Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 14, 2021

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/26/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7110207147
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 04. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Kolesár

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2021:7110207147.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Kolesára a sudkýň JUDr.

Jarmily Čabaiovej a JUDr. Aleny Mazúrovej v spore žalobcu: F. T., nar. X.X.XXXX, bytom R. XXX/
X, Č. D. H., zastúpený JUDr. Rolandom Kovácsom, advokátom, so sídlom Mäsiarska 30, Košice,
proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,
Račianska 71, Bratislava, o náhradu škody, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Košice I z 25. septembra 2019, č. k. 23C/15/2010-385

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách prvoinštančného
konania.

M e n í rozsudok v napadnutom výroku o trovách odvolacieho konania tak, že žalovaný je povinný
nahradiť žalobcovi 45% trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým
rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3.465,26 Eur s úrokmi z omeškania vo
výške 9% ročne od 31.5.2010 do zaplatenia, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a rozhodol o trovách
konania tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu 45% trov konania pred súdom prvej inštancie a
100% trov odvolacieho konania.

2. Súd prvej inštancie tak rozhodol o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal peňažnej náhrady škody
v sume 4.776,85 Eur s úrokmi z omeškania vo výške 11,76% ročne od 16.10.2009 do zaplatenia,
ktorá mu podľa skutkového vymedzenia takto uplatneného nároku bola spôsobená nezákonnými
rozhodnutiami orgánov verejnej moci o vznesení obvinenia a o vzatí do väzby, za následky ktorých štát
zodpovedá podľa zák. č. 514/2003 Z. z. Žalobca tvrdil, že uznesením vyšetrovateľa Úradu boja proti
organizovanej kriminalite odbor východ ČVS: PPZ - 36/BOK-V-2006 zo dňa 1.8.2006 bolo voči nemu

vznesené obvinenie pre trestný čin vraždy, spáchanej formou spolupáchateľstva podľa ust. § 9 ods. 2 k
§ 219 ods. 1 zák. č. 140/1961 Zb., Trestného zákona, platného do 31.12.2005, že v súvislosti s týmto
trestným stíhaním bol na základe uznesenia Okresného súdu Košice I sp. zn. 0Tp/141/2006 zo dňa
4.8.2006 vzatý do väzby, z ktorej bol prepustený dňa 24. 5. 2007 na základe uznesenia prokurátora
Krajskej prokuratúry v Košiciach sp. zn. 1Kv 42/06 z rovnakého dňa a následne uznesením prokurátora
Krajskej prokuratúry v Košiciach sp.zn. 1Kv 42/06 dňa 13. 6. 2007 bolo trestné stíhanie voči nemu
zastavené. Nakoľko sa v konečnom dôsledku podozrenie zo spáchania trestného činu nepotvrdilo

zodpovedá štát podľa argumentácie žalobcu za škodu spôsobenú mu nezákonnými rozhodnutiami o
vznesení obvinenia a o vzatí do väzby, ktorú si uplatnil v rozsahu vynaložených nákladov na obhajobu
v trestnom konaní zvoleným advokátom.3. Prvoinštančný súd v napadnutom rozsudku bezozvyšku vyšiel zo skutkových zistení zodpovedajúcich
tvrdeniamžalobcuopostupeaorozhodovaníorgánovčinnýchvtrestnomkonanívovecijehoväzobného
stíhania. Za preukázanú mal tiež skutočnosť, že v tomto trestnom konaní žalobcu obhajovala JUDr. I.

N., advokátka, ktorá podľa jeho zistenia účelne vykonala úkony právnej služby, za ktoré podľa vyhl. MS
SR č. 655/2004 Z. z. prináleží advokátovi odmena a náhrada nákladov v celkovej výške 3.465,26 Eur.
Napokon súd prvej inštancie vyšiel tiež zo zistenia, že pred uplatnením nároku na náhradu škody na
súde žalobca márne požiadal Generálnu prokuratúru SR o ich jeho predbežné prerokovanie

4. Na takto ustálený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval ust. § 3 ods. 1 a 2, § 4 ods. 1 až
3, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1 a 2, § 8 ods. 5 a 6, § 15 ods. 1 a 2, § 16 ods. 1 a 4, § 17 ods. 1 a § 18
ods. 1 a 3 zák. č. 514/2003 Z. z,. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o
zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Na ich základe dospel k záveru o existencií
nezákonných rozhodnutí - uznesenia o vznesení obvinenia i rozhodnutia o vzatí žalobcu do väzby,
ako jednej z podmienok pre vznik zodpovednosti štátu za škodu podľa tohto zákona. V závere, že

zodpovednostným titulom je v danom prípade aj uznesenie o vznesení obvinenia, vyšiel súd prvej
inštancie z právneho názoru vyjadreného v zrušujúcom uznesení Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
11Co/166/2016 zo 16. mája 2018, ktorý je v podstatnom vystavaný na v právnej praxi aprobovanej téze,
že uznesenie o zastavení trestného stíhania má účinky zrušenia uznesenia o vznesení obvinenia, a
preto je v konečnom dôsledku potrebné na uznesenie o vznesení obvinenia hľadieť ako na rozhodnutie

zrušené pre nezákonnosť. Súd prvej inštancie v nadväzujúcej argumentácii odkázal na rozhodnutie
Ústavného súdu SR zo 7. júla 2016 sp. zn. I. ÚS 320/2016, v ktorom tento mimo iného tiež konštatoval,
že „nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti)
začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania“, že „pre posúdenie

nezákonnosti rozhodnutia, resp. postupu orgánu činného v trestnom konaní, nie je rozhodujúce, ako
orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom
konaní potvrdilo“ a napokon tiež, že „...ak bolo trestné stíhanie konkrétnej osoby zastavené z dôvodu, že
sa skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie, nestal, že skutok nie je trestným činom, resp. že skutok
nespáchal obvinený, uznesenie, ktorým bolo obvinenému obvinenie vznesené a tiež aj záväzný pokyn

prokurátora na vznesenie obvinenia (ak bolo obvinenie vznesené na základe pokynu prokurátora) sú
vždy nezákonné, zasahujúce do základných práv jednotlivca“ (por. tiež uznesenie NS SR č. 4M Cdo
15/2009). Napokon poukázal tiež na záver formulovaný Najvyšším súdom SR v uznesení sp. zn. 1
Cdo 68/2010 z 29. februára 2012, v zmysle ktorého sa pôvodne zákonná väzba stáva v dôsledku
oslobodenia spod obžaloby nezákonnou a právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe

má voči štátu i ten, na kom bola väzba vykonaná, ak bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené. I v
otázke príčinnej súvislosti medzi nezákonnými rozhodnutiami a tvrdenou škodou vyšiel prvoinštančný
súd z právneho názoru odvolacieho súdu, ktorý spočíval síce na dôslednom inštitucionálnom rozlišovaní
medziobomazodpovednostnýmititulmi-nezákonnýmrozhodnutímovzneseníobvineniaanezákonným
rozhodnutím o väzbe, zároveň však na racionálnom predpoklade, že pokiaľ škoda spočíva len vo

vynaložených nákladoch na obhajobu v trestnom konaní, v spojení s ktorým bol obvinený vzatý do väzby,
je potrebné vyjsť z kauzálnej previazanosti oboch zodpovednostných titulov, pretože každý úkon právnej
služby, ktorý obhajca urobí na obranu obvineného pred väzbou je zároveň úkonom chrániacim jeho
záujmy v rámci trestného stíhania. Súd prvej inštancie vyšiel z právneho názoru krajského súdu aj v
otázke vzniku škody. Žiada sa v tejto súvislosti ozrejmiť, že súd prvej inštancie vo svojom skoršom

rozsudku dospel k skutkovému záveru, že na základe vykonaného dokazovania nebola preukázaná
skutočnosť, že žalobca JUDr. I. N., advokátke odmenu a náhrady hotových výdavkov skutočne zaplatil.
Súd prvej inštancie pritom považoval za nedôveryhodné potvrdenie o zaplatení odmeny, vystavené
touto advokátkou, jej svedectvo, ktorým potvrdila prijatie peňažnej sumy i autenticitu tejto písomnosti,
svedectvomanželkyžalobcuV.T.,ktorámalaJUDr.I.N.peniazeosobneodovzdať,ipísomnépotvrdenie

H. Y. o tom, že poskytol peniaze V. T., vo svetle rozporov, ktoré v konaní vyšli najavo ohľadne pôvodu
peňazí (na jednom mieste žalobca tvrdil, že ich mal od matky; na inom zase, že boli získané z úveru
poskytnutého bankou jeho strýkovi H. T., splatenie ktorého bolo zabezpečené záložným právom na
nehnuteľnosti V. T.), času zaplatenia odmeny (súd prvej inštancie nenašiel logickú odpoveď na otázku,
prečo mali byť peniaze zaplatené dňa 2.7.2009 a nie napríklad po prepustení žalobcu z väzby; čas

zaplatenia peňazí považoval za pochybný tiež aj v kontexte toho, že k poskytnutiu úveru malo dôjsť ešte
21.12.2006 a aj v súvzťažnosti s tým, že H. Y. písomne potvrdil odovzdanie peňazí V. T. dňa 12.1.2007),
obsahu príjmového dokladu (prvoinštančný súd v ňom postrádal údaj o čísle obchodného prípadu a
o účele platby) a napokon aj čo do výšky zaplatenej odmeny (zaplatená odmena podľa súdu prvejinštancie nekorešpondovala z vyúčtovanou odmenou a zahŕňala v sebe už aj náklady zastupovania
súvisiace s predbežným prerokovaním nároku v sume 210,85 Eur). Odvolací súd v kontexte toho, že
ťarcha procesnej aktivity strán i pozornosti súdu sa v spore evidentne sústreďovala na spornú okolnosť

fyzického zaplatenia odmeny a náhrady výdavkov obhajkyni žalobcu, v snahe napomôcť efektívnemu
a spravodlivému prejednaniu veci v ďalšom konaní odvolací súd zaujal stanovisko tiež v otázke vzniku
škody, v tom zmysle, že škodu nepredstavujú len hodnoty, ktoré už boli vynaložené, ale aj hodnoty,
ktoré by bolo potrebné vynaložiť na to, aby došlo k uvedeniu veci (pomerov) do predchádzajúceho
stavu, čo okrem iného tiež znamená, že ku škode dochádza aj len vznikom alebo zväčšením záväzku,

ktorý prijal poškodený v príčinnej súvislosti so škodovým dejom. Na podklade tohto názoru uzavrel,
že pokiaľ v rámci obhajoby boli žalobcovi poskytnuté advokátom právne služby, ktoré sú zo zákona
zásadne odplatné (§ 24 ods. 1 zák. č. 586/2003 o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991
Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov), nepochybne
vznikol žalobcovi záväzok zaplatiť za ne odmenu a náhradu hotových výdavkov a už tento záväzok
v rozsahu skutočne a účelne vynaložených nákladov a najviac do výšky tarify ustanovenej právnym

predpisom predstavuje škodu, na ktorú už spôsob a výška jeho skutočného splnenia advokátovi nemajú
dosah. Napokon súd prvej inštancie sa v ďalšom konaní v súlade s právnym názorom odvolacieho
súdu vysporiadal tiež s námietkou premlčania žalovaného, ktorá vo svojej podstate spočívala na jeho
presvedčení, že žalobca si žalobou uplatnil najprv náhradu škody, ktorá mu vznikla v súvislosti s
rozhodnutím o väzbe, a že až v priebehu konania (podaním zo dňa 12.6.2013) si uplatnil (douplatnil) aj

náhradu škody, ktorá mu vznikla vynaložením nákladov obhajoby v súvislosti s jeho trestným stíhaním,
inými slovami povedané, že žalobca pôvodný zodpovednostný titul (rozhodnutie o väzbe) doplnil o
ďalší zodpovednostný titul (nezákonné rozhodnutie o vznesení obvinenia) až počas konania. Odvolací
súd vo vzťahu k ďalšiemu konaniu zaujal v tejto otázke názor, že nazeranie na ňu žalovaným nie je
správne, jednak preto, že ako už bolo zmienené, trovy obhajoby obvineného vyvolané väzbou a trovy

obhajoby obvineného vyvolané jeho trestným stíhaním ako takým, sa prelínajú a jednak tiež z dôvodu,
že žalobca podľa posúdenia odvolacieho súdu v žalobe zrozumiteľne vyjadril oba zodpovednostné
tituly - aj nezákonnú väzbu (ods. 1 žaloby) aj nezákonné stíhanie (ods. 4 žaloby) a nezameniteľne
výslovne v žalobe, a tiež i odkazom na vyúčtovanie, vyjadril, že uplatnená náhrada škody v žalovanej
sume zodpovedá trovám obhajoby ako takej, včítane úkonov právnej služby bezprostredne súvisiacich s

