Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, March 23, 2017

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 9C/254/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1115229448
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 03. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Hadrbulcová

ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2017:1115229448.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I v konaní pred sudkyňou JUDr. Vierou Hadrbulcovou v právnej veci žalobcu:

B.G. A., G.. XX. X. XXXX, K. XXX XX A. Č.. XXX, Slovenská P., zastúpený: JUDr. Lubomír Müller,
so sídlom Symfonická 1496/9, 158 00 Praha, Česká republika, proti žalovanej: Slovenská republika
zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, o náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 14.000,- € s príslušenstvom takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu z a m i e t a.
Žalovanej strane súd náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou Okresnému súdu Bratislava I dňa 20.11.2015 domáhal sa žalobca proti žalovanej
náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 14.000,- € spolu s príslušenstvom na tom skutkovom základe, že

bol rozsudkom Vojenského obvodového súdu Bratislava zo dňa 18.3.1983, spisová značka X E. XX/
XX, uznaný vinným z trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1
Trestného zákona a bol odsúdený k nepodmienečnému trestu odňatia slobody v trvaní XX mesiacov
nepodmienečne. Trest vrátane väzby bol vykonaný v celom rozsahu od 31.1.1983 do 31.3.1984.
Uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 1. 7. 2014 č. k. 8Nt9/2014-47 bola podľa § 33 ods. 2
zákona č.119/1990 Zb. v platnom znení, per analogiam vyslovená účasť žalobcu na súdnej rehabilitácii.
Dňa 31.7.2014 požiadal žalobca žalovanú o dodatočné odškodnenie, okrem iného v položke náhrada

nemateriálnej ujmy. Žalovaná žalobcovi dňa 2.12.2014 čiastočne vyhovela, ale náhradu nemateriálnej
ujmy odmietla priznať s tým, že túto náhradu nie je možné priznať podľa § 23 zákona č. 119/1990
Zb. v znení neskorších predpisov. Žalobca bol toho názoru, že náhradu nemateriálnej ujmy je možné
priznať, pretože: a/ ustanovenie § 23 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. v platnom znení, predkladá len
demonštratívny výpočet odškodňovacích položiek; b) nárok zakladá i ustanovenie čl. 9 ods. 5 a čl.
14 ods. 6 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (č. 120/1976 Zb.); c) nárok
sa opiera o judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (viď rozsudok zo dňa 29. 5. 1997 sp. zn.

54/1996/673/859-860 vo veci E. Q. C. v. Grécko, ktorým súd priznal 8 mil. gréckych drachiem, t. j.
30.572,61 € za 13 mesiacov väzenia, resp. 7,3 mil. gréckych drachiem, t. j. 27.897,50 € za 12 mesiacov
väzenia); d) tunajší súd náhradu priznal vo viacerých porovnateľných kauzách;
2. Žalovaná sa k žalobe vyjadrila písomným podaním zo dňa 21.3.2016. Uviedla, že vo veci žalobcu
absentuje právny základ pre priznanie nároku na náhradu nemateriálnej ujmy vo výške 14.000,- € a to
tak čo do základu, ako aj do výšky a navrhla, aby súd žalobu zamietol. Poukázala na to, že i keď je
zrejmé, že ustanovenie § 23 zákona č. 119/1990 Zb. obsahuje len demonštratívny výpočet nárokov na

odškodnenie (čomu nasvedčuje použitie slova „najmä“), nie je možné stotožniť sa záverom žalobcu (a to
anivkontextesďalšímibodmijehoargumentácie),žebytátodemonštratívnosťvýpočtunárokov(vrámci
ktorého absentuje ako jedna zo zložiek odškodnenia náhrada nemateriálnej ujmy) zakladala nárok na
priznanie nemateriálnej ujmy. Na podporu uvedené tvrdenia žalovaná poukázala na rozsudok Krajskéhosúdu v Bratislave zo dňa 29.11.2011, sp. zn. 8Co/85/2011, v zmysle ktorého pokiaľ sa v ust. § 23 ods.
1 zákona c. 119/1990 Zb. uvádza len demonštratívny výpočet položiek nárokov na odškodnenie, a teda
výslovne neupravuje ani nárok na nemateriálnu ujmu, nemôže všeobecný súd neprípustným spôsobom

ako orgán súdnej moci nahradzovať činnosť zákonodarcu a priznávať v občianskom súdnom konaní aj
inénároky,nežktoréplatnéprávnepredpisypriznávajúfyzickým,prípadneprávnickým osobám,pretože
by tým neprípustne prekročili hranice deľby moci medzi súdnou zákonodarnou mocou vymedzené v
Ústave SR, resp. predtým Ústave ČSFR, inak povedané, pokiaľ by zákonodarca v danom prípade mienil
nárok na nemateriálnu ujmu zaradiť do ust. § 23 zákona č. 119/1990 Zb., je nepochybné, že by tak pri

jeho prijatí prípadne neskôr urobil, pokiaľ tak však nespravil sám v rámci vlastnej ústavnej a zákonnej
kompetencie, nemôže jeho vôľu nahrádzať orgán súdnej moci pri aplikácii práva v súdnom konaní.
3. V nadväznosti na druhý bod argumentácie žalobcu, ktorý dôvodí základ nároku na nemateriálnu
ujmu vychádzajúc z čl. 9 ods. 5 a čl. 14 ods. 6 Medzinárodného paktu občianskych a politických
právach, ktorý bol publikovaný ako vyhláška ministra zahraničných vecí o Medzinárodnom pakte o
občianskych a politických právach a Medzinárodnom pakte o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych

právach č. 120/1976 Zb. (ďalej aj len ako „MPOPP“), odhliadnuc od skutočnosti, že žalobca si uplatňuje
nemateriálnu ujmu za výkon trestu odňatia slobody, teda nie za väzbu alebo zatknutie, a teda je zrejmé,
že aplikácia ustanovenia čl. 9 ods. 5 MPOPP je v tomto prípade irelevantná. Žalovaná poukázala
na skutočnosť, že pred prijatím zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov právny poriadok Slovenskej republiky

nepoznal (neupravoval) inštitút odškodnenia nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím
či nesprávnym úradným postupom, a to ani aplikáciou zákona č. 58/1969 Zb., pričom ani výklad čl.
36 ods. 3 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa zavádza LISTINA ZÁKLADNÝCH PRÁV A
SLOBÔD, a do ktorého boli inkorporované ustanovenia čl. 14 ods. 6 MPOPP, ktorých sa dovoláva
žalobca neumožňoval taký výklad pojmu škoda, ktorý by v sebe zahrňoval tak škodu materiálnu, ako

aj škodu nemateriálnu, a to vzhľadom k odlišnému obsahu daných pojmov. Uvedené však vzhľadom
k medzinárodným záväzkom vyplývajúcim pre Slovenskú republiku z Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) neznamená, že by nemateriálnu ujmu nebolo absolútne
možné v súvislosti s nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom priznať, a to
predovšetkým s poukazom na čl. 154c Dohovoru, keďže dotknutý článok Dohovoru v porovnaní

s úpravou obsiahnutou v čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, ako aj vnútroštátnych
predpisoch upravujúcich náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym
úradným postupom (v zmysle ktorých sa náhradou škody rozumie len náhrada materiálnej škody, ktorej
podmienky a podrobnosti upravuje zákon), zakladá aj v zmysle príslušnej judikatúry ESĽP v súvislosti
s nezákonným pozbavením osobnej slobody tak nárok na náhradu materiálnej, ako aj nemateriálnej

škody, a tak zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd. Keďže v zmysle vyššie uvedeného
tak prichádza do úvahy možnosť priznania náhrady nemateriálnej ujmy výlučne priamou aplikáciou čl. 5
ods. 5 Dohovoru, a teda je tak možné preklenúť absenciu vnútroštátnej právnej úpravy inštitútu náhrady
nemateriálnej ujmy v súvislosti s nezákonným rozhodnutím (či už v zákone č. 119/1990 Zb. alebo
zákonoch upravujúcich náhradu škody spôsobenej rozhodnutiami a postupmi štátnych orgánov, ktorých

aplikácie sa v niektorých obdobných sporoch žalobcovia dovolávajú), žalovaná poukázala na stanovisko
Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 25.11.2014, sp. zn. PI. ÚS-st. 39/14 zo dňa 25.11.2014, ktoré
bolo publikované v Zbierke zákonov Českej republiky pod č. 297/2014 Sb., v zmysle ktorého „nárok
na náhradu nemateriální újmy podle čl. 5 ods. 5 Úmluvy o ochrane lidských práv a základních svobod
vzniká za předpokladu, že k zásahu státu do osobní svobody dotčené osoby došlo, resp. tento zásah byl

ukončen až poté, co se tato mezinárodní úmluva stala pro českou republiku závaznou (tj. od 18.3.1992);
okamžik účasti této osoby na rehabilitaci není z tohto hlediska relevantní.“
4. Vo vzťahu k rozhodnutiu ESĽP zo dňa 29.05.1997 sp. zn. 54/1996/673/85860 vo veci Tsirilis a
Kouloumas proti Grécku žalovaná poukázala predovšetkým na skutočnosť, že v danej veci priznané
odškodnenie zahŕňa v sebe tak odškodnenie materiálnej, ako aj nemateriálnej ujmy a teda je tak v

princípe vo veci žalobcu nepoužiteľné, keďže nie je možné ustáliť, ak by aj boli následky výkonu
trestu odňatia slobody žalobcu rovnaké alebo podobné, z akej sumy by takáto sadzba mala byť
počítaná pre samotné posúdenie eventuálnej sadzby nemateriálnej ujmy napríklad za deň, pripadne
mesiac výkonu trestu odňatia slobody. Nepoužiteľnosť, resp. neaplikovateľnosť dotknutého rozhodnutia
odôvodnila žalovaná aj rozdielnou životnou úrovňou v Slovenskej republike a Grécku, čo je tiež jedným

z faktorov (kritérií, ktoré je potrebné zohľadňovať pri ustaľovaní sadzby) výšky nemateriálnej ujmy (viď
per analógiám rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 11.01.2012 č. 30 Cdo 2357/2010).
5. V súvislosti s rozsudkami tunajšieho súdu, na ktoré žalobca poukázal v žalobe, žalovaná poukázala na
skutočnosť, že predmetné rozsudky boli vydané pred vydaním uvedeného stanoviska Ústavného súduČeskej republiky, ktoré bolo publikované v Zbierke zákonov českej republiky pod č. 297/2014 Sb., pričom
zároveň doposiaľ nenadobudli ani právoplatnosť, nepredstavujú tak zavedenú rozhodovaciu prax, a
teda ani prípadný „odklon“ od rozhodovacej činnosti v nich vyjadrenej (a to tak čo do základu nároku,

ako aj do výšky nemateriálnej ujmy), nie je možné považovať za porušenie princípu predvídateľnosti
súdneho rozhodnutia. Žalovaná taktiež poukázala na to, že účelom inštitútu odškodnenia nemateriálnej
ujmy je t. j. zmiernenie následkov protiprávneho stavu resp. náprava spôsobenej morálnej ujmy.
Prípustnosť peňažnej satisfakcie je teda opodstatnená tam, kde zmenšenie a vyváženie spôsobenej
nemateriálnej ujmy nemožno napraviť inak, ako cestou zadosťučinenia vo forme peňažného plnenia.

Peňažná satisfakcia má tak byť posledným prostriedkom, ktorý prichádza do úvahy len vo výnimočných
prípadoch, kedy iné prostriedky nápravy morálnej ujmy nie sú postačujúce. V tejto súvislosti žalovaná
uviedla, že podľa jej názoru samotné uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11.07.2014 sp. zn
8Nt/9/2014, ktorým bola vyslovená účasť žalobcu na rehabilitácii, je dostatočnou morálnou satisfakciou,
nakoľko práve týmto rozhodnutím došlo k odstráneniu protiprávneho stavu a pomyselnému „očisteniu“
žalobcu. Satisfakčnýmprostriedkomspôsobilýmreparovaťistýmspôsobomajprípadnúmorálnuujmuje

taktiež rozhodnutie ministerstva č. 41935/2014-1531/5 zo dňa 02.12.2014 o odškodnení žalobcu podľa
§ 23 ods. 1 písm. a) a c) zákona č. 119/1990 Zb.
6. Žalobca v písomnom podaní zo dňa 25.4.2019, doručenom súdu dňa 28.4.2016 uviedol, že rozsudok
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29.11.2011 č. k. 9 Co 85/2011-92 vo veci Jána Blažka, na ktorý
poukázala žalovaná, bol prekonaný neskoršou judikatúrou a neprešiel dovolaním ani testom ústavnosti

pred Ústavným súdom SR. V nadväznosti na stanovisko pléna Ústavného súdu ČR zo dňa 25.11.2014
sp. zn. PI ÚS-st. 39/14 odkázal žalobca na nadväzujúci nález Ústavného súdu ČR zo dňa 15.4.2015
sp. zn. I ÚS 819/15 vo veci Rudolfa Oprendeka: „vyhovění, spočívající toliko v konštatovaní porušení
jeho práv trestním stíhaním a odsouzením bylo ovšem méne než zdánlivé, „demokratický režim by
neměl ke křivde vytvorené nedemokratickým režimem přidával křivdu další, soudy „nemohou... legitimní

očekávání zklamat ve vztahu k poškozeným“; „je lépe, když za později uznanou výkladovou chybu ...
ve prospěch obetí komunistického režimu zaplatí prostředky státního rozpočtu, než aby měly tyto oběti
pocit, že s nimi i státní orgány demokratického režimu hrají nedůstojnou hru na zklamanou nadeji“. (str.
9 a 10, 26. až 29. bod nálezu)
7. K tvrdeniu žalovanej, že na vec nemožno vzťahovať čl. 9 ods. 5 Medzinárodného paktu o občianskych

a politických právach č. 120/1976 Zb. pretože sa týka len zatknutia a väzby žalobca uviedol, že nie je
dôvod čl. 9 ods. 5 MPOPP vykladať len tak, že sa vzťahuje len na samotné zatknutie a väzbu, nakoľko
rehabilitačné a odškodňovacie predpisy je treba posudzovať podľa ich zmyslu, a to zvlášť v prípadoch,
kedy ide o nápravu krívd spôsobených minulým režimom. Poukázal na nálezy Ústavného súdu ČR zo
dňa 2. 6. 2005 sp. zn. I. ÚS 605/03, zo dňa 28.6.2007 sp.zn. ÚS712/2005, zo dňa 26. 10. 2007 sp. zn.

1. ÚS 2366/07 . Žalobca uviedol, že v danom prípade je preto ustanovenie čl. 9. ods. 5 Paktu nutné
aplikovať aj na to, čo nasleduje po zatknutí a väzbe, t. j. prevedení z väzby do výkonu trestu, prípadne čo
nasleduje po uposlúchnutí výzvy k nástupu do výkonu trestu. Naviac právo na zadosťučinenie v takýchto
prípadoch vyplýva i z čl. 14 odst. 6 Paktu. Žalobca tiež uviedol, že samotné trestné stíhanie je závažným
zásahom do osobnostnej sféry človeka. Ak je takého stíhanie neprimerané a nedôvodné zakladá samo

osebe nárok na náhradu nemajetkovej ujmy a to i v prípade, že by k obmedzeniu osobnej slobody vôbec
nedošlo (Viz nález Ústavního soudu ČR zo dňa 11. 10.2006 sp. zn. IV. ÚS 428/05 vo veci B. C..) Pokiaľ
k dlhodobému nezákonnému obmedzeniu slobody došlo, je tento nárok nepochybný. Keby naviac bola
poškodená osobná česť, psychika, rodinné vzťahy a pod. je to len dôvod k zvýšeniu zadosťučinenia. V
prípade štrnásťmesačného obmedzenia osobnej slobody nestačí len ospravedlnenie či konštatovanie

porušenia žalobcovho práva. Zadosťučinenie v takejto forme by bolo menej než zdanlivé. Žalobca
uviedol, že rozsudok rozhodnutiu ESĽP zo dňa 29.05.1997 sp. zn. 54/1996/673/85860 vo veci E. Q. C.
proti Grécku je dokladom toho, že poškodení v obdobných prípadoch majú právo na náhradu materiálnej
škody tak i nemateriálnej ujmy. Žalobca poukázal na nálezy Ústavného súdu ČR, kde je práve rozsudok
ESĽP zo dňa 29.05.1997 sp. zn. 54/1996/673/85860 vo veci E. Q. C. proti Grécku uvedený ako príklad,

že poškodeným v obdobnom postavení náhrada nemateriálnej ujmy prináleží. (I. ÚS 85/04, IV. ÚS
500/13). Žalobca v ďalších písomných podaniach poukázal na odôvodnenie rozsudku Krajského súdu
v Bratislave zo dňa 9. 6. 2016 č. k. 9Co/344/20I4-120, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu
Bratislava 1 zo dňa 30. 1. 2014 č. k. 21C 112/2012-74 v obdobnej veci V. C. proti rovnakej žalovanej
a odôvodnenie rozsudku Krajského súdu Bratislava zo dňa 25. 10. 2016 č. k. l4Co/463/2015-168,

ktorým bol vo veci samej potvrdený rozsudok Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 2. 2. 2015 č. k.
17C/157/2014-63 v obdobnej veci J. M. proti rovnakej žalovanej.
8. Žalovaná v písomnom vyjadrení zo dňa 15.3.2017 uviedla, že proti rozsudku Krajského súdu v
Bratislavezodňa09.06.2016,č.k.9Co/344/2014-120podaladňa5.10.2016dovolanie,ktoréodôvodnilanesprávnym právnym posúdením veci, keď konajúci sud priznal nárok na náhradu nemateriálnej ujmy
na základe priamej aplikácie článku 5 ods. 5 Dohovoru, avšak opomenul podstatné vyriešenie otázky,
a to pri priamej aplikácii Dohovoru posúdiť, či je tento možné na predmetnú vec aplikovať vzhľadom

na časový okamih, odkedy je ním Slovenská republika viazaná. Rovnako aj proti rozsudku Krajského
súdu v Bratislave zo dňa 25. 10. 2016 č. k. l4Co/463/2015-168 podala žalovaná dovolanie z dôvodu, že
odvolací súd dezinterpretáciou rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci C. vs. Slovenská
republika, neprípustným spôsobom prekročil svoje právomoci, keď ako orgán súdnej moci priznal
náhradu nemateriálnej ujmy bez toho, aby na jej priznanie existovala opora v akejkoľvek právnej norme,

nakoľko v zmysle citovaného rozsudku nie je na orgánoch aplikácie práva (teda na vnútroštátnych
súdoch), ale na orgánoch zákonodarnej moci, aby zvážili, či pristúpia k prijatiu zákonov umožňujúcich
náhraduškodyajzaskutkyvrozporesDohovorom,kuktorýmdošlovčasekedyčlenskýštátDohovorom
nebol viazaný. Uvedený právny názor napokon potvrdzuje aj rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo
dňa 29.11.2011, sp. zn. 8Co/85/2011, Vzhľadom na uvedené žalovaná má za to, že ani na jeden
z rozsudkov, na ktoré žalobca poukázal, nie je možné prihliadať, nakoľko ich závery sú nesprávne,

neodôvodnené a neprípustné.
9. Súd vychádzal pri rozhodovaní zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním a to
výsluchom strán sporu, obsahom listinných dôkazov predložených žalobcom (uznesenie Okresného
súdu Bratislava I zo dňa 11. júla 2014 č. k. 8Nt/9/2014- 47, žiadosťou žalobcu o odškodnenie zo
dňa 31.7.2014, doručenou Ministerstvu spravodlivosti SR dňa 31.7.2014, rozhodnutím Ministerstva

spravodlivosti SR zo dňa 2.12.2014 č. 41935/2014-1531/5), pričom prihliadol na ďalší obsah spisového
materiálu a zistil skutkový stav zhodne zo skutkovými tvrdeniami žalobcu. Vo veci nebolo sporné, že
žalobca bol rozsudkom Vojenského obvodového súdu Bratislava zo dňa 18.3.1983 spisová značka X
E. XX/XX uznaný vinným z trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods.
1 Trestného zákona a bol odsúdený k nepodmienečnému trestu odňatia slobody v trvaní 14 mesiacov

nepodmienečne. Trest vrátane väzby bol vykonaný v celom rozsahu od 31.1.1983 do 31.3.1984.
Uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 1. 7. 2014 č. k. 8Nt9/2014-47 bola podľa § 33 ods. 2
zákona č.119/1990 Zb. v platnom znení, per analogiam vyslovená účasť žalobcu na súdnej rehabilitácii.
Dňa 31.7.2014 požiadal žalobca žalovanú o dodatočné odškodnenie, okrem iného v položke náhrada
nemateriálnej ujmy. Žalovaná žalobcovi dňa 2.12.2014 čiastočne vyhovela, ale náhradu nemateriálnej

ujmy odmietla priznať s tým, že túto náhradu nie je možné priznať podľa § 23 zákona č. 119/1990 Zb.
v znení neskorších predpisov.
10. Podľa ustanovenia § 1 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii, účelom zákona je
zrušiť odsudzujúce súdne rozhodnutia za činy, ktoré v rozpore s princípmi demokratickej spoločnosti
rešpektujúcej občianske politické práva a slobody zaručené ústavou a vyjadrené v medzinárodných

dokumentoch a medzinárodných právnych normách zákon označoval za trestné, umožniť rýchle
preskúmanie prípadov osôb takto protiprávne odsúdených v dôsledku porušovania zákonnosti na
úseku trestného konania, odstrániť neprimerané tvrdosti v používaní represie, zabezpečiť neprávom
odsúdeným osobám spoločenskú rehabilitáciu a primerané hmotné odškodnenie a umožniť zo zistených
nezákonností vyvodiť dôsledky proti osobám, ktoré platné zákony vedome alebo hrubo porušovali.

11. Podľa ustanovenia § 1 ods. 2 cit. zákona činy, ktoré smerovali k uplatneniu práv a slobôd
občanov zaručených ústavou a vyhlásených vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv a v nadväzujúcich
medzinárodných paktoch o občianskych a politických právach, boli česko-slovenskými trestnými
zákonmi vyhlásené za trestné, v rozpore s medzinárodným právom a medzinárodnému právu
odporovalo aj ich trestné stíhanie a trestanie.

12. Podľa ustanovenia § 23 ods. 1 cit. zákona nárok na odškodnenie zahŕňa najmä:
a) náhradu za stratu na zárobku za každý mesiac za väzbu a výkon trestu odňatia slobody vo výške
83,- €, pokiaľ poškodený nepožiada, aby sa mu namiesto tejto náhrady poskytla náhrada za stratu na
zárobku počas väzby a výkonu trestu odňatia slobody podľa všeobecných predpisov,

b) náhradu škody na zdraví, ku ktorej došlo v súvislosti s väzbou alebo výkonom trestu odňatia slobody,
pokiaľ táto náhrada nepatrí podľa iných predpisov,
c) náhradu trov trestného konania vo výške 6,70 €, výkonu väzby vo výške 20,- €, za každý mesiac
väzby a výkonu trestu odňatia slobody vo výške 5,- € za každý mesiac výkonu trestu, pokiaľ poškodený
nepožiada, aby mu bola namiesto týchto náhrad poskytnutá náhrada skutočne zaplatených trov,

d) náhradu zaplatených trov obhajoby v pôvodnom trestnom konaní,
e)náhraduzaplatenéhopeňažnéhotrestualeboúhrnuvykonanýchzrážokzodmenyzaprácuprivýkone
trestu nápravného opatrenia.13. Podľa ustanovenia § 24 ods. 1 cit. zákona pri uplatňovaní nárokov podľa § 23, 26 a 27 sa postupuje
podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo
jeho nesprávnym úradným postupom.

14. Podľa ustanovenia § 193 CSP súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny
predpis nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom alebo medzinárodnou
zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo
Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd
viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný

správny delikt postihnuteľný podľa osobitného predpisu, a o tom, kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o
osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti.
15. Súd posúdil právne argumenty strán sporu a dospel k záveru, že žalobe nie je možné vyhovieť,
nakoľko podľa ust. § 23 zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii nie je dôvodná. Zákon č. 119/1990
Zb. o súdnej rehabilitácii bol Slovenskou republikou (bývalou ČSFR) prijatý dňa 23. apríla 1990 pred
ratifikáciou Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8 /

Ďalej Dohovor/, ktorý bol dojednaný v Ríme 4. novembra 1950, ako aj pred prijatím ústavného zákona
č.23/1991 Zb. z 9. januára 1991, ktorým sa uviedla Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon
Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky do právneho poriadku ČSFR.
Ak by Slovenská republika chcela rehabilitovaným občanom priznať aj nárok titulom nemajetkovej ujmy,
tak by tento nárok bol uvedený v ust. § 23 zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii.

16. Česká a Slovenská Federatívna Republika vstúpila do Rady Európy v roku 1992 a Dohovor
ratifikovala dňa 19. marca 1992. Dohovor bol následne uverejnený v Oznámení Federálneho
ministerstva zahraničných veci č. 209/1992 Zb. Dohovor sa pre Slovenskú republiku stal záväzným
1. januára 1993, a to aj napriek tomu, že po zániku Česko-Slovenska sa Slovenská republika musela
o členstvo v Rade Európy opätovne uchádzať. Dodatkový protokol č. 11 bol uverejnený v Oznámení

Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 102/1999 Z. z. Ústavným zákonom č. 23/1991
Zb. z 9. januára 1991, sa uviedla Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho
zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky do právneho poriadku ČSFR ako ústavný
zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky.
17. Tým, že Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj Listina základných práv a

slobôd boli ratifikované bývalou ČSFR až po prijatí zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii a
v kontexte s citovaným rozsudkom ESĽP zo dňa 28.9.2004, obsahom ktorého je súd viazaný podľa
ustanovenia § 135 ods. 1 O.s.p., nie je možné uplatnený nárok priznať v zmysle článku 5 ods.
5 Dohovoru a ani článku 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, ani v zmysle článku 10 Listiny
základných práv a slobôd.

18. Súd ďalej dodáva, že aj pre súdy v danom prípade platí vymedzený príkaz v článku 2 ods. 2 Ústavy
SR, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy v jej medziach a v rozsahu ako aj
spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
19. Súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis nie je v súlade s
Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská

republika viazaná. Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské
práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím príslušných
orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa
osobitného predpisu, a o tom, kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku
spoločnosti.

20. Zo všeobecnej zásady o zákone všeobecnom a špeciálnom (lex specialis derogat generali)
jednoznačne vyplýva, že ak sú naplnené podmienky pre použitie špeciálnej úpravy, musí sa táto úprava
aplikovať a nemožno použiť úpravu všeobecnú. Znamená to, že pre osoby, ktoré podľa zákona č.
119/1990 Zb. sú osobami oprávnenými žiadať odškodnenie, platí pre uplatňovanie a uspokojovanie
majetkových nárokov vo vzťahu medzi nimi a štátom zvláštna právna úprava, bez ohľadu na to,

ktorý predpis je pre ne priaznivejší. V prípadoch, na ktoré sa zákon č. 119/1990 Zb. vzťahuje, sa
teda nemožno proti štátu domáhať iných či ďalších nárokov, ako tých, ktoré tento zákon upravuje.
Napriek tomu, že ustanovenie § 23 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. uvádza len demonštratívny výpočet
položiek nárokov na odškodnenie, a teda výslovne neupravuje ani nárok na nemajetkovú ujmu, nemôže
všeobecný súd neprípustným spôsobom ako orgán súdnej moci nahradzovať činnosť zákonodarcu

a priznať v občianskom súdnom konaní aj iné nároky, než ktoré platné právne predpisy priznávajú
fyzickým, prípadne právnickým osobám, pretože by tým prekročil hranice deľby moci medzi súdnou
a zákonodarnou mocou vymedzenou v Ústave SR. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa čl. 5
ods. 5 Dohovoru vzniká za predpokladu, že k zásahu do osobnej slobody dotknutej osoby došlo, resp.tento zásah bol ukončený až potom, čo sa tento medzinárodný Dohovor stal pre SR záväzný (t. j. od
18.3.1992) s tým, že okamih účasti tejto osoby na rehabilitácii z tohto pohľadu nie je relevantný.
21. O náhrade trov konania súd rozhodol v súlade s ustanovením § 255 ods. 1, § 262 CSP v zmysle

zásady úspechu strany vo veci. Žalovaná mala v konaní mal plný úspech, súd preto zaviazal žalobcu
povinnosťou náhrady trov konania žalovanej v rozsahu 100 %. Podľa § 262 ods. 2/ CSP o výške náhrady
trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého

rozsudku smeruje. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)

a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada

mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,

c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.