Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, August 24, 2021

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 1To/103/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5419010225
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 08. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Liptáková
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2021:5419010225.5

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Liptákovej a sudcov
JUDr. Vladimíra Kuráka a Mgr. Anny Mihálikovej, na verejnom zasadnutí konanom 24. augusta 2021
prejednal odvolanie obžalovaného Y. Y., nar. XX.X.XXXX, proti rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín,
č.k. 2T/48/2019-228 z 8. októbra 2020 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. odvolanie obžalovaného Y. Y. z a m i e t a , pretože nie je dôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín, č.k. 2T/48/2019-228 z 8. októbra 2020 bol obžalovaný Y. Y.
uznaný vinným z prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zák. na skutkovom základe, že:

dňa 10.2.2019 v čase okolo 12.00 h. v Dolnom Kubíne na zimnom štadióne, počas konania hokejového
zápasu 32. kola, 2. časti, skupiny A, 34. ročníka Oravskej hokejovej súťaže organizovanej Oravským

zväzom ľadového hokeja, medzi mužstvami HC Pucov a HC Kláštor pod Znievom, v ôsmej minúte tretej
tretiny, napadol poškodeného J. Z., ktorý v zápase figuroval ako hlavný rozhodca stretnutia, a to takým
spôsobom, že po predchádzajúcej slovnej výmene, a potom ako mu uložil osobný trest,
ho jedenkrát udrel päsťou do oblasti ľavej časti tváre a nosa, čím poškodenému J. Z. spôsobil zranenie,
a to bližšie nešpecifikované pomliaždenie nosa a krvácanie z nosa s predpokladanou dobou liečenia a
obmedzenia v obvyklom spôsobe života v trvaní do 7 dní.

Za to bol podľa § 364 ods. 1 Tr. zák., § 38 ods. 2 Tr. zák., § 56 ods. 2 Tr. zák. odsúdený na peňažný
trest odňatia slobody vo výmere 400,- (štyristo) eur. Podľa § 57 ods. 3 Tr. zák. pre prípad, že by
výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, súd obžalovanému uložil náhradný trest odňatia
slobody na 2 (dva) mesiace.
Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. súd uložil obžalovanému povinnosť nahradiť škodu poškodenému J. Z., nar.

XX.X.XXXX, trvale bytom J. W., T. XXXX/XX, vo výške 101,30 eur.

Treba uviesť, že išlo o v poradí druhé rozhodnutie prvostupňového súdu. Krajský súd už v predmetnej
veci rozhodol uznesením, sp.zn. 1To/29/2020 z 31.3.2020, ktorým zrušil rozhodnutie prvostupňového
súdu podľa § 241 ods. 1 písm. b) Tr. por. o postúpení veci inému orgánu a uložil mu vo veci znovu konať a
rozhodnúť, pričom okresný súd bol viazaný právnym názorom vysloveným vo veci nadriadeným súdom.

Citovaný rozsudok nenadobudol právoplatnosť, pretože bol napadnutý odvolaním obhajcu
obžalovaného (v neprítomnosti obžalovaného na hlavnom pojednávaní) do všetkých jeho výrokov ihneď
pojehovyhlásení,odôvodneníapoučeníoopravnomprostriedku,akotovyplývazozápisniceohlavnom
pojednávaní z 8.10.2020. Prokurátor sa vzdal práva odvolania.

Písomné dôvody odvolania doručil obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu súdu dňa 19.11.2020.
Z ich obsahu vyplýva, že okresný súd si nekriticky osvojil odôvodnenie uznesenia krajského súdu, keďprijal záver o tom, že pohnútkou obvineného bola pomsta rozhodcovi (pričom súd prvého stupňa bol
spočiatku úplne iného názoru), avšak dôkazy vykonané na hlavnom pojednávaní súd v odôvodnení
rozsudku vôbec nehodnotí, iba stručne prevzal ich obsah bez akejkoľvek úvahy a vôbec sa nezaoberal

obhajobou obvineného. Podľa názoru obhajoby je tak napadnutý rozsudok nepreskúmateľný. Príkladmo
obhajoba poukazuje na úplne odlišné odôvodnenie skoršieho rozhodnutia prvostupňového súdu, v
ktorom sa rozsiahlejšie zaoberal otázkou materiálneho korektívu, avšak v napadnutom rozsudku
prakticky žiadnym spôsobom neodôvodnil, na základe čoho dospel k inému skutkovému a právnemu
záveru ako vo svojom skoršom rozhodnutí.

