Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 12, 2021

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Co/50/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8714207720
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 05. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Kunay

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2021:8714207720.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a členov

senátu Mgr. Angeliky Sopoligovej a JUDr. Petra Tutka v spore žalobkýň 1. C. Š., nar. XX.XX.XXXX,
bytom A., J. H. H. XXXX/X, 2. E.. E. Ď., nar. XX.X.XXXX, bytom U., A. XXXX/XX, zastúpených
JUDr. Ing. Petrom Grendelom, PhD., advokátom, Košice, Trieda SNP 42, proti žalovaným 1. Generali
poisťovňa a.s., Bratislava, Lamačská cesta 3/A, IČO: 35 709 332, zastúpenému MST Partners s.r.o.,
Bratislava, Laurinská 3, IČO: 36 861 545, 2. I. H., nar. XX.XX.XXXX, T. H., W. X, zastúpenému JUDr.
Lukášom Kišeľakom, advokátom, Prešov, Jarková 63, o zaplatenie 500.000,00 eur s príslušenstvom, o
odvolaniach strán proti rozsudku 13C/148/2014-438 z 31.3.2020 Okresného súdu Spišská Nová Ves

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo výrokoch I., II., III. a V. s tým, že v časti spôsobu plnenia žalovaných v 1.
a 2. rade vo vzťahu k žalobkyniam plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť
druhého žalovaného.

M e n í rozsudok vo výroku IV. o trovách prvoinštančného konania tak, že žalobkyniam v 1. a 2. rade
priznáva proti žalovaným v 1. a 2. rade nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v plnom rozsahu,
vypočítaných z výšky súdom priznaného plnenia.

P r i z n á v a žalobkyniam v 1. a 2. rade proti žalovaným v 1. a 2. rade nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v plnom rozsahu, vypočítaných z výšky súdom priznaného plnenia.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom 13C/148/2014-328 z 11.1.2018 žalobu zamietol, žalovaným v 1. a 2.
radevočižalobkyniampriznalnároknanáhradutrovkonaniavplnomrozsahuaajštátuvočižalobkyniam
priznal v plnom rozsahu nárok na náhradu trov konania.

2. Vychádzal zo žaloby, ktorou sa žalobkyne domáhali voči žalovaným náhrady nemajetkovej ujmy

každá vo výške po 250.000 eur s odôvodnením, že konaním žalovaného v 2. rade došlo k zásahu do
ich osobností tým, že žalovaný spôsobil dňa 27.10.2012 dopravnú nehodu, v dôsledku ktorej zomrel
ich otec E.. D. J., pričom jeho vina bola preukázaná v trestnom konaní vedenom na Okresnom súde
Spišská Nová Ves pod sp.zn. 4T/87/2013 a tragická smrť otca ich veľmi zasiahla a ich trauma je prakticky
neodstrániteľná. Vzal do úvahy obranu žalovaného v 1. rade, ktorý namietal, že ako poisťovateľ nie je
povinný za poisteného platiť žiadne nároky týkajúce sa nemajetkovej ujmy pozostalým a rozsah jeho
plnenia v prípade škodovej udalosti je limitovaný § 4 ods. 2 zákona č. 381/2010 Z.z. a tiež upozornil,

že spolupôsobiacou príčinou smrti u E.. D. J. bolo aj zlyhanie chronicky chorobne poškodeného srdca
ťažkého stupňa, čo vyplynulo aj zo znaleckých posudkov. Prihliadol tiež na stanovisko žalovaného v 2.
rade, podľa ktorého žalobkyne nijako nedokázali vznik zásahu do osobnostných práv a najmä vysokú,
či mimoriadnu mieru intenzity takéhoto zásahu. Podrobne reprodukoval obsah výpovedí žalobkýň, akoaj obsah stanovísk a vyjadrení žalovaných a z rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves 4T/87/2013
mu vyplynulo, že ním žalovaný v 2. rade bol uznaný vinným z prečinu usmrtenia, keď v dôsledku nehody
poškodený E.. D. J. zomrel. Popísal aj zistenia vyplývajúce zo znaleckých posudkov E.. I. G., E.. J. F. I.

E.. S. J.. Právne vec posúdil podľa § 11, § 13 ods. 1 až 3, § 15, § 16, § 420 ods. 1,3, § 427 ods. 1,2, §
428, § 429, § 444, § 449 ods. 1,2, § 822 a § 823 Obč. zákonníka, ako aj podľa § 4 ods. 1, 4 a § 15 ods. 1
zákona č. 381/2001 Z.z. a dospel k záveru, že žalobe nie je možné vyhovieť. Nestotožnil sa s námietkou
žalovaného v 1. rade o nedostatku jeho vecnej pasívnej legitimácie a mal za to, že pojem škody na zdraví
podľa § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Z.z. je potrebné vykladať čo najextenzívnejšie. Mal za to,

že žalobkyne nepreukázali, aby došlo k zásahu do ich osobností v takej vysokej miere, aby im vznikol
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Aj keď ich otec nezomrel bezprostredne po dopravnej
nehode a bol vysokého veku a trpel v dôsledku chorobne poškodeného srdca, i tak bola daná príčinná
súvislosť medzi nehodou a jeho smrťou. Poškodený však zomrel vo veku 84 rokov, kedy už mal takmer
celý život za sebou a aj z vyjadrení žalobkýň je zrejmé, že išlo po všetkých stránkach o život naplnený,
kedy nebohý mal šťastné manželstvo a rodinný život, úspešnú pracovnú kariéru a aktívny dôchodok, keď

žalobkyne žili dlhodobo samostatne vo svojich manželstvách so svojimi rodinami. Za podstatnú okolnosť
pre rozhodnutie pokladal, že bezprostrednou príčinou smrti otca žalobkýň nebola nehoda, ale zlyhanie
srdca, ktoré mal dlhodobo poškodené a nehoda len urýchlila priebeh chorobných zmien a spolupôsobila
pri jeho smrti, avšak nebola bezprostrednou príčinou smrti. Za dostatočné zadosťučinenie pre žalobkyne
pokladal už to, že vinník nehody, ktorý ju nezavinil úmyselne, bol právoplatne odsúdený, odsúdeniu sa

nebránil, riadne vykonáva trest uložený súdom, pričom prejavil aj ľútosť. Nemal tak preukázané, aby
okrem takéhoto zadosťučinenia žalobkyne mali nárok aj na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Vychádzajúc zo zásady úspešnosti v spore úspešným žalovaným proti žalobkyniam priznal nárok na
náhradu trov konania.

3. Rozsudok napadli včas podaným odvolaním žalobkyne, navrhli ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie alebo ho zmeniť a priznať im uplatnený nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy, uplatniac pritom odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/
CSP, pokladajúc rozsudok aj za nepreskúmateľný. Poukázali na nezrovnalosti obsiahnuté v bode 23.

a v bode 26. napadnutého rozsudku, keď na jednej strane v ňom je konštatované, že E.. J. zomrel
na následky dopravnej nehody a potom zas, že nezomrel na jej následky. Takéto závery nemajú
oporu vo vykonanom dokazovaní a vyvolávajú dojem arbitrárnosti a svojvôle. Takýto názor je aj v
priamom rozpore so záverom trestného súdu uvedeným v trestnom rozsudku 4T 87/2013. Vyjadrili
počudovanie, prečo vôbec súd vykonával dokazovanie v tom smere, či ich otec zomrel na následky

dopravnej nehody a považovali za minimálne neetické a zvláštne, keď sa okresný súd v konaní pýtal
znalca, ako dlho by ich otec ešte mohol žiť, čo znalec ani určiť nevedel. Súd prvej inštancie podľa nich
nedostatočne rozlíšil medzi smrťou ako zásahom do práva na život ich otca a zásahom do ich práva na
súkromný a rodinný život v dôsledku usmrtenia blízkej osoby. Ustanovenie § 13 Občianskeho zákonníka
stanovuje prostriedky súdnej ochrany pred neoprávneným zásahom do osobnostných práv a pokiaľ

nie je možné, aby sa odstránili následky neoprávneného zásahu alebo sa upustilo od neoprávnených
zásahov musí byť dané dotknutej osobe primerané zadosťučinenie. U nich pritom ide o zásah trvalý
a nereparovateľný, keďže ide o smrť blízkej osoby, a preto závažnosť vzniku nemajetkovej ujmy je
obzvlášť vysoká. Citovali vybrané časti Komentára k Občianskemu zákonníku v Českej republike ako aj
vybrané časti odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu SR 3 Cdo 8/2016 z 22.6.2016. Boli presvedčené,

že trest uložený žalovanému v trestnom konaní je sankciou za spáchanie trestného činu usmrtenia,
avšak nejedná sa o zadosťučinenie za neodstrániteľný zásah do ich práva na súkromný a rodinný
život. Z ich účastníckych výpovedí jednoznačne vyplynulo, že s otcom si boli veľmi blízke, že s ním
pravidelne trávili čas, chodili na obedy a na nákupy a ani uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch zásah do ich práv nemôže plne reparovať. Závažné skutočnosti vyplývajúce z ich

účastníckych výpovedí súd prvej inštancie zjavne nijako nezohľadnil, v dôsledku čoho je rozsudok
nepreskúmateľný a nesprávny. Aj s poukazom na odôvodnenie Nálezu Ústavného súdu ČR I. ÚS
2844/14 mal súd ich žalobe vyhovieť, keď naviac nesprávne rozhodol aj o náhrade trov konania.

4.KrajskýsúdvKošiciachrozhodujúcioodvolaniachžalobkýňuznesením2Co/97/2018-375z21.9.2018

zrušil rozsudok súdu prvej inštancie z 11.1.2018 a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

5. Nesúhlasil s tým, ako sa prvoinštančný súd vysporiadal so zodpovednosťou žalovaného v 2. rade
za spôsobený škodlivý následok, keď podľa jeho názoru tento žalovaný bol právoplatným trestnýmrozsudkom uznaný vinným z prečinu usmrtenia, keď ako vodič spôsobil z nedbanlivosti dopravnú
nehodu, následkom ktorej zomrel E.. D. J. - otec žalobkýň a takýmto výrokom rozhodnutia trestného
súdu je súd v konaní o náhrade nemajetkovej ujmy viazaný a ďalšie úvahy o „bezprostrednej príčine

smrti“ už nie sú namieste. Vyjadril sa aj k pasívnej legitimácii žalovaného v 1. rade - poisťovne a vytkol
preskúmavanému rozsudku aj nedostatočné odôvodnenie.

