Rozsudok Judgement was issued on Tuesday, October 26, 2021

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 11S/50/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3021200203
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Radičová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2021:3021200203.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Radičovej a členov
senátu JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD. a JUDr. Jozefa Šuleka, v právnej veci žalobcu: F. M., nar.
XX.XX.XXXX,. bytom F. XXX/X, XXX XX S. N. A. T. Y. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. XXX/X, XXX XX
F. proti žalovanému: Okresný úrad Trenčín, odbor opravných prostriedkov, so sídlom Hviezdoslavova
3, 911 01 Trenčín, o preskúmanie zákonnosti opatrenia žalovaného č. OU-TN-OOP2-2021/014207-002

zo dňa 28. mája 2021, takto

r o z h o d o l :

Správnysúd zrušuje opatreniežalovanéhoOkresnéhoúraduTrenčín,odboropravnýchprostriedkov
č. OU-TN-OOP2-2021/014207-002 zo dňa 28. mája 2021 a vec v r a c i a žalovanému
na ďalšie konanie.

Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi úplnú náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Správnou žalobou doručenou Krajskému súdu v Trenčíne (ďalej aj ako „správny súd“) dňa 06.07.2021

sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti v záhlaví uvedeného opatrenia žalovaného s označením
„potvrdenierozkazuonevykonaníEK-oznámenieoodmietnutíodporuvmimoodvolacomkonaní“(ďalej
aj ako „napadnuté opatrenie“), ktorým žalovaný vybavil podanie žalobcu, ktorým podal odpor proti
rozkazu Okresného úradu Trenčín, odboru cestnej dopravy a pozemných komunikácií (ďalej len
„prvostupňový správny orgán“) č. OU-TN-OCDPK-2016/031819 zo dňa 17.10.2016 (ďalej len „rozkaz“),
ktorým bola žalobcovi podľa § 107b ods. 1 písm. b) zákona

č. 725/2004 Z. z. o podmienkach prevádzky vozidiel v premávke na pozemných komunikáciách a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 725/2004 Z.
z.“) uložená pokuta vo výške 165,00 eur.

2. Žalobca v žalobe poukázal na to, že dňa 06.04.2021 prevzal rozkaz, o ktorého existencií sa dozvedel
až z exekučného spisu, a teda bolo to prvý krát kedy sa s ním mohol oboznámiť a môcť na neho reagovať
a tak žalobca podal odpor voči rozkazu. Žalobca ďalej uviedol, že sa dlhodobo zdržiava v zahraničí na

rôznych miestach, pričom je prakticky permanentne na cestách a tak nemá možnosť si preberať poštu.
O existencii konania pred správnymi orgánmi sa žalobca dozvedel až tak, že v banke mal zablokovanú
sumu na účte, následne kontaktoval exekútora a dozvedel sa o exekúcii vedenej neoprávnene voči
jeho osobe, nakoľko exekučný titul nebol nikdy fakticky doručený, z dôvodu, že sa z objektívnych
príčin nemal ako dozvedieť o jeho existencií a nemohol tak v stanovenej lehote uplatniť svoje práva
a podať odpor ako opravný prostriedok. To, že žalobca bol dlhodobo odcestovaný a nezdržiaval sa

v mieste bydliska preukazoval v konaní potvrdením o pobyte vo Q., pričom žalobca vykonáva prácu
profesionálneho osobného strážcu a v priebehu roka cestuje po celom svete a preto v žiadnom prípade
nemá možnosť chodiť si preberať zásielky na Slovensko a nie je to možné od neho ani spravodlivožiadať. Vzhľadom k tomu, že sa žalobca v mieste trvalého pobytu v čase doručovania písomností
nezdržiaval, tak nemohla nastať ani fikcia doručenia, nakoľko zákonnou podmienkou pre uplatnenie
fikcie je, aby sa adresát zdržiaval v mieste doručovania písomnosti. Neakceptovaním odporu bol žalobca

ukrátený na jeho procesných právach, nakoľko sa nemohol brániť nezákonnému rozhodnutiu správneho
orgánu. Podľa názoru žalobcu navyše existujú dôvody, aby vec bola odložená podľa § 107c ods. 1 písm.
b) zákona č. 725/2004 Z. z.

3. Žalobca ďalej uviedol, že sa zdržoval dlhodobo v zahraničí, pričom jeho vozidlo sa nepoužívalo v

cestnej premávke a nemožno objektívne pokutovať niekoho, kto svoje vozidlo fakticky nevyužíva a nemá
vedomosť o jeho využívaní. Navyše pred odchodom do zahraničia žalobca zveril vozidlo blízkej osobe
a tak nie je objektívne zodpovedný za daný skutok. Žalobca na základe týchto faktov namietal absenciu
zavinenia ako aj škodlivosti skutku uvedeného v rozkaze, pričom uviedol, že aj samotný Ústavný
súd SR opakovane vo svojich nálezoch judikoval, že „správne trestanie preberá zásady trestného
konania“ (nálezy ÚS SR sp. zn. III. ÚS 571/2015 a II. ÚS 476/2016). To znamená, že aj pri prejednaní

správnychdeliktovjetrebanahliadnuťnanenielenzformálnejstránky,aletrebavziaťdoúvahyajzásadu
nutnosti preukázať zavinenie a ohrozenie záujmu spoločnosti („spoločenskú škodlivosť“ skutku). Na
základe uvedeného podľa žalobcu došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom
verejnej správy, ktoré malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci v
zmysle

§ 191 ods. 1 písm. g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „SSP“) a preto žalobca žiadal, aby správny súd zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného ako
aj rozkaz prvostupňového správneho orgánu a vec vrátil na nové prejednanie.

4. Žalovaný sa k správnej žalobe písomne vyjadril, pričom navrhol správnu žalobu ako nedôvodnú

zamietnuť. Poukázal na to, že nevydával žiadne rozhodnutie v danej veci, nakoľko išlo o mimo odvolacie
konanie v zmysle § 65 a § 68 zákona č. 71/1967 Zb.
o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“). Ako je uvedené
v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sž/31/2002 zmysel správneho konania
a dôležitosť dodržania procedurálnych pravidiel, ktoré tvoria jeho súčasť, je daná predmetom

konania. Teda správne konanie - procedúra, výlučne sleduje, aby bola zaistená správna aplikácia
hmotného práva. Zrušenie alebo zmena právoplatných rozhodnutí na základe mimoriadnych opravných
prostriedkov (aj preskúmaním podľa § 65 ods. 2 správneho poriadku) takto prichádza do úvahy len za
situácie, ak sa v konaní (o mimoriadnom opravnom prostriedku) preukáže, že rozhodnutie je v rozpore
s hmotným právom. Teda inštitút mimoriadnych opravných prostriedkov nie je určený na odstraňovanie

procesných vád a nedostatkov, ktoré nemali vplyv na zákonnosť rozhodnutia z hľadiska hmotného
práva. Ak správny orgán nehodlá podnetu účastníka konania vyhovieť, oznámi mu to neformálnym
oznámením a nie formou rozhodnutia. Dôvodom pre zrušenie alebo zmenu právoplatného rozhodnutia
mimo odvolacieho konania môže byt len jeho nezákonnosť, t. j. rozpor so zákonom, resp. iným právnym
predpisom. Žalovaný z oneskoreného odporu žalobcu nezistil po preskúmaní napadnutého rozkazu a

priloženého spisového materiálu v celom rozsahu, pri aplikovaní právneho predpisu, na základe ktorého
prvostupňový správny orgán rozhodoval, také dôvody, ktoré by zakladali začatie mimo odvolacieho
konania o zrušenie alebo zmenu rozkazu prvostupňového správneho orgánu mimo odvolacieho konania
podľa § 65 a nasl. správneho poriadku. A keďže žalobca nevyužil možnosť podania odporu v zákonnej
lehote 15 dní od doručenia rozkazu (resp. 18 dní od uloženia na pošte), rozkaz dňa 08.11.2016

nadobudol právoplatnosť a dňa 24.11.2016 vykonateľnosť. V zmysle § 68 správneho poriadku lehota na
podanie odporu bola možná 3 roky pre podanie odporu na začatie mimo odvolacieho konania, žalovaný
vec vybavil oznámením o odmietnutí odporu mimo odvolacieho konania a nie rozhodnutím.

5. K podanej žalobe žalovaný uviedol, že vo svojom oznámení o odmietnutí odporu mimo odvolacieho

konania vychádzal zo spoľahlivo zisteného stavu veci, získaného dôkazu porušenia povinnosti,
ktorým bol výstup z Jednotného informačného systému v cestnej doprave č. 2016-10-15-799258862,
vyhotovený dňa 15.10.2016, v čase o 02:00:00 h, rozkaz bol vydaný v súlade so zákonom. Obdobne ako
pri obnove konania, aj pri preskúmaní rozhodnutia mimo odvolacieho konania možnosť uplatniť tento
mimoriadny opravný prostriedok je časovo obmedzená. Z dikcie zákona možno vyvodiť, že konanie

o zmene alebo zrušení rozhodnutia nestačí v trojročnej lehote len začať, ale musí byt' kvalifikovaným
spôsobom aj skončené, čo nastalo, nakoľko napadnutý rozkaz nadobudol právoplatnosť i vykonateľnosť
pred viac ako 3 rokmi. Trojročná lehota končí podľa § 27 ods. 2 správneho poriadku uplynutím toho
dňa, ktorý sa svojim označením zhoduje s dňom keď bolo oznámené (§ 51 správneho poriadku)rozhodnutie odvolacieho orgánu alebo rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu v tých prípadoch,
keď proti jeho rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné (§ 53 správneho poriadku), prípadne s dňom,
keď uplynula lehota ustanovená na podanie odvolania (rozkladu) v prípadoch, keď sa proti rozhodnutiu

prvostupňového správneho orgánu odvolanie nepodalo.

6. Žalovaný ďalej konštatoval, že žalobcovi bol rozkaz doručovaný prostredníctvom poštového úradu,
s neúspešným pokusom o doručenie dňa 18.10.2016, opakovaný pokus o doručenie dňa 19.10.2016,
čo bol i deň uloženia poštovej zásielky na pošte. Dňa 08.11.2016 bola listinná zásielka vrátená späť

prvostupňovému správnemu orgánu späť, označená ako „zásielka neprevzatá v odbernej lehote“. Z
uvedeného dôvodu bola uplatnená fikcia doručenia v zmysle § 24 ods. 2 správneho poriadku platnom
v čase doručovania predmetnej písomnosti, t. j. keďže si žalobca alebo oprávnený prijímateľ neprevzal
písomnosť na pošte počas plynutia odbernej lehoty troch kalendárnych dní, na tretí deň po uplynutí tejto
lehoty sa považuje za deň doručenia, aj keď sa adresát
o uložení nedozvedel. Následne po márnom uplynutí 15-dňovej lehoty na podanie odporu rozkaz

nadobudol dňa 08.11.2016 právoplatnosť. Uloženie na pošte znamená, že písomnosť doručovaná
správnym orgánom adresátovi do vlastných rúk sa fyzicky nachádza a je dostupná pre adresáta na
pošte, kde si ju môže vyzdvihnúť. I keď zákon
v odseku 2 výslovne neuvádza, že tento úkon môže okrem adresáta urobiť aj osoba, ktorá sa preukáže
splnomocnením adresáta na preberanie zásielok, s prihliadnutím na ods. 1 možno vyvodiť, že takýto

postup je možný. Je potrebné tiež zdôrazniť, že žalobca žiadnym spôsobom nezabezpečil preberanie
doručovaných písomností v čase svojej neprítomnosti adresovaných jeho osobe, nevyužil možnosť §
24 ods. 4 správneho poriadku platnom v čase doručovania predmetnej písomnosti: „Ak má účastník
konania, ktorý sa zdržiava v cudzine alebo tam má sídlo, opatrovníka alebo zástupcu v tuzemsku,
doručí sa písomnosť tomuto opatrovníkovi alebo zástupcovi.“ Prvostupňový správny orgán a ani iný

úrad, či inštitúcia nemá povinnosť zisťovať, či adresát sa zdržiava na svojej korešpondenčnej adrese,
alebo v zahraničí. Každý občan Slovenskej republiky si však musí byť vedomý nielen svojich práv, ale
i povinností, tak ako sa to stalo i v tomto prípade.

7. Žalovaný uviedol, že v Slovenskej republike je realizovaný automatizovaný informačný systém

technických kontrol a automatizovaný informačný systém emisných kontrol,
z ktorého sa prenášajú údaje o technickej a emisnej kontrole do informačného systému evidencie
vozidiel (IS EVO) a zaznamenajú sa v karte evidovaného vozidla. Podobne sa do informačného systému
evidencie vozidiel (IS EVO) prenášajú aj údaje o povinnom zmluvnom poistení vozidla, čo znamená, že
ak aj nezodpovedného motoristu neodhalí polícia, okresné úrady odbory cestnej dopravy a pozemných

komunikácií si vedia
v informačnom systéme evidencie vozidiel (IS EVO) skontrolovať vozidlá, ktoré nemajú platnú technickú
alebo emisnú kontrolu. V takýchto prípadoch sú okresné úrady odbory cestnej dopravy a pozemných
komunikácií povinné konať a prevádzkovateľovi vozidla uložiť pokutu za neplatnú technickú kontrolu a
za neplatnú emisnú kontrolu. V napadnutom opatrení vzhľadom na skutočnosť, že sa žalobca dlhodobo

zdržuje
v zahraničí, na územie Slovenskej republiky sa vracia sporadicky a podľa zistenia žalovaného bol už
žalobca v minulosti riešený mimo odvolacieho konania za neuhradenie diaľničnej známky totožného
vozidla žalovaný odporučil, aby žalobca predmetné vozidlo dočasne odhlásil z evidencie vozidiel na
dopravnom inšpektoráte, kedy v čase dočasného odhlásenia vozidla z evidencie, povinné lehoty na

vykonanie technickej a emisnej kontroly neplynú a nevznikajú zbytočné náklady tak, ako v tomto
prípade. Povinnosť vykonania emisnej a technickej kontroly platí pre všetky vozidlá, ktoré sú v
premávke na pozemných komunikáciách (v cestnej premávke), to znamená, že táto povinnosť sa týka
všetkých vozidiel, ktoré sú prihlásené do evidencie vozidiel orgánom Policajného zboru (dopravným
inšpektorátom) a majú vydanú tabuľku s evidenčným číslom na území Slovenskej republiky. (Obdobná

povinnosť platí aj pre povinné zmluvné poistenie vozidla, pokiaľ je vozidlo prihlásené do evidencie
vozidiel na dopravnom inšpektoráte Policajného zboru a má tabuľku s evidenčným číslom).

8. Žalovaný vyjadrenie žalobcu, ktorý uviedol, že sa dlhodobo zdržiava v zahraničí, pričom jeho vozidlo
sa nepoužívalo v cestnej premávke, nemožno objektívne pokutovať niekoho, kto svoje vozidlo fakticky

nepoužíva a nemá vedomosť o jeho využívaní, považuje za irelevantné, nakoľko sa neposudzuje, či
vozidlo jazdí po cestných komunikáciách a kto ho vedie, ale to, či má v stanovenom čase vykonanú
emisnú a technickú kontroluv zmysle zákona. Navyše tvrdenie, že pred svojim odchodom do zahraničia žalobca zveril vozidlo blízkej
osobe, preto nie je objektívne zodpovedný za daný skutok, je protichodné tvrdenie, nakoľko na jednej
strane žalobca tvrdí, že svoje vozidlo fakticky nepoužíva

a nemá vedomosť o jeho využívaní a na druhej strane dodáva, že pred svojim odchodom do zahraničia
žalobca zveril vozidlo blízkej osobe. Uvedené tvrdenie preukazuje skutočnosť, že žalobca vedome zveril
svoje vozidlo do starostlivosti blízkej osobe, teda zjavne neprejavil záujem vozidlo dočasne odhlásiť z
evidencie vozidiel na dopravnom inšpektoráte, kedy v čase dočasného odhlásenia vozidla z evidencie,
povinné lehoty na vykonanie technickej a emisnej kontroly neplynú. Pričom treba dodať, že pokuta

za nevykonanie emisnej kontroly je uložená vždy majiteľovi vozidla, ktorý je vedený na dopravnom
inšpektoráte v systéme pri prihlasovaní vozidla a to, že vozidlo majiteľ vozidla odovzdá niekomu inému
je nemožné skúmať. Je preto potrebné si uvedomiť, že ak by mal kompetentný orgán sledovať kto, kedy
a komu dá do užívania svoje vozidlo, nejazdí po cestných komunikáciách, alebo či je odstavené v garáži,
vydaný zákon
č. 725/2004 Z. z. platný v čase spáchania správneho deliktu (v súčasnosti zákon

č. 106/2018 Z. z. o prevádzke vozidiel v cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov) upravujúci podmienky prevádzky vozidiel v premávke na pozemných
komunikáciách a povinnosť vykonať emisnú
a technickú kontrolu pravidelnú by vlastne nemalo žiadne opodstatnenie. Takže vyššie uvedené tvrdenie
žalobcu, v ktorom namieta, že keďže sa dlhodobo zdržiava v zahraničí, pričom jeho vozidlo sa

nepoužívalo v cestnej premávke, nemožno objektívne pokutovať niekoho, kto svoje vozidlo fakticky
nepoužíva a nemá vedomosť o jeho využívaní, nemá žiadne právne, či logické opodstatnenie. V danom
prípade ide len o subjektívne tvrdenie žalobcu.

9. Žalovaný záverom uviedol, že na základe uvedených skutočností bolo nesporné preukázané, že

prvostupňový správny orgán ako aj žalovaný správne vyvodil zodpovednosť žalobcu za nesplnenie
si povinnosti vyplývajúce zo zákona č. 725/2004 Z. z., pričom uvedený zákon v žiadnom zo
svojich ustanovení nepozná deliberáciu zodpovednosti, nakoľko túto charakterizuje ako zodpovednosť
objektívnu za splnenie stanovených povinností. Právnym dôvodom zákonného postihu bolo teda
nesplnenie si povinnosti prevádzkovateľa vozidla bez vyzvania a na vlastné náklady podrobiť

v stanovenej lehote do 12.02.2016 svoje motorové vozidlo emisnej kontrole pravidelnej spôsobom a
v rozsahu ustanovenom všeobecne záväzným právnym predpisom vydaným na vykonanie zákona č.
725/2004 Z. z. Zákon okrem práva určuje aj povinnosti, t. j. zodpovednosť a následne vyvodenie sankcie
za porušenie povinností, ktoré v tomto prípade preukázateľne porušené boli. Ak sa žalobca dovoláva
svojich práv, mal si byť vedomý aj dodržiavaním svojich povinností ustanovených zákonom a v prípade,

ak ich porušil, musel počítať aj so stanovením sankcie za porušenie týchto povinností. Žalobca svojím
konaním naplnil všetky obligatórne znaky skutkovej podstaty správneho deliktu
a tak je v zmysle zákona zodpovedný za spáchanie správneho deliktu. Žalobca vedel, že môže
spôsobom uvedeným v tomto zákone porušiť alebo ohroziť záujem chránený týmto zákonom, ale bez
primeraných dôvodov sa spoliehal, že také porušenie alebo ohrozenie nespôsobí, vedel o povinnosti,

ktorú mu tento zákon ukladá a mal vykonať emisnú kontrolu, alebo uložiť túto povinnosť blízkej osobe
ktorej vozidlo zveril, ako sám uviedol vo svojej žalobe, prípadne mal svoje vozidlo dočasne odhlásiť z
evidencie vozidiel na dopravnom inšpektoráte, kedy v čase dočasného odhlásenia vozidla z evidencie,
povinné lehoty na vykonanie technickej a emisnej kontroly neplynú. Tým by predišiel vzniknutej situácii,
bol by naplnil literu zákona a následne by sa vyhol udelenej pokute.

10. Žalobca sa replikou písomne vyjadril k vyjadreniu žalovaného, pričom uviedol, že sa pridržiava
svojich doterajších tvrdení. Podľa žalobcu sa žalovaný snaží len vyviniť zo svojho nezákonného postupu,
ktorým ho ukrátil na jeho právach. Nie je problémom žalobcu, že správny orgán si nevie zistiť adresu
kam ma doručovať, nevykoná žiadne šetrenie, len automatickým spôsobom rozposiela rozkazy, ktoré

správoplatní a posunie na exekúciu bez toho, aby si riadne zistil skutkový stav.

11. Žalovaný sa písomne duplikou vyjadril k replike žalobcu, pričom zopakoval svoju argumentáciu
uvedenú vo vyjadrení k žalobe.

12. Krajský súd v Trenčíne ako vecne a miestne príslušný správny súd preskúmal správnou žalobou
napadnuté rozhodnutie a postup žalovaného ako aj I. stupňového správneho orgánu, v rozsahu a z
dôvodov uvedených v správnej žalobe, vychádzajúc zo skutkového stavu v čase vydania napadnutého
opatrenia a viazaný rozsahom a žalobnými dôvodmi. Po zistení, že žaloba bola podaná oprávnenouosobou, v zákonnej lehote a proti rozhodnutiu, ktoré je spôsobilým predmetom súdneho prieskumu v
rámci správneho súdnictva, vec prejednal bez nariadenia pojednávania. Po oboznámení sa so žalobou,
s vyjadrením žalobcu ako aj s vyjadreniami žalovaného a s pripojeným administratívnym spisom

predloženým žalovaným dospel k záveru, že žaloba bola podaná dôvodne a je potrebné jej priznať
úspech.

13. Podľa § 177 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „SSP“) správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti

rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

14. Podľa § 134 ods. 1 SSP správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej
ustanovené inak.

15. Podľa § 191 ods. 1 písm. e) a písm. g) SSP správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie

orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak
e) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci,
g) došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať
za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.

16. Podľa § 191 ods. 6 SSP právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je
orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy
v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne
zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov,
môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu.

17. Predmetom súdneho prieskumu je preskúmanie zákonnosti opatrenia žalovaného
č. OU-TN-OOP2/2021/014207-002 zo dňa 28.05.2021, s označením „potvrdenie rozkazu o nevykonaní
EK - oznámenie o odmietnutí odporu v mimo odvolacom konaní“, ktorým žalovaný vybavil
podanie žalobcu, ktorým podal odpor proti rozkazu prvostupňového správneho orgánu č. OU-TN-

OCDPK-2016/031819 zo dňa 17.10.2016, ktorým bola žalobcovi podľa § 107b ods. 1 písm. b) zákona
č. 725/2004 Z. z. uložená pokuta vo výške 165,00 eur.

18. Z administratívneho spisu správny súd pre potreby súdneho prieskumu zistil, že dňa 15.10.2016 bol
vyhotovený prvostupňovým správnym orgánom výstup z jednotného informačného systému v cestnej

doprave č. XXXX-XX-XX-XXXXXXXXX, z ktorého bolo zistené, že žalobca v lehote do 12.02.2016 bez
vyzvania a na vlastné náklady nepodrobil motorové vozidlo pravidelnej emisnej kontrole. Na základe
uvedeného prvostupňový správny orgán prijal záver, že žalobca porušil § 21 ods. 1 psím b) bod
2. v spojení s § 68 ods. 1 zákona č. 725/2004 Z. z. Nakoľko prvostupňový správny orgán nezistil
dôvod na odloženie veci podľa § 107c ods. 1 zákona č. 725/2004 Z. z. uložil rozkazom žalobcovi ako

prevádzkovateľovi osobného vozidla značky C. s evidenčným číslom S. v zmysle § 107b ods. 1 písm.
b) citovaného zákona pokutu vo výške 165,00 eur.

19. Z doručenky vyplýva, že rozkaz bol žalobcovi doručovaný prostredníctvom pošty s neúspešným
pokusom o doručenie dňa 18.10.2016, pričom opakovaný pokus o doručenie zo dňa 19.10.2016 bol

taktiež neúspešný a teda zásielka bola v tento deň (19.10.2016) uložená na pošte. Dňa 08.11.2016
bola listinná zásielka vrátená späť prvostupňovému správnemu orgánu s označením ako „zásielka
neprevzatá v odbernej lehote“.

20. Voči rozkazu žalobca podal odpor, ktorý bol žalovanému doručený dňa 09.04.2021. Na základe

podaného odporu žalovaný napadnutým opatrením oznámil žalobcovi odmietnutie odporu v mimo
odvolacom konaní. Žalovaný v napadnutom opatrení konštatoval, že rozkaz bol doručený fikciou
doručenia dňa 24.10.2016 v zmysle § 24 ods. 2 správneho poriadku. Nakoľko žalobca nevyužil možnosť
podaniaodporuvzákonnejlehote15dnídodoručeniarozkazu(resp.18dníoduloženianapošte)rozkaz
dňa 08.11.2016 nadobudol právoplatnosť a dňa 24.11.2016 vykonateľnosť. Na základe uvedeného

žalovaný v napadnutom opatrení prijal záver, že vzhľadom na to, že odpor bol doručený až 09.04.2021,
tak bol podaný oneskorene, nakoľko lehota na podanie odporu už uplynula, resp. uplynulo viac ako 3
roky pre podanie zákonnej lehoty i pre podanie odporu na začatie mimo odvolacieho konania.21. Podľa § 107d ods. 2 zákona č. 725/2004 Z. z. prevádzkovateľ vozidla môže proti rozkazu podať
do 15 dní odo dňa jeho doručenia odpor okresnému úradu, ktorý rozkaz vydal. Odpor proti rozkazu sa
musí odôvodniť. V odôvodnení uvedie prevádzkovateľ vozidla rozhodujúce skutočnosti, o ktoré opiera

svoju obranu proti výroku uvedenému v rozkaze, a zároveň označí dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení. K odporu prevádzkovateľ vozidla pripojí listinné dôkazy, ktorých sa dovoláva. O tomto musí byť
prevádzkovateľ vozidla v rozkaze poučený. Ustanovenie § 19 ods. 3 všeobecného predpisu o správnom konaní sa nepoužije.

22.Podľa§109zákonač.725/2004Z.z.nakonaniepodľatohtozákonasavzťahujúvšeobecnépredpisy
o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak.

23. Podľa § 24 ods. 1 správneho poriadku dôležité písomnosti, najmä rozhodnutia, výzvy
a predvolania, sa doručujú do vlastných rúk adresátovi alebo osobe, ktorá sa preukáže jeho
splnomocnením na preberanie zásielok.

24. Podľa § 24 ods. 2 správneho poriadku účinného do 30.06.2017 (v znení zákona
č. 149/2017 Z. z., ktorým sa mení správny poriadok) ak nebol adresát písomnosti, ktorá sa má doručiť
do vlastných rúk, zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržiava, doručovateľ ho vhodným spôsobom
upovedomí, že písomnosť príde znovu doručiť

v určený deň a hodinu. Ak nový pokus o doručenie zostane bezvýsledný, doručovateľ uloží písomnosť
na pošte a adresáta o tom vhodným spôsobom upovedomí. Ak si adresát nevyzdvihne písomnosť do
troch dní od uloženia, posledný deň tejto lehoty sa považuje za deň doručenia, aj keď sa adresát o
uložení nedozvedel.

25. Podľa § 24 ods. 3 správneho poriadku ak adresát bezdôvodne odoprel písomnosť prijať, je doručená
dňom, keď sa jej prijatie odoprelo; na to musí doručovateľ adresáta upozorniť.

26. Správny súd na úvod konštatuje, že v predmetnej právnej veci bola spornou otázka doručenia
rozkazu prvostupňového správneho orgánu žalobcovi podľa § 24 ods. 2 správneho poriadku, resp.

splnenie podmienok na uplatnenie náhradného doručenia rozhodnutia správneho orgánu (fikcia
doručenia). Išlo o doručovanie v správnom konaní a preto bolo potrebné postupovať podľa § 24
správneho poriadku, v zmysle ktorého dôležité písomnosti, najmä rozhodnutia sa doručujú do vlastných
rúk adresátovi alebo osobe, ktorá sa preukáže jeho splnomocnením na preberanie zásielok. Ak nebol
adresát písomnosti, ktorá sa má doručiť do vlastných rúk, zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia

zdržiava, doručovateľ ho vhodným spôsobom upovedomí, že písomnosť príde znovu doručiť v určený
deň a hodinu. Ak nový pokus o doručenie zostane bezvýsledný, doručovateľ uloží písomnosť na pošte
a adresáta o tom vhodným spôsobom upovedomí. Ak si adresát nevyzdvihne písomnosť do troch dní
od uloženia, posledný deň tejto lehoty sa považuje za deň doručenia, aj keď sa adresát o uložení
nedozvedel. Ak adresát bezdôvodne odmietol písomnosť prijať, je doručená dňom, keď sa jej prijatie

odoprelo; na to musí doručovateľ adresáta upozorniť (§ 24 ods. 1, 2, 3 správneho poriadku).

27. Správny súd poukazuje na ustanovenie § 24 ods. 2 posledná veta, v ktorom je zakotvená výnimka
zo zásady, že doručenie pôsobí až od okamihu, keď sa písomnosť fakticky dostala do rúk adresáta.
Bez ohľadu na skutočnosť, či sa adresát písomnosti o jej uložení na pošte dozvedel alebo nemal o

uložení vedomosť, zo zákona vyplýva, že mu písomnosť bola doručená. Ide o právnu fikciu. Ak si
adresát nevyzdvihne zásielku do troch dní od jej uloženia, posledný deň tejto lehoty sa považuje za deň
doručenia, aj keď sa adresát
o uložení nedozvedel, ale len za predpokladu, že sa adresát zdržiaval v mieste bydliska
a že posledný deň doručenia je pracovný deň. V prípade náhradného doručovania je uvedeným

ustanovením konštruovaná právna fikcia, že účinky doručenia písomnosti nastanú ex lege po uplynutí
ustanovenej doby aj voči tomu, kto písomnosť fakticky neprevzal. Účelom fikcie v práve je posilniť právnu
istotu. Právna fikcia, ako nástroj odmietnutia reality právom, je nástrojom výnimočným, striktne určeným
pre naplnenie tohto jedného z hlavných ústavných postulátov právneho poriadku v podmienkach
právneho štátu. Aby mohla právna fikcia svoj účel naplniť (dosiahnutie právnej istoty), musí rešpektovať

všetky náležitosti, ktoré s ňou zákon spája. Ak nie sú všetky právne náležitosti splnené, súd nie je
oprávnený naplnenie fikcie konštatovať.28. Správny súd na tomto mieste považuje za potrebné uviesť, že inštitút doručovania patrí ku
kľúčovým inštitútom v správnom konaní. Doručovanie písomností je jedným zo spôsobov ich oznámenia
adresátovi. Správny poriadok upravuje podrobne okrem doručovania verejnou vyhláškou aj doručovanie

