Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Monday, September 30, 2013

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/30/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7612200469
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Angela Čechová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7612200469.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach vo veci žalobkyne M.. C. Š., K. O., A. Č.. XX, zast. JUDr. Jánom Sitarčíkom,
advokátom, Lučenec, Dr. Herza 20, proti žalovanému T. Z., K. A., G.. O. Č.. XX, zast. JUDr. Ivanom
Križalkovičom, advokátom, AK, Spišská Nová Ves, Hviezdoslavova 11, o vydanie veci a vzájomného
návrhu žalovaného, o určenie a zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, o odvolaní
žalobkyne proti rozsudku 8C 8/2012-81 z 5.11.2012 Okresného súdu Spišská Nová Ves

r o z h o d o l :

Z r u š u j erozsudok, okrem výroku o zamietnutí protinávrhu žalovaného a v rozsahu zrušenia vracia
vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa rozsudkom žalobu žalobkyne zamietol, zamietol aj protinávrh žalovaného a
účastníkom náhradu trov konania nepriznal.

V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa žalobou z 12.1.2012 domáhala zaviazať žalovaného
na vydanie osobného motorového vozidla K. E. EVČ: O. X. Q., ďalej označeným aj VIN číslom
(ďalej „motorové vozidlo“), a to spoločne s kľúčmi od vozidla a osvedčením o evidencii vozidla, ktorú
skutkovo odôvodnila tým, že na základe kúpnej zmluvy uzavretej s E. A. dňa 5.8.2011 sa stala výlučnou
vlastníčkou označeného motorového vozidla, za ktoré predávajúcemu aj zaplatila sumu 13.000,- €. Ako
výlučná vlastníčka predmetného motorového vozidla je vedená aj v evidencii vozidiel aj v osvedčení o

evidencii (časť I., II. technického preukazu). Žalobkyňa uviedla, že v čase, keď do vlastníctva nadobudla
motorové vozidla, žila so žalovaným spoločne v jej byte v O., že žalovaný dňa 17.10.2011 po hádke
odišiel z jej bytu a bez jej súhlasu odviezol motorové vozidlo na neznáme miesto a spolu s tým aj
technickýpreukaz-časťI(tzv.malýtechnickýpreukaz)atiežpísomnúzmluvu,ktorounadobudlavozidlo.
Zastávala názor, že na základe uzavretej kúpnej zmluvy s E.. A., ktorému aj vyplatila kúpnu cenu sa
stala výlučnou vlastníčkou vozidla, pričom poprela, že by predmetné motorové vozidlo nadobudla so

žalovaným do podielového spoluvlastníctva. Žalovaný so žalobou žalobkyne nesúhlasil a dňa 20.2.2012
podal vzájomný návrh (tzv. protinávrh), ktorým žiadal aby súd určil, že označené motorové vozidlo je
v podielovom spoluvlastníctve, a to jeho v podiele 2/3-in a žalobkyne v podiele 1/3-ina, následne, aby
toto podielové spoluvlastníctvo súd zrušil a prikázal ho do výlučného vlastníctva jemu s tým, že mu
bude uložená povinnosť vyplatiť žalobkyni na vyrovnanie jej podielu sumu 4.600,- €. Tento protinávrh
odôvodňoval tým, že v čase kúpy motorového vozidla žil so žalobkyňou v spoločnej domácnosti ako

druh a družka v byte žalobkyne, že v auguste 2011 sa rozhodli kúpiť označené motorové vozidlo,
že kúpnu cenu 13.000,- € zaplatil predávajúcemu on v celosti, že vzhľadom na to, že v evidencii
vozidiel môže byť zapísaný len jeden užívateľ vozidla a vzhľadom na skutočnosť, že bývali v okrese O.,
rozhodli sa ako kupujúcu uviesť v písomnej kúpnej zmluve žalobkyňu a takto bola následne aj vedená v
evidencii vozidiel ako vlastníčka. Okrem toho takýto postup navrhla aj žalobkyňa z dôvodu, aby sa ľudia
nezaujímali o to, prečo jazdí na cudzom vozidle, keďže on mal trvalý pobyt v okrese A. G. Z.. V priebehu

konania sa súd pokúsil o zmier medzi účastníkmi, avšak bezúspešne, lebo žalobkyňa zotrvávala na
stanovisku, že je výlučnou vlastníčkou motorového vozidla s tým, že finančné prostriedky na jehokúpu jej boli žalovaným darované, tomuto návrhu bol žalovaný síce prístupný avšak s tým, aby mu
žalobkyňa vyplatila sumu 8.400,- €, pretože jeho vôľou bolo kúpiť motorové vozidlo do svojho výlučného
vlastníctva, ale žalobkyňa ho pred kúpu presvedčila, aby sa stala jeho podielovou spoluvlastníčkou.

Následne súd konal tak o žalobe žalobkyne, ako aj o vzájomnom návrhu žalovaného po ich spojení
na spoločné konanie v zmysle § 112 O.s.p. Vykonaným dokazovaním zistil, že 5.8.2011 bola uzavretá
písomná kúpna zmluva medzi kupujúcou C. Š., žalobkyňou a predávajúcim E. A., predmetom ktorej
bol predaj vozidla označeného v žalobe. Za motorové vozidlo bola zaplatená kúpna cena vo výške
13.000,- €. Zo vzájomnej korešpondencie medzi účastníkmi konania zistil, že žalobkyňa dňa 8.11.2011

vyzvala žalovaného na vydanie vozidla v lehote do 13.11.2011, žalovaný na túto výzvu reagoval listom
z 10.11.2011, ktorým oznámil, že vozidlo je v ich podielovom spoluvlastníctve, že vozidlo nadobudli
tak, že on na kúpu vozidla použil vlastné finančné prostriedky vo výške 13.000,- € a žalobkyňa mu
následne prispela sumou 4.600,- €. Vydanie vozidla v uvedenom liste podmienil vyplatením sumy
9.010,- €. Zároveň v liste potvrdil, že vozidlo má vo svojej držbe a že je odstavené v jeho garáži. Na
uvedený list žalovaného žalobkyňa následne reagovala listom z 2.12.2011 a oznámila žalovanému,

že neuznáva jeho tvrdenie o spoluvlastníctva vozidla a že sumu 13.000,- € jej žalovaný daroval; na
tento list žalovaný reagoval opätovne svojím listom z 9.12.2011, v ktorom nespochybnil skutočnosť
darovania finančných prostriedkov vo výške 13.000,- € a zároveň vyzval žalobkyňu na vrátenie týchto
peňazí a to s poukazom na § 630 OZ na základe toho, že žalobkyňa ako obdarovaná sa k nemu
správala tak, že hrubo porušila dobré mravy, okrem iného tým, že ho uviedla do omylu, resp. využila

jeho omyl a jednoznačne ho podviedla. Napokon na uvedený list žalobkyňa odpovedala listom z
12.12.2011,vktoromoznámila,ženevidídôvodnavráteniedaru,žehoneuviedladoomyluaninevyužila
jeho omyl a ani ho nepodviedla a vyzvala žalovaného na bezodkladné vydanie motorového vozidla.
V konaní mal súd oboznámením listín ďalej zistené, že žalobkyňa dňa 26.8.2011 uzavrela s V. K. A.
a.s. úverovú zmluvu, ktorou jej bol poskytnutý úver vo výške 5.000,- € s 19,53 % ročným úrokom a

RPMN 22,81 %, takže celková suma vráteného úveru bola vo výške 11.747,20 €. Podľa potvrdenia o
poistení motorového vozidla vydaného poisťovňou F. žalobkyňa má uzavreté poistenie predmetného
motorového vozidla s účinnosťou od 25.8.2011 na dobu neurčitú. V odôvodnení rozhodnutia ďalej súd
podrobne reprodukoval účastnícke výpovede žalobkyne a žalovaného, tiež výpovede svedkyne C. A.R.,
matky žalobkyne, svedkyne B.. L. C. a svedka M. Š.. Zistený skutkový stav následne právne posúdil

podľa § 132 ods. 1, ust. § 126, ust. § 588, § 628 ods. 1 a § 630 Občianskeho zákonníka (OZ). Pokiaľ
ide o žalobu žalobkyne ustálil, že ak by bola žalobkyňa v konaní úspešná, musela by preukázať, že sa
stala výlučnou vlastníčkou motorového vozidla a tiež , že žalovaný bez právneho dôvodu jej výlučné
vlastníctvo zadržiava a odmieta jej ho vydať. Žalobkyňa opodstatnenosť svojej žaloby vyvodzovala z
toho, že kúpnou zmluvou, ktorú uzatvorila, ona nadobudla vlastníctvo motorového vozidla v celosti a

že ako výlučná vlastníčka je ona vedená na dopravnom inšpektoráte, aj ako držiteľka vozidla, a že
kúpnu cenu zaplatila z finančných prostriedkov darovaných jej žalovaným. Žalovaný však darovanie
kúpnej ceny 13.000,- € popieral a preto podľa názoru súdu žalobkyňu zaťažovalo dôkazné bremeno nad
akúkoľvek pochybnosť preukázať, že skutočne k darovaniu peňazí žalovaným došlo. Keďže pri údajnom
darovaní nebol účastný žiaden svedok, súd sa zaoberal tvrdeniami sporných strán a zisťoval, či došlo

k platne uzavretému dvojstrannému právnemu úkonu darovania, teda či žalovaný ako darca z vlastnej
vôle odovzdal žalobkyni ako obdarovanej predmet daru - sumu 13.000,- € a žalobkyňa ako obdarovaná
predmet daru prijala. Poukázal v tejto súvislosti na to, že darovanie je veľmi často používaný inštitút
vyskytujúci sa hlavne medzi príbuznými či manželmi, avšak v tomto prípade mala žalobkyňa prijať od
žalovanéhoznačnehodnotnýdar,ikeďonasamavzťahsožalovanýmpovažovalazapriateľskýavofáze

darovania veľké šance na rozvíjanie jej vzťahu so žalovaným nedávala, mala totiž voči nemu výhrady,
vytýkala mu , že sa u nej bezplatne stravoval, nocoval, intímne sa s ňou zbližoval, preto považovala za
prirodzené, že za dobu 2,5 roka trvania ich známosti sa jej chcel odvďačiť tým, že jej daroval peniaze na
zakúpenieauta.Zvýpovedežalobkyne,aleajsvedeckejvýpovedejejmatkyvšaksúdzistil,ževpriebehu
tejto krátkej známosti žalovaný zaplatil žalobkyni dovolenku v Chorvátsku, daroval jej práčku, matrac,

kúpil jej hodinky a zrekonštruoval jej byt. Súd tak vyvodil názor, že medzi účastníkmi nedošlo k platnému
darovaniu, pretože darovanie nemožno vnímať ako druh vyrovnania za poskytnutie stravy, ubytovania
či pohlavného zbližovania, že tiež absentuje vôľa žalovaného peniaze žalobkyni darovať a že v konaní
nebolopreukázané,žebyžalovanýžalobkynipeniazeskutočneodovzdalaonaichodnehoprijala,čomu
nasvedčuje zhodnosť výpovede obidvoch účastníkov v tom, že pri uzavretí kúpnej zmluvy, s kúpnou

cenou, ktorá mala byť predmetom daru, disponoval výlučne žalovaný, ktorý predávajúcemu celú kúpnu
cenu vyplatil. Tvrdenie žalovaného , že nemal úmysel darovať peniaze žalobkyni na kúpu motorového
vozidla, boli podoprené aj svedeckými výpoveďami matky žalobkyne a svedkyne B.. L.N. C., ktoré sa
zhodlivtom,žežalovanýniejetypomčloveka,ktorýby obdarovával,pričommatkažalobkynevyplatenietýchto peňazí žalovaným vnímala ako vyrovnanie nákladov na chod domácnosti, ktoré počas trvania
vzťahuúčastníkovuhrádzalavýlučnežalobkyňa.Ďalejsúdvychádzalztoho,ževprípadekúpyhnuteľnej
veci sa nevyžaduje písomná forma kúpnej zmluvy, v danom prípade však kúpna zmluva bola uzavretá v

písomnej forme, avšak osoba, ktorá bola v zmluve označená ako predávajúci pri predaji vozidla prítomná
nebola, ale hlavne, osoba, ktorá bola označená ako kupujúci, zaň kúpnu cenu nezaplatila a čo viac,
vozidlo si neprevzala. Tak žalobkyňa ako aj žalovaný zhodne uvádzali, že peniaze žalovaný vybral zo
svojho účtu, doviezol do miesta predaja, kde ich aj on odovzdal zástupkyni predávajúceho, následne od
nej vozidlo prevzal a z miesta predaja vozidlo odviezol. Len samotná skutočnosť zápisu žalobkyne ako

držiteľky vozidla na dopravnom inšpektoráte, ju ešte nerobí vlastníčkou a okrem toho v jej neprospech je
aj to, že žalovaný sa od zakúpenia auta správal ako jeho vlastník, užíval ho, garážoval, tankoval palivo,
teda využíval na svoju potrebu, ba dokonca aj pre potreby svojho syna A.. Z týchto skutkových okolností
súčasne súd vyvodil, že neprichádza do úvahy postup v zmysle § 630 OZ, keďže nebolo preukázané, že
by medzi účastníkmi konania došlo k platne uzavretej darovacej zmluve. Keďže žalovaný protinávrhom
žiadal určiť podielové spoluvlastníctvo účastníkov k motorovému vozidlu, následne jeho zrušenie a

vyporiadanie a žalobkyňa popierala, že peniaze, ktorými chcela žalovanému pomôcť (suma 4.600,-
€) , aby mal vlastné inžinierske siete, by mali byť jej vkladom do podielového spoluvlastníctva, skúmal
v prvom rade súd, či medzi účastníkmi došlo k uzavretiu dohody, obsahom ktorej by bolo založenie
spoluvlastníckych vzťahov, a ak taká dohoda bola uzavretá, tak či ku takejto dohode došlo skôr, ako bola
uzavretá kúpna zmluva alebo či tvrdenie žalovaného je len jeho obranou uvedomujúc si, že zapožičanie

peňazí žalobkyni na kúpu vozidla samo o sebe nespôsobuje vznik podielového spoluvlastníctva k tomuto
vozidlu. Konštatoval v tejto súvislosti, že na uzatváranie dohody o založení podielového spoluvlastníctva
sa vzťahujú všeobecne ust. § 34 a nasl. OZ o právnych úkonoch, že zákon na uzavretie takejto dohody
nepredpisuje žiadnu konkrétnu formu. Pre záver, či takýto právny úkon urobený v tej alebo onej forme
je platný, sa vyžaduje splnenie požiadaviek určitosti a zrozumiteľnosti. V danom prípade však muselo

byť z ústnej dohody uzavretej medzi účastníkmi konania pred samotnou kúpou vozidla nad všetky
pochybnosti zrejmé, že predmet kúpy mienia nadobudnúť do podielového spoluvlastníctva. Tak ako
žalobkyňa nepreukázala, že na kúpu vozidla použila finančné prostriedky darované jej žalovaným a
ani to, že zaplatila predávajúcemu kúpnu cenu a že predmet kúpy si od neho prevzala, v konaní
nepreukázal ani žalovaný, že by sporné motorové vozidlo nadobudol so žalobkyňou do podielového

spoluvlastníctva. V neprospech žalovaného bolo najmä to, že menil výpoveď ohľadom výšky podielov,
keď najskôr uvádzal, že vozidlo je v spoluvlastníctve s jeho podielom 2/3 a podielom žalobkyne 1/3
a následne na pojednávaní tvrdil, že sa jedná o polovičné podiely - 50 % on a 50 % žalobkyňa. V
zmysle uvedeného tak vyplynul súdu záver, že medzi účastníkmi nemohlo dôjsť k vzniku podielového
spoluvlastníctva k motorovému vozidlu a to jednak z toho dôvodu, že žalovaný neuniesol dôkazné

bremeno o zhodnom koncese so žalobkyňou pred kúpou vozidla v tom zmysle, že predmet kúpy nebude
vlastniť výlučne žalobkyňa , ale bude patriť obom a tiež preto, lebo ohľadne spoluvlastníckych podielov si
sám v priebehu konania odporoval, čo vyvolalo značné pochybnosti, že vozidlo bolo kúpené s úmyslom
nadobudnúť ho do spoluvlastníctva. Z tohto podstatného dôvodu preto protinávrh zamietol. Vychádzajúc
z toho, že žaloba žalobkyne a protinávrh žalobcu boli spojené na spoločné konanie o náhrade trov, preto

o nich rozhodoval samostatnými výrokmi. Pritom vychádzal z ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a keďže zamietol
žalobu žalobkyne nepriznal jej právo na náhradu trov konania a tiež žalovaný nebol v konaní úspešný,
preto ani jemu nevzniklo právo na náhradu trov konania.

Rozsudok napadla včas podaným odvolaním žalobkyňa a to proti výroku o zamietnutí jej žaloby a

proti výroku, ktorým jej nebola priznaná náhrada trov konania. Navrhla zrušiť napadnutý rozsudok
alebo ho zmeniť a jej žalobe vyhovieť. V odvolaní uviedla, že v prílohe k svojej žalobe predložila
listinné dôkazy, ktoré jednoznačne preukazovali, že je výlučnou vlastníčkou vozidla. Takýmto dôkazom
je korešpondencia medzi jej advokátom a advokátom žalovaného predložená súdu. Konkrétne advokát
žalovaného v liste z 2.12.2011 potvrdil darovanie finančných prostriedkov vo výške 13.000,- € a domáhal

sa len vrátenia daru podľa ust. § 630 OZ. Je tak nespochybniteľnou skutočnosťou, že vozidlo nadobudla
kúpou do svojho výlučného vlastníctva. Takéto dôkazy mal súd k dispozícii už pri podaní žaloby. K
názoru súdu, že len skutočnosť, že je zapísaná na dopravnom inšpektoráte ako držiteľka, ju výlučnou
vlastníčkou nerobí, uviedla, že ide o závažný omyl zo strany súdu poukazujúc na to, že v evidencii sa
uvádza držiteľ a vlastník motorového vozidla a v prípade, ak je vlastník aj držiteľom, tak o vlastníctve

motorového vozidla nemôže pochybovať ani súd. V danom prípade bola na kúpu vozidla uzavretá
riadna kúpna zmluva, za kúpu bola zaplatená kúpna cena finančnými prostriedkami darovanými jej
žalovaným dobrovoľne, čo žalovaný potvrdil prostredníctvom splnomocneného advokáta. Poukázala na
to, že po kúpe si vozidlo prevzala osobne a to, že žalovaný ako skúsenejší vodič vozidlo po kúpe riadil,je v danom prípade bezvýznamné, naopak je dôležitou právnou skutočnosťou to, že ona na motorové
vozidlo aj uzatvorila zákonné poistenie v poisťovni a aj uhrádzala poistné poštovnými poukážkami. To,
že vozidlo užíval žalovaný nespochybňovala, ale s poukazom na to, že pracovala a aj pracuje v P., tak

bolo samozrejmé, že v čase jej neprítomnosti vozidlo s jej súhlasom užíval žalovaný. Táto skutočnosť
však rovnako nemôže spochybniť jej vlastníctvo k vozidlu. Nestotožnila sa ani s tvrdením žalovaného,
že nemal v úmysle jej darovať peniaze na kúpu vozidla považujúc ho za účelové s cieľom pomstiť sa
jej za rozpad ich vzťahu. Ďalej uviedla, že svedecké výpovede, ktoré súd prvého stupňa vzal do úvahy
sú právne bezvýznamné, nakoľko charakterizujú len povahové a charakterové črty žalovaného, avšak

nemôžu posúdiť a potvrdiť pohnútku a dôvody, pre ktoré peniaze na kúpu vozidla jej daroval žalovaný.
Namietala ďalej, že súd sa v konaní nedôvodne zameral na vzťahy účastníkov a aj z toho dôvodu mu
unikla podstata sporu, ktorý je úplne jednoznačný. Poukázala tiež na to, že súd v odôvodnení rozsudku
síce konštatuje, že uzavrela s V. banka úverovú zmluvu , avšak následne sa týmto zistením nezaoberal
ako skutočnosťou preukazujúcou jeden z motívov poskytnutia daru žalovaným.

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne v prvom rade namietal uvedenie nepravdivých skutkových
tvrdení v odvolaní, ktorých účelom je zavádzať odvolací súd a privodiť pre ňu želaný výsledok v spore.
Mal na mysli v tomto smere predovšetkým to, že v odvolaní žalobkyňa uviedla, že jeho splnomocnený
advokát listom z 2.12.2011 potvrdil darovanie finančných prostriedkov 13.000,- € žalobkyni a že sa
domáhal len vrátenia daru podľa § 630. Zároveň uviedla tvrdenie, že on jej dobrovoľne daroval finančné

prostriedky, čo potvrdil prostredníctvom svojho advokáta. Takéto tvrdenia však jeho právnym zástupcom
nikde neboli prezentované, nikdy nepotvrdil darovanie finančných prostriedkov a nikdy nepotvrdil, že
by dobrovoľne s ňou uzatvoril darovaciu zmluvu na poskytnutie daru - 13.000,- €. Dôkazom tohto jeho
tvrdenia je list jeho právneho zástupcu z 9.12.2011 (nie z 2.12.2011, ako to uvádza žalobkyňa), v ktorom
liste je uvedené že „v prípade, že finančné prostriedky môjho mandanta Vaša mandantka chápe ako

dar, tým skôr, ak chce motorové vozidlo vydať, môj mandant žiada, aby v zmysle § 630 OZ mu tieto boli
vrátené...“. Podľa jeho názoru z tejto formulácie je zrejmé, že žiadne darovanie žalobkyni nepriznal a ani
nepotvrdzuje. Považuje za správny záver súdu, že medzi účastníkmi k žiadnemu platnému darovaniu
finančných prostriedkov nedošlo. V konaní totiž bolo preukázané, že nebol žiadny hospodársky dôvod
- kauza na uzavretie darovacej zmluvy a uvedené potvrdili aj svedecké výpovede svedkýň. Ďalšou

skutočnosťou preukazujúcou, že nedošlo k darovaniu je aj okolnosť, že žalobkyňa po uzavretí kúpnej
zmluvy následne požiadala o úver vo výške 5.000,- €, z ktorého mu zaplatila časť kúpnej ceny za vozidlo.
Mal tak za to , že z takéhoto konania žalobkyne je zrejmé, že vozidlo bolo kúpené do podielového
spoluvlastníctva a že ak by išlo o darovanie finančných prostriedkov, žalobkyňa by predsa následne
nemusela vybavovať úver, keďže kúpna cena bola uhradená. Dal do pozornosti odvolacieho súdu aj

skutočnosť, že evidencia držiteľov mot. vozidiel na dopravnom inšpektoráte nemá konštitutívne účinky
a táto evidencia často ani neodráža reálny právny stav vlastníckych vzťahov k vozidlám. Z vykonaného
dokazovania tak podľa neho je zrejmé, že kúpnu cenu v momente uzatvorenia kúpnej zmluvy vyplatil
výlučne on, s predmetom kúpy nakladal a užíval ho ako vlastník a mal ho v nepretržitej držbe. Na základe
toho navrhol odmietnuť odvolanie žalobkyne, ktoré je právne irelevantné. Navrhol rozsudok potvrdiť v

napadnutomvýrokuakovecnesprávnyazaviazaťžalobkyňunazaplateniemutrovodvolaciehokonania.

Rozsudok vo výroku o zamietnutí protinávrhu žalovaného a vo výroku o nepriznaní náhrady trov konania
žalovanému v súvislosti so zamietnutím jeho protinávrhu, nebol odvolaním napadnutý, nadobudol
právoplatnosť (§ 206 O.s.p.), preto v tejto časti nebol v odvolacom konaní preskúmavaný.

Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) prejednal vec v rozsahu vyplývajúcom
z § 212 ods. 1,3 O.s.p. a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov dospel k záveru, že rozsudok v
napadnutom výroku (a aj v súvisiacom výroku o trovách konania v tomto vzťahu) je potrebné zrušiť podľa
§ 221 ods. 1 písm. h/, ods. 2 O.s.p. a vrátiť v rozsahu zrušenia vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

V odvolacom konaní je odvolací súd viazaný tak rozsahom odvolania, ako aj dôvodmi odvolania, vrátane
ich obsahového vymedzenia (§ 212 ods. 1 O.s.p.), čo znamená, že vecnú správnosť napadnutého
rozhodnutia preskúmava z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov. Odvolacie dôvody sú taxatívne
uvedené v ust. § 205 ods. 2 O.s.p. Žalobkyňa v odvolaní neuviedla výslovne, ktorým konkrétnym

odvolacím dôvodom ustanoveným v § 205 ods. 2 O.s.p. odôvodňuje svoje odvolanie, posudzujúc však
obsah odvolania možno vyvodiť, že uplatnila odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p., t.j., že
súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu
veci súdom prvého stupňa spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho
rozhodnutie je nesprávne, t.zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej

stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi
chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou
nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku
ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové
zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132

O.s.p., a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo
prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo.

Odvolací súd po preskúmaní rozsudku dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod je daný, lebo
ohľadne žaloby žalobkyne výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 132 O.s.p.

Žalobkyňa v odvolaní namieta, že na preukázanie v žalobe tvrdených skutočností predložila spolu so
žalobou listinné dôkazy - písomnú korešpondenciu medzi jej advokátom a advokátom žalovaného, z
ktorej vyplýva, že advokát žalovaného v liste z 9.12.2011 potvrdil darovanie finančných prostriedkov
žalovaným pre ňu v sume 13.000 € a domáhal sa od nej vrátenia tejto sumy ako daru v zmysle § 630 OZ.

Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd vykonal dokazovanie aj (o.i.) vzájomnou korešpondenciou
medzi účastníkmi (zo zápisníc o pojednávaní vo veci z 26.4.2012 a 5.12.2012 sa však nedá zistiť,
či tieto listinné dôkazy boli skutočne oboznámené - poznámka odvolacieho súdu), pričom ohľadne
spomínaného listu advokáta žalovaného je v odôvodnení rozhodnutia uvedené, že cit.: „žalovaný

nespochybnil skutočnosť darovania finančných prostriedkov vo výške 13.000 € a zároveň vyzval
žalobkyňu, aby mu tieto finančné prostriedky vrátila v zmysle ust. § 630 Obč.zák....“. Ak súd prvého
stupňa z uvedenej listiny vyvodil takéto skutkové zistenie, ako je vyššie opísané, potom ale z jeho
rozhodnutia nie je zrejmé, prečo pre svoj skutkový záver o nepreukázaní darovania medzi účastníkmi
toto skutkové zistenie nevzal do úvahy. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd svoj záver spočívajúci

v tom, že medzi účastníkmi nedošlo k platnému darovaniu vyvodil z výpovedí účastníkov a svedeckých
výpovedí C.. A. a B.. L.. C.. Podľa obsahu spisu je však zrejmé, že účastníci ohľadne sumy 13.000
€, ktorou bola zaplatená kúpna cena uvádzali protichodné tvrdenia, preto pre odstránenie spornosti
účastníkmi tvrdených protichodných skutočností mali význam aj ostatné dôkazy predložené účastníkmi.
Takýmto dôkazom je nepochybne aj spomínaný list zástupcu žalovaného z .12.2011.

Odvolací súd poukazuje na to, že v konaní, v ktorom sa posudzuje otázka nadobudnutia vlastníctva
k hnuteľnej veci určitou osobou - ako je to aj v prejednávanej veci - má osobitný význam zistenie,
koho prejav vôle smeroval k nadobudnutiu veci. Keďže vôľa sama osebe nemôže byť predmetom
dokazovania, treba pri jej zisťovaní vychádzať zo všetkých okolností daného prípadu, napr. kto

vystupoval ako kupujúci v kúpnej zmluve, aké skutočnosti viedli určitú osobu k zakúpeniu veci a pod. V
danej veci však súd pri rozhodovaní nevychádzal zo všetkých okolností daného prípadu, s poukazom
jednaknavyššieuvedenéajednakajnato,žeprizáverečnomhodnotenínevzaldoúvahyaniskutočnosť
žalobkyňou vybratého úveru z peňažného úveru a ani uzavretie poistnej zmluvy žalobkyňou o poistení
motorového vozidla.

Z uvedených dôvodov odvolací súd zrušil preto rozsudok v napadnutom výroku o veci samej (a s
tým aj súvisiaci výrok o náhrade trov konania) a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, v
ktoromsúdpredovšetkýmvykonáprávnerelevantnýmspôsobomlistinnédôkazypredloženéúčastníkmi,
to znamená, že tieto oboznámi na nariadenom pojednávaní (§ 122 O.s.p.) a umožní účastníkom

vyjadriť sa k vykonaným dôkazom. Ide predovšetkým o už vyššie zmienený list advokáta žalovaného z
9.12.2011, ako aj ďalšie spomínané listinné dôkazy. Vykonané dôkazy vyhodnotí súd v súlade s § 132
O.s.p. jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti aj s ostatnými už vykonanými dôkazmi, prípadne ďalšími
vykonanými dôkazmi tak, aby mal o otázkach majúcich význam pre rozhodnutie o žalobe náležite zistený
skutkový stav veci. V odôvodnení rozhodnutia potom vysvetlí, ktoré skutočnosti (aj ohľadne darovania)

považoval za preukázané a ktoré nie, a z ktorých dôkazov pritom vychádzal. Odvolací súd vzhľadom na
námietku žalobkyne uvedenú v odvolaní pripomína súdu prvého stupňa, že pri hodnotení svedeckých
výpovedí sa bude riadiť tým, že svedok je osoba, ktorá vypovedá o skutočnostiach, ktoré vnímala svojimi
zmyslami (napr., videla, počula), že pre riadne hodnotenie takého dôkazu nemá význam to, aký másvedok názor na vec, či na účastníkov konania, ako ho vníma, hodnotí jeho či životné postoje, aké
má pocity a pod. Uvedené sa týka doterajšieho hodnotenia svedeckých výpovedí matky žalobkyne a
svedkyne B.. L.. C..

V novom rozhodnutí o veci rozhodne súd prvého stupňa aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 224
ods. 3 O.s.p.).

Rozhodnutie prijaté senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení účinnom

od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.