Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Friday, October 20, 2017

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 20C/255/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1115229441
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Kresl

ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2017:1115229441.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I, sudkyňou JUDr. Evou Kresl, v spore žalobcu: I. A., D.. XX.XX.XXXX, H.

N. W. XXX/XX, XXX XX A., zastúpeného: JUDr. Lubomír Műller, euroadvokát, Symfonická 1496/9,
Praha, Česká republika, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné
námestie 13, 813 11Bratislava, o náhradu nemateriálnej ujmy vo výške 18.000,- eur, takto

r o z h o d o l :

I. Súd návrh na prerušenie konania zamieta.

II. Súd žalobu zamieta.

III. Žalovaný nemá právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou zo dňa 20.11.2015, doručenou Okresnému súdu Bratislava I dňa 20.11.2015,
domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 18.000,- eur ako aj náhrady trov konania titulom náhrady
nemateriálnej ujmy väznenie podľa zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 119/1990 Zb.“).

2. Žalobu odôvodnil tým, že bol rozsudkom Vojenského obvodového súdu Bratislava zo dňa 09.12.1976
sp. zn. 3T/257/76 uznaný za vinného z trestného činu vyhýbania sa výkonu vojenskej služby podľa §

280 ods. 1 trestného zákona účinného v tom čase a za to bol odsúdený na trest odňatia slobody v
trvaní osemnásť mesiacov nepodmienečne. Uvedený trest vrátane väzby vykonal v plnom rozsahu od
18.10.1976 do 18.04.1978. Následne bola uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 07.11.2014
č. k. 3Nt/20/2014-21 podľa § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii vyslovená účasť
žalobcu na súdnej rehabilitácii. Žalobca dňa 02.02.2015 požiadal žalovanú dodatočné odškodnenie
vzhľadom k súdom vyslovenej účasti žalobcu na rehabilitácii, pričom v žiadosti si uplatnil i nárok na
náhradu nemateriálnej ujmy. Žalovaná žalobcu dňa 30.07.2015 čiastočne odškodnila, avšak nepriznala

mu náhradu za nemajetkovú ujmu, preto si žalobca uplatnil nárok na nemajetkovú ujmu súdnou cestou
a to vo výške 18.000,- eur. Nárok na nemajetkovú ujmu si žalobca uplatnil titulom § 23 ods. 1 zákona
č. 119/1990 Zb., ustanovenia čl. 9 ods. 5 a čl. 14 ods. 6 Medzinárodného paktu o občianskych a
politických právach a na základe judikatúry ESĽP konkrétne rozsudok zo dňa 29.05.1997 sp. zn.
54/1996/673/859-860 vo veci Tsirilis a Kouloumpas vs. Grécko.

3. Žalovaná v písomnom vyjadrení k žalobe doručenom súdu dňa 28.07.2016 uviedla, že žalobcom

uplatnený nárok na náhradu nemateriálnej ujmy nemožno priznať na základe zákona č. 119/1990 Zb,
pretože tento zákon neustanovuje možnosť priznávať nárok na odškodnenie nemateriálnej ujmy. V
ustanovení § 23 citovaného zákona sú uvedené jednotlivé nároky odôvodňujúce priznanie nemajetkovej
ujmy len príkladmo, čo však neznamená, že tam možno zaradiť i nárok na priznanie nemajetkovej ujmy.Poukázala na rozsudok KS BA zo dňa 25.02.2016 sp. zn. 3Co/38/2014 a rozsudok KS BA zo dňa
29.11.2011 sp. zn. 8Co/85/2011. Keďže zákon o súdnej rehabilitácii je voči iným zákonom upravujúcim
odškodňovanie neprávom odsúdených osôb (zákon č. 58/1969 Zb. zákon č. 504/2014 Občiansky

zákonník) zákonom špeciálnym, má jeho úprava prednosť. Ak by zákonodarca mal v úmysle odškodniť
rehabilitované osoby aj za utrpenú nemajetkovú ujmu, upravil by to priamo v zákone. Zákonodarca
neupravil rozsah nárokov na odškodnenie len v § 23 citovaného zákona, ale jednotlivé ďalšie možné
zložky nároku na odškodnenie zákonodarca upravil aj v § 25 a § 27 zákona č. 119/1990 Zb., avšak v
žiadnom z ustanovení tohto zákona nie je definovaný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Súd preto

