Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, November 10, 2021

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/34/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4314222683
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 11. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Radošická Vallová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2021:4314222683.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a členiek

senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v spore žalobcov: 1. M. W.,
nar. XX. XX. XXXX, bytom P. XXX, 2. Mária Kúdelová - SHR, IČO: 11 990 597, Čajkov 127, obaja
žalobcovia zastúpení Advokátskou kanceláriou Mihalda, Valach, Kišac s. r. o., so sídlom v Bratislave,
Gogoľova 18, IČO: 36 663 051, proti žalovanému: Ing. K. W., nar. XX. XX. XXXX, bytom P. XXX,
zastúpený Advokátskou kanceláriou Nyúl, s. r. o., so sídlom Levice, Kpt. Jaroša 738/4, IČO: 53 875 303,
o náhradu škody, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Levice zo dňa 16. decembra
2020 č. k. 6C/82/2014-281 takto

r o z h o d o l :

I.Odvolacísúdnapadnutýrozsudoksúduprvejinštancievjehovyhovujúcomvýroku(I.) potvrdzuje.

II. Vo výrokoch o nároku na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania (II., III.) rozsudok
súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalovaný má nárok voči žalobcom v 1. a 2. rade na náhradu
trov konania v rozsahu 18,66%.

III. Žalobcovia v 1. a 2. rade majú nárok voči žalovanému na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu

100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcom v 1. a 2. rade
spoločne a nerozdielne sumu 3 660 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,05% ročne zo sumy 3
660 eur od 14. 11. 2014 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku (I.). Žalovanému voči
žalobcom priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 18,66% (II.) a žalovanému
priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100% (III.)

1.1. Rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ust. § 420 ods. 1, § 442 ods. 1, 3, § 443 OZ, § 4 zák. č.

87/1958 Zb. o stavebnom poriadku účinného od 01. 01. 1959 do 30. 09. 1976, § 43 ods. 1 zák. č. 50/1976
Zb.oúzemnomplánovaníastavebnomporiadkuúčinnéhood01.10.1976vzneníneskoršíchpredpisov,
§ 43a ods. 1, 2, 3 stavebného zákona, § 52 ods. 1 písm. c/ zák. č. 364/2004 Z. z. o vodách, § 119 ods.
2 a § 120 ods. 1 OZ, § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ako aj vykonaným dokazovaním.

1.2. Žalobcovia sa podanou žalobou domáhali uvedenia veci do pôvodného stavu, eventuálne náhrady
škody vo výške 9 000 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,05% od podania žaloby do zaplatenia.

Žalobcovia dôvodili tým, že boli podielovými spoluvlastníkmi v podiele 1-ica nehnuteľnosti - vodnej
nádrže o rozmeroch 30 x 15 m, inventúrne číslo 249, ktorého obvodové múry boli vo výške cca 0,75 m
a na konci cca 2,5 m po dĺžke 30 m. Nehnuteľnosť nezapísaná v katastri nehnuteľností, nachádzajúca
sa v areáli bývalého K. na pozemkoch parc. č. 2390/1 a č. 2390/2, parcely registra „E“ nachádzajúcesa v kat. úz. P., obec P., okres X., zapísané na LV č. XXX. Pozemky sú vo vlastníctve žalovaného.
Žalobcovia nadobudli vlastníctvo k vodnej nádrži na základe Kúpnej zmluvy č. 2/7/2001 zo dňa 27. 07.
2001. V priebehu mesiaca október 2012 žalovaný zničil vodnú nádrž tým spôsobom, že pracovným

mechanizmomzbúralobvodovémúrynádrže,ktorézahrnulspolusozeminouadrevinamidovnútorného
priestoru vodnej nádrže. Žalovaný sa v konaní bránil tým, že vodná nádrž v čase uzavretia zmluvy už
neexistovala, bola zničená cca 20 rokov pred podpísaním zmluvy. V mesiaci október 2012 vykonával
stavebné úpravy na svojich pozemkoch, na ktorých sa podľa tvrdenia žalobcov mala nachádzať aj
vodná nádrž, pričom pred začatím terénnych úprav si vyžiadal stanovisko Obce P. ohľadne posúdenia,

či na tieto práce je potrebné povolenie. Po vykonanej ohliadke zo strany starostky obce bolo podané
vyjadrenie, že zamýšľané terénne úpravy stavebné povolenie nevyžadujú. Ide iba o vyrovnanie terénu. K
neexistujúcej vodnej nádrži nemali žalobcovia žiaden prístup. Takéto právo nebolo zriadené ani kúpnou
zmluvou a nikdy nebolo v súvislosti s vodnou nádržou na parcelách č. 2390/1 a 2390/2 zriadené vecné
bremeno, ani iné vecné právo. Žalovaný tvrdil, že vodná nádrž stratila funkčnosť už pred 30 rokmi.

1.3.Súdprvejinštancievovecivykonaldokazovanie,atooboznámenímlistinnýchdôkazov,výpoveďami
svedkov, ako aj nariadením znaleckého dokazovania a po prvýkrát rozhodol vo veci rozsudkom zo dňa
18. 10. 2017 č. k. 6C/82/2014-174, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcom v 1. a 2. rade
spoločne a nerozdielne sumu 3 660 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,05% ročne zo sumy 3
660 eur od 14. 11. 2014 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku a dopĺňacím rozsudkom

žalobu vo zvyšku zamietol. Z dôvodu podaného odvolania žalovaným vo veci rozhodoval odvolací súd
uznesením zo dňa 30. 01. 2020 č. k. 9Co/86/2019-231, ktorý rozsudok súdu prvej inštancie v jeho
vyhovujúcom výroku, ako aj vo výroku o náhrade trov konania zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na
nové konanie. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie prijal predčasný záver, či vodná nádrž
jestavbou,keďznalkyňaIng.Harachovávznaleckomposudkuč.123/2016nezodpovedalaotázku,ktorá

jej bola položená v uznesení o nariadení znaleckého dokazovania, či posudzovanú vodnú nádrž možno
považovať za stavbu. Za týmto účelom uviedol, že súd mal trvať na zodpovedaní tejto otázky znalkyňou.
Uložil súdu prvej inštancie opätovne posúdiť, či sporná vodná nádrž je stavbou ako samostatná vec a
vysporiadať sa s námietkami žalovaného, že vodná nádrž bola v zlom technickom stave a neplnila účel,
na ktorý bola postavená.

1.4. Súd prvej inštancie, riadiac sa pokynmi odvolacieho súdu, požiadal znalkyňu o doplnenie
znaleckého posudku č. 123/2016 zo dňa 15. 12. 2016 a zodpovedanie otázky, či posudzovanú vodnú
nádrž možno považovať za stavbu. Znalkyňa do žiadosti o doplnenie znaleckého posudku podala dňa
22. 06. 2020 nasledovnú odpoveď: „V zmysle zák. č. 50/1976 Zb. v platnom znení v znení neskorších

predpisov podľa § 43 je uvedená definícia stavby a podľa § 43a členenie stavieb - vodná nádrž je
inžinierska stavba vytvorená na zemskom povrchu, ktorá slúži pre akumuláciu vody.“

1.5. Po opätovnom prejednaní veci a doplnení dokazovania súd prvej inštancie zotrval na závere,
ku ktorému dospel v prvom rozsudku (bod 13. tohto odôvodenia) a názore, že sporná vodná nádrž

bola stavbou, nakoľko ju tvorila súvislá betónová plocha, teda betónové dno a steny, pod úrovňou
zemského povrchu, ktorá bola vytvorená stavebnými prácami pomocou stavebných výrobkov. Nejde
teda ani o stvárnenie zemského povrchu, ani o spôsob využitia pozemku. Konkrétne bola inžinierskou
stavbou podľa stavebných predpisov, k čomu sa vyjadrila aj znalkyňa, a zároveň išlo aj o vodnú stavbu
podľa Zákona o vodách. Súd sa nestotožnil s argumentáciou žalovaného, ktorý tvrdil, že ak je rybník

ovládateľná vodná nádrž vybudovaná na chov rýb a v zmysle občianskoprávneho ju nepovažuje za
samostatnú vec, ani predmetná požiarna nádrž nie je samostatnou vecou a patrí vlastníkovi pozemku. V
takomto prípade by každá vodná stavba musela byť považovaná za súčasť pozemku, čo by odporovalo
§ 120 ods. 2 OZ, podľa ktorého stavby (teda aj vodné stavby), vodné toky a podzemné vody nie
sú súčasťou pozemku. Z uvedeného vyplýva, že sú samostatným predmetom občianskoprávnych

vzťahov. V súlade s uznesením odvolacieho súdu je pojem stavba na účel občianskoprávny potrebné
vykladať "staticky", t.j. ako výsledok určitej stavebnej činnosti. Je nepochybné, že nádrž bola postavená
stavebnými prácami zo stavebných výrobkov, a navyše, bola súčasťou technologického celku spolu
s napájacou studňou, s prívodným kanálom a odvodňovacím kanálom. Z uvedeného je zrejmé, že v
žiadnom prípade nemohlo ísť o stvárnenie zemského povrchu, ani o rybník, ktorý nemá betónové dno

a steny. Sporná nádrž nepochybne bola vecou v právnom zmysle.1.6. Súd sa ďalej zaoberal otázkou zániku stavby, keď žalobcovia tvrdili, že zanikla až činnosťou
žalovaného, ktorý ju zničil pri vyrovnávaní pozemku a žalovaný tvrdil, že nádrž dlhodobo neplnila účel,
na ktorý bola postavená a neslúžila potrebám ľudí, čiže zanikla už 20 rokov pred jeho zásahom.

1.7. Pokiaľ žalovaný poukazoval na rozsudok NS ČR sp. zn. 28 Cdo 537/2010, uviedol, že ak by sa
uvedený rozsudok aplikoval na prejednávanú vec, je možné vyvodiť, že vodná nádrž zanikla zbúraním
jej obvodových stien a nahrnutím zeminy, kríkov a drevín do jej vnútorného priestoru, teda zásahom
žalovaného. Len samotná skutočnosť, že dlho nebola využívaná na pôvodný účel, neznamená jej zánik.

ZároveňpoukázalnarozsudokNSČRsp.zn.22Cdo2088/2001,ktorýsazaoberázánikomnadzemných
stavieb, pričom pred zásahom žalovaného do vodnej nádrže, dispozičné riešenie stavby bolo zrejmé,
čo vyplývalo jednak z fotodokumentácie, a jednak z geodetického zamerania nádrže a následného
overenia geometrického plánu správou katastra. Ak by stavba zanikla a nebolo by zrejmé jej dispozičné
riešenie, nebolo by možné nádrž zamerať. Súd aj pri aplikácii tohto rozhodnutia zastal názor, že nádrž
zanikla až zásahom žalovaného. Z vyššie uvedených dôvodov súd považoval žalobu za dôvodnú a

uložil žalovanému povinnosť nahradiť žalobcom škodu spôsobenú zničením vodnej nádrže v peniazoch,
pričom vychádzal z hodnoty v čase poškodenia určenou znalkyňou Ing. Harachovou.

1.8. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 CSP a priznal
žalovanému (ktorý mal úspech v rozsahu 59,33% a žalobcovia v rozsahu 40,67%) nárok na náhradu

trov konania v rozsahu 18,66%, pokiaľ ide o prvoinštančné trovy a v odvolacom konaní žalovanému,
ktorý mal plný úspech, priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol v zákonnej lehote odvolaním žalovaný, ktorý sa domáhal jeho
zmeny a zamietnutia žaloby a priznania nároku na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Namietal,

že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam,
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a konanie má inú
vadu, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a súd prvej inštancie nevykonal
navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností.

2.1. Súd prvej inštancie neaplikoval vyhlášku č. 461/2009 Z. z., keď z prílohy č. 2 vyhlášky je zrejmý
spôsob využívania pozemku. Pod č. 12 prílohy č. 2 je uvedená vodná plocha (jazero, umelá vodná nádrž,
odkryté pozemné vody - štrkovisko, bagroviská a iné). Z tohto legálneho výkladu vyplýva, že umelá
vodnánádržjepovažovanázákonodarcomzaurčitýspôsobvyužívaniapozemku,aniezastavbu.Keďže
ustanovenia predmetnej vyhlášky pri doterajšom rozhodovaní neboli použité a sú pre vec rozhodujúce,

navrhol, aby odvolací súd postupoval podľa § 382 CSP.

2.2. Súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd aplikovali závery rozsudku NS SR zo dňa 16. 07. 2008
sp. zn. 22 Cdo 1121/2008, avšak v danom prípade žalobcovia netvrdili, ani nepreukázali, že stavba
vodnej nádrže bola zhotovená vo väčšej miere zo stavebných materiálov. Žalobcovia neuniesli bremeno

tvrdenia, a preto ani dôkazné bremeno preukázania tejto rozhodujúcej skutočnosti. Sú toho názoru, že
pokiaľ žalobcovia nevyužili všetky prostriedky procesného útoku, musia znášať riziko, že nie je možné
jednoznačne vymedziť, kde končí pozemok a kde začína stavba, a preto sporná nádrž je súčasťou
pozemku. Nesúhlasil preto s názorom súdu prvej inštancie, že vodná nádrž bola stavbou vo vlastníctve
žalobcov v zmysle občiansko-právnych predpisov, a nie je súčasťou pozemku v jeho vlastníctve. Platí, že

každá stavba v zmysle verejného práva je aj predmetom občiansko-právneho vzťahu. V tejto súvislosti
poukázal na rozsudok NS ČR sp. zn. 2Cdon 1192/97 zo dňa 28. 05. 1998, v ktorom súd vyslovil,
že rybník nie je v zmysle občiansko-právnom samostatnou vecou. Poukázal na § 52 ods. 1 písm. c/
zákona č. 364/2004 Z. z. Zákona o vodách, v zmysle ktorého rybníky, ako aj vodné nádrže sú vodnými
stavbami. Podľa § 2 ods. 2 písm. d/ zákona č. 139/2002 Z. z. o rybách, rybník je ovládateľná vodná nádrž

vybudovaná na chov rýb. Ak podľa zákonnej definície rybník je ovládateľná vodná nádrž, a nie v zmysle
občiansko-právnom samostatnou vecou, s ktorou by bolo možné nakladať oddelene od pozemkov
tvoriacich jeho dno a brehy, tak ani požiarna vodná nádrž v danej veci nie je v zmysle občiansko-právnom
samostatnou vecou a patrí vlastníkovi pozemku.

2.3. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a
právnemu záveru ohľadne zániku vodnej nádrže ako samostatnej veci. Vymedzil tak nesprávne okamžik
zániku stavby. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok KS v Trnave sp. zn. 24Co 264/2011 zo dňa 02. 10.
2012. V tejto súvislosti súd prvej inštancie zamietol jeho návrh na doplnenie znaleckého dokazovaniana vyčíslenie rozsahu poškodenia vodnej nádrže, a preto je jeho záver, že aké ďalšie stavebné práce by
bolo potrebné vykonať len na dokončenie vodnej nádrže ku dňu kúpy, predčasný a nesprávny. Žalovaný
trvá na doplnení dokazovania v tomto smere.

2.4. Opätovne zdôraznil, že vodná nádrž bola viac desaťročí nefunkčná, nemala úžitkovú hodnotu,
neslúžila potrebám ľudí a bola len stavebným odpadom na jeho pozemku. Poukázal na stranu 17
posudku Ing. Harachovej, kde sa konštatuje, že vodná nádrž nebola udržiavaná, bola v zlom technickom
stave, neplnila účel, na ktorý bola postavená. Zastáva názor, že ak požiarna vodná nádrž bola

samostatnou vecou ku dňu vyhlásenia rozsudku súdu prvej inštancie, už zanikla a jej ruiny sa stali
súčasťou jeho pozemku, preto nemohol porušiť ani žiadnu právnu a zmluvnú povinnosť, keď tieto ruiny
odstránil zo svojho pozemku.

3. K podanému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadrili žalobcovia, ktorí poukázali na to, že súd
prvej inštancie po tom, čo jeho prvé rozhodnutie zrušil odvolací súd, postupoval v zmysle zrušujúceho

uznesenia a zabezpečil vyjadrenie znalkyne, ktorá jednoznačne potvrdila, že vodná nádrž je stavbou
ako samostatná vec a s poukazom na predmetné vyjadrenie znalkyne dospel aj súd prvej inštancie k
záveru, že sporná vodná nádrž bola stavbou. Ďalej bolo povinnosťou súdu prvej inštancie posúdiť a
vymedziť moment zániku stavby, a to s poukazom na rozsudok NS ČR z 28. 05. 2003 pod sp. zn. 23
Cdo 2088/2001 a aplikujúc uvedené rozhodnutie dospel k záveru, že dispozičné riešenie stavby - vodnej

nádržebolopredzásahomzostranyžalovanéhodonejzrejmé,pričomtátoskutočnosťbolajednoznačne
preukázaná, či už predloženou fotodokumentáciou, alebo geometrickým plánom, vyhotoveným tesne
pred jej zničením, na základe ktorého mala byť vodná nádrž zapísaná do katastra nehnuteľností. Súd
prvej inštancie správne vyhodnotil, že vodná nádrž zanikla až v dôsledku zásahu žalovaného.

3.1. K argumentácii žalovaného ohľadne aplikácie vyhlášky č. 461/2009 Z. z. uviedli, že vyhláška
pojednáva o spôsobe využívania pozemku a to aj v závislosti od toho, aký typ stavby na nej stojí. Nemá
však žiaden vplyv na výklad pojmu stavba, resp. určenie, či v prípade stavby ide o samostatnú vec.
Vyhláška preto na daný prípad je neaplikovateľná.

3.2. K ďalšej námietke žalovaného, že v konaní nebolo preukázané, že stavba vodnej nádrže nebola
zhotovenávoväčšejmierezostavebnýchmateriálov,poukazujúnasamotnýznaleckýposudok,vktorom
znalkyňa uvádza, že ide o stavbu postavenú stavebnými prácami zo stavebných výrobkov, na svedecké
výpovede a predloženú fotodokumentáciu, na základe ktorej súd správne skonštatoval, že vodnú nádrž
tvorí súvislá betónová plocha, teda betónové dno a steny pod úrovňou zemského povrchu. S poukazom

na uvedené, táto námietka žalovaného je bezpredmetná.

3.3. Pokiaľ žalovaný namietal, že súd neskúmal pomer medzi zeminou potrebnou na vykopanie nádrže
a stavebných materiálov, z ktorých bola nádrž postavená, uviedli, že žalovaný včas neuplatnil takéto
tvrdenia a dôkazy, a preto súd nebol povinný sa touto otázkou zaoberať z vlastnej iniciatívy.

3.4. Pokiaľ žalobcovia v podanom vyjadrení poukázali na rozsudok KS v Trnave sp. zn. 24Co/264/2011
zo dňa 02. 10. 2012, z ktorého záverov možno uzavrieť, že pokiaľ stavba nezanikla, je stále stavbou a v
prípade, ak je poškodená, nemá rozsah poškodení, resp. rozsah prác, ktoré sú potrebné na jej opravu,
význam pre právnu existenciu stavby.

3.5. Pokiaľ žalovaný poukazuje na to, že vodná stavba mala byť v zlom technickom stave, nemala plniť
účel, žalobcovia konštatujú, že pre účely určenia momentu zániku stavby je rozhodujúce iba to, či je
zrejmé jej pôvodné dispozičné riešenie. Funkčný stav stavby, resp. či stavba slúži na účel, na aký bola
postavená, je pre určenie momentu zániku stavby bez právneho významu. Len samotná skutočnosť, že

stavba nebola dlho využívaná na pôvodný účel, neznamená jej zánik. S poukazom na uvedené je preto
rovnako irelevantné, že z Kúpnej zmluvy č. 2/7/2001 zo dňa 27. 01. 2001, na základe ktorej nadobudli
aj vodnú nádrž, má vplývať dezolátny, rozkradnutý stav nadobudnutého majetku. Vzhľadom na vyššie
uvedené, funkčný stav stavby, resp. jej využiteľnosť, nemá vplyv na určenie momentu zániku stavby.

3.6. Z vyššie uvedených dôvodov žalobcovia navrhli rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdiť a priznať im nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

4. Ďalšie vyjadrenia strán sporu už v konaní podané neboli.5. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku - ďalej
len „CSP“) po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou osobou (žalovaným), v neprospech

ktoréhobolorozhodnutievydané(§359CSP)protirozhodnutiusúduprvejinštancie,protiktorémuzákon
odvolanie pripúšťa a po skonštatovaní, že odvolanie má náležitosti podľa § 127 a § 363 CSP preskúmal
rozsudoksúduprvejinštancievmedziachdanýchrozsahompodanéhoodvolania(§397CSP)adôvodmi
odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvej inštancie, postupom
beznariadeniaodvolaciehopojednávania(§385ods.1CSPacontrario)dospelkzáveru,žerozhodnutie

súdu prvej inštancie je potrebné vo veci samej v jeho vyhovujúcom výroku (I.) ako vecne správny podľa
§ 387 ods. 1, 2 CSP potvrdiť, a vo výrokoch o nároku na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho
konania (II., III.) podľa § 388 CSP zmeniť.

6. Predmetom konania je uvedenie veci do pôvodného stavu, pričom sa jedná o vodnú nádrž o
rozmeroch 30 x 15 m, inventúrne číslo: 29, ktorej obvodové múry boli vo výške 0,75 m a na konci

cca 2,5 m po dĺžke 30 metrov, nehnuteľnosti nezapísané v katastri nehnuteľností nachádzajúce sa v
areáli bývalého K. O. P. na pozemkoch parc. č. 2390/1 a č. 2390/2 parcely registra „E“ nachádzajúce
sa v kat. úz. P., obec P., okres Levice, zapísané na LV č. XXX, eventuálne náhrady škody. V konaní
bolo preukázané, že pozemky sú vo vlastníctve žalovaného. Rovnako nebolo sporné, že žalobcovia
nadobudli vlastníctvo k predmetnej vodnej nádrži na základe Kúpnej zmluvy č. 2/7/2001 zo dňa

27. 07. 2001 od predávajúceho PVOD P., zastúpené správcom konkurznej podstaty, okrem ďalších
nehnuteľností. Žalobcovia tvrdili, že mali záujem na spracovaní geometrického plánu, prostredníctvom
ktorého by bola aj vodná nádrž zameraná a zapísaná do katastra nehnuteľností, avšak žalovaný v
priebehu mesiaca október 2012 zničil vodnú nádrž tým spôsobom, že pracovným mechanizmom zbúral
obvodové múry nádrže, ktoré nahrnul spolu so zeminou a drevinami do vnútorného priestoru vodnej

nádrže, o čom bola aj spísaná zápisnica na OR PZ Tlmače, ČVS: ORP-TL-LV-212. Žalovaný sa v konaní
bránil tým, že pred začatím terénnych úprav si vyžiadal stanovisko Obce P.. Na mieste bola vykonaná
ohliadka a ďalej tvrdil, že k neexistujúcej vodnej nádrži nemali žalobcovia žiaden prístup, pričom vodná
nádrž stratila funkčnosť už pred 30 rokmi. V konaní súd nariadil znalecké dokazovanie z odboru
stavebníctvo, účelom ktorého bolo zistiť, či bola vodná nádrž postavená na parcelách registra „E“ č.

2390/1 a č. 2390/2 kat. úz. P. spolu s jej súčasťami, a to s napájacou studňou a odvodňovacím kanálom,
ešte pred zásahom žalovaného zo dňa 15. 10. 2012 v zmysle zák. č. 50/1976 Zb. Stavebného zákona,
či ju bolo možné uviesť do predošlého stavu, aká bola hodnota vodnej nádrže v čase poškodenia,
pričom zo znaleckého posudku č. 123/2016 znalkyni Ing. Márii Harachovej vyplynulo, že vodná nádrž
bez súpisného čísla nebola postavená v zmysle stavebného zákona, bolo na ňu potrebné vodoprávne

povolenie v zmysle zák. č. 363/2004 Z. z. Uvedenú vodnú nádrž je možné uviesť do predošlého stavu za
predpokladu, že bude vydané stavebné a vodoprávne povolenie, ktoré je podmienené vysporiadaním
pozemkov pod budúcou stavbou a s prístupom k vodnej nádrži. Hodnotu vodnej nádrže znalkyňa
stanovila zaokrúhlene na sumu 3 660 eur.

6.1. Súd prvej inštancie vo veci prvýkrát rozhodol rozsudkom zo dňa 18. 09. 2017 č. k. 6C/82/2014-174
tak, že uložila žalovanému zaplatiť žalobcom v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne sumu 3 660 eur
spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,05% ročne zo sumy 3 660 eur od 14. 11. 2014 do zaplatenia,
a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku žalobu zamietol. V dôsledku podaného odvolania
žalovaným len do vyhovujúceho výroku tak zostal predmetom konania výrok o náhrade škody v sume 3

660 eur s príslušenstvom. Odvolací súd uznesením zo dňa 30. 01. 2020 č. k. 9Co/86/2019-231 rozsudok
súdu prvej inštancie v jeho vyhovujúcom výroku, ako aj vo výroku o náhrade trov konania zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd vyslovil záver, že súd prvej inštancie prijal
predčasný záver o tom, či vodná nádrž bola stavbou, keď znalkyňa Ing. Harachová na túto otázku v
znaleckom posudku neodpovedala, a teda uložil súdu prvej inštancie opätovne posúdiť, či sporná vodná

nádrž je stavbou ako samostatná vec a vyporiadať sa aj s námietkami žalovaného, že vodná nádrž bola
v zlom technickom stave, neplnila svoj účel, na ktorý bola postavená a či z tohto pohľadu bolo potrebné
vymedziť moment zániku stavby.

6.2. Súd prvej inštancie, viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, doplnil dokazovanie. Požiadal

znalkyňu o doplnenie znaleckého posudku č. 123/2016 zo dňa 15. 12. 2016, pričom z doplnenia
znaleckého posudku vyplynulo, že podľa § 43a zákona č. 50/1976 Zb. v platnom znaní vodná nádrž
je inžinierska stavba vytvorená na zemskom povrchu, ktorá slúži pre akumuláciu vody. Vychádzajúc z
uvedeného potom dospel k záveru, že sporná nádrž nepochybne bola vecou v právnom zmysle a tátozanikla až zásahom žalovaného. Z uvedených dôvodov o tom podanej žalobe vyhovel a žalovaného
zaviazal zaplatiť žalobcom v 1. a 2. rade náhradu škody v sume 3 660 eur spolu s príslušenstvom.

6.3. Podľa § 387 odsek 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

6.4. Podľa § 387 odsek 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti

napadnutého rozhodnutia, príp. doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

7. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotno-právnu, tak aj procesno-právnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o

odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania (okrem prípadov
uvedených v § 379 CSP), tak aj dôvodmi podaného odvolania (§ 380 ods. 1 CSP). Odvolateľ v podanom
odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej
činnosti odvolacieho súdu.

8. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia v jeho vyhovujúcom výroku, ako aj konania, ktoré mu
predchádzalo, dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav a vec
správne posúdil po právnej stránke, preto odvolací súd napadnutý rozsudok vo veci samej ako vecne
správny potvrdil. V dôvodoch svojho písomného rozhodnutia sa vysporiadal so všetkými žalobcami,
ale aj žalovaným tvrdenými skutočnosťami, ako aj namietanými dôvodmi, jednotlivé dôkazy správne

vyhodnotiljednotlivo,akoajvovzájomnejsúvislostianazistenýskutkovýstavaplikovalsprávnezákonné
ustanovenia. Súd prvej inštancie po tom, čo jeho predchádzajúce rozhodnutie bolo zrušené odvolacím
súdom,sariadilvyslovenýmprávnymzáveromodvolaciehosúduavovecinásledneajsprávnerozhodol.
Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožňuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie vo veci samej,
na správne a vyčerpávajúce dôvody v plnom rozsahu poukazuje ako na svoje vlastné a rozsudok ako

vecne správny v jeho vyhovujúcom výroku podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

9. Za nedôvodnú považoval odvolací súd námietku žalovaného, že súd prvej inštancie neaplikoval
vo veci vyhlášku č. 461/2001 Z. z. V tomto smere je potrebné súhlasiť so stanoviskom žalobcov, že
uvedená vyhláška stanovuje spôsob evidencie katastrálnych území a nehnuteľností, zakotvuje spôsob

využívania pozemkov, avšak samotná vyhláška nemá vplyv na to, čo je potrebné rozumieť pod stavbou
v právnom zmysle. Uvedená vyhláška je vyhláškou Úradu geodézie, kartografie a katastra SR, ktorou
sa vykonáva zákon NR SR č. 161/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných
práv k nehnuteľnostiam a na danú prejednávanú vec nemá žiaden dopad.

10. Žalovaný v podanom odvolaní ďalej namietal, že žalobcovia v konaní nepreukázali, že stavba
vodnej nádrže bola zhotovená vo väčšej miere zo stavebných materiálov a o tejto rozhodnej skutočnosti
neuniesli dôkazné bremeno.

K uvedenej námietke je potrebné uviesť, že vodná nádrž bola postavená zo stavebných materiálov,

bolo preukázané samotným znaleckým posudkom č. 123/2016 zo dňa 15. 12. 2016, vyhotoveným v
konaní. V znaleckom posudku sa síce konštatuje, že nebolo možné presne stanoviť stavbu vodnej
nádrže, vzhľadom na škodu spôsobenú dňa 15. 10. 2012, avšak znalkyňa vychádzala aj zo spisového
materiálu, vyhotoveného pred poškodením vodnej nádrže. Z doplnenia znaleckého posudku zo dňa 22.
06. 2020 vyplynulo, že stavbou je aj stavebná konštrukcia postavená stavebnými prácami zo stavebných

výrobkov, ktorá je pevne spojená so zemou, pričom vodná nádrž je inžinierska stavba vytvorená na
zemskom povrchu, ktorá slúžila pre akumuláciu vody. Aj svedeckou výpoveďou Ing. X. S., ktorá dňa 12.
09. 2012 vykonávala zameranie požiarnej nádrže asfaltovej cesty, vyplynulo, že nádrž bola betónová,
s betónovým dnom aj stenami s rozmermi 18 m, 15,44 m a po dĺžke 32 m. Celková plocha nádrže
bola 553 m2, pričom išlo o vonkajšie rozmery nádrže. Keďže žalovaný opak uvedených tvrdení a

zistení nepreukázal, bolo potrebné prijať záver, že žalobcovia uvedenú skutočnosť preukázali a uvedenú
námietku žalovaného je preto potrebné považovať za bezpredmetnú.11. Za nedôvodnú považoval odvolací súd aj odvolaciu námietku, že súd neskúmal pomer medzi
zeminou potrebnou na vykonanie nádrže a stavebných materiálov, z ktorých bola vodná nádrž
postavená.Vtomtosmerežalovanýnenavrholvykonaťdokazovanie,apretouvedenúnámietkuodvolací

súd vyhodnotil ako neprípustnú novotu v zmysle § 366 CSP, a preto sa ňou ďalej ani nezaoberal.

12. Žalovaný napokon v podanom odvolaní poukazoval na rozsudok KS v Trnave sp. zn. 24Co/264/2011
zo dňa 02. 10. 2012, ako aj rozsudok NS ČR sp. zn. 18 Cdo 537/2010 zo dňa 14. 12. 2010. Uvedenými
rozhodnutiami argumentoval, že súd prvej inštancie nesprávne vymedzil okamih zániku stavby.

12.1. Súd prvej inštancie sa s rozsudkom Najvyššieho súdu ČR, na ktorý poukazoval žalovaný vo svojom
odvolaní, v dôvodoch svojho rozhodnutia zaoberal. K zániku stavby je potrebné stotožniť sa s tým, že
vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že vodná nádrž zanikla až zbúraním obvodových stien a
zahrnutím zeminou, či drevín do jej vnútorných priestorov, teda konaním žalovaného. Odvolací súd sa
stotožňuje s názorom žalobcov v podanom vyjadrení, že len samotná skutočnosť, že vodná nádrž nebola

dlhú dobu využívaná na pôvodný účel, nemá za následok ešte jej zánik. Pokiaľ žalovaný poukazoval,
že aj v Kúpnej zmluve zo dňa 27. 07. 2001 č. 2/7/2001, ktorou žalobcovia nadobudli okrem iného aj
spornú vodnú nádrž, sa konštatuje v bode V. bod 5.1., že si kupujúci pozreli u nehnuteľností statiku,
stav médií, rozvodov a celkovú deštrukciu, a tak akceptujú dezolátny a rozkradnutý stav majetku, ešte
neznamená, že by samotná vodná nádrž bola v takom stave, že by ako vec z hľadiska práva zanikla.

Predmetom kúpnej zmluvy boli viaceré nehnuteľnosti, takže uvedené všeobecné prehlásenie v bode V.
sa vzťahovalo zrejme celkovo ku všetkým kupovaným nehnuteľnostiam, resp. majetku, pričom nie je
zrejmé, u ktorej z nadobúdaných vecí bol aký rozsah deštrukcie, resp. stav opotrebovanosti.

12.2. V poslednom rade žalovaný namietal, že súd mal v zmysle § 186 ods. 2 CSP vychádzať zo

zhodných tvrdení strán sporu. Ako žalovaný nepoprel tvrdenia žalobcov o celkovej deštrukcii vodnej
nádrže a jej dezolátnom, rozkradnutom stave a súd mal z týchto tvrdení vychádzať. K uvedenému
odvolací súd dodáva, že žalobcovia v priebehu celého konania netvrdili, že by vodná nádrž bola v tak
dezolátnom a deštrukčnom stave, že by ako vec neexistovala, práve naopak, tvrdili, že k zničeniu vodnej
nádrže došlo až konaním žalovaného, ktorý na vodnej nádrži zbúral obvodové múry a zahrnul ju zeminou

a drevinami do vnútorného priestoru.

12.3. Z vyššie uvedených dôvodov odvolacie námietky žalovaného v podanom odvolaní neboli spôsobilé
zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktoré odvolací súd vo veci samej (v jeho vyhovujúcom výroku)
považoval za vecne správne, a preto ho v zmysle § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

13. Odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 388 CSP vo výrokoch II. a III.,
ktorými súd prvej inštancie rozhodoval osobitne o trovách prvoinštančného konania a osobitne o trovách
odvolacieho konania.

13.1. Podľa § 255 odsek 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo
veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne
vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo (odsek 2 citovaného §-u).

13.2. Podľa § 396 odsek 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú

aj na odvolacie konanie.

13.3. Podľa § 396 odsek 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

V danej veci bolo prvé rozhodnutie súdu prvej inštancie v jeho vyhovujúcom výroku a súvisiacom výroku
o náhrade trov konania zrušené a vrátené súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Povinnosťou súdu
prvej inštancie bolo v novom rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, rozhodnúť opäť o nároku na náhradu
trov konania (celého prvoinštančného i odvolacieho) § 262 odsek 1 CSP.

Žalobcovia mali vo veci úspech v rozsahu 40,67% (zo žalovanej sumy 9 000 eur - priznaná suma 3
660 eur s príslušenstvom) a žalovaný úspech 59,33% (zamietnutá žaloba do sumy 5 340 eur), vznikol
žalovanému voči žalobcom v 1. a 2. rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 18,66% (rozdiel v
pomere úspechu).Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 388 CSP zmenil vo
výrokoch II. a III. tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku.

14. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1 a §
255 ods. 1 CSP a úspešným žalobcom v 1. a 2. rade priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100%.

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§
419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od
doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).