Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Monday, November 30, 2020

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27Co/11/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1114222107
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Martina Trnavská
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2020:1114222107.3

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Martiny Trnavskej a sudkýň JUDr.
Ľubice Bajzovej a JUDr. Aleny Záhumenskej v spore žalobcu A. proti žalovanej K. o náhradu škody, na
odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 12. júna 2019, č. k. 9C/4/2018-405,
takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie

konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom zo dňa 12. júna 2019, č. k. 9C/4/2018-405 súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou
sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanej na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 300.000,-
Eur a náhradu škody vo výške 37.054,74 Eur z titulu nesprávneho úradného postupu, nezákonného
rozhodnutia o vznesení obvinenia a nezákonného rozhodnutia o väzbe podľa zákona č. 514/2003

Z.z.. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že žalobca špecifikoval pre vznik majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy v žalobe viaceré zákonné tituly. Uznesením vyšetrovateľa PZ Úradu boja proti
organizovanej kriminalite č. U. S.-XXX/.XXXX zo dňa 10.12.2010 bolo žalobcovi vznesené obvinenie
za zločin marenia spravodlivosti a prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia spáchaných formou
spolupáchateľstva. Vzhľadom na to, že žalobca bol v neskoršom konaní oslobodený spod obžaloby,
súd prvej inštancie uzavrel, že vznesenie obvinenia žalobcovi bolo nezákonné rozhodnutie podľa

§ 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. Ďalší žalobcom opísaný a ním označený titul vzniku škody
a nemajetkovej ujmy nesprávny úradný postup spočívajúci v neumožnení žalobcovi
nahliadnuť do vyšetrovacieho spisu, nevyhovenie žalobcovým žiadostiam o doplnenie dokazovania
a preskúmaniu postupu vyšetrovateľa, podanie obžaloby a odvolanie zo strany okresnej prokuratúry,
nemožno podľa názoru súdu prvej inštancie označiť za nezákonný. Žalobca v konaní nepreukázal
existenciu nesprávneho úradného postupu. Žalobca podal 13.06.2011 podnet na preskúmanie úradného

postupu vyšetrovateľa a postup dozorového prokurátora Okresnej prokuratúry S., ktorý bol doručený na
Krajskú prokuratúru R.. Predmetný podnet bol vyhodnotený ako nedôvodný. Tiež všetky jeho sťažnosti
a námietky v trestnom konaní boli vyhodnotené ako nedôvodné. Konanie orgánov činných v trestnom
konaní nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003
Z.z. Rozhodnutie o väzbe súd prvej inštancie posudzoval ako samostatný titul uplatnený žalobcom
podľa ustanovení § 8 ods.5 písm. b/, ods.6 zákona č. 514/2003 Z.z. Súd prvej inštancie poukazoval

na to , že žalobca v trestnom konaní priznal, že ako obhajca P. ktorý bol v kolúznej väzbe, zásielky
od svojho klienta vo svojej kancelárii bez prečítania sprístupňoval tretím osobám. Citoval § 20 zákona
č. 221/2006 Z.z. o výkone väzby, § 18 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii, § 71 ods.1 písm.
b/ Trestného poriadku a vyvodil, že konanie žalobcu, ku ktorému sa v trestnom konaní sám priznal,
možno považovať za konanie, ktorým si sám spôsobil trestné stíhanie, a aj vydanie rozhodnutí o väzbe,
ktorými sú v zmysle § 72 Trestného poriadku rozhodnutie o vzatí do väzby, ako aj

rozhodnutie o nahradení väzby. Následne skonštatoval, že, ak žalobca odvodzoval akýkoľvek nárok na
náhradu škody a nemajetkovej ujmy z uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým bol vzatý do väzby, aleboz uznesenia odvolacieho súdu, ktorým bola jeho väzba nahradená ponúknutou zárukou dôveryhodných
osôb, prijatím písomného sľubu a uložením povinnosti oznámiť policajtovi, prokurátorovi a súdu každú
zmenu pobytu a obmedzenie spočívajúce v zákaze stretávať sa s vymenovanými osobami podľa § 8

ods. 6 zákona č. 514/2003 Z.z. , žalobcovi nárok na náhradu nevznikol, pretože si vydanie rozhodnutí o
väzbe zavinil sám. Ďalej uviedol, že v žalobe žalobca žiadnym spôsobom nevysvetľuje, v čom konkrétne
má spočívať skutočná škoda. Pokiaľ žalobca označuje sumu vo výške 37054,74,- EUR ako stratu na
zárobku, možno túto považovať za ušlý zisk. Žalobca nekonkretizuje ani v žalobe ani v podaní zo dňa
13.06.2016, v čom konkrétne má ušlý zisk spočívať, predložil len zoznam sporov, ku ktorým pripísal

rôzne sumy, v súčte predstavujúce sumu 37.054,74 eur. Pokiaľ by mal ušlý zisk predstavovať úbytok
jeho klientov mal by žalobca jednak hodnoverne zdokladovať, že skutočne zastupoval osoby, ktoré
mu odvolali plnomocenstvo, rovnako by mal preukázať, že o týchto klientov prišiel v priamej príčinnej
súvislosti s trestným stíhaním a mal by preukázať zisk, ktorý by dosiahol, keby sa tieto osoby aj naďalej
nechali zastupovať žalobcom - predpokladaný rozsah a hodnotu úkonov. Z vyššie uvedeného dôvodu
dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobca neuniesol povinnosť tvrdenia rovnako tak dôkazné

