Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, October 31, 2013

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 4Co/304/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7711210627
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Minxová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7711210627.2

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v právnej veci žalobcu U.. Q. M., A.. X. XX. XXXX, W. Q. P., U.. P. XXXX/
XX, proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny
SR, so sídlom v Bratislave, Špitálska 4, 6, 8, o náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 50 000 eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Rožňava zo dňa 27. júna 2013 č.k.
8C/22/2012-142 takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom:

1/ žalobu zamietol a

2/ účastníkom náhradu trov konania nepriznal.

Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 50.000,- eur
titulom náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom
žalovanéhotakýmspôsobom,žea)vrozporesozákonomabezsúdnehorozhodnutiasociálnipracovníci
úradu práce v Michalovciach vyhotovili dňa 10. marca 2008 zápisnicu, v ktorej uvádzali neoverené a

nepravdivé údaje bez toho, aby mali stanovisko dotknutej strany a druhého rodiča a ktorú predložili
na podpis sedemročnému dieťaťu a difamujúcimi údajmi úmyselne zavinili zásah do osobnostného
práva na súkromie žalobcu, jeho rodinný a súkromný život a rodinnú väzbu, b) dňa 19. marca 2010
sociálnipracovníciúraduprácevMichalovciachprotiprávneanaprieknesúhlasu,vstúpilidobytužalobcu
násilím, žalobcu a jeho priateľku atakovali v prítomnosti ich maloletého dva a pol ročného dieťaťa, pričom
boli pod vplyvom alkoholu. Zásahom do súkromia mu bola zároveň permanentne narúšaná rodinná

väzba. Za každý označený nesprávny úradný postup štátu žalobca žiadal zaplatenie sumy 25.000,- eur
s odôvodnením, že každý má právo na slušné správanie sa štátu a jeho úradníkov.

Súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní listinnými dôkazmi a z nich predovšetkým oznámením
o výsledku predbežného prerokovania žiadosti zo dňa 20.7.2011 č.k. 7557/2011-IV/6, 31297/2011,
písomným vyjadrením žalobcu a žalovaného i videozáznamom, označil tvrdenia žalobcu za

nepodložené, založené len na jeho subjektívnom hodnotení práce pracovníkov Úradu práce, sociálnych
vecí a rodiny v Michalovciach, keďže sporné šetrenie žalobca opísal len na základe vyjadrenia U. P.
a nepreukazuje ich ani žalobcom predložený videozáznam, nakoľko obsah disku je prázdny, resp. ho
nemožno otvoriť. Konštatoval, že žaloba je zmätočná, nezrozumiteľná a nejasná, pretože z nej nie je
zrejmé, na základe akej skutočnosti sa žalobca domáha nemajetkovej ujmy, že žalobca nie je v spore
aktívne legitimovaný (nie je otcom maloletej, ani účastníkom konania vo veci zverenia maloletej do

osobnej starostlivosti a nebol prítomný ani pri ním opisovanom šetrení), nepreukázal žiadnu škodu, ktorá
by vznikla následkom škodovej udalosti, nepreukázal nesprávny postup orgánu štátu, ktorým mu malabyť spôsobená škoda a tým ani vzťah príčiny a následku, súvisiaci so vznikom tvrdenej škody a dospel k
záveru,ženazákladenepodloženýchdohadovžalobcuniejemožnépovažovaťjehožalobuzadôvodnú.

Uzavrel teda, že pokiaľ sa žalobca svojou žalobou domáhal práva na ochranu osobnosti a v súvislosti s
tým primeraného zadosťučinenia, na preukázanie svojich tvrdení nepredložil relevantné dôkazy, čím si
nesplnil povinnosť tvrdenia a ani dôkaznú povinnosť vyplývajúcu z ust. § 79 ods. 1 a § 120 ods. 1 O.s.p.,
pretože náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ust. § 13 a nasl. Občianskeho zákonníka by
prichádzala do úvahy len ak by bola preukázaná ujma žalobcu, ako aj okolnosti, za ktorých k porušeniu

došlo a že v prípade žalobcu nestačí len morálne zadosťučinenie, a to z hľadiska intenzity, trvania a
rozsahu nepriaznivých následkov i vzhľadom na postavenie žalobcu v rodine a v spoločnosti.

Výrok o trovách konania odôvodnil aplikáciou § 142 ods. 1 O.s.p. a poukazom na skutočnosť, že
žalovaný, ktorý bol v konaní úspešný, si neuplatnil náhradu trov konania a v konaní neúspešný žalobca
právo na náhradu trov konania nemá.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku zároveň vyplýva, že prvostupňový súd vec prejednal a vo veci
rozhodol na pojednávaní dňa 27.6.2013 v neprítomnosti žalobcu v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p., keďže
žalobca sa na pojednávanie nedostavil, hoci bol naň riadne predvolaný (predvolanie na pojednávanie
mu bolo doručené dňa 19.6.2013) ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o jeho odročenie, svoju neúčasť

neospravedlnil a žalovaný z dôvodu hospodárnosti konania súhlasil, aby konal a rozhodol v jeho
neprítomnosti.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca z odvolacieho dôvodu uvedeného v ust. § 205 ods.
2 písm. b) O.s.p., tvrdiac, že sa mu ako účastníkovi konania postupom prvostupňového súdu odňala

možnosť konať pred súdom, ako i z dôvodu neúplne zisteného skutkového stavu veci, pretože súd
nevykonal ním navrhnutý dôkaz (§ 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) a tiež z dôvodu uvedeného v § 205 ods.
2 písm. d) a f) O.s.p.. Z obsahu odvolania žalobcu zároveň vyplýva, že ako odvolací dôvod uplatnil i
skutočnosti a dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, ktorými má byť preukázané,
že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej (§ 205a

ods. 1 písm. b/ O.s.p.), ako i že nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p. (§ 205a ods. 1 O.s.p.
písm. c/ O.s.p.). Navrhol napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa
na nové prejednanie a rozhodnutie, eventuálne zmeniť rozsudok a uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť
mu nemajetkovú ujmu 50.000,- eur a trovy poštovného 4,90 eura.

V odvolaní uviedol, že sa pojednávaní nezúčastňoval z objektívnych dôvodov (hmotná núdza) a nie zo
subjektívnych príčin, súdu neúčasť na pojednávaniach vždy ospravedlnil, resp. procesnoprávne k danej
veci konal, a ospravedlnil i svoju neúčasť na pojednávaní dňa 27.6.2013, a to rukou napísaným textom z
19.6.2013 na predvolaní na toto pojednávanie, ktoré odoslal súdu prvého stupňa dňa 19.6.2013 z pošty
Michalovce.

Predovšetkým vyčítal súdu prvého stupňa záver o zmätočnosti jeho žaloby tvrdiac, že pokiaľ jeho
žalobný návrh nespĺňal procesnoprávne náležitosti a podmienky na jeho prejednanie neboli splnené,
súd ho mal vyzvať na odstránenie nedostatkov podania. Pretože tak prvostupňový súd neučinil a ani
konanie nezastavil, porušil predpisy procesného práva. Ako účastník konania má totiž právo, aby sa

jeho návrhom na začatie konania súd včas a riadne zaoberal (§ 6 O.s.p.).

Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21.08.1997 sp. zn. 3Cdo/191/1996 a zdôraznil, že v
bode 1 žaloby z 20.7.2011 tvrdil, že dochádza k zásahu do jeho osobnostného práva a akým spôsobom
a poukázal i na rozsah (značnej intenzity), dobu trvania (obdobie rokov 2008 až 2010, doposiaľ) a

spôsobzásahu(difamujúceúdaje)dojehoosobnostnýchprávpracovníkmiúraduprácevMichalovciach,
označiac pritom ich tvrdenia za zavádzajúce a skresľujúce pravdivosť vtedajšej situácie. Namietal tiež,
že žalovaný, ktorý bol podľa žalobcu zle informovaný o okolnostiach veci, predbežne neprejednal jeho
žiadosť zákonným postupom a procesným spôsobom, keď vo svojej odpovedi iba frázovito uvádza
nepravdivé informácie. Vytkol súdu prvého stupňa, že odmietol vykonať a vôbec akceptovať jeho návrhy

na dokazovanie, vykonal úkony takým smerom, ktoré nevedú k odstráneniu stavu právnej neistoty a
konal zmätočne i pri rozhodovaní o jeho poplatkovej povinnosti z podanej žaloby vo výške 1.566,-
eur. Uviedol, že žiadal, aby vo veci konal Okresný súd v Michalovciach, ktorý mohol vykonať i dôkaz
ním predloženým videozáznamom z 19.3.2010. Keďže sa žalobou domáha ochrany osobnostnýchpráv, ktoré boli porušené zásahom štátu a jeho zamestnancov, trvá na vykonaní všetkých listinných
dôkazov i dôkazu videozáznamom, ktorý označil za spôsobilý na vykonanie, pretože nie je uzamknutý
ani kódovaný.

Tiežtvrdil,žejenesporné,ževočinemukonalizaujatéorgányštátuapretosacítiichkonanímpoškodený
a namietol, že súd prvého stupňa v posudzovanej veci konal a rozhodol napriek tomu, že mu doručil
dovolanie zo dňa 17.2.2012.

Žalovaný vo vyjadrení sa k odvolaniu žalobcu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť.
Predovšetkým poukázal na svoje tvrdenia uvedené vo vyjadrení k žalobe zo dňa 20.2.2013, zastávajúc
názor, že počas šetrenia opisovaného žalobcom na základe vyjadrenia inej osoby a maloletého dieťaťa
pracovníci Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Michalovciach postupovali štandardným spôsobom,
ktorý bol v súlade so zákonom aj internými predpismi. Tvrdenia žalobcu o nepravdivých údajoch v
úradnom zázname označil za nepodložené, nepreukázané a právne irelevantné a jeho odvolanie za

zmätočné.

K veci samej uviedol, že dňa XX.X.XXXX sa za účasti pracovníkov sociálnoprávnej ochrany detí a
sociálnej kurately P.. X. Y. W.. X. uskutočnilo na základe požiadavky Okresného súdu Michalovce
šetrenie rodinného a výchovného prostredia maloletej dcéry družky žalobcu. Potom, ako ju pred

dverami bytu žalobcu (na chodbe v spoločných priestoroch bytového domu) zamestnanci Úradu práce,
sociálnych vecí a rodiny Michalovce oboznámili v akej veci a za akým účelom chcú vykonať šetrenie,
s odôvodnením, že nie je vlastníčkou bytu a ani tam nemá trvalý pobyt, družka žalobcu uviedla, že
sociálne šetrenie nie je možné vykonať, pred dverami nechala svoju maloletú dcéru, sama vošla do
bytu a dvere zatvorila. Po krátkej dobe sa vrátila s fotoaparátom a chcela vyhotoviť fotografie s tým, aby

zamestnanci nemohli povedať, že tam neboli. Napriek tomu, že zamestnanci takéto fotenie odmietli a
odobrali sa na odchod, družka žalobcu sa ich snažila po celý čas odfotiť kričiac, že tam nemajú čo robiť,
no oni na toto jej správanie žiadnym spôsobom nereagovali a pokračovali v ceste, pričom k žiadnym
slovným či dokonca fyzickým útokom nedošlo. Keďže žalobca v tom čase na mieste šetrenia nebol
prítomný, nemôže ani tvrdiť ako šetrenie prebiehalo, ani že zamestnanec bol pod vplyvom alkoholu a

že sa násilným spôsobom snažil dostať do bytu.

Odvolacísúdnazákladepodanéhoodvolaniavecpodľaust.§214ods.2O.s.p.prejednalbeznariadenia
pojednávania, preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa aj s konaním, ktoré mu predchádzalo (§ 212
ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že v posudzovanej veci nie sú splnené podmienky ani pre potvrdenie

a ani pre zmenu napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, ale rozsudok je potrebné zrušiť.

Súd prvého stupňa zaťažil konanie a následne rozhodnutie vadou spočívajúcou v nepreskúmateľnosti
rozhodnutia, čím došlo k takej vade konania, na ktorú odvolací súd v zmysle ust. § 212 ods. 3 O.s.p.
prihliada z úradnej povinnosti, keďže mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Je totiž nepochybné, že jedným z aspektov na spravodlivý proces je aj právo účastníka na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (IV. ÚS 115/03). Z práva na
spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami,

argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, avšak s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS
46/05, I. ÚS 353/06, II. ÚS 220/08, III. ÚS 12/07, IV. ÚS 163/08). Odôvodnenie má byť prostriedkom
kontroly správnosti rozhodnutia nielen pre súd, ktorý ho vydal, ale aj pre súd, ktorý ho bude preskúmavať
v dôsledku opravného prostriedku.

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ust. § 157 ods. 2 O.s.p., v zmysle ktorého v
odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáha a z akých dôvodov, ako sa vo veci
vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti
považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby

odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

V súlade s uvedeným ustanovením Občianskeho súdneho poriadku je teda povinnosťou všeobecného
súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil.Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej ako i právnej stránky
rozhodnutia.

Súd prvého stupňa sa však touto zásadou dôsledne neriadil. Dôsledne si nesplnil povinnosť nárok
uplatňovaný v konaní právne posúdiť, teda vykonať hmotnoprávnu kvalifikáciu nároku. Takáto právna
kvalifikácia nároku je pritom významná predovšetkým pre potrebu posúdenia, či nárok žalobcu je
v súlade s konkrétnym hmotnoprávnym ustanovením, pod ktoré možno skutkové tvrdenia žalobcu
podriadiť.

Z odôvodnenia rozsudku nie je ani zrejmé, ako súd hodnotil všetky vykonané dôkazy, či dodržal postup
hodnotenia dôkazov v zmysle § 132 O.s.p., t.j. či hodnotil dôkazy každý jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej
súvislosti s prihliadnutím na všetko, čo vyšlo v konaní najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci.

Z odôvodnenia totiž vyplýva niekoľko záverov, a to že žaloba je zmätočná, nezrozumiteľná a nejasná,

že žalobca v spore nie je aktívne legitimovaný, že žalobca nepreukázal splnenie predpokladov
vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (bez vykonania
hmotnoprávnejkvalifikácienárokuzozodpovednostištátuzaškoduprivýkoneverejnejmoci)anapokon,
žežalobcaneuniesolbremenotvrdeniaadôkaznébremenopriuplatnenínárokuzjehoprávanaochranu
osobnosti podľa § 13 a nasl. Občianskeho zákonníka.

Predovšetkým pokiaľ prvostupňový súd usúdil, že žaloba je zmätočná, nezrozumiteľná a nejasná, bol
namieste postup podľa § 43 ods. 1 a 2, veta prvá O.s.p., v zmysle ktorého sudca alebo poverený
zamestnanec súdu uznesením vyzve účastníka, aby nesprávne, neúplné alebo nezrozumiteľné podanie
doplnil alebo opravil v lehote, ktorú určí, ktorá nemôže byť kratšia ako desať dní. V uznesení uvedie,

ako treba opravu alebo doplnenie vykonať. Ak ide o podanie, ktoré by mohlo byť podľa svojho obsahu
návrhom na začatie konania, odošle súd uznesenie do 60 dní od doručenia takéhoto podania. Ak
účastník v lehote podľa odseku 1 podanie neopraví alebo nedoplní a pre uvedený nedostatok nemožno v
konaní pokračovať, súd odmietne podanie, ktoré by mohlo byť podľa svojho obsahu návrhom na začatie
konania.

Obsahové náležitosti žaloby vymedzuje totiž ustanovenie § 79 ods. 1 O.s.p tak, že žaloba má okrem
všeobecných náležitostí (§ 42 ods. 3) obsahovať meno, priezvisko, prípadne aj dátum narodenia a
telefonický kontakt, bydlisko účastníkov, prípadne ich zástupcov, údaj o štátnom občianstve, pravdivé
opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov, ktorých sa navrhovateľ dovoláva, a musí byť z

neho zrejmé, čoho sa navrhovateľ domáha. Ak je účastníkom právnická osoba, návrh musí obsahovať
názov alebo obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo, ak je pridelené. Ak je účastníkom zahraničná
osoba, k návrhu musí byť pripojený výpis z registra alebo z inej evidencie, do ktorej je zahraničná osoba
zapísaná. Ak je účastníkom fyzická osoba, ktorá je podnikateľom, návrh musí obsahovať obchodné
meno,sídloaidentifikačnéčíslo,akjepridelené.Akjeúčastníkomštát,návrhmusíobsahovaťoznačenie

štátu a označenie príslušného štátneho orgánu, ktorý bude za štát konať.

V súlade s výkladom podávaným právnou teóriu i praxou sa rozhodujúcimi skutočnosťami v zmysle
ust. § 79 ods. 1 O.s.p. rozumejú údaje, ktoré sú nevyhnutné k tomu, aby bolo zrejmé o čom a na
akom podklade má súd rozhodnúť. Žalobca musí v návrhu uviesť také skutočnosti, ktorými opíše skutok

(skutkový dej), na základe ktorého uplatňuje svoj nárok, a to v takom rozsahu, ktorý umožňuje jeho
jednoznačnú individualizáciu, t.j. nemožnosť zámeny s iným skutkom. Právnu charakteristiku skutku (tzv.
právny dôvod žaloby) za súčasného právneho stavu nie je žalobca povinný v žalobe uvádzať.

Opísanie rozhodujúcich skutočností slúži k vymedzeniu predmetu konania po skutkovej stránke a k

jeho identifikácii umožňujúcej odlíšenie od predmetov iných konaní. I s ohľadom na nutnosť posúdenia,
či sa nejedná o totožný predmet konania a nie sú dané prekážky konania, musí žaloba spĺňať
všetky náležitosti predpísané v § 42 ods. 3 a § 79 ods. 1 O.s.p. tak, aby bola prejednateľná, t.j.
že skutkové okolnosti sú v nej nezameniteľne vymedzené rozhodujúcimi skutočnosťami. Povinnosť
účastníka konania uložená mu § 101 ods. 1 O.s.p. sa potom týka všetkých významných skutočností pre

rozhodnutie vo veci.

Nedostatok náležitostí žaloby bráni jej vecnému prejednaniu a pokračovaniu v konaní, ak neobsahuje
opísanie rozhodujúcich skutočností alebo ak je opísanie týchto skutočností natoľko neúplné, neurčitéalebo nezrozumiteľné, že nemožno bez ďalšieho stanoviť, aký skutok má byť predmetom konania, alebo
ak je medzi tvrdenými skutočnosťami a žalobným petitom logický rozpor.

Zobsahuspisu vyplýva,ževposudzovanejvecižalobcanebolriadnepoučenýavyzvanýnaodstránenie
vád návrhu, napriek logickému rozporu medzi žalobným petitom (náhrada nemajetkovej ujmy vo výške
2 x 25.000,- eur) a v žalobe neúplne tvrdenými skutočnosťami (okrem namietaného nesprávneho
úradného postupu zamestnancov úradu práce v Michalovciach dňa 10. marca 2008 a 19. marca 2010
i tvrdenie žalobcu o šírení difamujúcich údajov, že je pokútnik, aj keď bol živnostníkom manželom

sociálnej pracovníčky úradu práce i sudcami michalovského súdu a osočovaní, že bol vyhodený z
Komory komerčných právnikov), pri súčasnom rešpektovaní ustálenej judikatúry všeobecných súdov,
podľa ktorej nie je vecou súdu, aby žalobcu poučoval o hmotnom práve (§ 5 ods. 1 O.s.p.) a ani o
otázkach vecnej legitimácie.

Uvedené je nutné považovať za vadu konania.

Nakoľko táto vada konania nebola zhojená a v zmysle záveru súdu prvého stupňa je naopak dôvodom
neúspechu žalobcu, konanie je z tohto dôvodu postihnuté vadou predstavujúcou významný zásah do
procesného postavenia žalobcu a do jeho práva na spravodlivé súdne konanie, čo je vždy dôvod na
zrušenie rozsudku odvolacím súdom podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p..

O vadu konania, ktorá je z hľadiska § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. významná, ide totiž najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi
a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva.

Z uvádzaných dôvodov nie je preto možné posúdiť ani správnosť právneho posúdenia otázky vecnej
legitimácie žalobcu, teda posúdiť, či na zistený skutkový stav použil súd prvého stupňa správny predpis
a či ho aj správne interpretoval.

Záver súdu o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, navyše pri absencii skutkových záverov a

hmotnoprávnej kvalifikácie nároku, je tak v nadväznosti na uvedené rozporný a nepreskúmateľný (a za
posudzovaného procesného stavu prejednávanej veci i predčasný).

Vecná legitimácia totiž práve so zreteľom k hmotnému právu ustanovuje, kto je nositeľom uplatneného
práva alebo povinnosti v konkrétnom prípade. Stanovujú ju predpisy hmotného práva. Aktívnou

vecnou legitimáciu sa pritom rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva žalobcovi
ním uplatňované právo (nárok), respektíve mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok
uplatňovať. Nedostatok vecnej legitimácie znamená, že žalobca nebol nositeľom práva, o ktoré v
posudzovanej veci išlo. K aktívnej (i pasívnej) legitimácii sa súd vyjadruje v rozhodnutí vo veci samej
vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním.

Každý sa totiž môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a
nestrannom súde (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) a každý má i právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo
nesprávnym úradným postupom (čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky).

Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanovuje zákon (čl. 46 ods. 4 Ústavy
Slovenskej republiky).

Týmto zákonom je i zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, účinný od 1. júla 2004. Jeho zmyslom a účelom je
stanoviť podmienky, za ktorých vzniká právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo jeho nesprávnym úradným postupom,
a to spôsobom, ktorý umožňuje odškodniť všetky prípady, v ktorých bola poškodenému spôsobená
škoda takým rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktoré sa neskôr ukázalo ako nezákonné, alebo jeho

nesprávnym úradným postupom.

I keď platná právna úprava vo všeobecnosti nevymedzuje, čo sa rozumie pod nesprávnym úradným
postupom, za nesprávny úradný postup možno označiť porušovanie povinností pri uskutočňovaníjednotlivých úkonov v rámci konania, predovšetkým ich nesprávne vykonanie alebo ich vykonanie
bez splnenia zákonných podmienok, či iný nezákonný zásah do práv a právom chránených záujmov
fyzických a právnických osôb.

Rozhodovanie o náhrade škody, ku ktorej vzniku došlo v dôsledku nesprávneho úradného postupu je
závislé od náležitého posúdenia všetkých predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu, predovšetkým
príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

Náhradou nemajetkovej ujmy by sa pritom mal sledovať cieľ kompenzácie ujmy spôsobenej najmä
poškodením dobrej povesti, občianskej cti, prípadne kompenzácie morálneho utrpenia v prípadoch
rôznych foriem obmedzenia, resp. pozbavenia osobnej slobody.

Právna úprava náhrady nemajetkovej ujmy vzniknutej v dôsledku nezákonného rozhodnutia alebo
nesprávneho úradného postupu obsiahnutá v zákone cˇ. 514/2003 Z. z. nadväzuje na všeobecnú

občianskoprávnu úpravu zakotvenú v Občianskom zákonníku, v zmysle ktorej v prípade, ak iba samotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
poškodenému subjektu, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch. Pokiaľ je však možné dosiahnuť
náhradu nemajetkovej ujmy iným spôsobom ako už spomínanou peňažnou náhradou, právna úprava
dáva prednosť práve tejto inej forme náhrady.

Pokiaľ súd posudzoval uplatnený nárok ako nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom orgánu verejnej moci a dospel k záveru o nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu z dôvodu,
že nebol účastníkom konania, v rámci ktorého malo byť zasiahnuté do jeho osobnostných práv, potom,
vychádzajúc z vyššie uvedeného, bol povinný posudzovať uplatnený nárok aj podľa ustanovení § 11 a

nasl. Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti.

Úlohou úpravy práva na ochranu osobnosti je zabezpečiť rešpektovanie osobnosti fyzickej osoby a
tým jej všestranný slobodný rozvoj. Cieľom, ktorý sleduje zadosťučinenie v zmysle § 13 Občianskeho

zákonníka je primerane a s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu optimálne a tým účinne
vyvážiť a zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu, t.j. nemajetkovú ujmu vzniknutú na
osobnosti dotknutej osoby.

Pretože súd prvého stupňa v odôvodnení iba opisuje obsah tvrdení žalobcu obsiahnutých v jeho žalobe,
obsah vyjadrenia žalovaného a skutočnosť, ktorá vyplynula z oznámenia o výsledku predbežného
prerokovania žiadosti, že žalobca nebude žalovaným odškodnený, a to bez hodnotenia, ktoré právne
významné skutočnosti vzal z týchto dôkazov (a z ktorých) za preukázané, pri súčasnej absencii
akýchkoľvek skutkových záverov, je nutné označiť za nepreskúmateľné i ostatné jeho právne závery (o

neunesení dôkazného bremena pri uplatnení nároku zo zodpovednosti štátu za škodu žalobcom, ako
i záver, že žalobca neuniesol bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno pri uplatnení nároku podľa § 13 a
nasl. Občianskeho zákonníka z jeho práva na ochranu osobnosti).

Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa s takto nedostatočným odôvodnením znemožňuje žalobcovi
i žalovanému právne relevantným spôsobom reagovať na právne závery súdu prvého stupňa, preto
takýmto postupom bola účastníkom odňatá možnosť konať pred súdom, čo je vždy dôvod na zrušenie
rozsudku odvolacím súdom.

Predovšetkým z týchto dôvodov odvolaciemu súdu neostávalo iné, ako podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f)
O.s.p. zrušiť rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že po podaní žaloby na Okresný súd Michalovce, bola posudzovaná vec

prikázaná na konanie Okresnému súdu Rožňava uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 15.
decembra 2011 č.k. 11 NcC/41/2011-50.PojejpridelenínarozhodnutiesudkyniOkresnéhosúduRožňavaU..U.T.,žalobcapodalprotiuzneseniu
Krajského súdu v Košiciach zo dňa 15. decembra 2011 č.k. 11 NcC/41/2011-50 dovolanie, ktoré doručil
súdu prvého stupňa dňa 22.2.2012.

O námietke žalobcu, ktorou žalobca namietal zaujatosť Okresného súdu Rožňava rozhodol Krajský súd
v Košiciach uznesením zo dňa 29. apríla 2013 č.k. 14NcC/14/2013-111 tak, že vec vrátil súdu prvého
stupňa ako predčasne predloženú aj so zreteľom na § 14 ods. 3 O.s.p..

Podanie dovolateľa (žalobcu) však doposiaľ nebolo predložené dovolaciemu súdu, čím prvostupňový
súd založil vadu konania, významnú z hľadiska § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p..

Z obsahu spisu je zrejmé, že si súd prvého stupňa doposiaľ nesplnil povinnosť vykonať úkony, ktoré v
rámci dovolacieho konania majú prebehnúť na súde prvého stupňa a sú upravené v ust. § 209 O.s.p.,

ktorého použitie platí primerane aj na postup súdu v rámci dovolacieho konania.

Súdu prvého stupňa patrí predovšetkým povinnosť preskúmať, či dovolanie obsahuje všetky zákonom
predpísané náležitosti (§ 241 ods. 1 O.s.p.).

Ak dovolanie neobsahuje všetky potrebné náležitosti alebo je nezrozumiteľné alebo neurčité, ide o
vadné podanie. Pokiaľ dovolanie obsahuje vady, ktoré bránia v pokračovaní konania, súd prvého stupňa
postupuje podľa § 43 O.s.p. a vyzve dovolateľa uznesením, aby svoje podanie doplnil, prípadne ho
opravil.Pokiaľsasúduprvéhostupňanepodaríodstrániťvadyvdovolaní,predložívecdovolaciemusúdu
spolu so správou, v ktorej túto skutočnosť uvedie. Pokiaľ je dovolanie podané oneskorene alebo osobou,

ktorá je na jeho podanie neoprávnená, alebo dovolanie je neprípustné, predloží podanie dovolaciemu
súdu a rovnako v správe uvedie tieto skutočnosti.

V ďalšom konaní bude preto úlohou súdu prvého stupňa v intenciách uvedeného odstrániť vyššie
označené procesné vady, vykonať úkony pred predložením veci dovolaciemu súdu a následne mu

predložiť vec na rozhodnutie o dovolaní žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach zo dňa
15. decembra 2011 č.k. 11 NcC/41/2011-50, vyzvať žalobcu v súlade s ust. § 43 O.s.p. na upresnenie
žaloby a po splnení podmienok na jej vecné prejednanie, pri rozhodovaní prihliadnuť na všetky rozhodné
skutočnosti, ktoré vyplynuli zo všetkých vykonaných dôkazov, ako aj na skutočnosti, ktoré neboli medzi
účastníkmi sporné (§ 153 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 132 O.s.p.) a v nadväznosti na to sa vysporiadať

dôsledne s relevantnými tvrdeniami žalobcu ako aj s obranou žalovaného a rozhodnutie odôvodniť tak,
aby malo všetky náležitosti v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. a mohlo byť predmetom odvolacieho prieskumu.

V novom rozhodnutí rozhodne súd prvého stupňa o trovách celého konania, vrátane trov tohto
odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č.
757/2004 Z.z., v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.