súd napadnutý
rozsudok vzhľadom na jeho odôvodnenie za nepreskúmateľný, keďže z neho nie je možné zistiť, akým
spôsobom súd prvej inštancie vôbec posudzoval povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť strán v tejto
prejednávanej veci, a zároveň porušujúci právo žalobcu na spravodlivý súdny proces, keď súd prvej
inštancie vyhodnotil tvrdenia a vykonané dôkazy v rozpore s ust. § 191 C.s.p. tendenčne, výlučne v

prospech žalovaného, čo je neprípustné a porušujúce zásadu rovnosti strán. Možno potom uzavrieť,
že napadnutý rozsudok je teda jednak predčasný, pričom vzhľadom na nesprávne, nedostatočné a
nepresvedčivé hodnotenie dôkazov a odôvodnenie skutkových ako aj právnych záverov je aj arbitrárny
a nepreskúmateľný.

19. Ako už bolo uvedené vyššie, predmetom sporu je nahradenie prejavu vôle žalovaného uzavrieť
so žalobcom hromadnú licenčnú zmluvu v znení navrhnutom žalobcom. Odvolací súd dáva najskôr
do pozornosti súdu prvej inštancie ustálenú judikatúru, týkajúcu sa povinnosti strán tvrdiť rozhodujúce
skutočnosti a ich dôkaznej povinnosti, ktorá je už notorietou, a podľa ktorej samotná skutočnosť, či
strana v konaní vystupuje na strane žalobcu alebo žalovaného, nemá priamy vplyv na jej povinnosť tvrdiť

rozhodujúce skutočnosti a predložiť alebo označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Rozdelenie
bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi stranami v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna
norma práva a povinnosti strán. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť
žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a
dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže

meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Predpoklad, že v konaní rozhodujúce skutočnosti
preukazuje iba žalobca, je teda mylný. Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane tej - ktorej strany
treba rešpektovať aj tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, teda, že z pravidla, že každý preukazuje iba svoje
vlastné tvrdenia, existuje výnimka vychádzajúca z faktu, že po nikom nemožno spravodlivo požadovať,
aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti. Je potom na žalovanom, aby preukázal

skutočnosti vylučujúce žalobcom uplatnené právo, z čoho plynie, že dôkazné bremeno prechádza na
protistranu, teda na žalovaného (v tejto súvislosti pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
6Cdo 81/2010 zo dňa 31.05.2010).20. Uvedené uvádza odvolací súd z dôvodu, že žaloba žalobcu je založená na ním produkovaných
dôkazoch ako aj na medzi stranami nesporných tvrdeniach (uvedených v bodoch 2., 3. a 6. tohto
uznesenia), teda zjednodušene povedané, že žalobca prevádzkujúci rozhlasové vysielanie a žalovaný,

vykonávajúci správu majetkových práv autorov a vydavateľov k hudobným dielam (s textom alebo bez
textu) sa nedohodli na uzavretí hromadnej licenčnej zmluvy, preto sa žalobca obrátil na súd so žalobou o
nahradenie prejavu vôle žalovaného uzavrieť s ním hromadnú licenčnú zmluvu v ním navrhnutom znení,
v ktorom okrem iných náležitostí takejto zmluvy uviedol autorskú odmenu (určenú podľa sadzobníka
SOZA) na obdobie jedného kalendárneho roku vo výške 6,4 % zo všetkých príjmov rádia súvisiacich s

vysielaním za kalendárny rok a minimálnu výšku ročnej autorskej odmeny 3.600 eur bez DPH s tým,
že bude platiť nenávratné mesačné zálohové platby vo výške 300 eur bez DPH a v ďalších rokoch
vo výške 1/12 autorskej odmeny účtovanej žalovaným za predchádzajúci kalendárny rok (do 10-teho
dňa nasledujúceho mesiaca na účet žalovaného) a uviedol aj sankcie (v znení navrhovanej zmluvy).
Preukázal dôkazmi, že žalovaný uzatvára s niektorými používateľmi (napr. združenými v ANRTS) takéto
hromadné licenčné zmluvy, keď aj on mal počas svojho členstva v ANRTS so žalovaným uzavretú

hromadnú licenčnú zmluvu, podľa ktorej sa zaviazal platiť autorskú odmenu vo výške 5 % zo všetkých
príjmovrádiasúvisiacichsvysielanímzadanýkalendárnyrok,minimálnuvýškuročnejautorskejodmeny
3.600 eur bez DPH s tým, že bude platiť nenávratné mesačné zálohové platby vo výške 300 eur bez
DPH a dohodnuté boli aj úroky z omeškania vo výške 0,035 % denne a zmluvná pokuta vo výške 3,30
eur. Preto považoval ním navrhnutý obsah zmluvy aj za určený za primeraných a rovnakých podmienok.