bremeno vo vzťahu ku takejto skutočnej škode. Preto žalobcovi majetkovú škodu nepriznal. Súd prvej
inštancie pri rozhodovaní o nemajetkovej ujme dospel k záveru, že nezistil existenciu titulov priznania
nemajetkovej ujmy. Žalobca nešpecifikoval, aká náhrada za nemajetkovú ujmu pripadá za jednotlivé
uplatnené tituly náhrady škody. Podľa záveru súdu by nemajetková ujma prichádzala do úvahy len
za vznesenie obvinenia. Podľa názoru súdu prvej inštancie by ujma v zhoršení zdravotného stavu, ak

by bola preukázaná, bola skôr dôsledkom rozhodnutia o väzbe. Škoda na zdraví však podľa záveru
súdu prvej inštancie predstavuje osobitný nárok, ktorý sa posudzuje, preukazuje a uplatňuje spôsobom
ustanoveným osobitným zákonom (zákon č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie
spoločenského uplatnenia). Žalobca nemôže obchádzať ustanovenie tohto osobitného zákona tým, že
si škodu na zdraví bude uplatňovať ako nemajetkovú ujmu, čím bude obchádzať povinnosť tvrdenia a

dôkazné bremeno. Príčinnú súvislosť medzi jeho zdravotným stavom a stíhaním, resp. vzatím do väzby
žalobca nepreukázal, dokonca z citovaných lekárskych potvrdení nie je možné uzavrieť ani
zhoršenie jeho zdravotného stavu. Nebolo sporné a vyplývalo ta aj z výpovede svedka N. D. a nepriamo
i svedka Z.. Z. D., že onkologickým ochorením žalobca trpel už pred trestným konaním. Žalobca si
rovnako nemôže uplatňovať nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mala vzniknúť jeho deťom tým,

že ako koncipienti nemohli zastupovať klientov v občianskoprávnych a trestných veciach.
Nejde totiž o ujmu, ktorá by vznikla priamo žalobcovi. Pokiaľ žalobca poukazoval na články zverejnené v
médiách, za následky spôsobené zverejnením takýchto informácií by podľa názoru súdu prvej inštancie
nezodpovedala žalovaná podľa zákona č.514/2003 Z.z., ale jednotlivé médiá. Z výpovedí svedkov na
pojednávaní - rodinných príslušníkov žalobcu, jeho spolupracovníka z minulosti vyplývalo zhoršenie

spoločenského postavenia žalobcu v súvislosti aj s trestným stíhaním jeho osoby, najmä v rodine
a narušenie jeho reputácie. Súd však zobral do úvahy konkrétne skutočnosti zistené z vykonaného
dokazovania, teda, že sám žalobca v trestnom konaní priznal pri svojich výsluchoch, že ako obhajca P..,
ktorý bol v kolúznej väzbe, zásielky od svojho klienta vo svojej kancelárii, bez prečítania sprístupňoval
tretím osobám. V čase vznesenia obvinenia ho zo spáchania skutkov usvedčovali svedkovia. Ako

vyplýva z rozsudku Okresného súdu Prievidza č. 3T 28/2011 z 9.5.2011, ktorým bol žalobca
spod obžaloby oslobodený, v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 3To
106/2012,ktorýmbolozamietnutéodvolanieprokurátora,podstatnýmdôvodompreoslobodeniežalobcu
spod obžaloby bolo konštatovanie Krajského súdu v Trenčíne, že skutok sa stal, avšak žalobca nebol
uzrozumený s tým, že tieto písomnosti obsahujú údaje smerujúce k zbaveniu zodpovednosti P.., pre

ktoré sa vo väzbe nachádzal (absencia subjektívnej stránky), mohlo by ísť o porušovanie advokátskeho
tajomstva podľa § 20 zákona o advokácii, avšak nemožno z neho vyvodzovať trestnú zodpovednosť.
Krajský súd ustálil až s poukazom na zmenené svedecké výpovede svedkov na hlavnom pojednávaní,
teda v značnom časovom odstupe po vznesení obvinenia, že žalobca nepoznal obsah zásielok, ktoré
boli cez jeho kanceláriu prepravované. Preto s prihliadnutím na tieto konkrétne skutočnosti je súd prvej

inštancie toho názoru, že napriek oslobodzujúcemu rozsudku v trestnej veci nemožno priznať náhradu
nemajetkovej ujmy, žalobcom nebola jednoznačne preukázaná škoda a nemajetková ujma a ani príčinná
súvislosť s jediným preukázaným titulom, teda nezákonným rozhodnutím - vznesením obvinenia, pričom
je úlohou žalobcu preukázať existenciu príčinnej súvislosti s každým jedným zákonným titulom,
ktorý žalobca v žalobe označil. Pokiaľ si uplatňoval nemajetkovú škodu, tú mu súd nepriznal z dôvodu

okolností, za ktorých k nej došlo. Preto súd žalobu zamietol. O trovách konania sporových strán rozhodol
podľa § 255 ods. 1 , § 262 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 veta druhá C.s.p.2. Proti tomuto rozsudku podal žalobca včas odvolanie. Navrhol, aby odvolací súd cit. „zrušil napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu a vec predložil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky,
aby rozhodol o zákonnom sudcovi alebo alternatívne: ... zmenil rozsudok Okresného súdu v Prievidzi

v plnom rozsahu a rozhodol v súlade s jeho návrhom.“ Namieta právnej posúdenie veci súdom prvej
inštancie. Vytýka súdu prvej inštancie, že sa vo svojom rozhodnutí „absolútne nevysporiadal s dôkazmi,
pretože nie je možné opierať sa o teoretické predstavy sudcu bez zákonného
rozhodnutia orgánu, ktorému to prináleží“. Jediný orgán, ktorý môže konštatovať, že advokát porušil
zákon o advokácii, je Slovenská advokátska komora. Súd prvej inštancie podľa neho prekročil svoju

kompetenciu a v rozsudku uviedol svoje vlastné úvahy, čo je podľa neho absolútne
neprípustné. Poukazoval, že keby neexistovalo nezákonné obvinenie orgánov činných v trestnom
konaní, neexistovalo by informovanie médií. Média si plnili svoju povinnosť, a nie je možné ich viniť za
protiprávne konanie štátnych orgánov. Citoval rozsudok Krajského súdu v Trenčíne, ktorým zamietol
odvolanie prokurátora a v ktorom je uvedené, že od počiatku popieral, že sa akýmkoľvek spôsobom
podieľal na vynášaní korešpondencie od P.. z väzníc, v ktorých sa nachádzal , ani to že by mu zasielal v

dopisoch informácie týkajúce sa jeho trestnej činnosti. Citoval rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo
dňa 14.10.2009 sp. zn. 2Co/238/2008. Namietal záver súdu, že skončil zastupovanie svojich klientov,
a preto nemá nárok na škodu. Upozorňoval, že sa musel proti svojej vôli vzdať zastupovania práve z
dôvodu, že sa proti nemu začalo trestné stíhanie a krajský súd mu zakázal stretávať sa s obvineným
P.., inak by ho okamžite vzali do väzby. Vyšetrovateľ požadoval, aby predložil odvolanie plnej moci,

čo aj urobil, aby spolupracoval s orgánmi činnými v trestnom konaní. Ďalej namietal záveru súdu z
výpovede svedkov s tým, že svedkovia nevedia, od kedy mal onkologické ochorenie, a preto nie je
možné konštatovať, že „výpoveď je smerodajná“. Namietal, že súd prvej inštancie sa nevyporiadal so
zistením plynúcim z výpovedí svedkov, že tak žalobcovi, ako aj celej rodine spôsobilo trestné stíhanie
traumu a aj majetkovú, ako aj nemajetkovú škodu. Ďalej namietal zákonného sudcu v dôsledku miestnej

nepríslušnosti súdu prvej inštancie. Právna skutočnosť (pre určenie miestnej príslušnosti) podľa neho
nastalavobvodemestaR.,keďvtomtomiestebolakanceláriapolícieUBOK.Vtomtomiestebolzdržaný
a v tomto mieste mu bolo odovzdané uznesenie o vznesení obvinenia. Preto je príslušný Okresný súd
v Trnave. Zároveň je podľa neho potrebné postupovať' v súlade s § 38 Civilného sporového poriadku
a vec postúpiť na rozhodnutie o príslušnosti Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky. Poukazoval, že

podrobne rozobral „námietku príslušnosti“ vo svojom vyjadrení zo dňa 29.1.2018, no súd sa s touto
zákonnou námietkou nezaoberal. Uviedol, že škoda vznikla len na základe vznesenia obvinenia, od
ktoréhosaodvíjalocelétrestnékonanie.Tojedôvodväzobnéhostíhaniaa„všetkýchvecínatotokonanie
nadväzujúcich“. Právna teória, s ktorou prišiel prvostupňový súd, že rozhodnutie o väzbe zapríčinil
svojim konaním, je nelogická.

3. Žalovaná navrhla, aby odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny. Je toho názoru,
že súd prvej inštancie správne nárok žalobcovi nepriznal osobitne z dôvodu, že väzbu si žalobca
zavinil, a to práve tým, že zásadným spôsobom porušil povinnosť zabezpečiť ochranu mlčanlivosti a

dôvernosti informácií medzi klientom a advokátom. Žalobca nepreukázal vznik majetkovej škody. Nároky
na náhradu nemajetkovej ujmy z titulu vzatia do väzby nie sú dôvodné, keďže vzatie do väzby si
žalobca vlastným konaním zavinil. Žalovaná citovala rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS
444/2012.. Dôvodom zavinenia väzby je skutočnosť, ktorá nebola priamou príčinou trestného stíhania,
ale tá skutočnosť, ktorá vzbudila obavu z toho, že v trestnej činnosti sa bude pokračovať, a to práve s

ohľadom na existenciu korešpondencie s obvineným vo väzbe doručovanou pod menom žalobcu. Hoci
nastranežalobcunebolonáslednepreukázané,žesadopustilvtejtosúvislostitrestnejčinnosti,samotná
skutočnosť, že došlo k zneužitiu korešpondencie medzi advokátom a klientom zo strany tretej osoby aj
pričinením žalobcu (sprístupnením korešpondencie obvineného a prístupu do kancelárie tretej osobe),
nebola sporná a žalobca ju v trestnom konaní ani nepopieral. Žalobcom označený odvolací dôvod,

že mu súd nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať procesné práva, označila za
nepreskúmateľný. Ďalej tvrdila, že, ak neverejné subjekty zverejnia a šíria informácie o trestnom stíhaní
fyzickej osoby spôsobom, ktorým porušujú prezumpciu neviny, nie je možné preniesť zodpovednosť za
ich konania na žalovanú. Žalobca bol oprávnený domáhať sa nápravy a poskytnutia zadosťučinenia
priamo voči vysielateľom a vydavateľom. Ďalej namietala, že žalobca nemôže tvrdiť, že stav jeho

dôkaznej núdze v otázke ušlého zisku spôsobil výlučne štát, keďže by mal byť objektívne spôsobilý
preukázať aspoň to, že v označených konaniach strany zastupoval. Len pre úplnosť zdôraznila, že
klientský spis patrí advokátovi, ktorý je povinný vykonávať jeho archiváciu po ukončení zastupovania.4. Žalobca vo vyjadrení poukázal a citoval z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo
dňa 27.08.2019 sp.zn. 4Cdo/125/2019, ktoré podľa neho jasne navodzuje, ako majú súdy Slovenskej
republiky postupovať a rozhodovať.

