Rozsudok Judgement was issued on Thursday, September 26, 2018

Súd: Okresný súd Vranov nad Topľou
Spisová značka: 3C/10/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8818200801
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Vaľuš

ECLI: ECLI:SK:OSVT:2018:8818200801.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Vranov nad Topľou sudcom JUDr. Milanom Vaľušom v právnej veci žalobcu: E. R., W..

XX.XX.XXXX, F. W. V. Č.. XXX, XXX XX U. W. M., zastúpená AK JUDr. Igor Šafranko, advokát, so sídlom
ul. Sov. hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, p r o t i žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o. Pribinova
25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške
347,- eur, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni 347,00 eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Žalobkyni sa p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu, ktoré trovy

je povinný zaplatiť žalovaný, a o ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti
tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa žalobou podanou na tunajší súd dňa 15.03.2018 domáhala voči žalovanému zaplatenia
sumy 347,- eur spolu s príslušenstvom a náhrady trov konania.

2. Svoju žalobu odôvodila tým, že v konaní vedenom na tunajšom súde, sp. zn. 7C/329/2015, bola
ako žalobca v postavení spotrebiteľa úspešná. Rozhodol o tom rozsudkom Okresný súd Vranov nad
Topľou, č. k. 7C/329/2015 - 39 dňa 11.05.2016, v spojení s rozsudkom Krajského súdu Prešov, sp.

zn. 23Co/186/2016, zo dňa 18.10.2017, ktoré sa stali právoplatnými dňa 04.12.2017. Ako spotrebiteľ si
preto uplatňuje satisfakciu za porušenie svojich spotrebiteľských práv. Svoje práva si musela brániť v
pôvodnom konaní. Primerané finančné zadosťučinenie má mať sankčnú a odradzujúcu funkciu, aby sa
dodávateľ nedopúšťal recidívy. Zároveň má mať aj funkciu relutárnu. Keďže je žalobkyňa spotrebiteľkou,
ktorá úspešne uplatnila porušenie svojho práva na súde a bola tým splnená hypotéza vyššie citovanej
právnej normy, finančné zadosťučinenie požaduje vo výške 347,00 eur.

3. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť v celom rozsahu.

4. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s rozsudkom tunajšieho súdu, č. k. 7C/329/2015 - 39,
ako aj rozsudkom Krajského súdu v Prešove, č. k. 23Co/186/2016 - 66, prednesom právneho zástupcu
žalobcu, písomným podaním žalovaného zo dňa 20.06.2018 a zistil nasledovný skutkový stav:

5. Žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu v písomnom podaní uviedol, že Žalovaný

tvrdí, že žalobca v podanej žalobe nepreukázal splnenie zákonnej podmienky pre vznik nároku
na primerané finančné zadosťučinenie, ktorého sa podanou žalobou domáhal. Podľa § 3 ods. 5
zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v platnom znení Proti porušeniu práv a povinností
ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súdedomáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa
porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie
porušiteľapoškodzujezáujmyspotrebiteľov,ktoréniesúlenjednoduchýmsúhrnomzáujmovjednotlivých

spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované
voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len „kolektívne záujmy spotrebiteľov“). Spotrebiteľ, ktorý na súde
úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi,
má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti
ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. Na základe uvedeného ustanovenia

nevznikol nárok na primerané finančné zadosťučinenie len preto, že spotrebiteľ bol v nejakom súdnom
konaní úspešný. Hmotnoprávnou podmienkou je úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti
ustanovených s cieľom ochrany spotrebiteľa. V konaní vedenom pred OS Vranov nad Topľou pod sp.
zn. 7C/329/2015 - 39 nebolo rozhodnuté o žiadnom porušení práva žalobcu. Ak v danom konaní súd
vychádzal z bezúročnosti úveru z dôvodu nerozčlenenia splátky (nezákonnosť tohto záveru potvrdil
Súdny dvor EÚ a aj Najvyšší súd SR) či neuvádzania termínu konečnej splatnosti (ktorý údaj podľa

Súdneho dvora EÚ nie je spôsobilý byť dôvodom bezúročnosti úveru), potom uvedené skutočnosti ani
samotné nesvedčia o porušení práva spotrebiteľa. Zákonná úprava s ich nedostatkom totiž nespájala
porušenie práva spotrebiteľa, ale následok v podobe bezúročnosti úveru. Z toho vyplýva, že zákon
upravil konkrétny dôsledok v podobe bezúročnosti úveru, pričom v žiadnom ustanovení sa nekonštatuje,
že ide o porušenie práva spotrebiteľa. Na základe toho a z princípu komplexnosti právnej úpravy je