nemôže priznávať nároky, ktoré nevyplývajú zo žiadnych právnych predpisov. Takýmto spôsobom by
súd nahradzoval činnosť zákonodarcu, čo je neprípustné. K priznaniu žalobcovho nároku podľa čl. 9 ods.
5 a čl. 14 ods. 6 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach uviedla, že Medzinárodný
pakt o občianskych a politických právach nezakladá priamo nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ale
odkazuje na príslušnú vnútroštátnu úpravu, pričom však žiadny zákon platný v SR takéto odškodnenie
žalobcovi nepriznáva. Žalovaná ďalej uviedla, že inštitút odškodnenia nemateriálnej ujmy spôsobenej

nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom nepoznal ani zákon č. 58/1969 Zb.,
ktorý bol v platnosti pred prijatím zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci. Ani výklad čl. 36 ods. 3 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa zavádza
Listina základných práv a slobôd a do ktorého boli inkorporované ustanovenia čl. 9 ods. 5 a čl. 14
ods. 6 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, neumožňoval taký výklad pojmu

škoda, ktorý by v sebe zahrňoval tak škodu materiálnu ako aj nemateriálnu a to vzhľadom na odlišnosť
pojmov. Ochrany hodnôt uvedených v čl. 10 ods. 1 a čl. 36 ods. 1,3 Listiny základných práv a slobôd
sa možno domáhať len spôsobom a v rozsahu ustanovenom zákonom, pričom žiadny zákon platný v
SR nepriznáva nárok na odškodnenie nemateriálnej ujmy. Do úvahy prichádza len možnosť priznania
náhrady nemateriálnej ujmy výlučne priamou aplikáciou Dohovoru, avšak i s poukazom na stanovisko

pléna Ústavného súdu ČR sp. zn. Pl. ÚS 39/14 zo dňa 25.11.2014 nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru o základných právach a slobodách vzniká len za predpokladu, že k zásahu
do osobnej slobody došlo resp. tento zásah zo strany štátu bol ukončený až po tom, ako sa Dohovor stal
pre SR záväzným. V danej veci žalobca trest vykonal v období od 18.10-1976 do 18.04.1978, t.j. v čase,
keď SR nebola Dohovorom viazaná, preto ani titulom Dohovoru nemožno žalobcovi nárok na náhradu

nemateriálnej ujmy priznať. Ďalej uviedla, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal závažnosť ujmy
a závažnosť následkov, ktoré mu vznikli vykonaním trestu odňatia slobody. Dôkazné bremeno je na
žalobcovi a on je povinný preukázať závažnosť ujmy a závažnosť následkov, ktoré mu vznikli, pričom
za unesenie dôkazného bremena nemožno považovať len poukázanie na judikatúru ESĽP. K výške
požadovanej náhrady škody uviedla, že nemožno na žalobcov prípad aplikovať rozsudok ESĽP vo veci

Tsirilis a Kouloumpas proti Grécku, na ktorý odkázal žalobca, pretože tam išlo o inú situáciu a iný prípad
a v uvedenom rozsudku bola žalobcom priznaná aj majetková ujma a nie len nemajetková ujma a nedá
sa jednoznačne ustáliť, aká výška by bola nemajetková ujma. Žalobcom uplatnená výška nároku je
neprimeraná, inštitút odškodnenia nemateriálnej ujmy slúži na nápravu morálnej ujmy a na zmiernenie
následkov protiprávneho stavu. Peňažná satisfakcia má byť len vo výnimočných prípadoch, kedy iné

prostriedky nápravy nie sú postačujúce. Žalobcovi bolo priznané odškodnenie podľa § 23 ods. 1 písm.
a) a c) zákona č. 119/1990 Zb. rozhodnutím zo dňa 30.07.2015 č. 37342/2015-1429/8 a to vo výške
1.624,31 eur. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam navrhla žalobu zamietnuť v celom rozsahu ako
nedôvodnú, pretože nie je daný právny základ pre priznanie nemateriálnej ujmy uplatnenej žalobcom.

