Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, May 28, 2020

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 5Co/49/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1215208272
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Považan

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1215208272.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu

JUDr. Janky Richterovej a JUDr. Milana Chalupku v spore žalobcu: OTP Banka Slovensko, a.s., so
sídlom v Bratislave, Štúrova 5, IČO: 31 318 916, proti žalovanému: O. O., D.. XX.X.XXXX, N. S. N., D.
XX, zast. WEBBER LEGAL, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Na rozhliadke 2, o zaplatenie 112.426,34 eur
s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II v Bratislave zo dňa
25. januára 2019 č.k. 14C/186/2015-335 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1/Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa žalobca domáhal

uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 112.426,34 eur s príslušenstvom, súčasne
žalovanému proti žalobcovi priznal 100% náhrada trov konania.
2/Vychádzal zo zistenia, že žalobca a žalovaný uzavreli ZMLUVU O OTP HYPO ÚVERE č. XXX/XXXX/
XXSU. Predmetom zmluvy bolo poskytnutie spotrebného úveru v sume 82.662 eur s konečnou dobou
splatnosti 12.4.2040. Žalobca s účinnosťou od 13.3.2012 vyhlásil úver za predčasne splatný. Žaloba
bola zo strany žalobcu podaná na súd 31.3.2015.
3/Podľa názoru súdu prvej inštancie v danom prípade predmetnú zmluvu je potrebné považovať za

spotrebiteľskú zmluvu, pričom potom platí, že na záväzky zo spotrebiteľskej zmluvy je potrebné použiť
ustanovenia Občianskeho zákonníka. V danom prípade k vyhláseniu predčasnej splatnosti dlhu z úveru
došlo zo strany žalobcu s účinnosťou od 13.3.2012, trojročná premlčacia doba v zmysle § 101 Obč.
zákonníka začala plynúť odo dňa 14.3.2012 a uplynula dňa 14.3.2015, a keďže žaloba bola doručená
na súd 31.3.2015, možno konštatovať, že žalobcom uplatnený nárok je v celom rozsahu premlčaný. Z
tohto dôvodu súd návrh žalobcu v celom rozsahu zamietol, keďže bola vznesená námietka premlčania
a uvedený nárok potom nemožno v zmysle ustanovenia § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka priznať.

4/O náhrade trov rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, keď žalovaný mal vo veci plný úspech, preto mu súd
priznal proti neúspešnému žalobcovi náhradu trov konania, v 100% výške.
5/Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca namietajúc nesprávne skutkové zistenia a
nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie. Podľa jeho názoru nárok bol uplatnený včas a
nie je premlčaný. Ustanovenie § 52 ods. 2, tretej vety Občianskeho zákonníka (o prednostnom použití
ustanovení Občianskeho zákonníka aj v prípade, ak by sa inak mali použiť normy obchodného práva)
bolo novelizované s účinnosťou od 1. apríla 2015, žalobca nárok uplatnil dňa 31. marca 2015, teda do

účinnosti novely a preto nie je možné toto ustanovenie uplatniť retroaktívne. Na uvedený prípad je tak
potrebné aplikovať normy obchodného práva t. j. aplikovať štvorročnú premlčaciu lehotu. Na podporu
svojho tvrdenia žalobca predložil aj Stanovisko útvaru dohľadu nad finančným trhom NBS z 21. apríla
2015 v zmysle ktorého právne vzťahy vzniknuté pred 1. aprílom 2015 sa budú naďalej posudzovať podľadovtedy platných predpisov. Žalobca preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie zmenil a žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovel.
6/Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu poukázal na ustanovenie § 52 ods. 2 O.z.

účinného do 31. 3. 2015, v otázke výkladu k tomuto ustanoveniu citoval viaceré rozhodnutia - uznesenie
Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 101/2016, I. ÚS 402/2013, kde ústavný súd konštatoval, že
prednostným uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa, na úver ako absolútny
obchod upravený v Obchodnom zákonníku, nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa. Ďalej poukázal
na viaceré rozhodnutia všeobecných súdov, ktoré už v čase pred účinnosťou novely predmetného

ustanovenia aplikovali a odôvodňovali aplikáciu Občianskeho zákonníka aj na absolútne obchody (napr.
uznesenie Najvyššieho súdu SR z 25. januára 2011 sp. zn. 5 MCdo 20/2009). Skutočnosť, že otázku
premlčaniajepotrebnéprednostneriešiťpriúverovejzmluveprávnyminormamiObčianskehozákonníka
aj pri právnej úprave účinnej do 31.3.2015 potvrdzuje aj odborná literatúra. Na uvedenej skutočnosti nič
nezmenila ani novelizácia zákona č. 102/2014 Z.z. vykonaná zákonom č. 151/2014 Z.z. s účinnosťou
od 12. júna 2014, ktorou bola účinnosť novelizačného bodu 1 čl. II posunutá na 1. apríl 2015, a to

z dôvodu, že predmetné ustanovenie chápe výkladový status a jeho cieľom je iba expressis verbis
vyjadriťajdosiaľplatnépravidloprednostnéhopoužitiarežimuObčianskehozákonníkanaspotrebiteľské
záväzky. Cieľom tohto ustanovenia bolo deklaratórne potvrdiť správnosť aj predtým platného výkladu,
podľa ktorého mali normy Občianskeho zákonníka vždy výkladovú prednosť pred normami Obchodného
zákonníka, práve podľa ustanovenia § 52 ods. 2 vety prvej O.z. Z tohto dôvodu nepriniesla citovaná veta

