Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, November 21, 2019

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 26Cob/33/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4113237328
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 11. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Erik Németh

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4113237328.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Erika Németha a členov senátu JUDr.

Romana Greguša a JUDr. Pavla Pileka, v právnej veci žalobcu: G.. C. D., I.., bytom A. záhrady G./6,
XXX XX W., proti žalovanému: BL Slovakia, spol. s r. o., so sídlom Mostná 72, 949 01 Nitra, IČO: 31
396 054, zastúpený: Advokáti Heinrich s. r. o., so sídlom Skautská 12, 949 01 Nitra, IČO: 36 865 966,
o zaplatenie 65.134,17 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra
č. k. 31Cb/9/2014-496 zo dňa 25. októbra 2018, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Nitra č. k. 31Cb/9/2014-496 zo dňa 25. októbra 2018 p o t
v r d z u j e .

Žalobca je p o v i n n ý zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % na
účet právneho zástupcu žalovaného do 3 dní od doručenia rozhodnutia súdu prvej inštancie o výške
náhrady trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nitra výrokom I. rozsudku č. k. 31Cb/9/2014-496 zo dňa 25.10.2018 zamietol žalobu,
ktorou sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 65.134,17 eura s príslušenstvom z titulu
vyplatenia vyrovnacieho podielu. Výrokom II. v rozsudku súd priznal žalovanému nárok na náhradu trov
konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %.

2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca podanú žalobu odôvodnil tým, že
ho Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 28Cb/83/2000-472 zo dňa 20.04.2011, právoplatným dňa
16.12.2011, vylúčil zo spoločnosti BLOCK SLOVAKIA, spol. s r. o. (aktuálne BL Slovakia, spol. s r. o.).

3. Súd prvej inštancie vo veci vydal platobný rozkaz č. k. 23Rob/429/2013-23 zo dňa 05.12.2013, proti
ktorému podal žalovaný odpor a poukázal na to, že žalobca nesprávne určil výšku čistého obchodného

imania spoločnosti žalovaného. Správnou hodnotou obchodného majetku spoločnosti žalovaného má
byť jeho Netto hodnota v riadku 001, a to 484.744,00 eur. Uviedol tiež, že záväzky sú v súvahe, ktorú
doložil žalobca, uvedené nesprávne, pretože žalovaný má viaceré daňové záväzky, jednak na dani z
príjmu, jednak na dani z pridanej hodnoty, ktoré vznikli na dani z príjmu za rok 2000 a následne ako
dovyrubená daň daňovým úradom z dôvodu, že žalobca mal použiť finančné prostriedky žalovaného
na súkromné účely. Následne v ďalšom texte poukázal na viaceré súdne konania, ktoré vedie voči
žalobcovi, kde činnosťou žalobcu malo byť spôsobené to, že žalovaný nemal žiadne reálne finančné

prostriedky na zaplatenie či už dane z príjmov alebo dane z pridanej hodnoty. Záväzky žalovaného
tak majú predstavovať sumu presahujúcu obchodný majetok žalovaného, preto výsledná suma čistého
obchodného imania spoločnosti je nulová, teda žalobcovi nevychádza požadovaný vyrovnací podiel.4. Následne súd prvej inštancie poukázal na reakciu žalobcu k podanému odporu, v rámci ktorej
žalobca uviedol, že majetok žalovaného k 31.12.2010 bol vo výške 517.507,00 eur, pretože taký je aj
k 01.01.2011. Záväzky žalovaného k 31.12.2010 a k 01.01.2011 sú vo výške 300.404,00 eur a tie sú

tam v oboch rokoch po celý čas ich trvania rovnaké. Súvahu za rok 2011 použil žalobca ako dôkaz
preto, lebo týmto jediným účtovným dokladom sú preukázané všetky náležitosti potrebné k zisteniu
výšky jeho vyrovnacieho podielu a zároveň je ňou preukázané aj splnenie zákonnej podmienky, t. j. že k
zániku jeho účasti v spoločnosti žalovaného došlo mimo akúkoľvek pochybnosť za trvania spoločnosti.
Tiež bolo touto súvahou preukázané, že daňové priznanie za rok 2011 bolo podané, a preto muselo

byť schválené najneskôr 31.03.2012. Preto žalobcov nárok na vyplatenie vyrovnacieho podielu vznikol
najneskôr dňa 01.07.2012. Podľa žalobcu, žalovanému nebolo možné vyrubiť sankčné úroky. Ak by aj
bol vyrubený, zo zákona zanikol preklúziou. Ak by aj nejaké sankčné úroky skutočne existovali, boli by
vo vzťahu k žalovanému majetkovo neutrálne. Tieto sankcie by boli škodou, ktorú žalovanému spôsobili
jeho právni zástupcovia. Podľa názoru žalobcu, žalovaný odporom zo dňa 27.12.2013 spochybňuje
svoje vlastné daňové priznanie. Zákon ale neumožňuje, aby súd v tomto konaní preskúmal správnosť

jednotlivých položiek riadnej individuálnej účtovnej závierky a stanovuje povinnosť vychádzať z nej
tak, ako bola podaná. Žalobca už nedisponuje vecnou legitimáciou, ktorá by mu umožňovala byť
účastníkom daňového konania o daňových povinnostiach žalobcu. Právo na vyrovnací podiel vzniká
priamo zo zákona, jeho vznik a existencia teda nezávisia od rozhodnutia spoločníkov respektíve valného
zhromaždenia.

5. Súd prvej inštancie poukázal aj na vyjadrenie žalovaného, ktorý uviedol, že sa má vyrovnací podiel
žalobcu určiť podľa účtovnej závierky za rok 2011, t. j. ide o podiel na čistom obchodnom imaní
spoločnosti žalovaného k 31.12.2011. Záväzky spoločnosti žalovaného neboli k rozhodnému obdobiu vo
výške300.404,00eur,alevovýške330.970,00eur.Dôvodomjerozdielvdaňovýchzáväzkoch-uvedené

na čísle riadku 115. Rozdiel vznikol na základe sankcií vyrubených správcom dane rozhodnutiami č.
827/230/2466/08/GAS, č. 827/230/2474/08/GAS, č. 827/230/2464/08/GAS, č. 827/230/2481/08/GAS,
č. 827/230/2502/08/GAS, všetky zo dňa 17.01.2008 a výzvami na zaplatenie daňového nedoplatku na
dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie r. 2000 a obdobie r. 2002, spolu sankcie vo
výške 30.566,18 eur. Rozdiel vznikol aj v obchodnom majetku spoločnosti z dôvodu opravných položiek

k nedobytným pohľadávkam, ktoré uvádzal žalovaný v podanom odpore. Z tohto dôvodu bol obchodný
majetok spoločnosti v zmysle čísla riadku 01 vo výške 285.393,00 eur. Výsledné vlastné imanie
spoločnosti žalovaného bolo v rozhodnom období - 45.577,00 eur. Zo záporného čistého obchodného
imania nemôže byť žalobcovi vyplatený vyrovnávací podiel.

6. Okrem toho súd prvej inštancie poukázal aj na ďalšiu reakciu žalobcu, v rámci ktorej namietal, že
neexistuje jediný dôkaz o existencii sankčných úrokov a tiež poukázal na priebeh pojednávaní a ďalšie
vyjadrenia strán sporu k nariadenému a vykonanému znaleckému dokazovaniu, ako aj k súkromnému
znaleckému posudku.

7. Na základe vykonaného dokazovania, realizovaného oboznámením sa s listinami, písomnými
vyjadreniami žalobcu a žalovaného a ústnymi vyjadreniami strán sporu, súd prvej inštancie zistil
nasledovný skutkový a právny stav veci.

8. V zmysle právneho posúdenia veci súd prvej inštancie dôvodil ustanoveniami § 132 ods. 1, § 191

ods. 1, § 215 ods. 1, 2, § 218 ods. 1 CSP, ako aj § 6 ods. 1, 2, 3, 4, § 61 ods. 1, 2, 3, § 150 ods. 1, 2
Obchodného zákonníka, § 7 ods. 1, 2, § 8 ods. 2, § 26 ods. 4 zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve, § 18
Opatrenia Ministerstva financií R č. 23054/2002-92 a tiež čl. VIII ods. 4, XIII ods. 6 spoločenskej zmluvy.