4.Žalobcavosvojomvyjadreníkvyjadreniužalovanejdoručenomsúdudňa06.10.2016avjehodoplnení
doručeným súdu dňa 30.12.2016 uviedol, že názory žalovanej sú prekonané. Poukázal na rozhodnutie
KS BA zo dňa 09.06.2016 č.k. 9Co/344/2014-120 a na rozhodnutie KS BA zo dňa 25.10.2016 č.k.
14Co/463/2015-168, v ktorom súd skonštatoval, že vnútroštátne súdy nemajú síce zvláštnu povinnosť
odškodňovať krivdy za škody spôsobené pred ratifikáciou Dohovoru, ale takúto možnosť rozhodne majú

sprihliadnutímnasvojuekonomickúasociálnupolitiku.Kpožadovanejvýškezdôraznil,žežalobcažiada
len zlomok toho, čo priznáva ESĽP v obdobných prípadoch. Požadovaná výška zodpovedá tomu, čo
bolo priznané v obdobnom prípade žalobcu W. G., t. j. cca 1.000,- eur za mesiac nezákonného väznenia.
Žalobca bol nezákonne väznený a následne bol rehabilitovaný.

5. Podľa § 470 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení účinnom od
01.07.2016 (ďalej len „CSP“), ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté pred
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.6. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali pred dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

7. Podľa § 297 CSP súd na prejednanie sporu nariadi pojednávanie.

8. Súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktorom poverený zástupca žalovaného uviedol, že sa pridržiava
svojich písomných vyjadrení, žalobu považuje za nedôvodnú, nakoľko priznanie nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy neupravuje žiadny vnútroštátny právny predpis ani medzinárodná zmluva, ktorou je

SR viazaná, preto žalobu žiada zamietnuť.

9. Podľa § 219 ods. 1 CSP, rozsudok súd vyhlasuje vždy verejne a v mene Slovenskej republiky. Pritom
uvedie výrok rozsudku spolu s odôvodnením a poučením o odvolaní a o možnosti exekúcie.

10. Súd rozhodol na základe predložených listinných dôkazov, najmä žaloby, uznesenia OS BA I

č.k. 3Nt/20/2014, žiadosti o odškodnenie zo dňa 02.02.2015, stanoviska žalovanej o predbežnom
prerokovaní nároku č. 37342/2015-1429/8, ako aj písomných a ústnych vyjadrení právneho zástupcu
žalobcu a povereného zástupcu žalovaného; z ktorých zistil nasledovný skutkový a právny stav:

11. Žalobca bol rozsudkom Vojenského obvodového súdu Bratislava zo dňa 09.12.1976 sp. zn.

3T/257/76 uznaný za vinného z trestného činu vyhýbania sa výkonu vojenskej služby podľa § 280 ods. 1
trestného zákona účinného v tom čase a za to bol odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní osemnásť
mesiacov nepodmienečne. Uvedený trest vrátane väzby vykonal v plnom rozsahu od 18.10.1976
do 18.04.1978. Následne bola uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 07.11.2014 č. k.
3Nt/20/2014-21 podľa § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii vyslovená účasť žalobcu

na súdnej rehabilitácii. Žalobca si na základe uvedeného rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I zo
dňa 07.11.2014 č. k. 3Nt/20/2014-21 podal u žalovanej žiadosť o predbežné prerokovanie nároku o
odškodnenie, ktorá bola žalovanej doručená dňa 02.02.2015 a o ktorej žalovaná rozhodla stanoviskom
zo dňa 30.07.2015 č. 37342/2015-1429/8 tak, že žalobcovi priznala odškodné v celkovej výške 1.624,31
eur, avšak nepriznala mu nárok na náhradu nemajetkovej ujmy s odôvodnením, že zákon č. 119/1990

Zb. takéto odškodnenie neupravuje. Žalobca si preto uplatnil nárok na nemajetkovú ujmu súdnou cestou
a to za vykonanie trestu odňatia slobody v trvaní 18 mesiacov, pričom za každý mesiac strávený vo
výkone trestu odňatia slobody požadoval sumu 1.000,- eur, t. j. spolu za 18 mesiacov suma 18.000,- eur.

12. Podľa ustanovenia § 1 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii účelom zákona je

zrušiť odsudzujúce súdne rozhodnutia za činy, ktoré v rozpore s princípmi demokratickej spoločnosti
rešpektujúcej občianske politické práva a slobody zaručené ústavou a vyjadrené v medzinárodných
dokumentoch a medzinárodných právnych normách zákon označoval za trestné, umožniť rýchle
preskúmanie prípadov osôb takto protiprávne odsúdených v dôsledku porušovania zákonnosti na
úseku trestného konania, odstrániť neprimerané tvrdosti v používaní represie, zabezpečiť neprávom

odsúdeným osobám spoločenskú rehabilitáciu a primerané hmotné odškodnenie a umožniť zo zistených
nezákonností vyvodiť dôsledky proti osobám, ktoré platné zákony vedome alebo hrubo porušovali.

13. Podľa ustanovenia § 1 ods. 2 cit. zákona činy, ktoré smerovali k uplatneniu práv a slobôd
občanov zaručených ústavou a vyhlásených vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv a v nadväzujúcich

medzinárodných paktoch o občianskych a politických právach, boli česko-slovenskými trestnými
zákonmi vyhlásené za trestné v rozpore s medzinárodným právom a medzinárodnému právu odporovalo
aj ich trestné stíhanie a trestanie.

14. Podľa ustanovenia § 23 ods. 1 cit. zákona nárok na odškodnenie zahŕňa najmä:

a) náhradu za stratu na zárobku za každý mesiac za väzbu a výkon trestu odňatia slobody vo výške
83 eur, pokiaľ poškodený nepožiada, aby sa mu namiesto tejto náhrady poskytla náhrada za stratu na
zárobku počas väzby a výkonu trestu odňatia slobody podľa všeobecných predpisov,
b) náhradu škody na zdraví, ku ktorej došlo v súvislosti s väzbou alebo výkonom trestu odňatia slobody,
pokiaľ táto náhrada nepatrí podľa iných predpisov,

c) náhradu trov trestného konania vo výške 6,70 eura, výkonu väzby vo výške 20 eur za každý mesiac
väzby a výkonu trestu odňatia slobody vo výške 5 eur za každý mesiac výkonu trestu, pokiaľ poškodený
nepožiada, aby mu bola namiesto týchto náhrad poskytnutá náhrada skutočne zaplatených trov,
d) náhradu zaplatených trov obhajoby v pôvodnom trestnom konaní,e)náhraduzaplatenéhopeňažnéhotrestualeboúhrnuvykonanýchzrážokzodmenyzaprácuprivýkone
trestu nápravného opatrenia.

15. Podľa ustanovenia § 23 ods. 3 cit. zákona odškodnenie v plnom rozsahu sa poskytuje len vtedy, ak
bolo odsudzujúce rozhodnutie úplne zrušené podľa druhého alebo piateho oddielu a také rozhodnutie
bolo úplne zrušené podľa tretieho oddielu a poškodený bol oslobodený spod obžaloby. Ak dôjde len
k čiastočnej zmene odsudzujúceho súdneho rozhodnutia, poskytne sa odškodnenie len so zreteľom
na rozdiel medzi trestami vykonanými na základe pôvodného rozsudku a ustanovenými primeranými

trestami alebo novouloženými trestami.

16. Podľa ustanovenia § 24 ods. 1 cit. zákona pri uplatňovaní nárokov podľa § 23, 26 a 27 sa postupuje
podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo
jeho nesprávnym úradným postupom.

17. Podľa ustanovenia § 24 ods. 2 cit. zákona nárok treba uplatniť na súde v lehote troch rokov
od právoplatnosti oslobodzujúceho rozhodnutia alebo rozhodnutia odsudzujúceho na miernejší trest
alebo rozhodnutia, ktorým sa trestné stíhanie zastavilo, inak nárok zaniká. Počas predchádzajúceho
prerokúvania nároku podľa § 9 zákona č. 58/1969 Zb., najviac však šesť mesiacov, táto lehota pre
uplatnenie nároku neplynie.

18. Podľa ustanovenia § 193CSP súd je viazaný rozhodnutím Ústavného súdu o tom, či určitý právny
predpis nie je v súlade s ústavou SR, ústavným zákonom alebo. medzinárodnou zmluvou, ktorou je
Slovenská republika viazaná. Súd je tiež viazaný rozhodnutím Ústavného súdu alebo Európskeho súdu
pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím

príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný
podľa osobitných predpisov, a kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku
spoločnosti.

19. Súd, na základe vykonaného dokazovania a po zhodnotení jeho výsledkov, dospel k záveru, že

žaloba nie je dôvodná.

20. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalobca bol rozsudkom Vojenského obvodového súdu
Bratislava zo dňa 09.12.1976 sp. zn. 3T/257/76 uznaný za vinného z trestného činu vyhýbania sa výkonu
vojenskej služby podľa § 280 ods. 1 trestného zákona účinného v tom čase a za to bol odsúdený na trest

odňatia slobody v trvaní osemnásť mesiacov nepodmienečne ako aj že uvedený trest vrátane väzby
vykonal v plnom rozsahu od 18.10.1976 do 18.04.1978 a následne bola uznesením Okresného súdu
Bratislava I zo dňa 07.11.2014 č. k. 3Nt/20/2014-21 podľa § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej
rehabilitácii vyslovená účasť žalobcu na súdnej rehabilitácii. Sporným bolo, či žalobca má nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy a ak áno, z akého titulu.

21. Súd pri posudzovaní nároku žalobcu vychádzal predovšetkým zo zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej
rehabilitácii. Účelom tohto zákona bolo poskytnúť nápravu za krivdy, ku ktorým došlo v predchádzajúcom
režimeodsudzujúcimisúdnymirozhodnutiami,ktorésúvrozporesdemokratickýmiprincípmispoločnosti
rešpektujúcej občianske politické práv a slobody a to predovšetkým zabezpečením spoločenskej

rehabilitácie a primeraného hmotného zabezpečenia neprávom odsúdeným osobám, pričom toto
rozmedzie (rozsah) zákonodarca upravil v citovanom zákone. Keďže zákon č. 119/1990 Zb. o súdnej
rehabilitácii je voči iným zákonom upravujúcim odškodňovanie neprávom odsúdených osôb (zákon č.
58/1969 Zb. zákon č. 504/2014 Občiansky zákonník) zákonom špeciálnym, má jeho úprava prednosť
pred inými zákonmi. V ustanovení § 23 citovaného zákona sú uvedené jednotlivé nároky, za ktoré patrí

takýmto osobám odškodnenie, nárok na náhradu nemajetkovej ujmy však z uvedeného ustanovenia
nevyplýva. Nemožno súhlasiť s argumentáciou žalobcu, že jednotlivé nároky sú v § 23 citovaného
zákona uvádzané len ako príklady, pričom ich výpočet je demonštratívny a možno tam zahrnúť i nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy. V danom prípade súd mal za to, že ak by zákonodarca chcel v zákone
upraviť i nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, spravil by tak výslovným vyjadrením priamo v zákone

pri jeho prijatí, prípadne neskôr pri jeho novelizácii. Pokiaľ tak však sám zákonodarca nespravil v
rámci vlastnej ústavnej a zákonnej kompetencie, orgán súdnej moci nemôže jeho vôľu nahrádzať pri
aplikácii práva v súdnom konaní. Všeobecný súd nemôže ako orgán súdnej moci nahradzovať činnosť
zákonodarcu a priznávať v civilnom procese aj iné nároky, než ktoré platné právne predpisy priznávajúfyzickým a právnickým osobám, pretože by tak neprípustným spôsobom prekročil hranice deľby moci
medzi súdnou a zákonodarnou mocou vymedzené Ústavou SR.

22. So žalobcovým tvrdením, že jeho uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy zakladá aj čl. 9
ods. 5 a čl. 14 ods. 6 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, sa súd nestotožnil
a to z dôvodu, že podľa čl. 14 ods. 6 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, ak
sa niekomu dokázalo spáchanie trestného činu a ak bol neskôr tento dôkaz vyvrátený alebo ak bol
niekto oslobodený spod obžaloby na základe toho, že nejaká nová skutočnosť presvedčivo ukazuje, že

výrokom súdu bol porušený zákon, poskytne sa tomu, kto bol potrestaný na základe takého dôkazu,
náhrada podľa zákona, pokiaľ sa nedokáže, že včasné uvedenie do známosti prv neznámej skutočnosti
nejde úplne ani čiastočne na ujmu tejto osoby. Z uvedeného ustanovenia je zrejmé, že Medzinárodný
pakt o občianskych a politických právach nezakladá priamo nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ale
odkazuje na príslušnú vnútroštátnu úpravu, pričom však žiadny zákon platný v SR takéto odškodnenie
žalobcovi nepriznáva. Preto súd na žalobcov nárok nemohol aplikovať ani Medzinárodný pakt o

občianskych a politických právach.

23.SúdsazaoberalajotázkouposúdenianárokužalobcunazákladeDohovoruoochraneľudskýchpráv
resp. k možnosti jeho priamej aplikácie na žalobcom uplatnený nárok. V tejto súvislosti súd uvádza, že
uplatnenýnárokniejemožnépriznaťanivzmyslečl.5ods.5Dohovoruatozdôvodu,žeDohovorsastal

pre Slovenskú republiku ako jeden z nástupníckych štátov ČSFR záväzný až od 18.03.1992 a teda SR
je zodpovedná za skutky vzťahujúce sa na obdobie od 18.03.1992. Žalobca bol však uznaný za vinného
rozsudkom Vojenského obvodového súdu Košice z roku 1959 a rozsudkom Vojenského obvodového
súdu Prešov z roku 1960, ktoré boli zrušené Uznesením Vojenského obvodového súdu Prešov zo
dňa 13.06.1991 a následným rozsudkom Vojenského obvodového súdu Prešov zo dňa 13.06.1991 bol

žalobcoviuloženýtrestúhrnnýtrestodňatiaslobodyzauvedenépredchádzajúceodsúdenia,pričomtrest
zatietoodsúdeniavykonalod08.02.1960do14.08.1966,t.j.predratifikáciouDohovoru.Vtejtosúvislosti
súd poukazuje na stanovisko pléna Ústavného súdu ČR sp. zn. Pl. ÚS - st. 39/14 zo dňa 25.11.2014,
z ktorého vyplýva, že nárok na náhradu nemateriálnej ujmy podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru vzniká len za
predpokladu, že k zásahu štátu do osobnej slobody dotknutej osoby prišlo, resp. bolo ukončené až po

tom, ako sa táto medzinárodná zmluva stala pre Českú republiku záväzná (t. j. 18.03.1992). Účasť na
rehabilitácii tejto osoby nie je z tohto hľadiska relevantná. Keďže žalobca vykonal trest v období rokov
1960 až 1966, to je v čase, keď Slovenská republika nebola Dohovorom viazaná, nemožno žalobcovi
priznať náhradu nemajetkovej ujmy titulom Dohovoru, pretože zásah do osobnej slobody žalobcu bol
ukončený v čase, keď Dohovor nebol pre SR záväzný. S uvedeným záverom sa stotožnil i KS BA

vo svojom rozhodnutí zo dňa 25.02.2016 sp. zn. 3Co/38/2014, v ktorom vyslovil nemožnosť priamej
aplikácie čl. 5 ods. 5 Dohovoru v súvislosti s priznaním nároku na nemajetkovú ujmu, ktorá vznikla
zásahom do osobnej slobody dotknutej osoby, ku ktorému došlo resp. zásah bol ukončený v čase,
keď Dohovor ešte nebol pre Slovenskú republiku záväzný. Súd poukazuje i na rozsudok ESĽP vo veci
Kopecký versus Slovensko (sťažnosť č. 44912/98) zo dňa 28.09.2004, podľa ktorého Dohovor neukladá

zmluvným štátom osobitnú povinnosť poskytnúť náhradu za krivdy alebo škody spôsobené predtým,
ako ratifikovali Dohovor. V zmysle judikatúry ESĽP až dňom ratifikácie Dohovoru musia byť všetky
činy štátu v súlade s Dohovorom, neexistuje však všeobecná povinnosť štátu napraviť krivdy alebo
ujmy, ktoré boli spôsobené pred ratifikáciou Dohovoru, pretože by sa tým podkopal jednak všeobecný
princíp zákazu retroaktivity a zároveň aj rozdiel medzi porušením a nápravou, na ktorom je založené

právo zodpovednosti štátu (napríklad rozsudok veľkého senátu zo dňa 08.03.2006 vo veci Belčic vs.
Chorvátsko, sťažnosť č. 59532/00, rozsudok zo dňa 04.09.2007 vo veci Associazione Nazionale Reduci
dalla Prigiona dall´ Interna-mento e dalla Guerra di Liberazione a 275 ďalších proti Nemecku, sťažnosť
č. 45563/04).

24. K priznaniu nároku žalobcu na základe Listiny základných práv a slobôd súd uvádza, že Listina
základných práv a slobôd bola rovnako ako Dohovor ratifikovaná bývalou ČSFR až po prijatí zákona
č. 119/1990 Zb. Ústavným zákonom č. 23/1991 Zb. z 09.01.1991 sa uviedla do právneho poriadku
bývalej ČSFR Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej
a Slovenskej republiky. Tým, že Dohovor ako aj Listina základných práv a slobôd boli ratifikované

bývalou ČSFR až po prijatí zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii, s poukazom na vyššie uvedený
rozsudok ESĽP zo dňa 28.09.2004 Kopecký vs. Slovenská republika, ktorého obsahom je súd viazaný
podľa § 193 CSP viazaný, nie je možné žalobcom uplatnený nárok priznať a to ani v zmysle čl. 5 ods. 5
Dohovoru a ani článku 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd. Rozsudok ESĽP zo dňa 28.09.2004Kopecký vs. Slovenská republika podáva výklad k právnej úprave Slovenskej republiky, na rozdiel od
rozsudku ESĽP vo veci Tsirilis a Kouloumpas proti Grécku, číslo sťažnosti 19233/91 a 19234/91 zo dňa
29.05.1997, na ktorý sa odvolával žalobca, sa zaoberal ESĽP porušením právnej povinnosti Grécka voči

sťažovateľom. Súd dodáva, že v danom prípade platí aj pre súdy vymedzený príkaz ustanovený v čl.
2 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy v jej medziach a
rozsahu ako aj spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

25. Súd navyše uvádza, že nárok na odškodnenie nemateriálnej ujmy spôsobenej nezákonným

rozhodnutím či nesprávnym úradným postupom neupravoval ani zákon č. 58/1969 Zb. a ani samotný
výklad čl. 36 ods. 3 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa zavádza Listina základných práv a
slobôd a do ktorého boli inkorporované ustanovenia čl. 9 ods. 5 a čl. 14 ods. 6 Medzinárodného paktu
o občianskych a politických právach, neumožňoval výklad pojmu škoda tak, že by v sebe zahŕňal tak
materiálnu ako aj nemateriálnu škodu a to vzhľadom na odlišnosť obsahov týchto pojmov.

26. Keďže nárok žalobcu na nemajetkovú ujmu nevyplýva ani z vnútroštátnej právnej úpravy a ani z
medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná, súd žalobe nemohol vyhovieť a to z
nedostatku práva na odškodnenie daného prípadu v platných hmotnoprávnych normách.

27. Žalobca v konaní podal návrh na prerušenie konania, ktorý bol súdu doručený dňa 28.09.2017.

Uvedeným návrhom žiadal prerušiť konanie až do doby, pokým dovolací súd nerozhodne o dovolaní
žalovanej v obdobnej veci podanej v konaní OS BA I sp. zn. 21C/21/2012, v ktorej bol žalobcom W. G.
(žalobca uviedol nesprávnu spisovú značku, pretože správna sp. zn. je 21C/112/2012 žalobca W. G.).
Bližšie svoj návrh na prerušenie konania nezdôvodnil.

28. Podľa § 162 CSP súd konanie preruší, ak
a) rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť,
b) pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych
predpisov; v tom prípade podá Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len "ústavný súd") návrh
na začatie konania,

c) podal návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa
medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná; uznesenie o návrhu na začatie
prejudiciálneho konania súd bezodkladne doručí ministerstvu spravodlivosti.
Súd konanie preruší aj bez návrhu; v takom prípade pred vydaním uznesenia o prerušení konania
upovedomí strany a dá im možnosť vyjadriť sa k dôvodom prerušenia konania.

O zamietnutí návrhu na prerušenie konania súd rozhodne spolu s rozhodnutím vo veci samej.

29. Podľa § 162 CSP ak súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha súdne
alebo správne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo
ak súd dal na také konanie podnet.

30. V danom prípade súd nepovažoval za dôležité prerušiť konanie a čakať na rozhodnutie dovolacieho
súduodovolanížalovanej,pretoževdanomprípadeexistovaloviacerodôvodov,prektorénebolomožné
žalobevyhovieťazároveňmalsúdzato,žerozhodnutiedovolaciehosúduniejemožnépriamoaplikovať
na daný spor, pretože nejde o totožný prípad. V tam uvedenom konaní sp. zn. 21C/112/2012, v ktorom je

podané dovolanie a na ktoré rozhodnutie by mal súd v tomto spore čakať, išlo okrem iného i k hrubému
porušeniu zásady „ne bis in idem“, čo však nie je prípad žalobcu. Nejde teda o totožný prípad a súd
preto nevidel dôvod prerušiť konanie až do rozhodnutia dovolacieho súdu o veci, ktorá nie je totožná s
predmetom tohto sporu. Prerušenie konania by okrem iného viedlo len k zbytočným prieťahom v konaní.
Z uvedených dôvodov súd návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol.

31. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd v treťom výroku enunciátu rozsudku tak, že žalovaná
nemá právo na náhradu trov konania.

32. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku, súd prizná strane náhradu trov konania podľa

pomeru jej úspechu vo veci.33. Žalovaná mala v konaní plný úspech, preto jej podľa § 255 ods. 1 CSP vznikol nárok na náhradu
trov konania. Vzhľadom k tomu, že žalovaná výslovne vyhlásila, že si trovy konania neuplatňuje a zo
súdneho spisu žiadne trovy žalovanej ani nevyplývajú, súd jej ich náhradu nepriznal.

Poučenie:

Proti prvému výroku tohto rozsudku, ktorým súd zamietol návrh na prerušenie konania, je prípustné
odvolanie (§ 357 písm. n/ CSP).

Proti druhému výroku tohto rozsudku, ktorým súd rozhodol o veci samej, je prípustné odvolanie (§ 355
ods. 1 CSP).

Protitretiemuvýrokutohtorozsudku,ktorýmsúdrozhodolonárokunanáhradutrovkonania, jeprípustné
odvolanie (§ 357 písm. m/ CSP).

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), v dvoch

vyhotoveniach.

Odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu
smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia
len v rozsahu vykonanej opravy (§ 362 ods. 1 CSP).

Odvolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom súde (§
362 ods. 2 CSP).

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci
sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a uvedenie spisovej značky prebiehajúceho konania /§ 127 ods. 1 a

ods. 2 CSP/) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov
sa rozhodnutie považuje za nesprávne /odvolacie dôvody/ a čoho sa odvolateľ domáha /odvolací návrh/
(§ 363 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania (§ 364 CSP).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
(§ 365 ods. 1 CSP).
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada

mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP).
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP).

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred

súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo

d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie(§ 366 CSP).

Oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku, ak

povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie (§
38 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /Exekučný poriadok/ a
o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov).