Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Monday, October 5, 2020

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 9C/7/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8120201819
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 10. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Sikorjak

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2020:8120201819.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov samosudcom JUDr. Rastislavom Sikorjakom v právnej veci žalobcu: K. M., N..

XX.XX.XXXX, A. Č. XX, XXX XX W., právne zastúpený: JUDr. Michal Hargaš, advokát, IČO: 42267153,
so sídlom Radlinského 51, 811 07 Bratislava proti žalovanému: 1.rade V. Q., N.. XX.XX.XXXX, A. F. M.
XXX, XXX XX F. M., 2.rade V. W., N.. XX.XX.XXXX, A. M. X, XXX XX W. obaja právne zastúpení: JUDr.
Martin Staroň, advokát, IČO: 42083541, so sídlom Hlavná 89, 080 01 Prešov o ochranu osobnosti takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu voči žalovanej v 1. rade a žalovanému v 2. rade z a m i e t a.

II. Žalobca j e p o v i n n ý zaplatiť žalovanej v 1. rade a žalovanému v 2. rade náhradu trov konania

v rozsahu 100 %, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu 1. inštancie o výške týchto trov.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou došlou súdu dňa 06.02.2020 sa po jej úprave domáhal žalobca na každom zo žalovaných
náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 2000 € a ospravedlnenia nasledujúceho znenia - „Na základe našej
reprodukcie okolností, bolo proti M. K. vedené trestné stíhanie Obvodným oddelením policajného zboru
Slovenskej republiky Prešov - Juh pod č. ČVS:ORP-346/JU-PO-2016, ČVS:ORP-336/JU-PO-2016.
Pánovi M. K. sa za uvedenie nepravdivých, resp. pravdu skresľujúcich skutočností a vzniknutú
nemajetkovú ujmu spôsobenú zásahom do jeho osobnostných práv týmto ospravedlňujeme.“
1.1. V žalobe žalobca vychádzal z nasledujúceho ním tvrdeného skutkového stavu:

V prvom rade je potrebné uviesť, že voči žalobcovi bolo Uznesením povereného príslušníka PZ zo
dňa 14.03.2016, ČVS:ORP-346/JU-PO-2016 začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie pre prečin
nebezpečného prenasledovania ako aj prečin obmedzovania osobnej slobody.
NáslednebolovočižalobcoviUznesenímpoverenéhopríslušníkaPZzodňa03.05.2016,ČVS:ORP-336/
JU-PO-2016 začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie pre prečin nebezpečného vyhrážania.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti boli následne Uznesením Obvodného oddelenia PZ Prešov -
Juh, zo dňa 01.06.2016, ČVS:ORP-346/JU-PO- 2016 vyššie uvedené trestné veci spojené na spoločné

konanie, ktoré bolo ďalej vedené Obvodným oddelením PZ Prešov - Juh pod ČVS:ORP-346/JU-
PO-2016.
Uznesením Okresnej prokuratúry Prešov zo dňa 28.07.2016, sp. zn. 2Pv 185/2016/7707 bolo trestné
stíhanie žalobcu podstúpené na prejednanie priestupku Okresnému úradu Prešov, Odboru všeobecnej
vnútornej správy, nakoľko výsledky prípravného konania preukázali, že nejde o trestný čin, pričom
Rozhodnutím Okresného úradu Prešov, Odbor všeobecnej vnútornej správy, Oddelenie priestupkov zo
dňa 06.02.2017, č. OÚ-PO-OVVS2-2016/043359 bolo konanie vo veci priestupku zastavené z dôvodu,

že spáchanie priestupku o ktorom sa koná nebolo žalobcovi z priestupku preukázané.
S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti je potrebné poznamenať, že tzv. spúšťačom trestného
konania voči žalobcovi bolo práve podanie trestného oznámenia zo strany žalovaných, pričom tieto
obvinenia žalobca od počiatku popieral. V tejto súvislosti je treba tiež zdôrazniť, že žalobca sa nikdynikomu nevyhrážal zabitím, neprenasledoval ho, nezamykal a pod., čo bolo aj v trestnom a správnom
konaní neskôr preukázané, nakoľko konania voči žalobcovi na základe trestného oznámenia od
žalovaných boli uznesením Okresnej prokuratúry Prešov zo dňa 28.07.2016 číslo 2Pv 185/16/7707-25

postúpené na prejednanie priestupku Okresnému úradu Prešov, odboru všeobecnej vnútornej správy,
pretože výsledky prípravného konania preukázali, že nejde o trestný čin a následne Okresným úradom
Prešov, odborom všeobecnej vnútornej správy zastavené na základe rozhodnutia dňa 06.02.2017, sp.
zn. OU-PO-OWS2-2016/043359 z dôvodu, že spáchanie skutkov nebolo žalobcovi preukázané.
Pasívna legitimácia žalovaných v 1. a 2. rade je založená na tom právnom základe, že to boli práve

žalovaní, ktorí podali na osobu žalobcu trestné oznámenie a následne boli vo vyššie špecifikovaných
trestných konaniach vypočutí v procesnom postavení ako svedok - poškodený, pričom vo vzťahu k
osobe žalobcu uviedli nie len difamujúce informácie, ale napriek poučeniu v súlade s dikciou ustanovenia
§ 131 Trestného poriadku a berúc na vedomie následky prípadnej krivej svedeckej výpovede uviedli
nepravdivé vyjadrenia, ktoré orgány činné v trestnom konaní nekriticky prevzali a následne postupovali
vyššie špecifikovaným spôsobom.

Neoprávnenosťkaždéhozásahuatedaajzásahudoosobnostifyzickejosoby,tvoríobjektívnukategóriu,
ktorú treba odlišovať od zavinenia ako subjektívnej kategórie. Takýmto zásahom do osobnosti fyzickej
osoby je napr. aj rozširovanie nepravdivých, resp. pravdu skresľujúcich skutočností tobôž, keď tieto
skutočnosti žalovaní v 1. a 2. rade mali uviesť po poučení o povinnosti vypovedať' pravdu a po poučení o
následkochkrivejsvedeckejvýpovede,scieľomvkonečnomdôsledkužalobcoviprivodiťtrestnéstíhanie

a teda nesporne ujmu na jeho právach garantovaných Ústavou Slovenskej republiky a Medzinárodnými
dohovormi.
V tejto súvislosti je potrebné spôsobilosť uvedeného zásahu - narušiť a ohroziť práva chránené
ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka u žalobcu vnímať o to intenzívnejšie, keďže sa jednalo o
tvrdenia, ktoré mali svojím obsahom vyvolať trestné stíhanie žalobcu, o čom svedčí jednoznačne forma

týchto podaní a to „trestné oznámenie".
Vzhľadom na uvedené si dovoľujeme zdôrazniť, že Občiansky zákonník nevyžaduje k úspešnému
uplatneniu práva na ochranu osobnosti zavinenie toho, kto sa dopustil neoprávneného zásahu do práva
na ochranu osobnosti; nemožno sa teda zbaviť zodpovednosti ani dôkazov, že subjekt zásahu bol v
omyle, čo v podstate možno u žalovaných v 1. a 2. rade jednoznačne vylúčiť.

Žalovaná v 1. rade pri svojich jednotlivých vyjadreniach v rámci vyššie špecifikovaného trestného
konania uviedla nepravdivé a skreslené informácie, predovšetkým v rovine:
„žalobca sa jej v minulosti vyhrážal“ - žalobca jej v minulosti nijako neublížil a tejto sa nevyhrážal, o čom
svedčí aj jej posledná SMS správa adresovaná žalobcovi zo dňa 13.03.2016.
„zamknutie žalovanej v 1. rade v rodinnom dome žalobcu....,, - nikdy k takémuto konaniu zo strany

žalobcu nedošlo; žalovaná v 1. rade prišla a aj odišla z rodinného domu žalobcu dobrovoľne tak, ako
chodievala k žalobcovi v minulosti, pričom rodinný dom žalobcu ani objektívne nie je možné hermeticky
zvnútra uzavrieť, o tom svedčí dokumentácia obsiahnutá v pôvodnom spisovom materiály,
„nútenie žalovanej v 1. rade stretávať sa so žalobcom,, - nikdy zo strany žalobcu nebolo takéto
konanie preukázané. Od októbra 2015 až do marca 2016 sa žalovaná v 1. rade stretávala so žalobcom

dobrovoľne a to aj napriek tomu, že v tom čase udržiavala vzťah so žalovaným v 2. rade, čo jednoznačne
vyplýva zo vzájomnej komunikácie žalobcu a žalovanej v 1. rade.
„prenasledovanie žalovanej v 1. rade zo strany žalobcu" - nikdy zo strany žalobcu nebolo preukázané
údajné prenasledovanie a tiež prípadné cielené zdržiavanie sa žalobcu na určitom verejne prístupnom
mieste.

„fyzické napadnutie žalovanej v 1. rade zo strany žalobcu“ - nikdy k takémuto konaniu zo strany
žalobcu nedošlo, vzťahy medzi týmito stranami boli nadštandardné o čom svedčí ochota žalobcu
poskytnúť žalovanej v 1. rade peňažnú pôžičku, čo bolo v rámci výsluchu žalobcu preukázané doloženou
vzájomnou komunikáciou.
„fyzické napadnutie žalovaného v 2. rade zo strany žalobcu" - takéto konanie nikdy nebolo preukázané

a v tejto časti orgány činné v trestnom konaní, takéto okolnosti nezistili a nebolo zahájené, či už trestné
stíhanie, resp. príslušné priestupkové konanie.
„údajne riadenie života žalovanej v 1. rade zo strany žalobcu a jej strach z osoby žalobcu" - o účelovosti
takéhoto tvrdenia svedčí vzájomná komunikácia strán pomocou aplikácie Viber, v ktorej je výslovne
uvedené, že žalovaná v 1. rade sa vzdať osoby žalobcu nechce, že má práve o neho strach, že ju

pobláznila a podobne, „vulgárne nadávky žalovanému v 2. rade“ - žalobca o jej paralelnom vzťahu až do
dňa 10.03.2016 ani len netušil a z uvedeného dôvodu absentoval akýkoľvek podnet pre takéto konanie.
Žalovanýv2.radeprisvojichjednotlivýchvyjadreniachvrámcivyššiešpecifikovanéhotrestnéhokonania
uviedol nepravdy a skreslené informácie, predovšetkým v rovine:„vyhrážanie sa žalobcom dňa 12.03.2016 prostredníctvom vulgárnych výrazov...“ - žalobca nikdy
nepoužíva vulgárne výrazy a uvedené konanie nebolo objektivizované ani orgánmi činnými v trestnom
konaní.