väzbou a nevynímajúc ani úkony právnej služby ostatné. Riadiac sa týmito úvahami súd prvej inštancie
uzavrel,žezákladnárokujedaný,nakoľkosúsplnenévšetkyzákonnépredpokladyprevznikžalovaného
za škodu a po posúdení námietky premlčania ako nedôvodnej, priznal žalobcovi náhradu škody v
rozsahu len účelne vynaložených nákladov vyvolaných jeho trestným stíhaním a väzbou v celkovej sume
3.465,26 Eur a vo zvyšku žalobu zamietol. Za omeškanie žalovaného so zaplatením tejto peňažnej sumy

súd prvej inštancie priznal žalobcovi úroky z omeškania s použitím ust. § 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, v percentuálnej výške 9% vyplývajúcej z § 3 nar. vlády SR č. 87/1995 Z. z. s tým, že
čo do začiatku omeškania vyšiel z toho, že žalobca požiadal o predbežné prerokovanie nároku dňa
30.11.2009, a preto sa v súlade s ust. § 16 ods. 4 zák. č. 5814/2003 Z. z. žalovaný dostal do omeškania
uplynutím zákonnej 6 mesačnej lehoty na prerokovanie nároku, teda dňa 31.5.2010. Rozhodnutie o

trovách prvoinštančného konania súd prvej inštancie odôvodnil s poukazom na ust. § 255 ods. 2 C.s.p.
čiastočným úspechom oboch procesných strán, ktorých pomer (žalobcu 72,54% a žalovaného 27,46%)
odôvodnil podľa jeho záveru právo žalobcu na náhradu 45% trov konania. Naproti tomu o trovách
odvolacieho konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p., majúc za to, že žalobca,
ktorému priznal náhradu v celom rozsahu v ňom bol plne úspešný.

5. Proti vyhovujúcemu výroku a výroku o trovách odvolacieho konania tohto rozsudku podal žalovaný
odvolanie s návrhom, aby ho odvolací súd v meritórnej časti zmenil tak, že žalobu zamietne aj v
ostávajúcej časti a vo výroku o trovách odvolacieho konania zrušil za súčasného priznania žalovanému
plnej náhrady trov celého konania. Žalovaný v odvolaní v prvom rade namietal proti spôsobu, akým

sa súd prvej inštancie vysporiadal s jeho námietkou premlčania. Podľa jeho nazerania sa žalobca
pôvodne domáhal náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, za ktoré označil rozhodnutie
o väzbe - uznesenie Okresného súdu Košice I sp. zn. 0Tp/141/06 zo dňa 4.8.2006 a až v priebehu
konania - podaním doručeným súd dňa 18.6.2013, vykonal zmenu žaloby v tom zmysle, že sa domáhal
náhrady škody síce v rovnakej výške avšak z iného zodpovednostného titulu - vynaložených trov

obhajoby v trestnom konaní. V súvisiacej argumentácii žalovaný poukázal na to, že zodpovednostné
tituly, tak ako sú inštitucionálne upravené v zák. č. 514/2003 Z. z. nemožno ľubovoľne zamieňať a
vyzdvihol skutočnosť, že rozhodnutie o vznesení obvinenia a rozhodnutie o vzatí do väzby vyvolávajú
odlišné následky. Na podporu svojej argumentáciu žalovaný odkázal na uznesenie Najvyššieho súduSR sp. zn. 3Cdo 153/2016 z 12. decembra 2017, v ktorom najvyšší súd považoval za nesprávne,
pokiaľ odvolací súd priznal žalobcovi náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia o vznesení
obvinenia za situácie, keď žalobca toto rozhodnutie ako dôvod vzniku škody v žalobe neuvádzal a

jeho nezákonnosť nenamietal. Za nesprávny považoval žalovaný tiež názor o kauzálnej previazanosti
zodpovednostných titulov (zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím o vznesení
obvinenia a zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe) pokiaľ ide o to, ktorý z nich
vynaloženie toho ktorého nákladu obhajoby vyvolal. Podľa jeho presvedčenia sa v tomto smere
zodpovednostné tituly neprelínajú a že treba dôsledne rozlišovať, ktoré z úkonov právnej služby boli

vykonané v súvislosti s obhajobou obvineného a ktoré boli vyvolané jeho väzbou. Zdôraznil pritom fakt,
že rozhodnutie o väzbe nemusí mať vždy priamy súvis so skutkom, pre ktorý sa proti obvinenému
vedie trestné stíhanie. Žalovaný v odvolaní nesúhlasil ani s úsudkom, že v žalobe boli vymedzené oba
zodpovednostné tituly, medzi iným tiež aj odkazom na vyúčtovanie a od neho sa odvíjajúcim záverom,
že uplatnená škoda zodpovedá vyúčtovaným trovám obhajoby ako takým, teda bez rozlišovania medzi
zodpovednostnými titulmi). V súvisiacej argumentácii žalovaný poukázal predovšetkým na to, že už

v žiadosti o predbežné prerokovanie nároku žalovaný výslovne označil za dôvod vzniku škody jedine
rozhodnutie o väzbe. Pokiaľ žalobca následne v žalobe aj poukazuje na „nezákonnosť celého trestného
stíhania“, toto naproti nazeraniu súdu prvej inštancie (v nadväznosti na právny názor odvolacieho
súdu) podľa názoru odvolateľa nemožno považovať za označenie uznesenia o vznesení obvinenia ako
nezákonného rozhodnutia. Za vymedzenie tohto zodpovednostného titulu nemožno podľa presvedčenia

žalovaného považovať ani odkaz na vyúčtovanie, ktoré bolo pripojené k žalobe, nakoľko ním došlo
k vymedzeniu len rozsahu škody, nie však právneho titulu, z ktorého vznikla. V tejto argumentácii
žalovaný reflektoval, že žalobca musí uplatnený nárok vymedziť len skutkovo pričom jeho právna
kvalifikácia je ponechaná na súd. Za kvalifikáciu uplatneného nároku však podľa jeho názoru nemožno
považovať vyhľadávanie do úvahy prichádzajúcimi zodpovednostných titulov. Pokiaľ preto žalobca v

žalobe výslovne uviedol, že škoda v rozsahu advokátom vyúčtovaných trov mu vznikla v dôsledku
rozhodnutia o väzbe, jasne tým skutkovo vymedzil, že škoda nevznikla z nezákonného rozhodnutia
o vznesení obvinenia. Dovedením týchto úvah do dôsledkov odvolateľ vyvodzoval, že vzhľadom na
to, že trestné stíhanie žalobcu bolo zastavené dňa 13.6.2007, došlo k premlčaniu jeho práva na
náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia, nakoľko k jeho uplatneniu na

súde došlo až zmenou žaloby (doručenou súdu dňa 18.6.2013), teda po uplynutí 3 ročnej premlčacej
doby podľa ust. § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. Ďalšou skupinou odvolacích námietok žalovaný
polemizoval s názorom, že v okolnostiach prípadu je potrebné za škodu považovať už nepochybný
záväzok žalobcu zaplatiť advokátovi odmenu a náhradu hotových výdavkov za obhajobu v trestnom
konaní, resp. za právne služby poskytnuté v súvislosti s väzbou žalobcu. Odvolateľ v prvom rade

odmietol parciálnu premisu o zásadnej odplatnosti služieb advokáta, dôvodiac, že podľa ust. § 24 ods.
4 zák. č. 586/2003 Z. z., o advokácii, predsa advokát môže poskytnúť právne služby za zníženú
odmenu alebo bezplatne, ak to odôvodňujú osobné pomery alebo majetkové pomery klienta alebo
je na to iný dôvod hodný osobitného zreteľa. Nesúhlasil ani s úvahou, že škoda mohla žalobcovi
vzniknúť aj bez toho aby zaplatil odmenu a náhradu hotových výdavkov advokátovi, pričom poukázal

v tejto spojitosti na záver formulovaný Najvyšším súdom SR v uznesení sp. zn. 3Cdo 467/2013 zo
dňa 17.2.2016, v zmysle ktorého „...ak je škodou ujma, ktorá sa v majetkovej sfére poškodeného
reálne prejavila faktickým znížením jeho majetku, potom je opodstatnený záver, že škoda nevzniká
dlžníkovi dovtedy, kým svojmu veriteľovi dlžnú čiastku nezaplatil. Sama skutočnosť, že veriteľ má
voči dlžníkovi nejakú pohľadávku . i keby bola priznaná rozhodnutím súdu, totiž ešte neznamená, že

majetok dlžníka sa o túto pohľadávku znížil. Existencia takejto, dosiaľ neuspokojenej pohľadávky nie
je preto škodou“. V bezprostrednej nadväznosti na to odvolateľ vytkol súdu prvej inštancie, že pod
vplyvom nesprávneho právneho názoru sa nevysporiadal s otázkou vzniku škody v rovine skutkovej.
Podľa žalovaného v konaní nedošlo k dôveryhodnému preukázaniu skutočnosti, že žalobca zaplatil
odmenu a náhradu hotových výdavkov JUDr. I. N., advokátke, hneď z niekoľkých dôvodov. V prvom

rade poukázal na to, že žalobcom predložený príjmový pokladničný doklad zo dňa 2.7.2009 nespĺňa
náležitosti účtovného a daňového dokladu, preto, že neobsahuje číslo dokladu, číslo záznamu v
peňažnom denníku advokáta a nie je z neho zrejmý ani, že účelom platby bola úhrada trov obhajoby,
vynaložených práve v súvislosti s posudzovaným trestným stíhaním a väzbou. Žalovaný zastával názor,
že pokiaľ účtovný doklad vykazuje nedostatky, vznikajú o ním deklarovanom obchodnom prípade (v

tomto prípade o prijatí peňazí) pochybnosti. Takýto doklad podľa jeho názoru nemožno považovať ani za
dôkaz preukazujúci skutočnosť zmenšenia majetku žalobcu, od ktorej sa odvíja vznik škody. Mimo týchto
formalít je podľa odvolateľa v príjmovom doklade nesprávne uvedená výška nákladov obhajoby, nakoľko
podľa vyúčtovania advokátky predstavovali 4.566,- Eur a nie v tomto doklade uvádzaných 4.776,85Eur. Žalovaný v tejto spojitosti upriamil pozornosť na to, že rozdiel v sume 210,85 Eur zodpovedá
práve trovám vyvolaným predbežným prerokovaním nároku na náhradu škody, pričom z plnomocenstva
priloženého k žiadosti vyplýva, že žalobca splnomocnil JUDr. I. N., advokátku na zastupovanie pri

uplatnení náhrady škody až dňa 10.10.2009, kedy najskôr mohol žalobcovi vzniknúť záväzok nahradiť
advokátke trovy právneho zastúpenia spojené s uplatnením náhrady škody. Uvedený nesúlad podľa
žalovaného svedčí o tom, že trovy nemohli byť uhradené už dňa 2.7.2009. Podľa odvolateľa obsah
príjmového dokladu, keďže znie na všetku odmenu a náhradu nákladov obhajoby nezodpovedá tiež
tvrdeniu žalobcu (v žalobe), že v súvislosti s obhajobou zaplatil JUDr. I. N., advokátke zálohu na trovy

konania. Napokon pochybnosti vo vzťahu k príjmovému dokladu vyvoláva aj fakt, že príjmový doklad
priložený k žalobe a ten, ktorý žalobca pripojil k žiadosti o predbežné prerokovanie nároku sa zjavne
nezhodujú. Vo svetle všetkých týchto skutočností má žalovaný za to, že príjmový doklad len formálne
deklaruje to, k čomu v skutočnosti nedošlo a že teda správnym bol v tejto skutkovej otázke nález
súdu prvej inštancie prijatý v jeho pôvodnom rozhodnutí. Žalovaný v odvolaní vytkol tiež nedostatočné
zdôvodnenie napadnutého rozsudku. Vytkol v tomto smeru súdu prvej inštancie, že sa nevysporiadal

s jeho argumentáciou, prednesenou v ďalšom konaní, predovšetkým ale s poukazom na odlišný názor
v otázke vzniku škody, formulovaný Najvyšším súdom SR v uznesení sp. zn. 3Cdo 467/2013 zo dňa
17.2.2016. Napokon žalovaný odvolaním napadol tiež výrok rozsudku o trovách odvolacieho konania,
považujúc za nesprávny záver súdu prvej inštancie, že zrušenie rozsudku na základe odvolania žalobcu
pre účely rozhodnutia o trovách konania predstavuje procesný úspech žalobcu. Argumentoval, že

rozhodnutie o trovách konania je rozhodujúci výsledok sporu, reprezentovaný konečnými rozhodnutiami
vo veci samej, medzi ktoré ale zrušujúce rozhodnutie vydané v odvolacom konaní nepatrí. Svojimi
odvolacími námietkami, poukazujúcimi na nedostatočné odôvodnenia napadnutého rozsudku, na
nesprávnosť skutkových zistení na základe vykonaných dôkazov a vytýkajúcimi tiež nesprávne právne
posúdenie veci, žalovaný uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) C.s.p.

