Uznesenie ,
Zrušené Judgement was issued on Tuesday, November 30, 2021

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/18/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0018208194
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:0018208194.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov
Mgr. Patricie Skotnickej a JUDr. Alexandry Hanusovej v spore žalobkyne: X. T., C. XX, O. L. M., proti
žalovanému: I.. O. T., G.., X. XX, J., zastúpenému B. &. B. D..O..M.., W.: XX XXX XXX, D. XX, J., o
vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 140 eur, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného
súdu Bratislava II zo dňa 06.02.2020, č.k. 19C/13/2019-102, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 06.02.2020, č.k. 19C/13/2019-102, zamietol žalobu a
žalovanému priznal voči žalobkyni náhradu trov konania, a to trov právneho zastúpenia v sume 96,02
eura do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

2. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobkyňa sa žalobou doručenou pôvodne Okresnému súdu
Michalovce dňa 18.09.2018 domáhala voči žalovanému zaplatenia istiny 140 eur spolu s úrokom z
omeškania 5% ročne od 02.03.2016 do zaplatenia titulom vydania bezdôvodného obohatenia a náhrady
trovkonania.Dôvodila,ževexekučnejvecioprávnenejspoločnostiG.,D..O..M..,sp.zn.EX29257/12,od
nej žalovaný vymohol sumu 140 eur, ktorú splácala po dobu 14 mesiacov v mesačných splátkach po a 10

eur. Následne Okresný súd Michalovce uznesením zo dňa 03.12.2014, sp. zn. 15Er/761/2012, exekúciu
zastavil z dôvodu jej neprípustnosti, ktoré uznesenie v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach,
č.k.16CoE/22/2015-60,nadobudloprávoplatnosťdňa02.03.2016.Žalovanýjejdňa24.06.2016predložil
vyúčtovanie exekučného konania, z ktorého vyplynulo vymoženie sumy 140 eur, na ktorej zaplatenie ho
žalobkyňa vyzvala listom zo dňa 03.09.2018.

3.Súdprvejinštancievykonanýmdokazovanímzistil,žeOkresnýsúdMichalovcepoverildňa15.01.2013
žalovaného vykonaním exekúcie sp. zn. 15Er/761/2012 (EX 29287/12), č. poverenia XXXX*XXXXXX,
na základe vykonateľného rozhodnutia Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom
Slovenská rozhodcovská a.s. zo dňa 31.05.2011, sp. zn. SR 04032/11, v prospech oprávneného G.,
D..O..M..; jej predmetom bolo vymoženie povinnosti v sume 327,21 eura s príslušenstvom, trov konania
v sume 262,96 eura a trov exekúcie. Žalobkyňa prevzala dňa 20.02.2013 upovedomenie o začatí

exekúciezodňa11.02.2013,vrátaneexekučnéhotitulu,pričomprotinemunevznieslanámietky.Okresný
súd Michalovce uznesením zo dňa 03.12.2014, č.k. 15Er/761/2012-21, vyhlásil exekúciu vykonávanú
žalovaným pod sp. zn. EX 29287/12 za neprípustnú, túto zastavil s tým, že o trovách konania bude
rozhodnuté samostatným uznesením; uvedené uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 02.03.2016.
Podľa vyúčtovania exekučného konania zo dňa 24.06.2016 bola na vymáhanú pohľadávku vymožená
suma 140 eur, z toho suma 102,56 eura predstavovala nárok oprávneného a suma 37,44 eura trovy

súdneho exekútora.4. Zistený skutkový a právny stav konajúci súd posúdil podľa ustanovení § 451 ods. 1, ods. 2, § 456 veta
prvá zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 3, § 46, 196 ods.
1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“)

a dospel k záveru, že žalobu je potrebné zamietnuť. Konajúci súd v časti žaloby o zaplatenie sumy
102,56 eura prihliadal na námietku žalovaného o nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie, ktorú
odôvodnil tým, že predmetnú sumu bezprostredne po vymožení poukázal oprávnenému, čo napokon
žalobkyni oznámil v rámci konečného vyúčtovania; preto si mala žalobkyňa uplatniť nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia v tejto časti voči oprávnenému z exekučného konania.

5. Pokiaľ išlo o nárok na zaplatenie sumy 37,44 eura, súd prvej inštancie konštatoval, že táto
zodpovedala trovám exekúcie priznaným žalovanému súdnym rozhodnutím po zastavení exekúcie, a
preto nárok i v tejto časti vyhodnotil za nedôvodný. Stotožnil sa pritom s argumentáciou žalovaného,
ktorý s poukazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Cdo/199/2009 a sp.
zn.6MCdo/4/2011,uviedol,ževzhľadomnajehopostavenievexekučnomkonaníakoverejnéhočiniteľa,

nevzniká medzi ním a účastníkmi exekučného konania súkromnoprávny vzťah, a preto si títo voči
nemu v zásade nemôžu uplatňovať nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, s výnimkou prípadu
predpokladaného nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. II. ÚS 165/2012, t.j. ak by boli
trovy exekúcie vymožené v rozpore so zákonom alebo nad jeho rámec, k čomu však v danom prípade
nedošlo, nakoľko žalovaný vykonal exekúciu na základe poverenia na vykonanie exekúcie až do jej

zastavenia legitímne, a preto žalovanému v súlade s § 196 Exekučného poriadku prináležala za jej
výkon odmena.

6. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 2 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) tak, že žalovanému, ktorý mal vo veci plný

úspech, priznal proti neúspešnej žalobkyni náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia v plnej
výške.

7. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa z
dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f) a h) C.s.p. a žiadala ho zrušiť a vrátiť vec súdu

prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Napadnutý rozsudok považovala za nezákonný,
zjavne neodôvodnený, formalistický, nezohľadňujúci jej argumenty, ani okolnosti predmetnej veci, a
tak nespĺňajúci kvalitatívne ústavné požiadavky na súdnu ochranu. Namietala, že rozsudok súdu prvej
inštancie vychádzal z neúplne zisteného skutkového stavu, ktorý sa prejavil následne v nesprávnom
právnom posúdení veci.

8. Žalobkyňa poukázala na rozsudok Krajského súdu v Bratislave vo veci sp. zn. 2Co/387/2015,
zdôrazňujúc pritom právny názor vyjadrený Ústavným súdom Slovenskej republiky v náleze, sp. zn. II
ÚS 165/2012. V jeho zmysle sa na súdneho exekútora pri výkone exekučnej činnosti vzťahuje aj právny
režim náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“), nakoľko tento sa
ako predstaviteľ verejnej moci podieľa na plnení pozitívneho záväzku štátu v súvislosti s realizáciou
základných práv účastníkov exekučného konania. Pokiaľ však išlo o postavenie súdneho exekútora vo
vzťahu k rozhodnutiu o trovách konania, prevažuje aspekt jeho postavenia ako osoby vykonávajúcej
slobodné povolanie, ktorá má ekonomický záujem na priebehu a výsledku exekučného konania a ktorej

majetkové práva môžu byť rozhodovaním orgánov verejnej moci dotknuté. Následne, s poukazom na
ustanovenia § 3, § 4, § 30 ods. 1 a ods. 4 Exekučného poriadku a tiež na uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, sp. zn. 2MCdo/16/2011, žalobkyňa uviedla, že žalovaný si ako súdny exekútor bol
vedomý toho, že je vylúčený z vykonávania exekúcie vedenej pod sp. zn. EX 29257/12, napriek tomu
však od nej, ako právne nevzdelanej osoby, žijúcej na hranici životného minima, neoprávnene prijal

sumu 140 eur. Jeho konanie tak bolo nielen v rozpore so zákonom, ale aj s dobrými mravmi. Týmito
okolnosťami ako hlavnými dôvodmi jej žaloby sa však konajúci súd vôbec nezaoberal.

9. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne považoval napadnutý rozsudok za správny tak po
skutkovej, ako aj právnej stránke a navrhol ho potvrdiť a priznať mu proti žalobkyni nárok na náhradu trov

odvolacieho konania. Mal za to, že žalobkyňa sa podaným odvolaním snažila spochybniť legitímnosť
rozsudku výlučne z dôvodu jej nespokojnosti s výsledkom sporu; tvrdenia a námietky v ňom uvedené
pritom nepredniesla v konaní pred súdom prvej inštancie. Žalovaný zdôraznil, že žalobkyňa si od
počiatku uplatňovala žalobný nárok z titulu bezdôvodného obohatenia, a nie z titulu náhrady škody,s ktorou argumentáciou sa súd prvej inštancie plne stotožnil, pričom rozhodnutie vo veci samej v
dostatočnej miere odôvodnil, poskytujúc v ňom odpovede na všetky zásadné námietky a argumenty. V
ďalšomžalovanýodkázalnadoterajšiuargumentáciuprezentovanúvkonanípredsúdomprvejinštancie.

10. Žalobkyňa v odvolacej replike zotrvala na svojom odvolaní. Uviedla, že žalovaný ako právne
vzdelaná osoba, mal od počiatku vedomosť, že nemôže vykonávať exekúciu v prospech oprávnenej
spoločnosti G., D..O..M.., keďže v minulosti mal s predmetnou spoločnosťou uzavretý pracovný pomer
a požíval od nej pôžitky zo závislej činnosti; žalovaný preto nemal ani požiadať o udelenie poverenia

na vykonanie predmetnej exekúcie. Vzhľadom na uvedené bola podľa mienky žalobkyne daná jeho
zodpovednosť, a nie zodpovednosť štátu, a tým i jeho povinnosť vymoženú sumu vrátiť. Poukázala
pritom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci, sp. zn. 3Cdo 75/2015, v zmysle
ktorého zodpovednosť súdneho exekútora za škodu podľa § 33 ods. 1 Exekučného poriadku a
zodpovednosť štátu za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ktorá bola spôsobená súdnym exekútorom
pri výkone exekučnej činnosti, sa vzájomne nevylučujú.

11. Žalovaný v odvolacej duplike zotrval na svojich dovtedajších vyjadreniach, opätovne zdôrazňujúc
nedostatok jeho pasívnej vecnej legitimácie, keďže žalovanú sumu sčasti poukázal v prospech
oprávneného v exekučnom konaní, a preto sa žalobkyňa mala s prípadným nárokom na vydanie
bezdôvodného obohatenia obrátiť na neho. Žalovaný zdôraznil, že hoci žalobkyňa neuvádzala

skutočnosti ohľadne jeho možnej zaujatosti z dôvodu, že bol zamestnancom oprávneného v exekučnom
konaní, jej námietku považoval za bezpredmetnú; vykonaním exekúcie ho poveril exekučný súd, ktorý
predtým preskúmal i jeho prípadnú nestrannosť. Žalobkyňou označené rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky boli podľa mienky žalovaného vo veci irelevantné, keďže v konaní sa domáhala
vydania bezdôvodného obohatenia, a nie náhrady škody.

12. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), preskúmal
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobkyne bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a contrario a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd
prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je dôvodné a napadnutý rozsudok

súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

13. V skúmanej veci bol predmetom konania nárok žalobkyne na zaplatenie sumy 140 eur s
príslušenstvom, ktorý konajúci súd posúdil ako nárok z titulu vydania bezdôvodného obohatenia, a preto
zameral dokazovanie na zisťovanie splnenia základných predpokladov v zmysle § 451 Občianskeho

zákonníka. Dospel pritom k záveru, že v časti zaplatenia sumy 102,56 eura žalobkyňa uplatnila svoj
nárok voči osobe, ktorá nie je nositeľom tvrdenej hmotnoprávnej povinnosti, pričom v časti zaplatenia
sumy 37,44 eura nepreukázala, že sa žalovaný dopustil neoprávneného prospechu na jej úkor z dôvodu
jeho postavenia ako súdneho exekútora, nakoľko medzi ním a žalobkyňou neexistoval súkromnoprávny
vzťah zakladajúci bezdôvodné obohatenie. Podotkol súčasne, že súdny exekútor vykonával exekúciu

v súlade s poverením exekučného súdu, a preto mu za výkon tejto činnosti patrí odmena. Správnosť
uvedených záverov konajúceho súdu napadla odvolaním žalobkyňa, považujúc ich zdôvodnenie za
nepreskúmateľné, nepresvedčivé, nezohľadňujúce ňou uvádzanú argumentáciu, a tak vychádzajúce z
nesprávne zisteného skutkového stavu, ktorý následne vyústil do nesprávneho právneho posúdenia
veci. Uvedenej odvolacej argumentácii musel odvolací súd priznať úspech.

14. Vychádzajúc z obsahu žaloby žalobkyňa žiadala zaplatenie sumy 140 eur s príslušenstvom na
tom skutkovom základe, že túto sumu vymohol od nej žalovaný, poverený vykonávaním exekúcie
vo veci sp. zn. Ex 29257/12, neoprávnene, nakoľko Okresný súd Michalovce uznesením zo dňa
03.12.2014, č.k. 15Er/761/2012-21, predmetnú exekúciu pre jej neprípustnosť zastavil. Žalobkyňa v

podaní zo dňa 20.01.2020 a zo dňa 31.01.2020, a teda nie až v odvolaní (ako nesprávne namietal
žalovaný), doplnila, že žalovaný konal v rozpore so zákonom a s dobrými mravmi, keď vôbec požiadal
exekučný súd o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie, keďže predtým pracoval u oprávneného
z exekučného konania (spoločnosť G., D..O..M..), ktorú okolnosť vyhodnotil Najvyšší súd Slovenskej
republiky v uznesení sp. zn. 2MCdo 16/2011 za okolnosť vylučujúcu ho z jej vykonávania (len v

konaní vedenom na exekútorskom úrade I.. T. pod sp. zn. Ex 10067/09 - pozn. odvolacieho súdu)
v zmysle § 30 ods. 1 Exekučného poriadku. Protiprávnosť jeho konania mala spočívať i v tom,
že vedel o neplatnosti exekučného titulu. Vzhľadom na to, že žalovaný od nej vymohol sumu 140
eur s vedomím, že koná protiprávne, mala žalobkyňa za to, že je daná jeho zodpovednosť zataké konanie, ktorým ju naviac poškodil. Vychádzajúc z uvedených skutkových tvrdení žalobkyne
možno usudzovať, že žalobkyňa nimi namietala protiprávnosť konania žalovaného spočívajúceho v
tom, že hoci nebol v exekučnom konaní nestranný pre jeho pomer k oprávnenému, pričom mal i

vedomosť o neplatnosti exekučného titulu, požiadal súd o udelenia poverenia, pričom následným
výkonom exekúcie jej spôsobil škodu (úbytok na majetku) v sume celkom 140 eur. Žalobkyňa si
teda uplatňovala voči žalovanému ako pasívne vecne legitimovanému nárok majúci základ v jeho
zodpovednosti za škodu, a nie v bezdôvodnom obohatení, ako nesprávne vyhodnotil súd prvej inštancie,
ktorý sa skutkovými tvrdeniami žalobkyne v tomto smere vôbec nezaoberal, tieto nijako neposudzoval

a ich opodstatnenosť nevyhodnotil. Treba potom prisvedčiť námietke žalobkyne, že išlo o nosnú časť
jej argumentácie, nakoľko na jej základe vyvodzovala zodpovednosť žalovaného za škodu podľa
ňou citovaných ustanovení Exekučného poriadku; rozhodnutie konajúceho súdu nesplnilo požiadavku
dostatočne odôvodneného a konzistentného súdneho rozhodnutia.

15. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej konštantnej judikatúre pritom uvádza, že všeobecný

súd by nemal byť vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení rozhodnutia nekoherentný, t.j.
jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne
musí súd dbať na jeho celkovú presvedčivosť, čo predpokladá, aby sa všeobecný súd v odôvodnení
rozhodnutia v potrebnom rozsahu zaoberal a vysporiadal s myšlienkovými konštrukciami, na ktorých
je založená argumentácia strany sporu a nadväzne na to sa s nimi buď stotožnil, alebo ich vyvrátil,

resp. spochybnil. Iba takýto prístup môže zodpovedať kritériám riadneho odôvodnenia rozhodnutia ako
jedného zo základných atribútov spravodlivého procesu (viď nález zo dňa 10.12.2009, sp. zn. IV. ÚS
296/09).

16. Odvolací súd ďalej udáva, že § 33 ods. 1 Exekučného poriadku účinný v rozhodnom čase, upravoval

zodpovednosť súdneho exekútora za škodu, ktorú spôsobil on alebo jeho zamestnanec pri výkone
činnosti upravenej Exekučným poriadkom; tá je pritom koncipovaná ako objektívna, t.j. bez ohľadu na
zavinenie. Je nesporné, že súdny exekútor v exekučnom konaní vykonáva úlohy štátneho orgánu, a
tak sa podieľa na realizácii základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky. Na súdneho exekútora vykonávajúceho exekučnú činnosť treba preto

hľadieť ako na orgán, ktorému je zverený výkon verejnej (štátnej) moci v rozsahu ustanovenom zákonom
(Exekučný poriadok). Vzhľadom na postavenie súdneho exekútora pri vykonávaní exekučnej činnosti,
na jeho strane nemôže v zásade dôjsť k bezdôvodnému obohateniu v zmysle § 451 Občianskeho
zákonníka(ktomuajrozhodnutieNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikyvovecisp.zn.3Cdo199/2009);
do úvahy potom prichádza jeho prípadná zodpovednosť v zmysle § 33 ods. 1 Exekučného poriadku,

resp. zodpovednosť štátu v režime zákona č. 514/2003 Z.z. Exekučný poriadok, ani zákon č. 514/2003
Z.z. pritom nestanovujú prioritu alebo výlučnosť zodpovednosti za škodu podľa niektorého z nich; obe
zodpovednosti stoja vedľa seba a závisí výlučne na rozhodnutí poškodeného, či bude náhradu škody
žiadať podľa zákona č. 514/2003 Z.z. alebo či svoj nárok uplatní priamo od súdneho exekútora podľa
§ 33 ods. 1 Exekučného poriadku (k tomu rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci

sp. zn. 3Cdo 75/2015).

17. S poukazom na vyššie uvedené, v procesnej situácii, keď žalobkyňa, ktorá síce poukazovala na
status súdneho exekútora ako verejného činiteľa, vymedzila skutkový rámec jej nároku ako nároku
vyplývajúceho z protiprávneho konania žalovaného, ktorého priamym dôsledkom mal byť vznik škody v

sume 140 eur, konajúci súd mal skúmať, či žalobou uplatnený nárok nevyplýval zo vzťahu zodpovednosti
žalovaného ako súdneho exekútora za škodu spôsobenú účastníkovi exekučného konania (žalobkyni
ako povinnej) v zmysle § 33 ods. 1 Exekučného poriadku, účinného v rozhodnom čase; treba podotknúť,
že v takom prípade by bola nepochybne daná pasívna vecná legitimácia žalovaného v spore. Tým,
že súd prvej inštancie žalobu žalobkyne z tohto aspektu neposudzoval, nezohľadňujúc pritom ňou

uvádzané skutkové tvrdenia, jeho rozhodnutie treba považovať nielen za dostatočne neodôvodnené,
ale i za predčasné, a preto i za vecne nesprávne.

18. Vychádzajúc z vyššie uvedeného a jeho sumarizáciou dospel odvolací súd k záveru, že napadnuté
rozhodnutie súdu prvej inštancie nezodpovedá požiadavkám kladeným na riadne odôvodnenie

rozhodnutia, ktoré by bolo konzistentné a dalo jasné a zrozumiteľné odpovede na relevantné právne
a skutkovo súvisiace otázky vo vzťahu k žalobkyňou uplatnenému nároku na náhradu škody. Konajúci
súd pochybil, pokiaľ neprihliadal na skutkové tvrdenia žalobkyne, ktorými odôvodňovala uplatnený
nárok, tieto nijako neposudzoval a ich opodstatnenosť nevyhodnotil, a preto treba považovať jehorozhodnutie zatiaľ za predčasné, a tým za vecne nesprávne. Svojim nesprávnym procesným postupom
zároveň konajúci súd znemožnil žalobkyni uskutočňovať jej procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces. Nakoľko uvedené nedostatky nemožno napraviť v konaní pred

odvolacím súdom, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm.
b) a c) C.s.p. zrušil a podľa § 391 ods. 1 C.s.p. vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie. V ňom bude súd prvej inštancie povinný riadiť sa vyššie uvedeným právnym názorom
odvolacieho súdu, ktorým je v zmysle § 391 ods. 2 C.s.p. viazaný. Súd prvej inštancie vec opätovne
prejedná, zohľadniac pritom skutkové tvrdenia žalobkyne, ktorými odôvodňovala protiprávnosť konania

žalovaného vedúceho ku vzniku škody v sume 140 eur, t.j. z aspektu jeho zodpovednosti za škodu podľa
ustanovení Exekučného poriadku, čo predpokladá skúmanie jednotlivých predpokladov zodpovednosti
žalovaného za škodu, v rozsahu potrebnom vykoná dokazovanie na posúdenie dôvodnosti žaloby
žalobkyne, vykonané dôkazy vyhodnotí v zmysle § 191 ods. 1 C.s.p. a na ich základe ustáli skutkový stav
potrebný pre svoje rozhodnutie. Následne svoje závery o skutkových zisteniach a právnom posúdení
veci odôvodní spôsobom zodpovedajúcim § 220 ods. 2 C.s.p. tak, aby bolo v plnej miere naplnené právo

strán sporu na spravodlivé súdne konanie.

19. Súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci rozhodne i o náhrade trov odvolacieho konania (§
262 ods. 1, § 396 ods. 3 C.s.p.). Odvolací súd pritom podotýka, že rozhodovanie o náhrade trov konania
v konečnom rozhodnutí predpokladá rozhodnutie len o nároku na náhradu trov konania, a nie aj o jeho

výške.

20. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).