Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, October 10, 2018

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/112/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7709209609
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Maximová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7709209609.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Maximovej a sudcov

JUDr. Zuzany Matyiovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobcu: Baustav SK, s.r.o. so sídlom Hažín
nad Cirochou 210, právne zastúpeného JUDr. Michalom Treščákom, advokátom so sídlom Slov. jednoty
8, Košice, proti žalovaným: X./ S. O., nar. XX.X.XXXX, bytom S., K. XXXX/XX, X./ M. A., nar. XX.X.XXXX,
bytom A., X. XXXX/X, právne zastúpenému JUDr. Miroslavom Vidovencom, advokátom so sídlom
Michalovce, S. Chalupku 18, o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Michalovce z 3. novembra 2016, č. k. 10C/134/2009

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Michalovce (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým
rozsudkom žalobu zamietol (I.), žalovanému v 2. rade priznal právo na úplnú náhradu trov konania voči
žalobcovi (II.) a vo vzťahu žalobcu a žalovaného v 1. rade rozhodol, že nemajú právo na náhradu trov
konania.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca - aj po pripustení zmeny návrhu - domáhal určenia, že kúpna

zmluva z 10. júla 2009 uzavretá medzi žalovaným v 1. rade a žalovaným v 2. rade je neplatná, ako aj
určenia, že výlučným vlastníkom bytu č. 75 na 3. poschodí vo vchode č. D7 bytového domu W súp. č.
XXXX na ulici X. v A., ktorý je postavený na pozemkoch parc. reg. „C“ č. XXXX/XX, parc. reg. „C“ č.
XXXX/XX, parc. reg. „C“ č. XXXX/XX, parc. reg. „C“ č. XXXX/XX, parc. reg. „C“ č. XXXX/XX a parc. reg.
„C“ č. XXXX/XX a spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a zariadeniach bytového domu A6
na ulici X. v A. vo veľkosti podielu XXXX/XXXXXXX z celku, ktoré sú zapísané na LV č. XXXX, pre okres
A., obec A., kat. úz. S., je žalobca. Y. uplatnil na tom skutkovom základe, žalobca ako záujemca uzatvoril

sožalovanýmv1.radeakosprostredkovateľomzmluvuosprostredkovanízoXX.júnaXXXX,nazáklade
ktorej sa v zmysle článku I. - Z. zmluvy - sprostredkovateľ zaviazal v prospech záujemcu vyvíjať takú
činnosť, aby získal príležitosť k predaju nižšie uvedených nehnuteľností do troch mesiacov odo dňa
podpisu zmluvy s poukazom na dodatok č. X k tejto zmluve o sprostredkovaní. J., že sprostredkovateľ
nemal akékoľvek právo uzatvárať v mene vlastníka, t.j. žalobcu, akúkoľvek kúpnu zmluvu, na základe
ktorej by previedol vlastnícke právo k nehnuteľnosti zo žalobcu na kupujúceho a prijať kúpnu cenu. E.
tomu medzi žalovanými v 1. a 2. rade došlo XX. júla 2009 k uzavretiu kúpnej zmluvy predmetného bytu,

ktorú žalobca považuje za neplatnú.

3. Súd prvej inštancie rozsudkom z 5. marca 2013, č. k. 10C 134/2009-260 žalobu zamietol s tým, že o
trovách konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci. Nazáklade odvolania žalobcu Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací predmetný rozsudok uznesením
z 26. októbra 2015, č. k. 3Co/193/2013-280 zrušil v súlade s ust. § 221 ods. 1 písm. f) a h) zákona č.
99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, ktorý bol platný a účinný do 30. júna 2016 (ďalej len „O.s.p.“)

a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie podľa § 221 ods. 2 O.s.p. pre nepreskúmateľnosť
napadnutého rozhodnutia [§ 221 ods. 1 písm. f) a ods. 2 O.s.p.]. Súd prvej inštancie v odôvodnení
rozsudku totiž iba konštatoval, aké dôkazy boli predložené a vykonané, absentovalo však podrobné
zdôvodnenie, na základe akých logických úvah dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu vo veci samej, z
akých dôvodov určité dôkazy považoval za preukázané, a iné nie. Zároveň odvolací súd uložil súdu

prvej inštancie povinnosť vyporiadať sa v novom konaní aj s výhradami žalobcu uvedenými v odvolaní,
opätovne vo veci rozhodnúť a svoje rozhodnutie riadne odôvodniť podľa § 157 ods. 2 O.s.p.

4. Následne po doplnení dokazovania - na nariadenom pojednávaní, na ktorom strany sporu zotrvali na
všetkých svojich podaniach a vyjadreniach vo veci, vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania
a po aplikácii ust. § 37 ods. 1, § 39 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“)

prvoinštančný súd uzavrel, že žaloba žalobcu je nedôvodná, preto ju v celom rozsahu zamietol.
Zdôraznil, že žalobca sa v konaní domáha určenia, že je výlučným vlastníkom bytu č. XX na 3. poschodí,
vo vchode č. D7 bytového domu A6, súpisné číslo XXXX na ulici X. v A. a zároveň vychádza z absolútnej
neplatnosti právneho úkonu - kúpnopredajnej zmluvy uzavretej medzi žalovaným v 1. rade a žalovaným
v 2. rade dňa 2. júla 2009 (zrejme 10. júla 2009, poznámka odvolacieho súdu) poukazujúc na to, že

žalovaný v 2. rade nemal oprávnenie na uzatvorenie takejto zmluvy, pretože tu chýbala vôľa zo strany
žalobcu. Rovnako podľa názoru žalobcu tento konal v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko aj napriek
tomu, že bola uzavretá zmluva o sprostredkovaní medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade, žalovaný
v 1. rade nemal oprávnenie uzatvárať takúto zmluvu. Čo sa týka námietky uvedenej v odvolaní z 22.
marca 2013 a to, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s dôkazom - Rozhodnutie Správy katastra

Michalovce o prerušení konania č. V1788/09, ktoré je súčasťou súdneho spisu, z ktorého vyplýva, že
Správa katastra Michalovce prerušila katastrálne konanie vedené pod č. V1788/09 s poukazom na to, že
k zápisu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností je potrebné doložiť plnú moc, ktorou predávajúci
Baustav SK, s.r.o. splnomocňuje S. O. k odpredaju nehnuteľností citovaných v kúpnej zmluve za cenu
33.193,91 €, a to buď generálnu plnú moc alebo splnomocnenie, súd prvej inštancie uzavrel, že uvedené

vkladové konanie nie je predmetom tohto konania a bolo na posúdení správneho orgánu, či v konaní V
1533/09 zo dňa 10.7.2009, č. z. 300/09, vykonal vklad na základe zmluvy o sprostredkovaní uzavretej
medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade. Takéto pochybenie nenašla v tomto vkladovom konaní ani
prokuratúra, takže námietka žalobcu, že všetky práva súvisiace s prevodom, je široký a vágny pojem
a nie je možné si z neho vyvodiť, že splnomocnenie na uzatvorenie kúpnej zmluvy bolo dané, je podľa

názoru súdu prvej inštancie nedôvodná. Zo zmluvy o sprostredkovaní uzavretej 2. júla 2009 vyplýva, že
sprostredkovateľ sa zaväzuje, že bude pri výbere predaja dbať na to, aby zmluva čo najviac vyhovovala
záujemcovi, kde sprostredkovateľ má všetky práva súvisiace s prevodom a predajom nehnuteľností
a k úkonom im súvisiacich. Podľa názoru prvoinštančného súdu je takéto splnomocnenie určité a je
nutné považovať ho za platné splnomocnenie. K druhej námietke žalobcu uvedenej v odvolaní, v ktorej

namietal, že došlo k neoprávnenej manipulácii so zmluvou o sprostredkovaní, poukázal na to, že v
prílohe podania z 20. októbra 2011 predložil súdu originál zmluvy, na ktorej je ako sprostredkovateľ
uvedený žalobca a ako záujemca žalovaný v 1. rade, súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť,
že žalobca v prílohe podania predložil kópiu uvedenej zmluvy. Tvrdenie žalobcu, že z vyhotovenia
zmluvy, ktorú predložil žalovaný vyplýva, že sa jedná len o jej kópiu, ktorá je overená notárskym úradom

JUDr. Svätoslava Nirodu až dňa 9. júla 2009, považuje za nepreukázané, pretože notár konštatuje,
že uvedená listina predložená notárovi súhlasí s prvopisom predloženého dokladu, teda podľa názoru
súdu s originálom. Žalobca nepreukázal, aby došlo k sfalšovaniu uvedenej zmluvy o sprostredkovaní a
súd opätovne poukazuje, že toto nekonštatovala ani prokuratúra pri preverovaní uvedeného vkladového
spisu. Súd prvej inštancie opätovne poukázal na to, že tvrdenia žalobcu o pochybení, resp. sfalšovaní

zmluvy rozviazaním tejto zmluvy o sprostredkovaní, kde boli zamenení sprostredkovatelia a záujemca,
že by bolo nelogické, aby žalobca uzatváral zmluvu so žalovaným v 1. rade, kde by bol uvedený ako
sprostredkovateľ, keďže on mal záujem o predaj uvedených bytov a z tohto dôvodu opätovne námietku
žalobcu, že došlo zo strany žalovaného v 1. rade k sfalšovaniu tejto listiny pokladá za nedôvodnú. Čo sa
týka tretej námietky v odvolaní, že súd prvej inštancie neprihliadal na skutočnosť, že 3. júla 2009 došlo

k uzatvoreniu dodatku medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade, súd prvej inštancie uviedol, že v konaní
nebolo preukázané, aby došlo k podpísaniu takéhoto dodatku, nakoľko tento dodatok podpísal len
pôvodný žalobca p. Baľák, pričom z výpovede žalovaného vyplynulo, že on s týmto dodatkom nesúhlasil
a tento podpísal, resp. mu bol predložený asi po 2 týždňoch a to bolo v čase, kedy už bola uzatvorenákúpnopredajná zmluva medzi žalovaným v 1. rade na základe splnomocnenia a žalovaným v 2. rade.
Tvrdenie žalobcu, že tento dodatok bol podpísaný 3. júla 2009 sa nijakým spôsobom nepreukázalo,
pretoženauvedenomtlačiveniesúoverenépodpisyúčastníkov,takžepodľanázorusúduprvejinštancie

sa nepodarilo uniesť dôkazné bremeno žalobcovi čo sa týka uzatvorenia dodatku k zmluve hneď na
druhý deň po uzatvorení zmluvy zo 16. júna 2009, ktorá bola overená pred notárom 2. júla 2009. Keďže
tento dodatok v čase uzatvárania kúpnej zmluvy neexistoval, žalovaný v 1. rade nemohol prekročiť svoje
oprávnenia vyplývajúce mu z tejto zmluvy o sprostredkovaní zo 16. júna 2009, aj z tohto dôvodu žalobu
zamietol. Čo sa týka predloženej zmluvy uzavretej medzi firmou Fis Group s.r.o. a A. I. Baustav na byty

na celkovú sumu 177.255,- €, tak podľa názoru súdu prvej inštancie sa nepodarilo žalobcovi preukázať,
že by v tom čase, kedy došlo k uzatvoreniu tejto zmluvy, bola predajná cena uvedených bytov 59.749,- €
za jeden byt. Prvoinštančný súd pri takejto úvahe vychádzal aj z predložených informácií, poskytnutých
o trhovej cene nehnuteľností v uvedenej dobe, od firmy Progreal v.o.s., michalovská realitná kancelária,
ako aj Velvet realitná kancelária, ktorí uviedli, že trhová hodnota vyššie uvedených nehnuteľností bola
v tom čase od 29.-30.000,- €. Túto skutočnosť mal súd prvej inštancie za preukázanú aj z článku IV.

Zmluvy o sprostredkovaní uzavretej medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade, kde je uvedené, že cena
nehnuteľností nesmie byť nižšia ako 59.749,- €, pričom záujemca sa zaviazal, že po dobu platnosti tejto
zmluvy nebude nijak nakladať s nehnuteľnosťami, ktoré sú uvedené v článku IV. odsek 1 tejto zmluvy.
Podľa názoru súdu prvej inštancie žalovaný v 1. rade neprekročil svoje oprávnenie vyplývajúce z tejto
zmluvy o sprostredkovaní a vzhľadom na uvedené skutočnosti mal za to, že žalobca v konaní neuniesol

dôkazné bremeno a s poukazom na vyššie uvedené dôvody uvedené v rozsudku žalobu zamietol. Súd
prvej inštancie uzavrel, že žalobcovi sa nepodarilo preukázať ani naliehavý právny záujem na určení
takéhoto vlastníckeho práva, pretože súd v prípade absolútnej neplatnosti sa neplatnosťou zaoberá z
úradnej moci, avšak v danom prípade neexistuje skutočnosť, ktorá by odôvodňovala rozhodnúť, že došlo
k neplatnému uzatvoreniu kúpnopredajnej zmluvy v zmysle ust. § 37 resp. § 39, ktoré by malo byť v

rozpore s dobrými mravmi a aj z tohto dôvodu súd žalobu zamietol. O trovách konania súd rozhodol
podľa § 255 ods. 1 CSP a o nároku na náhradu trov konania bude rozhodnuté v zmysle ust. § 262 CSP.

5. Rozsudok napadol odvolaním v zákonnej lehote žalobca s návrhom, aby odvolací súd rozsudok súdu
prvej inštancie zmenil tak, že žalobe vyhovie a žalobcovi prizná plnú náhradu trov konania. Žalobca

má za to, že toto rozhodnutie je nesprávne, nakoľko súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Podľa názoru odvolateľa súd prvej inštancie ani v novom rozhodnutí (po zrušení
predchádzajúceho rozsudku) nesplnil povinnosti uložené mu odvolacím súdom, nakoľko opätovne
nedošlo k riadnemu sa vyporiadaniu so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a ich zhodnoteniu

jednotlivo, ako aj vo vzájomnej súvislosti. Vzhľadom na neúplné a nepresvedčivé odôvodnenie má
žalobca za to, že napádané rozhodnutie nie je preskúmateľné a vychádzajúc iba z argumentov a
úvah v ňom uvedených, sa javí právne posúdenie veci ako nesprávne. V odôvodnení napádaného
rozsudku, ktoré je vzhľadom na dĺžku súdneho konania, množstvo vykonaných dôkazov a zložitosť
konania v prekvapivom rozsahu len dvoch strán, súd prvej inštancie síce už uvádza svoje hodnotenie k

jednotlivým dôkazom, avšak absentuje akékoľvek zhodnotenie zisteného skutkového stavu, a to najmä
rozporuplných skutočností a tvrdení v ich vzájomnej súvislosti. Právo na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z
ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na
taký,ktorýjeprerozhodnutiebezvýznamný,boladanáodpoveďvodôvodnenírozhodnutia.Akvšakideo

