Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, January 28, 2020

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/50/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7818201950
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Maximová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7818201950.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Maximovej a sudcov
JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobcu L. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom G.
XXX, Š., zastúpeného Advokátskou kanceláriou VIŠŇOVSKÁ, s.r.o. so sídlom Radničné námestie 4,
Spišská Nová Ves, proti žalovanému Friendly Finance Slovakia s.r.o. so sídlom Tallerova 4, Bratislava
- mestská časť Staré Mesto, IČO: 47 243 368, zastúpeného JUDr. Danielou Ježovou, LL.M., PhD.,

advokátkou so sídlom Javorinská 13, Bratislava, o zaplatenie 173,88 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Rožňava z 12. novembra 2018, č. k. 5Csp/45/2018-245

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej len „súd“) napadnutým rozsudkom zamietol žalobu (I) a zaviazal žalobcu
nahradiť žalovanému trovy konania vo výške 100 % s tým, že o výške trov bude rozhodnuté osobitným

uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku (II).

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť sumu
173,88 Eur, pozostávajúcu zo súčtu pevných súm poplatkov za úvery na tom skutkovom základe, že
medzi ním ako dlžníkom a žalovaným ako veriteľom boli uzavreté zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského
úveru, a to zmluva č. 160509-037417 z 9. mája 2016 vo výške 500,- Eur, kde sa zaviazal zaplatiť

žalovanému sumu vo výške 512,70 Eur, z čoho suma 12,70 Eur predstavuje pevný poplatok za
poskytnutie úveru, zmluva č. 160526-047981 z 26. mája 2016 vo výške 900,- Eur, kde sa zaviazal
zaplatiť žalovanému sumu vo výške 922,86 Eur, z čoho suma 22,86 Eur predstavuje pevný poplatok
za poskytnutie úveru, zmluva č. 160609-055394 z 9. júna 2016 vo výške 900,- Eur, kde sa zaviazal
zaplatiť žalovanému sumu vo výške 919,76 Eur, z čoho suma 19,76 Eur predstavuje pevný poplatok
za poskytnutie úveru, zmluva č. 160707-071749 zo 7. júla 2016 vo výške 900,- Eur, kde sa zaviazal

zaplatiť žalovanému sumu vo výške 919,76 Eur, z čoho suma 19,76 Eur predstavuje pevný poplatok za
poskytnutie úveru, zmluva č. 160810-091153 z 10. augusta 2016 vo výške 900,- Eur, kde sa zaviazal
zaplatiť žalovanému sumu vo výške 919,76 Eur, z čoho suma 19,76 Eur predstavuje pevný poplatok
za poskytnutie úveru, zmluva č. 160912-009311 z 12. septembra 2016 vo výške 900,- Eur, kde sa
zaviazal zaplatiť žalovanému sumu vo výške 919,76 Eur, z čoho suma 19,76 Eur predstavuje pevný
poplatok za poskytnutie úveru, zmluva č. 161010-023644 z 10. októbra 2016 vo výške 900,- Eur, kde

sa zaviazal zaplatiť žalovanému sumu vo výške 919,76 Eur, z čoho suma 19,76 Eur predstavuje pevný
poplatok za poskytnutie úveru, zmluva č. 161110-040551 z 10. novembra 2016 vo výške 900,- Eur,
kde sa zaviazal zaplatiť žalovanému sumu vo výške 919,76 Eur, z čoho suma 19,76 predstavuje pevný
poplatok za poskytnutie úveru, zmluva č.161209-063080 z 9. decembra 2016 vo výške 900,- Eur, kde
sa zaviazal zaplatiť žalovanému sumu 919,76 Eur, z čoho suma 19,76 Eur predstavuje pevný poplatok
za poskytnutie úveru a zmluva č. 170109-082731 z 9. januára 2017 vo výške 900,- Eur, kde sa zaviazal

zaplatiť žalovanému sumu vo výške 913,39 Eur, z čoho suma 13,39 Eur predstavuje pevný poplatok
za poskytnutie úveru. Pri každom úverovom vzťahu bola medzi nimi uzatvorená Rámcová zmluva oposkytovaní spotrebiteľského úveru, iného úveru a pôžičky a s tým spojených služieb a zároveň Zmluva
o poskytnutí spotrebiteľského úveru, na základe ktorých mu žalovaný poskytol krátkodobý bezúčelový,
bezúročný úver. Žalobca sa zaviazal poskytnutý úver spolu s dohodnutou odplatou vrátiť jednorázovo

v dohodnutej lehote. Predpokladom uzavretia Zmluvy a Rámcovej zmluvy bola registrácia žalobcu ako
spotrebiteľa na adrese internetového sídla žalovaného ako veriteľa za účelom zriadenia užívateľského
účtu a žiadosť o uzatvorenie Zmluvy, o ktorú bol oprávnený požiadať výlučne spotrebiteľ s vytvoreným
užívateľským účtom. Zmluvy uzatvorené medzi nimi nemajú atribúty spotrebiteľskej zmluvy, nakoľko
úver mal byť splatený v lehote nepresahujúcej tri mesiace. Žalovaný však má postavenie tzv. iného

veriteľa, nakoľko v rámci svojho podnikania ponúka alebo poskytuje úvery alebo pôžičky, ktoré nie sú
spotrebiteľským úverom. Aj na zmluvu o úvere uzatvorenú s iným veriteľom, ktorá nie je spotrebiteľským
úverom, sa vzťahujú taxatívne ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch.

3. Po právnom posúdení zisteného skutkového stavu podľa § 657, § 658, § 52 ods. 1 až 3, § 53 ods.
1, 2 a 4, § 101, § 107 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení noviel (ďalej

len „OZ“), § 9 ods. 1 až 14 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch súd prvej inštancie
uzavrel, že zmluva o poskytnutí spotrebiteľských úverov uzavretá medzi stranami sporu nie je v rozpore
s ust. § 9 zákona o spotrebiteľských úveroch (v čase podľa zákona č. 129/2010 Z. z.), nakoľko Zmluvy
obsahujú všetky náležitosti vyžadované citovanými ustanoveniami, a na druhej strane podľa ust. § 1
ods. 3 písm. l) zákona č. 129/2010 Z. z., spotrebiteľským úverom nie je úver, ktorý sa musí splatiť

v lehote nepresahujúcej tri mesiace. Z toho vyplýva, že zmluvy boli uzavreté v zmysle ust. § 667 a
nasl. Občianskeho zákonníka s prihliadnutím aj k ustanoveniam zákona č. 129/2010 Z. z.. Preto právne
posúdil vzťah strán ako záväzkový zo spotrebiteľskej úverovej zmluvy. Konštatoval, že v predmetných
zmluvách si účastníci dohodli aj poplatky, čo zákon výslovne nezakazuje a ani z povahy ustanovení
o zmluve o pôžičke nevyplýva, že sa od týchto ustanovení nemožno odchýliť, napr. aj dojednaním

odplaty za poskytovanie úveru. Jednorazové poplatky sú primeraným navýšením spotrebiteľského
úveru, pretože nejde o žiadne opakujúce sa plnenia, a teda nie je v rozpore ani s ust. § 53 ods. 6 OZ.
Táto odplata bola individuálne dohodnutá vopred a žalobca pri uzatvorení zmluvy o spotrebiteľskom
úvere vedel, v akej výške bude musieť odplatu za poskytnutý úver uhradiť. Toto dojednanie nepovažoval
za dojednanie v neprospech spotrebiteľa, pretože náklady žalovaného sú vyjadrené určito, jasne a

zrozumiteľne. Námietku premlčania nároku vznesenú žalovaným považoval za dôvodnú ohľadom súm
12,70 Eur a 22,86 Eur, nakoľko k začatiu plynutia subjektívnej premlčacej lehoty došlo v deň nasledujúci
po dni zaplatenia toho - ktorého poplatku žalobcom žalovaného. Žalobca vedel, kto zodpovedá za jeho
nárok na základe uzavretých zmlúv a vedel aj o výške svojich nárokov. Podľa pomeru úspechu vo veci
súd [§ 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“)] žalovanému

priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

4. Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca z odvolacích dôvodov podľa § podľa § 365 ods.
1 písm. b), f) a h) CSP. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobe vyhovel v celom
rozsahu, alebo napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietal,

že rozhodnutie súdu je nepreskúmateľné, nakoľko nie je riadne odôvodnené. Odôvodnenie je len
okrajové, nereflektuje ani to, akým spôsobom súd dospel k skutočnostiam, ktoré popisuje v odôvodnení
svojho rozhodnutia. Odvolateľ akcentoval, že zmluvy boli uzavreté v súlade so zákonom č. 266/2005
Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri finančných službách na diaľku. Z rámcových zmlúv a z ich obsahu je
zrejmé, že žalovaný predmetné úvery označil ako bezúročné v čl. VI. bod 1, avšak v zmluvách vyjadril

priemernú RPMN. Žalovaný uviedol celkové náklady, ktoré mali byť tvorené poplatkom za poskytnutie
úveru, vyjadreným pevnou sumou, ktoré mali predstavovať príslušenstvo. Na podporu svojich tvrdení
odkázal na Najvyšší súd SR, ktorý uviedol, že spotrebiteľské zmluvy sú v právnom poriadku Slovenskej
republiky upravené zákonom o ochrane spotrebiteľa a Občianskym zákonníkom, pričom každý z týchto
zákonov upravuje časť problematiky a oba tieto zákony je potrebné aplikovať spoločne z dôvodov, aby

nedošlo k porušeniu práv priznaných spotrebiteľom pri uzavieraní spotrebiteľských zmlúv podľa práva
Európskeho spoločenstva. V odvolaní zotrval na tvrdeniach uvedených v žalobe a citoval z ustanovení
§ 39 a 52 a nasl. OZ a zákona č. 129/2010 Z. z., § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa, týkajúcich sa spotrebiteľských zmlúv a spotrebiteľských úverov, kde v rámci dodávateľsko
- spotrebiteľských vzťahov je slabšou zmluvnou stranou jednoznačne spotrebiteľ. Uviedol, že spoločná

legislatíva Európskej únie prijala Smernicu o nekalých obchodných praktikách v máji 2005, ktorú členské
štáty boli povinné zaviesť do právnej úpravy do decembra 2007. Podľa § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007
Z. z. o ochrane spotrebiteľa predávajúci nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi. Zopakoval, že v
danom prípade zmluvy nie sú zmluvami o poskytnutí spotrebiteľského úveru s poukazom na ust. § 1ods. 3 písm. l) zákona č. 129/2010 Z. z., pretože došlo k poskytnutiu finančných prostriedkov na dobu 1
mesiaca, avšak to neoprávňuje veriteľa k ľubovôli pri uvedení zmluvných podmienok, ktoré nesmú byť
v rozpore s ustanoveniami § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Poukázal

na jednoznačný záver, že medzi stranami sporu boli uzavreté spotrebiteľské zmluvy, ktoré sa však
neriadia ustanoveniami zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko ide o úver so splatnosťou do 3
mesiacov, a teda predmetné zmluvy svojim obsahom sú zmluvami o úvere podľa § 497 Obch. zákonníka.
Poukázal na rozpor uvedený v predmetných zmluvách, kde je poskytnutie peňažných prostriedkov bez
úroku, avšak veriteľ, teda žalovaný, si zároveň uplatňuje príslušenstvo, ktoré majú tvoriť celkové náklady

spočívajúce z poplatku. Žalovaný sa v zmluvách zaviazal poskytnúť žalobcovi bezúročný úver, pričom
celkové náklady vyjadroval s odkazom na § 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch. Podľa názoru
žalobcu žalovaný nemá nárok na takto ním zmätočne uvádzanú sumu poplatku, keď v predmetných
zmluvách vyjadruje, že jeho celkové náklady sú vyjadrené percentuálne, avšak následne odporujúce
ustanovenia zmluvy uvádzajú výšku poplatku za poskytnutie úveru. Namietal tiež, že v zmluve uvedená
RPMN je neprípustná, neprimeraná a nie je v súlade s maximálnou výškou odplaty pri poskytovaní

spotrebiteľských úveroch a že žalovaný ako spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť ustanovenia vopred
pripravenej zmluvy. Na podporu svojich tvrdení poukázal na viaceré rozsudky okresných súdov v
Slovenskej republike. Považoval za potrebné skúmať, či zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru
neobsahujú také zmluvné dojednania, ktoré by boli v neprospech spotrebiteľa, či prípadne neodporujú
zákonu a či suma, ktorú žalovaný požadoval od žalobcu ako celkové náklady spotrebiteľa spojené so

spotrebiteľským úverom je v súlade so zákonom a čo vlastne tieto náklady predstavujú. Podľa názoru
žalobcu poplatok za úver predstavuje úroky, ktoré je spotrebiteľ povinný zaplatiť z poskytnutého úveru a
žalovaný sa zámerne vyhol vyčísleniu úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru, preto je potrebné úver
posúdiť ako bezúročný a bezpoplatkový. Takáto výška odplaty je v rozpore s ust. § 53 ods. 6 OZ a
teda je podľa § 3 ods. 1 OZ v rozpore s dobrými mravmi a podľa § 39 OZ neplatná. Nesúhlasil tiež so

záverom súdu o premlčaní nároku. Podľa jeho názoru mu 2 - ročná subjektívna lehota začala plynúť v
čase, keď sa o bezdôvodnom obohatení dozvedel od svojho právneho zástupcu, pričom túto vedomosť
v čase uzatvorenia zmlúv nemal. Objektívna lehota pri premlčaní bezdôvodného obohatenia je podľa
jeho názoru 10 - ročná, nakoľko žalovaný ako nebankový subjekt má dlhodobo v predmete činnosti
aj poskytovanie úverov a jeho povinnosťou bolo poznať a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa

na poskytovanie úverov. Žalovaný však obchádzal zákon a zarábal na úkor svojich klientov, pričom
nemal na to zákonné právo, a preto získal bezdôvodné obohatenie minimálne s nepriamym úmyslom.
Z uvedených dôvodov nepovažuje žalobca svoj nárok za premlčaný.

5. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu sa stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie a navrhol, aby

ho odvolací súd potvrdil ako vecne správne a zaviazal žalobcu na úhradu trov odvolacieho konania.
Argumentoval, že v rámci zmluvnej voľnosti je dovolené, aby si zmluvné strany v občianskoprávnom
vzťahu dohodli poplatok za poskytnutie pôžičky podľa ust. § 657 OZ. V danom prípade si účastníci
nedohodli úrok z úveru, avšak nakoľko spotrebiteľský úver je v zmysle ust. § 1 ods. 3 písm. i) zákona
č. 129/2010 Z.z. odplatný, dohodli si poplatok za poskytnutie úveru. Neexistuje žiadne ustanovenie

všeobecne záväzného predpisu, ktoré by zakazovalo účastníkom dohodnúť si ako vedľajšie plnenie pri
zmluve o pôžičke poplatok, resp. poplatky za jej poskytnutie. Poplatok bol v každej zmluve dohodnutý v
konkrétnej výške, s touto výškou žalobca súhlasil, preto má žalovaný v zmysle ust. § 9 ods. 9 zákona č.
129/2010 Z. z. na jeho zaplatenie nárok. Poukázal pritom na viaceré rozsudky slovenských okresných
súdov, ako aj rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/146/2016. Stotožnil sa s odôvodnením súdu

prvej inštancie v časti týkajúcej sa odplaty, v zmysle ktorého má žalobca naňho nárok a odplata za
úver bola individuálne dojednaná. Poukázal na ust. § 53 ods. 1 OZ a uviedol, že výška RPMN bola v
zmluvách vyjadrená jasne, určito a zrozumiteľne. Žalovaný v súlade s ust. § 9 ods. 2 písm. h) zákona
č. 129/2010 Z. z. uviedol v úveroch celkovú sumu, ktorú žalobca je povinný zaplatiť za poskytnutie
úveru a aj preto musel žalovaný výšku poplatku určiť. Takéto plnenie zákonných povinností žalovaného

nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi, ani jeho obchádzaním. Jednotlivé zmluvy uzatvorené medzi
žalobcom a žalovaným neobsahujú ani jednu z neprijateľných zmluvných podmienok uvedených v ust.
§ 53 ods. 4 OZ. Zároveň RPMN, ani odplata, neprekračuje zákonom stanovenú hranicu a boli jasne,
určito a zrozumiteľne uvedené v zmluvách. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že nemal možnosť ovplyvniť
ustanovenia vopred pripravenej zmluvy. Žalobca ako spotrebiteľ bol s výškou poplatku za poskytnutie

úveru vopred oboznámený, nakoľko bol v každej zmluve uvedený. Samotný poplatok za poskytnutie
úveru je viditeľný okamžite aj na úvodnej webovej stránke žalovaného. Žalobca si od žalovaného vzal
viacero úverov, z čoho je evidentné, že sa nachádzal zrejme v nepriaznivej finančnej situácii a chcel tým
na potrebný počet dní vykryť potrebu finančných prostriedkov, preto tento zmluvný vzťah bol výhodnýpre obe strany. Nesúhlasil ani s tvrdením žalobcu, že výška odplaty je v rozpore s § 53 ods. 6 OZ a
teda v rozpore so zákonom a aj z toho dôvodu je neplatná, nakoľko podľa názoru žalobcu v jednotlivých
zmluvách neprekračuje zákonom stanovenú hranicu. Záverom sa stotožnil s názorom prvoinštančného

súdu, týkajúcim sa začatia plynutia subjektívnej dvojročnej premlčacej lehoty a nesúhlasil so žalobcom,
že za začiatok premlčacej lehoty je potrebné považovať dátum, kedy sa žalobca dostavil k právnemu
zástupcovi, ktorý ho informoval o bezdôvodnom obohatení a o možnosti žiadať jeho vydanie. V tejto
súvislosti poukázal na viaceré rozhodnutia súdov, napríklad na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej
Bystrici z 21. mája 2013, sp. zn. 13Co/170/2013. Uviedol, že nie je možné na daný prípad aplikovať

ani desaťročnú objektívnu premlčaciu lehotu a v tejto súvislosti poukázal na rozsudok Okresného súdu
Lučenec zo 6. októbra 2017, sp. zn. 7Csp/143/2016, v zmysle ktorého v konaní žalovaného chýbala
vôľovázložka,tedaúmysel,žesachceltakýmtokonanímbezdôvodneobohatiť,pričomžalobcavkonaní
takýto úmysel žalovaného nepreukázal.

6. Žalobca v reakcii na vyjadrenie žalovaného (replika) zotrval na podanom odvolaní a navrhol

odvolaciemu súdu rozhodnúť v zmysle tohto odvolania.

7. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako včas podané
oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 380 ods. 1, 2 CSP a

z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) a s prihliadnutím na
vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 CSP a dospel k záveru,
že odvolanie žalobcu je dôvodné.

8. Žalobca v odvolaní uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP a namietal tiež

nesprávny procesný postup súdu porušujúci právo strany na spravodlivý proces [odvolací dôvod podľa
§ 365 ods. 1 písm. b) CSP].

9. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP je naplnený vtedy, ak súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,

že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod je potrebné vykladať
eurokonformne s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade
ide o porušenie procesných, nie hmotných práv. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom
chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna
istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s

ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe
niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.

10. Podľa ust. § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril

žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

11. Odôvodnenie je tou časťou rozsudku, v ktorej súd vysvetľuje, akým spôsobom a z akých dôvodov
dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Preto zákon v citovanom ustanovení určuje konkrétne zákonné
požiadavky na obsah odôvodnenia rozsudku tak, aby z neho bola zrejmá jeho opodstatnenosť,
zákonnosť a spravodlivosť. Zákon vyžaduje, aby súd v odôvodnení rozhodnutia vymedzil tiež, ktoré

skutočnosti boli pre jeho rozhodnutie zásadné, ktoré z nich boli medzi stranami nesporné a aké skutkové
závery a na podklade ktorých dôkazov urobil vo vzťahu k skutočnostiam sporným. V odôvodnení
rozsudku súd ďalej vysvetlí, aké skutkové zistenie odôvodnilo aplikáciu zvolenej právnej normy, podá
jej interpretáciu na konkrétne okolnosti prípadu a vyvodí z nej závery o spornom práve či povinnosti.
Povinnosťousúdujevodôvodnenísavysporiadaťtiežsrozhodujúcimiargumentmistrán;zodôvodnenia

má pritom podľa právnej praxe vyplývať dôvod, pre ktorý súd prijal či odmietol rozhodujúce argumenty,
pričom len konštatovanie nesprávnosti či irelevantnosti argumentácie bez náležitého zdôvodnenia,
požiadavku riadneho odôvodnenia nespĺňa.12. Účelom odôvodnenia je predovšetkým doložiť správnosť rozsudku; zároveň je aj prostriedkom
kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky 2 M Cdo 9/2013). To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí

medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu však nevyžaduje, aby na každý argument
strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.
Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na
tento argument (porovnaj Georgiadis c/a Grécko z 29. mája 1997, Higgins c/a Francúzsko z 19. februára

1998). Rovnako Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na
spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu (porovnaj uznesenie z
3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/2003).

13. Odvolací súd považuje za určujúce pre nachádzanie práva, že vždy je potrebné vychádzať z
individuálnych rozmerov každého jednotlivého prípadu, ktoré sú založené na zistených skutkových
okolnostiach. Súd prvej inštancie sa však podľa názoru odvolacieho súdu v danej veci so všetkými
špecifikami charakterizujúcimi daný spor nevysporiadal. Z princípu práva na spravodlivý proces vyplýva
povinnosť súdu umožniť stranám sporu účinné uplatňovanie námietok a argumentov, ako i povinnosť

súdu sa s týmito námietkami a argumentmi, ktoré sú spôsobilé ovplyvniť rozhodnutie presvedčivo v
odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadať (I. ÚS 46/05, I. ÚS 353/06, II. ÚS 220/08, III. ÚS 12/07,
IV. ÚS 163/08) tak, aby odôvodnenie rozsudku malo náležitosti vyžadované ust. § 220 ods. 1 CSP. Z
obsahu spisu a z odôvodnenia rozsudku je však nutné vyvodiť, že v posudzovanom prípade súd prvej
inštancie sa neriadil vyššie uvedenými pravidlami, čím založil jeho nepreskúmateľnosť. Je pravdou, že

v rámci odvolacieho konania účinnosťou nového procesného predpisu, Civilného sporového poriadku,
došlo k určitému posunu v právnej úprave snahou o zrýchlenie konania a snahou predísť prieťahom
spočívajúcim v zrušovaní a vracaní veci na súd nižšej inštancie, pričom dôvodom zrušenia bola často
nepreskúmateľnosť odôvodnenia rozhodnutí súdu prvej inštancie. Nepreskúmateľnosť rozsudku však
neznamená, že nemôže byť dôvodom na zrušenie rozhodnutia. Aj pre odvolacie konanie platí, že musia

byť zachované a dodržané princípy spravodlivého procesu. Ak totiž nastane situácia, že rozsudok
v napadnutej časti má nedostatočné dôvody, je bez dôvodov alebo ide o dôvody chaotické, treba
konštatovať, že nedostatok týchto dôvodov prináša porušenie práva na spravodlivý súdny proces, a je
preto potrebné napadnutý rozsudok zrušiť. Odvolací súd totiž vzhľadom na nedostatok dôvodov nemôže
posúdiť, či v tejto časti súd prvej inštancie vecne správne rozhodol.

14. Odvolací súd súhlasí s odvolateľom v tom, že odôvodnenie napadnutého rozsudku nespĺňa
parametre riadneho odôvodnenia, nakoľko nepodáva základné vysvetlenie skutkových a právnych
dôvodov podstatných pre zamietnutie žaloby súdom prvej inštancie. Tento nedostatok odôvodnenia
možno bezpochyby považovať za extrém pri odôvodňovaní rozhodnutia, a nie iba nespokojnosť

odvolateľa s zdôvodnením rozhodnutia. Z pohľadu uplatneného odvolacieho dôvodu je pre tento
nedostatok rozhodnutia súdu prvej inštancie vo vzťahu k uplatneného nároku nepreskúmateľným, čo
zakladá nesprávnosť postupu súdu, ktorým sa odníma strane sporu možnosť uskutočňovať jej procesné
práva, a tým dôvodnosť žalobcom uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b)
CSP.

15. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť
o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke, a
ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods. 1 CSP a to vzhľadom

na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov
nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové
zistenia, ktoré súd prvého stupňa založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde
je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov,

alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne
vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom
vyplývajúcim z ustanovení § 191 a nasl. CSP.16.Kodvolaciemudôvodupodľa§365ods.1písm.h)CSPodvolacísúduvádza,žeprávnymposúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na

správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než
ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný
prípad.

17. Vo všeobecnosti možno povedať, že v rámci právneho posúdenia veci musí súd v odôvodnení

rozsudku vysvetliť, prečo určitú normu použil; ozrejmí zároveň obsah tejto normy a pokiaľ riešenie sporu
o právo nevyplýva priamo zo zákonného textu, nevyhnutne podá jeho výklad. Následne sa právne
posúdenie veci v odôvodnení rozhodnutia musí premietnuť vo vysvetlení spôsobu aplikácie právnej
normy, ktoré by malo presvedčivo vyjadrovať vzťah medzi skutkovým nálezom, pravidlom správania sa
vyplývajúcim z aplikovanej normy a medzi záverom o spornom práve alebo povinnosti strán sporu. Pri
uplatňovaní týchto kritérií sa v právnej praxi všeobecných súdov a v judikatúre Ústavného súdu SR za

odôvodnenie právneho posúdenia veci jednotne nepovažuje iba odkaz na použitú právnu normu a ani
jej citácia.

18. Ako bolo uvedené vyššie, zdôvodnenie skutkových i právnych záverov súdom prvej inštancie
v podobe, akú obsahuje napadnutý rozsudok, nemožno akceptovať. Súd prvej inštancie v bode 39

odôvodnenia napadnutého rozsudku konštatuje, že Zmluva o poskytnutí spotrebiteľských úveroch
uzavretá medzi stranami sporu nie je v rozpore s ust. § 9 zákona o spotrebiteľských úveroch (v čase
podľa zákona č. 129/2010 Z. z.), a zároveň poukazuje na ust. § 1 ods. 3 písm. l) zákona č. 129/2010 Z.
z., v zmysle ktorého spotrebiteľským úverom nie je úver, ktorý sa musí splatiť v lehote nepresahujúcej
tri mesiace, z čoho vyplýva, že zmluvy boli uzavreté v zmysle ust. § 667 a nasl. Občianskeho zákonníka

(zrejme § 657 a nasl. OZ, poznámka odvolacieho súdu) s prihliadnutím aj k ustanoveniam zákona č.
129/2010 Z. z. (ďalej len „ZoSÚ“). Uvedené úvahy a záver súdu prvej inštancie okrem konštatovania v
tejto všeobecnej - a tiež rozporuplnej - rovine nie sú nijako odôvodnené. Preto nie je zrejmé, ako vlastne
súd prvej inštancie posúdil predmetné zmluvy vo svetle spotrebiteľského práva a k akým záverom dospel
v nadväznosti na žalobcom tvrdené bezdôvodné obohatenie, ktoré mal žalovaný získať, či v nadväznosti

na žalovaným vznesenú námietku premlčania. Pre úplnú zmätočnosť čo do posúdenia základu nároku
žalobcu je rozhodnutie súdu prvej inštancie nepreskúmateľné.

19. Žalobca v odvolaní uviedol, že Zmluvy boli uzavreté v súlade so zákonom č. 266/2005 Z. z. o
ochrane spotrebiteľa pri finančných službách na diaľku. Zdôraznil, že z obsahu rámcových zmlúv je

zrejmé, že žalovaný predmetné úvery označil ako bezúročné v čl. VI. bod 1, avšak v zmluvách vyjadril
priemernú RPMN. Zopakoval, že predmetné Zmluvy nie sú zmluvami o poskytnutí spotrebiteľského
úveru s poukazom na ust. § 1 ods. 3 písm. l) zákona č. 129/2010 Z. z., pretože došlo k poskytnutiu
finančných prostriedkov na dobu 1 mesiaca, avšak to neoprávňuje veriteľa k ľubovôli pri uvedení
zmluvných podmienok, ktoré nesmú byť v rozpore s ustanoveniami § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka

o spotrebiteľských zmluvách. Poukázal na to, že žalovaný sa v zmluvách zaviazal poskytnúť žalobcovi
bezúročný úver, pričom celkové náklady vyjadroval s odkazom na § 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských
úveroch. Podľa názoru žalobcu žalovaný nemá nárok na takto ním zmätočne uvádzanú sumu poplatku,
keď v predmetných zmluvách vyjadruje, že jeho celkové náklady sú vyjadrené percentuálne, avšak
následne odporujúce ustanovenia zmluvy uvádzajú výšku poplatku za poskytnutie úveru. Namietal tiež,

že v zmluve uvedená RPMN je neprípustná, neprimeraná a nie je v súlade s maximálnou výškou
odplaty pri poskytovaní spotrebiteľských úverov a že žalovaný ako spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť
ustanovenia vopred pripravenej zmluvy.

20. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie nevenoval žiadnej z vyššie uvedených odvolacích

námietok žalobcu v konaní pozornosť, preto je odvolanie žalobcu dôvodné.

21. Vychádzajúc z ust. § 1 ods. 3 písm. l) zákona č. 129/2010 Z. z., v zmysle ktorého spotrebiteľským
úverom nie je úver, ktorý sa musí splatiť do troch mesiacov, javí sa nesporným, že úvery poskytnuté
žalovaným žalobcovi na základe predmetných Zmlúv nemajú charakter spotrebiteľského úveru.

22. Podľa § 657 Občianskeho zákonníka (zákon č. 40/1964 Zb. v znení účinnom v čase uzatvorenia
zmluvy o registrácii z 19. 7. 2012, ďalej len „OZ“) zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkoviveci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci
rovnakého druhu.

23. Podľa § 52 ods. 1 OZ spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú
uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

24. Podľa § 52 ods. 3 OZ dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná
v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

25. Podľa § 52 ods. 4 OZ spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy
nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

26. Zákon č. 266/2005 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri finančných službách na diaľku a o zmene a
doplneníniektorýchzákonov(ďalejlen„zákonoochranespotrebiteľaprifinančnýchslužbáchnadiaľku“),

upravuje ochranu spotrebiteľa pri finančných službách poskytovaných dodávateľom prostredníctvom
prostriedkov diaľkovej komunikácie na základe zmluvy na diaľku a uzavieranie zmluvy na diaľku.

27. Podľa § 2 písm. a) zákona o ochrane spotrebiteľa pri finančných službách na diaľku, na účely tohto
zákona sa rozumie zmluvou na diaľku zmluva medzi dodávateľom a spotrebiteľom o poskytnutí finančnej

služby výlučne prostredníctvom prostriedkov diaľkovej komunikácie.

28. Podľa § 2 písm. c) zákona o ochrane spotrebiteľa pri finančných službách na diaľku na účely tohto
zákona sa rozumie dodávateľom osoba, ktorá je v rámci svojho podnikania zmluvným poskytovateľom
finančných služieb prostredníctvom prostriedkov diaľkovej komunikácie na základe zmluvy na diaľku.

29. Podľa § 2 písm. d) zákona o ochrane spotrebiteľa pri finančných službách na diaľku na účely
tohto zákona sa rozumie spotrebiteľom fyzická osoba, ktorej sa výlučne na osobnú spotrebu poskytujú
finančné služby na základe zmluvy na diaľku a ktorá pri jej uzavieraní a plnení nekoná v rámci svojho
zamestnania, povolania alebo podnikania.

30. Podľa § 2 písm. e) zákona o ochrane spotrebiteľa pri finančných službách na diaľku na účely tohto
zákona sa rozumie prostriedkom diaľkovej komunikácie prostriedok, ktorý bez súčasného fyzického
kontaktu dodávateľa a spotrebiteľa možno použiť pri poskytovaní finančnej služby na diaľku, najmä
elektronická pošta, telefón, fax, adresný list, ponukový katalóg.

31. Podľa § 2 písm. b) bod 7. zákona o ochrane spotrebiteľa pri finančných službách na diaľku na účely
tohto zákona sa rozumie finančná služby poskytovaná veriteľom, ktorý poskytuje spotrebiteľský úver v
rámci svojho podnikania.

32. V nadväznosti na vyššie uvedené odvolací súd akcentuje, že v prípadoch zmlúv uzatváraných na
diaľku prostriedkami diaľkovej komunikácie z pohľadu náležitosti zmluvy podľa § 9 ods. 1 ZoSÚ, je nutné
venovať pozornosť otázke v spojitosti s dodržaním písomnej formy zmluvy, resp. uložením informácií
trvalým médiom podľa § 2 písm. m) ZoSÚ (k tomu pozri rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo
veci Content Services Ltd, C-49/11, body 42 až 44).

33.Akobolouvedenévyššievbode21odôvodnenia,vzmysleust.§1ods.3písm.l)zákonač.129/2010
Z. z., v zmysle ktorého spotrebiteľským úverom nie je úver, ktorý sa musí splatiť do troch mesiacov,
javí sa nesporným, že úvery poskytnuté žalovaným žalobcovi na základe predmetných Zmlúv nemajú
charakter spotrebiteľského úveru. Na druhej strane však v zmysle ust. § 24 citovaného zákona sa na

iných veriteľov a na zmluvy o úvere alebo pôžičke, ktoré nie sú spotrebiteľským úverom a ktoré sú
poskytované inými veriteľmi spotrebiteľom, vzťahujú ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z. v § 2, 3, 4,
6, § 7 ods. 1, 2, 16 až 42, § 8, 8a, § 9 ods. 1, ods. 2 písm. a) a v), ods. 9 až 11, § 11, 12, 14, 16, 17,
19, § 20 ods. 2 až 8, § 23 a 25 ZoSÚ.

34. Odvolací súd konštatuje, že rámcové zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru, ako aj zmluvy
o poskytnutí spotrebiteľského úveru uzatvorené medzi žalobcom ako dlžníkom a žalovaným ako
veriteľom majú podobu formulára predloženého žalovaným žalobcovi, pričom žalovaný pri ich uzatváraní
vystupoval v postavení dodávateľa, pretože pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy konal v rámcipredmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a žalobca je spotrebiteľom, keďže
pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti
alebo inej podnikateľskej činnosti. Z uvedeného je zrejmé, že predmetné zmluvy majú povahu zmlúv

spotrebiteľských v zmysle § 52 a nasl. OZ, aj keď sa jedná o tzv. iný úver.

35. Javí sa preto, že v danom prípade boli zmluvné podmienky dodávateľom vopred pripravené a
nebolo možné meniť ich obsah. Uvedené je dôvodom k tomu, aby súdnej kontrole boli podrobené
aj zmluvné dojednania majúce charakter podmienok spôsobujúcich značnú nerovnováhu v právach a

povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Pritom by nemali byť žiadne pochybnosti o
tom, že spotrebiteľ je slabšou zmluvnou stranou, či už z dôvodu neinformovanosti alebo vyjednávacej
pozície pri pokuse dosiahnuť zmenu už vopred naformulovanej zmluvy. Všetkým otázkam uvedeným
vyššie v bodoch 19 a nasl. však súd prvej inštancie nevenoval žiadnu pozornosť a na tieto v odôvodnení
rozsudku nedal odpoveď. Preto je napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie minimálne predčasný a z
toho dôvodu tiež nesprávny a nezákonný.

36. Odhliadnuc od vyššie uvedených pochybení, aj pokiaľ sa jedná o vyriešenie otázky premlčania, súd
prvej inštancie zrozumiteľne neuviedol, z ktorých konkrétnych zmlúv nárok žalobcu ohľadom sumy 12,70
Eur a 22,86 Eur považuje za premlčaný a z akých skutkových a právnych dôvodov.

37. Odvolací súd vo vzťahu k námietke premlčania vznesenej žalovaným k uplatnenému nároku žalobcu
z jednotlivých zmlúv uvádza:

38. Právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa
oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil (§ 107 ods. 1

OZ). Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o
úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo (§ 107 ods. 2 OZ).

39. Vzájomný vzťah dvojročnej subjektívnej a trojročnej, resp. desaťročnej objektívnej premlčacej doby
je taký, že pokiaľ skončí plynutie jednej z nich a dôjde k vzneseniu námietky premlčania, premlčané

právo nemožno oprávnenému priznať. Objektívna premlčacia doba začína plynúť od okamihu, keď k
bezdôvodnému obohateniu fakticky došlo, a to bez ohľadu na to, či oprávnený o ňom vedel alebo nie.
Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby je rozhodujúci deň, keď sa oprávnený dozvie, že
došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil. Keďže oprávnený sa o
bezdôvodnom obohatení nemôže dozvedieť skôr, ako vzniklo, ani subjektívna premlčacia doba nemôže

začať plynúť skôr ako objektívna. Oprávnený sa dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom,
kto sa na jeho úkor obohatil vtedy, keď skutočne (preukázateľne) zistí skutkové okolnosti, na základe
ktorýchmôžepodaťžalobuovydanieplneniazbezdôvodnéhoobohatenia,t.j.keďnadobudnevedomosť
o rozsahu bezdôvodného obohatenia a o osobe obohateného, a to bez ohľadu na to, že sa o týchto
skutočnostiach mohol dozvedieť aj skôr.

40. To, kedy sa oprávnený dozvedel (dospel k záveru), ako jeho nárok vyplývajúci z týchto skutkových
okolností možno právne kvalifikovať, nie je pri okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby
vôbec relevantné. To znamená, že oprávnený sa dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto
sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil, keď získa znalosť tých skutkových okolností, z ktorých je možné

vyvodiť zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie (viď uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo
169/2017, 1 Cdo 67/2011).

41. Argumentácia žalobcu o desaťročnej premlčacej dobe predpokladá, že zo strany žalovaného došlo
k úmyselnému bezdôvodnému obohateniu. Pri úmyselnom zavinení bezdôvodného obohatenia musí

byť zastúpená tak vedomostná ako vôľová zložka zavinenia (pri nedbanlivosti je daná len vedomostná
zložka). Definícia úmyselného zavinenia vyplýva z ust. § 15 Trestného zákona, podľa ktorého je trestný
čin spáchaný úmyselne, ak páchateľ a) chcel spôsobom uvedeným v zákone porušiť alebo ohroziť
záujem chránený týmto zákonom, b) vedel, že svojím konaním môže také porušenie alebo ohrozenie
spôsobiť a pre prípad, že ho spôsobí bol s tým uzrozumený. Priamym úmyslom sa v zmysle § 15 písm.

a) Trestného zákona rozumie to, keď páchateľ chcel spôsobom uvedeným v (trestnom) zákone porušiť
alebo ohroziť záujem chránený trestným zákonom - ak páchateľ chcel porušiť alebo ohroziť chránený
záujem, musel vedieť aj o tom, že bude konať protiprávne. Pri nepriamom úmysle páchateľ vie, že svojím
konanímohrozízáujemchránený(trestným)zákonomapreprípad,žesatakstane,jestýmuzrozumený.Z pohľadu civilného práva sa analogicky jedná o úmyselné získanie bezdôvodného obohatenia jedného
subjektu na úkor druhého subjektu.

42. Odvolací súd v tejto súvislosti dáva do pozornosti uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18. októbra
2018, sp. zn. 1 Cdo 238/2017, ktoré konštatuje, že „samotné všeobecné skutočnosti (fakty) o
profesionálnom podnikateľskom postavení nebankových subjektov v oblasti poskytovania úverov a
doterajšia súdna prax týkajúca sa ochrany spotrebiteľov, samé o sebe nemôžu bez ďalšieho zakladať
nepriamy úmysel nebankového subjektu (veriteľa). Ako bolo už vyššie uvedené, v predmetnom prípade

je nutné dôsledne skúmať vôľovú a vedomostnú zložku zavinenia, aplikujúc analógiu podľa trestného
práva hmotného pri právnom posúdení formy zavinenia, a to s dôrazom na čas protiprávneho úkonu,
resp. získania neoprávneného majetkového prospechu. Pri bezdôvodnom obohatení je preto dôležité
zistiť, kedy k obohateniu došlo z objektívneho hľadiska a v tom čase preukázať úmysel veriteľa, resp.
jeho zavinenie, aby bolo možné jednoznačne posúdiť, či je treba aplikovať 3-ročnú alebo 10-ročnú
premlčaciu dobu. Z uvedeného teda zákonite vyplýva, že v prvom rade je potrebné správne posúdiť,

z akého dôvodu došlo k bezdôvodnému obohateniu v zmysle § 451 ods. 2 OZ. Iná situácia nastáva
napr. pri bezdôvodnom obohatení bez právneho dôvodu, ako pri bezdôvodnom obohatení z neplatného
právneho úkonu z časového hľadiska, kedy k obohateniu reálne došlo. Až po správnom určení okamihu,
kedy k obohateniu došlo, je možné pristúpiť ku skúmaniu zavinenia veriteľa, pričom dôkazné bremeno
zaťažuje žalobcu. Žalobca musí preukázať, že v čase, kedy došlo k obohateniu, mal žalovaný úmysel

získať majetkový prospech na jeho úkor. V prípade nepreukázania úmyslu žalovaného (vedomostnej
aj vôľovej zložky úmyslu) musí byť aplikovaná všeobecná trojročná objektívna lehota.“ Dovolací súd v
tomtosvojomrozhodnutípoukázalajnato,že„vprípade,aknebankovýsubjekt(veriteľ)konánekorektne
a neuvedie do úverovej zmluvy všetky zákonom predpísané údaje, je toto jeho konanie zo zákona
sankcionované tým, že zmluva sa stáva bezúročnou a bezpoplatkovou, čo v podstate znamená, že

spotrebiteľ je povinný zaplatiť veriteľovi len samotnú istinu úveru (pôžičky). Je preto dôležité správne
posúdiť, či je zmluva platná s výnimkou častí o úrokoch a odplate, alebo má ešte také (iné) vady,
že je ako celok neudržateľná, a preto je v celosti neplatná. Uvedené má tiež dopad na posúdenie,
z akého dôvodu bezdôvodné obohatenie vzniklo, čo následne determinuje tak okamih bezdôvodného
obohatenia(kedykobohateniudošlo),akoajzačiatokplynutiaobjektívnejpremlčacejdobynauplatnenie

nároku z bezdôvodného obohatenia.“ Dovolací súd skonštatoval, že samotný fakt, že nebankový
subjekt poskytujúci úver spotrebiteľovi, je v postavení profesionálneho podnikateľa, vo všeobecnosti
bez ďalšieho nemôže zakladať úmysel tohto nebankového subjektu bezdôvodne sa obohatiť na úkor
spotrebiteľa.

43. V ďalšom konaní bude preto povinnosťou súdu prvej inštancie zistiť rozhodujúce skutočnosti a
zistenýskutkovýstavprávneposúdiťpodľarelevantnýchprávnychnoriemnavecsavzťahujúcich,všetky
vykonané dôkazy vyhodnotiť v súlade s § 220 ods. 2 CSP a opätovne rozhodnúť o uplatnenom nároku.
Nové rozhodnutie súd prvej inštancie náležite odôvodní tak, aby sa dôsledne a presvedčivo vyporiadal
so všetkými skutkovo a právne relevantnými otázkami riešenými v konaní a argumentmi sporových strán

a zároveň, aby odôvodnenie nielen formálne spĺňalo náležitosti požadované ust. § 220 ods. 2 CSP, ale
aby i materiálne zodpovedalo kritériám spravodlivého odôvodnenia.

44. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie tiež o všetkých trovách, vrátane trov odvolacieho
konania (§ 396 ods. 3 CSP).

45. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým
sa konanie končí z dôvodov uvedených v ust. § 420 a nasl. CSP. Dovolanie sa podáva v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa

rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch uvedených v ust. § 429 ods. 2 CSP.