Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 1, 2017

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/300/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7612200469
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 03. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Čabaiová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7612200469.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudkýň

JUDr. Jarmily Sopkovej Maximovej a JUDr. Zuzany Matyiovej v spore žalobkyne M.. C. A., G..
X.XX.XXXX, K. A. XXX/XX, O., zastúpenej JUDr. Jánom Sitarčíkom, advokátom, Lučenec, Dr. Herza
20, proti žalovanému T. Z., G.. X.X.XXXX, K. G.. O. XX/XX, A., o vydanie osobného motorového vozidla
a o protinávrhu žalovaného o zaplatenie sumy 8.200,- € s prísl., o odvolaniach žalobkyne a žalovaného
proti rozsudku 8C 8/2012-209 z 23.3.2015 Okresného súdu Spišská Nová Ves

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku, ktorým bolo žalobe o vydanie osobného motorového vozidla zn.
BMW3 Touring EVČ: PT 340 AP s prísl. vyhovené.

V ostatnej časti z r u š u j e rozsudok a v zrušenom rozsahu vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) rozsudkom uložil
žalovanému povinnosť vydať žalobkyni osobné motorové vozidlo zn. K. E. N.: O. XXX Q., Z. Č.: H.
spoločne s kľúčmi od vozidla a osvedčením o evidencii vozidla - časť I., do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku. Ďalšími výrokmi (II. a III.) žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť žalovanému sumu 8.200,- € s
5,25 % úrokmi z omeškania ročne od 29.5.2014 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a

v prevyšujúcej časti protinávrh žalovaného zamietol. IV. výrokom vyslovil, že o trovách konania bude
rozhodnuté osobitným uznesením v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku.

2. Rozhodol tak o žalobe podanej žalobkyňou, ktorou sa domáhala proti žalovanému uloženia povinnosti
vydať jej osobné motorové vozidlo zn. K. E. N.: O. XXX Q., Z. Č.: H. spoločne s kľúčmi od vozidla a
osvedčením o evidencii vozidla - časť I., ako aj o protinávrhu (v poradí druhom), ktorým sa žalovaný
v tomto spore domáhal uloženia povinnosti žalobkyni zaplatiť mu sumu 8.200,- € s prísl. titulom

poskytnutej pôžičky (o protinávrhu žalovaného, ktorým sa v tomto spore domáhal proti žalobkyni určenia,
že motorové vozidlo patrí do podielového spoluvlastníctva účastníkov so spoluvlastníckym podielom
žalobkyne v 1/3 a žalovaného 2/3 - iny z celku, zrušenia podielového spoluvlastníctva účastníkov a
prikázania osobného motorového vozidla do výlučného vlastníctva žalovaného s povinnosťou zaplatiť
žalobkyni sumu 4.600,- €, bolo rozhodnuté rozsudkom 8C 8/2012-81 z 5.11.2012, ktorý vo výroku
o zamietnutí protinávrhu nadobudol právoplatnosť - pozn. odvolacieho súdu). Súd nárok uplatnený
žalobou a v poradí druhý protinávrh žalovaného právne posúdil podľa ustanovení § 126, § 132 ods. 1,

§ 588, § 628 ods. 1 a § 630 Občianskeho zákonníka a konštatoval, že žalobkyňa pre úspech v spore by
musela preukázať, že sa stala výlučnou vlastníčkou sporného motorového vozidla a tiež, že žalovaný
bez právneho dôvodu „jej výlučné vlastníctvo zadržiava a odmieta jej vydať“. Po zistení skutkového stavu
doplneným dokazovaním a vyhodnotením vykonaných dôkazov v zmysle pokynov a právneho názoruvysloveného v zrušujúcom uznesení Krajského súdu v Košiciach č.k. 11Co 30/2013-119 z 30.9.2013
súd mal preukázané, že žalobkyňa na základe kúpnej zmluvy uzavretej dňa 5.8.2011 s predávajúcim
E. A., sa stala výlučnou vlastníčkou osobného motorového vozidla zn. K. E. N.: O. XXX Q., Z. Č.: H.,

za ktoré zaplatila predávajúcemu sumu 13.000,- €, je vedená v evidencii dopravného inšpektorátu ako
držiteľka motorového vozidla, pričom prejav jej vôle smeroval k nadobudnutiu vlastníctva k motorovému
vozidlu, keďže žalobkyňa skutočne mala želanie motorové vozidlo kúpiť jednak pre svoju potreby ako
aj svojej maloletej dcéry, čomu nasvedčuje tiež jej komunikácia s predávajúcim formou SMS správ
a telefonátov pri dojednávaní zmluvných podmienok, uzavretie kúpnej zmluvy, následne aj uzavretie

zmluvy o zákonnom poistení motorového vozidla, zaplatenie poistného, ako aj poplatku za prevod.
Spornou skutočnosťou v konaní bolo, či kúpna cena zaplatená za motorové vozidlo bola darom alebo
pôžičkou žalovaného, ktorý sa protinávrhom od žalobkyne domáhal jej vrátenia. Keďže žalobkyňa
tvrdila, že kúpna cena za predmet kúpy bola zaplatená z finančných prostriedkov, ktoré jej žalovaný
daroval, a žalovaný darovanie sumy 13.000,- € žalobkyni popieral, preto podľa názoru súdu prvej
inštancie žalobkyňu zaťažovalo dôkazné bremeno v spore nad akúkoľvek pochybnosť preukázať, že

skutočne k darovaniu peňazí zo strany žalovaného došlo. Keďže pri údajnom darovaní nebol účastný
žiaden svedok, súd sa zaoberal tvrdeniami sporných strán a zisťoval, či došlo k platnému darovaniu
(uzavretiu dvojstranného právneho úkonu), teda či darca (v tomto prípade žalovaný) z vlastnej vôle
odovzdal predmet dar - finančné prostriedky vo výške 13.000,- € žalobkyni a žalobkyňa ako obdarovaná
predmet daru prijala. Súd zdôraznil, že darovanie je veľmi často používaný inštitút vyskytujúci sa hlavne

medzi príbuznými či manželmi, avšak v tomto prípade mala žalobkyňa prijať od žalovaného značne
hodnotný dar, i keď jej vzťah s žalovaným považovala za priateľský a vo fáze darovania veľké šance
na rozvíjanie jej vzťahu so žalovaným nedávala. Mala totiž voči žalovanému výhrady, vytýkala mu, že
sa bezplatne u nej stravoval, nocoval, intímne sa s ňou stýkal, preto považovala za prirodzenú vec,
aby z vďaky za 2,5 roka trvajúcu známosť jej daroval peniaze na zakúpenie auta. Súd po vyhodnotení