potrebné vychádzať z toho, že žiadny iný následok neurčuje ani zákon. Súčasne je dôležité aj to, že
žalobca v pôvodnom konaní neuplatňoval žiadne skutočnosti, na základe ktorých by uplatňoval nárok na
primerané finančného zadosťučinenie. Ak žalobca od podania žaloby tvrdil bezúročnosť úveru, potom
mu logicky nič nebránilo uplatňovať tu požadovaný nárok už v danom konaní. Multiplikovanie sporov
v tomto prípade (pričom nejde o ojedinelý prípad) nemá vecné, procesné a ani iné opodstatnenie (s

výnimkou spôsobu, akým sa generujú trovy právneho zastúpenia). Tomu nasvedčuje aj splnomocnenie,
ktoré nešpecifikuje ani len v základnom a aspoň všeobecnom rozsahu, akých sporov alebo vlastne čoho
by sa malo týkať. Aj všeobecné splnomocnenie (tzv. generálne plnomocenstvo alebo prezidiálna plná
moc) vyžadujú vymedziť, aspoň druhovo, na aké konania a spory sa má vzťahovať. K uplatňovaniu
požiadavky na finančné zadosťučinenie, ktoré by podľa tvrdenia žalobcu malo byť satisfakciou za

porušenie jeho spotrebiteľských práv nedošlo v bezprostrednej časovej následnosti po podaní žaloby.
Z podanej žaloby nevyplýva ani spôsob a vecné základy pre určenie požadovaného primeraného
finančného zadosťučinenia. Žaloba obsahuje nedostatky, ktoré neumožňujú vecne sa k jej obsahu
vyjadriť a pokiaľ tak sa zamýšľa konať na pojednávaní, potom ide o postup porušujúci rovnosť strán, a
tiež ustanovenia Civilného sporového poriadku, ktoré definujú čo všetko sa považuje za zmenu žaloby.

Okrem uvádzaných skutočností žalovaný poukazuje tiež - s prihliadnutím na závery súdu prvej inštancie
v spomínanom rozhodnutí - na nasledovné okolnosti:
a) V súvislosti so závermi súdu v oblasti maximálnej výšky odplaty za spotrebiteľský úver si žalovaný
dovoľuje na tomto mieste vyjadrenia poznamenať, že žiadny zákonný predpis účinný v čase uzatvorenia
zmlúv neobsahoval povinnosť veriteľa riadiť sa štatistickými údajmi bankových subjektov, nakoľko výška

odplaty za spotrebiteľský úver bola od 01.07.2008 zákonodarcom regulovaná explicitne. Právna úprava
priemerných údajov bankových subjektov by v zmysle zákonnej konštrukcie bola relevantnou iba za
toho predpokladu, ak by nešlo o spotrebiteľský úver. Podľa ustanovenia § 502 Obchodného zákonníka
zmluva o úvere je odplatnou zmluvou a na jej uzavretie je potrebná dohoda o podstatných náležitostiach,
ktorými je dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť dlžníkovi peňažné prostriedky, stanovenie sumy týchto

peňažných prostriedkov a záväzok dlžníka peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Ustanovenie §
502 ods. 1 Obchodného zákonníka výslovne uvádza, že dlžník je povinný platiť úroky v dojednanej
výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe zákona. Podľa
ustanovenia § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka platného a účinného ku dňu 19.08.2008 platilo: Ak
predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov a nejde o spotrebiteľský úver

podľa zákona o spotrebiteľských úveroch,1a) nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle
požadovanú bankami za spotrebné úvery v mieste bydliska spotrebiteľa a v čase uzavretia zmluvy.
Vyplýva z neho : - pre úvery, ktoré nie sú spotrebiteľským úverom, sa odplata posudzuje podľa odplát
bánk (arg. ... nejde o spotrebiteľský úver); - pre úvery, ktoré sú spotrebiteľským úverom, sa odplata
posudzuje podľa zákona o spotrebiteľských úveroch (odkaz v poznámke 1a) je na zákon č. 258/2001

Z.z.). Keďže aj z tvrdení žalobcu vyplýva, že úver na základe zmluvy je spotrebiteľským úverom,
platí, že výška odplaty sa posudzuje podľa zákona č. 258/2001 Z.z., ktorý mal vlastnú, osobitnú,
úpravu maximálnej výšky odplaty za spotrebiteľské úvery. Podľa ust. § 3 ods. 10 zákona č. 258/2001
Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy Odplata za poskytnutiespotrebiteľského úveru nesmie prevýšiť výšku ustanovenú nariadením vlády. Podľa ust. § 3 ods. 11
uvedeného zákona Ak je zmluva o spotrebiteľskom úvere v rozpore s ustanovením odseku 10 v tom, že
odplata za poskytnutie spotrebiteľského úveru prevyšuje výšku ustanovenú nariadením vlády vydaným

