Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, April 11, 2019

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/239/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6117225981
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 04. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Radošická Vallová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:6117225981.2

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a členov
senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v spore žalobcu: P.. F. C.,
nar. XX. XX. XXXX, bytom C.-Q., K. T. 2, zastúpený Advokátska kancelária Marônek & Partners s. r. o.,
so sídlom Bratislava-Ružinov, Bancíkovej 1/A, IČO: 47 234 661, proti žalovanému: U. X., nar. XX. XX.
XXXX, bytom H. T., M. XXXX/XX, zastúpený advokátkou JUDr. Vlastou Suchanovou, so sídlom Nové

Zámky, Podzámska 32, IČO: 31 825 362, o zaplatenie 36.181,37 eura s príslušenstvom, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 23. apríla 2018 č. k. 15C/55/2017-69
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku (I.) a vo výroku o
náhrade trov konania (III.) z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 36.181,37 eura
s 8,50% ročnými úrokmi z omeškania od 01. 01. 2010 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti
rozsudku a v zostávajúcej časti žalobu zamietol. Ďalším výrokom rozhodol o trovách konania tak, že
priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanému vo výške 90%. Svoje rozhodnutie po
právnej stránke odôvodnil ust. § 657, § 658 ods. 1, § 658, § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ust. §
192 CSP a ust. § 507 ods. 1, 2 OZ, ako aj Nariadením vlády SR č. 87/1995 Z. z. účinného do 31. 12.

2008, ako aj vykonaným dokazovaním.

1.1. Vykonaným dokazovaním, a to najmä z obsahu zmluvy o pôžičke zo dňa 31. 07. 2007 vyplynulo,
že žalobca ako veriteľ a žalovaný ako dlžník podľa bodu 1. uvedenej zmluvy prenechal dňom podpisu
zmluvy dlžníkovi peniaze, v tom čase v sume 1.090.000 Sk, resp. 32.059 eur za podmienok stanovených
zmluvou na dobu od 01. 08. 2007 do 31. 12. 2009 a dlžník sa zaviazal vrátiť veriteľovi uvedenú istinu

spolu s 2-ročným úrokom do 31. 12. 2009. Peniaze, ktoré boli predmetom tejto zmluvy boli podľa
písomnej zmluvy poskytnuté dlžníkovi nasledovne: dňa 20. 02. 2003 385.000 Sk, dňa 20. 02. 2003 suma
100.000 Sk, dňa 27. 11. 2004 suma 60.000 Sk, dňa 24. 01. 2005 suma 40.000 Sk, dňa 10. 03. 2005
suma 160.000 Sk, dňa 25. 09. 2006 suma 250.000 Sk a dňa 18. 06. 2006 suma 95.000 Sk s tým, že v
bode 2. uvedenej zmluvy bolo dohodnuté, že poskytnuté pôžičky je dlžník povinný vrátiť s dohodnutým
úrokom veriteľovi do 31. 12. 2009. V bode 4. uvedenej zmluvy dlžník svojím podpisom potvrdil, že v

prípade, ak svoj peňažný dlh s dohodnutým úrokom v termíne splatnosti do 31. 12. 2007 nesplní, veriteľ
má právo požadovať úroky z omeškania z nezaplatenej sumy vo výške 10% od dátumu splatnosti až
do zaplatenia, vrátane dňa úhrady a v bode 5. zmluvy bolo uvedené, že jej neoddeliteľnou súčasťou je
uznanie dlhu záväzku dlžníkom v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka zo dňa 01. 08. 2007. Dňa 01. 08.
2007 žalovaný písomne uznal dlh. V písomnom uznaní dlhu bol žalobca označený ako veriteľ a žalovaný
ako dlžník. V bode 2. predmetného uznania žalovaný prehlásil, že uznáva dlh vo výške 1.090.000 Sk,

resp. 32.059 eur a prehlásil, že veriteľovi zaplatí dlžnú sumu do 31. 12. 2009 tak, ako bolo dohodnuté vzmluve o pôžičke peňazí zo dňa 01. 08. 2007, ako aj úroky z omeškania vo výške 10% ročne od dátumu
splatnosti až do zaplatenia.

1.2. Ďalej súd vykonaným dokazovaním zistil, a to najmä z obsahu zmluvy o pôžičke zo dňa 31. 07. 2007,
že v uvedený deň nedošlo zo strany žalobcu k faktickému odovzdaniu peňazí žalovanému. Uvedené
nebolo sporné medzi stranami sporu, a tak je zrejmé, že nedošlo k naplneniu ust. § 657 Občianskeho
zákonníka. Vychádzajúc z obsahu žalobcom predloženej zmluvy o pôžičke, konštatoval, že ide o listinu,
ktorou si zúčastnené strany mienili vysporiadať svoje staré dlhy, prípadne možno konštatovať, že ide o

zosumarizovanie dlhov z minulosti. Žalobcom predloženú vyššie špecifikovanú zmluvu o pôžičke súd
vyhodnotil ako neplatnú.

