Rozsudok – Opravné prostriedky proti… ,
Zrušené Judgement was issued on Thursday, August 4, 2021

Referenced legislation in the judgement

Judgement

---

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Sa/17/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8019200593
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 08. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboslava Mruškovičová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2021:8019200593.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove, sudkyňou JUDr. Ľuboslavou Mruškovičovou, v právnej veci žalobcov 1) Bc. Q.
P., 2) O. P., obaja bytom A., P. B. XXXX, zastúpených JUDr. Vlastou Pastorkovou, advokátkou so sídlom
v Snine, Strojárska 3998, proti žalovanej Sociálnej poisťovni, ústredie, ul. 29. augusta č. 8, Bratislava,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovanej zo dňa 08. júla 2019 číslo: XXXXX-X/XXXX-BA, zo
dňa 08. júla 2019 číslo: XXXXX-X/XXXX-BA v spojení s rozhodnutiami Sociálnej poisťovne, pobočky
Humenné, zo dňa 11. apríla 2019 číslo: XXXX/XXXX-HE-DvN, zo dňa 11. apríla 2019 číslo: XXXX/XXXX-
HE-DvN, na základe správnych žalôb takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozhodnutia žalovanej zo dňa 08. júla 2019 číslo: XXXXX-X/XXXX/BA, zo dňa 08. júla 2019
číslo: XXXXX-X/XXXX/BA v spojení s rozhodnutiami Sociálnej poisťovne, pobočky Humenné zo dňa 11.
apríla 2019 číslo: XXXX/XXXX/HE-DvN, zo dňa 11. apríla 2019 č.: XXXX/XXXX-HE-DvN a v r a c
i a veci žalovanej na ďalšie konanie.

P r i z n á v a žalobcom v 1. a 2. rade voči žalovanej právo na úplnú náhradu trov konania s tým, že o
ich výške rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

I.

1. Žalobou zo dňa 04.09.2019 sa žalobkyňa v 1) rade domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia
žalovanej zo dňa 08.07.2019 č. XXXXX-X/XXXX-BA v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne,
pobočka Humenné zo dňa 11.04.2019 č. XXXX/XXXX-HE-DvN. Vec je vedená na Krajskom súde v
Prešove pod sp. zn. 5Sa/17/2019.

2. Žalobou zo dňa 04.09.2019 sa žalobca v 2) rade domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia
žalovanej zo dňa 08.07.2019 č. XXXXX-X/XXXX-BA v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne,
pobočka Humenné zo dňa 11.04.2019 č. XXXX/XXXX-HE-DvN. Konanie je vedené na Krajskom súdu
v Prešove pod sp. zn. 5Sa/18/2019.

3. Na pojednávaní konanom dňa 05.08.2021 správny súd spojil veci vedené na Krajskom súde v Prešove
pod sp. zn. 5Sa/17/2019 a 5Sa/18/2019 podľa § 65 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho
poriadku ( ďalej len SSP ) na spoločné konanie, ďalej vedené pod sp. zn. 5Sa/17/2019.

II.

4. Preskúmavanými rozhodnutiami zo dňa 08.07.2019 rozhodla žalovaná ako príslušný odvolací orgán
o odvolaniach žalobcov v 1) a 2) rade proti rozhodnutiam Sociálnej poisťovne, pobočky Humenné zo
dňa 11.04.2019 č. XXXX/XXXX-HE-DvN ( vo vzťahu k žalobkyni v 1) rade ) a č. XXXX/XXXX-HE-DvN
( vo vzťahu k žalobcovi v 2) rade ) tak, že odvolania zamietla a rozhodnutia správnych orgánov podľa §
218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení potvrdila.

5. V odôvodneniach obidvoch rozhodnutí žalovaná citovala § 218 ods. 1, 2 zákona č. 461/2003 Z.z.
o sociálnom poistení ( ďalej len zákona ) a uviedla, že Sociálna poisťovňa, pobočka Humenné dňa
11.04.2019, ako orgán príslušný na rozhodovanie podľa § 178 ods. 1 písm. a) piateho bodu zákona,
vydala rozhodnutia, na základe ktorých podľa § 104 ods. 1 zákona a podľa čl. 61 Nariadenia ( ES )
Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia rozhodla,
že žalobcovia v 1) a 2) rade nemajú nárok na dávku v nezamestnanosti.

6. Proti rozhodnutiam podali včas odvolania žalobcovia v 1) a 2) rade s tým, že žalovaná v rozhodnutiach
odvolacie námietky konkretizovala.

7. Ďalej v žalovaná v napadnutých rozhodnutiach uviedla, že v zmysle § 104 ods. 1 zákona poistenec
má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie
uchádzačov o zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky.

8. Podľa § 104 ods. 6 zákona rok poistenia v nezamestnanosti je 365 dní poistenia v nezamestnanosti.

9. Podľa čl. 61 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii
systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie“) príslušná inštitúcia členského
štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie
nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti,
v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti
dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa
právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky
dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté
podľa právnych predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali
za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.

10. zmysle čl. 61 ods. 2 základného nariadenia s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5 písm.
a) sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v
súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky:
- doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia,
- doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo
- doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej
činnosti.

11. V zmysle čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia nezamestnaná osoba uvedená v prvej vete
odseku 2 (úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo
samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydlisko v členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá
má naďalej bydlisko v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu) poberá dávky v súlade s právnymi
predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej
poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje
inštitúcia miesta bydliska.

12. Podľa čl. 1 písm. j) základného nariadenia „bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva.

13. Podľa čl. 11 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009, ktorým sa stanovuje
postup vykonávania základného nariadenia (ďalej len „vykonávacie nariadenie“) sa určuje centrum
záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich
s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať:
a)dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov;
b)situáciu dotknutej osoby vrátane:

i)povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto
činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy;
ii)jej rodinného stavu a rodinných väzieb;
iii)vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti;
iv)v prípade študentov zdroj ich príjmov;
v)jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná;
vi)členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.

14. Podľa Oznámení Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Humenné, číslo: I zo dňa 2. októbra 2018
( vo vzťahu k žalobkyni v 1) rade ) a číslo: I zo dňa 2. októbra 2018 ( vo vzťahu k žalobcovi v 2) rade )
žalobcovia boli zaradení do evidencie uchádzačov o zamestnanie dňom 28. septembra 2018. Žiadosť o
dávku v nezamestnanosti si uplatnili v Sociálnej poisťovni, pobočka Humenné, dňa 20. februára 2019.

15. V období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t. j.
od 28. septembra 2014 do 27. septembra 2018, nepreukázali žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti,
ktorú by im bolo možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti. V zmysle
§ 104 ods. 1 zákona na vznik nároku na dávku v nezamestnanosti sa vyžaduje doba poistenia v
nezamestnanosti najmenej 730 dní v období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie
uchádzačov o zamestnanie.

16. Podľa spisového materiálu pracovala navrhovateľka aj navrhovateľ v posudzovanom období na
území iného členského štátu Európskej únie - Veľkej Británie. V tejto súvislosti uvádzame, že na
preukázanie dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých v rámci členského štátu Európskej únie je
potrebné príslušnej pobočke Sociálnej poisťovne predložiť formulár osvedčujúci obdobia, počas ktorých
bola dotknutá osoba poistená v nezamestnanosti na území členského štátu Európskej únie. potvrdený
príslušnou zahraničnou inštitúciou.

17. V zmysle formuláru U1 (bod 2.1.1), zo dňa 1. februára 2019, boli navrhovateľka aj navrhovateľ
poistení v nezamestnanosti na území Veľkej Británie od 21. septembra 2014 do 20. septembra 2018.

18. Nakoľko v prvostupňovom konaní o dávke v nezamestnanosti Bc. Q. P. a O. P. preukázali v
posudzovanom období dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území iného členského štátu
Európskej únie, bola Sociálna poisťovňa, pobočka Humenné povinná posúdiť, či je možné takúto dobu
zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia.

19. V zmysle čl. 61 ods. 2 základného nariadenia je možné zohľadniť doby poistenia v nezamestnanosti
dosiahnuté podľa právnych predpisov členského štátu Európskej únie ako keby boli dosiahnuté podľa
slovenských právnych predpisov v prípade, že daná osoba bezprostredne pred zaradením do evidencie
uchádzačov o zamestnanie ukončila doby poistenia dosiahnuté v súlade so slovenskými právnymi
predpismi. Výnimku z tohto pravidla predstavujú prípady uvedené v článku 65 ods. 5 písm. a) základného
nariadenia, t. j. prípady, kedy si dotknutá osoba počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo
samostatne zárobkovo činná osoba na území členského štátu Európskej únie zachovala bydlisko na
území Slovenskej republiky (v zmysle čl. 1 písm. j) základného nariadenia a čl. 11 vykonávacieho
nariadenia).

