Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 17, 2020

Súd: Okresný súd Bratislava II
Spisová značka: 29C/89/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1119201618
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 06. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Králik

ECLI: ECLI:SK:OSBA2:2020:1119201618.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava II sudcom Mgr. Petrom Králikom v právnej veci žalobcu: M.. U. Z., nar.

XX.XX.XXXX, bytom B. XX/XX, O., proti žalovanému: Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej
stráže, so sídlom Šagátova 1, Bratislava, IČO: 00212008, o zaplatenie 91.617,05 Eur s príslušenstvom,
takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a .

II. Žalovanému sa nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Bratislava I dňa 01.02.2019 domáhal od žalovaného
zaplatenia 80.820,33 Eur s príslušenstvom. Postupom podľa § 43 ods. 1 Civilného sporového poriadku

bola vec postúpená dňa 09.12.2019 Okresnému súdu Bratislava II ako súdu miestne príslušnému.
Žalobca žalobu odôvodnil tým, že dňom 14.10.1988 splnil podmienky nároku na starobný dôchodok
podľa § 132/ods. 1 písm. a) zákona č. 100/1988. V zmysle ustanovenia § 210 zákona č. 73/1998 mohol
poberať výsluhový príspevok do 60 roku veku. To, že splnil všetky zákonné podmienky na priznanie
starobnéhodôchodkužalovanývžiadnomsvojomrozhodnutínespochybnil,rovnakoakoaniskutočnosť,
že starobný dôchodok, na ktorý mu vznikol nárok podľa § 132 ods. 1 písm. a) zákona č. 100/1988
je oprávnený priznať žalovaný. Vyplýva to aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

zo dňa 31.10.2012, ktorý je pre žalovaného záväzný. V zmysle predmetného rozsudku mu žalovaný
mal v lehote 60 dní od doručenia rozsudku priznať starobný dôchodok vo výške 9.219 Sk, čo však
neurobil, a to ani po uplynutí tejto lehoty. Tým, že na základe predmetného rozsudku najvyššieho
súdu mu Sociálna poisťovňa odňala starobný dôchodok a žalovaný mu nepriznal starobný dôchodok,
dňom 23.02.2013 došlo zo strany žalovaného k vedomému porušeniu zákonov, Ústavy Slovenskej
republiky a medzinárodných dohovorov. Hoci nárok na starobný dôchodok patrí medzi základné ľudské
práva, žalovaný mu starobný dôchodok nepriznal ani rozhodnutiami zo dňa 14.03.2018, 30.04.2018,

02.05.2018, 06.09.2018 a 06.11.2018. Z tohto dôvodu dochádza tiež k diskriminácii žalobcu.

2. Po výzve súdu na odstránenie vád podania zo dňa 29.04.2019 žalobca žalobu doplnil podaním zo
dňa 14.05.2019, v ktorom poukázal na to, že Najvyšší súd Slovenskej republiky svojim právoplatným
rozhodnutím zo dňa 31.10.2012 (9So/190/2011) rozhodol, že priznanie starobného dôchodku podľa
zákonač.461/2003Sociálnoupoisťovňoujenezákonnéazároveň,žestarobnýdôchodokmumápriznať
žalovaný podľa ustanovenia § 132 ods. 1 písm. a) zákona č. 100/1988. Hoci toto rozhodnutie bolo pre

žalovaného záväzné, neakceptoval ho a neobnovil mu vyplácanie starobného dôchodku od 22.09.2003.
Najvyšší súd to konštatoval aj v rozsudku zo dňa 30.04.2014 (10So/70/2013).

