Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 23, 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24CoE/189/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2508898678
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 04. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2508898678.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v exekučnej veci v prospech oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Grösslingova 4, proti povinnému: M. W., nar. X.X.XXXX, bytom XXX XX C. XXX, pre
vymoženie 199,66 eura s príslušenstvom a trov exekúcie, vykonávanej súdnym exekútorom: JUDr.
Vladimír Sucháček, Exekútorský úrad Bratislava, Kutlíkova 17, pod sp. zn. EX 403/03, na odvolanie

oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Piešťany č.k. 7Er/5478/2008-16, zo dňa 6. júna 2012,
t a k t o

r o z h o d o l :

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. b) i c) O.s.p. z
a m i e t a .

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú, vo výroku

o zastavení exekúcie a vo výroku o zamietnutí návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora p
o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením prvostupňový súd vyhlásil predmetnú exekúciu za neprípustnú, exekúciu
zastavil, zamietol návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora a žiadnemu z účastníkov nepriznal
právo na náhradu trov konania. Rozhodnutie s použitím § 57 ods. 1 písm. g) a § 58 ods. 1

Exekučného poriadku (ďalej tiež „EP“) a § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej tiež „OZ“), odôvodnil
v podstate tým, že oprávneným bola ako exekučný titul predložená notárska zápisnica č. N 3654/2003,
NZ 91711/2003 zo dňa 13.10.2003, ktorá obsahuje vyhlásenie o uznaní právneho záväzku a súhlas
s exekúciou, ktoré v mene povinného vyhlásil Mgr. Bruno Žlnay, advokátsky koncipient advokáta
Mgr. Tomáša Kušníra, ktorého splnomocnil povinný v zmluve o úvere zo dňa 9.5.2003 na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Prvostupňový súd uzavrel, že predmetná zmluva o úvere

má charakter formulárovej zmluvy, v ktorej bola vopred určená osoba zástupcu na tam uvedené úkony,
ktorú osobu si povinný nemohol vybrať na základe svojej slobodnej vôle a ktorý úkon vykonala nakoniec
iná osoba ako v zmluve určená. Podľa súdu prvého stupňa ide o konflikt záujmov v zmysle § 22
ods. 2 OZ, keďže povinný nemal možnosť výberu zástupcu, ktorý by chránil jeho práva, v dôsledku
ktorého neplatného plnomocenstva nemohlo dôjsť k platnému vyhláseniu do zápisnice, ktoré navyše
vykonal advokátsky koncipient splnomocneného advokáta na základe substitučnej plnej moci. Pretože

plná moc udelená povinným v zmluve o úvere je neplatná, nebolo možné na jej základe vykonať
platné vyhlásenie do notárskej zápisnice. Keďže predložená notárska zápisnica nespĺňa podmienky
materiálne vykonateľného exekučného titulu, vyhlásil súd prvého stupňa exekúciu za neprípustnú a
zastavil ju. Prvostupňový súd návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora podľa § 44 ods. 8 EP
zamietol, pretože vzhľadom na zastavenie exekúcie pre jej neprípustnosť, nebol návrh oprávneného
na zmenu exekútora dôvodný. Prvostupňový súd uviedol, že o trovách exekútora bude rozhodovať

po právoplatnosti uznesenia o zastavení exekúcie samostatným uznesením. O trovách účastníkovexekučného konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c) O. s. p. tak, že žiadnemu
z účastníkov právo na náhradu trov exekučného konania nepriznal.

Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonom stanovenej lehote oprávnený odvolanie a žiadal, aby odvolací
súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Predovšetkým
namietal tú skutočnosť, že súd prvého stupňa prekročil rámec svojej preskúmavacej právomoci, keď
posudzoval súlad notárskej zápisnice so zákonom a dobrými mravmi. Kontrolu súladu úkonu so
zákonom môže vykonať iba notár. Náprava nedostatkov notárskej činnosti je prípustná len postupom

podľa § 38 a § 40 Notárskeho poriadku. Postup exekučného súdu, ktorý bez časového obmedzenia
zasahuje do platných notárskych zápisníc, ktoré zakladajú, rušia alebo menia práva alebo povinnosti
individuálne určeným adresátom, je v rozpore s princípom právnej istoty. Povinnému nič nebránilo
domáhať sa nápravy cestou zrušenia notárskej zápisnice de iure, alebo sa domáhať náhrady škody.
Ak takto nepostupoval, nie je možné zvrátiť účinky notárskej zápisnice v konaní pred všeobecným
súdom. Platná notárska zápisnica, má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu. V rámci

rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia, exekučný súd nie je oprávnený posudzovať vecnú
správnosť exekučného titulu, robiť skutkové a právne závery. Exekučný súd nedisponuje právomocou
rušiť, či meniť obsah notárskej listiny, ktorá je exekučným titulom. V prípade, ak sa odvolací súd
nestotožní s uvedenými závermi, oprávnený žiadal, aby podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho
súdneho poriadku, prerušil konanie a podal Ústavnému súdu SR návrh na konanie o súlade ust. §

