Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 22, 2020

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/296/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4410220504
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 01. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Pribula

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2020:4410220504.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Pribulu a sudcov JUDr. Borisa

Minksa a JUDr. Olivera Kolenčíka, v spore žalobcu: I.. U. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. Q. XXX, právne
zastúpený: JUDr. Zuzana Lapárová, advokátka, Nové Zámky, Forgáchova bašta 7, proti žalovanému:
Slovenská republika, zastúpená Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava,
Štúrova 2, o náhradu škody, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa
26. júna 2018, č. k. 5C/274/2010-303, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom II. výroku p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nové Zámky (súd prvého stupňa v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdnyporiadok,ďalejlen„OSP“,účinnýdo30.06.2016,od01.07.2016akosúdprvejinštancievzmysle§

12 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP") rozsudkom zo dňa 26. júna 2018,
č. k. 5C/274/2010-303 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) prvým výrokom rozhodol, že nárok žalobcu na
náhradu škody nie je daný. Druhým výrokom rozhodol, že nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy
je daný.

2. Rozhodnutie o spore súd prvej inštancie vo veci samej právne odôvodnil s poukazom na ust. § 1 ods.
1, 9 ods. 1 písm. b/, § 18 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím

orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, § 1 ods. 1, § 3 ods. 1 písm. a/ a d/, § 4 ods. 1
písm. f/, § 9 ods. 1, 4, § 15 ods. 1, § 16 ods. 4, § 17 ods. 2, § 19 ods. 1, § 27 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.
z., o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ako
aj s poukazom na ust. Čl. 12 ods. 1, Čl. 46 ods. 1, 3, Čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

3.1. Po vykonanom dokazovaní súd zistil, že dňa 17.12.2001 podal JUDr. Miroslav Farkaš (správca
konkurznej podstaty VOD v likvidácii), do zápisnice trestné oznámenie voči viacerým osobám, okrem

iného, aj voči žalobcovi, a podľa trestného oznámenia mal žalobca spolu s ďalšími osobami spôsobiť
JRD Šurany škodu vo výške 2 719 270.- Sk. Uznesením OR PZ Nové Zámky, ČVS: OUV-793/20-2001
zo dňa 15.04.2002 bolo začaté trestné stíhanie vo veci trestného činu podvodu. Na základe uznesenia
Okresného úradu vyšetrovania PZ SR Nové Zámky, ČVS: OUV-793/20-2001-La zo dňa 25.06.2002,
vyšetrovateľ policajného zboru vzniesol, okrem iných osôb pre pokračovací trestný čin podvodu
spolupáchateľstvom, obvinenie voči žalobcovi. Dňa 10.07.2002 podal žalobca sťažnosť proti uzneseniu
o vznesení obvinenia. O tejto sťažnosti bolo rozhodnuté až uznesením Krajskej prokuratúry Nitra číslo

KV86/2003 zo dňa 24.09.2003, ktorá bola OR PZ Nové Zámky doručená až 14.05.2004. V spise
boli doložené viaceré záznamy prokuratúry o preskúmaní postupu vo vyšetrovaní (záznam zo dňa
19.04.2004, záznam zo dňa 20.07.2007, záznam zo dňa 22.05.2008). Obvinený bol vypočutý vo veci20.06.2003 a 15.08.2006. Trestné stíhanie vo veci bolo zastavené uznesením Krajskej prokuratúry v
Nitre č. KV 86/3 zo dňa 08.07.2008.

3.2. Z uznesenia Krajskej prokuratúry Nitra Kv 86/03-190 zo dňa 08.07.2008 považoval súd za
preukázané, že Krajská prokuratúry Nitra zastavila trestné stíhanie žalobcu v uvedenej veci, pretože
skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Zo žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku o náhradu škody zo dňa 20.09.2010 mal súd preukázané, že žalobca sa cestou svojej právnej
zástupkyne obrátil na Ministerstvo spravodlivosti SR a požiadal o náhradu škody spôsobnej pri výkone

verejnej moci v sume 100.542,28 eura. Svoju žiadosť podal v súlade s § 3 a 4 a ďalšími ustanovenia
zákona č. 514/2003 Z. z.. Škodu, ktorá mu mala vzniknúť uplatnil ako majetkovú ujmu vo výške 542,28
eur, ktorá mala vzniknúť cestovnými nákladmi a nákladmi na kopírovanie dokladov pre vyšetrovateľa
a nemajetkovú ujmu vo výške 100.000 eur. Vzhľadom na nemajetkovú ujmu poukázal na výrazné
zhoršenie jeho zdravotného stavu, nutnosť ukončiť doktorandské štúdium, nemožnosť zamestnať sa a
problémy v manželstve, ktoré vyústili do rozvodu. Poukázal na to, že prokurátorovi trvalo viac ako 6

rokov, aby sa vysporiadal s právnou otázkou a konštatoval, že skutok, ku ktorému došlo nie je trestným
činom.

4. Ministerstvo spravodlivosti žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody postúpilo v
súlade s § 4 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. Generálnej prokuratúre SR. Z listu GP SR číslo XV-5 Spr

90/10-8 zo dňa 12.11.2010 mal súd preukázané, že Generálna prokuratúry SR, žiadosť o predbežné
prejednanie nároku vyhodnotila tak, že v predmetnej veci nezistila porušenie zákona v postupe Krajskej
prokuratúry v Nitre, ani príčinnú súvislosť medzi trestným stíhaním vedeným proti žalobcovi a ním
uvádzanými následkami. Žiadosť na náhradu škody považovala v plnom rozsahu za neodôvodnenú
a odmietla ju. Zároveň poučila žalobcu, že sa môže domáhať uplatnenia práva, resp. uspokojenia

nároku na príslušnom súde v občiansko-právnom konaní. V odôvodnení uviedla, že trestné stíhanie
voči žalobcovi bolo začaté uznesením vyšetrovateľa OR PZ Nové Zámky zo dňa 15.02.2010 na základe
trestného oznámenia správcu konkurznej podstaty VOD Šurany, JUDr. Miroslava Farkaša. Žalobcovi
bolo vznesené obvinenie uznesením zo dňa 25.06.2002 za pokračovaní trestný čin podvodu. Krajskej
prokuratúre Nitre bola vec predložená z dôvodu vecnej príslušnosti zo dňa 03.03.2003. Po preskúmaní

veci bol spis odstúpený dňa 23.06.2003 na ďalší postup príslušnému Krajskému riaditeľstvu PZ v
Nitre. Bolo zistené, že k sťažnosti obvinených proti uzneseniu o vznesení obvinenia neboli predložené
Okresnej prokuratúre v Nových Zámkoch ani Krajskej prokuratúre v Nitre. Sťažnosť žalobcu bola
osobitne vyžiadaná dňa 15.08.2003 a bolo o nej rozhodnuté uznesením zo dňa 24.09.2003. Krajskou
prokuratúrou v Nitre bol vo veci vykonávaní aktívny dozor, vyšetrovateľ KR PZ Nitra bol upravovaný

na ďalší postup osobitnými pokynmi a usmerneniami. Vyšetrovanie viedol na základe poverenia KR
PZ Nitra naďalej vyšetrovateľ, ktorý vo veci pôvodne konal na OR PZ Nové Zámky a mal vykonávať
úkony až do 01.01.2005, keď od polície odišiel. Vec potom nebola pridelená žiadnemu vyšetrovateľovi,
táto skutočnosť bola zistená Krajskou prokuratúrou pri vykonaní previerky dňa 29.03.2005, následne
bola vyšetrovateľovi pridelená, ktorý do septembra 2005 študoval vyšetrovací spis vzhľadom na jeho

zložitosť. Pri previerke stavu vyšetrovania dňa 10.05.2006 bola opätovne zistená nečinnosť zo strany
vyšetrovateľa. Túto skutočnosť Krajská prokuratúra signalizovala riaditeľovi KR PZ. Došlo k ďalšej
zmene vyšetrovateľa, pretože pôvodný vyšetrovateľ bol preložený na inú súčasť policajného zboru. Vec
bola následne pridelená ďalšiemu vyšetrovateľovi, ktorý už vo veci konal plynule. Generálna prokuratúra
konštatovala, že nebolo zistené zavinenie porušenia zákona a ani prieťahy v konaní. Na zistené prieťahy