20. Navrhovateľka a navrhovateľ bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o
zamestnanie nedosiahli doby poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy. Z
uvedeného dôvodu by bolo možné zohľadniť dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území
Veľkej Británie do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 ods. 1 základného
nariadenia, len v prípade preukázania zachovania pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej
republiky počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu Európskej únie.

21. V konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti sa posudzuje zachovanie väzieb navrhovateľov
na území Slovenskej republiky na základe celkového zhodnotenia všetkých dostupných informácií, t.
j. údajov a skutočností známych z rozhodovacieho procesu a údajov osvedčených navrhovateľkou v
Žiadosti o dávku v nezamestnanosti a vo Vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra
záujmov (ďalej len „Vyhlásenie"), predložených dňa 20. februára 2019.

22. Centrum záujmov a bydlisko dotknutej osoby je v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia
možné určiť na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácii súvisiacich s príslušnými
skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať:
a)dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov - navrhovateľka a navrhovateľ sa
podľa Vyhlásenia zdržiavali na území Veľkej Británie od augusta 2013 do septembra 2018, t.j. viac ako
5 rokov.
b)situáciu navrhovateľov vrátane:
povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť
zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy - podľa informácií
z informačného systému Sociálnej poisťovne navrhovateľka pred odchodom do Veľkej Británie bola
na Slovensku naposledy zamestnaná od 26. marca 2012 do 31. augusta 2012. Na území Veľkej
Británie bola zamestnaná u jedného zamestnávateľa Berendsen UK Ltd, od 13. augusta 2013 do 20.
septembra 2018, vykonávala pomocné práce v práčovni a pracovný pomer bol ukončený na jej podnet
zo zdravotných dôvodov. Počas výkonu zárobkovej činnosti vo Veľkej Británii sa navrhovateľka podľa
Vyhlásenia nepokúšala nájsť si zamestnanie na Slovensku. Túto pracovnú situáciu vo Veľkej Británii,
predchádzajúcu uplatneniu nároku na dávku v nezamestnanosti na Slovensku, možno hodnotiť ako
jednoznačne stabilnú.
- podľa informácii z informačného systému Sociálnej poisťovne navrhovateľ pred odchodom do Veľkej
Británie bol na Slovensku naposledy zamestnaný od 28. marca 2013 do 11. júna 2013. Na území Veľkej
Británie bol zamestnaný u jedného zamestnávateľa Berendsen UK Ltd., od 13. augusta 2013 do 20.
septembra 2018, vykonal pomocné práce v práčovni a pracovný pomer bol ukončený na jeho podnet.
Počas výkonu zárobkovej činnosti vo Veľkej Británii sa navrhovateľ podľa Vyhlásenia nepokúšal nájsť si
zamestnanie na Slovensku. Túto pracovnú situáciu vo Veľkej Británii, predchádzajúcu uplatneniu nároku
na dávku v nezamestnanosti na Slovensku, možno hodnotiť ako jednoznačne stabilnú.
-ich rodinného stavu a rodinných väzieb - navrhovatelia sú manželia, vo Veľkej Británii boli spolu.
Slovensko navštevovali podľa Vyhlásenia každé tri mesiace na 2 - 3 týždne ( navrhovateľka preukázala
jeden návrat v roku 2015, štyri návraty v roku 2016, dva návraty v roku 2017 a jeden v roku 2018),
( navrhovateľ preukázal dva návraty v roku 2015, päť návratov v roku 2016, tri návraty v roku 2017 a
jeden v roku 2018 )
-ich bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná - navrhovatelia počas návratov na Slovensko
bývali u svojich rodičov a v súčasnosti bývajú v rodinnom dome, ktorý nadobudli kúpou spolu s
manželom v roku 2015. Počas návratov Vo Veľkej Británii bývali v podnájme, ktorý 3 krát menila. Bytovú
situáciu navrhovateľov vo Veľkej Británii považuje odvolací orgán za primeranú pomerom, kedy manželia
spoločne žijú v štáte, v ktorom obaja pracujú a tvoria spoločnú domácnosť.
-členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely - navrhovatelia boli
zamestnaní na území Veľkej Británie, takže daňové povinnosti si plnili na tomto území, z čoho je zrejmé,
že za štát bydliska sa na daňové účely považuje štát zamestnania, t. j. Veľká Británia.

23. V tejto súvislosti žalovaná uviedla, že podľa Rozhodnutia Správnej komisie pre koordináciu systémov
sociálneho zabezpečenia č. U2, z 12. júna 2009 (o rozsahu pôsobnosti čl. 65 ods. 2 nariadenia
Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 týkajúceho sa práv na dávky v nezamestnanosti úplne
nezamestnaných osôb, ktoré nie sú cezhraničnými pracovníkmi a ktoré mali počas svojho posledného
obdobia zamestnanosti alebo samostatnej zárobkovej činnosti bydlisko na území iného členského štátu,
ako je príslušný členský štát), je v súčasnosti prijateľné prenesenie zodpovednosti za platbu dávok z
príslušného štátu na štát bydliska v prípade cezhraničných pracovníkov (t. j. pracovníkov, ktorí sa do
štátu bydliska spravidla denne alebo aspoň raz za týždeň vracajú) a určitých kategórií pracovníkov, ktorí
udržiavajú úzke spojenia aj so svojimi krajinami pôvodu. Už by viac nebolo prijateľné, ak by sa príliš
širokým výkladom pojmu „bydlisko“ mala rozšíriť oblasť uplatnenia čl. 65 základného nariadenia tak,
aby zahŕňala všetky osoby, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť
v členskom štáte a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu. Na dôvažok navrhovateľkina
najbližšia osoba - manžel sa zdržiaval spolu s ňou vo Veľkej Británii.

24. V súlade s uvedeným Rozhodnutím Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho
zabezpečenia č. U2, z 12. júna 2009, boli celková dĺžka pobytu spolu s manželom a stabilita zamestnania
na území Veľkej Británie, vyhodnotené silnejšie ako ostatné skutočnosti (rodinný dom, hypotéka,
poistka, zdravotné problémy), ktoré navrhovatelia uviedli ako väzby k Slovensku. Odvolací orgán mal
zo spisového materiálu za preukázané, že počas výkonu zárobkovej činnosti vo Veľkej Británii sa
navrhovatelia v tomto čase spolu dlhodobo zdržiavala, bývali, trávili pracovný čas aj mimopracovný čas,

platili zákonné odvody i dane ni území Veľkej Británie. Všetky tieto skutočnosti preukazujú vytvorenie
centra záujmov navrhovateľov počas posledného zamestnania práve na území Veľkej Británie.

25. V zmysle koordinačných nariadení pojem „bydlisko“ je potrebné chápať v širších súvislostiach
ako miesto, kde sa fyzická osoba trvalejšie zdržuje, kde je jej centrum záujmov, kde trávi čas v
mimopracovnom čase. Dôležitá na posúdenie bydliska je aj rodinná situácia a rodinné väzby dotknutej
osoby a taktiež povaha vykonávanej zárobkovej činnosti vo vzťahu k jej trvalosti, stabilite a dĺžke
trvania. V tejto súvislosti zároveň uvádzame, že pojem „trvalý pobyt“ nie je možné stotožňovať s pojmom
„bydlisko“. V zmysle čl. 1 písm. j) základného nariadenia „bydlisko“ je miesto, kde osoba zvyčajne býva.
Na základe všetkých dostupných informácií si navrhovateľka vytvorila počas posledného zamestnania
centrum záujmov vo Veľkej Británii.

26. So zreteľom na všetky dostupné informácie nie je možné považovať bydlisko navrhovateľky a
navrhovateľa počas ich posledného zamestnania v členskom štáte Európskej únie za zachované
na území Slovenskej republiky. Vzhľadom na uvedené a na skutočnosť, že navrhovatelia neboli
bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie poistení v nezamestnanosti v
zmysle slovenských právnych predpisov, nie je možné dobu poistenia v nezamestnanosti získanú na
území Veľkej Británie zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61
základného nariadenia.