3. Zmenu žaloby súd pripustil na pojednávaní dňa 17.06.2020.4. Žalovaný uplatnený nárok v celom rozsahu neuznal. Mal za to, že žalobca v žalobe uviedol, že
škoda mu mala byť spôsobená právoplatným rozhodnutím žalovaného č. B. R.-XXXXX/XX-XX zo

dňa 05.04.2013, ktorým bola žalobcovi zamietnutá žiadosť o priznanie starobného dôchodku. Voči
tomuto rozhodnutiu sa žalobca neodvolal, ani ho počas troch rokov nenapadol mimoriadnym opravným
prostriedkom či správnou žalobou. Žalobca si napriek tomu uplatnil vyčíslenú škodu ako nedoplatok na
dávke starobného dôchodku za obdobie od 22.09.2003 do 31.12.2018. Žalovaný uviedol, že podstatnou
skutočnosťou je, že je vylúčený súbeh nárokov na dve dávky, na výplatu výsluhového príspevku a

nárokunavýplatustarobnéhodôchodku.Uviedol,žežalobcapožiadalopriznaniestarobnéhodôchodku,
pritom v dobe podania žiadosti bol poberateľom výsluhového príspevku na základe rozhodnutia o
priznaní výsluhového príspevku č. B. R.-XXXXX/XX-XX zo dňa 11.11.1999. Žalovaný ďalej uviedol,
že s nárokom na náhradu škody sa žalobca obrátil na žalovaného žiadosťou zo dňa 09.07.2018,
kde škodu vyčíslil na sumu 77.245,11 Eur. Túto žiadosť žalovaný postúpil Ministerstvu spravodlivosti
Slovenskej republiky, ktoré žiadosť žalobcu posúdilo ako nedôvodnú. V danej veci žalobca podal dňa

14.01.2019 voči ministerstvu spravodlivosti žalobu o náhradu škody vo výške 77.245,11 Eur, ktorá je
vedená na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 16C/4/2019. Poukázal na to, že náhrada škody
v oboch súdnych konaniach vyplýva z jednej skutočnosti, nevyplácanej dávky starobného dôchodku
žalovaným, pričom uplatnené sumy sa líšia len v závislosti od počtu mesiacov domnelého nevyplácania
starobného dôchodku, pričom vzniesol námietku litispendencie. Žalovaný tiež uviedol, že žalobca ho

opakovane žiadal o doplatenie starobného dôchodku niekoľkými žiadosťami, v žiadnom správnom
konaní však úspešný nebol. Žalobca tiež v piatich prípadoch podal správnu žalobu, tiež bez úspechu.
Žalovaný vo vyjadrení ďalej poukazuje na nesplnenie podmienok konania v konaní o náhradu škody
podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z., vzniesol tiež námietku premlčania, a to podľa ustanovení
§ 101 a 106 Občianskeho zákonníka, § 19 zákona č. 514/2003 Z. z., § 97 ods. 2 zákona č. 100/1988

Zb. a § 107 zákona č. 328/2002 Z. z.

5. Dňa 27.12.2019 bolo tunajšiemu súdu doručené vyjadrenie žalobcu k vyjadreniu žalovaného, v ktorom
opakovane uviedol skutočnosti ako v samotnej žalobe a jej doplnení. Keďže mu žalovaný dobrovoľne
nepriznal starobný dôchodok, teda nárokovú dávku na základe právoplatných rozsudkov najvyššieho

súdu ani na základe rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky, ani na základe 9 žiadostí, tak v
zmysle zákona č. 160/2015 podal návrh na vydanie platobného rozkazu. Z jeho podania vyplynulo, že
náhradu škody si uplatňuje v inom konaní.

6. Dňa 16.01.2020 bolo tunajšiemu súdu doručené vyjadrenie žalovaného v ktorom uviedol, že žalobcovi

nevznikol nárok na výplatu starobného dôchodku a nedisponuje ani spôsobilým titulom na základe
ktorého odvíja vznik uplatnenej škody na nevyplatenej dávke starobného dôchodku. Uviedol, že
žalobcovi je aktuálne vyplácaný výsluhový dôchodok v sume 1.265,72 Eur, pričom tento výsluhový
dôchodok u žalobcu plní funkciu dávky v starobe.

7. Súd na prejednanie veci nariadil pojednávanie, na ktoré sa dostavil žalobca a poverený zástupca
žalovaného. Žalobca zotrval na svojich predchádzajúcich písomných podaniach. Uviedol, že pri podaní
návrhu na vydanie platobného rozkazu vychádzal zo skutočnosti, že ak niekto podmienky na priznanie
starobného dôchodku, tak tento sa musí vyplácať od podania žiadosti do konca života. Uviedol tiež, že
sa cíti byť diskriminovaný, nakoľko každý bývalý príslušník ZVJS poberá popri výsluhovom dôchodku aj

starobný dôchodok, len jemu ho žalovaný nepriznal. Podľa § 131 Civilného sporového poriadku si preto
uplatnil právo na súdnu ochranu, a to právo na starobný dôchodok. Žalovaný rovnako zotrval na svojich
predchádzajúcich podaniach. Poukázal na to, že žalobca sa šikanóznym spôsobom 13 krát dožadoval
výplaty starobného dôchodku, vo všetkých veciach sa odvolával, všetky odvolania boli zamietnuté, 13
krát podal správnu žalobu, vždy neúspešne. Z uvedené vyplýva, že ani správny súd sa nestotožnil s

predloženou argumentáciou žalobcu. K dávke, ktorá sa žalobcovi nevypláca správny súd vyslovil názor,
že žalobca na vyplácanie takejto dávky nemá nárok, žalobcovi teda nemôže vznikať škoda. Uviedol, že
v danej veci je potrebné rozlišovať splnenie podmienok pre nárok na starobný dôchodok, samotný nárok
na starobný dôchodok a splnenie podmienok na výplatu starobného dôchodku.

8. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom žaloby, listinných dôkazov založených v spise
a s prihliadnutím na obsah celého spisu a všetky skutočnosti, ktoré v priebehu konania vyšili najavo,
zistil nasledovný skutkový stav:9. Žalobca bol personálnym rozkazom generálneho riaditeľa Zboru väzenskej a justičnej stráže
Slovenskej republiky zo dňa 13.09.1999 uvoľnený zo služobného pomeru príslušníka ZVJS. Služobný
pomer sa skončil dňom 31.10.1999. Žiadosťou zo dňa 30.08.1999 žalobca požiadal žalovaného o

výsluhový príspevok, ktorý mu bol priznaný rozhodnutím žalovaného zo dňa 11.11.1999. Rozhodnutím
Sociálnej poisťovne zo dňa 16.01.2003 bol žalovanému priznaný od 01.07.2002 starobný dôchodok.
Rozhodnutím Sociálnej poisťovne zo dňa 05.08.2003 bol žalobcovi odňatý starobný dôchodok od
22.08.2003. Rozhodnutím Sociálnej poisťovne zo dňa 03.10.2005 bol žalobcovi priznaný starobný
dôchodok, rozhodnutím zo dňa 03.06.2011 bola žiadosť žalobcu o starobný dôchodok zamietnutá.

Z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9So/190/2011 zo dňa
31.10.2012 vyplýva, že Sociálna poisťovňa postupovala nesprávne, keď rozhodovala o žiadosti žalobcu
o starobný dôchodok, s odkazom na ustanovenia § 114 ods. 2 a § 142 ods. 4 zákona č. 100/1988 mal
rozhodovať žalovaný v tomto konaní. Skutočnosť, že Sociálna poisťovňa nebola oprávnená rozhodovať
ožiadostižalobcuostarobnýdôchodokvyplývaajzodôvodneniarozsudkuNajvyššiehosúduSlovenskej
republiky sp. zn. 10So/70/2013 zo dňa 30.04.2014.

Žalovaný svojim rozhodnutím č. B. R.-XXXXX/XX-XX zo dňa 05.04.2013 zamietol žiadosť žalobcu o
starobný dôchodok. Z obsahu jeho odôvodnenia je zrejmé, že sa v ňom vysporiadal aj s rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9So/190/2011 zo dňa 31.10.2012. Žalovaný svoje
rozhodnutie odôvodnil aj tým, že výška výsluhového dôchodku žalovaného predstavuje sumu 32.554 Sk
mesačneajetedavyššiaakostarobnýdôchodoksprídavkomkstarobnémudôchodku.Zároveňuviedol,

že pri rozhodovaní rešpektoval právo voľby žalovaného podľa § 212 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. v
čase jeho účinnosti, prihliadnuc na výšku starobného dôchodku s prídavkom s starobnému dôchodku
ku dňu 15.12.2008, ktorá bola nižšia ako vyplácaná suma výsluhového dôchodku.
Z rozhodnutí Krajského súdu v Žiline sp. zn. 25Sa/23/2018 zo dňa 25.10.2018, sp. zn. 28Sa/4/2019 zo
dňa 07.03.2019, sp. zn. 25Sa/5/2019 zo dňa 21.03.2019, sp. zn. 29Sa/1/2019 zo dňa 11.04.2019, sp.

zn. 28Sa/32/2019 zo dňa 21.11.2019 vyplýva, že išlo o konania o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí
žalovaného ktorými negatívne rozhodol o žiadostiach žalobcu o priznanie starobného dôchodku. V
žiadnom z konaní vedených pred Krajským súdom v Žiline žalobca úspešný nebol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 9Sžsk/1/2019 zo dňa 25.09.2019 v konaní
o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. 25Sa/23/2018-56 zo

dňa 25.10.2018 kasačnú sťažnosť zamietol. V odôvodnení sa vysporiadal so žalobcom namietaným
porušením článku 19 Dohovoru č 128 tak, že výsluhový príspevok treba považovať za dávku v starobe,
ktorú má na zreteli čl. 19 Dohovoru 128. Pokiaľ si žalobca v zmysle § 212 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z.
namiesto výplaty starobného dôchodku s prídavkom k starobnému dôchodku zvolil výplatu výsluhového
príspevku,považovanéhozavýsluhovýdôchodok,nemôžedôvodnetvrdiť,žemujeodopieranýstarobný

dôchodok ako dávka v starobe. Z odôvodnenia tiež vyplýva, že o nároku vyplývajúcom zo žiadosti o
starobný dôchodok ku dňu 15.12.2008 rozhodol žalovaný rozhodnutím zo dňa 05.04.2013 a od toho
času sa skutkové okolnosti nezmenili.
Z vyjadrenia Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky k žalobe zo dňa 11.06.2019 adresovaného
Okresnému súdu Bratislava I k sp. zn. 16C/4/2019 vyplýva, že žalobca, ktorý je totožný ako v tomto

konaní, si žalobou doručenou Okresnému súdu Bratislava I dňa 22.01.2019 uplatnil nárok na náhradu
majetkovej škody v celkovej výške 77.245,11 Eur, ktorá mu mala byť spôsobená v príčinnej súvislosti
s nesprávnym úradným postupom Útvaru sociálneho zabezpečenia Generálneho riaditeľstva Zboru
väzenskej a justičnej stráže v podobe neobnovenia vyplácania starobného dôchodku od 22.09.2003, na
ktorý žalobcovi podľa jeho názoru vznikol nárok dňom 14.10.1999.

10. Podľa § 131 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len "CSP"), žaloba je procesný
úkon, ktorým sa uplatňuje právo na súdnu ochranu ohrozeného alebo porušeného práva.

11. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len "zákon o zodpovednosti za škodu"), štát zodpovedá za
podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem
tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci
a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,

c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom.12. Podľa § 6 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu, ak tento zákon neustanovuje inak, právo
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné
rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným

orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

13.Podľa§9ods.1zákonaozodpovednostizaškodu,štátzodpovedázaškoduspôsobenúnesprávnym
úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej
moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej

moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom
chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje
postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86
písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky
pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky.

14. Po vyhodnotení vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že žaloba bola podaná predčasne,
je nedôvodná, a preto ju zamietol v celom rozsahu.

15. V prvom rade súd konštatuje, že žalobcom uplatnený nárok neposudzoval podľa ustanovení zákona
o zodpovednosti za škodu. Zo žaloby ani z jej doplnenia nevyplýva, že by si žalobca uplatňoval od

žalovaného nárok na náhradu škody podľa zákona o zodpovednosti za škodu. Nie je preto možné sa
stotožniť s argumentáciou žalovaného vo vyjadrení k žalobe, kde svoju obranu viazal práve na príslušné
ustanovenia zákona o zodpovednosti za škodu. Zo žaloby, ale najmä z jej doplnenia, je zrejmé, že
žalobcom uplatnený a podrobne vyčíslený nárok predstavuje dlh žalovaného na dávke starobného
dôchodku. Podľa žalobcu teda ide o sumu, ktorú mu podľa neho žalovaný mal mesačne vyplácať

titulom starobného dôchodku v období od 01.07.2002 do 15.06.2020 (zmena žaloby na pojednávaní dňa
17.06.2020). Aj z vykonaného dokazovania vyplynulo, že v predmetnej veci nejde o zodpovednosť štátu
za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím ani nesprávnym úradným postupom. Žalobca neoznačil
žiadne rozhodnutie v zmysle ustanovenia citovaného § 6 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu,
ktorým by mu bola spôsobená škoda. Neuvádzal ani skutočnosť, že škoda mu mala byť spôsobená

nesprávnym úradným postupom v zmysle citovaného ustanovenia § 9 ods. 1 zákona o zodpovednosti
za škodu. V neposlednom rade, žalobca v žalobe označil priamo žalovaného, nie štát. Žalovaný v tomto
konaní nekonal v mene štátu. Z uvedených dôvodov súd neprihliadal ani na námietku listispendencie
vznesenú žalovaným s poukazom na súdne konania prebiehajúce na Okresnom súde Bratislava I pod
sp. zn. 16C/4/2019 či 23C/6/2019. Podľa žalovaného, v predmetných konaniach má byť žalovaným

Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, konajúce v mene štátu, čo vyplýva aj z vyjadrenia
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky zo dňa 11.06.2019 k žalobe ku konaniu vedenom na
Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 16C/4/2019.

16. K nesprávnemu úradnému postupu v zmysle ustanovenia § 9 ods. 1 zákona o zodpovednosti za

škodu je ešte potrebné uviesť, že za nesprávny úradný postup sa podľa predmetného ustanovenia
zákona považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci vydať rozhodnutie. Z vykonaného
dokazovania je však úplne zrejmé, že žalovaný rozhodol o každej žiadosti žalobcu o priznanie
starobného dôchodku, čo medzi stranami ani nebolo sporným.

17. V písomných vyjadreniach, ale aj pri prednese na pojednávaní žalobca uviedol, že si uplatňuje právo
na súdnu ochranu, a to právo na starobný dôchodok v zmysle ustanovenia § 131 CSP. Tu je však
potrebné uviesť, že súdnu ochranu nemôže požívať akýkoľvek uplatnený nárok. Z obsahu samotnej
žaloby, písomných podaní a prednesu žalobcu na pojednávaní je zrejmé, že žalobca sa v skutočnosti
domáha a dožaduje vydania rozhodnutia, ktorým by bolo rozhodnuté o jeho žiadostiach o starobný

dôchodok. Navyše, žalobca sa domáha, aby o jeho žiadostiach rozhodol príslušný orgán (žalovaný)
pozitívne, aby mu nárok na starobný dôchodok priznal, rozhodol o jeho výške a doplatil mu priznaný
nárok za obdobie, kedy ho priznaný nemal. Z dokazovania jasne vyplynulo, kto má rozhodovať o
žiadostiach žalobcu o priznanie starobného dôchodku, podľa rozsudkov najvyššieho súdu je to žalovaný
(nie Sociálna poisťovňa). Táto skutočnosť medzi stranami sporná nebola. Práve z toho vyplýva aj

pasívna vecná legitimácia žalovaného v tomto konaní - žalobca sa dožaduje vydania (pozitívneho)
rozhodnutia o žiadostiach o starobný dôchodok od žalovaného, a preto nejde o nárok na náhradu škody
podľa zákona o zodpovednosti za škodu, a preto ako žalovaný nie je označená Slovenská republika,
resp. žalovaný v tomto konaní nekoná v mene štátu.18. Zo žiadneho rozhodnutia, či listiny, ktoré je obsahom spisu však nevyplýva povinnosť žalovaného
rozhodnúť o žiadosti žalobcu o starobnom dôchodku pozitívne a tento mu priznať, tak ako to tvrdí

žalobca. Ako už bolo vyššie uvedené, a medzi stranami je nesporné, žalovaný rozhodol o každej takejto
žiadosti žalobcu, avšak negatívne. Žalobca preto využíva všetky opravné prostriedky na dosiahnutie
zmeny rozhodnutia žalovaného, nateraz bezúspešne. Na tomto mieste však súd považuje za potrebné
uviesť, že z tvrdení žalovaného rovnako ako aj z viacerých rozhodnutí najvyššieho súdu (minimálne
dvoch) vyplýva, že v prípade žalobcu došlo k voľbe výplaty výsluhového príspevku, považovaného

za výsluhový dôchodok namiesto výplaty starobného dôchodku, a to v súlade s § 212 ods. 1 zákona
č. 73/1998 Z. z. v čase jeho účinnosti ("Pri súbehu nároku na príspevok s nárokom na starobný
dôchodok, invalidný dôchodok, čiastočný invalidný dôchodok alebo na dôchodok za výsluhu rokov podľa
predpisov o sociálnom zabezpečení a prídavku k dôchodku podľa tohto zákona patrí oprávnenému
podľa jeho voľby príspevok alebo dôchodok s prídavkom k dôchodku"). Uvedená skutočnosť vyplýva aj
z rozhodnutia žalovaného zo dňa 05.05.2013.

19. Súd konštatuje, že v tomto sporovom konaní súd nemôže žalovanému uložiť povinnosť vydať
(pozitívne) rozhodnutie vo veci žiadosti žalobcu o starobný dôchodok. Žalobca sa v tomto konaní
domáhal zaplatenia sumy, ktorá má predstavovať nevyplatený starobný dôchodok, a ktorú si navyše
žalovaný určil, vypočítal, špecifikoval sám. Neexistuje však rozhodnutie (žalovaného) o priznaní

starobného dôchodku a o jeho výške. Až na základe takého rozhodnutia (žalovaného) a zároveň
nevyplácania sumy, ktorá by bola v pozitívnom rozhodnutí o starobnom dôchodku určená, by bolo možné
sa domáhať zaplatenia presne určenej sumy. Z tohto dôvodu súd považuje žalobu sa podanú predčasne
a preto nedôvodnú. Súd sa preto nezaoberal ani námietkou premlčania vznesenou žalovaným.

20. V neposlednom rade však súd považuje za potrebné apelovať na obe sporové strany, kde žalobca,
podľa vyjadrenia žalovaného až šikanózne, podáva žiadosti o priznanie starobného dôchodku, o ktorých
žalovaný(mechanicky,automaticky)rozhoduje.Žalobcaprotikaždémurozhodnutiupodáriadnyopravný
prostriedok,následnesprávnužalobuatiežkasačnúsťažnosť.Podľanázorusúdubyvšakbolonamieste
zmierne vyriešenie sporov (aj budúcich) aspoň pokojným stretnutím oboch sporných strán a dôsledné

prediskutovanie sporných otázok ohľadom možností riešenia sociálneho zabezpečenia svojho bývalého
zamestnanca, príslušníka Zboru väzenskej a justičnej stráže, ktorý rozhodne má nárok na zrozumiteľné
vysvetlenie (nielen odôvodnenie rozhodnutia), keď aj negatívneho rozhodnutia žalovaného o jeho
žiadostiach o starobný dôchodok. Tomu však samozrejme musí zodpovedať aj príslušná miera ochoty
žalovaného aspoň si vypočuť argumenty, aj keď negatívne, zo strany žalovaného.

21. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 CSP. V konaní bol úspešný
žalovaný, preto by mal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Nakoľko náhradu trov konania
nežiadal priznať, súd mu nárok na ich náhradu nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní, odo dňa jeho doručenia, na tunajšom
súde, písomne, v dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP).

Podľa § 365 CSP (1) Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania (§ 364 CSP).