6. Súd prvej inštancie ďalším rozsudkom 13C/148/2014-438 z 31.3.2020 (t.j. teraz preskúmavaným
rozhodnutím) zaviazal žalovaných v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyniam v 1. a 2.

rade každej sumu 15.000,00 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného
zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného, v prevyšujúcej časti žalobu
zamietol a ďalej rozhodol, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania a že štát má voči
žalovanému v 1. rade nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že o výške týchto trov bude
rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnom skončení veci samej. Zrekapituloval priebeh
konania a obsiahlo citoval z vyjadrení sporových strán, predkladaných mu sčasti už aj po zrušení prvého

meritórneho rozhodnutia. Zhrnul tiež podstatný obsah vyjadrení strán prednesených na pojednávaniach,
vrátane výpovedí žalobkýň v 1. a 2. rade a právne vec posúdil podľa § 11, § 13 ods. 1 až 3, § 15, §
16, § 420 ods. 1, § 427 ods. 1, § 428, § 822, § 823, ako aj § 511 ods. 1 Občianskeho zákonníka a tiež
podľa § 4 ods. 1, 2 a 4 a § 15 ods. 1 zákona o PZP č. 381/2001 Z.z. a uviedol, že s právnym názorom
žalovaného v 1. rade o nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie sa nestotožnil majúc za to, že pojem

škody na zdraví podľa § 4 ods. 2 písm. a/ zákona o PZP je potrebné vykladať čo najextenzívnejšie a
preto súčasťou náhrady škody je nielen právo majetkovej povahy, ale aj nemajetková ujma spôsobená
pozostalýmpoobetidopravnejnehody,zaktorúmožnopriznaťzadosťučineniepeňažnouformoupodľa§
13 Občianskeho zákonníka. Na podporu tohto názoru citoval vybrané časti z rozsudku Najvyššieho súdu
SR zo dňa 31.7.2017 sp.zn. 6MCdo/1/2016 a poukázal aj na ďalší nález Ústavného súdu SR sp.zn. II.ÚS

695/2017atiežrozsudokNajvyššiehosúduSRsp.zn.3Cdo/230/2017.Zanespornéoznačil,žežalovaný
v 2. rade bol rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves sp.zn. 4T 87/2013 zo dňa 13.6.2013 uznaný
vinným z toho, že dňa 27.10.2012 viedol osobné motorové vozidlo zn. Š. Z. R. A., keď pri vstupnej bráne
do nemocnice nedal prednosť chodcovi E.. D. J., prechádzajúcemu po prechode pre chodcov a spôsobil
mutakzranenia,ktorébolisozlyhanímchronickychorobnepoškodenéhosrdcabezprostrednoupríčinou

smrti, ku ktorej došlo dňa 28.1.2013 a za prečin usmrtenia mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní
24 mesiacov s podmienečným odkladom a zároveň mu bol uložený trest zákazu činnosti viesť všetky
druhy motorových vozidiel v trvaní 54 mesiacov. Uviedol ďalej, že žalobkyne svoje nároky vyvodzovali z
ust. § 13 Občianskeho zákonníka s tým, že ich ujma mala spočívať v psychických útrapách, smútku, žiali,
spôsobených smrťou ich otca, s ktorým mali podľa ich vyjadrenia blízky a intenzívny vzťah. Náhradu

ujmy požadovali preto, že smrť ich otca je nevratná, definitívna a nenahraditeľná, pričom cenu ľudského
života nie je možné vyčísliť. Nakoľko výšku náhrady nemajetkovej ujmy bolo potrebné určiť voľnou
úvahou, zaoberal sa objektívnymi hľadiskami, ktoré je nutné skúmať u každej zo žalobkýň zvlášť, ako
aj u žalovaného v 2. rade. U žalobkýň mal preukázané, že s otcom mali blízke a intenzívne vzťahy,
boli s ním v pravidelnom kontakte a predstavoval pre ne oporu a to aj keď obe boli v zrelom veku a žili

samostatne so svojimi rodinami. Otec žalobkýň bol starobným dôchodcom, ktorý sa snažil žiť svoj život
aktívne, pretože aj počas produktívnych rokov svojho života napĺňal svoje dni úspešnou prácou lekára a
žalobkyne ho vnímali ako muža, ktorý žil s ich matkou v šťastnom manželstve, vytvárali spokojnú rodinu
a bol dobrým otcom. Keďže si s ním boli takto blízke, jeho stratu, aj keď prišla v dôchodkovom veku
84 rokov, pre ne nič nenahradí a je prirodzené, že ich túžbou bolo žiť so svojim otcom a tešiť sa zo

vzájomnej blízkosti čo najdlhšie. Aj keď bol žalovaný v 2. rade právoplatne odsúdený a potrestaný za
dopravnú nehodu, žalobkyne nevnímali uvedené odsúdenie ako postačujúcu morálnu satisfakciu a pri
ich otcovi im takého zadosťučinenie nepostačovalo. Skúmajúc okolnosti na strane žalovaného v 2. rade
mal preukázané, že dopravnú nehodu spôsobil z nedbanlivosti, svoju vinu nepopieral, prijal trest a riadne
ho vykonával. Z vyjadrení žalovaného v 2. rade mu bolo zrejmé, že sám ťažko nesie nehodu o to viac,

že pracuje v zdravotníctve na traumatológii a nestotožnil sa s názorom žalobkýň, že žalovaný ich ujmu
zľahčoval. Vysporiadal sa aj s námietkami žalovaných, ktorí poukazovali na to, že zdravotný stav otca
žalobkýň už pred nehodou nebol dobrý, nakoľko mal chronicky poškodené srdce a skôrnatené cievy,
avšak z obsahu trestného spisu vrátane výpovede znalca v trestnom konaní mal preukázané, že otec
žalobkýň síce v čase nehody trpel týmito chorobami vyplývajúcimi aj z jeho veku, avšak smrť u neho

nastala v dôsledku dopravnej nehody, pričom pred ňou nikdy nebol posudzovaný pre účely priznania
invalidnéhodôchodkučidávoksociálnejpomociakoosobaťažkozdravotnepostihnutá,zčohojezrejmé,
že jeho zdravotný stav bol v poriadku. Pri úvahách o výške náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal aj zo
zákona č. 274/2017 Z.z. o obetiach trestných činov a dospel k záveru, že suma 15.000,00 eur pre každúžalobkyňu je sumou primeranou a plní satisfakčnú funkciu náhrady nemajetkovej ujmy a na toto plnenie
zaviazal žalovaných spoločne a nerozdielne, keďže zodpovednosť žalovaného v 2. rade je daná § 420
ods. 1, § 427 ods. 1 a § 428 Občianskeho zákonníka a žalovaný v 1. rade ako poisťovateľ je povinný

škodu nahradiť titulom zákona č. 381/2001 Z.z. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol pokladajúc sumy
uplatnenéžalobkyňamizaneprimerané.Vtejtosúvislostipoukázalnavybranérozhodnutiavšeobecných
súdov a na potrebu zachovávať princíp rovnosti v porovnateľných veciach. Citoval § 255 ods. 1, § 257
a § 262 ods. 1 CSP a upozornil, že žalobkyniam priznal nárok každej vo výške po 15.000,00 eur, čo
predstavuje 6% z nimi uplatnených súm po 250.000,00 eur, avšak aplikujúc dôvody hodné osobitného

zreteľa žiadnej zo strán náhradu trov konania nepriznal. Keďže v konaní vznikli trovy aj štátu, na ich
náhradu zaviazal žalovaného v 1. rade.

7. Rozsudok v jeho III. zamietavom výroku a v IV. výroku o trovách konania napadli včas podaným
odvolaním žalobkyne, navrhli ho zmeniť a žalovaných solidárne zaviazať zaplatiť im náhradu
nemajetkovej ujmy v žiadanej výške a priznať im aj náhradu trov konania, uplatniac pritom odvolacie

dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP. Vytkli konajúcemu súdu, že pri skúmaní okolností
podstatných pre rozhodnutie na strane žalovaného v 2. rade opomenul, že tento trestný čin, ktorým
spôsobil smrť ich otca, spáchal závažnejším spôsobom konania a to tým, že porušil dôležitú povinnosť
uloženú mu podľa zákona, zraziac ho na prechode pre chodcov. Naďalej trvali na tom, že ospravedlnenie
žalovanéhov2.radeboloneúprimnéaúčelovéazvýrazniličasťvýpovedežalovanéhozodňa23.8.2019,

v ktorej tento poukazoval na nepriaznivý zdravotný stav nebohého, pričom práve žalovaný v 2. rade
svojim konaním zapríčinil nevyhnutnosť hospitalizácie ich neb. otca a následné úmrtie. Prvoinštančný
súd podľa nich pochybil aj tým, keď v rozhodnutí pri určení výšky relutárnej náhrady nevzal do úvahy,
že žalovaný v 2. rade im ani len sčasti doposiaľ nenahradil nemajetkovú ujmu, ktorú spôsobil zásahom
do ich osobnostných práv. Namietali, že pri právnom posúdení veci a stanovení výšky ujmy vychádzal

aj zo zákona č. 274/2017 Z.z. o obetiach trestných činov, keďže v tomto prípade ide o porušenie
zákazu retroaktivity zákona. Finančné limity tohto zákona nemožno aplikovať ani len analogicky na
prejednávanú vec a pre túto je rozhodujúca právna úprava § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka.
Vyčítali prvoinštančnému súdu, že selektívne uviedol iba judikatúru obsahujúcu relatívne nízke relutárne
náhrady priznávané v obdobných veciach a poukázali na rozhodnutia všeobecných súdov, kde naopak

náhrada nemajetkovej ujmy dosahovala u pozostalých detí až 100.000,00 eur. Nesúhlasili ani s tým,
že im nebola priznaná náhrada trov konania. Boli toho názoru, že žalobu podali ešte v čase platnosti
a účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, ktorý v § 142 ods. 3 stanovil, že aj keď mal účastník vo
veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak rozhodnutie záviselo od
úvahy súdu. Ani Civilný sporový poriadok nevylučuje priznanie plnej náhrady trov konania žalobcovi,

ak je tento v konaní úspešný, čo do základu nároku, keď výška požadovaného plnenia závisí od úvahy
súdu. Na podporu svojho názoru citovali z rozhodnutia Krajského súdu v Trnave sp.zn. 10Co/191/2017
aj z odbornej literatúry.