podľa odseku 10, je neplatná v rozsahu, v ktorom odporuje tomuto ustanoveniu, ak sa ten, kto je
takouto zmluvou dotknutý, neplatnosti dovolá. Podľa ust. § 1 ods. 1 nariadenia vlády č. 238/2008 Z.z.
ktorým sa ustanovuje výška, ktorú nesmie prevýšiť odplata za poskytnutie spotrebiteľského úveru Výška
odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru, s výnimkou podľa odseku 2, nesmie prevýšiť sumu,
ktorá zodpovedá dvojnásobku priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov pre príslušný typ

spotrebiteľského úveru platnej ku dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere a zverejnenej podľa §
7a ods. 2 zákona, a súčasne nesmie prevýšiť sumu, ktorá zodpovedá štvornásobku hodnoty váženého
priemerupriemernýchhodnôtročnejpercentuálnejmierynákladovapriemernejúrokovejmieryzavšetky
typy spotrebiteľských úverov platnej ku dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere a zverejnenej podľa
§ 7a ods. 2 zákona. Maximálna výška odplaty za rovnaký spotrebiteľský úver, ako bol poskytnutý na
základe zmluvy o revolvingovom úvere (výška úveru, doba splatnosť), bola v zmysle uvedeného 79,08 %

(viď webový portál www.finance.gov.sk ). Táto právna úprava bola v prípade
zmluvy o revolvingovom úvere dodržaná. Dôkaz: Maximálna výška odplaty za spotrebiteľské úvery v
období od 16.02.2010 do 15.05.2010
b) Žalovaný namieta tiež nesprávnosť záverov súdu prvej inštancie v oblasti významu termínu konečnej
splatnosti úveru. Odhliadnuc od toho, že žalobca nesprávne zamieňa pojmy „dátum“ a „termín“, ktoré

aj v zmysle Krátkeho slovníka slovenského jazyka nepredstavujú totožné pojmy, zákonná náležitosť
„termín konečnej splatnosti“ podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z. nie je požiadavkou
na uvedenie presného dátumu, pretože v takomto prípade by zákonodarca logicky použil spojenie
„dátum“ (ako uvádza napríklad pri náležitostiach, týkajúcich sa spotrebiteľa - „dátum narodenia“, „dátum
čerpania úveru“, „dátum a výška splátok“ a pod.). Zo zákona je zrejmé, že pojem „termín“ a pojem

„dátum“niesúpoužívanévzákoneakosynonymá.To,žežalobcapojem„termín“interpretujenesprávne,
vychádza aj zo skutočnosti, že týmto pojmom sa napríklad podľa Krátkeho slovníku slovenského jazyka
rozumie vymedzenie času, v ktorom treba niečo splniť, resp. lehota, pokým „dátum“ označuje časový
údaj o dni, mesiaci a roku. Zákonná úprava podrobnejšie nešpecifikuje, čo sa má uviesť pod termínom
konečnej splatnosti a ako má byť tento údaj vyjadrený. Z účelu uvedenej náležitosti je možné usudzovať,

že ide o uvedenie okamihu, kedy dlžník splní svoje záväzky zo zmluvy, teda uvedená náležitosť plní
informačnú funkciu vo vzťahu ku spotrebiteľovi a má spotrebiteľa informovať o tom, čo je spojené s
platením záväzkov. Určenie konečnej splatnosti úveru je v zmluve uvedené dvomi spôsobmi:
? určením podľa dátumu splátok a počtu mesačných splátok,
? ustanovením § 4 ods. 4.5 Zmluvných dojednaní

Podporne je možné poukázať aj na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15, ktoré dôvodne
spochybňuje správnosť záverov pôvodných intencií vnútroštátneho zákonodarcu, kedy samotný súdny
dvor uvádza, že ohľadne splatnosti splátok nie je potrebné, aby zmluva uvádzala splatnosť splátok
spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez
ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Logickým výkladom teda možno dospieť k tomu,

že postačuje uvedenie takých údajov v zmluve o spotrebiteľskom úvere, ktoré termín konečnej splatnosti
umožňujú identifikovať, čo zo strany žalovaného bolo splnené. Závery Súdneho dvora EÚ potvrdzuje
aj zmena právnej úpravy v zákona č. 129/2010 Z.z., ktorá bola Národnou radou SR schválená dňa
12.10.2017. Zákonom, ktorým sa mení a dopĺňa č. 483/2001 Z.z. a ďalšie právne predpisy (vrátane
Zákona o spotrebiteľských úveroch) bolo o. i. schválené to, že (bod 32): „V § 9 ods. 2 písm. d) sa

vypúšťajú slová „a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“. Dôvodom prijatia uvedeného
zákona bolo zosúladenie Zákona o spotrebiteľských úveroch so Smernicou 2008/48/ES z dôvodu jej
prvotnej nesprávnej implementácie, nakoľko požiadavka na uvádzanie „termínu konečnej splatnosti
úveru“ bola požiadavkou nad rámec smernice a s jej uvedením alebo neuvedením ani nie je možné
spojiť následky v podobe vyhlásenia poskytnutého úveru za bezúročný a bezodplatný.

6. Z pripojeného spisu tunajšieho súdu sp.zn. 9C/207/2012 vyplýva, že sa viedlo konanie terajšieho
žalobcu proti teraz žalovanému o neplatnosti právneho úkonu a o vydanie bezdôvodného obohatenia
s prísl., kde Rozsudkom OS Vranov nad Topľou, č. k. 7C/329/2015 - 39 dňa11.05.2015 bolo
rozhodnutí, že súd konanie o určenie neplatnosti žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru - zmluvy

o revolvingovom úvere číslo XXXXXXXXXX zo dňa 24.02.2010 zastavuje. Žalovaný je povinný vydať
žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 347,13 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,15%
ročne zo sumy 347,13 eur od 01.03.2016 do zaplatenia a to všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku.Žalovanýjepovinnýnahradiťžalobkynitrovykonanianaúčetprávnehozástupcužalobkynevovýške267,06euratovšetkovlehote3dníodprávoplatnostitohtorozsudku.Rozhodnutiebolopotvrdené
Krajským súdom v Prešove, č. k. 23Co/186/2016 - 66. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa
04.12.2017. Z rozhodnutia vyplýva, že Vykonaným dokazovaním súd zistil, že medzi žalobkyňou ako

spotrebiteľom a žalovaným ako dodávateľom bola uzavretá zmluva o revolvingovom úvere, predmetom
ktorej bolo poskytnutie úveru žalobkyni, ktorá sa ho zaviazala vrátiť za stanovených podmienok. Súd
vykonaným dokazovaním mal ďalej za preukázané, že v zmluve o úvere absentuje údaj požadovaný
zákonom o spotrebiteľských úveroch v zmysle § 4 ods. 2 písm. i) a to údaj o termínoch splátok istiny,
úrokov a iných poplatkov. V zmluve je uvedený iba počet splátok a výška mesačnej splátky. Takéto

znenie zmluvy je pre bežného spotrebiteľa nejasné, neurčité a nie je ani v súlade s uvedeným zákonným
ustanovením. V zmluve je uvedený iba počet splátok a výška celkovej mesačnej splátky bez rozdelenia
istiny a úrokov. Takéto znenie zmluvy je pre bežného spotrebiteľa nejasné, neurčité a nie je ani v súlade
s uvedeným zákonným ustanovením. V rozsudku zo dňa 27.11.2014 vo veci sp. zn. 7Co/220/2014
Krajský súd v Prešove uviedol -„Jednou z náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyplývajúcou z
ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z. je i to, že táto zmluva musí obsahovať výšku,

počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky
priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru
na účely jeho splatenia. V zmluve absentuje rozlíšenie jednotlivých splátok na istinu, úroky a iné poplatky
a je v nej uvedená len jednotná suma splátky bez tohto rozlíšenia. Tento nedostatok spôsobuje, že
spotrebiteľský úver sa posudzuje ako bezúročný a bez poplatkov.“ V uzatvorenej zmluve nie je uvedený

ani údaj o konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, ktorý sa vyžaduje podľa § 4 ods. 2 písm. g)
zákona o spotrebiteľských úveroch, keď lehota splatnosti je uvedená ako „Splatnosť úveru 30/11“.
Takéto určenie konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru nemožno považovať za súladné s dotknutým
ustanovením zákona o spotrebiteľských úveroch, keď významom tohto ustanovenia bolo, aby spotrebiteľ
už pri podpise zmluvy bol informovaný o tom, ako dlho je povinný plniť svoje povinnosti vyplývajúce mu

zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Vyžaduje sa teda presná časová, dátumová špecifikácia konečnej
splatnosti úverov, ktorá je dodávateľom určená na základe vstupných údajov. Pokiaľ teda samotná
zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje údaj o konečnej splatnosti úveru, nemožno mať zato, že
tento nedostatok možno nahradiť apelovaním na potenciálnu aktivitu spotrebiteľa vedúcu k určeniu
konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru matematickými operáciami s iných v spotrebiteľskej zmluve

dostupných údajov. Naopak je potrebné trvať na tom, že konečná splatnosť spotrebiteľského úveru
musí byť určená konkrétnym časovým okamihom zreteľne tak, aby spotrebiteľ mohol pred vstupom do
úverového vzťahu zohľadniť aj dĺžku jeho riadneho trvania a tým uskutočniť najvhodnejšiu voľbu medzi
viacerými úverovými produktmi, resp. dodávateľmi ( obdobný názor je vyslovený v rozhodnutí Krajského
súdu v Banskej Bystrici zo dňa 10.12.2012, sp. zn. 16Co/315/2012, sp.zn. 17Co/151/2012 zo dňa

19.09.2012, Krajského súdu v Trnave sp.zn. 11Co/101/2013 zo dňa 22.05.2013). V predloženej zmluve
je však uvedená splatnosť úveru len na 30/11, bez uvedenia konkrétneho dňa v mesiaci, ku ktorému má
byť úver splatený. Takéto určenie konečnej splatnosti úveru súd nepovažuje za dojednanie v súlade so
zákonom o spotrebiteľských úveroch a preto vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru,
že poskytnutý spotrebiteľský úver je potrebné podľa § 4 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch

považovať za bezúročný a bez poplatkov. Aj v prípade, že by súd nepovažoval úver za bezúročný a
bez poplatkov, zaoberal by sa výškou dohodnutého úroku z úveru, ktorého sadzba v danom prípade
predstavovala 68,07 % ročne (bod 6. zmluvy). Z internetovej stránky NBS súd preveroval úrokové miery
podobného úveru v bankách a zistil, že pri spotrebiteľskom úvere so splatnosťou od 1 do 5 rokov (30
splátok) vo februári 2012 činil úrok 13,11 % p.a. Z toho je zrejmé, že ročná sadzba úroku dohodnutého

medzi účastníkmi v danom prípade viac ako päťnásobne prevyšuje mieru úrokov poskytovaných v
tomto období bankami. Dohoda o výške úrokov musí byť v súlade s § 39 Občianskeho zákonníka, teda
nesmie sa priečiť dobrým mravom, inak je právny úkon absolútne neplatný. O takýto stav pôjde vtedy,
ak dohodnuté úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy
(rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 1MCdo 1/2009 zo dňa 31.7.2009). Za dobré mravy možno považovať

súhrn etických, všeobecne zachovávaných a uznávaných zásad, ktorých dodržiavanie je často krát
zabezpečované aj právnymi normami tak, aby každé konanie bolo v súlade so všeobecnými mravnými
a morálnymi zásadami demokratickej spoločnosti. Úroková miera dohodnutá medzi účastníkmi viac ako
5 násobne prevyšuje obvyklú úrokovú mieru, preto je takéto dojednanie neplatné pre rozpor s dobrými
mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na vyššie uvedené závery súd považoval

dohodu o výške úrokov za absolútne neplatnú. Pokiaľ sú úroky neplatné nemožno ich ďalej moderovať.
Poskytnutý úver je z uvedeného dôvodu bezúročný. Z prehľadu platieb k zmluve o revolvingovom úvere
vyplýva, že žalobkyni bola poskytnutá suma 324,60 eur, pričom uhradila sumu 671,73 eur. Keďže pri
závere o tom, že predmetný úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov a žalobkyňauhradila žalovanému vyššiu sumu, než na aký mu vznikol nárok, je žalovaný povinný vydať žalobkyni
bezdôvodné obohatenie vo výške 347,13 eur predstavujúceho rozdiel medzi poskytnutou sumou vo
výške 324,60 eur a uhradenou sumou 671,73 eur. Žalobkyňa si zároveň uplatnila úrok z omeškania vo

výške 5,15% ročne zo sumy 347,13 eur odo dňa nasledujúceho po dni doručenia žaloby žalovanému do
zaplatenia. Podľa zistenia súdu sadzba úroku z omeškania v súlade s ustanovením § 517 Občianskeho
zákonníka v spojení s nariadením vlády SR č. 87/1995 Z. z., bola ku dňa 01.03.2016 ( deň nasledujúci po
doručení žaloby žalovanému) vo výške 8,05 % p.a. Žalobkyňou požadovaná sadzba úroku z omeškania
tak neprevyšuje zákonnú sadzbu úroku z omeškania. Vzhľadom na žalobkyni priznaný nárok, súd

zaviazal žalovaného aj na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5,15% ročne zo sumy 347,13 eur
od 01.03.2016 do zaplatenia. Čo sa týka námietky premlčania vznesenej žalovaným súd uvádza, že
predmetný nárok nepovažuje za premlčaný, nakoľko za premlčaciu lehotu považuje plynutie 10-ročnej
lehoty podľa § 107 ods.2 Občianskeho zákonníka, ktorá začína plynúť odo dňa, keď došlo k úmyselnému
bezdôvodnémuobohateniuatýmjedeň21.10.2011,čovyplývazprehľaduplatiebvydanéhožalovaným,
keď k uvedenému dňu žalobkyňa uhradila žalobcovi celkovo sumu 355,36 eur, teda viac ako jej bolo

poskytnuté, čím došlo k vzniku bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného. Žalovaný poznal
skutkové okolnosti, z ktorých vychádzal a poznal ich aj v čase vzniku, napriek tomu, že vedel, že takáto
zmluva nie je v poriadku prijal finančné prostriedky nad poskytnutý úver, čím sa dopustil bezdôvodného
obohatenia. Konal tak úmyselne. Je dôvodné predpokladať, že spotrebiteľ sa nedozvie o tom, že zmluva
má vady predtým, než sa bude dopytovať subjektu znalého veci, ktorým sú spotrebiteľské združenia a

takto postupovala aj žalobkyňa, ktorá až po oboznámení s touto zmluvou a jej vyhodnotení združením
na ochranu spotrebiteľa dozvedela o vzniku bezdôvodného obohatenia. Z vyššie uvedených dôvodov
súd nepovažuje námietku premlčania vznesenú žalovaným za dôvodnú.

7. Odvolací súd preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a zistil, že

rozhodnutie súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správne. Súd prvej inštancie správne zistil skutkový
stav a správne vo veci rozhodol, odvolací súd sa s jeho rozhodnutím stotožňuje. V zmluve nepochybne
absentuje údaj o konečnej splatnosti úveru, uvedený údaj 30/11 je úplne nepostačujúci pre splnenie
účelu zákona - informovanie spotrebiteľa o tom, kedy bude poskytnutý úver vyrovnaný v celom rozsahu.
Správny je preto záver, že úver je bezúročný a bez poplatkov, a preto pokiaľ žalobkyňa uhradila viac

ako jej bolo zo strany žalovaného poskytnuté, vzniklo na strane žalovaného bezdôvodné obohatenie,
ktoré žalovaný musí vydať žalobkyni. Správny je aj záver súdu prvej inštancie o tom, že pohľadávka
žalobkyne nie je premlčaná, odvolací súd súhlasí s tým, že v danom prípade je potrebné aplikovať 10
ročnú premlčaciu dobu, keďže sa jedná o bezdôvodné obohatenie získané úmyselne, ako to uviedol aj
súd prvej inštancie. Subjektívna premlčacia doba plynie až odkedy sa žalobkyňa reálne dozvedela od

združenia na ochranu spotrebiteľa, že zmluva má vady. Správny je aj výrok o trovách konania. Aj keď
žalobcabolvčastikonaniaprocesneneúspešnýtým,žespäťvzatímžalobyvistejčastizavinilzastavenie
konania, správne súd prvej inštancie priznal žalobkyni náhradu trov konania len v tej časti konania, v
ktorej bola úspešná. V prípade kumulácie nároku na určenie neplatnosti zmluvy a nároku na finančné
plnenie nie je možné vôbec zistiť v akom pomere je úspech a neúspech účastníka, pretože tieto plnenia

sú navzájom nezapočítateľné. Je preto správne priznať trovy konania vo vzťahu ku každému nároku
osobitne a správne teda súd prvej inštancie priznal žalobkyni len trovy konania vo vzťahu k nároku, vo
vzťahu ku ktorému bola v konaní úspešná.

6. Z ustanovenia § 52 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy

vyplýva, že spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára
dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia
upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech
zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom
alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

7. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky,
ktorésatýkajúhlavnéhopredmetuplneniaaprimeranosticeny,aktietozmluvnépodmienkysúvyjadrené

určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

8. Ako vyplýva z ustanovenia § 53 ods. 2, ods. 3 Občianskeho zákonníka, za individuálne
dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiťsa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné
ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.

9. Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

10. Ako vyplýva z § 54 ods. 1, ods. 2, Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené
spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ

sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť
svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre
spotrebiteľa priaznivejší.

11. Ako vyplýva z § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom
alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

12. Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich z
občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov
iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

13. Zo zmluvy o revolvingovom úvere číslo XXXXXXXXXX uzavretej medzi žalobkyňou ako dlžníkom
a žalovaným ako veriteľom zo dňa 24.02.2010 je zrejmé, že žalobkyni bol poskytnutý úver v sume 365,13
eur, v ktorom bol zahrnutý aj poplatok vo výške 40,53 eur. Ročná úroková sadzba úveru bola dohodnutá
vo výške 68,07%.

14. Nepochybne zmluva uzavretá medzi účastníkmi je teda spotrebiteľskou - typovou zmluvou
v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa, pričom tento výklad je v súlade aj s komunitárnou úpravou
ochrany spotrebiteľa v zmysle smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách.

15. Ako vyplýva z § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa ( ďalej len „Zákon
o ochrane spotrebiteľa“), každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v
spotrebiteľských zmluvách.

16. Podľa § 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa, proti porušeniu práv a povinností ustanovených

zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa, môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať
ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal
protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav vrátane vydania bezdôvodného obohatenia, a to
aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým
súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o

konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len kolektívne záujmy spotrebiteľov).
Osoba, ktorá na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom
a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, koho porušenie
práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi je spôsobilé privodiť ujmu
spotrebiteľovi.

17. Podľa citovaného ustanovenia § 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa, má spotrebiteľ právo
na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej
zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa zodpovedá, avšak iba za predpokladu, že spotrebiteľ na súde
úspešne uplatní porušenie práva na ochranu spotrebiteľa. Uvedené právo nie je možné zamieňať s

právom na vydanie bezdôvodného obohatenia. Predpokladom pre priznanie nároku je skutočnosť, že
v konaní spotrebiteľ uplatnil nárok, ktorý vznikol porušením práv spotrebiteľa, teda práv nie len podľa
zákona č. 250/2007 Z.z. ale aj práv podľa piatej hlavy prvej časti Občianskeho zákonníka, zákona
o spotrebiteľských úveroch prípade iných predpisov. Uplatnením práva však nemožno rozumieť iba
podanie žaloby spotrebiteľom, ale takýmto konaním je aj účinná obrana spotrebiteľa v konaní začatom

na podnet dodávateľa.

18. V danej právnej veci mal súd jednoznačne za preukázané, že v konaní vedenom na tunajšom
súde pod sp. zn. 7C/329/2015, žalobca si úspešne uplatnil svoje právo ako spotrebiteľ, keď sa domáhalurčenia neplatnosti dohody o zrážkach zo mzdy, teda žalobca si ochranu svojho práva uplatnil podaním
určovacej žaloby. Súd v uvedenom konaní, konanie o určenie neplatnosti žiadosti o poskytnutie
revolvingového úveru - zmluvy o revolvingového úveru č. XXXXXXXXXX zo dňa 24.02.2010 zastavil.

19. V súvislosti s výkladom samotného pojmu „úspešné uplatnenie práva“ zo strany spotrebiteľa,
súd poukazuje na interpretačné pravidlo citované v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 4 Obdo 45/2012 zo dňa 24. júna 2013, podľa ktorého „pri nejednoznačnom výklade akejkoľvek
problematiky týkajúcej sa ochrany spotrebiteľa, je potrebné uprednostniť vždy ten výklad, ktorý sleduje

záujem spotrebiteľa“.

20. Žalobcovi jednoznačne vznikla ujma v nemajetkovej sfére, keďže konanie žalovaného bolo
spôsobilé privodiť mu ujmu vo sfére jeho rodinného, súkromného a spoločenského života.

21. Inštitút dohody o zrážkach zo mzdy umožňuje obísť dôležitý prvok unijného práva, a to ex offo

súdnu kontrolu zmluvných podmienok, či nespôsobujú hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach
v neprospech spotrebiteľa (neprijateľné zmluvné podmienky). Spotrebiteľovi je nevyhnutné poskytnúť
ochranu, najmä ak existuje nebezpečenstvo, že sa v euronekonformnom procese zrážok zo mzdy,
na základe dohody o zrážkach zo mzdy, zabezpečuje a umožňuje uhradiť plnenie z neprijateľných
zmluvných podmienok bez súdnej kontroly, na ktorú skutočnosť musí brať súd ohľad (porov. rozsudok

C-106/77Simmenthal). Takétodojednaniespôsobovaloznačnúnerovnováhuvprávachapovinnostiach
medzistranamisporunaúkoržalobcuakospotrebiteľa,čímžalobcoviprivodzovalostavprávnejneistoty.

22. Ak by vnútroštátne právo umožnilo obísť takéto preskúmanie prostredníctvom uzavretia dohody
o zrážkach zo mzdy, išlo by o pozbavenie smernice 93/13/EHS jej užitočného úžitku.

23. Ako vyplynulo z dokazovania, žalobca bol nedôvodne vystavený psychickému vypätiu zo strany
žalovaného najmä vzhľadom na jeho praktiky, spôsoby uzavretia zmluvy bez poučenia a tiež v nemalej
miere aj tým, že samotný žalobca musel na dosiahnutie stavu relatívnej právnej istoty iniciovať súdne
konanie na ochranu svojich spotrebiteľských práv (konanie o neplatnosť právneho úkony a o vydanie

bezdôvodného obohatenia pod sp.zn. 7C/329/2015).