9. Okrem toho v rámci zisteného skutkového stavu mal za preukázané, že žalobca bol zo spoločnosti

žalovaného vylúčený, pričom rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 28Cb/83/2000-472 zo dňa
20.04.2011, nadobudol právoplatnosť dňa 16.12.2011. Súd prvej inštancie si tiež ustálil, že vyrovnací
podiel žalobcu sa mal určiť na základe riadnej individuálnej účtovnej závierky za účtovne obdobie
predchádzajúce účtovnému obdobiu, v ktorom zanikla účasť spoločníka v spoločnosti. Pri stanovení
vyrovnacieho podielu žalobcu sa teda malo vychádzať z účtovnej závierky za účtovné obdobie roku

2010. Predložená spoločenská zmluva zo dňa 03.05.1995 uvedené iným spôsobom neupravovala, keď
len stanovovala, že má byť vyrovnací podiel vyplatený do troch mesiacov po schválení ročnej účtovnej
uzávierky, spracovanej za obdobie, v ktorom k zániku účasti spoločníka v spoločnosti došlo.10. Pretože žalovaný v celom konaní namietal správnosť žalobcom predložených účtovných závierok
s odôvodnením, že neposkytovali pravdivý a verný obraz finančnej situácie žalovaného v období
rozhodnom pre určenie vyrovnacieho podielu, súd prvej inštancie dospel k názoru, že je potrebné

sa zaoberať správnosťou predložených účtovných závierok, t. j. či poskytujú pravdivý a verný obraz,
keď vyrovnací podiel mal byť žalobcovi vyplatený na základe účtovnej závierky za rok 2010. Mal
za to, že vzhľadom na prostriedky procesnej obrany žalovaného, t. j. najmä tvrdenia, že účtovná
závierka neobsahuje vzniknuté záväzky žalovaného voči daňovému úradu a zníženie majetku z dôvodu
tvorby opravných položiek k neuhradeným pohľadávkam, bolo potrebné objasniť správnosť vedenia

účtovníctva a zistiť skutočnú výšku čistého obchodného imania v období rozhodnom pre určenie
vyrovnacieho podielu. Priznanie nároku žalobcovi len na základe údajov uvedených v predloženej
účtovnej závierke za rok 2010, ktorej správnosť je rozporovaná a teda otázna, súd prvej inštancie
nepovažoval za správny postup. V danom prípade bolo potrebné ustáliť správnosť, respektíve
nesprávnosť výšky čistého obchodného imania uvedenej v účtovnej závierke za rok 2010 a následne na
základe tejto skutočnosti určiť výšku vyrovnacieho podielu, ktorý žalobcovi patrí. Bolo nutné zaoberať

sa aj samotným účelom inštitútu vyrovnacieho podielu a nielen doslovným znením Obchodného
zákonníka, ktorý ustanovuje spôsob jeho výpočtu. Účelom inštitútu vyrovnacieho podielu by malo
byť spravodlivé určenie majetku a záväzkov pripadajúcich na spoločníka spoločnosti, ktorého účasť
za trvania spoločnosti zaniká, pri zohľadnení reálnej hodnoty spoločnosti ku dňu zostavenia riadnej
individuálnej účtovnej závierky za účtovné obdobie predchádzajúce účtovnému obdobiu, v ktorom účasť

spoločníka v spoločnosti zanikla. Vyrovnací podiel bolo možné definovať ako majetkovú hodnotu, ktorá
predstavuje podiel na majetku spoločnosti. Určenie vyrovnacieho podielu len na základe údajov účtovnej
závierky, ktorých správnosť bola navyše rozporovaná, bez ďalšieho skúmania správnosti vedenia
účtovníctva, súd prvej inštancie považoval za príliš formalistický prístup, nezohľadňujúci skutočný
účel daného inštitútu. V odôvodnených prípadoch bola podľa názoru súdu prvej inštancie namieste

aplikácia teleologického výkladu ust. § 61 Obchodného zákonníka, teda výkladu vychádzajúceho z
účelu a zmyslu daného ustanovenia zákona. Za účelom ustálenia správnosti vedenia účtovníctva a
správnosti údajov uvedených v účtovnej závierke za rok 2010 bol pribratý do konania znalec z odboru
ekonómia a manažment, odbor účtovníctvo a daňovníctvo, ako aj bolo potrebné podporne vychádzať aj
z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, na ktoré poukázal žalovaný vo svojich vyjadreniach (3Obo/33/2010,

3Obo/15/2016), aj keď tieto sa týkali iných skutkových okolností, všeobecne z nich však vyplynul
záver, že pre určenie výšky vyrovnacieho podielu je potrebe preskúmať správnosť údajov, ktoré sú
podkladom pre výpočet. Potrebnosť preskúmania správnosti účtovnej závierky za rok 2010 vyplývala
aj zo vzájomných vzťahov žalobcu a žalovaného, keď medzi stranami sporu prebieha viacero súdnych
sporov, kde napr. z rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 28Cb 83/00-72 zo dňa 20.04.2011

vyplývalo, že ešte k 20.04.2011 žalobca, v rámci vedeného súdneho konania o vylúčenie žalobcu
ako spoločníka zo spoločnosti žalovaného, nemal preukázať, že by na základe odvolania z funkcie
konateľa odovzdal žalovanému spisový materiál, účtovné doklady, pokladničné doklady, vyúčtovanie
peňažnej hotovosti, doklady personálnej agendy a dokumenty súvisiace so vznikom a plnením daňových
povinností, čiže doklady potrebné pre chod spoločnosti a dodržanie právnych predpisov v oblasti

účtovníctva a správy daní.

11. Pokiaľ išlo o znalecký posudok vypracovaný znalkyňou Ing. Gabrielou Šulákovou, tento posudok
nezodpovedalvšetkynastolenéotázky,ktorébolopotrebnévtomtokonanívyriešiť,atonajmäsprávnosť
účtovania žalovaného, ako aj správnosť výšky čistého obchodného imania vyplývajúceho z účtovnej

závierky za rok 2010 predloženej žalobcom. Samotná znalkyňa totiž v znaleckom posudku uviedla, že
jej neboli poskytnuté prvotné účtovné doklady žalovaného, ktoré si ale ani sama nežiadala, teda súd
nemohol bez akýchkoľvek pochybností vychádzať z jej záverov v predloženom znaleckom posudku v
otázke správnosti určenia výšky čistého obchodného imania respektíve celkovej správnosti účtovania v
danomobdobí.Pretoprirozhodnutívychádzalsúdprvejinštancienajmäzozáverovznaleckéhoposudku

vypracovaného doc. Ing. Jozefom Bojňanským, PhD., znalcom z odboru ekonómia a manažment,
odvetvie účtovníctvo a daňovníctvo, ktorý komplexne riešil všetky nastolené problémy a otázky, ktoré
bolo potrebné zodpovedať pre účely, či žalobcom predložené účtovné závierky poskytovali pravdivý a
verný obraz finančnej situácie žalovaného v rozhodnom období alebo nie, a teda či sú údaje uvedené
v účtovnej závierke za rok 2010 predloženej žalobcom správne. Pre rozhodnutie súdu prvej inštancie

boli podstatné najmä závery znalca o tom, že účtovná závierka k 31.12.2010 zostavená k 07.03.2011
neposkytuje pravdivý a verný obraz finančnej situácie žalovaného a výsledku jeho hospodárenia k
31.12.2010. Znalec v odôvodnení uviedol, že v tejto účtovnej závierke neboli zúčtované sankčné úroky
vyrubené príslušnými rozhodnutiami k 05.12.2005, k 18.07.2007 a k 17.01.2008, čo znamenalo, že kuvedeným dátumom mali byť aj zúčtované v účtovníctve. Vzhľadom na skutočnosť, že k uvedenému
nedošlo, bola účtovná jednotka povinná predmetné skutočnosti zúčtovať čo najskôr v nasledujúcom
období, pričom k ich zúčtovaniu došlo v rámci účtovníctva za rok 2010. Predmetné sankčné úroky

boli zúčtovane do nákladov, čo v konečnom výsledku znížilo hodnotu vlastného imania, a to celkom
o 30.566,18 eur. Znalec ďalej na základe písomnosti "Rekapitulácia" zo dňa 27.07.2000 a s ňou
súvisiacich faktúr skonštatoval, že sa jedná celkom o 13 pohľadávok so splatnosťou v intervale rokov
1998 až 2000, kde bola účtovná jednotka vzhľadom na uvedenú splatnosť oprávnená a povinná
tvoriť opravné položky k týmto pohľadávkam už v priebehu účtovných období do roku 2010, tak aby

zabezpečila verný a pravdivý obraz o skutočnostiach, ktoré sú predmetom účtovníctva. Predmetná
tvorba opravných položiek bola zúčtovaná do nákladov až v roku 2010, čo v konečnom dôsledku znížilo
hodnotu vlastného imania o 199.351,02 eur. Znalec skonštatoval, že vyššie uvedené účtovné prípady
súvisiace so záväzkami z titulu sankčných úrokov a tvorbou opravných položiek sú doložené príslušnými
prvotnými dokladmi, t. j. sú preukázané a boli správne zaúčtované na príslušných syntetických účtoch.
Znalec tiež poukazujúc na skutočnosť, že žalovaný nezúčtoval predmetné rozhodnutia o vyrubení

sankčných úrokov k 05.12.2005, k 18.07.2007 a k 17.01.2008 a nevykazoval reálnu výšku pohľadávok
po lehote splatnosti prostredníctvom opravných položiek tak, aby bola dodržaná zásada verného a
pravdivého obrazu, skonštatoval, že žalovaný bol povinný a oprávnený uvedené skutočnosti zúčtovať
čo najskôr v nasledujúcich obdobiach, t. j. aj v období roka 2010. Z uvedených skutočností vyplynul aj
pre rozhodnutie súdu prvej inštancie konečný záver o zápornej hodnote čistého obchodného imania,

keď táto bola znalcom určená na mínusovú hodnotu 45.653,38 eura. S poukazom na uvedené súd
prvej inštancie hodnotil presvedčivosť znaleckého posudku, čo do jeho úplnosti vo vzťahu k zadaniu,
logickému odôvodneniu, ako aj v nadväznosti na ďalšie závery znalca prezentované v jeho stanovisku
a na pojednávaní nariadenom na deň 06.09.2018 v spojení s predloženými listinnými dôkazmi, pričom
hodnoteniu by nemali podliehať znalecké závery v zmysle ich odbornej správnosti. Z predmetného

znaleckého posudku vyplývalo, v akom časovom období bol znalecký posudok vypracovaný, z akých
podkladov znalec pri vypracovaní znaleckého posudku vychádzal, ktoré právne predpisy použil za
účelom vypracovania znaleckého posudku a k akým záverom znalec dospel. Súd prvej inštancie nemal
dôvod pochybovať o správnosti záverov znalca, a to ani z hľadiska použitých právnych predpisov,
keďže sa posudzoval obraz vedenia účtovníctva v roku 2010, navyše závery znalca boli doložené

aj prílohami znaleckého posudku, či už je to hlavná kniha žalovaného za rok 2010 a za rok 2011,
účtovný denník za rok 2010, oznámenie Daňového úradu Nitra o postúpení daňového nedoplatku
zo dňa 03.04.2014, rekapitulácia zo dňa 27.07.2000 a k nej prináležiace faktúry, teda podklady z
ktorých vyplývali údaje, ktoré boli rozhodujúce pre závery znalca. Znalec je štátom aprobovanou osobou,
ktorej ustanovením do konkrétneho konania vzniká zodpovednosť za riadne a včasné splnenie zadanej

znaleckej úlohy pod sankciou poriadkového, administratívneho alebo trestného postihu, pričom aj pri
súkromnom znaleckom posudku, ktorý má všetky zákonom predpísané náležitosti a obsahuje znaleckú
doložku o tom, že si je znalec vedomý následkov vedome nepravdivého znaleckého posudku, sa pri
vykonávaní tohto dôkazu postupuje tak, ako keby išlo o znalecký posudok súdom ustanoveného znalca.
Preto ak chcela strana žalobcu spochybniť závery znalca, bolo jej povinnosťou predložiť k jednotlivým

tvrdeniam znalca také relevantné dôkazné prostriedky, respektíve také vysoko erudované tvrdenia, ktoré
by jednoznačne odborné závery znalca spochybnili. Napriek tomu, že žalobca spochybňoval závery
znalca, súd prvej inštancie uvedené závery nepovažoval za chybné a dodal, že pre súd bolo podstatné
to, či bola nejakým relevantným spôsobom spochybnená práve existencia sankčných úrokov, respektíve
existencia 13 pohľadávok, teda položiek, ktoré znížili hodnotu vlastného imania spoločnosti žalovaného.

V súvislosti s daňovými sankčnými úrokmi spochybňoval žalobca ich existenciu, respektíve tvrdil, že
boli odpustené, týmto smerom ale nenavrhol žiadne dokazovanie, len tvrdil, že si uvedené sankčné
úroky mal žalovaný dohodnúť s daňovým úradom s cieľom zakryť okolnosť, že mu v pokladni chýba
1.700.000,00Sk.Tietoskutočnostialeboližalobcomibatvrdené,relevantnýmspôsobomnepreukázané,
navyše ich existencia bola doložená oznámením daňového úradu zo dňa 03.04.2014, pričom suma, o

ktorú bola znížená hodnota vlastného imania o sumu 30.566,18 eura, tiež vyplývala z predloženého
oznámenia Daňového úradu Nitra. Súd prvej inštancie teda vychádzal z faktu existencie a oprávnenosti
týchto záväzkov, keďže nemal za preukázaný opak, t. j. že by tieto záväzky boli prípadne napadnuté
opravnými prostriedkami a prípadne aj ako nezákonné zrušené v rámci preskúmavania zákonnosti
rozhodnutí správnych orgánov súdom. Pokiaľ išlo o v znaleckom posudku predložené faktúry týkajúce

sa 13 účtovných prípadov, ich existenciu žalobca relevantne nespochybnil, boli pripojené k znaleckému
posudku, nevyplývali z nich pochybnosti ohľadom vystaviteľa, ktorým bol žalovaný, boli podpísané
samotným žalobcom, vrátane rekapitulácie zo dňa 27.07.2000. Ďalej poukázal súd prvej inštancie aj na
vyjadrenie znalca, ktorý ohľadom týchto položiek konštatoval, že je účtovná jednotka povinná na základezásady opatrnosti podľa § 18 Opatrenia Ministerstva financií SR č. 23054/2002-92 (postupy účtovania)
tvoriť opravné položky, keď je opodstatnené predpokladať, že nastalo zníženie hodnoty majetku oproti
jeho oceneniu v účtovníctve, pričom predpoklad zníženia hodnoty majetku je opodstatnený, ak nastala

skutočnosť, ktorá je dôvodom na odhad zníženia budúcich ekonomických úžitkov z tohto majetku. Tento
predpoklad bol naplnený, keďže pohľadávky z rokov 1998 až 2000 neboli uhradené ešte ani v roku
2014 (teda ani v období roka 2010), čo súd prvej inštancie opätovne považuje za logický záver s tým,
že k rozhodujúcemu obdobiu, t. j. k roku 2010, tieto pohľadávky splatné v intervale rokov 1998 až
2000 neboli uhradené, respektíve v konaní nebol preukázaný opak. Rovnako tak sa súd prvej inštancie

nestotožnil s tvrdením žalobcu, že mal dokonca aj znalec samotný potvrdiť respektíve priznať, že
nemal k dispozícii ani jediný účtovný doklad, ďalej potvrdiť, že nedokáže posúdiť správnosť zaúčtovania
odpisov majetku, potvrdiť, že pripustil zníženie imania spoločnosti z r. 2014 v rozpore so zákonom
tak, akoby boli vykonané v roku 2010 a že pripustil odpisy takých pohľadávok, o ktorých ani netušil,
že nie sú pohľadávkami žalovaného a nakoniec ani s tvrdeniami žalobcu, že znalec nepoužil žiaden
účtovný doklad. Zo žiadneho vyjadrenia znalca nebolo možné vyvodiť, a to ani extenzívnejším výkladom

akékoľvek priznanie, potvrdenie, respektíve pripustenie vyššie uvedených tvrdení žalobcu, a to ešte aj
pokiaľ išlo o prílohu posudku - hlavná kniha, kde sa znalec vyjadril, že mu je tento doklad známy, bol mu
doručený v rámci komunikácie so žalovaným a tento doklad bol prílohou znaleckého posudku. Samotný
znalecký posudok bol súdu doručený dňa 09.05.2018 a nie dňa 02.05.2018, ako to tvrdil žalobca vo
svojom stanovisku k podaniu znalca zo dňa 24.09.2018. Zo znaleckého posudku, ale aj zo stanoviska

znalca, vyplýva doba vypracovania znaleckého posudku (od 15.03.2018 do 02.05.2018) ako aj to, z
akých podkladov znalec vychádzal, teda tvrdenie žalobcu o tom, že znalec nemal k dispozícii žiaden
účtovný doklad nebolo správne. Účtovné záznamy ako aj ďalšie podklady, z ktorých znalec vychádzal
boli napokon pripojené k znaleckému posudku.

12.Žalobcaďalejodkazovalvosvojichvyjadreniachnaviaceroustanoveníprávnychpredpisov,čiuž ust.
§ 25 ods. 1 zákona č. 366/1999 Z. z. o daniach z príjmov alebo ust. § 21 ods. 2. písm. a) zák. č. 595/2003
Z. z. o dani z príjmov, z ktorých ale vyplývalo len to, čo môže byť zahrnuté do základu dane ako daňový
výdavok, respektíve čo sa za daňový výdavok nepovažuje, nie nemožnosť zaúčtovania predmetných
účtovných prípadov. Ďalej žalobca odkázal na ust. § 52 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov,

ktoré upravuje, že "na daňové povinnosti za rok 2003 a predchádzajúce roky s výnimkou podľa odseku
14 a na zdanenie príjmov zo závislej činnosti a funkčných požitkov zúčtovaných do 31. decembra 2003
podľa zákona č. 366/1999 Z. z. o daniach z príjmov v znení neskorších predpisov a vyplatených do 31.
januára 2004 a na vykonanie ich ročného zúčtovania sa použije zákon č. 366/1999 Z. z. o daniach z
príjmov v znení neskorších predpisov. Na sankcie vyrubené od 1. januára 2004 sa použijú ustanovenia

osobitného predpisu" a tiež na ust. § 3 ods. 1 písm. e) vyššie uvedeného zákona, podľa ktorého "podiel
na zisku (dividenda) vyplácaný zo zisku obchodnej spoločnosti alebo družstva určeného na rozdelenie
osobám, ktoré sa podieľajú na ich základnom imaní, alebo členom štatutárneho orgánu, alebo členom
dozorného orgánu tejto obchodnej spoločnosti alebo družstva, pričom za podiel na zisku (dividendu)
sa považuje aj príjem plynúci zo zníženia základného imania obchodnej spoločnosti alebo družstva v

časti, v akej bolo predtým zvýšené zo zisku po zdanení, ako aj výplata prostriedkov z kapitálového
fondu z príspevkov, ktorý bol tvorený prerozdelením vlastných zdrojov obchodnej spoločnosti zo zisku
po zdanení, podiel na likvidačnom zostatku obchodnej spoločnosti alebo družstva, vyrovnací podiel,
podiel na výsledku podnikania vyplácaný tichému spoločníkovi, ak nejde o plnenia uvedené v písmene
f); za obchodnú spoločnosť alebo družstvo sa považuje aj zahraničná osoba vyplácajúca obdobný

príjem." Súdu prvej inštancie však nebola zrejmá spojitosť týchto ustanovení s predmetom konania,
t. j. nárokom žalobcu na vyplatenie vyrovnacieho podielu a s tým súvisiacim nariadeným znaleckým
dokazovaním, či boli dané účtovné prípady zaúčtované. Napadnutie znaleckého posudku týmito závermi
nebolo relevantné, nakoľko predmetom posudzovania bola správnosť účtovania, teda obraz účtovníctva
a nie obraz daní, keďže aj výška vyrovnacieho podielu sa určuje podľa účtovnej závierky a nie z

daňového priznania.

13. Znalec sa ďalej vyjadril aj k správnosti zaúčtovania sankčného úroku odkazom na Opatrenie
Ministerstva financií SR č. 23054/2002-92, ktoré upravuje postupy účtovania pre podnikateľov. Sankčné
úroky sa týkali dane z príjmov ako aj dane z pridanej hodnoty, čo vyplýva z prílohy č. 1 Oznámenia

Daňového úradu Nitra. Správnosť zaúčtovania bola už odbornou otázkou, keďže ale súd prvej inštancie
nemal v zmysle dostupnej judikatúry preberať bezvýhradne závery znalca, overoval tvrdenie žalobcu,
že zaúčtovanie sankčného úroku malo byť vedené medzi bodmi 542 (ostatné pokuty a penále) a 346
(zúčtovanie so štátnym rozpočtom). Z vyššie uvedeného opatrenia zistil, že účty 542 a 346 tak, akoich uviedol žalobca, nekorešpondujú s účtami uvedenými v opatrení, keď účet 346 je označený ako
dotácia zo štátneho rozpočtu a účet 542 ako predaný materiál, ale korešpondujú s účtami uvedenými
v Opatrení Ministerstva financií Slovenskej republiky zo dňa 14.11.2007 č. MF/24342/2007-74, na čo

poukázal aj znalec vo svojom stanovisku, keď uviedol, že žalobca pravdepodobne vychádzal z postupov
účtovania platných pre tzv. neziskové organizácie. Žalobcom uvedený zdroj www.akouctovat.sk súd
prvej inštancie nemal ako overiť, pretože žalobca žiaden výstup z tohto zdroja nepredložil. Súd prvej
inštancie ale poukázal na to, že v porovnaní s vyjadrením znalca, ktorý je štátom aprobovanou osobou
s príslušným vzdelaním v odbore ekonómia a manažment, odvetvie účtovníctvo a daňovníctvo, odkaz

na internetovú stránku, ktorej správnosť a relevantnosť je otázna, neobstojí.

14. K tvrdeniu žalobcu, že v roku 2010 nemôže byť odpis totožný s odpisom v roku 2011, znalec
uviedol, že uvedená skutočnosť môže nastať v prípade, ak sa majetok v danom účtovnom období vôbec
nepoužíva,čobyzodpovedalostavuvyplývajúcemuajzozápisnicezvalnéhozhromaždeniažalovaného
zo dňa 16.05.2011, kde bolo konštatované, že žalovaný nevykazoval v roku 2010 žiadnu hospodársku

činnosť.

15. Súd prvej inštancie v zmysle vyššie uvedených skutočností konštatoval, že v danom prípade žalobca
nepredložil k jednotlivým tvrdeniam znalca také relevantné dôkazné prostriedky, ktoré by jednoznačne
odborné závery znalca spochybnili. Žalobca nenavrhol súdu nariadiť kontrolný znalecký posudok za

účelom zistenia, či sú závery predloženého znaleckého posudku správne alebo nie. Naopak poskytol
len svoje jednotlivé subjektívne tvrdenia, často bez bližšej konkretizácie len odkazom na jednotlivé
ustanovenia zákona, s ktorými sa súd prvej inštancie nestotožnil, respektíve, ktoré podľa názoru súdu
prvej inštancie nesúviseli s posudzovaním obrazu účtovníctva žalovaného. Z tohto dôvodu súd prvej
inštancie ani nepovažoval za potrebné opätovne vyzývať znalca na jeho ďalšie stanovisko, respektíve

opätovne predvolávať znalca, za účelom jeho ďalších vyjadrení k spochybňovaniu jeho záverov zo
strany žalobcu, pretože súdu nevyplýval žiaden predpoklad na zmenu týchto záverov zo strany
samotného znalca, aj vzhľadom na vyjadrenia znalca na pojednávaní nariadenom na deň 06.09.2018,
keď znalec jednoznačne skonštatoval, že spôsob zaúčtovania dodatočne zaúčtovaných účtovných
prípadov zodpovedá platným postupom zúčtovania podnikateľov a čo sa týka výšky čistého obchodného

imania, nemal znalec dôvod meniť závery znaleckého posudku. Takisto žalobcom navrhovaný dopyt
na daňové orgány súd prvej inštancie nepovažoval za potrebný vzhľadom na všetky vyššie uvedené
skutočnosti.

16. Na zdôraznenie správnosti svojho odôvodnenia súd prvej inštancie uviedol, že všeobecný súd

nemusí v odôvodnení rozhodnutia dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na
tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Z tohto
súd vychádzal, preto sa aj v odôvodnení tohto rozhodnutia venoval skutočnostiam, ktoré považoval za
rozhodujúce pre rozhodnutie vo veci samej.

17. Záverom zhrnul, že vo svojom rozhodnutí vychádzal z toho, že účtovná závierka za rok 2010
predložená žalobcom nevyjadrovala skutočný stav pre absenciu vyššie uvedených účtovných prípadov,
ktoré mali byť zaúčtované už v predchádzajúcich obdobiach pred rokom 2010 s rovnakým negatívnym
vplyvom na výšku čistého obchodného imania, teda tento stav tu bol aj v roku 2010. Z tohto dôvodu

bolo potrebné skúmať skutočnú hodnotu čistého obchodné imanie žalovaného pre určenie výšky
vyrovnacieho podielu, pričom táto bola podľa záverov znaleckého posudku po zohľadnení uvedených
účtovných prípadov záporná, teda vyrovnací podiel žalobcu bol v tomto prípade nulový, v dôsledku čoho
súd prvej inštancie žalobu zamietol.

18. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v súlade s § 262 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej
úspechu vo veci. Keďže žalovaný bol vo veci v celom rozsahu úspešný, súd prvej inštancie mu priznal
nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. O ich výške rozhodne súd samostatným uznesením
po právoplatnosti rozsudku s poukazom na § 262 ods. 2 CSP.

19. Proti tomuto rozsudku podal žalobca včasné odvolanie, ktoré odôvodnil v zmysle § 365 ods. 1 písm.
b), f), h) CSP tým, že súd nesprávnym procesným postupom mu znemožnil, aby uskutočňoval jemu
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd dospelna základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci.

20. V zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP v prvom rade žalobca vytkol
nedostatok času na prípravu pojednávania a nutnosť činiť každý úkon v časovej tiesni. Poukázal pritom
na to, že písomne túto okolnosť namietal z toho dôvodu, že súd mu v deň konania pojednávania
06.09.2018 doručil vyjadrenie znalca z 05.09.2018 a v priebehu celého výsluchu znalca sa potom tento
odvolával na svoje podanie, ktoré on ale nikdy nevidel a preto vôbec netušil, čím vo svojej svedeckej

výpovedi znalec vlastne dôvodí. Konštatoval tiež, že podanie žalovaného z 12.05.2017 obdržal až
08.10.2018,t.j.rokpovykonanítohtozávažnéhorozhodnutiaonariadeníznaleckéhodokazovania,ktoré
bolo odôvodnené výlučne podaním žalovaného a súd vôbec nevzal na vedomie jeho podanie zo dňa
10.10.2018. Následne namietol, že na jeho podanie reagoval (údajný) advokát žalovaného podaním z
19.10.2018, ktoré mu bolo doručené elektronicky dňa 22.10.2018, teda do vyhlásenia rozsudku mal len
2 dni času na prípravu. Následne poštou mu bolo doručené až dňa 02.11.2018, teda 8 dní po vynesení

rozsudku. Na zmienené podanie preto nemohol reagovať a súd jeho reakciu z 25.10.2018 nezval na
vedomie, ako aj namietol všetky neoprávnené úkony jemu neznámej spoločnosti „Advokáti Heinrich“,
nakoľko o zmene advokáta ho nikto neinformoval.

21. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) (pozn. odvolacieho súdu, správne malo

byť písm. f/) uviedol, že súd sa nevysporiadal so žiadnou z jeho zásadných námietok, preto jeho
rozsudok je nepreskúmateľný. V prvom rade v tomto bode vytkol to, že súd sa nevysporiadal s
jeho oznámením, že daňové priznanie je sfalšované a tiež neurčil neplatnosť sfalšovaného daňového
priznania z 04.06.2014, čím porušil § 137 písm. c) CSP. Poukázal tiež na okolnosť, že samotný
advokát žalovaného na pojednávaní dňa 13.04.2017 priznal účelovosť sfalšovanej závierky žalovaného

a prehlásil, že „impulzom k oprave bolo podanie žaloby“. V žiadnom prípade teda nešlo o uvedomelú
nápravu nepravdivého daňového priznania, ktorú vykonal zodpovedný daňový poplatník za účelom
spravodlivého vyčíslenia hodnoty spoločnosti. V ďalšej časti bodu vytýkal, že súd prvej inštancie
nevzal do úvahy znalecký posudok, ktorý vypracovala Ing. Gabriela Šuláková a to z dôvodu, že
znalkyňa nedostala účtovné doklady žalovaného. Usúdil preto, že to, čo mal k dispozícii Doc. Ing. Jozef

Dohňanský, to už účtovné doklady boli, avšak on sám taký doklad medzi podkladmi vymedzenými
v bode I.4 objaviť nevedel, preto žiadal súd o postup v zmysle § 189 CSP, avšak márne. Následne
poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sž 109/99 z 24.11.1999 a sp.
zn. 3Sžfk/6/2017 z 21.02.2018 a mal za to, že pokiaľ súd deklaroval, že cieľom je čo najúplnejšie zistiť
skutkový stav veci na zabezpečenie objektívneho určenia hodnoty spoločnosti, potom dôkazné bremeno

k svojim tvrdeniam o neplatnosti pôvodného daňového priznania bol povinný niesť predovšetkým daňový
subjekt. Povinnosťou daňového subjektu v zmysle § 29 ods. 8 zák. č. 511/1992 Zb. bolo preukázať
správnosť určenia vlastného imania, t. j. že skutočnosti, ktoré uviedol v daňovom priznaní, sú objektívne,
a svoje tvrdenie dokladovať predpísanou evidenciou. Samotné hodnotenie dôkazov a ich objektívnosť
a vierohodnosť patrí v tomto prípade súdu. Keďže žalovaný žiadne účtovné doklady k ním tvrdeným

domnelým účtovným prípadom nepredložil, súd, ktorý akceptoval určenie hodnoty vlastného imania,
takým posudkom, ktorý bol vypracovaný pre určenie hodnoty spoločnosti, bez akéhokoľvek účtovného
dokladu na preukázanie skutočnosti podľa tohto posudku, konal v rozpore s § 186 ods. 1 CSP. Následne
vytkol, že s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sž 109/99 z
24.11.1999 súd bol povinný skúmať nielen, či k výdavku, resp. nákladu došlo, bol povinný zistiť tiež,

či je vôbec možné, aby sa popísaný účtovný prípad vôbec stal. Súd prvej inštancie porušil tiež §
2 ods. 3, § 26 ods. 1 písm. a) zák. č. 382/2004 Z. z., keď nielenže nijako nepostihol znalca Doc.
Ing. Jozefa Dohňanského za vypracovanie nezákonného posudku, ale dokonca sa s týmto posudkom
stotožnil napriek jeho preukázanému rozporu so zákonom. Zároveň namietol, že konajúci sudca sa
úplne nepochopiteľne pridal k šíreniu klebiet a ohováraniu a na vyvrátenie priložil ako dôkaz rozsudok

Okresného súdu Bratislava II č. k. 20C/236/2006-870 z 13.09.2017.

22. Posledným dôvodom odvolania bol § 365 ods. 1 písm. b) (pozn. odvolacieho súdu, správne malo
byť písm. h/), v rámci ktorého žalobca vytýkal, že nemožno pochybovať o okolnosti, že súd je povinný
rešpektovať dojednanie spoločníkov z platnej spoločenskej zmluvy tak, ako tieto dohody súd cituje v

bodoch 47. a 48 rozsudku. Ak sa teda zmienená spoločenská zmluva nijak nevyjadrila k spôsobu určenia
výšky vyrovnacieho podielu, znamenalo to, že zmluva výslovne určuje dohodu spoločníkov na tom
spôsobe, ktorý je daný znením zákona. Uvedené paradoxne akceptoval i súd prvej inštancie. Ak teda
spoločenská zmluva určuje pre vyplatenie vyrovnacieho (vysporadúvacieho) podielu jedinú podmienku,ktorou je schválenie účtovnej závierky vtedy existujúcim valným zhromaždením žalovaného, bolo úplne
nepochopiteľné rozhodnutie súdu rozhodovať o takej účtovnej závierke, ktorú valné zhromaždenie
žalovaného nikdy nevidelo a neschválilo.

23. S poukazom na uvedené odvolacie dôvody žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie zrušil v celom rozsahu a aby vec tomuto súdu vrátil na nové konanie a rozhodnutie, pretože
dôvody, pre ktoré bolo vydané, nikdy neexistovali, súd vec rozhodol v rozpore so zákonom a súd mu
svojím nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva

v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom tento nedostatok nemožno
napraviť v konaní pred odvolacím súdom.

24. K odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý poukázal na to, že už pojednávania dňa
24.05.2018 a dňa 08.10.2018 boli odročované z dôvodu, aby sa žalobca mohol oboznámiť s okolnosťami
či listinami a vyjadriť sa k nim. Rovnako tak sa k znaleckému posudku Doc. Bojňanského žalobca

vyjadroval podaním zo dňa 25.05.2018 a dňa 14.06.2018, ako aj na pojednávaní dňa 06.09.2018,
kedy bol znalec vypočutý, ako aj po jeho výsluchu podaním zo dňa 24.09.2018 a dňa 12.10.2018. O
okolnosti, že bude vykonaný výsluch znalca Doc. Bojňanského na ďalšom pojednávaní, bol žalobca
vopred informovaný a to na pojednávaní dňa 14.06.2018, dokonca išlo o jeho návrh na vypočutie znalca,
takže mal žalobca dostatok času (skoro 3 mesiace) na prípravu na toto pojednávanie a na prípravu na

otázkynaznalca.Skutočnosť,žesúdzaslalznalcovinámietkyžalobcuzodňa25.05.2018a14.06.2018k
znaleckému posudku a požiadal ho, aby prípravu vykonal aj písomne, ktorú znalec zaslal súdu mailovým
podaním zo dňa 05.09.2018, nemá za následok, že by boli žalobcovi odňaté procesné práva. Taktiež
podotkol, že na pojednávaní znalec dlho a obšírne vypovedal ku všetkým námietkam, ktoré uvádzal
žalobca, ako aj ku všetkým otázkam, ktoré mal žalobca na znalca pripravené. Pokiaľ žalobca tvrdil, že

k výpovedi znalca na pojednávaní dňa 06.09.2018 potreboval ďalší čas, aby si jeho odpovede mohol
posúdiť a následne po rozmyslení počas dostatočného času položiť nové otázky, tak takýto postup
CSP nepredpokladá, preto nemohlo dôjsť k odňatiu procesných práv žalobcu. Čo sa týkalo termínov
jednotlivých pojednávaní, tak tieto boli stanovené vždy na predchádzajúcom pojednávaní, na ktorom bol
žalobca prítomný a nový termín pojednávania vždy odsúhlasil. Pokiaľ išlo o podanie žalovaného zo dňa

19.10.2018, išlo o krátke podanie, ktoré žalovaný zopakoval na pojednávaní dňa 25.10.2018, na ktorom
žalobca na neho reagoval. Zároveň dodal, že žalobca na pojednávaní dňa 25.10.2018 neuviedol žiadnu
námietku, že by nemal dostatok času na prípravu na pojednávanie. Okrem toho doplnil, že súdu doručil
plnú moc nového právneho zástupcu podaním zo dňa 06.02.2018 a mal za to, že súd všetky námietky a
vyjadrenia žalobcu zaznamenal, uviedol ich aj v samotnom rozsudku a následne sa s nimi aj vyporiadal.

Skutočnosť, že nie spôsobom, akým to očakával žalobca, neznamená, že došlo k porušeniu procesných
práv žalobcu. K namietaným nesprávnym skutkovým zisteniam uviedol, že opravnú účtovnú závierku a
opravné daňové priznanie žalovaný nepredložil a nevytvoril až dňa 02.12.2016, ale bola zostavená bez
pochybností už dňa 30.05.2014. Valné zhromaždenie spoločnosti s ručením obmedzeným neschvaľuje
daňové priznanie a taktiež namietol, že neexistujú žiadne dve platné daňové priznania, ale riadne

a opravné. Rovnako tak sa ohradil voči tomu, že by žiadal o určenie platnosti opravného daňového
priznania, preto tvrdenia žalobcu v tomto smere, či v smere preukazovania naliehavého právneho
záujmu boli irelevantné. Rovnako poprel, že by došlo k sfalšovaniu daňového priznania a nakoniec
dodal, že nie je možné ani hovoriť o „neplatnosti“ daňového priznania, pretože nejde o právny úkon
v zmysle § 34 a § 37 Občianskeho zákonníka. Čo sa týkalo polemiky žalobcu na pojmami „účtovný

doklad“ či „účtovné prípady“, podotkol, že znalec uviedol, že vyššie uvedené účtovné prípady súvisiace
sozáväzkamiztitulusankčnýchúrokovatvorbouopravnýchpoložieksúdoloženépríslušnýmiprvotnými
dokladmi, t. j. sú preukázané a boli správne zaúčtované na príslušných syntetických účtoch, preto
mal za to, že žalobca úplne nesprávne poukázal na rozhodnutia NSSR, ktoré sa netýkali vôbec danej
problematiky a riešili iné právne otázky. Otázky žalobcu na údajné porušovanie daňových predpisov

považoval za jednak nesprávne a jednak za irelevantné. Pokiaľ žalobca poukázal na časť 50 rozsudku,
mal za to, že súd v tejto časti len potvrdil, že vzájomné vzťahy medzi žalobcom a žalovaným boli riešené
viacerými súdnymi konaniami, a že žalobca po ukončení svojej funkcie konateľa neodovzdal všetky
náležitosti žalovanému (konkrétny rozsah nie je pre daný spor relevantný, avšak aj z rozsudku, ktorý
žalobca priložil k odvolaniu vyplýva, že žalobca všetky účtovné doklady neodovzdal, vrátane účtovníctva

vedeného v počítačovom systéme). Následne ustálil, že žalobca podľa neho ani v podanom odvolaní
nepredložil žiadne relevantné dôkazné prostriedky, ktoré by spochybnili súdom zistený skutkový stav,
vrátanezáverovznaleckéhodokazovania,pretomalzato,ževkonanínedošloknesprávnymskutkovým
zisteniam. Rovnako tak sa žalovaný nestotožnil s názorom žalobcu, že súd vychádza z nesprávnehoprávnehoposúdeniaveci,pretožežalovanývtomtosmerepoukázalnarozhodovaciuprax,jednaksúdov
SR, ako aj súdov ČR, ako aj poukázal na právnu teóriu a zopakoval, že platí stav, že pokiaľ spoločenská
zmluva neurčuje spôsob vyporiadania inak, tak musí byť vyporiadanie medzi spoločníkmi poctivé

v tom zmysle, aby hodnota vyrovnacieho podielu spoločníka, ktorého účasť v spoločnosti skončila,
odpovedala hodnote majetku pripadajúceho na jeho podiel, pričom ak plynie z účtovnej závierky, že
účtovná hodnota čistého obchodného imania spoločnosti je v hrubom nepomere ku skutočnej hodnote,
je k tomu treba pri stanovení vyporiadania podielu prihliadnuť. Bolo teda nevyhnutné vychádzať z toho,
že zásadám poctivého obchodného styku odpovedá, aby vyporiadanie medzi spoločníkmi bolo poctivé

v tom zmysle, aby hodnota vyrovnacieho podielu spoločníka, ktorého účasť v spoločnosti skončila,
odpovedala hodnote majetku pripadajúceho na jeho obchodný podiel. K rovnakému záveru dochádza
aj pri aplikácii zásady proporcionality, ktorá je zásadou, ku ktorej je podľa § 1 ods. 2 Obchodného
zákonníka nutné prihliadať. Z týchto dôvodov ustálil, že bol správny postup súdu, keď súd v rámci
vykonávania dokazovania zisťoval reálnu hodnotu čistého obchodného imania a neobmedzil sa len na
hodnotu čistého obchodného imania uvedenú v účtovnej závierke predloženej žalobcom, najmä keď

žalovaný túto hodnotu rozporoval a predložil súdu dôkazy preukazujúce, že účtovná závierka (súvaha)
predložená žalobcom bola vypracovaná nesprávne a v rozpore s účtovnými predpismi. Na základe
vyššie uvedených skutočností mal za to, že odvolanie podané žalobcom nebolo dôvodné a navrhol, aby
odvolací súd po preskúmaní veci vydal rozsudok, ktorým rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu
potvrdí a zároveň žiadal, aby súd zaviazal žalobcu nahradiť trovy odvolacieho konania žalovanému v

celom rozsahu.

25. Žalobca vo svoje replike k vyjadreniu žalovaného uviedol, že žalovaný nepoprel pravdivosť ani
jediného z ním uvádzaných tvrdení o porušení jeho procesných práv, práve naopak, potvrdil ich svojím
svedectvom tiež. V rámci ďalšieho vyjadrenia dodal, že kedy bola vytvorená tá napodobenina verejnej

listiny, ktorú pán M. nazval „opravnou účtovnou závierkou“ nemožno zistiť, avšak relevantné podľa neho
boloto,žesúdupopísanúsfalšovanúverejnúlistinupredložilivroku2016.Poukázaltiežnato,žepodané
daňové priznanie žalovaného, teda platné daňové priznanie samotné, právnym úkonom je. Následne
s odkazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Obo 191/2003 ustálil, že daňové priznanie,
ktoré bolo na základe závierky za rok 2010, vytvorené, je nevyhnutné nepravdivé - bolo sfalšované.

Právny úkon, ktorým konateľ takéto daňové priznanie do zbierky listín, či ktorémukoľvek inému orgánu
štátu, zaslal, je neplatný zo zákona. V tomto ohľade zdôraznil, že Okresnému súdu Nitra sfalšovaná
závierka zaslaná nebola, pretože Zbierka listín Okresného súdu Nitra žiadnu „opravu“ účtovnej závierky
za účtovné obdobie r. 2010 žiadnym podaním, ani takým z niektorého dňa po 30.05.2014, neeviduje.
Okrem toho poukázal na výklad verejnej listiny a tiež spochybnil vyjadrenia žalovaného, ako aj mal za

to, že je povinný dokazovať zákon a spochybnil konanie súdu, preto navrhol súdu vyhovieť jeho petitu
odvolania.

26. Žalovaný vo svojej duplike k vyjadreniu žalobcu poukázal najmä na invektívy žalobcu a zopakoval
už ním tvrdené skutočnosti v rámci svojho vyjadrenia. Na spochybnenie tvrdení žalobcu zdôraznil, že

žalobcovi v priebehu konania pred súdom prvej inštancie boli doručené všetky vyjadrenia žalovaného.
Mal tiež za to, že pokiaľ žalobca nevytýkal tú skutočnosť, že podanie žalovaného obdržal dňa 22.10.2018
priamo na pojednávaní, ale práve naopak, ku všetkým tvrdeniam žalovaného sa ústne vyjadroval,
tak nemôže žalobca teraz uvádzať, že boli porušené jeho procesné práva takým spôsobom a v
takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Čo sa týkalo rozsudku NSSR sp.

zn. 6Obo/191/2003, dodal, že predmetný rozsudok rieši otázku uznesenia valného zhromaždenia,
ktoré nepovažuje za právny úkon, ale uvádza, že právne následky vznikajú nielen z právnych
úkonov, ale aj z iných právnych skutočností, s ktorými zákon následky spája - a uznesenie valného
zhromaždenia je takouto skutočnosťou. Ohľadom otázky sfalšovania dodal, že právny zástupcovia
nevypracovávali žiadne účtovné závierky či daňové priznania žalovaného a tiež preukázal, že opravná

súvaha žalovaného k 31.12.2010 bola zostavená bez pochybností už dňa 30.05.2014 a predložená aj
daňovému úradu - viď potvrdenie zo dňa 04.06.2014. Ani prípadné nezaloženie účtovnej závierky do
Zbierky listín neznamená, že ide o falošnú opravnú účtovnú závierku či falzifikát, a tobôž nie, že ide o
vecne nesprávnu účtovnú závierku. Rovnako tak sa nestotožnil s tým, že účtovná závierka je verejnou
listinou, pretože samotná účtovná závierka neobsahuje pečiatku súdu, ale Okresný súd pečiatkou a

podpisom pracovníka súdu pri vydávaní dokladu zo Zbierky listín len potvrdzuje okolnosť, že ide o kópiu
dokladu, ktorý je založený v Zbierke listín. Záverom vytkol nezrozumiteľné tvrdenie žalobcu, že malo
prísť k akejsi zmene spoločenskej zmluvy, čo však žalobca nijako nevysvetlil.27. K duplike žalovaného zastal stanovisko žalobca, ako aj žalovaný sa vyjadril k vyjadreniu žalobcu.

28. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací, prejednal vec dňa 21.11.2019 bez nariadenia pojednávania

v súlade s § 385 Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP). Odvolací súd po prejednaní veci v
medziach podaného odvolania (§ 379 a 380 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je v danom
prípade neopodstatnené, keďže rozsudok prvoinštančného súdu je vecne správny.

29. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav, z takto zisteného

skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie dostatočne odôvodnil. Keďže
odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, v súlade s § 387
ods. 2 CSP sa v odôvodnení svojho rozhodnutia o odvolaní obmedzuje na skonštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozsudku.

30. Odvolací súd sa v plnej miere stotožňuje so závermi prvoinštančného súdu tak v oblasti skutkových

zistení, ako aj vo vzťahu k právnemu posúdeniu veci. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia vysporiadal so všetkými podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde
prvejinštancie.Vzhľadomnaskutočnosť,žežalobcavosvojomodvolaníužneprichádzasožiadnymipre
posúdenie veci podstatnými novými tvrdeniami, rozhodnutie súdu prvej inštancie vo svojom odôvodnení
dáva vyčerpávajúcu odpoveď na všetky žalobcom použité prostriedky procesného útoku, pričom

odvolací súd sa so závermi súdu prvej inštancie v plnom rozsahu stotožňuje.

31. V rámci zdôraznenia správnosti napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP) a vysporiadania sa
s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§ 387 ods. 3) považuje odvolací súd za potrebné
upriamiť pozornosť na nasledovné, pre posúdenie veci podstatné okolnosti. Ako už uviedol súd prvej

inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, predmetom daného konania bolo posúdenie nároku
žalobcu na vyplatenie vyrovnacieho podielu v súvislosti so zánikom jeho účasti v obchodnej spoločnosti
žalovaného. Rovnako tak bolo nesporné, že výška vyrovnacieho podielu žalobcu sa určovala na základe
výšky čistého obchodného imania žalovaného za rok 2010. V tomto ohľade odvolací súd poukazuje na
to, že čisté obchodné imanie je obchodnoprávnym pojmom, ktorým sa označuje obchodný majetok po

odpočítaní záväzkov vzniknutých podnikateľovi v súvislosti s podnikaním. Tento pojem teda vyjadruje
rozdiel medzi hodnotou obchodného majetku a záväzkov vzniknutých pri podnikaní. Hodnota podielu
v spoločnosti sa odvíja najmä od hodnoty čistého obchodného majetku. Čistým obchodným imaním
spoločnosti je obchodný majetok po odpočítaní všetkých záväzkov (uznesenie Najvyššieho súdu Českej
republiky sp. zn. 29Cdo/3180/2008).

32. S poukazom na uvedené odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil s názorom súdu prvej inštancie,
v rámci ktorého ustálil, že bolo potrebné sa zaoberať správnosťou predložených účtovných závierok,
t. j. či poskytujú pravdivý a verný obraz, keď vyrovnací podiel mal byť žalobcovi vyplatený na základe
účtovnej závierky za rok 2010. Mal za to, že vzhľadom na prostriedky procesnej obrany žalovaného,

t. j. najmä tvrdenia, že účtovná závierka neobsahuje vzniknuté záväzky žalovaného voči daňovému
úradu a zníženie majetku z dôvodu tvorby opravných položiek k neuhradeným pohľadávkam, bolo
potrebné objasniť správnosť vedenia účtovníctva a zistiť skutočnú výšku čistého obchodného imania
v období rozhodnom pre určenie vyrovnacieho podielu. Priznanie nároku žalobcovi len na základe
údajov uvedených v predloženej účtovnej závierke za rok 2010, ktorej správnosť je rozporovaná a

teda otázna, súd prvej inštancie správne hodnotil za nesprávny postup. V danom prípade súd prvej
inštancie správne rozhodol, že bolo potrebné ustáliť správnosť, respektíve nesprávnosť výšky čistého
obchodného imania uvedenej v účtovnej závierke za rok 2010 a následne na základe tejto skutočnosti
určiť výšku vyrovnacieho podielu, ktorý žalobcovi patrí. Bolo nutné zaoberať sa aj samotným účelom
inštitútu vyrovnacieho podielu a nielen doslovným znením Obchodného zákonníka, ktorý ustanovuje

spôsob jeho výpočtu.

33. V tomto ohľade odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29. februára 2012, sp.
zn. 1 Cdo 48/2010, z ktorého právnej vety vyplýva, že všeobecné súdy v občianskom súdnom konaní
nemajú poskytovať formálny či formalistický výklad a aplikáciu práva, ale majú poskytovať taký výklad a

aplikáciu práva, ktorý je materiálnou ochranou zákonnosti, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana
práv a oprávnených záujmov účastníkov (porovnaj § 1 OSP). Občianske súdne konanie sa musí v
každom jednotlivom prípade stať zárukou zákonnosti a slúžiť na jej upevňovanie a rozvíjanie (porovnaj
§ 3 OSP).34. Preto obstál právny názor súdu prvej inštancie, podporený aj judikatúrou napr. uznesenie
Najvyššieho súdu SR z 29.06.2016 sp. zn. 3Obo/15/2016, v rámci ktorého bolo vyjadrené, že účelom

inštitútu vyrovnacieho podielu by malo byť spravodlivé určenie majetku a záväzkov pripadajúcich
na spoločníka spoločnosti, ktorého účasť za trvania spoločnosti zaniká, pri zohľadnení reálnej
hodnoty spoločnosti ku dňu zostavenia riadnej individuálnej účtovnej závierky za účtovné obdobie
predchádzajúce účtovnému obdobiu, v ktorom účasť spoločníka v spoločnosti zanikla. Vyrovnací
podiel bolo možné definovať ako majetkovú hodnotu, ktorá predstavuje podiel na majetku spoločnosti.