8. Rozsudok v I., II., IV. a V. výroku napadol včas podaným odvolaním aj žalovaný v 1. rade a navrhol

žalobu voči nemu zamietnuť, eventuálne primerane znížiť výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy
a tiež zaviazať žalobkyne na náhradu trov konania a to s použitím § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP. Mal
za to, že v prípade jeho pasívnej vecnej legitimácie súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil.
Rozhodnutievtomtosmerepodľanehonevynikápresvedčivosťouaprecíznouargumentáciouaboltoho
názoru, že Najvyšší súd SR v rozhodnutí 6MCdo 1/2016, z ktorého prvoinštančný súd vychádzal prijal

extenzívnyvýkladzákonač.381/2001Z.z.,čojevzjavnomrozporesdoslovnýmznenímzákona,čobolo
odôvodnené iba účelom povinného zmluvného poistenia, ktorým má byť zmiernenie dôsledkov škôd.
Toto rozhodnutie Najvyššieho súdu SR nie je možné považovať za spôsobilé prekonať právny názor
uvedený v rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR 4Cdo 168/2009, či 8Cdo 219/2016, v zmysle ktorých
povinné zmluvné poistenie nepokrýva náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej pozostalým po obeti

smrteľnej dopravnej nehody zásahom do ich práva na súkromie a rodinný život. Vytkol napadnutému
rozsudku aj nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci v otázke primeranosti
výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Prvoinštančný súd pri opätovnom prejednaní veci neposúdil správne
otázku primeranej výšky náhrady a svoje úvahy ani dostatočne neodôvodnil. Je nepochybné, že vek
a zdravotný stav poškodeného patria medzi okolnosti, ktoré je nevyhnutné skúmať pri rozhodovaní o

primeranej výške náhrady nemajetkovej ujmy spolu s intenzitou vzťahu poškodeného a pozostalých,
veku pozostalých, či ich prípadnej hmotnej závislosti na poškodenom.9. Namietal, že výsledky vykonaného dokazovania oproti prvému zrušenému rozhodnutiu súd vyhodnotil
podstatne odlišne a výrazne v prospech žalobkýň, keď im priznal náhradu nemajetkovej ujmy každej po
15.000,00 eur. Nedôsledne bol vyhodnotený aj vzťah žalobkýň a ich nebohého otca, keďže v čase jeho

smrti boli už v zrelom veku, žili samostatne so svojimi rodinami a neboli na otca odkázané výživou. Súd
sa nedôvodne priklonil k nevyhnutne subjektívnemu názoru žalobkýň, hoci nimi uvádzané subjektívne
kritériá nemôžu byť rozhodujúce pre určenie výšky primeranej náhrady. Potrebné podľa jeho názoru bolo
správne dospieť k podstatne nižšej sume náhrady a na podporu tejto argumentácie poukázal na vybrané
rozhodnutia všeobecných súdov. Namietal taktiež, že žalovaní na plnenie boli zaviazaní solidárne, čiže

spoločne a nerozdielne, pričom o pasívnu solidaritu nemôže ísť v tom prípade, keď sa zodpovednosť
viacerých zodpovedných subjektov riadi rôznymi režimami zodpovednosti. Pritom na strane žalovaného
v 2. rade odvodzujú žalobkyne základ svojho nároku z ustanovení Občianskeho zákonníka a u neho z
ustanovení zákona o povinnom zmluvnom poistení. Nakoniec namietal, že hoci žalobkyne boli v konaní
neúspešné v rozsahu 94%, nebola mu priznaná náhrada trov konania.

10. Rozsudok napadol včas podaným odvolaním aj žalovaný v 2. rade, navrhol ho zmeniť a žalovaných
zaviazať spoločne a nerozdielne zaplatiť každej zo žalobkýň sumu 3.000,00 eur s tým, že plnením
jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného. Uviedol, že úhrnná
suma 30.000,00 eur, na zaplatenie ktorej ho neprávoplatne zaviazal súd prvej inštancie je pre neho,
ako aj pre jeho rodinu ekonomicky likvidačná. Je jediným živiteľom štvorčlennej rodiny, pozostávajúcej

z dlhodobo nezamestnanej manželky a dvoch študujúcich potomkov. Bol toho názoru, že pri určení
výšky náhrady sa súd odklonil od výšky náhrad, ktoré obvykle súdy v totožných prípadoch priznávali
a k tomuto poukázal na vybrané rozhodnutia Okresného súdu Prešov a tiež Okresných súdov Martin
a Bánovce nad Bebravou. V prejednávanej veci nedošlo k absolútnemu rozvratu rodinných vzťahov,
či rodinného života, keďže nebohý otec žalobkýň si dlhodobo žil samostatný život a svoje rodiny

mali aj žalobkyne. Aj keď niet konkrétnej právnej úpravy pre presnú kvantifikáciu výšky nárokov na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, určitým vodítkom pre stanovenie výšky náhrady by mal byť limit
odškodneniaobetíúmyselnýchtrestnýchčinovpodľazákonač.215/2006Z.z.astoutoúpravoupriznaná
náhrada nerokorenšponduje. Pri určení jej správnej výšky nemožno zohľadňovať ani ekonomický vývoj
spoločnosti, ako to urobil prvoinštančný súd. Pochybil súd aj pritom, keď pri určení výšky náhrady

vychádzal zo zákona č. 274/2017 Z.z. napriek tomu, že v čase dopravnej nehody, aj v čase smrti
nebohého platil pre prípady odškodnenia zákon č. 215/2006 Z.z.

11. Žalovaný v 1. rade vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného v 2. rade z dňa 8.6.2020 toto odvolanie
považoval za opodstatnené, keďže argumentácia žalovaného v 2. rade je v súlade aj s jeho

argumentáciou a tiež je v ňom zvýraznená námietka voči odkloneniu sa od výšky priznávaných náhrad
v obdobných veciach.

12.Žalovanýv2.radevovyjadreníkodvolaniužalovanéhov1.radesanestotožnilsjehoargumentáciou
o nedostatku pasívnej vecnej a procesnej legitimácie poisťovne pri tomto type nároku, keďže poisťovňa

podľa neho je nesporne pasívne legitimovaná na poistné plnenie pri náhrade nemajetkovej ujmy v
peniazoch. V ostatnej časti sa stotožnil s argumentáciou žalovaného v 1. rade.

13. Žalobkyne vo vyjadrení k odvolaniam žalovaných z dňa 21.6.2020 trvali na podanom odvolaní a
odvolania žalovaných označili za nedôvodné. Nesúhlasili so selektívnym výberom takých rozhodnutí, pri

ktorých bola priznávaná nižšia náhrada, ktoré však nezohľadňovali individuálne okolnosti nemajetkovej
ujmy im spôsobenej. Z vykonaného dokazovania nevyplynulo, aby žalovaným v 1. rade tvrdené
chronické poškodenie srdca ich otca nepochybne a dokonca významne spolupôsobilo pri jeho smrti.
Nemožno podľa nich preceňovať objektívne skutočnosti, ako napríklad, že už nežili s otcom v jednej
domácnosti a rezignovať na zohľadnenie ich subjektívneho prežívania ujmy, pretože práve toto

významne individualizuje ujmu v každom jednotlivom prípade, keď niektoré osoby, tak ako ony, pociťujú
predmetnú ujmu vysoko intenzívne a prežívajú ju ako neznesiteľné útrapy.

14. Žalovaný v 1. rade k vyjadreniu žalobkýň, ako aj žalovaného v 2. rade zo dňa 16.7.2020 trval na
nedostatku svojej pasívnej vecnej legitimácie, ako aj na dôvodoch, pre ktoré náhrada v danom prípade

mala byť stanovená v nižšom rozsahu.

15. Žalovaný v 2. rade vo svojich vyjadreniach zo dňa 16.7.2020 trval na argumentácii obsiahnutej v
odvolaní a na názore, že pri priznaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy dva krát po 15.000,00 eur došlok prekročeniu miery primeranosti a spravodlivosti. To, že v predsúdnom konaní nenahradil ani len časť
nemajetkovej ujmy v peniazoch v prospech žalobkýň nemôže mať žiaden súvis ich útrapami a mierou
zásahu do ich osobnostných práv. Poukázal aj na to, že žalobkyne sa bez zbytočného odkladu obrátili

na poisťovňu, ktorá je v spore pasívne legitimovaná, s touto vyjednávali a takmer sa aj dohodli, avšak
nakoniec výšku náhrady nemajetkovej ujmy niekoľkokrát pri podaní žaloby na súd zvýšili.

16. Žalovaný v 2. rade aj vo svojom vyjadrení zo dňa 24.8.2020 sa plne stotožnil s vyjadreniami
žalovaného v 1. rade, ktoré presne špecifikoval, keď žalobkyne podľa neho výklad skutkových okolností

a súvisiacich ustanovení právnych noriem v danom prípade podávajú vysoko účelovo vo svoj prospech.

17. Žalovaný v 1. rade v stanovisku k vyjadreniam žalovaného v 2. rade zo dňa 28.8.2020 sa pripojil k
názoru, že pri priznaní nemajetkovej ujmy po 15.000,00 eur došlo k prekročeniu miery primeranosti a
spravodlivosti a odvolanie žalobkýň v celom rozsahu považoval za nedôvodné.

18. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolania strán (napádajúce súhrnne
každý výrok rozsudku súdu prvej inštancie), ako podané včas a oprávnenými osobami proti rozhodnutiu,
proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP
a contrario, v rozsahu uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolania, s výnimkou
odvolania smerujúceho proti trovám konania strán nie sú dôvodné.

19. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I., II., III. a V. je vecne správny a preto ho odvolací súd
podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

20. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 12.5.2021 o 11:05 hod. v

pojednávacej miestnosti č. dverí 212/II. posch., pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli
zverejnené na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Košiciach podľa § 219 ods. 1, 3 C.s.p.

21. Žalobkyne uplatnili odvolacie dôvody upravené v § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP, žalovaný v 1.
rade použil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP, ktoré podľa obsahového vyjadrenia

aplikoval aj žalovaný v 2. rade. Žalobkyne výslovne napadli zamietavý výrok rozsudku a výrok o trovách
konania strán (výroky III. a IV.), žalovaný v 1. rade spochybnil výroky I., II., IV. a V. a žalovaný v 2. rade
napadol vyhovujúce časti výrokov I. a II. nad sumy 3.000,00 eur pre každú zo žalobkýň, kvôli čomu v
odvolacom konaní, ako už bolo uvedené, bol preskúmavaný celý rozsudok súdu prvej inštancie. Podľa
názoru odvolacieho súdu s výnimkou výroku o trovách konania strán, ani jeden z uplatnených odvolacích

dôvodov nie je daný.

22. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom
postupe súdu, ktoré nie je subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, t.j. vadami konania podľa §
365 ods. 1 písm. d/ CSP sú iné vady, ktoré mohli mať vplyv na výrok rozhodnutia, s výnimkou tých, ktoré

sú uvedené v § 365 ods. 1 písm. a/, b/, c/ CSP. Odvolací súd nezistil, aby v postupe súdu prvej inštancie
sa vyskytli pochybenia majúce vplyv na správnosť preskúmavaného rozsudku a aj jeho odôvodnenie je
dostatočné a preskúmateľné.

23. Odvolací dôvod podľa ust.§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP je daný v prípade nesprávneho postupu

súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do
úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne nevyšli
počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré
boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v
prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov

účastníkov alebo vyšli v konaní najavo inak súd vyhodnotil tak, že to vyvolávalo logický rozpor. Skutkové
zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust.§
191 ods. 1, 2 CSP alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené
spôsobomvyplývajúcimzust.§192,193a205CSP,pričomsajednáotakéskutkovézistenia,nazáklade
ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke.

24. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn.
vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právnehopredpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis,
než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný

skutkový stav inak nesprávne aplikoval.

25. Ani jeden z uplatnených odvolacích dôvodov nebol naplnený. Súd prvej inštancie vykonal vo
veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav, pričom vykonané dôkazy
hodnotil podľa ust. § 191 ods. 1, 2 CSP, t.j. každý dôkaz hodnotil jednotlivo a všetky dôkazy v ich

vzájomných súvislostiach, pričom prihliadol starostlivo na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, v
hodnotení jednotlivých dôkazov nebol zistený žiaden logický rozpor. Odvolací súd po preskúmaní
napadnutého rozsudku z hľadiska skutkových záverov nezistil, že by skutkové zistenia súdu prvej
inštancie nezodpovedali vykonaným dôkazom, alebo že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z
vykonaných dôkazov nevyplynuli alebo v konaní nevyšli najavo. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods.
1 písm. f/ CSP preto nebol naplnený. Súd prvej inštancie v danom prípade skutkové zistenia podradil

pod správne hmotnoprávne predpisy a vyvodil z nich správne právne závery o právach a povinnostiach
účastníkov konania, preto nebol naplnený ani odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP.

26. Podrobné a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku, v ktorých sa súd prvej
inštancie dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými skutkovými okolnosťami potrebnými pre

rozhodnutie o uplatnenom nároku, vrátane všetkých tvrdení a námietok účastníkov konania.

27. Podľa ust. § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, príp. doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

28. Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie a s
odôvodnením napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje a dopĺňa nasledovné:

29. Žalobkyne ako dcéry nebohého E.. D. J. sa v konaní domáhali náhrady nemajetkovej ujmy, pričom
konajúci súd sa správne vyporiadal s pasívnou legitimáciou žalovaných a berúc do úvahy všetky
relevantné kritériá i výšku náhrady stanovil v akceptovateľnej hodnote.

30. Žalovaný v 1. rade vo svojom odvolaní opätovne spochybnil svoju pasívnu vecnú legitimáciu v

konaní, hoci k tejto otázke sa už sčasti odvolací súd vyjadril vo svojom rozhodnutí z 21.9.2018.

31. Otázka pasívnej legitimácie poisťovne v konaniach o náhradu nemajetkovej ujmy, osobám
blízkym obetiam dopravných nehôd nie je súdnou praxou jednoznačne vyriešená, a aj keď doterajšia
rozhodovacia činnosť Najvyššieho súdu SR (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4 Cdo 168/2009

zo dňa 20.4.2011 a sp.zn. 3 Cdo 301/2012 zo dňa 31.3.2016) vychádza zo záveru o nedostatku pasívnej
legitimácie poisťovne v takýchto konaniach; rozhodnutie s takýmto záverom nebolo prijaté na zasadnutí
kolégia Najvyššieho súdu SR na uverejnenie v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky a odvolací súd sa preto riadil aj rozhodovacou činnosťou Ústavného súdu
SR, ktorá podporuje záver, v zmysle ktorého pasívna legitimácia poisťovne je daná.

32. Ústavný súd Slovenskej republiky vo veci KOOPERATÍVA poisťovne, a.s. ako sťažovateľky už vo
svojich uzneseniach I.ÚS 206/2015 zo dňa 29.4.2012 a III.ÚS 646/2015 zo dňa 16.12.2015 považoval
za ústavne akceptovateľný záver všeobecných súdov v otázke výkladu ust. § 4 ods. 2 písm. a/ zákona
č. 381/2001 Z.z., v zmysle ktorého eurokonformným výkladom tohto ustanovenia je nutné náhradu

nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 3 Obč. zák. považovať za škodu na zdraví v zmysle ust. § 4 ods. 2
písm. a/ zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla, čím je daná povinnosť poisťovne ako poistiteľa poskytnúť plnenie
poškodeným, a tak je daná aj pasívna legitimácia v sporoch o takúto náhradu nemajetkovej ujmy.

33. V uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky III.ÚS 646/2015-30 zo dňa 16.12.2012 ústavný
súd uviedol, že sa oboznámil s úplným znením rozsudku Súdneho dvora vo veci sp. zn. C-22/12 zo dňa
24.10.2013, ako aj s návrhmi generálneho advokáta v tejto veci, a v obsahovo podobnej veci sp. zn.
C-277/12 (R.Q. C. c/a AAS Baltikums), citoval rozhodnutie Súdneho dvora vo veci C-22/12 z 24.10.2013,v zmysle ktorého citované články tzv. motorových smerníc sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné
poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu
nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu

na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo
veci samej, a v súvislosti s týmto rozsudkom konštatoval, že vnútroštátne právo Slovenskej republiky
prostredníctvom konkrétnych ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 11 a 13) umožňuje blízkym osobám
obetí usmrtených pri dopravných nehodách priznať náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá má byť krytá
z povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Povinné

zmluvné poistenie za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla upravuje zákon č. 381/2001
Z.z..

34. Zo záverov vyššie uvedených uznesení vychádza aj uznesenie ústavného súdu I.ÚS 474/2016
zo dňa 17.8.2016 (po rozhodnutí najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 3Cdo/301/2012 zo dňa 31.3.2016
- poznámka odvolacieho súdu) vo veci inej sťažovateľky, taktiež poisťovne vykonávajúcej poistenie

zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. V tomto uznesení dodal, že k
svojmu záveru v zmysle vyššie spomínaných uznesení, na ktoré odkazuje (že náhrada nemajetkovej
ujmy má byť krytá z povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla - poznámka odvolacieho súdu) dospel s prihliadnutím na samotný účel povinného zmluvného
poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, a súčasne zohľadňujúc

zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby vyvolaný prevádzkou motorového
vozidla, ako aj aplikujúc extenzívny výklad pojmu náhrada škody.

35. Na otázky odvolateľa ohľadom pasívnej legitimácie žalovaného v 1. rade v spore, výkladu účinku
predmetných smerníc a k extenzívnemu pojmu „škoda“ použitému v zákone č. 381/2001 Z.z., a k

rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.3.2016 sp.zn. 3 Cdo 301/2012, dal jednoznačnú odpoveď
Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 11. októbra 2016, sp.zn. III. ÚS 666/2016.

36. Ústavný súd v uvedenom uznesení uviedol, že povinnosťou slovenského vnútroštátneho súdu, ktorá
je inkorporovaná aj v základnom práve sťažovateľa na súdnu ochranu, nie je len ústavne konformná, ale

aj eurokonformná interpretácia zákonov. Za určitých okolností teda slovenské orgány aplikujúce právo
(aj súdy) musia skúmať nielen vôľu zákonodarcu, ale aj vôľu únijného tvorcu zodpovedajúcej právnej
regulácie, ktorá je z hľadiska právnej relevancie úpravy správania subjektov práva v právnych vzťahoch
postavená na roveň, ba niekedy aj nad vôľu zákonodarcu. Formulovaná požiadavka má svoj základ v
samotnejÚstave,ktorávč.l.144ods.1sudcomprirozhodovanínepredpisujelenviazanosťzákonomale

ajviazanosťÚstavou(tedaijejčl.7ods.2)isamotnoumedzinárodnouzmluvoupodľačl.7ods.2Ústavy.
Národná rada Slovenskej republiky síce zostáva stále jediným vnútroštátnym zákonodarným orgánom,
nie však jediným orgánom oprávneným normovať obsah spoločenských vzťahov na úrovni zákonnej
sily. Nemožno opomenúť ústavno-právne súvislosti integrácie Slovenskej republiky do Európskej únie.
Vznik členstva Slovenskej republiky v Európskej únii tkvie aj v dobrovoľnom vzdaní sa časti suverenity

štátu v prospech Európskej únie. Pritom ide aj o časť suverenity pri všeobecne záväznom regulovaní
spoločenských vzťahov. To jednoznačne vyplýva z druhej vety čl. 7 ods. 2 Ústavy.