1.3.Uznanímdlhužalovanýmdňa01.08.2007bolazaloženávyvrátiteľnáprávnadomnienkaoexistencii
uznaného záväzku v okamihu jeho uznania. Dôsledkom uznania záväzku je teda presun dôkaznej
povinnosti (dôkazného bremena) na dlžníka - v danom prípade žalovaného, ktorý ak sa má zbaviť

povinnosti plniť, musí preukázať, že žalovaný záväzok neexistuje. V danej veci žalovaný žiadnym
spôsobom nepreukázal, že uznaný záväzok neexistuje. Nepreukázal ani žiadnu inú skutočnosť, v
dôsledkuktorejbysazbavilpovinnostižalobcoviplniť.Žalovanývrámcisvojejobranyneuniesoldôkazné
bremeno a v tejto súvislosti ani nenavrhol vykonať žiadne dokazovanie. Z uvedených dôvodov súd
nemohol akceptovať obranu žalovaného v časti o zaplatení sumy 36.181,37 eura za dôvodnú. Pokiaľ

ide o vznesenú námietku premlčania žalovaným, súd poukazuje na ust. § 110 ods. 1 Občianskeho
zákonníka a v danom prípade 10-ročná premlčacia lehota začala plynúť od 01. 08. 2007, pričom žalobca
si uplatnil svoju pohľadávku na OS Banská Bystrica dňa 28. 07. 2017, teda pred uplynutím uvedenej
premlčacej doby. Keďže žalovaný sa dostal s plnením pôžičky do omeškania od 01. 01. 2010, vznikla
mu povinnosť zaplatiť žalobcovi aj úroky z omeškania, zákonná výška úrokov z omeškania bola v čase

uznania záväzku žalovaným určená vo výške 8,5% ročne.

1.4. Súd vo veci nenariadil vykonať dokazovanie navrhované žalovaným, a to výsluchom jeho matky,
ktorá mala potvrdiť, že žalobcom poskytnuté finančné prostriedky boli investíciou do ich vzájomného
vzťahu. Žalovaný bol riadne poučený aj podľa § 153 ods. 1, 2, 3, ako aj § 154 CSP. Pojednávanie vo veci

už bolo odročené na žiadosť žalovaného, a preto ak by žalovaný prostriedok procesnej obrany využil
včas, mohol súd svedkyňu vypočuť na pojednávaní dňa 23. 04. 2018. V prípade, ak by súd nariadil
výsluch svedkyne, musel by vo veci nariadiť ďalší termín pojednávania, čo je v rozpore so zásadou
rýchlosti a hospodárnosti konania.

1.5. O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 251, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP, a vzhľadom
na to, že žalobca mal v konaní úspech v rozsahu 95% a žalovaný v rozsahu 5%, súd rozhodol o jeho
nároku podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 95%.

2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol v jeho vyhovujúcom výroku a výroku o náhrade trov konania v

zákonnej lehote odvolaním žalovaný, ktorý sa domáhal jeho zrušenia (a zrejme vrátenia veci súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie). So závermi súdu prvej inštancie sa nestotožnil a tvrdil,
že pokiaľ súd založil nárok žalobcu na listine, ktorú posúdil ako „zosumarizovanie dlhov z minulosti“ a
následne uznanie dlhu z 01. 08. 2007 považoval za platné, v zmysle ktorého bola vyvrátiteľná
právna domnienka o existencii právneho záväzku v okamihu jej uznania, tento jeho záver nie je v súlade

s ust. § 558 Občianskeho zákonníka. Súd skonštatoval, že zmluva o pôžičke zo dňa 31. 07. 2007
je neplatná a to z toho dôvodu, že sa malo jednať o sumarizáciu pôžičiek, pričom podľa jeho názoru
nemôže byť platné uznanie dlhu zo dňa 01. 08. 2007, ktoré odkazuje na zmluvu o pôžičke zo dňa 31. 07.
2007. V uznaní dlhu, na ktorý sa žalobca odvoláva, je uvedené, že zmluva o pôžičke bola uzavretá dňa
01. 08. 2007, teda absolútne neexistujúci dátum, nakoľko žalobca sa dovoláva uznania dlhu na základe

zmluvy o pôžičke zo dňa 31. 07. 2007, a nie 01. 08. 2007. V predmetnom uznaní dlhu mala byť
určená suma 1.090.000 Sk požičaná na obdobie od 01. 08. 2007 do 31. 12. 2009. Aj keď súd uviedol,
že zmluva o pôžičke zo dňa 31. 07. 2007 je neplatná, absentuje pre posúdenie platnosti uznania dlhu
predloženého žalobcom jasnosť a určitosť uznávacieho záväzku o výške plnenia, o označení, o aký
záväzok ide, zvlášť s poukazom na tú skutočnosť, že podľa vyjadrenia žalobcu sa malo jednať o viacero

čiastočných pôžičiek, tak ako mali byť špecifikované v zmluve o pôžičke s tým, že splatnosť jednotlivých
pôžičiek, záväzkov vôbec nebola ani určená. Z tohto pohľadu žalobcom predložená dohoda o uznaní
a splnení dlhu nemôže spĺňať zákonné náležitosti pre posúdenie platnosti právneho úkonu podľa § 34
Občianskeho zákonníka. Uznanie dlhu predložené žalobcom tieto záležitosti nespĺňa s tým, že výslovneodkazuje na zmluvu o pôžičke zo dňa 01. 08. 2007, ktorá bola súdom vyhodnotená za zmluvu neplatnú
s dátumom 31. 07. 2007 a takáto zmluva o pôžičke zo dňa 01. 08. 2008 ani neexistuje.
Žalovaný ďalej vo svojom odvolaní namietal, že súd prvej inštancie sa nezaoberal jeho procesnou

obranou, ako aj dôkazom, ktorý navrhoval, a to výpoveď jeho matky ako svedkyne, ktorá by preukázala,
že žalobcom uplatnený žalobný nárok vôbec z takéhoto titulu neexistuje a že sa jednalo zo strany
žalobcu o dar pre jeho matku a jej určitú finančnú výpomoc z dôvodov ich dlhoročného, viac ako
priateľského vzťahu, pričom žalobca jeho osobu ako syna svojej veľmi blízkej priateľky doslova bral
ako „syna“. Dlh, tak ako si ho uplatnil žalobca, nikdy nevznikol, a teda neexistuje. Skutočnosť, že

finančné prostriedky boli zasielané na jeho účet nepoprel, jednalo sa však len o miestoplnenie, keďže
žalobca nevedel iným spôsobom vo vzťahu k jeho matke (ktorá tiež bola vydatá) plniť inak. On finančné
prostriedky z titulu uvádzaných pôžičiek nikdy neprevzal. Navrhoval v konaní vykonať dôkaz výsluchom
jeho matky, a preto nesúhlasí so závermi súdu, že nenavrhol dôkazy, ani neuniesol dôkazné bremeno,
a na druhej strane, jeho návrh na vykonanie dôkazu výsluchom svedkyne bol zamietnutý z dôvodu
porušenia zásady rýchlosti a hospodárnosti konania. Dlhodobo pracuje v zahraničí a v mieste svojho

trvalého bydliska sa nezdržiava pravidelne, aj vzhľadom na vážny zdravotný stav jeho matky, ju nechcel
podrobiť ďalšiemu psychickému tlaku už len tým, že by mala vedomosť o nároku žalobcu vo vzťahu
k jeho osobe. Z uvedených dôvodov nesúhlasí s tým, že len tvrdil skutočnosti o neexistencii svojho
záväzku voči žalobcovi, ale že je tu skutočnosť, ktorou vie hodnoverne preukázať, a to výpoveďou svojej
matky, ktorá mu prisľúbila, že nájde dosť psychických a fyzických síl, aby vo veci predniesla svedectvo,

avšak postupom súdu mu bolo znemožnené tento procesný úkon vykonať.

3. K podanému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca, ktorý navrhol rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny potvrdiť. Skutočnosť, že peňažné prostriedky žalovaný prevzal, vyplýva
jednak z písomných dokumentov, taktiež z tvrdenia žalovaného na pojednávaní dňa 23. 04. 2018. Pokiaľ

ide o dátum podpisu dokumentu s názvom Zmluva o pôžičke, je zrejmé, že ide iba o chybu v písaní.
Uvedené potvrdzuje aj vlastný obsah zmluvy o pôžičke peňazí, z ktorého bodu 5. je uvedené, že jeho
neoddeliteľnou súčasťou je uznanie dlhu zo dňa 01. 08. 2007. Má za to, že uznanie dlhu má všetky
náležitosti, ktoré zákon na platné uznanie dlhu vyžaduje a žalovaný v tejto listine jasne uznal, že si
požičal od neho peňažné prostriedky, ktoré mu zaplatí do 31. 12. 2009. Považuje za nesporné, že dlh

v minulosti vznikol a to z viacerých samostatných pôžičiek a prejav vôle dlžníka smeroval k uznaniu
záväzku, tak ako je uvedený v dokumente s názvom Zmluva o pôžičke. Pokiaľ žalovaný namietal, že
nebola v konaní vypočutá svedkyňa (matka žalovaného), súd ani jeho neupovedomil o skutočnosti,
že má záujem svedkyňu predvolať na pojednávanie, ktoré sa malo konať dňa 05. 03. 2018. Rovnako
k tomuto úkonu nepristúpil ani pred pojednávaním dňa 23. 04. 2018. Svoj záver predvolať svedkyňu

deklaroval až ústne na pojednávaní dňa 23. 04. 2018. Podľa jeho názoru ide o absolútne neprijateľný
dôvod takéhoto postupu, a to najmä, nie však výlučne, s ohľadom na zásadu rýchlosti a hospodárnosti
konania. Žalovaný na viacerých miestach odvolania popiera vznik dlhu a jeho existenciu. Následne
však priznáva, že peňažné prostriedky v žalovanej výške prebral. Táto skutočnosť vyplýva aj z obsahu
viacerých predložených dokumentov. Za dôležitý fakt považuje skutočnosť, že v dokumente nazvanom

Zmluva o pôžičke sú vymenované jednotlivé pôžičky s dátumami odovzdania prostriedkov a účelom,
na ktorý boli poskytnuté. Ako ďalším dôkazom disponuje uznaním dlhu a potvrdením o prevzatí peňazí.
Skutočnosť,žekprevzatiupeňazínaozajdošlo,nepopieraanižalovaný.Potvrdil,žepodpisynavšetkých
dokumentoch, sú jeho vlastné a jeho matka nemala prístup k účtu, na ktorý boli peňažné prostriedky
poukázané. Žalovaný tieto prostriedky v minulosti prebral a doposiaľ nevrátil. Celú situáciu ohľadom jeho

nároku vníma ako naťahovanie času za účelom neskoršej úhrady záväzku. Jediné, o čo sa v priebehu
celéhokonaniasnažil,bolodokázať,žejehonárokjedôvodnýanežiadaviac,nežto,čomuprávompatrí.

4. K vyjadreniu žalobcu sa písomne vyjadril i žalovaný, ktorý na dôvodoch uvedených v podanom
odvolaní v plnom rozsahu trvá. Zdôraznil, že finančné prostriedky neprevzal v uvedenom rozsahu, ani

spôsobom, ako tvrdí žalobca a dlh ani nevznikol, a teda neexistuje. Ďalej uviedol, že nemôže súhlasiť
s tým, že ide o chyby v písaní v listinách, ako aj v zmluve o pôžičke, prípadne uznanie dlhu, pretože
zakladajú absolútne iné skutočnosti, na základe ktorých je teda potrebné prijať správny právny názor.
Vo vzťahu k skutočnostiam, ktoré namietal, že nebola vypočutá svedkyňa, teda jeho matka, uviedol, z
akých dôvodov jeho matka nebola vypočutá a z akého dôvodu nemohol navrhnúť vykonanie dôkazu

prostredníctvom výsluchu matky. Pokiaľ žalobca vníma celú situáciu ako snahu na naťahovanie času za
účelom neskoršej úhrady záväzku, má za to, že pokiaľ jeho nárok by bol jednoznačný, tento si mohol
voči nemu uplatňovať v skoršom období, a nie čakať, kedy jeho matka bude chorá a prípadne už nebude
vedieť dosvedčiť skutočnosti ním tvrdené.5. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 CSP) preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v jeho
napadnutom vyhovujúcom výroku, ako aj súvisiacom výroku o náhrade trov konania, po zistení, že

odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote, stranou, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie
vydané, pri viazanosti odvolacími dôvodmi a rozsahom podaného odvolania (§ 379 a § 380 CSP) dospel
k záveru, že tento je v zmysle § 389 ods. 1 písm. c/ CSP potrebné zrušiť a vrátiť súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

6. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav, vyvodzuje zo skutkového zistenia práva a povinností, ktoré majú strany sporu podľa príslušného
právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený
skutkový stav. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych
predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce použil správny právny

predpis, ale ho nesprávne interpretoval, alebo zo skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

7. Predmetom konania je zaplatenie sumy 36.181,87 eura s 2% úrokom zo sumy 36.181,37 eura od 01.
08. 2007 do 31. 12. 2009 a s 9% ročným úrokom z omeškania zo sumy 37.931,95 eura od 01. 01. 2010
do zaplatenia. V podanom návrhu na vydanie platobného rozkazu žalobca tvrdil, že dňa 31. 07. 2007 si

ako veriteľ a žalovaný ako dlžník svoje pohľadávky potvrdili, že vznikli zo siedmych samostatných zmlúv
o pôžičke. Veriteľ poskytol žalovanému celkovo 7 pôžičiek a to v celkovej sume 1.090.000 Sk (36.181,37
eura), a to konkrétne v dňoch 20. 02. 2003, 27. 11. 2004, 24. 01. 2005, 10. 03. 2005, 25. 09. 2006 a 18.
06. 2005. Všetky tieto zmluvy boli uzatvorené ústne. Vzhľadom k tomu, že žalovaný neplnil svoje pôžičky
a chcel poskytnúť veriteľovi záruku, spísali obe strany potvrdzovaciu listinu s pomenovaním „Zmluva o

pôžičke peňazí zo dňa 31. 07. 2007“. Pre posilnenie právnej istoty žalovaný žalobcovi vystavil písomné
uznanie dlhu, v ktorom potvrdil svoj záväzok, čo do výšky a dôvodu, a to v nadväznosti na uvedenú
potvrdzovaciu listinu (zmluvu o pôžičke peňazí). Žalobca predložil uvádzanú zmluvu o pôžičke peňazí
zo dňa 31. 07. 2007. Podľa bodu 1. zmluvy veriteľ prenecháva dňom podpisu tejto zmluvy o pôžičke
dlžníkovi U. peniaze v sume 1.090.000 Sk, resp. 32.059 eur na dobu od 01. 08. 2007 do 31. 12. 2009

a dlžník sa zaväzuje vrátiť veriteľovi uvedenú istinu s ročným úrokom 2% do 31. 12. 2009. Ďalej sa v
uvedenom bode zmluvy konštatuje, že peniaze boli dlžníkovi poskytnuté nasledovne:
- dňa 20. 02. 2003 - 385.000 Sk na nákup pozemkov v L., prevzaté osobne v hotovosti,
- dňa 20. 02. 2003 - 100.000 Sk na opravu strechy domu E. XX v H. T., prevzaté osobne v hotovosti,
- dňa 27. 11. 2004 - 60.000 Sk na opravu domu E. XX v H. T., prevodom na účet dlžníka,

- dňa 24. 01. 2005 - 40.000 Sk na opravu domu E. XX v H. T., prevodom na účet dlžníka,
- dňa 10. 03. 2005 - 160.000 Sk na opravu domu E. XX v H. T., prevodom na účet dlžníka,
- dňa 25. 09. 2006 - 250.000 Sk - prevodom na účet dlžníka,
- dňa 18. 06. 2005 - 95.000 Sk - nezaplatená cena za kúpu osobného auta Daewoo Espero.
Podľa bodu 2. zmluvy o pôžičke predmet zmluvy, t. j. peniaze vo výške 1.090.000 Sk veriteľ poskytol

dlžníkovi v uvedenej výške a mene pri podpise zmluvy o pôžičke peňazí a dlžník sa svojim podpisom
zaviazal uvedené finančné prostriedky spolu s dohodnutým úrokom vrátiť osobne do rúk veriteľa do 31.
12. 2009 alebo previesť na jeho osobný účet do 31. 12. 2009. Podľa bodu 5. tejto zmluvy neoddeliteľnou
súčasťou tejto zmluvy je uznanie záväzku/dlhu dlžníkom v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka zo
dňa 01. 08. 2007. Ďalej žalobca predložil potvrdenie o prevzatí peňazí zo dňa 01. 08. 2007, v ktorom

dlžník potvrdil, že od veriteľa (žalobcu) prevzal sumu peňazí vo výške 1.090.000 Sk ku dňu 01. 08. 2007
tak, ako je to uvedené v zmluve o pôžičke peňazí. Napokon, žalobca predložil aj uznanie dlhu zo dňa
01. 08. 2007 spísané medzi stranami sporu, v zmysle ktorého bodu 1. vyplýva, že dňa 01. 08. 2007
veriteľ (žalobca) a dlžník (žalovaný) uzavreli zmluvu o pôžičke peňazí, titulom ktorej si dlžník požičal od
veriteľa peňažné prostriedky vo výške 1.090.000 Sk, resp. 32.059 eur na dobu od 01. 08. 2007 do 31.

12. 2007 s ročným úrokom 2%. Podľa bodu 2. uznania dlhu dlžník uznáva dlh vo výške 1.090.000 Sk,
resp. 32.059 eur a prehlasuje, že veriteľovi (žalobcovi) zaplatí dlžnú sumu do 31. 12. 2009, tak ako to
bolo dohodnuté v Zmluve o pôžičke peňazí zo dňa 01. 08. 2007, ako aj úroky z omeškania vo výške
10% ročne od dátumu splatnosti až do zaplatenia, vrátane dňa úhrady. Žalobca prostredníctvom svojho
právneho zástupcu na pojednávaní dňa 23. 04. 2008 zotrval na podanej žalobe. Žalovaný sa bránil

tým, že nikdy k odovzdaniu peňazí na základe Zmluvy o pôžičke zo dňa 31. 07. 2007 nedošlo. Tvrdil,
že peňažné prostriedky uvádzané v bode 1. zmluvy o pôžičke boli zo strany žalobcu poskytnuté jeho
matke ako dar, keďže títo boli dlhodobo bližšími priateľmi. Z tohto dôvodu žiadal vypočuť žalobcu a ako
svedka jeho matku. Tvrdil, že jeho matka je dlhodobá onkologická pacientka a jej účasť na pojednávanínezabezpečil z dôvodu, že ju chcel odbremeniť od celej veci. Tvrdil, že uvedené finančné prostriedky
boli investíciou žalobcu, ktorý plánoval spoločný život s jeho matkou. Z jeho strany k prevzatiu peňazí
od žalobcu nikdy nedošlo, pretože žalobca všetky finančné prostriedky dával jeho matke. Doklady, ktoré

žalobca predložil, podpísal, pričom nekontroloval, čo podpisuje, pretože boli v dobrom, takmer rodinnom
vzťahu. Z opatrnosti vzniesol námietku premlčania.

Na základe takto zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie rozhodol napadnutým rozsudkom.

Podľa § 657 Občianskeho zákonníka, zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa
druhu, najmä peniaze a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.

Podľa § 658 odsek 1 Občianskeho zákonníka, pri peňažnej pôžičke možno dohodnúť úroky.

8. Zmluva o pôžičke v zmysle citovaného zákonného ustanovenia je zmluva, ktorou jedna strana (veriteľ)

prenecháva druhej strane (dlžníkovi) veci určené podľa druhu a táto druhá strana sa zaväzuje vrátiť po
čase veci rovnakého druhu. Zmluva o pôžičke sa považuje za reálnu zmluvu, čo znamená, že pokiaľ
nedôjde k odovzdaniu peňazí, alebo k bezhotovostnému prevodu dojednanej sumy na účet dlžníka,
nevznikne medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky. Najčastejšie sú predmetom pôžičky
peniaze. Úhrn požičaných peňazí, najmä suma požičaných peňazí sa nazýva istina. Medzi základné

znaky právneho vzťahu založené zmluvu o pôžičke patrí jeho dočasnosť. Táto skutočnosť musí vyplývať
z prejavu vôle zmluvných strán, najmä však zo strany veriteľa, aby bol z právneho úkonu alebo z
okolností, za ktorých došlo k právnemu úkonu, jasné, že v danom prípade nejde o scudzovací právny
úkon (darovanie alebo kúpnu zmluvu). Napriek tomu, medzi podstatné náležitosti zmluvy o pôžičke
nepatrí určenie doby, dokedy má byť vec vrátená; dohodnutá doba podľa § 657 Občianskeho zákonníka

nie je presné určenie doby, kedy má byť vec vrátená. Splatnosť pôžičky môže veriteľ privodiť tým, že
požiada dlžníka o splnenie dlhu.

9. Od zmluvy o pôžičke treba odlíšiť tzv. dlžobný úpis, ktorým dlžník písomne potvrdzuje, že dlhuje
veriteľovi určitú sumu; tento úpis môže byť vydaný dlžníkom aj po uzavretí zmluvy a môžu s ním byť

spojené i účinky uznania dlhu. Jeho existencia uľahčuje veriteľovi procesnú situáciu v tom, že dôkazné
bremeno ohľadne dlhu v tej výške, na akú vyznieva dlžobný úpis, prechádza z veriteľa na dlžníka
(rozsudok NS SR sp. zn. 5Cdo 55/1998).

10. Platným titulom nároku z pôžičky nie je dlžobný úpis samotný, ale právny úkon, na základe ktorého

bol dlžobný úpis vystavený. Námietka nevyplatenia peňažnej sumy je proti dlžobnému úpisu prípustná,
i keď v ňom bolo potvrdené prijatie peňažnej sumy a jej zaplatenie prisľúbené.

Podľa § 588 Občianskeho zákonníka, ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený, čo do dôvodu
aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny

následok len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní.

Občiansky zákonník rozlišuje medzi uznaním práva (§ 110 ods. 1) a uznaním dlhu (§ 558). V oboch
prípadoch ide o právny úkon dlžníka voči veriteľovi, ktorý musí mať písomnú formu a musí obsahovať
právny dôvod dlhu a jeho výšku. Uznanie dlhu musí okrem toho obsahovať ešte vyhlásenie dlžníka, že

uznaný dlh zaplatí. Účinkom uznania dlhu je právna domnienka, že dlh trvá a posilňuje pozíciu veriteľa;
ten nemusí dokazovať vznik a trvanie dlhu v dobe uznania. S písomným uznaním práva, čo do dôvodu a
výšky, je spojený inštitút pretrhnutia premlčacej doby, ktorý je upravený v § 110 ods. 1 OZ. Platné uznanie
práva z hľadiska plynutia a dĺžky premlčacej doby zakladá plynutie novej premlčacej doby v dôsledku
jej pretrhnutia (prerušenia). Namiesto doteraz uplynutej premlčacej doby začína plynúť nová 10-ročná

premlčacia doba odo dňa, keď dlžník právo uznal. Uznanie práva je jednostranný adresovaný hmotno-
právny úkon dlžníka, ktorý na svoju platnosť, okrem všeobecných náležitostí predpísaných pre právne
úkony (§ 34 a nasl. OZ), musí spĺňať náležitosti predpísané v § 110 ods. 1 druhej vety OZ. Uznanie
práva musí byť urobené predovšetkým v písomnej forme (§ 40 ods. 1 OZ) a musí sa týkať ako jeho
dôvodu, tak aj jeho výšky.

K uznaniu dlhu je potrebná existencia platného záväzkového vzťahu medzi dlžníkom a veriteľom. K
uznaniu dlhu dochádza spravidla až v dobe, keď nastala jeho splatnosť. Uznanie premlčaného dlhu
zakladá plynutie novej premlčacej doby, bez ohľadu na to, či dlžník o premlčaní vedel, alebo nie. Ak jeplatne uznaný premlčaný dlh, nemôže sa dlžník brániť námietkou premlčania, môže však preukazovať,
že dlh nevznikol alebo, že v čase uznania neexistoval. Na platné uznanie dlhu podľa § 558 OZ je
potrebné, aby jednostranný právny úkon dlžníka spĺňal predpoklady a vznik platného právneho úkonu

(§ 34 a nasl. OZ). Uznanie dlhu musí byť určité a zrozumiteľné, aby nevznikali pochybnosti o obsahu
prejavu vôle dlžníka.

Uznávacím prejavom možno uznať všetky dlhy dlžníka voči veriteľovi, alebo len niektoré z nich. Ak dlžník
uzná viac dlhov, musí nepochybne určiť, ktoré jednotlivé dlhy (čo do dôvodu a výšky) uznáva a sľubuje

zaplatiť (rozsudok NS ČR z 30. 06. 2004 sp. zn. 32Odo 376/2003).

11. Z procesného hľadiska je zmyslom uznania dlhu to, že poskytuje veriteľovi právny základ pri
vymáhaní jeho pohľadávky. Zakladá sa ním právna domnienka, že dlh v dobe jeho uznania existoval,
pričom táto domnienka je vyvrátiteľná dôkazom opaku. Procesným dôsledkom uznania dlhu je presun
dôkazného bremena z veriteľa na dlžníka.

12. Vo svetle vyššie uvedených zákonných ustanovení, ako aj výkladu k týmto ustanoveniam, je
nesporné, že žalobcom predložená Zmluva o pôžičke peňazí zo dňa 31. 07. 2007 nepredstavuje reálny
kontrakt na základe by vznikol záväzkovo-právny vzťah z titulu uzatvorenej zmluvy o pôžičke. Samotný
žalobca v podanom návrhu, ako aj v priebehu konania tvrdil, že k odovzdaniu jednotlivých súm z tvrdenej

pôžičky došlo v dňoch 20. 02. 2003, 27. 11. 2004, 24. 01. 2005, 10. 03. 2005, 25. 09. 2006 a 18. 06.
2005 v celkovej výške 1.090.000 Sk. Je preto nesporné, že v zmysle bodu 1. zmluvy o pôžičke nedošlo
k reálnemu odovzdaniu požičaných finančných prostriedkov v deň podpisu zmluvy o pôžičke (31. 07.
2007), a preto je zmluva o pôžičke peňazí zo dňa 31. 07. 2007 neplatný právny úkon, pretože nedošlo k
jej reálnemu naplneniu, tak ako to má na mysli ust. § 657 OZ a medzi zmluvnými stranami tak nevznikol

právny vzťah z titulu uvedenej zmluvy o pôžičke. Súd prvej inštancie správne tento listinný dôkaz -
zmluvu o pôžičke vyhodnotil ako neplatný právny úkon, keď z tvrdených skutočností žalobcu, ako aj
žalovaného je nesporné, že k poukázaniu finančných súm došlo v jednotlivých dátumoch uvedených
vyššie, a nie dňa 31. 07. 2007, ako sa konštatuje v bode 1. zmluvy o pôžičke. Napriek stotožneniu sa s
názorom súdu prvej inštancie, že zmluva o pôžičke zo dňa 31. 07. 2017 je neplatným právnym úkonom,

bolo potrebné súdom prvej inštancie pristúpiť k posúdeniu tejto listiny podľa obsahu, či danú listinu, síce
nazvanú ako „zmluva o pôžičke“ nie je možné považovať za tzv. dlžobný úpis. Aj dlžobným úpisom,
tak ako je vyššie uvedené, môže dlžník písomne potvrdiť, že dlhuje veriteľovi určitú finančnú čiastku
a na jeho základe má veriteľ ľahšie postavenie pri preukazovaní svojho nároku, pričom úpis môže byť
dlžníkom vydaný aj po uzatvorení zmluvy a môžu s ním byť spojené aj účinky uznania dlhu, ak majú

náležitosti požadované v ust. § 558 OZ.

13.Vnadväznostinauvedené,čizmluvuopôžičkezodňa31.07.2007niejemožnéposúdiťakodlžobný
úpis, je potrebné vyhodnotiť aj uznanie dlhu zo dňa 01. 08. 2007, podpísané oboma stranami sporu. Aj
keď uznanie dlhu v bode 1. odkazuje na deň 01. 08. 2007, kedy mala byť uzatvorená zmluva o pôžičke,

pričom priložená zmluva o pôžičke je zo dňa 31. 07. 2007, je potrebné vyhodnotiť ju aj z hľadiska určitosti
a zrozumiteľnosti a predpokladom na vznik platného právneho úkonu v zmysle § 34 a nasl. OZ.

14. Súd prvej inštancie sa v zmysle vyššie uvedeného posúdením jednotlivých listín (zmluvy o pôžičke,
ako aj uznania dlhu) nezaoberal, preto je jeho rozhodnutie predčasné a zrejme aj právne nesprávne.

Záverom však je potrebné k samotnému uznaniu dlhu dodať, že pre platné uznanie tu musí byť
špecifikácia uznanej sumy na jednotlivé samostatné záväzky, keďže je nesporné, že žalobca poukazoval
jednotlivé finančné čiastky, či už k rukám, alebo na účet žalovaného, a z tohto hľadiska posúdiť, či
v prípade, že jednotlivé sumy neboli špecifikované, čo do dôvodu a výšky v uznaní dlhu, je možné
považovať takéto uznanie za platné.

15. Žalobca vo svojom odvolaní namietal aj tú skutočnosť, že súd prvej inštancie na jednej strane
vyhodnotil, že nenavrhol dôkazy a neuniesol dôkazné bremeno, a na druhej strane, jeho návrh na
vykonanie dôkazu výsluchom svedkyne zamietol z dôvodu zásady rýchlosti a hospodárnosti konania.
Zdôraznil, že dlh, tak ako si ho uplatnil žalobca, nikdy ani nevznikol, ani neexistuje, pretože síce nepoprel

skutočnosť, že finančné prostriedky boli zasielané na jeho účet, avšak sa jednalo o miestoplnenia, keď
v skutočnosti poukazované finančné čiastky predstavovali dar žalobcu pre jeho matku, ako aj určitú
finančnú výpomoc z dôvodu ich dlhoročného blízkeho vzťahu.16. Súd prvej inštancie nenariadenie vykonania dôkazu - výsluchom matky žalovanej odôvodnil tým, že
žalovaný bol riadne poučený podľa § 153 ods. 1 až 3 a § 154 CSP a takýto prostriedok procesnej obrany
nevyužil včas a v prípade, ak by ho súd nariadil, musel by vo veci nariadiť ďalší termín pojednávania,

čo je v rozpore so zásadou rýchlosti a hospodárnosti konania.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že na sporové strany sa vzťahuje povinnosť uplatniť prostriedky
procesného útoku a procesnej obrany včas v zmysle Civilného sporového poriadku, pričom však táto
všeobecná podmienka sa nepovažuje za splnenú, ak tieto prostriedky mohla strana predložiť už skôr,

pokiaľ by konala starostlivo, so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť. Podstata koncentrácie sporového
konania spočíva v tom, že strana môže efektívne uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany iba v určitom časovom úseku, ktorý zákon vymedzuje (zákonná koncentrácia) alebo
na základe zákona sudca (sudcovská koncentrácia). V zásade koncentrácia umožňuje stranám uplatniť
prostriedky procesného útoku a procesnej obrany najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí
dokazovanie (§ 154 CSP). Sudcovská koncentrácia sporového konania sa prejavuje v tejto súvislosti

tým, že na prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ktoré neboli predložené včas, nemusí súd
prihliadnuť, najmä ak by si to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších
úkonov. V sudcovskej koncentrácii tak dominuje individuálne vyhodnotenie procesnej situácie sudcom,
s osobitným zameraním na procesnú aktivitu sporovej strany a efektívne zodpovedné a starostlivé
plnenie povinností súvisiacich s vedením sporu. V prípade, že súd „sankcionuje“ sporovú stranu tým, že

na prostriedok procesného útoku alebo procesnej obrany, ktorý nebol uplatnený včas, neprihliadne, je
povinný uviesť danú skutočnosť v dôvodoch svojho rozhodnutia. Správnosť takéhoto postupu môže byť
následne predmetom preskúmania v odvolacom, prípadne aj v dovolacom konaní.

17. Je potrebné uviesť, že súd prvej inštancie postupoval v súlade s ust. § 153 ods. 1 až 3 a § 154 CSP,

a preto v zásade nie je možné vytknúť pochybenie v tomto postupe. Na druhej strane však odvolací
súd - po preskúmaní danej veci, ako aj berúc do úvahy skutkové tvrdenia uvádzané žalovaným, ktorý
poprel skutkové tvrdenia žalobcu, že žalovaná suma nie je nárokom z titulu zmluvy o pôžičke, ale z titulu
daru pre jeho matku - je toho názoru, že pokiaľ žalovaný označil dôkaz - výsluch svedkyne až na prvom
pojednávaní, nie je vždy správne paušálne postupovať podľa ust. § 154 CSP a takýto dôkaz nepripustiť.

Vychádzal z toho, že až na prvom pojednávaní, na ktoré sa dostavili strany sporu, resp. ich právni
zástupcovia,súdoboznámilprítomnýchpodľa§181ods.2CSPspredbežnýmprávnymposúdenímveci,
a teda žalovaný sa až vtedy mohol dozvedieť, ako súd nazerá na danú žalobu. Súd prvej inštancie preto
podľa názoru odvolacieho súdu nesprávne postupoval, pokiaľ návrh na vykonanie dôkazu - svedeckej
výpovede matky žalovaného nevykonal a uprednostnil zásadu rýchlosti a hospodárnosti konania. Súd

prvej inštancie vyhodnotil uznanie dlhu žalovaným dňa 01. 08. 2017 ako platné, čím deklaroval právnu
domnienku, že dlh v čase jeho uznania existoval. Pokiaľ sa žalovaný v konaní bránil tým, že dlh z titulu
zmluvy o pôžičke nevznikol, procesným prostriedkom v prípade, ak by išlo o platné uznanie dlhu, je
potom presun dôkazného bremena z veriteľa na dlžníka, ktorý musí preukázať, že dlh z titulu pôžičky
nevznikol, alebo v čase uznania neexistoval. Pokiaľ súd prvej inštancie navrhovaný dôkaz nevykonal,

nemohol ani skonštatovať v bode 8.4./ svojho rozsudku, že žalovaný v rámci obrany neuniesol dôkazné
bremeno a v tejto súvislosti ani nenavrhol vykonať žiadne dokazovanie.

18. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom
vyhovujúcom výroku, ako aj súvisiacom výroku o náhrade trov konania podľa § 389 odsek 1 písmeno

c/ CSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Povinnosťou súdu prvej inštancie
bude postupovať v naznačenom smere odvolacím súdom a vo veci opätovne rozhodnúť.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419
CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na
súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).