„snaha žalobcu otvoriť dvere na motorovom vozidle žalovaného v 2. rade a snaha žalobcu takto fyzicky
žalovaného v 2. rade napadnúť" - o objektívnej nepravdivosti svedčí už i to, že žalovaný v 2. rade v
kritický deň parkoval tak, že medzi jeho a susediacim zaparkovaným autom bola medzera nanajvýš 20
cm a teda nebolo reálne možné dostať sa k dverám žalovaného v 2. rade a teda dopustiť sa konania
uvedeným žalovaným v 2. rade.

„údajné búchanie žalobcu po streche osobného motorového vozidla žalovaného v 2. rade"- žalobca stál
v prednej časti motorového vozidla, kde objektívne po streche nebol schopný búchať a ako už bolo
uvedené nemal prístup k streche motorového vozidla s poukazom na spôsob jeho parkovania zo strany
žalovanéhov2.rade.Nadôvažokžalovanýv2.radeuvedenékonaniežalobcupopísalažprikonfrontácii
a tieto skutočnosti neuviedol ani pri 1., resp. 2 výpovedi.
Nemožno mať pochybnosti, že v dôsledku toho, že žalovaní v 1. a 2. rade uviedli nepravdivé

skutočnosti, došlo k trestnému stíhaniu a jeho priebehom, spôsobom ako aj zverejnením tejto informácie
v masmédiách, v konečnom dôsledku k zásahu do dôstojnosti osoby žalobcu, k zníženiu jeho ľudskej
dôstojnosti a vážnosti. Tomuto došlo v značnej miere, nakoľko o tejto skutočnosti boli informovaní nie
len blízki žalobcu, alebo prostredníctvom masmédií v podstate jeho obchodní partneri, susedia, priatelia
a vo všeobecnosti občania Slovenskej republiky ako takí.

Ľudská dôstojnosť predstavuje najvyššiu hodnotu stojacu v základe celého Slovenského právneho
poriadku, tým sa ľudská dôstojnosť stáva objektívne ústavnou kategóriou a pôsobí vo vzťahu k
ostatným, inak nehierarchicky usporiadaným základným právom, ako hodnota nadradená. V zmysle
vyššie uvedených skutočností je tak akýkoľvek zásah alebo zníženie ľudskej dôstojnosti potrebné
vnímať ako zásah veľmi závažný a teda aj ťažko reparovateľný, lebo ľudská dôstojnosť je hodnotou

horizontálne neporovnateľnou s ostatnými ústavnými hodnotami alebo spoločenskými normami, je úplne
nenahraditeľná iným statkom, tým menej je potom hodnotou kvalifikovateľnou alebo vyčísliteľnou v
peniazoch. Náhrada nemajetkovej ujmy preto neplní iba funkciu satisfakčnú, pretože ak sa hodnotí
pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy aj otázka zavinenia a ak má rozhodnutie súdu, čo
do výšky peňažného odškodnenia účinne prispievať k zníženiu, resp. eliminácii nežiaducej ujmy na

osobu fyzických osôb, musí nutne náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch plniť práve aj spomínanú
preventívnu - sankčnú funkciu (Nález Ústavného súdu 'VR zo dňa 06.03.2012, sp.zn.:I.ÚS1586/09).
V tejto súvislosti opätovne poukazujeme na skutočnosť, že u žalobcu sa jedná výhradne o subjektívne
pociťovanie poškodenia cti, dôstojnosti a súkromia a preto samotná dotknutá osoba môže vyhodnotiť,
čí nejaké tvrdenie zasiahlo do jej osobnostných práv v závislosti na tom, ako vnútorne takúto situáciu

vyhodnotila a pociťuje ju.
Tu je potrebné zároveň poznamenať, že zo strany žalobcu nie je preto potrebné demonštrovať, či
tento zásah so sebou niesol aj ujmu, ktorá sa napr. prejavila navonok vo vzťahu k tretím osobám, jej
príležitostiam, očakávaniam, resp. narušila sa jeho dôstojnosť v očiach iných, (rozsudok Najvyššieho
súdu SR sp. zn.: 3Cdo/137/2008).

Uverejnené skresľujúce tvrdenia žalovaných, tak možno jednoznačne považovať za spôsobilé ohroziť
ako aj porušiť osobnostné práva žalobcu, nakoľko prezentované tvrdenia majú a nepochybne budú mať
vplyv na vytváranie hodnotiaceho úsudku o osobe žalobcu.

2. Žalovaní v podaní doručenom súdu dňa 26.06.2020 k žalobe uviedli nasledujúce:

Žalovaní nárok žalobcu na ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy neuznávajú a žalobu
považujú za nedôvodnú. Žalovaní poukazujú na to, že absentuje základný predpoklad pre podanie
žaloby, a to neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu zo strany žalovaných.
Je nesporné, že žalovaný v 2.rade podal na OO PZ Prešov - JUH dňa 12.03.2016 trestné oznámenie,
z ktorého vyplynuli skutočnosti, ktoré boli uvedené vo výrokovej časti uznesenia o vznesení obvinenia

žalobcu zo dňa 03.05.2016 sp.zn. CVS: ORP-336/JU-PO-2016. Rovnako je nesporné, že žalovaná
v l.rade podala na OO PZ Prešov - JUH dňa 14.03.2016 trestné oznámenie, z ktorého vyplynuli
skutočnosti, ktoré boli uvedené vo výrokovej časti uznesenia o vznesení obvinenia žalobcu zo dňa
14.03.2016 sp.zn. CVS: ORP-346/JU-PO-2016. V týchto trestných konaniach, ktoré boli následne
spojené na spoločné konanie, boli žalovaní vypočutí a vždy vypovedali pravdivo.

Žalovaní v prvom rade poukazujú na v civilistickej justičnej praxi vo všeobecnosti prijímané nasledovné
závery:
„Ak vypovedá niekto, napr. v súdnom konaní ako účastník konania o tom, že má za to, že sa niekto iný
dopustil trestnej činnosti a pri tejto svojej výpovedi sa riadil povinnosťami účastníka konania stanovenýmiprocesnými právnymi predpismi, v takýchto prípadoch sa nemôže jednať o neoprávnený zásah do práv
na ochranu osobnosti. Uvedené potvrdzuje aj judikatúra súdov (Sborník III. Nejvyššího soudu ŠEVT
Praha, 1980, str. 196). O neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby sa nejedná mimo iného

vtedy, keď je zásah dovolaný zákonom. Do tejto skupiny patria tiež prípady, u ktorých je do osobnosti
fyzickej osoby zasahované, resp. zasiahnuté v trestnom alebo občianskoprávnom súdnom konaní.
Neoprávnenosť zásahu do práva na ochranu osobnosti je teda vylúčená aj vtedy, ak došlo k zásahu v
rámci úradného konania a ak zásah nevybočil z rámca daného platnými právnymi predpismi. Je nielen
právom, ale aj povinnosťou každého, kto sa dozvie o okolnostiach nasvedčujúcich spáchanie trestného

činu, oznámiť tieto skutočnosti OČTK. Na odhaľovanie trestnej činnosti a jej páchateľov je daný verejný
záujem celej spoločnosti."
V tejto právnej veci žalovaní poukazujú na to, že sa pri podávaní trestného oznámenia ako aj pri
výpovediach v trestnom konaní vypovedali vždy pravdu o okolnostiach spáchania skutku, a nejednalo
sa z ich strany o žiaden tzv. „exces”, teda že by účelovo a úmyselne vymysleli skutkový dej a nepravdivo
vypovedali v úmysle dosiahnuť trestné stíhanie žalobcu.

Zo skutkových okolností, ktoré existovali pri podávaní trestného oznámenia žalovanou v l. rade a
žalovaným v 2. rade, bolo zrejmé, že skutok sa stal, že tento skutok neprimerane zasahoval do osobnej
integrity a súkromia žalovaných v 1. a 2. rade a že nešlo o svojvoľné, resp. vymyslené obvinenie, nakoľko
ani žalovaná v 1. rade ani žalovaný v 2. rade nemali žiaden úmysel ani cieľ žalobcovi poškodiť. Keďže
žalobca ich svojim správaním a protiprávnym konaním neprimerane obťažoval, podali - využijúc svoje

zákonné práva a v záujme ochrany svojej bezpečnosti - trestné oznámenia, aby takéto protiprávne
zásahy a konanie žalobcu skončilo. Po podaní trestného oznámenia naozaj protiprávne konanie a
útoky žalobcu na žalovaných skončili, čo svedčí o tom, že trestné oznámenie bolo podané dôvodne a
skutočnosti v ňom uvedené boli pravdivé.
Bez právnej relevancie v zmysle hore citovanej judikatúry je skutočnosť, že trestné konanie voči

žalobcovi skončilo tak, že uznesením prokurátora Okresnej prokuratúry Prešov z 28.07.2016 sp.zn.
2Pv/185/2016/7707-25 bola vec postúpená na prejednanie priestupku, nakoľko týmto uznesením bolo
konštatované, že skutok sa stal, avšak nedosahuje intenzitu trestného činu, len priestupku. Relevantné
je, že v čase rozhodovania OČTK o vznesení obvinenia bol zo strany OČTK zistený skutkový stav
postačujúci na vznesenie obvinenia. Žalovaní nemohli žiadnym spôsobom ovplyvniť rozhodnutie OČTK

o vznesení obvinenia na základe ich trestného oznámenia a výpovedí, nakoľko postup podľa Trestného
poriadku je v rukách vyšetrovateľa PZ (OČTK). Tvrdenia žalovaných neboli vyhodnotené ako nepravdivé
a ich výpovede ako krivé, len dôkazná situácia nedospela do štádia podania obžaloby.
Žalovaní v tejto súvislosti predovšetkým poukazujú na to, že neporušili žiadnu svoju právnu povinnosť,
nakoľko oznámenie skutočnosti o podozrení z trestného činu, teda podanie trestného oznámenia, je

právom každej fyzickej osoby spôsobilej na právne úkony a preto nemožno právo na podanie sťažnosti,
trestného oznámenia, žaloby, rôznych podnetov a iných písomných podaní ako základných ústavných
práv považovať za porušenie právnych povinností, ale je nutné považovať to výlučne za výkon práva.
Keďže podanie trestného oznámenia a ani samotná svedecká výpoveď v trestnom konaní nie je
porušenímprávnejpovinnosti,niejenaplnenápodmienkaneoprávnenéhozásahudoosobnostnýchpráv

žalobcu. Žalovaní v podanom trestnom oznámení ako aj vo svojich svedeckých výpovediach neuvádzali
nepravdivétvrdeniaožalobcovianioskutkuaichvýpovedeaskutkovéaprávneokolnostinimiuvádzané
boli vždy pravdivé. Žalovaní v 1. a 2. rade neboli nikdy trestne stíhaní pre trestný čin krivého obvinenia
alebo krivej svedeckej výpovede voči žalobcovi.
Žalovaná v 1. rade, pred tým ako spoznala žalobcu, žalobcu neregistrovala medzi osobnosťami

spoločenského života, ani nemala vedomosť o tom, že by žalobca mal byť pod väčším drobnohľadom a
záujmom verejnosti. Žalovaná v 1. rade začala žalobcu registrovať ako svojho nápadníka, pričom ju po
niekoľkých stretnutiach začal neprimerane obťažovať, prenasledovať, obmedzovať jej osobnú slobodu,
vyhrážať sa jej, a to pod vplyvom toho, že žalovaná v 1. rade nemala záujem o vzťah so žalobcom,
ale mala záujem o vzťah so žalovaným v 2.rade, ktorý je už v súčasnosti jej manželom a majú spolu

maloleté dieťa. Správanie sa žalobcu voči žalovanej v 1. rade sa stalo neznesiteľným a preto žalovaný
v 2. rade ako druh (partner - v súčasnosti manžel žalovanej v 1 .rade) oznámil správanie žalovaného
na polícii dňa 12.03.2016 pre skutok spáchaný voči žalovanému v 2.rade a samotná žalovaná v 1. rade
dňa 14.03.2016 pre skutok spáchaný voči žalovanej v 1. rade.
Pokiaľ ide o žalobný petit 1. po jeho úprave, teda písomné ospravedlnenie v určitom znení, poukazujú

žalovaní na to, že nie sú ochotní sa ospravedlniť žalobcovi a na ospravedlnenie nie je žiaden zákonný
dôvod, nakoľko nedošlo zo strany žalovaných o neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu.
Žalobný petit 1. je s novým textom pripustenej zmeny petitu nedôvodný a nepreukázaný, nakoľko nešloo reprodukciu okolností žalovanými nepravdivú, resp. pravdu skresľujúcu a nedošlo k neoprávnenému
zásahu do osobnostných práv žalobcu.
Písomné ospravedlnenie je na mieste v zmysle § 13 ods. 1 OZ len vtedy, ak sa preukáže neoprávnený

zásah do osobnostných práv žalobcu, ktorý však preukázaný nebol. Rovnako náhrada nemajetkovej
ujmy v zmysle § 13 ods. 2 OZ je možná len v prípade, že došlo
k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu, k čomu nedošlo a preto je aj žalobný petit
2. nedôvodný.
Žalovaní neuznávajú, že by neoprávnene zasiahli do osobnostných práv žalobcu vzhľadom na vyššie

uvedenú judikatúru v bode I., a preto je žalobný petit 2. rovnako nedôvodný, avšak z dôvodu právnej
istoty poukazujú žalovaní na judikatúru vo veci náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, v zmysle ktorej
sa jedná o majetkové právo, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej premlčacej 3-ročnej lehote.
V zmysle Rozsudku Najvyššieho súdu SR z 27. novembra 2012 sp. zn.: 2 Cdo 194/2011
právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je právom majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje.
V zmysle uznesenia Najvyššieho súdu SR zo 17. 2. 2011, sp. zn. 5 Cdo 265/2009 počiatok plynutia

všeobecnej trojročnej premlčacej doby náhrady za nemateriálnu ujmu je podľa § 101 Občianskeho
zákonníka je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť
alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po
dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv.
Len a len z dôvodu právnej istoty vznášajú žalovaní námietku premlčania nároku žalobcu na náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 2.000,-€ pre žalovanú v 1. rade a v sume 2.000,-€ pre
žalovaného v 2.rade, nakoľko trestné oznámenie podal žalovaný v 2.rade dňa 12.03.2016 a žalovaný v
1. rade dňa 14.03.2016 a žalobcovi bolo vznesené obvinenie uznesením zo dňa a uznesením zo dňa
03.05.2016, teda ak by došlo k neoprávnenému zásahu, čo nedošlo, premlčacia doba by začala plynúť
dňa 15.03.2016 (deň nasledujúci po dni podania trestného oznámenia žalovanou v 1.radou a vydaní

uznesenia o vznesení obvinenia), resp. dňa (deň po podaní trestného oznámenia žalovaným v 2.rade),
resp. dňa 04.05.2016 (deň nasledujúci po dni vydania uznesenia o vznesení obvinenia), a uplynula by
dňa 13.03.2019, resp. resp. 04.05.2019. Všetky výsluchy žalovaných boli vykonané v roku 2016 do
kedy bolo vydané uznesenie Okresnej prokuratúry Prešov sp.zn. 2 Pv 185/16/7707- 25. Žaloba bola
podaná až dňa 06.02.2020, teda po uplynutí 3-ročnej všeobecnej premlčacej doby.

S poukazom na uvedené je zrejmé, že žalobca nepreukázal neoprávnenosť zásahu do jeho
osobnostných práv, keďže žalovaní v 1. a 2. rade len využili svoje právo a podali trestné oznámenie
bez zrejmého „excesu" vo výkone svojho práva a preto žalovaní v 1. a 2. rade navrhujú, aby súd po
vykonaní dokazovania vyniesol tento

3. K vyjadreniu žalovaných sa žalobca vyjadril dňa 11.08.2020 nasledujúco:
V prvom rade je potrebné opätovne zdôrazniť, že tzv. spúšťačom trestného konania voči žalobcovi bolo
práve podanie trestného oznámenia zo strany žalovaných, pričom tieto obvinenia žalobca od počiatku
popieral. Žalobca má za to, že to boli práve žalovaní, ktorí v trestnom konaní realizovali tendenčné
a účelové vyjadrenia na žalobcu s cieľom dosiahnuť jeho trestné stíhanie, o čom svedčia nepravdy a

tvrdenia žalovaných, ktoré boli žalobcom počas vyšetrovania vyvrátené.
Žalobca sa nikdy nikomu nevyhrážal zabitím, neprenasledoval ho, nezamykal a pod., čo bolo aj v
trestnom a správnom konaní neskôr preukázané, nakoľko konania voči žalobcovi na základe trestného
oznámenia od žalovaných boli uznesením Okresnej prokuratúry Prešov zo dňa 28.07.2016 číslo 2Pv
185/16/7707- 25 postúpené na prejednanie priestupku Okresnému úradu Prešov, odboru všeobecnej

vnútornej správy, pričom následne došlo Okresným úradom Prešov, odborom všeobecnej vnútornej
správy k zastaveniu konania ako takého z dôvodu, že spáchanie skutkov nebolo žalobcovi preukázané.
Čo sa týka vyjadrenia žalovaných, že podanie trestného oznámenia a realizácia následných výpovedí
žalovaných možno považovať výlučne za výkon práva a nedošlo k porušeniu právnej povinnosti, tu
uvádzame, že v tejto súvislosti je potrebné spôsobilosť uvedeného zásahu - narušiť a ohroziť práva

chránené ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka u žalobcu vnímať o to intenzívnejšie, keďže
sa jednalo o tvrdenia, ktoré mali svojím obsahom vyvolať trestné stíhanie žalobcu, o čom svedčí
jednoznačne forma týchto podaní a to „trestné oznámenie".
Žalovaná v 1. rade pri svojich jednotlivých vyjadreniach v rámci vyššie špecifikovaného trestného
konania uviedla nepravdivé a skreslené informácie, predovšetkým v rovine:

„žalobca sa jej v minulosti vyhrážal“ - žalobca jej v minulosti nijako neublížil a tejto sa nevyhrážal, o čom
svedčí aj jeho posledná SMS správa adresovaná žalovanej v 1. rade zo dňa 13.03.2016, t.j. deň pred
podaním trestného oznámenia zo strany žalovaného v 1. rade. cit.: „Chcem Ťa znovu požiadať, aby si mi
vrátila moje veci. Najprv si mi napísala, že mám prísť pre ne poobede a potom mi Tvoj súčasný povedal,že večer. Namiesto vrátenia mi vecí sa mi na parkovisku vyhrážal okrem iného políciou. Pošli mi ich na
moju adresu, znovu sa nachytať nenechám. Sklamala si ma veľmi, veril som Ti. Napriek tomu, čo si mi
urobila Ti prajem všetko dobré a nech sa Ti darí. Nič iné som si v skutočnosti neprial. “

„zamknutie žalovanej v 1. rade v rodinnom dome žalobcu....,, - nikdy k takémuto konaniu zo strany
žalobcu nedošlo; žalovaná v 1. rade prišla a aj odišla z rodinného domu žalobcu dobrovoľne tak, ako
chodievala k žalobcovi v minulosti, pričom rodinný dom žalobcu ani objektívne nie je možné hermeticky
zvnútra uzavrieť', o čom svedčí dokumentácia obsiahnutá v pôvodnom spisovom materiáli.
„nútenie žalovanej v 1. rade stretávať sa so žalobcom,, - nikdy zo strany žalobcu nebolo takéto

konanie preukázané. Od októbra 2015 až do marca 2016 sa žalovaná v 1. rade stretávala so žalobcom
dobrovoľne a to aj napriek tomu, že v tom čase udržiavala vzťah so žalovaným v 2. rade (pozn. o danej
skutočnosti žalobca nevedel a dozvedel sa to až dňa 10.3.2016), čo jednoznačne vyplýva zo vzájomnej
komunikácie žalobcu a žalovanej v 1. rade.
Tvrdenie žalovanej, že žalobca jej mal za deň zaslať 1.500.000 správ ako tvrdila vo výpovedi zo dňa
8.6.2016 je taktiež účelové. Žalovaná dňa 10.3.2016 vymazala vzájomnú komunikáciu, pričom výpisy

od prevádzkovateľa aplikácie Viber neskôr potvrdili, že táto komunikácia bola vzájomná a vyvážená. Za
mesačný výpis z aplikácie Viber žalobca zaplatil na vlastné náklady 500 dolárov.
„prenasledovanie žalovanej v 1. rade zo strany žalobcu" - nikdy zo strany žalobcu nebolo preukázané
údajné prenasledovanie a tiež prípadné cielené zdržiavanie sa žalobcu na určitom verejne prístupnom
mieste. Miesta, ktoré uvádzala v súvislosti s údajným prenasledovaním žalovaná, navštevoval v tom

čase žalobca denne aj niekoľkokrát z titulu najmä obchodných aktivít, tak ako to uviedol v jeho
výpovediach na PZ. Išlo napr. o prevádzku McDonald's v Prešove, v ktorej bol žalobca v tom čase VIP
klientom a ktorá je jeho obchodným partnerom a susedom v súvislosti s vlastníctvom nehnuteľností
žalobcu v okolí.
„fyzické napadnutie žalovanej v 1. rade zo strany žalobcu“ - nikdy k takémuto konaniu zo strany žalobcu

nedošlo, vzťahy medzi týmito stranami boli nadštandardné o čom svedčí ochota žalobcu poskytnúť
žalovanej v 1. rade peňažnú pôžičku, pretože bola v sklze so splátkami. Túto skutočnosť žalobca uviedol
vo výpovedi a doložil komunikáciou.
„fyzické napadnutie žalovaného v 2. rade zo strany žalobcu" - takéto konanie nikdy nebolo preukázané
a v tejto časti orgány činné v trestnom konaní, takéto okolnosti nezistili a nebolo zahájené, či už trestné

stíhanie, resp. príslušné priestupkové konanie.
„údajne riadenie života žalovanej v 1. rade zo strany žalobcu a jej strach z osoby žalobcu" - o účelovosti
takéhoto tvrdenia svedčí vzájomná komunikácia strán prostredníctvom aplikácie Viber zo dňa 11.3.2016,
čo je 3 dni pred podaním trestných oznámení zo strany žalovaných v 1. a 2. rade, v ktorej je výslovne
uvedené, že sa žalobcu nechce vzdať, že sa bojí o neho a že je pre ňu živel, čo ju pobláznil. Že sa

žalobcovi nevie dívať do očí, aby ju nezaplavila horúčava a túžba a pod.
„vulgárne nadávky žalovanému v 2. rade“ - žalobca o jej paralelnom vzťahu až do dňa 10.03.2016 ani
len netušil a z uvedeného dôvodu absentoval akýkoľvek podnet pre takéto konanie, pričom predmetné
vulgárne výrazy nie sú súčasťou slovníka a prejavu žalobcu.
Žalovanýv2.radeprisvojichjednotlivýchvyjadreniachvrámcivyššiešpecifikovanéhotrestnéhokonania

uviedol nepravdy a skreslené informácie, predovšetkým v rovine:
„vyhrážanie sa žalobcom dňa 12.03.2016 prostredníctvom vulgárnych výrazov...“ - žalobca nikdy
nepoužíva vulgárne výrazy a uvedené konanie nebolo objektivizované ani orgánmi činnými v trestnom
konaní.
„snaha žalobcu otvoriť dvere na motorovom vozidle žalovaného v 2. rade a snaha žalobcu takto fyzicky

žalovaného v 2. rade napadnúť" - o objektívnej nepravdivosti svedčí už i to, že žalovaný v 2. rade v
kritický deň parkoval tak, že medzi jeho a susediacim zaparkovaným autom bola medzera nanajvýš 30
cm a teda nebolo fyzický možné dostať' sa k dverám žalovaného v 2. rade a teda dopustiť sa konania
uvedeným žalovaným v 2. rade.
„údajné búchanie žalobcu po streche osobného motorového vozidla žalovaného v 2. rade"- žalobca stál

v prednej časti motorového vozidla, kde objektívne po streche nebol schopný búchať a ako už bolo
uvedené nemal prístup k streche motorového vozidla s poukazom na spôsob jeho parkovania zo strany
žalovanéhov2.rade.Nadôvažokžalovanýv2.radeuvedenékonaniežalobcupopísalažprikonfrontácii
a tieto skutočnosti neuviedol ani pri 1., resp. 2 výpovedi, ale až pri konfrontácii.
Čo sa týka vznesenej námietky ohľadom premlčania nároku, uvádzame: Právo na ochranu osobnosti

sa nepremlčuje, pričom je pravdou, že na rozdiel od práva na ochranu osobnosti, ktoré sa nepremlčuje,
právo na náhradu nemajetkovej ujmy sa premlčuje.
K otázke plynutia objektívnej premlčacej doby je rozhodujúci moment, kedy došlo k protiprávnemu
zásahu, ktorý viedol k nemajetkovej ujme. To znamená moment, kedy došlo k protiprávnemu úkonu,teda kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv a nemajetkovej ujme. Na podporu
našich tvrdení poukazujem na českú judikatúru, ktorá pri obdobnom právnom inštitúte - náhrade škody
(majetkovej ujme) zastáva názor, že pre začiatok objektívnej premlčacej dobyje rozhodujúce, kedy

škoda vznikla, nielen kedy nastala udalosť, ktorá ku škode viedla. V tejto súvislosti poukazujeme na
skutočnosť, že konanie proti žalobcovi bolo Rozhodnutím Okresného úradu Prešov, Odbor všeobecnej
vnútornej správy, Oddelenie priestupkov č. OÚ-PO-OWS2-2016/043359 zastavené až dňa 06.02.2017
s nadobudnutím právoplatnosti dňa 2.3.2017, t.j. necelé 3 roky pred podaním predmetnej žaloby a preto
je potrebné v konaní skúmať aj plynutie premlčacej doby ako takej.

S poukazom na uvedené skutočnosti zastávame názor, že žalovaní sa svojimi vyjadreniami dopustili
spôsobilému zásahu - narušiť a ohroziť práva chránené ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka a
preto žalobca na žalobe trvá a považuje ju za dôvodnú.

4. K vyjadreniu žalobcu sa opätovne vyjadrili žalovaní podaním zo dňa 19.08.2020 nasledujúco:
Žalovaní tendenčné a účelové vyjadrenia na žalobcu v trestnom konaní nerealizovali, nevypovedali

krivo ani nepravdivo a nárok žalobcu na ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy nebol ani po
vyjadrení žalobcu zo dňa 07.08.2020 preukázaný.
Žalobca vo svojom vyjadrení zo dňa 07.08.2020 prakticky len zopakoval skutočnosti uvedené v žalobe,
pričom naviac k tvrdeniu žalovaných o tom, že podanie trestného oznámenia je výkon práva a nedošlo
k porušeniu žiadnej právnej povinnosti, uviedol to, že spôsobilosť narušiť a ohroziť práva v § 11 OZ

je potrebné u žalobcu vnímať intenzívnejšie, keďže sa jednalo o tvrdenia, ktoré mali svojim obsahom
vyvolať trestné stíhanie žalobcu. V ďalšom texte žalobca len zopakoval citáciu výrokov žalovaných v
trestnom konaní, o ktorých sa žalobca domnieva, že neboli preukázané, resp. že boli nepravdivé.
V tejto súvislosti žalovaní opätovne poukazujú na judikatúru vo veciach podania trestného oznámenia
a ochrany osobnosti citovanú vo vyjadrení k žalobe, pričom zdôrazňuje, že „Ak vypovedá niekto, napr.

v súdnom konaní ako účastník konania o tom, že má za to, že sa niekto iný dopustil trestnej činnosti
a pri tejto svojej výpovedi sa riadil povinnosťami účastníka konania stanovenými procesnými právnymi
predpismi, v takýchto prípadoch sa nemôže jednať o neoprávnený zásah do práv na ochranu osobnosti.
Uvedené potvrdzuje aj judikatúra súdov (Sborník III. Nejvyššího soudu ŠEVT Praha, 1980, str. 196)".
Žalobca sa stručne vyjadril aj k námietke premlčania, pričom uviedol, že k otázke plynutia objektívnej

premlčacejdobyjerozhodujúcimoment,kedydošlokprotiprávnemuzásahu,ktorýviedolknemajetkovej
ujme, to znamená moment, kedy došlo k protiprávnemu úkonu, t.j. k neoprávnenému zásahu do
osobnostných práv, poukazuje analogicky na Českú judikatúru (bez podrobnej citácie a špecifikácie) o
náhrade majetkovej škody a uvádza, že rozhodnutie OÚ Prešov, odbor všeobecnej vnútornej správy,
bolo právoplatné dňa 2.3.2017, teda necelé 3 roky pred podaním žaloby. V poslednej vete vyjadrenia zo

dňa 7.8.2020 žalobca uviedol, že žalovaní sa svojimi vyjadreniami dopustili spôsobilého zásahu narušiť
a ohroziť práva chránené ust. § 11 OZ.
K tomu žalovaní uvádzajú, že žalobca si je po prečítaní vyjadrenia žalovaných k žalobe vedomý toho,
že námietka premlčania je dôvodná, aj keď žalovaní neuznávajú porušenie žiadnej svojej právnej
povinnosti a neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu. Sám žalobca totiž vo vyjadrení zo dňa

7.8.2020, ako bolo vyššie citované, uviedol, že pre začiatok plynutia premlčacej doby je rozhodujúci
moment, kedy došlo k protiprávnemu úkonu, t.j. k neoprávnenému zásahu, pričom objektívne je
zrejmé, že k protiprávnemu úkonu nedošlo právoplatnosťou rozhodnutia OÚ Prešov, odbor všeobecnej
vnútornej správny, dňa 2.3.2017, ale za neoprávnený zásah by bolo možné považovať okamih úmyselne
nepravdivého tvrdenia alebo exces vo výpovediach v trestnom konaní, nie okamih právoplatného

skončenia priestupkového konania. Česká judikatúra o náhrade majetkovej škody je nepoužiteľná,
nakoľko práva úprava majetkovej škody je rovnaká v SR ako aj ČR, pričom plynutie premlčacej doby
je pri majetkovej škody upravené inak. V poslednej vete svojho vyjadrenia zo dňa 7.8.2020 žalobca
sám uviedol, že žalovaní sa mali dopustiť neoprávneného zásahu „svojimi vyjadreniami", z čoho je
zrejmé, že okamih plynutia premlčacej doby sám žalobca datuje na vyjadrenia žalovaných v trestnom

konaní (podanie trestného oznámenia, výpovede žalovaných ako svedkov a pod.) a nie na právoplatnosť
skončenia priestupkového konania dňa 2.3.2017. Žalobca evidentne podal žalobu po uplynutím 3-ročnej
premlčacej doby, ktorá plynie od podania trestného oznámenia, resp. vznesenia obvinenia žalobcovi
alebo od jednotlivých výpovedí žalovaných v trestnom konaní, a nie od právoplatnosti rozhodnutia v
priestupkovom konaní dňa 2.3.2017. Trestné oznámenie podal žalovaný v 2. rade dňa a žalovaný v 1.

rade dňa 14.03.2016 a žalobcovi bolo vznesené obvinenie uznesením zo dňa 14.03.2016 a uznesením
zo dňa 03.05.2016, teda ak by došlo k neoprávnenému zásahu, čo nedošlo, premlčacia doba by začala
plynúť dňa 15.03.2016 (deň nasledujúci po dni podania trestného oznámenia žalovanou v 1.radou a
vydaní uznesenia o vznesení obvinenia), resp. dňa(deň po podaní trestného oznámenia žalovaným v 2.rade), resp. dňa 04.05.2016 (deň nasledujúci po dni
vydania uznesenia o vznesení obvinenia), a uplynula by dňa 13.03.2019, resp. resp. 04.05.2019. Všetky
výsluchy žalovaných boli vykonané v roku 2016 do kedy bolo vydané uznesenie Okresnej prokuratúry

Prešov sp.zn. 2 Pv 185/16/7707- 25. Žaloba bola podaná až dňa 06.02.2020, teda po uplynutí 3-ročnej
všeobecnej premlčacej doby.
Žalovaní záverom poukazujú opakovane na to, že Žalobný petit 1. je s novým textom pripustenej zmeny
petitu nedôvodný a nepreukázaný, nakoľko nešlo o reprodukciu okolností žalovanými nepravdivú, resp.
pravdu skresľujúcu a nedošlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu, pričom písomné

ospravedlnenie je na mieste v zmysle § 13 ods. 1 OZ len vtedy, ak sa preukáže neoprávnený zásah
do osobnostných práv žalobcu, ktorý však v zmysle citovanej judikatúry preukázaný nebol. Rovnako
náhrada nemajetkovej ujmy v zmysle § 13 ods. 2 OZ je možná len v prípade, že došlo k neoprávnenému
zásahudoosobnostnýchprávžalobcu,kčomuvzmyslecitovanejjudikatúrynedošloapretojeajžalobný
petit 2 nedôvodný. S poukazom na uvedené je zrejmé, že žalobca nepreukázal neoprávnenosť zásahu
do jeho osobnostných práv, keďže žalovaní v 1. a 2. rade len využili svoje zákonné právo a podali trestné

oznámenie bez zrejmého „excesu" vo výkone svojho práva a preto žalovaní v 1. a 2. rade navrhujú, aby
súd po vykonaní dokazovania vyniesol tento

5. Súd vykonal dokazovanie obsahom listín tvoriacich súdny spis vrátane pripojeného vyšetrovacieho
spisu a zistil nasledujúce:

5.1. Z vyšetrovacieho spisu č. ČVS: ORP-346/JU-PO-2016 vyplýva, že ako trestné oznámenia tak aj
výsluchy žalovaných boli vykonané v období od 12.03.2016 do 13.06.2016. Vo vyšetrovacom spise sa
ďalej nachádzajú rozhodnutia týkajúce sa žalobcu a vydané v priestupkovom konaní a to konkrétne:
Rozhodnutie Obvodného úradu Prešov, odboru všeobecnej vnútornej správy, značky
PR.03703/2012/0609/VK zo dňa 24.04.2012, ktorým bolo zastavené konanie vo veci priestupku proti

občianskemu spolunažívaniu, ktorého sa obvinený M. K. mal dopustiť tým, že dňa 06.02.2012 o 19:00
hod. na ulici A. M. W. mal fyzicky napadnúť W. P. tak, že ho mal chytiť za bundu na hrudi, čím mal
úmyselne narušiť občianske spolunažívanie hrubým správaním. Toto konanie bolo zastavené z dôvodu,
že spáchanie skutku, o ktorom sa koná nebolo obvinenému z priestupku preukázané.

Rozhodnutie Obvodného úradu Prešov, odboru všeobecnej vnútornej správy, značky
PR.03688/2013/0123/SRL zo dňa 01.03.2013, ktorým bol obvinený Vladislav Kovalčík uznaný vinným
zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu na tom skutkovom základe, že od dňa
21.11.2012 doposiaľ v meste Prešov neustále vyhľadáva spoločnosť Petronely Guľovej aj napriek tomu,
že si to menovaná nepraje, čím jej strpčuje život a psychicky jej to ubližuje, teda úmyselne narušuje

občianske spolunažívanie schválnosťami. Za tom mu bola uložená sankcia pokarhanie.
Rozhodnutie Obvodného úradu Prešov, odbor všeobecnej vnútornej správy č. PR.11217/2013/0875-A/
VK zo dňa 12.06.2013, ktorým bola žalobcovi uložená poriadková pokuta vo výške 50 € z dôvodu, že
počas ústneho pojednávania a vypočúvania svedkyne V.. W. X. aj napriek opakovaným upozorneniam
vstupoval do pojednávania a nerešpektoval upozornenia správneho orgánu.

Rozhodnutie Obvodného úradu Prešov, odboru všeobecnej vnútornej správy zo dňa 31.07.2013, značky
PR.15230/2013/1283/VK o zastavení konania, kde voči žalobcovi bolo zastavené konanie vo veci
priestupku proti občianskemu spolunažívaniu, ktorého sa mal dopustiť tým, že v mesiaci august 2012
v nočných hodinách v presne nezistenom čase v kancelárii obvineného mal fyzický napadnúť svoju
priateľku V.. W. X. tak, že ju mal udrieť otvorenou dlaňou po tvári a vyliať na ňu pohár vody, pričom jej mal

nadávať, že je kurva. Dňa 02.11.2012 nadránom v presne nezistenom čase ju mal fyzicky napadnúť tak,
že ju pred Hotelom Dukla mal ťahať za vlasy a kopnúť do nej, pričom jej mal nadávať, že je kurva a dňa
21.11.2012vbytenauliciXX.N.Č..XXM.W.jumalhodiťnaposteľazároveňhodiťnaňucestovnútašku,
čím mal úmyselne narušiť občianske spolunažívanie hrubým správaním. Toto konanie o priestupku bolo
zastavené z dôvodu, že spáchanie skutku, o ktorom sa konalo nebolo obvinenému v tomto konaní

žalobcovi preukázané. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že V.. W. X. bola priateľkou žalobcu s
tým, že sa s ním rozišla a on chcel obnoviť vzťah. Vynucoval si na nej stretnutia a zotrvanie na mieste,
kde bol prítomný pokiaľ si uvedenú skutočnosť nevydiskutujú.
Rozhodnutie Okresného úradu Prešov, odboru všeobecnej vnútornej správy, značky OU-PO-
OVVS2-2015/027418-5PR. 2015/0993/KU zo dňa 14.08.2015 o zastavení konania vo veci priestupku

proti občianskemu spolunažívaniu, ktorého sa mal dopustiť obvinený M. K. tak, že v rôznych časoch a na
rôznych miestach v Prešove sa mal telefonicky, osobne a prostredníctvom sociálnych sietí dožadovať
rozhovoru ohľadom uvedenia dôvodu rozchodu s V.. Q. P., čím mal u nej vzbudiť dôvodnú obavu o jej
zdravie a takto úmyselne narušiť občianske spolunažívanie schválnosťami. Toto konanie bolo zastavenéz dôvodu, že spáchanie skutkov, o ktorých sa konaná nebolo obvinenému z priestupku preukázané. Z
odôvodnenia vyplýva, že svedkyňa V.. Q. P. uviedla, že so žalobcom v tejto veci mala vzťah, ktorý však
ukončila a od rozchodu ju Vladislav Kovalčík neustále telefonicky kontaktoval, vypisoval jej SMS správy,

trval na stretnutí a rozhovore a vyhľadával ju na miestach, kde chodili spoločne.
5.2. Pokiaľ ide o rozhodnutie v trestnom konaní, tak z uznesenia Okresnej prokuratúry Prešov sp. zn.
2PV185/16/7707 zo dňa 28.07.2016 vyplýva, že voči žalobcovi bolo trestné stíhanie vedené pre
a) prečin nebezpečného prenasledovania podľa § 360 a/ ods. 1 písm. a), b), c) Trestného zákona
spáchaný v súbehu s prečinom obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1 trestného zákona,

ktorého sa obvinený mal dopustiť na tom skutkovom základe, že v období od mesiaca november 2015
do dňa 14.03.2016 v W. N. L. Č.Š. v jeho rodinnom dome a inde sa dlhodobo vyhrážal poškodenej Q.
W. zabitím a ujmou na zdraví a to slovami „nepôjdeš z tade nikde lebo ťa zabijem“, pričom ju počas toho
v dome uzamkol a držal v čase od cca 18:00 hod. dňa 10.03.2016 do 08:00 hod. 11.03.2016, taktiež
ju proti jej vôli nútil, aby sa s ním stretávala s tým, že ak mu nevyhovie zabije alebo ublíži na zdraví jej
priateľovi W. V. alebo ublíži na zdraví jej na základe, čoho mu ona vyhovela a naďalej aj po ich rozchode

sa s nim ďalej stretávala, pričom v danom období ju neustále prenasledoval, opakovane proti jej vôli
vo veľkom množstve kontaktoval prostredníctvom elektronickej komunikačnej služby, čím takto svojim
konaním poškodenej Q. W. vzbudil dôvodnú obavu o jej život a zdravie a život a zdravie jej priateľa W. V..
b) vedené pre prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 písm. a) trestného zákona, ktorého
sa obvinený mal dopustiť na tom skutkovom základe, že v presne nezistenom čase v poslednej dekáde

mesiaca február 2016 a skôr obťažoval, a prenasledoval Q. W., a dožadoval sa jej osobnej prítomnosti
s podmienkou, že ak tak neurobí ublíži jej, a jej novému priateľovi W. V. tak, že ho finančne zničí a
fyzicky mu ublíži, resp. sa o to postará a následne dňa 12.03.2016 v čase o 02:48 hod. neznáma osoba
z telefónneho čísla +XXXXXXXXXXXX cez aplikáciu Viber kontaktovala W. V. a hneď potom u neho
zvonil domový zvonček od vchodových dverí, pričom kontaktovaná osoba nereagovala na tento kontakt

a následne toho istého dňa 12.03.2016 okolo 20:40 hod. v W. N. L. P.. X.. B. W. A. Č.. XX W.R. Q. W.
na svojom vozidle na uvedenú adresu v sprievode W. V. tiež na svojom vozidle, pričom W. V. mal vo
svojom vozidle aj syna Q. W. a zaparkoval svoje vozidlo k ďalšiemu vozidlu na parkovisku tak, že z
vodičovej strany vznikla medzera 30 cm, kde následne rýchlym krokom prišiel k tomuto vozidlu obvinený
M. K., ktorý vošiel do uvedenej medzery a snažil sa otvoriť dvere na vozidle W. V., ktorý predtým stihol

z vnútornej strany zabezpečiť dvere proti otvoreniu zvonku, kde M. K. pritom ťahal kľučku dverí a kričal
na W. V. „poď von, poď von ! máš po piči, si skončil, nemáš odvahu si to so mnou vysvetliť, nebudeš
zo mňa robiť kokota, poď von ťa rozjebem!“, pričom W. V. nakoľko mal v aute maloleté dieťa nevystúpil
z neho z obavy, že obvinený M. K.Č. naplní svoje vyhrážky. Zavolal na políciu, čo si všimol obvinený
M. K. a so slovami „skús to riešiť inač a skončil si!“ odišiel na neznáme miesto, čím tak svojim konaním

obvinený M. K. L. W. V. vzbudil skutočne dôvodnú obavu o jeho život a zdravie.
Trestné stíhanie o uvedených skutkoch bolo postúpené na prejednanie priestupku Okresnému úradu
Prešov, odboru všeobecnej vnútornej správy, pretože výsledky prípravného konania preukazovali, že
nejde o trestný čin ale ide o konanie, ktoré možno kvalifikovať ako priestupok proti občianskemu
spolunažívaniu. V odôvodnení tohto rozhodnutia popísal prokurátor výsluchy jednotlivých svedkov,

vykonaný znalecký posudok a dospel k záveru, že ani v jednej z množstva správ zažurnalizovaných
v spise obvinený nepoužil vyhrážku ani žiaden vulgarizmus na adresu poškodenej, resp. jej nového
priateľa Petra Müllera. Rovnako dospel k záveru, že verzia poškodenej o uzamknutí v dome obvineného
Vladislava Kovalčíka nebola podporená žiadnymi ďalšími dôkazmi.

6. Pri svojom rozhodovaní vychádzal súd z nasledovných právnych úvah:
Relevantná právna úprava:
Podľa § 11 OZ - Fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej
cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.
Podľa § 13 OZ

(1) Fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva
na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané
zadosťučinenie.

(2) Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej

miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
(3) Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti,
za ktorých k porušeniu práva došlo.Podľa § 193 C.s.p. - Súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis nie je
v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je
Slovenská republika viazaná. Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu

pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím
príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný
podľa osobitného predpisu, a o tom, kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo
zániku spoločnosti.
6.1. Relevantná judikatúra k možnej zodpovednosti za výkon práva, vrátane práva podať trestné

oznámenie (vrátane českej z dôvodu rovnakej právnej úpravy):
Stanovisko NS ČR sp. zn. Cpjn 13/2007 -
I. Došlo-li k zásahu do osobnostních práv v rámci výkonu zákonem stanovených oprávnění, resp.
povinností (např. postupem příslušných orgánů v řízení k němuž jsou
ze zákona povolány, výpovědí svědka, resp. účastníka v takovém řízení, úkony advokáta jednajícího
za klienta na základě udělené plné moci, apod.), pravidelně nepůjde o zásah neoprávněný, pokud

subjekt (osoba fyzická či právnická), jež se zásahu dopustil, nevybočil z mezí takto stanovených práv a
povinností; zásah je třeba současně vždy posuzovat v kontextu s okolnostmi za nichž k němu došlo, a
dále s přihlédnutím k funkci, kterou výkon dotčených práv, resp. povinností, plní.
II. Vybočením z mezí takto stanovených práv a povinností v soudním řízení je zejména (např.) křivé
obvinění (§ 174 trestního zákona č. 140/1961 Sb., resp. § 345 trestního zákoníku č. 40/2009 Sb.), křivá

výpověď (§ 175 trestního zákona č. 140/1961 Sb., resp. § 346 trestního zákoníku č. 40/2009 Sb.) nebo
přestupek podle § 49 odst. 1 písm. a) zákona č. 200/1990 Sb., o přestupcích, ve znění pozdějších změn
a doplňků.
V určitých případech však o neoprávněný zásah do osobnosti fyzické osoby nepůjde, a to ani
tehdy, pokud by se zásah jako odporující objektivnímu právu zdánlivě jevil. Hovoří se o okolnostech

vylučujících neoprávněnost, resp. o okolnostech, které porušení, resp. ohrožení osobnosti fyzické osoby
ospravedlňují. V tomto směru zůstává na původci zásahu, aby prokázal, že k zásahu došlo po právu, tj.,
že je dána okolnost, která neoprávněnost (protiprávnost) zásahu vylučuje.
Okolnosti, které mají tyto právní následky a jež vycházejí z hodnocení závažnosti, významu a funkce
vzájemně si kolidujících porovnávaných zájmů dotčené fyzické osoby

na straně jedné a zvláštních veřejných zájmů na straně druhé, jsou buď obsaženy přímo v právních
normách anebo z nich vyplývají.
Neoprávněnost zásahu do osobnostní sféry fyzické osoby chráněné všeobecným osobnostním právem
vylučují konkrétně tyto okolnosti, když:
a) dotčená fyzická osoba k zásahu do své osobnosti, resp. do jednotlivých hodnot, tvořící její osobnost

v její fyzické a morální jednotě (integritě), svolila, nebo
b) je zásah s ohledem na různé veřejné zájmy dovolen zákonem, přičemž do této kategorie spadají
tzv. zákonné licence, které jsou výslovně zakotveny v § 12 odst. 2 a 3 obč. zák. nebo např. v § 67 a
násl. tr. řádu, v § 23 odst. 3 a 4, § 24 zákona č. 20/1966 Sb., o péči o zdraví lidu, ve znění pozdějších
předpisů, v čl. 6,7,8,26 Úmluvy o lidských právech v biomedicíně -- č. 96/2001 Sb.m.s., § 191a a násl.

o.s.ř., apod. V těchto případech (pokud nejsou překročeny zákonem stanovené meze) jde o situace,
kdy nad individuálními zájmy jednotlivých fyzických osob, do jejichž osobnosti je zasahováno, převládá
závažnější, významnější a funkčně vyšší veřejný zájem, odůvodněný naléhavými sociálními potřebami,
které jsou v demokratické společnosti nezbytné,
c) k zásahu došlo v rámci výkonu jiného subjektivního práva stanoveného zákonem, popřípadě, kde

jiný subjekt plnil právní povinnost, kterou mu ukládá zákon. Přípustnost těchto případů je odůvodněn
a zvláštním veřejným zájmem jak na nerušené a plynulé realizaci subjektivních práv, tak na plynulém
plnění právních povinností uložených zákonem. Jde zejména o výkon práva kritiky (čl. 17 Listiny
základních práv a svobod), o obecnou svépomoc (§ 6 obč.zák.), o odvracení škody (§ 417 obč.
zák.), o nutnou obranu a krajní nouzi(§ 418 odst. 1 obč. zák.), o výkon práv účastníků řízení (v

řízení soudním nebo správním před povolanými orgány s rozhodovací mocí), jakož i výkon povinnosti
svědecké a znalecké (pokud jsou odůvodněny předmětem věci), o výkon činnosti advokáta v rámci
hájení oprávněných zájmů svého mandanta, resp.klienta, o výkon rozhodovací činnosti státních orgánů
(Karel Knap, Jiří Švestka a kol.: Ochrana Osobnosti podle občanského práva, Linde Praha, a.s. 2004).
Rozhodnutie KS v Bratislave, sp. zn. 3Co/370/2016 - Na zdôraznenie správnosti záverov prijatých

súdom prvej inštancie odvolací súd akcentuje, že rozhodujúcimi právnymi argumentmi proti chápaniu
ochrany osobnosti fyzickej osoby podľa predstáv žalobcu o šikanóznom výkone práva (v postavení
toho, proti komu sú podávané trestné oznámenia znevažujúce jeho osobu), sú v civilistickej justičnej
praxi vo všeobecnosti prijímané nasledovné závery: ak vypovedá niekto napr. v súdnom konaní akoúčastník konania o tom, že má za to, že sa niekto iný dopustil trestnej činnosti a pri tejto svojej výpovedi
sa riadil povinnosťami účastníka konania stanovenými procesnými právnymi predpismi, v takýchto
prípadoch sa nemôže jednať o neoprávnený zásah do práv na ochranu osobnosti. Uvedené potvrdzuje

aj judikatúra súdov (Sborník III. Nejvyššího soudu, SEVT, Praha 1980, str. 196). O neoprávnený zásah
do osobnosti fyzickej osoby sa nejedná mimo iného vtedy, keď je zásah dovolený zákonom. Do tejto
skupiny patria tiež prípady, u ktorých je do osobnosti fyzickej osoby zasahované, resp. zasiahnuté v
trestnomaleboobčianskoprávnomsúdnomkonaní.Vnich,pokiaľniesúprekročenézákonomstanovené
medze nad individuálnymi záujmami jednotlivých fyzických osôb, do osobnosti ktorých je zasahované,

prevláda závažnejší, významnejší a funkčne vyšší zvláštny verejný záujem. Takýto zásah podmienený
výkonom iného subjektívneho práva alebo zákonom stanovenej povinnosti, zostáva povoleným. U
niektorých zásahoch, aj keď sa prípadne môžu zdanlivo javiť ako odporujúce objektívnemu právu,
nejde napriek tomu o zásahy neoprávnené. Dôvodom je zistenie existencie okolností vylučujúcich
neoprávnenosť zásahu, ktoré sú buď obsiahnuté priamo v právnych normách alebo z nich vyplývajú.
Neoprávnenosť zásahu do práva na ochranu osobnosti je teda vylúčená aj vtedy, ak došlo k zásahu v

rámci úradného konania a ak zásah nevybočil z rámca daného platnými predpismi. Je nielen právom,
ale aj povinnosťou každého, kto sa dozvie o okolnostiach nasvedčujúcich spáchanie trestného činu,
oznámiť tieto skutočnosti orgánom činným v trestnom konaní Na odhaľovaní trestnej činnosti a jej
páchateľov je daný verejný záujem celej spoločnosti. Vo vzťahu k určitým kategóriám trestných činov
môže porušenie oznamovacej povinnosti dokonca naplniť znaky skutkovej podstaty trestného činu

neoznámenia trestného činu podľa § 340 Trestného zákona. Na druhej strane zneužitie tohto práva v
podobelživéhoobvineniainéhovúmyslemuprivodiťtrestnéstíhaniejezákonodarcomkvalifikovanéako
trestný čin krivého obvinenia (§ 345 Trestného zákona). Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva,
že podanie trestného oznámenia ako podnetu na začatie trestného stíhania predstavuje realizáciu
výkonu iného subjektívneho práva. Na to, aby bolo možné takéto konanie označiť ako exces je potrebné

prihliadať predovšetkým na okolnosti, za ktorých došlo k podaniu trestného oznámenia, pričom treba
posúdiť,čipripodávanítrestnéhooznámeniaexistovaliokolnosti,ktoréboliobjektívnespôsobilépodložiť
presvedčenie osoby podávajúcej trestné oznámenie, že určitou konkretizovanou osobou bol spáchaný
trestný čin označený v trestnom oznámení a či sa nejedná o svojvoľné resp. vymyslené obvinenie
postihnutej osoby s prípadným cieľom takejto osobe poškodiť a či v konkrétnom prípade bol naplnený

predpoklad dobrej viery osoby, ktorá takéto oznámenie učinila.
Rozhodnutie KS v Prešove, sp. zn. 2Co/21/2017 - 13. O neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej
osoby nepôjde, ak existujú okolnosti vylučujúce neoprávnenosť zásahu. Jednou z týchto okolností môže
byť aj výkon zo zákona vyplývajúceho práva alebo plnenie zákonom uloženej povinnosti. Takýmito
prípadmi sú najmä zákonné licencie (§ 12 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka), ako aj licencie stanovené

inými zákonmi (napr. Trestným poriadkom, Zákonom o rodine a pod.) avšak z a predpokladu, že takto
vykonané zásahy sú uskutočnené v rámci a v medziach týchto zákonov. Ak bolo voči fyzickej osobe v
súlade s podmienkami stanovenými zákonom vznesené obvinenie z trestného činu a následne podaná
obžaloba, a ak i všetky ďalšie úkony orgánov činných v trestnom konaní sú vykonávané v medziach
zákona, nepredstavuje vznesenie obvinenia, podanie obžaloby ani ďalšie úkony orgánov činných v

trestnom konaní voči obvinenej fyzickej osobe neoprávnený zásah do osobnostných práv chránených
ust. § 11 Občianskeho zákonníka, a to ani v prípade, že neskôr príde k jej oslobodeniu spod obžaloby
súdom (do pozor. rozsudok NS SR sp. zn. 5Cdo/108/2009).
14. V prejednávanej veci nebolo nepochybne preukázané, že konanie žalovaného vo vzťahu k žalobcovi
spĺňalo znaky neoprávneného zásahu objektívne spôsobilého privodiť ujmu na jeho chránených

osobnostných právach. Aj v prípade podania trestného oznámenia muselo byť preukázané, že žalovaný
prekročil oprávnenia, ktoré následne riešili zákonom povolané orgány.
15. Zásah do osobnosti fyzickej osoby nie je neoprávnený vtedy, keď k nemu došlo pri výkone iného
subjektívneho práva stanoveného zákonom, prípadne, keď iný subjekt plnil právnu povinnosť, ktorú mu
uložil zákon. Pod tento výkon iného subjektívneho práva stanoveného zákonom je nutné podradiť právo

obracať sa so sťažnosťami na štátne orgány, ktoré má svoj základ v čl. 18 Listiny základných práv a
slobôd, rovnako ako právo podať trestné oznámenie. Táto licencia nie je daná tam, kde sa konajúci pri
posudzovanom zásahu proti osobnostným právam fyzickej osoby dopustí prípadného excesu (rozsudok
NS ČR sp. zn. 30Cdo/97/2007 zo dňa 28.2.2007).
Rozhodnutie NS SR, sp. zn. 7Cdo/65/2017 - 35. Tak napr. ÚS pri úvahách na tému okolností vylučujúcich

neoprávnenosť zásahu do osobnostných práv a tiež prípadného excesu z medzí ustanovených práv a
povinností uzavrel (neskrývajúc pritom čerpanie zo záverov uvedených v stanovisku občianskoprávneho
a obchodného kolégia NS ČR zo 14. apríla 2010 sp. zn. Cpjn 13/2007, publikovaného v ročníku 2010
Sbírky soudních rozhodnutí a stanovisek pod č. 54), že „ak došlo k zásahu do osobnostných práv v rámcivýkonuzákonomustanovenýchoprávnení,resp.povinností(napr.výpoveďsvedkaalebopoškodeného),
nejde o zásah neoprávnený, pokiaľ osoba, ktorá sa takého zásahu dopustila, nevybočila z medzí takto
ustanovených práv a povinností“ a „vybočením z medzí ustanovených práv a povinností je napr. aj krivá

výpoveď“ (II. ÚS 497/2016).
36. NS ČR v stanovisku spomínanom v predchádzajúcom odseku tiež uviedol, že vybočením z
medzí stanovených práv a povinností v súdnom konaní (a výnimkou z pravidla, že inak sa zásah do
osobnostných práv v rámci výkonu zákonom stanovených oprávnení, resp. povinností považuje za
oprávnený) je (s odkazmi na príslušné ustanovenia českého trestného zákona, trestného zákonníka a

českého zákona o priestupkoch č. 200/1990 Zb.) krivé obvinenie, krivá výpoveď alebo priestupok (proti
občianskemu spolunažívaniu) a že vybočením z plnenia zákonnej povinnosti a z využitia zákonného
oprávnenia pri účastníckej výpovedi v konaní pred súdom je akékoľvek počínanie, ktoré napriek
riadnemu poučeniu súdom (v zmysle § 131 O. s. p. - rozumej v občianskom súdnom konaní) a bez
podnetu súdu vôbec nesúvisí s predmetom výsluchu a predmetom konania, ako aj uvedenie údajov
a úsudkov, za ktorých vyslovenie bol účastník právoplatne uznaný príslušným orgánom vinným zo

spáchania trestného činu alebo priestupku.
37. Napokon sú tu i rozhodnutia Najvyššieho súdu ČSR z medzivojnového obdobia, hoc aj týkajúce
sa trestnoprávnych postihov urážky na cti, podľa ktorých výpoveď v trestnom konaní a dokonca ani
vinenie niekoho iného zo zločinu (zvlášť za stavu ich praktického vyprovokovania súdom) zásadne nie
sú spôsobilými neoprávnene zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti iného. Napr. v rozhodnutí sp.

zn. Kr I 55/23 zo 17. februára 1923 bolo konštatované pochybenie pri odsúdení pôvodcu závadného
výroku, ak obvinený takýto výrok urobil ako svedok, dotazovaný súdom na to, či má na niekoho
podozrenie a vyslovené bolo, že ak by mal i svedok byť posudzovaný rovnako ako každá iná osoba,
znamenalo by to značné ochromenie vykonávania trestnej právomoci, pričom práve povinnosť svedka
vypovedať pravdu viedla k jeho povinnosti na otázku sudcu svoje podozrenie prejaviť a výkonom takejto

povinnosti sa nemohol dopustiť žiadneho trestného činu, osobitne nie trestného činu urážky na cti
(samozrejme s výnimkou vedomého uvedenia nepravdy). Podobne v rozhodnutí sp. zn. Zm I 664/26 z
26. januára 1927 Najvyšší súd ČSR ustálil, že k zločinu nactiutŕhania v zmysle § 209 trestného zákona
je žiadúce, aby páchateľ niekoho u vrchnosti vinil zo zločinu, ktorý vôbec nebol spáchaný alebo bol
síce spáchaný, avšak nie osobou páchateľom menovanou, pričom v subjektívnom smere je nutnou

vedomosť o nepravdivosti onoho obvinenia a nestačí len nepriamy úmysel. Ďalej uzavrel, že činy, ktoré
by inak samy osebe boli urážkou na cti, nie sú trestnými, ak páchateľ konal dobromyseľne na uhájenie
svojichoprávnenýchzáujmovaleboprivýkonepovinnostísvojhopovolania,akpritomneprekročilmedze
svojho práva a len vtedy, ak by páchateľ zo zlomyseľnosti alebo svojvôle vykročil z hraníc práva
povedať pravdu a hájiť oprávnené záujmy, prišiel by do úvahy urážlivý ráz jeho konania a páchateľ

by sa stal trestným (rozhodnutie sp. zn. Zm II 56/29 z 11. apríla 1929) a tiež to, že pre rozhraničenie
výkonuoprávnenia,poskytovanéhokaždémuobčanoviustanovením§86trestnéhoporiadkuodkonania
trestného, spadajúce pod pojem § 487 trestného zákona (o urážke na cti) je významným, či a do akej
miery sa kryjú údaje urobené obvineným pred úradmi s podkladmi, ktoré mal tento pre svoje údaje vo
svojich zmyslových vnemoch, pričom len podstatná zhoda medzi tým, o čom udávajúci vedel a čo udal,

dovoľuje úsudok o neprekročení jeho práva a nevyhnutnej miery obvinenia (rozhodnutie sp. zn. Zm I
487/29 z 26. septembra 1929).
38. Pri vyjdení zo všetkých vyššie priblížených zdrojov, nasvedčujúcich podobným úvahám ich pôvodcov
o vedení hranice medzi (ešte) dovoleným a (už) netolerovateľným vyjadrovaním sa niekoho na adresu
iného v konaní pred súdom a úmerne rozhodným skutkovým okolnostiam prípadu v prejednávanej

veci (ohľadne zistenia ktorých medzi stranami prakticky nebolo sporu, odhliadajúc na tomto mieste
od odchylného názoru žalobcu a nižších súdov na to, či žalovaný inkriminované výroky podával
ako fakty) je potom podľa názoru najvyššieho súdu namieste právnu otázku nastolenú dovolaním
a nepochybne významnú pre rozhodnutia nižších súdov zodpovedať v dvoch smeroch. Tým prvým
je vymedzenie negatívne, sformulovateľné tak, že tzv. excesom (vybočením) z medzí oprávnení a

povinností toho, kto je v trestnom konaní stíhaný ako spoluobvinený, nie je v rámci jeho výsluchu pred
súdom vypovedanie na podnet súdu o skutočnostiach, o ktorých získal vedomosť od iného obvineného,
pokiaľ nie je preukázané (a zodpovedajúcim trestnoprávnym postupom ustálené), žeby šlo o nepravdivú
(krivú) výpoveď s vedomím nepravdivosti vypovedaného a úmyslom tak poškodiť osobu dotknutú
podstatou vypovedaného. V tomto prípade nie je rozhodujúce, či posudzované tvrdenia odzneli priamo

pri vypovedaní k jednotlivým bodom obžaloby alebo až po vyzvaní vypovedajúceho súdom, či hodlá
uviesť ešte nejaké ďalšie skutočnosti, nakoľko výpoveď výsluchaného pred súdom treba považovať za
jeden celok a pri jej analýze z hľadiska dôkaznej užitočnosti je vecou súdu, aby rozlíšil medzi priamymi
(samým vyslúchaným získanými) a inými (len sprostredkovanými) poznatkami. Druhou odpoveďou nadovolaním položenú otázku potom je zodpovedanie pozitívne, teda uzavretie, čo už - v prípadoch
druhovo totožných s tým z prejednávanej veci - za tzv. exces považované byť musí a v tomto prípade má
najvyšší súd za to, že niet dôvodu korigovať najmä závery reprodukované pod 36. zhora, podľa ktorých

tzv. excesom je vždy krivé obvinenie (§ 174 ods. 1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení neskorších
zmien a doplnení, ďalej tiež len „starý Trestný zákon“ a § 345 ods. 1 Trestného zákona č. 300/2005 Z. z.
v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej tiež len „nový Trestný zákon“), krivá výpoveď a krivá prísaha
(§ 175 ods. 1 starého Trestného zákona a § 346 ods. 1 a 2 nového Trestného zákona) i priestupok proti
občianskemu spolunažívaniu, predstavovaný verbálnym útokom na iného (§ 49 ods. 1 písm. a/, poťažne

i písm. c/ či d/ zákona SNR č. 372/ 1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších zmien a doplnení).
Rozhodnutie NS SR, sp. zn. 5Cdo/108/2009 - Ak bolo voči fyzickej osobe v súlade s podmienkami
stanovenými zákonom vznesené obvinenie z trestného činu a následne proti nej podaná obžaloba
a ak i všetky ďalšie úkony orgánov činných v trestnom konaní sú vykonávané v medziach
zákona, nepredstavuje vznesenie obvinenia, podanie obžaloby ani ďalšie úkony orgánov činných v
trestnom konaní voči obvinenej fyzickej osobe neoprávnený zásah do osobnostných práv, chránených

ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka, a to ani v prípade, že neskôr príde k jej oslobodeniu spod
obžaloby súdom.
Rozhodnutia NS SR - R 58/2014: Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, je právom
majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje. Počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby v
prípade náhrady za nemateriálnu ujmu je podľa § 101 Občianskeho zákonníka viazaný na okamih, kedy došlo k
neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby.
Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy k takémuto zásahu došlo.
6.2. So závermi súdnej praxe vyššie uvedenými sa okresný súd plne stotožňuje a nebude ich v ďalšom
texte nadbytočne opakovať.

7. Skutkovo žalobca neoprávnený zásah do jeho osobnostných práv vymedzil tak, že žalovaní mali v
rámci trestného konania uviesť skutočnosti, ktoré považuje za nepravdivé.
7.1. V prejednávanej veci je podľa súdu nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch premlčaný.
K žalobcom uvedeným tvrdeniam žalovaných došlo v rámci trestného konania v období od 12.03.2016,

pričom Okresná prokuratúra v Prešove rozhodla dňa 28.07.2016. Všetky prednesy žalovaných tak boli
vykonané v období roka 2016, najneskôr do 28.07.2016 a ak zásahom bolo podľa žalobcu už samotné
tvrdenie, tak premlčacia lehota začala plynúť deň po ich vyslovení a uplynula najneskôr 28.07.2019.
Na plynutie premlčacej lehoty nemalo vplyv priestupkové konanie (tam už žiadne tvrdenie zo strany
žalovaných prednesené nebolo), ktoré nasledovalo po konaní trestnom a podaním žaloby až dňa

06.02.2020 došlo k premlčaniu prípadného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Tvrdené
vyčkávanie na skončenie priestupkového konania a počítanie premlčacej lehoty od právoplatnosti
rozhodnutia v ňom vynesenom by znamenalo, že tvrdený zásah do osobnostných práv žalobca
neodvodzoval už od samotných tvrdení žalovaných (inak by žalobca podal žalobu hneď po ich prednese)
ale až od toho, že mu ich obsah zákonom stanoveným procesom preukázaný nebol, čo síce zakladá

(a to už po skončení trestného konania) nárok na náhradu škody voči štátu za výkon verejnej moci
ale nie je podstatný pre občianskoprávnu zodpovednosť žalovaných (žalobca mohol žalobu podať z
dôvodu zachovania premlčacej lehoty a navrhnúť prerušenie konania do skončenia konania trestného
a priestupkové, čo je bežný postup v obdobných prípadoch).
7.2. Vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy formou ospravedlnenia súd uvádza (a platí to aj pre

požadovanú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch), že ani v tejto časti nebolo možné žalobe vyhovieť
a to pre jej nedôvodnosť danú tým, že zo strany žalovaných k neoprávnenému zásahu do osobnostných
práv žalovaného nedošlo.
Súd v civilnom konaní v zmysle § 193 C.s.p. nie je viazaný rozhodnutím príslušného orgánu o tom, že
trestný čin alebo priestupok spáchaný nebol. Súd síce nemôže dospieť k záveru, že došlo k spáchaniu

trestného činu alebo priestupku ale môže dospieť k záveru, že zo strany určitej osoby bolo spáchané
určité konanie.
Za podstatné v tomto konaní považuje súd to, že žalovaní neboli odsúdení za trestný čin krivého
obvinenia, krivej výpovede a pod. a ani uznaní vinným z priestupku obdobného charakteru a že na
vedenie takéhoto konania zo strany žalobcu podnet ani nebol daný. Žalovaní reprodukovali určité

skutočnosti tak, ako tvrdili, že sa udiali v konfrontácii so žalobcom bez prítomnosti iných osôb (tak napr.
žalovaná 1. netvrdila „násilné zadržiavanie“ v dome žalobcu ale z jej výpovedí vyplýva, že legálny vstup
do domu - teda vstupné dvere, boli uzamknuté a nevedela, kde je kľúč a preto neodišla, pričom vysvetlila
ajprečonevolalapolíciuatozostrachupredžalobcom).Zichvýpovedínevyplýva,žesadopustiliexcesuv úmysle žalobcovi škodiť. Naopak, súd musel prihliadnuť na to, že žalobca bol 1 x uznaný vinným z
priestupku za konanie nápadne sa ponášajúce na konanie tvrdené žalovanými a 1 x bolo priestupkové
konanie zastavené pre konanie obdobné ako tvrdil žalovaný 2. a 2 x pre konanie obdobné ako tvrdil

žalovaný 1. Súd má teda za to, že vzhľadom na to, že obdobné konanie akého sa žalobca mal dopustiť
voči žalovanej 1. namietali voči nemu v inom období iné 2 expriateľky žalobcu, ktoré sa s ním rozišli,
nie je vylúčené, že žalobca rozchody so svojimi partnerkami nevie zvládnuť. To isté platí vo vzťahu
k tvrdeniam žalovaného 2., kde za obdobné konanie bolo vedené priestupkové konania vo vzťahu k
poškodenému p. P..

7.3.Súduzkonanianevyplynulo,žebyžalovaníspolusďalšími3osobami,sktorýmisanepoznali,chceli
v rôznych obdobiach úmyselne nepravdivo škodiť žalobcovi oznamovaním úmyselne vymysleného
konania a to pod hrozbou možného trestného stíhania za krivé obvinenie, krivú výpoveď alebo obdobný
priestupok. Vzhľadom na vyššie uvedené a na to, že súd mal pre svoje rozhodnutie za dostatočne
zistený skutkový stav aj bez výsluchu strán sporu, návrh žalobcu na vykonanie takéhoto výsluchu
zamietol, keďže strany sporu svoju vysvetľovaciu povinnosť splnili v širokom rozsahu (R 21/2017 -

Povinnosť uskutočniť výsluch strany civilného sporu nie je absolútna. Ak súd nevykoná dôkaz výsluchom
sporovej strany, bez ďalšieho nedochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces., NS ČR sp. zn.
32Cdo/4892/2010 - Výslech účastníka řízení je jedním z důkazních prostředků sloužících k prokázání
tvrzení účastníka a nemůže sloužit k realizaci jeho procesních práv. Rozhodne-li soud o věci samé
bez výslechu účastníka, nejedná se o takový postup, kterým by účastníku byla odňata možnost jednat

před soudem; neprovedení tohoto důkazu mu nijak nebrání vyjádřit se k věci či k ostatním provedeným
důkazům.).
7.4. Tiež je potrebné poukázať na to, že zo strany okresnej prokuratúry nedošlo k zastaveniu trestného
stíhania žalobcu podľa § 215 ods.1 - Prokurátor zastaví trestné stíhanie, ak a) je nepochybné, že sa
nestal skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie, b) nie je tento skutok trestným činom a nie je dôvod

na postúpenie veci, čo by bolo pre žalobcu nepochybne priaznivejšie ako vykonaný postup podľa § 214
ods.1 Trestného zákona - Prokurátor alebo policajt postúpi vec inému orgánu, ak výsledky vyšetrovania
alebo skráteného vyšetrovania preukazujú, že nejde o trestný čin, ale ide o skutok, ktorý by mohol byť
priestupkom alebo iným správnym deliktom alebo by mohol byť prejednaný v disciplinárnom konaní.
Zastavením trestného stíhania podľa vyššie uvedeného predpisu by prokurátor dal najavo, že

žalovanýmiuvádzanéskutkysanestali,resp.žesastalialeniesúpostihnuteľnépodľaTrestnéhozákona
alebo priestupkového zákona. Teda ani prokurátor nedospel k záveru, že skutky sa nestali a teda, že sú
vymyslené ako to uvádza žalobca. Rovnako priestupkový orgán nezastavil konanie o priestupku podľa §
76 ods.1 písm.a) zákona o priestupkoch č. 372/1990 Zb. - Správny orgán konanie o priestupku zastaví,
ak sa v ňom zistí, že a) skutok, o ktorom sa koná, sa nestal alebo nie je priestupkom. a teda rovnako

nedospel k záveru, že skutky sa nestali a teda, že sú vymyslené, resp. že sa stali ale nie sú postihnuteľné
podľa priestupkového zákona.
7.5. Súd má teda za to, že zo všetkého vyššie uvedeného vyplýva, že žalobca nepreukázal, že žalovaní
sa dopustili excesu pri podaní trestného oznámenia a excesu pri ich výpovediach formou tvrdení vedome
nepravdivých skutočností a teda nepreukázal, že výkonom ich práv a povinností došlo k neoprávnenému

zásahu do ochrany jeho osobnostných práv z dôvodu excesu a preto súd žalobu zamietol.

8. Podľa § 255 ods.1 C.s.p. - Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
8.1. Každý zo žalovaných v postavení samostatného spoločníka mal voči žalobcovi plný úspech a preto
im patrí nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie.
Podľa § 359 C.s.p. - Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na Okresnom súde Prešov v dvoch (2)
vyhotoveniach.

Podľa § 363 C.s.p. - V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § 364 C.s.p. - Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia

lehoty na podanie odvolania.Podľa § 365 C.s.p.
(1) Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
(2) Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu

prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto
vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
(3) Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Podľa § 366 C.s.p. - Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak žalovaný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, žalobca môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.