vykonaných dôkazov (výpovede žalobkyne, žalovaného a svedeckej výpovede Kataríny Schrammovej,
matky žalobkyne) dospel k záveru, že medzi účastníkmi konania k platnému darovaniu nedošlo, pretože
nemožno darovanie vnímať ako druh vyrovnania za poskytnutie stravy, ubytovania, či pohlavného
zbližovania. Tiež absentuje vôľa žalovaného peniaze žalobkyni darovať a nebolo v konaní preukázané,
aby žalovaný žalobkyni peniaze skutočne odovzdal a žalobkyňa ich od neho prijala. Súd považoval za

preukázané, že peniaze, za ktoré bolo žalobkyňou auto zakúpené, patrili žalovanému, ktorý v období
kúpy motorového vozidla disponoval značnými finančnými prostriedkami od bývalej manželky, čo mu
vyplynulo z dohody uzavretej dňa 2.6.2011 medzi žalovaným a jeho bývalou manželkou a z výpovede
svedkyne L. C., Q. G. J. F. A. V. C. J., Ž. A. XX.XXX,- €. Ž. Ž. G., Q. J.. Súd tiež poukázal na rozporné
tvrdenie žalobkyne ohľadne jej nesolventnosti, pretože najskôr tvrdila, že nemala finančné prostriedky

na kúpu vozidla, neskôr uviedla, že pracovala 6 rokov v P. a tak bola nemenej solventná a finančne
zabezpečená ako žalovaný, nakoľko jej príjem ďaleko prevyšoval príjem dobre zarábajúceho človeka v
A.. Súd prihliadol tiež na to, že žalobkyňa dňa 26.8.2011 vybrala úver z banky a za tým účelom si dňa
9.8.2011 (teda 4 dni po kúpe vozidla) založila účet, previedla v dvoch splátkach peniaze (dňa 30.8.2011
a 5.9.2011) na účet žalovaného, v októbri 2011 bola ochotná žalovanému vydať splnomocnenie na

prihlásenie motorového vozidla na jeho osobu, preto neuveril tvrdeniu žalobkyne, že nemala voči
žalovanému žiadny dlh. Tvrdeniu žalovaného o tom, že žalobkyni peniaze na kúpu vozidla požičal
(nie daroval) nasvedčuje nielen to, že žalobkyňa previedla postupne (teda nie jednorázovo s úmyslom
žalovanému pomôcť, ako to tvrdila) dňa 30.8.2011 na účet žalovaného v banke sumu 3.000,- € a
následne dňa 5.9.2011 sumu 1.750,- €, teda spolu mu zaplatila sumu 4.750,- €, ale hlavne to, že štyri dni

po uzavretí kúpnej zmluvy vybavovala úver v O. K. A., Q..A.., aby žalovanému podľa jej tvrdení urgentne
finančne pomohla. Podľa názoru súdu prvej inštancie je nelogické, aby v takom krátkom časovom
intervale bol žalovaný schopný žalobkyňu obdarovať a zároveň sa dostať do finančnej tiesne, ktorú
mohol preklenúť len pôžičkou zo strany žalobkyne. Žalovaný podľa súdu uniesol dôkazné bremeno a
preukázal, že v mesiacoch august a september 2011 peňažnú výpomoc nepotreboval, keďže inžinierske

siete na svojej nehnuteľnosti zrealizoval až v roku 2013, pričom v júli 2011 (mesiac predtým ako mu
žalobkyňa časť finančných prostriedkov z úveru previedla na jeho účet) na svojom účte mal sumu
47.000,- €. Žalobkyňa nepoprela, že napísala žalovanému SMS správu, v ktorej uviedla, že po jeho
návrate (zo zahraničia) mu napíše splnomocnenie, aby si mohol prihlásiť vozidlo na svoje meno. Súd
uveril tvrdeniu žalovaného, že žalobkyňa nebola schopná uhrádzať pôžičku ním poskytnutú na kúpu

vozidla, preto sa dohodli, že auto bude prepísané na neho a on jej vráti sumu 4.600,- €. Žalobkyňa
svoj súhlas s prevodom vlastníctva vozidla na žalovaného podmieňovala tým, že žalovaný jej zaplatí
sumu 13.000,- €, ktorú jej mal dňa 5.8.2011 darovať, čo podľa názoru súdu bolo zo strany žalobkyne
neetické. Pokiaľ sa žalobkyňa stala vlastníčkou motorového vozidla za peniaze darované jej žalobcom(správne žalovaným - pozn. odvolacieho súdu), nebol by podľa názoru súdu žiadny dôvod vydávať
žalovanému splnomocnenie a prepisovať na neho auto. Aktuálne by to bolo iba v prípade, ak skutočne
nebola schopná požičané peniaze za kúpnu cenu žalovanému vrátiť a riešením bolo zbaviť sa dlhu

vydaním predmetu kúpy žalovanému. Na základe uvedených skutočností súd uzavrel, že žalobkyňa, na
rozdiel od žalovaného, dôkazné bremeno neuniesla a nepreukázala tvrdenie, že sumu 4.600,- € poskytla
žalovanému z dôvodu, že nemal dostatok finančných prostriedkov na to, aby financoval osamostatnenie
energií na nehnuteľnostiach, ktoré boli predmetom vyporiadania BSM s jeho bývalou manželkou, keďže
žalovaný v tomto období bol solventný a inžinierske siete realizoval až v roku 2013. Súd dospel k

presvedčeniu, že žalobca skutočne zapožičal žalovanej (správne žalovaný skutočne zapožičal žalobkyni
- pozn. odvolacieho súdu) peniaze na kúpu auta, ktoré vybral zo svojho účtu a ktoré mu žalovaná
mala vrátiť v splátkach, pričom za menej pravdepodobné považoval, aby žalovaný peniaze vo výške
13.000,- € žalobkyni daroval. Žalovaný ani v korešpondencii so žalobkyňou netvrdil, že išlo o dar,
keď uviedol, že požaduje vrátenie daru v tom prípade, ak žalobkyňa (teda nie on) chápe finančné
prostriedky, ktoré jej poskytol ako dar. Na základe uvedeného súd rozhodol, že žalovaný je povinný

vydať žalobkyni sporné motorové vozidlo a žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť žalovanému časť pôžičky
8.200,- €, za ktorú motorové vozidlo zakúpila, keďže jej žalobca peniaze na kúpu vozidla požičal.
Súd zaviazal žalobkyňu zaplatiť sumu 8.200,- € spolu s 5,25 % úrokmi z omeškania ročne počnúc od
29.5.2014 (doručenie protinávrhu žalobkyni) do zaplatenia a v prevyšujúcej časti protinávrh žalovaného
ako nedôvodný zamietol. Zároveň uviedol, že o trovách konania bude rozhodnuté osobitným uznesením

v lehote do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.