žiaden nový právny režim a jej použitie v rámci režimu oddialenia jej účinnosti nemalo nijaký význam
pre jej potenciálnu použiteľnosť už v okamihu jej platnosti. Je preto zbytočné uvažovať o tom, či sa
predmetná norma mala použiť aj na právne vzťahy uzavreté pred nadobudnutím jej účinnosti, alebo
len na právne vzťahy po máji 2014, resp. po 1. apríli 2015. Práve z dôvodu výkladového charakteru
normy § 52 ods. 2 O.z. zákonodarca k tejto nepripojil osobitné prechodné ustanovenie, dôsledky

čoho správne interpretoval aj Najvyšší súd SR vo svojich rozhodnutiach sp. zn. 3 MCdo 12/2014 a 3
MCdo 14/2014. Stanovisko Útvaru dohľadu nad finančným trhom NBS z 21. 4. 2015 žalovaný označil
za nezáväzný dokument výkonného riaditeľa tohto útvaru, ktorý nemá žiadnu právnu relevanciu a je
v priamom rozpore s citovanými rozhodnutiami najvyšších súdnych autorít resp. právnych názorov
odbornej verejnosti. Keďže zákonodarca po 1. apríli 2015 k novele ustanovenia § 52 ods. 2 O.z.

nepripojil žiadne prechodné ustanovenia, súdna prax v tejto otázke zaujala výklad, že dané ustanovenie
sa použije aj s účinkami retrospektívnymi, teda aj na právne vzťahy založené pred 1.4.2015. Toto
vyplýva napr. z rozsudku Najvyššieho súdu SR z 21. apríla 2015 sp. zn. 3 MCdo 14/2014, ústavnú
sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu Ústavný súd SR svojím uznesením zo dňa 12. 4. 2016 sp. zn. III.
ÚS 194/2016 odmietol. Žalovaný nakoniec upozornil, že zákon č. 102/2014 Z.z. bol schválený už dňa

25. 3. 2014, zákonodarca účinnosť novely posunul až na 1.4.2015. Vzhľadom na skutočnosť, že rozdiel
medzi všeobecnou premlčacou dobou podľa Obchodného zákonníka (4 roky) a Občianskeho zákonníka
(3 roky) je 1 rok, žalobca mal dostatočné množstvo času, aby sa s týmto predpisom oboznámil a včas
reagoval na plánovanú zmenu právnych predpisov. V danej veci ku dňu 25.3.2014 bol žalovaný voči
žalobcovivomeškaní2rokya13dní,žalobcamaltakdostatokčasupodaťžalobuvtrojročnejpremlčacej

dobe. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že aplikovateľnými právnymi normami v prejednávanom prípade v
otázke premlčania sú práve ustanovenia § 100 až 114 Občianskeho zákonníka, nárok žalobcu je z toho
dôvodu premlčaný a napadnutý rozsudok je tak vecne správny. Žalovaný preto navrhol, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.
7/Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach a z dôvodov podaného

odvolania podľa § 380 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a podľa § 378
ods. 1 CSP, a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
8/Z vykonaného dokazovania má odvolací súd za preukázané, že strany sporu uzavreli Zmluvu o
OTP Hypo úvere č. XXX/XXXX/XXSU, predmetom zmluvy bolo poskytnutie spotrebného úveru v sume
82.662 eur s konečnou dobou splatnosti 12.4.2040. Žalobca vystupoval v zmluvnom vzťahu v pozícii

dodávateľa a žalovaný ako fyzická osoba, ktorá nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti
alebo inej podnikateľskej činnosti. Treba pritom zdôrazniť, že spotrebiteľské normy sú kogentnými
právnymi normami, ktoré nie je možné zmeniť ani dohodou zmluvných strán. Okrem toho sú normy
spotrebiteľského práva špeciálnymi ustanoveniami aj vo vzťahu k Obchodnému zákonníku a tu sa
tak uplatní právna zásada, že sa prednostne použije špeciálna právna úprava pred všeobecnou, t.j.

lex specialis derogat lex generalis. Na spotrebiteľské právne vzťahy sa vždy aplikujú spotrebiteľské
právne normy, a preto sa vždy použijú ustanovenia o spotrebiteľskom práve a ustanovenia, ktoré sú
pre spotrebiteľa výhodnejšie a v jeho prospech, a to bez ohľadu na to, podľa akých zákonov bola
spotrebiteľská zmluva uzavretá a bez ohľadu na to, či došlo k tzv. voľbe práva podľa § 262 ods. 1 Obch.zák., alebo či sa jedná o tzv. absolútny obchod podľa § 261 ods. 3 Obch. zák. Preto tu právne nemá
význam ani skutočnosť, že zmluva je tzv. absolútnym obchodom podliehajúcim režimu Obchodného
zákonníka, alebo že došlo k tzv. voľbe Obchodného zákonníka medzi zmluvnými stranami. Právny

režim záväzku, ktorého účastníkom je spotrebiteľ a ktorý má svoj základ v Obchodnom zákonníku sa
riadi výhradne právnym režimom Občianskeho zákonníka. Celý právny režim sa tak bude spravovať
ustanoveniami Občianskeho zákonníka a jediné čo je regulované Obchodným zákonníkom je právny
základ záväzku.
9/V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje napr. na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. 3Cdo/87/2017 zo dňa 14.09.2017, ktorý konštatoval, že „V preskúmavanom prípade nemá
dovolací súd dôvod spochybňovať názor žalobcu, že úver je tzv. absolútnym obchodom a že naň
dopadá tretia časť Obchodného zákonníka. Zároveň je však potrebné mať na zreteli, že úverová zmluva
vykazuje aj znaky spotrebiteľskej zmluvy. Povaha tejto právnej veci ako spotrebiteľskej sa nemohla
zmeniť v dôsledku postúpenia pohľadávky. Súdna prax považuje obdobné právne vzťahy vzhľadom na
vzťah medzi podnikateľom a nepodnikateľom a so zreteľom na nepodnikateľský účel zmluvy za typické

občianskoprávne (spotrebiteľské) vzťahy. Účastníkmi týchto vzťahov sú obchodník (poskytujúci úver v
rámci svojho predmetu činnosti) a spotrebiteľ (ktorý prijíma úver na svoju osobnú spotrebu); ide tu teda
o typické občianskoprávne vzťahy. Vzhľadom na to je v plnom súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa
požiadavka, aby v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva, bola (aj
z hľadiska premlčania, dĺžky premlčacej doby a jej plynutia) aplikovaná právna úprava obsiahnutá

v Občianskom zákonníku, a nie v Obchodnom zákonníku. Správnosť aplikácie občianskoprávnej
premlčacej doby - dokonca aj v absolútnych obchodoch majúcich zároveň spotrebiteľský charakter - z
ústavnoprávneho hľadiska nespochybnil ani ústavný súd - viď napríklad uznesenie ústavného súdu z
19. júna 2013 sp. zn. I. ÚS 402/2013“.
9/Aj keď v minulosti bola súdna prax pri posudzovaní právnych vzťahov, vyplývajúcich z úverových a

podobných zmlúv uzavretých medzi bankou a spotrebiteľom podľa Obchodného zákonníka, nejednotná
pri posudzovaní týchto právnych vzťahov v otázke premlčania, novela Občianskeho zákonníka,
vykonaná zákonom č. 102/2014 Z. z. v znení zákona č. 151/2014 Z.z. v bode 1. v § 52 ods. 2
Občianskeho zákonníka, pripojila vetu: „Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ,
sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy

obchodného práva“. Keďže uvedené ustanovenie nadobudlo účinnosť 01.05.2014 a právny predpis,
ktorého je súčasťou, nemá prechodné ustanovenia, znamená to, že od jeho účinnosti sa vzťahuje aj
na právne vzťahy založené pred týmto dňom. Citovaná právna úprava dáva odpoveď na zjednotenie
súdnej praxe v otázke premlčania pri spotrebiteľských zmluvách, ktoré boli uzavreté podľa Obchodného
zákonníka aj pred účinnosťou tejto novely. Z dôvodovej správy k zákonu č. 102/2014 Z.z. vyplýva, „že

na zmluvy uzatvárané spotrebiteľmi, t. j. spotrebiteľské aj obchodné zmluvy, sa použijú ustanovenia
Občianskeho zákonníka a nie Obchodného zákonníka. Znamená to, že ak si zmluvné strany písomne
dohodli v zmysle § 262 Obchodného zákonníka, že sa ich vzťah bude riadiť Obchodným zákonníkom,
pre spotrebiteľské zmluvy to bude inak. Rovnako to bude platiť aj pre tzv. absolútne obchody, upravené
v § 261 ods. 6 Obchodného zákonníka. Ak sa uzavrie spotrebiteľská zmluva podľa Obchodného

zákonníka, keďže v Občianskom zákonníku nie je upravená, tak okrem vymedzenia zmluvného typu
a jeho podstatných náležitostí sa na všetko ostatné bude vzťahovať Občiansky zákonník“. Uvedené
znamená, že na premlčaciu dobu v spotrebiteľských zmluvách treba aplikovať úpravu v Občianskom
zákonníku (§ 101), teda trojročnú premlčaciu dobu.
10/Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako

vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).
11/O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP
v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešnému žalovanému náhradu
trov odvolacieho konania priznal v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd
prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením (§ 262

ods. 2 CSP).
12/Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorýrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).