Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 29, 2021

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/94/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1512221642
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Králová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1512221642.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Michaely Královej a členov

senátu: JUDr. Nadeždy Wallnerovej a JUDr. Ivany Jahnovej v právnej veci v právnej veci žalobkyne:
K. E., narodená dňa XX.XX.XXXX, bytom: R., B. XX/B, zastúpená: AK BIZOŇ & PARTNERS s.r.o, so
sídlom: Bratislava, Hviezdoslavovo nám 25, proti žalovanému: U. K. G. T. K..E.., so sídlom: Y. XX,
XXX XX R., zastúpený: Advokátskou kanceláriou: SCHWARZ advokáti s.r.o., so sídlom: Digital Park
II, Einsteinova 25, 851 01 Bratislava a Advokátskou kanceláriou: Škubla & Partneri s.r.o., so sídlom:
Einsteinova 25, 851 01 Bratislava, o ochranu osobnosti a priznanie nemajetkovej ujmy v sume 25.000,-
eur, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V, zo dňa 11.04.2018, č.k.

10C/144/2012-394, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava V, zo dňa 11.04.2018, č.k. 10C/144/2012-394, v
napadnutom výroku v časti priznanej istiny 7.000,- eur p o t v r d z u j e.

II. V zostávajúcej časti priznanej istiny odvolací súd napadnutý výrok rozsudku Okresného súdu
Bratislava V, zo dňa 11.04.2018, č.k. 10C/144/2012-394, m e n í tak, že žalobu zamieta.

III. Žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v
celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava V, rozsudkom zo dňa 11.04.2018, č.k. 10C/144/2012-394, rozhodol, že
žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy v sume 25.000,- eur do troch
dní od právoplatnosti rozsudku. O trovách konania rozhodol tak, že žalovaná je povinná zaplatiť
žalobkyni náhradu trov konania vo výške 100 %, o ktorej súd rozhodne samostatným uznesením po
právoplatnosti rozsudku. Súd prvej inštancie vo veci už prv rozhodol rozsudkom zo dňa 16.09.2013, č.k.
10C/144/2012-265 tak, že žalovaný je povinný odstrániť z internetového portálu D..sk, vo výroku bližšie

špecifikované články a nahradiť žalobkyni nemajetkovú ujmu v sume 10.200,- eur, vo zvyšku žalobu
zamietol. Prvý rozsudok súdu prvej inštancie bol odvolacím súdom rozsudkom zo dňa 29.11.2017,
č.k. 2Co/380/2014-359 vo výroku uloženia povinnosti odstrániť z internetového portálu D..sk vo výroku
bližšie špecifikované články potvrdený a vo výroku o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy vo výške
10.200,- eur a zamietnutí zvyšku žaloby zrušený a vrátený súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti priznania nemajetkovej ujmy zrušil a vrátil súdu prvej
inštancie z dôvodu, že rozhodnutie o priznaní nemajetkovej ujmy nebolo vôbec odôvodnené. Odvolací

súd rozsudkom zo dňa 29.11.2017, č.k 2Co/380/2014-359 teda potvrdil, že tu bol neoprávnený zásah
do osobnostných práv a súkromia žalobkyne a predmetom konania po tomto rozhodnutí odvolacieho
súdu ostala otázka priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a jej výšky.2. Súd prvej inštancie po zrušení časti prvého rozsudku opätovne vo veci rozhodol a to tak, že uložil
žalovanej povinnosť uhradiť žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 25.000,- eur. Súd prvej
inštancie odôvodnil priznanie sumy 25.000,- eur tak, že opätovne skúmal okolnosti konkrétneho prípadu,

z celkovej povahy jednotlivých okolností a prihliadol predovšetkým k intenzite, povahe a spôsobu
neoprávneného zásahu, k charakteru a rozsahu zasiahnutej hodnoty osobnosti, na trvanie a rozsah
ohlasu vzniknutej nemajetkovej ujmy pre postavenie a uplatnenie postihnutej osoby v spoločnosti.
S poukazom na zistený skutkový stav, dospel súd prvej inštancie k záveru, že návrh na priznanie
zadosťučinenia v peniazoch - materiálna satisfakcia je naďalej dôvodný, nakoľko neoprávneným

zásahom došlo k ujme závažne postihujúcej dôstojnosť a vážnosť žalobkyne u širokej verejnosti,
pričom neoprávnený zásah do jej osobnostných práv (podobizeň, strata identity zverejnením mena a
priezviska žalobkyne) naďalej pretrváva už 6 rokov, napádané články žalovaný doteraz neodstránil. Súd
prvej inštancie mal za preukázané, že sú v danom prípade okolnosti, ktoré z hľadiska neoprávneného
zásahu a spôsobu jeho vykonania, intenzity a rozsahu nemožno odčiniť rovnocenným spôsobom,
pretože odstránenie napádaných článkov z internetového portálu žalovaného D..sk by nebolo podľa §

13 ods. 2 OZ postačujúcim a tým aj účinným zadosťučinením, nakoľko v čase rozhodovania, primárny
spôsob zadosťučinenia bol natoľko oslabený, že svojim spôsobom stratil svoju funkciu, a preto súd
znovu rozhodol o priznaní zadosťučinenia v peniazoch. Súd vychádzal z celkovej povahy okolností
prejednávanej veci, ako aj z okolností, že článok bol uverejnený prostredníctvom internetového portálu
žalovaného D..sk, ktorý s poukazom na štatistiku čítanosti, má široký vplyv na verejnosť so značným

ohlasom, oslovuje množstvo ľudí na internete (články boli uverejnené stále aj v čase rozhodnutia súdu).
Súd prvej inštancie na základe zisteného skutkového stavu a právneho posúdenia veci vyhodnotil za
primerané, t.j. zodpovedajúce účinným spôsobom zmierniť vzniknutú nemajetkovú ujmu na osobnosti
priznanie zadosťučinenia v peniazoch v sume 25.000,- eur, ktorú sumu považoval za primeranú k
rušivému zásahu do osobnostných práv žalobkyne, už aj s ohľadom na motív konania samotného

žalovaného a minimálne hrubú nedbalosť, ba až zlý úmysel a snahu po senzácii pri šírení uverejnených
fotografií a informácií v článkoch. Súd prvej inštancie uviedol, že žalovaná si musela byť vedomá toho,
že články budú mať dopad nie len na súkromný, ale aj rodinný život žalobkyne. Tu treba zdôrazniť, že
zásahbolumocnenýskutočnosťou,žepreširokúverejnosťsaosobažalobkynestalaidentifikovanouako
manželkaC.E.,ktorývdávnejminulostiúčinkovalvpornofilme,napriektomu,žesisvojuidentituchránila

a od uzavretia manželstva nemala záujem, aby verejnosť vedela, koho je manželkou a ponechala si
rodné priezvisko. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že priznaná suma 25.000,- eur je primeraná
a môže prispieť k zmierneniu vzniknutého stavu týmto neadekvátnym zásahom a na druhej strane
nespôsobuje takú ujmu na strane žalovaného, ktorá by pôsobila represívne a znamenala znemožnenie
jeho činnosti alebo pôsobila odradzujúco pred zverejnením iných legitímnych informácií. Určujúcim pri

posudzovaní výšky peňažnej satisfakcie je motív, ktorý v danom prípade vybočil z medzí legitimity, keď
zverejnenie podobizne žalobkyne, jej celého mena, odfotenie z miesta jej bydliska nebolo dominantne
motivovanésnahoužalovanéhooobjektívneinformovanieverejnostioveciachverejnéhozáujmu,články
nemali ani spravodajský charakter. Súd prvej inštancie vzal na zreteľ pri určení výšky priznávanej
peňažnej čiastky jej satisfakčnú funkciu. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalobkyňa nikdy

nedala súhlas na zverejnenie svojej podobizne ani priezviska. V danom prípade išlo o zásah do práva na
ochranu osobnosti žalobkyne, o taký neoprávnený zásah, ktorý nielenže bol spôsobilý, ale aj spôsobil
ujmu žalobkyni, ktorá je ťažko vyčísliteľná a merateľná. Je nesporné, že žalobkyňa nebola verejne
známou osobou a zverejnením predmetných článkov a fotografií sa ňou stala, čo nezmení ani splnenie
súdom uloženej povinnosti napádané články odstrániť z internetového portálu D..sk.

3. Súd prvej inštancie rozhodoval o žalobe, ktorou sa žalobkyňa domáhala, aby súd uložiť žalovanému
povinnosť odstrániť z internetového portálu D..sk: článok zo dňa 15.06.2012 - „E. manželka po prevalení
škandálu : Ukryla sa v dome“, článok zo dňa 25.06.2012 - „C. E.: Najprv účinkovanie v porne, teraz
nevera?“ do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobu odôvodnila tým, že žalovaný ako prevádzkovateľ

internetového portálu D..sk uverejnil tieto dva články: dňa 15.06.2012 - „E. manželka po prevalení
škandálu: Ukryla sa v dome“ a dňa 25.06.2012 - „C. E.: Najprv účinkovanie v porne, teraz nevera?“, ku
ktorým boli zverejnené fotografie jej osoby, bez jej výslovného súhlasu na ich uverejnenie. Uvedeným
konaním prevádzkovateľ internetového portálu D..sk neoprávneným spôsobom zasiahol do zákonom
chránených osobnostných práv žalobkyne. Poukázala na to, že predmetné fotografie neboli použité

na základe niektorej zákonnej licencie podľa § 12 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka. Ako náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch žiadala žalobkyňa zaviazať žalovaného povinnosťou zaplatiť sumu
25.000,- eur a k náhrade trov konania a trov právneho zastúpenia. Následky vyvolané publikovaním
článkov a uverejnením obrazových snímkou žalobkyne na jej pozemku, pred bránou jej domu a naspoločenskej akcii pre účely kvantifikácie zásahu do osobnostných práv žalobkyňa vidí predovšetkým v
tom, že žalovaný, ktorý okrem toho, že je vydavateľom najčítanejšieho týždenníka na Slovensku D. X
N. je aj prevádzkovateľom internetového portálu D..sk, ktorého návštevnosť je rovnako veľmi vysoká.

Uviedla, že v predmetných článkoch nebola vecná kritika jej manžela, ale výlučne zosmiešňovanie jej
osoby a jej rodiny. Uverejnením predmetných článkov, fotografií vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa
nie je verejne činná a známa osoba, došlo v značnej miere k zníženiu dôstojnosti žalobkyne a k obzvlášť
závažnému zásahu do práva na ochranu osobnosti, čím je podľa žalobkyne splnená aj podmienka na
priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 13 ods. 2 OZ. Žalobkyňa na pojednávaní dňa

10.12.2012 rozšírila svoju žalobu o skutkový obsah, o článok žalovaného uverejnený dňa 15.06.2012
v denníku D. C. N. uverejnený na titulnej strane a strane 14 a 15 s názvom „Kto utešuje jeho ženu?“.
Uviedla,žeuverejnenímjejfotografiíanasledovnýmivýrokmipatriacimikučlánkomzasiaholžalovanýdo
jej osobnostných práv. Nárok na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy odôvodnila tak, že ustanovenie
§ 13 ods. 2 a 3 OZ umožňuje súdu, aby v konaní o ochrane osobnosti priznal fyzickej osobe okrem
zadosťučinenia vo forme ospravedlnenia tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. K

jeho priznaniu by mal pristúpiť najmä v prípadoch, ak došlo k zníženiu jej dôstojnosti, či vážnosti v
spoločnosti, resp. v iných prípadoch, ktoré sú z hľadiska dopadu do osobnostných práv porovnateľné
s uvedenými prípadmi. Pri určení sumy nemajetkovej ujmy by zas mal všeobecný súd prihliadať na
závažnosť vzniknutej ujmy, ako aj na okolnosti, za akých došlo k jej porušeniu. Poukázala na to, že
vždy je pritom podstatná jedinečnosť prípadu a s tým spojená konkrétna intenzita zásahu a jej následky

(IV. ÚS 492/2012). Poukázala na to, že dôvody priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch sú
v § 13 ods. 2 OZ uvedené len demonštratívne; zákon ustanovuje jedinú podmienku priznania náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá je splnená vtedy, keď sa nemateriálne zadosťučinenie nezdá
postačujúce. Porušenie práva na súkromie sa odlišuje od prípadov neoprávnených zásahov do práva
na česť, dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti. V prípade neoprávneného zásahu do práva na súkromie

navrhovateľovi nevzniká procesná povinnosť preukazovať, že neoprávnený zásah pôsobil difamačne
a mal za následok zníženie jeho vážnosti a dôstojnosti v spoločnosti. V tomto smere poukázala
na (rozhodnutie NS SR sp.zn. 3Cdo 137/2008). Ďalej žalobkyňa uviedla, že v konaní o ochranu
osobnosti je potrebné postupovať tak, aby bola naplnená požiadavka primeranosti súdom priznaného
zadosťučinenia. Pokiaľ forma morálnej satisfakcie (ospravedlnenie) už nemôže byť totožná, prípadne

porovnateľná s formou, v akej k zásahu do osobnostných práv dotknutej osoby došlo (článok v tlači),
tak spravidla nezostáva, než vzniknutú nerovnováhu kompenzovať finančným zadosťučinením (III. ÚS
281/03).

Poukázala i na to, že je neodňateľným právom fyzickej osoby slobodne sa rozhodnúť, či jej zákonom

chránené osobnostné hodnoty (tu podobizeň) budú využité napr. na komerčné, reklamné, resp. podobné
účely, teda nad rámec zákonnej licencie stanovenej v § 12 ods. 2 a 3 OZ. Bez súhlasu tejto osoby
ide spravidla o zásah proti jej chránenej osobnostnej sfére so všetkými atribútmi závažnosti, ktoré
následne väčšinou odôvodňujú aj prisúdenie peňažnej satisfakcie podľa § 13 ods. 2 OZ (sp.zn.
30Cdo/1873/2006).Ujmu na svojich osobnostných právach vzhliadla v tom, že žalovaným vyhotovené

fotografie jej osoby spolu so zosmiešňujúcimi, ponižujúcimi, škandalizujúcimi a nepravdivými výrokmi
boli hromadne šírené na titulkoch internetového portálu a denníka vydávaného na celom území SR.
Žalovaný zverejnil fotografiu jej domu súčasne s uvedením, že sa jedná o jej dom a cíti sa ponížená
a zosmiešnená, stratila pocit súkromia, bezpečia a anonymity. Po zverejnení predmetných článkov
prežívala obrovský stres, triasla sa, nejedla, veľa fajčila, schudla a takmer nevychádzala z domu.

Nenavštevovala ju rodina a známi, pretože nechceli byť fotografovaní zamestnancami žalovaného a
bezprostredne po uverejnení jej fotografií musela opúšťať dom zadným vchodom a s vozením detí jej
musela pomáhať kamarátka. Po zverejnení jej fotografií a mena ju ľudia na verejnosti spoznávajú, čo
negatívne ovplyvnilo jej spoločenský život. Na ulici bola označovaná ako „buzerantova žena“, pri čom
boli prítomné dokonca aj jej maloleté deti. Rovnako túto situáciu veľmi zle prežíval jej manžel, v dôsledku

čoho ochladli ich vzájomné vzťahy. Pri prechádzke alebo počas nákupov s deťmi musela neprestajne
dávať pozor, aby sa deti nepribližovali k novinovým stánkom. Ako osoba, ktorá nebola nikdy objektom
záujmu médií, zažila taký silný šok, z ktorého sa do dnešného dňa nespamätala, vždy keď vychádza
z domu alebo keď ide po ulici, po obchodnom centre a pod. sa obzerá, či ju niekto nefotografuje. Od
zverejnenia fotografií jej domu jej a manželovi takmer každý víkend partie opitých ľudí vykrikovali pod

oknami oplzlosti, čoho boli často prítomné aj ich maloleté deti. V dôsledku straty súkromia a bezpečia
vo svojom dome boli nútení predať dom a odsťahovať sa z domova, v ktorom žili 8 rokov a ich deti v
ňom vyrástli. Žalobkyňa má za to, že k ničomu z tohto by nedošlo, ak by žalovaný predmetné článkyneuverejnil,pretoniedanáajpríčinnásúvislosťmedzineoprávnenýmzásahomžalovanéhoavzniknutou
ujmou.

4. Žalovaný v zákonom stanovenej lehote podal voči druhému rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie z
dôvodu, že rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 365 ods. 1 písm. h) zákona č.
160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“)]; súd prvej
inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces [§ 365 ods. 1 písm. b) CSP]; a

súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam [§ 365 ods. 1 písm. f) CSP]. Súd prvej
inštancie podľa žalovaného nesprávne právne posúdil vec, keď v priznal náhradu nemajetkovej ujmy
vo výške 25.000,- eur, nakoľko sa nedostatočne vysporiadal s argumentmi žalovaného prednesenými v
súdnom konaní, ako aj s argumentáciou Krajského súdu Bratislava vo vzťahu k priznaniu nemajetkovej
ujmy uvedenou v rozsudku Krajského súdu Bratislava, č. k. 2Co 380/2014-359, zo dňa 29.11.2017,
ktorým Krajský súd Bratislava potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava V, č. k. 10C 144/2012-265 zo

dňa 16.09.2013 v časti uloženia povinnosti odstrániť predmetné články z internetového portálu X..D..sk
a vo zvyšných častiach rozsudok zrušil. Žalovaný zastáva názor, že krajský súd tým, že zrušil časť
rozsudku, ktorou okresný súd priznal žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.200,- eur,
mal za to, že priznaná suma je excesívna. Žalovaný sa domnieva, že ak by sa krajský súd stotožnil
už s priznanou satisfakciou a považoval by ju za primeranú, v časti priznania sumy 10.200,- eur by

rozsudok potvrdil a vo zvyšnej časti by konanie vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Porovnajúc
argumentáciu Okresného súdu Bratislava V prvšom rozsudku a v druhom rozsudku, je nutné považovať
za nepreskúmateľné a nedostatočné odôvodnenie vo vzťahu k priznaniu náhrady nemajetkovej ujmy
vo výške 25.000,- eur, nakoľko žalovaný zastáva názor, že priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v
tak vysokej sume nebolo zo strany súdu prvej inštancie dostatočne odôvodnené. Žalovaný poukazuje

na bod 64 rozsudku, kde súd prvej inštancie uviedol, že: „priznaná suma 25.000,- eur je primeraná
a môže prispieť k zmierneniu vzniknutého stavu týmto neadekvátnym zásahom a na druhej strane
nespôsobuje takú ujmy na strane žalovaného, ktorá by pôsobila represívne a znamenala znemožnenie
jeho činnosti alebo pôsobila odradzujúco pred zverejnením iných legitímnych informácií“. Žalovaný
sa nestotožňuje s vyššie uvedeným právnym názorom. Priznaná náhrada nemajetkovej ujmy je pre

žalovaného likvidačná a zároveň je spôsobilá pôsobiť represívne a znemožniť činnosť žalovaného v
kontexte vytvorenia nebezpečného precedensu priznávania takto vysokých náhrad nemajetkovej ujmy,
na základe ktorého by mohlo v budúcnosti dôjsť k priznávaniu neprimerane vysokých náhrad, čo
by mohlo byť pre žalovaného likvidačné a ohroziť úlohu médií tak, ako je vymedzená v rozhodnutí
Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Lingens v. Rakúsko zo dňa 8.7.1986. Žalovaný zároveň

zdôrazňuje fakt, že priznanie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 25.000,- eur, má tzv. „zmrazujúci“
vplyv na médiá. V tejto súvislosti žalovaný poukazuje na právny názor Európskeho súdu pre ľudské
práva, že v prípade médií ako „strážnych psov“ demokracie sú všeobecné súdy povinné zdržať sa
takých opatrení, ktoré majú zmrazujúci vplyv na tlač a ktoré môžu odradiť od šírenia informácií o
otázkach legitímneho verejného záujmu (prípad Jersild proti Dánsku z roku 1994). Žalovaný zároveň

dodáva, že skutkový stav, na základe ktorého bola prvým rozsudkom priznaná náhrada nemajetkovej
ujmy vo výške 10.200,- eur, sa do vydania druhého rozsudku nezmenil, v dôsledku čoho považuje
žalovaný takéto zvýšenie priznanej náhrady za svojvôľu súdu prvej inštancie. V nadväznosti na vyššie
uvedené žalovaný poukazuje na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 335/06 zo
dňa 30.10.2007, ktorý vyslovil názor, že: „Postup všeobecného súdu, ktorý aplikuje určité ustanovenie

zákona bez relevantných dôvodov v rozpore s konštantnou rozhodovacou praxou, treba považovať za
postup arbitrárny. Takýto postup je zároveň aj zásahom do princípu právnej istoty ako súčasti právneho
štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky“. Žalovaný v zmysle uvedeného poukazuje na
niektoré prípady doterajšej rozhodovacej praxe Okresného súdu Bratislava V, v ktorých vystupoval
žalovaný. Z nižšie uvedených rozhodnutí jasne vyplýva, že aj v prípade, ak bola Okresným súdom

Bratislava V priznaná náhrada nemajetkovej ujmy, nikdy nie v takej výške, ako ju priznal súd prvej
inštancie v danom prípade. Žalovaný ako príklady uviedol rozsudok Okresného súdu Bratislava V zo dňa
10.02.2016, sp. zn. 49C/48/2013, kde žalobca žiadal nemajetkovú ujmu 50.000,- eur a bola priznaná
náhrada 5.000,- eur, rozsudok Okresného súdu Bratislava V zo dňa 22.09.2017, sp. zn. 39C/306/2007,
kde žalobca žiadal nemajetkovú ujmu 33.193,91 eur a bola priznaná náhrada 5.000,- eur, rozsudok

OkresnéhosúduBratislavaVzodňa07.03.2018,sp.zn.56C/5/2017kdežalobcoviažiadalinemajetkovú
ujmu 80.000,- eur a bola priznaná náhrada 5.000,- eur a 3.000,- eur, a rozsudok Okresného súdu
BratislavaVzodňa27.04.2018,sp.zn.49C/104/2016kdežalobcažiadalnemajetkovúujmu50.000,-eur
a bola priznaná náhrada 5.000,- eur. Okresný súd Bratislava V sa tak dramatickým spôsobom odchýlilod svojej vlastnej rozhodovacej praxe, že toto rozhodnutie samo osebe je nezákonné a arbitrárne.
Nakoľko absentujú aj akékoľvek dôvody prečo Okresný súd Bratislava V považoval sumu 25.000,- eur za
primeranú satisfakciu žalovaný uvádza, že sa nemôže zodpovedne vyjadriť k týmto dôvodom, ktoré mali

viesť Okresný súd Bratislava V k takémuto rozhodnutiu. Žalovaný namieta, že nie každé porušenie práva
na ochranu osobnosti automaticky dáva nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ale len také,
ktoré napĺňa zákonné predpoklady v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Žalovaný poukazuje
na judikatúru vo veciach náhrady nemajetkovej ujmy, ktoré sú v zmysle súdnej praxe relevantné pri
rozhodovaní o náhradách nemajetkovej ujmy. Poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. 1 Cdo 89/97 zo dňa 28.4.1998 (publikované v zbierke rozhodnutí a stanovísk pod
číslom 29/2001) kde je uvedené, že: „Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že ak môže byť
vzniknutá nemajetková ujma na osobnosti postihnutej fyzickej osoby primerane vyvážená niektorou z
foriem morálneho zadosťučinenia, poskytnutie príslušnej morálnej satisfakcie treba uprednostniť, len v
tých prípadoch, kde došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej
miere a kde intenzita tohto zásahu nie je primerane napraviteľná inými právnymi prostriedkami, treba

považovať za opodstatnené a spravodlivé priznanie zadosťučinenia v peniazoch“. Žalovaný uvádza, že
priznanie zadosťučinenia v peniazoch súdom v zmysle ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka
predpokladá splnenie zákonom kvalifikovaných podmienok, t. j. ak morálne zadosťučinenie sa javí v
konkrétnom prípade nepostačujúcim a neoprávneným zásahom došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej
osoby, alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere. Pre určenie výšky primeraného zadosťučinenia

v peniazoch sú v zmysle § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka taxatívne stanovené dve kritériá, z ktorých
musí súd pri svojom rozhodovaní vychádzať ex offo. Sú to závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a
okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo. Pritom závažnosť
vzniknutej nemajetkovej ujmy sa posudzuje najmä so zreteľom na jej intenzitu, rozsah a na jej ohlas,
ako aj na dĺžku jej trvania. Skutočnosť, že ustanovenie § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka ukladá

súdu výslovne prihliadať aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, vedie k záveru, že sama
závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy nie je jediným a výlučným faktorom pre určenie konečnej výšky
zadosťučinenia v peniazoch. Povinnosť prihliadnuť aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo,
je stanovená zámerne veľmi všeobecne, ako vo vzťahu k postihnutej fyzickej osobe, tak aj vo vzťahu
k subjektu, ktorý neoprávnený zásah spôsobil. Deje sa tak s cieľom, aby pri určovaní konečnej výšky

peňažného zadosťučinenia bolo možné v rámci sudcovskej úvahy a v súlade s princípom spravodlivosti
prihliadnuť k rozmanitým momentom, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby
došlo, a tak bola v jednote naplnená požiadavka zabezpečujúca účinné primerané zadosťučinenie
za vzniknutú nemajetkovú ujmu, ako aj požiadavka nezneužívania tohto právneho prostriedku na
neprípustné obohacovanie. Z hľadiska ustanovenia § 13 ods. 2 a ods. 3 Občianskeho zákonníka je

právne relevantná len taká nemajetková ujma, ktorej vznik je v príčinnej súvislosti s neoprávneným
zásahom, v značnej miere znižujúcim dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti. V
tejto súvislosti žalovaný uvádza, že peňažná náhrada nemajetkovej ujmy má subsidiárny charakter a
prichádza do úvahy len vtedy, keď sa nefinančné zadosťučinenie javí ako nepostačujúce, t.j. v prípadoch
vzniku nemajetkovej ujmy značnej intenzity. Zároveň vznik nemajetkovej ujmy musí byť spoľahlivo a

nepochybne preukázaný vykonaným dokazovaním, pričom v zmysle súdnej praxe v tejto súvislosti platí,
že priznanie náhrady nemajetkovej ujmy závisí vo veľkej miere na úvahe rozhodujúceho súdu, táto
úvaha však neznamená priestor na svojvôľu či arbitrárnosť. Príslušný súd musí uskutočniť dokazovanie,
a následne na základe z neho vyplývajúcich skutkových zistení posúdiť, či táto ujma vznikla a ako
bola závažná. Jej vznik pritom musí tvrdiť a doložiť navrhovateľ, ktorý nesie dôkazné bremeno. Pre

úplnosť žalovaný uvádza, že podľa jeho názoru v prvoinštančnom konaní nebola závažnosť ujmy riadne
preukázaná. V súvislosti s priznanou náhradou nemajetkovej ujmy žalovaný poukazuje na konštantnú
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle ktorej je nutné, aby súd pri určovaní náhrady
nemajetkovejujmyvychádzalzdôkazovpreukazujúcichvýškuujmyazohľadňovalpritomvýškunáhrady,
ktorá je priznávaná za telesné zranenia, alebo ktorá je priznávaná obetiam trestných činov (najmä

násilných trestných činov a zároveň zdôrazňujúc, že jej výška nesmie byť pre média „ničivá“ (likvidačná).
Obdobný názor zastáva aj Najvyšší súd SR, podľa ktorého v prípade náhrady nemajetkovej ujmy
„nemožno priznávať neprimerané, či dokonca tak premrštené sumy, ktoré by vo svojich dôsledkoch viedli
k bezdôvodnému obohacovaniu sa, a ktoré by napr. pri porovnaní „odškodnenia“ zásahu do práva na
ochranu osobnosti s „odškodňovaním“ zásahov do iných základných práv zaručených Ústavou mohli

niektoré ujmy na iných základných právach (napr. ujmy na zdraví či dokonca živote) ,,bagatelizovať.“ V
nadväznosti na vyššie uvedené žalovaný predložil prehľad rozhodovacej praxe slovenských a českých
súdov vo veciach náhrady nemajetkovej ujmy obetí trestných činov. S ohľadom na vyššie uvedené má
žalovaný za to, že priznaná suma vo výške 25.000,- eur je zjavne neprimeraná a významným spôsobompresahuje výšku náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma v porovnaní s
údajnou ujmou žalobkyne je podľa názoru žalovaného podstatne vyššia. Žalovaný naďalej zastáva
názor, že žalobkyňa bola osobou relatívneho záujmu, a to práve v súvislosti s udalosťami týkajúcimi sa

osoby jej manžela, D.. C. E., ktorý je podľa názoru žalovaného osobou absolútneho verejného záujmu.
Žalovaný si v tejto časti dovoľuje poukázať na judikatúru vo veciach posudzovania zásahov do ochrany
osobnosti v prípade osôb verejného záujmu. V zmysle judikatúry majú osoby verejného záujmu nižší
stupeň ochrany osobnosti, ako iní občania, ktorí o. i. nedisponujú takým ľahkým prístupom k médiám.
Osoby verejného záujmu, teda tak manžel žalobkyne ako aj žalobkyňa, majú omnoho ľahšiu možnosť

vyvrátiť to, čo oni sami považujú za výmysly. V záujme podpory verejnej diskusie sú médiá práve tým
fórom, kde má dochádzať k oponovaniu kontroverzných a zavádzajúcich názorov, pričom tým možno
prípadnú ujmu napraviť, alebo minimalizovať omnoho efektívnejším spôsobom, ako cestou súdneho
konania. Podľa názoru žalovaného musí žalobkyňa ako manželka osoby absolútneho verejného záujmu
- osoby aktívnej v šoubiznise a ako osoba relatívneho verejného záujmu strpieť zverejnenie informácií
a fotografií o jej osobe. V súvislosti s fotografiami uverejnenými žalovaným na internetovom portáli

X..D..sk v článku s názvom „E. manželka po prevalení škandálu: Ukryla sa v dome?“ zo dňa 15.06.2012
a v článku s názvom „C. E.: Najprv účinkovanie v porne, teraz nevera?“ zo dňa 25.06.2012 (ďalej len
„Fotografie“ a „Články“), žalovaný uvádza, že fotografie nemohli žalobkyni spôsobiť zásah do súkromia.
Tento názor zástava z dôvodu, že samotné fotografie boli vyhotovené v kontexte témy, ktorá vyvolala
veľkú vlnu mediálneho záujmu a boli vyhotovené na verejných priestranstvách a zachytávali žalobkyňu v

situáciách, ktoré nemali súkromný charakter. Žalovaný fotografie použité v článkoch vyhotovil a zverejnil
v súlade s ust. § 12 ods. 3 Obč. zák. (tzv. spravodajská licencia). Na základe vyššie uvedených
skutočností žalovaný navrhuje, aby odvolací súd po prejednaní veci rozsudok zmenil tak, že žalobu
žalobkyne v napádanom rozsahu zamietne a žalovanému prizná náhradu trov konania podľa pomeru
úspechu vo veci.

5. Žalobkyňa s k odvolaniu nevyjadrila.

6. Odvolací súd v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP nariadil vo veci pojednávanie z dôvodu, že bolo potrebné
zopakovať dokazovanie v danej veci. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie

v medziach uplatnených odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (ust. § 379 a ust. § 380 ods. 1 CSP)
a dospel k záveru, že je potrebné rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť, tak ako je uvedené vo výroku
tohto rozhodnutia ( § 388 CSP).

7. Podľa ustanovenia § 11 ods. 1 Občianskeho zákonníka má fyzická osoba právo na ochranu svojej

osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena
a prejavov osobnej povahy.

8. Podľa § 13 Občianskeho zákonníka má fyzická osoba právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo
od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto

zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie (ods. 1). Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce
zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej
osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch (ods. 2). Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej
ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

9. Zákonným predpokladom vzniku práv podľa citovaného ustanovenia § 11 OZ je: 1. existencia
zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby, ktorý vyvolal alebo bol objektívne spôsobilý vyvolať ujmu
spočívajúc v porušení alebo ohrození osobnostných práv fyzickej osoby, 2. protiprávny (neoprávnený)
charakter tohto zásahu, 3. príčinná súvislosť medzi neoprávneným zásahom a označenou ujmou.

10. Odvolací súd vychádzajúc z prvších rozhodnutí vo veci, ktorými sa už rozhodlo, že neoprávnený
zásah do osobnostných práv žalobkyne tu bol a to zverejnením bližšie špecifikovaných článkov v žalobe
a jej fotografií, ako aj údajov o jej priezvisku sa už v danom rozhodnutí týmto nezaoberá a odkazuje v
tejto otázke na vyššie uvedené rozhodnutia v danej veci.

11. Odvolací súd na základe posúdenia odvolania dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne
rozhodol, že tu je dôvod aj na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch. Súd prvej inštancie uviedol a
odôvodnil, prečo vzhliadol ako dôvodné priznať aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a odvolacísúd sa s týmto odôvodnením stotožňuje. Odvolací súd sa však nestotožnil s výškou priznanej sumy
25.000,- eur, ktorú sumu súd prvej inštancie riadne neodôvodnil, neuviedol, prečo práve túto sumu
považoval za primeranú. Odvolací súd vychádzal zo zisteného skutkového stavu súdom prvej inštancie,

nebolo potrebné opakovať dokazovanie a dospel k záveru, že priznaná suma 25.000,- eur nie je
primeraná. V prvom rade odvolací súd k argumentom žalovaného v odvolaní, že žalobkyňa je verejnou
osobou a fotografie boli zverejnené na základe zákonnej licencie uvádza, že táto otázka už bola
vyriešenáprvšímirozhodnutiamiabolokonštatovanéprávoplatnýmrozhodnutím,žežalobkyňaverejnou
osobou nie je a fotografie jej podobizne, obydlia, ako aj uvedenie jej priezviska neboli zverejnené na

základe zákonnej licencie. Odvolací súd v prvom rozsudku zo dňa 29.11.2017, č.k. 2Co/380/2014-359
ustálil, že jednoznačne nešlo o použitie fotografických snímok podľa ods. 2 a 3 § 12 Občianskeho
zákonníka. Odvolací súd v prvom rozhodnutí uviedol, že fotografovanie na účely spravodajstva sa
rozumie prezentácia udalostí týkajúcich sa spoločnosti a otázok spoločenského života o veci verejného
záujmu. V spojení s článkom, ku ktorému boli fotografie vyhotovené, odvolací súd mal za to, že nešlo
o informácie, ktorými by žalovaný poskytoval informáciu verejného záujmu, t. j. nijakým spôsobom

neprispeli k diskusii o záležitostiach všeobecného záujmu. Naopak, všetko nasvedčuje tomu, že
fotografie boli zo súkromia žalobkyne vyhotovené pre účely senzácie, škandálu a zvýšenia predajnosti.
Tieto fotografie dokonca neboli ani vyhotovené na verejnej akcii, kde osoby musia počítať s účasťou
médií, ale boli vyhotovené v súkromí žalobkyne, na dvore pred jej rodinným domom, a ukazovali ako
sa víta so svojou priateľkou. Odvolací súd v prvom rozhodnutí dal žalobkyni jednoznačne za pravdu, že

žalovaný, vedený snahou umelo vyvolávať senzácie, bez akýchkoľvek rozumne prijateľných dôvodov
prisúdil bežným prejavom žalobkyne vyslovene negatívny kontext.

12. Odvolací súd zaoberajúc sa otázkou nároku na priznanie aj nemajetkovej ujmy v peniazoch
(morálneho zadosťučinenia) dospel teda zhodne so súdom prvej inštancie k záveru, že nepostačuje

v danom prípade len uvedenie do predošlého stavu, nakoľko toto ani nie je možné. Žalobkyňa
preukázala, že zverejnenie fotografií a jej priezviska bez jej súhlasu u nej vyvolalo horšie psychické
rozpoloženie, veľa fajčila, nemala chuť do jedla, z domu v obave o ďalšie fotografovanie zo strany
žalovaného vychádzala zadným vchodom. Žalobkyňa má aj maloleté deti, na ktoré taktiež malo
negatívny dopad neoprávnené zverejnenie fotografií ich matky a domu, v ktorom bývajú. Žalobkyňa

bola terčom posmešných verbálnych útokov, čoho svedkom boli aj jej maloleté deti. Žalobkyňa
značnú ujmu preukázala svedeckými výpoveďami, teda argument žalovaného o neunesení dôkazného
bremena v tomto smere neobstojí. Odvolací súd v otázke priznania nemajetkovej ujmy v peniazoch
pri neoprávnenom zásahu do osobnostných práv poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo
dňa, 18. februára 2010, sp. zn. 3Cdo/137/2008 podľa ktorého: ,,Fyzická osoba má právo na ochranu

svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho
mena a prejavov osobnej povahy (§ 11 Občianskeho zákonníka). Fyzická osoba má právo najmä
sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby
sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie (§ 13 ods. 1
Občianskeho zákonníka). Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä

preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti,
má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka). Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy
a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo (§ 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Právo na
ochranu osobnosti predstavuje inštitút, v rámci ktorého sú nedielne chránené jednotlivé čiastkové práva

zabezpečujúce občianskoprávnu ochranu konkrétnych stránok osobnosti fyzickej osoby. Predmetom
ochrany sú jednak nemateriálne hodnoty a stránky osobnosti človeka (meno, česť, dôstojnosť, súkromie,
telesná integrita a pod.), jednak prejavy osobnej povahy (napr. podobizne, zvukové záznamy). Otázku
prípadného negatívneho dotknutia týchto čiastkových práv v rámci práva na ochranu osobnosti treba u
každého z nich posudzovať samostatne. Medzi čiastkové práva tvoriace súčasť širšie koncipovaného

práva na ochranu osobnosti patrí tiež právo na podobu (zahrňujúce aj oprávnenie domáhať sa ochrany
proti neoprávnenému zachyteniu podoby zo strany iného subjektu) a právo na ochranu podobizne
(obsahom ktorého je oprávnenie fyzickej osoby brániť sa proti neoprávnenému použitiu podobizne -
vrátane fotografickej snímky). Rovnako právo na ochranu podoby a podobizne je potrebné odlišovať
od porušenia práva na česť a dôstojnosť. Ani zásah do týchto práv nemusí mať difamačné dôsledky.

Pokiaľ je však neoprávnené použitie podobizne zároveň difamujúce, treba vychádzať z toho, že
všeobecné právo na ochranu osobnosti bolo porušené v oboch smeroch (v oboch čiastkových právach).
Ustanovenia § 11 až 13 Občianskeho zákonníka chránia aj ďalšie čiastkové práva fyzickej osoby -
právo na jej česť a dôstojnosť v rozmanitých spoločenských vzťahoch, v rodine, na pracovisku, vodborných kruhoch. Ak došlo k neoprávnenému zásahu do cti a dôstojnosti fyzickej osoby, ktorý je
objektívne spôsobilý privodiť ujmu (to v prípade zásahov do týchto čiastkových práv znamená mať
difamačné dôsledky), dotknutá osoba môže uplatniť právne prostriedky ochrany. Náhradu nemajetkovej

ujmy v peniazoch môže súd podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka priznať vtedy, ak by sa morálna
satisfakcia nezdala postačujúca, najmä ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo
jej vážnosť v spoločnosti. Dôvody priznania náhrady sú v tomto ustanovení uvedené len demonštratívne.
Zákon tu stanovuje jedinú podmienku priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá je
splnená vtedy, keď sa nemateriálne zadosťučinenie nezdá postačujúce. Pokiaľ sa v ďalšom texte tohto

ustanovenia uvádzajú slová „najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby
alebo jeho vážnosť v spoločnosti“, ide iba o príklad následku neoprávneného zásahu, v ktorom je táto
podmienka splnená. Dôsledkom každého neoprávneného zásahu do práv chránených ustanovením §
11 Občianskeho zákonníka je určitá ujma. Z hľadiska intenzity zásahu, okolností, za ktorých k nemu
došlo a stupňa negatívnych dôsledkov dopadu zásahu na chránené práva sa v praxi môžu vyskytnúť
ujmy,ktorésvojoupovahoualebostupňomzávažnostia/neopodstatňujúaninemateriálnuanimateriálnu

satisfakciu, b/ opodstatňujú (len) nemateriálnu satisfakciu, c/ opodstatňujú tak nemateriálnu, ako aj
materiálnu satisfakciu. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t.j. materiálnej
satisfakcie) je vždy - v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu - existencia závažnej
ujmy. Za závažnú ujmu treba podľa právneho názoru dovolacieho súdu považovať ujmu, ktorú fyzická
osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie

alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú. Pritom však nie sú rozhodujúce jej subjektívne
pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej
situácii, prípadne spoločenskom postavení a pod.) vnímala aj každá iná fyzická osoba. Pokiaľ dôjde
k neoprávnenému zásahu do práva na česť a dôstojnosť, má zásah závažné dôsledky vtedy, keď
ním bola v značnej miere znížená dôstojnosť alebo vážnosť fyzickej osoby v spoločnosti (viď znenie

§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Aj v prípade niektorého zásahu do práva na súkromie alebo
do práva na podobizne alebo do práva na ochranu mena môže nastať ten istý dôsledok (zníženie
dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere); tento negatívny - difamačný následok ale nie
je jediným právne akceptovateľným prejavom (jedinou právne relevantnou formou prejavu) závažnosti
ujmy spôsobenej fyzickej osobe na týchto chránených právach. Najvyšší súd v rozhodnutí zdôraznil

potrebusamostatnéhoposudzovaniajednotlivýchnegatívdopadukonaniapôvodcuzásahunačiastkové
právatvoriacesúčasťprávanaochranuosobnosti.Vytkolodvolaciemusúdu,ženevzalvpotrebnejmiere
na zreteľ, že navrhovateľka v konaní kládla dôraz na zásah do jej súkromia a súkromného života, a že
so zreteľom na to, do akej chránenej sféry (do ktorých čiastkových osobnostných práv) bolo zasiahnuté,
nebolo jej procesnou povinnosťou preukazovať, že neoprávnený zásah pôsobil difamačne a mal za

následok zníženie jej vážnosti a dôstojnosti v spoločnosti.“

13. Odvolací súd má za to, že žalobkyňa v danej veci nemusela preukazovať zníženie jej dôstojnosti,
či vážnosti v spoločnosti, nakoľko dôvodom na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch je, že
nemateriálne zadosťučinenie sa nezdá postačujúce. V danom prípade sa iba odstránenie fotografií a

článkov nejaví odvolaciemu súdu ako dostačujúce a je namieste poskytnúť žalobkyni aj nemateriálnu
ujmu v peniazoch. Je zrejmé, že takýto neoprávnený zásah do súkromia, rodinného života, ako
aj neoprávnené zverejnenie fotografie osoby a jej bydliska, zverejnenie jej mena a priezviska, bez
súhlasu, je zásahom, ktorý by objektívne každá osoba považovala za zásah, ktorý jej spôsobil značnú
ujmu. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že zásah spôsobil ujmu značnú, išlo o zásah do viacerých

čiastkových osobnostných práv žalobkyne, zasiahol značne do jej súkromia. Žalobkyňa navyše mala
odlišné priezvisko od priezviska svojho manžela, práve z dôvodu, aby nebola verejne známa. Je
potrebné si uvedomiť, že u ujmy, ktorá nemá majetkový charakter je vylúčené uvedenie do pôvodného
stavu. Exaktné vyčíslenie peňažnej náhrady za túto ujmu je z povahy veci vylúčené. Preto nastupuje
zadosťučinenie (satisfakcia), ktorá má aspoň zmierniť nepriaznivé stavy vzniknuté škodlivým zásahom

do osobnostnej sféry poškodeného, pretože nemajetková ujma vzniknutá porušením osobnostných
práv sa vo všeobecnom zmysle slova ani odškodniť nedá. Otázku výšky náhrady, respektíve rozsah
peňažného zadosťučinenia, platná právna úprava neupravuje. Určenie náhrady prináleží príslušnému
súdu a je predmetom voľnej úvahy súdu. Je treba vždy zohľadniť objektívne hľadiská, ktoré môžu
byť východiskom pre stanovenie výšky náhrady. Súd musí preto pri úvahe o primeranosti navrhovanej

satisfakcie za nemajetkovú ujmu vzniknutú na osobnosti fyzickej osoby vychádzať z jednotlivých
okolností konkrétneho prípadu, musí prihliadnuť k intenzite, povahe a spôsobe neoprávneného zásahu,
kcharakteruarozsahuzasiahnutejhodnotyosobnosti.Jetrebavždyzohľadniťobjektívnehľadiská,ktoré
môžu byť východiskom pre stanovenie výšky náhrady. Takýmto hľadiskom môže byť aj zákonodarcomnastavená výška odškodňovania obetí trestných činov, keď obeť násilného trestného činu má nárok
na vyplatenie odškodnenia za spôsobenú morálnu škodu v sume desaťnásobku minimálnej mzdy, t. j
toho času odškodnenie 6.230,- eur (§ 12 ods. 3 zákona č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov,

napríklad morálna ujmy obete znásilnenia). Odvolací súd vychádzal pri určení sumy nemateriálnej ujmy
primerane zo zákonom stanovenej sumy odškodnenia za spôsobenú morálnu škodu obeti trestného
činu. Odvolací súd ďalej zobral na zreteľ i to, že žalovaný je jeden z najčítanejších denníkov a
zverejnením článkov a fotografií uvedených v žalobe sledoval vyvolanie senzácie za každú cenu, aj
neoprávneným zásahom do osobnostných práv žalobkyne. V danom prípade by mala byť zohľadnená

i táto skutočnosť, nakoľko pri zásahoch do práva na súkromie osoby zo strany informačných médií
by mala náhrada nemajetkovej ujmy plniť aj úlohu odradenia médií od neoprávnených zásahov
motivovaných hospodárskym výsledkom, predajnosťou alebo sledovanosťou. Odvolací súd preto ako
dôvodné vzhliadol priznať nemajetkovú ujmy v peniazoch vo výške 7.000,- eur , ku ktorej sume dospel
jednak zohľadnením výšky náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá sa poskytuje obetiam trestných činov, a
jednak aj zohľadnením okolností zásahu, ktoré boli vykonané zo strany žalobcu za účelom zvýšenia

čitateľnosti a vyvolania senzácie.

14. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd postupom podľa § 387 ods. 1 CSP rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti, vo výške priznanej istiny 7.000,- eur potvrdil a v zostávajúcej
napadnutej vyhovujúcej časti predmetný rozsudok postupom podľa 388 CSP zmenil tak, že žalobu

vo zvyšku zamietol.

15. Odvolací súd súčasne poukazuje na to, že rozhodnutie odvolacieho súdu nevyžadovalo potrebu
doplnenia príp. zopakovania dokazovania na pojednávaní, nakoľko súd prvej inštancie v dostatočnom
rozsahu (t. j. potrebnom pre rozhodnutie) zistil skutkový stav veci. Podľa § 384 CSP odvolací súd

zopakuje dokazovanie v potrebnom rozsahu sám iba vtedy, ak má za to, že súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. V danej veci však odvolací súd nebol
názoru, že by súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam. Odvolací súd pri svojom rozhodnutí tak vychádzal iba zo skutkového stavu zisteného súdom
prvej inštancie.

16. Zmenou napadnutého rozhodnutia vznikla odvolaciemu súdu podľa § 396 ods. 2 CSP povinnosť
rozhodnúť o trovách celého konania. V predmetnej veci bolo vyhovené žalobe v povinnosti odstrániť
články a v nároku o zaplatenie nemajetkovej ujmy bolo vyhovené čo do výšky 7.000,- eur a vo
zvyšnej časti bola žaloba zamietnutá, pričom o výške peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal

súd z vlastnej úvahy. V takomto prípade, keď výška plnenia závisí výlučne od úvahy súdu, nie je
zamietnutie žaloby vo zvyšnej časti výšky nemajetkovej ujmy, prejavom procesného úspechu žalovanej,
ale dôsledkom úvahy súdu. Tento záver vyplýva aj z komentára k ustanoveniu § 255 CSP (Števček M.,
Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J.,Tomašovič M., a kol. Civilný sporový poriadok.
Komentár. Praha: C.H. Beck, 2016, s. 927). K problematike rozhodovania o náhrade trov konania v

spore o poskytnutie primeraného zadosťučinenia za nemajetkovú ujmu zaujal vo svojej rozhodovacej
činnosti názor aj Najvyšší súd SR, ktorý v uznesení sp. zn. 4 Cdo 34/2018 zo dňa 30.7.2019 vyslovil, že
pri neexistencii takého ustanovenia v Civilnom sporovom poriadku, ktoré by bolo adekvátne ustanoveniu
§ 142 ods. 3 OSP, toto sa naďalej uplatní v zmysle čl. 4 ods. 2 CSP tak, že žalobca mal plný úspech
vo veci, keď mu súd prizná peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy podľa svojej úvahy, pretože nemôže

byť sankcionovaný v rámci náhrady trov konania za nie celkom priliehavý odhad budúceho priznaného
nároku súdom. V zmysle uvedeného potom zamietnutie žaloby nemá vplyv na plný úspech žalobkyne,
pretože ide o úvahu súdu, na základe ktorej v danom prípade posúdil súd nemajetkovú ujmu vo výške
presahujúcej 7.000,- eur za neprimeranú. Žalobkyni preto vznikol ako plne procesne úspešnej strane
nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 % podľa § 255 ods. 1 CSP.

17. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,
§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní

proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 C.s.p. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania

žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za

nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§
435 C.s.p.).