Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, July 29, 2020

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/201/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4317215038
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 07. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Boris Minks
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2020:4317215038.4

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Borisa Minksa a sudcov JUDr. Vladimíra
Pribulu a JUDr. Olivera Kolenčíka, v spore žalobcu: P. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. P., E. XX/XX,
proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia s. r. o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 792 752,
zastúpený Advokátskou kanceláriou JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., so sídlom Bratislava, Kubániho 16,
o vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Levice zo

dňa 25. marca 2019 č. k. 16Csp/88/2018-301, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch I. a III. z r u š u j e a
vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (Okresný súd Levice) rozsudkom zo dňa 25. marca 2019 č. k. 16Csp/88/2018-301
pri právnom posúdení podľa § 52 ods. 1 až 4, § 451 ods. 1, 2 Obč. zákonníka, § 230 CSP, § 261 ods.

1, 6, § 265, § 497, § 502 ods. 1 Obch. zákonníka, § 1 ods. 1, 2 a § 2 písm. a/ a b/ zák. č. 129/2010 Z.
z., o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, uložil žalovanému povinnosť, aby zaplatil žalobcovi sumu 1.634 eur v lehote do
troch dní od právoplatnosti rozsudku. (výrok I. rozsudku)

2. Súd konanie čo do sumy 3.318 eur pre výskyt prekážky veci právoplatne rozhodnutej (res iudicata)

podľa § 230 CSP zastavil. (výrok II. rozsudku)

3. O náhrade trov prvoinštančného konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 2 v spojení s § 256 ods. 1
CSP (výrok IV. rozsudku) tak, že žalovaný má nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu
34 %. O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Žalobca bol úspešný v spore v rozsahu 33 %

a žalovaný mal úspech v rozsahu 67 %. Celkový pomer úspechu žalovaného potom predstavuje 34 %
(67 % - 33 %).

4. Pokiaľ ide o rozhodnutie vo veci samej, prvoinštančný súd za nesporné považoval uzavretie zmluvy o
revolvingovom úvere medzi stranami tohto sporu, pričom žalovaný pri uzatváraní konal v rámci predmetu
svojej podnikateľskej činnosti, pretože podnikal v oblasti poskytovania úverov ako právnická osoba s

tým, že jeho zmluvy mali formulárový charakter. Zároveň žalobca, ako vyplýva z podaných žiadostí,
resp. ním uzavretých zmlúv, konal v rámci predmetu vlastnej podnikateľskej činnosti, pretože v zmluvách
bol uvedený ako účel poskytnutia úveru poskytnutie finančných prostriedkov na výkon podnikateľskej
činnosti. Žalobca aj v čase uzatvárania takýchto zmlúv podnikateľskú činnosť vykonával. Z uvedených
dôvodov žalobca nemôže mať postavenie spotrebiteľa, pretože konal ako nie spotrebiteľ, ale ako fyzická
osoba vykonávajúca podnikateľskú činnosť a úverové zmluvy boli uzatvárané z jeho strany za účelom

poskytnutia finančných prostriedkov pre jeho podnikanie. Žalobca v konaní nepredložil žiadny relevantný
dôkaz, z ktorého by vyplývalo, že tieto zmluvy neboli uzavreté v súvislosti s podnikaním, pričom dôkaznébremeno o ním tvrdenej skutočnosti, že je spotrebiteľ, zaťažovalo samotného žalobcu. Listinné dôkazy
nepreukázali, že tieto finančné prostriedky boli použité čisto pre osobnú potrebu žalobcu, resp. jeho
rodiny. Žalobca totiž vykonával aj inú podnikateľskú činnosť v čase uzatvorenia predmetných úverových

zmlúv, a to činnosť poisťovacieho agenta (makléra), a preto odôvodnene možno predpokladať, že
vzhľadom na túto činnosť bol oboznámený s praktikami finančných spoločností. Preto neobstojí tvrdenie
žalobcu, že napriek tomu, že žiadal finančné prostriedky pre osobné účely, bol nútený podpísať takéto
úverové zmluvy, pretože mohol odmietnuť podpísať takéto zmluvy a mohol požiadať o poskytnutie úveru
ako fyzická osoba pre osobné potreby. Okrem žalobcom tvrdených skutočnostiach, že nechcel podpísať