Určenie vyrovnacieho podielu len na základe údajov účtovnej závierky, ktorých správnosť bola navyše
rozporovaná, bez ďalšieho skúmania správnosti vedenia účtovníctva, súd prvej inštancie správne
považoval za príliš formalistický prístup, nezohľadňujúci skutočný účel daného inštitútu, preto správne
bol zo strany súdu prvej inštancie pribratý do konania znalec z odboru ekonómia a manažment, odbor
účtovníctvo a daňovníctvo.

35. Rovnako tak správne súd vyhodnotil neúplnosť znaleckého posudku vypracovaného znalkyňou Ing.
Gabrielou Šulákovou, ako aj správne vychádzal zo záverov znaleckého posudku vypracovaného doc.
Ing. Jozefom Bojňanským, PhD., znalcom z odboru ekonómia a manažment, odvetvie účtovníctvo a
daňovníctvo a mal pritom za to, že predmetný znalecký posudok komplexne riešil všetky nastolené
problémy a otázky, ktoré bolo potrebné zodpovedať pre účely, či žalobcom predložené účtovné závierky

poskytovali pravdivý a verný obraz finančnej situácie žalovaného v rozhodnom období alebo nie, a teda
či sú údaje uvedené v účtovnej závierke za rok 2010 predloženej žalobcom správne. V tomto ohľade
neobstálaaninámietkažalobcu,vyjadrenávodvolaní,žeznalecnemalprepodanieznaleckéhoposudku
k dispozícii relevantné účtovné doklady.

36.Vrámciuvedenéhonebolomožnésúhlasiťanisargumentácioužalobcuohľadomurčenianeplatnosti
„sfalšovaného“ daňového priznania z 04.06.2014, nakoľko uvedené predmetom sporu nebolo, ako
ani zo strany žalobcu neboli predložené žiadne relevantné dôkazy, ktoré by preukazovali sfalšovanie
opravného daňového priznania zo dňa 30.05.2014 tak, ako to správne ustálil aj súd prvej inštancie.
Rovnako tak žiadna zo strán sporu, či už v rámci žaloby alebo vzájomnej žaloby nepodala návrh na

určenie neplatnosti daňového priznania, preto ani v tomto ohľade neobstála námietka žalobcu ohľadom
porušenia § 137 písm. c) CSP. Neobstál pritom ani poukaz žalobcu na rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6Sž 109/99 z 24.11.1999 a sp. zn. 3Sžfk/6/2017 z 21.02.2018, ako aj
rozhodnutie sp. zn. 6Obo 191/2003, nakoľko uvedené rozhodnutia riešili iné právne a skutkové okolnosti,
a preto závery z nich vyplývajúce nebolo možné aplikovať na daný skutkový a právny stav. V zmysle

uvedeného teda nebolo možné ani vychádzať z povinnosti daňového subjektu ustanovenej v § 29 ods.
8 zák. č. 511/1992 Zb. a tiež neobstál ani poukaz na ďalšie daňové predpisy, s ktorými sa správne
vysporiadal súd prvej inštancie.

37. Čo sa týkalo procesných vád, v rámci ktorých žalobca namietal, že súd nesprávnym procesným

postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces, odvolací súd uvádza, že ani jeden z argumentov žalobcu
nevzhliadol za dôvodný a najmä preukázaný. V tomto ohľade odvolací súd sa opätovne stotožňuje s
konštatovaním súdu prvej inštancie, že všeobecný súd nemusí v odôvodnení rozhodnutia dať odpoveď
na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. V tomto rozsahu odvolací súd poukazuje aj na
uznesenie Ústavného súdu SR z 19. mája 2009, sp. zn. II. ÚS 200/09, z právnej vety ktorého vyplýva, že
odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú poznámku či pripomienku účastníka konania,
ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby spravodlivé súdne rozhodnutie reagovalo na podstatné

a relevantné argumenty účastníka konania a aby mu dalo jasnú a zreteľnú odpoveď na riešenie
konkrétneho právneho problému (obdobne napr. II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07). V obdobnom znení je
aj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 675/2014-40, v rámci ktorého ústavný súd
uviedol, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania,
je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným,

zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom
(porov. v tomto zmysle IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07), najmä s ustanovením
§ 157 ods. 2 OSP (pozn. odvolacieho súdu, v súčasnosti § 220 CSP), v ktorom sú upravené náležitosti
odôvodnenia. V tomto ohľade odvolací súd dodáva, že samotná skutočnosť, že súd prvej inštancierozhodnutie nezdôvodnil podľa predstáv strany sporu neznamená, že by odôvodnenie bolo v rozpore
so zákonom.

38. Rovnako tak sa odvolací súd nestotožnil s námietkou žalobcu o tom, že súd mu nezabezpečil
dostatok času na prípravu na pojednávanie. V tomto ohľade odvolací súd poukazuje na § 178 ods. 2
CSP, v rámci ktorého je ustanovené, že predvolanie sa doručuje strane alebo jej zástupcovi tak, aby
mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej päť dní predo dňom, keď sa má pojednávanie konať.
Okrem toho z obsahu spisu vyplýva, že na namietané pojednávania sa žalobca dostavil, nedodržanie

piatich dní pred pojednávaním v zmysle predvolania na pojednávanie nenamietal, teda súhlasil s
konaním pojednávania. Čo sa týkalo skutočností, že písomné vyjadrenie mu bolo zaslané dva dni
pred termínom pojednávania, resp. písomné vyjadrenie znalca tesne pred pojednávaním, uvedené
nie je možné stotožniť s nedostatkom času na prípravu pojednávania, pretože uvedené ustanovenie
sa týka toho, aby strana sporu bola v dostatočnom časovom predstihu predvolaná na pojednávanie.
Ohľadom písomných podaní takáto povinnosť zo zákona nevyplýva, avšak v tomto ohľade súd dáva

žalobcovi do pozornosti § 181 ods. 4, 5 CSP, v zmysle ktorého ak nebol schopný predniesť podstatné
a rozhodujúce skutkové tvrdenia a označiť alebo preukázať dôkazy na ich preukázanie, mohol súd
požiadať o určenie lehoty na dodatočné splnenie tejto povinnosti, o čo však žalobca počas celého
konania nepožiadal, ako aj na každom z namietaných pojednávaní sa riadne vyjadril a dokonca na každé
podanie žalovaného aj písomne zareagoval a to aj bez výzvy súdu na písomné vyjadrenie, nakoľko súd

v zmysle zachovania zásady kontradiktórnosti konania správne žalobcovi zasielal podania žalovaného
na vedomie. Naviac, pozornosti súdu neušlo, že postup podľa § 181 ods. 4, 5 CSP žalobca využil
napr. na pojednávaní konanom dňa 08.10.2018. Rovnako tak súd dodáva, že dôkazy sa vykonávajú
na pojednávaní, preto aj prednesy strán sporu je potrebné sústrediť priamo na pojednávanie a nie
preferovať ich písomné vyjadrovanie sa mimo pojednávaní, v dôsledku čoho neobstojí, že by sa žalobca

nedostatočne oboznámil s podaním žalovaného zo dňa 19.10.2018, ktoré bolo prednesené aj na
pojednávaní. Uvedeným postupom teda podľa názoru odvolacieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu
procesných práv na strane žalobcu, pričom dodáva, že v prípade nedodržania dostatku času na prípravu
pojednávania v zmysle zaužívanej judikatúry je potrebné prihliadať na každý prípad osobitne a to v
kontexte na ďalšie skutočnosti, v rámci ktorých by strana sporu bola ukrátená na svojich právach,

avšak takouto okolnosťou nemôže byť samotná skutočnosť, že žalobca nesúhlasí s právnym názorom
protistrany, s ktorým sa súd prvej inštancie stotožnil a v dôsledku toho vytýka nedostatok času na riadnu
prípravu na pojednávanie.

39. V ostatnom odvolací súd už len poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku.

40. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu podľa § 387 ods.
1, 2 a 3 CSP ako vecne správne potvrdil.

41. O nároku na trovy odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle § 396 ods. 1 CSP v súvislosti

s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že v odvolacom konaní plne úspešnému žalovanému priznal
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % voči neúspešnému žalobcovi. O výške náhrady trov
konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia o odvolaní v zmysle § 262 ods. 2
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

42. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 - 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané v lehote dvoch mesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej

inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len
v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľamusia byť spísané advokátom. Povinnosť byť zastúpený advokátom neplatí, ak je dovolateľom fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak je dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa.