Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 31, 2021

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Co/119/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1114209063
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Degmová Pospíšilová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1114209063.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej

a sudcov JUDr. Valérie Kleinovej a JUDr. Anny Kašajovej v spore žalobcu: V. A., Z.. XX.X.XXXX, A. XX,
B., zastúpený: B. E. G., Q..J..H.., D.: XX XXX XXX, Z. Q. XX, B., proti žalovanej: T. X., Z.. XX.X.XXXX,
A. XXX/XX, B., zastúpený: T. A. F. B., Q..J..H.., D.Č.: XX XXX XXX, B. XX, B., o zaplatenie 3.360,- eur s
príslušenstvom, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 20. augusta
2018 č. k. 4C 93/2014-177 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie v súlade so žalobou žalobcu uložil žalovanej povinnosť

zaplatiť mu sumu 3.360,- eur spolu s 5,25% ročným úrokom z omeškania z uvedenej sumy od 4.2.2014
do zaplatenia a žalobcovi priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
2. Vychádzal zo žaloby odôvodnenej na tom skutkovom základe, že v zmysle zmluvy o pôžičke zo
dňa 16.11. 2010 uzavretej medzi žalovanou ako veriteľom a žalobcom ako dlžníkom (ďalej len „Zmluva
o pôžičke č. 1“) sa žalovaná zaviazala poskytnúť žalobcovi sumu vo výške 35.000,eur v lehote do
19.12.2010 a žalobca sa zaviazal pôžičku vrátiť v dohodnutej dobe. Ďalšou zmluvou o pôžičke zo dňa
9.11.2011 uzavretej ústne medzi žalovanou ako veriteľom a žalobcom ako dlžníkom, ktorá bola následne

písomne potvrdená dňa 6.3.2012 (ďalej len „Zmluva o pôžičke č. 2“), žalovaná poskytla žalobcovi sumu
vo výške 30.000,- eur. Podľa žaloby žalobca z uvedených zmlúv poskytol žalovanej čiastkové plnenia
spolu vo výške 68.360,- eur, teda plnenie prevyšujúce výšku žalovanou poskytnutej peňažnej pôžičky,
pričom podľa žaloby bol peňažný záväzok zo Zmluvy o pôžičke č.1 splnený dňa 9.5.2013 a záväzok zo
Zmluvy o pôžičke č. 2 bol splnený dňa 22.11.2013, a to uhradením poslednej splátky. Na preukázanie
jednotlivých čiastkových plnení žalobca predložil doklady o vklade hotovosti na bankový účet žalovanej
a výpisy z internetbankingu žalobcu. Žalobca mal za to, že suma vo výške 3.360,- eur bola žalovanej

poskytnutá bez právneho dôvodu, preto je podľa neho žalovaná povinná vydať plnenie, o ktoré sa
obohatila. Žalobca v žalobe bližšie špecifikoval čiastkové plnenia poskytnuté žalovanej nasledovne:
- suma 350,- eur uhradená dňa 20.10.2011 z titulu pôžičky č.1,
- suma 350,- eur uhradená dňa 15.11.2011 z titulu pôžičky č.1,
- suma 300,- eur uhradená dňa 22.12.2011 z titulu pôžičky č.1,
- suma 350,- eur uhradená dňa 16.1.2012 z titulu pôžičky č. 1,
- suma 200,- eur uhradená dňa 21.2.2012 z titulu pôžičky č. 1,

- suma 350,- eur uhradená dňa 25.2.2012 z titulu pôžičky č. 1,
- suma 280,- eur uhradená dňa 15.3.2012 z titulu pôžičky č. 1,
- suma 300,- eur uhradená dňa 26.3.2012 z titulu pôžičky č. 1,
- suma 350,- eur uhradená dňa 23.4.2012 z titulu pôžičky č. 1,- suma 300,- eur uhradená dňa 26.4.2012 z titulu pôžičky č. 1,
- suma 650,- eur uhradená dňa 24.5.2012 z titulu pôžičky č. 1,
- suma 400,- eur uhradená dňa 26.6.2012 z titulu pôžičky č. 1,

- suma 250,- eur uhradená dňa 3.7.2012 z titulu pôžičky č. 1,
- suma 650,- eur uhradená dňa 25.9.2012 z titulu pôžičky č. 1,
- suma 650,- eur uhradená dňa 26.10.2012 z titulu pôžičky č. 1,
- suma 650,- eur uhradená dňa 26.11.2012 z titulu pôžičky č. 1,
- suma 1 000,- eur uhradená dňa 10.12.2012 z titulu pôžičky č. 1,

- suma 1 000,- eur uhradená dňa 13.12.2012 z titulu pôžičky č. 1,
- suma 500,- eur uhradená dňa 21.12.2012 z titulu pôžičky č. 1,
- suma 430,- eur uhradená dňa 27.12.2012 z titulu pôžičky č. 1,
- suma 200,- eur uhradená dňa 27.12.2012 z titulu pôžičky č. 1,
- suma 200,- eur uhradená dňa 28.12.2012 z titulu pôžičky č. 1,
- suma 800,- eur uhradená dňa 7.1.2013 z titulu pôžičky č. 1,

- suma 500,- eur uhradená dňa 10.1.2013 z titulu pôžičky č. 1,
- suma 2 000,- eur uhradená dňa 21.1.2013 z titulu pôžičky č. 1,
- suma 500,- eur uhradená dňa 28.1.2013 z titulu pôžičky č. 1,
- suma 90,- eur uhradená dňa 29.1.2013 z titulu pôžičky č. 1,
- suma 200,- eur uhradená dňa 6.2.2013 z titulu pôžičky č. 1,

- suma 800,- eur uhradená dňa 21.2.2013 z titulu pôžičky č. 1,
- suma 1 000,- eur uhradená dňa 22.2.2013 z titulu pôžičky č. 1,
- suma 4 000,- eur uhradená dňa 25.2.2013 z titulu pôžičky č. 1,
- suma 1 590,- eur uhradená dňa 6.5.2013 z titulu pôžičky č. 1,
- suma 10 000,- eur uhradená dňa 9.5.2013 z titulu pôžičky č. 1,

- suma 13 000,- eur uhradená dňa 9.5.2013 z titulu pôžičky č. 1 a 2,
- suma 370,- eur uhradená dňa 27.5.2013 z titulu pôžičky č. 2,
- suma 370,- eur uhradená dňa 27.6.2013 z titulu pôžičky č. 2,
- suma 370,- eur uhradená dňa 22.7.2013 z titulu pôžičky č. 2,
- suma 370,- eur uhradená dňa 26.8.2013 z titulu pôžičky č. 2,

- suma 2 000,- eur uhradená dňa 28.8.2013 z titulu pôžičky č. 2,
- suma 345,- eur uhradená dňa 27.9.2013 z titulu pôžičky č. 2,
- suma 345,- eur uhradená dňa 28.10.2013 z titulu pôžičky č. 2,
- suma 10 000,- eur uhradená dňa 7.11.2013 z titulu pôžičky č. 2,
- suma 5 000,- eur uhradená dňa 13.11.2013 z titulu pôžičky č. 2,

- suma 5 000,- eur uhradená dňa 22.11.2013 z titulu pôžičky č. 2.

3. Súd prvej inštancie dňa 7.4.2014 vydal vo veci platobný rozkaz č. k. 5 IRo/193/2014-45, proti ktorému
žalovaná dňa 2.5.2014 podala odpor. Potvrdila, že v zmysle zmluvy o pôžičke zo dňa 16.11.2020
poskytla žalobcovi sumu 35.000,- eur a v zmysle zmluvy o pôžičke zo dňa 6.3.2012 sumu 30.000,-

eur. Podľa nej zo Zmluvy o pôžičke č. 1 vyplýva, že dňa 9.5.2013 jej bola suma vo výške 23.000,- eur
poskytnutá ako doplatok tejto pôžičky. Tvrdila, že zmluvné strany si v uvedený deň písomne potvrdili
splnenie záväzku žalobcu z tejto pôžičky vyplatením jej zostávajúcej časti. Považovala preto za rozporné
s dohodou účastníkov zmluvy tvrdenie žalobcu, že časť uvedenej splátky bola započítaná na pôžičku
č. 2. Žalovaná uviedla, že hoci žalobca uviedol zoznam platieb, ktoré jej mal poukázať na splatenie

pôžičiek, z jednotlivých príloh podľa nej nevyplýva, že platby boli poukazované z titulu vrátenia pôžičiek.
Žalovaná tak nárok žalobcu neuznala, naopak tvrdila, že jej žalobca nevrátil časť pôžičky č. 2 vo výške
8.000,- eur. Žiadala preto žalobu zamietnuť.

4. Žalobca ohľadom sumy vo výške 23.000,- eur poskytnutej dňa 9.5.2013 uviedol, že výklad žalovanej v

podanom odpore je nesprávny a je v rozpore s dohodou zmluvných strán, pričom mu nebolo zrejmé, ako
žalovaná dospela k záveru, že uvedená suma predstavuje splnenie záväzku len zo Zmluvy o pôžičke
č. 1. Taktiež uviedol, že ani z jednej zmluvy o pôžičke nevyplýva, že by bol povinný vrátiť žalovanej
plnenie vo väčšom rozsahu, ako ňou bolo poskytnuté. Poukázal na to, že ku dňu 8.5.2013 (vrátane)
poskytol žalovanej plnenie vo výške 21.190,- eur, preto na splatenie peňažnej pôžičky zo Zmluvy o

pôžičke č. 1 bolo potrebné doplatiť už len sumu vo výške 13.810,- eur, teda zvyšná časť 9.190,- eur
(21.190-13.810,-eur)bolaurčenánaplneniezáväzkuzoZmluvyopôžičkeč.2.Podľažalobcuzobsahu
kvitancie uvedenej na Zmluve o pôžičke č. 1 vyplývajú len skutočnosti, ktoré uviedol v žalobe, preto ich
nepovažoval za sporné, t.j. že dňa 9.5.2013 bola žalovanej uhradená suma 23.000,- eur a súčasne bolatýmto dňom uhradená pôžička zo Zmluvy o pôžičke č. 1. Z kvitancie však podľa neho nevyplýva, že
záväzok žalobcu zo Zmluvy o pôžičke č. 1 bol splnený až uhradením celej tejto sumy. Tiež namietal, že
by z čiastkových plnení nebolo možné určiť, o plnenie akého záväzku sa jedná, keďže medzi stranami

sporu neexistuje žiaden iný záväzkovoprávny vzťah. Okrem toho poukázal na súdnu prax, podľa ktorej
ak má dlžník voči veriteľovi viac záväzkov a ak neurčí, ktorý záväzok plní, plnenie sa započítava na
ten, ktorý je najskôr splatným. Na základe uvedeného mal žalobca za to, že keďže bola chronologicky
ako prvá uzavretá Zmluva o pôžičke č. 1, záväzok vrátiť pôžičku č. 1 bol skôr splatným ako záväzok
vrátiť pôžičku č. 2, preto sa čiastkové plnenia podľa žalobcu započítali najprv na peňažnú pôžičku č. 1

a následne na pôžičku č. 2.
5. Právny zástupca žalovanej následne uviedol, že v rámci jednotlivých zmlúv o pôžičke bol medzi
stranami sporu dohodnutý mesačný úrok vo výške 1% z istiny. Pôžička č. 1 bola vyplatená dňa 9.5.2013
a suma vo výške 23.000,- eur uvedená na Zmluve o pôžičke č. 1 má predstavovať doplatok istiny a
dohodnuté úroky, t.j. preukazuje zaplatenie pôžičky č. 1. Namietal, že by sa táto suma mala týkať aj
pôžičky č. 2. Ohľadom Zmluvy o pôžičke č. 2 uviedol, že síce bola podpísaná dňa 6.3.2012, avšak

peniaze boli reálne poskytnuté už dňa 9.11.2011. Navyše žalovaná z dôvodu poskytnutia pôžičky č. 2
žalobcovi zobrala hypotekárny úver, z ktorého tiež platila úroky. Uviedol, že žalobca svoj dlh z pôžičky
č. 2 nesplatil v celosti, zostatok dlhu stále predstavuje sumu 8.000,- eur.
6. Právny zástupca žalobcu namietal tvrdenia žalovanej ohľadom úroku z pôžičky, keďže ten nevyvodil
ani z predložených dôkazov, ani zo zmlúv o pôžičke, navyše ide o procesnú obranu, ktorú žalovaná

vzniesla až po štyroch rokoch po začatí konania. Považoval za irelevantné tvrdenie žalovanej ohľadom
uzavretia hypotekárneho úveru a taktiež poukázal na to, že z kvitancie uvedenej na Zmluve o pôžičke č.
1 nevyplývajú tvrdenia žalovanej, suma uvedená na Zmluve o pôžičke č. 1 predstavuje úhradu aj dlhu
zo Zmluvy o pôžičke č. 2.
7. Súd prvej inštancie z výpovede žalovanej zistil, že peniaze poskytnuté žalobcovi mala z dedičstva,

pôvodne boli vložené v banke za účelom získania vyššieho úroku, avšak dcéra žalovanej a žalobca,
ktorého žalovaná nie veľmi poznala a ktorý mal vtom čase vzťah s jej dcérou, ju presviedčali, aby
žalobcovipožičalapeniaze,malotobyťpreňuvýhodnejšieamalazískaťajúrokvovýške1%zpožičanej
sumy. Za tým účelom žalovaná vybrala peniaze z banky - za poplatok vo výške 900,- eur a poskytla ich
žalobcovi. Žalobca ju následne zamestnal vo svojej firme. Žalovaná uviedla, že do zmluvy o pôžičke

chcela uviesť aj dohodnutý úrok, žalobca však trval na tom, aby úrok nebol obsahom zmluvy a aby
zmluvanebolaspísanáunotára.Ohľadompotvrdeniaovyplatenísumyvovýške23.000,-euruvedeného
na Zmluve o pôžičke č. 1 uviedla, že k vyplateniu tejto sumy došlo z dôvodu, že žalovaná uviedla
žalobcovi, že chce podnikať. Žalobca následne začal posielať vyššie sumy peňazí, keďže sľúbil aj úrok.
Žalovaná v rámci výsluchu nevedela potvrdiť, či jej žalobca vložil na účet spolu 68.360,- eur.

8. Z výpovede žalobcu súd prvej inštancie zistil, že v čase uzavretia zmluvy o pôžičke prevádzkoval
autopožičovňu. Zmluvu o pôžičke č. 1 a Zmluvu o pôžičke č. 2 uzavrel na žiadosť žalovanej. S pôžičkami
súhlasil, keďže mu žalovaná, resp. jej dcéra ponúkla peniaze s tým, že peniaze má z dedičstva. Podľa
žalobcu išlo o vzájomnú výpomoc, keď žalovanej a jej dcére chodil pomáhať a požičiaval im aj autá.
Žalobca si v tom čase chcel kúpiť auto na lízing, dcéra žalovanej mu však ponúkla peniaze, ktoré mala

z dedičstva, a tak vznikla zmluva o pôžičke. Žalovanú nenahováral na poskytnutie peňazí. Dohodu o
pôžičke najprv ani nemali v písomnej podobe, až následne ju antidatovali. Čo sa týka splácania pôžičiek,
žalobca uviedol, že si žalovaná a jej dcéra od neho pýtali viac a viac peňazí, preto už nevedel sledovať
výšku splatenej sumy, peniaze posielal žalovanej na účet, avšak časť dokladov o splácaní mal uloženú v
kancelárii. Po pozbieraní dokladov zistil, že preplatil. V prípade, ak nevedel splácať pôžičku, chceli na ne

prepísať pozemok alebo aspoň auto, a to z dôvodu, že sa žalovaná bála o peniaze. Na dcéru žalovanej
preto prepísal auto. Podľa žalobcu sa na úrokoch z pôžičky nedohodli, potom si radšej mohol kúpiť auto
cez lízingovú spoločnosť a mať úroky vo výške 3-4%. Ohľadom druhej zmluvy o pôžičke žalobca uviedol,
že nevedel, že si kvôli nemu brala žalovaná hypotekárny úver, resp. mal za to, že si žalovaná brala úver z
dôvodu podnikania - na reštauráciu. Uviedol tiež, že žalovanú považuje za serióznu pani, ktorú predtým

nestretol, nikdy ju nechcel podviesť a s návrhom na požičanie peňazí prišla jej dcéra. Čo sa týka áut
považoval za nepodstatné, koľkokrát mali žalovaná a jej dcéra autá, išlo o kompenzáciu z jeho strany.
9. Žalovaná mala za to, že žalobca počas výsluchu viackrát klamal. Uviedla, že žalobcu videla len
dvakrát, ale inak ho nepoznala a žalobca podľa jej tvrdenia vedel o jej hypotekárnom úvere. Uviedla,
že žalobca prišiel za ňou spolu s jej dcérou, aby mu dala pôžičku s tým, že on jej poskytne úrok. K

okolnostiam uzatvorenia zmlúv o pôžičke uviedla, že peniaze, ktoré žalobcovi požičala titulom prvej
pôžičky, mala z dedičstva a žalobca jej uviedol, že jej bude dávať z požičanej sumy 1% úrok. Podľa jej
uvedenia sa o úroku dohodli ústne ešte pred tým, než žalobcovi požičala peniaze, pričom o úroku sa
pri prvej pôžičke dohodli doma u žalovanej, kedy žalobcu videla prvýkrát a pri druhej pôžičke žalovanánevedela presnejšie vymedziť čas dohody o úroku. Tiež uviedla, že výšku úroku navrhol žalobca a ona
ju prijala. Žalovaná však neskôr chcela zvýšiť úrok o pol percenta z dôvodu jej hypotekárneho úveru a
vyšších splátok banke, žalobca však s uvedeným nesúhlasil. Podľa žalovanej bola dohoda medzi ňou a

žalobcom taká, že žalobca splácal z poskytnutej sumy 35.000,- eur úrok mesačne 350,- eur, t.j. 1%, pri
druhej pôžičke to bolo rovnaké, t.j. spolu platil 650,- eur, a to až do času, kým nevráti žalovanej požičané
peniaze. Tvrdila teda, že jej žalobca splácal úroky, na ktorých sa ústne dohodli. Žalovaná ďalej uviedla,
že trvala na písomnej zmluve o pôžičke, taktiež na zapísaní úrokov, podľa jej uvedenia však žalobca
nechcel uviesť úroky v písomnej zmluve, aby sa žalovaná nedostala do problémov kvôli úžere. Najprv

jej žalobca platil úrok vo výške 10%, neskôr od neho žalovaná žiadala úrok vo výške 12%. Po tom, ako
sa žalobca rozišiel s jej dcérou, žalobca prestal splácať úrok. Žalovaná chcela, aby jej žalobca splácal
vyššiu sumu, keďže ním poskytnuté peniaze jej nestačili na pokrytie hypotekárneho úveru.
10. Za účelom výsluchu svedkov súd prvej inštancie odročil pojednávanie na deň 29.6.2018, na ktoré
sa však svedkovia navrhnutí žalovanou nedostavili. Žalobca k veci uviedol, že obe zmluvy o pôžičke,
t.j. Zmluva o pôžičke č. 1 a Zmluva o pôžičke č. 2 boli uzatvorené ústne. Obe strany podľa súdu prvej

inštancie potvrdili, že v predmetnej veci nie je sporné, že zmluvy boli uzatvorené medzi žalobcom a
žalovanou. Žalobca uviedol, že od žalovanej nežiadal peniaze, prišla za ním jej dcéra, ktorá mu ponúkla
peniaze, avšak sa až neskôr dozvedel, že išlo o peniaze z dedičstva, pričom neriešil, komu peniaze
patrili. Uviedol, že v čase dohadovania sa o pôžičke nebol nikto prítomný, žiadny svedok nebol pri tom,
keď sa o tom s dcérou žalovanej rozprávali doma. Tvrdil, že mu peniaze samé ponúkli a on to bral ako

korekciu za to, že im požičiaval autá a robil nejaké opravy. Žalobca k žalovanej už prišiel na hotovú
vec, ktorá ho čakala so žltým ručne písaným papierom ohľadom pôžičky. Až po pár dňoch spísali riadnu
zmluvu. Žalovaná prizvala muža, s ktorým nejaký čas žila, aby sa aj on prišiel podpísať pod zmluvu o
pôžičke. Žalobca ďalej uviedol, že sa na začiatku dohodli na výške splátok, následne, keď žalovaná a
jej dcéra potrebovali peniaze, vždy im dal podľa svojich možností. Výška splátok nebola stanovená, čo

vyplýva aj z jednotlivých zmlúv. Po tom, ako sa žalobca a dcéra žalovanej rozišli (v čase čerpania druhej
pôžičky), obe od neho žiadali všetky peniaze a neskôr aj úroky. Keďže žalobca v tom čase nedisponoval
požadovanými peniazmi, dohodli sa, že bude postupne splácať, s úrokmi však nesúhlasil.
11. Právny zástupca žalovanej ďalej poukázal na to, že Zmluva o pôžičke č. 1 bola podpísaná dňa
16.11.2010 a pôžička bola poskytnutá dňa 18.11.2010. Tiež uviedol, že pred poskytnutím druhej pôžičky

žalobca splácal žalovanej sumu 350,- eur mesačne, čo predstavuje 1% úrok zo sumy pôžičky 35.000,-
eur. Po poskytnutí druhej pôžičky žalobca splácal sumu 300,- eur a 350,- eur. Právny zástupca žalovanej
považovalsplátkyvovýške300,-eur,350,-eura650,-eurzasplácanieúrokov.Právnyzástupcažalobcu
však uviedol, že obe zmluvy o pôžičke boli antidatované. Poukázal na to, že sa tvrdenia žalovanej
rozchádzajú, keď žalovaná najprv uvádzala úrok vo výške 1% mesačne, potom vo výške 12% ročne

a následne vo výške 10% ročne. Ohľadom tvrdenia právneho zástupcu žalovanej o výške splátok
a úrokoch uviedol, že žalobca uhradil cca 40 rôznych splátok, preto nemal za preukázané uvedené
tvrdenie.
12. Z výpovede svedkyne - dcéry žalovanej súd prvej inštancie zistil, že v minulosti tvorila pár
so žalobcom. Uviedla, že si žalobca takto požičiaval peniaze a ponúkol aj svedkyni, takto došlo k

uzatvoreniu zmluvy o pôžičke. Prvú pôžičku poskytla žalovaná žalobcovi v hotovosti a pri druhej došlo
k založeniu bytu žalovanej. Uviedla, že pri oboch pôžičkách bolo všetko dopredu dohodnuté, boli
dohodnuté aj mesačné úroky, uvedené sa dalo podľa nej zistiť aj z toho, aká bola výška splátok prvé roky,
aká bola výška splátok v čase dvoch pôžičiek a tiež v čase, keď bola prvá pôžička splatená. Svedkyňa
ďalej v rámci výsluchu uviedla, že si nepamätá výšku úroku, vedela len, že mala byť dohodnutá tak,

aby úrok pokrýval platby na hypotéku žalovanej. Žalobca dával mesačne peniaze v hotovosti na účet.
Tvrdila, že všetko išlo tak, ako to žalobca chcel, pričom ani ona, ani žalovaná neboli zbehlé v takýchto
veciach, preto ani dohoda o úrokoch nie je súčasťou zmlúv. Nepamätala sa, či bola osobne prítomná
pri dohadovaní sa o úroku z pôžičky č. 1 a 2. Uviedla však, že dohodu o výške úroku riešili žalobca a
žalovaná, svedkyňa bola prítomná, keď sa prevádzala časť peňazí žalobcovi. Vedela, že sa na niečom

dohodli, teda že úrok bol dohodnutý, nevedela však povedať, či bola pri dohode o úroku. Následne
uviedla, že bola pri dohode o úroku. Svedkyňa ďalej uviedla, že výška úroku bola vždy rovnaká, žalobca
uvedené sám navrhol. Ohľadom ukončenia zmlúv o pôžičke uviedla, že prvá pôžička bola vysporiadaná,
avšak druhá nebola ani len doplatená.
13. Podľa vyjadrenia právneho zástupcu žalobcu k výpovedi svedkyne nebolo preukázané, v akej výške

mal byť údajný zmluvný úrok dohodnutý, kedy mala byť takáto dohoda uskutočnená a či ju žalobca prijal,
resp. či s ňou súhlasil. Vzhľadom na listinné dôkazy založené v spise, prednesy strán sporu vo vzťahu k
ichčasovejsúslednostiavýsluchusvedkynenepovažovalzahodnovernepreukázanúexistenciudohody
o zmluvnom úroku ani vo vzťahu k Zmluve o pôžičke č. 1, ani vo vzťahu k Zmluve o pôžičke č. 2.Poukázal tiež na Dodatok č. 1 k Zmluve o pôžičke zo dňa 6.3.2012 s uvedením, že ani v čase podpísania
dodatku neexistovala dohoda o zmluvnom úroku, keďže tá nebola zachytená ani v predmetnom dodatku.
Vzhľadom na časový kontext a načrtnuté zhoršenie vzťahov medzi žalobcom a žalovanou mal za to, že

ak by nejaká dohoda o zmluvnom úroku existovala, mala byť uvedená v tomto dodatku.
14. Podľa právneho zástupcu žalovanej výsluchom svedkyne bola preukázaná skutočnosť, že medzi
stranami sporu bol vo vzťahu k poskytnutým pôžičkám dohodnutý zmluvný úrok. Predložil výpis z
účtu žalovanej za obdobie od 20.11.2011 do 25.11.2013, v ktorom boli vyznačené jednotlivé platby od
žalobcu a uviedol, že tieto platby sa až na tri zhodujú s platbami uvedenými v žalobnom návrhu, pričom

žalobca zrejme opomenul vo svojej žalobe započítať tri platby vo výške dvakrát 650,- a jedenkrát 2.100,-
eur. Podľa právneho zástupcu žalovanej z uvedeného vyplýva, že žalobca mesačne splácal úrok z
poskytnutých pôžičiek, a to vo výške 1% z dlžnej sumy. Na pojednávaní predložil aj čestné prehlásenie
D. E. zo dňa 21.6.2018 a zároveň uviedol, že uvedené čestné prehlásenie je síce zo dňa 21.6.2018,
avšak žalovanej bolo doručené až po pojednávaní, ktoré sa konalo dňa 29.6.2018. Tiež žalovaná dodala,
že požiadala pani E. o vyhotovenie daného čestného prehlásenia.

15. Súd prvej inštancie tak na základe vykonaného dokazovania skutkovo ustálil, že podľa Zmluvy o
pôžičke peňazí zo dňa 16.11.2010 uzavretej medzi žalovanou ako veriteľom a žalobcom ako dlžníkom
(Zmluva o pôžičke č. 1) sa žalovaná zaviazala požičať žalobcovi peňažnú sumu vo výške 35.000,-
eur a žalobca sa zaviazal peniaze vrátiť v celosti alebo po častiach najneskôr do 20.6.2012. Žalovaná
sa zaviazala previesť uvedenú sumu na účet žalobcu v lehote do 19.12.2010. Zistil, že na listinnom

vyhotovení tejto zmluvy sa nachádza aj rukou písané potvrdenie, podľa ktorého bola pôžička vyplatená
dňom 9.5.2013 doplatok 23.000,- eur bol vložený na účet č. XXXXXXXXXX/XXXX. Uvedené potvrdenie
bolo podpísané troma osobami. Podľa Zmluvy o pôžičke peňazí zo dňa 6.3.2012 uzavretej medzi
žalovanou ako veriteľom a žalobcom ako dlžníkom (Zmluva o pôžičke č. 2) sa žalovaná zaviazala
požičať žalobcovi peňažnú sumu vo výške 30.000,- eur a žalobca sa zaviazal peniaze vrátiť v celosti

najneskôr do 10.11.2012. Podľa uvedenej zmluvy žalovaná dňa 9.11.2011 previedla žalobcovi peniaze
v požadovanej výške na účet č. XXXXXXXXXX/XXXX. Podľa dodatku č. 1 zo dňa 10.11.2012 k zmluve
o pôžičke zo dňa 6.3.2012 sa žalovaná ako veriteľ a žalobca ako dlžník dohodli na zmene splatnosti
pôžičky č. 2 tak, že sa žalobca zaviazal vrátiť pôžičku vo výške 30.000,- eur v celosti alebo po častiach na
účet č. XXXXXXXXXX/XXXX najneskôr do 20.11.2013. Na predmetnom listinnom dôkaze sa nachádzal

podpis žalobcu, žalovanej a tretej osoby - svedka. Z jednotlivých dokladov žalobcu o vklade hotovosti
a výpisu z účtu č. XXXXXXXXXX/XXXX (Tatra banka - Internetbanking) nachádzajúcich sa na č. listu
v spise X-XX vyvodil jednotlivé čiastkové platby žalobcu na účet žalovanej č. XXXXXXXXXX/XXXX
a č. XXXXXXXXX/XXXX tak, ako sú uvedené v žalobe. Výzvou zo dňa 22.1.2014 žalobca vyzval
žalovanú na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 3.360,- eur do 3 dní od doručenia výzvy. Podľa

uvedenej výzvy žalobca splnil svoj dlh zo zmluvy o pôžičke č. 1 dňa 9.5.2013, kedy uhradil poslednú
splátku a zo zmluvy o pôžičke č. 2, ktorá bola uzavretá ústne dňa 9.11.2011 a písomne potvrdená dňa
6.3.2012, uhradil poslednú splátku dňa 22.11.2013. Z doručenky k uvedenej výzve vyvodil, že žalovaná
predmetnú výzvu prevzala dňa 31.1.2014. Žalovaná žiadala žalobcu o zaslanie rozpisu splátok, na
základe ktorého bola určená výška bezdôvodného obohatenia, keďže evidencia splátok pôžičiek, ktorú

si viedla žalovaná, nezodpovedala nároku žalobcu. Podľa žalovanej totiž ku dňu 17.2.2014 zostala
neuhradená časť pôžičky č. 2 vo výške 8.000,- eur.
16. Zo Zmluvy o bezúčelovom splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zabezpečenom záložným právom
k nehnuteľnosti zo dňa 3.11.2011 uzatvorenej medzi Tatra bankou, a.s. a žalovanou mal súd prvej
inštancie za preukázané, že bol žalovanej poskytnutý bezúčelový úver vo výške 36.500,- eur s úrokovou

sadzbou 5,25% ročne, s výškou splátky 323,32 eur mesačne a s počtom splátok 156. Podľa výpisu z
účtu žalovanej zo dňa 31.1.2014 bola žalovanej dňa 7.11.2011 pripísaná na účet suma 36.500,- eur
titulom úveru a dňa 9.11.2011 žalovaná previedla na účet žalobcu sumu 3.000,- eur a sumu 27.000,- eur.
Okrem uvedeného podľa tohto výpisu žalobca dňa 20.10.2011 uhradil na účet žalovanej sumu 350,- eur.
Zpracovnejzmluvyuzavretejdňa19.11.2010medzizamestnávateľomM.,Q..J..H..,Q.Q.Q.XXXX/X,B.

a žalovanou ako zamestnancom súd prvej inštancie zistil, že pracovný pomer vznikol dňom 19.11.2010
a žalovaná bola zaradená na pozíciu asistent s mesačnou mzdou vo výške 307,70 eur brutto. Z príkazu
na úhradu (Slovenská sporiteľňa, a.s.) zo dňa 18.11.2010 zistil, že príkazca - žalovaná dala príkaz na
úhradu sumy 35.000,- eur na účet príjemcu - žalobcu, s tým, že na uvedenom listinnom dôkaze sa
nachádzajú perom písané výpočty, podľa ktorých odvody predstavujú sumu 108,31 eur a čistá mzda

sumu 266,40 eur, spolu je to suma 374,71 eur.
17. Vychádzal tiež z čestného prehlásenia D. E. zo dňa 21.6.2018 predloženého na pojednávaní dňa
23.7.2018, že D. E. dňa 9.5.2013 pripojila svoj podpis na Zmluvu o pôžičke č. 1, a to z dôvodu, že bola
svedkom dohody žalobcu a žalovanej o vyporiadaní nárokov z uvedenej zmluvy, keď sa účastníci zmluvydohodli, že vyplatením sumy 23.000,- eur bola táto pôžička splatená v celom rozsahu, a to vrátane
úrokov. Táto skutočnosť bola zaznamenaná na predmetnej zmluve rukou písaným textom. Z výpisu z
účtu žalovanej zo dňa 31.1.2014 za obdobie od 13.10.2011 do 25.11.2013, konkrétne zo str. 6 tohto

výpisu, na ktorý právny zástupca žalovanej poukázal na pojednávaní dňa 23.7.2018, súd prvej inštancie
zistil, že dňa 25.7.2012 a dňa 24.8.2012 bol uskutočnený vklad na účet žalovanej vo výške 2x 650,- eur
(1.300,- eur), pri uvedených dátumoch je poznámka „VKLAD BÚ“ a kódy XXXXCD a XXXXZS.
18. Takto ustálený skutkový stav súd prvej inštancie právne posúdil podľa § 657 Občianskeho zákonníka
(ďalej len „OZ“), § 658 ods. 1 OZ, § 451 ods. 1, 2 OZ, § 456 OZ a § 458 ods. 1 OZ a ohľadom

príslušenstva podľa ust. § 517 ods. 2 OZ v spojení s § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým
sa vykonávajú niektoré ustanovenia OZ.
19. Zhrnul, že na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že medzi žalobcom a žalovanou
existoval záväzkovoprávny vzťah titulom dvoch zmlúv o pôžičke. Z listinného dôkazu - z príkazu na
úhradu (Slovenská sporiteľňa, a.s.) vyvodil, že žalovaná ako veriteľ dňa 18.11.2010 poskytla žalobcovi
ako dlžníkovi finančné prostriedky vo výške 35.000,- eur. Žalovaná ako veriteľ následne dňa 9.11.2011

previedla na účet žalobcu ako dlžníka ďalšie finančné prostriedky, a to vo výške 30.000,- eur, pričom
uvedené mal za preukázané aj výpisom z účtu žalovanej. Z uvedeného považoval za zrejmé, že reálne
došlo k odovzdaniu predmetu pôžičiek, pričom vyššie uvedené skutočnosti nemal medzi stranami za
sporné. Hoci žalovaná namietala antidatovanie oboch písomných zmlúv o pôžičke, žalobca potvrdil, že
obe zmluvy boli ústne dohodnuté a následne písomne potvrdené. Keďže existencia finančnej pôžičky vo

výške 35.000,- eur a následne vo výške 30.000,- eur nebola stranami sporu popretá, súd prvej inštancie
sa v ďalšom zaoberal už len procesnou obranou žalovanej, a to, či bol v zmluvách o pôžičke dohodnutý
úrok, ak áno, za akých podmienok, tiež riešil, či sa žalovaná bezdôvodne obohatila na úkor žalobcu z
dôvodu plnenia bez právneho dôvodu a ak áno, v akej výške.
20. Pokiaľ ide o žalovanou tvrdené dohodnuté úroky poznamenal, že zo strany žalobcu neboli úroky

v priebehu konania nikdy spomenuté a žalovaná použila tento prostriedok procesnej obrany až na
pojednávaní dňa 16.2.2018, kedy uviedla, že medzi stranami sporu bol dohodnutý mesačný úrok vo
výške 1% z istiny. Za týmto účelom súd prvej inštancie vykonal dokazovanie výsluchom žalovanej,
žalobcu a výsluchom svedkyne - dcéry žalovanej. Žalovaná síce navrhla vykonať dokazovanie aj
výsluchom pani V., ktorú bližšie nevedela identifikovať a o ktorej tvrdila, že bola zamestnancom žalobcu,

súd prvej inštancie však uvedený dôkaz nevykonal, keďže žalovaná navrhla vypočuť bližšie neoznačenú
osobu. Žalovaná ďalej v priebehu konania navrhla vypočuť aj svedka - K. Č., a to ohľadom okolností
uzavretia zmlúv o pôžičke, tiež o dohodnutých úrokoch, avšak z dôvodu, že žalovaná uvedeného
svedka nevedela zabezpečiť na pojednávanie nariadené na deň 29.6.2018, keďže sa ten podľa jej
uvedenianachádzalvzahraničíanáslednežalovanápredvyhlásenímdokazovaniazaskončenénemala

ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania, súd prvej inštancie sa týmto návrhom žalovanej nezaoberal,
s poukazom na to, že v zmysle ustanovenia § 197 ods. 1 CSP, ak strana navrhne výsluch svedka,
zabezpečí jeho prítomnosť na pojednávaní. Pokiaľ by takto nebolo možné postupovať, strana požiada
súd o predvolanie svedka. Keďže k takémuto postupu nedošlo, súd prvej inštancie sa s návrhom na
výsluch uvedeného svedka nezaoberal.

21. Súd prvej inštancie vychádzal z teórie procesného práva podmieňujúcej úspech strany v spore
unesením dvoch bremien - po prvé ide o bremeno tvrdenia, ktoré môže privodiť jej úspech v konaní a
po druhé, strana musí svoje tvrdenia aj preukázať. Za základnú normu upravujúcu bremeno tvrdenia
a preukazovania označil ust. čl. 8 CSP v spojení s § 185 CSP (§ 120 ods. 1 veta prvá OSP),
podľa ktorého strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a

podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu, keď
uvedený článok stanovuje dôkaznú povinnosť strán sporu v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť
dôkazy na svoje tvrdenia, s tým, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na strane
sporu a v prípade, ak neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé
dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného

na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú aj tú stranu sporu, ktorá síce navrhla
dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, ale hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že
dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany sporu. Dôvodil, že zákon určuje dôkazné
bremeno ako procesnú zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom
vykonaného dokazovania, pričom dôsledkom toho, že tvrdenie strany sporu nie je preukázané (v tom

zmysle,žehosúdnepovažujezapravdivé)aninazákladenavrhnutýchdôkazov,aninazákladedôkazov,
ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre stranu sporu nepriaznivé rozhodnutie.
22. Z jednotlivých vyjadrení žalovanej, z jej výpovede, z výpovede svedkyne a z predložených listinných
dôkazov nemal súd prvej inštancie za preukázané, že medzi stranami sporu boli v súvislosti so zmluvamio pôžičke dohodnuté úroky, pričom nemal za preukázané, že by úroky boli dohodnuté priamo v zmluvách
o pôžičke alebo v samostatnej dohode. Žalovaná tvrdila, že pôžičku poskytla žalobcovi na naliehanie
svojej dcéry a žalobcu, pričom sám žalobca jej ponúkol úrok z pôžičky vo výške 1% mesačne, do

písomných zmlúv však úrok nechcel uviesť. Pripomenul, že najprv uvádzala, že úrok bol vo výške 1%
mesačne, následne tvrdila, že bol vo výške 10% ročne a neskôr od žalobcu žiadala úrok vo výške 12%
ročne. Tiež uviedla, že žiadala od žalobcu zvýšenie úroku o pol percenta, žalobca však s uvedeným
nesúhlasil. Na preukázanie svojich tvrdení poukázala aj na jednotlivé splátky, ktoré jej žalobca splácal,
pričom mala za to, že splátky vo výške 300,- eur, 350,- eur a 650,- eur predstavujú úroky z pôžičky,

ktoré podľa dohody mal žalobca splácať dovtedy, kým nevráti požičané peniaze. Taktiež mala za to,
že rukou písané potvrdenie nachádzajúce sa na Zmluve o pôžičke č. 1 potvrdzuje, že až sumou vo
výške 23.000,- eur bola v celom rozsahu splatená pôžička č. 1 a uvedená suma prestavuje doplatenie
istiny a súčasne doplatenie úroku. Zohľadnil však, že žalovaná počas jej výsluchu nevedela potvrdiť, či
jej žalobca uhradil spolu sumu vo výške 68.360,- eur. Súdu prvej inštancie z uvedeného nevyplynula
existencia dohody o úrokoch medzi stranami sporu, najmä vzhľadom na rozporné tvrdenia žalovanej

jednak ohľadom výšky údajného úroku, jednak ohľadom toho, že žalovaná nemala vedomosť o celkovej
výške poskytnutej sumy žalobcom, napriek tomu však tvrdila, že žalobcovi zostal dlh vo výške 8.000,-
eur. Čo sa týka výpovede svedkyne - dcéry žalovanej, súd prvej inštancie zistil, že svedkyňa v čase
poskytnutia prvej pôžičky žila so žalobcom v partnerskom vzťahu. Uviedla, že pri oboch pôžičkách bolo
všetko dopredu dohodnuté, boli dohodnuté aj mesačné úroky, pričom sa uvedené dalo zistiť aj podľa