Odvolací súd poznamenáva, že v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p. na vady, ktoré sa týkajú procesných
podmienok, musí prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené. Naproti tomu, vo vzťahu k
ostatným odvolacím dôvodom, je odvolací súd podľa ust. § 380 ods. 1 C.s.p. viazaný ich vymedzením v
odvolaní, a preto na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť v súlade s ust. § 365 C.s.p.
dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom rozhodnutí o odvolaní prihliadať nemôže, aj

keby takéto porušenia zistil (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J.,
Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, 1269s).

6. Žalobca sa vo vecnej časti svojho vyjadrenia k odvolaniu vo všeobecnosti stotožnil s rozhodujúcimi
závermi súdu prvej inštancie a v rovine konkrétnej si v nadväznosti na žalovaným prezentované

hodnotenie dôkazov vo vzťahu k spornej okolnosti zaplatenia vyúčtovanej odmeny jeho obhajkyni
položil rečnícku otázku, „...čím ďalším by mal žalobca preukázať zaplatenie finančných prostriedkov, ak
jednak bol predložený príjmový doklad podpísaný prijímateľom (v danom prípade obhajkyňou) a jednak
výpoveďou obhajkyne o prevzatí finančných prostriedkov“. Za správny žalobca nepovažoval ani názor
odvolateľa, že účtovný doklad s formálnymi nedostatkami nemožno považovať za dôkaz.

7. Zamietavý výrok rozsudku, keďže nebol napadnutý odvolaním (§ 379 C.s.p.) a nadobudol
právoplatnosť (§227 ods. 1 C.s.p. a ust. § 367 ods. 1 a contrario C.s.p.), nebol v odvolacom konaní
preskúmavaný.

8. V ostávajúcich častiach (v napadnutom vyhovujúcom výroku i závislých výrokoch o trovách konania)
Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 C.s.p.), prejednal odvolanie žalovaného ako podané
včas (§ 362 C.s.p.), oprávnenými osobami (§ 359 až § 361 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je
odvolanie prípustné (§ 355 až § 358 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods.
1 a contrario C.s.p. v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 C.s.p., z hľadísk odvolaním uplatnených

odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) C.s.p. a s prihliadnutím na vady, ktoré
sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p. a dospel k nasledovným
záverom.

9. Žalovaný svojimi odvolacími námietkami nastolil predmetom odvolacieho prieskumu v prvom rade

správnosť záveru súdu prvej inštancie o nepremlčaní uplatneného nároku. Ako už bolo zmienené,
námietka premlčania odvolateľa bola argumentačne vystavaná na jeho názore, že žalobca si spôsobom
skutkovéhovymedzenianárokuvžalobepôvodneuplatnillennáhradunákladovobhajoby,vynaložených
v súvislosti s jeho väzbou a že až v priebehu konania došlo k uplatneniu druhého zo zodpovednostnýchtitulov - nezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia. S touto argumentáciou žalovaného sa odvolací
súd vysporiadal už v zrušujúcom uznesení, pričom na právnom názore formulovanom v tejto otázke,
ktorý súd prvej inštancie do napadnutého rozsudku významovo správne prevzal, nemá čo meniť ani vo

svetleďalšíchargumentovodvolateľa.Vreakciinanevšakodvolacísúdpovažujezapotrebnézdôrazniť,
že jeho názor o istej kauzálnej prepojenosti oboch posudzovaných zodpovednostných titulov rozhodne
neznamená ich inštitucionálne spájanie. Jeho podstata spočíva na ich striktnom diferencovaní avšak
zároveň na empirickom poznaní, že k istému prelínaniu ich následkov môže dochádzať, a to práve aj v
takom špecifickom prípade škodového deja, akým je práve obhajoba väzobne stíhanej osoby, pri ktorej

je rozlíšenie, kedy sa (obhajoba) týka samotného stíhania a kedy väzby, jednak niekedy nemožné (napr.
v prípade úkonov právnej služby prevzatie a príprava zastúpenia, porada s obvineným po vznesení
obvineniaavzatídoväzbyapod.)ajednakjeobvykleajnadbytočné.Odvolacísúdjepresvedčenýotom,
že nebyť toho, že žalovaný na takomto striktnom rozlišovaní založil svoju námietku premlčania, nebola
by táto okolnosť predmetom pozornosti ani v tomto konaní. Toľko len na vysvetlenie úvahy o kauzálnom
prepojení posudzovaných zodpovednostných titulov. Viac, ako úvahy o tom, či náklad spojený s tým

ktorým úkonom bol zapríčinený rozhodnutím o väzbe alebo rozhodnutím o vznesení obvinia, má podľa
názoruodvolaciehosúduvýznamskutočnosť,akúškodusižalobcavžalobeuplatnilačovžalobeoznačil
za jej príčinu. Žalovaný vo svojej argumentácii nijak nerozporuje, že v sume 4.776,85 Eur si žalobca
uplatnil náklady obhajoby zodpovedajúce vyúčtovaniu odmeny a hotových výdavkov, na ktoré žaloba
odkazovala a bolo k nej aj pripojené. Nesporným faktom je tiež, že v tomto vyúčtovaní sa medzi nákladmi

samotnej obhajoby a nákladmi vyvolanými väzbou nerozlišuje. Otáznym teda je, či takto uplatnenej
škode zodpovedalo aj tvrdenie žalobcu o príčine škody. Podľa názoru žalovaného žalobca v žalobe
výslovne označil za dôvod vzniku škody jedine rozhodnutie o väzbe. Podľa odvolacieho súdu tak ale
tomunieje.Ikeďjetotižpravdou,žežalobcavžalobekonkrétnymúdajom(súdaspisováznačka)označil
len rozhodnutie v vzatí do väzby, zároveň sa v ňom zmieňuje o rozhodnutí vyšetrovateľa o vznesení

obvinenia, pričom v žalobe jasne vyjadril, že za nezákonné považuje trestné stíhanie ako také („...celé
moje trestné stíhanie bolo nezákonné a že si uplatňuje všetky náklady zaplatené v súvislosti obhajobou
(odkazom na súhrnné vyúčtovanie). Žiada sa dodať, že pokiaľ sa žalobca o rozhodnutí o vzatí do väzby
ako dôvode vzniku škody v žalobe aj zmieňuje, činí tak len v súvislosti s opisom žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku, s tým, že v ďalšej časti žaloby už uvádza oba zodpovednostné tituly. V kontexte

argumentačného odkazu žalovaného na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 153/2012 z 12.
decembra 2017 je preto potrebné konštatovať, že sa v posudzovanej veci (na rozdiel od porovnávaného
prípadu) rozhodne nejedná o situáciu, kedy by žalobca rozhodnutie o vznesení obvinenia ako dôvod
vzniku škody neuvádzal; už vôbec nie, aby jeho nezákonnosť nenamietal. Podľa posúdenia odvolacieho
súdu, v krajnom prípade by so zreteľom na všetky skutočnosti bolo možné tvrdenie o zodpovednostnom

titule v žalobe považovať za nezrozumiteľné, pričom tento uvažovaný nedostatok so zachovaním
účinkov podanej žaloby žalobca v priebehu konania sám odstránil.

10. Ďalšia skupina odvolacích námietok žalovaného smerovala proti záveru o vzniku majetkovej škody
žalobcovi. Ako už bolo zmienené, v tejto otázke odvolací súd vo vzťahu k ďalšiemu konaniu vyslovil

právny názor, že škodu nepredstavujú len hodnoty, ktoré už boli vynaložené, ale že ku škode dochádza
aj len vznikom alebo zväčšením záväzku, ktorý prijal poškodený v príčinnej súvislosti so škodovým
dejom. Na to potom už len nadväzovali úvahy podporujúce záver o vzniku záväzku žalobcu zaplatiť
za služby advokáta. Odvolací súd pod vplyvom argumentácie žalovaného uznáva, že tento názor, vo
svojej postate vychádzajúci z ponímania škody ako ujmy na imaní (súhrn aktív a pasív) a nie reálneho

zníženia majetkových hodnôt, nateraz nemá výslovný legislatívny základ a ani dostatočnú interpretačnú
oporu v právnej praxi. Hneď jedným dychom je však treba dodať, že takéto kategorické vnímanie
inštitútu náhrady škody v duchu primitívneho materializmu, sa už dávno ukázalo byť skôr príťažou
než prostriedkom spravodlivého usporiadania pomerov, osobitne v kontexte opačných normatívnych
trendov v okolitých krajinách (napr. Nemecká republika, Česká Republika, Rakúska republika) aj na

úrovni Európskej únie (napr. návrh Princípov európskeho deliktuálneho práva vypracovaný Európskou
skupinou pre deliktuálne právo v roku 2005). Čo je podstatné, ani nazeranie na škodu ako na faktické
zníženie majetku, v konečnom dôsledku nie je spôsobilé privodiť žalovanému v spore priaznivejší
výsledok preto, že podľa posúdenia odvolacieho súdu bolo vykonaným dokazovaním preukázané,
že žalobca trovy právneho zastúpenia vyvolané nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia a

rozhodnutím o väzbe, vynaložil. Ako totiž vyplýva z parciálnych skutkových zistení súdu prvej inštancie,
prijatie sumy 4.776,- Eur od žalobcu JUDr. I. N., advokátka deklarovala na príjmovom pokladničnom
doklade, prezentovala ako zástupkyňa žalobcu v konaní a napokon v procesnom postavení svedkyne
(po skončení zastupovania žalobcu) v konaní aj potvrdila.11. Odvolací súd v tejto spojitosti kriticky poznamenáva, že ďalšie dôkazy (svedectvo manželky V. T.,
doklady preukazujúce poskytnutie úveru strýkovi žalobcu H. Y. a jeho potvrdenie o tom, že manželke

žalobcu požičané peniaze poskytol na úhradu nákladov obhajoby žalobcu), majúce preukazovať
uvedenú skutkovú okolnosť, žalobca v spore navrhol pod evidentným vplyvom konajúceho súdu, ktorý
bez akejkoľvek iniciatívy zo strany žalovaného, či výnimočnosti dôkaznej situácie (§ 120 ods. 1 veta
tretia zák. č. 99/1963 Zb., platného do 30.6.2016), formuláciou otázok pre účely výsluchu žalobcu, sám
vniesol pochybnosť, a tým nastolil predmetom dokazovania aj skutočnosti pôvodu peňazí a podrobnosti

ich odovzdania. I napriek tomu, že tieto dôkazy boli z pohľadu odvolacieho súdu výsledkom neprípustnej
procesnej intervencie súdu a v existujúcej dôkaznej situácii už celkom zrejme aj nadbytočné, možno s
oporou v skutkových zisteniach prvoinštančného súdu (vyjadrených predovšetkým v bodoch 33 až 35
odôvodnenia napadnutého rozsudku) skonštatovať , že i tieto skutočnosti, majúce k spornej okolnosti
odovzdania peňazí podporný význam, boli v konaní preukázané. Podľa posúdenia odvolacieho súdu
teda žalobca v spore dôkazné bremeno na ňom viaznuce vo vzťahu k tvrdenej skutočnosti vzniku škody,

uniesol.

12. Žalovaný v priebehu konania pred súdom prvej inštancie spochybňoval tvrdenie žalobcu o zaplatení
odmeny a náhrady hotových výdavkov JUDr. I. N. dá sa povedať na podklade tých istých skutočností,
ktorými argumentuje aj v odvolacom konaní. Odvolací súd sa rozhodne nestotožňuje s názorom

odvolateľa, že príjmový pokladničný doklad nemožno považovať za dôkaz z dôvodu jeho formálnych
a obsahových vád. Akiste každý nedostatok, vnášajúci do prejavu vôle neurčitosť či nezrozumiteľnosť
vyvoláva ako takú pochybnosť o tom, či a pokiaľ áno aká vôľa bola prejavená. V danom prípade
ale žalovaným spochybnená autenticita i adresnosť (k posudzovaným trovám obhajoby) príjmového
pokladničného dokladu bola potvrdená jeho vystaviteľom, čo samo o sebe aj bez ďalšieho postačuje pre

záver, že na tomto doklade JUDr. I. N., advokátka potvrdila prijatie peňažnej sumy na úhradu odmeny
a hotových výdavkov spojených s obhajobou žalobcu. Len obdobne môže odvolací súd odpovedať tiež
na argument žalovaného, že príjmový doklad priložený k žalobe a ten, ktorý žalobca pripojil k žiadosti
o predbežné prerokovanie nároku sa nezhodujú, nakoľko sa mu ani pri vynaložení značného úsilia
nepodarilo pochopiť jeho podstatu, teda o čom má podľa predstavy odvolateľa paralelná existencia

dvoch príjmových dokladov svedčiť.

13. Súvislosť, že spolu s odmenou a náhradou hotových výdavkov za obhajobu v trestnom konaní mal
žalobca zaplatiť JUDr. I. N. tiež palmáre za zastupovanie pri predbežnom prejednaní nároku, podľa
názoru odvolacieho súdu nemá k spornej skutočnosti zaplatenia peňažnej sumy žiadnu výpovednú

hodnotu. Žalovaný sa mýli tiež v názore, že právo na trovy vyvolané predbežným prerokovaním nároku
na náhradu škody v sume 210,85 Eur mohlo vzniknúť JUDr. I. N., advokátke až udelením plnomocenstva
na zastupovanie dňa 10.10.2009. Neuvedomil si pritom, že právny vzťah (vnútorný), predmetom
ktorého je zastúpenie jednej osoby druhou, nevzniká udelením plnomocenstva, ale uzavretím dohody
o plnomocenstve, ktorá môže mať rôznu podobu (v tomto prípade zmluvy o poskytovaní právnych

služieb). Už týmto momentom vzniká medzi advokátom a klientom právny vzťah, z ktorého mu vyplýva
právo na odmenu a tiež na primeraný preddavok (§ 24 ods. 1 zák. č. 586/2003 Z. z.). Následne udeleným
plnomocenstvomužúčastníciprávnehovzťahu(vdanomprípadeadvokátaklient)lennavonokdeklarujú
oprávnenie zástupcu konať za zastúpeného.

14. Žalovaný svojimi odvolacími námietkami, v intenciách uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust
§ 365 ods. 1 písm. b) C.s.p., nastolil predmetom odvolacieho prieskumu (tiež) správnosť procesného
postupu prvoinštančného súdu z hľadiska rešpektovania jeho práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia.
Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozsudku konkrétne postrádal odpoveď na časť svojej právnej
argumentácie a reakciu na niektoré z ním vyzdvihovaných faktov.

15. Podľa ust. § 220 ods. 2 C.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal,
aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci
vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil
podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a

ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax.
Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.16. Odôvodnenie je tou časťou rozsudku, v ktorej súd vysvetľuje, akým spôsobom a z akých dôvodov
dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Preto zákon v citovanom ustanovení určuje konkrétne zákonné
požiadavky na obsah odôvodnenia rozsudku tak, aby z neho bola zrejmá jeho opodstatnenosť,

zákonnosť a spravodlivosť. Zákon vyžaduje, aby súd v odôvodnení rozhodnutia vymedzil tiež, ktoré
skutočnosti boli pre jeho rozhodnutie zásadné, ktoré z nich boli medzi stranami nesporné a aké skutkové
závery a na podklade ktorých dôkazov urobil vo vzťahu k skutočnostiam sporným. V odôvodnení
rozsudku súd ďalej vysvetlí, aké skutkové zistenie odôvodnilo aplikáciu zvolenej právnej normy, podá
jej interpretáciu na konkrétne okolnosti prípadu a vyvodí z nej závery o spornom práve či povinnosti.

Povinnosťousúdujevodôvodnenísavysporiadaťtiežsrozhodujúcimiargumentmistrán;zodôvodnenia
má pritom podľa právnej praxe vyplývať dôvod, pre ktorý súd prijal či odmietol rozhodujúce argumenty,
pričom len konštatovanie nesprávnosti či irelevantnosti argumentácie bez náležitého zdôvodnenia,
požiadavku riadneho odôvodnenia nespĺňa.

17. Už skoršia judikatúra Najvyššieho súdu SR (R111/1998) zastávala názor, že nepreskúmateľnosť

rozhodnutia nezakladá zmätočnosť a prípustnosť dovolania; nepreskúmateľnosť bola považovaná len
za vlastnosť (vyjadrujúcu stupeň kvality) rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavila tzv. iná vada
konania majúca za následok nesprávne rozhodnutie veci (viď § 241 ods. 2 písm. b) O.s.p.). S tým
názorom sa stotožnil aj Ústavný súd SR (por. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015,
III. ÚS 288/2015 a I. ÚS 547/2016). Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá (len) „inú

vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“, zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016,
právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241
ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia
neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť,
ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Zmeny

v procesnej úprave, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska
nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne. I naďalej teda z pohľadu odvolacích dôvodov
nepreskúmateľnosť rozhodnutia predstavuje nesprávnosť postupu súdu, ktorým sa odníma strane sporu
možnosť uskutočňovať jej procesné práva v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. (z hľadiska
podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ust. § 420 písm. f) C.s.p., do 30.6.2016 ust. § 237 ods. 1

písm. f) O.s.p.) len v celkom ojedinelých (extrémnych) prípadoch, ktoré majú znaky relevantné aj podľa
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie
súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti
pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade
tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). Za

procesnú vadu konania podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p (§ 205 ods. 2 písm. a) v spojení s ust.
§ 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.) teda nemožno považovať to, že súd prvej inštancie neodôvodnil svoje
rozhodnutiepodľapredstávodvolateľa(por.uznesenieNSSRsp.zn.5Cdo/84/2017zodňa25.10.2017).
I Ústavný súd SR v zmysle svojej judikatúry považuje za protiústavné a aj arbitrárne tie rozhodnutia,
ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na

preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). V otázke, za akých okolností je
možné považovať rozhodnutie za nepreskúmateľné sa výstižne vyjadril tiež Najvyšší súd ČR vo svojom
rozsudku sp. zn. 29 Cdo 2543/2011 z 25. júna 2013, publikovanom v Zbierke súdnych rozhodnutí a
stanovísk pod číslom 100/2013. Prezentoval v ňom názor, že merítkom toho, či rozhodnutie súdu prvej
inštancie je alebo nie je preskúmateľné, nie sú požiadavky odvolacieho súdu na náležitosti odôvodnenia

rozhodnutia prvoinštančného súdu, ale predovšetkým záujem strán sporu na tom, aby mohli v odvolaní
náležite použiť proti tomuto rozhodnutiu odvolacie dôvody. Aj keď rozhodnutie súdu prvej inštancie
nevyhovuje všetkým požiadavkám na jeho odôvodnenie, nie je spravidla nepreskúmateľné, pokiaľ
prípadné nedostatky odôvodnenia neboli podľa obsahu odvolania na ujmu uplatnenia práv odvolateľa.

18. Súd prvej inštancie podľa zistenia odvolacieho súdu v rozsiahlom odôvodnení napadnutého
rozsudku uviedol čoho sa žalobca domáhal i aké bolo procesné stanovisko žalovaného k žalobe; z
ich tvrdení a argumentácie výstižne vyselektoval podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty a
vo vzťahu k rozhodujúcim sporným skutočnostiam podrobne ozrejmil tiež, aké zistenia vyplynuli z toho
- ktorého z vykonaných dôkazov. Zistené skutočnosti následne zrozumiteľne a v súlade so zásadami

formálnej logiky premietol do rozhodujúcich skutkových záverov a z nich právnymi úvahami zdôvodnil
výber právnych noriem, ktoré aplikoval, a tiež aj konkrétne následky, ktoré z nich za daného skutkového
stavu vyvodil. Vo svetle východísk uvedených v predchádzajúcom bode, podľa posúdenia odvolacieho
súdu nemožno odôvodnenie napadnutého rozsudku v žiadnom prípade považovať ani za arbitrárne aniza úplne odchylné od veci samej a ani za extrémne nelogické, a preto odvolaciu námietku žalovaného
proti odôvodneniu napadnutého rozsudku, odvolací súd posúdil len ako nespokojnosť odvolateľa so
závermi prezentovanými v odôvodnení, ktorá ale, ako už bolo zmienené, nezakladá nesprávnosť

postupu súdu, ktorým sa odníma strane sporu možnosť uskutočňovať jej procesné práva, a teda
dôvodnosť odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. Odvolací súd zdôrazňuje, že z
odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že pri jeho formovaní sa súd prvej inštancie vysporiadal
s celým radom skutkových a právnych otázok, z ktorých viaceré neboli pre rozhodnutie podstatné.
Zjavne len niektoré z nich totiž boli v myšlienkových pochodoch súdu prvej inštancie nosné v tom

význame, že buď priamo alebo sprostredkovane vplývali na jeho kľúčové závery. Preto aj napriek tomu,
že žalovaný svojimi odvolacími námietkami a žalobca svojou argumentačnou reakciou na ne, nastolili
predmetom odvolacieho prieskumu istý rozsah otázok, odvolací súd sa v dôvodoch tohto rozhodnutia
obmedzil len na tie z nich, ktoré majú z jeho pohľadu pre vec zásadný význam. Odvolací súd v tejto
spojitosti upriamuje pozornosť na to, že Ústavný súd SR vo svojej rozhodovacej praxi k potrebnosti
zodpovedania nepodstatných otázok formuloval (tiež) záver, že „...všeobecný súd nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.“ (napr. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04). V inom
rozhodnutí ( II. ÚS 200/09) ústavný súd obdobne uviedol, že „...odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať
odpoveď na každú poznámku či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné,

aby spravodlivé súdne rozhodnutie reagovalo na podstatné a relevantné argumenty účastníka konania
a aby mu dalo jasnú a zreteľnú odpoveď na riešenie konkrétneho právneho problému..“ Žiada sa v
tejto súvislosti pripomenúť tiež výstižný záver, formulovaný ESĽP v rozhodnutí vo veci Ruiz Torija proti
Španielsku, v zmysle ktorého „Právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku
reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument

(argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci“

19. Z týchto dôvodov, nakoľko súd prvej inštancie v konečnom dôsledku rozhodol v merite vecne
správnym výrokom (aj keď sčasti na základe nesprávneho právneho záveru odvolacieho súdu), odvolací
súd s použitím ust. § 387 ods. 1 C.s.p. rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku a tiež v

závislom výroku o trovách konania pred súdom prvej inštancie potvrdil. Odvolací súd v tejto súvislosti
poznamenáva, že výrazom zásady jednotnosti a komplexnosti civilného sporového konania, je tiež
právnou praxou aprobovaná prípustnosť korekcie nesprávností, ktorých sa dopustil súd prvej inštancie
v odvolacom konaní (por. napr. rozhodnutie ESĽP vo veci Adolf proti Rakúsku).
20. Pokiaľ ide o trovy odvolacieho konania, žalovaný v odvolaní celkom správne argumentoval, že

pre rozhodnutie o trovách konania je rozhodujúci jeho meritórny výsledok, nie prípadný úspech v jeho
parciálnych častiach (odvolacie konanie nevynímajúc). To znamená, že v celom konaní, teda v jeho
prvoinštančnom štádiu i v jeho odvolacej časti mali strany v konečnom dôsledku úspech/neúspech
rovnaký - v pomere 45% ustálenom vo vzťahu k prvoinštančnému konaniu súdom prvej inštancie. Vecne
nesprávne rozhodnutie súdu prvej inštancie o trovách odvolacieho konania nemohlo byť odvolacím

súdompotvrdenévzmysleust.§387ods.1acontrarioC.s.p.anakoľkozároveňnebolisplnenézákonné
predpoklady pre jeho zrušenie (§ 389 C.s.p), v súlade s ust. § 388 C.s.p. odvolací súd rozsudok súdu
prvej inštancie v tomto výroku zmenil tak, že priznal žalobcovi nárok na náhradu 45% trov odvolacieho
konania, s tým, že v tomto výroku je s použitím ust. § 396 ods. 1 a § 255 ods. 2 C.s.p. subsumované
aj rozhodnutie o trovách tohto odvolacieho konania.

21. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 355 C.s.p.).
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený

sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.

2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje

sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v
ktorejneprospechbolorozhodnutievydané(§424C.s.p.).Dovolaniesapodávavlehotedvochmesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej

inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia
len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na
príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných
náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie
napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ

domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak
je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej
hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,
osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem
skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.)