Všetky tieto ním tvrdené skutočnosti, ktorými odôvodňoval svoj nárok na „schválenie“ ním navrhovanej
zmluvy súdom, žalobca v konaní aj preukázal resp. ani neboli sporné. Odvolací súd zdôrazňuje, že
nebolo napokon ani sporné a konštatoval to aj súd prvej inštancie, že žalovaný uzatváral hromadné
licenčné zmluvy s niektorými používateľmi hudobných diel za výhodnejších podmienok ako ponúkol v
ním navrhnutej a žalobcom odmietnutej hromadnej licenčnej zmluve. Je potom namieste prijať záver, že

žalobca si svoju povinnosť tvrdiť a svoje tvrdenia preukázať dôkazmi splnil, pretože dôkazmi preukázal,
že žalovaný, ktorý je zo zákona povinný uzatvárať licenčné zmluvy s používateľmi predmetov ochrany
za primeraných a rovnakých podmienok, uzatváral zmluvy s obdobným obsahom ako on navrhoval.

21. Žalovaný zas nesie dôkazné bremeno tých tvrdení, ktorými odôvodňuje svoju obranu proti žalobe. Ak

mal súd prvej inštancie za to (i keď dôkazné bremeno neposúdil správne a ako už bolo uvedené vyššie,
prijal závery priamo nesúvisiace s prejednávaným predmetom sporu), že obrana žalovanej by mala
spočívať v tom, že žalobcom v ním navrhovanom znení zmluvy uvedená autorská odmena (možno však
aj iné ustanovenia zmluvy, súd prvej inštancie ich však nekonkretizoval, pretože celý spor posudzoval
z nesprávneho uhla) nie je v súlade s ust. § 81 ods. 1 písm. h) autorského zákona č. 618/2003 Z.z.

a nie je stanovená za primeraných a rovnakých podmienok, žalovaný bol povinný tieto svoje tvrdenia
takisto preukázať dôkazmi. Odvolací súd pripomína, že žalovaný žiadny relevantný dôkaz preukazujúci
takúto obranu nepredložil a ani neoznačil. Jeho tvrdenie, že autorské odmeny stanovuje za primeraných
a rovnakých podmienok podľa jeho sadzobníka (ktorý bol v konaní predložený), avšak s niektorými
používateľmi hudobných diel uzatvára hromadné licenčné zmluvy za výhodnejších podmienok, pretože

sú členmi združenia, čo odôvodňoval účelnosťou, teda znížením finančných a iných nákladov na
administratívu a pod., je podľa názoru odvolacieho súdu len jeho tvrdením, ktoré nemohlo žiadnym
spôsobom spochybniť vyššie uvedené a žalobcom dôkazmi preukázané tvrdenia.

22. Napriek tomu, že žalovaný svoju dôkaznú povinnosť nesplnil a svoju obranu ničím nepreukázal a

táto zostala potom skutočne len v rovine jeho ničím, teda žiadnym dôkazom nepodloženého tvrdenia,
súd prvej inštancie z neunesenia jeho dôkazného bremena nevyvodil žiadny záver, naopak, stotožnil
sa s jeho tvrdeniami a argumentáciou a žalobu žalobcu zamietol. Takéto právne posúdenie dôkaznej
povinnosti strán vyhodnotil odvolací súd za nesprávne. Ako už vysvetlil vyššie, žalobca tvrdenia,
na ktorých založil žalovaný nárok (aspoň doposiaľ, kým nebudú žalovaným relevantnými dôkazmi

vyvrátené) preukázal. Na druhej strane žalovaný svoju obranu len tvrdil, ale ničím nepreukázal. Napriek
tomu sa súd prvej inštancie s jeho tvrdeniami stotožnil, vydávajúc ich v odôvodnení napadnutého
rozsudku za skutočnosti a prezentujúc ich bez akéhokoľvek zdôvodnenia ako fakt. Napadnuté
rozhodnutie je preto založené a na nesprávnom právnom posúdení veci a zároveň nepreskúmateľné
pre nedostatok dôvodov.

23. Možno potom uzavrieť, že súd prvej inštancie bude v zmysle ust. § 191 ods.1 C.s.p. v ďalšom
konaní povinný dôkazy hodnotiť podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy
v ich vzájomnej súvislosti, a starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, čosúd prvej inštancie doposiaľ nerešpektoval, keď jednak nesprávne určil bremeno tvrdenia a dôkaznú
povinnosť strán a zároveň hodnotil dôkazy selektívne, pričom niektoré dôkazy úplne opomenul a
nevyhodnotil (napr. žalobcom predložený „Newsletter ANRTS september - október 2015“ a taktiež záver