úverovú zmluvu v súvislosti s jeho podnikateľskou činnosťou, žalobca nepredložil a ani neoznačil žiaden
podstatný dôkaz. Podľa názoru súdu pre zistenie, či ide o spotrebiteľa alebo nie, nie je rozhodujúce iba
jehoformálnepostavenie,aleskutočnýúčelkonania.Spotrebiteľjepredovšetkýmtakáosoba,ktorákoná
mimo profesijnej alebo obchodnej činnosti, pričom koná na účely osobnej potreby v zmysle spotreby,
a to najmä vlastnej alebo iných osôb (manžel a deti). Takisto je potrebné chrániť dobrú vieru druhej
strany, keď dodávateľ koná v dobrej viere, že druhá strana nie je spotrebiteľom (napr. s poukazom na

použitie obchodných listín), takáto osoba sa nemôže dovolávať toho, že mala postavenie spotrebiteľa
(uznesenie NS ČR zo dňa 30.08.2013, sp. zn. 30Cdo/1022/2013). Žalobca v predmetných úverových
zmluvách, ako aj v žiadostiach prehlásil, že úver mu bude poskytnutý v súvislosti s jeho podnikateľskou
činnosťou, pričom počas súdneho konania nebolo takéto tvrdenie žalobcom vyvrátené s tým, že žalobca
nepreukázal spotrebiteľský charakter poskytnutých úverov. Zároveň je potrebné podotknúť, že nie je

dôležité na aký účel boli finančné prostriedky skutočne použité, ale aký účel tvrdil, resp. označil dlžník pri
uzatvorení úverovej zmluvy. Obdobný právny záver vyplýva aj z rozsudku Európskeho súdneho dvora
sp.zn.C464/01.Zuvedenýchdôvodovsúdprvejinštanciedospelkzáveru,žežalobcanemápostavenie
spotrebiteľa, či už podľa § 52 ods. 4 Obč. zákonníka, alebo § 2 písm. a/ zák. č. 129/2010 Z. z., o
spotrebiteľských úveroch. Medzi žalobcom a žalovaným na základe uvedeného vznikol obchodnoprávny

vzťah, pri realizácii ktorého žalovaný poskytol žalobcovi finančné prostriedky na účely výkonu jeho
podnikania.

5. Pokiaľ išlo o nárok žalobcu vyplývajúci zo zmluvy o revolvingovom úvere č. 2098 zo dňa 22.12.2014,
predmetom ktorej bolo poskytnutie finančných prostriedkov v sume 6.318 eur, pričom z tejto zmluvy si

uplatňoval žalobca nárok na vydanie bez dôvodného obohatenia v sume 3.318 eur, tak súd preskúmal
uplatnený nárok a dospel k názoru, že je potrebné podľa § 230 CSP konanie zastaviť, pretože vo
veci bráni súdu rozhodnúť prekážka res iudicata. Rozhodcovský súd rozsudkom vydaným v konaní č.
98/08/16 dňa 20.10.2016 rozhodol o nárokoch, ktoré si uplatňoval žalovaný v postavení žalobcu voči
žalobcovi ako žalovanému s tým, že prejudiciálne preskúmal danú úverovú zmluvu, dospejúc k názoru,

že táto zmluva je platná v celom rozsahu. Tento rozhodcovský rozsudok nadobudol právoplatnosť, čo
nebolo medzi stranami sporu sporné, pričom ide o totožnosť strán sporu a zároveň aj rovnaký predmet
konania, pretože ide o nároky vyplývajúce z totožnej úverovej zmluvy. Zároveň tento rozhodcovský
rozsudok nebol zrušený, avšak žalobca mohol podať osobitnú žalobu na jeho zrušenie, čo však
neurobil. Okrem toho súd považoval rozhodcovskú zmluvu, na základe ktorej bola založená právomoc

rozhodcovského súdu za platnú, pretože bola dojednaná na osobitnej listine a žalobca bol poučený
o následkoch rozhodcovského konania, pričom od danej rozhodcovskej zmluvy mohol odstúpiť v
primeranej lehote. Zároveň si strany sporu mohli nároky z úverovej zmluvy uplatniť tak pred všeobecným
súdom ako aj pred rozhodcovským súdom. Z uvedených dôvodov pre prekážku, ktorá bráni vo veci
konať (res iudicata), súd konanie v tejto časti týkajúcej sa vydania bezdôvodného obohatenia v sume

3.318 eur zastavil.

6. Následne súd preskúmal aj zmluvu o revolvingovom úvere č. 196685-52029 zo dňa 10.07.2014 a
zistil, že táto bola platným spôsobom uzavretá, pričom na jej základe sa žalovaný zaviazal ako veriteľ
poskytnúť žalobcovi ako dlžníkovi na výkon jeho podnikateľskej činnosti peňažné prostriedky v sume

8.256 eur, ktorú sumu mal žalobca splácať formou mesačnej splátky. Z článku 4 tejto úverovej zmluvy
však vyplýva, že žalobca sa ako dlžník zaviazal zaplatiť veriteľovi zmluvnú odmenu 5.756 eur, ktorá
bola splatná podľa článku 9 okamihom poskytnutia úveru. Z uvedeného je potom zrejmé, že reálne
boli poskytnuté žalobcovi iba finančné prostriedky v sume 2.500 eur. Za nespornú súd tiež považoval
tú skutočnosť, že žalobca z titulu takto poskytnutého úveru zaplatil žalovanému celkovo sumu 4.134

eur, ktorú výšku úhrady žalovaný vôbec nespochybnil. S poukazom na tieto dôvody súd dospel k
názoru, že výška úrokov, ktorá bola dojednaná v predmetnej úverovej zmluve je neplatná, pretože je v
rozpore s dobrými mravmi a to s poukazom na ust. § 39 Obč. zákonníka, a zároveň je aj v rozpore so
zásadami poctivého obchodného styku podľa § 265 Obch. zákonníka. Výška dohodnutých úrokov takpredstavuje až 230 % poskytnutej istiny úveru vo výške 2.500 eur, čo je v rozpore so zásadami poctivého
obchodného styku, ako aj s dobrými mravmi. Aj keď výška úrokov môže prevyšovať úroky, ktoré banky
aleboinéfinančnéinštitúciežiadajúpriposkytovaníúverov,nemôžebyťvrozporesozásadamipoctivého

obchodného styku, resp. s dobrými mravmi. Žalovaný tak podľa názoru súdu nemal nárok na zaplatenie
dohodnutých úrokov, pričom si ich automaticky pri uzatvorení úverovej zmluvy zúčtoval v sume 5.756
eur a žalobcovi vyplatil z úveru iba 2.500 eur. Z uvedených dôvodov tak bol žalobca povinný vrátiť
žalovanému len poskytnuté finančné prostriedky z titulu úverovej zmluvy v sume 2.500 eur, pretože
úverová zmluva je v časti dohodnutých úrokov neplatná. Súd zároveň podotkol, že prípadná neplatnosť

dojednania o úrokoch v zmluve o úvere nespôsobuje sama o sebe neplatnosť zmluvy o úvere ako
celku (viď napr. rozhodnutie NS ČR zo dňa 16.05.2011 sp. zn. 32Cdo/3516/2009). Vzhľadom k tomu,
že žalobca zaplatil žalovanému sumu 4.134 eur vzniklo potom na strane žalovaného podľa § 451 ods.
1 Obč. zákonníka bezdôvodné obohatenie, pretože mu bolo plnené na základe neplatného právneho
úkonu. Preto súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie
v sume 1.634 eur.

7. Proti tomuto rozsudku v jeho výrokoch I. a III. podal včas odvolanie žalovaný, uvádzajúc, že
rozsudok č. k. 16Csp/88/2018-301 zo dňa 25.03.2019 napáda z dôvodu porušenia práv žalovaného
na spravodlivý proces a znemožnenie realizovať procesné práva nesprávnym postupom spočívajúcim
v nepreskúmateľnosti rozsudku pre neúplné, predčasné a nesprávne skutkové zistenia a nesprávne

právne posúdenie. Potom s poukazom na § 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP navrhuje odvolaciemu
súdu zmeniť a o veci rozhodnúť tak, že žalobu zamietne a žalovanému prizná nárok na náhradu trov
právneho zastúpenia pred súdom prvej inštancie v celom rozsahu. Zároveň si uplatňuje aj náhradu trov
odvolacieho konania (trovy právneho zastúpenia a súdny poplatok za podané odvolanie).

8. Vykonaným dokazovaním neboli preukázané žiadne skutočnosti, ktoré by oprávňovali súd k záveru
o 230 % úroku z poskytnutej istiny úveru. Z hľadiska právneho posúdenia súd vôbec nepostupoval
podľa § 502 Obch. zákonníka, čím sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia veci. Odôvodnenie
napadnutého rozsudku je nepreskúmateľné v časti záverov súdu o rozpore s dobrými mravmi, či
poctivým obchodným stykom.

9. Pokiaľ ide o 230 % úrok, tento je zavádzajúci. Z rozsudku totiž nevyplýva spôsob určenie tejto hodnoty,
nie je zrejmé prečo súd v súvislosti s týmto inštitútom nepoužil pojem per annum. Takisto nie je zrejmé, či
súdprisvojomprepočtezohľadnilnapríkladdobusplácaniaúveru,nezabezpečenieúveru,atď.Zobsahu
ust.§502ods.1Obch.zákonníkavyplývajednoznačne,ževýškaúrokovdojednanýchvúverovejzmluve

medzi podnikateľskými subjektmi (o takýto prípad ide v danej prejednávanej veci) sa posudzuje s úrokmi
určenými na základe zákona alebo podľa zákona a ak sú aj dohodnuté vyššie než takto dohodnuté úroky,
nemá to za následok neplatnosť zmluvy, či dojednania o úrokoch, ale povinnosť dlžníka platiť úroky
v prípustnej výške. Ide tu o osobitné ustanovenie, obmedzujúce výšku úrokov, ktorú je dlžník povinný
platiť, avšak nemá za následok neplatnosť dojednania o úrokoch ako celku.

10. Nepreskúmateľné sú závery súdu s poukazom na rozpor s dobrými mravmi a poctivým obchodným
stykom. Súd obidva tieto pojmy vôbec nevysvetlil v skutkových a právnych súvislostiach, ktoré by s
prejednávanou vecou mali nejakú spojitosť a ani vo vzťahu k ust. § 5 OZ ods. 1 Obch. zákonníka, z
obsahu ktorého je totiž zrejmé, že ide o reguláciu prípadu, v ktorom sú dohodnuté úroky vyššie než

určuje zákon.

11. Napadnutý rozsudok vo svojom odôvodnení nedáva žiadnu odpoveď ani ohľadne uvádzaného
rozporu s dobrými mravmi a poctivým obchodným stykom. Súd totiž tieto pojmy, ktoré sú samotné
neurčité, nevysvetlil v skutkových a právnych súvislostiach, ktoré by s prejednávanou vecou mali nejakú

spojitosť. Dobré mravy vzhľadom na neurčitosť tohto pojmu by v každom jednotlivom prípade mali byť
vysvetlené tak, aby bolo zrejmé, čo tvorí ich obsah, t. j. v čom konštatovaný rozpor vlastne spočíva. V
tejto súvislosti dal do pozornosti N8lez ÚS SR sp. zn. IV.ÚS 14/07 a uznesenie tohto súdu III. ÚS/199/09.

12. Obchodný zákonník vo svojom ust. § 267 ods. 1 vychádza z princípu relatívnej neplatnosti právneho

úkonu aj v tých prípadoch, ktoré Obč. zákonníka inak považuje za dôvod absolútnej neplatnosti, ak táto
neplatnosť by mala slúžiť na ochranu iba jedného účastníka. Dovolávanie sa neplatnosti zmluvných
vzťahov alebo ich častí za situácie vzniklej preukázateľne so súhlasom a aj podľa vôle žalobcu je
postupom v rozpore s týmto ustanovením Obch. zákonníka (§ 267 ods. 1).13. Žalobca v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu žalovaného navrhol odvolaciemu súdu, aby
o vykonanom dokazovaní vyniesol rozsudok, ktorým bude odvolanie žalovaného zamietnuté, súd určí,

že úvery sú bezúročné a bezpoplatkové pre absenciu povinných náležitostí v úverových zmluvách
a zároveň žalovaný bude zaviazaný k náhrade trov konania. Popiera tvrdenia žalovaného, že ide o
spotrebiteľský spor. Takisto popiera aj tvrdenia žalovaného v tom smere, že vzťah medzi stranami tohto
sporu nie je spotrebiteľským ale podnikateľským, spravujúcim sa režimom obchodného práva. Žalovaný
ho uviedol do omylu, využil jeho tieseň a dal mu podpísať úverovú zmluvu podľa Obch. zákonníka,

pričom žalobca je bezpochyby spotrebiteľ. Úver bol jednoznačne spotrebiteľský, pričom pre neho platí
Obč. zákonník, a Zákon o spotrebiteľských úveroch.

Akožalobcapopieratvrdeniažalovaného,žepodaniežalobyzostranyžalobcuješpekulatívnymúkonom
a účelovým konaním, ktorým sa žalobca snaží získať neoprávnenú výhodu. Je to práve žalovaný, ktorý
sa svojím klamlivým konaním snažil odňať žalobcovi jeho zákonnú ochranu.

Záverom poukázal na obsah rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 31.01.2018 sp. zn.
12Co/381/2017.

14. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok, ďalej

iba „CSP“) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonom stanovenej lehote,
preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie v jeho napadnutých výrokoch I. a III., viazaný rozsahom a
dôvodmi podaného odvolania (§ 379 a § 380 CSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods.
1 CSP a contrario), následne dospejúc k tomu záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné
v jeho napadnutých výrokoch I. a III. podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP zrušiť a vec vrátiť súdu prvej

inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).

15. Podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť

v konaní pred odvolacím súdom.

Podľa § 391 ods. 1 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie
alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí.

Podľa § 217 ods. 1 veta prvá CSP, pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.

Podľa § 220 ods. 2 veta tretia CSP, súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa § 191 ods. 1 CSP, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.

16. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami
stranou sporu, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia,

pričom štruktúra odôvodnenia súdneho rozhodnutia je rámcovo upravená zákonom. Výkladom tohto
ustanovenia treba dospieť k záveru, že s tam uvedenými požiadavkami je v rozpore nielen úplný, či
čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napríklad aj existencia extrémneho nesúladu
medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď právne závery zo
skutkových zistení pri žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú a napokon tiež len všeobecné súhrnné

zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť vyvodené. Právo strany (sporu)
a povinnosť súdu na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti
služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého jurisdikčného aktu (rozhodnutia).
Účelom odôvodnenia rozhodnutia je totiž preukázanie jeho správnosti, logičnosti, vnútorne kompaktne
a neprotirečivo vysvetliť myšlienkový postup súdu vedúci k rozhodnutiu i s poukazom na právne závery

v rozhodnutí prijaté. Niet v ňom miesta pre dohady a domnienky, pričom súčasne je aj prostriedkom
kontroly postupu súdu pri vydávaní súdnych rozhodnutí, ktoré z uvedených dôvodov musia byť
preskúmateľné. Súd je svoj rozsudok povinný odôvodniť spôsobom zakotveným v ust. § 220 ods. 2 CSP,čo je jedným z princípov riadneho a spravodlivého procesu vyplývajúcich z Listiny základných práv a
slobôd ako aj z čl. 1 Ústavy SR.

17. Súd prvej inštancie v súvislosti s rozhodovaním o uplatnenom nároku žalobcu voči žalovanému
týkajúcemu sa vydania bezdôvodného obohatenia spolu v sume 4.952 eur (1.634 eur + 3.318 eur)
správne obidve zmluvy o revolvingovom úvere uzavreté medzi stranami sporu považoval za nie
spotrebiteľské, pretože finančné prostriedky, ktoré dostal formou úverov z týchto zmlúv, použil žalobca
na účely svojho podnikania. Napriek uvedenému konštatovaniu a aj odcitovaniu príslušných ustanovení

Obch. zákonníka, následne prvoinštančný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia v súvislosti
s posúdením výšky dojednaného zmluvného úroku plynúceho zo zmluvy o revolvingovom úvere č.
196685-52029 zo dňa 10.07.2014, ktorý s poukazom na ust. § 39 Obč. zákonníka považoval za neplatný
pre rozpor s dobrými mravmi a zároveň aj s pravidlami poctivého obchodného styku.

18. Súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia napadnutého rozsudku síce odcitoval text ust. § 502 ods.

1 Obch. zákonníka, avšak vzhľadom na charakter tejto zmluvy a skutkové zistenia viažuce sa k nej
vôbec z tohto ustanovenia Obch. zákonníka nevyvodil žiaden dopad na výšku dojednaného zmluvného
úroku, t. j. či jeho výška je v súlade s týmto ustanovením alebo nie. Z obsahu ust. § 502 ods. 1
Obch. zákonníka vyplýva, že výška dohodnutých úrokov v rámci úverovej zmluvy medzi podnikateľskými
subjektmi sa posudzuje (porovnáva) s úrokmi, ktoré stanovuje zákon. Ak sú medzi stranami úverovej

zmluvy dohodnuté vyššie úroky než určuje príslušný zákon, takéto prekročenie výšky úrokov samé
osebe nemá za následok neplatnosť zmluvy v celej časti výšky dojednaných úrokov, ale zakladá iba
povinnosť dlžníka platiť úroky v zákonom prípustnej výške. Takýmito úvahami sa súd prvej inštancie pri
posudzovaní dojednanej výšky zmluvného úroku z predmetnej úverovej zmluvy neriadil, čím sa dopustil
nesprávneho právneho posúdenia veci, čo považoval odvolací súd za jeden z dôvodov pre zavedenie

procesného postupu podľa § 389 ods. 1 písm. b/ v spojení s § 391 ods. 1 CSP vo vzťahu k napadnutému
výroku I. rozsudku zo dňa 25.03.2019 č. k. 16Csp/88/2018-301.

19. Pokiaľ ide o konštatovanie prvoinštančného súdu v tom smere, že výška dohodnutých úrokov (5.756
eur) predstavuje 230 % zo skutočnej istiny úveru poskytnutej žalobcovi (2.500 eur), tak k výpočtu 230

% dospel súd prvej inštancie zrejme tým spôsobom, že dal do vzájomného pomeru obidve tieto sumy
(2.500 : 100 = 25 a 5.756 : 25 = 230). Uvedený prepočet je síce z matematického hľadiska správny,
avšak v tejto súvislosti je potrebné zohľadniť napr. dobu splácania samotného úveru, jeho spôsobu
zabezpečenia, atď. Záver súdu prvej inštancie ohľadne nedovolenej výšky úrokov v predmetnej úverovej
zmluve je možné hodnotiť za rozporný s obsahom ust. § 502 ods. 1 Obč. zákonníka.

20. Druhým dôvodom pre zavedenie procesného postupu odvolacieho súdu, ktorý sa prejavil v
zrušeníprvoinštančnéhorozsudkuvnapadnutomvýrokuIII.,jenedostatočnéodôvodnenienapadnutého
rozsudku najmä vo vzťahu k aplikovaným inštitútom súdom prvej inštancie, ktorými boli dobré mravy
(§ 3 ods. 1 Obč. zákonníka) a pravidlá poctivého obchodného styku, pričom práve pre rozpor

výšky dojednaných zmluvných úrokov s týmito dvomi hmotnoprávnymi inštitútmi, súd prvej inštancie
Zmluvu o revolvingovom úvere uzavretú dňa 10.07.2014 č. 196685-52029 v časti dojednanej výšky
zmluvných úrokov, považoval za absolútne neplatný právny úkon. Prvé pochybenie zo strany súdu
prvej inštancie ohľadne nedostatočného odôvodnenia týchto pojmov a tým aj odôvodnenia vzťahujúcu
sa na zamietajúcu časť (výrok III. rozsudku) je neuvedenie textu zákonných ustanovení týkajúcich sa

dobrých mravov (§ 3 ods. 1 Obč. zákonníka) ako aj pravidiel poctivého obchodného styku (§ 265 Obch.
zákonníka).

21. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku iba vo všeobecnej rovine poukazuje
na rozpor s dobrými mravmi a poctivým obchodným stykom, bez odkazu na konkrétne preukázané

skutočnosti a vysvetlenie vplyvu týchto skutočností práve na vznik rozporu s dobrými mravmi, alebo
poctivýmobchodnýmstykom.Pokiaľideoobidvatietopojmy,ktorésúsvojoupovahoudosťneurčité,súd
dostatočne po argumentačnej stránke neuviedol v akých skutkových a právnych súvislostiach s danou
kauzou súvisia a aký na ňu vzhľadom na tento súvis majú aj dopad. Vzhľadom na samotný charakter
inštitútu dobrých mravov by tento inštitút a jeho aplikácia mal byť vysvetľovaný vzhľadom na špecifiká

prejednávanej veci tým spôsobom, čo tvorí jeho obsah a v čom vlastne spočíva súdom konštatovaný
rozpor s dobrými mravmi.22. Pri opätovnom posudzovaní uplatneného nároku žalobcu v intenciách výroku tohto zrušujúceho
uznesenia, vychádzajúc z charakteru Zmluvy o revolvingovom úvere zo dňa 10.07.2014, súd prvej
inštancie vezme zreteľ aj na obsah ust. § 267 ods. 1 Obch. zákonníka.

23. Tým istým procesným postupom odvolací súd zrušil aj súvisiaci výrok o náhrade trov
prvoinštančného konania.

24. Vo svojom novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie, pri rešpektovaní právneho záveru

odvolacieho súdu obsiahnutého v tomto uznesení (§ 391 ods. 2 CSP), aj o náhrade trov tohto
odvolacieho konania (§ 396 CSP).

25. Toto rozhodnutie prijal odvolací senát pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj

vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)

dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).