vo vyšetrovaní a neplnenie záväzných pokynov prokurátora zo strany vyšetrovateľa bolo reagované. Je
pravdou, že sťažnosti obvinených proti uzneseniu vyšetrovateľa o vznesení obvinenia neboli predložené
prokuratúre takmer jeden rok. Dĺžku konania vo veci ovplyvnila aj skutková náročnosť aj obsažnosť
veci, pretože sa jednalo o problematickú ekonomickú činnosť viacerých osôb. Uviedla ďalej, že v
rámci vykonaného vyšetrovania nedošlo k žiadnym opatreniam, a to ani zaisťovacím v súvislosti s

majetkom žalobcu. Exekúcie, ktorú spomína, sú výsledkom občiansko-právnych a obchodno-právnych
súdnych sporov, ktoré nesúviseli s konaním v predmetnej veci. Tieto okolnosti a nie trestné stíhanie
potom viedli aj k rozkolu v rodine žalobcu. Vzhľadom na súvis medzi trestným stíhaním žalobcu a jeho
nemožnosťou zamestnať sa poukázala na to, že právoplatné rozhodnutie o vznesení obvinenia nemá
povahu odsudzujúceho rozsudku a platí prezumpcia neviny.

5. Podľa Generálnej prokuratúry nemožno považovať za dôsledok trestného stíhania vylúčenie žalobcu
z doktorandského štúdia, pretože z rozhodnutia SPU Nitra z 21.10.2005 vyplýva, že dôvodom na jeho
vylúčenie bolo neplnenie individuálneho študijného programu. Zdravotným problémom žalobcu k ichpríčinám by sa mal vyjadriť znalec, tvrdenie žalobcu, že súvisia s jeho trestným konaním je potrebné
považovať za účelové v čase, keď došlo u neho k zdravotným problémom, bola jeho psychika, rodiny,
osobný a pracovný život podmienený prebiehajúcimi exekúciami a občiansko-právnymi spormi. Žalobca

bol orgánmi činnými v trestnom konaní predvolávaný na úkony súvisiace s treným konaním aj ako
svedok, aj ako obvinený, úkonov, na ktoré bol predvolaný sa zúčastňoval. Žalobca bol orgánmi činnými
v trestnom konaní predvolávaný na úkony súvisiace s treným konaním aj ako svedok, aj ako obvinený,
úkonov, na ktoré bol predvolaný sa zúčastňoval. Z potvrdenia Sociálnej poisťovne zo dňa 13.11.2006
mal súd preukázané, že žalobcovi bol priznaný invalidný dôchodok v sume 13.762,- Sk mesačne.

Z rozhodnutia Sociálnej poisťovne zo dňa 12.11.2007 mal súd preukázané, že žalobca má pokles
schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť od 20.09.2007 viac ako 70 %.

6.1. Z potvrdenia o štúdiu SPU Nitra z 27.01.2010 súd prvej inštancie zistil, že žalobca bol študentom
doktorandského štúdia externou formou v čase od 15.10.2001 do 21.10.2005. Z listiny SPU Nitra zo
dňa 21.10.2005 zistil, že žalobca bol vylúčený z externého doktorandského štúdia od 21.10.2005 na

základe posúdenia plnenia individuálneho študijného programu študenta za akademický rok 2004-2005.
Zo žiadosti o prijatie do zamestnania zo dňa 18.12.2003 vyplýva, že žalobca sa uchádzal o funkciu
riaditeľa Agroinštitútu. V priloženom profesijnom životopise uviedol, že je trestne stíhaný, túto skutočnosť
uviedol aj v osobnom dotazníku.

6.2. Z lekárskej správy MUDr. Tibora Göbö, zo dňa 19.01.2010 považoval za preukázané, že žalovaný
bol opakovane vyšetrený a liečený vo vertebrologickej ambulancii pre opakované náhle cievne mozgové
príhody v rokoch 2002, 2003 a 2004. Náhle cievne mozgové príhody u žalovaného sú zrejmé aj z
lekárskej správy MUDr. Márie Letkovej, praktického lekára pre dospelých zo dňa 09.02.2010. Z uvedenej
správy je zrejmé, že žalovaný bol dlhodobo práceneschopný od 16.02.2004 pre nelepšiaci sa stav, bol

uznaný za invalidného dôchodcu v r. 2007. Jeho zdravotný stav zodpovedá postihnutiu bielej mozgovej
hmoty po mozgových infarktoch. Psychické problémy žalovaného (depresívna porucha), sú zrejmé z
lekárskej správy zo dňa 16.05.2016. Z pripojeného spisu OS Nové Zámky, č. k. 6C 164/2002 mal súd
preukázané, že S. K., podala voči žalobcovi návrh na rozvod manželstva dňa 07.08.2002. V návrhu
uviedla, že ich manželstvo bolo harmonické až do roku 2001, kedy v súvislosti s podnikaním žalobcu

od nich začali vymáhať exekútori značné sumy, prišli o majetok. V návrhu uviedla, že súdy, ktoré veci
prejednávajú, však svojou nečinnosťou a prieťahmi v konaní od roku 1996 neukončili ani jednu vec.
Podaním doručeným na súd dňa 23.10.2002, zobrala návrh na rozvod manželstva späť, súd konanie o
rozvod manželstva uznesením č. 6C 164/2002 zastavil.

6.3. Z pripojeného spisu Okresného súdu Nové Zámky, č. k. 4 C 108/2010 súd prvej inštancie zistil, že S.
K. podala opätovne návrh na rozvod manželstva dňa 11.05.2010. Ako dôvod rozvodu uviedla rozdielne
prístupy a názory na podstatné náležitosti v živote. V priebehu rozvodového konania žalobca na súde
uviedol, že návrh na rozvod je dôsledkom toho, že prišiel o majetok v súvislosti s podnikaním, mal tri
mozgové príhody, už tri roky je odsťahovaný z domu a býva v chalupe, ktorá patrí jeho synovi. O svojej

manželke povedal, že jej nemá čo vyčítať a že bola vynikajúca matka. Súd vo veci rozhodol tak, že
manželstvo žalobcu rozsudkom č. k. 4 C 108/2010 zo dňa 21.06.2010 rozviedol. Z obsahu trestného
spisu nevyplýva, že by žalobca k dĺžke trestného konania sám prispel, riadne sa zúčastňoval všetkých
úkonov, na ktoré bol predvolávaný.

7.1. Z ďalšieho odôvodnenia prvoinštančného súdu vyplýva, že pri rozhodovaní o žalobe musel v prvom
rade ustáliť orgán konajúci v mene štátu na strane žalovaného. Z obsahu spisu a z podaní obidvoch
sporových strán bolo zrejmé, že žalujúca strana žalovala Slovenskú republiku a ako orgán konajúci
v mene Slovenskej republiky v žalobe najprv označila Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky a
potom v priebehu konania Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Obidva takto označené

orgány vo svojich písomných podaniach, resp. ústne vyjadrených názoroch na pojednávaní namietali
svoju pasívnu legitimáciu vo veci s poukazom na príslušné ustanovenia zákona č. 58/1969 Zb., resp.
zákona č. 514/2003 Z. z.. Poznamenal, že označenie správneho štátneho orgánu v žalobe, ktorý koná
za štát v rozsahu svojej pôsobnosti nebolo otázkou pasívnej legitimácie štátu v konaní, resp. s pasívnou
legitimáciou štátu nesúvisí. Štát je ako účastník konania označený riadne, ak je súčasne s ním označený

príslušný štátny orgán, ktorý bude za štát konať. Ak žalujúca strana označí viacero subjektov, ktoré by
mali za štát konať tak, ako je tomu v tomto prípade, musí súd sám z úradnej povinnosti označiť subjekt,
ktorý koná v mene štátu a ktorý bude štát v danom konaní zastupovať (poukázal na uznesenie Krajského
súdu v Nitre č. k. 25 Co 231/2016 zo dňa 21.12.2016). V uvedenej veci teda súd na pojednávanídňa 11.05.2018 určil, že orgánom, ktorý bude v danej veci za štát konať bude Generálna prokuratúra
Slovenskej republiky. Podľa vyššie citovaného uznesenia Krajského súdu v Nitre a aj podľa názoru súdu
prvej inštancie o takomto rozhodnutí súdu nebolo potrebné vydávať žiadne procesné rozhodnutie.

7.2. Súd prvej inštancie rozhodol, že orgánom, ktorý bude konať v uvedenom prípade v mene
Slovenskej republiky bude Generálna prokuratúra SR, pretože žalujúca strana poukazovala na
nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup vyšetrovateľa PZ SR, resp. Krajskej prokuratúry
v Nitre. Navyše, nárok žalujúcej strany bol predbežne prerokovaný Generálnou prokuratúrou Slovenskej

republiky.

8. V tomto konaní žalujúca strana uplatnila dva nároky, teda nárok na náhradu škody v súvislosti s
nezákonným rozhodnutím v súlade s príslušnými ustanoveniami zák. č. 58/1969 Zb. a nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy v súvislosti s nesprávnym úradným postupom podľa príslušných ustanovení zák.
č. 514/2003 Z. z.. Pretože podľa zák. č. 58/1969 je orgánom konajúcim za štát v prípade žaloby o

náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa príslušných ustanovení zák. č. 58/1969
Zb. Ministerstvo spravodlivosti SR, a orgánom konajúci za štát podľa príslušných ustanovení zák. č.
514/2003 Z. z. je Generálna prokuratúra SR, súd uvažoval aj o procesnom postupe podľa ktorého by
nárok na náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím, v ktorom by ako orgán konajúci za štát
zastupovalo štát Ministerstvo spravodlivosti SR, vylúčil na samostatné konanie.

9. Súd nepovažoval uznesenie vyšetrovateľa, ktorým bolo vznesené obvinenie voči žalobcovi za
nezákonné, a pretože žalujúca strana nevedela dostatočne preukázať majetkovú škodu, ktorá mala
žalobcovi v súvislosti s nezákonným rozhodnutím podľa žalujúcej strany vzniknúť, súd by žalobu v časti
uplatnenia škody spôsobnej nezákonným rozhodnutím aj tak zamietol. Vylúčenie veci na samostatné

konanie tak, ako bolo uvedené vyššie by teda bolo formalistickým postupom súdu a porušilo by zásahu
hospodárnosti konania upravenú Civilným sporovým poriadkom, preto v konaní postupoval tak, že ako
orgán konajúci za štát v uvedenom prípade určil Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky.

10. Pokiaľ ide o právnu kvalifikáciu žaloby, súd zistil, že žalujúca strana uplatnila dva nároky - nárok na

náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenú
nesprávnym úradným postupom.

11.1. Poukázal na to, že rozhodnutím, ktoré malo byť nezákonné, je podľa žalujúcej strany uznesenie
vyšetrovateľa PZ SR zo dňa 25.06.2012 (poz. odv. súdu: malo ísť správne o rok 2002), ktorým bolo

žalobcovi vznesené obvinenie pre pokračovací trestný čin podvodu spolupáchateľstvom. Poznamenal,
že ani zákon číslo 58/1969 Zb. a ani zákon číslo 514/2003 Z. z. pojem „nezákonné rozhodnutie“
nedefinuje. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR č. k. 7 Cdo 27/2011 zo dňa 20.03.2012 bolo potrebné
pod nezákonným rozhodnutím rozumieť akékoľvek rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré je v rozpore
správnymporiadkomSlovenskejrepublikyalebozáväzkamiSlovenskejrepublikyvyplývajúcimizplatnej

medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná.

11.2.Prvoinštančnýsúduzavrel,žeuznesenievyšetrovateľaPZSRzodňa25.06.2012(maloísťsprávne
o rok 2002), nebolo nezákonné. Bolo vydané v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného zákona
a Trestného poriadku, ktoré boli platné v čase vydania tohto uznesenia. Skutočnosť, že trestné stíhanie

žalobcu bolo neskôr, teda v roku 2008 zastavené neznamená, že uznesenie vyšetrovateľa PZ SR,
ktorým bolo trestné stíhanie žalobcu začaté bolo nezákonné. Súd teda nárok žalobcu na náhradu škody,
ktorá mala byť spôsobená nezákonným rozhodnutím za daný nepovažoval a stotožnil sa s názorom
žalovaného.

12.1. Ďalej prvoinštančný súd konštatoval, že ďalším nárokom, ktorý žalobca v konaní uplatnil bol nárok
nanáhradunemajetkovejujmyspôsobenejnesprávnymúradnýmpostupom.Zákonč.58/1969Zb.nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy neupravoval a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy upravoval až zákon
č. 514/2003 Z. z. účinný od 01.06.2004 a súd bol toho názoru, že na uvedený prípad je možné aplikovať
ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z. a o náhrade nemajetkovej ujmy.

12.2. Trestné stíhanie voči žalobcovi bolo začaté v r. 2002 a skončilo sa v r. 2008, takže je nepochybné,
že trestné stíhanie žalobcu pokračovalo aj za účinnosti zákona č. 514/2003 Z. z.. Intertemporálne
ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z. uvedené v § 27 ods. 1 a 2 citovaného zákona takúto situáciuneriešia. Je však jednoznačné, že prijatím zák. č. 514/2003 Z. z. zákonodarca chcel poskytnúť občanom
Slovenskej republiky možnosť uplatniť si v prípade nesprávneho úradného postupu, resp. nezákonných
rozhodnutí orgánov verejnej moci aj nemajetkovú ujmu. Poukázal na dôvodovú správu k zákonu č.

514/2003 Z. z. a na to, že Slovenská republika je v zmysle Ústavy SR materiálnym právnym štátom,
ktorý kladie dôraz na hodnotu spravodlivosti. Bolo by diskrimináciou občanov, ktorým nárok na náhradu
škody, resp. nemajetkovej ujmy vznikol pred účinnosťou zák. č. 514/2003 Z. z., ak by si takýto nárok
nemohli uplatniť; v tejto súvislosti súd poukázal na článok 12 ods. 1 Ústavy SR. Súd poznamenal, že
článok 2 ods. 2 CSP stanovil, že každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutím v

súlade s ustálenou rozhodovacou pracou najvyšších súdnych autorít, a ak takejto rozhodovacej praxe
niet, bude rozhodnuté o jeho spore spravodlivo. Súdu nebolo známe, že by súdy vyšších stupňov SR
rozhodlivpodobnomspore,tedavspore,kedysatrestnéstíhanieobčanaSRzačalozaúčinnostizákona
č. 58/1969 Zb. a skončilo sa za účinnosti zák. č. 514/2003 Z. z. a občan SR by si uplatnil nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom.

12.3. Súd považoval za spravodlivé, aby si žalobca v tomto prípade mohol nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánom verejnej moci uplatniť. V tejto
súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu Českej republiky č. II.ÚS 590/08, podľa ktorého „ak má byť
štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za jednanie
svojich orgánov, ktorým štátne orgány alebo orgány verejnej moci priamo zasahujú do základných práv

jednotlivca. Nie je možné prehliadnuť, že štát nemá slobodnú vôľu, ale je povinný striktne dodržiavať
právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii. Na jednej strane je povinnosťou orgánov
činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť
zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ukáže tento postup ako mylný, zasahujúci do základných
práv“.

13. K námietke premlčania vznesenej žalovaným súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný námietku
premlčania neodôvodnil a neuviedol, kedy mala začať plynúť premlčacia doba, resp. či sa mal nárok
žalobcu premlčať v subjektívnej alebo objektívnej premlčacej dobe. Podľa § 19 ods.1 zákona číslo
514/2003 Z.z je premlčacia doba trojročná a začína plynúť odo dňa, keď sa poškodený o škode

dozvedel.Podľanázorusúduzačalažalobcoviplynúťpremlčaciadobaododňaprávoplatnostiuznesenia
o zastavení trestného stíhania, teda od 26.11.2008 (žalovaný sa skôr nemohol dozvedieť kedy sa jeho
trestné stíhanie zastaví). Žaloba, ktorou si žalobca uplatnil obidva nároky, teda aj nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy, bola podaná na súd dňa 13.12.2010, teda včas.

14. Prvoinštančný súd ďalej konštatoval, že nesprávny úradný postup definuje § 9 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z. z., okrem iného, aj ako postup, ktorý spôsobil zbytočné prieťahy v konaní. Z vyšetrovacieho
spisu považoval za jednoznačne preukázané, že trestné stíhanie vo veci bolo začaté 15.04.2002.
Už uznesením zo dňa 25.06.2002 bolo žalovanému vznesené obvinenie pre pokračovací trestný čin
podvodu spolupáchateľstvom. Pri posúdení prípadu, pred vznesením obvinenia teda postupovali orgány

činné v trestnom konaní veľmi rýchlo. Je neprípustné, aby za situácie, keď boli orgány činné v trestnom
konaní schopné vzniesť obvinenie voči žalobcovi za pol roka, ďalšie trestné stíhanie pokračovalo viac
ako 6 rokov, teda až do uznesenia Krajskej prokuratúry Nitra zo dňa 08.07.2008, ktorým bolo trestné
stíhanie vo veci zastavené. Z vyšetrovacieho spisu bolo zrejmé, že žalobca podal voči uzneseniu o
vznesení obvinenia sťažnosť 10.07.2002, o tejto sťažnosti bolo rozhodnuté uznesením KP v Nitra až

14.05.2004.Neexistuježiadnyrozumnýdôvod,abydozorujúcaprokuratúraosťažnostižalobcurozhodla
až temer po roku a pol. Zo spisu je jednoznačne preukázané, že vo veci trestného stíhania boli vymenení
traja vyšetrovatelia - žalobcovi nemôže byť na škodu nedostatočné personálne zabezpečenie orgánov
činných v trestnom konaní. Súd považoval postup orgánov činných v trestnom konaní pri vyšetrovaní
uvedeného trestného činu za nesprávny - trestné konanie bolo neprimerane dlhé.

15. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval jednoznačnosť v otázke, či nárok žalobcu bol žalovaným
predbežne prerokovaný tak, ako to predpokladá § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z.. Žalobca sa cestou
svojej právnej zástupkyne obrátil s nárokom na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci
na Ministerstvo spravodlivosti SR, ktoré jeho podanie postúpilo Generálnej prokuratúre SR. Generálna

prokuratúra SR, nárok predbežne prerokovala a listom zo dňa 12.11.2010. Poukázal aj na rozsudok
Krajského súdu v Nitre č. k.: 6 Co 132/2009 s tým, že „pokiaľ ide o nároky na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom, predbežné prerokovanie sa zo zákona nevyžaduje“.16.1. Predpokladom pre uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobnej nesprávnym
úradným postupom podľa príslušných ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. je a) nesprávny úradný
postup orgánu verenej moci, b) existencia nemajetkovej ujmy c) kvalifikovaná príčinná súvislosť

medzi nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci a vznikom nemajetkovej ujmy, d) v
prípade nemajetkovej ujmy musí byť navyše zrejmé, že samotné konštatovanie porušenia práva je
nedostačujúce. Nesprávny úradný postup prokuratúry a vyšetrovanie PZ SR súd videl v prieťahoch v
trestnom konaní.

16.2. Nemajetková ujma, ktorá mala vzniknúť žalobcovi, mala spočívať v zhoršení jeho zdravotného
stavu, rozpade rodinných vzťahov, problémov v štúdiu a problémov v zamestnaní. Je jednoznačné, že
trestné stíhanie je pre občana, voči ktorému sa trestné stíhanie vedie jednoznačne veľmi stresujúcou
záležitosťou - len na extrémne silnú osobnosť s dostatočným rodinným zázemím by nespravodlivé,
takmer 6 ročné trestné stíhanie malo minimálny dopad (porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu ČR
č. IV.ÚS 3183/15 bod 50 odôvodnenia). Je jednoznačné, že žalobca utrpel prvú mozgovú príhodu v

roku 2002, takže je možné s istotou tvrdiť, že zhoršenie zdravotného stavu žalobcu bolo v priamej
príčinnej súvislosti s trestným stíhaním, ktorého sa voči jeho osobne začalo. Skutočnosť, že neprimeraný
stres spôsobuje zdravotné problémy je všeobecnej známa a preto ju netreba osobitným spôsobom
preukazovať. Navrhované znalecké dokazovanie by v tomto prípade bolo nadbytočné - ani znalec by so
100 %-nou istotou nekonštatoval, že mozgové príhody, ktoré utrpel žalobca, boli priamym dôsledkom

začatia trestného stíhania, konštatoval by však, že stres spôsobený trestným stíhaním sa mohol
výraznou mierou na zhoršení zdravotného stavu žalobcu podieľať.

17.1. Súd bol toho názoru, že aj rodinné problémy žalobcu, ktoré vyústili do dvoch rozvodových konaní
mohli byť spôsobené trestným stíhaním, ktoré bolo voči žalobcovi vedené. Faktom bolo, že trestné

stíhanie žalobcu zhoršilo rodinné vzťahy žalobcu a bolo aj jednou z príčin podania návrhu na rozvod
manželstva. Bývalá manželka žalobcu v priebehu konania túto skutočnosť potvrdila. Je možné tvrdiť, že
trestné stíhanie vedené voči jednému z partnerov v manželstve môže veľmi negatívne ovplyvniť vzťahy
v manželstve a dôveru medzi manželmi, táto strata dôvery môže vyústiť až k návrhu na podanie rozvodu
tak, ako tomu bolo podľa názoru súdu aj v tomto prípade.

17.2. Je všeobecne známe, že trestné stíhanie osoby môže pri snahe zamestnať sa spôsobiť problémy -
žiadny zamestnávateľ nechce „riskovať“ a zamestnať osobu, voči ktorej sa trestné konanie vedie - najmä
v prípade, ak je trestné konanie vedené pre podozrenie z podvodu , resp. inej ekonomickej trestnej
činnosti, tak ako tomu bolo aj v tomto prípade. Je teda jednoznačné, že trestné stíhanie žalobcu, ktoré

trvalo 6 rokov malo veľmi negatívny vplyv na možnosť žalobcu zamestnať sa. Stres spôsobený trestným
stíhaním mohol u žalobcu spôsobiť aj nedostatok koncentrácie pri štúdiu - žalobca sa v prvom rade
venoval očisteniu svojho mena a trestnému konaniu. Aj študijné problémy, ktoré vyústili k vylúčeniu
žalobcu z doktorandského štúdia, mali bezpochybne s trestným stíhaním žalobcu súvis. Žalobcovi bola
teda spôsobená nesprávnym postupom orgánov verejnej moci pri trestnom stíhaní podľa názoru súdu

spôsobená nemajetková ujma v oblasti zdravotného stavu, rozpadu rodinného života, sťaženej možnosti
študovať a zamestnať sa.

18.1. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že v uvedenom prípade samotné konštatovanie porušenia
práva nestačí, dôsledkom nesprávneho úradného postupu a nezákonného trestného stíhania utrpel

žalobca výraznú ujmu na zdravotnom stave, rodinnom živote a osobnom živote. Je odkázaný na stálu
zdravotnú starostlivosť, ktorá nepochybne stojí nemalé finančné prostriedky. Je preto nevyhnutné, aby
štát poskytol žalobcovi za nesprávny úradný postup finančnú satisfakciu, ktorá má byť adekvátna
dôsledkom, ktoré sa u žalobcu dostavili.

18.2. Orgány verejnej moci postupovali nesprávne, pretože trestné stíhanie žalobcu viedli
neodôvodnene viac ako 6 rokov, aplikácia zákona č. 514/2003 Z. z. pri náhrade je možná a žiaduca,
pretože žalobcovi nemožno upierať nárok na náhradu nemajetkovej ujmy iba preto, že v čase, keď sa
jeho trestné stíhanie začalo, právny poriadok Slovenskej republiky nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
neupravoval. Poukázal na nález Ústavného súdu ČR sp. zn. IV.ÚS 3183/15 „sa musia sudcovia vedieť

aspoň elementárne vcítiť do pozície súdeného človeka, najmä za situácie, keď majú napraviť škodu
spôsobenú inými súdmi“. Je ľudsky pochopiteľné, že trestné stíhanie spôsobuje mimoriadny stres, ktorý
sa nepochybne prejaví na zdraví a môže sa prejaviť aj na rodinných a osobitných vzťahoch osoby, ktoráje trestne stíhaná. Je ďalej nepochybné, že ak štát nepostupoval prostredníctvom orgánov verejnej moci
v súlade so zákonom mal by občanovi nahradiť ujmu, ktorá mu takto vznikla.

19. Prvoinštančný súd preto medzitýmnym rozsudkom rozhodol tak, že nárok žalobcu na náhradu
nemajetkovej ujmy je daný. Medzitýmny rozsudok v uvedenom prípade súd vyhlásil preto, že samotné
určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy je vzhľadom na doterajšiu rozhodovaciu prax SR a potrebu
ďalšieho dokazovania veľmi náročné, preto je potrebné ustáliť, či je skutočne nárok žalobcu na náhradu
nemajetkovej ujmy daný a až v prípade, že medzitýmny rozsudok nadobudne právoplatnosť, bude

rozhodovať o výške nemajetkovej ujmy.

20. Proti rozsudku prvoinštančného súdu podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie voči II. výroku
(medzitýmne rozhodnutie), ktorým rozhodol, že nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy je daný,
žiadajúc odvolací súd, aby napadnutý rozsudok v tejto časti zrušil a vec vrátil prvoinštančnému súdu na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

21.1. Žalovaný namietal označenie konajúceho orgánu, Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky,
pretožepodľajehonázorumalobyťkonajúcimorgánomMinisterstvospravodlivostiSlovenskejrepubliky.
Konštatoval, že žalobca si uplatnil žalobu z dôvodu nezákonného rozhodnutia a neskôr ako nesprávny
úradný postup. Z rozhodnutia súdu prvej inštancie nevyplývalo, na základe čoho mal súd za preukázané,

že nemajetková ujma bola spôsobená orgánmi prokuratúry. Súd prvej inštancie v danej veci počas
6 rokov konal s Ministerstvom spravodlivosti SR. Nebolo preukázané, že škoda bola spôsobená po
nadobudnutí účinnosti zákona č. 514/2003 Z. z., resp. predtým. Žalobca označil nesprávny úradný
postupod uzneseniavyšetrovateľazodňa25.06.2002.Vprípadeuplatnenéhonárokunanáhraduškody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím súd rozhodol bez účasti tohto orgánu.

21.2. Ďalej uviedol, že súd nesprávne posúdil otázku premlčania v prípade nesprávneho úradného
postupu. Súd považoval právoplatnosť rozhodnutia prokurátora Krajskej prokuratúry v Nitre sp. zn.
Kv86/03-190 zo dňa 08.07.2008 o zastavení trestného stíhania za moment, kedy sa žalobca o
spôsobenej ujme dozvedel, pričom podľa názoru žalovaného sa žalobca dozvedel o niektorých

okolnostiach rozvodu v roku 2002, vylúčenie zo štúdia v roku 2005, neúspešný pokus zamestnať sa v
roku 2003 práve viac ako pred tromi rokmi pred podaním žaloby v roku 2010 a pred následnou zmenou
uplatneného nároku na náhradu škody.

22. Podľa názoru žalovaného žalobca nepreukázal predpoklady nesprávneho úradného postupu,

pretože nijakým spôsobom nekonkretizoval, v čom mala spočívať nesprávnosť úradného postupu v
trestnom stíhaní jeho osoby. Žalobca nenamietal porušenie povinnosti vo veci konajúceho vyšetrovateľa
adozorujúcehoprokurátoraurobiťkonkrétnyúkon.Vroku2007bolnažiadosťžalobcuvtrestnomkonaní
prokurátorom preskúmaný postup s tým, že prieťahy zistené neboli. Trestná vec bola zložitá a obsažná
a zastavenie trestného stíhania nasvedčuje riadnemu a objektívnemu plneniu úloh prokuratúry. Súd sa

nezaoberal „rokom a pol“, v ktorej lehote mal prokurátor rozhodnúť o sťažnosti. Samotná dĺžka trestného
konania nezakladá bez ďalšieho záver o nesprávnom úradnom postupe. Žalobca nepreukázal, že by
podal sťažnosť na prieťahy v konaní. Poukázal na paradox, že predmetné konanie trvá 8 rokov. Súd
riadne príčinnú súvislosť medzi zásahmi do zdravotného stavu, rodinného života, sťaženia štúdia a
škodou neuviedol. Z toho dôvodu považoval napadnutý rozsudok za neodôvodnený.

23. Žalovaný ďalej namietal, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s argumentáciou žalovaného
ohľadne zdravotných problémov žalobcu, ktoré nastali ešte v roku 1999, ohľadne finančných problémov,
pričom nijako nezisťoval majetkové pomery žalobcu. Nemožno považovať za diskrimináciu žalobcu
pri snahe zamestnať sa, ak bolo vedené trestné stíhanie, pretože možno takú osobu považovať za

bezúhonnú a nemá trestné stíhanie povahu odsudzujúceho rozsudku. Žalobca nepredložil žiaden
relevantný dôkaz o jeho zdravotnom stave. Predchádzajúce zamestnanie žalobcu samo o sebe bolo
stresujúce a ide tiež o všeobecne známu skutočnosť, ktorú súd nezohľadnil.

24.1. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok,

ďalej len „CSP“) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonom stanovenej
lehote, preskúmal napadnuté rozhodnutie, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP),
odvolaniežalovanéhoprejednalbeznariadeniaodvolaciehopojednávania (§385ods.1CSPacontrario
CSP, keď v zmysle § 219 ods. 3 za použitia § 378 ods. 1 CSP oznámil miesto a čas verejnéhovyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli krajského súdu a na webovej stránke krajského súdu v lehote
najmenej päť dní pred jeho vyhlásením) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné,
preto rozsudok súdu prvej inštancie v časti napadnutého výroku, ktorým rozhodol, že nárok žalobcu na

náhradu nemajetkovej ujmy je daný, podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

24.2. Z obsahu odôvodnenia odvolania vyplýva, že napadnutým bol výrok II. rozsudku, ktorým súd
rozhodol, že nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy je daný a z pohľadu vecnosti sa týka
nesprávneho úradného postupu. Výrok napadnutého rozsudku, ktorým súd rozhodol, že nárok žalobcu

na náhradu škody (pozn. odv. súdu vo vzťahu k nezákonnému rozhodnutiu) nie je daný, nebol odvolaním
napadnutý, preto nepodlieha odvolaciemu prieskumu.

25. S účinnosťou od 01. 07. 2016, prijatím zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, došlo v
súlade s § 473 CSP k zrušeniu zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok. Nová právna úprava
dôsledne dodržiava princíp okamžitej aplikovateľnosti procesnoprávnych noriem, ktorý znamená, že

nová procesná úprava sa použije na všetky konania, a to aj na konania začaté pred dňom účinnosti CSP
s ustanovenými výnimkami z tohto základného pravidla.

26.1. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

26.2. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v

neprospech strany.

26.3. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

26.4. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

27. Odvolací súd preskúmaním obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie
dostatočne a správne zistil skutkový stav veci, vec správne právne posúdil na základe aplikácie
ustanovení príslušných právnych predpisov a následne správne rozhodol o podanej žalobe v časti
nemajetkovej ujmy žalobcu medzitýmnym rozsudkom tak, že jeho nárok je daný.

28. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobou doručenou na súd dňa 13.12.2010 sa žalobca domáhal, aby
súd zaviazal žalovaného - Slovenskú republiky, orgán konajúci v mene štátu Generálna prokuratúra SR
- zaplatiť žalobcovi sumu 100.542,28 eura s príslušenstvom a trovy konania. Žalobu odôvodnil tým, že
uznesením vyšetrovateľa PZ Nové Zámky, ČVS: OUV - 793/20-2001 - La zo dňa 25.06.2002 bolo voči
nemuaďalšímosobámzačatétrestnéstíhanieprepokračovacítrestnýčinpodvoduspolupáchateľstvom

a on proti tomuto uzneseniu podal sťažnosť. Uznesením Krajskej prokuratúry č. k. Kv 86/03-190 zo
dňa 08.07.2008, ktoré nadobudlo právoplatnosť 26.11.2008, bolo jeho trestné stíhanie zastavené.
Prokurátor konštatoval, že skutky, ktoré boli predmetom obvinenia nie sú trestným činom a nebol dôvod
na postúpenie veci.

29. Žalobca tvrdil, že mu vznikla škoda a nemajetková ujma. Z toho cestovné náklady vyčíslil v sume
najmenej 192,40 eura, okrem toho vynaložil cca 350 eur na kopírovanie podkladov, telefonáty, overenie
dokumentov a podobne. Z tohto dôvodu si uplatnil náhradu škody v sume 542,28 eura. Uviedol ďalej,
že pred začatím trestného stíhania podnikal. V dôsledku trestného stíhania sa výrazne zhoršil jeho
zdravotný stav, utrpel opakovane mozgový infarkt. Nakoniec mu bol priznaný invalidný dôchodok a jeho

schopnosť pracovať sa znížila viac ako o 70 %. Od 15.10.2001 bol študentom doktorandského štúdia na
SPU Nitra, ale v dôsledku stále sa zhoršujúce zdravotného stavu musel v októbri 2005 štúdium ukončiť.
Vzhľadom na prebiehajúce trestné stíhanie sa nemohol zamestnať, pričom poukázal na konkurz na
miesto riaditeľa Agroinštitútu, kde mu oznámili, že sa mu kvôli prebiehajúcemu trestnému stíhaniu účasťna konkurze nedoporučuje. Poukázal na to, že jeho manželka v r. 2002 podala prvýkrát návrh na rozvod
manželstva, ktorý potom zobrala späť. Návrh na rozvod však opätovne podala v roku 2010. Rozvrat v ich
manželstvesapostupneprehlbovalajehopríčinoubolosamotnétrestnéstíhanieananehonadväzujúce

ekonomické dopady v rodine, strata majetku v exekúciách, nemožnosť zamestnať sa. Poukázal na to,
že prokurátorovi trvalo viac ako 6 rokov, aby sa vysporiadal s právnou otázkou a konštatoval, že skutok,
ku ktorému došlo nie je trestným činom. V čase, keď sa toto všetko začalo mal necelých 50 rokov a
bol skúseným riadiacim pracovníkom v oblasti poľnohospodárstva. V dôsledku prenasledovania prišiel
o zdravie, možnosť zamestnať sa, prišiel o majetok a rodinu. Vzhľadom na uvedené si uplatnil nárok na

náhradunemajetkovejujmyvsume100.000eur.Nárokujesiajúrokyzomeškaniavovýške9%ročneod
30.11.2010, teda odo dňa, ktorý nasleduje potom, čo mu žalovaný listom oznámil, že jeho nárok neuznal.

30.1. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „Zákona o zodpovednosti za škodu“ (ďalej aj
„cit. zákona“, alebo „neskorší zákon“), štát zodpovedá, za podmienok ustanovených týmto zákonom, za

škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej
moci: a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním, alebo iným pozbavením
osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení, alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d)
nesprávnym úradným postupom.

30.2. Podľa § 18 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu
štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „Zákona o zodpovednosti za škodu“, alebo
„skorší zákon“), štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov
spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy
plnia.

31. Pokiaľ ide o odvolanie žalovaného proti napadnutému rozsudku súdu prvej inštancie vo veci samej
(v časti druhého výroku - nesprávny úradný postup), odvolací súd sa stotožňuje s dôvodmi súdu
prvej inštancie uvedenými v napadnutom rozsudku a to po skutkovej a (podstatnej) právnej stránke,
na tieto poukazuje ako na správne, a preto ich nebude opakovať (§ 387 ods. 2 CSP). Na zdôraznenie

správnosti záverov súdu prvej inštancie a k námietkam uvedeným v odvolaní žalobcu odvolací súd
uvádza nasledovné.

32.1. Odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie správne uviedol, že žalobou boli uplatnené
základné dva nároky týkajúce sa škody v súvislosti s nezákonným rozhodnutím a škody (nemajetkovej

ujmy) v súvislosti s nesprávnym úradným postupom. Hoci žalovaná argumentovala, že žalobca „zmenil“
žalobu neskôr, je nutné konštatovať, že od podania žaloby bolo celému „trestnému procesu“ vytýkaná
nezákonnosť rozhodnutia, ako aj skutočnosť niekoľkoročného konania. Nebolo dôležité, ako žalobca
svoje nároky právne kvalifikoval, pretože súd posudzuje relevantné zistené skutočnosti ako orgán
poznajúci právo.

32.2. Odvolací súd konštatuje, že napadnutý rozsudok nemožno považovať za nepreskúmateľný. Z
rozsudku jasne vyplýva podstata predpokladov potrebných pre záver o existencii nároku žalobcu.
Prvoinštančný súd vyhodnotil existenciu trestného stíhania voči žalobcovi, identifikoval aj konanie, ktoré
označil za prieťahové (možno povedať aj dlhotrvajúce) so záverom, že trvalo 6 rokov. Zistil súvisiace

dôsledky spojené s uvedeným konaním, ktoré sa týkali rodinných otázok alebo zdravotného stavu. S
uvedeným možno súhlasiť a odvolací súd na také zistenia prvoinštančného súdu poukazuje. Uvedené
platí aj o závere prvoinštančného súdu o sťažení žalobcu v uplatnení sa na trhu práce, čo mu mohlo
spôsobovať problémy, o to zvlášť, ak na pracovnom trhu bol „vedený“ ako stíhaný za úmyselný trestný
čin. Ak prvoinštančný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dospel k záveru o dôvodnosti žaloby

(v časti) na podklade jednotlivých skutkových zistení (z ktorých odvolací súd vychádzal, a na ktoré
poukazuje) a to, že žalobca preukázal nesprávny úradný postup, odvolací súd hodnotiac dostatočnosť
a zrozumiteľnosť dôvodov konštatuje, že súd prvej inštancie napadnutý rozsudok odôvodil v súlade s
požiadavkami kladenými na odôvodnenie rozsudku v ustanovení § 220 ods. 2 CSP.

33. Pokiaľ išlo o aplikáciu zákona č. 514/2003 Z. z. pri posudzovaní zodpovednosti štátu a nárokov
žalobcu za nesprávny úradný postup je treba zobrať do úvahy, že obdobie, v ktorom trvalo trestné
stíhanie svojím obdobím zasahovalo jednak do účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. (skorší zákon)
a tiež do obdobia účinnosti zák. č. 514/2003 Z. z. (neskorší zákon). Pri hodnotení sa dá len zneprimeranými ťažkosťami určiť, či išlo o dlhotrvajúce konanie už počas obdobia účinnosti skoršieho
zákona, alebo charakter dlhotrvajúceho a nárok žalobcu zakladajúceho obdobia bolo založené za
účinnosti neskoršieho zákona. Hoci posudzované konanie začalo v čase účinnosti skoršieho zákona

a zodpovednosť (štátu) za takú škodu sa spravuje skorším zákonom (§ 27 zák. č. 514/2003 Z.
z.), zavŕšenie zodpovednosti za celé konanie nastalo za účinnosti neskoršieho zákona. Nemožno
prehliadnuť, že dlhotrvajúce 6 ročné trestné stíhanie bolo za účinnosti neskoršieho zákona, preto
prvoinštančný súd pri vyhodnocovaní zodpovednosti, resp. nárokov žalobcu za nesprávny úradný
postup môže (za obdobie stíhania od účinnosti neskoršieho zákona) postupovať práve podľa zákona č.

514/2003 Z. z., a preto je plne odôvodnené ďalšie posudzovanie nemajetkovej ujmy. Uvedené platí aj o
období trestného stíhania pred účinnosťou zák. č. 514/2003 Z. z., o čom sa odvolací súd zmieni nižšie.