37. K výkladu pojmu "škoda" na podklade systematických súvislostí Občianskeho zákonníka, ako aj
dlhodobo sa vyvíjajúcich názorov o materiálnej substancii pojmu "škoda" a o imateriálnej podstate

odlišného pojmu "ujma" v slovenskej civilistike ústavný súd uviedol, že Ústavný súd nespochybňuje,
že koncept súčasnej právnej úpravy obsiahnutej v Občianskom zákonníku pri svojom vzniku
skutočne vychádzal z pojmu škody ako materiálneho, a tým aj presne kvantifikovateľného postihnutia
poškodeného. Lenže aj v tomto prípade je fakt vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie zásadným
prelomom v procese kontinuálneho vývoja právneho poriadku i jeho interpretácie, pretože okrem

vnútroštátneho zákonodarcu (ktorý vytvoril koncept materiálneho poňatia škody v čase, keď integráciu
do Európskej únie nebolo možné ani len predpokladať), je doň oprávnený svoju vôľu presadzovať aj
únijný normotvorca. Pre aplikačnú prax vnútroštátnych orgánov verejnej moci nadaných právomocou
rozhodovať v individuálnych prípadoch to znamená, že stabilita právnych vzťahov a právna istota
dôvodne vyžadujú hoci aj zotrvať na právnych konceptoch vyvinutých pred vstupom do Európskej

únie, ale ak ide o sféru regulácie únijným normotvorcom, je potrebné túto konfrontovať s regulačnými
predstavami vnútroštátneho zákonodarcu a v prípade zistenia odchýlky vyvinúť maximálnu snahu o
uprednostnenie cieľa stelesneného v právne záväzných aktoch Európskej únie. Ústavný súd hovorí omaximálnej, nie absolútnej snahe, lebo v tomto bode myšlienkovej línie už je potrebné vziať do úvahy
charakter právneho predpisu vydaného únijným normotvorcom vyplývajúci z primárneho práva Únie.

38. Smernice ako typová kategória predpisov sekundárneho práva sú na rozdiel od nariadení typické
absenciou priamej uplatniteľnosti voči fyzickým osobám a právnickým osobám v jednotlivých členských
štátoch. Štandardným prostriedkom dosahovania cieľa stanoveného smernicou je zmena právnej
úpravy, ku ktorej pristúpi vnútroštátny zákonodarca. Avšak pre prípad, že svoju povinnosť nesplní,
vyvinula rozhodovacia prax Súdneho dvora teóriu priameho účinku smerníc a nepriameho účinku

smerníc. Pre posudzovaný prípad priamy účinok dotknutých smerníc neprichádza do úvahy, pretože
záväzná podstata smernice, ktorá konštituuje základňu pre možnosť odvolať sa na smernicu pred
vnútroštátnym súdom, existuje len vo vzťahu ku "každému členskému štátu, ktorému je určená". Z toho
vyplýva, že smernica nemôže sama osebe ukladať povinností jednotlivcom a že ustanovenia smernice
ako také nemožno uplatňovať voči jednotlivcom. Možno tak uvažovať len o nepriamom účinku smerníc
- pri aplikácii vnútroštátneho práva je vnútroštátny súd povinný interpretovať ho, nakoľko je to možné

vo svetle dikcie a účelu smernice, aby sa dosiahol výsledok sledovaný smernicou. Ak vnútroštátne
právo umožňuje za určitých okolností s použitím vlastných výkladových metód vyložiť ustanovenie
vnútroštátneho právneho predpisu tak, že bude možné vyhnúť sa rozporu s inou normou vnútroštátneho
práva alebo obmedziť oblasť pôsobnosti tohto ustanovenia na dosiahnutie tohto účelu a použiť ho len
do tej miery, aby bolo súladné s danou normou, tak je vnútroštátny súd povinný použiť rovnaké metódy,

aby sa dosiahol cieľ stanovený smernicou (rozsudok vo vecí Pfeiffer a ďalší C-397/01 až 403/01).

39. Ústavný súd ďalej v odôvodnení poukázal na rozsudok Súdneho dvora vo veci U. C-22/12, v ktorom
Súdny dvor zaujal názor, podľa ktorého čl. 3 ods. 1 smernice Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972
o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu

spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovedností, čl. 1
ods. 1a 2 druhej smernice Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983 o aproximácii právnych predpisov
členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových
vozidiel, a čl. 1 prvý odsek tretej smernice Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990 o aproximácii právnych
predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou

motorových vozidiel, sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej
blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti
poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej.

40. Ak teda slovenský zákonodarca do zákonného pojmu "škoda" použitého v zákone o povinnom
zmluvnom poistení, a teda do rozsahu poistenia zodpovednosti za škodu v zmysle uvedeného zákona
nezahrnul aj nemajetkovú ujmu a jej poistné krytie, dostáva sa podľa názoru ústavného súdu vzhľadom
na záväzný výklad zodpovedajúcich smerníc do rozporu so zámerom tvorcu únijnej právnej regulácie
identifikovaným Súdnym dvorom.

41. Všeobecné súdy konajúce v predmetnej veci boli preto povinné skúmať možnosť implementácie
eurokonformnéno výkladu prostredníctvom tzv. nepriameho účinku relevantnej únijnej regulácie. Záver
o možnosti extenzívneho výkladu pojmu "škoda" použitého v zákone o povinnom zmluvnom poistení
Ústavný súd nepovažoval za arbitrárny ani inak ústavne neudržateľný. V tejto súvislosti Ústavný súd

poukázal na obsah a závery rozsudku Súdneho dvora vo veci U., v ktorom Súdny dvor konštatoval,
že české (i slovenské) vnútroštátne hmotné právo zodpovedností poisteného za škodu sa vzťahuje aj
na náhradu nemajetkovej ujmy, a to s ohľadom na skutočnosť, že zodpovednosť za nemajetkovú ujmu
vznikla na základe dopravnej nehody a má občianskoprávnu povahu. Ďalším podporným argumentom
pre záver o ústavnej akceptovateľnosti týchto právnych záverov je fakt, že Občiansky zákonník v

samotnej šiestej časti "Zodpovednosť za škodu a bezdôvodné obohatenie", kladie škodu aj do polohy
nemateriálnej. Dokazuje to § 444 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého pri škode na zdraví sa
jednorazovo odškodňujú bolesti poškodeného a sťaženie jeho i spoločenského uplatnenia. Prijať teda
záver, že pojem "škoda" nevykazuje žiadne imateriálne konotácie, nezodpovedá podľa Ústavného súdu
dokonca ani dikcii a podstate dotknutých ustanovení Občianskeho zákonníka.

42. Za osobitne významný považuje odvolací súd právny postoj Ústavného súdu SR k záverom
obsiahnutým v rozsudku Najvyššieho súdu SR, na ktoré odkazovala žalovaná a ktoré prezentujú
opozitnú argumentačnú líniu k otázke odškodňovania náhrady nemajetkovej ujmy v rámci povinnéhozmluvného poistenia. Ústavný súd SR osobitne zdôraznil, že "nemá dôvod odchýliť sa od svojho
meritórneho postoja vyjadreného v predchádzajúcich uzneseniach odmietajúcich sťažnosti sťažovateľky
(v danom prípade žalovanej) ako zjavne neopodstatnené ani na podklade rozsudku Najvyššieho súdu

z 31. marca 2016 vo veci sp. zn. 3 Cdo 301/2012.". Je dôležité podotknúť, že predmetné rozhodnutie
NajvyššiehosúduSRbolovýsledkomdovolaciehoprieskumupodľa§238ods.3OSP,keďžeprípustnosť
dovolania založil priamo odvolací súd vo vzťahu k právnemu posúdeniu konkrétne vymedzených otázok.
Otázky zásadného právneho významu, na ktoré mal odpovedať Najvyšší súd SR zneli nasledovne:
- "či odporkyňa 2. je v spore pasívne legitimovaná na plnenie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch

za zásah do osobnostných práv navrhovateľov (práva na súkromný a rodinný život) spôsobený úmrtím
ich blízkej osoby pri dopravnej nehode podľa § 4 ods. 2 písm. a/ a § 15 ods. 1 veta druhá zákona č.
381/2001 Z.z., ak nárok navrhovateľov nie je možné priznať podľa zákona č. 381/2001 Z.z.;
- či súd o uplatnenom nároku môže rozhodnúť podľa článku 7 ods. 5 Ústavy SR priamou aplikáciou
smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo dňa 16. septembra 2009 v spojení s
rozhodovacou činnosťou SD ".

43. Predmetom dovolacieho konania môže byť len správnosť riešenia uvedených právnych otázok,
pretože najvyšší súd je ich obsahom bezpodmienečne viazaný. Najvyšší súd SR riešil výlučné
problematiku aplikácie priameho účinku smernice, a nebol nútený vyjadriť sa k otázke prípustnosti
extenzívneho (eurokonformného) výkladu pojmu "škoda na zdraví", v snahe rešpektovať účel a ciele

smernice. Z tohto dôvodu nemôže mať uvedené rozhodnutie judikátórnu záväznosť vo vzťahu k otázke
prípustnosti eurokonformného výkladu sporných pojmov zák. č. 381/2001 Z.z.. Podľa Ústavného súdu
SR "súd sa explicitne pýtal len na prípadný priamy účinok týchto smerníc, čo najvyšší súd celkom
prirodzene muselo viesť k negatívnej odpovedi".

44. Odvolaciemu súdu sa žiada poznamenať, že v uvedenom uznesení Ústavného súdu SR (zo dňa
16.10.2016, sp. zn. III.ÚS 666/2016) bolo vyčerpávajúco zdôvodnené právne posúdenie, ktoré má pro
futuro eliminovať argumentačne úsilie, ktoré nerešpektuje autonómiu a prednosť práva EÚ a výkladovú
záväznosť prejudiciálnych rozsudkov Súdneho dvora EÚ.

45. Ústavný súd v tomto uznesení jednoznačne konštatoval udržateľnosť extenzívneho výkladu pojmu
„škoda na zdraví“, ktorý kryje aj náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka,
a zároveň presvedčivo spochybnil výkladové metódy opozitnej argumentačnej línie. Takýto postoj súvisí
predovšetkým s dôsledným a nevyhnutným rešpektovaním záverov Súdneho dvora EÚ, prezentovaným
v prejudiciálnom rozsudku U..