5. Žalovaná k vyjadreniu žalobcu uviedla, že žalobca stále opomína tú skutočnosť, že v
danom prípade bolo preukázané, že vlastnou činnosťou a nesprávnym konaním netrestnej povahy si
zavinil vzatie do väzby a aj samotné trestné stíhanie, existencia zavinenia na strane poškodeného
vylučuje vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Je neprípustné, aby medializácia trestného

stíhania so zverejnením totožnosti, na ktorú nemá žalovaná (resp. orgány verejnej moci) žiadny vplyv,
bola zohľadnená pri odškodňovaní nemajetkovej ujmy, a to z dôvodu, že absentuje príčina
medzi postupom orgánov činných v trestnom konaní a zverejnenými informáciami. Žalovaná
rovnako popiera to, že trestné stíhanie a aj väzba sú v príčinnej súvislosti so zdravotnými ťažkosťami
žalobcu. Samotný žalobca uviedol, že zdravotné problémy mal aj pred začatím trestného stíhania.
Náhradou za nemajetkovú ujmu sa odškodňujú nároky za zásah do osobnostnej sféry poškodeného,

nie nároky v súvislosti s poškodením zdravia. Rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo
125/2019, na ktoré poukazuje vo svojom vyjadrení žalobca, sa venuje otázke, ako má súd určiť výšku
náhrady nemajetkovej ujmy vzhľadom na psychické ťažkosti, ak túto poškodený nevyčíslil. Žalobca,
na rozdiel od poškodeného v danej veci, odôvodňuje výšku požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy
aj svojimi zdravotnými ťažkosťami. Ak žalobca nepreukázal príčinnú súvislosť s poškodením zdravia,

súd nemá možnosť, na rozdiel od posúdenia psychického prežívania, preskúmať, či skutočne zhoršenie
zdravotného stavu je alebo nie je dôsledkom trestného stíhania.

6. Žalobca k vyjadreniu žalovanej uviedol, že trvá na odvolaní a zároveň zaslal uznesenia Najvyššieho
súdu SR, ktoré podporujú jeho právny názor (sp.zn. 4MCdo 15/2009, 4Cdo 183/2009)

7. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov odvolania podľa
§§ 379 a 380 Civilného sporového poriadku zákona č. 160/2015 Z.z., (ďalej len C.s.p.) bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 C.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie je potrebné podľa § 389 ods. 1 písm. c) C.s.p. zrušiť z týchto dôvodov:

8. Odvolací súd sa v prvom rade zaoberal odvolateľovou námietkou zákonného sudcu z dôvodu
nedostatku miestnej príslušnosti súdu prvej inštancie. Odvolateľ sa domnieva, že miestne príslušným
súdom v danej veci je Okresný súd Trnava, a teda vec mal prejednávať sudca vykonávajúci funkciu
sudcu na tomto okresnom súde. Žalobca súdu prvej inštancie vytýkal, že sa touto otázkou nezaoberal

napriek tomu, že vzniesol námietku miestnej nepríslušnosti v podaní zo dňa 29.1.2018.

9. Odvolací súd konštatuje, že uvedené tvrdenie žalobcu nie je pravdivé. Súd prvej inštancie popísal
určenie svojej príslušnosti na konanie vo veci v ods. 2 odôvodenia napadnutého rozsudku. Uviedol, že
po doručení žaloby na Okresný súd Bratislava I. vzniesla žalovaná, za ktorú konalo Z., námietku miestnej

príslušnosti. Okresný súd Bratislava I. postúpil dňa 10.11.2014 vec na Okresný súd Trnava podľa §
85 ods. 3 O.s.p.. Okresný súd Trnava doručil žalobu O., ktorá namietla miestnu príslušnosť Okresného
súdu Trnava s odkazom na ustanovenie § 13, § 17 a § 19 písm. b) C.s.p. Dňa 11.01.2018 Okresný
súd Trnava predložil spis Krajskému súdu v Trnave na rozhodnutie o nesúhlase s postúpením veci podľa
§ 43 ods. 2 C.s.p.. Krajský súd v Trnave uznesením z 29.01.2018 č.k. 23NcC/1/2018-330 rozhodol,

že nesúhlas Okresného súdu Trnava s postúpením veci je dôvodný a miestne príslušným súdom je
Okresný súd Prievidza. V uznesení v ods. 11 uviedol, že „v zmysle § 43 ods. 2 C.s.p. na námietku
príslušnosti žalovaného uplatnenú pri prvom úkone rozhodol, že nesúhlas Okresného súdu v Trnave je
dôvodný“. V ods. 12 odôvodnenia vysvetľoval, že súdom, v obvode ktorého nastala skutočnosť, ktorá
zakladá uplatnené právo (§13 a § 17 C.s.p.), je Okresný súd v Prievidzi, pretože žalobca bol oslobodený

rozsudkom Okresného súdu v Prievidzi, obžaloba bola podaná Okresnou prokuratúrou Partizánske
na Okresný súd v Prievidzi a návrh na vzatie do väzby podala Okresná prokuratúra v Prievidzi, ktorá
zamietla sťažnosť obvineného voči vzneseniu obvinenia.

10. Pokiaľ žalobca v odvolaní namieta, že sa súd doposiaľ nevypriadal s jeho námietkou miestnej

nepríslušnosti zo dňa 29.01.2018, tak toto tvrdenie opäť nie je pravdivé. Jednak uvedenú „námietku“
zaslal žalobca len vo forme vyjadrenia k námietke miestnej nepríslušnosti podanej O. (viď úvodné slová
žalobcu v spomínanom vyjadrení na č.l.333 spisu) Okresnému súdu v Trnave, keďže v tom čase bolo
konanie vedené na Okresnom súde v Trnave, ktorý považuje žalobca za miestne príslušný. Jednak sa sotázkou miestnej príslušnosti so zohľadnením skutočností namietaných žalobcom v podanom vyjadrení
užvyporiadalpríslušnýKrajskýsúdvTrnaveakonadriadenýsúdpodľa§ 43ods.2vetazabodkočiarkou
C.s.p. v citovanom rozhodnutí, ktorým bol definitívne ustálený ako miestne príslušný súd Okresný súd

v Prievidzi. Predmetným rozhodnutím sú všetky súdy viazané (§ 43 ods. 2 veta druhá C.s.p.)