Protimonopolného úradu SR - pozri zistenia súdu prvej inštancie uvedené v bode 3. tohto uznesenia,
ktorý žalobcovi oznámil, že ukončil prešetrovanie jeho podnetu z dôvodného podozrenia na možné
zneužitie dominantného postavenia a porušenia § 8 ods. 2 písm. c) zák. č. 136/2001 Z.z. o ochrane
hospodárskejsúťažeauviedol,ževpriebehuprešetrovaniažalovanýinformovalúradozavedenínového
licenčnéhomodelu,ktoréhopodstatoubudekolektívnazmluvastanovujúcapresnépravidláapodmienky

spolupráce SOZA a ANRTS, a podľa ktorého nebude potrebná samostatná licenčná zmluva s každým
členom, pričom samotné členstvo v ANRTS ako aj v akejkoľvek inej rozhlasovej asociácii resp. združení
rozhlasových vysielateľov nebude vytvárať žiaden nárok na benefit oproti nečlenom). Odvolací súd
považuje tiež za potrebné dať súdu prvej inštancie do pozornosti, že základom hodnotiaceho princípu
súdu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná
logika formuluje do základných logických zásad. Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním

konkrétneho dôkazu a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových
tvrdení súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých
zostávajúcich dôkazov. Získané poznatky z každého dôkazu potom porovná s poznatkami získanými
hodnotením ostatných dôkazov a uváži, do akej miery sú tieto poznatky súladné, či protichodné,
vzájomne sa doplňujúce a podobne. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov je záver

o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery strana splnila
svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenie (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.02.20116,
sp. zn. MCdo 1/2010). Súd prvej inštancie bude povinný všetky svoje závery, ku ktorým dospeje, aj
presvedčivo odôvodniť.

24. Záverom, pre odstránenie pochybností, považuje odvolací súd za potrebné zaujať stanovisko aj
tvrdeniu žalovaného, že žalobca nesplnil podmienky na vedenie súdneho konania určené ust. § 82
autorského zákona, poukazujúc na to, že žalobca nezložil na jeho depozitný účet peňažné prostriedky
za používanie predmetov ochrany počas súdneho konania o určenie obsahu hromadnej licenčnej
zmluvy v lehotách podľa poslednej dohodnutej licenčnej zmluvy tak, ako to ustanovuje zákon. Odvolací

súd v tejto súvislosti uvádza, že ust. § 82 ods. 2 písm. a) autorského zákona č. 618/2003 Z.z.
stanovuje, že používateľ môže použiť spravované predmety ochrany, ak podá návrh na začatie konania
podľa odseku 1 najneskôr v lehote 30 dní, odkedy začal používať spravované predmety ochrany
alebo odkedy mu zaniklo právo na použitie spravovaných predmetov ochrany, a zároveň v súlade
s odsekom 3 sa dohodne s organizáciou kolektívnej správy na ukladaní peňažných prostriedkov za

použitie spravovaných predmetov ochrany na osobitný účet v banke alebo pobočke zahraničnej banky
vedený organizáciou kolektívnej správy podľa § 81 ods. 1 písm. u) . V odseku 3 § 82 je uvedené, že používateľ je povinný splniť
podmienky podľa ods. 2 písm. a) alebo písm. b) vo výške a v lehotách podľa poslednej dohodnutej
licenčnej zmluvy, hromadnej licenčnej zmluvy alebo kolektívnej licenčnej zmluvy, a ak taká nie je,

najmenej raz za tri kalendárne mesiace vo výške podľa platného a účinného sadzobníka odmien a
primeraných odmien organizácie kolektívnej správy. Z uvedeného považuje odvolací súd za zrejmé, že
tieto ustanovenia autorského zákona upravujú výlučne podmienky, za ktorých je používateľ oprávnený
použiť spravované predmety ochrany v prípade, že podal žalobu podľa ust. § 82 ods. 1 tohto autorského
zákona. V žiadnom prípade teda nie je možné uvedené ustanovenia vykladať spôsobom, ktorý uvádza

žalobca, keďže uhrádzanie peňažných prostriedkov za používanie predmetov ochrany počas súdneho
konania o určenie obsahu hromadnej licenčnej zmluvy v lehotách podľa poslednej dohodnutej licenčnej
zmluvy je podmienkou použitia spravovaných predmetov ochrany žalobcom bez uzavretej zmluvy, a nie
podmienkou podania žaloby žalobcom podľa ust. § 82 ods. 1. Táto námietka žalovaného teda nie je
dôvodná.

25. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 389 ods. 1
písm. b) c) C.s.p. v spojení s § 391 ods. 1 C.s.p. zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie, v ktorom vykoná prípadne navrhnuté dôkazy (resp. ak navrhnuté dôkazy
nevykoná, toto rozhodnutie vysvetlí v odôvodnení rozsudku), vyhodnotí už vykonané, ale opomenuté

dôkazy, vykoná hodnotenie dôkazov v súlade s ust. § 191 C.s.p. a opätovne o žalobe žalobcu
rozhodne, pričom svoje rozhodnutie odôvodní tak, aby boli jeho skutkové a právne závery zrozumiteľné
a presvedčivé, aby z nich bolo zrejmé, ako vyhodnotil produkované dôkazy, ako vec právne posúdil a ako
sa vysporiadal s argumentáciou sporových strán. Odôvodnenie nového rozhodnutia musí obsahovaťdostatok dôvodov, aby na ne strany mohli v prípadnom odvolaní reagovať, a tiež, aby bolo v odvolacom
konaní preskúmateľné.

26. O náhrade trov konania, aj odvolacieho, rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci
(ust. § 396 ods. 3 C.s.p.).

27. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada
(§ 431 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.
s. p.).