44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, pre rozpor
s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok.
Exekučný súd pri revízii notárskej zápisnice porušil princíp legality, zásadu začatia konania na návrh
účastníkov, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho
konania. Exekučný súd zaobchádzal odlišne s povinným na strane jednej a s oprávneným na strane

druhej. Kým povinný mal zaručený výkon všetkých práv, oprávnený mal pred exekučným súdom
nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne, čo nemožno ospravedlniť jeho postavením
ako obchodnej spoločnosti podnikajúcej v oblasti poskytovania krátkodobých úverov, pretože by išlo
o zakázané odlišné zaobchádzanie. Odlišnosti v zaobchádzaní a rozdiely vo výkone práva na súdnu
ochranu oprávnený videl v jeho nevypočutí a neoboznámení so stanoviskami, tvrdeniami a dôkazmi,

ktoré vyplývajú z napadnutého rozhodnutia ako i zo spisu. Exekučný súd neaplikoval na zistený skutkový
stav relevantnú právnu normu, ktorou bolo ust. § 36, § 38 a § 40 Notárskeho poriadku a aplikované
právne normy ust. § 44 ods. 2, § 57 ods. 1 písm. g) a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku interpretoval
ústavnenesúladnýmspôsobom,porušilprávooprávnenéhonasúdnuochranu.Založilsvojerozhodnutie
na normatívnej úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva, keď aplikoval vo

veci ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách,
pretože smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, neprichádza do úvahy ani jej priamy
účinok a nie je ani interpretačným pravidlom transponovanej právnej úpravy. Exekučný súd bez toho, aby
oprávneného vypočul, rozhodol o jeho práve výrokom o zastavení exekúcie, preto oprávnený nemohol
reagovať na tvrdenia a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu, čím bola

porušenázásadarovnostizbraní.Oprávnenýneboloboznámenýstým,žeexekučnýsúdvediekonaniev
ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach v súvislosti s revíziou notárskej činnosti, nebol oboznámený s
obsahom dôkazov a tvrdení a nemal možnosť sa k nim vyjadriť. Exekučný súd napadnutým rozhodnutím
vylúčil možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci a uskutočnením judiciálneho
procesu v exekučnom konaní porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. Exekučný súd však

vo veci nevykonal riadne dokazovanie a ku svojim skutkovým záverom o nevýhodnosti právneho
zastúpenia pre povinného dospel bez riadneho zistenia skutkového stavu. Udelením predmetného
plnomocenstva, oprávnenému nevznikli žiadne nové práva, či výhody, povinný iba preniesol na tretiu
osobu oprávnenie uznať svoj dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba
nie je oprávnený, preto plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre oprávneného nepomernú výhodu oproti

stavu,kebyplnomocenstvonebolodojednanévôbec.Navyšepovinnýmoholplnomocenstvopodľa§33b
ods. 1 písm. b) OZ kedykoľvek odvolať, v čom mu nebránila žiadna prekážka. Udelenie plnomocenstva
tretejosobenazastupovaniespotrebiteľapretonemožnopovažovaťzaneprijateľnúpodmienku,ktoráby
spôsobovalaznačnúnerovnováhuvprávachapovinnostiachvjehoneprospech.Navyšeplnomocenstvo
je jednostranný právny úkon adresovaný tretím osobám, nie je zmluvným ustanovením, preto naň

nemožno aplikovať právnu úpravu neprijateľných zmluvných podmienok podľa § 53 OZ. Plnomocenstvo
udelené v zmluve o úvere je pritom dostatočne určité a zrozumiteľné. Poukázal na to, že inštitút uznania
dlhu nie je možné viazať na splatnosť záväzku a dospieť k záveru, že uznať možno len splatný záväzok.
Právnym poriadkom nie je vylúčená možnosť uznať dlh/záväzok v čase jeho vzniku, teda súčasne suzatvorením zmluvy, na základe ktorej dlh/záväzok vzniká. Nejde o právo, ktoré by povinnému malo
vzniknúť až v budúcnosti a ktorého by sa povinný nemohol platne vzdať. Povinný mohol aj po udelení
plnomocenstva sám dlh uznať. K námietke súdu voči skutočnosti, že zástupca určil v zápisnici splatnosť

dlhu oprávnený uviedol, že ide o podstatnú náležitosť notárskej zápisnice ako exekučného titulu a je
predpokladom, aby uznanie dlhu bolo vykonané zákonným spôsobom. Preto nie je možné dospieť k
záveru, že zástupca nebol oprávnený v notárskej zápisnici uviesť, dokedy povinný dlh zaplatí. Rovnako
je nesprávny záver súdu, že zástupca nehájil záujmy povinného, keď spísal notársku zápisnicu, ktorá nie
je v jeho prospech. Zástupca povinného bol na základe udeleného plnomocenstva oprávnený vykonať

len jediný úkon, a to je uznať dlh vo forme notárskej zápisnice, ktorú úlohu si riadne splnil. Záver súdu,
že záujmy zástupcu sú v rozpore so záujmami zastúpeného, založil súd na dohadoch a domnienkach,
pričom vôbec neuviedol, s ktorým konkrétnym záujmom povinného. Poukázal na to, že podmienkou
materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku nie je účasť
veriteľa. O skutočnosti, či je exekučný titul v súlade so zákonom už raz exekučný súd právoplatne
rozhodol, a to v rámci rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie poverenia. Keďže súd poverenie

exekútorovi vydal, zistil súlad exekučného titulu so zákonom. Revíziu exekučného titulu môže exekučný
súd vykonať len v limitoch daných ustanovením § 41 ods. 2 EP, ak však uskutočňuje revíziu exekučného
titulu po tomto čase, koná v rozpore s princípom právnej istoty a porušuje základné práva účastníkov
exekučného konania.