Súd uviedol, že pohnútkou obžalovaného bola pomsta rozhodcovi za uložený trest, ale neuviedol,
na základe čoho tento názor uzavrel. S poukazom na výpoveď svedka J. (druhého rozhodcu) nie je
možné prijať takýto záver. Svedok J. uviedol, že obvineného vylučoval, na čo sa začal konflikt na ľade
medzi všetkými, aj medzi obvineným a poškodeným. Okrem toho menovaný svedok mal informácie od
hráčov, že rozhodca (poškodený) podpichoval rôznymi rečami obžalovaného. Svedok mal tiež vedomosť
o tom, že to rozhodca robieva a na obvineného ako výborného hráča sa často „poľovalo“. Svedok tak

opakovane potvrdzoval, že poškodený je známy provokatér, na čo stále obhajoba upozorňovala. Nie
každé fyzické napadnutie občana napĺňa skutkovú podstatu trestného činu výtržníctva. O posúdení
okolností, za ktorých sa mal skutok stať, nie je v napadnutom rozsudku ani zmienka a už vôbec nie
žiadne zhodnotenie.
V konaní nebol preukázaný úmysel obvineného ublížiť poškodenému. Jednoznačne však bolo

preukázané (najmä výpoveďou svedka J. - druhého rozhodcu), že poškodený obvineného podpichoval,
pred skutkom prebehla slovná výmena, a teda obvinený bol vyprovokovaný a iba možno neadekvátne
konal. Pre naplnenie skutkovej podstaty prečinu výtržníctva nestačia iba menej závažné, bežné, obvyklé
prejavy rušenia tohto spolužitia. Z povahy chráneného záujmu vyplýva, že ak má byť nejaké konanie
považované za výtržnosť, musí sa určitým spôsobom dotýkať verejného

poriadku ako hodnoty, ktorá presahuje individuálne záujmy (napr. že sa poškodený cíti byť urazený
útokom). O hrubé narušenie občianskeho spolunažívania pôjde najmä v prípadoch, keď posudzované
konanie má charakter zjavnej svojvôle, bezohľadnosti a spravidla určitej vyhranenej jednostrannosti v
tom, že páchateľ sleduje presadenie svojho - zo spoločenského hľadiska neprijateľného záujmu na úkor
záujmovostatnýchobčanov.Pripomenul,ževprávnomštátesavyvodenietrestnoprávnejzodpovednosti

chápe ako prostriedok ultima ratio. Nie je zrejmé, akým spôsobom mohlo takéto konanie narúšať verejný
poriadok, hoci ku skutku malo dôjsť na mieste verejne dostupnom (zimný štadión), avšak
svedkovia z prípravného konania - K. U. a C. P. - ktorí sa nachádzali niekoľko metrov od miesta, kde sa
mal skutok stať, žiaden úder do hlavy poškodeného nevideli - videli iba klbko hráčov. Úder mal vidieť
iba jeden jediný svedok, a to druhý rozhodca J..

Okresný súd vyslovil názor (nekriticky prevzal z uznesenia krajského súdu), že bitky na hokejových
zápasoch sú síce tolerované a prípustné, avšak je rozdiel medzi bitkami medzi hráčmi a rozdiel, ak hráč
napadne rozhodcu. O to zodpovednejšie by sa mal rozhodca správať a nemal podľa slov vlastného
„kolegu“ podpichovať hráča. Súd sa mal preto zaoberať aj otázkou, ako sa správal poškodený a ako
rozhodca.