34. V prípade nesprávneho úradného postupu je na mieste sa zaoberať nemajetkovou ujmou, ktorej
sa žalobca domáhal. Slovenský právny poriadok pozná tzv. inú ako majetkovú škodu, nemateriálnu
škodu (ujmu), ktorá je všeobecne upravená v Občianskom zákonníku. Zákon č. 58/1969 Zb. vo

svojom obsahu odkazuje na podmienky vzniku nároku na náhradu škody a z takej úpravy nemožno
vylúčiť škodu nemajetkovú. Ak na vzťahy vyplývajúce zo zákona č. 58/1969 Zb. sa primerane použijú
ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 20 zák. č. 58/1969 Zb.), potom nemožno vylúčiť aplikovateľnosť
ustanovení všeobecného súkromnoprávneho predpisu upravujúceho nemajetkovú ujmu. Pokiaľ ide o
obdobie nesprávneho úradného postupu od účinnosti zák. č. 514/2003 Z. z., tento zákon má špeciálne

doplňujúceustanovenia,ktorénemajetkovúujmuvrámcipredpisuupravujú.Natomtomiestesaodvolací
súd v krátkosti zmieni zároveň k postupu súdu pri vyhodnocovaní výšky nemajetkovej ujmy, ktorá
bude predmetom ďalšieho konania. Pri hodnotení výšky je treba prihliadnuť a dôsledne stanoviť limity,
porovnávajúc ľahšie a naopak ťažšie zásahy a výšky náhrad, ktoré sú v našom právnom prostredí
súdnou praxou akceptované. Je potreba odôvodniť vážnosť zásahov do práv žalobcu, ktoré súvisia

s nesprávnym úradným postupom a odôvodňujú sa pohybovať v limitoch primeranosti. Nemožno
vyhodnotiť 6 rokov vedené trestné stíhanie v porovnaní s ťažkým fyzickým poškodením alebo smrťou
osoby, alebo väzobné stíhanie osoby za závažnejšie, preto pri hodnotení konečnej výšky musí byť
priznaná výška nemajetkovej ujmy riadne odôvodnená (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 7 Cdo 145/2011 zo dňa 12.12.2012). Uvedené kritériá napokon (v posledných obdobiach)

zákonodarca zhrnul do kritérií, ktoré upravil v úprave zákona č. 514/2003 Z. z. účinného od 01.01.2011
do súčasnosti v ust. § 17 ods. 2 zákona. Odvolací súd týmto neuvádza, že uvedené ustanovenie je
priamo použiteľné v tomto prípade (jeho aplikovateľnosť musí vyhodnotiť súd prvej inštancie v rámci
posudzovania intertemporality), ide však o ustanovenie s obsahom kritérií, ktoré platia vo všeobecnosti
pri posudzovaní závažnosti zásahov a možných dôsledkov pre nájdenie primeraného peňažného

ekvivalentu nemajetkovej ujmy.

35. Vracajúc sa k podstate odvolania a pokiaľ ide orgán konajúci za štát je treba povedať, že pôvodne
rozhodoval v roku 2002 vyšetrovateľ o vznesení obvinenia vo vzťahu k žalobcovi, pričom definitívnu
„bodku“ za ustálením, ktorý orgán má konať za štát o nároku žalobcu dala prokuratúra tým, že sťažnosť

žalobcu voči uzneseniu o vznesení obvinenia zamietla. Orgánom, ktorý koná za štát v zostávajúcom
nároku (nemajetková ujma za nesprávny úradný postup) je Generálna prokuratúra SR. Nesprávny
úradný postup (spočívajúci v dlhoročnom stíhaní) bol naplnený „činnosťou“ orgánu prokuratúry, pretože
ten „odobril“ ďalšie trvanie trestného stíhania žalobcu po tom, čo zamietol sťažnosť žalobcu podanú
voči uzneseniu o vznesení obvinenia. Uvedené platí bez ohľadu na to, či subjektívne „prieťahy“ spôsobil

orgán vyšetrovateľa ako taký. Podstatné je, že na priebeh ako aj na dĺžku konania dohliadal prokurátor
v trestnom konaní. Uvedený záver teda korešponduje s ust. § 4 a konaním Generálnej prokuratúry SR
v prípade, ak prokuratúra spôsobila škodu v trestnom konaní.

36. Podľa § 73 CSP, na konanie štátu pred súdom sa použijú ustanovenia osobitného predpisu o konaní

za štát.

37.1. Odvolací súd ďalej konštatuje, že označenie správneho štátneho orgánu v žalobe, ktorý koná za
štát v rozsahu svojej pôsobnosti, nie je otázkou pasívnej legitimácie štátu v konaní, resp. s pasívnou
legitimáciou štátu nesúvisí. Pasívna legitimácia je právny pojem, ktorý znamená, že subjekt práva

je nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva. Riadne označenie štátu ako
žalovaného účastníka konania je náležitosťou riadneho návrhu (žaloby) na začatie konania. Štát je ako
účastník konania označený riadne, ak je súčasne s ním označený príslušný štátny orgán, ktorý bude
za štát konať.37.2. Podľa názoru odvolacieho súdu treba odlišovať použitie hmotných predpokladov zodpovednosti
štátu (intertemporálne upravené v ustanovení § 27 zák. č. 514/2003 Z. z.) na jednej strane a hodnotenie

orgánukonajúcehozaštátnadruhejstrane.Normypoužitévskoršomaneskoršomzákonevyhodnocujú
predpoklady zodpovednosti (hmotná kategória), ale upravujú tiež normy dopadajúce na konanie orgánu
za štát. Ak úprava noriem v ust. § 4 zák. č. 514/2003 Z. z. smeruje k uplatneniu (konania za štát v
hmotnoprávnej rovine - napr. pri predbežnom preskúmaní - ale aj) pravidiel procesného zastupovania
(aplikáciou procesnoprávnych noriem) v konaní pred súdom (v spojení s § 73 CSP, resp. predtým §

21 ods. 4 CSP), potom nemožno považovať súdne konanie vedené so Slovenskou republikou (štátom)
ako stranou sporu (hmotnoprávna zodpovednosť § 27 zák. č. 514/2003 Z. z.), zastúpenou Generálnou
prokuratúrou Slovenskej republiky z obdobia skoršieho alebo neskoršieho zákona o zodpovednosti
za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci (procesnoprávne pravidlo konania za štát) za nesprávne,
resp. vadné. Inými slovami, podľa názoru odvolacieho súdu ust. § 4 zák. č. 514/2003 Z. z. je svojim
charakterom zmiešaná norma, ktorá upravuje nielen orgán konajúci napr. pri predbežnom prerokovaní

nároku poškodeného (v mimosúdnom vzťahu), ale upravuje aj procesné pravidlá v konaní pred súdom,
ktoré sa ako procesnoprávne normy účinne aplikujú v čase (súdneho) konania.

38. Len na záver odvolací súd uvádza, že žalovanou stranou sporu bola Slovenská republika a pretože
v časti, ktorou súd rozhodol, že nárok na náhradu škody (v dôsledku nezákonného rozhodnutia) nie je

daný (správne, procesnoprávne, malo ísť o zamietnutie žaloby v tejto časti), je z pohľadu autoritatívneho
súdneho rozhodnutia v tejto časti s dôsledkom účinku res iudicata právoplatne rozhodnuté.

39. Každé trestné konanie negatívne ovplyvňuje osobný život trestne stíhaného, na ktorého sa do
okamihu právoplatnosti meritórneho rozhodnutia prihliada ako na nevinného, ale už samotný fakt

trestného stíhania je záťažou pre každého obvineného. Už samotné trestné stíhanie výrazne zasahuje
do súkromného a osobného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti, a to tým skôr, ak ide o
obvinenie nepravdivé, ktoré je potvrdené právoplatným oslobodzujúcim rozsudkom súdu (Ústavný súd
Českej republiky nález sp. zn. I. ÚS 554/04 z 31. marca 2005).