11. Niet teda dôvodu zaoberať sa odvolateľom vznesenou námietkou miestnej nepríslušnosti (či už v
jeho vyjadrení zo dňa 29.01.2018 a a už vôbec nie vznesenou v odvolaní, keďže nejde o prvý procesný
úkon žalobcu) a tým ani námietkou zákonného sudcu. O námietke už bolo rozhodnuté, rozhodnutím

sú súdy viazané. Zároveň niet zákonného dôvodu predkladať vec na rozhodnutie o príslušnosti
Najvyššiemu súdu SR, ako sa domáha žalobca v odvolacej žiadosti poukazujúc na § 38 C.s.p..
Požadované ustanovenie § 38 C.s.p. nie je možné na vec aplikovať, pretože nie sú splnené podmienky
jeho uplatnenia: v danej veci podmienky miestnej príslušnosti nechýbajú a aj boli zistené (v citovanom
rozhodnutí Krajského súdu v Trnave a zopakované v ods. 2 odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu
prvej inštancie).

12. Odvolacia námietka žalobcu je preto nedôvodná. Žalobcom uplatnený dôvod odvolania nie je daný.
13. Odvolací súd sa však stotožnil s odvolateľovou námietkou nesprávneho právneho posúdenia veci
súdom prvej inštancie a to z nasledovných dôvodov:

14. Predmetom súdneho sporu je zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej (štátnej)
moci. Podmienky tejto zodpovednosti upravuje od 01.07.2004 zákon č. 514/2003 Z.z..
Na vznik zodpovednosti za škodu sa vyžaduje existencia nasledovných predpokladov: a) nezákonné
rozhodnutie, nezákonné zatknutie, zadržanie alebo iné pozbavenie osobnej slobody, rozhodnutie o
treste alebo ochrannom opatrení, rozhodnutie o väzbe alebo nesprávny úradný postup, b) škoda alebo

nemajetková ujma, c) príčinná súvislosť medzi a) a b).

15. Súd prvej inštancie zistil základný predpoklad vzniku zodpovednosti žalovanej za škodu (nezákonné
rozhodnutie)askonštatovalvods.59odôvodnenia,keďuviedol,ževznesenieobvineniabolonezákonné
rozhodnutie podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., vzhľadom na to, že žalobca bol oslobodený.

Odvolací súd s týmto záverom súdu prvej inštancie súhlasí. Už za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb.
súdy dovodili,
že právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia možno uplatniť spravidla
v prípadoch, keď toto rozhodnutie nebolo zrušené, ale trestné stíhanie bolo zastavené alebo osoba
bola oslobodená spod obžaloby. Neposudzuje sa pritom správnosť postupu orgánov činných v trestnom

konaní, rozhodujúci je výsledok trestného stíhania. Uvedené právo nemá len ten, kto si obvinenie sám
zavinil.

16. V prípade rozhodnutia o väzbe dospel súd prvej inštancie k záveru, že nárok na náhradu ujmy
spôsobenej rozhodnutím o väzbe žalobcovi nevznikol z dôvodu podľa

§ 8 ods. 6 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z., pretože si vydanie rozhodnutia o väzbe zavinil žalobca sám.

17. Súd prvej inštancie zistil, že uznesením zo 16. decembra 2010 č. k. 0Tp/109/2010 sudca pre
prípravné konanie Okresného súdu v Prievidzi rozhodol, že z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b) a
c) Trestného poriadku berie žalobcu do väzby s tým, že väzba začala XX. M. XXXX o X:XX hod. a

bola vykonávaná v Ústave na výkon väzby v P.. Uznesením z 29. decembra 2010 č. k.
23Tpo/57/2010-69 na základe sťažnosti žalobcu Krajský súd v Trenčíne rozhodol o zrušení
uznesenia sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu v Prievidzi zo 16.decembra 20l0
č.k. 0Tp/l09/20l0 v celom rozsahu a prepustil A.. A. D. z väzby na slobodu, podľa § 80 ods. 1 Tr. por
prijal ponúknutú záruku dôveryhodných osôb a písomný sľub obvineného a podľa § 80 ods. 2 Tr. por.

mu uložil povinnosť hlásiť každú zmenu miesta pobytu a obmedzenie stýkať sa s osobami uvedenými
v uznesení o vznesení obvinenia.

18. Súd prvej inštancie predmetné rozhodnutie z hľadiska predpokladu pre vznik zodpovednosti za
škodu posudzoval podľa § 8 ods. 5, 6 zákona č. 514/2003 Z.z, teda ako rozhodnutie o väzbe, ktoré

je dôvodom na náhradu škody, pretože bol poškodený neskôr oslobodený spod obžaloby. Uvedené
posúdenie umožnilo súdu prvej inštancie aplikovať na vec ustanovenie § 8 ods. 6 zákona č. 514/2003
Z.z,, ktoré upravuje dôvody vylučujúce právo na náhradu škody.19. Odvolací súd s týmto právnym posúdením rozhodnutia sudcu pre prípravné konanie Okresného
súdu Prievidza zo16. decembra 2010 č. k. 0Tp/109/2010 nesúhlasí. Predmetné uznesenie je totiž
rozhodnutím, ktoré je vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť (a aj vykonané bolo), a zároveň

rozhodnutím, ktoré bolo na základe sťažnosti žalobcu ako riadneho opravného prostriedku zrušené v
celom rozsahu uznesením Krajského súdu v Trenčíne z 29. decembra 2010 č.k. 23Tpo/57/2010-69.
Uznesenie zo 16. decembra 2010 č. k. 0Tp/109/2010 tak spĺňa všetky podmienky nezákonného
rozhodnutia podľa § 6 ods. 3 veta prvá zákona č. 514/2003 Z.z,, podľa ktorého, ak bola škoda
spôsobená nezákonným rozhodnutím, ktoré je vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť, možno nárok

na náhradu škody uplatniť aj vtedy, ak nezákonné rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené na základe
riadneho opravného prostriedku.

20. Predmetné rozhodnutie teda podlieha režimu § 6 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., preto ide
o nezákonné rozhodnutie, ktoré je nezákonným bez ohľadu na výsledok trestného stíhania. Takéto
posúdenie rozhodnutia vylučuje možnosť použitia § 8 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z.z, ktoré sa dotýka

prípadov podľa § 8 ods. 5 zákona teda, keď rozhodnutie nebolo zrušené, ale trestné stíhanie bolo
zastavené alebo osoba bola oslobodená spod obžaloby. Súd prvej inštancie preto nesprávne aplikoval
§ 8 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z.z. a následne nesprávne z tohto dôvodu nepriznal nárok na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím o vzatí do väzby. Dôvody, pre ktoré nárok na náhradu
škody nevzniká, sa tu totiž neuplatnia. Súd musí predmetné rozhodnutie posúdiť ako dôvodný titul pre

vznik práva na náhradu škody podľa § 6 zákona č. 514/2003 Z.z., bez možnosti vylúčenia práva.
21. Pokiaľ ide o rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne z 29. decembra 2010 č. k. 23Tpo/57/2010-69,
ktorým tento uložil žalobcovi povinnosť hlásiť každú zmenu miesta pobytu a obmedzenie stýkať sa
s osobami v uznesení uvedenými, toto rozhodnutie nebolo zrušené pre nezákonnosť, a teda toto
rozhodnutie o nahradení väzby, ktoré sa podľa § 72 ods. 1 Trestného poriadku považuje za rozhodnutie

o väzbe, možno právne posúdiť podľa § 8 ods. 5, 6 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z., (aj vrátane dôvodu
vylučujúceho právo na náhradu škody) teda ako rozhodnutie, ktorého nezákonnosť je daná neskorším
oslobodením spod obžaloby.

22. Súd prvej inštancie pri skúmaní vylučujúceho dôvodu uzavrel, že konanie žalobcu, ku ktorému sa

v trestnom konaní priznal, možno považovať za konanie, ktorým si sám spôsobil trestné stíhanie, a aj
vydanie rozhodnutí o väzbe. Súd prvej inštancie sa však vo vzťahu k dôvodom rozhodnutia Krajského
súdu v Trenčíne z 29. decembra 2010 č. k. 23Tpo/57/2010-69 o nahradení väzby, otázkou zavinenia
žalobcuosobitnenezaoberal.V odôvodnení rozoberalskutočnosti,prektorésudcavprípravnomkonaní
dospel k záveru o dôvode väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, ktorý ale bol

trestným krajským súdom v zrušujúcom rozhodnutí vyhodnotený ako nedaný. Rozhodnutie krajského
súdu o nahradení väzby uložením povinností a obmedzení bolo odôvodnené dôvodom väzby podľa
§ 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku (tzv. preventívna väzba), ktorým sa súd prvej inštancie pri
hodnotení zavinenia žalobcu nezaoberal. Zavinenie poškodeného na vzatí do väzby (uložení povinností
v rámci nahradenia väzby) je však treba skúmať práve z hľadiska dôvodu, pre ktorý mu boli uložené

povinnosti a obmedzenia, a to vo vzťahu ku konkrétnym okolnostiam, ktoré súd rozhodujúci o väzbe
zvažoval a na ktorých založil dôvody väzby resp. rozhodnutia o nahradení väzby. Súd prvej inštancie
zároveň nevyhodnocoval konkrétne okolnosti, ktoré krajský súd pri rozhodovaní o potrebe nahradenia
väzby podľa odôvodnenia uznesenia zvažoval.

23. Odvolací súd na podporu záveru o nedostatočnosti právneho posúdenia otázky zavinenia vo
vzťahu k rozhodnutiu o nahradení väzby dodáva, že zavinenie obvineného na vzatí do väzby nemožno
stotožňovaťsozačatímtrestnéhostíhania,pretožeskutočnosti,ktorésúpredpokladomzačatiatrestného
stíhania, sú sčasti odlišné od skutočností, ktoré boli dôvodom pre vzatie obvineného do väzby
(nahradenie väzby). Z tohto hľadiska teda nie je dôležité, či konanie obvineného vzbudilo podozrenie,

že bol spáchaný trestný čin, a či naplnilo skutkovú podstatu trestného činu, pre ktorý bol stíhaný, ale
či jeho konanie vyvolalo obavu zakladajúcu dôvod, pre ktorý bol vzatý do väzby (rozhodnuté o uložení
povinností a obmedzení). Konkrétne skutočnosti významné pre rozhodovanie o väzbe musia byť zistené
postupom podľa Trestného poriadku, teda dôkazmi, zápisnicami, úradnými záznamami o obsahu tzv.
vysvetlení a pod. Tieto skutočnosti významné pre posúdenie existencie väzobného dôvodu by mal súd

rozhodujúci o náhrade škody vziať do úvahy. To však predpokladá oboznámiť sa s trestným spisom,
ktorý všetky vykonané postupy obsahuje.24. V tejto súvislosti odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie síce v ods. 5 odôvodnenia napadnutého
rozsudku v rámci opisu vykonaných dôkazov uvádza, že „sa oboznámil ... s podstatným obsahom
trestného spisu“, avšak ani v jednej zo zápisníc o vykonaných pojednávaniach sa nenachádza zápis o

priebehuvykonaniatohtolistinnéhodôkazupostupompodľaC.s.p (§204), trestnýspisnebolpredložený
odvolaciemu súdu spolu so základným spisom na rozhodnutie o opravnom prostriedku a v súdnom
spisesaaninenachádzazáznamotom,žetrestnýspisvôbecbolpripojený,hocitakspravovacíporiadok
vyžaduje (§ 176- zoznam pripojených spisov a § 177- spisový prehľad). Odvolací súd v spise nenašiel
ani úpravu s požiadavkou o pripojenie trestného spisu. Odôvodnenie napadnutého rozsudku, v ktorom

súd prvej inštancie konštatuje vykonanie dôkazu trestným spisom, je tak v rozpore s obsahom spisu.

25. Trestný spis pritom predstavuje dôkaz významný pre posúdenie rozhodujúcich skutočností
odôvodňujúcich vznik alebo vylúčenie práva na náhradu škody.

26. Odvolací súd svoje zamietavé rozhodnutie odôvodnil tiež neunesením dôkazného bremena ohľadom

ďalšieho predpokladu vzniku zodpovednosti štátu za škodu a to existencie nemajetkovej ujmy (aj
príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím).

27. Odvolací súd súhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že poškodený musí zásadne vznik ujmy
nielen tvrdiť, ale aj preukázať. Ide však o zásadu, z ktorej judikatúra (súdna prax) upravila výnimky. Tieto

výnimky vyplývajú zo samotnej povahy nemajetkovej ujmy, ktorá je daná vnútorným prežívaním človeka,
z čoho plynie, že vznik nemajetkovej ujmy je len ťažko preukázateľný. V konaní o náhradu nemajetkovej
ujmy spôsobenej pri výkone verejnej moci sa preto vznik nemajetkovej ujmy spravidla nepreukazuje. V
konaní sa obvykle iba zisťuje, či sú dané objektívne dôvody na to, aby sa konkrétna osoba mohla cítiť
poškodenou. Treba pritom zvážiť najmä, či vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu by sa aj iná osoba

v obdobnom postavení mohla cítiť dotknutou v zložkách tvoriacich vo svojom súhrne nemajetkovú sféru
jednotlivca (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30 Cdo/2865/2015 zo dňa 20.
januára 2016). Mimo oblasť ujmy spôsobenej neprimeranou dĺžku konania netreba vznik nemajetkovej
ujmy preukazovať v situáciách, kedy je zjavné, že by rovnakú ujmu utrpela akákoľvek osoba, ktorá by
bola danou skutočnosťou postihnutá, a šlo by teda o notorietu, ktorú dokazovať netreba (rozhodnutie

Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn 30 Cdo 2555/2010). Uvedené sa aplikuje v situáciách, kedy je
prima facie zrejmé, že akejkoľvek osobe v rovnakom postavení by za rovnakých okolností ujma taktiež
vznikla.OdvolacísúdvtejtosúvislostipoukazujenažalobcompredloženérozhodnutieNajvyššiehosúdu
SR z 27.08.2019 sp.zn. 4Cdo/125/2019, ktorý dospel k rovnakému záveru ako český najvyšší súd v
citovaných rozhodnutiach.

28. Všeobecne nemožno pochybovať o tom, že vedenie trestného stíhania spravidla predstavuje
nezanedbateľný zásah do základných práv obvineného, do práva na ľudskú dôstojnosť, osobnú česť,
dobrú povesť a ochranu mena, i do súkromného a rodinného života, pričom obvinený musí strpieť i
zhromažďovanie a v niektorých prípadoch i zverejňovanie údajov o svojej osobe.

29. Práve v danej veci žalobca článkami nielen súkromných médií, ale aj Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky teda žalovanej preukazoval vznik nemajetkovej ujmy zverejňovaním údajov o jeho trestnom
stíhaní. Takéto skutočnosti sú pre posúdenie vzniku nemajetkovej ujmy, ktorej náhrady sa domáha vo
vzťahu k žalovanej, relevantné, a niet dôvodu zbavovať žalovanú objektívnej zodpovednosti poukazom

na možnosť žalovať vysielateľov.

30. V danej veci je zrejmé, že žalobca vykonal nezákonnú väzbu, ktorá začala 13.12.2010 a trvala
do 29.12.2010, kedy bol z väzby prepustený. Pri posudzovaní dôsledkov v osobnej sfére poškodenej
osoby treba vziať do úvahy, že samotné držanie vo väzbe má už zo svojej povahy negatívne dopady

na slobodu pohybu alebo právo na súkromie a že v tomto ohľade výkon väzby sám o sebe bez
ďalšieho spôsobuje ujmu na základných právach, slobody a dôstojnosti dotknutej osoby. Pri hodnotení
existencie nemajetkovej ujmy je treba vziať do úvahy, že nehmotné škody môžu byť v daných
veciach oveľa významnejšie ako strata hodnoty majetku, keďže nútené obmedzenie osobnej slobody je
priamym zásahom do jedného z najdôležitejších základných práv. Integrita osobnosti
je ovplyvnená rôznymi spôsobmi; k úplnému obmedzeniu slobody, ktoré je spojené
s úplnou zmenou spôsobu života, stratou súkromia a kontaktu s blízkymi, pristupujú aj psychické
následky spôsobené depresívnym (často neznámym) prostredím a stresom z priebehu ďalších udalostí,ktoré môžu byť doplnené poškodením povesti alebo dobrého mena osoby, ktorá bola vzatá do väzby.
Spôsobuje tiež stres, neistotu, úzkosť atď. Okrem toho by sa mali zohľadniť ďalšie individuálne okolnosti
jednotlivého prípadu, ako sú životné podmienky vo väzbe, možnosť kontaktu medzi poškodeným a

rodinnými príslušníkmi a okolím, súvisiace porušenie práva na rodinný život atď. V prípade potreby je
potrebné zaoberať sa aj dopadom väzby na profesionálny život jednotlivca na jeho spoločenskú povesť
a česť.