Obhajoba ďalej poukazuje aj na ostanú súdnu prax a aplikáciu materiálneho korektívu pri posudzovaní
skutkov kvalifikovaných ako výtržníctvo. Rozhodnutia súdov majú byť predvídateľné, čo sa o
napadnutom rozsudku nedá povedať, keď súd skutok posúdil čisto z hľadiska formálneho naplnenia
znakov skutkovej podstaty prečinu výtržníctva. Obhajoba opätovne dala do pozornosti konanie
poškodeného. Súd by sa mal zaoberať aj tým, čo konaniu obvineného predchádzalo. Podpichovanie

jedného rozhodcu je o to nemorálnejšie, keď najmä rozhodca má dozerať na riadne dodržiavanie
pravidiel. Podľa názoru súdu prvého stupňa potom rozhodca môže beztrestne provokovať hocikoho,
avšak len nepatrné dotknutie jeho osoby súd už považuje za napadnutie, hrubú neslušnosť (v podobnej
miere sa napadnutie v praxi neposudzuje tak prísne ani v prípade napadnutia verejných činiteľov, čo
rozhodca nie je).

Obhajoba je toho názoru, že v tomto prípade išlo iba o správanie obžalovaného ako jednorazové
konanie, akýsi exces z inak riadne vedeného života, o čom vypovedal aj hlavný svedok J., ktorý uviedol,
že obžalovaný bol vždy slušný hráč a dokonca v prípravnom konaní uviedol, že musel byť k tomu
vyprovokovaný. Súd neprihliadol ani na pohnútku obžalovaného, ktorou nebol priamy úmysel ublížiť
poškodenému na zdraví, ale išlo skôr o neadekvátnu reakciu vyvolanú predchádzajúcim atakom zo

strany poškodeného. Vyhodnotiac všetky uvádzané skutočnosti, skutok sám osebe nebol podstatne
závažný a nebezpečný pre okolie. Záverom obhajoba zdôrazňuje, že spôsob vykonania činu, jeho
následky, ale najmä okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, a mieru zavinenia a pohnútku páchateľa, súd
nijako neodôvodňuje, a preto obhajoba považuje napádaný rozsudok za nepreskúmateľnýa arbitrárny. Súd sa (vôbec) nevysporiadal s obhajobou obžalovaného. Odôvodnenie rozsudku vyzerá
tak, ako keby obžalovaný obhajcu nemal a okrem svojej výpovede neuviedol nič na svoju obhajobu.
Súd nie je povinný sa vysporiadať s každým tvrdením obhajoby, avšak v napádanom rozsudku tak

neurobil ani raz. Z ust. § 168 ods. 1 Tr. por. okrem iného vyplýva, že z odôvodnenia musí byť zrejmé,
ako sa súd vyrovnal s obhajobou. K úvahe sa súd dostáva až na str. 5 napadnutého rozsudku v dvoch
odsekoch, preto skutočná úvaha absentuje. Vzhľadom na arbitrárnu povahu napadnutého rozsudku
má za to, že je dokonca naplnený aj dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c), i) Tr. por. Súd
ani jednou vetou nereagoval na obhajobu (aj zo záverečnej reči obhajcu) - najmä na okolnosti prípadu,

taktiež absentuje právna úvaha ohľadom použitia materiálneho korektívu, ktorú súd iba naznačil vo
všeobecných intenciách právnej teórie.
Navrhol,abyodvolacísúdzrušilnapadnutýrozsudokvovšetkýchjehovýrokochpodľa§321ods.1písm.
a), b), c), e) a ods. 2 v spojení s § 317 ods. 1 Tr. por. a podľa § 322 ods. 3 Tr. por. sám vo veci rozhodol
tak, že podľa § 285 písm. a), resp. b), resp. c) Tr. por. obžalovaného spod obžaloby oslobodí, alternatívne
podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vrátil vec súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie vo veci.

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, predtým, ako začal plniť svoju preskúmavaciu povinnosť podľa §
317 Tr. por., zistil, že odvolanie obžalovaného bolo podané riadne a včas, v lehote stanovenej v § 309
Tr. por., oprávnenou osobou (§ 307 ods. 1 písm. b/ Tr. por.), na to určenom súde a obsah
odvolania spĺňa náležitosti stanovené § 311 ods. 1, 2 Tr. por.

