Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, September 14, 2017

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 4CoKR/21/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7116201365
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 09. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Rizman
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7116201365.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Rizmana a sudcom
JUDr. Zdenky Kohútovej a Mgr. Márie Hlaváčovej v spore žalobcu: Q.. Q. A., správca úpadcu Truck
Center Košice s.r.o., Topasová 52, Košice, IČO: 36 661 980, so sídlom kancelárie Žriedlová 3, Košice,
proti žalovanému: SIMIS s.r.o., Mlynská 11, Košice, IČO: 44 570 791, zastúpený: JUDr. Ing. Monika
Šindlerová, Mickiewiczova 9, Bratislava, o vyslovenie neúčinnosti právneho úkonu, o odvolaní žalobcu

proti rozsudku Okresného súdu Košice I č.k. 30Cbi/4/2016-88 zo dňa 15.2.2017

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalovanému priznal náhradu trov
konania v plnej výške 100 %.

2. Toto rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 3 ods. 1, 2, 3, § 9 ods. 1, 2, 3, § 59 ods. 1, 2, 3,
4, § 60 ods. 1, 2, § 62 ods. 1 Zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len ZoKR).

3. Uviedol, že žalobca podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 25.1.2016, sa domáhal, aby súd
určil, že dohoda o vzájomnom započínaní pohľadávok podľa ustanovenia § 364 Obchodného zákonníka
zo dňa 15.5.2013 medzi obchodnou spoločnosťou Truck Center Košice s.r.o. (predtým CAIS s.r.o.),

so sídlom Topasová 52, 040 11 Košice (predtým Popradská 58, 040 01 Košice), IČO: 36 661 980
a obchodnou spoločnosťou SIMIS s.r.o. (predtým CAIS REAL s.r.o.) so sídlom Mlynská 11, 040 01
Košice, IČO: 44 570 791 je voči veriteľom v konkurze vedenom na majetok úpadcu Truck Center Košice
s.r.o., Topasová 52, 040 11 Košice, IČO: 36 661 980, vedenom na Okresnom súde Košice I, sp. zn.
30K/12/2013 právne neúčinná a žalovaný je povinný uhradiť v prospech všeobecnej podstaty úpadcu
Truck Center Košice s.r.o. (predtým CAIS s.r.o.), so sídlom Topasová 52, 040 11 Košice (predtým

Popradská 58, 040 01 Košice), IČO: 36 661 980, sumu vo výške 39.420,00 eur. Súčasne žalobca
požadoval náhradu trov konania.

4. Žalobca podanie žaloby odôvodnil, tým že medzi úpadcom a žalovaným došlo k uzatvoreniu dohody
o vzájomnom započítaní pohľadávok v zmysle ust. § 364 Obchodného zákonníka zo dňa 15.5.2013, na
základe, ktorej došlo k dohode o započítaní vzájomných pohľadávok úpadcu a žalovaného v rozsahu

39.420,00 eur a na základe toho žalobca mal za to, že toto započítanie je odporovateľným právnym
úkonom, nakoľko týmto úpadca dohodol úpravu alebo nahradenie svojho záväzku vo svoj neprospech,
keďže došlo k jednostrannému uspokojeniu vybraného veriteľa na úkor ostatných.

5. Žalobca uviedol, že odporovať možno len zvýhodňujúci právny úkon, ktorý bol urobený počas jedného
roka pred začatím konkurzného konania a nakoľko v danom prípade bol zvýhodňujúci úkon urobený

dňa 15.5.2013 a uznesenie o začatí konkurzného konania bolo zverejnené v Obchodnom vestníku dňa
11.6.2013, mal žalobca za to, že táto podmienka bola splnená.6. Žalobca poukazoval na skutočnosť, že v danom prípade je možné posudzovať úkon aj v zmysle ust.
§ 60 ods. 1 ZoKR, podľa ktorého možno odporovať tiež každému právnemu úkonu, ktorým dlžník ukrátil

svojich veriteľov, ak bol urobený s úmyslom dlžníka ukrátiť svojich veriteľov a tento úmysel bol, alebo
musel byť druhej strane známy. Ďalej žalobca uviedol, že ak ide o právny úkon urobený v prospech
osoby spriaznenej s dlžníkom, úmysel dlžníka ukrátiť svojich veriteľov, ako aj vedomosť druhej strany o
tomto úmysle sa predpokladá, ak sa nepreukáže opak. Na základe týchto skutočností žalobca bol toho
názoru, že úkon úpadcu - prevod hnuteľného majetku je odporovateľným právnym úkonom, nakoľko

týmto úpadca previedol majetok zo svojho vlastníctva za neprimeranú cenu, pričom išlo o prevod medzi
spriaznenými osobami.

7. Z uznesenia Okresného súdu Košice I zo dňa 04.06.2013, sp. zn. 30K/12/2013 súd zistil, že voči
dlžníkovi CAIS s.r.o. (Truck Center Košice s.r.o.), Topasová 52, 040 11 Košice, IČO: 31 661 980 bola na
návrh veriteľa Leasing Slovenskej sporiteľne, a.s., Tomášikova 48, 832 69 Bratislava, IČO: 35 865 491

začaté konkurzné konanie. Uvedené uznesenie bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 111/2013 dňa
10.6.2013 a nadobudlo právoplatnosť dňa 11.6.2013.

8. Z uznesenia Okresného súdu Košice I zo dňa 19.1.2015, sp. zn. 30K/12/2013 súd prvej inštancie
zistil, že na majetok úpadcu, dlžníka Truck Center Košice s.r.o., Topasová 52, 040 11 Košice, IČO: 31

661 980 bol vyhlásený konkurz. Uvedené uznesenie bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 16/2015
dňa 26.1.2015 a nadobudlo právoplatnosť dňa 21.4.2015. Uznesením Okresného súdu Košice I zo dňa
29.4.2015, sp. zn. 30K/12/2013, súd zistil, že bol ustanovený nový správca podstaty úpadcu, a to práve
žalobca.

9. Z výpisu z obchodného registra úpadcu, spoločnosti Truck Center Košice s.r.o., Topasová 52, 040 11
Košice, IČO: 31 661 980 (predtým CAIS s.r.o.), súd zistil, že štatutárnym orgánom úpadcu počas jeho
existenciu bola aj Mgr. J. E.Á., Ing. F. E. (aj spoločníkom).

10. Z výpisu z obchodného registra žalovaného, spoločnosti SIMIS s.r.o., so sídlom Mlynská 11, 040 01

Košice, IČO: 44 570 791 (predtým CIAS REAL s.r.o.), súd zistil, že Ing. F. E., Mgr. J. E. boli štatutárnymi
orgánmi žalovaného počas jeho existencie a taktiež spoločníci žalovaného.

11. Žalovaný sa k žalobe vyjadril písomným podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 14.3.2016 v
ktorom uviedol, že nárok žalobcu odmieta v celom rozsahu a žiadal žalobu zamietnuť. Písomné podanie

doplnil podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 30.5.2016, v ktorom uviedol, že medzi úpadcom
a žalovaným bola dňa 10.1.2013 uzatvorená kúpna zmluva, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho
práva k hnuteľným veciam z úpadcu na žalovaného a kúpna cena dotknutých hnuteľných vecí bola
vyfakturovaná faktúrou č. 201309 (čl. 42 v súdnom spise). Žalovaný uviedol, že k dotknutému právnemu
úkonu, a to dohode o vzájomnom započítaní pohľadávok, došlo takmer mesiac pred zverejnením

uznesenia o začatí konkurzného konania a zároveň viac ako 2 mesiacov pred zverejnením uznesenia
o vyhlásení konkurzu. Ďalej uviedol, že žalovaný mal voči úpadcovi pohľadávku, tú žalobca žiadnym
spôsobom nespochybnil a v danom prípade bol prenajatý hnuteľný majetok žalovaného, pričom úpadca
na základe možnosti tento majetok užíval, mohol v období od januára 2013 do mája 2013 fakturovať
služby, tým získavať ďalšie príjmy a následne uhrádzať svoje záväzky. Žalovaný poukázal aj na

skutočnosť, že v čase uzavretia dohody o započítaní nemohol mať žalovaný vedomosť o tom, že úpadca
je v úpadku, prípadne o tom, že má viacerých veriteľov (s poukazom na dátum zverejnenia uznesenia o
vyhlásení konkurzu). Žalovaný považuje dohodnutú kúpnu cenu za primeranú, nakoľko bola dohodnutá
v primeranej t.j. v obvyklej výške, nakoľko cena hnuteľného majetku, ktorý bol obstarávaný niekoľko
rokov pred jeho následným prevodom na žalovaného, v žiadnom prípade nemôže zodpovedať jeho

obstarávacej cene.

12. Žalobca doručil súdu prehľad prihlásených pohľadávok veriteľov do konkurzného konania úpadcu, z
ktorého je zrejmé, že úpadca (dlžník) mal veriteľov s pohľadávkami, ktoré vznikli pred dňom vykonania
odporovateľného právneho úkonu, pred uzatvorením dohody o vzájomnom započítaní pohľadávok zo

dňa 15.5.2013 a títo veritelia boli podľa názoru žalobcu ukrátení konaním úpadcu a žalovaného na
uspokojení.13. Žalobca doložil súdu prvej inštancie zoznam spriaznených osôb spoločnosti úpadcu v zmysle ust. §
9 ods. 1 písm. e) ZoKR, ktoré dňa 11.10.2013 podpísala a uviedla konateľka úpadcu (dlžníka), Mgr. J. E..

14. Svedok Ing. F. E., na pojednávaní konanom dňa 16.11.2016, uviedol, že ako konateľ úpadcu
v tom čase pripravoval akvizíciu so spoločnosťou Autoimpex Košice, zmyslom ktorej bolo získať
zastúpenie pre značku IVECO. Nezačal vykonávať ihneď podnikateľskú činnosť a preto prevodom týchto
hnuteľnýchvecíTruckCenternemalsčímrobiť,toznamenalo,ževykonávalformoufranchising-uopravu
automobilov priamo v Kosite a zároveň čiastočne aj v Cais real, preto musel prenajímať technologické

zariadenia. Zároveň uviedol, že nemal vedomosť o tom, že úpadca sa dostane do konkurzu, pričom
základnou myšlienkou na rozvoj úpadcu bol vstup spoločníka na vytvorenie autoimpexu a bola
pripravená situácia aj pre Truck Center firmu aj pre novú spoločnosť autoimpex, pričom nový spoločník
nesplnil to čo mal urobiť on.

15. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že dňa 15.5.2013 uzavreli zmluvné strany CAIS REAL s.r.o.

(SIMIS s.r.o.) a CAIS s.r.o. (Truck Center Košice s.r.o.), dohodu a vzájomnom započítaní pohľadávok,
vo výške 39.420,00 eur a to fa. č. 20130009 vystavenú dňa 15.5.2103 spoločnosťou CAIS REAL s.r.o.
(SIMIS s.r.o.) s dlžnou čiastkou 40.800,00 eur a fa. č. 201309 spoločnosťou CAIS s.r.o. (Truck Center
Košice s.r.o.) s dátumom vystavenia 10.1.2013 s dlžnou čiastkou 39.420,00 eur, ktoré sa vzájomne
započítali, a to vo výške v ktorej sa kryjú v sume 39.420,00 eur.

16. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania z predložených listinných dôkazov,
výsluchu svedka, strán sporu a ich vyjadrení dospel k záveru, že žalobca sa domáhal, aby súd určil,
že dohoda o vzájomnom započítaní pohľadávok z 15.5.2013 je voči veriteľom v konkurze vedenom na
úpadcu právne neúčinná z dôvodu, že ide o zvýhodňujúci právny úkon podľa § 59 ZoKR a aj podľa §

60 ods. 1 ZoKR.

17. Žalobca poukazoval na skutočnosť, že došlo k takémuto úkonu - dohode o vzájomnom započítaní
medzi spriaznenými osobami podľa § 9 ZoKR, kde v rozhodnom období u úpadcu bol spoločníkom a
konateľom Ing. F. E., a v spoločnosti SIMIS s.r.o., spoločníkom a konateľom Mgr. J. E..

18. Súd sa v danom prípade vysporiadaval so skutočnosťou, či vôbec ide o zvýhodňujúci právny úkon,
napádaná dohoda o vzájomnom započítaní. Je nepochybné, že žalovaný mal pohľadávku voči dlžníkovi
- úpadcovi na základe zmluvy o prenajatí hnuteľných vecí a následne aj vystavil fa. č. 20130009
na sumu 40.800,00 eur. Dlžník - úpadca mohol tento majetok užívať, mohol v období od januára

2013 do mája 2013 fakturovať za služby, ktoré vykonával s týmto majetkom a získavať ďalšie príjmy.
Túto skutočnosť žiadnym spôsobom žalobca nespochybnil. Dlžník - úpadca započítaním pohľadávok
a záväzkov nezvýhodnil žalovaného oproti iným svojím veriteľom. Dohodou o započítaní plnil dlžník
žalovanému svoj záväzok vzniknutý zo vzájomnej spolupráce. Je zrejmé, že dlžník v zásade až do
začatia konkurzného konania má povinnosť plniť svoje záväzky voči veriteľom. Opačný záver by

znamenal faktickú nemožnosť dlžníka plniť svoje záväzky svojim veriteľom v období jedného roka pred
začatím konkurzného konania v prípade, že by nemohol uspokojiť všetkých veriteľov. Inak povedané,
pri väčšom počte veriteľov, než ktorých môže dlžník uspokojiť, by to jeden rok pred vyhlásením
konkurzu automaticky znamenalo zákaz dlžníkovi plniť svoje záväzky voči veriteľom, keďže ich nemôže
uspokojiť všetkých alebo by to znamenalo plniť všetkým veriteľom iba pomerne. Je vecou samotných

veriteľov ako si riešia svoje konkrétne pohľadávky a záväzky so svojím dlžníkom a akú snahu vyvinú
za účelom vysporiadania svojich záväzkov vo vzťahu k dlžníkovi. Dlžníkovi nič nebráni do začatia
konkurzného konania plniť svoje záväzky voči konkrétnym veriteľom. Iný výklad by znamenal, že
akékoľvek plnenie záväzkov dlžníka do začatia konkurzného konania by malo za následok zvýhodnenie
týchto veriteľov oproti iným, a teda aj možnosť napadnúť akékoľvek právne úkony dlžníka, ktorými pred

začatím konkurzného konania plnil svoje záväzky voči veriteľom, odporovateľnosťou. V danom prípade
je nepodstatné, či dlžník plnil formou započítania alebo finančnými prostriedkami. Žalobca v konaní
nepreukázal, že napádaným právnym úkonom došlo k zvýhodneniu veriteľa. Podľa názoru súdu práve
naopak, boli započítané vzájomné pohľadávky do výšky, v ktorej sa kryli; t.j. 39.420,00 eur. Súd mal
za to, že nedošlo k tej skutočnosti, že by dlžník - úpadca splnil peňažnú pohľadávku inak splatnú až

vyhlásením konkurzu, ani nezabezpečil svoj záväzok neskôr ako vznikol, ani nenahradil svoj záväzok vo
svoj neprospech, ani nezvýhodnil inak neodôvodnene veriteľa oproti iným veriteľom, nevzdal sa svojho
práva, ani neodpustil svoj dlh.19. Súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že návrh na vyhlásenie konkurzu nepodal dlžník, ale
jeden z veriteľov v júni 2013 a samotný konkurz bol vyhlásený až v roku 2015, pričom v uvedenom
období dlžník uhrádzal svoje záväzky tým veriteľom, voči ktorým svoje záväzky uznával. Žalovaný

správne v konaní poukazoval na skutočnosť, že dlžník - úpadca nebol v úpadku v rozhodnom čase,
teda uzavretia dohody z 15.5.2013 v zmysle ust. § 59 ods. 3 ZoKR nebol urobený právny úkon -
uzavretá dohoda. Uznesenie o vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu bolo v Obchodnom vestníku
uverejnené dňa 26.1.2015. Ku dňu zápočtu zanikli vzájomné pohľadávky účastníkov dohody v reálnej
výške hodnoty pohľadávok t.j. 39.420,00 eur. Zánikom pohľadávok oboch účastníkov dohody rovnajúcej

sa výške pohľadávok žalovaný preukázal, že poskytnuté plnenie bolo adekvátne prijatému plneniu. K
zmenšeniu majetku úpadcu nedošlo uzavretím dohody o započítaní, teda nedošlo k žiadnej zmene
v rámci majetku úpadcu. Na základe uvedených skutočností a citovaných zákonných ustanovení súd
dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná, preto ju v celom rozsahu zamietol.

20. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p., súd priznal strane

náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Z dôvodu, že žalovaný mal vo veci plný úspech,
priznal mu súd náhradu účelne vynaložených trov konania vo výške 100 %.

21. Podľa ust. § 262 ods. 1 C.s.p., o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

22. Podľa ust. § 262 ods. 2 C.s.p., o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

23. Na základe uvedených skutočností a citovaných zákonných ustanovení súd prvej inštancie rozhodol
tak ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

24. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca prostredníctvom svojho právneho
zástupcu a to z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. b), e), h) C.s.p.

25. V písomných dôvodoch svojho odvolania uviedol, že v zmysle ustanovenia § 220 ods. 2 C.s.p.
súd v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy
označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky
procesnejobranypoužil.Súdjasne avýstižnevysvetlí,akoposúdilpodstatnéskutkovétvrdeniaaprávne

argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých
dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne
posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo
presvedčivé.Rozsudokvšakvyššieuvedenéatribútyneobsahujeaabsentujúvňomzásadnéstanoviská
a zhodnotenia súdu, bez ktorých napádaný rozsudok nespĺňa zákonné kritéria, v dôsledku čoho je

arbitrárny.

26. Zásadné zhodnotenia súdu sú vo významnej miere sústredené v bodoch 35 a 36 odôvodnenia
rozsudku.

27. Súd uvádza, že je nepochybné, že žalovaný mal pohľadávku voči dlžníkovi - úpadcovi na základe
zmluvy o prenajatí hnuteľných vecí a následne aj vystavil fa. č. 20130009 na sumu 40.800,00 eur.
Dlžník úpadca mohol tento majetok užívať, mohol v období od januára 2013 až mája 2013 fakturovať za
služby, ktoré vykonával s týmto majetkom a získavať ďalšie príjmy. Túto skutočnosť žiadnym spôsobom
žalobca nespochybnil.

28. Súd pri tomto závere pochybil, nakoľko žalobca opakovane vo viacerých podaniach spochybňoval
pohľadávku žalovaného titulom údajného nájomného, nakoľko tento je len súčasťou ad hoc obrany
žalovaného a ide o umelo vykonštruovanú pohľadávku. Napriek tomu ale žalobca, opierajúc sa o
súdnu prax mal za to, že pre rozhodnutie vo veci nie sú ani tak rozhodujúce vzájomne proti sebe

stojace pohľadávky ale úkon, ktorému žalobca odporuje. Týmto úkonom je započítanie vo forme dohody
ako dlžníka (dnes úpadcu) a veriteľa (žalovaného). Práve dohodu o započítaní považuje žalobca za
odporovateľný právny úkon, nakoľko napĺňa všetky predpoklady odporovateľnosti, najmä ustanovenia §
59 ( ... dohodol úpravu alebo nahradenie svojho záväzku vo svoj neprospech alebo inak neodôvodnenezvýhodnil svojho veriteľa oproti iným svojim veriteľom) a súčasne § 60 ZoKR, keďže išlo o úmyselné
ukrátenie veriteľov.

29.Súdvosvojejargumentáciiďalejuvádzazásadnéposúdenie,asíce,že„Dlžník-úpadcazapočítaním
pohľadávokazáväzkovnezvýhodnilžalovanéhooprotiinýmsvojímveriteľom“.Tentozáveružsúdbližšie
ani konkrétnejšie neodôvodňuje, a teda nie je možné poznať na základe čoho dospel súd k uvedenému
záveru.

30.Nadväzujúceargumentysúsúčasneargumentmižalovaného,ktorésisúdosvojil.Podľanázorusúdu
je započítanie jednoznačne právny úkon, ktorý je bez všetkého použiteľný v bežnej podnikateľskej praxi
a v danom prípade naň nedopadajú ani ustanovenia ZoKR o odporovateľnosti, keďže došlo k zápočtu
vzájomných pohľadávok, ktoré sa kryli.

31. Úkon započítania ako takého je z pohľadu všeobecnej podnikateľke] praxe celkom iste bežným

právnym úkonom. To však automaticky neznamená, že ako taký nepodlieha testu odporovateľnosti v
zmysle ZoKR.

32. Na rozdiel od názoru súdu odvolateľ mal za to, že dlžník vlastným rozhodnutím (keďže išlo o dohodu
o započítaní) navyše so svojou spriaznenou osobou uprednostnil jedného z mnoho veriteľov, ktorých

mal a toho uspokojil v celom rozsahu, pričom ostatní veritelia zostali neupokojení. Odporovateľnosť teda
spočíva v selektívnom rozhodnutí a prístupe dlžníka vo vzťahu k výhradne spriaznenému veriteľovi (de
facto sebe samému, keďže personálne obsadenie úpadcu a žalovaného tvorili striedavo manželia E.
a ich deti) a odsunutí ostatných veriteľov na "druhú koľaj". Dlžník teda ukrátil veriteľov práve tým, že
prednostne uspokojil svoju ďalšiu spoločnosť (žalovaného) úplne a nechal napospas zvyšok veriteľov.

33. Rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza teda z nesprávneho právneho posúdenia veci.

34. V ďalšom bode odôvodnenia (bod 36): Súd poukazuje na skutočnosť, že návrh na vyhlásenie
konkurzu nepodal dlžník, ale jeden z veriteľov v júni 2013 a samotný konkurz bol vyhlásený až v

roku 2015, pričom v uvedenom období dlžník uhrádzal svoje záväzky tým veriteľom, voči ktorým svoje
záväzkyuznával.Vprvomrademuniejeznámeaképrávnenásledkynaodporovateľnosťmáskutočnosť
podania návrhu na vyhlásenie konkurzu veriteľom v júni 2013 a vyhlásenie konkurzu až v roku 2015.
Mal za to, že žiadne, resp. ak by aj mali tieto skutočnosti odôvodňovať konkrétne skutočnosti či závery,
tieto nie sú v rozsudku uvedené. Taktiež nie je vôbec odôvodnený záver súdu, že dlžník uhrádzal svoje

záväzky veriteľov, ktoré uznával. Tento záver nevyplýva zo žiadneho dôkazu, pričom ani súd na žiaden
neodkazuje a neuvádza ho. Aj pre uvedené nedostatky považujeme rozsudok za arbitrárny.

35. Súd pokračuje ďalej argumentmi: ,,žalovaný správne v konaní poukazoval na skutočnosť že dlžník
- úpadca nebol v úpadku v rozhodnom čase, teda uzavretia dohody z 15.5.2013 v zmysle ust. § 59 od

s. 3 ZoKR nebol urobený právny úkon - uzavretá dohoda. Rovnako aj tento záver ako konštatovanie
nevyplýva zo žiadneho dôkazu, ktorým by ho súd preukázal. Naopak, sú v jeho priamom rozpore,
keďže boli súdu predložené ako zoznam pohľadávok v konkurze vedenom na majetok úpadcu s
vyznačením práve pohľadávok spred dohody o započítaní pohľadávok. Okrem toho odvolateľ súdu
predložil úpadcom vyhotovené zoznamy záväzkov, ktoré sám historicky vyhotovil a predložil. Súd mal

teda jednoznačne preukázané úpadcom uznané záväzky, keďže sám vytvoril ich zoznam, a napriek
tomu na túto skutočnosť neprihliadol a ani sa vôbec o nej nezmienil.

36. Taktiež súd prehliadol žalobcovu argumentáciu ohľadom toho, že úpadca, predtým ako dlžník
sám podal návrh na povolenie reštrukturalizácie na Okresnom súde Košice I dňa 13.12.2013, pričom

konanie bolo vedené pod sp. zn.: 31R/5/2013. Žalobca súčasne navrhol súdu pripojiť práve spis
v tejto reštrukturalizačnej veci, pričom súd tento dôkaz nevykonal. Práve z tohto spisu sú zrejmé
dôležité a zásadné skutočnosti aj pre prebiehajúce konanie, nakoľko súčasťou podaného návrhu
na povolenie reštrukturalizácie sú prílohy vo forme reštrukturalizačného posudku, zoznamu majetku,
zoznamu záväzkov, zoznamu spriaznených osôb, riadna účtovná závierka k 31.12.2012, mimoriadna

účtovná závierka k 31.10.2013 a pod. Na základe uvedených dôkazov je možné riadne preukázať
tvrdené skutočnosti, keďže mapujú obdobie pred podaním návrhu na povolenie reštrukturalizácie, a teda
aj úkon v máji roka 2013, kedy došlo k napádanému úkonu - zápočtu. Rovnako z nich je zrejmá aj
skutočnosť účelovej argumentácie žalovaného, keď uvádza selektívne pohľady na veriteľskú skladbu aich záväzky, nakoľko keď pripravuje návrh na povolenie reštrukturalizácie, vtedy nie sú sporní veritelia
ani ich záväzky, toto však už neplatí v konaní o odporovateľnosť, keď sa tí istí veritelia s tými istými
pohľadávkami stávajú spornými či neexistentnými. Skutočnosť existencie záväzkov a veriteľov je v

zmysle vyššie uvedeného nesporná, nakoľko ako pri reštrukturalizácii, tak aj v minulosti pri predkladaní
zoznamov záväzkov boli tieto riadne priznané a ich spochybňovanie sa objavuje až teraz v konaní o
odporovateľnosť. Ide teda o zjavne účelovú obranu.

37. Súd prvej inštancie teda nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich

skutočností a súčasne dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.

38. V zmysle článku 2 C.s.p. ods. 1 ochrana ohrozených alebo porušených právom chránených záujmov
musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty.

39. V zmysle článku 2 C.s.p. ods. 2 právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že

jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak
takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor
bude rozhodnutý spravodlivo.

40. V zmysle článku 2 C.s.p. ods. 3 ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a

právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto
odklonu.

41. Žalobca predložil v konaní konkrétne rozhodnutie súdnej praxe (rozhodnutie Krajského súdu Prešov
zo dňa 3.6.2014 sp. zn.: 3CoKR/5/2013), ktoré riešilo obdobnú situáciu ako je predmetom tohto

konania, nakoľko mal za to, že právne závery sú aplikovateľné aj pre toto konanie. Súd sa však k
predloženému rozhodnutiu nijako nevyjadril. Mal za to, že týmto postupom súdu bol porušený princíp
právnej istoty, keďže súd nevysvetlil odklon od tohto rozhodnutia, resp. také osobitosti prípadu, ktoré by
ho odôvodňovali. V dôsledku uvedeného mal za to, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

42. Na základe uvedeného navrhol rozsudok Okresného súdu Košice I č. k. 30Cbi/4/2016-88 zo dňa
15.2.2017 zmeniť tak, že súd žalobe vyhovie v celom rozsahu, resp. tento zrušiť a vrátiť vec na ďalšie
konanie.

43. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu v ktorom

uviedol, že sa v celom rozsahu pridržiava svojich predchádzajúcich písomných vyjadrení, ako aj
ústnych vyjadrení, ktoré boli z jeho strany, ako aj zo strany jeho právneho zástupcu prednesené na
pojednávaniach. Žalovaný je toho názoru, že rozsudok Okresného súdu Košice I zo dňa 15.2.2017,
č.k. 30Cbi/4/2016-88 vychádza z riadne zisteného skutkového stavu, zo správneho právneho posúdenia
veci, žalobcovi nebolo znemožnené uskutočniť jemu patriace procesné práva, súd prvej inštancie

vykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. a preto žiada napadnutý
rozsudok ako správny potvrdiť.

44. Žalobca vo svojom odvolaní na jednej strane podáva svoj pohľad na právne úkony, ktoré tvoria
právny základ započítaných pohľadávok ( ...“Súd pri tomto závere pochybil, nakoľko žalobca opakovane

vo viacerých podaniach spochybňoval pohľadávku žalovaného titulom údajného nájomného“ ... ) a na
druhej strane sám uvádza, že „pre rozhodnutie vo veci nie sú ani tak rozhodujúce vzájomne proti sebe
stojace pohľadávky ale úkon, ktorému žalobca odporuje." Argumentácia žalobcu tak vyznieva celkom
nelogicky a teda nedôvodne.

45. Žalobca vo svojom odvolaní uvádza, že súd bližšie ani konkrétnejšie neodôvodňuje posúdenie
záveru o tom, že úpadca započítaním pohľadávok a záväzkov nezvýhodnil žalovaného oproti iným
svojim veriteľom. Toto tvrdenie žalobcu je celkom nepravdivé. Súd sa podľa názoru žalovaného
zaoberal pre vec významnými argumentmi, ktoré boli prednesené stranami sporu a uviedol vo svojom
rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Súd prvej inštancie

sa jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi
skutočnosťami, ktoré boli pre rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné.46. Žalobca ďalej uviedol, že okrem toho sme súdu predložili úpadcom vyhotovené zoznamy záväzkov,
ktoré sám historicky vyhotovil a predložil. Tieto podklady však nie sú relevantné pre rozhodné skutkové
okolnosti v čase vykonania napadnutého právneho úkonu (15.5.2013).

47. V nadväznosti na argumentáciu žalobcu v súvislosti s nevykonaným dôkazom - pripojením spisu
v reštrukturalizačnej veci žalovaný poukázal na skutočnosť, že súd nemusí vykonať všetky stranou
navrhnuté dôkazy. Rovnako uviedol, že dotknutý návrh bol podaný dňa 13.12.2013, t.j. nie ku dňu
vykonania napadnutého právneho úkonu (15.5.2013). Na margo vyššie uvedeného však uviedol, že mu

nie je zrejmé kedy bol takýto návrh dôkazu zo strany žalobcu v konaní prezentovaný.

48. Bol tiež toho názoru, že tvrdenie žalobcu ohľadom súdom porušeného princípu právnej istoty je
celkom nedôvodné a neopodstatnené.

49. Hmotnoprávnym predpokladom pre vyslovenie neúčinnosti právnych úkonov, ako to vyplýva z §

57 ods. 4 ZoKR, je ukrátenie uspokojenia prihlásených pohľadávok niektorého z veriteľov dlžníka.
Predpokladom pre určenie neúčinnosti právneho úkonu na základe odporovacej žaloby je vykonanie
právneho úkonu dlžníka, ktorým došlo k zmenšeniu hodnoty jeho majetku. Zmenšenie hodnoty majetku
však musí spôsobiť ukrátenie uspokojenia pohľadávok veriteľov. V danom prípade je však zrejmé, že u
dlžníka napadnutým právnym úkonom k zmenšeniu majetku nedošlo.

50. Dohoda o započítaní s prihliadnutím ma skutkové okolnosti veci nespĺňa všetky zákonné podmienky
zvýhodňujúceho právneho úkonu. Úprava započítania, tzv. kompenzácie je obsiahnutá v ustanoveniach
§580 a §581 zákona č.40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka a v ustanoveniach §358 až §364 zákona
č.513/1991 Zb. Obchodného zákonníka. Započítanie predstavuje splatenie pohľadávky vzájomným

odpočtom a jeho účel spočíva vo vylúčení samotného platenia. Uzavretím tejto dohody prejavili úpadca
v čase pred začatím konkurzného konania a žalovaný vôľu vzájomné nároky vyrovnať, právny úkon,
ktorým tak urobili je podľa názoru žalovaného, súladný so zákonom.

51. Úpadca a žalovaný mali v rozhodnom období vzájomné pohľadávky, preto podľa názoru

žalovaného predmetný právny úkon nepredstavuje neodôvodnené zvýhodnenie žalovaného, pretože
práve existencia protipohľadávky predstavuje dôvod, pre ktorý k uzatvoreniu predmetnej dohody došlo.
Tento dôvod zároveň vylučuje uplatnenie dôvodu odporovateľnosti v zmysle ustanovenia §59 ZoKR.
Existencia vzájomných pohľadávok úpadcu a dlžníka zároveň odlišovala žalovaného ako veriteľa
od ostatných veriteľov úpadcu, preto v uvedenom prípade nemožno hovoriť o neodôvodnenosti

zvýhodnenia.

52. Ku dňu zápočtu zanikli vzájomné pohľadávky účastníkov dohody vo výške reálnej hodnoty
pohľadávok, t.j. vo výške 39 420,00 eur. Zánikom pohľadávok oboch účastníkov dohody vo výške
rovnajúcej sa výške pohľadávok, je preukázané, že poskytnuté plnenie bolo adekvátne prijatému plneniu

resp. protiplneniu. K zmenšeniu majetku úpadcu nedošlo, pretože k pohľadávke, tzn. plusovej hodnote
v rámci majetku úpadcu existovala v rozhodnom čase v rovnakej výške protipohľadávka žalovaného,
tzn. mínusová hodnota v rámci majetku úpadcu. Dohodou o započítaní nedošlo k žiadnej zmene v rámci
majetku úpadcu.

53. Pokiaľ preto žalobca v konaní tvrdil len to, že dlžník uzavrel dohodu o započítaní svojej pohľadávky a
len v dôsledku tejto skutočnosti došlo k zvýhodneniu žalovaného oproti iným veriteľom, a tým k ukráteniu
uspokojenia ich pohľadávok, nemožno takýto právny úkon, t. j. dohodu o vzájomnom započítaní len na
základe tejto skutočnosti považovať za zvýhodňujúci, či ukracujúci právny úkon.

54. Žalovaný sa dôvodne domnieval, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno, nakoľko
jednoznačne a nad všetku pochybnosť nepreukázal. že napádaným právnym úkonom došlo k
zvýhodneniu veriteľa. Žalobca v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal, že práve v dôsledku uzavretia
dohody o započítaní došlo k znevýhodneniu ostatných veriteľov.

55. Argumentácia žalobcu trpí vážnymi logickými nedostatkami, pôsobí nevierohodne a nepresvedčivo.
V konaní bolo preukázané, že nárok žalobcu, ktorý si uplatňuje voči žalovanému, nemá relevantný
právny základ, je nedôvodný a neopodstatnený, a napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie
preukázateľne vyplýva z vykonaných dôkazov.56. Žalovaný je toho názoru, že odvolanie žalobcu zo dňa 10.5.2017, doručené súdu dňa 12.5.2017, je
v celom rozsahu neopodstatnené. Aj vzhľadom na všetky vyššie uvádzané skutočnosti má žalovaný za

to, že Okresný súd Košice l rozhodol v súlade s príslušnými právnymi predpismi.

57. Na základe vyššie uvedeného žalovaný odvolací súd žiadal, aby vydal tento rozsudok: Odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje. Žalovanému priznáva náhradu trov odvolacieho konania
v plnej výške.

58. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu v ktorom
uviedol, že právne posúdenie dohody o započítaní dvoch spriaznených spoločností, a to úpadcu a
žalovaného, v ktorých sa podľa potreby historicky striedali manželia E.J.B.Y.J., resp. ich deti. Keďže
súd vyslovil záver, že vzájomne proti sebe stojace pohľadávky sme žiadnym spôsobom nespochybnili,
považovali sme za potrebné uvedenú nepravdu dať na pravú mieru a ozrejmiť našu argumentáciu. Aj

keďjepodstatousporuprávneposúdeniedohodyozapočítanípohľadávokspriaznenýchosôb,poznanie
protisebestojacichpohľadávokresp.absurdnéodôvodnenieichvzniku(pohľadávkatitulompredajavecí
úpadcu oproti 4 mesačnému nájomnému tých istých vecí) dokresľuje účelovosť konania žalovaného.

59. Žalovaný na žalobcovu výzvu súdu, že riadne neodôvodnil svoj záver o tom, že započítanie dohodou

nezvýhodňuje žalovaného oproti iným veriteľom uviedol iba všeobecné konštatovanie o správnosti
posúdenia, avšak žiadnu konkrétnu argumentáciu neuviedol.

60. Žalovaný opätovne uviedol, že predložené zoznamy záväzkov nie sú relevantné pre rozhodné
obdobie. Opak je podľa jeho názoru pravdou, nakoľko práve zoznamy záväzkov, vyhotovené práve

manželmi E.B.Y.M.E. a predložené predchádzajúcemu správcovi v rámci poskytnutia súčinnosti mapujú
záväzkovú skladbu úpadcu, pričom dátum ich spracovania je k 30.9.2013 a 14.1.2014 a obsahujú
záväzky, ktoré existovali v čase uskutočnenia odporovaného úkonu. Zoznamy teda potvrdzujú, že aj k
dátumu 30.9.2013 a aj potom k 14.1.2014 existovali historické záväzky, pričom tomu tak bolo aj práve v
rozhodnom období napádaného úkonu. Obdobná argumentácia dopadá aj na dokumenty nachádzajúce

sa v reštrukturalizačnom spise. Súd teda úplne rezignoval na právne zhodnotenie a právne posúdenie
úpadku žalobcu.

61. Trval rovnako na tom, že súd, vzhľadom k existujúcej a predloženej judikatúre mal k tejto zaujať
stanovisko, o to viac, že rozhodol presne naopak, a to aj napriek tomu, že išlo o započítanie dohodou

medzi spriaznenými osobami. Veritelia úpadcu boli teda práve dotknutým úkonom ukrátení na svojom
uspokojení, keďže v dôsledku uskutočneného započítania so svojou vlastnou spoločnosťou žalovaný
účelovo previedol majetok zo spoločnosti úpadcu (konkrétne previedol na seba hnuteľné veci bez toho
aby za ne musel zaplatiť a namiesto toho si len započítal domnelé nájomné za spätný prenájom tých
istých vecí).

62. Na základe uvedeného navrhol rozsudok Okresného súdu Košice I č. k. 30Cbi/4/2016-88 zo dňa
15.2.2017 zmeniť tak, že súd žalobe vyhovie v celom rozsahu, resp. tento zrušiť a vrátiť vec na ďalšie
konanie.

63. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu, ktoré bolo podané v zákonnej
lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia
pojednávania, pretože nejde o odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť
odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“), spor
prejednal podľa § 379 - § 385 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.

64. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p., ak nie je ustanovené inak, platí Civilný sporový poriadok aj na konania
začaté predo dňom jeho účinnosti, teda pred 1.7.2016.

65. Podľa § 470 ods. 2 prvá veta C.s.p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali pred dňom

nadobudnutia účinnosti Civilného sporového poriadku zostávajú zachované.66. Dôvody súdu prvej inštancie uvedené v napadnutom rozsudku, na základe ktorých zamietol návrh
žalobcu považoval odvolací súd len za všeobecné, nepodložené dôkazmi, pretože neboli hodnotené
komplexne všetky právne a ekonomické skutočnosti predchádzajúce spornému právnemu úkonu.

67. Z doposiaľ vykonaného dokazovania vyplýva, že úpadca CAIS s.r.o., IČO: 31 661 980 počas úpadku,
ktorý predchádzal konkurzu previedol kúpnou zmluvou zo dňa 10.1.2013 na žalovaného hnuteľné
veci, ktorý právny úkon predchádzal ďalšiemu právnemu úkonu a to dohode o vzájomnom započítaní
pohľadávok zo dňa 15.5.2013 medzi úpadcom a žalovaným, ktorý je predmetom tohto konania.

68. Je nesporné, že oba vyššie spomínané právne úkony sa realizovali medzi spriaznenými osobami,
t.j. štatutármi a spoločníkmi úpadcu Truck Center Košice s.r.o., predtým CAIS s.r.o., t.j. manželmi Ing.
F. E. a Mgr. J. E. ako to správne konštatoval súd prvej inštancie.

69. Súd prvej inštancie podľa záverov odvolacieho súdu sa nevysporiadal s podstatnou právnou

okolnosťou tohto sporu spočívajúcou v tom, že predmetná dohoda o započítaní pohľadávok zo dňa
15.5.2013 bezprostredne predchádzala uzneseniu o začatí konkurzu zo dňa 11.6.2013. Správne zrejme
odvolateľ vo svojom odvolaní poukázal na to, že tento právny úkon bol učinený počas úpadku úpadcu,
pretože to vyplýva z listinných dôkazov.

70. Nie je možné bez ďalšieho dôvodiť, ako to zdôvodnil súd prvej inštancie, že úpadca rok pred
vyhlásením konkurzu nemôže automaticky znamenať - zákaz plniť svoje záväzky voči veriteľom.

71. Povinnosťou súdu prvej inštancie je rozhodnúť, či ten-ktorý konkrétny právny úkon v tom prípade
podľa žalobného návrhu napĺňa úplné znaky žalovaného odporovateľného právneho úkonu podľa ZoKR,

resp. nie sú splnené znaky odporovateľnosti tohto konkrétneho právneho úkonu ako množstvo ďalších
právnych úkonov realizovaných úpadcom počas úpadku.

72.Prezákonnéposúdenieodporovateľnostitohtoprávnehoúkonupodľa§60ZoKRjepotrebnéposúdiť
všetky okolnosti, ktoré tomuto úkonu predchádzali, pričom v prejednávanom prípade ide najmä o kúpnu

zmluvu uzavretú dňa 10.1.2013 na hnuteľné veci, ktorou sa súd prvej inštancie bližšie nezaoberal.

73. Celý proces, ktorý sa udial pred žalovaným odporovateľným právnym úkonom sa v tomto
štádiu konania javí odvolaciemu súdu ako snaha úpadcu počas úpadku previesť časť svojho
hnuteľného majetku na spoločnosť, kde je spriaznenou osobou a kde je tiež štatutárom a následne po

bezprostrednom prenajatí si tohto majetku formou zápočtu bez akýchkoľvek relevantných ekonomických
údajov a to najmä výšku nájmu, sa zbaví dlhu. Javí sa to tak, že pôvodnou kúpnou zmluvou počas
úpadku sa zbavil hnuteľných vecí v prospech spoločnosti, v ktorej opäť figuruje ako štatutár spoločnosti,
aby následne na základe právneho úkonu, t.j. zápočtu sa zbavil dlhu a to úhrady kúpnej ceny.

74. Na vyššie uvedené právne hodnotenie nemá žiadny právny vplyv rozsudok Okresného súdu
Košice I sp. zn. 32Cbi/4/2016 zo dňa 26.11.2016 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 4CoKR/13/2017, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým zamietol návrh
žalobcu, ktorým žiadal, aby bola vyslovená odporovateľnosť vyššie spomínaného právneho úkonu zo
dňa 10.1.2013.

75. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že dôsledkom rozhodnutia súdu v tejto veci bol
nedostatok dôkazov na vyslovenie neúčinnosti, ktorá okolnosť z tohto právneho posúdenia nemá žiadny
vplyv na rozhodnutie v tejto konkrétnej veci.

76. Správne sa preto javia odvolaciemu súdu dôvody odvolania odvolateľa uvedené v jeho odvolaní.

77. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia
veci nevykonal navrhované dôkazy a nebolo účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.

78. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd podľa § 389 ods. 1 písm. b), c) C.s.p. rozhodnutie súdu
prvej inštancie zrušil a podľa § 391 ods. 1 vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.79. Povinnosťou súdu prvej inštancie bude zadovážiť spis Okresného súdu Košice I sp. zn. 30Cbi/4/2016
a na pojednávaní vykonať dôkaz listinou v zmysle § 187 ods. 2 C.s.p. t.j. oboznámiť a prečítať podstatné
listiny z vyššie uvedeného spisu týkajúce sa najmä úpadku úpadcu a prevodu hnuteľných vecí.

80. Obdobne súd prvej inštancie vykoná dôkaz listinou aj zo spisu Okresného súdu Košice I sp. zn.
31R/5/2013, na ktorý poukázal žalobca vo svojom odvolaní.

81. Zároveň bude potrebné vypočuť štatutára úpadcu Ing. F. E., z akých dôvodov došlo k uzavretiu

nájomnej zmluvy na hnuteľné veci bezprostredne pre ich speňaženie žalovanému za sumu 39.420,00
eur na základe kúpnej zmluvy zo dňa 10.1.2013. Zároveň sa vyjadriť na základe akých skutočností
dospel k výške nájmu vo výške 40.800,00 eur za obdobie od januára 2013 do mája 2013 (k dátumu
zápočtu).Vtomsmereodvolacísúdpoukazuje,žeakodôkazabsentujevyššieuvedenánájomnázmluva
na hnuteľné veci spomínaná vo faktúre č. 20130009 (č.l. 43).

82. Podľa § 396 ods. 1, 3 C.s.p. o náhrade trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v
novom rozhodnutí vo veci, pretože odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec vrátil súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie.

83.Totorozhodnutie prijalsenátKrajskéhosúduvKošiciachpomeromhlasov3:0(§393ods.2posledná

veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa

v ustanovení § 419 C.s.p.

Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na
súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto
rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval,

tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Ak
bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu
vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1 C.s.p.

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, okrem prípadov uvedených

v§429ods.2C.s.p.,akmásám,alebojehozamestnanecalebočlenvysokoškolsképrávnickévzdelanie
druhého stupňa.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom podľa § 429 ods. 1 C.s.p.

V dovolaní podľa § 428 C.s.p. sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).