46. Pre úplnosť uvádzame, že eventuálny výklad pojmu škoda na zdraví na účely zákona č. 381/2001
Z.z., ktorý nezohľadňuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej smrťou blízkej osoby, nie je v
„eurokonformný“, a popiera účel transponovaných smerníc, keďže nepriznáva pozostalým po obetiach
dopravných nehôd nevyhnutný rozsah práv, ktorý predpokladá úniové právo.

47. Odvolací súd vychádzajúc zo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti, podporenej aj vyššie
uvedenými závermi Ústavného súdu Slovenskej republiky a vychádzajúc z rozsudku Súdneho dvora vo
veci C-22/12 Haasová zo dňa 24.10.2013 aj v tejto prejednávanej veci zotrváva na svojom závere, že
eurokonformným výkladom pojmu škoda na zdraví v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 381/2001

Z.z. je nutné za škodu na zdraví považovať aj nemajetkovú ujmu podľa § 13 ods. 3 Občianskeho
zákonníka (viď napr. rozsudok 6Co/157/2014 zo dňa 20.1.2015, 6Co/883/2014 zo dňa 19.1.2016,
11Co/12/2009 zo dňa 3. marca 2010, 11 Co152/2016 zo dňa 16.11.2016 a iné).

48. Súdny dvor EÚ rozsudkom vo veci sp. zn. C-22/2012 U. z 24.10.2013 rozhodol, že čl. 3 ods. 1

smernice Rady 72/166/EHS z 24.4.1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich
sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti
poistenia tejto zodpovednosti, čl. 1 ods. 1 a 2 druhej smernice Rady 84/5/EHS z 30.12.1983 o
aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu

a Rady 2005/14/EHS z 11.5.2005 a čl. 1 prvý odsek tretej smernice Rady 90/232/EHS zo dňa
14.5.1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné
poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradunemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu
na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci
samej.

49. Takouto vnútroštátnou úpravou sú ustanovenia Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti - §
11 a 13, ktoré umožňujú blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravných nehodách priznať náhradu
nemajetkovej ujmy.

50. Vychádzajúc z vyššie uvedeného náhrada nemajetkovej ujmy v zmysle ust. § 11 a nasl. Občianskeho
zákonníka za zásah do práva na súkromný a rodinný život, spôsobený usmrtením blízkej osoby pri
dopravnej nehode, má byť krytá z povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla, ktorú upravuje zákon č. 381/2001 Z.z..

51. Na tomto mieste odvolací súd poukazuje na vyjadrenie Európskej komisie zo dňa 23.3.2012,

adresovanej predsedovi a členom Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-22/2012 v obdobnom
skutkovom prípade, ktorá podáva výklad smernice Rady 72/166/EHS z 24.4.1972 a smernice Rady
9/232/EHS zo 14.5.1990 a v zmysle ktorého je s vyššie uvedenými smernicami nezlučiteľná taká
vnútroštátna úprava, ktorá umožňuje vylúčenie alebo obmedzenie nároku pozostalej osoby po obeti
dopravnej nehody na náhradu nemajetkovej ujmy z povinného poistného krytia zodpovednej osoby.

52. V kontexte aj tohto stanoviska preto odvolací súd uzatvára, že žalovaný v 1. rade je povinný plniť aj
náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle ust. § 4 zák. č. 381/2017 Z.z.

53. Účelom poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla upraveného

zákonom č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov,jepredovšetkýmzabezpečiťreálneuspokojenieprávpoškodenýchprivzniknutýchškodových
udalostiach v jednotlivých prípadoch, kde by k tomu nestačili majetkové a platobné možnosti škodcov,
resp. zodpovedných subjektov, ale tiež aj ochrániť tieto zodpovedné osoby pred neúmerným rizikom

spojenýmstoutonebezpečnoučinnosťou.Najprirodzenejšouanajefektívnejšouochranoupoškodeného
je taká zákonná úprava, ktorá umožňuje poškodenému uplatniť svoj nárok na náhradu škody (právo
na poistné plnenie) priamo voči poistiteľovi škodcu, po preukázaní zodpovednostného vzťahu medzi
ním a poisteným škodcom, ktorý tvorí základ pre plnenie poistiteľom. Zákon č. 381/2001 Z.z. v ust. §
15 od 1.1.2002 zaviedol všeobecný priamy nárok poškodeného na náhradu škody proti poisťovateľovi

zodpovednej osoby (action direct) tak, ako to poznajú všetky obdobné právne úpravy v Európe,
preto v prípade škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla si poškodený môže vybrať, či
nárok na náhradu škody uplatní voči škodcovi (poistenému) alebo voči poisťovateľovi, alebo voči
obidvom súčasne. Vo vzťahu k poisťovni ide o špecifické právo poškodeného na výplatu plnenia za
poisteného škodcu, a to vo výške (v tom rozsahu), v akom za škodu zodpovedá poistený škodca, pričom

predpokladom vzniku povinnosti poistiteľa plniť je preukázanie zodpovednosti poisteného za škodu,
ktorá poškodenému vznikla.

54. Priame právo poškodeného na žalobu proti poisťovni zodpovednej osoby (poisteného) bolo
v cit. zákone ustanovené transpozíciou smerníc Rady č. 72/166/EHS z 24.4.1972 o aproximácii

právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú
motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, č. 90/232/EHS zo
14.5.1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel (Tretej smernice), ako aj smernice č. 2000/26/
ES Európskeho parlamentu a Rady zo 16.5.2000 o aproximácii právnych predpisov členských štátov

týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o zmene
a doplnení smerníc Rady 73/239/EHS a 88/357/EHS (Štvrtá smernica o poistení motorových vozidiel) -
ďalej len „citované smernice“, ktoré sú prameňom sekundárneho práva Európskej únie (EÚ). Slovenská
republika s účinnosťou od 1.5.2004 ratifikovala Zmluvu o pristúpení k Európskej únii, ktorá podľa čl.
7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky má prednosť pred zákonmi SR. Z členstva Slovenskej republiky

v Európskej únii vyplýva i povinnosť dodržiavať a podľa zásady prednosti práva aplikovať úniové
právo, teda právo EÚ a orgánov EÚ, súčasťou ktorého sú aj cit. smernice a rozhodnutia Súdneho
dvora EÚ. Základnou charakteristikou úniového práva je jeho prednosť pred právom vnútroštátnym,
preto v prípade, že dôjde ku konfliktu úniového práva s vnútroštátnou právnou normou, je povinnosťouorgánu aplikujúceho právo vykladať vnútroštátne právo v súlade s právom úniovým (tzv. eurokonformný
výklad), a pokiaľ právna norma členského štátu nepripúšťa eurokonformný výklad, je povinnosťou
orgánu aplikujúceho právo nepoužiť túto normu, pokiaľ odporuje úniovému právu.

55. Právny vzťah medzi žalobcom a žalovanou je založený osobitným zák. č. 381/2001 Z.z. o povinnom
zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ust. § 15 cit. zákona), v ktorom žalobca ako poškodený uplatňuje
voči žalovanej ako poistiteľovi zodpovedného vodiča motorového vozidla (zodpovedného subjektu)

nárok na náhradu škody (poistného plnenia) v rozsahu podľa cit. zákona a poistných podmienok. V
danom právnom vzťahu, keďže ide o spor medzi súkromnoprávnymi osobami, nie sú cit. smernice
EÚ priamo aplikovateľné (smernice sú právne akty so všeobecnou pôsobnosťou ukladajúce pozitívny
záväzok členskému štátu), avšak prichádza do úvahy ich nepriama aplikácia, ktorá je založená na tzv.
eurokonformnomvýkladepojmovčiustanovenízákonač.381/2001Z.z.vsúladespríslušnousmernicou
EÚ.

56. Podľa § 4 ods. 1 zák. č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
v čase vzniku škody (ďalej len „cit. zákon“) poistenie zodpovednosti sa vzťahuje na každého, kto
zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla uvedeného v poistnej zmluve.

57. Podľa § 4 ods. 2 cit. zákona poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za
neho nahradil poškodenému uplatnené preukázané nároky na náhradu škody na zdraví a nákladov pri
usmrtení (písm. a/).

58. Podľa § 4 ods. 4 cit. zákona poistený má právo, aby poisťovateľ za neho poskytol poškodenému
poistné plnenie v rozsahu podľa ods. 2, ak ku škodovej udalosti, pri ktorej táto škoda vznikla a za ktorú
poistený zodpovedá, došlo v čase trvania poistenia zodpovednosti, ak tento zákon neustanovuje inak.

59. Podľa § 7 ods. 1 cit. zákona limit poistného plnenia je najvyššia hranica poistného plnenia

poisťovateľa pri jednej škodovej udalosti. Limity poistného plnenia musia byť uvedené v poistnej zmluve.

60. Podľa § 7 ods. 2 písm. a/ cit. zákona limit poistného plnenia z jednej škodovej udalosti musí byť
najmenej 5 mil. eur za škodu podľa § 4 ods. 2 písm. a/ a náklady podľa § 4 ods. 3 bez ohľadu na počet
zranených alebo usmrtených.

61. Podľa § 15 ods. 1 (Priamy nárok poškodeného) cit. zákona náhradu škody uhrádza poisťovateľ
poškodenému. Poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti
poisťovateľovi a je povinný tento nárok preukázať.

62. Z ust. § 4 ods. 1 cit. zákona vyplýva, že poistenie zodpovednosti sa vzťahuje na každého, kto
zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla uvedeného v poistnej zmluve. Z
poistenia zodpovednosti má poistený právo , ak ku škodovej udalosti, pri ktorej táto škoda vznikla a
za ktorú poistený zodpovedá, došlo v čase trvania poistenia zodpovednosti, aby poisťovateľ za neho
poskytol poškodenému poistné plnenie v rozsahu podľa § 4 ods. 2 cit. zákona a podľa poistných

podmienok, t.j. uplatnené a preukázané nároky na náhradu o.i. škody na zdraví a nákladov pri usmrtení
(§ 4 ods. 2 písm. a/). V § 15 cit. zákona je ustanovené, že poškodený má právo uplatniť svoj nárok na
náhradu škody priamo proti poisťovateľovi zodpovednej osoby.