3. Rozsudok napadli včas podanými odvolaniami žalobkyňa i žalovaný.

4. Žalobkyňa podala odvolanie proti rozsudku vo výroku o povinnosti zaplatiť žalovanému sumu

8.200,- € s prísl., ktoré odôvodnila odvolacími dôvodmi podľa § 205 ods. 1 písm. a), b), d), f) a h)
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej O.s.p.). V odvolaní uviedla, čoho sa domáhala podanou žalobou
a poukázala na listinné doklady, ktoré pripojila k žalobe, osvedčujúce jej nepochybné vlastníctvo k
predmetnému motorovému vozidlu, a to osvedčenie o evidencii motorového vozidla vydané Dopravným
inšpektorátom PZ, z ktorého vyplývalo, že je vlastníčkou aj držiteľkou motorového vozidla od 24.8.2011,

ďalej potvrdenie o poistení motorového vozidla podľa poistnej zmluvy č. 11-931-77141369 poisťovne
F. O., Q..A.. s účinnosťou od 25.8.2011 na dobu neurčitú, a písomnú korešpondenciu medzi jej
advokátom JUDr. Róbertom Gombalom a advokátom žalovaného JUDr. M. C.. Poukázala na obsah
listu advokáta JUDr. M. C. z 9.12.2011 adresovaného jej advokátovi JUDr. P. W., v ktorom žalovaný
nespochybnil darovanie finančných prostriedkov v sume 13.000,- €, ale vyzval žalobkyňu na vrátenie

daru v zmysle § 630 Občianskeho zákonníka. Napriek týmto nepopierateľným a nespochybniteľným
dôkazom sudkyňa Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi svojím rozsudkom č.k. 8C/8/2012-209 zo dňa
23.3.2015 žalobu zamietla, na základe podaného odvolania Krajský súd v Košiciach svojim uznesením
č.k.11Co/30/2013-119z30.9.2013napadnutýrozsudokzrušilavecvrátilnanovékonaniearozhodnutie
súdu prvej inštancie. Uviedol, že pred prvým pojednávaním na Okresnom súde v Spišskej Novej Vsi

oslovil na chodbe pred pojednávacou miestnosťou advokát žalovaného B.. M. C. advokáta žalobkyne
B.. B. A. v prítomnosti žalovaného, žalobkyne a advokátskeho koncipienta JUDr. Z. K. s návrhom na
uzavretie zmieru tak, že žalovaný okamžite vydá žalobkyni motorové vozidlo a žalobkyňa mu vyplatí
sumu 4.000,- €. S týmto návrhom žalobkyňa nesúhlasila. Po skončení pojednávania opätovne oslovil
JUDr. M. C. advokáta JUDr. B. A. s upraveným návrhom na uzavretie zmieru, a to v tom znení, že

pri vydaní vozidla vyplatí žalobkyňa žalovanému sumu X.XXX,- €, pričom tento svoj návrh žalovaný
odôvodnil tým, že aj keď dostane svoje vozidlo, tak to ešte dlho potrvá a už nebude mať žiadnu
hodnotu. Tieto skutočnosti jasne nasvedčujú tomu, že žalovaný si bol vedomý toho, že žalobkyňa je
nespochybniteľnou vlastníckou motorového vozidla a že jej finančné prostriedky na jeho kúpu daroval.
Žalobkyňa od začiatku sporu, keď žalovaný protiprávne odviezol motorové vozidlo z mesta O., tvrdila a

aj tvrdí, že je vlastníčkou uvedeného motorového vozidla, ktoré nadobudla riadne a legitímne kúpnou
zmluvou a prevzatím motorového vozidla. Taktiež od začiatku tvrdila a aj tvrdí, že peniaze na kúpu
motorového vozidla získala darom od žalovaného. Poukázala na to, že žalovaný býval s ňou v spoločnej
domácnosti skoro tri roky a v tejto dobe nebol nikde zamestnaný, že ona v čase ich vzťahu bola
zamestnaná a mala vysoko nadštandardný príjem ako zdravotnícka pracovníčka s vysokoškolským

vzdelaním v P.. Považovala preto dar od žalovaného za dôvodný a v súlade s morálnymi zásadami.
Bola toho názoru, že po vrátení veci na nové konanie a rozhodnutie na Okresný súd v Spišskej Novej
Vsi sa zameral na neopodstatnené a neodôvodnené dokazovanie ohľadne poskytnutia údajnej pôžičky
a tvrdenia žalovaného o účele vyplatenia sumy 4.600,- €, s cieľom dosiahnuť rovnaký výsledok akov konaní pred rozhodnutím odvolacieho súdu. Poukázala na obranu žalovaného v tomto spore, v
rámci ktorej sa najskôr domáhal určenia podielového spoluvlastníctva k motorovému vozidlu, potom
namietal absolútnu neplatnosť kúpnej zmluvy k motorovému vozidlu a nakoniec pred skončením celého

sporu dňa 20.5.2014 podal protinávrh o zaplatenie 8.200,- € s príslušenstvom, ktorý súd prijal a o
ňom rozhodol. Žalobkyňa považuje podaný protinávrh za účelový a je toho názoru, že súd ho mal
vylúčiť na samostatné konanie, nakoľko priamo nesúvisel s prejednávanou vecou a návrh mal postúpiť
vecne a miestne príslušnému Okresnému súdu v Lučenci, s poukazom na bydlisko žalobkyne na
tomto podaní. Tvrdila, že žalovaný v tej dobe ju uviedol do omylu, keď tvrdil, že po poskytnutí daru je

insolventný a nemá prostriedky na úhradu rozdelenia energií v nehnuteľnostiach, ktoré vlastnil s bývalou
manželkou. Dôkazom je aj SMS správa, ktorú poslal žalobkyni po rozpade ich vzťahu a ktorú súdu
preukázala žalobkyňa. Zaprotokolovania tejto SMS správy sa domohla žalobkyňa až po opakovaných
pokusoch, nakoľko tento dôkaz sa nehodil súdu do jeho koncepcie. Mala za to, že žalovaný neuniesol
dôkazné bremeno o tom, že finančné prostriedky žalobkyni na kúpu motorového vozidla požičal. Naopak
žalobkyňa preukázala, že motorové vozidlo nadobudla kúpou z prostriedkov, ktoré dostala darom od

žalovaného. Riešenie poskytnutia daru nebolo a ani nie je predmetom tohto konania a súd sa nemal ním
zaoberať. Podľa žalobkyne súd sa neriadil pokynmi a právnym názorom odvolacieho súdu vyjadreným
v zrušujúcom uznesení, ak keď bol nimi viazaný. Navrhla preto, aby Krajský súd v Košiciach ako súd
odvolací napadnutý rozsudok v prvej časti týkajúcej sa vydania motorového vozidla zn. K. E., N.: O.
XXX Q. potvrdil a vo výroku o povinnosti žalobkyne zaplatiť žalovanému sumu 8.200,- € s prísl. žalobu

zamietol, prípadne rozsudok v tejto časti zrušil a vec vrátil miestne príslušnému Okresnému súdu v
Lučenci na nové konanie a rozhodnutie. Súčasne si žalobkyňa uplatnila náhradu trov konania a trov
právneho zastúpenia za podanie odvolania v tomto konaní.

5. V odvolaní, ktoré žalobkyňa doručila súdu 23.4.2015, uviedla, že žalovaný osobné motorové vozidlo

zadržal proti jej vôli, že podanej žalobe predchádzala korešpondencia medzi ňou a žalovaným a dňa
8.11.2011 žalovaného písomne vyzvala na vydanie osobného motorového vozidla, žalovaný na túto
výzvu reagoval listom z 10.11.2011, ktorým jej oznámil, že vozidlo je v ich podielovom spoluvlastníctve
a vydanie vozidla podmienil vyplatením sumy 9.010,- €. Zároveň v liste potvrdil, že vozidlo má vo svojej
držbe. Na uvedený list ona reagovala listom z 2.12.2011 a oznámila žalovanému, že jeho tvrdenie o

spoluvlastníctve neuznáva a že sumu 13.000,- € jej daroval, na tento list žalovaný reagoval svojim
listom prostredníctvom splnomocneného advokáta zo dňa 9.12.2011, v ktorom nespochybnil skutočnosť
darovania finančných prostriedkov vo výške 13.000,- € a zároveň ju vyzval na vrátenie týchto peňazí s
poukazom na ust. § 630 Občianskeho zákonníka. Na uvedený list odpovedala listom z 12.12.2011, v
ktorom oznámila, že nevidí dôvod na vrátenie daru, že ho neuviedla do omylu a ani ho nepodviedla a

vyzvala ho k vydaniu motorového vozidla. Poukázala na to, že dňa 20.2.2012 podal žalovaný v tomto
spore protinávrh, ktorým žiadal, aby súd určil, že motorové vozidlo je v podielovom vlastníctve a dňa
5.11.2012 Okresný súd SNV rozhodol tak, že jej žalobu zamietol a zamietol aj protinávrh žalovaného
o určení podielového vlastníctva, pričom proti tomuto rozsudku žalovaný nepodal odvolanie. Uviedla,
že dňa 30.9.2013 bolo vydané uznesenie Krajského súdu v Košiciach, ktorý rozhodol tak, že zrušil

rozsudok,okremvýrokuozamietnutíprotinávrhužalovanéhoavrozsahuzrušeniavrátilvecsúduprvého
stupňa na ďalšie konanie. Dňa 23.6.2014 súd prijal ďalší protinávrh žalovaného o zaplatenie kúpnej
ceny 8.200,- €, o ktorom rozhodol napadnutým rozsudkom. Uviedla, že súdny spor trvá 3 roky a 76 dní,
realizovaných bolo 7 pojednávaní, pričom súd mal k dispozícii listinné dôkazy svedčiace o jej výlučnom
vlastníctve už po podaní žaloby zo dňa 9.1.2012, ktoré boli jej súčasťou, tieto dôkazy a tvrdenia boli

nemenné až do vynesenia rozsudku 23.3.2015. Vytýkala súdu, že tieto nespochybniteľné dôkazy o jej
vlastníctve nebral do úvahy. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam, a to v časti, kde spochybňuje vo svojom rozsudku finančný dar žalovaného vo
výške 13.000 €. Poukázala na to, že žalovaný svojim listom prostredníctvom splnomocneného advokáta
zo dňa 9.12.2011 nespochybnil skutočnosť darovania finančných prostriedkov vo výške 13.000 € a

zároveň ju vyzval na vrátenie týchto peňazí s poukazom na § 630 OZ. Na tento nespochybniteľný dôkaz
poukazuje aj uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 30.9.2013 na str. 7 ods. 1. Uviedla, že
uzavretie úverovej zmluvy, ktorou jej bol poskytnutý úver vo výške 5.000 € s 19,53 % ročným úrokom
a RPMN 22,81 %, celková suma vráteného úveru je 11.747,20 € bola určená pre potreby žalovaného
ako pomoc, nie pôžička. Tvrdenie, že išlo o dve splátky, lebo sa jedná o pôžičku, je nepravdivé a

argumentovala, že internet banking neumožňoval v tom období prevod celej sumy, maximum bolo 3.000
€, že žalovaný ju priviedol do omylu, keď tvrdil, že ako vlastník nehnuteľnosti nedisponuje výpisom z
katastra nehnuteľností a nemôže preto uzavrieť úverovú zmluvu a vyriešiť si tak inžinierske siete. O tom,
že ju priviedol do omylu svedčia všetky dôkazy, ktoré žalovaný súdu predložil a z ktorých vyplýva, žemal dostatok peňazí (v skutočnosti mal vyplatené v rámci BSM od bývalej manželky sumu 50.000 €) a
že skutočne riešil inžinierske siete. Tvrdila, že medzi ňou a žalovaným nebola uzavretá žiadna ústna ani
písomnálistinnádohodavzmyslepôžičky,žetextovásprávaosplnomocnenínaprepisOMVjevytrhnutá

z kontextu. Vytýkala súdu, že neprihliadal ani na to, že protistrana menila stanoviská, že nariadil jej
zaplatiť žalovanému sumu 8.200 € a neprihliadol na to, že žalovaný mal vozidlo 3 roky v držbe a na
jeho amortizáciu, keďže v súčasnej dobe hodnota predmetného OMV je cca 8.500 €, ďalej je tu ročné
havarijné poistenie, ktoré hradila, zaplatené PZP vozidla, čo predstavuje sumu cca 1.340,- €. Vzhľadom
na uvedené skutočnosti navrhla, aby odvolací súd rozsudok vo výroku o zaplatení sumy 8.200,- € zmenil

tak, že jej nevznikne povinnosť zaplatenia žiadnej finančnej čiastky a zároveň jej prizná náhradu trov
konania pozostávajúcich z náhrady zaplateného súdneho poplatku 165,50 € a trov právneho zastúpenia
vo výške 4.956,42 € vyčíslených v pripojenom podaní.

6. Žalovaný podal v zákonnej lehote odvolanie proti rozsudku vo výroku, ktorým mu bola uložená
povinnosť vydať žalobkyni osobné motorové vozidlo zn. K. E. N.: O. XXX Q., Z. Č.: H., Q. O. výroku

v časti príslušenstva, t.j. že žalobkyňa je povinná mu uhradiť 5,25 % úroky z omeškania od 29.5.2014
a s tým súvisiacemu zamietajúcemu výroku, ktorým súd v prevyšujúcej časti jeho protinávrh zamietol.
Odvolanie odôvodnil nasledovne: „Na tunajšom súde sa vedie konanie žalobkyne o vydanie veci a
zároveň konanie, ktorým žiadal, aby mu žalobkyňa z titulu uplatneného zádržného práva zaplatila
neuhradenú istinu v sume 8.200,- Sk s príslušenstvom. Počas celého konania tvrdil a preukázal, že

finančné prostriedky v sume 13.000,- € požičal žalobkyni na kúpu motorového vozidla. Zároveň nepoprel
vlastníctvo žalobkyne k tomuto motorovému vozidlu. Žalobkyňa neuniesla bremeno dôkazu, keď tvrdila,
že jej finančné prostriedky daroval. Nepreukázala, že motorové vozidlo si zakúpila za darované finančné
prostriedky, ktoré jej mal pred kúpou darovať. K darovaniu financií nikdy nedošlo, od začiatku žalobkyňa
bola uzrozumená s tým, že finančné prostriedky mi musí vráť z titulu pôžičky. Žalobkyňa mi vrátila časť

finančných prostriedkov, nakoľko si v O. K. vzala pôžičku, nakoľko nedisponovala vlastnými finančnými
prostriedkami. Toto všetko je preukázané dôkazmi, ktoré boli vykonané na pojednávaniach. Súd prvého
stupňa sa správne vyporiadal s dôkaznou situáciou, keď v odôvodnení rozsudku uviedol, že k darovaniu
finančných prostriedkov nedošlo. Tiež súhlasím so závermi súdu, že finančné prostriedky som požičal
žalobkyni na kúpu motorového vozidla, že žalobkyňou vybratý úver nebola priateľská výpomoc, ale

splátka za motorové vozidlo. Nesúhlasím však s tým, že súd sa nevyporiadal s uplatneným zádržným
právom k motorovému vozidlu. Chcem poukázať na to, že zákonnými podmienkami na vznik zádržného
práva sú tieto nasledovné podmienky: a) existencia pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi, ktorému je veriteľ
povinný vydať vec (v danom prípade povinnosť žalobkyne uhradiť zvyšnú časť požičaných peňazí
v sume 8.200,- €) b) pohľadávka musí byť peňažná a splatná. Aj v tomto prípade je splnená táto

podmienka,pretožemusvedčítentopeňažnýnárok.c)zadržiavanávecmusímaťpovahuhnuteľnejveci.
Aj táto podmienka bola splnená, nakoľko zadržal iba hnuteľnú vec, t. j. motorové vozidlo, d) veriteľ má
hnuteľnú vec vo svojej oprávnenej držbe. Tým, že si zadržal túto vec na základe zákonom stanovených
podmienok, má hnuteľnú vec vo svojej oprávnenej držbe. Žalobkyňa bola osobne pri tom, keď ju vyzval
na úhradu splatnej sumy 8.200,- €. Žalobkyňa žiadnym spôsobom nenamietala, keď s motorovým

vozidlom odišiel z adresy jej bydliska, pretože bolo dohodnuté, že dôjde k zmene vlastníka, keďže
nemala na doplatenie sumy, t.j. 8200,- €. Zádržné právo je núdzovým zabezpečovacím inštitútom, ktorý
nie je vopred dojednaný v zmluve. Zádržné právo predstavuje taký prostriedok zabezpečenia záväzku,
pri ktorom osoba, ktorá je povinná vec vydať, môže vec zadržať na zabezpečenie svojej pohľadávky až
do jej uspokojenia. Má za to, že súd sa vôbec nezaoberal zádržným právom, nakoľko ak by vzal do úvahy

tento stav, tak by mu ako žalovanému neprikázal vydať motorové vozidlo žalobkyni. Zádržné právo slúži
na zabezpečenie splatnej pohľadávky. Má za to, že súd sa so splatnou pohľadávkou musel vyporiadať,
ak mu priznal jeho nárok v sume 8.200,- €. V tejto časti súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.
Čo sa týka príslušenstva k priznanej istine 8.200,- € má za to, že celý čas žiadal, aby súd priznal úrok
z omeškania od 3.11.2012 do zaplatenia. Je pravdou, že k splatnosti pohľadávky došlo 17.10.2011,

tak ako som to uviedol v protinávrhu a na pojednávaní, ale žiadal som priznať úrok z omeškania od
3.11.2012, nakoľko som nesprávne uviedol rok 2012. Tento stav však nechcem žiadnym spôsobom
meniť. Neviem, akým spôsobom súd priznal úrok z omeškania od 29.5.2014 a prečo protinávrh zamietol
ako neodôvodnený. Aj v tomto prípade súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.“ Na základe
uvedených skutočností žiadal odvolací súd, aby zmenil, resp. zrušil rozsudok v napadnutom I. výroku

tak, že žalobu žalobkyne zamietne z titulu ním uplatneného zádržného práva. Zároveň žiadal, aby
odvolací súd zmenil príslušenstvo istiny a priznal mu zákonné úroky z omeškania od 3.11.2012 v súlade
s protinávrhom zo dňa 20.5.2014, zrušil III. výrok rozsudku ako nadbytočný a priznal mu náhradu trov
odvolacieho konania.7. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného citovala znenie ustanovení § 151a (Záložné právo),
§ 151b (Zriadenie záložného práva) Občianskeho zákonníka a uviedla, že neexistuje žiadna písomná

ani ústna dohoda/zmluva medzi ňou a žalovaným, na základe ktorej by vzniklo záložné právo, že
finančné prostriedky na kúpu OMV vo výške 13.000,- € jej žalovaný dobrovoľne daroval, o čom svedčí
list splnomocneného advokáta žalovaného zo dňa 9.12.2011, kde nespochybňujú darovanie finančných
prostriedkov. Na tento nespochybniteľný fakt poukazuje aj uznesenie Krajského súdu v Košiciach z
30.9.2013 sp. zn. 11 Co/30/2013-119. Z uvedených dôvodov nemožno hovoriť o pôžičke/pohľadávke, o

vzťahu veriteľ - dlžník, ako ani o záložnom práve či zádržnom práve uvedených v odvolaní žalovaného.
Záložné právo/odovzdanie veci záložnému veriteľovi/vyznačenie vzniku záložného práva v listine, ktorá
osvedčuje vlastníctvo záložcu. Zopakovala, že OMV žalovaný neoprávnene zadržal bez jej súhlasu,
dňa 8.11.2011 žalovaného písomne vyzvala na vydanie osobného motorového vozidla, žalovaný na túto
výzvu reagoval listom z 10.11.2011, ktorým oznámil, že vozidlo je v podielovom spoluvlastníctve, že
vozidlo nadobudli tak, že on na jeho kúpu použil vlastné finančné prostriedky vo výške 13.000,- € a ona