výšky splátok za prvé roky, výšky splátok v čase dvoch pôžičiek a tiež v čase, keď bola prvá pôžička
splatená.Svedkyňapočasvýsluchuuviedla,žesinepamätávýškuúrokov,vedelalen,žebolidohodnuté.
Nepamätala sa, či bola osobne prítomná pri dohadovaní sa o úrokoch z pôžičky č. 1 a 2, uviedla,
že dohodu o výške úroku riešili žalobca a žalovaná, neskôr však tvrdila, že bola pri dohadovaní sa o
úroku. Podľa svedkyne výšku úrokov navrhol žalobca a tá bola vždy rovnaká. Vyhodnotil, že z výpovede

svedkyne taktiež nie je preukázaná dohoda o úrokoch, najmä keď svedkyňa nejasne tvrdila okolnosti
ohľadom dohody o úrokoch medzi stranami. Pokiaľ ide o listinné dôkazy, z ktorých podľa žalovanej malo
vyplynúť, že existovala dohoda o úrokoch z pôžičiek, súd prvej inštancie zaujal názor, že z potvrdenia
nachádzajúceho sa na Zmluve o pôžičke č. 1 vyplýva, že pôžička č. 1 bola splatená dňa 9.5.2013 a
doplatok vo výške 23.000,- eur bol vložený na účet v banke. Z uvedeného súd prvej inštancie nevyvodil

dohodu o prípadných úrokoch, taktiež ani výšku prípadného úroku. Z výpisu z účtu v banke žalovanej
za obdobie od 13.10.2011 do 25.11.2013, konkrétne zo str. 6 tohto výpisu, na ktorý právny zástupca
žalovanej poukázal na pojednávaní dňa 23.7.2018, taktiež nevyvodil, že vklad na účet žalovanej dňa
25.7.2012 a dňa 24.8.2012 vo výške 2x 650,- eur (1.300,- eur) predstavoval vklad zo strany žalobcu, a to
najmä z dôvodu, že nie je identifikovaný tento vklad, resp. z výpisu nevyplýva, že vklad uskutočnil práve

žalobca, najmä keď sa na uvedenej strane výpisu z účtu nachádzajú aj ďalšie vklady v iných sumách,
pri ktorých taktiež nie je možné zistiť pôvodcu vkladu. Čo sa týka jednotlivých splátok zo strany žalobcu,
ktoré vyplývajú z listinných dôkazov predložených žalobcom - z výpisu z účtu žalobcu a z jednotlivých
potvrdení o vklade na účet v banke, z týchto dôkazov taktiež neuzavrel, že čo i len jedna splátka
predstavovala úrok z pôžičky, najmä keď medzi stranami sporu nebola vopred dohodnutá výška splátok,

a to jednak s poukazom na vyjadrenie žalovanej, podľa ktorého žalovaná chcela, aby jej žalobca splácal
vyššiu sumu, keďže ním poskytnuté peniaze jej nestačili na pokrytie jej hypotekárneho úveru, jednak
na predložené zmluvy o pôžičke spolu s dodatkom č. 1 k Zmluve o pôžičke č. 1, z ktorých vyplýva, že
žalobca bol povinný vrátiť pôžičku v celosti alebo v častiach. Nakoniec ani z čestného prehlásenia D.
E. nemal za preukázanú existenciu dohody o úrokoch medzi stranami sporu vo vzťahu k pôžičke č. 1

a k pôžičke č. 2, najmä pokiaľ ide o výšku prípadných úrokov. Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvej
inštancievyhodnotil,žežalovanáneuniesladôkaznébremenoohľadomúrokovzpôžičiekanepovažoval
za preukázanú existenciu dohody o úrokoch z pôžičiek, ani výšku prípadných úrokov, či ich splatnosť.
23. Súd prvej inštancie konštatoval, že pre uzavretie dohody o pôžičke sa nevyžaduje písomná forma,
táto zmluva môže byť uzavretá i ústne alebo konkludentným spôsobom. Za podstatnú náležitosť obsahu

takejto dohody okrem označenia zmluvných strán mal predovšetkým určenie predmetu pôžičky; z
obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu (peňazí). Zmluvu o pôžičke
právne posúdil ako reálnu zmluvu (kontrakt), keď k jej uzavretiu zákon vyžaduje aj skutočné odovzdanie
predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Dokiaľ k odovzdaniu peňazí nedôjde, medzi zmluvnými stranami
právny vzťah z pôžičky nevznikne. Uviedol, že v predmetnom spore bolo na žalobcovi, aby preukázal,

že mu žalovaná poskytla titulom dvoch zmlúv o pôžičke sumu vo výške spolu 65.000,- eur a následne,
že žalovanej vrátil vyššiu sumu, ako vyplývalo zo zmlúv o pôžičke. Mal za to, že existencia právneho
vzťahu z dvoch pôžičiek nebola medzi stranami sporná a keďže vyhodnotil procesnú obranu žalovanej
za nepreukázanú, resp. bezúspešnú, vzhľadom na vykonané dokazovanie považoval záväzok žalobcuz oboch pôžičiek za splnený. Preto plnenie poskytnuté žalobcom žalovanej nad rámec sumy 65.000,-
eur predstavujúcej pôžičku právne posúdil ako bezdôvodné obohatenie titulom plnenia bez právneho
dôvodu, ktoré bolo poskytnuté žalovanej nad rámec dvoch zmlúv o pôžičke.

24.Zapodstatubezdôvodnéhoobohateniamalzákonomstanovenúpovinnosťtoho,ktosanaúkoriného
bezdôvodne obohatí, toto obohatenie vydať tomu, na koho úkor bol predmet bezdôvodného obohatenia
získaný, keď predpokladom zodpovednosti za získané bezdôvodné obohatenie nie je protiprávne
konanie obohateného ani jeho zavinenie, ale objektívne vzniknutý stav obohatenia, ku ktorému došlo
spôsobom, ktorý právny poriadok neuznáva. Skutková podstata bezdôvodného obohatenia získaného

plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, dopadá na tie prípady, keď v okamžiku poskytnutia plnenia
existoval právny dôvod plnenia, ktorý však následne, v dôsledku ďalšej právnej skutočnosti, stratil
svoje právne účinky (odpadol). Okamžikom odpadnutia právneho dôvodu sa poskytnuté plnenie stáva
bezdôvodným obohatením. Inštitút bezdôvodného obohatenia vyjadruje podľa súdu prvej inštancie
zásadu občianskeho práva, že nikto sa nesmie bezdôvodne obohatiť na úkor iného, a pokiaľ k tomu
dôjde, je povinný takto získaný prospech vrátiť. O plnenie bez právneho dôvodu ide tam, kde právny

dôvod od samého začiatku neexistoval, ale aj vtedy, ak dodatočne odpadol.
25. Vzhľadom na vyššie uvedené, keď súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalovaná poskytla
žalobcovi sumu 65.000,- eur a žalobca jej vrátil sumu 68.360,- eur, t.j. vrátil o 3.360,- eur viac, ako bol
povinný, považoval nárok žalobcu za bezdôvodné obohatenie a žalobu za dôvodnú.
26. Keďže sa žalovaná dostala do omeškania s vydaním bezdôvodného obohatenia, súd prvej inštancie

priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 3.360,- eur od 4.2.2014 do
zaplatenia. Výšku úrokov z omeškania určil v zmysle § 517 ods. 2 OZ v spojení s § 3 ods. 1 nariadenia
vlády č. 87/1995 Z. z., t. j. z dôvodu, že k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu bola
výška úrokov z omeškania opäť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej
centrálnej banky a predstavovala sumu 5,25% ročne. Deň omeškania posúdil ako deň 4.2.2014, t.j. deň

nasledujúci po uplynutí lehoty na zaplatenie podľa výzvy žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia
zo dňa 22.1.2014.
27. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262
ods. 1 CSP v zmysle zásady úspešnosti v konaní a vzhľadom na plný úspech žalobcu v ňom.
28. Proti tomuto rozsudku podala riadne a včas prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie

žalovaná a žiadala ho zmeniť a žalobu žalobcu zamietnuť, prípadne zrušiť a vec vrátiť súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Nesúhlasila s tým, že na jej strane vzniklo bezdôvodné
obohatenie, nakoľko v čase uplatnenia nároku žalobcu evidovala voči žalobcovi nesplatenú časť Pôžičky
č. 2 v sume 8.000,- €. Podľa žalovanej pôžičky poskytnuté žalobcovi neboli bezodplatné, ako to tvrdil
žalobca,aleposkytnutézaodplatuvoformeúrokuvovýške1%zdlžnejsumymesačne.Vtejtosúvislosti

žalovaná poukázala najmä na listinné dôkazy, a to na Pôžičku č. 1, výpisy z bankového účtu, čestné
prehlásenie pani D. E., zmluvu o bezúčelovom splátkovom úvere zo dňa 03.11.2011 uzatvorenú medzi
ňouaK.B.,T..Q..atiežnavýpoveďsvedkyne-Q.X..Malazato,žesúdprvejinštanciedospelnazáklade
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď podľa nej z vykonaného dokazovania
nepochybne vyplýva, že bola dohodnutá odplata za poskytnutie pôžičiek. Už zo samotnej Zmluvy o

pôžičke č. 1 považovala za zrejmé, že táto bola vyporiadaná dňa 09.05.2013 doplatením sumy 23.000,-
€. Z textácie pripojenej na Zmluve o pôžičke č. 1, a to: „Pôžička bola vyplatená dňom 9.5.2013 - doplatok
23.000 € bol daný na č.ú. XXXXXXXXXX/XXXX“ mala za nepochybné, že účastníci právneho úkonu mali
záujem vyporiadať nároky zo Zmluvy o pôžičke č. 1. Význam slova „doplatok“ znamená podľa nej sumu
na doplatenie - doplatok pri vyúčtovaní - v danom prípade pôžičky. Ak by mali záujem z uvedenej sumy

započítať časť na Pôžičku č. 2, považovala by za logické, aby takáto skutočnosť bola uvedená aj na
Zmluve č. 2. Skutočnosť, že platbou 23.000 € bola vyporiadaná Pôžička č. 1 potvrdila aj pani D. E., ktorá
bola pri danom úkone prítomná. Menovaná zároveň potvrdila, že bola dohodnutá odplata za poskytnutie
pôžičky vo forme úroku. V kontexte s ďalšími listinnými dôkazmi je podľa nej jej výpoveď o dohodnutých
úrokoch z pôžičiek a ich výške presvedčivá, hoci sa v jednej z výpovedí pomýlila pri prepočte mesačného

a ročného úroku, keď nesprávne uviedla výšku ročného úroku 10 % a svoju výpoveď na rozdiel od
žalobcu nemenila.
29. Žalovaná zdôraznila, že pred poskytnutím pôžičiek žalobcovi žalobcu nepoznala, preto nemala
dôvod poskytnúť žalobcovi bezúročnú pôžičku, navyše mala s poskytnutím pôžičiek spojené výdavky,
jednakpoplatokzapredčasnézrušenieviazanéhoúčtuatiežúroky,keďžesisamananaliehaniežalobcu

za účelom poskytnutia pôžičky žalobcovi vzala úver. Označila za nepravdivé tvrdenia žalobcu, že zmluvy
o pôžičke uzavrel na žiadosť žalovanej a bezúročne. Tvrdenie, že žalobca pomáhal jej dcére a požičiaval
im autá poprela ako dôvod poskytnutia pôžičky. Mala za to, že žalobca toto svoje tvrdenie nepodložil
žiadnymi konkrétnymi skutočnosťami. Ďalej žalobca na podporu svojich tvrdení uvádzal, že si moholkúpiť auto cez leasingovú spoločnosť a mať úroky vo výške 3-4 %. Podotkla, že v konaní preukázala,
že úver, ktorý si zobrala bol úročený úrokom vo výške 5,25 % ročne. Tento úver bol zabezpečený
nehnuteľnosťou a teda nepovažovala za možné, aby žalobca získal leasing na motorové vozidlo s

úrokom 3-4% ročne. Žalobca si podľa nej odporuje aj v tvrdení, že nevedel o tom, že si žalovaná kvôli
nemu brala hypotekárny úver, resp. že mal zato, že si žalovaná brala úver z dôvodu podnikania. Žalobca
na jednej strane potvrdil, že o jej úvere vedomosť mal, na druhej strane považovala za zrejmé, že začala
podnikať v roku 2013, kedy založila obchodnú spoločnosť TAS Slovakia, s.r.o. V tomto čase žiadala
od žalobcu vrátenie oboch pôžičiek. Vyjadrila názor, súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil otázku

úrokov. Uviedla, že zmluva o pôžičke je reálnym kontraktom a je zmluvou neformálnou a zmluva vzniká
dňom odovzdania predmetu pôžičky. Zmluvy o pôžičke, ktoré boli súdu prvej inštancie predložené, tento
zmluvný vzťah len potvrdzujú a písomne zachytávajú náležitosti zmluvy, ako istina a splatnosť. Otázku
úročenia písomné potvrdenia - zmluvy neriešia, ale v zmluve ani nie je uvedené, že pôžička je bezúročná
a teda bezodplatná. Vyslovila, že súd prvej inštancie nezákonne celé dôkazné bremeno preniesol na jej
stranu. Mala za to, že súd prvej inštancie celý vzťah poňal až neuveriteľne jednoducho a uspokojil sa

s tým, že žalobca, osoba skúsená v požičiavaní si peňazí, si nevie zrátať, koľko vlastne na dlh uhradil.
Súd prvej inštancie podľa nej bez výhrad uveril aj tomu, že osoba zbehlá v požičiavaní si peňazí, uhradí
časť jednej a časť inej pôžičky jednou sumou - jednou platbou, keď tieto tvrdenia žalobcu súd prvej
inštancie nijako logicky nezdôvodnil, len im jednoducho uveril a prebral bez akéhokoľvek odôvodnenia.
Súdu prvej inštancie vytkla, že opomenul, že dohodnutie úrokov bolo jednoznačne potvrdené nielen

výpoveďou žalovanej, ale aj výpoveďou jej dcéry, Q. X. a čestným prehlásením pani D. E.. Ďalej úroky
potvrdzovali aj úhrady žalobcu a doplatok prvej pôžičky. Súd prvej inštancie podľa nej nesprávne tiež
nezohľadnil úverovú zmluvu, ktorou preukázala nadobudnutie finančných prostriedkov, ktoré žalobcovi
požičala a logicky, ktorých úhradu požadovala. Pokiaľ mal súd prvej inštancie pochybnosti o konkrétnej
výške úroku, mal zvoliť výšku najnižšiu z tvrdených výšok, teda 10 % a nie úroky vôbec nezohľadniť.

Tiež vytkla súdu prvej inštancie, že sa nevysporiadal so skutočnosťou, že až pod tlakom žalobcu nebola
v písomnom vyhotovení informácia o výške úrokoch uvedená, keď aj žalobca vo výpovedi priznal, že
najprv mu žalovaná predložila iné vyhotovenie zmluvy, v ktorom boli úroky uvedené. Až po žalobcovom
naliehaní, že úroky v písomnom vyhotovení uvedené nebudú, sa obsah zmenil. Žalobca jej ústupok v
písomnom vyhotovení dosiahol ľsťou a nátlakom. Navyše nepredpokladala, že človek žijúci s jej dcérou

ju bude chcieť v budúcnosti podviesť. Zdôraznila, že zmluva bola uzavretá ústne, úroky boli dohodnuté
a ani to, že v písomnom vyhotovení nie sú uvedené, nepovažovala za rozhodujúce. Namietala, že súd
prvej inštancie sa vôbec nevysporiadal s poznámkou uvedenou na písomnej Zmluve o pôžičke č. 1, ktorá
hovorí o vyplatení tejto pôžičky a stotožnil sa len s tvrdením žalobcu, ktorý sčítal istiny z dvoch rôznych
pôžičiek s rôznym dátumom vzniku a s rôznou dobou splatnosti, od ktorej následne odčítal uhradené

platby. Súd prvej inštancie prebral nelogickú argumentáciu žalobcu bez toho, aby tento postup nejako
odôvodnil, keď vôbec neodôvodnil, na základe akých skutočností uveril žalobcovi, že ako podnikateľ,
ktorý opakovane vystupoval v postavení dlžníka, si neráta jednotlivé splátky pôžičiek, platí ich ako
ho napadne a preplatí o sumu 3.360,- € a navyše až časom zistí, že sumu označenú ako doplatok
Pôžičky č. 1, vlastne treba s časti použiť na Pôžičku č. 2. Považovala za uveriteľnejšie, že nepretržite

nesledovala splácanie prvej pôžičky, nakoľko peniaze v tom čase mala k dispozícii z vlastných zdrojov a
pokiaľ jej prichádzali platby od žalobcu, bola pokojná. Navyše síce oneskorene, ale túto pôžičku žalobca
splatil. Pri druhej pôžičke však bola nútená platiť banke úver, ktorý si na nátlak žalobcu vzala, keďže v
tom čase jemu banka úver neposkytla (za požičané peniaze žalobca nakupoval v zahraničí motorové
vozidlá a privážal ich na Slovensko), preto platby kontrolovala a požadovala platbu minimálne vo výške

splátky úveru. Pokiaľ aj výška úrokov bola sporná, čo tvrdí súd prvej inštancie, práve túto poznámku
na Zmluve o pôžičke č. 1 o doplatku tejto pôžičky vo výške 23.000,- € možno podľa nej pokladať práve
za dohodu o urovnaní, ktorou si účastníci tohto právneho úkonu vyporiadali práva „sporné a pochybné“
teda vyporiadali si výšku doplatku na Pôžičku č. 1. Potvrdzuje to aj čestné prehlásenie D. E.. Súd prvej
inštancie navyše opomenul, že Pôžička č. 1 bola splatná najneskôr dňa 20.06.2012, dlžník ju vyplatil

až dňa 09.05.2013, za dané obdobie jej preto vznikol nárok na úroky z omeškania, preto „preplatok“
žalobcu súd prvej inštancie mohol posúdiť ako úrok z omeškania. Tento úrok bol dohodnutý individuálne
a preto bol doplatok stanovený v danej výške. Zdôraznila, že poznámka na Zmluve o pôžičke č. 1 je
jednoznačná. Ide o doplatok, ktorý účastníci zmluvy spolu v čase splatenia tejto pôžičky pred svedkami
vyrátali a odsúhlasili. Poukázala na to, že súd prvej inštancie sa vôbec nevysporiadal so skutočnosťou,

prečo by si žalovaná brala v banke úročený úver a poskytovala žalobcovi pôžičku bezodplatne. To, že
peniaze z úveru boli poskytnuté žalobcovi, dokladá časová súvislosť, keď úverovú zmluvu s bankou
podpísala dňa 03.11.2011 a peniaze previedla žalobcovi dňa 09.11.2011. Za úver riadne platila úroky.
Bolobytedapreňustratovéposkytovaťzadanýchokolnostíbezúročnúpôžičkukomukoľvek.Zdôraznila,že hrubý nepomer v plnení dlžníka a veriteľa sa považuje za rozpor s dobrými mravmi. Hodnoteniu
súladu s dobrými mravmi podlieha teda aj dolná hranica úrokov. V prípade ak by boli pôžičky bezúročné,
žalobca ako dlžník by získal viac ako jej dal ako veriteľovi, a to najmä s prihliadnutím na okolnosti, za

ktorých bola poskytnutá pôžička č. 2. pričom bola neskúseným veriteľom a žalobca bol už zabehnutým
dlžníkom.
30. Pripomenula, že všeobecný súd by nemal byť vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení
nekoherentný t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný
záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, aby premisy zvolené v rozhodnutí,

rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú)
verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. V prípade, keď
sú právne závery v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami, alebo z nich v žiadnej
možnej interpretácii súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba také rozhodnutie považovať za rozporné s
čl.46ods.1ÚstavySR,čičl.6Dohovoruoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôd(nálezuÚstavného
súdu Slovenskej republiky č. I. ÚS 243/07). Žalovaná v súvislosti s konaním pred súdom prvej inštancie

namietla porušenie jej práva na spravodlivý proces. Napadnuté rozhodnutie označila za arbitrárne
najmä pre nesúlad právnych záverov s vykonaným dokazovaním. Hodnotenie dôkazov bolo podľa nej
vykonané bez akceptovateľného racionálneho základu tak, že z dôkazov nevyplývajú prijaté skutkové
základy. Mala za to, že v konaní došlo k porušeniu zásady rovnosti zbraní vo vzťahu k hodnoteniu
výpovedí účastníkov konania, keď na jednej strane súd prvej inštancie bez výhrad akceptoval skutkové

tvrdenia žalobcu, avšak vo vzťahu k jej skutkovým tvrdeniam sa staval negatívne.
31. Žalobca vo svojej odvolacej replike realizovanej prostredníctvom svojho právneho zástupcu
písomným podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 13.12.2018 žiadal žalovanou napadnutý
rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Odvolanie žalovanej označil za nejasné, nekonzistentné,
neprehľadnéazmätočné.Napadnutýrozsudokmalzapresvedčivý,jehozáveryzaprijateľné,racionálne,

presvedčivé a spravodlivé, súd prvej inštancie podľa neho nepochybil ani hmotnoprávne a ani pri
procesnom vedení predmetného konania, keď len neuveril rozporným tvrdeniam žalovanej. Pre ňu
nepriaznivé rozhodnutie nepovažoval za porušenie rovnosti zbraní. Vyjadril názor, že žiadnej zo strán
sporu nebolo znemožnené uplatňovanie procesných práv, súd prvej inštancie vykonal podľa neho
rozsiahle dokazovanie počas viacerých pojednávaní. Súd prvej inštancie podľa neho vykonal všetky

dôkazy navrhnuté žalovanou okrem výsluchu svedkyne, ktorú žalovaná označila nedostatočne. Tiež mal
za to, že súd prvej inštancie na danú vec aplikoval všetky relevantné právne normy a všetky ich aj v
odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní nedospel k
tvrdeniu žalovanej, že medzi stranami sporu došlo k uzavretiu dohody o odplate za pôžičku. Zopakoval
všetky svoje tvrdenia použité v rámci konania pred súdom prvej inštancie v tomto smere. Tvrdenie

žalovanejonezapočítanísumy23.000euruhradenejdňa09.05.2013napôžičkuč.2označilzarozporné
s ich dohodou a uvedené tvrdenie žalovaná podľa neho nepreukázala. Naopak mal za logické, ak ku dňu
08.05.2013 poskytol žalovanej plnenie vo výške 21.190 eur, na zaplatenie pôžičky č. 1 bolo potrebné
uhradeniesumy13.810eur,pretozosumy23.000eurprislúchasumavovýške9.190eurnapôžičkuč.2.
Podľa jeho názoru kvitanciou na pôžičke č. 1 je potvrdené jeho tvrdenie. Rozpornosť skutkových tvrdení

mala odstrániť výpoveď pani E., ktorej výsluch však žalovaná nenavrhla. Vyjadril názor, že odôvodnenie
napadnutého rozsudku spĺňa všetky zákonné požiadavky. Pripomenul, že podľa výsledkov vykonaného
dokazovania bol vo vzťahu s dcéru žalovanej, čo označil za možný dôvod poskytnutia bezúročnej
pôžičky, pričom však vnútornú pohnútku žalovanej mal za irelevantnú. Tiež tvrdil, že žalovaná si vzala
úver čiastočne zabezpečený nehnuteľnosťou kvôli svojmu podnikaniu na reštauráciu, avšak peniaze

nepotrebovala ihneď, preto mu ich požičala. Uviedol, že mal možnosť pôžičky od iných subjektov za
úroky, avšak práve z dôvodu návrhu žalovanej požičať mu peniaze bezúročne uzavrel zmluvu o pôžičke
práve s ňou. Tiež zdôraznil, že pohľadávky z pôžičky č. X. X. boli zabezpečené záložným právom, keď
predmetom zálohu bolo osobné motorové vozidlo zn. Š.A. H., K. T. Q., V.: K., pričom žalovaná podľa
neho záloh doposiaľ nevrátila. Tiež mal za to, že sa súd prvej inštancie dôsledne vysporiadal s teóriou

unesenia dôkazného bremena stranami sporu. Nestotožnil sa s tvrdením žalovanej, že je zabehnutým
skúseným dlžníkom. Nesúhlasil s tvrdeniami žalovanej o dohodnutom úroku, namietal všetky tvrdenia
žalovanej o nátlaku a ľsti voči jej osobe a taktiež aj skutočnosť uvádzanú až v jej odvolaní, že zmluva s
úrokmi bola pôvodne na žltom papieri. Mal za to, že žalovaná v rámci odvolania tvrdí nový skutkový stav,
ktorý počas konania pred súdom prvej inštancie nepredniesla. V čase vyplatenia pôžičky č. 1 a čiastočne

pôžičky č. 2 neboli medzi stranami sporu žiadne sporné práva alebo skutočnosti. Do pozornosti dal
zásadu, že „práva patria bdelým“, teda tým, ktorí a aktívne starajú o svoje práva a zaujímajú sa o ich
ochranu, pričom žalovaná počas prvoinštančného konania trvajúceho 5 rokov neuplatnila vzájomnou
žalobou ani úroky z meškania a ani vrátenie sumy 8.000 eur, ktoré jej má údajne dlhovať. V rozporeso zásadou kontradiktórnosti konania sa snaží preniesť vinu za svoj neúspech v konaní na súd prvej
inštancie, keď však s tvrdením o dohodnutých úrokoch prišla až po uplynutí 4 rokov od začiatku súdneho
konania napriek jej zastúpeniu advokátom.

32. Žalovaná vo svoje odvolacej replike realizovanej prostredníctvom svojho právneho zástupcu
písomným podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 14.02.2019 zotrvala na všetkých svojich
odvolacích námietkach. Mala za nepochybne preukázané, že poskytnuté pôžičky neboli bezodplatné
a že žalobca jej dohodnutý úrok aj mesačne platil, čo podľa nej vyplynulo z jej výsluchu, z výsluchu
svedkyne Q. X. a z čestného prehlásenia pani E.. Podľa nej žalobcom platené mesačné platby

predstavovalo 1% z istiny. Ak sa dohodli na vyplatení doplatku vo výške 23.000 eur, nemožno pojem
„doplatok“ vykladať tak, že jeho časť má byť použitá na inú pôžičku. Tiež mala za preukázané, že na
poskytnutie pôžičky si vzala úver, v rámci ktorého platila úroky, preto jej tvrdenie o dohode o úrokoch so
žalobcom označila za logické. Namietala pravdivosť tvrdenia žalobcu o záložnom práve s predmetom
zálohu osobné motorové vozidlo zn. Š. H.. Záver súdu prvej inštancie o tom, že nepreukázala dohodu
o úrokoch so žalobcom, mala za arbitrárny. Nevyužitie jej práva na vrátenie sumy 8.000 eur od žalobcu

nemôže byť použité v jej neprospech, pričom už v odpore proti platobnému rozkazu uviedla, že druhá
pôžička nebola uhradená v celosti. V závere poukázala na súdnu judikatúru týkajúcu sa práva na
spravodlivý súdny proces.
33. Ďalšie podania strany sporu v rámci odvolacieho konania nepodali.
34. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec podľa § 379 CSP, § 380 ods.

1 CSP a § 381 CSP bez pojednávania s poukazom na ust. § 385 ods. 1 CSP a postupom podľa § 219
ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP. Dospel k záveru, že odvolanie žalovanej proti rozsudku súdu prvej
inštancieniejedôvodné.Súdprvejinštanciezistilpreúčelyrozhodnutiavoveciskutkovýstavdostatočne
z hľadiska skutočností potrebných pre právne posúdenie unesenia dôkazného bremena stranami sporu
osvojichtvrdeniach,výsledkyvykonanéhodokazovaniavdanejvecisprávnezhodnotilanavecaplikoval

zodpovedajúce práve normy, ktoré aj správne vyložil. Svoje skutkové a právne závery v napadnutom
rozhodnutí aj dostatočne odôvodnil (§ 220 ods. 2 CSP). Odôvodnenie napadnutého rozsudku považuje
odvolací súd za dostatočné a stotožňuje sa s ním (§ 387 ods. 22 CSP). V odvolaní uvádzané argumenty
nie sú spôsobilé privodiť iný než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver o dôvodnosti nároku
žalobcu proti žalovanej na vydanie bezdôvodného obohatenia.

35. Podľa ust. § 191 ods. 1 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a
všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti., pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania
najavo, keď v zmysle ods. 2 tohto ustanovenia vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť
spochybnená, ak zákon neustanovuje inak.
36. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska

ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Hodnotenie dôkazov môže robiť len súd, ktorý ich
vykonal. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti
či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je
vecou vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Medzi skutočnosťami, ktoré
boli tvrdené a boli predmetom dokazovania, sudca rozlišuje tie, ktoré sú pre spor rozhodné. Zákon

nepredpisujepravidlá,zktorýchbymalovychádzaťhodnoteniejednotlivýchdôkazovaichhodnotenievo
vzájomnej súvislosti. Hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú čiastkové
i komplexné závery sudcu o výsledkoch vykonaného dokazovania.
37. Základom hodnotiaceho princípu súdu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá
logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných logických zásad. Vierohodnosť

určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu
pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s
poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. Získané poznatky potom porovná s
poznatkamizískanýmihodnotenímostatnýchdôkazovauváži,doakejmierysútietopoznatkysúladnéči
protichodné, vzájomne sa doplňujúce a pod. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov

je záver o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery
účastník splnil svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenie. Také hodnotenie dôkazov, ktoré vyznie v
záver, že pravdivosť skutkových tvrdení nemožno potvrdiť ani vylúčiť, povedie k tomu, že rozhodnutie
súdu vyznie nepriaznivo pre účastníka, ktorého pravdivosť tvrdení mala byť preukázaná.
38. Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že nesprávnosť tohto hodnotenia možno vyčítať,

len ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia. Nemožno potom ani
polemizovať so skutkovými závermi súdu a namietať, čomu uveril a čomu nie, že niektorý dôkaz nemal
za pre skutkový stav dôležitý alebo naopak (6MCdo 1/2010).39. Vychádzajúc z vyššie uvedených zásad týkajúcich sa voľného hodnotenia dôkazov súdom možno
podľa odvolacieho súdu nepochybne uzavrieť, že súd prvej inštancie hodnotil vykonané dokazovanie
logicky a teda zákonu zodpovedajúcim spôsobom a správne posúdil otázku unesenia dôkazného

bremena oboma stranami sporu v konaní. Z vykonaných dôkazov jednoznačne a logicky vyplýva nárok
žalobcu proti žalovanej na vydanie bezdôvodného obohatenia, keď žalobca v konaní preukázal, že
zaplatil žalovanej sumu vyššiu než bol v zmysle uzatvorených zmlúv o pôžičke s ňou povinný. V
tomto smere žalobca dôkazné bremeno uniesol listinnými dôkazmi doloženými k žalobe. Odvolací súd
poukazuje na prejednaciu zásadu ovládajúcu civilné sporové konanie, ktorá spočíva v tom, že tvrdenie

skutočností a navrhovanie dôkazov k nim je zásadne vecou strán sporu. Iniciatíva pri zhromažďovaní
dôkazov teda leží zásadne na nich a ukladá im povinnosť označiť dôkazy k preukázaniu tvrdenia. Strana
sporu mátedapovinnosťtvrdeniaapovinnosťuneseniadôkaznéhobremena.Ksplneniutejtopovinnosti
je zaviazaná každá strana sporu, pričom rozsah a konkrétnu podobu dôkazného bremena určuje
hmotnoprávna norma, ktorá má byť na daný spor aplikovaná. Dôkazné bremeno ohľadom všetkých
tvrdení, ktorými odôvodňuje svoj nárok, má žalobca, avšak dôkaznú povinnosť má i žalovaný, pokaľ

ide o tvrdenia opačného obsahu a významu a jeho dôkazná povinnosť sa odvíja od úrovne splnenia
dôkaznej povinnosti žalobcom.
40. Pokiaľ teda žalobca uniesol dôkazné bremeno o svojom v žalobe uvádzanom tvrdení, že žalovanej
zaplatil sumu vyššiu oproti záväzku vyplývajúcemu mu z písomne uzatvorených zmlúv o pôžičke so
žalovanou, keď žalovaná ani zaplatenie vyššej než požičanej sumy žalobcom nerozporovala a táto

skutočnosť je preukázaná listinnými dôkazmi doloženými k žalobe, a žalovaná tvrdila, že tomu tak bolo
z dôvodu vzájomne uzatvorenej ústnej dohody o povinnosti žalovaného zaplatiť z požičanej sumy úroky,
v zmysle vyššie uvedenej prejednacej zásady bola povinná toto svoje tvrdenie preukázať. Je potrebné
pripomenúť, že posudzovaný právny vzťah medzi stranami sporu nie je vzťahom spotrebiteľským s
ochranou spotrebiteľa ako slabšej strany sporu, keďže ani jeden z jeho účastníkov nevystupoval v tomto

vzťahu ako dodávateľ v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Pre dané sporové konanie okrem zásady
prejednacej platí aj zásada kontradiktórnosti, ktorej podstatou a podstatou s ňou súvisiacej „rovnosti
zbraní“ je, aby všetky strany sporu mali reálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť argumenty
a reagovať na protiargumenty protistrany (nález ÚS SR z 07.06.2016 sp. zn. III. ÚS 32/2015). Zároveň
zmyslom a účelom princípu kontradiktórnosti je, aby strana mala možnosť vyvrátiť konkrétne vyjadrenie,

ale na druhej strane je potrebné konštatovať, že úlohou súdu je posúdiť a odôvodniť rozumnú hranicu
konfrontácie a ukončenie cirkulácie procesných podaní (teda procesných možností - pozn. odvolacieho
súdu) v určitom bode (uznesenie ÚS SR z 23.05.2019 sp. zn. II. ÚS 83/2019).
41. Súd prvej inštancie uvedenú úlohu správne splnil, keď uzavrel, že žalovaná dôkazné bremeno
o svojom tvrdení, že so žalobcom uzatvorila ústnu dohodu o jeho povinnosti zaplatiť jej z požičanej

istiny úroky v žalovanej výške neuniesla napriek realizácie všetkých jej procesných práv v tomto smere.
V podanom odpore proti súdom prvej inštancie vydanému platobnému rozkazu vo veci v rámci jeho
vecného odôvodnenia uvedený prostriedok procesnej obrany neuviedla. V odpore proti platobnému
rozkazu právne zastúpená advokátom argumentovala, že zo zmluvy o pôžičke č. 1 uzatvorenej dňa
16.11.2010 vyplýva, že dňa 09.05.2013 jej žalobca poukázal sumu 23.000 eur ako doplatok pôžičky, čím

si zmluvné strany potvrdili splnenie záväzku vyplatením jej zostávajúcej časti a namietala pravdivosť
tvrdenia uvádzaného v žalobe, že by časť tejto zaplatenej sumy mala byť započítaná na pôžičku č.
2. V odpore proti platobnému rozkazu tvrdila, že žalobca jej nevrátil časť pôžičky č. 2 vo výške 8.000
eur. V rámci odporu proti súdom prvej inštancie vydanému platobnému rozkazu teda ako prostriedok
procesnej obrany nezvolila tvrdenie, že by suma 23.000 eur mala predstavovať zaplatenie zmluvných

úrokov z pôžičky č. 1 dohodnutých so žalobcom ústne. Uvedené tvrdenie ako prostriedok procesnej
obrany zvolila až omnoho neskôr počas viacročného súdneho konania. Dohoda strán sporu o zmluvných
úrokoch nevyplýva ani z textu písomne uzatvorených zmlúv o pôžičke č. 1 a č. 2 a nevyplýva ani z textu
uvedeného pod znením zmluvy č. 1, kde je uvedené, že „pôžička bola vyplatená dňom 09.05.2013, keď
doplatokvovýške23.000eurboladanýnaúčetč.XXXXXXXXXX/XXXX“.Zcitácietohtotextunevyplýva,

že by titulom sumy doplatku 23.000 eur mal byť ústne dohodnutý zmluvný úrok. Toto skutkové tvrdenie
sa snažila žalovaná preukázať svedeckou výpoveďou svojej dcéry, pričom však je potrebné prihiadnuť
na príbuzenský vzťah žalovanej a svedkyne, ktorá sa na bližšie skutočnosti ohľadom presnej dohody
stránsporuozmluvnomúrokuajehovýškenepamätala,nepamätalasaaninato,čibolapridohodestrán
sporu ohľadom zmluvných úrokov prítomná. Taktiež žalovaná navrhla výsluch svedkyne Veroniky, ktorú

bližšie neidentifikovala, preto dokazovanie výsluchom tejto svedkyne vykonané nemohlo byť. Zaviazala
sa zabezpečiť na pojednávaní účasť navrhnutého svedka K. Č., ktorý sa však nedostavil z dôvodu
dlhodobého pobytu v zahraničí a jeho výsluch vykonaný nebol. Skutkové tvrdenie ohľadom dohody strán
sporu o zmluvných úrokoch žalovaná preukazovala aj listinným dôkazom - čestným prehlásením paniD. E., ktoré je však z roku 2018 a uvádza sa v ňom, že vyplatením sumy 23.000 eur bola pôžička č. 1
v celom rozsahu vrátane úrokov splatená. Z uvedeného čestného prehlásenia pochádzajúceho z roku
2018 (zmluva o pôžičke bola uzatvorená v roku 2010 a doplatok vo výške 23.000 eur vyplatený v roku

2013) však nevyplýva preukázanie existencie právne perfektného právneho úkonu, obsahom ktorého
by bola dohoda strán sporu o zmluvných úrokoch z pôžičky č. 1 a o ich výške, keď odvolací súd zhodne
so súdom prvej inštancie prihliadol i k tomu, že samotná žalovaná sa k výške údajne dohodnutých
zmluvných úrokov počas prvoinštančného konania vyjadrovala rozlišne. Výsluch pani D. E. napriek
prejednacej zásade civilného sporového konania žalovaná nenavrhla.

42. Vychádzajúc z vyššie uvedeného i zohľadniac princíp voľného hodnotenia dôkazov podľa ust. §
191 ods. 1 CSP, podľa ktorého je povinnosťou konajúceho súdu vziať do úvahy všetko, čo vyšlo počas
konania najavo, je potrebné jednoznačne uzavrieť, že žalovaná svoje tvrdenie o ústne uzatvorenej
dohode o povinnosti žalovaného zaplatiť jej z požičanej istiny úroky nepreukázala a žalobu žalobcu o
vydanie bezdôvodného obohatenia spočívajúceho v zaplatení vyššej než požičanej sumy žalovanej
v žalobcom uplatnenej výške vyhodnotiť ako dôvodnú. Odvolací súd zaujal názor, že žalovanej boli

procesným postupom súdu prvej inštancie umožnené všetky jej procesné práva za účelom dosiahnutia
úspechu vo veci pre prípad preukázania svojich skutkových tvrdení zvolených ako prostriedok jej
procesnej obrany. Jej právo na spravodlivý súdny proces bolo vedením konania súdu prvej inštancie
plne zachované, a to i zvoleným procesným postupom a aj spôsobom odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia, ktoré zodpovedá ust. § 220 ods. 2 CSP, keď obsahuje stručné a výstižné vyjadrenia

strán sporu, zistený skutkový stav a aj dostatočné právne posúdenie, t. j. citáciu aplikovaných
právnych noriem, ich výklad a spôsob použitia. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je dostatočne
zrozumiteľné pre odbornú i laickú verejnosť i pre odvolací súd, keď súd prvej inštancie rozhodnutie
vo veci správne založil na posúdení unesenia a neunesenia dôkazného bremena o svojich tvrdeniach
stranami sporu.

43. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd vyhodnotil odvolacie námietky žalovanej za nedôvodné
a rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
44. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle zásady úspešnosti v
konaní podľa ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 378 ods. 1 CSP vzhľadom na plný úspech žalobcu
v odvolacom konaní.

45. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia opravného
uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
( dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha ( dovolací návrh) ( § 428 CSP).