Krajský súd zároveň zistil, že nedošlo k vzdaniu sa práva na podanie odvolania alebo k späťvzatiu
podanéhoodvolaniavzmysle§312Tr.por.,apretoodvolacísúdnepostupovalpodľa§316ods.1Tr.por.

V zmysle ustanovenia § 317 ods. 1 Tr. por. odvolací súd preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť

napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie (vo výroku o
vine, uloženom treste, ako aj spôsobe jeho výkonu a o náhrade škody), ako aj správnosť postupu
konania, ktoré týmto výrokom predchádzalo. Mal pritom na zreteli aj povinnosť prihliadnuť na chyby,
ktoré neboli odvolaním vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. Po
takto vykonanom prieskume odvolací súd zistil, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.

Krajský súd v konaní o odvolaní obžalovaného nezistil také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali
pochybnosti o správnosti skutkových zistení uvedených v napadnutom rozsudku súdu prvého stupňa.
Obžalovaný bol zo spáchania trestnej činnosti usvedčený procesne správne zabezpečenými a
vykonanými dôkazmi, medzi ktoré patria najmä výpovede poškodeného J. Z., svedkov - T. J., K. U.,

C. P. a dôležitých listín pre trestné konanie - odborné vyjadrenie znalca MUDr. Miroslava Obtuloviča,
PhD. k zraneniam, ktoré poškodený utrpel, zápis o stretnutí z 10.2.2019 a rozhodnutie Oravského zväzu
ľadového hokeja v Dolnom Kubíne o udelení trestu v podobe zastavenie činnosti na šesť stretnutí.
Na rozhodnutie si vytvoril dostatočný skutkový základ. Predmetné dôkazy, ktorých podrobný opis je
súčasťou napadnutého rozhodnutia, okresný súd vyhodnotil v súlade so základnou zásadou trestného

konania uvedenou v § 2 ods. 12 Tr. por. Krajský súd sa v plnom rozsahu stotožnil s postupom
prvostupňového súdu pri hodnotení dôkazov a tieto sám na základe vnútorného presvedčenia vyhodnotil
s totožným výsledkom. Preto okresný súd vecne správne rozhodol, keď obžalovaného uznal vinným
zo žalovaného skutku, ktoré konanie aj správne právne kvalifikoval ako prečin výtržníctva podľa § 364
ods. 1 písm. a) Tr. zák. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku zároveň vyplýva, že pri rozhodovaní vzal

súd do úvahy aj ust. § 10 ods. 2 Tr. zák., teda rozhodoval aj s prihliadnutím na materiálny korektív. Aj
keď zdôvodnenie jeho rozhodnutia nie je podľa predstáv obhajoby, nie je to na ujmu vecnej správnosti
napadnutého rozhodnutia.
Odvolací súd ani po vykonanom dokazovaní na hlavnom pojednávaní nezmenil právny názor vyslovený
v predmetnej veci vo svojom skoršom rozhodnutí - uznesení, č.k. 1To/29/2020-176 z 31.3.2020,

ktorý vzal súd prvého stupňa za základ svojho rozhodnutia, pretože z dokazovania nevyplynula taká
zásadná skutočnosť alebo dôkaz pre zmenu už skôr vysloveného názoru nadriadeným súdom, a to ani
vzhľadom na formu zvolenej obhajoby obžalovaného.
Konaním obžalovaného boli nielenže naplnené všetky formálne znaky skutkovej podstaty prečinu
výtržníctva, ale v okolnostiach prípadu, ktoré bezprostredne takémuto konfliktu predchádzali, nemožno

dospieť k záveru o aplikácii materiálneho korektívu.

Materiálny korektív je špecifikom trestného práva, ktoré má zabezpečiť dodržiavanie zásady „ultima
ratio“ - trestné právo a jeho sankcie majú byť až posledným spôsobom šetrenia a trestania, ak vzhľadomna okolnosti iné mechanizmy nemôžu byť použité. Jeho zákonným vyjadrením je ust. § 10 ods. 2
Tr. zák. a v ňom zakotvená výnimka z formálneho chápania prečinu je dolnou hranicou platnou pre
prečiny. Závažnosť prečinu je určovaná spôsobom vykonania činu a jeho následkom, okolnosťami, za

ktorých bol čin spáchaný (vyjadrenými najmä poľahčujúcimi a priťažujúcimi okolnosťami do istej miery
zohľadňujúcimi aj okolnosti týkajúce sa osoby obžalovaného), mierou zavinenia a pohnútkou páchateľa.
Zjednodušene povedané, kritérií týkajúcich sa objektívnej a subjektívnej stránky trestného činu, ktoré sú
v konkrétnom prípade dostatočné rozlíšiť stupeň závažnosti prečinu.

V okolnostiach stíhanej trestnej veci je nežiaduce, aby obžalovaný nerešpektoval rozhodnutie rozhodcu
a rozhodca po prerušenej hre odchádzal s krvavým nosom z ľadovej plochy, za situácie, že druhý
rozhodca je svedkom útoku hráča voči rozhodcovi a na ľadovej ploche sú jasne stanovené pravidlá
správania sa. Prvotným impulzom pre konanie obžalovaného bol odpískaný faul, nespokojnosť hráča
(obžalovaného) s rozhodnutím rozhodcu, s ktorým počas prerušenej hry pokračoval vo verbálnom
konflikte, za čo dostal aj osobný trest. Na vážnosť vzniknutej situácie poukazuje tiež skutočnosť, že sa

dokonca zvažovalo o predčasnom ukončení zápasu. Za takýchto okolností nie je možné konštatovať, že
závažnosť konania je nepatrná a bol dotknutý len individuálny záujem rozhodcu. Konanie obžalovaného
bolo ovplyvnené aj skutočnosťou, ktorá vyplynula z výpovede svedka J.. Išlo o to, že obžalovaný bol
v hre faulovaný protihráčom, bolo to na hrane vylúčenia; poškodený bol k tomuto incidentu bližšie a
protihráča nevylúčil, následne pri otočenej hre obžalovaný odplácal tomu istému hráčovi faul, ktorý

odpískaný bol. Je právne irelevantné, že tento útok obžalovaného voči poškodenému bol obklopený
vzájomnou šarvátkou hráčov, a diváci vypočutí k incidentu opísali len následok - odchod rozhodcu z
plochy s krvavým nosom.
Podľa názoru odvolacieho súdu provokácia hráča rozhodcom nebola preukázaná. Vo
všeobecnosti sa k provokácii vyjadril druhý rozhodca, ktorý uviedol, že v úvode zápasu sa mu nepáčili

slová rozhodcu J. Z. (poškodeného) adresované obom kapitánom mužstva, aby nevyplakávali. Svedok
provokáciu pripustil len ako svoju domnienku. Konzultácia o uloženom faule prebehla len medzi
obžalovaným a poškodeným, ktorú ani obžalovaný nijako nekonkretizoval. Bez ohľadu na jej obsah,
konanie obžalovaného - fyzický útok voči rozhodcovi - rukou v rukavici do oblasti tváre rozhodcu v čase
prerušenej hry bol neadekvátny a neprimeraný. Súd správne neuveril obžalovanému, že úder bol v

zápale hry. Jeho obrana, že úraz rozhodcu mal byť spôsobený tak, že mu vyletela rukavica, a snaha
spoluhráčov túto skutočnosť dosvedčiť, sám obžalovaný v záverečnej reči odmietol a ospravedlnil sa
poškodenému za svoje konanie. Obžalovaný mal možnosť sa sťažovať na správanie
poškodeného ako rozhodcu v rámci pravidiel hokejového zväzu, v tomto smere nebol súdu predložený
žiadny dôkaz. Miera závažnosti konania obžalovaného je odlišná predovšetkým v tom, že nešlo o útok

medzi rovnými, t.j. hráčmi, ktoré sa udeje v zápale hry. Takéto konanie bolo spáchané verejne (§ 122
ods. 2 Tr. zák.) a je potrebné ho hodnotiť ako hrubú neslušnosť a výtržnosť. Z vyššie uvedeného je
zrejmé, že konanie obžalovaného bolo motivované pomstou rozhodcovi zápasu za uložený trest v hre
a osobný trest.