do vlastných rúk. V zmysle správneho poriadku sa do vlastných rúk doručujú všetky dôležité písomnosti
vyhotovené správnym orgánom v priebehu správneho konania, najmä explicitne stanovuje doručovanie
rozhodnutí. Ustanovenie § 24 v odseku 2 upravuje tzv. náhradné doručenie, resp. fikciu doručenia
písomnosti, teda predpoklady, za existencie ktorých sa písomnosť považuje za doručenú aj v prípade,
že to tak v skutočnosti nie je a adresát sa o písomnosti nedozvedel. Na to, aby táto fikcia doručenia

mohla nastať, zákon vyžaduje kumulatívne splnenie niekoľkých predpokladov:
- adresát v mieste doručenia nebol zastihnutý;
- adresát sa v mieste doručenia zdržiaval;
- doručovateľ vhodným spôsobom upovedomil, že písomnosť príde doručiť v určený deň a hodinu;
- nový pokus o doručenie zostal bezvýsledný;
- písomnosť doručovateľ uložil na pošte a adresáta o tom vhodným spôsobom upovedomil.

Ak nie je splnená niektorá, hoci len jedna z vyššie uvedených podmienok, nemôže fikcia doručenia
nastať.

29. Podľa správneho súdu zdržiavaním sa adresáta v mieste doručenia treba rozumieť prípad, ak sa
adresát v čase doručenia zásielky zdržiava na území obce (mesta), v ktorej má bydlisko (t. j. nie je mimo

obce alebo mesta na dovolenke, na liečení, na pracovnej ceste a podobne), teda ak má reálnu možnosť
oboznámiť sa s oznámeniami doručovateľa urobenými v zmysle § 24 ods. 2 správneho poriadku.
Ak sa adresát písomnosti, ktorá sa mala doručiť do vlastných rúk, v mieste doručenia nezdržiaval,
neboli splnené podmienky uvedené v § 24 ods. 2 správneho poriadku na uloženie písomnosti na pošte
(napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžo/2/2007 zo dňa 16.11.2007,

nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 119/07-22 zo dňa 27.09.2007). Trojdňová
úložná lehota začína plynúť dňom, ktorý nasleduje po upovedomení adresáta o uložení písomnosti.
Ide o zákonnú lehotu, ktorú správny orgán nemôže predĺžiť. Táto procesná lehota končí uplynutím
posledného dňa lehoty. Účinky fikcie doručenia nastanú len za predpokladu, že adresát mal reálnu
možnosť písomnosť si v tejto lehote vyzdvihnúť, ale tak neurobil. Účelom tejto lehoty je dať adresátovi

nielen teoretickú ale aj reálnu možnosť písomnosť si v rámci jej plynutia vyzdvihnúť, a tak predísť
fikcii doručenia. Úpravou tzv. náhradného doručovania zákonodarca nepochybne sledoval ciel a účel
odstrániť určité prípady právnej neistoty spôsobenej bezdôvodným nepreberaním zásielok adresátom a
zabrániť snahám spôsobiť prieťahy v konaní alebo dokonca zmariť konanie (pozri rozsudky Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/33/2005 zo dňa 30.06.2005 a 4Sž/35/2002 zo dňa 01.11.2002).

Žalobcovi bol rozkaz doručovaný prostredníctvom pošty dňa 18.10.2016, avšak tento pokus o doručenie
bol neúspešný. Taktiež opakovaný pokus o doručenie zrealizovaný dňa 19.10.2016 skončil neúspešne
a zásielka obsahujúca rozkaz nebola žalobcovi doručená. Následne bola predmetná zásielka uložená
dňa 19.10.2016 na pošte. Posledným dňom 3-dňovej lehoty na prevzatie zásielky bolo dňa 22.10.2016,
avšak tento deň pripadol na sobotu a tak v zmysle § 27 ods. 2 posledná veta správneho poriadku

posledným dňom lehoty bol najbližší budúci pracovný deň, a to v danom prípade bolo dňa 24.10.2016.

30. Správny súd uvádza, že v predmetnej právnej veci nebolo sporné, že žalobca nebol v uvedené
dni zastihnutý na adrese. Žalovaný pri určení fikcie doručenia na deň 24.10.2016 síce vychádzal z
ustanovenia § 24 ods. 2 Správneho poriadku, nemal však jednoznačne preukázané, či sa žalobca v

dňoch neúspešného doručovania, ako aj
v dňoch úložnej lehoty zdržiaval v mieste doručenia. Mal preto žalobcu vyzvať, aby hodnoverným
spôsobom preukázal, kde sa v dňoch 18.10.2016 a 19.10.2016, ale aj v dňoch 20.10.2016 až 24.10.2016
zdržiaval. Až po následnej odpovedi žalobcu mal postupovať podľa ustanovenia § 24 ods. 2 správneho
poriadku a určiť, či v danej veci pôjde alebo nepôjde o fikciu doručenia. Žalovaný žiadnym spôsobom

nezisťoval, či sa žalobca v čase doručovania ako aj v čase plynutia úložnej lehoty zdržiaval v mieste
svojho bydliska, teda či mal reálnu možnosť si zásielku adresovanú mu do vlastných rúk riadne prevziať.
Žalovaný nemal preto preukázanú jednu z podmienok vzniku fikcie doručenia - zdržiavanie sa žalobcu v
mieste doručovania a v čase doručovania. Žalovaný však žalobcu na preukázanie uvedenej podmienky
vzmysle§24ods.2správnehoporiadkuaninevyzval,hocimalvedomosťotom,žesažalobcaprevažne

zdržiava v zahraničí a na územie Slovenskej republiky sa vracia sporadicky. Uvedené konštatoval
sám žalovaný v napadnutom opatrení. Napriek uvedenému žalovaný vychádzal z toho, že rozhodnutie
napadnuté odporom žalobcu je právoplatné a odpor žalobcu vybavoval ako odpor podaný po zákonnej
lehote, t.j. mimo odvolacieho konania.31. Správny súd je toho názoru, že žalovaný mal skúmať, či mohlo dôjsť k fikcií doručenia, keďže
žalobca tvrdil, že sa nezdržiaval v mieste doručovania v čase doručovania zásielky obsahujúcej rozkaz.

Náhradné doručenie je iba subsidiárnym prostriedkom doručovania písomností, jeho okolnosti musia
byť vždy riadne preukázané a spravidla vyžaduje ďalšie dokazovanie v prípade vzniku pochybností.
Správny súd poukazuje na to, že ak má doručenka ako verejná listina preukazovať pravdivosť toho, čo
sa v nej uvádza
a predstavovať dôkaz o doručení písomnosti, musí byť splnená i podmienka jej riadneho vyhotovenia

a teda musí odrážať reálny priebeh doručovania (aj v časových súvislostiach) tak, aby nevyvolávala
pochybnosti o dni a osobe, ktorá písomnosť prevzala, prípadne, či k jej prevzatiu vôbec došlo. Iba za
splnenia tejto podmienky možno vychádzať z toho, že platí vyvrátiteľná domnienka o jej správnosti a
dôkaznú povinnosť, resp. dôkazné bremeno ohľadne preukázania opaku znáša adresát. Žalobca v tejto
súvislosti preukazoval potvrdením o pobyte vo Q., že sa nezdržoval v čase doručovania na mieste
bydliska. Za tohto stavu je nutné konštatovať, že závery žalovaného o splnení podmienky riadneho

doručenia - rozkazu (v zmysle § 24 ods. 2 správneho poriadku) a naň nadväzujúce vyhodnotenie ním
podaného odporu proti tomuto rozkazu (ako odporu podaného oneskorene) sú predčasné.

32. Na základe vyššie uvedených skutočností správny súd dospel k záveru, že opatrenie žalovaného je
nezákonné z dôvodu, že došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej

správy, ktoré malo za následok vydanie predmetného nezákonného opatrenia a to tým, že žalovaný
riadne neskúmal splnenie všetkých predpokladov na uplatnenie fikcie doručenia podľa § 24 ods. 2
správneho poriadku a zároveň podľa správneho súdu zistenie skutkového stavu žalovaným nebolo
dostačujúce na riadne posúdenie veci. Vzhľadom na uvedené správny súd zrušil napadnuté opatrenie
žalovaného podľa § 191 ods. 1 písm. e) SSP v spojení s § 191 ods. 1 písm. g) SSP a vec vrátil

žalovanému na ďalšie konanie.

33. Úlohou žalovaného v ďalšom konaní bude riadne sa vysporiadať s tým, či v konaní došlo k splneniu
všetkých popisovaných podmienok na uplatnenie náhradného doručovania rozkazu prvostupňového
správneho orgánu v zmysle § 24 ods. 2 správneho poriadku (fikcií doručenia) a s poukazom na

vyššie uvedené preveriť popísané pochybnosti týkajúcich sa najmä toho, či sa žalobca mohol reálne
oboznámiťsdoručovanouzásielkou,resp.čisavčasedoručeniareálnezdržiavalnamiestedoručovania
(najmä výzvou žalobcovi, prípadne inými dôkazmi) a následne posúdiť, či bol odpor voči rozkazu
prvostupňového správneho orgánu podaný zo strany žalobcu včas alebo či bol podaný oneskorene.

34. O trovách konania krajský súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP, podľa ktorého správny súd prizná
žalobcovivočižalovanémuprávonaúplnúalebočiastočnúnáhradudôvodnevynaloženýchtrovkonania,
ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech.

35. Vzhľadom na to, že žalobca bol v konaní úspešný, súd priznal žalobcovi úplnú náhradu dôvodne

vynaložených trov konania (§ 167 ods. 1 SSP). O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po
právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením (175 ods. 2 SSP).

36. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta
posledná zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote jedného mesiaca odo
dňa jeho doručenia prostredníctvom Krajského súdu v Trenčíne na Najvyšší správny súd Slovenskej
republiky v Bratislave, písomne v dvoch vyhotoveniach. Zmeškanie tejto lehoty nie je možné odpustiť.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP
sa podáva a návrh výroku rozhodnutia. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený

advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. To neplatí, akmá sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom
súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konanie o
správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) SSP alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.