mu prispela sumou 4.600,- €, pričom vydanie vozidla podmienil vyplatením sumy 9.010,- €. Na uvedený
list reagovala listom z 2.12.2011 a oznámila žalovanému, že jeho tvrdenie o spoluvlastníctve neuznáva a
žesumu13.000€jejdarovalavyzvalahoopätovnekvydaniuOMV,natentolistžalovanýreagovallistom
prostredníctvom splnomocneného advokáta z 9.12.2011, v ktorom nespochybnil skutočnosť darovania
finančných prostriedkov vo výške 13.000,- € a zároveň ju vyzval na vrátenie týchto peňazí s poukazom

na § 630 OZ. Na uvedený list odpovedala listom z 12.12.2011, v ktorom žalovanému oznámila, že
nevidí dôvod na vrátenie daru, že ho neuviedla do omylu a ani ho nepodviedla a vyzvala ho opätovne
k vydaniu motorového vozidla. Ďalej uviedla, že neexistuje žiadny listinný dôkaz, ktorý by osvedčoval
vlastníctvo záložcu k predmetu zálohu a ktorá je nevyhnutná pre nakladanie s vecou. Mala za to,
že odvolanie žalovaného je postavené na špekulatívnych výrokoch, ktoré nie sú podložené žiadnymi

listinnými dôkazmi.

8. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadril.

9. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len

„CSP“), ktorý platí aj na konania začaté predo dňom jeho účinnosti (§ 470 ods. 1 CSP). Z ust. § 470 ods.
2 veta prvá CSP vyplýva, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
tohto zákona, však zostávajú zachované.

10. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) v súlade s prechodným ust. § 470 ods. 2

prvá veta CSP posúdil podmienky prípustnosti podaných odvolaní a stranami sporu uplatnené odvolacie
dôvody podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol účinný do 30.6.2016,
teda v čase rozhodnutia súdu a podania odvolaní žalobkyňou a žalovaným. Prejednal odvolania
strán sporu ako podané včas oprávnenými osobami proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné, bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario, v rozsahu vyplývajúcom

z ust. § 379, § 380 ods. 1, 2 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov [§ 205 ods. 2 písm.
a), b), d) a f) a h) v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.] a po preskúmaní napadnutého rozsudku a
predchádzajúceho konania z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov dospel k záveru, že odvolanie
žalovanéhoprotirozsudkuvovýroku,ktorýmbolopodanejžalobeovydaniehnuteľnejvecivyhovené,nie
je dôvodne podané a odvolanie žalobkyne z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov je opodstatnené

a ňou uplatnené odvolacie dôvody vo vzťahu k napadnutému výroku, ktorým bolo vyhovené protinávrhu
žalovaného a súvisiacemu výroku o zamietnutí protinávrhu v prevyšujúcej časti, v prejednávanej veci
sú preukázané. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 1.3.2017 o 12.00 hod. v pojednávacej miestnosti
č. dverí 215/2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli zverejnené dňa
23.2.2017 na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Košiciach v súlade s § 219 ods. 1, 3

a § 378 ods. 1 CSP.

11.Odvolacísúdpreskúmalnapadnutýrozsudokzhľadískskutkovýchaprávnychzáverovaprocesného
postupu súdu v konaní a nezistil, že by skutkové zistenia súdu prvej inštancie týkajúce sa rozhodnutia o
žalobe nezodpovedali vykonaným dôkazom, alebo že by súd opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré

boli vykonanými dôkazmi preukázané, príp. že by pri svojom rozhodovaní vzal do úvahy skutočnosti,
ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli alebo v konaní nevyšli najavo.
Skutkový stav bol objasnený v dostatočnom rozsahu pre rozhodnutie o žalobe, súd aplikoval na vecrelevantné hmotnoprávne predpisy, ktoré aj správne vyložil, aplikoval na zistený skutkový stav a vyvodil
zodpovedajúce právne závery o právach a povinnostiach sporových strán.

12. Súd prvej inštancie v posudzovanom spore správne posúdil zákonnú podmienku preukázania
vlastníckeho práva žalobkyne k osobnému motorovému vozidlu zn. BMW3 Touring EVČ: PT 340
AP spolu s príslušenstvom, a dospel tiež k správnemu záveru, že žalovaný osobné motorové
vozidlo vlastnícky patriace žalobkyni neoprávnene zadržiava, a preto je povinný ho žalobkyni vydať a
podanou žalobou podľa § 126 Občianskeho zákonníka sa žalobkyňa dôvodne domáha ochrany svojho

vlastníckeho práva.

13. Skutočnosti a argumentácia, ktoré žalovaný uvádza v podanom odvolaní, nie sú spôsobilé
spochybniť vecnú správnosť rozsudku v napadnutom výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené, z hľadiska
zisteného skutkového stavu, právneho posúdenia prejednávanej veci ani z hľadiska právnych záverov,
ku ktorým dospel súd prvej inštancie pri posúdení nároku uplatneného žalobou podľa relevantného

hmotného práva a dôvodnosti žalobkyňou podanej žaloby proti žalovanému na ochranu vlastníckeho
práva vydaním osobného motorového vozidla podľa § 126 OZ. Odvolacie námietky žalovaného
neumožňujú prijať ani záver o splnení zákonných podmienok pre dôvodné uplatnenie zádržného práva
k cudzej hnuteľnej veci (§ 151s a nasl. Občianskeho zákonníka), keďže žalovaný v spore nepreukazoval
(ani netvrdil), že by na zabezpečenie tvrdenej (splatnej) peňažnej pohľadávky riadne uplatnil zádržné

právo k spornému motorovému vozidlo, a to jednostranným právnym úkonom voči žalobkyni a v tomto
smere nepredložil v konaní ani žiadny dôkaz. Pritom žalobkyňa v spore tvrdila, že motorové vozidlo jej
žalovaný odňal svojvoľne, teda proti jej vôli, preto za tohto stavu nemožno ani uvažovať o oprávnenej
držbe motorového vozidla žalovaným, ktorá je jedným z predpokladov realizácie záložného práva podľa
platnej právnej úpravy v Občianskom zákonníku (§ 151s a nasl. OZ). Neobstojí preto argumentácia

žalovaného v odvolaní, že osobné motorové vozidlo z tohto dôvodu (titulom zádržného práva) má v
oprávnenej držbe (užívaní) a nie je povinný ho žalobkyni vydať.

14. Odvolanie žalovaného z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov nemožno považovať za
opodstatnené, a rozsudok v napadnutom výroku, ktorým bolo žalobe o vydanie osobného motorového

vozidla zn. BMW3 Touring EVČ: PT 340 AP s prísl. vyhovené, je vecne správny, preto bol odvolacím
súdom v tejto časti podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdený.

15. Neboli však splnené podmienky pre potvrdenie (§ 387 ods. 1 CSP), ani pre zmenu rozsudku (§
388 CSP) vo výroku napadnutom odvolaním žalobkyne, ktorým súd vyhovel protinávrhu žalovaného

(a v súvisiacom výroku o zamietnutí protinávrhu v prevyšujúcej časti, ktorý bol napadnutý odvolaním
žalovaného). Po preskúmaní napadnutého rozsudku z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov,
námietok a argumentácie žalobkyne uvedených v odvolaní odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok
v časti rozhodnutia o protinávrhu žalovaného nie je zákonný a vecne správny, a odvolacie dôvody
uplatnené v odvolaní žalobkyne sú v prejednávanej veci preukázané.

16. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s námietkami a náležitou vecnou argumentáciou
žalobkyne, ktoré uviedla v odvolaní, na ktoré odkazuje a konštatuje, že odvolanie žalobkyne proti
rozsudku vo výroku, ktorým jej súd uložil povinnosť zaplatiť žalovanému 8.200,- € s prísl. titulom
nevrátenej pôžičky, je dôvodne podané.

17. Súd prvej inštancie rozhodol o protinávrhu žalovaného na základe nesprávnych skutkových zistení a
predčasný, a tým aj nesprávny je záver súdu o poskytnutí pôžičky žalovaným žalobkyni v sume 13.000,-
€ na kúpu osobného motorového vozidla, a napadnutý rozsudok je sčasti nepreskúmateľný pre absenciu
právnehoposúdenianárokupodľarelevantnéhohmotnéhopráva(§657anasl.Občianskehozákonníka)

a nedostatočné a nepresvedčivé dôvody. Súd nesprávne tiež posúdil otázku dôkazného bremena strán
sporu,nepostupujúcvsúladesust.§101ods.1a§120ods.1O.s.p.(účinnýchvčaserozhodnutiasúdu)
a zásadami ustálenými v súdnej praxi a vykonané dôkazy vo vzťahu k nároku uplatnenému protinávrhom
vyhodnotil nesprávne a jednostranne, v rozpore s § 132 a nasl. O.s.p.

18. V ustanoveniach § 101 ods. 1 a § 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.6.2016
bola upravená povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť (v teórii procesného práva pomenované ako tzv.
bremenotvrdeniaadôkaznébremeno),ktorésúvsporovomkonanínaplnenímprincípukontradiktórnosti
(prejednacej zásady), stanovujúceho, že je zásadne vecou účastníka konania tvrdiť rozhodujúceskutočnosti a označiť dôkazy na preukázanie svojich skutkových tvrdení, pričom bremeno tvrdenia a
dôkazné bremeno je medzi účastníkmi konania (stranami sporu) rozdelené v závislosti od toho, ako
vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov hmotnoprávneho vzťahu. Účastník (strana

sporu) je preto povinný (aj podľa novej úpravy v Civilnom sporovom poriadku, § 132 CSP) tvrdiť
(pravdivo a úplne) rozhodujúce skutočnosti a navrhnúť dôkazy na preukázanie tých právne významných
skutočností,ohľadomktorýchmábremenotvrdenia(ktorésúpodľahmotnéhoprávavjejzáujme).Pritom
posúdenie, ktorá zo strán má dôkazné bremeno na preukázanie určitých skutočností, je možné iba pri
znalosti hmotnoprávneho predpisu, ktorý súd aplikuje na zistený skutkový stav. Súdna prax vykladá

pojem dôkazného bremena tak, že sa nim rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že
počas konania vykonanými dôkazmi neboli preukázané jeho tvrdenia, a preto muselo byť rozhodnuté
v jeho neprospech.

19. V posudzovanom prípade súd predovšetkým neodstránil vady podania žalovaného z 20.5.2014 (na
č.l. 145 - 147, označeného ako protinávrh), ktorý žalovaný v časti žalobného návrhu (petitu) nesprávne

formuloval ako nárok uplatnený v synalagmatickom vzťahu (i keď v danej veci medzi účastníkmi nejde o
taký vzťah - nejde o vzájomne podmienené nároky strán vyplývajúce z neplatnej alebo zrušenej zmluvy,
resp. o protihodnotu vrátenia osobného motorového vozidla). Súd dokazovanie v spore nezameral na
skúmanie obsahu a podstatných náležitostí zmluvy o pôžičke v zmysle ust. § 657 a nasl. OZ (podľa
týchto zák. ustanovení nárok uplatnený protinávrhom ani právne neposúdil, neuviedol ich výklad),

neskúmal podstatné náležitosti zmluvy podmieňujúcich existenciu daného vzťahu, pričom nesprávne
zaťažil žalobkyňu dôkaznou povinnosťou na preukazovanie skutočností, ktoré v spore o protinávrhu
nebola povinná preukazovať, lebo ich ani netvrdila (napr. že poskytla žalovanému sumu 4.600,- €
ako splátku pôžičky, a pod.). Vykonané dôkazy súd vyhodnotil v rozpore s ust. § 132 a nasl., keď
tieto nehodnotil všetky vo vzájomnej súvislosti a neprihliadol na rozhodujúce skutočnosti, ktoré uviedli

strany sporu, nesprávne postupoval, pokiaľ pri hodnotení vykonaných dôkazov nevzal do úvahy napr.
skutočnosť, že žalovaný v spore nespochybnil skutočnosť darovania finančných prostriedkov vo výške
13.000,- € žalobkyni a vyzval ju, aby mu dar vrátila v zmysle § 630 OZ, neprihliadol na zmeny v
skutkových tvrdeniach žalovaného v priebehu sporu a na to, že v poradí druhým protinávrhom sa
žalovaný domáhal plnenia na základe iného skutkového deja (skutku), než aký vymedzil v prvom

protinávrhu. Súd nevyhodnotil v spore (ne)pravdivosť tvrdení žalovaného pri porovnaní so skutkovými
tvrdeniami (skutkovým základom), ktoré žalovaný uviedol v prvom protinávrhu (o ktorom súd v tomto
spore právoplatne rozhodol tak, že protinávrh žalovaného zamietol), a pri aplikácii ust. § 101 ods. 1
O.s.p., podľa ktorého účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým,
že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a že dbajú na

pokyny súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že sporové konanie je ovládané tzv.
prejednacím princípom (princíp formálnej pravdy), v súlade s ktorým účastníci sú povinní substancovať
svoje skutkové tvrdenia, t.j. pravdivo a úplne predniesť relevantné skutkové okolnosti a označiť dôkazné
návrhy v jednotlivých procesných úkonoch. Predmet konania (sporu) pritom nie je vymedzený len
žalobným návrhom (petitom), ale tiež skutkovými tvrdeniami (skutkom), ktorými bol nárok uplatnený a

odôvodnený, a týmto vymedzením je súd v zásade viazaný. Podstatu skutku (skutkového deja) treba
vidieť predovšetkým v spôsobe účasti účastníkov (a to vo všetkých formách jej prejavu) na určitej
udalosti a následku, ktorý bol ňou spôsobený a ktorý následok v podobe vzniku (zmeny, či zániku)
občianskoprávneho vzťahu umožňuje z prejavov vôle konajúcich osôb vymedziť okolnosti tvoriace
skutok. K požiadavkám každej žaloby patrí pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich (relevantných)

skutkových okolností zakladajúcich (a preukazujúcich) tvrdený nárok (právo), o ochranu ktorého sa
žiada.

20. Je zrejmé, že v posudzovanom prípade rozhodujúce skutkové okolnosti, ktoré boli určujúce pre
právnu kvalifikáciu nároku uplatneného protinávrhom, žalovaný netvrdil a nepredniesol jednoznačne

a pravdivo vo svojich procesných úkonoch v rámci svojej obrany v tomto spore, či protinávrhmi
uplatnených nárokov proti žalobe na vydanie osobného motorového vozidla. Nesplnenie povinnosti
tvrdenia a dôkaznej povinnosti strany je v civilnom procese sankcionované a prejavuje sa procesnou
zodpovednosťou účastníka (strany sporu) za výsledok konania určovaný výsledkami vykonaného
dokazovania a nepriaznivým rozhodnutím v neprospech toho účastníka, ktorý sa dostal do situácie

dôkaznej núdze.

21. Zmluva o pôžičke podľa § 657 a nasl. Občianskeho zákonníka je neformálnou, ale reálnou zmluvou
(kontraktom) a k jej platnému uzavretiu zákon vyžaduje nielen dohodu strán o predmete pôžičky a o časejejvrátenia,aleiskutočnéodovzdaniepredmetupôžičky(peňazí)veriteľomdlžníkovi.Aktedažalovanýv
spore tvrdil, že poskytol žalobkyni (ako dlžníčke) peňažné prostriedky v sume 13.000,- € z titulu pôžičky,
dôkazné bremeno vo vzťahu k nim tvrdeným skutočnostiam uzavretia zmluvy o pôžičke a poskytnutiu

plnenia podľa nej, k skutočnostiam preukazujúcim podstatné náležitosti zmluvy o pôžičke podmieňujúcej
existenciu daného vzťahu zaťažovalo v konaní žalovaného, a nie žalobkyňu, ako to nesprávne v spore
posúdil súd prvej inštancie, a vychádzajúc z nesprávneho názoru potom nesprávne hodnotil i vykonané
dôkazy vo vzťahu k nároku uplatnenému protinávrhom žalovaného.

22. Z vyššie uvedených dôvodov musel byť rozsudok v napadnutých výrokoch (II. a III.), ktorými súd
rozhodol o protinávrhu žalovaného, ako aj v súvisiacom výroku o trovách konania podľa § 389 ods. 1
písm. b/ a c/ v spojení s § 391 ods. 1 CSP zrušený a vec bola vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

23. V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvej inštancie odstrániť vytknuté nedostatky doterajšieho

rozhodovania,vyhodnotiťvykonanédôkazyastranamisporutvrdenérozhodujúceskutočnostizhľadiska
ich pravdivosti, hodnovernosti a dôležitosti pre rozhodnutie v súlade s ust. § 191 a nasl. CSP a právne
posúdiť nárok uplatnený protinávrhom žalovaného podľa príslušných ustanovení právnych predpisov,
vychádzajúc aj z právneho názoru odvolacieho súdu vysloveného v tomto rozhodnutí, ktorým je súd
v ďalšom konaní viazaný (§ 391 ods. 2 CSP). Po vyhodnotení vykonaných dôkazov súd opätovne o

protinávrhu žalovaného rozhodne, a nové rozhodnutie riadne odôvodní v súlade s § 220 ods. 2 CSP
tak, aby bolo úplné, zrozumiteľné, presvedčivé a preskúmateľné po skutkovej i po právnej stránke, a
aby sa súčasne vysporiadalo so všetkými skutkovo a právne relevantnými otázkami riešenými v konaní
a relevantnými argumentmi sporových strán.

24. Pre ďalší postup v konaní a nové rozhodnutie odvolací súd dáva do pozornosti súdu prvej inštancie
i veľmi dôležité pravidlo tzv. materiálneho vedenia sporu v novom ponímaní civilného procesu, ktorého
podstatou je, že súd starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo v konaní najavo (§ 191 CSP). Súd nie
je viazaný len skutkovým stavom, ako ho predniesli (substancovali) sporové strany, ale má i vlastné
procesné oprávnenia ingerovať do sporu. Súdom zistený skutkový stav má v čo najvyššej možnej

miere korešpondovať s reálnym hmotnoprávnym pomerom strán. Teória v tejto súvislosti hovorí o tzv.
modifikovanomprejednacomprincípe,kdejeprocesnáaktivitavovzťahukustáleniuskutkovéhozákladu
prioritne zverená sporovým stranám, no s „materiálnymi“ korekciami zo strany súdu. Prejavom týchto
korekcií súhrnne nazývaných ako materiálne vedenie sporu je najmä tzv. dopytovacie oprávnenie súdu
vo vzťahu k procesnému dokazovaniu. Súd podľa nej môže vyhodnotiť celkové vyznenie procesnej

obrany alebo procesného útoku sporovej strany ako klamlivé (perfídne) s následkom straty sporu.
Inak povedané, sankciou za „procesné klamstvo“ môže byť v koncepte voľného hodnotenia dôkazov
a materiálneho vedenia sporu aj prehra v spore. Tým je pomerne razantne obmedzené disponovanie
sporových strán so skutkovým stavom, čo v historickom kontexte znamenalo limity príliš liberálneho
vnímania civilného procesu, a v dnešnom, modernom civilnom procese ide o výrazný demokratizačný

prvok prispievajúci k celkovej spravodlivosti civilného procesu (Doc. JUDr. Marek Števček, PhD. a spol.:
Civilný sporový poriadok, Komentár, výklad k ust. § 191, s. 731).

25. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie o trovách pôvodného konania, ako aj o trovách
tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

26. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerov hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie
je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí,
ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako
strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už

prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudcaalebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom

rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné,
ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej
mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v

sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa
neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v
čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej
mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§
422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v
ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len

v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba
a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej
obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§

435 CSP).