argument,ktorýjeprerozhodnutierozhodujúci,vyžadujesašpecifickáodpoveďprávenatentoargument
(Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/106/2010). Základnou úlohou súdu v rámci hodnotenia
dôkazov, ktoré je obsahom odôvodnenia rozhodnutia, je nielen zhodnotenie každého dôkazu jednotlivo,
ale aj ich zhodnotenie vo vzájomných súvislostiach, najmä so zameraním sa na rozpory v skutkových
zisteniach. Odôvodnenie, ktoré obsahuje bez ďalšieho len vymenovanie jednotlivých dôkazov spolu s

ich hodnotením v zmysle pravdivé/nepravdivé, resp. so záverom o preukázaní/nepreukázaní tvrdenej
skutočnosti, nemožno považovať za postačujúce a spĺňajúce podmienku riadneho odôvodnenia,
jednoznačne vysvetľujúceho konečný záver o opodstatnenosti žaloby. Povinnosťou súdu v tomto smere
je nielen vyvodenie záveru o jednotlivých vykonaných dôkazoch, či nimi bola tvrdená skutočnosť
zistená, ale aj zodpovedanie otázky po ich vzájomnom posúdení, či logicky spoločne robia vôbec

možným skutkový záver, ku ktorému súd dospel. Rozhodovanie súdu sa síce riadi zásadou voľného
hodnotenia, avšak nikdy nemôže ísť o svojvôľu. Aj napriek tomu, že právne predpisy neupravujú
pravidlá hodnotenia dôkazov, musí sa toto riadiť pravidlami logického myslenia. V prípade, ak možno
usudzovať zo spôsobu hodnotenia, že tento trpí vážnymi pochybeniami, hodnotenie dôkazov trebapovažovať za nesprávne, čo zakladá aj vecnú nesprávnosť rozhodnutia vo veci samej. Pokiaľ ide o
zhodnotenie jednotlivých dôkazov a uvedenie úvahy, ktorou sa riadil súd v odôvodnení napádaného
rozsudku, toto žalobca považuje za nepostačujúce a priam svojvoľné, keď súd prvej inštancie vo

viacerých bodoch napriek určitému zisteniu len uvedie svoj názor, že skutočnosť nebola preukázaná
a pri tom sa nijako nevysporiadal s jednoznačnými dôkazmi, ktoré svedčia o opaku. V prvom rade,
pokiaľ ide o namietanú absolútnu neplatnosť kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi žalovaným v 1. rade
ako splnomocnencom žalobcu a žalovaným v 2. rade ako kupujúcim z dôvodu absencie akejkoľvek
vôle na strane žalobcu, súd prvej inštancie zhodnotil čl. III.2 Zmluvy o sprostredkovaní ako riadne

udelené splnomocnenie bez toho, aby zohľadnil všetky rozhodujúce skutočnosti namietané žalobcom.
Žalobca v konaní poukazoval, že predmetom Zmluvy o sprostredkovaní uzatvorenej so žalovaným v
1. rade nikdy nemalo byť aj udelenie plnomocenstva pre žalovaného v 1. rade na uzatvorenie kúpnej
zmluvy v mene žalobcu. Zmluvu o sprostredkovaní predložil žalobcovi žalovaný v 1. rade a žalobca
nebol uzrozumený s tým, že by jej podpísaním v predloženom znení mal prenechať na žalovaného
v 1. rade okrem vyhľadania vhodného záujemcu na kúpu bytov aj uzatvorenie kúpnych zmlúv, o

ktorých obsahu nemal žalobca žiadnu vedomosť. Znenie čl. III.2. Zmluvy o sprostredkovaní „... kde
sprostredkovateľ má všetky práva súvisiace s prevodom a predajom nehnuteľností ...“ je široký a
vágny pojem, ktorý nemôže byť považovaný za platné splnomocnenie na uzatvorenie kúpnej zmluvy.
Vzhľadom na neurčitosť a nejednoznačnosť znenia tohto ustanovenia Zmluvy o sprostredkovaní, toto
nemôže byť v súlade s pravidlami výkladu vykladané na ťarchu žalobcu. V konaní bol predložený

nesporný dôkaz o tom, že takéto znenie nie je svojim obsahom určitým splnomocnením na konkrétne
právne úkony (rozhodnutie Správy katastra Michalovce, č. k. V 1788/09, o prerušení vkladového
konania k ďalšiemu bytu prevádzanému na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej za žalobcu). Aj napriek
tomu, že toto rozhodnutie sa týka iného konania, ktoré, ako uvádza súd prvej inštancie v napádanom
rozhodnutí, nie je predmetom vedeného súdneho konania, žalobca má za to, že ide o rozhodujúcu

skutočnosť, ktorá potvrdzuje dôvodnosť žaloby, a preto sa súd prvej inštancie musí ňou riadne
zaoberať. Súd však na túto skutočnosť neprihliadol, nakoľko podľa jeho názoru vzhľadom na výsledky
prešetrenia vkladového konania prokuratúrou, kde neboli zistené pochybenia, je námietka žalobcu
nedôvodná. S týmto názorom sa žalobca nemôže stotožniť, nakoľko šetrenie vkladového konania zo
strany prokuratúry je zamerané výslovne iba na postup správneho orgánu. Nejde však o podrobné

preskúmanie skutočností a ostatných okolností uzatvorenia zmluvy, ako je to v tomto konaní. Preto
nemožno námietky ohľadne neexistencie vôle a neurčitosti údajného splnomocnenia odignorovať len s
poukazom na nezistenie pochybenia prokuratúrou pri skúmaní zákonnosti postupu správneho orgánu.
Žalobca považuje za závažné pochybenie aj závery súdu o nepreukázaní neoprávnenej manipulácie
so Zmluvou o sprostredkovaní zo strany žalovaného v 1. rade. Žalobca v konaní predložil niekoľko

dôkazov na preukázanie dodatočnej manipulácie, a to najmä originál Zmluvy o sprostredkovaní, ktorý
nesúhlasí s overenou kópiou predloženou žalovaným v 1. rade do katastrálneho konania. Napriek tomu,
že v origináli, ktorý bol ako jediný podpísaný žalobcom, sú v záhlaví zamenené označenia účastníkov
zmluvy, t.j. žalobca je označený ako sprostredkovateľ a žalovaný v 1. rade ako záujemca, overená kópia
Zmluvy predložená žalovaným v 1. rade do katastrálneho konania je už bez akýchkoľvek chýb, teda so

správnym označením účastníkov. S poukazom na overovaciu doložku, kde podpisy boli overené pod
rovnakým číslom a výpoveď svedka JUDr. Svätoslava Nirodu, ktorý potvrdil, že ak by bola na overenie
predložená zmluva s odlišným záhlavím, nebolo by možné overiť podpis pod rovnakým overovacím
číslom je zrejmé, že prvá strana zmluvy musela byť dodatočne vymenená po overení podpisov. Nakoľko
takútozmluvužalobcanikdynepodpísal,jevzmysleust.§37Občianskehozákonníkaneplatnou.Stouto

skutočnosťou sa súd prvej inštancie vysporiadal, resp. nevysporiadal tak, že podľa jeho názoru by bolo
nelogické,abyžalobcauzatvorilzmluvusoznačenímzmluvnýchstránvznenížalobca-sprostredkovateľ
ažalovanýv1.rade-záujemca,nakoľkožalobcamalzáujempredaťnehnuteľnosť,pretoajtútonámietku
pokladá za nedôvodnú. Toto hodnotenie v žiadnom prípade nezodpovedá zákonnej požiadavke na
riadne odôvodnenie rozhodnutia, ktoré má obsahovať úvahu súdu, ktorou sa riadi, ako aj uvedenie

rozhodujúcich skutočnosti, z ktorých vychádzal. Žalobca predsa nikdy v konaní netvrdil, že bolo jeho
úmyslom uzatvoriť zmluvu, kde by bol označený ako sprostredkovateľ. Takýto postup by bol nelogický.
Je však zrejmé, že pri uzatváraní Zmluvy o sprostredkovaní došlo pri jej vyhotovovaní k formálnej chybe,
ktorá však zároveň dokazuje to, že neskôr predložená Zmluva o sprostredkovaní do katastrálneho
konania bola dodatočne upravovaná a takúto zmluvu žalobca nikdy nepodpísal. Súd prvej inštancie

sa však odmietol zaoberať posúdením nesprávneho označenia zmluvných strán ako formálnej chyby
a jeho dôsledkov v súvislosti s odlišnou verziou predloženou žalovaným v 1. rade a napriek vyššie
uvedeným skutočnostiam vyhodnotil tvrdenia o neoprávnenej manipulácii za nepreukázané. Dokonca v
odôvodnenínapádanéhorozsudkuopätovneakovpôvodnomrozsudkupoukazujelennačasťvýpovedesvedka JUDr. Nirodu o tom, že predložené listiny na overenie pravosti museli byť zhodné, ak boli
podpisy overené na kópii pod rovnakým overovacím číslom, avšak opomína dať túto do súvislosti s
ostatnými skutočnosťami svedčiacimi v prospech žalobcu a s týmito sa riadne vysporiadať. Vzhľadom

na záväznosť zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu, v zmysle ktorého v ďalšom konaní a novom
rozhodnutí je potrebné sa vysporiadať s námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní zo dňa 22.03.2013,
bolo povinnosťou súdu prvej inštancie zaoberať sa tiež tým, čo bolo skutočnou vôľou žalobcu pri
uzatváraní Zmluvy o sprostredkovaní so žalovaným v 1. rade. Základnou vôľou žalobcu bolo totiž
predmetné tri byty predať minimálne za 177.255,- €, čím by kompenzoval svoju pohľadávku voči

spoločnosti FIS GROUP, s.r.o., ktorá ju nebola schopná uhradiť a preto previedla do vlastníctva žalobcu
tieto tri byty za sumu 177.255,- €, čím došlo k uspokojeniu jeho finančnej pohľadávky. Žalobca však
potreboval speňažiť byty, aby mohol uhradiť svoje záväzky voči subdodávateľom. Je teda nepochybné,
že ak predmetné tri byty boli prenechané žalobcovi namiesto finančného plnenia záväzku vo výške
l77.255,- €, bolo by absolútne nelogickým a absurdným zo strany žalobcu uspokojenie sa s následným
predajom týchto bytov len za cenu 59.749,- €, z čoho mala byť hradená ešte provízia žalovaného v 1.

rade. To znamená, že dojednanie v čl. IV. Zmluvy o sprostredkovaní, že žalovaný v 1. rade pre žalobcu
obstará predaj bytov, „kde cena nehnuteľností nesmie byť nižšia ako 59.749,- €“ je nutné chápať tak,
že takto určená kúpna cena sa týkala jednotlivo každého bytu, a v žiadnom prípade nie kúpnej ceny
za všetky tri byty spolu. Napriek tomu, že predmetné ustanovenie umožňuje sporný výklad, žalobca a
žalovaný v 1. rade od počiatku mali vedomosť, aká je ich vôľa a žalovaný v 1. rade bol pri uzatváraní

zmluvy oboznámený so všetkými skutočnosťami ohľadne predaja bytov, vrátane dôvodov stanovenia
minimálnej kúpnej ceny vo výške 59.749,- € za jeden byt. Žalovaný v 1. rade vo svojej výpovedi
potvrdil, že aj keď nevidel kúpnu zmluvu medzi žalobcom a spoločnosťou FIS GROUP, s.r.o., vedel o
cene, za akú žalobca získal tieto tri byty a vedel, že ich predajom si chce žalobca kompenzovať svoju
nezaplatenú pohľadávku. Z toho je zrejmé, že žalovaný v 1. rade vedel, aká bola skutočná vôľa žalobcu

ohľadom kúpnej ceny, a preto si nemohol inak vykladať slovné znenie čl. IV. ním predloženej Zmluvy o
sprostredkovaní. Bolo povinnosťou súdu posudzovať znenie tohto ustanovenia zmluvy podľa ust. § 35
ods. 2 OZ. V danej veci vôľa nebola sporná, a táto vôľa nebola ani v rozpore so slovným znením, ktoré
práve z dôvodu dvojakého možného výkladu bolo potrebné posudzovať podľa citovaného ustanovenia.
Súd prvej inštancie však vzal do úvahy iba predložené potvrdenia dvoch realitných kancelárii o nimi

predpokladaných hodnotách dotknutých bytov, ktoré boli v neprospech žalobcu. Súd prvej inštancie sa
nevysporiadal riadne so žiadnou z uvádzaných, pre vec obzvlášť dôležitých skutočností. Pre žalobcu z
takéhoto odôvodnenia je naozaj nepochopiteľné, z čoho konkrétne mal súd za preukázané, že kúpna
cena vo výške 59.749,- € sa vzťahovala na všetky nehnuteľnosti, keď poukázal iba na znenie daného
článku, ktoré práve bolo sporným a nejasným a zároveň bolo predmetom dokazovania. Skutočnosť, že

zneniečl.IVZmluvyosprostredkovaníbololennepresnýmvyjadrenímdanejvôležalobcu,dosvedčujeaj
fakt, že bezprostredne po uzatvorení zmluvy uzavreli zmluvné strany Dodatok č. 1, kde boli nepresnosti
odstránené a z ktorého už jasne vyplýva, že minimálna kúpna cena sa týkala jedného bytu. Vzhľadom na
to, že Zmluvu o sprostredkovaní predložil žalovaný v 1. rade do konania o povolenie vkladu vlastníckeho
práva dodatočne, najskôr 9. júla 2009, kedy bola jej kópia overená, je zrejmé, že žalovaný v 1. rade už

vedel o Dodatku č. 1 a podmienkach žalobcu. Jeho základnou povinnosťou ako sprostredkovateľa bolo
konať vždy v najväčšom záujme žalobcu a podľa jeho pokynov, a tiež poskytovať mu všetky potrebné
informácie. Zo všetkých okolností zistených v súdnom konaní ohľadne uzatvorenia kúpnej zmluvy medzi
žalovanými je zrejmé, že konanie žalovaného v 1. rade treba považovať za hrubo porušujúce dobré
mravy. Žalovaný nielenže uzatvoril zmluvu za žalobcu v rozpore so Zmluvou o sprostredkovaní, ale

ani po podpísaní Dodatku č. 1 k nej, ktorý jasne a zrozumiteľne určil všetky relevantné podmienky,
neupozornil žalobcu, že v tom čase už byt predal. Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti je kúpna
zmluva uzatvorená medzi žalovaným v 1. a 2. rade z dôvodu rozporu s dobrými mravmi neplatná
podľa ust. § 39 OZ. Súd prvej inštancie absolútne nezohľadnil ani to, že kúpna cena podľa čl. IV.
Zmluvy o sprostredkovaní sa musela týkať každého bytu jednotlivo, a to aj s poukazom na dohodu

žalobcu a žalovaného v 1. rade o výške jeho provízie za predaj bytov, ktorá nebola nikdy žalovaným
v 1. rade namietaná. Potom ak by mal byť akceptovaný záver súdu, že kúpna cena 59.749,- € sa
mala podľa vôle zmluvných strán vzťahovať na všetky tri byty, po ich predaji by celková provízia
žalovaného v 1. rade činila sumu 32.364,- €, teda provízia by predstavovala viac ako 54 % ceny za
predaj všetkých bytov. Takýto záver považuje žalobca za nelogický a jednoznačne vyvracajúci výklad

predmetného článku Zmluvy o sprostredkovaní ohľadne kúpnej ceny v smere, že ide o celkovú cenu za
tri byty. Ak by súd vyhodnotil všetky skutočnosti, vrátane dohodnutej provízie v ich vzájomnej súvislosti,
nemohol by dôjsť k záveru, k akému v napádanom rozhodnutí došiel, pretože ten nie je logický možný.
Vychádzajúc zo záverov súdu o trhovej hodnote bytov, žalobca by tak predajom troch bytov nedosiaholani plnenie zodpovedajúce hodnote jedného bytu. Vzhľadom na vyššie uvedené má žalobca za to, že
napádané rozhodnutie je nesprávne, nakoľko súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním dospel k
nesprávnym skutkovým záverom, pričom absenciou riadneho zdôvodnenia svojho rozhodnutia navyše

odňal základne právo žalobcu obsiahnuté v práve na spravodlivé súdne konanie.

6. Žalovaní ostali v odvolacom konaní nečinní.

7. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané

včas a oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379, § 380 ods. 1,
2 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov [§ 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP] a dospel k záveru,
že odvolanie nie je dôvodné, uplatnené odvolacie dôvody v prejednávanej veci nie sú preukázané a
rozsudok je v konečnom dôsledku vecne správny, preto odvolací súd napadnutý rozsudok podľa ust.
§ 387 ods. 1 CSP potvrdil.

8. Rozsudok bol verejne vyhlásený 10. októbra 2018 o 10.20 hod. v pojednávacej miestnosti Krajského
súdu v Košiciach č. dv. 215/2. posch., po predchádzajúcom zverejnení miesta a času verejného
vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli a webovej stránke súdu v súlade s ust. § 219 ods. 1, 3 a § 378
ods. 1 CSP.

9. Vychádzajúc z odvolacích námietok uvedených v odvolaní žalobca uplatnil odvolacie dôvody podľa
ust. § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP. Pre úplnosť považuje v tejto súvislosti odvolací súd za potrebné
poznamenať, že na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok odvolací súd v zmysle ust. § 380 ods.
2 CSP prihliadne, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené.

10. Odvolateľ svojimi odvolacími námietkami v intenciách uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust §
365 ods. 1 písm. b) CSP, nastolil predmetom odvolacieho prieskumu aj správnosť procesného postupu
prvoinštančného súdu z hľadiska rešpektovania práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ktoré podľa
názoru žalobcu v danom prípade absentuje, čím súd prvej inštancie odňal základne právo žalobcu

obsiahnuté v práve na spravodlivé súdne konanie.

11. V prvom rade je z pohľadu odvolacieho súdu nutné uviesť, že účastník konania má právo na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou

proti takému uplatneniu (§ 220 CSP). Úvahy súdu o skutkových, ale aj právnych záveroch musia byť
riadne a zrozumiteľne odôvodnené tak, aby nevznikali pochybnosti o zákonnosti rozhodnutia najmä
zo strany účastníkov konania, ktorým je takéto rozhodnutie určené. Nie je sporné, že nedostatočné
odôvodnenie súdneho rozhodnutia zakladá zásah do práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Otázne však zostáva, či zároveň ide o nesprávny procesný postup, ktorým súd

prvej inštancie znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces.

12. Podľa výkladu Najvyššieho súdu SR nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá zmätočnosť a
prípustnosť dovolania. V rámci tohto výkladu možno poukázať na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 5.

decembra 2013, sp. zn. 3 Cdo 18/2013, v ktorom najvyšší súd odkazuje na judikát R 111/1998, podľa
ktorého nedostatočné odôvodnenie je tzv. inou vadou v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) O.s.p.. Môže teda
založiť dôvodnosť dovolania, nie však jeho prípustnosť. Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť
zakladá (len) „inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) O.s.p.“, zotrvalo aj zjednocujúce
stanovisko R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu

konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné
vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu,
môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho
súdneho poriadku“. Zmeny v procesnej úprave, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty
a zmyslu tohto stanoviska nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne. I naďalej teda z

pohľadu odvolacích dôvodov nepreskúmateľnosť rozhodnutia predstavuje nesprávnosť postupu súdu,
ktorým sa odníma strane sporu možnosť uskutočňovať jej procesné práva v zmysle ust. § 365 ods. 1
písm. b) CSP [z hľadiska podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ust. § 420 písm. f) CSP, do 30.
júna 2016 ust. § 237 ods. 1 písm. f) O.s.p.] len v celkom ojedinelých (extrémnych) prípadoch, ktorémajú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi
napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli
„vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku

2009),prípadneakdošlokvadetakzásadnej,žemalazanásledok„justičnýomyl“(RyabykhprotiRusku,
rozsudok z roku 2003). Za procesnú vadu konania podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP [§ 205 ods. 2
písm. a) v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.] teda nemožno považovať to, že súd prvej inštancie
neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa (por. uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo/84/2017
zo dňa 25.10.2017). Podobne Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 551/2012 uviedol, že „ústavný

súd sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala
záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f)
O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) O.s.p.“.

13. Zároveň je však potrebné mať na zreteli to, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolenéúčastníkomkonania,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,prípadnedostatočne

objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a
jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces. (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 16.
11. 2011, sp. zn. 6 Cdo 145/2011)

14. Podľa posúdenia odvolacieho súdu namietaný odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP,
spočívajúci v porušení práv žalobcu na spravodlivý proces z pohľadu nedostatočného odôvodnenia
rozsudku, nie je naplnený. Odvolací súd síce dáva odvolateľovi za pravdu, že vzhľadom na väčšiu
skutkovú zložitosť veci bolo zo strany súdu prvej inštancie potrebné venovať v odôvodnení napadnutého

rozsudku svojmu postupu pri hodnotení dôkazov, ako aj postupu v právnom posúdení veci, viac
pozornosti a úsilia, a to v záujme jasnosti a presvedčivosti dôvodov, z ktorých súd pri rozhodovaní
vychádzal. Nakoľko však odvolací súd dospel po posúdení k záveru o vecnej správnosti napadnutého
rozsudku, ako aj z dôvodu, že odôvodnenie rozsudku predsa len dáva dostatočný podklad o správnosti
a zákonnosti rozhodnutia o veci samej, ako aj o správnosti skutkových i právnych záverov, ktoré

prvoinštančný súd k tomuto rozhodnutiu viedli, nepovažuje odvolací súd predmetný odvolací dôvod
za opodstatnený, ale za prejav subjektívnej nespokojnosti žalobcu so súdnym rozhodnutím, ktorá
nezakladá nesprávnosť postupu súdu, ktorým sa odníma strane sporu možnosť uskutočňovať jej
procesné práva, a teda dôvodnosť odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Odvolací
súd v tejto súvislosti pre úplnosť poznamenáva, že vo vzťahu k obsahovým požiadavkám odôvodnenia

rozhodnutia, vyplývajúcim z ústavného práva na spravodlivé súdne konanie Ústavný súd SR formuloval,
že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na
tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.
Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka
konania na spravodlivé súdne konanie (IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05, II. ÚS 98/06-11).

15. Ďalšou odvolacou námietkou žalobca nastolil predmetom odvolacieho prieskumu správnosť
skutkových zistení a právneho posúdenia veci, na podklade ktorých súd prvej inštancie dospel k záveru

o nedôvodnosti žaloby.

16. Odvolací dôvod § 365 ods. 1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom
prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je

nesprávne, t.j. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je
nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového
zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych
(v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého
zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie

nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP
(dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo) a to vzhľadom na
to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporunevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré
boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové
zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení

dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
eventuálne vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť
zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191-§ 194 CSP.

17. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, to
znamená, vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného
právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený
skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny
predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil.

18. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie pri rozhodovaní o tomto nároku žalobcu nemožno vytknúť
nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných
dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli a ani nevyšli za konania najavo, alebo že by v jeho
hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal

tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 191 CSP, alebo že by na zistený skutkový
stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo že by použité zákonné ustanovenia nesprávne
vyložil. Rozsudok vo veci nie je ani nepreskúmateľný a nebola zistená ani iná vada, ktorá by mala za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Zároveň sa odvolací súd stotožňuje so spôsobom právneho
posúdenia veci súdom prvej inštancie a za celkom správny považuje jeho záver, že žalobcovi sa

nepodarilo preukázať naliehavý právny záujem na určení absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy (súd v
prípade návrhu o určenie je povinný v prvom rade skúmať, či má žalobca naliehavý právny záujem na
požadovanom určení), nakoľko v prípade súčasného návrhu na určenie vlastníckeho práva k predmetnej
nehnuteľnosti, ku prevodu ktorej malo dôjsť práve namietanou kúpnou zmluvou, sa súd jej neplatnosťou
zaoberá z úradnej moci ako otázkou predbežnou; preto na takom určovacom návrhu žalobca nemôže

mať naliehavý právny záujem.

19. Žalobca v odvolaní namieta skutočnosť, že súd prvej inštancie nedostatočne a nesprávne vyhodnotil
platnosť, resp. neplatnosť kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalovaným v 1. rade a žalovaným v
2. rade, a to s ohľadom na dvojaký výklad alebo neurčitosť znenia viacerých článkov Zmluvy o

sprostredkovaní uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade. Jedná sa o znenie čl. III.2. Zmluvy
o sprostredkovaní, v zmysle ktorého „... sprostredkovateľ má všetky práva súvisiace s prevodom a
predajom nehnuteľností...“, ktorý žalobca vidí ako široký a vágny pojem, ktorý nemôže byť považovaný
za platné splnomocnenie na uzatvorenie kúpnej zmluvy. Odvolateľ zdôraznil, že v konaní predložil dôkaz
o tom, že takéto znenie nie je svojim obsahom určitým splnomocnením na konkrétne právne úkony, a to

rozhodnutie Správy katastra Michalovce, č. k. V 1788/09, o prerušení vkladového konania k ďalšiemu
bytu prevádzanému na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej za žalobcu). Ďalej sa jedná o znenie čl. IV
Zmluvy o sprostredkovaní, ktoré bolo len nepresným vyjadrením vôle žalobcu, o čom podľa žalobcu
svedčí aj fakt, že bezprostredne po uzatvorení zmluvy uzavreli zmluvné strany Dodatok č. 1.

20. Úvodom odvolací súd akcentuje, že primárnu právomoc posúdiť platnosť občianskoprávneho úkonu
(teda aj platnosť kúpnej zmluvy z 10. júla 2009) má všeobecný súd v sporovom konaní podľa tretej a
štvrtej časti Civilného sporového poriadku, platného a účinného od 1. júla 2016 (do 30. júna 2016 podľa
druhej, resp. štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku). Vzhľadom na ustanovenie § 40 ods. 1 zákona
č. 71/1967 Zb. o Správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov môže nepochybne

túto otázku ako otázku predbežnú posudzovať aj správny orgán. Táto skutočnosť však nič nemení na
tom, že primárna právomoc rozhodovať o tejto otázke patrí všeobecným súdom. S námietkou žalobcu,
ktorá vo svojej podstate vytýka súdu prvej inštancie, že neprihliadal dostatočne na postup Správy
katastra Michalovce o prerušení vkladového konania k ďalšiemu bytu prevádzanému na základe kúpnej
zmluvy uzatvorenej za žalobcu (teda v inom konaní) a s týmto sa nevysporiadal, odvolací súd, majúc

na zreteli požiadavku jednotnosti a komplexnosti civilného sporového konania, výrazom ktorej je tiež
právnou praxou aprobovaná prípustnosť korekcie nesprávností, ktorých sa dopustil súd prvej inštancie v
odvolacom konaní (por. napr. rozhodnutie ESĽP vo veci Adolf proti Rakúsku) k týmto dôvodom dodáva,
že zápis vlastníckeho práva v prospech žalovaného v 2. rade bol v katastri nehnuteľností vykonanýzáznamom, ktorý nemá konštitutívne účinky a preto akékoľvek úvahy v smere ne/správnosti tohto zápisu
sú nevyhnutne právne bezvýznamné, keďže vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nadobudol žalovaný v
2. rade okamihom uzavretia kúpnej zmluvy.

21. Pokiaľ ide o odvolacie námietky, týkajúce sa výkladu jednotlivých znení Zmluvy o sprostredkovaní,
ktoré pre svoju nejednoznačnosť pripúšťajú dvojaký výklad, resp. nesvedčia jednoznačne o dostatku
vôle účastníka zmluvy takúto zmluvu uzavrieť, odvolací súd poukazuje na požiadavky formulované vo
vzťahu k spôsobu posudzovania ne/platnosti zmlúv právnou praxou. Treba v tejto súvislosti upriamiť

pozornosť viaceré rozhodnutia Ústavného súdu SR, napríklad na nález z 3. júla 2008, sp. zn. I.
ÚS 242/07, avšak najmä na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 5/2014, v ktorom
tento konštatoval, že prílišný právny formalizmus a prehnané nároky na formuláciu zmluvy nemožno
z ústavnoprávneho hľadiska akceptovať, lebo evidentne zasahujú do zmluvnej slobody občana,
vyplývajúcej z princípu zmluvnej voľnosti (autonómie vôle) podľa čl. 2 ods. 3 ústavy. Ústavný súd SR
v tomto rozhodnutí zároveň zdôraznil, že jedným zo základných princípov výkladu zmlúv je priorita

výkladu, ktorý vedie k platnosti zmluvy, pred takým výkladom, ktorý vedie k neplatnosti, ak do úvahy
prichádzajú obidva výklady. Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou, a nie zásadou. Taká prax, keď
všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu uprednostňujúcu výklad vedúci k neplatnosti zmluvy
pred výkladom nezakladajúcim jej neplatnosť, preto nie je ústavne konformná a je v rozpore s princípmi
právneho štátu vyplývajúcimi z čl. 1 ústavy. Obsahovo výstižnými a inšpiratívnymi k prejednávanej veci

sú tiež závery Ústavného súdu ČR v jeho rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 340/2012, podľa ktorých preferencia
výkladu uchovávajúceho právny úkon v platnosti kladie vysoké nároky na odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktorým sa právny úkon vyhlasuje za neplatný. Z takého rozhodnutia musí byť najmä
dostatočne zrejmé, z akého právneho dôvodu má neplatnosť právneho úkonu vyplývať, či porušenie
danej právnej normy vedie k neplatnosti právneho úkonu alebo k inému právnemu následku (náhrada

škody, povinnosť vyzvať na odstránenie procesných nedostatkov) a aké skutkové zistenia preukazujú
naplnenie predpokladov právnej normy, z ktorej vyplýva neplatnosť právneho úkonu. Z ústavného
hľadiska požiadavky právnej istoty a preferencie platnosti právnych úkonov je nevyhnutné, aby o
neplatnosti právneho úkonu nerozhodovali okolnosti, ktoré zákon neuvádza ako dôvody neplatnosti.
Zároveň majú súdy pri posudzovaní neplatnosti právnych úkonov zohľadniť aj zmysel a účel právnej

úpravy, ktorá s určitým nedostatkom právneho úkonu spája právny následok v podobe jeho neplatnosti.

22. Odvolací súd zdôrazňuje, že v súkromnoprávnej sfére je potrebné určitosť právneho úkonu
posudzovať vždy vo vzťahu ku konkrétnym okolnostiam daného prípadu, pričom pre interpretáciu
obsahu záväzkového vzťahu je rozhodujúca skutočná vôľa zmluvných strán v dobe uzavretia zmluvy.

Zároveň sa v súkromnom práve aplikuje zásada pacta sunt servanda (zmluvy sa musia dodržiavať) -
a to i v prípadoch, keď je to pre niektorú zo zmluvných strán nevýhodné. Zmluvná strana si musí byť
vedomá svojej zodpovednosti v zmluvných vzťahoch a nemôže zmluvy uzatvárať a neskôr namietať ich
neplatnosť podľa svojej vlastnej vôle.

23. Zároveň v súkromnoprávnej sfére platí zásada, že čo nie je zakázané, je dovolené. Každý zákonný
zásah do tejto sféry je potrebné vnímať ako obmedzenie ľudskej slobody, a preto je nutné vykladať
ustanovenie o neplatnosti právnych úkonov pre rozpor so zákonom reštriktívne, a nie extenzívne.
Opačný výklad by bol v rozpore s článkom 4 ods. 4 Listiny, podľa ktorého pri používaní ustanovení
o medziach základných práv a slobôd (v tomto prípade zmluvnej voľnosti strán) musí byť šetrená ich

podstata a zmysel a takéto obmedzenia nesmú byť zneužívané k iným účelom, než pre ktoré boli
stanovené. (nález Ústavného súdu ČR z 28. februára 2013, sp. zn. III. ÚS 3900/12)

25. Interpretácia zmluvných textov je vo svojej základnej podobe do istej miery porovnateľná s výkladom
právnych predpisov; ako spoločný faktor spája výklad zmluvných textov a právnych predpisov hlavne

skutočnosť, že obidvoje, t.j. právny predpis aj zmluva zakladajú právo. Text zmluvy je preto prvotným
priblížením sa k významu zmluvy, ktorý si chceli jej účastníci svojím konaním stanoviť. Je potrebné brať
doúvahyajvšeobecneplatnýprincíp,žepripochybnostiachsajavíbyťspravodlivýmvýkladtextuzmluvy
v neprospech toho, kto zmluvu vyhotovil (napríklad, Ústavný súd SR v náleze z 19. júna 2008, sp. zn. I.
ÚS 243/07 konštatoval, že ak sú v zmluve použité formulácie a pojmy, ktoré možno vykladať rozdielne,

je spravodlivé vykladať ich v prospech strany, ktorá zmluvu nenapísala). Ústavný súd v ňom potvrdil, že
pravidlo, podľa ktorého sa má nejasný pojem vykladať v neprospech tej strany, ktorá ho použila (nejasná
formulácia v zmluve sa má vykladať v neprospech strany, ktorá zmluvu formulovala) sa má aplikovať
ako všeobecná metóda výkladu právnych úkonov.26. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na zistení, že splnomocnenie v Zmluve o
sprostredkovaní na predaj danej nehnuteľnosti považuje za platné a že z neho vyplýva vôľa splnomocniť

žalovaného v 1. rade aj na uzavretie kúpnej zmluvy.

27. Odvolací súd sa stotožňuje s postupom súdu prvej inštancie, že v prvom štádiu bolo potrebné
sa zaoberať skutočnosťou, či možno obsah Zmluvy o sprostredkovaní (predovšetkým čl. III. zmluvy)
považovať za platné plnomocenstvo udelené žalovanému v 1. rade na uzavretie kúpnej zmluvy.

28. Odvolací súd má za to, že v čl. III. bod 2 Zmluvy o sprostredkovaní došlo k platnému
splnomocneniužalovanéhov1.rade(sprostredkovateľa)kúkonomsúvisiacimspredajomnehnuteľností
špecifikovaných v zmluve, vrátane povinnosti vyplatiť sumu do 30 dní od predaja týchto nehnuteľností
záujemcovi (žalobcovi). Pri týchto úvahách je potrebné vychádzať zo zákonnej možnosti, že dohoda
o plnomocenstve môže byť súčasťou, obsahom aj inej zmluvy, a teda môže s inou zmluvou tvoriť aj

zmiešanú zmluvu. V danom prípade obsah zmluvy nasvedčuje tomu, že nejde len o sprostredkovateľskú
zmluvu, ale obsahuje aj prvky zmluvy príkaznej, vrátane dohody o plnomocenstve.

29. Ustanovenia čl. III bod 2 možno síce považovať skutočne za objektívne nie celkom určité
(neurčitosť spočíva v tom, že či sa úkony v tomto článku uvedené vzťahujú aj k uzavretiu kúpnej

zmluvy, nakoľko obsah článku pripúšťa dvojaký výklad), avšak na základe hlbšieho skúmania zmyslu a
podstaty uvedeného článku možno zistiť, aká bola skutočná vôľa zmluvných strán. Ak vychádzame z
kontextu oboch bodov, t.j. bodu 2 a 3 v článku III, v zmysle ktorých má sprostredkovateľ všetky práva
súvisiace s prevodom a predajom nehnuteľností uvedených v článku IV. bod 1 zmluvy (bod 2), pričom
sprostredkovateľ je povinný do 30 dní od predaja nehnuteľností uvedených v článku IV. bod 1 zmluvy

záujemcovi vyplatiť predajnú čiastku uvedenú v čl. IV bod 1 zmluvy na konkrétne číslo účtu, potom
existenciu dohody o plnomocenstve z tohto zmluvného obsahu možno vyvodiť. Prejav vôle je totiž určitý
v zmysle, že špecifikuje konkrétne nehnuteľnosti, a aj keď nie je jednoznačne formulovaný, výkladom
je možné ho ozrejmiť.

30. Zároveň je potrebné zobrať do úvahy, že v preskúmavanej veci je vzhľadom na konkrétne okolnosti
prípadu a vo svetle vyššie uvedených výkladových pravidiel, potrebné prihliadať na dopady výkladu
znenia oboch zmlúv z hľadiska ich platnosti, t.j. Zmluvy o sprostredkovaní uzavretej medzi žalobcom
a žalovaným v 1. rade, ale aj Zmluvy kúpnej, uzavretej medzi žalovanými v 1. a 2. rade. Rovnako
je potrebné posudzovať skutočnú vôľu na uzavretie týchto zmlúv u všetkých ich účastníkov, a to aj

z pohľadu ich dobrej viery - v danom prípade predovšetkým s ohľadom na žalovaného v 2. rade,
ktorý na základe kúpnej zmluvy získal spornú nehnuteľnosť do vlastníctva, avšak znenie Zmluvy o
sprostredkovaní neformuloval, a napriek tomu by mala mať nejednoznačnosť niektorých jej ustanovení,
či možnosť dvojakého výkladu niektorých jej článkov, závažný a tvrdý dopad práve na jeho strane.

31. Odvolací súd ďalej najmä s ohľadom na teóriu prejavu vôle považuje za potrebné zdôrazniť, že
pre právny úkon je potrebné odlišovať vôľu od pohnútky. Pohnútka na rozdiel od vôle nedeterminuje
správanie konajúceho priamo (primárne), uplatňuje sa skôr sekundárne, ako podnet utvárania jeho
vôle. Zahŕňa predovšetkým vedľajší predpoklad, z ktorého konajúci vychádza pri utváraní svojej vôle.
Pohnútka teda nevytvára právny úkon priamo, ale uplatní sa ako vzdialenejší podnet pri utváraní vôle.

Zahrňuje predpoklady, z ktorých subjekt vychádza pri utváraní svojej vôle a predstavy o tom, čomu
jednanie prinesie. Pohnútka pritom nie je z hľadiska prejavenej vôle právne významná, podstatným
je len to, čo možno objektívnymi hľadiskami hodnotiť, teda akú vôľu účastník v skutočnosti prejavil
(uznesenie Najvyššieho súdu ČR z 29. septembra 2005, sp. zn. 22 Cdo 2167/2005). Z uvedeného
vyplýva, že pohnútka môže mať význam jedine vtedy, ak sa urobí obsahom právneho úkonu. Na

uvedenom základe je potrebné konštatovať, že hoc aj žalobca Zmluvu o sprostredkovaní so žalovaným
v 1. rade uzavrel s pohnútkou predmetné tri byty predať minimálne za 177.255,- €, čím by kompenzoval
svoju pohľadávku voči spoločnosti FIS GROUP, s.r.o., ktorá ju nebola schopná uhradiť a preto previedla
do vlastníctva žalobcu tieto tri byty za sumu 177.255,- €, uvedená skutočnosť však nebola do Zmluvy o
sprostredkovaní fixne premietnutá, a preto nebola táto skutočnosť pre právny úkon významná z hľadiska

posúdenia jeho platnosti/neplatnosti. Preto ani následne uzavretá Kúpna zmluva ako právny úkon z
uvedeného dôvodu nemohla svojím obsahom alebo účelom odporovať zákonu alebo ho obchádzať.
Podľa ustálenej judikatúry súdov Slovenskej republiky, súdov Českej republiky a Európskeho súdu
pred ľudské práva, dobromyseľnému nadobúdateľovi vlastníckeho práva musí byť totiž v materiálnomprávnom štáte poskytnutá súdna ochrana aj pred pôvodným (skutočným) vlastníkom. Ako napríklad
uviedol Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací v uznesení z 27. februára 2013, sp. zn. 6
Cdo 71/2011, ochranu skutočného vlastníka, zaručovanú zásadou „nikto nemôže previesť viac práv, než

má sám“, možno prelomiť ochranou dobrej viery nadobúdateľa, pokiaľ je nad akúkoľvek pochybnosť
zrejmé, že nadobúdateľ je dobromyseľný, že vec riadne podľa práva nadobudol (porovnaj tiež nález
Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 3314/11 z 2. októbra 2012). Dobrá viera musí byť
pritom hodnotená veľmi prísne, pričom poskytnutie ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi sa s
prihliadnutím na individuálne okolnosti posudzovanej veci musí javiť ako spravodlivé. Poskytnutie tejto

ochrany sa vo svojich dôsledkoch prejaví ako možnosť dobromyseľného nadobúdateľa pokračovať v
oprávnenej držbe. V súvislosti s uvedeným odvolací súd dáva navyše do pozornosti, že dojednanie
kúpnej ceny nemá vplyv na platnosť/neplatnosť kúpnej zmluvy.

32. Pri posudzovaní otázky, či v danom prípade uvedené zmluvné vzťahy neporušujú dobré mravy,
odvolací súd zdôrazňuje, že definícia dobrých mravov nie je nikde normatívne upravená, pričom v

rôznych obdobiach a za rôznych okolností sa mravné pravidlá hodnotia rozdielne, t.j. podliehajú zmenám
v závislosti od konkrétneho spoločenského vývoja. Do popredia teda nevystupuje ani tak subjektívny
názor účastníka, ako spoločenské, objektivizované hodnotenie, a to vždy s prihliadnutím na konkrétne
okolnosti prípadu. V preskúmavanej veci je preto možné posudzovať, či výkon práv a povinností
vyplývajúcich z predmetných zmluvných vzťahov strán tohto sporu bez právneho dôvodu nezasahuje

do práv a oprávnených záujmov všetkých zmluvných strán (vyplývajúcich opäť z oboch zmlúv) a či nie
je v rozpore s dobrými mravmi. Potrebné je teda posudzovať výkon práv a povinností vyplývajúci jednak
zo Zmluvy o sprostredkovaní, ale aj zo Zmluvy kúpnej, čiže tak na strane žalobcu, ako aj na strane
žalovaného v 1. rade a tiež žalovaného v 2. rade, ktorý spornú nehnuteľnosť kúpil v dobrej viere a
zjavne bez obáv z absolútnej neplatnosti tejto kúpnej zmluvy, ktorú by mala spôsobiť nejednoznačnosť

formulácií v predchádzajúcej Zmluve o sprostredkovaní, uzavretej medzi žalobcom a žalovaným v 1.
rade, na obsahu ktorej sa žalovaný v 2. rade nijako nepodieľal, ale niesol by jej negatívne následky, ktoré
spôsobili žalobca a žalovaný v 1. rade. Poskytnutie ochrany žalovanému v 2. rade ako dobromyseľnému
nadobúdateľovi sa s prihliadnutím na individuálne okolnosti posudzovanej veci javí ako spravodlivé.

33. Konečne, žalobca v odvolaní tvrdí, že pri vyhotovovaní Zmluvy o sprostredkovaní došlo k
formálnej chybe, ktorá však zároveň dokazuje to, že neskôr predložená Zmluva o sprostredkovaní do
katastrálneho konania bola dodatočne upravovaná a takúto zmluvu žalobca nikdy nepodpísal.

34. Je potrebné mať na zreteli, že požiadavka určitosti právneho úkonu smeruje k poznateľnosti

obsahu dojednaní, a teda aby stranám bolo jasné a i objektívne poznateľné, čo je jeho predmetom.
I napriek namietanému chybnému údaju však o obsahu právneho úkonu v dôsledku tejto pisateľskej
chyby nevznikli žiadne pochybnosti, a tak o neurčitosti právneho úkonu Zmluvy o sprostredkovaní
v uvedenom smere podľa názoru odvolacieho súdu nemožno uvažovať. Podľa úvahy odvolacieho
súdu jasne vyplýva, že predstava žalobcu, že formálne omyly pri spisovaní zmluvy, majúce nad

akúkoľvek pochybnosť len administratívny rozmer bez dosahu na určitosť a zrozumiteľnosť ostatného
obsahu právneho úkonu a pôvod len v náhlom ľudskom zlyhaní, spôsobujú neplatnosť právneho
úkonu v ňom zachyteného, je právne neopodstatnená. Tiež, ako bolo uvedené vyššie v bode 21
odôvodnenia, z ústavného hľadiska požiadavky právnej istoty a preferencie platnosti právnych úkonov
je nevyhnutné, aby o neplatnosti právneho úkonu nerozhodovali okolnosti, ktoré zákon neuvádza ako

dôvody neplatnosti.

35. Keďže žalobcom uplatnené odvolacie dôvody v prejednávanej veci neboli preukázané, odvolanie
nemožno považovať za opodstatnené, a preto odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil napadnutý
rozsudok vo výroku o veci samej, nakoľko tento je v konečnom dôsledku vecne správny. Odvolací súd z

týchto dôvodov ako vecne správny potvrdil napadnutý rozsudok aj v závislom výroku o trovách konania,
majúcom správny základ v plnom procesnom úspechu žalovaného v 2. rade v tomto spore.

36. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s
§ 255 ods. 1 CSP. Neúspešný žalobca nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a úspešným

žalovaným v 1. a 2. rade vznik trov odvolacieho konania zo spisu nevyplýva. Preto odvolací súd stranám
sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

37. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie
je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí,
ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako
strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca

alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím
súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie
je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421

ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje

dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v
ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len
v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom

odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak
je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej

hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,
osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).