63. V právnej teórii i súdnej praxi sa pojem „škoda“ (ako kategória občianskeho práva) chápe ako

ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a ktorá je objektívne vyjadriteľná peniazmi ako
všeobecným ekvivalentom, a teda je v prípade, ak nedochádza k naturálnej reštitúcii, napraviteľná
poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým poskytnutím peňazí. Náhradu škody možno priznať
za škodu na veci alebo za škodu na zdraví. Súčasťou náhrady škody (ujmy) spôsobenej na zdraví sú
nielen ujmy majetkovej povahy (náhrada nákladov spojených s liečením, strata na zárobku a pod.),

ale aj nemajetkové ujmy na základe výslovného znenia zákona, akými sú napr. bolesti a sťaženie
spoločenského uplatnenia (§ 444 Občianskeho zákonníka), ktoré sa odškodňujú v peniazoch. Právna
teória prisudzuje zmysel škody (inej než materiálnej) aj iným ujmám nemajetkovej povahy, ktoré
môžu vzniknúť z porušenia práva v dôsledku zásahu do inej než majetkovej sféry poškodeného,t.j. ujmám imateriálnym, morálnym, citovým, za ktoré prináleží poškodenému peňažná náhrada
(odškodnenie). Aj podľa právnej úpravy poistenia občianskoprávnej zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorových vozidiel v cit. smerniciach sú členské štáty povinné prijať všetky primerané

opatrenia zabezpečujúce, aby zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel
obvykle sa nachádzajúcich na ich území bola pokrytá poistením s cieľom ochrany poistených strán
a potencionálnych obetí nehôd, a aby akékoľvek škody a ujmy v oblasti povinného poistného krytia
cestujúcich motorových vozidiel nezostali neuhradené. V súlade s týmto cieľom sa úpravou povinného
poistenia občianskoprávnej zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel o.i.

vyžaduje, aby poistenie zodpovednosti za ujmu na zdraví pokrývalo zodpovednosť za ujmu na zdraví
spôsobenú všetkým cestujúcim okrem vodiča vyplývajúcu z prevádzky vozidla (čl. 3 ods. 1 smernice
72/166/EHS, čl. 1 smernice 90/232/EHS) a aby bolo zaručené poškodeným osobám, ktoré utrpia ujmu
alebo škodu následkom havárie motorového vozidla, poskytnutie poistného plnenia a priame právo na
podanie žaloby proti poistiteľovi zodpovednej osoby, pričom podľa cit. smerníc za „poškodeného“ sa
považuje akákoľvek osoba (ktorá utrpela ujmu alebo škodu následkom dopravných nehôd) oprávnená

na náhradu (odškodné), pokiaľ ide o akúkoľvek škodu alebo ujmu spôsobenú motorovými vozidlami (čl.
1 ods. 2 smernice 72/166/EHS, čl. 3 a i. smernice 90/232/EHS).

64. So zreteľom na uvedené, s použitím eurokonformného výkladu (v súlade s cit. smernicami a
ich cieľmi) pojmov „náhrada škody, škoda na zdraví“ v cit. ustanoveniach zák. č. 381/2001 Z.z. a s

prihliadnutím k samotnému účelu povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorových vozidiel, odvolací súd je toho názoru, že z hľadiska zodpovednosti za
neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby vyvolaný prevádzkou motorových vozidiel sa v rámci
náhrady škody odškodňuje aj nemajetková ujma spôsobená pozostalým po obeti dopravnej nehody (ako
poškodeným), za ktorú možno priznať náhradu (zadosťučinenie) peňažnou formou podľa § 13 ods. 2 a

3 Občianskeho zákonníka, ktorú v širšom ponímaní treba považovať za škodu na zdraví podľa § 4 ods.
2 písm. a/ zák. č. 381/2001 Z.z. V posudzovanom prípade žalobkyňami (ako poškodeným) požadovaná
náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka preto spadá
do rozsahu povinného zmluvného poistenia zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla podľa cit. zákona. Správnosti záveru, že nároky na náhradu nemajetkovej ujmy

v peniazoch spadajú do rozsahu povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla v zmysle cit. zákona okrem vyššie uvedeného nasvedčuje tiež samotná
výška limitu poistného plnenia (najvyššia hranica poistného plnenia poisťovateľa pri jednej škodovej
udalosti), ktorá v § 7 ods. 2 písm. a/ cit. zákona v znení účinnom v čase vzniku škody bola ustanovená
najmenej vo výške 5 miliónov eur za škodu podľa § 4 ods. 2 písm. a/ a náklady podľa § 4 ods. 3.

65. Vyššie uvedené závery sú v súlade s rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 24.10.2013
vo veci C-22/2012 (vec skutkovo a právne obdobná ako je prejednávaná vec).

66.Ztohtorozhodnutiavyplýva,žepovinnosťkrytiapoistenímzodpovednostizaškoduspôsobenútretím

osobámmotorovýmivozidlamisaodlišujeodrozsahunáhradytejtoškodyvyplývajúcejzozodpovednosti
poisteného za škodu. Zatiaľ čo povinnosť krytia poistením je zabezpečená a definovaná právnou
úpravou Únie, rozsah náhrady škody sa v zásade spravuje vnútroštátnym právom (rozsudok E. I.).
Členské štáty Únie sú teda v zásade oprávnené v rámci svojich režimov zodpovednosti za škodu upraviť
najmä škody spôsobené motorovými vozidlami, ktoré sa musia hradiť, rozsah ich náhrady a osoby, ktoré

majú na ich náhradu nárok. Členské štáty musia pri výkone právomoci v tejto oblasti dodržiavať právo
únie a ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré upravujú náhradu škody pri nehodách spôsobených
prevádzkoumotorovýchvozidiel,nemôžuodňaťprvej,druhejatretejsmernicipotrebnýúčinok(rozsudok
E. I.). Členské štáty sú teda povinné zabezpečiť, aby zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou
motorových vozidiel, ktorá sa uplatňuje podľa ich vnútroštátneho práva, bola krytá poistením v súlade

s ustanoveniami prvej, druhej a tretej smernice. Z toho vyplýva, že sloboda členských štátov určiť,
aká škoda bude krytá a aké budú podmienky povinného poistenia, bola obmedzená druhou a treťou
smernicoutým,žetietosmernicestanovilipovinnékrytieniektorýchškôdvurčitýchminimálnychsumách.
Medziškodami,ktorémusiabyťkryté,savsúladesčl.3ods.1druhejsmernicenachádzanajmäujmana
zdraví. Ako rozhodol Súdny dvor EZVO vo svojom rozsudku z 20. júna 2008, B. F./The Norwegian State,

pod pojem ujma na zdraví patrí akákoľvek ujma, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného
za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v danom spore, ktorá bola spôsobená zásahom
do osobnej integrity, čo zahŕňa tak fyzickú, ako aj psychickú traumu. V dôsledku toho medzi škody,
ktoré sa musia nahradiť v súlade s prvou, druhou a treťou smernicou, patrí nemajetková ujma, ktorejnáhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v
danom spore. Na základe žiadneho ustanovenia v prvej, druhej ani tretej smernici nemožno dospieť k
záveru, že normotvorca Únie si želal zúžiť ochranu zaručenú týmito smernicami len na osoby, ktoré sa

priamo zúčastnili na škodovej udalosti. Členské štáty teda majú zaručiť, aby náhrada škody podľa ich
vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu z dôvodu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli blízki rodinní
príslušníci osôb, ktoré sa stali obeťami dopravnej nehody, bola krytá povinným poistením v určitých
minimálnych sumách určených v článku 3 ods. 1 druhej smernice.

67. Súdny dvor teda uzavrel, že v prejednávanej veci C-22/12 (ktorá je skutkovo a právne obdobná ako
je táto prejednávaná vec) by to tak malo byť, pretože osoby v postavení žalobkyne a jej deti v súlade
s § 11 a 13 Občianskeho zákonníka majú nárok na náhradu nemajetkovej ujmy utrpenej v dôsledku
úmrtia ich manžela, resp. otca. Uviedol ďalej, že tento záver nemôže spochybniť ani okolnosť predložená
slovenskou vládou, podľa ktorej tieto paragrafy patria do tej časti Občianskeho zákonníka, ktorá sa
týka zásahu do ochrany osobnosti a ktorá je v zmysle tohto zákonníka nezávislá od časti týkajúcej

sa zodpovednosti za škodu v pravom zmysle slova. Keď totiž zodpovednosť poisteného, ktorá podľa
vnútroštátneho súdu v tomto prípade vyplýva z §§ 11 a 13 Občianskeho zákonníka, vznikla na základe
dopravnej nehody a mala občianskoprávnu povahu, nič nenasvedčuje, že na túto zodpovednosť sa
nevzťahuje vnútroštátne hmotné právo zodpovednosti za škodu, na ktoré odkazujú uvedené smernice.
Z týchto dôvodov rozhodol Súdny dvor tak, že čl. 3 ods. 1 smernice Rady 72/166 EHS z 24.4.1972

o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu
spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, čl. 1 ods.
1 a 2 druhej smernice Rady 84/5/EHS z 30.12.1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov
týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, zmenenej
a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11.5.2005 a čl. I prvý odsek tretej

smernice Rady 90/232/EHS zo 14.5.1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich
sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa majú vykladať v
tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla
má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej
nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo

uplatniteľné v spore vo veci samej.

68. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedený rozsudok Súdneho dvora konštatuje, že ak
vnútroštátne právo umožňuje rodinným príslušníkom obete dopravnej nehody požadovať náhradu
utrpenej nemajetkovej ujmy (§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka), náhrada tejto ujmy musí byť krytá

povinným poistením motorového vozidla.