24. Samotné súdne konanie, ktoré bolo v danej situácii jedinou možnosťou žalobcu, je
náramne stresujúcim faktorom, odôvodňujúcim priznanie finančného zadosťučinenia. Súd pri priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia žalobcovi vychádzal najmä z porušenia práv žalobcu ako

spotrebiteľa zo strany žalovaného, intenzity tohto zásahu do práv spotrebiteľa a taktiež z dĺžky trvania
závadného stavu.

25. Vzhľadom na objektívnu spôsobilosť tohto závadného stavu vyvolať negatívne dôsledky
v súkromnom a spoločenskom živote žalobcu, považoval súd právny základ nároku na finančné

zadosťučinenie za plne dôvodný a za primerané finančné zadosťučinenie súd považoval žalobcom
žiadanú sumu 347,- eur, na ktorej zaplatenie žalovaného zaviazal. Priznané finančné zadosťučinenie
je vyrovnaním ujmy žalobcu, ktorá mu vznikla konaním žalovaného, je určitou satisfakciou za stav,
ktorý musel v dôsledku konania žalovaného trpieť a zároveň je aj sankciou postihujúcu žalovaného,
ktorý ako dodávateľ finančnej služby závadne konal. Spotrebiteľ nie je povinný preukazovať ujmu,

ktorá mu vznikla. Ustanovenie zákona o ochrane spotrebiteľa priznáva spotrebiteľovi právo na finančné
zadosťučinenie nie v prípade vzniku ujmy spotrebiteľovi, ale už vtedy, keď mu ujma v nadväznosti na
porušenie práv spotrebiteľa vzniknúť mohla, pričom sa úspešne domáhal ochrany svojich práv.

26. Predpokladom pre priznanie nároku podľa § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z. je skutočnosť, že

v konaní spotrebiteľ uplatnil nárok, ktorý vznikol porušením práv spotrebiteľa, teda práv nie len podľa
zákona č. 250/2007 Z.z. ale aj práv podľa piatej hlavy prvej časti Občianskeho zákonníka, zákona o
spotrebiteľských úveroch prípadne ďalších predpisov.

27. Výška priznaného finančného zadosťučinenia závisí od úvahy súdu a nemožno ju objektívne

preukázať. Uvedené neznamená svojvôľu pri rozhodovaní súdu o výške priznaného finančného
zadosťučinenia, ale pri tomto súd zohľadňuje viaceré kritéria tak, ako je uvedené vyššie (intenzitu a
časové obdobie trvania závadného konania dodávateľa, satisfakčnú a sankčnú funkciu zadosťučinenia
a podobne).28. Účelom poskytnutia zadosťučinenia je odčinenie útrap, keď sú voči spotrebiteľovi uplatňované
nezákonné nároky alebo je vystavený bezprostrednej hrozbe nezákonných nárokov, je bezdôvodne

sankcionovaný, znevýhodňovaný, diskriminovaný. Poskytnutie zadosťučinenia nie sankcia za samotnú
existenciu neprijateľnej zmluvnej podmienky, aj keď určitý odstrašujúci a preventívny účinok je v
zadosťučinení obsiahnutý.

29. Spotrebiteľ nie je povinný preukazovať ujmu, ktorá mu vznikla, pretože zákon o ochrane

spotrebiteľa priznáva právo na finančné zadosťučinenie nie v prípade vzniku ujmy ale už vtedy, keď
mu ujma v nadväznosti na porušenie práv spotrebiteľa vzniknúť mohla. Teda už samotné vyvolanie
stavu žalovaným, na základe ktorého by žalobcovi ako spotrebiteľovi ujma mohla vzniknúť, je jedným z
predpokladov na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007
Z.z. Spotrebiteľ už vôbec nie je povinný odôvodňovať vzniknutú ujmu a stav právnej neistoty, prípadne
uvádzať iné skutočnosti týkajúce sa nároku na primerané finančné zadosťučinenie už bezprostredne

v konaní, v ktorom bolo vyslovené porušenie práva na ochranu spotrebiteľa. Spotrebiteľ je oprávnený
uplatniťsinároknaprimeranéfinančnézadosťučineniesamostatnoužalobounasúde,akotomužalobca
učinil aj v prejednávanom prípade.

30. Podľa § 251 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku ( ďalej len ,,CSP“), trovy

konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v
súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

31. V zmysle § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci.

32. Podľa § 262 ods. 1 a 2 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu
súd v zhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

33. Súd žalobe žalobcu vyhovel v plnom rozsahu, preto žalobcovi patrí proti neúspešnému
žalovanému plná náhrada trov konania. V zmysle platnej právnej úpravy o konkrétnej výške náhrady
trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný
súd Vranov nad Topľou, písomne, v príslušnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis
s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, aleboh) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej

inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak nebude povinnosť uložená týmto rozhodnutím splnená v stanovenej lehote, možno sa jej splnenia
domáhať návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu.