Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, April 15, 2021

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 9Csp/17/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8121201001
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 04. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Sikorjak

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2021:8121201001.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov samosudcom JUDr. Rastislavom Sikorjakom v právnej veci žalobcu: Ž. Q., G..:

XX.XX.XXXX, K. J. K. XX, XXX XX J. K., právne zastúpený: JUDr. Igor Šafranko, advokát, IČO:
31954448, so sídlom Sovietskych hrdinov 163/66, 089 01 Svidník proti žalovaným: Poštová banka, a.s.,
IČO: 31340890, so sídlom Dvořákovo nábrežie 4, 811 02 Bratislava, právne zastúpený: Advokátska
kancelária RELEVANS s. r. o., IČO: 47232471, so sídlom Dvořákovo nábrežie 8A, 811 02 Bratislava o
vydanie bezdôvodného obohatenia 552,30 Eur a neprijateľnosť zmluvných podmienok, takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu v časti o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 552,30 € spolu s príslušenstvom z a
m i e t a.

Ia.) V tejto časti konania je žalovaný p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu
100 %, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu inštancie o výške týchto trov.

II. U r č u j e, že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o úvere dostupná pôžička č. XXXXXXXXXX
J. V. XX.XX.XXXX v čl. 2. Zmluva o úvere, bod 4 v znení:

„Podpisom tejto zmluvy zmluvné strany uzatvárajú dohodu o zrážkach zo mzdy podľa § 551 zákona

č. 40/1964 Zb. (Občiansky zákonník), ktorá je zabezpečením pohľadávky Banky vzniknutej zo ZoÚ v
súlade s čl. 4, bod 4.8 OP pre úver.“

je pre svoju neprijateľnosť n e p l a t n á.
IIa.) V tejto časti konania je žalovaný p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu
100 %, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu inštancie o výške týchto trov.

III. U r č u j e, že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o úvere dostupná pôžička č. XXXXXXXXXX

J. V. XX.XX.XXXX v časti (2) Zmluva o úvere bod 6 v znení:

„Zmluvné strany sa dohodli, že akékoľvek spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy vrátane sporov o jej vznik
platnosť a výklad budú rozhodované v súlade s rozhodovacou doložkou uvedenou v čl. 10, II. Časti
Všeobecných obchodných podmienok.“,

je pre svoju neprijateľnosť n e p l a t n á.

IIIa.) V tejto časti konania je žalovaný p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu
100 %, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu inštancie o výške týchto trov.

IV. Žalobu v časti o určenie, že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o úvere dostupná pôžička č.
XXXXXXXXXX J. V. XX.XX.XXXX v Obchodných podmienkach pre spotrebiteľský úver v čl. 1 Úvodné
ustanovenia, bod 3 v znení:
„Právne vzťahy Klienta a Banky neupravené ZoÚ, OP a VOP sa riadia príslušnými ustanoveniami

Obchodného zákonníka v platnom znení (ObZ), Občianskeho zákonníka v platnom znení (OZ), Zákona
o bankách v platnom znení (ZoB), Zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úverocha pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene o doplnení niektorých zákonov v platnom znení (ZoSÚ) ako aj
ďalšími súvisiacimi právnymi predpismi“ je neprijateľnou zmluvnou podmienkou z a m i e t a.
IVa.) V tejto časti konania je žalobkyňa p o v i n n á zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v rozsahu

100 %, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu I. inštancie o výške týchto trov.

V. U r č u j e, že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o úvere dostupná pôžička č. XXXXXXXXXX
J. V. XX.XX.XXXX, v Obchodných podmienkach v čl. 5 Čerpanie a splácanie úveru, bod 8 v znení:

„Platby od klienta sa voči pohľadávke banky započítavajú bez ohľadu na to na aké záväzky bola platba
poukázaná v nasledujúcom poradí: (1) na poplatky podľa Sadzobníka poplatkov Banky, (2) úrok z
omeškania, (3) úrok z úveru, (4) splátka istiny úveru“
je pre svoju neprijateľnosť n e p l a t n á.
Va.) V tejto časti konania je žalovaný p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu
100 %, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu I. inštancie o výške týchto trov.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou došlou súdu dňa 03.02.2021 sa žalobca domáhal vydania bezdôvodného obohatenia vo
výške 552,30 € a určenia neprijateľnosti zmluvných podmienok. Žalobca v žalobe uviedol:
So žalovanou som uzatvorila Zmluvu o úvere dostupnápôžička, č. XXXXXXXXXX J. V. XX.XX.XXXX
(ďalej len Úverová zmluva). Predmetom Úverovej zmluvy bolo poskytnutie úveru vo výške 1 500,-- eur,

ktorý som sa zaviazala žalovanej zaplatiť v 70 mesačných splátkach vo výške 45,62 eura, s konečnou
splatnosťou úveru 12.8.2016. V Úverovej zmluve bola uvedená ročná úroková sadzba vo výške 25,50
%, RPMN vo výške 28,7 % a priemerná RPMN vo výške 24,66 %.
Jedná sa o spotrebiteľskú zmluvu, ktorú som uzatvorila ako spotrebiteľka so žalovanou, dodávateľkou
finančnej služby.

Vzhľadom na skutočnosť, že sa jedná o spotrebiteľský úver, zmluva o spotrebiteľskom úvere musí
obsahovať náležitosti podľa 9 ods. 2/ zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len
ZoSÚ), platného a účinného v čase uzatvorenia úverovej zmluvy. Konkrétne podľa ZoSÚ, zmluva o
spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať:
- druh spotrebiteľského úveru (§ 9 ods. 2 písm. a/ ZoSÚ),

- dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru (§
9 ods. 2 písm. f/ ZoSÚ),
- ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané
na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky
predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov (§ 9 ods. 2 písm. j/ ZoSÚ).

Úverová zmluva neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a/, f/ a j/ ZoSÚ.
Úverová zmluva neobsahuje správny údaj o výške RPMN, ktorý je v zmluve uvedený vo výške 28,7 %.
Hodnota RPMN sa vypočítava zo vzorca na výpočet RPMN. Správna výška podľa oficiálnej internetovej
kalkulačky Ministerstva financií Slovenskej republiky, z Portálu finančnej osvety a ochrany spotrebiteľa
MF SR, ktorá vyžaduje aj zadanie dátumu uzatvorenia úverovej zmluvy, je 33,60 %.

Podľa § 11 ods. 1 ZoSÚ, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak
a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa
§ 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1.
b) v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v
neprospech spotrebiteľa.

V Úverovej zmluve je tiež uvedená nesprávne celková výška nákladov 1 344,39 eura. Celková výška
nákladov predstavuje rozdiel medzi sumou, ktorú má spotrebiteľ na úver skutočne zaplatiť (výška
mesačnej splátky x počet splátok), čo predstavuje v danom prípade sumu 3 193,40 eura (45,62 eura x
70) a výškou poskytnutého úveru (1 500,-- eur). Skutočná celková výška nákladov je preto správne 1
693,40 eura ( 3 193,40 eura - 1 500,-- eur = 1 693,40 eura).

Podľa § 451 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať.
Bezdôvodné obohatenie žalujem vo výške rozdielu medzi mojimi platbami, t.j. 2 052,30 eura a výškou
úveru 1 500,-- eur, teda 552,30 eura.
O skutočnosti, že sa žalovaná na môj úkor bezdôvodne obohatila, som sa dozvedela od Združenia na

ochranu občana spotrebiteľa HOOS, o čom prehlásenie, zo dňa 9.12.2020, predkladám.Čo sa týka objektívnej premlčacej doby, navrhujem aplikovať 10 - ročnú objektívnu premlčaciu dobu,
nakoľko žalovaná sa bezdôvodne obohatila prijatí súm, o ktorých vedela v čase ich prijatia, že jej
nepatria.

Dodávateľ pozná (musí poznať) ZoSÚ a preto, ak uzatvorí so spotrebiteľom formulárovú spotrebiteľskú
úverovú zmluvu, v ktorej neuvedie predpísané obligatórne náležitosti úverovej zmluvy, dôsledkom čoho
je úver bezúročný a bezpoplatkový a napriek tomu príjme od spotrebiteľa splátky nad istinu úveru a
spotrebiteľovi ich nevráti, tak sa na úkor spotrebiteľa obohacuje bezdôvodne.
Podľa § 53 ods. 1 OZ „Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú

značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len
"neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu
plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo
ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.“
Úverová zmluva obsahuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, v článku (2) Zmluva o úvere, bod (4), v
znení:

„Podpisom tejto zmluvy zmluvné strany uzatvárajú Dohodu o zrážkach zo mzdy podľa § 551 zákona
č. 40/1964 Zb. (Občiansky zákonník), ktorá je zabezpečením pohľadávky Banky vzniknutej zo ZoÚ v
súlade s čl. 4, bod 4.8. OP pre úver.“
Podľa § 5a ods. 1 písm. a/ zák. č. 250/2007 Z.z. v znení účinnom od 1.5.2014:
„Neprípustné je zabezpečenie uspokojenia pohľadávky alebo splnenie záväzku zo spotrebiteľskej

zmluvy dohodou o zrážkach zo mzdy a z iných príjmov v prospech predávajúceho alebo inej osoby, ibaže
táto dohoda bola uzavretá vo forme osobitnej listiny, spotrebiteľ bol poučený o dôsledkoch jej uzavretia
a mal možnosť ju odmietnuť.“
Úverová zmluva obsahuje ďalšiu neprijateľnú zmluvnú podmienku, v časti (2) Zmluva o úvere, bod (6),
v znení:

„Zmluvné strany sa dohodli, že akékoľvek spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej vznik,
platnosť a výklad, budú rozhodované v súlade s rozhodcovskou doložkou uvedenou v článku 10., II.
Časti Všeobecných obchodných podmienok.“
Úverová zmluva obsahuje ďalšiu neprijateľnú zmluvnú podmienku, v Obchodných podmienkach pre
spotrebiteľský úver, v článku 1. Úvodné ustanovenia, bod 3., v znení:

„Právne vzťahy Klienta a Banky neupravené ZoÚ, OP a VOP sa riadia príslušnými ustanoveniami
Obchodného zákonníka v platnom znení (ObZ), Občianskeho zákonník v platnom znení (OZ), Zákona o
bankách v platnom znení (ZoB), Zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch
a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení (ZoSÚ), ako
aj ďalšími súvisiacimi právnymi predpismi.“

V danom prípade ide o spotrebiteľskú vec, na ktorú je potrebné aplikovať ustanovenia § 52 a násl. OZ.
Aplikácia OBZ by prichádzala do úvahy len vtedy, ak by to bolo pre spotrebiteľa výhodnejšie.
Na podporu môjho tvrdenia dávam do pozornosti platné znenie § 52 ods. 2 OZ, podľa ktorého:
„Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy,
ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá

je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je
obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je
spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj kedˇ by sa inak mali
použiť normy obchodného práva.“
Na podporu mojich tvrdení poukazujem aj na uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 402/2013,

z 19.6.2013.
Keďže výlučne spravovanie záväzkového vzťahu ustanoveniami Obchodného zákonníka by bolo pre
mňa ako spotrebiteľku nevýhodnejšie, táto zmluvná podmienka vytvára materiálnu disproporciu v môj
neprospechpodľa§53ods.1OZ,pretožesatýmtovopredvzdávamsvojichzákonnýchprávazhoršujem
si tým svoje zmluvné postavenie ako to predpokladá § 54 ods. 1 OZ v súvislosti s § 52 ods. 2 a § 39 OZ.

Navyše, nejde o jej individuálne dojednanie a ide o stav podľa § 53 ods. 2 OZ.
Úverová zmluva obsahuje ďalšiu neprijateľnú zmluvnú podmienku, v Obchodných podmienkach pre
spotrebiteľský úver, v článku 5. Čerpanie a splácanie úveru, bod 8., v znení:
„Platby od Klienta sa voči pohľadávke Banky započítavajú bez ohľadu na to, na aké záväzky bola platba
poukázaná v nasledujúcom poradí: (1) na poplatky podľa Sadzobníka poplatkov, (2) úrok z omeškania,

(3) úrok z úveru, (4) splátka istiny úveru.“
Predmetné zmluvné ustanovenie poskytuje žalovanej ako dodávateľke úveru možnosť započítavať moje
platby na iný účel, akým je splatenie istiny tohto úveru, a bez ohľadu na moju vôľu. Toto ustanovenie
zmluvyzakladánevyváženývzťahmedzimnouažalovanou,pokiaľideozapočítavaniemojichplatiebnapredmetný úver, keďže umožňuje žalovanej postupovať v tomto smere nepredvídateľne a započítavanie
mojich platieb sa tak stáva pre mňa netransparentné.
Uvedená zmluvná podmienka spôsobuje, v rozpore s požiadavkou dobrej viery, zjavnú nerovnováhu v

právach a povinnostiach zmluvných strán, v neprospech spotrebiteľa a je teda v rozpore s generálnou
klauzulou (§ 53 ods. 1 OZ).

2. Žalovaný sa k žalobe vyjadril nasledujúco: má za to, že zmluva obsahuje všetky zákonom požadované
náležitosti. Internetová kalkulačka nie je spoľahlivým nástrojom na výpočet presnej RPMN. Vznáša

námietku premlčania uplynutím subjektívnej a objektívnej premlčacej doby bezdôvodného obohatenia.
Napádaná zmluvné podmienky nepovažuje za neprijateľné.
3. Z listín predložených žalobcom súd zistil, že dňa 12.10.2010 medzi žalobcom ako dlžníkom a
žalovaným ako veriteľom došlo k uzavretiu zmluvy o spotrebiteľskom úvere - dostupná pôžička. Z výpisu
z účtu vyplýva, že žalobca poslednú splátku vykonal dňa 23.07.2015 a celkovo zaplatil sumu 2052,30 €
(úver bol poskytnutý vo výške 1500 €). Suma 1500 € bola zaplatená dňa 06.08.2013.

4. Okresný súd dospel k nasledujúcim skutkovým a právnym záverom:
Podľa § 107 Občianskeho zákonníka
(1) Právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa
oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.

(2) Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o
úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.
(3) Ak sú účastníci neplatnej alebo zrušenej zmluvy povinní navzájom si vrátiť všetko, čo podľa nej
dostali, prihliadne súd na námietku premlčania len vtedy, ak by aj druhý účastník mohol premlčanie
namietať.

Podľa čl. 2 ods.2 C.s.p. - Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho
spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej
ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude
rozhodnutý spravodlivo.
Podľa čl. 2 ods.3 C.s.p. - Ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti

prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu.
Podľa § 220 ods.3 C.s.p. - Ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozsudku
obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu. Podľa Dôvodovej správy k tomuto ustanoveniu - Súd
je povinný dôkladne zdôvodniť odklon od svojho predošlého rozhodnutia v obdobnej veci od ustálenej
či publikovanej judikatúry, rozhodnutí vyšších súdov alebo od názorov právnej vedy, najmä ak nimi

argumentujú strany.
Z vyššie citovaných ustanovení C.s.p. vyplýva, že súd sa môže od ustálenej súdnej praxe odkloniť
iba v prípadoch skutkovej a právnej osobitosti a s dôkladným odôvodnením tohto odklonu o čom
svedčí napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Obdo 64/2019 - Záverom dovolací súd považuje za
nevyhnutné uviesť, že ak krajský súd zastáva názor, že pri svojom rozhodovaní nie je viazaný

rozhodnutiami najvyššieho súdu (prípadne ústavného súdu), ktoré predložila v spore niektorá zo
strán (v danom prípade žalobca), čo vyplýva z druhej vety bodu 100. odôvodnenia jeho rozsudku,
tento názor je v rozpore s realitou a nemá oporu v zákone ani v judikatúre najvyššieho súdu
a ústavného súdu. Predovšetkým dovolací súd považuje za potrebné poukázať na čl. 2 ods.
2 Základných princípov Civilného sporového poriadku , podľa ktorého právna istota je stav, v ktorom každý
môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou
najvyšších súdnych autorít.
Z ustálenej judikatúry najvyšších súdnych autorít (najvyššieho súdu a ústavného súdu) v tejto
súvislosti vyplýva, že: - „Predvídateľnosť súdneho rozhodovania smeruje k ochrane princípu

právnej istoty ako jedného z atribútov demokratického právneho štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy
a čl. 2 C.
s. p. ) a k
rovnosti strán sporu (čl. 47 ods. 3 ústavy ). Neodôvodnené odlišné posudzovanie porovnateľných prípadov

predstavuje jurisdikčnú ľubovôľu. Jednota judikatúry napĺňa tiež princíp vnútornej jednoty a
bezrozpornosti právneho poriadku ako celku. Právny poriadok totiž so sebou prináša imperatív
rovnakého pohľadu na porovnateľné právne inštitúty, hoci by boli upravené v rôznych právnych
predpisoch,čisatýkalirôznychprávnychodvetví.Preadresátaprávnejnormyjetotižvýznamné,abymalrovnaký (obdobný) právny inštitút v práve ako celku ten istý obsah a význam“ (k tomu viď 4Cdo/236/2017
);
- „Súčasťou práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj povinnosť súdu, aby sa v porovnateľnej procesnej situácii vysporiadal s
rovnakými námietkami rovnako, čo je výrazom práva na súdnu ochranu v podobe predvídateľnosti
súdnych rozhodnutí“ (k tomu viď 3Obo/2-4/2019 a 3Obdo/46/2019 ); - „Povinnosťou súdu je

vysporiadať sa so skutočnosťou, či stranou sporu predložené rozhodnutie iného súdu s odlišným
právnym názorom v skutkovo obdobnej situácii je relevantné vo vzťahu k ním rozhodovanému sporu.
Ak existuje skutková zhodnosť alebo príbuznosť s rozhodnutím predloženým stranou, je súd povinný
presvedčivo a dôkladne zdôvodniť odklon od právnych záverov prijatých v skoršom rozhodnutí vydanom
v analogickom prípade. Jedine rozhodnutie spĺňajúce uvedené nároky na kvalitu súdneho rozhodnutia
možno považovať za dostatočne a presvedčivo odôvodnené a teda za také, ktoré neporušuje základné

právo strany sporu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy , ako aj jeho právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Zároveň platí, že len rozhodnutie disponujúce uvedenými atribútmi
môže, z pohľadu strán sporu, ale napokon i samotnej verejnosti, naplniť očakávania týkajúce sa
predvídateľnosti práva a existencie právnej istoty v súdnom systéme“ (k tomu viď 4Obdo/7/2018 );
- „K znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí neoddeliteľne
princíp právnej istoty vyplývajúci z čl. 1 ods. 1 ústavy (PL. ÚS 36/95), ktorého neopomenuteľným
komponentom je predvídateľnosť práva. Súčasťou uvedeného princípu je tiež požiadavka,

aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach
dala rovnaká odpoveď (I. ÚS 87/93 , PL. ÚS 16/95, II. ÚS 80/99 ), teda to, že obdobné situácie
musia byť rovnakým spôsobom právne posudzované. V zásadnej ústavno-právnej rovine platí,

že je v rozpore s inštitúciou právneho štátu a v rámci neho s požiadavkou právnej istoty,
resp. predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, aby všeobecné súdy rozhodovali v obdobných veciach
odlišným, ba až protichodným spôsobom“ (k tomu viď II. ÚS 19/2016 ). Povinnosť rešpektovať
ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, resp. povinnosť dôkladne a presvedčivo

odôvodniť prípadný odklon od nej pritom zaťažuje všetky všeobecné súdy Slovenskej republiky, krajský
súdnevynímajúc.Krajskýsúdvšakvpredmetnomsporeustálenúrozhodovaciupraxnajvyššíchsúdnych
autorít nerešpektoval a zároveň odignoroval aj povinnosť svoj odklon od tejto rozhodovacej praxe
dôkladným a predovšetkým presvedčivým spôsobom odôvodniť.

5. Pokiaľ ide o vydanie tvrdeného bezdôvodného obohatenia, súd žalobu zamieta pre uplynutie
ako subjektívnej tak aj objektívnej premlčacej doby 3 roky, nesúhlasiac s argumentáciou o úmysle
žalovaného bez ďalšieho vyplývajúcim iba z jeho postavenia podnikateľa a potrebou aplikácie 10 - ročnej
objektívnejpremlčacejdoby.Úverbolvovýškeprevyšujúcejposkytnutúistinuzaplatenýdňa06.08.2013,
objektívna premlčacia doba tak začala plynúť v tento deň a uplynula dňa 06.08.2016. Žaloba podaná

dňa 03.02.2021 tak bola podaná po jej uplynutí. Pri riešení otázky objektívnej premlčacej doby okresný
súd postupoval podľa nasledujúcich rozhodnutí najvyšších súdnych autorít:
KS v Žiline - 11Co/471/2014 - Odvolací súd je toho názoru, že k vzniku bezdôvodného obohatenia
došlo najskôr dňom zaplatenia poslednej splátky (22.12.2008) navrhovateľa voči odporcovi a k tomuto
dňu sa viaže začiatok plynutia premlčacej doby práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia.

Oprávnený sa totiž dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia v okamihu, kedy preukázateľne
získal informáciu o tých skutkových okolnostiach, na základe ktorých si môže urobiť dostatočný
úsudok o tom, ktorá určitá (konkrétna) osoba je zodpovedná za vznik bezdôvodného obohatenia.
Nemusí však ísť o nespochybniteľnú istotu o takomto zodpovedajúcom subjekte. Preto pokiaľ aj
navrhovateľ získal informáciu o skutkových okolnostiach týkajúcich sa odporcu, ako za bezdôvodné

obohatenie zodpovedajúceho subjektu po doručení rozsudku odvolacieho súdu v inej veci, tak nemožno
konštatovať, že zo strany odporcu išlo o vznik bezdôvodného obohatenia úmyselným konaním, v ktorom
prípade platí 10-ročná premlčacia doba.NS SR sp. zn. 5 Cdo/291/2015 (rozhodnutie o dovolaní voči rozsudku KS v Žiline sp. zn. 11Co/471/2014)
- V konaní neboli zistené ani predložené také rozhodnutia súdov či záväzné judikáty, v ktorých by už
sporná otázka regresu z titulu vyplatených dávok nemocenského voči zamestnávateľovi bola riešená a

z ktorých by tak vyplývala nezákonnosť postupu žalovanej voči žalobcovi v čase vzniku bezdôvodného
obohatenia a ktoré by dokazovali, že žalovaná mala vedomosť o nesprávnosti svojho postupu a
o tom, že nemá zákonný podklad na vymáhanie regresných nárokov na dávkach nemocenského
voči žalobcovi. Záver tohto súdu, že právo Sociálnej poisťovne na náhradu vyplatených plnení voči
zamestnávateľovi nie je možné bez ďalšieho vyvodiť z ustanovenia § 238 ods. 1 zákona č. 461/2003

Z.z. z dôvodu porušenia predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, nevylučuje,
že takýmto zavineným protiprávnym konaním zamestnávateľa v zmysle citovaného ustanovenia bude
práve zavinené porušenie bezpečnostných predpisov v príčinnej súvislosti s vyplatením dávok. Keďže
v konaní nebol preukázaný ani priamy ani nepriamy úmysel žalovanej získať bezdôvodné obohatenie
na úkor žalobcu, nevznikol ani dôvod pre aplikáciu 10-ročnej objektívnej premlčacej doby. Z týchto
dôvodovbolsprávnyzáverodvolaciehosúdu,žeprávožalobcujepremlčané,pretože3-ročnáobjektívna

premlčacia doba začala plynúť dňa 22. decembra 2008 (uhradením poslednej finančnej čiastky žalobcu
vprospechžalovanej)auplynuladňa22.decembra2011,t.j.predpodanímžalobynasúddňa8.februára
2013.
ÚS SR - III. ÚS 448/2017 (rozhodujúci o sťažnosti voči vyššie uvedeným rozhodnutia KS v ZA a NS
SR) - Aplikujúc uvedené na prípad sťažovateľa zhrnul, že „žalobca v konaní netvrdil ani nepreukázal

(a ani odvolací súd nezistil) žiadne také skutkové okolnosti, ktoré by viedli k záveru, že žalovaná pri
vymáhaní regresného nároku podľa zákona č. 461/2003 Z. z. postupovala s úmyslom získať od žalobcu plnenie, na ktoré nemá nárok a ani také
okolnosti, ktoré by preukazovali vedomosť žalovanej (resp. jej zamestnanca) o tom, že koná v rozpore so
zákonom a neoprávnene vymáha regresný nárok. Skutočnosť, že žalovaná aktívne vymáhala peňažné

plnenie od žalobcu nepreukazuje jej vedomosť o tom, že na plnenie, ktoré vymáhala nemala nárok
a získavala ho bez právneho dôvodu, ani jej úmysel obohatiť sa týmto spôsobom na úkor žalobcu.
Povinnosť žalovanej postupovať aktívne a vymáhať škodu od tretích osôb, ktorá vznikla výplatou dávok v
dôsledku ich zavineného protiprávneho konania, jej ako verejnoprávnej inštitúcii poverenej plnením úloh
v zmysle zákona č. 461/2003 Z.z. vyplýva

priamo zo zákona.“ K tomu ústavný súd dodáva, že vedomosť žalovanej o tom, že plnenie jej nepatrí
alebo jej bolo poskytnuté omylom, sa neprezumuje. Sťažovateľ, ktorý sa domáha vrátenia plnenia, musí
preukázať, že žalovaná vedela alebo z okolností musela predpokladať, že jej vyplatená suma nepatrí,
čo sa v danom prípade nepreukázalo. Citujúc z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia „žalovaná počas
celého konania zastávala názor, že postupovala v súlade s § 238 zákona a uviedla aj argumenty na

podporu svojich tvrdení, pričom neuviedla, že by svoj postup v obdobných prípadoch ako u žalobcu
akokoľvek menila. V konaní neboli zistené ani predložené také rozhodnutia súdov či záväzné judikáty, v
ktorých by už sporná otázka regresu z titulu vyplatených dávok nemocenského voči zamestnávateľovi
bola riešená a z ktorých by tak vyplývala nezákonnosť postupu žalovanej voči žalobcovi ... a ktoré by
dokazovali, že žalovaná mala vedomosť o nesprávnosti svojho postupu a o tom, že nemá zákonný

podklad na vymáhanie regresných nárokov na dávkach nemocenského voči žalobcovi. ... Keďže v
konaní nebol preukázaný ani priamy ani nepriamy úmysel žalovanej získať bezdôvodné obohatenie
na úkor žalobcu, nevznikol ani dôvod pre aplikáciu 10-ročnej objektívnej premlčacej doby. Z týchto
dôvodovbolsprávnyzáverodvolaciehosúdu,žeprávožalobcujepremlčané,pretože3-ročnáobjektívna
premlčaciadobazačalaplynúťdňa22.decembra2008(uhradenímposlednejfinančnejčiastkyžalobcuv

prospech žalovanej) a uplynula dňa 22. decembra 2011, t.j. pred podaním žaloby na súd dňa 8. februára
2013.“.
Vo vyššie uvedenej línii pokračuje NS SR aj v rozhodnutí sp.zn. 1Cdo/238/2017 (ktorým zrušil
rozhodnutie KS v PO) - 18. V prejednávanej veci odvolací súd posúdil bezdôvodné obohatenie
žalovaného ako úmyselné, pričom konštatoval nepriamy úmysel žalovaného získať majetkový

prospech bez právneho dôvodu na úkor žalobkyne. Z napadnutého rozsudku odvolacieho súdu možno
vyvodiť, že uvedený nepriamy úmysel žalovaného je daný určitými faktormi a okolnosťami, ktoré
spočívajú v profesionálnosti a odbornosti žalovaného, v dlhoročnom pôsobení žalovaného na finančnom
trhu v oblasti poskytovania úverov a pôžičiek, v úmysle žalovaného dosiahnuť zisk dojednávaním
nekorektných úrokov a odplaty a taktiež v množstve súdnych sporov nebankových subjektov so

spotrebiteľmi.
19. Tu dovolací súd konštatuje, že samotné všeobecné skutočnosti (fakty) o profesionálnom
podnikateľskompostavenínebankovýchsubjektovvoblastiposkytovaniaúverovadoterajšiasúdnapraxtýkajúca sa ochrany spotrebiteľov v obdobných prípadoch samé o sebe nemôžu bez ďalšieho zakladať
nepriamy úmysel nebankového subjektu (veriteľa).
21. Dovolací súd preto konštatuje, že právny záver odvolacieho súdu ohľadne toho, že samotný fakt,

že nebankový subjekt poskytujúci úver spotrebiteľovi je v postavení profesionálneho podnikateľa vo
všeobecnosti bez ďalšieho nemôže zakladať úmysel tohto nebankového subjektu bezdôvodne sa
obohatiť na úkor spotrebiteľa. Z uvedeného vyplýva, že právne posúdenie objektívnej premlčacej lehoty
súdmi nižších inštancií bolo nesprávne.
KS v Prešove vo veci sp. zn. 9Co/39/2019 uviedol - Pri absencii akýchkoľvek skutočností preukazujúcich

úmysel žalovaného bezdôvodne sa obohatiť postupoval súd prvej inštancie podľa odvolacieho súdu
správne pokiaľ pri posudzovaní plynutia objektívnej premlčacej doby vychádzal z trojročnej premlčacej
doby.
Žiadasauviesť,vzhľadomnato,žežalobkyňavodvolaníktvrdeniuoúmyselnomzískaníbezdôvodného
obohatenia poukazovala na to, že úmysel žalovaného získať bezdôvodné obohatenie sa prejavil a
naplnil tým že ako obchodník profesionál si platbu ponechal a platí pre neho nevyvrátiteľná domnienka,

že pozná zákon, je potrebné odkázať na názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako najvyššej
súdnej autority z uznesenia 1Cdo/238/2017 z 18.10.2018. Najvyšší súd uviedol, že samotné všeobecné
skutočnosti (fakty) o profesionálnom podnikateľskom postavení nebankových subjektov v oblasti
poskytovania úverov a doterajšia súdna prax týkajúca sa ochrany spotrebiteľov v obdobných prípadoch
samé o sebe nemôžu bez ďalšieho zakladať nepriamy úmysel nebankového subjektu (veriteľa).

Ak uvedený názor zaujal Najvyšší súd Slovenskej republiky k poskytovateľom úverov, ktorí nie sú
bankami, o to viac sa tento názor musí týkať tých poskytovateľov, ktorí bankami sú. Ich činnosť pri
poskytovaní úverov je prísne regulovaná a konštrukcia o takom poskytovaní úverov bankami, ktorými by
sledovali úmyselné získavanie bezdôvodného obohatenia je viac ako nepravdepodobná. Poskytovanie
úverov je podnikaním za účelom zisku, čo nie je totožné s úmyslom obohacovať sa.

5.1 Okresnému súdu je zrejmé, že väčšina senátov KS v Prešove uvádza, že sa nestotožňuje s
rozhodnutím NS SR sp. zn. 1Cdo/238/2017, ktorým bola odmietnutá prax KS v Prešove o prezumpcii
úmyselného zavinenia dodávateľa iba z dôvodu jeho postavenia podnikateľa a to z dôvodu, že žalovaný
je osobou podnikajúcou na finančnom trhu, ktorá má ovládať právne predpisy.
Okresný súd uvádza, že práve krajským súdom uvedená argumentácia bola NS SR odmietnutá a teda

odklon od rozhodnutia NS SR nebol odôvodnený spôsobom vyžadovaným zákonom.
Okresnému súdu nie je zrejmé, prečo u krajského súdu majú väčšiu relevanciu pripomienky EK vo veci
sp. zn. C - 485/19 (na ktoré sa KS v PO zvykne odvolávať a ktoré okresný súd ani k dispozícii nemá
a ktoré nemajú nič spoločné s judikatúrnou praxou SR) ako rozhodnutia NS SR. Naviac, pripomienky
sa týkajú bezdôvodného obohatenia vzniknutého na základe plnenia spotrebiteľa z nekalej zmluvnej

podmienky, čo neplatí v prejednávanej veci, kde bezdôvodné obohatenie malo vzniknúť ako následok
bezúročnosti úveru pre nedostatok zákonných náležitostí zmluvy.
Medzičasom NS SR v obdobnej veci totožného žalovaného vydal uznesenie 4Cdo/219/2019, kde
opätovne prax KS v Prešove týkajúcu sa prezumpcie úmyslu žalovaného iba z dôvodu jeho postavenia
podnikateľa odmietol ako nesprávnu. NS SR uviedol - Z napadnutého rozsudku odvolacieho súdu

možno vyvodiť, že uvedený nepriamy úmysel žalovanej je daný určitými faktormi a okolnosťami, ktoré
spočívajú v profesionálnosti a odbornosti žalovanej. Dovolací súd však vzhľadom na vyššie uvedené
závery konštatuje, že uvedený právny názor odvolacieho súdu o úmyselnom bezdôvodnom obohatení
žalovanej, ktorému zodpovedá 10-ročná objektívna premlčacia doba, nie je správny. Predmetnou
otázkou sa už dovolací súd zaoberal v rozhodnutí sp. zn. 1Cdo/238/2017. Toto rozhodnutie treba

považovať za súčasť ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.
5.2 Vzhľadom na vyššie uvedené, s prihliadnutím na citované rozhodnutia NS SR a ÚS SR o tom, že
vedomosť žalovaného o tom, že plnenie mu nepatrí alebo mu bolo poskytnuté omylom sa neprezumuje
a úmysel získať bezdôvodné obohatenie nemožno založiť iba na postavení podnikateľa si okresný súd
nevie predstaviť iné rozhodnutie ako rozhodnutie o tom, že objektívna premlčacia doba na podanie

žaloby uplynula. Žalobca súd nepredložil žiadne rozhodnutie a ani súdu nie je známe rozhodnutie, ktoré
by žalovaný ku dňu 06.08.2013 mal k dispozícii a ktoré by mu vytýkalo nedostatok náležitostí zmluvy.
5.3 Prezumpcia čo len nepriameho úmyslu dodávateľa nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu a nie
je stanovená ako domnienka. Úmysel dodávateľa tak musí byť predmetom dokazovania a žiadny právny
predpis neprikazuje hodnotiť tvrdené nedostatky zmluvy (ak by v skutočnosti existovali) vytvorenej

dodávateľom ako úmysel.
5.4 Námietka žalobcu, že spotrebiteľ by asi sotva platil, ak by mal vedomosť, že platiť nemá je
nedostatočná. Okresný súd má za to, že neznalosť platenia poškodeným subjektom je zväčša vždy
súčasťou vzťahu z bezdôvodného obohatenia, pretože skutočne, ak by spotrebiteľ vedel, že platiť nemá,tak by sotva platil. Spotrebiteľ však platil napriek tomu, že poznal (vedel) všetky skutkové okolnosti veci
(zmluvu podpísal, čo predpokladá, že je čítal) nevedel ich však právne vyhodnotiť, čo ako vyplýva z
nižšie citovanej judikatúry už podstatné nie je a ani nemôže byť. Žalobca bez ďalšieho tvrdí, že dodávateľ

vždy vie, že prijíma na čo nemá nárok a vylučuje u neho možnosť, že nevie, že prijíma čo mu nepatrí.
Žalobca prostredníctvom právneho zástupcu doslovne uvádza - Podstata aplikácie desaťročnej
premlčacej doby spočíva v tom, že v dobe prijatia nezákonnej platby dodávateľ prijal platbu, o ktorej
vedel (musel vedieť), že ju získava na úkor spotrebiteľa ako bezdôvodné obohatenie, a to aj v prípade, ak
by sa pripustilo, že v dobe uzatvorenia vadnej zmluvy ešte tento úmysel priamo nemusel mať. V každom

prípade, prijatím platby tvoriacej bezdôvodné obohatenie, sa úmysel dodávateľa získať bezdôvodné
obohatenie prejavil a naplnil jeho konaním, keď prijal a ponechal si platbu, ktorá mu bola vyplatená bez
právneho dôvodu. Obchodník, profesionál vedel (musel vedieť), že mu bola platba vyplatená v rozpore
so Zákonom a napriek tomu si platbu ponechal. Chcel platbu prijať a prijal ju, vediac, že je to platba
prevyšujúca spotrebiteľovi poskytnutú sumu, a nepatrí mu z dôvodu bezúročnosti a bezpoplatkovosti
úveru, prípadne z dôvodu neplatnosti úverovej zmluvy.

Žalobca rovnako uvádza, že neznalosť právnych predpisov nemôže byť v neprospech spotrebiteľa ale
rovnaká prípadná neznalosť alebo omyl pri aplikácii práva musí byť vždy v neprospech dodávateľa a
dokonca vedie k jeho úmyslu. OS v Prešove k tomu dodáva, že domnienka znalosti právnych predpisov
podľa § 2 ods.1 zákona č. 1/1993 Zb. o Zbierke zákonov (účinný v čase vzniku zmluvy) medzi fyzickými
a právnickými osobami nerozlišuje a nerozlišuje ani medzi spotrebiteľom a dodávateľom.

Prijmúc logiku vyššie uvedených tvrdení žalobcu a jeho právneho zástupcu, tak napr. súd (ktorý pozná
právo) v prípade ak jeho rozhodnutie bude zrušené nadriadeným súdom, rozhodol úmyselne nesprávne
lebo ako profesionál v odbore právo vedel (musel vedieť), že rozhoduje nesprávne. Z tohto hľadiska
považuje súd vyššie uvedené závery žalobcu za absurdné.
5.5 Pokiaľ ide o zavinenie v občianskom práve, analogicky sa vychádza z práva trestného. Trestný čin

je spáchaný úmyselne, ak páchateľ
a) chcel spôsobom uvedeným v tomto zákone porušiť alebo ohroziť záujem chránený týmto zákonom,
alebo
b) vedel, že svojím konaním môže také porušenie alebo ohrozenie spôsobiť, a pre prípad, že ho spôsobí,
bol s tým uzrozumený.

Trestný čin je spáchaný z nedbanlivosti, ak páchateľ
a) vedel, že môže spôsobom uvedeným v tomto zákone porušiť alebo ohroziť záujem chránený týmto
zákonom, ale bez primeraných dôvodov sa spoliehal, že také porušenie alebo ohrozenie nespôsobí,
alebo
b) nevedel, že svojím konaním môže také porušenie alebo ohrozenie spôsobiť, hoci o tom vzhľadom na

okolnosti a na svoje osobné pomery vedieť mal a mohol.
Žalobca tvrdí, že žalovaný aj keď priamo nechcel, tak minimálne vedel, že svojím konaním spočívajúcim
v tvrdených nedostatkoch zmluvy môže získať bezdôvodné obohatenie a pre prípad, že ho spôsobí, bol
s tým uzrozumený. S takýmto záverom bez jeho preukázania dôkazmi okresný súd nesúhlasí. Žalobca
vlastne tvrdí, že dodávateľ, ktorý vstupuje do právneho vzťahu s úmyslom dosiahnuť zisk vediac, že

o tento zisk by prišiel nedostatkom náležitostí zmluvy vedúcich k bezúročnosti úveru, úmyselne tieto
nedostatky spôsobí, aby rovnaký zisk, ktorý by dosiahol bezvadnou zmluvou na zmluvnom základe
dosiahol úmyselne bezdôvodným obohatením na základe deliktnom. Táto konštrukcia žalobcu je
absolútne absurdná a popiera základnú zásadu práva, že subjekty zmluvných vzťahov do nich vstupujú
z racionálnych dôvodov.

Tu sa patrí pripomenúť, že donedávna niektorými súdmi uplatňovaný postup bezúročnosti úveru z
dôvodu nedostatku rozpisu splátok sa ukázal nesprávny, čo konštatoval ako NS SR tak aj SdEÚ, hoci tu
bola snaha presvedčiť ich, že nesprávna prax súdov je nad zákonom a smernicou. Rovnako nesprávny
záver bol záver o tom, že dátum splatnosti splátky musí byť určeným konkrétne ako DD/MM/RR, keď
SdEÚ vo veci C - 42/15 uviedol, že postačuje uvedenie napr. splatnosť splátky je 15. deň v mesiaci.

Aj o iných tvrdených nedostatkoch zmlúv o spotrebiteľských úveroch (trvanie zmluvy, konečná splatnosť
a pod.) rozhodujú ako okresné tak aj krajské súdy rozdielne (čo vyplýva aj zo stranami sporu v tejto
veci predložených súdnych rozhodnutí) ale z tvrdení žalobcu v tejto veci sa javí, že to má byť práve
dodávateľ, ktorý jediný vie vždy výklad správny a ak by dodávateľ uvedenie náležitosti zmluvy urobil
spôsobom uvedeným v rozsudku krajského súdu iného (napr. citované rozsudky KS v BB) ako KS v

Prešove, ktorý by s takýmto uvedením nestotožnil, išlo by u dodávateľa znovu o úmyselne nesprávne
uvedenie zmluvnej náležitosti a úmyselné bezdôvodné obohatenie na jej základe získané. Uvedené
opätovne okresný súd považuje za absurdné.5.6Užlennazávertejtočastiodôvodneniapoukazujeokresnýsúdnato,žeÚstavnýsúdSRvplenárnom
náleze sp. zn. PL. ÚS 11/2016 okrem iného uviedol:
„Termín ochrana spotrebiteľa sa vo svojom štandardnom význame v zásade vzťahuje na nekalé

podmienky. Z pohľadu nekalých podmienok úpravu premlčania nenanútil spotrebiteľovi dodávateľ, tá
vyplýva zo zákona, takže nie je jasné, aká je legitimácia ochrany spotrebiteľa pred veriteľom, keď on za
konštrukciu premlčania nemôže. Dôvody uvádzané zákonodarcom a vládou na podporu § 5b zákona o
ochrane spotrebiteľa nekorešpondujú s jeho obsahom (problém nevzdelaného spotrebiteľa nie je nijako
špecificky spotrebiteľský, rovnako nevzdelaný môže byť účastník v bežnom občianskoprávnom spore)

a otázka vzdelaného/nevzdelaného spotrebiteľa je otázkou právnej pomoci v konaní, ktorú možno riešiť
cez bezplatnú právnu pomoc, možnosť zastupovania spotrebiteľov združeniami (čo inak existuje aj dnes
v Civilnom sporovom poriadku), a nie cez hmotnoprávnu úpravu v procesnoprávnom kabáte.
Spotrebiteľské právo je zaiste súčasťou vytvárania spoločenskej kohézie, ale aktuálna právna úprava
svojou zjednodušujúcou priamočiarosťou vykazuje asymetriu, pretože všetkých dodávateľov (veriteľov)
stavia akoby na stranu tých „zlých“ a spotrebiteľov na stranu tých „ublížených“. Podľa poznatkov

zo súdnej praxe však právna úprava svojím nastavením spôsobuje aj to, že často najneaktívnejším
dlžníkom - spotrebiteľom poskytne pomoc, zatiaľ čo tí zodpovednejší sa často na pojednávanie dostavia
(alebo už vo vyjadrení k žalobe) a dlh uznajú, čo podľa procesného práva vedie automaticky k vyhoveniu
žalobe rozsudkom pre uznanie.
Vo vzťahu princípu rovnosti pred zákonom, resp. princípu rovnosti v civilnom procese sa niekedy

princíp ochrany slabšej strany mylne interpretuje ako zvýhodňovanie slabšej sporovej strany na úkor
„silnejšej sporovej strany“. Takéto vnímanie princípu ochrany slabšej sporovej strany v právnych
vzťahoch by však nebolo zrejme ústavnokonformné. Naopak, obsahom princípu ochrany slabšej strany
v procesných vzťahoch je akési „dorovnanie“ procesného postavenia tejto slabšej strany tak, aby bola
zabezpečená spomínaná funkčná procesná rovnosť a pomyselná rovnaká štartovacia čiara pre obe

sporové strany. Podstatou ochrany slabšej strany v procesnoprávnych vzťahoch je tak dorovnanie
procesnéhopostaveniatejtoslabšejstranynatúúroveň,ktoráfunkčnekorelujesprocesnýmpostavením
protistrany („silnejšej“ procesnej strany). Princíp ochrany slabšej procesnej strany teda znamená, že
slabší subjekt sa má „chrániť“ len do tej miery, kým sa nedosiahne spomínaná funkčná procesná
rovnosť; rozhodne by nebolo správne interpretovať princíp ochrany slabšej strany v tom zmysle, že sa

má zabezpečiť akési nadradené postavenie slabšej strany vo vzťahu k protistrane (porov. ŠTEVČEK,
M., FICOVÁ, S., BARICOVÁ, J., BAJÁNKOVÁ, J., TOMAŠOVIČ, M. a kol. Civilný sporový poriadok.
Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 44 a nasl.).
Sociálne problémy (veľa dlžníkov) nemožno riešiť len cez spotrebiteľské právo hmotnoprávnym a
procesnoprávnym zvýhodnením (porov. bod 46). Na to slúžia iné cielené prostriedky, ako napríklad

správnenastavenékonkurzy,exekúciečiosobnébankroty,ktoréboliostatnýminovelamispriechodnené.
Opačný postup môže súvisieť s nezodpovedným správaním, tzv. morálnym hazardom. Úprava taktiež
posúva sudcu do neprirodzenej role vyhľadávača dôkazov v prospech jednej strany.
K tomu možno uviesť, že aj keď je ochrana spotrebiteľov neoddeliteľnou súčasťou súčasného
súkromného práva a postavenie spotrebiteľov je potrebné brať vážne, ochranu spotrebiteľov je nutné

interpretovať triezvo, neutrálne ako akékoľvek iné inštitúty s tým, že táto ochrana je už súčasťou
zákonnej normy ako účel právnej normy a už nepotrebuje osobitnú expanzívnu interpretáciu nad rámec
interpretačných štandardov vrátane teleologického výkladu. Koncept ochrany spotrebiteľa v klasickom
poňatí nie je v napätí s ústavou, ale to neznamená, že je priamo ústavným princípom (porov. 11.4).
5.7 Z dôvodu uplynutia objektívnej premlčacej lehoty tak súd žalobu o vydanie bezdôvodného

obohatenia zamietol.
5.8 Na okraj súd uvádza, že žalobca vôbec neuvádza komu v štruktúre žalovaného sa úmysel ma pričítať
(aby išlo o úmysel právnickej osobe, tak musí byť daný u zodpovednej fyzickej osoby). Či štatutárnemu
orgánu, či tomu kto predlohu zmluvy zhotovil, či tomu kto zmluvu dojednal alebo tomu kto inkasoval
splátky. Bez vyriešenia uvedenej otázky nie je možné o úmysle žalovaného uvažovať.

6. K subjektívnej premlčacej dobe súd poukazuje na nasledujúcu judikatúru (aj NS ČR a ÚS ČR z
dôvodu rovnakej právnej úpravy), s ktorou sa stotožňuje a ktorá presvedčivo vyvracia právny názor
žalobcu, že a) subjektívna premlčacia lehota je lehotou ponechanou výlučne na vôľu spotrebiteľa, b) je
lehotou, ktorá plynie od posúdenia veci práva znalou osobou v prospech spotrebiteľa, c) jej začiatok nie

je objektivizovaný vedomosťou o len skutkových okolnostiach a d) jej začiatok nemôže byť rovnaký so
začiatkom objektívnej premlčacej doby:
NS ČR sp. zn. 26Cdo/785/2011 - „Pro počátek subjektivní promlčecí doby podle § 107 odst. 1 ObčZ je vpřípadě bezdůvodného obohacení získaného plněním z neplatné smlouvy rozhodující vědomost
oprávněného o těch skutkových okolnostech, z nichž lze dovodit, že smlouva, z níž bylo
plněno, je neplatná. Není přitom významné, zda oprávněný má takové právní znalosti, aby

byl subjektivně schopen posoudit uvedené skutkové okolnosti a zjistit, že smlouva, podle níž
plnil, neplatná skutečně je. Podle právní teorie (srovnej např. Švestka, J., Spáčil, J., Škárová,
M., Hulmák, M. a kol. Občanský zákoník I. § 101 - 110. Komentář. 2. vydání. Praha: C.H. Beck, 2009, 609 s.) i
praxe (např. usnesení Nejvyššího soudu ze dne 16. 9. 2010, sp. zn. 30 Cdo 446/2009 ) je pro počátek
běhu dvouleté subjektivní promlčecí doby podle § 107 odst. 1 obč. zák. rozhodný okamžik, kdy
se oprávněný v konkrétním případě skutečně dozví o tom, že došlo na jeho úkor k získání
bezdůvodného obohacení a kdo jej získal. V případě bezdůvodného obohacení získaného plněním z
neplatné smlouvy je takovou rozhodující vědomostí znalost oprávněného těch skutkových okolností,

z nichž lze dovodit, že smlouva, z níž bylo plněno, je neplatná. Není přitom významné, zda
oprávněný má takové právní znalosti, aby byl subjektivně schopen posoudit uvedené skutkové
okolnosti a zjistit, že smlouva, podle níž plnil, je neplatná (srov. usnesení Nejvyššího soudu ČR
ze dne 18. 3. 2008, sp. zn. 28 Cdo 3977/2007 ). V souzené věci byla okolnost, že nájemní smlouva byla

uzavřena bez souhlasu obecního úřadu a že podnájemní smlouvou jsou předmětné prostory
pronajímány k účelu, ke kterému nejsou stavebně určeny, žalobkyni známa již při uzavření těchto smluv
(viz skutková zjištění, jenž nelze v dovolacím řízení úspěšně zpochybnit). Odvolací soud se tak při
posouzení začátku běhu subjektivní promlčecí doby od ustálené judikatury neodchýlil.“
ÚS ČR sp. zn. III. ÚS 258/03 - Přijetí závěrů obecného soudu o obsahu právního úkonu

(smlouvy) je posouzením právním, představuje autoritativní interpretaci právně relevantního
projevu soukromé vůle, není tedy zjištěním skutkovým, nýbrž činěním právních poznatků
(viz shodně usnesení sp. zn. III. ÚS 280/03 ). Skutkovými jsou v této souvislosti toliko zjištění
faktuální (nikoli ale zjištění povinnostní), čili zjištění samotné existence právního úkonu, identifikace jeho

subjektů, je-li učiněn v písemné formě, ověření pravosti listiny, konstatování znění textu apod.
NS ČR sp. zn. 33Odo/1688/2005 - již v rozsudku ze dne 29. října
1999, sp. zn. 2 Cdon 1548/97 , uveřejněném ve Sbírce soudních rozhodnutí a
stanovisek pod č. R 73/2000, vyslovil Nejvyšší soud ČR názor, že zjišťuje-li soud obsah

smlouvy, a to i pomocí výkladu projevů vůle, jde o skutkové zjištění, zatímco dovozuje-li
z právního úkonu konkrétní práva a povinnosti účastníků právního vztahu, jde již o aplikaci
práva na zjištěný skutkový stav, tedy o právní posouzení. Obdobně v rozsudku ze dne
31. října 2001, sp. zn. 20 Cdo 2900/99 , publikovaném v časopise Soudní judikatura

pod č. 46/2002, uvedl dovolací soud, že činí-li soud z obsahu smlouvy (případně z dalších pramenů)
zjištění o tom, co bylo jejími účastníky ujednáno, dospívá ke skutkovým zjištěním; vyvozuje-li poté, jaká
práva a povinnosti odtud pro účastníky vyplývají, formuluje závěry právní, resp. jde o právní posouzení
věci.
NS ČR sp. zn. 28Cdo/3415/2017 - Odvolací soud uzavřel, že nárok žalobkyně na vrácení částek 55.000

Kč a 26.750 Kč vyplacených žalovanému dne 7. 11. 2003 na základě neplatných darovacích smluv,
jejichž sjednáním bylo podmiňováno její přijetí do domova důchodců provozovaného žalovaným, byl
coby nárok na vydání bezdůvodného obohacení ke dni zahájení soudního řízení (29. 11. 2006) v
důsledku uplynutí dvouleté subjektivní promlčecí doby, jež počala běžet dnem 7. 11. 2003, již promlčen
(§ 107 odst. 1 zákona č. 40/1964 Sb., občanského zákoníku, účinného do 31. 12. 2013, dále jen - „obč.

zák.“). Dovodil totiž, že žalobkyně už v okamžiku, kdy platila uvedené částky, znala všechny skutkové
okolnosti, na jejichž základě mohla dovodit, že poskytuje plnění na základě neplatné darovací smlouvy
a že se uvedeným způsobem žalovaný na její úkor bezdůvodně obohacuje. Se zřetelem k námitce
promlčení uplatněného nároku vznesené žalovaným tudíž odvolací soud žalobě nevyhověl.
Pro počátek běhu subjektivní promlčecí doby k uplatnění práva na vydání bezdůvodného obohacení se

tedy vyžaduje skutečná (na základě provedeného dokazování prokázaná) a nikoli jen předpokládaná
vědomost oprávněného. K té dochází v okamžiku, kdy oprávněný zjistí takové skutkové okolnosti, které
mu umožní uplatnit jeho právo žalobou u soudu. Uvedenou vědomostí přitom ustanovení § 107 odst. 1
obč. zák. nemíní znalost právní kvalifikace, nýbrž pouze skutkových okolností, z nichž lze odpovědnostza bezdůvodné obohacení dovodit (srov. např. rozsudek Nejvyššího soudu ze dne 18. 5. 2011, sp. zn.
32 Cdo 2626/2009, a judikaturu v něm odkazovanou).
Počátek běhu dvouleté subjektivní promlčecí doby tudíž nelze v daném případě spojovat s okamžikem,

kdysežalobkynězesdělovacíchprostředkůdozvědělaoprotiprávnostipostupužalovanéhovsouvislosti
s vybíráním peněžních prostředků za umístění a pobyt osob v domově důchodců, nýbrž již s okamžikem,
kdy žalobkyně peněžní prostředky žalovanému na základě darovací smlouvy uzavřené pouze za účelem
zajištění svého přijetí a pobytu v jím provozovaném domově důchodců poskytla.
NS ČR sp. zn. 28Cdo/3796/2019 - Vědomostí se míní znalost konkrétních skutkových okolností, z nichž

lze odpovědnost za bezdůvodné obohacení dovodit (srov. namátkou usnesení Nejvyššího soudu ze
dne 19. 2. 2015, sp. zn. 28 Cdo 4162/2014), nikoliv obeznámenost s právní kvalifikací. Oprávněný se
v naznačeném smyslu o vzniku bezdůvodného obohacení i příslušné profitující osobě dozví, má-li k
dispozici údaje, jež mu umožňují podat žalobu u soudu.
Mezi zmiňovaná rozhodná fakta ovšem sotva lze (vzhledem k tomu, že není vyžadována znalost právní
kvalifikace, jakož ani jistota o důvodnosti uplatňovaného nároku) řadit komplexní přehled o aktuálním

judikatorním vývoji v otázkách souvisejících s právním hodnocením potenciálního nároku zde aspektu
pasivně věcně legitimovaného subjektu ve sporu jak naznačuje dovolatel. Moment zjištění rozhodných
skutečností tudíž nemůže být spojován s okamžikem vyslovení právních závěrů k těmto určujícím
faktorům soudem v příslušném řízení ani jinou práva znalou osobou.
NS ČR sp. zn. 28Cdo/1948/2018 - Ani v řešené věci tak pro stanovení počátku běhu subjektivní

promlčecí doby není podstatné, kdy byl soudy vysloven a žalobkyní přijat právněkvalifikační úsudek o
absolutní neplatnosti předmětného kontraktu.
KS v Trenčíne sp. zn. 17Co/341/2017 - Vedomosť o tom, že zmluva neobsahuje údaje podľa § 9
ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. je potrebné na strane žalobkyne viazať k okamžiku podpisu zmluvy.
Podpis predstavuje prejav súhlasu s písomným právnym úkonom. Ako prejav súhlasu teda logicky

zahŕňa aj prejav znalosti obsahu. Pre posúdenie okamžiku vzniku vedomosti žalobkyne o tom, že
žalovanému uhrádza platby nad rámec poskytnutej istiny je významné, kedy žalobkyňa preukázateľne
získala informácie, na základe ktorých si mohla urobiť dostatočný úsudok o tom, že jej platby titulom
predmetnej úverovej zmluvy presiahli v úhrne výšku istiny úveru poskytnutej zo strany žalovaného. Tým,
že splátky úveru uhrádza sám dlžník v jemu známej výške, je možné úsudok o okamžiku zaplatenia

sumy zodpovedajúcej istine urobiť na základe jednoduchého matematického výpočtu. Preto sa dlžník
musí dozvedieť o tom, že platí veriteľovi nad rámec poskytnutej istiny súčasne s okamihom, kedy uhradí
splátku, ktorou poskytnutú istiny preplatí.
KS v Trenčíne sp. zn. 17 Co 263/2017 - Otázku znalosti práva v zásade nemožno podrobiť skúmaniu

z hľadiska skutočnej vedomosti, ale vždy je zodpovedaná nevyvrátiteľnou právnou domnienkou, že
znalosť práva je u každého daná. Pokiaľ sa s uvedeným princípom spojí jednoznačnosť znalosti o
obsahu zmluvy preukázaná jej podpisom a jednoznačnosť znalosti o vlastnom konaní, v tomto prípade
o úhrade platby, nemožno prijať iný záver ako ten, že vedomosť dlžníka o bezdôvodnom obohatení
spočívajúcom v platbách na úroky a poplatky úveru, ktorý bol bezúročný a bez poplatkov v dôsledku

sankcie zakotvenej v právnej úprave spotrebiteľských úverov, vzniká v zásade v okamihu platby dlžníka
nad rámec poskytnutej istiny.
Koniec koncov aj KS v PO vo veci sp. zn. 11Co/46/2017 uviedol - O zákonných nedostatkoch
spotrebiteľskej zmluvy sa žalobkyňa mohla dozvedieť z platnej právnej úpravy a takto hájiť svoje práva.
6.1 Vyššie citované rozhodnutia zodpovedajú ustanoveniu § 107 ods.2 OZ. Jednotne vykladajú pojem

„dozvedieť sa“, ktorý žalobca vykladá ako znalosť o bezdôvodnom obohatení v zmysle právneho
posúdenia veci. Žalobca však neberie do úvahy, že v slovenskom jazyku
- zistiť znamená skúmaním niečo
poznať ako

isté, vyskúmať
skutočný stav niečoho;
- dozvedieť sa
znamená - dopočuť sa,

získať , dostať správu.V prejednávanej veci tak žalobca získal správu prečítaním zmluvy a vedomosťou o zaplatenej sume.
To, že tento stav nevyhodnotil ako bezdôvodné obohatenie na tom nič nemení, pretože uvedené už pod
pojem „dozvedieť sa“ nespadá.

Znalosť právnej úpravy spotrebiteľom predpokladá aj sama smernica 93/13/EHS o neprijateľných
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, 5. odôvodnenie a contrario - vo všeobecnosti spotrebitelia
nepoznajú právne pravidlá, podľa ktorých sa v členských štátoch iných, než je ich vlastný, riadia zmluvy
na predaj tovarov alebo služieb; keďže tento nedostatok znalostí im môže brániť v priamych transakciách
pri kúpe tovarov alebo služieb v inom členskom štáte.

7. Podľa OZ účinného ku dňu uzavretia úverovej zmluvy platilo:
Podľa § 52 ods.1 - Spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára
dodávateľ so spotrebiteľom.
Podľa § 53 ods.1 - Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len

"neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné
podmienky individuálne dojednané.
Podľa § 53 ods.4 písm.r) - Za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú
najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory
s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.

Podľa § 53 ods.5 - Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
7.1 Vo vzťahu k zmluvnej podmienke týkajúcej sa rozhodcovskej doložky okresný súd v celom rozsahu
odkazuje KS PO sp. zn. 19Co/88/2018 - Uzˇ znenie zmluvnej podmienky, zˇe spory budu´ rozhodovane
´ v su´lade s rozhodcovskou dolozˇkou evokuje jej neprijatelˇnostˇ, kedˇzˇe spotrebitelˇovi nie je dane
´ na vy´ber rozhodnu´tˇ sa pre spo^sob riesˇenia pri´padny´ch sporov z uvedenej u´verovej zmluvy.

Nezanedbatelˇným je aj skutocˇnosť, že všeobecné obchodné podmienky sú pi´sané výrazne malými pi
´smenami, necˇitatelˇné bez optických pomo^cok. Zˇalovaný navyše nepreukázal, že uvedená zmluvná
podmienka bola individuálne dohodnutá. Všetky uvedené skutocˇnosti podporujú záver súdu prvej
inštancie o správnosti vyslovenia uvedenej zmluvnej podmienky za neprijatelˇnú. Takéto vyslovenie
nie je viazané zákonom iba v cˇase pri´padného trvania zmluvného vzťahu medzi stranami sporu, cˇo

zdo^raznˇoval žalovaný, že úverový vzťah medzi stranami sporu už zanikol. Preto nie je do^vodná ani
dˇalšia odvolacia námietka uvádzaná žalovaným.
7.2 Z posudzovanej úverovej zmluvy vyplýva, že rozhodcovskú doložku nebolo možné odmietnuť
(chýbajútamnapr.políčkanavyznačeniesúhlasu/nesúhlasu)azbavovalaspotrebiteľazákonnéhopráva
na prejednanie jeho veci súdom, čo prejednávajúci súd považuje za neprípustné.

8. Zmluvná podmienka - „Podpisom tejto zmluvy zmluvné strany uzatvárajú Dohodu o zrážkach zo mzdy
podľa § 551 zákona č. 40/1964 Zb. (Občiansky zákonník), ktorá je zabezpečením pohľadávky Banky
vzniknutej zo ZoÚ v súlade s čl. 4, bod 4.8. OP pre úver.“
8.1. Túto zmluvnú podmienku súd považuje za neprijateľnú, avšak nie z dôvodu uvedeného žalobcom,

ktorý odkazuje na úpravu účinnú dňom 01.05.2014. V čase podpisu úverovej zmluvy dňa 12.10.2010
žalobcom citovaná úprava neexistovala, preto by bolo zaujímavé vedieť ako si žalobca jej aplikáciu
v čase podpisu zmluvy predstavuje. Súd považuje túto zmluvnú podmienku za neprijateľnú z dôvodu
nedostatku jej transparentnosti, keďže jej uzavretie nie je žiadnym spôsobom zvýraznené a zmluvná
podmienka sa nachádza v záplave textu písaného písmom o veľkosti 1 mm, čo orientáciu v texte bez

pomoci zväčšovacích prostriedkov robí nemožnou.

9. Zmluvná podmienka - „Právne vzťahy Klienta a Banky neupravené ZoÚ, OP a VOP sa riadia
príslušnými ustanoveniami Obchodného zákonníka v platnom znení (ObZ), Občianskeho zákonníka
v platnom znení (OZ), Zákona o bankách v platnom znení (ZoB), Zákona č. 129/2010 Z.z. o

spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v platnom znení (ZoSÚ), ako aj ďalšími súvisiacimi právnymi predpismi.“.
9.1. V čase uzavretia zmluvy § 52 ods.2 OZ znel nasledujúco - „Ustanovenia o spotrebiteľských
zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ,
použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné

dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú
neplatné.“
Citáciu teraz účinného § 52 ods.2 OZ - „Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné
ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to naprospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých
obsahomaleboúčelomjeobchádzanietohtoustanovenia,súneplatné.Navšetkyprávnevzťahy,ktorých
účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by

sa inak mali použiť normy obchodného práva.“, považuje súd za nekorektnú a zavádzajúcu.
9.2. Napádanú zmluvnú podmienku nepovažuje súd za neprijateľnú, keď nejde o zmluvnú podmienku
známu súdu z iných zmlúv, ktorá sa týkala inkorporácie doložky podľa § 262 ods.1 ObchZ. - „Strany
si môžu dohodnúť, že ich záväzkový vzťah, ktorý nespadá pod vzťahy uvedené v § 261, sa spravuje
týmto zákonom“.

9.3. Napádaná zmluvná podmienka iba cituje právne predpisy, ktoré regulujú uzavretý záväzkový
vzťah a to správne (ObchZ. obsahuje definíciu samotnej zmluvy o úvere), neuvádzajúc spotrebiteľa do
omylu, že na právny vzťah ktorého je účastníkom sa uplatní Obchodný zákonník v rozsahu väčšom
ako umožňuje právny poriadok. Na uvedenom nič nemení ani poradie uvedených právnych predpisov,
z ktorého rovnako akási prednosť Obchodného zákonníka neplynie.

10. Zmluvná podmienka - „Platby od Klienta sa voči pohľadávke Banky započítavajú bez ohľadu na
to, na aké záväzky bola platba poukázaná v nasledujúcom poradí: (1) na poplatky podľa Sadzobníka
poplatkov Banky, (2) úrok z omeškania, (3) úrok z úveru, (4) splátka istiny úveru.“.
10.1. Uvedenú zmluvnú podmienku súd opakovane vyhlásil za neprijateľnú s odôvodnením -
Výlučné právo žalovaného (dodávateľa) rozhodovať o započítaní platby spotrebiteľa na záväzok ním

určený a v rámci tohto záväzku na súčasti ním určené, považuje súd bez ďalšieho za značne
nerovnovážne v neprospech spotrebiteľa. Preberané ustanovenie vôbec nezohľadňuje pri poskytnutí
platby spotrebiteľom jeho vôľu, ktorý záväzok plní a na ktorú jeho súčasť má byť platba započítaná,
pričom zápočet žalovaného na istinu záväzku až v poslednom rade umožňuje zvyšovať zadĺženosť
spotrebiteľa cez úroky z omeškania, prípadne rôzne sankcie. - od ktorého nemá dôvod sa odkloniť.

11. Podľa § 251 C.s.p. - Trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.
Podľa § 255 ods.1 C.s.p. - Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 262 ods.1 C.s.p. - O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,

ktorým sa konanie končí.
11.1 Nárok na náhradu trov konania priznal súd stranám podľa úspechu v jednotlivých samostatných
častiach konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie. Podľa § 359 C.s.p. - Odvolanie môže podať strana, v ktorej

neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na Okresnom súde Prešov v dvoch (2)
vyhotoveniach.
Podľa § 363 C.s.p. - V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za

nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § 364 C.s.p. - Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 365 C.s.p. - (1) Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.(2) Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu
prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto
vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

(3) Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.
Podľa § 366 C.s.p. - Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,

b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak žalovaný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, žalobca môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.