69. Pre úplnosť, aj keď žalovaný v 2. rade de facto základ uplatnených nárokov uznal (bol ochotný
hradiť každej žalobkyni sumy 3.000,00 eur) je nutné vyjadriť sa aj k jeho pasívnej legitimácii. Jeho
zodpovednosť za neoprávnený zásah do práv na ochranu osobnosti žalobkýň pramení z rozsudku

Okresného súdu Spišská Nová Ves 4T/87/2013-294, ktorý nadobudol právoplatnosť 13.6.2013, a ktorým
bol uznaný vinným z prečinu usmrtenia D.. D.F. J., keď z nedbanlivosti spôsobil dopravnú nehodu,
následkom ktorej poškodený zomrel.

70. Opodstatnená nie je ani výhrada žalovaného v 1. rade, podľa ktorého súd prvej inštancie nemal

žalovaných zaviazať na plnenie spoločne a nerozdielne. S prihliadnutím na povahu žalovaného
nároku, vzťah žalovaných a zaužívanú súdnu prax je pasívna solidarita žalovaných určená správne.
Spoločne a nerozdielne v obdobných prípadoch žalovaní boli zaviazaní na plnenie, napr. v konaní
pred Krajským súdom v Trnave 24Co/368/2015 (v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky 3MCdo/1/2016), ako aj v konaní Krajského súdu Trenčín 5Co/133/2016 (v spojení s uznesením

NajvyššiehosúduSlovenskejrepubliky3Cdo/230/2017),pričomvprejednávanejveciešteprvoinštančný
súd, ako aj odvolací súd v časti spôsobu plnenia žalovaných v 1. a 2. rade vo vzťahu k žalobkyniam
upresnili, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného.

71. Každá zo strán sporu okrem toho spochybnila i výšku priznanej sumy, ktorú však odvolací súd

považuje u oboch žalobkýň za primeranú a spravodlivú, opierajúcu sa o dostatočne a priliehavo
odôvodnenú úvahu.72. V zmysle ust. § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby
sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky
týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.

73. Podľa ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie
podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť
v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

74.Podľaust.§13ods.3Občianskehozákonníkavýškunáhradypodľaodseku2určísúdsprihliadnutím
na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

75. Vychádzajúc z citovaného ustanovenia § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka zák. určeniu výšky
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch súdom nestavuje zákon žiadne medze. Pre určenie tejto
výšky náhrady nemajetkovej ujmy však § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka zakotvuje taxatívne dve

kritériá. Prvým je závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy (čím závažnejšia je čo do svojej intenzity
aj svojho trvania, tým vyššia by mala byť aj suma peňažného zadosťučinenia) a ďalej okolnosti, za
ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo, pričom vždy musia byť zisťované
okolnosti nielen na strane pôvodcu zásahu, ale aj na strane postihnutej osoby, konkrétne napríklad aký je
podiel samotnej postihnutej osoby na priebehu činnosti pôvodcu vyúsťujúcej do neoprávneného zásahu.

Určenie konkrétnej výšky peňažného zadosťučinenia je teda vecou voľnej úvahy súdu, pričom však súd
musí vychádzať z čo najúplnejšieho skutkového stavu a opierať sa o preskúmateľné konkrétne hľadiská.
Maximálna suma peňažného zadosťučinenia, ktorú môže súd priznať, je ohraničená výškou žalobcom
požadovaného peňažného zadosťučinenia, ktorá musí byť zrejmá zo žalobného návrhu.

76. Súd prvého stupňa pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy zohľadnil obe vyššie uvedené
kritériá, t.j. prihliadol tak na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy, ako aj na okolnosti, za ktorých
k neoprávnenému zásahu došlo a tieto zohľadnil pri určení výšky konečnej náhrady aj s uvedením
konkrétnych úvah, ktorými sa riadil. V tomto smere je preto nedôvodná odvolacia námietka o
nepreskúmateľnosti spôsobu určenia výšky náhrady nemajetkovej ujmy.

77. Súd prvej inštancie závažnosť vzniknutej ujmy žalobkýň mal preukázanú predovšetkým s
prihliadnutímnaichpríbuzenskývzťahakonajbližšíchrodinnýchpríslušníkovnebohého,ichotca,pričom
u nich bola prítomnosť najintenzívnejšej interpersonálnej väzby na výsostne emocionálnom základe
nespochybniteľná. Vykonaným dokazovaním bola preukázaná najmä citová ujma žalobkýň, pre ktoré

bola smrť ich otca spôsobená dopravnou nehodou traumatizujúcim zážitkom, ktorý sa prejavil v ich
psychike vo forme smútku zo straty blízkej osoby, ktorý smútok u nich neustále pretrváva a prežívanie
takejto situácie na nich nepriaznivo vplýva. Žalobkyne s nebohým tvorili plne fungujúcu širšiu rodinu
s dobre vyvinutými sociálnymi a citovými väzbami a s jeho nečakanou smrťou sa doposiaľ dobre
nevysporiadali. Odo dňa smrti poškodeného stratili možnosť viesť s ním súkromný život, tešiť sa z

jeho blízkosti a túto stratu doposiaľ prekonávajú iba s ťažkosťami. Smrťou nebohého žalobkyne stratili
možnosť ďalšieho udržiavania vzťahov s ním a ide pritom o stav trvalý a nenapraviteľný. Žalobkyniam
vzniknutá trauma je neodstrániteľná a smrťou nebohého došlo k nenávratnej deštrukcii medziľudských
vzťahov a tým k intenzívnemu zásahu do ich osobnostných práv, konkrétne práva na súkromie a rodinný
život. Aj keď žalobkyne mali aj vlastné rodiny, nebolo možné im upierať prežívanie radosti a pozitívnych

pocitov pri stretnutiach s otcom, ktorý aj napriek vyššiemu veku bol stále aktívny a činorodý. Výška
náhrady nemôže nikdy absolútne súvisieť s vekom nebohého a byť takto negatívne odstupňovaná s
premisou, že čím nižší vek obete, tým vyššia miera ujmy a väčšie prežívanie smútku. Každá strata blízkej
osoby je zničujúcou traumou, zvlášť ak nasleduje rýchlo po dopravnej nehode, kedy pozostalí stráca
možnosť s blízkym sa adekvátne rozlúčiť a pripraviť sa na jeho odchod.

78. Vzhľadom na intenzitu predmetného zásahu, jeho neodstrániteľné a nenapraviteľné následky je
morálne zadosťučinenie nepostačujúce a žalobkyniam preto patrí aj náhrada nemajetkovej ujmy v
peniazoch v zmysle ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 13 ods. 3 Občianskeho
zákonníka a to vo výške, v akej bola priznaná súdom prvej inštancie.

79. Stanoviť všeobecne aplikovateľné kritéria na určenie výšky peňažnej náhrady v prípade smrti
blízkej osoby ako následku protiprávneho konania škodcu nie je objektívne možné, keďže ľudský
život nie je obchodovateľný tovar a jeho hodnota je v peniazoch nevyčísliteľná, možno tak ibazmierniť ťažkú citovú ujmu za neoprávnený zásah do práva na ochranu poškodeného a pozostalých
blízkych osôb formou právnych prostriedkov upravených v Občianskom zákonníku. Je nutné vcítiť
sa do prežívania pozostalých blízkych osôb a zvážiť, akú ujmu predstavuje pre nich strata otca a

to v dôsledku protiprávneho konania inej osoby. V zmysle týchto zásad, zohľadňujúc aj okolnosti na
strane žalovaného v 2. rade rozhodol aj prvoinštančný súd a výška priznanej sumy sa nevymyká
ani rozhodovacej praxi v obdobných právnych veciach. Napr. v konaní Okresného súdu Dolný Kubín
7C/59/2008, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline 9Co/61/2010 (uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky 2Cdo/154/2010) rodičom pri smrti dcéry bola priznaná suma po 17.000,00 eur,

v konaní Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom 7C/151/2008 v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Trenčíne 6Co/810/2014 (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 1Cdo/117/2017)
bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy 70.000,00 eur, resp. 100.000,00 eur, v konaní Okresného
súdu Trnava 37C/178/2009 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Trnava 11Co/90/2010 (rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 4Cdo/139/2011) pri úmrtí dcéry, rodičom bola priznaná suma
po 15.000,00 eur, v konaní Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom 10C/149/2012 v spojení s

rozsudkom Krajského súdu Trenčín 5Co/133/2016 (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
3Cdo/230/2017) pri úmrtí rodičov, deťom bola priznaná suma po 30.000,00 eur.

80. Na základe odvolania podaného žalujúcimi a tiež žalovaným v 1. rade sa odvolací súd zaoberal aj
správnosťou výroku rozsudku o nepriznaní náhrady trov prvoinštančného konania stranám sporu (trovy

si nárokovali obe strany). Prvoinštančný súd pritom pri rozhodovaní citoval § 255 ods. 1 aj § 257 CSP
majúc za to, že žalobkyne v konaní boli v prevažujúcej miere neúspešné.

81. Zásadu úspechu (uplatňovanú štandardne aj podľa predchádzajúcej procesnej úpravy) treba uplatniť
aj v súčasnosti pri konaniach, v ktorých výška plnenia závisela od úvahy súdu. Hoci nepatrný neúspech

Civilný sporový poriadok aktuálne nepozná, nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola
priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Stranu sporu totiž nemožno zaťažiť procesnou
zodpovednosťou za predvídanie výsledku sporu na základe úvahy súdu. Pri rozhodovaní o náhrade trov
konania v prejednávanej veci je nutné rozlišovať, čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa
považuje rozhodnutie, že do práv žalobkýň bolo zasiahnuté a výška nemajetkovej ujmy je až druhotná

a nadväzujúca. Za vhodné riešenie v súdnej praxi je prijímané, že žalobca má pravo na plnú náhradu
trov konania, avšak výlučne iba z prisúdenej sumy (nie zo sumy žalovanej). V duchu tejto zásady
odvolací súd zmenil IV. výrok preskúmavaného rozsudku tak, že žalobkyniam v 1. a 2. rade priznal
proti žalovaným nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v plnom rozsahu, vypočítaných z výšky
súdom priznaného plnenia.

82. Aplikujúc túto zásadu odvolací súd rozhodol aj o trovách odvolacieho konania a to s použitím § 396
ods. 1 CSP, spolu s § 255 a § 262 ods. 1 CSP.

83. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).