Rozsudok ,
Odmietajúce odvolanie Judgement was issued on Friday, June 18, 2021

Súd: Okresný súd Bratislava II
Spisová značka: 16Cpr/5/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1214214711
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 06. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Bieliková

ECLI: ECLI:SK:OSBA2:2021:1214214711.21

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava II v konaní pred samosudkyňou JUDr. Evou Bielikovou v sporovej veci žalobcu:

T. Y., U. G. X, XXX XX U. zast.
Advokátska kancelária Prachová & Partners, s. r. o., so sídlom Pribinova 20, 811 09 Bratislava proti
žalovanému: R. D., U. H. Č.. XXX/XX, XXX XX R. X - U., Č. N., IČO: 61 305 006, zast. KORABOVA
& LOVICH s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Laurinská 4, Bratislava, o zaplatenie 11.019,62 eur,
takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 206,11 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,50
% ročne zo sumy vo výške 206,11 eur od 28.09.2013 do zaplatenia, sumu 162,97 eur, spolu s úrokom

z omeškania vo výške 5,50 % ročne zo sumy vo výške 162,97 eur od 07.10.2013 do zaplatenia, sumu
64,97 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,50 % ročne zo sumy vo výške 64,97 eur od 06.11.2013
do zaplatenia, sumu 84,- eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,50 % ročne zo sumy vo výške 84,-
eur od 07.10.2013 do zaplatenia a sumu 90,15 eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne
zo sumy vo výške 90,15 eur od 28.11.2013 do zaplatenia a to všetko do troch dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.

II. Súd žalobu vo zvyšnej časti z a m i e t a.

III. Žalovanému sa proti žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 89%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia sumy 11.019,62 € ako aj náhrady trov konania.

2. Podaný návrh odôvodnil tým, že žalovaný ako jeho zamestnávateľ opakovane porušoval
pracovnoprávne predpisy, nedodržiaval jednotlivé body pracovnej zmluvy a neplnil si finančné záväzky
voči žalobcovi. Žalobca ďalej uviedol, že u žalovaného ku dňu podania žaloby na súd pracoval ako

broker - poisťovací maklér s miestom výkonu práce Bratislava. Dňa 26.09.2013 zamedzil žalovaný
žalobcovi vykonávať prácu v zmysle pracovnej zmluvy. Žalobca niekoľkokrát vyzval žalovaného na
spoločné stretnutie za účelom korektného ukončenia spolupráce avšak neúspešne. Žalovaný okrem
iného zamedzil žalobcovi vo vstupe do kancelárie a taktiež mu zamedzil v prístupe do firemného
internetu. Žalobca taktiež namietal, že mu neboli predkladané výplatné pásky, a že mu nebola vyplatená
časť finančného príspevku na stravu. Zároveň uviedol, že žalovaný mu neumožnil čerpanie riadnej
dovolenky a taktiež mu neboli uhradené náklady spojené s výkonom jeho funkcie brokera. Žalobca si

podanou žalobou uplatňuje nárok na zaplatenie cestovných nákladov vo výške 433,95 eur, nákladov za
užívanie mobilného telefónu vo výške 673,78 eur, cestovné náhrady vo výške 1.942,89 eur, zaplatenie
faktúry vo výške 169,- eur a nárok na vyplatenie provízií vo výške 7.800,- eur.3. Žalovaný sa k podanej žalobe vyjadril písomne podaním doručeným súdu dňa 03.11.2014. Vo
vyjadrení uviedol, že žalobca pracoval u žalovaného na základe Pracovnej zmluvy zo dňa 30.09.2012
na pracovnej pozícii ,,Broker - správa a uzatváranie poistných zmlúv“. Tento pracovný pomer bol

založený dňa 30.09.2012 s dňom nástupu do práce dňa 01.10.2012. Žalovaný sa v roku 2013 rozhodol
ukončiť so žalobcom pracovný pomer výpoveďou v súlade s ustanovením § 52 písm. c) zákona č.
262/2006 Sb. a to z dôvodu nadbytočnosti. Písomnú výpoveď z pracovného pomeru doručoval žalovaný
žalobcovi po prvýkrát osobne dňa 26.09.2013, pričom žalobca ju bezdôvodne odmietol prevziať. Z tohto
dôvodu zaslal žalovaný výpoveď žalobcovi písomne dňa 27.09.2013 t.j. nasledujúci deň po tom, čo ju

žalobca odmietol prevziať. Predmetná zásielka sa však žalovanému vrátila ako neprevzatá v odbernej
lehote. Skutočnosť, že žalovaný zaslal žalobcovi výpoveď poštou oznámil žalovaný žalobcovi e-mailom
dňa 03.10.2013. V nadväznosti na to bolo žalovanému doručené potvrdenie o dočasnej pracovnej
neschopnosti žalobcu, počnúc dňom 07.10.2013, pričom táto práceneschopnosť žalobcu pretrváva
dodnes. Čo sa týka žalobcom uplatnených nárokov tie nie sú podľa názoru žalovaného podložené a sú
bez akéhokoľvek hmotnoprávneho odôvodnenia. Žalovanému nie je zrejmé na základe akého právneho

dôvodu sa žalobca domáha od žalovaného ním uplatnených nákladov, na ktoré mu nikdy nevznikol
žiaden nárok. Žalovaný zdôraznil, že so žalobcom nikdy neuzavrel žiadnu osobitnú dohodu obsahom
ktorej by mala byť náhrada žalobcom uplatnených nákladov zo strany žalovaného ako zamestnávateľa.
Čo sa týka žalobcom uplatnenej náhrady cestovných príkazov, na základe ktorých sa žalobca domáha
zaplatenia sumy 1.942,89 € za obdobie máj - október 2013, žalovaný nikdy nedal žalobcovi povolenie

na takú služobnú cestu za ktoré by mu tieto cestovné náhrady prináležali. Žalobca sa okrem iného
domáha od žalovaného aj úhrady provízií za správu klientov v celkovej výške 7.800,-€. Žalovanému nie
je zrejmé, akým spôsobom žalobca vypočítal výšku nárokovanej provízie resp. z akých údajov vychádzal
pri vyčíslení ním uplatňovanej provízie. K žalobcom predloženému rozsiahlemu zoznamu fyzických a
právnických osôb, žalovaný uviedol, že správu týchto subjektov nikdy nevykonával, pričom o týchto

prípadoch neexistuje žiaden záznam z rokovaní s nimi. Čo sa týka spôsobu výpočtu provízií žalobcu za
správu klientov, toto je jednoznačne upravené v článku 8 Pracovnej zmluvy, vrátane špecifikácie výšky
hrubej mzdy. Ako vyplýva z predložených protokolov o vyplatení provízií makléra č. XXXXXXXXXX,
č. XXXXXXXXXX, č. XXXXXXXXXX a č. XXXXXXXXXX za celkovú dobu trvania pracovného pomeru
žalobcu vznikol žalobcovi nárok na úhradu provízie vo výške 941,91 eur. Táto suma pozostáva z odmeny

za správu klientov,, Schunk“ vo výške 10 % z prijatej provízie 7.000,10 eur , ktorá predstavuje sumu vo
výške 700,01 eur a z odmeny žalobcu za správu vlastných klientov vo výške 30 % z prijatej provízie
t.j. vo výške 241,90 eur. Žalovaný dňa 10.12.2012 uhradil žalobcovi sumu vo výške 175,41 eur a dňa
03.06.2013 sumu vo výške 504,35 eur celkom sumu vo výške 679,76 eur titulom úhrady provízie podľa
článku 8 Pracovnej zmluvy. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti žalovaný neuznáva žalobcom

uplatňované nároky a žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

4. Okresný súd Bratislava II rozsudkom č.k. 16Cpr/5/2014-694 zo dňa 23.09.2016 žalobu zamietol a
rozhodol,žežalobcajepovinnýzaplatiťžalovanémunáhradutrovkonania.Súdprvéhostupňavychádzal
zo zistení, že žalobcom uplatnený nárok na zaplatenie žalovanej sumy nie je dôvodný, pričom podľa

názoru súdu žalobca neuniesol dôkazné bremeno svojich tvrdení.

5. Na základe podaného odvolania žalobcu Krajský súd v Bratislave Rozsudkom č.k. 7Copr/5/2017-762
zo dňa 27.03.2019 rozsudok súdu prvého stupňa v časti zamietnutia žaloby o uloženie povinnosti
žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 169,-€ s príslušenstvom potvrdil. V zvyšnej časti zamietajúceho

výroku a vo výroku o trovách konania rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

6. V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd poukázal na to, že pokiaľ ide o nárok na vyplatenie „provízií“
je treba dať súdu prvej inštancie do pozornosti, že mzdové (resp. platové) nároky zamestnanca
sú upravené v šiestej časti zákona č. 262/2006 Sb. - Odmeňování za práci, odmena za pracovní

pohotovost a srážky z príjmu ze základního pracovneprávního vztahu, ktorá obsahuje komplexnú
úpravu odmeňovania za prácu v pracovnoprávnom vzťahu. Podľa tejto úpravy prináleží zamestnancovi
za prácu konanú v pracovnom pomere buď mzda alebo plat, ak neurčuje Zákonník práce alebo
zvláštny právny predpis inak. Mzda je v § 109 ods.2 definovaná ako peňažné plnenie a plnenie
peňažnej hodnoty (naturálna mzda) poskytované zamestnávateľom zamestnancovi za prácu. Mzda sa

poskytuje vo všetkých prípadoch, kedy zamestnanec vykonáva prácu v pracovnom pomere, s výnimkou
prípadov, kedy je pracovný pomer dohodnutý s niektorým zo zamestnávateľov, ktorých taxatívny výpočet
ustanovuje § 109 ods.3 (čo nie je daný prípad). Podmienky pre poskytovanie mzdy vymedzuje Zákonník
práce len rámcovo, aby nepredurčoval mzdový systém a jednotlivé zložky mzdy, ktoré môžu byťmedzi účastníkmi dohodnuté, prípadne zvolené zamestnávateľom. Spôsoby utvárania mzdy stanovuje
Zákonník práce v § 113 ods.1 tak, že mzdu je možné dohodnúť v zmluve (kolektívnej, pracovnej
alebo inej), alebo ju môže zamestnávateľ jednostranne stanoviť vnútorným predpisom. V danej veci

to znamená, že súd prvej inštancie mal vo vzťahu k nároku na zaplatenie „provízií“ vo výške 7.800,-
eur s príslušenstvom posúdiť, kde, akým spôsobom a v akej výške bolo medzi stranami dojednané
odmeňovanie za prácu, na akú odmenu za prácu vznikol žalobcovi nárok za obdobie rokov 2012 - 2013
a v akej výške mu bola zamestnávateľom odmena za prácu vyplatená. Z odôvodnenia rozhodnutia
nevyplýva, že by sa súd prvej inštancie týmito podstatnými skutočnosťami zaoberal, posudzoval ich a

dôsledne sa vysporiadal s v priebehu konania produkovanými podstatnými námietkami strán. Pokiaľ
ide o nároky na zaplatenie sumy 433,95 eur s príslušenstvom predstavujúcej náklady spojené s
užívaním súkromného osobného motorového vozidla za obdobie august 2013 - október 2013, sumy
1.942,89eurspríslušenstvompredstavujúcejnákladyspojenésúdajnevykonanýmipracovnýmicestami
žalobcu za obdobie máj 2013 - október 2013 a sumy 673,78 eur s príslušenstvom predstavujúcej
náklady žalobcu vynaložené na zaplatenie faktúr za používanie služieb mobilného operátora Orange

Slovensko, a.s. za obdobie od septembra 2013 do mája 2014, náhradu výdavkov poskytovaných
zamestnancovi v súvislosti s výkonom práce upravujú ust. siedmej časti zákona č. 262/2006 Sb..
Táto úprava s výnimkou vykonávacích predpisov k stanoveniu výšky stravného pri tuzemských a
zahraničných pracovných cestách a náhrad za použitie osobných vozidiel (§ 189), zahŕňa celú úpravu
poskytovania náhrad výdavkov v súvislosti s výkonom práce. V danej veci súd prvej inštancie na

túto skutočnosť rezignoval, nezaoberal sa tým, že žalovaný žalobcovi náklady spojené s užívaním
súkromného osobného motorového vozidla do augusta 2013 a náklady za faktúry za používanie služieb
mobilného operátora Orange Slovensko do septembra 2013 uhrádzal, a to i bez osobitnej písomnej
dohody o preplácaní takýchto nákladov a bez uzavretia písomnej dohody o používaní súkromného
osobného motorového vozidla na pracovné účely, na ktorej absenciu v priebehu konania žalovaný

poukazoval. V rozhodnutí nevysvetlil, z akých dôvodov neprihliadol na e-mail H.Í. R. zo 6.6.2013 -
Potvrdenie o vystavení zmluvy o používaní súkromného motorového vozidla na služobné účely (čl. 319),
vktoromžalobcovioznamujedodatočnévystaveniezmluvyopoužívanímotorovéhovozidlaod1.5.2013,
ktoré bude služobne používať pre výkon svojej činnosti a bude mu okrem pokladničných bločkov na
naftu preplácaná i náhrada 0,183 eur/km a e-mail zo dňa 15.11.2012 (čl. 330), v ktorom H. R. potvrdzuje,

že „vzhľadom k tomu, že bolo bezpodmienečne nutné vykonať prevod služobného mobilného telefónu
+ internetové pripojenie zn. Huawei z Oskar Schunck s.r.o. na žalobcu ako fyzickú osobu a jediného
zamestnanca žalovaného na území Slovenskej republiky, budú mu uhradené všetky náklady súvisiace
s prevodom týchto zariadení, priamo operátorovi Orange budú uhradené všetky faktúry za internetové
pripojenie Huawei + za mobil s tel.č. +XXXXXXXXXXXX od 1.10.2012 po celú dobu trvania pracovného

pomeru žalobcu u žalovaného“, a to i vo vzťahu k tvrdeniu svedka H. R. v priebehu pojednávania zo
dňa 12.10.2015 o tom, že náklady za telefón mali byť u žalobcu započítané oproti nároku na províziu a
k pozastaveniu preplácania došlo v čase, kedy bolo jasné, že uhradená čiastka za telefóny už bude nad
rámecprovíznychnárokovžalobcu.Pokiaľideonároknazaplateniesumy1942,89eurspríslušenstvom
predstavujúcej náklady spojené s údajne vykonanými pracovnými cestami žalobcu za obdobie máj 2013

- október 2013, súd prvej inštancie sa v rozhodnutí nevysporiadal s tým, o aké cesty sa jednalo a či tieto
malicharakterpracovnejcestyvzmysle§42zákonač.262/2006Sb..Vtejtosúvislostijetrebazdôrazniť,
že keďže v čl. 4 pracovnej zmluvy zo dňa 30.9.2012 sa strany dohodli, že zamestnávateľ môže vyslať
zamestnanca na pracovnú cestu po dobu nevyhnutnej potreby, nebola potrebná ďalšia osobitná dohoda
ohľadne každej jednotlivej pracovnej cesty.

7. Súd prvého stupňa, súc viazaný právnym názorom odvolacieho súdu vec riadne prejednal, vykonal
dokazovanie výsluchom žalobcu, výsluchom štatutárneho zástupcu žalovaného, výsluchom svedka
H. R., listinnými dôkazmi tvoriacimi obsah spisu (Výpis zo živnostenského registra ČR žalovaného,
výplatnými páskami za obdobie 9/2013 a 1-3/2014, List Státniho úřadu inspekce práce adresovaný

žalobcovi zo dňa 06.05.2014, list právnej zástupkyne žalovaného adresovaný žalobcovi zo dňa
05.12.2013, Pracovná zmluva zo dňa 30.09.2012, emailová komunikácia zo dňa 03.10.2013 (č.l. 145),
Výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 25.09.2013, Odmietnutie prevzatia výpovede zo dňa 27.09.2013,
Protokoly o vyplatení provízií žalobcovi, Výpoveďou zo dňa 29.01.2015, stanoviská jednotlivých klientov
č.l. 666 až 674)) a zistil nasledovný skutkový stav:

8. Dňa 30.09.2012 bola medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom
uzavretá Pracovná zmluva (ďalej len Zmluva) vrátane informácie zamestnávateľa o základných právach
a povinnostiach. Na základe tejto zmluvy mal žalobca pracovať pre žalovaného ako Broker - správa auzatváranie poistných zmlúv ( bod 1). Ako miesto výkonu práce bolo dojednané Bratislava - Slovenská
republika ( bod 2). Deň nástupu žalobcu do práce bolo dojednané 01.10.2012 ( bod 3). Pracovný pomer
bol dojednaný na dobu neurčitú s trojmesačnou skúšobnou dobou, pričom dohodnutú prácu mal žalobca

vykonávať v rozsahu 40 hodín týždenne ( bod 6,7). Za vykonanú prácu prislúchala žalobcovi mzda vo
výške 500,- eur ( hrubá mzda), ďalej bola dohodnutá odmena za správu klientov ,, Schunk“ vo výške
10 % z prijatej provízie, odmena za správu klientov D. &. R. vo výške 10 % z prijatej provízie, odmena
za správu vlastných klientov vo výške 30 % z prijatej provízie a odmena za splnenie plánu vo výške 10
% z prijatej provízie ( bod 8).

9. Z Pracovnej zmluvy ďalej vyplýva, že žalovaný ako zamestnávateľ pred uzavretím zmluvy oboznámil
žalobcu ako zamestnanca s jeho právami a povinnosťami vyplývajúcimi pre neho z pracovného pomeru
a mzdovými podmienkami. V bode 12 Zmluvy sa strany dohodli, že práva a povinnosti zamestnávateľa a
zamestnanca vyplývajúce z pracovného pomeru sa riadia zákonníkom práce, ďalšími pracovnoprávnymi
predpismi a inými právnymi predpismi.

10. Z Výpisu zo živnostenského registra žalovaného vyplýva, že žalovaný vykonáva podnikateľku
činnosť pod obchodným menom R. D., pod IČO: XXXXXXXX, druh živnosti ohlasovacia voľná. V
predmete podnikania má žalovaný uvedené výroba, obchod a služby neuvedené v prílohách 1 až 3
živnostenského zákonníka, odbor činnosti sprostredkovanie obchodných kontaktov. Ako dátum vzniku

oprávnenia je uvedené 01.11.1994. Z rozhodnutia o zmene živnostenského listu žalovaného zo dňa
21.11.1994 č.k. 2758/94/Sp/Z1 vyplýva, že ako zodpovedný vedúci žalovaného je zapísaný H. R., Q..
XX.XX.XXXX.

11. Dňa 25.09.2013 bola žalobcovi daná výpoveď z pracovného pomeru podľa § 52 písm. c)

zákonníka práce z dôvodu, že podľa rozhodnutia zamestnávateľa dochádza ku dňu 01.10.2013 k
organizačnejzmenespočívajúcejvzníženípočtuzamestnancovvoväzbenaočakávanývývojvýsledkov
hospodárenia zamestnávateľa. Výpoveď však žalobcovi ako zamestnancovi riadne doručená nebola.
Následne dňa 29.01.2015 bol so žalobcom rozviazaný pracovný pomer výpoveďou podľa § 52 písm.
c) zákonníka práce z organizačných dôvodov. Výpoveď žalobca prevzal osobne dňa 29.01.2015 , čo

potvrdil svojím podpisom na výpovedi.

12. Žalobca vo výpovedi pred súdom uviedol, že od určitého obdobia prestal od žalovaného dostávať
vyúčtovania. So žalovaným mal dohodnuté preplácanie nákladov, ktorých zaplatenia sa domáha. Ako
jeden z nárokov, ktoré si žalobca podanou žalobou uplatňuje od žalovaného je zaplatenie faktúr za

používanie mobilného telefónu. Tento používal od roku 1997, pričom bývalý zamestnávateľ ho požiadal,
abysitelefónzaregistrovalnasebanakoľkozamestnávateľnemalvSRpridelenéIČO.Rokodkedydošlo
k uzavretiu Pracovnej zmluvy so žalovaným mu boli tieto faktúry preplácané a po roku mu ich žalovaný
preplácať prestal. Ďalší nárok, ktorý si žalobca od žalovaného uplatňuje je zaplatenie sumy 1.942,89
eur, ktorá predstavuje cestovné výdavky spojené s užívaním osobného motorového vozidla. Pracovná

činnosť žalobcu vykonávaná pre žalovaného sa vykazovala mesačne pozadu s tým, že dopredu mu
žalovanýneurčovalkammáísť.Nakoncimesiacarobilzhrnutieskýmsastretolaakúčinnosťvykonával.
Toto následne predložil žalovanému. Ďalšie dva nároky, ktorý si žalobca od žalovaného uplatňuje nárok
predstavujúci nevyplatené provízie za obdobie rokov 2012 a 2013 v celkovej výške 7.800,- eur.

13. Právny zástupca žalobcu v prednese pred súdom uviedol, že žalobca pôvodne vykonával činnosť
pre právneho predchodcu žalovaného a to spoločnosť Oskar Schunck. Spoločnosť žalovaného odkúpila
od svojho právneho predchodcu poisťovací kmeň. Žalobca od 01.10.2012 vykonával pracovnú činnosť,
pričom od žalovaného mal zaručené preplácanie obvyklých nákladov na vykonávanie svojej činnosti.
Konkrétne išlo o náklady spojené s výkonom činnosti počas služobných ciest za obchodnými partnermi,

náklady spojené s telekomunikačnými službami, hotové výdavky spojené s počítačom a zároveň bola
dohodnutá odmena za správu klientov spoločnosti Schunck. Po určitom čase došlo k neplneniu si týchto
zmluvných záväzkov zo strany žalovaného.

14. Právny zástupca žalovaného v prednese pred súdom uviedol, že žalovaný nikdy nebol právnym

nástupcom spoločnosti Oskar Schunck. Žalovaný v danom období iba prevzal správu niektorých klientov
spoločnostiOskarSchunck,aležiadneďalšieprávaalebopovinnostivrátanepracovnoprávnychvzťahov
tejto spoločnosti neprevzal. Žalovaný taktiež odmietol tvrdenia žalobcu, že mu bol ním zamedzený
prístup do kancelárie, kde mal žalobca pracovnoprávne dokumenty. Žalovaný sa snažil so žalobcomdňa 26.09.2013 ukončiť pracovný pomer výpoveďou avšak žalobca odmietol túto výpoveď prevziať a
počnúc dňom 07.10.2013 nastúpil na dočasnú práceneschopnosť. K žalobcom uplatňovaným nárokom
žalovaný uviedol, že so žalobcom nemal uzavretú žiadnu dohodu o používaní súkromného motorového

vozidla na služobné účely, pričom žalovanému nie je zrejmé z akých podkladov žalobca pri vyčíslení
ním uplatňovaného nároku vychádzal. Žalovaný zdôraznil, že žalobcovi nikdy neudelil žiadny príkaz na
vykonanie pracovných ciest za ktoré si žalobca uplatňuje od žalovaného nárok na náhradu cestovných
nákladov vo výške 1.942,89 eur. Žalovaný zároveň poukázal na ustanovenie § 183 Zákonníka práce ČR
v zmysle ktorého je zamestnanec povinný vyúčtovať si pracovnú cestu vždy najneskôr do 10 pracovných

dní odo dňa jeho ukončenia.

15. K druhému žalobcom uplatňovanému nároku, ktorý predstavuje náklady spojené s užívaním
mobilného telefónu vo výške 673,78 eur, právny zástupca žalovaného uviedol, že sa nejednalo o
služobný mobil pričom zmluvný vzťah je medzi žalobcom a nie medzi žalovaným. Žalobca si uplatňuje
od žalovaného nárok na zaplatenie spolu deviatich faktúr za používanie mobilného telefónu, pričom

všetkyfaktúrysúvystavenénaosobužalobcuaosemtýchtofaktúrjevystavenýchzaobdobiežalobcovej
práceneschopnosti.Sámžalobcavšakvosvojomvyjadrenípresúduviedol,žepočaspráceneschopnosti
nevykonával žiadnu pracovnú činnosť.

16. Čo sa týka žalobcom uplatňovaného nároku predstavujúceho nevyplatené provízie za obdobie od

02.08.2012 do 31.08.2015 vo výške 7.800,- eur, ktoré mali byť podľa názoru žalobcu neoprávnene
nevyplatené, žalovaný uviedol, že všetky provízie, na ktoré mal žalobca nárok mu vyplatené boli.
Na preukázanie týchto tvrdení predložil žalovaný súdu jednotlivé protokoly o vyplatení provízií.
Žalovanému nie je zrejmé z akých údajov žalobca vychádzal pri určení výšky ním uplatneného nároku
predstavujúceho nevyplatené provízie vo výške 7.800,- eur.

17. K nároku uplatnenému žalobcom predstavujúcemu náklady za pracovné cesty právny zástupca
žalovaného poukázal na ustanovenie § 66 zákona o poistnej zmluve a § 21 zákona o poisťovacích
sprostredkovateľoch podľa ktorých bol žalobca povinný zápisy z jednania s jednotlivými klientmi, pričom
doposiaľ žalobca takéto podklady nepredložil.

18. Právny zástupca žalovaného zároveň zdôraznil skutočnosť, že žalobca si začal od žalovaného
uplatňovať rôzne peňažné nároky počas trvania žalobcovej práceneschopnosti a podal na žalovaného
rôzne podnety na rôzne kontrolné orgány. K žalobcom predloženým zoznamom klientov z roku 2012 a
2013 uviedol, že žalovaný oslovil spoločnosť Schunk Austria, aby sa vyjadril k správnosti províznych

listovakvyplateniuprovíziizostranyžalovaného.Popreskúmanízoznamuklientovzaktorýchsižalobca
od žalovaného uplatňoval provízie žalovaný zistil, že vo viacerých prípadoch sám žalobca prebral od
týchto klientov ukončenie poistných zmlúv a napriek tomu si uplatňuje za tieto obchody provízie. Po
preverení všetkých subjektov predložených žalobcom a taktiež po preverení úhrad žalovaný zotrval na
tom, že voči žalobcovi nemá žiaden neuhradený záväzok. S poukazom na vyššie uvedené žiadal, aby

súd žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.

19. Svedok H. R., ktorý je zodpovedným zástupcom žalovaného vo výpovedi pred súdom uviedol, že
v roku 2012 bola spoločnosti žalovaného ponúknutá správa klientov spoločnosti Schunck a zároveň im
boli ponúknutý ich pracovníci s tým, že žalovaný sa má rozhodnúť či s nimi uzavrie pracovné zmluvy.

Dňa 01.10.2012 podpísal žalovaný so žalobcom Pracovnú zmluvu na pozíciu maklér, pričom náplňou
práce bolo hlavne uzatváranie nových obchodov z ktorých mu plynula provízia vo výške 30 % z prijatého
poistného plnenia. Ďalej mal žalobca podľa pracovnej zmluvy nárok na provízie vo výške 10 % ako
odplata za správu klientov svojho bývalého zamestnávateľa, pričom týchto klientov zostalo na území SR
6, čo bol hlavným dôvod prečo sa bývalý zamestnávateľ rozhodol zavrieť túto pobočku. Svedok zároveň

poukázal na Dohodu o vzájomnom vysporiadaní pohľadávok podpísanú žalobcom za zjednané obchody
za rok 2012, konkrétne do 31.10.2012 v ktorej žalobca priznáva, že prevzal 3.000,- eur. Ako ďalší dôkaz
predložil súdu bankové výpisy z ktorých vyplýva, že žalobcovi bola riadne vyplatená aj mzda minimálne
10 dní pred výplatným termínom. Čo sa týka mobilného telefónu svedok uviedol, že telefón prevzal
žalobca od svojho bývalého zamestnávateľa. K úhrade faktúr za mobilný telefón ktoré preplatil žalovaný

svedok uviedol, že toto sa udialo na výslovnú žiadosť žalobcu s tým, že tieto platby budú započítané
oprotinárokunaprovíziu.Nacestovnénákladymalžalobcanárokibavprípade,žebysajednaloonákup
zásob do kancelárie. K ďalšiemu žalobcom uplatnenému nároku vo výške 169,- eur, predstavujúcu
úhradu faktúry za spotrebný materiál uviedol, že žalobca tento nákup so žalovaným nekonzultoval.Výplatné pásky boli žalobcovi vždy riadne a včas odovzdané. Žalobcovi bola dňa 29.01.2015 osobne
doručená výpoveď daná mu podľa § 52 písm. c) zákonníka práce z dôvodu, že u žalovaného došlo dňa
01.10.2013 k organizačnej zmene.

20. Štatutárny zástupca žalovaného vo výpovedi pred súdom uviedol, že žalobca pôvodne pracoval pre
firmu ,, Schunck Austria“, pričom žalovaný na základe dohody prevzal pobočku tejto firmy v Olomouci,
pričom sa rozhodli prevziať aj žalobcu do pracovného pomeru.

21. Z Dohody o vzájomnom vysporiadaní pohľadávok zo dňa 31.10.2012 uzavretej medzi žalobcom a
spoločnosťouOskarSchuncks.r.o.,podpísanejibažalobcomvyplýva,ževyplatenímprovízie3.000,-eur
žalobcovi sú všetky vzájomné pohľadávky zo strany zamestnanca ( žalobcu) a zamestnávateľa (Oskar
Schunck s.r.o.) vyrovnané.

22. Z emailovej komunikácie predloženej žalobcom zo dňa 15.11.2012 vyplýva, že zodpovedný zástupca

H. R. mal žalobcovi uviesť, že mu budú uhradené všetky náklady súvisiace s prevodom mobilných
zariadení a priamo operátorovi spoločnosti Orange budú uhrádzané všetky faktúry za internetové
pripojenie a za mobil s telefónnym číslom žalobcu odo dňa 01.10.2012 po dobu trvania celého
pracovného pomeru v spoločnosti žalovaného. H. R. však pred súdom uviedol, že tento email nikdy
nepísal a v čase, keď bol tento e-mail odoslaný sa nenachádzal na pracovisku.

23. Z e-mailovej komunikácie predloženej žalobcom zo dňa 06.06.2013 vyplýva, že zodpovedný
zástupca H. R. mal žalobcovi uviesť, že mu bude dodatočne vystavená zmluva o použití motorového
vozidla medzi ním a zamestnávateľom, s tým, že žalobca bude pre výkon služobnej činnosti používať
svoje súkromné vozidlo a žalovaný mu bude tieto náklady preplácať.

24. Z protokolu o vyplatení provízie č. XXXXXXXXXX s dátumom čerpania 18.12.2013 vyplýva, že
žalobcovi bola žalovaným vyplatená provízia vo výške 183,60 eur, Z protokolu o vyplatení provízie č.
XXXXXXXXXX s dátumom čerpania 29.05.2013 vyplýva, že žalobcovi bola vyplatená provízia vo výške
201,10 Kč, Z protokolu o vyplatení provízie č. XXXXXXXXXX s dátumom čerpania 27.01.2014 vyplýva,

že žalobcovi bola vyplatená provízia vo výške 44,80 eur.

25. Zo správy oblastného inšpektorátu práce Praha č. 14960/3.30/13/7.4 zo dňa 06.05.2014 vyplýva,
že žalobcovi boli zo strany žalovaného vyplatené všetky provízie s výnimkou časti provízie vo výške
266,04 eur.

26. Podľa článku 3 ods. 1. Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna
2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I) Zmluva sa spravuje právnym poriadkom, ktorý si
zvolia zmluvné strany. Voľba musí byť urobená výslovne alebo jasne preukázaná ustanoveniami zmluvy
alebo okolnosťami prípadu. Zmluvné strany si môžu zvoliť právny poriadok, ktorým sa bude spravovať

celá zmluva alebo len jej časť.

27. Podľa článku 8 ods.1 a 2. Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17.
júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I) Individuálna pracovná zmluva sa spravuje
právnym poriadkom zvoleným zmluvnými stranami v súlade s článkom 3. Takáto voľba práva však

nesmie zbaviť zamestnanca ochrany, ktorú mu poskytujú také ustanovenia, od ktorých sa nemožno
odchýliť dohodou podľa práva, ktoré by v prípade absencie voľby bolo podľa odsekov 2, 3 a 4 tohto
článku rozhodným.

28. Pokiaľ si zmluvné strany nezvolili rozhodné právo pre individuálnu pracovnú zmluvu, zmluva sa

spravuje právnym poriadkom krajiny, v ktorej zamestnanec obvykle vykonáva prácu na základe zmluvy,
alebo ak tomu tak nie je, právnym poriadkom krajiny, z ktorej takúto prácu vykonáva. Za zmenu krajiny
obvyklého miesta výkonu práce sa nepovažuje, ak zamestnanec dočasne pracuje v inej krajine.

29.Podľačlánku2ods.1NariadeniaRady(ES)č.44/2001oprávomociaouznávaníavýkonerozsudkov

v občianskych a obchodných veciach (ďalej len „nariadenie") upravujúcimi právomoc súdov, ak nie je v
tomto nariadení uvedené inak, osoby s bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne
občianstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu.30. Podľa článku 5 Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov
v občianskych a obchodných veciach osobu s bydliskom na území členského štátu možno žalovať v
druhom členskom štáte

a) v zmluvných veciach na súde podľa miesta zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby;
b) na účely tohto ustanovenia, ak sa účastníci zmluvy nedohodli inak, je miestom zmluvného plnenia,
ktoré je predmetom žaloby:
- pri poskytnutí služieb miesto v členskom štáte, kde sa podľa zmluvy služby poskytli alebo mali
poskytnúť.

31. S poukazom na vyššie citované Nariadenia je v danej sporovej veci daná právomoc aj príslušnosť
Okresného súdu Bratislava II, čo medzi stranami sporu sporné nebolo.

32.Podľa§6zák.č.262/2006Sb.ZákonníkpráceČR,zamestnanecjefyzickáosoba,ktorásazaviazala
k výkonu závislej práce v základnom pracovnoprávnom vzťahu.

33. Podľa § 31 zák. č. 262/2006 Sb. Zákonník práce pred uzatvorením pracovnej zmluvy je
zamestnávateľ povinný zoznámiť fyzickú osobu s právami a povinnosťami, ktoré by pre ňu z pracovnej
zmluvy, poprípade z menovania na pracovné miesto vyplynuli, a s pracovnými podmienkami a
podmienkami odmeňovania, za ktorých má prácu vykonávať , a povinnosťami, ktoré vyplývajú zo

zvláštnych právnych predpisov vzťahujúcich sa k práci, ktorá má byť predmetom pracovného pomeru.

34. Podľa § 33 ods.1 zák. č. 262/2006 Sb. Zákonník práce, pracovný pomer sa zakladá pracovnou
zmluvou medzi zamestnávateľom a zamestnancom, ak nie je v tomto zákone ďalej stanovené inak.

35. Podľa § 34 ods.1 a 2 zák. č. 262/2006 Sb. Zákonník práce pracovná zmluva musí obsahovať
a) druh práce, ktorý má zamestnanec pre zamestnávateľa vykonávať,
b) miesto alebo miesta výkonu práce, v ktorých má byť práca podľa písmena a) vykonávaná,
c) deň nástupu do práce.
Pracovná zmluva musí byť uzavretá písomne.

36. Podľa § 36 zák. č. 262/2006 Sb. Zákonník práce pracovný pomer vzniká dňom, ktorý bol dojednaný
v pracovnej zmluve ako deň nástupu do práce alebo dňom, ktorý bol uvedený ako deň menovania na
pracovné miesto vedúceho zamestnanca.

37. Podľa § 42 ods.1 zák. č. 262/2006 Sb., Zákonník práce pracovnou cestou sa rozumie časovo
obmedzené vyslanie zamestnanca zamestnávateľom k výkonu práce mimo dohodnuté miesto výkonu
práce. Zamestnávateľ môže vyslať zamestnanca na dobu nevyhnutnej potreby na pracovnú cestu len
na základe dohody s ním. Zamestnanec na pracovnej ceste vykonáva prácu podľa pokynov vedúceho
zamestnanca, ktorý ho na pracovnú cestu vyslal.

38. Podľa § 109 ods.1 zák. č. 262/2006 Sb., Zákonník práce za vykonanú prácu patrí zamestnancovi
mzda, plat alebo odmena z dohody za podmienok ustanovených týmto zákonom, ak neustanovuje tento
zákon alebo osobitný právny predpis inak.

39. Podľa § 109 ods.2 zák. č. 262/2006 Sb., mzda je peňažné plnenie a plnenie peňažnej hodnoty
(naturálna mzda) poskytované zamestnávateľom zamestnancovi za prácu, ak nie je v tomto zákone
ďalej ustanovené inak.

40. Podľa § 151 zák. č. 262/2006 Sb., Zákonník práce zamestnávateľ je povinný poskytovať

zamestnancovi, ak nie je v tomto zákone ďalej stanovené inak, náhradu výdavkov, ktoré mu vzniknú v
súvislosti s výkonom práce, v rozsahu a za podmienok stanovených v tejto časti.

41. Podľa § 152 zák. č. 262/2006 Sb., Zákonník práce cestovnými nákladmi, za ktoré poskytuje

zamestnávateľ zamestnancovi cestovné náhrady, sa rozumejú výdavky, ktoré vzniknú zamestnancovi
pri a) pracovnej ceste (§ 42), b) ceste mimo pravidelného pracoviska, c) mimoriadnej ceste v súvislosti s
výkonomprácemimorozvrhuzmienvmiestevýkonuprácealebopravidelnéhopracoviska,d)preloženie(§ 43), e) dočasné pridelenie (§ 43a), f) prijatie do zamestnania v pracovnom pomere, g) výkon práce
v zahraničí.

42. Podľa § 183 ods. 3 zák. č. 262/2006 Sb., ak sa zamestnanec so zamestnávateľom nedohodne
na inej dobe, je zamestnanec povinný do 10 pracovných dní po dni ukončenia pracovnej cesty alebo
inej skutočnosti zakladajúce právo na cestovné náhradu predložiť zamestnávateľovi písomné doklady
potrebné na vyúčtovanie cestovných náhrad a vrátiť nevyúčtovaný zálohu.

43. Podľa § 190 ods.1 a 2 zák. č. 262/2006 Sb., Zákonník práce ak dohodne zamestnávateľ, prípadne
vnútorným predpisom stanoví alebo individuálne písomne určí podmienky, výšku a spôsob poskytovania
náhrad za opotrebenie vlastného náradia, zariadenia alebo iných predmetov potrebných na výkon práce
zamestnanca, poskytuje mu túto náhradu za dohodnutých, stanovených alebo určených podmienok.
Ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na používanie motorového vozidla, u ktorého sa poskytovanie

náhrad riadi § 157 až 160.

44. Podľa § 517 ods. 2 zákona Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu,
má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona
povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje

vykonávací predpis.

45. Podľa ustanovenia nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka účinného od 01.01.2015 výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych
bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania

s plnením peňažného dlhu.

46. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobca sa podanou žalobou domáha zaplatenia sumy
11.019,62 eur s príslušenstvom. Súd žalobu žalobcu v časti nároku na preplatenie nákladov spojených
s opravou osobného počítača vo výške 169,- eur právoplatne zamietol. Predmetom konania teda

ostal nárok žalobcu na zaplatenie 10.850,62 eur s príslušenstvom. Táto suma pozostáva zo štyroch
samostatných nárokov.

47. Pokiaľ ide o nárok žalobcu na zaplatenie sumy 1.942,89 eur tento predstavuje náklady spojené
s pracovnými cestami na základe cestovných príkazov za obdobie máj až október 2013. Tento súd

nepovažoval za dôvodný. Súd sa v prvom rade zaoberal skutočnosťou, či tieto cesty možno považovať
za cesty pracovné. V tejto súvislosti je treba najskôr zdôrazniť, že keďže v článku 4 pracovnej zmluvy zo
dňa 30.09.2012 sa strany dohodli, že zamestnávateľ môže vyslať zamestnanca na pracovnú cestu po
dobunevyhnutnejpotreby,nebolapotrebnáďalšiaosobitnádohodaohľadnekaždejjednotlivejpracovnej
cesty. Súd uvádza, že miestom výkonu práce zamestnanca je v zmysle článku 2 pracovnej zmluvy

Bratislava. V zmysle ustanovenia § 42 ods. 1 Zákonníka práce ČR sa pracovnou cestou rozumie
časovo obmedzené vyslanie zamestnanca zamestnávateľom k výkonu práce mimo dohodnuté miesto
výkonu práce. Z vyúčtovania pracovných mesiacov za mesiace máj 2013 až október 2013 predložených
žalobcom mal súd za preukázané, že všetky cesty s výnimkou ciest zo dňa 02.05.2013 Bratislava
- Šaľa, zo dňa 09.05.2013 Bratislava - Kolárovo, zo dňa 16.05.2013 Bratislava - Mostová, zo dňa

10.06.2013 Bratislava - Štúrovo, zo dňa 12.06.2013 Bratislava - Nitra, zo dňa 20.06.2013 Bratislava
- Komárno, zo dňa 08.07.2013 Bratislava - Nitra, zo dňa 22.07.2013 Bratislava - Prievidza, zo dňa
07.08.2013 Bratislava - Komárno, zo dňa 12.08.2013 Bratislava - Šaľa, zo dňa 14.08.2013 Bratislava
- Štúrovo, zo dňa 15.08.2013 Bratislava - Nitra a zo dňa 22.08.2013 Bratislava - Sereď, boli vykonané
v mieste výkonu práce žalobcu v Bratislava a teda sa v zmysle zákona nejedná o pracovné cesty.

Pokiaľ ide o pracovné cesty vykonané v mesiacoch máj 2013 až august 2013 mimo dohodnuté miesto
výkonu práce žalobcu súd uvádza, že vyúčtovanie týchto ciest žalobca za mesiac máj vykonal dňa
06.07.2013, za mesiac jún vykonal dňa 07.07.2013, za mesiac júl vykonal dňa 01.08.2013 a za mesiac
august vykonal dňa 01.09.2013. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca si nesplnil povinnosť písomne
predložiťzamestnávateľovipodkladykvyúčtovaniucestovnýchnáhradvlehote10pracovnýchdnípodni

ukončenia pracovnej cesty. Súd uvádza, že nemal za preukázané, že by medzi žalobcom a žalovaným
existovala akákoľvek dohoda, ktorá by túto lehotu upravovala. Súd taktiež poukazuje na fakt, že žalobca
nijakým spôsobom nepreukázal, že predmetné vyúčtovania žalovanému vôbec niekedy predložil.48. Súd sa ďalej zaoberal nárokom žalobcu na zaplatenie sumy 673,78 eur pozostávajúceho z deviatich
žalobcom uhradených faktúr za používanie mobilného telefónu a internetu za obdobie september 2013
až máj 2014. Zákonník práce ČR vo svojej siedmej časti upravuje náhrady výdajov v súvislosti s

výkonom práce. Predmetnú náhradu možno považovať za náhradu v zmysle ustanovenia § 190 ods. 1
Zákonníka práce ČR. Súd mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že žalovaný tieto náklady za
žalobcu pred septembrom 2013 uhrádzal. Súd mal rovnako z mailovej komunikácie medzi žalobcom a
zástupcom žalovaného p. H. R. za preukázané, že žalovaný rozhodol, že bude tieto náklady žalobcovi
preplácať. Súd však uvádza, že žalobca má nárok na túto náhradu len v súvislosti s výkonom práce, ako

to nakoniec vyplýva aj zo znenia predmetného zákonného ustanovenia. Z tohto dôvodu súd považoval
nárok žalobcu za dôvodný len za mesiace september 2013 a október 2013, nakoľko žalobca dňa
07.10.2013 nastúpil na PN a teda je zrejmé, že od tohto obdobia nemohol svoju prácu vykonávať,
nakoľko bol práce neschopný a preto mu od tohto obdobia náhrada výdajov v súvislosti s výkonom práce
nepatrí. Súd tento nárok žalobcu považoval za dôvodný len v sume 174,15 eur (september 84,- eur
a október 90,15 eur) a vo zvyšnej časti ho považoval za nedôvodný. Pokiaľ ide o obranu žalovaného,

že jeho zástupca túto správu nemohol napísať, nakoľko bol v tejto dobe na služobnej ceste, túto súd
nepovažoval za dôvodnú, nakoľko je nepochybné, že v roku 2013 existovala možnosť takúto správu
zaslať aj z mobilného zariadenia.

49. Pokiaľ ide o nárok žalobcu na zaplatenie sumy 433,95 eur predstavujúci náklady spojené s užívaním

osobného motorového vozidla za mesiac august 2013 vo výške 206,11 eur, za mesiac september 2013
vo výške 162,87 eur a za mesiac október 2013 vo výške 64,97 eur tento súd považoval za dôvodný a
v súlade so Zákonníkom práce ČR. Súd mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že žalovaný
tieto náklady za žalobcu pred augustom 2013 uhrádzal. Súd mal rovnako z mailovej komunikácie
medzi žalobcom a zástupcom žalovaného p. H. R. za preukázané, že žalovaný rozhodol, že bude tieto

náklady žalobcovi preplácať, teda medzi žalobcom a zástupcom žalovaného prišlo k dohode o používaní
súkromného motorového vozidla na služobné účely. Pokiaľ ide o obranu žalovaného, že tento e-mail
nebol napísaný p. H. R. nakoľko sa v ňou vyskytujú slovenské výrazy a p. H. R. je rodený Čech, súd
konštatuje,žežalovanýsúduokremuvedenéhotvrdeniažiadnymspôsobomnepreukázal,žetátospráva
nebola alebo nemohla byť napísaná jeho zástupcom a preto podľa názoru súdu neuniesol bremeno

preukázania svojich tvrdení.

50. Posledný žalobcom uplatnený nárok predstavuje nevyplatené provízie za správu klientov za obdobie
rokov 2012 a 2013 v celkovej výške 7.800,- eur. V konaní nebola sporná skutočnosť, že žalobca
uzavrel so svojím pôvodným zamestnávateľom, spoločnosťou Oskar Schunck Dohodu o vzájomnom

vyporiadaní pohľadávok, ktorú podpísal iba žalobca pričom z obsahu tejto dohody vyplýva, že žalobca
prevzal za zjednané obchody do 31.10.2012 sumu 3.000,- eur. Provízie za toto obdobie si však žalobca
uplatňuje aj od žalovaného. Žalobca namietal, že túto sumu nikdy neprevzal. Táto skutočnosť je však
podľa názoru súdu v prejednávanej veci irelevantná, nakoľko sa o jedná o nárok žalobcu voči spoločnosti
Schunck Group, nie voči žalovanému. Žalobca na podporu svojich tvrdení predložil súdu obsiahly

zoznam listín akým sú napríklad zoznamy klientov, ktorých mal prevziať žalovaný spolu s rozpisom
provízií, avšak z týchto listín nie je zrejmé za ktorých klientov prináležala provízia žalobcovi. K zoznamu
klientov, ktorých správu mal vykonávať žalobca žalovaný uviedol, že žalobca v ňom uviedol klientov
za ktorých nebolo žiadne poistné uhradené poisťovniam. Z článku 8 pracovnej zmluvy uzavretej medzi
žalobcom a žalovaným vyplýva, že zamestnancovi za vykonanú prácu prislúcha mzda vo výške 500,-

eur brutto, ako aj odmena za správu klientov „Schunck“, ktorý predstavuje 10 percent z prijatých provízií,
ďalej odmena za správu klientov „D.“, ktorý predstavuje 10 percent z prijatých provízií, odmena za
správu „vlastných klientov, ktorý predstavuje 30 percent z prijatých provízií a odmena za splnenie plánu
10 percent z prijatých provízií. V konaní nebola sporná skutočnosť, či bola žalobcovi riadne vyplácaná
základná mzda vo výške 500,- eur brutto, ale len výška pohyblivej časti mzdy teda provízie, ktorú mal

žalovaný žalobcovi v zmysle pracovnej zmluvy vyplácať. Súd v tejto časti poukazuje na fakt, že žalovaný
vykonáva činnosť finančného agenta a jeho činnosť pozostáva z toho, že sprostredkováva uzatvorenie
poistnýchzmlúvzačomupoisťovňa,ktoráspoistenímpoistnúzmluvuuzatvorí,uhrádzaprovíziuzvýšky
poistného, ktoré poistený poisťovni uhradí. Žalobca vykonával pre žalovaného činnosť brokera teda
osoby, ktorá je zodpovedná za správu a uzatváranie poistných zmlúv. Za túto činnosť žalovaný žalobcovi

vyplácal dohodnutú mzdu a určité percento prijatých provízií, ktoré boli jemu vyplácané zo strany
poisťovateľa za prijaté poistné. Žalovaný ku svojej žalobe síce predložil zoznam klientov za roky 2012 a
2013 avšak z tohto zoznamu je zrejmá len celková výška poistného, ktoré bude hradiť poistení poisťovni
nie však výška skutočne uhradeného poistného, ktorá je však vzhľadom na vyššie uvedené rozhodujúcapre výpočet provízie, tak žalovaného ako aj žalobcu, nakoľko provízie žalobcu sa odvíja od provízie
žalovaného. Zo žalovaným predložených vyjadrení k jednotlivým subjektov je zrejmé, že uplatňovanie
provízie za týchto klientov je nedôvodné. S poukazom na uvedené súd konštatuje, že žalovaný súdu

nepreukázal, že by mu zo strany žalovaného vznikol nárok na vyplatenie provízie vo výške 7.800,- eur,
ktorý mu však zo strany žalovaného nebol uhradený. Žalobca nepredložil žiadne dôkazy preukazujúce
opodstatnenosť tohto jeho nároku a preto podľa názoru súdu v tejto časti neuniesol dôkazné bremeno.
Súd navyše poukazuje na skutočnosť, že žalovaný na podklade zoznamu predloženého žalobcom
(č.l. 673) vykonal vyúčtovanie všetkých provízií, na ktoré mal žalobca nárok. Súd mal z vykonaného

dokazovania za preukázané, že všetky tieto provízie už boli žalobcovi zo strany žalovaného uhradené.
Táto skutočnosť vyplýva z protokolov o vyplatení provízií ako aj z výpisov z účtu žalovaného. Záverom
súd v tejto časti poukazuje, aj na stanovisko Oblastného inšpektorátu práce Praha, z ktorého vyplýva,
že žalovaný nevyplatil žalobcovi len províziu vo výške 266,- eur, avšak zo súdneho spisu vyplýva, že
aj táto suma už bola žalobcovi zo strany žalovaného uhradená dňa 24.07.2015 teda po podaní žaloby.
Nakoľko však žalobca nezobral túto časť žaloby späť súd zamietol jeho nárok aj v tejto časti a to z

dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie.

51. Žalovaný časť dlžnej sumy do dnešného dňa neuhradil, preto sa dostal s plnením peňažného dlhu
do omeškania. S poukazom na uvedené má žalobca nárok aj na úrok z omeškania tak ako je uvedené
v I. výroku tohto rozhodnutia.

52. Podľa § 262 ods. 1 C.s.p., o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

53. Podľa § 262 ods. 2 C.s.p., o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po

právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

54. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd v súlade s § 255 ods. 1 C.s.p. podľa ktorého, súd
prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Nakoľko mal žalovaný v konaní

úspech čiastočný , súd priznal žalovanému náhradu trov konania proti neúspešnému žalobcovi vo výške
89 %.

55. O výške náhrady trov konania rozhodne súd samostatným uznesením v súlade s § 262 ods. 2 C.s.p.
po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého
rozsudku smeruje.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)

a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Exekúciumožnovykonaťnanávrhtoho,ktojeoprávnenýpožadovaťsplnenienárokuzexekučnéhotitulu
preto, že povinný dobrovoľne nesplnil to, čo mu exekučný titul ukladá (§ 48 ods. 2 zákona č. 233/1995
Z.z.). Exekúciu vykoná exekútor, ktorého na vykonanie exekúcie poverí súd (§ 55 ods. 1 zákona č.
233/1995 Z.z.).