V priebehu odvolacieho konania podal oprávnený návrh na prerušenie konania postupom podľa § 109
ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, pričom žiadal, aby súd Súdnemu dvoru Európskej
únie predložil prejudiciálne otázky v nasledovnom znení:
1. Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa,
ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie

notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do
výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky
plynúcej z tejto zmluvy?
2. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu 93/13/EHS

zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Oprávnený zároveň doplnil k odvolaciemu dôvodu postavenému na tvrdení, že rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ďalšiu právnu argumentáciu, pričom poukázal
na najnovší vývoj rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR. Následne z rozhodnutia ÚS SR sp.

zn. I.ÚS 120/2012 zdôraznil, že v prípade notárskej zápisnice formálna stránka jej vykonateľnosti
spočíva v dodržaní formy notárskej zápisnice tak, ako je uvedená v notárskom poriadku. Materiálna
stránka je priamo predpísaná Exekučným poriadkom v § 41 ods. 2, vykonateľnosť notárskej zápisnice
je daná uplynutím času na dobrovoľné splnenie povinnosti. Žiadne ďalšie podmienky formálnej, ani
materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice z Exekučného poriadku nemožno vyvodiť. Z tohto

dôvodu exekučný súd nepreskúmava právny vzťah účastníkov z hľadiska hmotného práva, pretože
je to nad rámec skúmania formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Súd by bol
povinný vykonať takéto preskúmavanie len vtedy, ak by to bolo v zákone výslovne uvedené. Podľa
odvolateľa prvostupňový súd svoj záver o tom, že predmetné dojednanie o zastúpení povinnej je
neprijateľnou zmluvnou podmienkou nijako neodôvodnil. Uvedeným dojednaním povinný neprevzal

na seba žiadne nové povinnosti, či záväzky a oprávnenému nevznikli žiadne nové práva, či výhody.
Udelením plnomocenstva povinný dobrovoľne preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh vo
forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba pritom nie je oprávnený a povinný
mohol plnomocenstvo v zmysle § 33b ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka kedykoľvek odvolať.
Vzhľadom na uvedené okolnosti udelenie plnomocenstva tretej osobe na zastupovanie spotrebiteľa nie

je možné považovať za neprijateľnú podmienku, ktorá by z pohľadu spotrebiteľa spôsobovala značnú
nerovnováhuvprávachapovinnostiachvjehoneprospech.Podľaodvolateľaprvostupňovýsúdsanijako
nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v Smernici Rady 93/13/EHS. Najmä nezdôvodnil,
prečo považuje za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere splnomocnenie. Ani v indikatívnom a
nevyčerpávajúcom zozname podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé v citovanej smernici

sa nenachádza splnomocnenie, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocňuje fyzickú osobu na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Následne oprávnený tvrdí, že v danom prípade je nutné
požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“, v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej
únie. Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚplatí pre vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore, teda súd, proti
ktorého rozhodnutiu nemožno podať žiadny opravný prostriedok. Opravným prostriedkom sa pritom
myslí spravidla riadny opravný prostriedok, čo vylučuje niektoré mimoriadne opravné prostriedky, ktoré

nie sú bežne dostupné. Zároveň oprávnený ponechal na uvážení exekučného súdu, či eventuálnu
prípustnosť dovolania voči jeho rozhodnutiu o odvolaní proti napadnutému uzneseniu bude považovať
za dostupný opravný prostriedok. Podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ v každom prípade ale platí,
že prejudiciálnu otázku môže podať ktorýkoľvek súdny orgán členského štátu, v ktoromkoľvek štádiu
konania. Podľa názoru oprávneného by ustanovenia vnútroštátneho práva (najmä § 36, § 38, § 40

Notárskeho poriadku, § 44 ods. 2, § 57 ods. 1 písm. g) a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a § 31, §
37, § 39 a § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka) mali byť vykladané v rámci Smernice Rady 93/13/EHS
v súlade najmä s čl. 17, s čl. 47 Charty základných práv EÚ. Vzhľadom na to navrhol, aby súd podľa§
109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 F. o fungovaní EÚ konanie prerušil a zároveň Súdnemu dvoru EÚ
predložil vyššie uvedené prejudiciálne otázky.

Povinný samostatný odvolací návrh nepodal, k odvolaniu oprávneného sa písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p. a § 37 ods. 1 Exekučného
poriadku - ďalej len EP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 202 ods. 2 O.s.p.

a § 58 ods. 4 EP v znení účinnom do 8.8.2012), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané
náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a
dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214
ods. 2 O.s.p.), a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné a napadnuté uznesenie
súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správne potvrdiť.

Z obsahu spisu bolo zistené, že medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom bola dňa
9.5.2003 uzavretá zmluva o úvere na základe ktorej oprávnený ako veriteľ poskytol povinnému ako
dlžníkovi úver vo výške 12.000,- Sk (398,33 eura), ktorý sa zaviazal zaplatiť zvýšený o poplatok vo výške
4.320,- Sk (143,40 eura), celkovo 16.320,- Sk (541,72 eura), v 6 dvojtýždňových splátkach po 2.720,-

Sk (90,29 eura), počnúc dňom 23.5.2003. Súčasťou zmluvy o úvere je i splnomocnenie na základe
ktorého dlžník splnomocnil advokáta Mgr. Tomáša Kušníra so sídlom v Bratislave na spísanie notárskej
zápisnice ako exekučného titulu, t.j. aby v mene dlžníka uznal záväzok z úveru vyššie uvedeného tak,
aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia podľa § 274 písm.
e) O.s.p. resp. pre exekúciu podľa § 41 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z.z. na celý majetok dlžníka do výšky

vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva splnomocnenie ako súčasť textu zmluvy o úvere je podpísané
iba dlžníkom.

Z notárskej zápisnice napísanej na Notárskom úrade notára JUDr. Ondreja Ďuriača v Partizánskom dňa
13.10.2003 pod č. N 3654/2003, NZ 91711/2003 vyplýva, že Mgr. Bruno Žlnay na základe substitučnej

plnej moci z 2.1.2003 zastupujúci Mgr. Tomáša Kušníra so sídlom v Bratislave konajúci na základe plnej
moci,ktorájeprílohounotárskejzápisnicevmenepovinnejosobyvyhlásil,žeuznávadlhvočioprávnenej
osobe v celkovej výške 6.015,- Sk (199,66 eura) a zaviazal sa dlh spolu s úrokom z omeškania vo výške
0,25% denne od 18.8.2003 do zaplatenia zaplatiť do 20.10.2003 k rukám oprávnenej osoby a zároveň
vyhlásil, že v prípade neuhradenia dlhu v danej lehote súhlasí s exekúciou spôsobom ustanoveným v §

63 Exekučného poriadku alebo súdnym výkonom rozhodnutia podľa § 258 O.s.p. s tým, aby notárska
zápisnica bola použitá ako exekučný titul podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku alebo § 274 písm. e)
Občianskeho súdneho poriadku.

K notárske zápisnici je pripojené i plnomocenstvo, ktoré udelil Mgr. Tomáš Kušnír, advokát s poukazom

na § 12 ods. 2 zák. č. 132/1990 Zb. o advokácii advokátskemu koncipientovi Mgr. Bruno Žlnayovi na
zastupovanie pri všetkých právnych úkonoch, ktoré bol povinný vykonať na základe plnomocenstva z
2.1.2003 udeleného dlžníkom spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. za účelom uznania záväzku dlžníka z
úverovej zmluvy.

Prvostupňový súd správne v preskúmavanom uznesení uviedol, že predmetná zmluva je tzv. typovou
zmluvou, teda zmluvou spotrebiteľskou a opačná námietka oprávneného v odvolaní s poukazom na
nižšie uvedené neobstojí.Slovenský právny poriadok upravoval postavenie a ochranu spotrebiteľa najskôr v zák. č. 634/1992 Zb.
o ochrane spotrebiteľa, ktorý bol účinný v období od 31.12.1992 do 30.6.2007. Jeho ust. § 23a účinné
v období od 1.1.2000 do 24.11.2004 teda v čase uzavretia danej zmluvy, zakotvilo tzv. typovú zmluvu,

ktorou sa podľa citovaného zákona rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch
ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Podľa ods. 2 tohto
ustanovenia typová zmluva nesmie obsahovať a) neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa
zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, najmä 1. podmienky,
ktoré viažu predaj výrobku na poskytnutie služby na odobratie iného výrobku alebo na prevzatie inej

služby, 2. podmienky, ktorými sa podmieňuje predaj výrobku alebo poskytnutie služby s požiadavkou,
aby spotrebiteľ zabezpečil pre predávajúceho ďalšieho spotrebiteľa, ktorý s ním uzavrie rovnakú alebo
podobnú zmluvu; b) podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi.

Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Z formy a obsahu predmetnej zmluvy o úvere zo dňa 9.5.2003 je nesporné, že išlo o zmluvu, ktorá
sa mala uzavrieť vo viacerých prípadoch vo forme predtlače, do ktorej sa dopisovali iba jednotlivé
údaje špecifikujúce dlžníka a predmet úveru a z ktorej nesporne vyplýva, že spotrebiteľ obsah tejto
zmluvy podstatným spôsobom nemohol ovplyvniť, ani neovplyvnil. Predmetná zmluva o úvere, ktorá je

s poukazom na vyššie uvedené tzv. typovou zmluvou, teda nesmela v zmysle cit. § 23a zák. č. 634/1992
Zb. obsahovať neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi
právami a povinnosťami zmluvných strán a ani podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi pod
následkom ich absolútnej neplatnosti v zmysle cit. § 39 Občianskeho zákonníka.

Odvolací súd sa rovnako plne stotožnil so záverom prvostupňového súdu, že v danom prípade uznal
záväzok a vyslovil súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu zástupca,
ktorého záujmy boli v rozpore so záujmami zastupovaného povinného, v dôsledku čoho sú predmetné
splnomocnenie i nadväzný právny úkon obsiahnutý v danej notárskej zápisnici neplatné a notárska
zápisnica ako exekučný titul potom neúčinná a materiálne nevykonateľná.

V zmysle § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý
na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.

Podľa § 23 Občianskeho zákonníka zastúpenie vzniká na základe zákona alebo rozhodnutia štátneho

orgánu alebo na základe dohody o plnomocenstve.

Podľa § 24 Občianskeho zákonníka zástupca musí konať osobne; ďalšieho zástupcu si môže ustanoviť,
len ak je to právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté. Aj z právnych úkonov ďalšieho
zástupcu vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému.

V zmysle § 31 ods. 1 Občianskeho zákonníka pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť fyzickou alebo
právnickou osobou. Splnomocniteľ udelí za týmto účelom plnomocenstvo splnomocnencovi, v ktorom
sa musí uviesť rozsah splnomocnencovho oprávnenia. Podľa ods. 4 tohto ustanovenia ak je potrebné,
aby sa právny úkon urobil v písomnej forme, musí sa plnomocenstvo udeliť písomne.

Podľa § 40 ods. 3 Občianskeho zákonníka písomný právny úkon je platný, ak je podpísaný konajúcou
osobou.

Z vyššie citovaného ust. § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zastupovať iného nemôže

ten, ktorého záujmy sú v rozpore so záujmami zastúpeného. Ak by sa tak stalo, právne úkony urobené
zástupcom v rozpore s citovaným ustanovením sú potom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka
neplatné.

V danom prípade z listinných dôkazov obsiahnutých v spise vyplýva, že dlžník ako spotrebiteľ mal

priamo v zmluve o úvere splnomocniť na svoje zastupovanie pri spísaní predmetnej notárskej zápisnice
advokáta Mgr. Tomáša Kušníra, ktorého splnomocnenie je ale naformulované priamo v predtlači
zmluvy o úvere veriteľom - oprávneným. Povinný splnomocnenca zrejme vôbec nepozná a možnosť
výberu iného zástupcu mu vzhľadom na predmetnú predtlač daná nebola. Z toho naviac vyplývanesporný vzťah medzi oprávneným a Mgr. Tomášom Kušnírom. Navyše odvolaciemu súdu je z jeho
vlastnej rozhodovacej činnosti známy vzťah medzi oprávneným a Mgr. Tomášom Kušnírom, ktorý
oprávneného zastupuje v mnohých exekučných konaniach voči dlžníkom z rovnakých formulárových

zmlúv. Oprávnený Mgr. Tomáša Kušníra ako zástupcu povinného uviedol do zmluvy za účelom
bezproblémového získania exekučného titulu v podobe notárskej zápisnice. Takéto konanie bolo zo
strany oprávneného v rozpore s dobrými mravmi a zo strany zástupcu Mgr. Tomáša Kušníra v rozpore
so zákonom o advokácii. Mgr. Tomáš Kušnír bol za obdobné správanie zo strany stavovskej komory
disciplinárne potrestaný - bolo mu uložené verejné napomenutie (Bulletin SAK č. 7-8/2009, str. 56).

Neprijateľné je udelenie plnej moci priamo oprávnenému, ktorého záujmy sú v rozpore so záujmami
povinného (obdobne rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky Nález I. ÚS 5/2000 z 13. 7.
2000 a Najvyššieho súdu Českej republiky 21 Cdo 267/2000 z 10.10.2000). Vzhľadom na to, keďže
záujmy veriteľa resp. oprávneného a nadväzne i jeho právneho zástupcu - advokáta sú nesporne v
rozpore so záujmami dlžníka a povinného, z čoho vyplýva jednoznačný rozpor záujmov povinného a
Mgr. Tomáša Kušníra, predmetné zastúpenie resp. splnomocnenie obsiahnuté v zmluve o úvere, je

pre rozpor so zákonom, konkrétne s cit. ust. § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka s poukazom na cit.
ust. § 39 Občianskeho zákonníka, absolútne neplatným právnym úkonom. Keďže potom Mgr. Tomáš
Kušnír a nadväzne logicky ani jeho splnomocnenec koncipient Mgr. Bruno Žlnay nemali oprávnenie
povinného pri predmetnom uznaní záväzku a vyslovení súhlasu s vykonateľnosťou danej notárskej
zápisnice zastupovať, ich právny úkon zachytený v predmetnej notárskej zápisnice je absolútne neplatný

a notárska zápisnica ako exekučný titul neúčinná a materiálne nevykonateľná s poukazom na § 41 ods.
2 písm. c/ EP, keďže v nej fakticky chýba podstatná náležitosť - súhlas povinnej osoby s exekúciou.

S poukazom na uvedené je pritom úplne irelevantné, že povinný ako dlžník mal možnosť podľa § 33b OZ
predmetné plnomocenstvo kedykoľvek po uzavretí zmluvy o úvere odvolať, na čo poukazoval odvolateľ.

Odvolať je možné iba účinne a platne vzniknuté plnomocenstvo. Z podstaty veci totiž logicky vyplýva,
že nemožno účinne odstúpiť od právneho úkonu, ktorý je od počiatku absolútne neplatný.

Už len vyššie uvedené skutočnosti postačovali pre záver súdu, že predmetná notárska zápisnica je
materiálne nevykonateľná, čo zakladá dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať a preto boli splnené
podmienky súdom prvého stupňa aplikovaného ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku pre
vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a zároveň pre zastavenie exekúcie a to s poukazom na ust. § 58
ods. 1 Exekučného poriadku i bez návrhu.

Zatiaľ čo dôvody na základe ktorých súd obligatórne alebo fakultatívne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 a
2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne, okamih kedy tak má alebo môže súd
urobiť nie je v ňom explicitne stanovený. Z toho potom možno vyvodiť, že súd rozhodne o zastavení
exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného

vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že súd je povinný v priebehu celého exekučného konania
skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie exekúcie. Jedným z obligatórnych dôvodov
zastavenia exekúcie je pritom podľa cit. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásenie exekúcie
súdom za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Uznesenie o
udelení poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi pritom netvorí prekážku právoplatne

rozsúdenej veci v zmysle § 159 ods. 3 O.s.p. Exekučný súd nie je ani viazaný právnym názorom notára
pri spisovaní notárskej zápisnice.

S poukazom na vyššie uvedené, neobstojí námietka odvolateľa, že súd vec už raz posudzoval a
právoplatne rozhodol pri vydaní poverenia súdnemu exekútorovi a preto sa už nemohol danými otázkami

zaoberať znova.

Hoci už len vyššie uvedené závery postačovali na to, aby bola predmetná exekúcia vyhlásená za
neprípustnú a zároveň zastavená, odvolací súd je tiež názoru, že predmetné splnomocnenie a nadväzne
i notárska zápisnica sú absolútne neplatnými právnymi úkonmi i z toho dôvodu, že pri právnom úkone

splnomocnenia absentuje podpis splnomocneného advokáta Mgr. Tomáša Kušníra.

Z citovaných ustanovení § 23 a § 31 ods. 1 OZ vyplýva, že zmluvné zastúpenie vzniká na základe
zmluvy - dohody o plnomocenstve podľa § 23 Občianskeho zákonníka medzi splnomocniteľom asplnomocnencom. Dohoda o plnomocenstve je dvojstranný právny úkon jednak o udelení jednak
o prijatí zastupovania a o jeho rozsahu. Na druhej strane plnomocenstvo v zmysle § 31 ods. 1
Občianskeho zákonníka je jednostranný právny úkon, ktorým zastúpený splnomocniteľ dáva tretím

osobám na vedomie v akom rozsahu je osoba uvedená v plnomocenstve - splnomocnenec oprávnená
ho zastupovať.

V zmluve o úvere povinný splnomocnil advokáta Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie notárskej zápisnice
ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal jeho záväzok z vyššie uvedeného úveru tak, aby

sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia, resp. pre exekúciu.
Predmetná zmluva, v ktorej je obsiahnuté uvedené splnomocnenie obsahuje len podpis povinného.
Podpis splnomocneného advokáta Mgr. Kušníra v nej absentuje.

Vprípade,žebysplnomocnenieobsiahnutévzmluveoúvereuzavretejúčastníkmimalobyťpovažované
za dohodu o plnomocenstve v zmysle cit. § 23 Občianskeho zákonníka, pre chýbajúce prijatie udeleného

plnomocenstva zo strany Mgr. Kušníra, teda pre chýbajúci prejav vôle druhej strany zmluvy by bolo
neúčinné, takže k jeho uzavretiu by fakticky nedošlo. Rovnako by bola táto písomná dohoda neplatná pre
chýbajúcipodpisdruhejkonajúcejosobypodľa§40ods.3vetaprváObčianskehozákonníkaacontrario.

I ak by sa predmetný úkon obsiahnutý v zmluve o úvere mal považovať za plnomocenstvo v zmysle §

31 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré je jednostranným úkonom splnomocniteľa, nevyhnutne by pred
jeho udelením musela byť medzi povinným a Mgr. Kušnírom uzavretá dohoda o plnomocenstve v zmysle
§ 23 Občianskeho zákonníka, ktorá je už dvojstranným právnym úkonom. Oprávnený ale existenciu
takejto dohody nielenže nepreukázal, ale ani netvrdil.

Odhliadnuc od vyššie uvedeného, odvolací súd je tiež toho názoru, že v danom prípade bolo neplatným
a neúčinným i zastúpenie advokáta Mgr. Tomáša Kušníra pri spísaní predmetnej notárskej zápisnice
jeho substituentom - koncipientom Mgr. Brunom Žlnayom.

V zmysle § 12 ods. 1 a 2 Zákona o advokácii č. 132/1990 Zb., ktorý bol účinný v čase uzavretia

predmetnej zmluvy o úvere medzi účastníkmi, advokát sa v rámci svojho poverenia môže dať zastúpiť
iným advokátom. Pri jednotlivých úkonoch môže advokáta zastúpiť advokátsky koncipient alebo aj iný
pracovník advokáta. Podľa ods. 4 tohto ustanovenia zastupovanie podľa ods. 1 a 2 nie je možné proti vôli
klienta. Z vyššie citovaného ustanovenia vyplýva, že advokáta zásadne môže zastúpiť iba iný advokát
a iba pri jednotlivých úkonoch koncipient, pričom takéto zastupovanie nie je možné proti vôli klienta.

V danom prípade ale zo zmluvy o úvere a ani z iného dôkazu nevyplýva súhlas zastúpeného dlžníka
- povinného s tým, aby sa splnomocnený advokát dal zastúpiť inou osobou. Naviac pokiaľ by išlo o
zastúpenie advokátskym koncipientom, mohol by byť advokát zastúpený iba pri jednotlivých úkonoch. V
danom prípade substitučné plnomocenstvo udelené Mgr. Tomášom Kušnírom koncipientovi Mgr. Bruno
Žlnayovi je ale v rozpore s tým generálne tzv. všeobecné, teda nebolo udelené pre konkrétny

úkon v danej konkrétnej veci, naviac bolo udelené ešte predtým ako došlo k uzavretiu predmetnej
zmluvy o úvere (dňa 2.1.2003) a teda pred vznikom daného záväzkového vzťahu medzi oprávneným
a povinným (dňa 9.5.2003) a preto je i z tohto hľadiska neplatné.

Napokon odvolací súd považoval predmetné splnomocnenie obsiahnuté v danej zmluve o úvere za

absolútne neplatný právny úkon pre rozpor so zákonom i s dobrými mravmi (cit. ust. § 23a zák. č.
634/1992 v spojení s § 39 Občianskeho zákonníka) i z toho dôvodu, že danú zmluvnú podmienku
v predmetnej typovej (spotrebiteľskej) zmluve v podobe predmetného splnomocnenia považoval za
neprimeranú podmienku, ktorá na škodu spotrebiteľa zakladá nápadný nepomer medzi právami a
povinnosťami zmluvných strán a ktorá je zároveň v rozpore s dobrými mravmi. Neprimeranosť tejto

podmienky a jej rozpor s dobrými mravmi odvolací súd videl v tom, že daný dvojstranný právny úkon
vznikol zároveň v deň uzatvorenia zmluvy o úvere, teda v čase, keď žiaden dlh dlžníka - povinného
ešte neexistoval a do budúcna nebolo možné predpokladať či vôbec vznikne a ak áno, kedy a v akej
výške. Uznať záväzok alebo uznať dlh je v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka výlučným právom
dlžníka, ktoré v budúcnosti môže realizovať alebo aj nemusí. Pokiaľ povinný ako dlžník predmetným

splnomocnením fakticky postúpil toto svoje právo uznať dlh už v čase uzavretia zmluvy o úvere, kedy
ešte žiaden dlh existovať nemohol a nebolo ani zrejmé, či bude existovať, kedy a v akej výške, pričom
zároveň na uznanie dlhu splnomocnil jej úplne neznámu tretiu osobu, ktorá jej bola vnútená v predtlači
zmluvy vopred vyhotovenej veriteľom, čím sa zároveň vopred vzdal možnosti namietať dlh i jeho výšku,založilo to nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami veriteľa a dlžníka a zároveň je to v rozpore s
dobrými mravmi. I z tohto dôvodu je predmetné splnomocnenie absolútne neplatné. Nadväzne nemôže
byť platné ani substitučné plnomocenstvo a napokon ani právny úkon obsiahnutý v notárskej zápisnici,

ktorým je vyhlásenie povinného o uznaní právneho záväzku a o súhlase s vykonateľnosťou, ktorú za
neho mal vykonať splnomocneným advokátom substitučne splnomocnený koncipient.

S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, keďže ako exekučný titul bola oprávneným predložená
notárska zápisnica, ktorá v sebe obsahuje absolútne neplatný právny úkon o uznaní dlhu a súhlase

s jej vykonateľnosťou, v dôsledku čoho nemôže byť účinným a materiálne vykonateľným exekučným
titulom, bolo plne dôvodným, aby prvostupňový súd preskúmavaným uznesením, s použitím § 57 ods.
1 písm. g) Exekučného poriadku podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku i bez návrhu, predmetnú
exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju, keďže je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno
vykonať, ktorým je skutočnosť, že absentuje vykonateľný exekučný titul. Odvolací súd pritom poukazuje
i na závery Ústavného súdu SR vo veci IV.ÚS 183/2011, kde v sťažnosťami napadnutých rozhodnutiach

súdy argumentovali obdobne, pričom Ústavný súd SR uzavrel, že predmetnými rozhodnutiami súdov
nemohlo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky (tu oprávneného) na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru a ani jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu.

V závere odvolací súd považuje za potrebné prisvedčiť argumentácii odvolateľa, že preskúmavané

rozhodnutie prvostupňového súdu bolo pre účastníkov po tom, ako súd už predtým vydal poverenie
exekútorovi na vykonanie exekúcie prekvapivé a že nemali reálnu možnosť argumentovať vo vzťahu
k tomuto pripravovanému rozhodnutiu súdu. Zásada kontradiktórnosti občianskeho súdneho procesu
pritom vyžaduje, aby súd ktorý v rámci preskúmavania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej
podmienky, informoval účastníkov konania v spore a vyzval ich, aby sa k tomu kontradiktórne

vyjadrili spôsobom stanoveným v občianskom súdnom poriadku. Hoci ale prvostupňový súd tieto
práva účastníkov svojím postupom porušil, táto vada konania nemala napokon za následok nesprávne
rozhodnutie veci (§ 212 ods. 3 OSP) a preto na ňu odvolací súd neprihliadol. Tým, že oprávnený podal
vo veci rozsiahle odvolanie, v ktorom predostrel širokú argumentáciu, s ktorou sa odvolací súd vyššie
vysporiadal, bolo napokon tomuto právu účastníka občianskeho súdneho konania urobené zadosť.

Navyše prvostupňový súd závery obsiahnuté v preskúmavanom uznesení vyvodil iba z tých listinných
dôkazov, ktoré sú obsiahnuté v exekučnom spise a ktoré boli predložené výlučne oprávneným, teda o
ktorých mal nesporne vedomosť a s obsahom ktorých sa bezpochyby mohol oboznámiť.

Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje tiež na rozhodnutia Ústavného súdu SR vo veciach ústavných

sťažností oprávneného, sp. zn. III. ÚS 378/2013, sp. zn. III. ÚS 379/2013 a sp. zn. I. ÚS 533/2013,
v ktorých Ústavný súd opakovane konštatoval, že "pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a
uznesení postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovaných
prípadoch v konaní na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva
musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu

v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu, bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné
procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd dospel k záveru, že
postupom krajského súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciach princíp kontradiktórnosti súdneho
konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty
dodržaný, čím k porušeniu označených práv dôjsť nemohlo."

S poukazom na vyššie uvedené bolo potom dôvodným, aby odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa
vo výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení, ako aj vo výroku o zamietnutí návrhu
oprávneného na zmenu súdneho exekútora, ktorý výrok oprávnený osobitnými odvolacími dôvodmi

nenapádal, ako vecne správne, s použitím ust. § 219 O.s.p. potvrdil.

Oprávnený svojim odvolaním napadol rozhodnutie súdu prvého stupňa v celom jeho rozsahu, teda aj
vo výroku o náhrade trov konania, pretože napadnuté rozhodnutie žiadal v celom rozsahu zrušiť a vec
vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Hoci oprávnený v podanom odvolaní osobitné odvolacie

dôvody proti výroku o trovách konania neuvádzal, podaným odvolaním bol napadnutý aj výrok o trovách,
pretože je to výrok závislý od výroku o zastavení exekúcie.Rozhodnutie súdu prvého stupňa o náhrade trov konania však už nemohlo byť predmetom prieskumu
odvolacieho súdu, pretože dňa 1. novembra 2013 nadobudla účinnosť novela Exekučného poriadku,
z. č. 299/2013 Z. z., ktorá zrušila možnosť podať odvolanie proti výroku o náhrade trov konania v

rozhodnutí podľa § 57 Exekučného poriadku. Pretože predmetné rozhodnutie bolo vydané vyšším
súdnym úradníkom, podľa prechodného ustanovenia § 243b ods. 3 Exekučného poriadku v spojení s
§ 374 ods. 4 veta tretia O.s.p., s účinnosťou od 1. novembra 2013, bol výrok o náhrade trov konania v
napadnutom uznesení zrušený, a preto je potrebné, aby v ďalšom konaní o náhrade trov konania súd
prvého stupňa znovu rozhodol.

Odvolací súd pritom nepovažoval za potrebné exekučné konanie prerušiť z dôvodu, že by vyhovel
návrhu oprávneného a požiadal Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu primárneho
a sekundárneho úniového práva tak, ako to požadoval odvolateľ.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych

spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné
právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267
Zmluvy o fungovaní EÚ Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej)

otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj „ZFEÚ“) má
povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má
právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii,
orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, o výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady
ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie

a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva
rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné
pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej

otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne,
t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia
o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž nevyplýva, že
všeobecný súd musí na návrh účastníka prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na
rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie a rovnako predpokladom

takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje
ustanoveniezákona Slovenskejrepubliky,doktoréhobolitransportovanéúniovéprávnenormy,aleboak
sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Dotknutý súd má iba možnosť položiť Súdnemu
dvoru otázku týkajúcu sa výkladu normy práva Únie (fakultatívne konanie o predbežnej otázke), ak to
považujezapotrebnéprerozhodnutiesporu,oktoromkonáatoibezohľadunato,čitoúčastnícikonania

vo veci samej navrhli alebo nie. Avšak súd proti rozhodnutiu ktorého už nie je možné podať opravný
prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je v zásade povinný položiť takúto otázku Súdnemu dvoru, ale
s výnimkou prípadov, ak v danej oblasti už existuje judikatúra a prípadné nové okolnosti nevyvolávajú
skutočné pochybnosti o možnosti uplatniť túto judikatúru (acte éclairé), alebo ak sa správny spôsob
výkladu dotknutého práva javí byť úplne jednoznačným (acte clairé). Takisto aj súd proti rozhodnutiam

ktorého je prípustný opravný prostriedok (aj mimoriadny) môže sám rozhodnúť o správnom výklade
práva Únie a použiť ho na ním zistený skutkový stav, najmä ak usudzuje, že judikatúra Súdneho dvora
mu poskytuje dostatok informácií. Ak však ide o otázku platnosti aktu Únie, vnútroštátny súd vždy musí
položiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru, ak má pochybnosti o platnosti takéhoto aktu (obligatórne
konanie o predbežnej otázke).

V zmysle záverov Európskeho súdneho dvora vo veci ESD-C-302/2004 ale Európsky súdny dvor nemá
právomoc na zodpovedanie prejudiciálnej otázky vtedy, ak okolnosti skutkového stavu v merite veci
predchádzajú vstupu do EÚ. Slovenská republika vstúpila do EÚ dňom 1.5.2004 a keďže k uzavretiu
záväzkového vzťahu, z ktorého sa odvodzuje vymáhaný nárok, došlo ešte 9.5.2003, teda pred vstupom

Slovenska do EÚ, z tohto hľadiska nie je daná právomoc ESD na zodpovedanie prejudiciálnej otázky
v danej veci.Na základe uvedeného, odvolací súd z dôvodu nedostatku právomoci Súdneho dvora EÚ, návrh
oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Rovnako odvolací súd zamietol návrh oprávneného na prerušenie predmetného konania v zmysle § 109
ods. 1 písm. b) O.s.p. s tým, že by mal podať Ústavnému súdu SR návrh na konanie o súlade § 44
ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a
to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny
poriadok.

V zmysle § 109 ods. 1 písm. b) veta druhá O.s.p. súd konanie preruší, ak pred rozhodnutím vo veci
dospel k záveru, že všeobecne záväzný predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom
alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh
Ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

Vzmysle§44ods.2vetaprváadruháExekučnéhoporiadkusúdpreskúmažiadosťoudeleniepoverenia
na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného
titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu,
táto lehota neplatí ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d).

Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Cit. ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zakladá zodpovednosť exekučného súdu za vykonanie
poverenia na vykonanie exekúcie, pretože vydanie musí byť výsledkom náležitého preskúmania jednak

exekučného titulu, jednak žiadosti o vydanie poverenia a návrhu na vykonanie exekúcie a to z hľadiska
ich súladu so zákonom - teda zákonmi všeobecne a to práve za účelom ochrany práv na exekúcii
zúčastnených osôb a to zo strany nezávislého a nestranného súdu. V zverení takejto právomoci súdu
odvolací súd nevidí žiaden rozpor alebo nesúlad § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku
s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR. Opätovné preskúmanie prípustnosti exekúcie, proti čomu odvolateľ

namieta, pritom umožňuje nielen § 44 ods. 2, ale ust. § 57 ods. 1 písm. g) v spojení s § 58 ods. 1
Exekučného poriadku. Keďže odvolací súd nedospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis
(v danom prípade konkrétne § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku), ktorý sa týka danej
veci, je v rozpore s Ústavou, neboli ani splnené podmienky, aby konanie podľa návrhu oprávneného v
zmysle § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil a postúpil Ústavnému súdu návrh na zaujatie stanoviska.

Súd preto i tento návrh oprávneného na prerušenie daného konania zamietol.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.