K odvolacím námietkam procesného charakteru - vytýkaným nedostatkom odôvodnenia rozhodnutia
odvolací súd uvádza nasledovné. Rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu tvoria
jednotu, preto ak rozhodnutie okresného súdu bolo vecne správne, nedostatky rozhodnutia, že sa súd
nevysporiadal s obhajobou obžalovaného, môže doplniť aj odvolací súd. Súčasne odvolací súd vždy
doplní odôvodnenie napadnutého rozsudku, ak to považuje za potrebné, tak ako to učinil vyššie aj

v predmetnej veci. Vytknuté nedostatky procesného charakteru - nedostatok odôvodnenia, tak samé
osebe nemohli viesť k zrušeniu napadnutého rozhodnutia. O arbitrárne rozhodnutie ide najmä vtedy, ak
rozhodnutie súdu nie je vôbec odôvodnené, alebo sa súd vôbec nezaoberal so skutočnosťou, ktorá by
mohla mať pre rozhodnutie zásadný význam, čo nie je posudzovaný prípad.

Pri rozhodovaní o treste okresný súd jasne poukázal, z ktorých dôkazných prostriedkov vychádzal.
Správne sa zaoberal aj zistením pomeru poľahčujúcich a priťažujúcich okolností (nezistil žiadnu z
takýchto okolností) ako spoluurčujúceho faktora pri ukladaní trestu v zmysle ust. § 38 Tr. zák. Druh a
výmera uloženého trestu - peňažný trest vo výmere 400,- eur plne zodpovedá zásadám pre ukladanie
trestu v zmysle ust. § 34 Tr. zák., najmä zohľadňuje osobu obžalovaného, jeho doterajšiu trestnú

bezúhonnosť, ako aj mieru závažnosti protiprávneho konania - spáchanie prečinu. Pri uložení trestu
bolo adekvátne zohľadniť, že konanie obžalovaného je ojedinelým excesom v inak doteraz bezúhonnom
živote obžalovaného. Zároveň bol trest uložený komplexne, t.z. s ohľadom na uložený peňažný trest súd
uložil obžalovanému aj primeraný náhradný trest pre prípad úmyselného zmarenia výkonu peňažnéhotrestu. Odvolací súd uzatvára, že súdom uložený trest obžalovanému zodpovedá stavu veci a zákonu, je
zákonný, primeraný a spravodlivý. Súčasne zodpovedá účelu trestu v rovine individuálnej a generálnej
prevencie.

Stavu veci a zákonu zodpovedá aj výrok o náhrade škody, keď súd prvého stupňa postupom podľa §
287 ods. 1 Tr. por. uložil obžalovanému povinnosť nahradiť poškodenému J. Z. škodu vo výške 101,30
eur. Je nepochybné a ako to v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatoval aj súd prvého stupňa,
že poškodený si nárok na náhradu škody uplatnil včas, riadne a súčasne výška spôsobenej škody je

preukázaná zabezpečenými dôkazmi.

Odvolací súd preskúmal správnosť konania, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku obžalovaným,
a nezistil žiadne pochybenia. Nezistil ani chyby, ktoré odvolaním neboli vytýkané a ktoré by boli takej
povahy, že by odôvodňovali po právoplatnosti rozsudku podanie mimoriadneho opravného prostriedku,
a to dovolania na základe ustanovenia § 371 ods. 1 Tr. por. alebo § 371 ods. 3 Tr. por.

Vyššie uvedené úvahy odvolacieho súdu boli dôvodom pre jeho postup podľa § 319 Tr. por. a zamietnutie
odvolania obžalovaného.
Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.