Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, December 15, 2020

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 16Co/168/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1418201114
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 12. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Majerský

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1418201114.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Majerského a sudcov

JUDr. Ivany Štiftovej a JUDr. Ing. Maria Dubaňa, v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Pajštúnska
5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpeného: Remedium Legal, s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava, proti
žalovanému: A. I., E.. XX.XX.XXXX, J. I. I.-B.E. E. K., F. I. U., o zaplatenie 4.903,54 eura s prísl.,
na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV č.k. 25Csp/47/2018-149, zo dňa
15.1.2019, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti mení tak, že žalovaný
je povinný zaplatiť žalobcovi úrok 25,12 % ročne z nezaplatenej istiny 4.903,54 eura od 19.6.2015 do

zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

II. Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 5.803,21
eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 5.803,21 eur od 10.7.2015 do
zaplatenia; v prevyšujúcej časti žalobu zamietol; žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 18,44 %. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu 8.3.2018
domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 4.903,54 eura s dlžnými úrokmi

z istiny vo výške 4.846,57 eura, zmluvným úrokom vo výške 25,12 % ročne zo sumy 4.903,54 eura
od 1.3.2018 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 4.903,54 eura od
1.3.2018 do zaplatenia a poplatkami vo výške 49,51 eura. Zároveň žiadal, aby súd zaviazal žalovaného
na náhradu trov konania.

2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C.s.p.), súd prvej inštancie
mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným bola dňa 20.8.2014

platne uzatvorená Zmluva o úvere č. 1436246340, na základe ktorej poskytla Poštová banka, a.s.
ako veriteľ žalovanému úver vo výške 5.000 eur. Uzatvorením predmetnej úverovej zmluvy, ktorá je
absolútnym obchodom, vznikol medzi stranami záväzkovo-právny vzťah, ktorý sa v zmysle ustanovenia
§ 261 ods. 3 písm. d) riadi príslušnými ustanoveniami Obchodného zákonníka. Charakter spotrebiteľskej
zmluvy však môžu mať aj zmluvy uzatvárané podľa Obchodného zákonníka. Spotrebiteľská zmluva
sa uzatvára medzi dodávateľom na strane jednej a spotrebiteľom na strane druhej. Dodávateľ je ten,
ktorý pri uzavieraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej

podnikateľskej činnosti (žalobca). Spotrebiteľom bude vždy osoba, ktorá pri uzavieraní tejto zmluvy
nekoná ako podnikateľ, teda osoba, ktorá pri uzavieraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci
predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Základnou črtou spotrebiteľských
zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanieobsahu zmluvy alebo jej zmeny (podobne Okresný súd Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn.
51Csp/88/2016).

3. Súd prvej inštancie považoval podanú žalobu za čiastočne dôvodnú. Uviedol, že v konaní bolo
žalobcom tvrdené a preukázané, že žalovaný po poskytnutí úveru v sume 5.000 eur, úver v dohodnutých
splátkach vo výške 140 eur nesplácal, a preto bol výzvou zo dňa 18.6.2015 vyzvaný na predčasné
splatenie poskytnutého úveru v lehote 10-ich dní od doručenia výzvy. Žalobca sa v konaní domáhal
zaplatenia sumy 4.903,54 eura s dlžnými úrokmi z istiny vo výške 4.846,57 eura (vyčíslený do

28.2.2018), zmluvným úrokom vo výške 25,12 % ročne zo sumy 4.903,54 eur od 1.3.2018 do zaplatenia,
úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 4.903,54 eur od 1.3.2018 do zaplatenia a
poplatkami vo výške 49,51 eura.

4. Pokiaľ ide o zmluvné úroky, ktoré uplatnil žalobca z nezaplatenej istiny aj po vyhlásení predčasnej
splatnosti úveru, tieto súd prvej inštancie nepovažoval za uplatnené dôvodne a v tejto časti žalobu

zamietol. Považoval za nesporné, že sporové strany si dojednali zmluvný úrok 25,12 % ako fixný do
doby splatnosti úveru. Žalobca však v zmysle zmluvných dojednaní pristúpil k zosplatneniu celého úveru
k 18.6.2014 (správne má byť 18.6.2015). Vychádzajúc z toho, že ide o plnenie zo spotrebiteľského úveru
podľa názoru súdu prvej inštancie žalobcovi zmluvný úrok odo dňa účinkov zosplatnenia nepatrí. Súd
prvej inštancie vychádzal z uznesenia Ústavného súdu SR IV. ÚS 476/2012, zo dňa 18.9.2012, v zmysle

ktorého Ústavný súd SR odobril názor odvolacieho a prvostupňového súdu, podľa ktorého veriteľovi
patria úroky len do splatnosti dlhu, následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť iba úroky
z omeškania (R 59/1998, 4 Obo 143/1998). Veriteľ má právo na zaplatenie zmluvných úrokov len do
vyhlásenia predčasnej splatnosti s tým, že následne už právo na dohodnutý úrok z úveru nevzniká, iba
právo na úrok z omeškania. V opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému

zaťažovaniu v podobe úrokov z úveru, ako i úrokov z omeškania, čo spôsobuje značnú nerovnováhu
vo vzťahoch medzi účastníkmi. Ústavný súd SR v cit. rozhodnutí uvádza, že rozhodnutie nemožno
považovať za svojvoľné, alebo zjavne neodôvodnené, resp. že by popieralo zmysel práva na súdnu
ochranu (podobne napr. Okresný súd Rimavská sobota v konaní vedenom pod sp. zn. 8Csp/154/2016,
Krajský súd Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 15Co/266/2017, Krajský súd v Bratislave v

konaní vedenom pod sp. zn. 9Co/148/2018).

5. Na uvedenom základe súd prvej inštancie uzavrel, že žalobcovi v zmysle § 261 ods. 1, písm. d), §
497, § 499, § 500 ods. 1, § 502 ods. 1, ods. 2, § 503 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 504, § 365 ods. 1, ods. 4
Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1, ods. 2, § 52 ods. 3, ods. 4, § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka,

patrí zaplatenie sumy 5.803,21 eura titulom zosplatneného zostatku úveru k 29.12.2014 (správne má
byť k 18.6.2015) z dôvodu vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru spolu s úrokom z omeškania odo
dňa nasledujúceho po 9.7.2015. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 nariadenia
vlády č. 87/1995 Zb. v platnom znení súd prvej inštancie priznal žalobcovi z nezaplatenej úverovej
istiny úrok z omeškania, ktorý zodpovedá sadzbe zákonného úroku z omeškania vo výške 5,05 %

od 10.7.2015 do zaplatenia. Žalobca zosplatnil úver 18.6.2015; výzvu na úhradu dlžnej sumy odoslal
žalobca žalovanému 19.6.2015, za doručenú sa považovala 29.6.2015. Následne začala plynúť 10
dňová lehota na plnenie, nakoľko v nej žalovaný neplnil, 10.7.2015 sa dostal do omeškania s plnením
celej dlžnej sumy. Žalovaný je preto povinný zaplatiť žalobcovi zosplatnenú a neuhradenú časť úveru vo
výške 5.803,21 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške vo výške 5,05 % ročne zo sumy 5.803,21 eur

od 10.7.2015 do zaplatenia. Vo zvyšku uplatneného nároku žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol
podľa § 255 ods. 1 C.s.p. Z dôvodu, že žalobca ako strana sporu bol úspešný v konaní pomerne, súd mu
priznal trovy v rozsahu 18,44 %. Žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia sumy 4.903,54 eura na istine
pohľadávky, sumy 49,51 na poplatkoch a sumy 4.846,57 eur na vyčíslenom príslušenstve (dlžné úroky
z istiny). Súd mu priznal 5.803,21 eur predstavujúcu zosplatnený úver. Úspech žalobcu tak predstavuje

59,22 %, úspech žalovaného 40,78 %. Výsledný úspech žalobcu po odčítaní úspechu žalovaného je
tak 18,44 %, čo je rozsah, v ktorom súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania s tým, že o
konečnej výške náhrady trov konania rozhodne súd samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník
po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

6. Proti rozsudku v zamietajúcej časti a výroku o trovách konania podal žalobca odvolanie a žiadal
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmeniť a žalobe vyhovieť v plnom rozsahu alebo
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Podstatným
zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C.s.p.) bola námietka,že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd prvej
inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Nesúhlasil s
názorom súdu prvej inštancie, že mu nepatrí zmluvný úrok po zosplatnení. Uvedené tvrdenie odporuje

zákonuaprotiprávnezvýhodňujeprotiprávnekonaniespotrebiteľa.Takátoochranaspotrebiteľanielenže
nie je primeraná, ale popiera všetky zásady civilného konania, predovšetkým rovnosť strán. Zotrval
na tom, že má nárok na zmluvné úroky. Uviedol, že vo veciach problematiky uplatňovania zmluvných
úrokov po zosplatnení je spornou otázka časového ohraničenia, do ktorého môže veriteľ požadovať
zmluvné úroky. Ozrejmil, že Ústavný súd SR vykladá pojem zosplatnenia zánikom pôvodného záväzku,

na ktorého miesto nastupuje záväzok úplne nový. Mal za to, že takýto výklad je úplne nesprávny, nakoľko
zosplatnenie úveru spôsobuje len jedinú zmenu v záväzku, a to v lehote konečnej splatnosti a straty
práva platiť v splátkach. Žiaden zákon neupravuje, že zosplatnenie úveru spôsobuje zmenu všetkých
zmluvných podmienok.

7. Bol názoru, že pre daný súdny prípad je tak potrebný rozbor inštitútu vyhlásenia predčasného

splnenia záväzku vo vzťahu k teórii práva o zmene a zániku záväzkov. Poukázal na znenie § 565
Občianskeho zákonníka, pričom uviedol, že alternatíva plnenia dlhu v splátkach je výhodou, ktorá je
dlžníkovi poskytnutá na úkor veriteľa, keďže možno predpokladať, že záujmom veriteľa je uspokojenie
celejpohľadávkyvnajkratšommožnomčase.„Stratouvýhodysplátokjestav,keďvdôsledkudelikvencie
dlžníka, v zmysle omeškania so splnením niektorej splátky, a následnej legitímnej žiadosti veriteľa,

nastane splatnosť celej neuspokojenej časti pohľadávky naraz, čím sa negujú účinky rozloženia dlhu
na jednotlivé splátky. V režime § 565 nenastáva teda splatnosť celej pohľadávky omeškaním dlžníka
so splatením niektorej zo splátok, ale je podmienená dispozitívnym úkonom veriteľa vo forme žiadosti
o plnenie celku, na ktorú je veriteľ v dôsledku omeškania dlžníka oprávnený.“ Vyhlásenie predčasnej
splatnosti úveru je možné označiť rôznymi synonymami, pričom v právnej praxi sa často používa pojem

„strata výhody splátok“.

8. Z vyššie uvedenej definície predčasného splatenia úveru, jeho synonymického označenia mal za to,
že z neho vyplýva len jeden právny záver, a to, že predčasné vyhlásenie splatnosti úveru sa týka len
zmeny v lehote splatnosti úveru a straty výhody splátok, nie však ostatných dojednaných podmienok.

Nejde tak o privatívnu nováciu celého záväzku. Svoj právny názor podporil odkazom na rozsudok
Najvyššieho súdu ČR zo dňa 13.12.2006, sp. zn. 33 Odo 399/2005, podľa ktorého môžu účastníci
dohody podľa § 516 Občianskeho zákonníka dohodou zmeniť vzájomné práva a povinnosti. Ak z dohody
nevyplýva nepochybne, že dohodnutím nového záväzku má doterajší záväzok zaniknúť, vzniká nový
záväzok vedľa doterajšieho záväzku, ak sú pre jeho vznik splnené zákonom požadovaní náležitosti. Táto

zmena v obsahu záväzku dohodou strán sa nazýva kumulatívna novácia. Na rozdiel od tzv. privatívnej
novácie podľa § 570 Občianskeho zákonníka, pri ktorej doterajší záväzok zaniká a je nahradený novým,
sa pri kumulatívnej novácii jedná o zmenu za trvania existujúceho právneho vzťahu, spočívajúceho v
zániku určitých doterajších vzájomných práv a povinnosti a v ich nahradení novo dohodnutými vedľa
už existujúcich. Doterajší záväzkový vzťah teda nezaniká; právnym dôsledkom zmeneného záväzku je

jednakpôvodnáprávnaskutočnosť,ktoráspôsobilajehovznik,takajdohodastránozmenejehoobsahu.
Zmena záväzku sa spravidla týka miesta či spôsobu plnenia, splatnosti a pod. Nová dohoda zmluvných
strán o termíne splatnosti znamená síce zánik povinnosti dlžníka splniť dlh tak, ako bolo pôvodne
dohodnuté, nie však zánik jeho povinnosti plniť; menia sa len jednotlivé práva a povinnosti v existujúcom
právnom vzťahu. Je totiž potrebné rozlišovať záväzok ku konkrétnemu plneniu (t. j. jednotlivé povinnosti)

a celý záväzkový právny vzťah.

9. Vzhľadom na totožnosť znenia ustanovení Občianskeho zákonníka, konkrétne § 516 o zmene
záväzkov, je akceptácia predmetného výkladu logická. Mal za to, že slovenská právna teória pritom
kumulatívnu nováciu vykladá rovnako. Dôvodil, že vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru veriteľom je

prejavom vôle veriteľa smerujúcim k zániku povinnosti dlžníka platiť svoj dlh v splátkach a vzniku novej
povinnosti, zaplatiť celý dlh jednorazovo v stanovený termín. Z tohto prejavu vôle žiadnym spôsobom
nevyplýva, že veriteľ mení záväzok dlžníka v ostatných jeho právach a povinnosti. Je účelovo viazaný
výlučne na termín splatenia a spôsobu splatenia úveru. Výklad zákona tým spôsobom, k akému dospel
aj súd prvej inštancie, že vyhlásením predčasnej splatnosti zaniká záväzok v širšom rozsahu, t. j. aj čo

do zmluvného úroku, sa neopiera tak o vyjadrenú vôľu veriteľa, o ustanovenia zákona o zmene záväzku,
o ustanovenia zákona o zmluvách o úvere. Akýkoľvek iný výklad, než ten, že veriteľ zmenil záväzok čo
do termínu splatnosti, nie však čo do ostatných podmienok úveru, je nesprávny.10. Brojil, že súdom prvej inštancie prezentovaná koncepcia je priam absurdná a veriteľa stavia do
obzvlášť, v porovnaní s dlžníkom, nevýhodného postavenia. Nielen, že veriteľ nemá v dispozícii vlastné
finančné prostriedky z úveru, nakoľko ich dlžník zatiaľ nezaplatil, ale ani za toto obmedzenie nemôže

poberať dohodnutý zákonný úrok. V § 497 Obchodného zákonníka sa neuvádza, že dlžník je povinný
platiť úroky len do času splatnosti, ako si mylne vykladá súd nad rámec predmetného ustanovenia.
Súčasne poukázal na § 2 písm. d) zákona č. 129/2010 Z.z., v zmysle ktorého zmluvou o spotrebiteľskom
úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa
zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so

spotrebiteľským úverom. Mal za to, že zákonná dikcia jednoznačne definuje, aký záväzok vyplýva
žalovanému z uzatvorenej zmluvy o úvere, t. j. záväzok vrátiť veriteľovi poskytnuté finančné prostriedky
ako i zaplatiť úroky a celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom.

11. Bol názoru, že v danom konaní bolo preukázané, že žalovaný zostáva dlžný a teda je správny ten
záver, že jeho záväzok doposiaľ nezanikol. Keďže nezanikol hlavný záväzok dlžníka nemožno hovoriť

o zániku akcesorického zmluvného úroku. Medzi pojmami splnenie záväzku a splatnosť záväzku je
pritom markantný rozdiel. Splatnosť záväzku predstavuje len časový moment, v ktorom má nastať ale
pritom nemusí aj splnenie záväzku. V konaní bolo preukázané, že k splneniu záväzku nedošlo. Teda až
splnením záväzku zaniká i akcesorický vzťah, nielen časovým bodom označujúcim moment, v ktorom
dlžníkovi vznikla povinnosť dlh splatiť.

12. Záver súdu prvej inštancie nevyplýva z § 503 ods. 3, § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka ani z § 565
Občianskeho zákonníka. Zosplatnenie úveru je právom veriteľa jednostranne zmeniť termín splatnosti
úveru z dôvodu, že dlžník poruší svoju povinnosť. Zosplatnenie úveru je tak následkom porušenia
povinnosti dlžníka riadne a včas uhradiť splatnú časť úveru, čím dochádza k strate výhody úhrady úveru

vsplátkachadlžníkjepovinnýuhradiťcelúvýškuúverujednorazovoaniepočastiach.Pokiaľtakplatí,že
dlžník je povinný platiť zmluvný úrok vo vzťahu k jednotlivej splátke až do času jej riadneho splatenia, nie
je dôvodný taký výklad, že v prípade zmeny splatnosti jednotlivej splátky (zosplatnenie úveru) povinnosť
platiť zmluvný úrok až do času riadnej úhrady dlžnej sumy zanikla. Veriteľ zosplatnením úveru získava
právo disponovať celou sumou požičaných peňazí, avšak s tým neodpadá jeho obmedzenie práva na

dispozíciu s istinou úveru, nakoľko k takémuto odpadnutiu obmedzenia dôjde až celkovým splatením
úveru.

13. Výklad, ktorý odbremeňuje dlžníka od platenia zmluvného úroku by bol až absurdný, keďže
privodením stavu predčasného zosplatnenia úveru z dôvodu porušenia povinnosti dlžníka by sa

postavenie dlžníka zvýhodnilo v porovnaní s jeho postavením v prípade, ak by povinnosť neporušil.
Takýto výklad tak nie je prípustný. V zosplatnení úveru žalobcom totiž neboli započítané zmluvné úroky,
ide len o dlžnú sumu do času zosplatnenia, ku ktorej bol pripočítaný zvyšok dlžnej istiny. Ad absurdum, v
prípadenepoctivéhodlžníka,bytentozošpekulatívnychdôvodovmoholbezprostrednepočerpaníúveru
pristúpiť k neplateniu dohodnutých splátok, čím by spôsobil predčasnú splatnosť úveru a vyhol by sa tak

plateniu dohodnutých zmluvných úrokov v sadzbe určenej trhovými mechanizmami. Nepoctivý dlžník
by tak bol viazaný iba na platenie výhodnejších úrokov z omeškania v právnymi predpismi regulovanej
výške úrokovej sadzbe a súd by zároveň takejto nepoctivosti poskytoval ochranu.

14. Namietal, že súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní nevzal do úvahy tú skutočnosť, že

vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru sa týka len istiny úveru. Zmluvný úrok nebol kapitalizovaný
do celkovej dlžnej sumy. Súd tak de facto napriek uzatvorenej platnej zmluve o úvere rozhodol o
zániku zmluvnej podmienky v rozpore s platnou právnou úpravou, čím žalobcu bezdôvodne ukrátil
o čas zmluvnej odmeny za poskytnutie úveru. Ani sankčný úrok nie je kompenzáciou veriteľa za
poskytnutie úveru. Zmluvný úrok je totiž odplatou (cenou) za poskytnutie finančných prostriedkov a tvorí

tak ekonomickú podstatu poskytovania finančných prostriedkov ako podnikateľskej činnosti veriteľa.
Sankčný úrok nie je a nemôže byť kompenzáciou tejto ceny finančných prostriedkov. Pokiaľ pred časom
vyhlásenia predčasného splatenia úveru v prípade omeškania dlžníka s úhradou je možné od neho
požadovať tak zmluvný úrok ako i úrok z omeškania, vzniká otázka, z akého dôvodu po vyhlásení
predčasnej splatnosti úveru sa zrazu súdu javí vzťah medzi dvoma úrokmi, zmluvným a zákonným z

omeškania iný. Ide o totožné právne i skutkové situácie, ktoré nemožno posudzovať rozdielne. Navyše,
súd odmietnutím priznania zmluvného úroku konal v rozpore s právnou zásadou, že nikto nemôže
mať prospech z vlastného protiprávneho konania. Ak však zosplatnením úveru dlžník získa nedôvodnú
výhodu v tom, že nie je povinný platiť zmluvný úrok, hoci táto skutočnosť je následkom protiprávnehokonania dlžníka, súd konal v rozpore s uvedenou právnou zásadou. Poukázal na prístup Navjyššieho
súdu ČR (napríklad rozhodnutie sp. zn. 32 Cdo 3830/2014, sp. zn. 31 Cdo 2851/1999, sp. zn. 32 Cdo
2782/1999, sp. zn. 29 Cdo 2606/2000, sp. zn. 33 Cdo 113/2008), ktorý nárok na zmluvný úrok po

zosplatnení úveru veriteľom priznáva.

15. Mal za to, že súd prvej inštancie postupoval nad rámec zákona, nakoľko vyvodzoval vlastné
závery opierajúc sa len o všeobecne nezáväzné rozhodnutie iného súdu, pričom jeho správnosť či
zákonnosť v tomto prípade nebola skúmaná. Podľa uznesenia Ústavného súdu SR I. ÚS 3/98 v dôsledku

uvedeného preto štátnym orgánom Slovenskej republiky zákony upravujúce ich postavenie a právomoci
neumožňujú, aby samostatne rozhodovali o konaní nad rámec zákona, t. j. mimo rozsah zákonom
ustanovených právomocí. Zákonom ustanovený rozsah právomoci jednotlivých orgánov štátu je stabilný
a k jeho zmene môže dôjsť len v dôsledku neskoršej a obsahovo odlišnej zákonnej úpravy. Ten orgán
štátu, ktorého postavenie a právomoci zákon upravuje, nie je preto oprávnený z vlastného rozhodnutia
a podľa vlastnej úvahy konať nad rozsah svojich zákonných právomocí, keďže takéto konanie príslušný

právny predpis neupravuje.

16. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového
poriadku, ďalej len „C.s.p.“) preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, prejednal
odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C.s.p. a

dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti je potrebné zmeniť,
nakoľko nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie (§ 388 C.s.p.).

17. Podľa § 497 Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka
poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné

prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

18. Podľa § 502 ods. 1 veta prvá Obchodného zákonníka od doby poskytnutia peňažných prostriedkov
je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej
zákonom alebo na základe zákona.

19. Podľa § 503 ods. 1 Obchodného zákonníka záväzok platiť úroky je splatný spolu so záväzkom vrátiť
použité peňažné prostriedky. Ak lehota na vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov je dlhšia ako
rok, sú úroky splatné koncom každého kalendárneho roka. V čase, keď sa má vrátiť zvyšok poskytnutých
peňažných prostriedkov, sú splatné aj úroky, ktoré sa ho týkajú.

20.Odvolacísúdnaozrejmenieprávnejstránkyveciuvádza,žezmyslomaúčelominštitútupredčasného
zosplatnenia úveru je poskytnúť veriteľovi právny inštrument proti dlžníkovi, ktorý neplní záväzok vrátiť
veriteľovi poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky v dohodnutých splátkach; ide o právny inštitút,
ktorý je určený na ochranu práv veriteľa. Využitím predmetného inštitútu veriteľom však povinnosť

dlžníka vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky nezaniká a veriteľovi nemôže vzniknúť
nová pohľadávka (napríklad v zmysle pohľadávky na vydanie bezdôvodného obohatenia). Menia sa
iba podmienky, za ktorých je dlžník povinný svoje povinnosti splniť; povinnosť dlžníka vrátiť veriteľovi
dlžnú čiastku s úrokmi po predčasnom zosplatnení úveru teda predstavuje záväzok pôvodný, ktorý sa
modifikoval vo svojej splatnosti; inými slovami mení sa iba to, že na požiadanie veriteľa sa stáva splatná

celá pohľadávka (obdobne rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 32 Cdo 2782/1999, sp. zn. 33 Cdo
113/2008).

21. V nadväznosti na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že pôvodný záväzok, v zmysle ktorého
je dlžník povinný platiť veriteľovi zmluvne dojednané úroky trvá aj po predčasnom zosplatnení úveru.

Zo znenia § 502 ods. 1 veta prvá Obchodného zákonníka ďalej vyplýva, že dlžník je povinný platiť
veriteľovi úroky z úveru od poskytnutia peňažných prostriedkov. Hoci predmetné ustanovenie výslovne
neupravuje, dokedy táto povinnosť dlžníka trvá, vzhľadom na skutočnosť, že úrok z úveru je cena
(odplata) za užívanie poskytnutých peňažných prostriedkov, dlžník má túto povinnosť zásadne za celú
dobu ich užívania, teda až do doby ich skutočného vrátenia veriteľovi. Uvedenému svedčí aj to, že

zmluva o úvere nemôže byť dohodnutá ako bezúročná. Záväzok zaplatiť úroky patrí k pojmovým znakom
zmluvy o úvere, je jeho podstatnou náležitosťou (§ 269 ods. 1 Obchodného zákonníka). Aj z ustanovenia
§ 1 ods. 3 písm. i) zákona č. 129/2010 Z. z. vyplýva, že spotrebiteľským úverom nie je úver bez úroku
a bez ďalších poplatkov.22. Ďalej je potrebné zdôrazniť, že úrok je súčasťou peňažného záväzku dlžníka a niet pochýb o tom, že
má povahu opakujúceho sa plnenia, ktoré možno veriteľovi priznať súdnym rozhodnutím i keď sa stane

splatným až v budúcnosti. Povinnosť dlžníka platiť úrok z úveru až do zaplatenia dlžnej istiny pritom
možno vyvodiť aj z gramatického a logického výkladu § 503 ods. 1 veta prvá Obchodného zákonníka,
podľa ktorého záväzok platiť úroky je splatný spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky.

23. Z cit. zákonného ustanovenia je zrejmé, že ak záväzok dlžníka (hoc aj splatný) vrátiť použité

peňažné prostriedky naďalej trvá, pretože nedošlo k jeho zániku splnením/vrátením poskytnutých peňazí
(zosplatením úveru záväzok dlžníka vrátiť peňažné prostriedky z poskytnutého úveru nezaniká), naďalej
trvá aj jeho povinnosť platiť úroky a to až do vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov; úroky sa
stávajú splatnými až dňom vrátenia istiny; iný režim sa uplatní iba v prípade, ak existuje dohoda, ktorá
upravuje splatnosť úrokov odlišne od § 503 ods. 1 Obchodného zákonníka. Z gramatického a logického
výkladucit.ustanoveniatakvyplýva,že„záväzokvrátiťpoužitépeňažnéprostriedky“,sktorýmsastávajú

úroky splatné, nie je možné stotožňovať s okamihom „splatnosti istiny“, pretože záväzok vrátiť istinu
trvá aj po jej splatnosti. Uvedený výklad plne rešpektuje nielen podstatu úverovej zmluvy, ale aj zásadu,
podľa ktorej nikto nemôže mať prospech z protiprávneho konania; ani spotrebiteľ; ani spotrebiteľ sa
preto nemôže zbaviť svojej povinnosti platiť úrok z peňazí, ktoré veriteľovi nevrátil; v dôsledku porušenia
zmluvných povinností sa tak nemôže dostať do výhodnejšieho postavenia ako ten, kto si svoje povinnosti

plní riadne a včas.

24. Hodno podotknúť, že záver o povinnosti dlžníka platiť zmluvne dohodnuté úroky až do skutočného
vrátenia poskytnutého úveru vyplýva nielen z aktuálnej rozhodovacej praxe odvolacích súdov (rozsudok
Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 29.11.2017, sp. zn. 43Co/23/2017, rozsudok Krajského súdu v

Nitre zo dňa 7.12.2017, sp. zn. 8Co/193/2017, rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 13.2.2018,
sp. zn. 5Co/297/2017, rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27.3.2018, sp. zn. 8Co/138/2017),
ale potvrdzovala ho aj skoršia (ustálená) súdna prax (rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
1Co/393/2016, zo dňa 30.8.2017, rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 11Co/65/2016, zo dňa
16.2.2016, uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 11Co/457/2015, zo dňa 14.12.2015, uznesenie

Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4Cob/146/2013, zo dňa 24.1.2014, rozsudok Krajského súdu v
Banskej Bystrici sp. zn. 43Cob/186/2013, zo dňa 31.10.2013, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.
zn. 14Co/83/2012, zo dňa 11.10.2012).

25. Nakoľko nárok na úrok po zosplatnení úveru, resp. po odstúpení od úverovej zmluvy vyplýva priamo

z Obchodného zákonníka, ani spotrebiteľské právne postavenie žalovanej nemá vo vzťahu k nároku
uplatnenému v napadnutej časti žiadnu relevanciu a nemôže nič zmeniť na povinnosti žalovaného platiť
žalobcovi úroky až do skutočného vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov. V danom prípade
totiž nemožno odmietnuť použitie ustanovenia Obchodného zákonníka len s poukazom na skutočnosť,
že by to mohlo byť pre žalovaného ako spotrebiteľa výhodnejšie, a to ani pri zohľadnení § 52 ods.

2 veta tretia Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali
použiť normy obchodného práva. Občiansky zákonník (ani zákon č. 129/2010 Z. z.) totiž výslovnú právnu
úpravuvylučujúcunárokveriteľanazaplatenieúrokovzúveruzadobupozosplatneníúveruneobsahuje,
keď za takúto nemožno považovať ani § 53 Občianskeho zákonníka, nakoľko je nepochybné, že

samotná existencia nároku na úroky z úveru za obdobie po jeho zosplatnení nemôže spôsobiť značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Základnou zásadou
spotrebiteľského práva je síce ochrana pred neprijateľnými podmienkami, to však neznamená vylúčenie
aplikácie ustanovení na ochranu veriteľa pri neplnení si povinností dlžníka.

26. Odvolací súd ďalej poznamenáva, že výkladu, v zmysle ktorého veriteľovi prináležia zmluvne
dojednané úroky až do skutočného vrátenia úveru svedčí aj § 13 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z. z., aj
keď toto ustanovenie sa na daný vzťah nepoužije. V zmysle tohto ustanovenia, ak spotrebiteľ odstúpi
od zmluvy o spotrebiteľskom úvere, je povinný zaplatiť veriteľovi istinu a úrok z tejto istiny odo dňa,
keď sa začal spotrebiteľský úver čerpať, až do dňa splatenia istiny. Logike veci preto svedčí, že nie je

možné prijať záver, že predčasné zosplatnenie úveru žalobcom v prejednávanej veci, t. j. veriteľom by
malo mať iné dôsledky v jeho práve na zmluvne dohodnuté úroky ako v prípade, ak od takejto zmluvy
odstúpi dlžník. Pokiaľ zákon č. 129/2010 Z. z. samotnému spotrebiteľovi ukladá povinnosť pri odstúpení
zaplatiť zmluvne dohodnuté úroky z istiny až do dňa zaplatenia istiny, musí mať tomu zodpovedajúceprávo na zmluvne dohodnuté úroky po zosplatnení aj veriteľ. Nemožno opomenúť ani to, že výklad
každej právnej normy musí byť konformný s ústavou ako základným zákonom štátu s najvyššou právnou
silou. V prípade, že vec pripúšťa rôzny výklad, orgán aplikujúci právo je v konkrétnej veci povinný

uprednostniť ústavne konformný výklad (nález Ústavného súdu SR zo dňa 2.10.2013, sp. zn. I. ÚS
351/2013). Uvedené zahŕňa aj preferenciu takého výkladu, ktorý je v súlade s ochranou základných práv
a slobôd; interpretácia práva totiž nemôže vo svojich dôsledkoch reštriktívne zasahovať do základných
práv a slobôd, ktorých rešpektovanie je súčasťou základných princípov právneho štátu (čl. 1 ods. 1
Ústavy SR). V tejto súvislosti je preto potrebné výklad právnych noriem podriadiť čl. 20 ods. 1 veta

prvá Ústavy SR upravujúceho právo vlastniť majetok, resp. z práva na pokojné užívanie majetku, ktorý
garantuje čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd;
pojem majetku, ako vyplýva i z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, má autonómny obsah a nie
je obmedzený iba na vlastníctvo hmotného majetku, no za majetok, okrem hmotných predmetov, môžu
byť považované aj pohľadávky (obdobne Des Fours Walderode proti Českej republike - 40057/98).

27. Odvolací súd ďalej zdôrazňuje, že k zosplatneniu úveru nedochádza z dôvodu svojvôle veriteľa,
ale pre neplnenie základnej povinnosti dlžníka riadne splácať úver spolu s dohodnutými úrokmi s
tým, že nedochádza ani k popretiu účinkov veriteľom vyvolanej zmeny v obsahu záväzku, keďže
účinky spočívajúce vo vzniku povinnosti dlžníka uhradiť veriteľovi nesplatenú istinu ihneď spolu s
dohodnutými úrokmi nepochybne zostávajú zachované, keď sa k tejto povinnosti dlžníka pridáva už

iba povinnosť platiť veriteľovi navyše aj (sankčné) úroky z omeškania. I v takomto prípade dlžníkovi
(spotrebiteľovi) zostávajú zachované rovnaké práva, ako pred zosplatnením s tým rozdielom, že z
dôvodu závažného porušenia svojej platobnej disciplíny stratí výhodu vrátiť veriteľovi nesplatenú časť
úveru s príslušenstvom v splátkach. Práve popretie práva veriteľa na úroky z úveru za dobu po
zosplatnení, by viedlo k nespravodlivému výsledku, ktorý by nezodpovedal ani obsahu slobodne a vážne

prejavenejvôlireprezentovanejzmluvouoúvere,obsahujúcoutieždohoduoúrokoch.Vtakomtoprípade
by sa totiž v rozpore s očakávaniami veriteľa jeho majetok nezväčšil ani o sumu zodpovedajúcu úrokom
(aspoň) za dobu, po ktorú objektívne nemohol disponovať s peňažnými prostriedkami nachádzajúcimi sa
vo faktickej dispozícií (držbe) dlžníka, a to výlučne z dôvodu, že dlžník dlhodobo porušuje svoje základné
povinnosti z úverovej zmluvy, za stavu, keď veriteľ žiadnu povinnosť neporušil.

28. Na uvedenom základe je potrebné konštatovať, že treba uprednostniť taký výklad právnych
noriem, ktorý zohľadňuje základné právo na majetok t. j. legitímne očakávanie veriteľa, že pri absencii
ním poskytnutých peňažných prostriedkov (obetovaní príležitosti investovať tieto prostriedky) dostane
primeranú náhradu vo forme zmluvne dojednaného úroku; opačný výklad by totiž neprimeraným

spôsobom zasahoval do práva na majetok veriteľa, nakoľko pri jeho legitímnom očakávaní by sa jeho
majetok nezväčšil a to výlučne z dôvodu, že dlžník dlhodobo porušuje svoje základné povinnosti z
úverovej zmluvy, za stavu, keď veriteľ žiadnu povinnosť neporušil.

29. Odvolací súd pripomína, že všeobecné súdy musia nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad

a aplikácia musí smerovať k spravodlivému výsledku. Právo musí byť predovšetkým nástrojom
spravodlivosti, nie súborom právnych predpisov, ktoré sú mechanicky a formalisticky aplikované bez
ohľadu na zmysel a účel toho - ktorého záujmu chráneného príslušnou normou (nález Ústavného súdu
SR zo dňa 17.2.2016, sp. zn. I. ÚS 548/2015). V tejto súvislosti je nutné podotknúť, že ak by dlžník nebol
povinný po okamihu predčasného zosplatnenia úveru z dôvodu jeho nesplácania platiť veriteľovi úroky,

nastala by absurdná situácia; dochádzalo by k finančnej motivácii každého úverového klienta, aby čím
skôr prestal riadne splácať svoj úver, pretože od momentu jeho následnej predčasnej splatnosti sa mu
bude jeho zostatok úročiť už iba zákonnou sadzbou úroku z omeškania; absolútne by bolo devastované
úverové podnikanie bánk, pretože banka úverové prostriedky späť vrátené nemá a ich úročenie je iba na
základe svojvoľného nesplácania dlžníkom degradované. Bolo by celkom popreté, že úroky z úveru sú

vo svojej podstate cena peňažných prostriedkov v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým,
že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk, ktorý pokrýva veriteľovi
práveúrokzúveru.Dlžníkbysavprípadenesplácaniaúveruocitolvovýhodnejšompostavenínežbybol
v prípade riadneho splácania úveru a veriteľ by sa naopak využitím inštitútu, ktorý slúži na ochranu jeho
práv, dostal do nevýhodnejšieho postavenia, než v akom bol pred využitím svojho práva. Takýto výklad

a aplikáciu platných právnych noriem je potrebné odmietnuť ako absurdný a narúšajúci ekonomické
základy fungovania právnych vzťahov súvisiacich s poskytovaním úverov.30. Odvolací súd napokon zdôrazňuje, že záveru o povinnosti dlžníka platiť zmluvne dojednané úroky až
do zaplatenia istiny nebráni ani to, že si veriteľ môže žalobou súčasne uplatňovať aj úroky z omeškania.
Je totiž potrebné rozlišovať medzi zmluvne dojednanými úrokmi, ktoré predstavujú odmenu za požičanie

peňazí a úrokmi z omeškania, ktoré sú sankciou za porušenie povinnosti, t. j. za nezaplatenie dlhu
riadne a včas. Povinnosť dlžníka zaplatiť veriteľovi dohodnuté úroky vzniká zo záväzku v zmluve,
avšak povinnosť platiť úroky z omeškania vyplýva bez ďalšieho zo zákona ako dôsledok omeškania
so splnením dlhu. Dohodnuté úroky a úroky z omeškania sú príslušenstvom pohľadávky (§ 121 ods. 3
Občianskeho zákonníka), majú však iný právny dôvod a preto si ich veriteľ môže uplatňovať súčasne

(obdobne rozsudky Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33 Odo 518/2003, sp. zn. 33 Odo 657/2005, sp. zn.
33 Cdo 1401/2014).

31.OdvolacímsúdompreferovanývýkladkorešpondujeajsrozhodovacoupraxouNajvyššiehosúduSR,
ktorý v uznesení z 30.7.2019, sp. zn. 6 Cdo 113/2018, vyslovil právny názor, podľa ktorého bežné úroky
(úrokyzposkytnutéhoúveru)majúfunkciuodplatyzaposkytnutiepeňažnejsumyzostranyveriteľaaždo

jej zaplatenia; cieľom úrokov z omeškania je sankcionovať nesplnenie povinnosti dlžníkom splatiť úver
v lehotách stanovených v zmluve, odradiť dlžníka od omeškania pri plnení jeho povinnosti a prípadne
nahradiť veriteľovi škodu, ktorá mu vznikla z dôvodu omeškania s plnením peňažného záväzku, z čoho
vyplýva záver o nároku na bežné úroky až do skutočného splatenia úveru a tiež záver o možnosti
kumulácie bežných úrokov a úrokov z omeškania.

32. Obdobný záver vyplýva aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ktorý v uznesení z 18.8.2020, sp. zn.
1Cdo94/2019konštatovalže„Úrokzúveruaúrokzomeškaniasúdvaodlišnéinštitúty,ktoréjepotrebné
dôsledne odlišovať a nemožno ich zamieňať. Po zosplatnení úveru teda z nesplatenej istiny ďalej beží
úrok z úveru (ako odmena za poskytnuté finančné prostriedky, ktoré dlžník v dohodnutej dobe nevrátil)

až do ich vrátenia a v prípade omeškania dlžníka beží zároveň taktiež úrok z omeškania (ako sankcia za
omeškanie s úhradou peňažného záväzku).“ Najvyšší súd ako dovolací súd v tomto rozhodnutí zároveň
zdôraznil skutočnosť, že „akceptácia záveru odvolacieho súdu by viedla k absurdnému dôsledku, kedy
by spotrebiteľ po dobu trvania zmluvy platil dojednaný úrok z úveru (v prejednávanej veci 12,9 % ročne),
ale potom, keď by kvôli porušeniu jeho zmluvných povinností došlo k zosplatneniu úveru, platil by len

zákonný úrok z omeškania (v prejednávanej veci 5 % ročne). V dôsledku rozhodnutia odvolacieho súdu
by preto bolo pre dlžníka výhodnejšie byť v omeškaní než úver riadne splácať. Z uvedeného preto
vyplýva, že dôvody, pre ktoré odvolací súd (i súd prvej inštancie) nepriznal žalobcovi právo na úrok z
úveru aj od zosplatnenia úveru do zaplatenia istiny, právne neobstojí.“

33. Po zhodnotení vecnej a právnej argumentácie o dôvodnosti uplatňovaných zmluvných úrokov aj
po predčasnom zosplatnení úveru a to až do momentu splatenia istiny, tak odvolací súd dospel k
záveru, že boli naplnené všetky predpoklady pre vyhovenie žaloby (čo do úrokov) v celom rozsahu. Na
uvedenom základe odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti podľa §
388 C.s.p. zmenil a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok 25,12 % ročne z nezaplatenej

istiny 4.903,54 eura od 19.6.2015 do zaplatenia; vychádzajúc pritom v celom rozsahu zo skutkového
stavuzistenéhosúdomprvejinštancie,ktorýmjeviazaný(§383C.s.p.)aktorýpoprávnejstránkeposúdil
inak a preto nemusel opakovať, príp. dopĺňať dokazovanie.

34. O nároku na náhradu trov konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, ods. 2 C.s.p. v spojení

s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobcovi priznal proti žalovanému plný nárok na
náhradu trov konania, nakoľko mal vo veci plný úspech.

35. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).