31. V danej veci teda žalobca dôvodne poukazoval, aký malo trestné stíhanie, vznesenie obvinenia a

rozhodnutie o väzbe dopad na jeho profesiu advokáta. Možnosti vykonávať túto profesiu bol takmer po
dobu jedného roka nezákonne zbavený, čo preukazoval rozhodnutiami Slovenskej advokátskej komory
vydanej v nadväznosti na začatie trestného stíhania a rozhodnutie o väzbe.

32. Pri úvahe o zásahu do nemajetkovej sféry v dôsledku nezákonnej väzby treba zobrať do úvahy, že
táto pôsobí inak bezprostredne po jej začatí (keď je zadržaný spočiatku šokovaný zatknutím; zvyčajne

ide o najintenzívnejšie obdobie, keď sú zrazu narušené takmer všetky zložky každodenného života) a
inak v čase jej dlhšieho trvania. Trvanie väzby len niekoľko dní môže pôsobiť tak intenzívne ako väzba
trvajúca niekoľko týždňov. Aj keď väzba trvá len niekoľko dní, takto vzniknutá ujma (napríklad osobe
bezúhonnej)môžebyťoveľaintenzívnejšiaakovakomkoľvekvprípadeväzbytrvajúcejniekoľkotýždňov
alebo mesiacov (napríklad u osoby recidivistu).

33. Odvolací súd nesúhlasí so záverom súdu prvej inštancie o nepriznaní nemajetkovej ujmy „z dôvodu
okolností, za ktorých k nej došlo“ s poukazom na § 17 ods. 3 zákona č. 514/2013. Toto
ustanovenie stanovuje kritériá na určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch, nie však
kritéria, ktoré by mali za následok nepriznanie náhrady nemajetkovej ujmy vôbec, ako si to vysvetľuje

súd prvej inštancie.

34. Ako však odvolací súd vyššie v súvislosti s nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia
uviedol ,je možné analogické použitie ustanovení upravujúcich dôvody vylúčenia nároku na náhradu
škody ako výnimiek - negatívne vymedzenie, kedy nemá spod obžaloby oslobodená osoba právo na

náhradu škody aj vo vzťahu k nezákonnému rozhodnutiu o vznesení obvinenia, začatiu a pokračovaniu
trestného stíhania (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 30. septembra 2009, sp. zn. 1 Cdo 64/2008).

35. V tejto súvislosti však odvolací súd nesúhlasí s postupom súdu prvej inštancie, ktorý v
kompenzačnom konaní znovu posudzoval otázku viny poškodeného (konštatoval v konaní žalobcu,

ktoré sa mu kládlo za vinu, porušenie zákona o výkone väzby, porušenie zákona o advokácii, Trestného
poriadku), civilný súd tak nemôže konať ani nemôže vychádzať z úvah, že rozsudok trestného
súdu naznačuje určité pochybnosti o spáchanom skutku. To však nevylučuje, aby sa prihliadalo
na iné okolnosti sprevádzajúce začatie a obzvlášť pokračovanie trestného stíhania, teda že trestné
konanie bolo procesne dôvodne vedené proti konkrétnemu subjektu. Medzi také okolnosti možno zaradiť

správanie obvineného, ktoré v priebehu trestného stíhania vytvára (nové, ďalšie) dôvodné
pochybnosti vedúce orgány činné v trestnom konaní k pokračovaniu v trestnom stíhaní, k podaniu
obžaloby, k potrebe vykonať hlavné pojednávanie a konanie ukončiť rozsudkom. Právo na náhradu
škody spôsobenej vznesením obvinenia nie je vylúčené už tým, že sa obvinený, ktorý bol následne
obžaloby zbavený, dopustil skutku, pre ktorý bolo trestné stíhanie proti nemu začaté. Príčinná súvislosť

medzi začatím trestného konania a zavinením obvineného sa nesmie hľadať v jeho konaní, ktoré malo
podľaorgánovčinnýchvtrestnomkonanínaplniťskutkovúpodstatu trestnéhočinu,prektorýbolstíhaný,
ale v jeho inom konaní pred trestným stíhaním alebo počas neho, najmä v jeho postoji k orgánom činným
v trestnom konaní, to znamená či svojím konaním alebo konaním procesnej povahy spôsobil, že trestné
stíhanie sa musí začať alebo pokračovať(rozhodnutie NS ČR sp.zn. 25 Cdo 539/2002) .

36. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov (nesprávne právne posúdenie veci a potreba doplnenia
dokazovania) odvolací súd podľa § 389 ods. 1 písm. c) C.s.p. zrušil napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie a podľa § 391 ods. 1 C.s.p. mu vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

37. Po vrátení veci bude úlohou súdu prvej inštancie vyžiadať a pripojiť spis Okresného súdu Prievidza
sp.zn.1T/173/2011, doplniť dokazovanie predmetným spisom postupom stanoveným procesným
predpisom a vykonať právne posúdenie všetkých zistených skutočností so zohľadnením odvolacím
súdom naznačených právnych úvah k doposiaľ zisteným skutočnostiam, znovu na základe dokazovaniavykonaného podľa zhora uvedených pokynov o uplatnenom nároku a náhrade trov konania rozhodnúť
a svoje rozhodnutie odôvodniť spôsobom stanoveným v § 220 C.s.p.

38. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu krajského súdu 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,

ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).