27. V tejto súvislosti ďalej uvádzame, že možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte
inom, ako v štáte posledného zamestnania, je len výnimkou zo všeobecného pravidla, ktoré určuje,
že nárok na dávku v nezamestnanosti by si mala nezamestnaná osoba prednostne uplatniť v štáte
posledného zamestnania, lebo v tomto štáte platila poistné pre prípad nezamestnanosti. Tým sa podporí
rovnomerné a spravodlivé rozdeľovanie finančných nákladov medzi inštitúciami prijímajúcimi poistné
a následne medzi inštitúciami vyplácajúcimi dávky. Cieľom nariadenia je podporiť hľadanie práce v
tom členskom štáte, v ktorom dotknutá osoba bezprostredne predtým platila príspevky na poistenie v
nezamestnanosti a zároveň aj to, aby tento štát niesol bremeno výplaty dávky v nezamestnanosti.

28. Pri uplatnení nároku na dávku v nezamestnanosti v štáte posledného zamestnania sa neskúma,
aké väzby má žiadateľ v tejto krajine, ale doby poistenia dosiahnuté podľa jeho legislatívy sa zohľadnia
automaticky, čo však nezabezpečuje automaticky vznik nároku na dávku v nezamestnanosti.

29. Navrhovatelia mali zákonnú možnosť požiadať o dávku v nezamestnanosti na území Veľkej
Británie. V tejto súvislosti zdôrazňujeme, že nezamestnané osoby, ktoré dosiahli doby poistenia
v nezamestnanosti na území iného členského štátu Európskej únie nemajú v zmysle ustanovení
základného a vykonávacieho nariadenia právo výberu členského štátu Európskej únie, v ktorom si
uplatnia nárok na dávku v nezamestnanosti.

30. Fyzická osoba vykonávajúca zárobkovú činnosť v členskom štáte Európskej únie, podlieha právnym
predpisom tohto štátu, a teda je v tejto krajine aj sociálne poistená podľa podmienok vnútroštátnej
legislatívy. Koordinačné predpisy určujú, že pri skončení výkonu zárobkovej činnosti by si nezamestnaní
mali uplatňovať nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte, v ktorom práve skončili zamestnanie. V
prípade priznania nároku na dávku v nezamestnanosti má dotknutá osoba v zmysle čl. 64 základného
nariadenia možnosť požiadať o export priznanej dávky v nezamestnanosti do ktoréhokoľvek členského
štátu Európskej únie, t. j. aj na územie Slovenskej republiky.

31. V prípade, keď nezamestnaný nevyužije možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti
v štáte posledného zamestnania, a požiada o dávku v nezamestnanosti v inom členskom štáte, tento
členský štát je v zmysle koordinačných predpisov povinný skúmať, či je možné dobu poistenia v
nezamestnanosti dosiahnutú v zahraničí zohľadniť v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti.
Takúto dobu je možné zohľadniť len podľa čl. 65 základného nariadenia, t. j. v prípade zachovania
pevných väzieb v členskom štáte, v ktorom si dotknutá osoba uplatňuje nárok na dávku v
nezamestnanosti. Dobu poistenia v nezamestnanosti získanú na území iného členského štátu teda
nemôže Sociálna poisťovňa zhodnotiť automaticky na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti,
ale je povinná dôsledne vyhodnotiť všetky relevantné skutočnosti, preukázané v konaní o nároku na
dávku v nezamestnanosti.

32. V konaní o nároku navrhovateľov na dávku v nezamestnanosti bolo posúdené zachovanie ich väzieb
na území Slovenskej republiky v súlade s čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Dĺžka prítomnosti na
území členského štátu Európskej únie - čl. 11 ods. 1 písm. a) vykonávacieho nariadenia (viac ako 5
rokov), aj situácia navrhovateľov - čl. 11 ods. 1 písm. b) vykonávacieho nariadenia (stabilná pracovná
situácia vo Veľkej Británii, rodinná situácia svedčiaca o vytvorení bydliska vo Veľkej Británii, plnenie
daňových povinností na území Veľkej Británie) jednoznačne preukazujú, že navrhovatelia si väzby so
Slovenskou republikou, počas výkonu činnosti zamestnanca vo Veľkej Británii nezachovali.

33. Vo vzťahu k žalobcovi v 2) rade O. P. žalovaná v preskúmavanom rozhodnutí naviac uviedla, že
v zmysle britských právnych predpisov je jedným z dôvodov vylučujúcich priznanie nároku na dávku v
nezamestnanosti ukončenie pracovného pomeru z podnetu zamestnanca. Je teda dôvodný predpoklad,
potvrdený aj v bode 6.2 vo formulári U1 zo dňa 01.02.2019, že navrhovateľovi by podľa britských
právnych predpisov nárok na dávku v nezamestnanosti nevznikol. Podľa názoru odvolacieho orgánu
navrhovateľ nemôže tento fakt zvrátiť tým, že sa domáha vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v
inom členskom štáte, hoci aj takom, kde si zachoval isté väzby. Navrhovateľ si mal a mohol uvedomiť
dôsledky svojho konania ( ukončenie pracovného pomeru z vlastného podnetu ), z čoho odvolací orgán
vyvodzuje jeho uzrozumenie s následným nezabezpečením po strate zamestnania.

34. Na základe takto zisteného skutkového stavu v obidvoch prípadoch dospela žalovaná k záveru,
že odvolania žalobcov nie sú dôvodné, žalobcom nevznikol nárok na dávku v nezamestnanosti v
zmysle platných právnych predpisov, preto odvolania zamietla a rozhodnutia prvostupňových správnych
orgánov potvrdila.

III.

35. Identickými žaloba sa žalobcovia v 1) a 2) rade domáhali preskúmania zákonnosti rozhodnutí
žalovanej v spojení s rozhodnutiami prvostupňového správneho orgánu. V žalobách žalobcovia
poukázali na rozhodnutia správnych orgánov obidvoch stupňov, ktoré považujú za nesprávne a
nezákonné. Namietali, že rozhodnutia správnych orgánov vychádzali z nesprávneho právneho
posúdenia veci, sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, a taktiež nimi
zistený skutkový stav bol nedostačujúci na riadne posúdenie veci. Zároveň dali súdu do pozornosti
nesprávne poučenie žalovaného orgánu, v ktorom absentuje označenie právneho predpisu, podľa
ktorého sa proti rozhodnutiu nemožno ďalej odvolať.

36. Rozhodnutie žalovaného žalobcovia považujú za nedostatočné, neurčité, a nezrozumiteľné.

37. Žalovaný orgán v odôvodnení svojho rozhodnutia len zacitoval množstvo paragrafových znení
zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení a články Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady
č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, ďalej len uviedol notoriety, týkajúce sa
uplatnenia nároku na dávku v nezamestnanosti v rámci štátov Európskej únie a cieľ Nariadenia.

38. Žalobcovia sú toho názoru, že zo 6-tich strán odôvodnenia žalobami napádaných rozhodnutí, za
zistenia skutočného stavu veci možno považovať LEN 2 odseky (posledný odsek na strane 3 a tretí odsek
na strane 4), posledný odsek na strane 5 možno považovať za „poznámku“ k zamietavému rozhodnutiu,
respektíve jeho „predpoklad“, čo v právnom štáte je absolútne vylúčené a neprípustné. Zároveň dávajú
súdu do pozornosti, že rozhodnutie žalovanej je takmer totožné, vrátane umiestnenia odsekov na strane,
s rozhodnutím žalovanej, ktoré obdržal jej manžel a veľmi podobné s mnohými ďalšími rozhodnutiami
žalovanej vo veciach nárokov na dávku v nezamestnanosti. Je predsa nemysliteľné, aby žalovaná
mechanicky, bez zohľadnenia špecifík konkrétneho prípadu, do svojich rozhodnutí len doplnila čísla
rozhodnutí prvostupňového orgánu, vypísala body článku 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, a k nim
len doplnila zo stručného dotazníka dĺžku pobytu a miesto v členskom štáte, rodinný stav, bytovú situáciu
a na základe toho len stroho skonštatovala, že centrum záujmov mal v inom členskom štáte.

39. Žalovaná predsa nemôže presne a úplne zistiť skutočný stav veci na základe strohého dotazníka.
Ako vyplýva z príslušných ustanovení Zákona o sociálnom poistení, konkrétne ustanovenia § 195 ods.
1 citovaného zákona, organizačná zložka sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak,
aby presne a úplne zistila skutočný stav veci a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie.
Žiadateľ predsa nemôže vedieť, aké skutočnosti a aké dôkazy je potrebné doložiť. V konečnom dôsledku

aj samotný zákonodarca uviedol v § 195 ods. 2 zákona o sociálnom poistení, že podkladom na
rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako
aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti.
Teda nepredpokladal zistenie skutkového stavu LEN na základe odpovedí v dotazníku žalovanej, ak by
tak malo byť, žiadateľ by nemusel navštíviť vôbec pobočku žalovanej, len by vyplnil dotazník a zaslal
ho a čakal na rozhodnutie.

40. Vychádzajúc zo stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu SR, žalobcovia považujú za potrebné
uviesť, že neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného podľa čl. 1 ústavy je aj princíp
právnej istoty, ktorý okrem iného spočíva aj v tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať,
že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú
správne vykladať a aplikovať (napr. II. ÚS 10/99, tiež II. ÚS 234/03). Rešpektovanie princípu právnej
istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako
aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov,
ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV.ÚS 92/09).

41. Žalovaný orgán sa vôbec nevysporiadal s námietkami a výhradami žalobcov tvrdenými v odvolaní
a to najmä to, že si počas pobytu kúpili spolu s manželom nehnuteľnosť - rodinný dom, s hypotékou
v SR, sporenie, poistka, bankový účet, a návratmi na Slovensko za rodinou, len stroho uviedol, že
stabilná pracovná situácia vo Veľkej Británii, plnenie daňových povinností na území Veľkej Británie
jednoznačne preukazujú, že navrhovatelia si väzby so SR nezachovali, bez akéhokoľvek právneho a
logického zdôvodnenia, vykazujúc znaky arbitrárnosti.

42. Žalovaný orgán opomenul ustanovenia EÚ o koordinácii sociálneho zabezpečenia, ktoré patria
k najznámejším pravidlám v rámci Únie a sú záväzné v celom rozsahu a priamo uplatniteľné
vo všetkých členských štátoch EÚ. Záväzné sú pre všetkých a vnútroštátne orgány, inštitúcie
sociálneho zabezpečenia aj súdy ich musia dodržiavať. Majú prednosť aj v prípadoch, keď ustanovenia
vnútroštátnych právnych predpisov sú v rozpore s pravidlami EÚ. Princíp prednosti komunitárneho
práva pred právnym poriadkom Slovenskej republiky ustanovuje priamo Ústava SR. Podľa č. 7 ods.
2 ústavného zákona č. 460/1992 Zb. Ústava SR v znení neskorších predpisov, právne záväzné
akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.
Koordinačné ustanovenia určujú spoločné pravidlá a postupy, ktoré musia dodržiavať všetky štátne
orgány, inštitúcie ako aj súdy pri uplatňovaní vnútroštátnej legislatívy, čím sa má pomôcť osobám, ktoré
si uplatňujú svoje nároky na dávky, na právo pohybu a pobytu v rámci štátov Európskej únie. Zásadou
je, že žiadna osoba, ktorá odíde pracovať do niektorého členského štátu, nemôže byť znevýhodnená
oproti osobe, ktorá má v tom štáte bydlisko, prípadne tam aj pracuje.

43. Podstata ustanovení EÚ spočíva teda v tom, že majú chrániť občanov členských štátov, ktorí
vykonávajú zárobkovú činnosť v niektorom z týchto štátov, prípadne majú bydlisko, alebo pobyt na
území iného štátu Európskej únie. V nariadení Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii
systémov sociálneho zabezpečenia je definícia bydliska uvedená v čl. 1 j) nasledovne: „bydlisko“
znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva. Súdny dvor už určil, že pojem „bydlisko“ v tomto zmysle
znamená „zvyčajné bydlisko“, t. j. miesto, kde majú dotknuté osoby zvyčajné bydlisko a kde sa nachádza
aj zvyčajné centrum ich záujmov, a teda predstavuje autonómny pojem vlastný právu Únie (rozsudky
B., C-394/13, EU:C:2014:2199, bod 26, a Swaddling, C-90/97, EU:C:1999:96, body 28 a 29). Bolo
povinnosťou žalovaného orgánu preveriť centrum záujmu rodiny a v zmysle koordinačných predpisov
a legislatívy EÚ.

44. „Bydlisko v jednom členskom štáte nemusí v zmysle čl. 65 ods. 5 písm. a) Nariadenia (ES)
Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho
zabezpečenia bezpodmienečne vylučovať iné zvyčajné bydlisko v inom štáte.“(Rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 26. júna 2013, sp. zn. 9 Sžso 32/2012).

45. Podľa článku 11 ods. 2 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009, ktorým
sa stanovuje postup vykonávania základného nariadenia (ďalej len „vykonávacie nariadenie“), ak
posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1,
nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného mieste bydliska osoby sa za
rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby tak, ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä

dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu. Z čoho vyplýva, že v prípade pochybností o určení centra
záujmov sa má posúdiť aj úmysel osoby, teda dôvody, ktoré viedli k odchodu do iného členského štátu
Európskej únie, či dôvody návratu na Slovensko, čo žalovaný orgán vôbec nezohľadnil. Žalobcovia nikdy
nechceli žiť inde ako na Slovensku, počas doby práce v Spojenom kráľovstve udržiavali rodinné kontakty
a väzby s rodičmi, ďalšími príbuznými, ba dokonca si s manželom ešte v roku 2015 kúpili dom.

46. Tvrdenie žalovaného orgánu, že existencia stabilného a trvalého zamestnania ako aj celková
prítomnosť na území iného členského štátu EÚ sú primárnym kritériom pre určenie bydliska a centra
záujmov, považujú žalobcovia za zavádzajúce a neúplne, podľa článku 11 ods. 2 Nariadenia (ES)
Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania základného
nariadenia (ďalej len „vykonávacie nariadenie“), ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z
príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami,
na určenie skutočného mieste bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby tak, ako
vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu. Z čoho
vyplýva, že v prípade pochybností o určení centra záujmov sa má posúdiť aj úmysel osoby, teda dôvody,
ktoré viedli k odchodu do iného členského štátu Európskej únie, či dôvody návratu na Slovensko, čo
žalovaný orgán, žiadnym spôsobom neskúmal a vôbec sa tým nezapodieval.

47. V Spojenom kráľovstve Veľkej Británie a Severného Írska mali žalobcovia iba prechodné bydlisko,
a to z pracovných dôvodov, keďže sa na území Slovenskej republiky nemohli zamestnať. Ak by sa
žalobcovia mohli zamestnať na území Slovenskej republiky, nemali by pohnútku odísť na územie iného
členského štátu Európskej únie za účelom zadováženia si pracovnej príležitosti.

48. Predovšetkým je treba uviesť, že súčasťou skúmania miesta bydliska nie je len preukázanie
skutočností svedčiacich o nezachovaní bydliska v SR, ale aj skúmanie reálnych podmienok existencie
bývania v mieste pobytu - výkonu zamestnania. (Rozsudok Krajského súdu Košice z 05. 11. 2014, sp. zn.
7S/19/2014). Teda z dôkazov, ktoré žalobcovia predložili žalovanému orgánu vyplýva, že v Spojenom
kráľovstve Veľkej Británie a Severného Írska žalobcovia spolu bývali v podnájme, ktorý 3x menili,
nikdy tam nevlastnili nehnuteľnosť na bývanie, nakoľko vždy sa chceli na trvalo vrátiť na Slovensko,
preto si tu kúpili nehnuteľnosť. Jediným cieľom ich pôsobenia v Spojenom kráľovstve Veľkej Británie a
Severného Írska, bolo vyriešenie finančnej situácie, aby si kúpenú nehnuteľnosť mohli zrekonštruovať.
Ochorenie žalobkyne ich plánovaný návrat len urýchlil. Väzby žalobcov so Slovenskou republikou zostali
zachované a stále ju považujú za štát svojho bydliska, aj keď sa prechodne zdržiavali v zahraničí, no len
z pracovných dôvodov. Dokonca aj súd v obdobnom prípade uviedol, že bývanie v zahraničí v podnájme
nasvedčuje záveru o zachovaní väzieb na Slovensku s úmyslom zachovať si naďalej bydlisko na jeho
území.

49. Za štát bydliska žalobcov je potrebné považovať Slovenskú republiku a v takom prípade sa na nich
vzťahuje ustanovenie čl. 65 ods. 2 a 5 písm. a) základného nariadenia, a teda dávku v nezamestnanosti
mu má poskytnúť Sociálna poisťovňa, nie príslušný orgán v Spojenom kráľovstve, pričom je potrebné
započítať doby poistenia v zmysle čl. 61 základného nariadenia a tieto považovať za doby dosiahnuté
podľa slovenských právnych predpisov (t. j. § 104 zákona).

50. Tvrdenie žalovaného orgánu o tom, že stabilná pracovná situácia vo Veľkej Británii, rodinná situácia
plnenie daňových povinností svedčia o vytvorení bydliska vo Veľkej Británii, sú v absolútnom rozpore
s listinami, ktoré doložili žalobcovia a svedčia o nedostatočnom zistení skutkového stavu zo strany
žalovanej, ba dokonca s mnohými dôležitými skutočnosťami ako je vlastníctvo nehnuteľnosti žalobcov,
sa žiadnym spôsobom nevysporiadala.

51. Vyššie uvedené tvrdenie opierajú o rozsudok Najvyššieho súdu SR z 20. 03. 2012, sp. zn.
4Sžso/1/2011 podľa ktorého:
„Podľa odvolacieho súdu žalovaná nevenovala dostatočnú pozornosť všetkým údajom uvedeným v
DOTAZNÍKU, najmä tomu, že od roku 2007 boli zjavné kroky žalobkyne nasvedčujúce úmyslu trvale
žiť na území Slovenskej republiky, o čom svedčí najmä pripravovaná stavba rodinného domu. Uvedená
skutočnosť nesvedčí pre jednoznačnosť záveru žalovanej o nezachovaní miesta trvalého bydliska a
väzieb žalobkyne na SR Žalovaný však už neskúmal existenciu miesta bydliska, jeho charakteru a
podmienok bývania (ktoré ani nebolo zisťované) vo V.B., preto sa odvolací súd stotožnil so záverom
prvostupňového súdu, že do V. B. žalobkyňu viedla zárobková činnosť práve v záujme toho, aby si

vytvorila finančné podmienky pre rodinný život na Slovensku. Podľa názoru odvolacieho súdu krajský
súd nedôvodil ustanovením § 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, aj keď poukázal na úmysel žalobkyne
zachovať si väzby k Slovenskej republike. Odvolací súd poukazuje na to, že žalobkyňa prejavila nielen
úmysel, ale aj konkrétne konala v záujme zachovania bydliska a centra záujmov v SR, o čom práve
svedčí skutočnosť prípravy bývania po návrate z cudziny (spoločne s budúcim manželom), pričom v
konaní nebol produkovaný žiadny dôkaz o rovnocennom postupe so zadovážením si bývania počas
zamestnania vo V.B. Žalovaný vyvodil tvrdenie o primárnej väzbe žalobkyne na štát zamestnania len
na základe nesporného zistenia o dobe a existencii samotného zamestnania vo V.B. a z obmedzeného
počtu návštev v SR, čo je však vzhľadom na vzdialenosť a cieľ pobytu v štáte zamestnania pochopiteľné.
“

52. Z uvedených dôvodov žalobcovia považujú rozhodnutia žalovaného orgánu za nepreskúmateľné pre
nezrozumiteľnosť a nejasnosť, nakoľko žalovaný orgán nedostatočne zistil skutkový stav, dostatočne
neodôvodnil a neuviedol akou správnou úvahou k tomuto záveru dospel.

53. Vzhľadom na uvedené žiadali, aby správny súd zrušil rozhodnutia žalovanej v spojení s
rozhodnutiami prvostupňového správneho orgánu a vrátil vec žalovanej na ďalšie konanie. Zároveň
žiadali, aby im boli vrátené trovy konania.

IV.

54. Žalovaná vo vyjadreniach k žalobám opätovne poukázala na zistený skutkový stav aj na právnu
argumentáciu uvedenú v preskúmavaných rozhodnutiach. Ďalej uviedla , že v súvislosti so žiadosťou
žalobcov o dávku v nezamestnanosti na území Slovenskej republiky zdôrazňuje, že možnosť uplatniť si
nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte inom, ako v štáte posledného zamestnania, je len výnimkou
zo všeobecného pravidla, ktoré určuje, že nárok na dávku v nezamestnanosti by si mala nezamestnaná
osoba prednostne uplatniť v štáte posledného zamestnania, lebo v tomto štáte platila poistné pre prípad
nezamestnanosti. Tým sa podporí rovnomerné a spravodlivé rozdeľovanie finančných nákladov medzi
inštitúciami prijímajúcimi poistné a následne medzi inštitúciami vyplácajúcimi dávky. Cieľom nariadenia
je podporiť hľadanie práce v tom členskom štáte, v ktorom dotknutá osoba bezprostredne predtým platila
príspevky na poistenie v nezamestnanosti a zároveň aj to, aby tento štát niesol bremeno výplaty dávky
v nezamestnanosti.

55. Pri uplatnení nároku na dávku v nezamestnanosti v štáte posledného zamestnania sa neskúma,
aké väzby má žiadateľ v tejto krajine, ale doby poistenia dosiahnuté podľa jeho legislatívy sa zohľadnia
automaticky, čo však nezabezpečuje automaticky vznik nároku na dávku v nezamestnanosti.

56. Žalobcovia mali zákonnú možnosť požiadať o dávku v nezamestnanosti na území Veľkej
Británie. V tejto súvislosti zdôrazňujeme, že nezamestnané osoby, ktoré dosiahli doby poistenia
v nezamestnanosti na území iného členského štátu Európskej únie, nemajú v zmysle ustanovení
základného a vykonávacieho nariadenia právo výberu členského štátu Európskej únie, v ktorom si
uplatnia nárok na dávku v nezamestnanosti. Fyzická osoba vykonávajúca zárobkovú činnosť v členskom
štáte Európskej únie podlieha právnym predpisom tohto štátu, a teda je v tejto krajine aj sociálne poistená
podľa podmienok vnútroštátnej legislatívy.

57. Koordinačné predpisy určujú, že pri skončení výkonu zárobkovej činnosti by si nezamestnaní
mali uplatňovať nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte, v ktorom práve skončili zamestnanie. V
prípade priznania nároku na dávku v nezamestnanosti má dotknutá osoba v zmysle či. 64 základného
nariadenia možnosť požiadať o export priznanej dávky v nezamestnanosti do ktoréhokoľvek členského
štátu Európskej únie, t. j. aj na územie Slovenskej republiky.

58. V prípade, keď nezamestnaný nevyužije možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti
v štáte posledného zamestnania, a požiada o dávku v nezamestnanosti v inom členskom štáte, tento
členský štát je v zmysle koordinačných predpisov povinný skúmať, či je možné dobu poistenia v
nezamestnanosti dosiahnutú v zahraničí zohľadniť v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti.
Takúto dobu je možné zohľadniť len podľa čl. 65 základného nariadenia, t j. v prípade zachovania
pevných väzieb v členskom štáte, v ktorom si dotknutá osoba uplatňuje nárok na dávku v

nezamestnanosti. Dobu poistenia v nezamestnanosti získanú na území iného členského štátu teda
nemôže Sociálna poisťovňa zhodnotiť automaticky na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti,
ale je povinná dôsledne vyhodnotiť všetky relevantné skutočnosti, preukázané v konaní o nároku na
dávku v nezamestnanosti.

59. V zmysle britských právnych predpisov je jedným z dôvodov vylučujúcich priznanie nároku na dávku
v nezamestnanosti ukončenie pracovného pomeru z podnetu zamestnanca a žalobcovia vo Vyhlásení
žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov zo dňa 20. februára 2019 osvedčili, že ich
posledný pracovný pomer vo Veľkej Británii bol ukončený z ich podnetu. Je teda dôvodný predpoklad,
potvrdený aj v bode 6.2 formulára U1, zo dňa 1. februára 2019, že žalobcom by podľa britských právnych
predpisov nárok na dávku v nezamestnanosti nevznikol. Podľa názoru odvolacieho orgánu žalobcovia
nemôžu tento fakt zvrátiť tým, že sa domáhajú vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v inom
členskom štáte, hoci aj takom, kde si zachovali isté väzby. Žalobcovia si mali a mohli uvedomiť dôsledky
svojho konania (ukončenie pracovného pomeru z vlastného podnetu), z čoho odvolací orgán vyvodzuje
ich uzrozumenie s následným nezabezpečením po strate zamestnania.

60. V žalobe žalobcovia uvádzajú, že napadnuté rozhodnutie je nesprávne a nezákonné, pretože
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo
nedostatok dôvodov a zistený skutkový stav bol nedostačujúci na riadne posúdenie veci. Uvedenú
námietku žalovaná považuje za tendenčnú a súčasne poukazuje na § 121 Správneho súdneho poriadku,
v zmysle ktorého sú účastníci konania povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Žalobcovia
v rozpore s uvedeným neuviedli žiadne skutočnosti, na základe ktorých považujú zistený skutkový
stav veci za nedostatočný a ktoré skutočnosti mali byť podľa ich názoru v konaní o nároku na
dávku v nezamestnanosti dôslednejšie zistené a preukázané. Bližšie neobjasnili ani námietky ohľadne
nesprávneho právneho posúdenia veci a nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia.

61. Žalovaná ďalej uviedla, že v prvostupňovom konaní, v druhostupňovom konaní (a napokon ani v
žalobe) žalobcovia nenavrhli na zistenie skutkového stavu veci vykonanie žiadnych ďalších dôkazov v
súlade s § 196 ods. 6 zákona.

62. V podrobnom Vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov, zo dňa 20.
februára 2019, bolo žalobcom v bode 7. umožnené uviesť všetky skutočnosti, o ktorých sa domnievajú,
že môžu byť významné pri posudzovaní ich centra záujmov počas pobytu v zahraničí. Podpisom
uvedeného tlačiva, dňa 20. februára 2019, potvrdili úplnosť a pravdivosť osvedčených údajov. Zistenie
skutkového stavu veci teda žalovaná považuje za presné a úplné.

63. Súčasne poukazuje na najnovšie rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci posúdenia
bydliska, a to rozsudok sp. zn. 10Sžsk/5/2016, zo dňa 13. decembra 2017, rozsudok sp. zn.
1Sžso/26/2016, zo dňa 30. januára 2018, a rozsudok sp. zn. 1Sžsk/38/2017, zo dňa 27. novembra
2018, v zmysle ktorých sa Najvyšší súd Slovenskej republiky stotožnil s právnym názorom Sociálnej
poisťovne, ústredie, ohľadne bydliska a zároveň považoval zistenie skutkového stavu za dostatočné
pre správne posúdenie veci. Obdobne rozhodli v roku 2018 a 2019 viacerými rozsudkami aj krajské
súdy (napr. Krajský súd v Žiline v rozsudku sp. zn. 25Sa/13/2017, zo dňa 27. septembra 2018, Krajský
súd v Banskej Bystrici v rozsudku sp. zn. 24Sa/5/2018-54, zo dňa 26. júla 2018, aj v rozsudku sp. zn.
24Sa/7/2018-42, zo dňa 11. októbra 2018, Krajský súd v Trenčíne v rozsudku sp. zn. 18Sa/4/2019-53,
zo dňa 6. júna 2019, aj v rozsudku sp. zn. 25Sa/17/2019-84, zo dňa 20. augusta 2019, Krajský súd v
Košiciach v rozsudku sp. zn. 2Sa/49/2018, zo dňa 5. marca 2019, aj v rozsudku sp. zn. 1Sa/50/2018,
zo dňa 13. septembra 2019).

64. V žalobe žalobcovia dávajú súdu do pozornosti nesprávne poučenie žalovaného orgánu, v ktorom
absentuje označenie právneho predpisu, podľa ktorého sa proti rozhodnutiu nemožno ďalej odvolať.
Túto námietku považuje žalovaná za zmätočnú. V napadnutom rozhodnutí v časti „Poučenie“ (str. 6
napadnutého rozhodnutia) je jednoznačne uvedené, že proti tomuto rozhodnutiu sa podľa § 218 ods.
4 zákona nemožno ďalej odvolať. Na dôvažok boli žalobcovia poučení aj o tom, že toto rozhodnutie je
podľa Správneho súdneho poriadku preskúmateľné súdom a o lehote, v ktorej je potrebné žalobu podať
na príslušnom krajskom súde. Poučenie považuje žalovaná za presné a vyčerpávajúce.

65. Žalobcovia v žalobe namietajú, že len časť napadnutého rozhodnutia sa týka zistenia skutočného
stavu veci a súčasne namietajú, že napadnuté rozhodnutie je takmer totožné ako druhostupňové
rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie, ktoré obdržal jej manžel. V tejto súvislosti uvádzame, že
v súlade s § 209 ods. 2 zákona napadnuté rozhodnutie obsahuje výrok, odôvodnenie a poučenie o
odvolaní. Napadnuté rozhodnutie je riadne odôvodnené, pričom žalovaná v súlade s § 209 ods. 4
zákona uviedla v odôvodnení tohto rozhodnutia všetky zákonom stanovené náležitosti, vrátane citácií
ustanovení, na základe ktorých rozhodla.

66. V súvislosti s touto námietkou zároveň poznamenala, že napadnuté rozhodnutie sa môže javiť takmer
totožné ako rozhodnutie žalovanej číslo: XXXXX-X/XXXX-BA, zo dňa 8. júla 2019, pretože aj skutkový
stav týchto prípadov je takmer totožný.

67. Ďalej žalobcovia v žalobe poukazujú na judikatúru Ústavného súdu SR vo veci zachovania princípu
právnej istoty, ktorý spočíva aj v tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné
orgány budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať
a aplikovať. V tejto súvislosti uvádzame, že napadnuté rozhodnutie žalovanej ako aj prvostupňové
rozhodnutie Sociálne poisťovne, pobočka Humenné, plne rešpektujú princíp právnej istoty. Práve v
záujme zachovania právnej istoty bolo v konaní o nároku žalobcov na dávku v nezamestnanosti
posúdené miesto ich bydliska na základe kritérií jednoznačne stanovených v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho
nariadenia, pričom v súlade s uvedeným sa za rozhodujúce skutočnosti považujú dĺžka a trvalosť
prítomnosti v členskom štáte Európskej únie a situácia dotknutej osoby (a to pracovná, rodinná, bytová
situácia, a ktorý štát sa považuje za bydlisko dotknutej osoby na daňové účely).

68. V žalobe žalobcovia poukazujú na rozsudky Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-394/13, zo
dňa 11. septembra 2014, a vo veci C-90/97, zo dňa 25. februára 1999.

69. V tejto súvislostí uvádzame, že rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-394/13, zo dňa
11. septembra 2014, sa týka výkladu čl. 87 základného nariadenia, t. j. rodinných dávok. Uvedené sa
teda netýka posúdenia dávok v nezamestnanosti, na ktoré sa vzťahujú čl. 61 - 65 základného nariadenia.

70. V súvislosti s rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie, vo veci C-90/97, zo dňa 25. februára
1999, uvádzame, že tento rozsudok sa týka prípadu, v ktorom bol skutkový stav posudzovaný podľa
vtom období platnej legislatívy, a to podľa Nariadenia rady (EHS) č. 1408/71 o uplatňovaní systémov
sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne zárobkovo činné osoby a členov ich rodín
pohybujúcich sa v rámci spoločenstva. Toto nariadenie však bolo účinné do 30. apríla 2010, a preto na
predmetné rozsudky nie je možné v konaní o nároku žalobkyne na dávku v nezamestnanosti prihliadať.

71. Žalobcovia v žalobe poukazujú na čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia a namietajú, že v konaní
o ich nárokoch na dávku v nezamestnanosti nebolo vôbec prihliadnuté na ich úmysel. V tejto súvislosti
uvádzame, že v zmysle čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré
vychádzajú z príslušných skutočností ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k určeniu skutočného
miesta bydliska, za rozhodujúci sa považuje úmysel dotknutej osoby, tak ako vyplýva z uvedených
skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu. V konaní o nároku žalobcov
na dávku v nezamestnanosti bolo posúdené zachovanie ich väzieb na území Slovenskej republiky v
súlade s čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Dĺžka prítomnosti na území členského štátu Európskej
únie - čl. 11 ods. 1 písm. a) vykonávacieho nariadenia (viac ako 5 rokov), aj situácia žalobcov - čl. 11
ods. 1 písm. b) vykonávacieho nariadenia (stabilná pracovná situácia vo Veľkej Británii, orientácia na
britský pracovný trh, rodinná situácia - prítomnosť najbližšej osoby vo Veľkej Británii, plnenie daňových
povinností na území Veľkej Británie a čerpanie sociálnych dávok podľa britských právnych predpisov)
jednoznačne preukazujú, že žalobcovia si bydlisko na území Slovenskej republiky, počas výkonu činnosti
zamestnanca na území Veľkej Británie, nezachovali. Nakoľko o mieste bydliska žalobcov uplatnením
objektívnych kritérií uvedených v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia pochybnosti nevznikli, nebolo
potrebné čl. 11 ods. 2 tohto nariadenia aplikovať a skúmať ich subjektívny úmysel.

72. V súvislosti s uvedeným poukázala na bod 44. rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp.
zn. 24Sa/5/2018, zo dňa 26. júla 2018, v ktorom sa krajský súd podrobne zaoberal vplyvom úmyslu na
posúdenia miesta bydliska dotknutej osoby.

73. Tiež je na mieste dať v tejto súvislosti do pozornosti judikát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.
1Sžsk/38/2017, zo dňa 21. októbra 2018, kde v bode 30. odôvodnenia Najvyšší súd Slovenskej republiky
judikuje: „... otázka bydliska je koncipovaná ako otázka faktická, ktorá je objektivizovaná až do tej miery,
že niekedy ani úmysel (počiatočný alebo i trvajúci) a snaha dotknutej osoby nestačia na zachovanie
bydliska v krajine pôvodu. Na tieto účely nie je rozhodujúca na prvom mieste citová väzba k svojmu
rodisku či rodičom, ani viac či menej určitý plán raz v budúcnosti sa opäť presťahovať do krajiny pôvodu,
ale skutočné bydlisko, teda miesto, kde osoba zvyčajne býva (čl. 1 písm. j/ základného nariadenia)“.

74. Žalobcovia v žalobe uvádzajú, že do zahraničia odišli z pracovných dôvodov. V tejto súvislosti
upozorňujeme, že v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia nie sú dôvody a okolnosti odchodu do
zahraničia rozhodujúcimi skutočnosťami preukazujúcimi miesto bydliska dotknutej osoby. Na uvedené
je teda možné nahliadať len ako na doplňujúce skutočnosti, ktoré môžu byť zohľadnené v prípade
pochybností o mieste bydliska dotknutej osoby.

75. Ďalej žalobcovia poukazujú na svoju bytovú situáciu vo Veľkej Británii (bývanie v podnájme, ktorý
3-krát menila) a na Slovensku (vlastníctvo nehnuteľnosti). Na bytovú situáciu žalobcov bolo v konaní
o ich nároku na dávku v nezamestnanosti prihliadnuté. Vlastníctvo nehnuteľnosti na Slovensku, ktorá
v čase výkonu zárobkovej činnosti vo Veľkej Británii nebola reálne využívaná žalobcami na bývanie
v porovnaní s ostatnými skutočnosťami (najmä v porovnaní s dlhodobou prítomnosťou žalobkyne
vo Veľkej Británii, stabilnou pracovnou situáciou, orientáciou na britský pracovný trh, a rodinnou
situáciou, ktoré poukazujú na vytvorenie väzieb žalobkyne vo Veľkej Británii) jednoznačným spôsobom
nepreukazujú zachovanie bydliska žalobkyne na Slovensku. Pasívne vlastníctvo nehnuteľnosti na
Slovensku nemôže byť akceptované ako najrozhodujúcejšia skutočnosť bez akýchkoľvek pochybností
preukazujúca zachovanie bydliska dotknutej osoby na Slovensko. Túto skutočnosť nie je možné
vyhodnotiť ako jednoznačný prejav vôle smerujúci k zabezpečeniu bytovej situácie dotknutej osoby na
Slovensku, a to najmä z dôvodu, že nie je možné preukázať, či nadobudnutie nehnuteľnosti nebolo
vykonané z iných, napr. investičných dôvodov (nehnuteľnosť prenajímať, príp. za výhodných podmienok
neskôr predať).

76. Žalobcovia v žalobe taktiež namietajú, že žiaden právny predpis nepodmieňuje vznik nároku a
dávku v nezamestnanosti podľa toho, kde sa zdržuje žiadateľova najbližšia rodina a žiadajú o uvedenie
právnych predpisov, príp. vykonaných dôkazov na základe ktorých správny orgán došiel k záveru,
že najbližšia osoba žalobkyne je jej manžel. V tejto súvislosti uvádzame, že v zmysle čl. 11 ods.
1 písm. b) vykonávacieho nariadenia je rodinná situácia dotknutej osoby skutočnosťou svedčiacou
o celkovej situácii dotknutej osoby. Práve celková situácia osoby a dĺžka a trvalosť jej prítomnosti
na území členského štátu Európskej únie sú rozhodujúce skutočnosti, na základe ktorých je možné
posúdiť bydlisko dotknutej osoby (čo má priamy vplyv na nárok na dávku v nezamestnanosti). Na
základe uvedeného boli rodinné väzby žalobcov v konaní o ich nároku na dávku v nezamestnanosti
dôkladne preskúmané. Žalobcovia sa na území Veľkej Británie dlhodobo zdržiavali ( s najbližšou osobou
- manželom, špecifické postavenie manžela/manželky ako najbližšej osoby je v súlade s právnym
názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku, Sp. zn. 1Sžso/38/2017, zo dňa 27.
novembra 2018, výslovne uviedol (v bode 29.), že nie je správne bez ďalšieho klásť na roveň vzťahy k
rodičom a vzťahy k prípadnej manželke a prípadným deťom). Na základe uvedeného bolo vyhodnotené,
že rodinná situácia žalobcov jednoznačne svedčí o vytvorení ich väzieb na území Veľkej Británie.

77. Na základe vyššie uvedených skutočností považuje žalovaná zistenie skutočného stavu veci za
presné a úplné. V konaní o nároku žalobcov na dávku v nezamestnanosti boli bez pochybností
preukázané všetky rozhodujúce skutočnosti - doba trvania poistenia v nezamestnanosti žalobcov na
území dotknutého členského štátu Európskej únie, charakter vykonávanej činnosti na území Veľkej
Británie, ich rodinná aj bytová situácia a ktorý členský štát sa považuje za bydlisko žalobkyne na
daňové účely. Nakoľko žalobcovia nemali počas posledného zamestnania vo Veľkej Británii zachované
bydlisko na území Slovenskej republiky a bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov
o zamestnanie neboli poistení v nezamestnanosti v zmysle slovenských právnych predpisov, nebolo
možné doby poistenia v nezamestnanosti získané na území Veľkej Británie zohľadniť na účely vzniku
nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia.

78. Vzhľadom na uvedené žalovaná žiadala, aby správny súd žaloby ako nedôvodné zamietol.

V.

79. Právna zástupkyňa žalobcov vo vyjadrení k vyjadreniam žalovanej uviedla, že napriek rozsiahlemu
vyjadreniu len zanedbateľná časť vyjadrení žalovanej predstavuje tvrdenia k žalobám, zvyšok odsekov
pozostáva len z množstva citácii paragrafových znení zákonov a článkov nariadení.

80. K tvrdeniu žalovanej, že „Na dôvažok najbližšia osoba žalobkyne - manžel, sa zdržiaval spolu
s ňou vo Veľkej Británii“ žalobcovia dali do pozornosti súdu rozsudok v obdobnom prípade a to
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžso/4/2012. Právna zástupkyňa žalobcov
sa vo vyjadrení nestotožnila ani s argumentáciou žalovanej, že žalobcovia neobjasnili nesprávne
právne posúdenie a nepreskúmateľnosť rozhodnutí žalovanej. K argumentácii žalovanej, že žalobcovia
nenavrhli vykonať žiadne dôkazy, právna zástupkyňa žalobcov citovala § 195 zákona č. 461/2003 Z.z.,
z ktorých vyplýva, že organizačná zložka sociálnej poisťovne je povinná postupovať tak, aby presne
a úplne zistila skutkový stav veci a na ten účel je povinná obstarať potrebné podklady. K tvrdeniu
žalovanej ohľadne „pasívneho vlastníctva“, úmyslu a iných námietok poukázala právna zástupkyňa na
rozsudky krajských súdov v Žiline, Prešove, Košiciach, ako aj na rozsudky NS SR ( napr. rozsudok KS
KE sp. zn. 6Sa/13/2017, NS SR sp. zn. 1Sžso/9/2013, 9Sžso/31/2012, 9Sžso45/2014 ). Vzhľadom na
uvedené trvala na podaných žalobách a žiadala, aby krajský súd zrušil rozhodnutia žalovanej v spojení
s rozhodnutiami prvostupňového správneho orgánu a vrátil vec žalovanej na ďalšie konanie. Zároveň
žiadala, aby boli žalobcom nahradené trovy konania v rozsahu 100%.

VI.

81. Žalovaná sa z neúčasti na pojednávaní konanom dňa 05.08.2021 písomne ospravedlnila a v
obidvoch prípadoch súhlasila, aby súd konal a rozhodol v jej neprítomnosti.

VII.

82. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len SSP) v správnom
súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a
právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

83. Podľa § 2 ods. 2 SSP každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli
porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy,
nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok
ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

84. Podľa § 23 ods. 2 písm. b) SSP sudca na krajskom súde koná a rozhoduje o správnych žalobách
v sociálnych veciach.

85. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie
Sociálnej poisťovne.

86. Podľa § 199 ods. 3 SSP ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych
veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.

87. Podľa § 191 ods. 1 SSP správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej
správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak
a) bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu,
b) ho vydal orgán, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený,
c) vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci,
d) je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov,
e) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci,
f) skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia,
je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu,
g) došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať
za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.

88. Podľa § 191 ods. 3 SSP ak správny súd zrušuje napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie žalovaného,
v závislosti od okolností môže na návrh žalobcu súčasne
a) zrušiť aj rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy nižšieho stupňa,
ktoré mu predchádzalo,
b) zrušiť aj skôr vydané rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak
postupoval podľa § 27 ods. 1.

89. Podľa § 191 ods. 4 SSP ak správny súd zrušuje rozhodnutie alebo opatrenie, podľa okolností môže
aj bez návrhu súčasne vysloviť, že vec sa vracia na ďalšie konanie žalovanému, prípadne orgánu
verejnej správy podľa odseku 3. Ak správny súd zruší rozhodnutie alebo opatrenie, lehota na vydanie
rozhodnutia alebo opatrenia v ďalšom konaní začne orgánu verejnej správy plynúť až po doručení
všetkých administratívnych spisov pripojených k prejednávanej veci.

90. Podľa § 191 ods. 6 veta prvá SSP právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom
rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný.

91. Podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení platnom v rozhodnom
období, poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných štyroch rokoch pred
zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky.

92. Podľa čl. 61 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov
sociálneho zabezpečenia zo dňa 29.4.2004 (ďalej len základné nariadenie), príslušná inštitúcia
členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie
alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej
činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej
činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté
podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok
na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti
dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby
považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.

93. Podľa čl. 61 ods. 2 základného nariadenia s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5 písm.
a) sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v
súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky:
- doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia,
- doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo
- doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej
činnosti.

94. Podľa čl. 65 ods. 2 základného nariadenia úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej
činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydliska v členskom štáte
inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydliska v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu, má
byť k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte bydliska. Bez toho, aby bol dotknutý článok 64,
úplne nezamestnaná osoba môže ako doplňujúci krok prihlásiť sa u služieb zamestnanosti členského
štátu, v ktorom vykonávala svoju poslednú činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná
osoba.

95. Podľa čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia nezamestnaná osoba uvedená v prvej a druhej
vete odseku 2 poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na
ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne
zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska.

96. Podľa čl. 1 písm. j) základného nariadenia na účely tohto nariadenia "bydlisko" znamená miesto,
kde osoba zvyčajne býva;

97. Podľa čl. 11 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009 zo 16. septembra
2009,ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov
sociálneho zabezpečenia (ďalej len vykonávacie nariadenie), ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií

dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje Základné
nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe
celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré
môžu obsahovať:
a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov;
b) situáciu dotknutej osoby vrátane:
i. povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa táto činnosť
zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy;
ii. jej rodinného stavu a rodinných väzieb;
iii. vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti;
iv. v prípade študentov zdroja ich príjmov;
v. jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná;
vi. členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.

98. Podľa čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z
príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami,
na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako
vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.

99. V danom prípade bolo nesporné, že žalobcovia v období posledných 4-rokov pred zaradením
do evidencie uvádzačov o zamestnanie ( od 28.09.2014 do 28.09.2018 ) nepreukázali žiadnu dobu
poistenia v nezamestnanosti, ktorú by bolo možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v
nezamestnanosti v zmysle § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z.

100. V posudzovanom období pracovali na území členského štátu Európskej únie. Správnemu
orgánu predložili formulár U1 ( bod 2.1.1 ) zo dňa 01.02.2019, ktorými preukázali dobu poistenia v
nezamestnanosti vo Veľkej Británii od 21.09.2014 do 20.09.2018.

101. Správne orgány obidvoch stupňov konštatovali, že žalobcovia nemajú nárok na dávku v
nezamestnanosti, lebo zo všetkých dostupných a preukázaných údajov vyplýva, že za štát ich bydliska
na účely aplikácie čl. 61 a 62 základného nariadenia je potrebné považovať štát kde vykonávali
zárobkovú činnosť ( Veľká Británia ).

102. Vzhľadom na obsah žalôb bol medzi účastníkmi sporný výklad čl. 65 ods. 5 písm. a) základného
nariadenia, ktorý predstavuje výnimku kedy sa za štát bydliska na účely aplikácie čl. 61 a 62 základného
nariadenia nepovažuje štát výkonu zárobkovej činnosti, ale štát kde si zamestnanec zachoval bydlisko v
zmysle čl. 11 vykonávacieho nariadenia, t.j. v danom prípade Slovenská republika čo by znamenalo, že aj
keď žalobcovia pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ( 28.09.2018 ) nedosiahli dobu
poistenia v nezamestnanosti v zmysle slovenskej legislatívy, bolo by možné zohľadniť dobu poistenia v
nezamestnanosti v súlade s čl. 61 ods. 1 základného nariadenia, ale len v prípade preukázania pevných
väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky počas výkonu posledného zamestnania na území
Veľkej Británie.

103. Správny súd sa v celom rozsahu stotožňuje s námietkami žalobcov tykajúcimi sa skutočnosti, že po
odchode za prácou do Veľkej Británie ( v roku 2014 ) si v roku 2015 kúpili spolu s manželom nehnuteľnosť
- rodinný dom na Slovensku a účelom ich vycestovania a zotrvania vo Veľkej Británii bolo zabezpečiť si
finančné prostriedky pre rodinný život na Slovensku.

104. Podľa názoru správneho súdu táto, pre posúdenie veci, podstatná skutočnosť nebola zo strany
správnych orgánov v potrebnom rozsahu správne posúdená a vyhodnotená, keďže aj podľa správneho
súdu logicky nasvedčovala úmyslu žalobcov zachovať si bydlisko v Slovenskej republike a pri znalosti
trhu práce v Humennom, ale aj v Prešovskom regióne dáva za pravdu žalobcom, že účelom ich
vycestovania a zotrvania vo Veľkej Británii bolo vytvorenie a zabezpečenie si finančných prostriedkov
pre ďalšie ich fungovanie na Slovensku.

105. Na tomto mieste správny súd zdôrazňuje, že v súvislosti s kritériami čl. 11 ods. 1 vykonávacieho
nariadenia síce žalovaná vykonala dokazovanie, nedostatočne však postupovala podľa čl. 11 ods.
2 citovaného vykonávacieho nariadenia a teda nedostatočne zisťovala samotný úmysel žalobcov,

pohnútky a dôvody, ktoré ich viedli k tomu, aby v roku 2014 odišli do Veľkej Británie, aby tam ostali
pracovať a pohnútky, ktoré ich viedli k návratu na územie Slovenskej republiky v roku 2018.

106. Tak ako správne namietajú žalobcovia, v prípade pochybností o určení centra záujmov sa má
posúdiť aj úmysel osoby, teda dôvody, ktoré viedli k odchodu do iného členského štátu Európskej únie,
či dôvody návratu na Slovensko, čo správne orgány v rozhodnutiach žiadnym spôsobom nevyhodnotili
a z rozhodnutí nevyplýva, aby túto skutočnosť skúmali.

107. Z uvedených dôvodov správny súd podľa § 191 ods. 1 písm. c) ( rozhodnutie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci ) a § 191 ods. 1 písm. g) ( rozhodnutia sú nepreskúmateľné
pre nedostatok dôvodov ) SSP zrušil rozhodnutia žalovanej v spojení s rozhodnutiami prvostupňových
správnych orgánov a vrátil vec žalovanej na ďalšie konanie ( § 191 ods. 3 písm. a), ods. 4 SSP ).

108. Úlohou správnych orgánov v ďalšom konaní bude opätovne rozhodnúť o žiadosti žalobcov o nároku
na dávku v nezamestnanosti tak, ako to naznačil správny súd v tomto rozsudku.

109. Podľa § 191 ods. 6 veta prvá SSP právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom
rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný.

110. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 v spojení s § 175 ods. 1 SSP
a priznal úspešným žalobcom voči žalovanej právo na úplnú náhradu trov konania s tým, že v zmysle
§ 175 ods. 2 SSP o výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť v lehote jedného mesiaca od doručenia
rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu, ktorú je potrebné podať na Krajský súd v Prešove
(§ 443 ods. 1 v spojení s § 444 ods. 1 S.s.p.).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva
(ďalej len „sťažnostné body“), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno
meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 1,2 S.s.p.).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom.

Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen,
ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), je žalovaným Centrum právnej
pomoci (§ 449 ods. 1,2 S.s.p.).

Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on Mar 29, 2022. Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.