40.1. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že sa bez ďalšieho úplne nestotožňuje s názorom,
podľa ktorého nestačí samotná skutočnosť trvania trestného stíhania osoby na záver o nesprávnom
úradnom postupe. Iste, samotné trvanie trestného stíhania, bez poznania skutočného času (napr. že
trvalo roky) nevypovedá o vážnosti zásahu do práv stíhanej osoby. Možno sa zrejme zhodnúť na tom,
že desaťročia trvajúce stíhanie osoby je neprípustné, aj keby pracovník zodpovedného orgánu (alebo

orgán ako taký) prieťah v konaní nespôsobil. Ide o objektívnu skutočnosť vystavenia osoby trestnému
stíhaniu. Existencia trestného stíhania samozrejme v právnom štáte neznamená odsúdenie a na stíhanú
osobu sa hľadí ako na nevinnú. Trestné stíhanie proti osobe však v sebe nesie známky spoločenskej
difamácie, faktických obmedzení v živote, veľa stresu spojeného s konaním a v neposlednom rade
právna neistota stíhanej osoby. Čím dlhšie bude trestné stíhanie trvať, tým sa uvedené príkoria môžu

považovať za závažnejšie. To ešte nebolo zmienené, či pri (neospravedlniteľne) dlhotrvajúcom konaní
išlootrestnéstíhaniesvýsledkomprávoplatnéhoodsúdenia,alebosvýsledkomabsencietrestnoprávnej
zodpovednosti stíhanej osoby. Ak ide o osobu, ktorej stíhanie prebieha mnoho rokov a napokon bola
právoplatne odsúdená, nie je možné konštatovať, že vystavená takým príkoriam po taký čas bola
oprávnene a bez zodpovednosti štátu za taký stav. Už vôbec nemožno taký zásah ospravedlňovať za

situácie, že trestnoprávnu zodpovednosť stíhaná osoba nenesie tak, ako v tomto prípade.

40.2. Nemožno bez ťažkostí stanoviť primeranú dobu trvania trestného stíhania, ale zrejme možno
povedať, že trvanie trestného stíhania takmer 1/10 (jednu desatinu) priemerného veku dožitia človeka
nie je adekvátne, a naopak, možno trvanie trestného stíhania v takom rozsahu označiť za príliš dlhé,

a teda aj nesprávny úradný postup napĺňajúce. Iné okolnosti mimoriadne „ospravedlňujúce“ šesť rokov
trvajúce trestné stíhanie zistené súdom neboli.

41.1. Aj v prípadoch zodpovednosti štátu bolo potrebné mať bez pochybností preukázané, že sa
štát prostredníctvom svojich orgánov „dopustil“ nezákonného rozhodnutia, resp. neprávneho úradného

postupu (ktoré žalobca v tomto konaní tvrdil), a že v priamej súvislosti s tým vznikla poškodenému škoda
(majetková, resp. nemajetková). V sporovom konaní teda treba preukázať existenciu nezákonného
rozhodnutia (nesprávneho úradného postupu) a vznik škody, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti snezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Preukázaniu vyššie uvedeného v
konaní predchádza unesenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena dožadujúcou sa stranou sporu.

41.2.Vsúvislostisnáhradouškodyspôsobenejorgánmiverejnejmocispôsobenejnesprávnymúradným
postupom musí existovať tzv. kauzálny nexus - príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom
a škodou, teda vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť
za škodu nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá
môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach. Nárok má ten, komu bola škoda takýmto postupom

spôsobená. Za nesprávny úradný postup sa považujú napr. porušenie povinnosti orgánu verejnej moci
urobiť úkon, alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci
pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom
chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo domáhať sa náhrady škody sa musí
priznať každému, komu škoda alebo ujma vznikla ako dôsledok nesprávneho úradného postupu orgánu
štátu a náhrada škody by mala predstavovať „spravodlivé zadosťučinenie” a zahŕňať i peňažnú náhradu

nemajetkovej ujmy (morálnu ujmu).

42. Je možné súhlasiť s tým, že ak mal súd pri vyhodnocovaní preukázania (stav dokázaného)
žalobcom tvrdených zásahov (a odôvodnení nemajetkovej ujmy) k dispozícii jeho tvrdenia a „fragmenty“
listinných dôkazov, z ktorých vyhodnotil existenciu príčinnej súvislosti a (nemajetkovej) škody, pričom

vyhodnocujúc pomer potreby materiálnej súdnej ochrany, hospodárnosti konania a predpokladaných
výsledkov dokazovania (napr. znaleckého skúmania) ho správne utvrdili v závere o existencií
preukázaných predpokladov (nároku) a zodpovednosti štátu za spôsobenú škodu bez toho, aby
vykonaný rozsah dokazovania trpel nedostatočnosťou. Inými slovami súd prvej inštancie vykonal
potrebný rozsah dokazovania smerujúci k základným predpokladom zodpovednosti za škodu, čo do jeho

základu (medzitýmny rozsudok).

43. Pokiaľ išlo o posúdenie premlčania odvolací súd uvádza, že nárok žalobcu premlčaný nebol.
Odvolací súd uvedie všeobecný príklad, že ak by trestné stíhanie osoby trvalo 14 rokov bez toho,
aby bolo právoplatne skončené, tak so zjednodušením by sa dalo povedať, že už v priebehu konania

(napr. v 12. roku stíhania) uplatnená žaloba na súde pre nesprávny úradný postup by nebola
podaná predčasne. Ďalej trvajúci zásah (stíhanie) by však „plodil“ ďalší a ďalší zásah (v jeho trvaní),
preto by dotknutá osoba mohla zvoliť cestu podania ďalšej novej žaloby (za ďalšie obdobie trvania
nesprávneho úradného postupu), alebo rozširovania podanej žaloby (pokiaľ by ešte nebolo rozhodnuté).
Takto by počet zmien žaloby, alebo nové žaloby výrazným spôsobom zasahovali do hospodárnosti a

zmyslu komplexného posudzovania veci a pod. Ustálenie dôsledkov nesprávneho úradného postupu
(trvajúceho neospravedlniteľne dlhý čas) je však najvhodnejšie s odstupom času. Navyše, v niektorých
prípadoch, napr. pri väzobnom stíhaní (ale aj stíhaní neväzobnom pod vplyvom ťaživej situácie vyvolanej
stíhaním) osoby by podanie žaloby v priebehu konania predstavoval reálny problém. Potom, ak by aj
bola vznesená námietka premlčania na obdobie predchádzajúce pred obdobím posledných 3 rokov

od podania žaloby, bolo by nutné na tak vznesenú námietku zo strany štátu pozerať ako na námietku
vznesenú v rozpore s dobrými mravmi, pretože sám štát spôsobil dlhotrvajúce konanie. Nemožno
však podľa názoru odvolacieho súdu premlčanie nároku úplne vylúčiť, preto bol správny záver
prvoinštančného súdu o tom, že najneskoršie uplynutie premlčania nárokov z nesprávneho úradného
postupu uplynie po 3 rokoch (§ 19 zák. č. 514/2003 Z. z.) od skončenia konania, čo v tomto prípade

predstavuje právoplatnosť zastavenia trestného stíhania v roku 2008 a vedomosť dotknutej osobe o
komplexnom ukončení zásahov.

44. Odvolací súd teda konštatuje, že žalobca preukázal nesprávny úradný postup súdu (táto podmienka
zistená bola), preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1,

2 CSP potvrdil. V ďalšom postupe súd vyhodnotí kritéria primeranosti a stanoví výšku ujmy, ktorá
vystihne závažnosť zásahu trvajúcim stíhaním (s prihliadnutím na absenciu preukázania trestnoprávnej
zodpovednosti žalobcu), s prihliadnutím na to, že stanovená výška nemôže prekročiť zdravý úsudok
primeranosti v porovnaní s inými závažnejšími zásahmi spočívajúcimi v zodpovednosti štátu za orgány
verejnej moci.

45. O trovách konania (vrátane odvolacích) rozhodne súd prvej inštancie vo veci samej, čo vyplýva z
analogickej aplikácii ust. § 396 ods. 3 CSP (ako pri zrušení a vrátení rozhodnutia).46. Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0 (§
393 ods. 2 druhá veta CSP a § 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a
doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP),
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej

zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).