Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, July 7, 2021

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Cob/4/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7616200128
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 07. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zdenka Kohútová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2021:7616200128.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky Kohútovej a sudcov

JUDr. Drahomíry Brixiovej a JUDr. Igora Ragana v spore žalobcu: CHEMOSVIT CHEDOS, s.r.o., Svit,
Štúrova 101, Svit, IČO: 46 741 801, zastúpený: BERNÍK & partneri, s.r.o., Štúrova 101, Svit, IČO:
47 256 451, proti žalovanému: Montanwerke Brixlegg AG, Werkstrasse 1, A-6230 Brixlegg, Rakúsko,
zastúpený: Bukovinský & Chlipala, s.r.o., Svätoplukova 30, Bratislava, IČO: 35 918 098, o zaplatenie
36.540,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová
Ves zo dňa 24. októbra 2019, č.k. 15Cb/3/2016-231, takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 24.

októbra 2019, č.k. 15Cb/3/2016-231 v napadnutom prvom a treťom výroku.

II. Žalobcovi priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:

I. Uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 34.410,- eur s úrokom z omeškania 9 % ročne zo
sumy 34.410,- eur od 24.3.2017 do zaplatenia a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením
pohľadávky vo výške 40,- eur, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

II. Žalobu v prevyšujúcej časti ohľadom zaplatenia istiny 2.130,- eur, úrokov z omeškania nad 9 % ročne
a doby omeškania od 21.10.2014 do 23.03.2017 zamietol.
III. Žalobcovi priznal nárok na náhradu 88 % trov konania proti žalovanému.

2. Súd prvej inštancie toto rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca žalobou podanou dňa 8.1.2016, po
pripustení zmeny žaloby dňa 26.9.2019, navrhol aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie pohľadávky

36.540,- eur s úrokom z omeškania 9,05 % ročne od 21.10.2014 do zaplatenia a paušálnu náhradu
nákladov vo výške 40,- eur, ako cenu za vykonanú prepravu, ktorú si uplatnil titulom: 1/ zákonného
ručenia, 2/ vystavenej poukážky, 2/ náhrady škody, 3/ bezdôvodného obohatenia.

3. Žalobca uplatnený nárok odôvodnil tým, že na zabezpečenie prepráv medených anód vystavili
KOVOHUTY a.s., IČO: 36 200 867 ako príkazca pre DREVOBOX s.r.o., IČO: 36 044 784 ako zasielateľa

písomné zasielateľské príkazy. DREVOBOX s.r.o. prevzatý záväzok z právneho vzťahu plnil tak, že
na obstaranie a uskutočnenie prepráv použil žalobcu ako ďalšieho zasielateľa. Za týmto účelom
zasielateľ a žalobca uzatvorili dňa 18.2.2013 zasielateľskú zmluvu. Žalobca prevzatý záväzok splnil
tzv. samovstupom. Žalobca svoje zmluvné záväzky riadne splnil, keď podľa nákladných listov (CMR)prepravu 39 zásielok uskutočnil vlastnými vozidlami. Cena za prepravnú reláciu Krompachy (SK) -
Brixlegg (AT) bola stanovená po vzájomnej dohode vo výške 930,- eur bez DPH. DREVOBOX ako
priamy dlžník faktúry za obstarané/vykonané prepravy neuhradil. Dňa 10.4.2013 bolo v obchodnom

vestníku č. 72/2013 v súlade s § 68 ods. 10 Obchodného zákonníka zverejnené oznámenie o zrušení
spoločnosti DREVOBOX s.r.o. bez likvidácie. Nárok žalobcu voči žalovanému je daný v zmysle §
627 Obchodného zákonníka, titulom zákonného ručenia žalovaného ako príjemcu zásielok, za úhradu
pohľadávok dopravcu voči odosielateľovi zo zmluvy o preprave zásielky. Skutočnosť, že žalovaný o
týchto pohľadávkach vedel, preukazuje existencia faktúr, ktoré vystavil DREVOBOX s.r.o. v postavení

zasielateľa žalovanému ako aj existencia poukážky žalovanému, aby titulom obstaraných prepráv splnil
žalobcovi to, čo je dlžný zasielateľovi.

4. Žalobca žiadal žalobu zamietnuť argumentujúc, že nie sú splnené podmienky pre priznanie vyššie
uvedenej sumy zo žiadneho právneho titulu uplatneného žalobcom. Zároveň vzniesol námietku

premlčania, keďže pohľadávka žalobcu sa premlčala najneskôr k 24.6.2014 a to s poukazom na
ustanovenie článku 32 ods. 1 Dohovoru CMR.

5. Súd prvej inštancie z výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Košice I z oddielu Sa, vložky č.

1679/V zistil, že žalovaný je jediným akcionárom spoločnosti KOVOHUTY, a.s.

6. Z obsahu listinných dôkazov súd prvej inštancie zistil, že dňa 18.2.2013 bola medzi spoločnosťou
DREVOBOX s.r.o. ako príkazcom a žalobcom ako zasielateľom uzavretá zasielateľská zmluva v zmysle

§ 601 a nasl. Obchodného zákonníka. Predmetom zmluvy boli zasielateľské služby, a to obstaranie
prepravy vecí v medzinárodnej preprave, obstaranie prepravy vecí vo vnútroštátnej preprave a služby
colných deklarácií. Cena za prepravu Krompachy - Brixlegg bola stanovená dohodou na 930,- eur a
cena za prepravu Krompachy - Brixlegg - Krompachy bola dohodnutá na sumu 1.840,- eur. V zmysle
článku 5.6 zmluvy ak zasielateľ použije na obstaranie prepravy ďalšieho dopravcu, alebo zasielateľa

(tretia osoba), zodpovedá pritom akoby prepravu obstaral sám.

7. Podľa Zasielateľského príkazu č. 32/2013, č. 34/2013, č. 36/2013, č. 37/2013 a č. 38/2013 bol
ako zasielateľ uvedený DREVOBOX s.r.o., ako príkazca KOVOHUTY a.s., adresa nakládky bola v

Krompachoch, príjemca tovaru bol žalovaný a fakturácia mala ísť na ťarchu žalovaného.

8. Z predložených 39 faktúr súd prvej inštancie zistil, že boli vystavené žalobcom ako dodávateľom pre
odberateľa uvedeného ako spoločnosť Tivian Trade s.r.o., Anenské náměstí 211/2, Praha za prepravu

Krompachy - Brixlegg. Každá znela na sumu 930,- eur, okrem faktúry č. 201303034, ktorá bola
vystavená za prepravu Bad Lauterberg - Krompachy a sumu 1.200,- eur. Ku každej faktúre bol pripojený
aj medzinárodný nákladný list CMR, podľa ktorého bol odosielateľom Kovohuty a.s., príjemcom bol
žalovaný a dopravcom bol žalobca, okrem CMR listu k faktúre č. 201303153 a č. 201303260, kde je ako
dopravca uvedený Ľ. D.. Podľa CMR listu pripojeného k faktúre č. 201303034 mala byť odosielateľom

spoločnosť Deutsche Baryt - Industrie, Bad Lauterberg, prijímateľom Kovohuty Krompachy a dopravcom
žalobca.

9. Žalobca si na Obvodnom súde pre Prahu 1 uplatnil pohľadávku voči spoločnosti Tivian Trade s.r.o.

s tým, že konania boli zastavené.

10. Listom zo dňa 28.5.2013 s hlavičkou spoločnosti Drevobox s.r.o. adresovaným žalovanému mal byť
žalovaný požiadaný zaplatiť za prepravu sumu 42.826,- eur, titulom faktúr č. 102013002 na sumu 7.448,-

eur, č. 102013003 na sumu 17.689,- eur, č. 102013004 na sumu 9.310,- eur a č. 102013006 na sumu
8.379,- eur, priamo na bankový účet žalobcu. Za spoločnosť Drevobox s.r.o. je na liste podpísaný C. S..11. Faktúra č. 102013001 bola vystavená dodávateľom - spoločnosťou Drevobox s.r.o. pre odberateľa,
spoločnosť žalovaného na sumu 10.241,- eur za prepravu na základe zasielateľského príkazu č. 32.
Žalovaný ju mal uhradiť v plnej výške dňa 7.05.2013.

12. Faktúra č. 102013002 bola vystavená dodávateľom - spoločnosťou Drevobox s.r.o. pre odberateľa,
spoločnosť žalovaného na sumu 18.939,- eur za prepravu na základe zasielateľského príkazu č.
41/2013.

13. Faktúra č. 12013003 bola vystavená dodávateľom - spoločnosťou Drevobox s.r.o. pre odberateľa,
spoločnosť žalovaného na sumu 17.689,- eur za prepravu na základe zasielateľského príkazu č.
41/2013.

14. Podľa zápisnice z rokovania zo dňa 30.07.2014 bol doručený návrh na urovnanie sporu, kde právny
zástupca žalovaného okrem iného uvádza, že nevyfakturované dodávky Drevobox s.r.o. (44.688,- eur)
predstavujú sumu, ktorú sú dlžný a povinný zaplatiť spoločnosti Drevobox s.r.o. za vykonanú prepravu,
avšak táto suma nebola zo strany Drevobox s.r.o. vyfakturovaná.

15. Zo spisu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 64Cb/216/2015 súd prvej inštancie zistil, že na
návrh žalobcu bolo vedené konanie proti spoločnosti Drevobox s.r.o. o zaplatenie sumy 36.540,- eur
s príslušenstvom. Návrh bol doručený dňa 27.10.2014 a odôvodnený tým, že žalobca bol použitý ako

ďalší zasielateľ na prepravu medených anód z Krompách do Brixlegg. Na zabezpečenie prepráv bol
ako príkazca uvedená spoločnosť Kovohuty a.s. a ako zasielateľ bola uvedená spoločnosť Drevobox
s.r.o., ktorá poverila žalobcu na uskutočnenie prepráv. Predmetom konania vedeného na Okresnom
súde Banská Bystrica boli totožné faktúry ako v tomto konaní, totožné zasielateľské príkazy č. 32/2013,
č. 34/2013, č. 36/2013, č. 37/2013 a č. 38/2013 ako aj Zasielateľská zmluva zo dňa 18.2.2013 uzavretá

medzi Drevobox s.r.o. ako príkazcom a žalobcom ako zasielateľom. Okresný súd Banská Bystrica vydal
dňa 2.4.2015 platobný rozkaz, ktorý však bol zrušený pre nemožnosť doručiť ho odporcovi do vlastných
rúk. Následne súd rozhodol dňa 21.7.2015 rozsudkom pre zmeškanie žalovaného, ktorý nadobudol
právoplatnosť dňa 25.8.2015 a vykonateľnosť dňa 29.8.2015 tak, že Drevobox s.r.o. zaviazal zaplatiť
žalobcovi 36.540,- eur s úrokom z omeškania 9,05 % ročne od 21.10.2014 do zaplatenia a paušálnu

náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- eur.

16. Žalobca podal dňa 20.6.2019 návrh na vykonanie exekúcie voči spoločnosti Drevobox s.r.o. Podľa
správy exekútora o vykonaných úkonoch a zistenom majetku zo dňa 12.7.2019 je voči tejto spoločnosti

vedených viacero exekučných konaní, na účtoch nemá žiadne finančné prostriedky a nemá evidovaný
žiaden nehnuteľný majetok ani motorové vozidlá.

17. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení § 306 ods. 1 a 2, § 310, § 312, § 387, §

391 ods. 1, § 402, § 408, § 601, § 605 ods. 1, § 607 ods. 1 a 3, § 610, § 627, § 365, § 369 ods. 1 a
2, § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka v spojení s § 1 ods. 1, § 2 nariadenia vlády č. 21/2013 Z.z.,
upravujúce ručenie, premlčanie, zasielateľskú zmluvu, zmluvu o preprave, omeškanie dlžníka a nároky
z toho plynúce. Ďalej podľa ustanovení článku 1, 4, 5 ods. 1 a 2, 9 ods. 1, čl. 32 ods. 1 a 2 Dohovoru CMR
(vyhlášky č. 11/1975 Zb. o prepravnej zmluve v medzinárodnej cestnej nákladnej doprave), upravujúci

pôsobnosť dohovoru, nákladný list, premlčanie. Podľa § 9 ods. 1, § 10 ods. 1, ods. 2 písm. c/ zákona
č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom a článku 5 ods. 1 Nariadenia EP a
Rady (ES) č. 593/2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I), upravujúce rozhodné právo,
respektíve jeho voľbu.

18. Uviedol súd prvej inštancie, že predmetom konania bol žalobcom uplatnený nárok na zaplatenie
sumy za 39 vykonaných prepráv tovaru. Vykonanie prepráv, miesto nakládky aj vykládky neboli
medzi stranami sporné. V konaní tiež nebolo sporné, že prepravy zásielok boli realizované motorovýmvozidlom medzi dvoma štátmi, a to z Krompách do Brixlegg v Rakúsku s tým, že miestom nakládky
boli Krompachy. Sporná bola preprava z Bad Lauteberg - Brixlegg a dve prepravy vykonané Ľ. D..
Pre prepravy zásielok cestným motorovým vozidlom, ak miesto prevzatia zásielky a predpokladané

miesto jej dodania ležia v dvoch štátoch, platí vyhláška č. 11/1975 Zb. Dohovor o prepravnej zmluve
v medzinárodnej cestnej nákladnej doprave (Dohovor CMR). Právne súd prvej inštancie vec posúdil
podľa Dohovoru CMR ako aj ustanovení Obchodného zákonníka s poukazom, že obvyklým pobytom
prepravcu aj odosielateľa je Slovenská republika, preto aj podľa § 10 zákona č. 97/1963 Zb. a článku 5
nariadenia Rím I. je rozhodným právom právny poriadok krajiny prepravcu.

19. Z obsahu zasielateľských príkazov mal súd prvej inštancie preukázané, že medzi spoločnosťami
Kovohuty a.s. a Drevobox s.r.o. došlo k uzavretiu zasielateľskej zmluvy. Žalovaný je jediným akcionárom
spoločnosti Kovohuty a.s. Súd prvej inštancie mal tiež preukázané, že spoločnosť Drevobox s.r.o. ako
príkazca uzavrela dňa 18.02.2013 so žalobcom ako zasielateľom zasielateľskú zmluvu. Z výpisu z

obchodného registra spoločnosti Drevobox s.r.o. mal súd preukázané, že predmetom jej činnosti nie je
žiadna preprava. Žalobca mal na základe zasielateľskej zmluvy uzavretej so spoločnosťou Drevobox
s.r.o. zrealizovať prepravy v zmysle § 605 ods. 1 Obchodného zákonníka, tzv. samovstupom. Uvedené
skutočnosti neboli medzi stranami sporné.

20. K námietke pasívnej legitimácie žalovaného súd prvej inštancie uviedol, že právnym základom
žalobou uplatneného nároku je zákonné ručenie v zmysle § 627 Obchodného zákonníka, čím je
daná pasívna legitimácia žalovaného, nakoľko vo všetkých zasielateľských príkazoch je uvedený ako
príjemca tovaru a to, že mu tovar bol aj doručený, mal súd prvej inštancie preukázané jednotlivými

medzinárodnými nákladnými listami CMR. Žalovaný ako príjemca zásielky musel o týchto pohľadávkach
vedieť, pretože je jediným akcionárom spoločnosti Kovohuty a.s., pričom spoločnosť Kovohuty a.s. bola
odosielateľom tovaru a zároveň aj príkazcom v zmysle zasielateľských príkazov. Súd prvej inštancie
sa nestotožnil s argumentáciou žalovaného, že uplatnenie § 627 Obchodného zákonníka je vylúčené,
keďže je potrebné uplatniť článok 13 Dohovoru CMR a to z dôvodu, že článok 13 Dohovoru CMR rieši

odlišnú právnu situáciu (nároky medzi dopravcom a príjemcom pri omeškaní, resp. strate zásielky).
Dohovor CMR nevylučuje použitie ustanovení Obchodného zákonníka, ktoré sám nerieši, čo je práve
zákonné ručenie podľa § 627 Obchodného zákonníka, podľa ktorého príjemca ručí za pohľadávky, ktoré
má dopravca voči odosielateľovi.

21. K námietke premlčania súd prvej inštancie uviedol, že v zmysle § 756 Obchodného zákonníka
(podľa ktorého sa ustanovenia Obchodného zákonníka použijú, len pokiaľ medzinárodná zmluva,
ktorá je pre Slovenskú republiku záväzná a bola uverejnená v Zbierke zákonov, neobsahuje odlišnú
úpravu) aplikoval na premlčanie článok 32 Dohovoru CMR a ustanovenia Obchodného zákonníka,

pretože z obsahu článku 32 Dohovoru CMR je zrejmé, že neobsahuje komplexnú úpravu premlčania
a nerieši všetky situácie, ktoré môžu pri premlčaní vzniknúť. Dohovor CMR upravuje dĺžku premlčacej
lehoty 1 rok (eventuálne tri roky v osobitnom prípade). Dohovor CMR zároveň špecifikuje začiatok
plynutia premlčacej lehoty, následky reklamácie a odkazuje na použitie ustanovení národného práva
pri zastavení a prerušení premlčania. V prejednávanom spore je však potrebné posúdiť, či došlo k

premlčaniu nároku titulom zákonného ručenia po tom, čo nárok voči priamemu dlžníkovi bol priznaný
právoplatným rozhodnutím súdu, ktorú otázku Dohovor CMR nerieši a zároveň ani nevylučuje použitie
národného práva na riešenie tejto otázky, preto súd prvej inštancie dospel k záveru, že je možné použiť
ustanovenia Obchodného zákonníka, ktoré danú situáciu riešia.

22. Pokiaľ ide o dĺžku premlčacej lehoty, vychádzal súd prvej inštancie z ustanovenia čl. 32 ods.
1 Dohovoru CMR, teda že ide o jednoročnú lehotu. Nárok voči priamemu dlžníkovi bol priznaný
právoplatným rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 64Cb/216/2015 s tým, že rozsudok
nadobudol právoplatnosť dňa 25.8.2015 a vykonateľnosť dňa 29.8.2015. Keďže priamy dlžník neplnil

svoju povinnosť a vzhľadom na jeho nečinnosť v súdnom konaní pred Okresným súdom Banská Bystrica
bolo možné rozumne predpokladať, že ani plniť nebude, v zmysle § 306 ods. 1 Obchodného zákonníka
vzniklo žalobcovi právo domáhať sa splnenia záväzku od ručiteľa. V ručiteľskom záväzku začne
premlčacia doba plynúť odo dňa, keď veriteľ môže uplatniť právo na plnenie voči ručiteľovi a uplatnenietohto práva je podmienené márnym uplatnením voči dlžníkovi. Premlčacia doba pri práve na plnenie
medzi veriteľom a dlžníkom tak začne plynúť skôr ako premlčacia doba pri práve na plnenie medzi
veriteľom a ručiteľom. Navyše, v zmysle § 310 Obchodného zákonníka právo žalobcu ako veriteľa voči

ručiteľovi sa nepremlčí pred premlčaním práva voči dlžníkovi. Keďže právo na plnenie voči dlžníkovi
bolo priznané právoplatným a vykonateľným rozsudkom, začala žalobcovi najskôr po vykonateľnosti
tohto rozsudku plynúť ročná premlčacia lehota na uplatnenie práva voči ručiteľovi, t.j. od 30.8.2015 a
ktorá uplynula dňom 30.8.2016. Keďže žaloba bola podaná na súde dňa 8.1.2016, súd prvej inštancie
konštatoval, že bola podaná včas, pred uplynutím premlčacej lehoty.

23. K námietke žalovaného, že za dlžníka podáva námietku premlčania, nakoľko nárok priznaný v
konaní pred Okresným súdom Banská Bystrica sp. zn. 64Cb/216/2015 bol premlčaný už v čase
súdnehokonania,tútosúdprvejinštancienepovažovalzarelevantnú,pretožeideopohľadávkupriznanú
právoplatným súdnym rozhodnutím. To, že hlavný dlžník bol v konaní vedenom na Okresnom súde

Banská Bystrica nečinný, nemôže napraviť žalovaný ako ručiteľ vznesením námietky premlčania, ktorú
mal právo vzniesť dlžník.

24. Nákladnými listami CMR mal súd prvej inštancie preukázané uzavretie prepravnej zmluvy podľa
článku 4 Dohovoru CMR. V zmysle týchto nákladných listov zrealizoval prepravu žalobca a tovar prevzal

žalovaný. Preto mal súd prvej inštancie preukázaný nárok žalobcu na odplatu za vykonané prepravy.
To, že žalobca vystavil faktúry v rozpore so zasielateľským príkazom na spoločnosť Tivian Trade s.r.o.,
pričom v zmysle zasielateľského príkazu mala ísť fakturácia na ťarchu žalovaného, nemá podľa súdu
prvej inštancie vplyv na nárok uplatnený v konaní, pretože z nákladných listov CMR mal súd prvej
inštancie nepochybne preukázané, kto bol dopravca a kto bol príjemca zásielok, pričom cena za jednu

prepravu bola v zmysle zasielateľskej zmluvy dohodnutá na sumu 930,- eur.

25. Z 39 uplatnených prepráv považoval súd prvej inštancie za preukázaných 37 prepráv po 930,-
eur. Pokiaľ ide o spornú prepravu Bad Lauteberg - Brixlegg, ktorá mala byť zrealizovaná na základe
zasielateľského príkazu č. 36/13, túto súd prvej inštancie nepovažoval za preukázanú, nakoľko podľa

nákladného listu CMR je síce žalobca dopravcom, ale odosielateľom je spoločnosť Deutsche Baryt
- Industrie a príjemcom Kovohuty a.s. Súd prvej inštancie tak nemal preukázaný nárok žalobcu voči
žalovanému titulom zákonného ručenia, keďže nemal preukázaný žiaden vzťah medzi spoločnosťou
Deutsche Baryt - Industrie a žalovaným. Pokiaľ ide o prepravy, ktoré za žalobcu vykonal Ľ. D., tu mal
súd prvej inštancie preukázané, že Ľ. D. vykonal prepravu motorovým vozidlom G. XXXYC nakládka

19.3.2013 a tovar prevzatý 20.3.2013, čo sú údaje zhodné s faktúrou č. 351/2013, ktorú Ľ. D. následne
vystavilžalobcovi.Avšakprepravupodľadruhejvystavenejfaktúryč.313/2013súdprvejinštancienemal
preukázanú, pretože z dokladov predložených žalobcom nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že by
Ľ. D.Ý. vykonal prepravu vozidlom ŠPZ: G. XXX Q. /. G. XXXYF s nakládkou dňa 11.3.2013 a vykládkou
dňa 12.3.2013. Z CMR listu predloženého žalobcom vyplýva, že Ľ. D. vykonal prepravu s nakládkou

13.3.2013 a vykládkou 14.3.2013, čo však nezodpovedá údajom z faktúry, ktorú mal žalobca Ľ. D.
uhradiť.

26. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba je dôvodná v časti zaplatenia odmeny za 37 prepráv
po 930,- eur, t.j. spolu 34.410,- eur, preto zaviazal žalovaného na jej zaplatenie. Zároveň žalobu v

prevyšujúcej časti, čo do zaplatenia sumy 2.130,- eur (1.200,- eur + 930,- eur) ako nedôvodnú zamietol.

27. Pokiaľ ide o uplatnené úroky z omeškania, súd prvej inštancie ustálil, že až potom, čo bola
žalovanému doručená žaloba, začala mu v zmysle § 365 ods. 2 Obchodného zákonníka plynúť lehota
30 dní na riadne plnenie a po jej márnom uplynutí vznikol žalobcovi nárok na úroky z omeškania. Žaloba

bola žalovanému doručená dňa 22.2.2017, lehota 30 dní tak začala plynúť nasledujúci deň 23.2.2017 a
uplynula dňa 23.3.2017. Počnúc od 24.3.2017 sa tak žalovaný dostal do omeškania s plnením. Základná
úroková sadzba ECB ku dňu vzniku omeškania predstavuje 9 % ročne (0 % + 9 %). Keďže sa žalovaný
dostal s plnením do omeškania, zaviazal súd prvej inštancie žalovaného aj na zaplatenie zákonných
úrokov z omeškania vo výške 9 % ročne počnúc od 24.3.2017 do zaplatenia a v prevyšujúcej časti nárok

na úroky z omeškania zamietol. Zároveň priznal žalobcovi aj paušálnu náhradu nákladov spojených s
uplatnením pohľadávky podľa § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka, ktorých výška je 40,- eur podľa
§ 2 nariadenia vlády č. 21/2013 Z.z.28. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol tak, že priznal žalobcovi nárok na náhradu trov
konania podľa pomeru jeho úspechu podľa § 255 ods. 2 C.s.p., čo predstavuje 88 % (94 % - 6 %), keďže
súd prvej inštancie žalobe vyhovel v časti 34.410,- eur (94 %) a žalobu zamietol v časti 2.130,- eur (6 %).

29. Proti rozsudku súdu prvej inštancie a to jeho prvému a tretiemu výroku, teda proti výroku, ktorým
súd žalobe vyhovel a proti výroku o nároku na náhradu trov konania podal v zákonnej lehote odvolanie
žalovaný. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne.

Odvolanie odôvodnil tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci /§ 365 ods. 1 písm. h) C.s.p./.

30. Žalovaný zvýraznil, že otázkou aplikácie inštitútu zákonného ručenia príjemcu v zmysle § 627
Obchodného zákonníka sa strany sporu zaoberali v konaní na súde prvej inštancie, s čím sa však v
rozsudku súd prvej inštancie dostatočne nevysporiadal. Žalovaný naďalej zotrval na svojej argumentácii,

že aplikácia § 627 Obchodného zákonníka je vylúčená z dôvodu prednostnej aplikácie Dohovoru CMR
ako medzinárodnej zmluvy na základe Ústavy SR a z dôvodu neprípustnosti vytvárania iných právnych
vzťahov národným právom ako tých, ktoré výslovne konštruuje Dohovor CMR. V tejto súvislosti uviedol,
že aj keď súd prvej inštancie výslovne nespochybnil prednostnú aplikáciu dohovoru, rozsudkom ju
neprípustne modifikuje až do takej miery, že je popretá jeho podstata a účel.

31. Argumentuje, že Dohovor CMR je podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy SR medzinárodnou mnohostrannou
zmluvou, ktorá zakladá priamo práva a povinnosti fyzickým alebo právnickým osobám a na jej vykonanie
nie je potrebný zákon, preto má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Z jeho článku 1 je
nepochybné, že sa vzťahuje na každú zmluvu o preprave zásielok za odplatu cestným vozidlom, ak

miesto prevzatia zásielky a predpokladané miesto jej dodania, ako sa uvádza v zmluve, ležia v dvoch
rôznych štátov, z ktorých aspoň jeden je zmluvným štátom Dohovoru. Dohovor má teda aplikačnú
prednosť pred Obchodným zákonníkom priamo na základe Ústavy SR (článok 7 ods. 5) a to dokonca
bez ohľadu na znenie § 756 Obchodného zákonníka, na ktorý poukázal súd prvej inštancie v rozsudku,
ktorý však správnosť záveru o aplikačnej prednosti Dohovoru CMR plne potvrdzuje, avšak nezakladá.

32. Zdôrazňuje aj skutočnosť, že účelom Dohovoru CMR je zabezpečiť jednotnosť úpravy podmienok
prepravnej zmluvy v medzinárodnej cestnej nákladnej doprave, ktorá požiadavka je zrejmá najmä z jeho
článku 41, ktorý zavádza neplatnosť zmluvných dojednaní, ktoré sa priamo alebo nepriamo odchyľujú
od ustanovení Dohovoru CMR. Predstavuje teda významné obmedzenie nielen pre zmluvné strany

prepravnej zmluvy, ale aj pre zmluvné strany Dohovoru CMR, ktoré sa v súlade s účelom Dohovoru CMR
vzdali svojej právomoci národným právom dotvárať právne konštrukcie založené Dohovorom CMR, či
vytvárať iné, nové právne vzťahy.

33. Z uvedeného podľa názoru žalovaného vyplýva, že pokiaľ ide o konštrukciu prepravnej zmluvy a

vzťahy medzi dopravcom a príjemcom podľa Dohovoru CMR táto je kogentná, čo znamená, že sa
nemožno od nej zmluvne odchýliť a zároveň je aj uzavretá (komplexná), čo znamená, že ju nemožno
dopĺňať národným právom.

34. Žalovaný ďalej uviedol, že z právneho poriadku nie je možné selektívne vyberať jednotlivé právne

normy a aplikovať ich ad hoc podľa toho, ako je to v danom prípade subjektívne užitočné. V tejto
súvislosti zdôraznil potrebu systematického a teleologického, ústavne konformného výkladu, ktorý bude
rešpektovať medzinárodné právo a účel ním sledovaný.

35.Vďalšomdôvodil,žeDohovorCMRvčlánku21upravujeajprávodopravcu,ktorémáprotipríjemcovi

a ktoré posilňuje postavenie dopravcu (právo postihu). Ide však výlučne o situáciu, keď má ísť podľa
zmluvných podmienok o prepravu na dobierku. Medzinárodné spoločenstvo nerozšírilo tieto práva
dopravcu aj na situáciu, ako predpokladá § 427 Obchodného zákonníka. Navyše povinnosť platenia
zo strany príjemcu je upravená výlučne v článku 13 Dohovoru CMR a je limitovaná na prípady, keď
v nákladnom liste je uvedená suma prepravného a príjemca by si uplatňoval vo vlastnom mene proti

dopravcovi práva z dôvodu straty alebo nedoručenia zásielky včas, pričom tento údaj v nákladnom liste
má konštitutívny charakter.36. Zároveň žalovaný poukázal, že príjemca zásielky nie je účastníkom zmluvy o preprave podľa
Dohovoru CMR, avšak ako je vyššie uvedené, jeho práva a povinnosti v medzinárodnej cestnej doprave
sú v Dohovore CMR kogentne upravené. Aj preto je vylúčené, aby sa v medzinárodnej cestnej doprave

aplikovali na žalovaného akékoľvek ustanovenia národného práva, ktoré zhoršujú jeho postavenie ako
príjemcu v porovnaní s Dohovorom CMR. Súd prvej inštancie sa dopustil tzv. jurisdikčnej svojvôle, resp.
arbitrárnosti v časti právneho posúdenia o aplikácií inštitútu zákonného ručenia prijímateľa podľa § 627
Obchodného zákonníka.

37. Žalovaný zotrval aj na uplatnenej námietke premlčania, keďže právna úprava premlčania podľa
článku 32 Dohovoru CMR je jednoznačne komplexná a pripúšťa doplnenie národným právom len v tých
čiastkových otázkach, ktoré sú uvedené výslovne v článku 32 ods. 3 Dohovoru CMR, teda v prípade
zastavenia, resp. prerušenia premlčania, ktoré sú upravené v §§ 402 až 406 Obchodného zákonníka,
z ktorých nemožno vyvodzovať záver, že by sa akýmkoľvek spôsobom predlžovala, či modifikovala 1 -
ročná premlčacia lehota a ani začiatok jej plynutia podľa článku 32 ods. 1 Dohovoru CMR.

38. Z článku 32 ods. 1 Dohovoru CMR vyplýva, že pokrýva všetky prípady, ktoré môžu pri preprave
zásielky nastať. Napriek uvedenému a bez vyporiadania sa s týmito zásadnými argumentmi žalovaného
súd prvej inštancie neprípustne posunul začiatok plynutia premlčacej lehoty vo vzťahu k žalovanému
až na vykonateľnosť rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica sp.zn. 64Cb/216/2015, ktorého účinky

sa na žalovaného vôbec nevzťahujú. Súd prvej inštancie pritom mylne vychádzal z § 306 Obchodného
zákonníka.

39. Navyše, ak by sa hypoteticky pripustila aplikovateľnosť § 306 Obchodného zákonníka, žalobcovi ako
veriteľovi vzniklo právo domáhať sa splnenia záväzku od žalovaného ako ručiteľa výrazne skôr a to už

od 15.4.2013, kedy bol v Obchodnom vestníku zverejnený oznam o začatí konania o zrušení spoločnosti
DREVOBOX s.r.o. bez likvidácie. Žalobca sa však rozhodol uplatniť svoj nárok len proti spoločnosti
DREVOBOX s.r.o. a to až 27.10.2014, kedy už bol nárok premlčaný tak vo vzťahu k spoločnosti
DREVOBOX s.r.o. ako hlavnému dlžníkovi, ako aj vo vzťahu k žalovanému (ako ručiteľovi).

40. Súd prvej inštancie sa nesprávne vyporiadal aj s námietkou premlčania, ktorú z opatrnosti uplatnil
žalovaný ako ručiteľ za spoločnosť DREVOBOX s.r.o. ako hlavného dlžníka v zmysle § 306 ods. 2
Obchodného zákonníka, podľa ktorého ručiteľovi patria všetky námietky dlžníka (vrátane námietky
premlčania). Nie je v tejto súvislosti podstatné, že ide o pohľadávku priznanú právoplatným rozsudkom.

41. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť ako
vecne správny. Poukázal, že súd prvej inštancie správne ustálil, že na prejednávanú vec sa použije
Dohovor CMR a ako rozhodné právo sa podporne použije právo Slovenskej republiky vrátane tých
ustanovení Obchodného zákonníka upravujúcich zmluvu o preprave, ktoré obsahujú úpravu otázok
Dohovorom CMR neupravených. Za neudržateľné považoval tvrdenie žalovaného, že úprava Dohovoru

CMR je uzavretá (komplexná). Argumentoval, že Dohovor CMR je kodifikáciou vybraných aspektov
zmluvy o preprave, zďaleka nie všetkých, pričom celý rad, vrátane veľmi podstatných otázok, ako je
napr. nárok dopravcu na prepravné, ponecháva na národné úpravy.

42. V ďalšom dôvodil, že ústavný princíp prednosti medzinárodných zmlúv neznamená, že v danom

právnom vzťahu platí exkluzívne iba medzinárodná zmluva, ako to predkladá žalovaný, ale znamená
iba to, že v prípade konfliktu, (t.j. odlišnej úpravy rovnakej situácie) právnych noriem obsiahnutých v
medzinárodnej zmluve a právnych noriem obsiahnutých v národnej právnej úprave aplikovateľnej ako
rozhodné právo, sa použije norma obsiahnutá v medzinárodnej zmluve. Pokiaľ ku konfliktu nedôjde a
normy sa navzájom dopĺňajú, použijú sa obe normy.

43. Pokiaľ ide o ustanovenie článku 13 Dohovoru CMR, ktoré žalovaný v svojom odvolaní uvádza, nie je
ustanovením upravujúcim zákonné ručenie príjemcu zásielky za záväzky odosielateľa voči dopravcovi.
Citované ustanovenie rieši povinnosť príjemcu zásielky uhradiť sumu uvedenú v medzinárodnom
nákladnomlisteatovýlučnevprípade,akuplatňujevočidopravcovinároknavydaniezásielkyadruhého

vyhotovenia medzinárodného nákladného listu, alebo práva vyplývajúceho z práva zo straty zásielky.
Podobnosť predmetu úpravy pokiaľ ide o § 627 a uvedený článok 13 Dohovoru CMR je minimálna -
jediným spoločným prvkom je uhradzovacia povinnosť príjemcu zásielky. Uvedené platí aj o článku 21
Dohovoru CMR upravujúcom dobierku, kde chýba akákoľvek podobnosť predmetu úpravy.44. K poukazu žalovaného na článok 41 ods. 1 Dohovoru CMR, podľa ktorého všetky dojednania,
ktoré sa priamo alebo nepriamo odchyľujú od dohovoru sú neplatné a právne neúčinné žalobca

dôvodil, že v spore nejde o zmluvné ale zákonné ručenie. Teda uvedené ustanovenie je nepoužiteľné
na vyriešenie otázky aplikovateľnosti § 627 Obchodného zákonníka. Aj keby sa jednalo o zmluvné
ručenie je nepochybné, že takéto dojednanie by sa od Dohovoru CMR nijakým spôsobom, a to
ani nepriamo neodchyľovalo, keďže Dohovor CMR neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré by bránilo
stranám upravovať si otázky, ktoré dohovor neupravuje podľa vlastnej úvahy, ani žiadne ustanovenie,

ktorému by zmluvné dojednanie ručenia príjemcu zásielky za záväzky odosielateľa voči dopravcovi
odporoval.

45. Súd prvej inštancie sa správne vysporiadal aj so žalovaným vznesenou námietkou premlčania,
keď ustálil, že Dohovor CMR nemá komplexnú úpravu premlčania, preto je potrebné postupovať v
zmysle Obchodného zákonníka. Nárok voči dlžníkovi - DREVOBOX s.r.o. je priznaný právoplatným

rozsudkom, preto námietka premlčania nie je relevantná. Pokiaľ ide o vzťah dlžník - ručiteľ alebo vzťah
veriteľ - ručiteľ, tento rovnako nie je Dohovorom CMR riešený, preto je potrebné vychádzať z úpravy
slovenského právneho poriadku. Súd prvej inštancie pri posúdení premlčania judikovaného nároku vo
vzťahu k ručiteľovi správne vychádzal z akcesorickej povahy ručiteľského záväzku k hlavnému záväzku,
ako aj ustanovenia § 310 Obchodného zákonníka. Pritom aj premlčaný nárok môže byť súdom platne

priznaný, ak sa nevznesie námietka premlčania. Podľa argumentácie žalovaného, právoplatne priznaný
premlčaný nárok by nebolo možné exekučne vymáhať z dôvodu jeho premlčania, ktoré nastalo pred
podaním žaloby, čo je absurdný výklad. V spore je potrebné posúdiť, či došlo k premlčaniu nároku titulom
zákonného ručenia po tom, čo nárok voči priamemu dlžníkovi bol priznaný právoplatným rozhodnutím
súdu, ktorú otázku Dohovor CMR nerieši a zároveň ani nevylučuje použitie národného práva na riešenie

tejto otázky, preto súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že je možné použiť ustanovenia
Obchodného zákonníka. Keďže priamy dlžník nesplnil svoju povinnosť, vzniklo žalobcovi právo domáhať
sa splnenia záväzku od ručiteľa v zmysle § 306 ods. 1 Obchodného zákonníka. V ručiteľskom záväzku
začne premlčacia doba plynúť odo dňa, keď veriteľ môže uplatniť právo na plnenie voči ručiteľovi a
uplatnenie tohto práva je podmienené márnym uplynutím voči dlžníkovi. Premlčacia doba pri práve na

plnenie medzi veriteľom a dlžníkom tak začne plynúť skôr, ako premlčacia doba, pri práve na plnenie,
medzi veriteľom a ručiteľom. To, že hlavný dlžník bol v konaní vedenom na Okresnom súde Banská
Bystrica nečinný, nemôže napraviť žalovaný ako ručiteľ a vzniesť námietku premlčania, ktorú mal právo
vzniesť dlžník.

46. Žalobca zároveň poukázal na ďalší rad možných právnych titulov na priznanie nároku žalobcu
voči žalovanému, teda nielen zo zákonného ručenia podľa § 627 Obchodného zákonníka ale aj
titulom priameho nároku z poukážky podľa § 536 Občianskeho zákonníka, resp. nároku na náhradu
škody, najmä škody spôsobenej porušením právnej povinnosti zo záväzkového vzťahu podľa § 373
Obchodného zákonníka, škody spôsobenej porušením právnej povinnosti podľa § 420 Občianskeho

zákonníka, škody spôsobenej úmyselným konaním odporujúcim dobrým mravom podľa § 424
Občianskeho zákonníka (neprijatie záväznej poukážky) ako aj z titulu bezdôvodného obohatenia podľa
§ 541 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ sa žalovaný rozhodol neuhradiť svoje záväzky spoločnosti
DREVOBOX s.r.o. a neuhradil ich priamo ani žalobcovi, jeho konanie je nepochybne motivované snahou
obohatiť sa na úkor žalobcu, čo možno posúdiť ako úmyselné konanie odporujúce dobrým mravom.

47. Žalovaný odvolaciu repliku nepodal. Výzva súdu prvej inštancie s vyjadrením k odvolaniu mu bola
doručená dňa 18.12.2019.

48. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného, ktoré bolo podané

v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez
nariadenia pojednávania, pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je
potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 C.s.p. Odvolanie prejednal podľa § 379 -
§ 385 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

49. Rozsudok odvolacieho súdu bol v zmysle § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 C.s.p. odvolacím súdom
verejne vyhlásený, čo bolo podľa § 219 ods. 3 C.s.p. oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.50. Žalovaný podanie odvolania v podstate odôvodnil dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p.
Odvolací súd zastáva názor, že tento odvolací dôvod nie je naplnený.

51. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p. je daný vtedy, ak súd vec nesprávne právne
posúdil. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu
na zistený skutkový stav, teda vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany
sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri
aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide,

ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny právny predpis,
ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podriadenia
skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán
sporu). Použitie správneho ustanovenia ale neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale jeho správne
priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo - povedané inak - posúdením veci po právnej stránke
treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ustanovení zákona súd vychádzal.

52. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, preto sa
obmedzuje len na skonštatovanie jeho správnosti a k námietkam uvádzaným žalovaným v odvolaní
udáva:

53. Je nepochybné (aj vzhľadom na žalovaným uplatnený odvolací dôvod), že skutkový stav zistený v
konaní pred súdom prvej inštancie nie je medzi stranami sporný.

54. Spornou v konaní bola prípustnosť/neprípustnosť aplikácie § 627 Obchodného zákonníka. Sú
pravdivé tvrdenia žalovaného prezentované v odvolaní, že Dohovor CMR je medzinárodnou zmluvou

podľa článku 7 ods. 5 Ústavy SR, ktorá má prednosť pred zákonmi a že sa vzťahuje na každú
zmluvu o preprave zásielok za odplatu cestným vozidlom, ak miesto prevzatia zásielky a predpokladané
miesto jej dodania, ako sa uvádza v zmluve, ležia v dvoch rôznych štátoch, z ktorých aspoň jeden
je zmluvným štátom dohovoru (článok 1). Je nespochybniteľné, že má aplikačnú prednosť pred
Obchodným zákonníkom. Nemožno sa ale stotožniť s tvrdením žalovaného, že pokiaľ ide o konštrukciu

prepravnej zmluvy a vzťahy medzi príjemcom a dopravcom je jeho úprava uzavretá, t.j. nemožno ju
dopĺňať vnútroštátnym právom. Ako správne uviedol žalobca, Dohovor CMR je kodifikáciou vybraných
aspektovzmluvyoprepraveacelýradotázokponechávananárodnompráve.Ústavnýprincípaplikačnej
prednosti neznamená, že platí iba medzinárodná zmluva, ale že v prípade jej konfliktu s vnútroštátnym
právom aplikuje sa na danú vec medzinárodná zmluva. Pokiaľ určitú otázku medzinárodná zmluva

neupravuje, použije sa vnútroštátne právo, ktoré medzinárodnú zmluvu dopĺňa. V tomto ponímaní je
teda úprava Dohovoru CMR kogentná (ako tvrdí žalovaný), pretože otázky ním upravené nemožno
posudzovať podľa vnútroštátneho práva. Zákonné ručenie upravené v § 627 Obchodného zákonníka
nie je predmetom právnej úpravy Dohovoru CMR, teda nemôže s ním byť v konflikte.

55. Medzi stranami nebolo sporné, že žalobca podľa § 605 ods. 1 Obchodného zákonníka vykonal
prepravy sám (tzv. samovstup), v dôsledku ktorého konania sa zmenil obsah vzájomných práv a
povinností účastníkov zasielateľskej zmluvy. Žalobca nadobudol voči DREVOBOX s.r.o. postavenie
dopravcu a DREVOBOX s.r.o. naopak postavenie odosielateľa, pričom na ich vzájomný vzťah sa
uplatňuje právna úprava zmluvy o preprave vecí podľa § 610 a nasl. Obchodného zákonníka. Zákonné

ručenie podľa § 627 Obchodného zákonníka pritom vznikne vtedy, ak príjemca zásielky o pohľadávkach
vedel alebo musel vedieť. Zákon nevyžaduje, aby príjemca vedel alebo musel vedieť aj o výške
pohľadávky. Zákonné ručenie sa spravuje §§ 303 - 311 Obchodného zákonníka. Odvolací súd preto
dospel k záveru, že uplatneniu pohľadávky titulom zákonného ručenia podľa § 627 Obchodného
zákonníka je potrebné vyhovieť, pretože toto ustanovenie možno aplikovať na prejednávaný spor a

zároveň sú splnené v ňom uvedené podmienky pre priznanie nároku.

56. Odvolací súd sa stotožňuje aj s posúdením vznesenej námietky premlčania zo strany žalovaného,
ktorú vyhodnotil súd prvej inštancie ako nedôvodnú. Správne súd prvej inštancie aplikoval v spore
premlčaciu lehotu uvedenú v článku 32 ods. 1 Dohovoru CMR a to jeden rok. Keďže nárok žalobcu

voči žalovanému bol uplatnený titulom ručenia podľa § 627 Obchodného zákonníka, pričom ako bolo
uvedené vyššie, takýto nárok nie je predmetom právnej úpravy Dohovoru CMR, otázka premlčania sa
bude spravovať právnou úpravou Obchodného zákonníka.57. Podľa § 306 ods. 1 Obchodného zákonníka, veriteľ je oprávnený domáhať sa splnenia záväzku od
ručiteľa len v prípade, že dlžník nesplnil svoj záväzok v primeranej dobe po tom, čo ho na to veriteľ
písomne vyzval. Toto vyzvanie nie je potrebné, ak ho veriteľ nemôže uskutočniť alebo ak je nepochybné,

že dlžník svoj záväzok nesplní, najmä pri vyhlásení konkurzu.

58. Podľa § 310 Obchodného zákonníka, právo veriteľa voči ručiteľovi sa nepremlčí pred premlčaním
práva voči dlžníkovi.

59. Premlčanie upravuje Obchodný zákonník v §§ 387 až 408. Ustanovenie § 310 je osobitným
ustanovením vo vzťahu k tejto úprave. Potreba osobitnej úpravy vyplýva z akcesorickej povahy
ručenia, ktorá nedovoľuje, aby sa právo vyplývajúce z hlavného záväzku mohlo premlčať skôr ako
právo vyplývajúce z ručiteľského (vedľajšieho) záväzku. Preto zákon špecificky upravuje postupnosť
premlčania hlavného záväzku a vedľajšieho záväzku.

60.Premlčaciadobapriprávenaplneniezáväzkuplynieododňajehosplatnosti,t.j.ododňa,kedysamal
záväzok splniť alebo kedy sa malo začať s jeho plnením (§ 392 ods. 1). To znamená, že premlčacia doba
pri práve veriteľa na plnenie (vzťah veriteľ - dlžník), bez ohľadu na to, či jeho záväzok je zabezpečený
ručením, alebo nie, začína plynúť odo dňa splatnosti záväzku.

61. V ručiteľskom vzťahu, t.j. vo vzťahu veriteľ - ručiteľ, premlčacia doba začne plynúť odo dňa, kedy
veriteľ môže uplatniť právo na plnenie voči ručiteľovi. Uplatnenie tohto práva je podmienené jeho
márnym uplatnením voči dlžníkovi (§ 306 ods. 1 Obchodného zákonníka). Z toho vyplýva, že je tu
určitá časová postupnosť spočívajúca v tom, že premlčacia doba pri práve na plnenie medzi veriteľom a
dlžníkom (hlavný záväzok) začne plynúť skôr ako premlčacia doba pri práve na plnenie medzi veriteľom

a ručiteľom (vedľajší záväzok).

62.Významustanovenia§310Obchodnéhozákonníkaspočívavtom,ževkonkrétnomprípadesamôže
výnimočne stať, že premlčacia doba pri práve veriteľa voči ručiteľovi sa skončí skôr ako premlčacia doba
pri práve veriteľa voči dlžníkovi. Ak k tomu dôjde, ustanovenie § 310 Obchodného zákonníka zabráni

tomu, aby ručiteľ mohol namietať premlčanie. Bude musieť počkať, kým neuplynie premlčacia doba vo
vzťahu veriteľ - dlžník.

63. Z obsahu spisu pritom vyplýva, že žalobca disponuje exekučným titulom voči hlavnému dlžníkovi,
ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 25.8.2015.

64. Podľa § 408 Obchodného zákonníka je upravené všeobecné obmedzenie premlčacej doby. Podľa §
408 ods. 1 vety prvej Obchodného zákonníka, bez ohľadu na iné ustanovenia tohto zákona, sa skončí
premlčacia doba najneskôr po uplynutí 10 rokov odo dňa, keď začala po prvý raz plynúť. To znamená,
že maximálna dĺžka premlčacej doby je ustanovená na 10 rokov, pričom začiatok sa počíta odo dňa, keď

premlčacia doba začala plynúť po prvý raz. Táto premlčacia doba je záväzná, nemôžu ju strany meniť
ani ju vylúčiť. Uvedené ustanovenie bráni aplikácii ustanovenia § 110 ods. 1 prvej vety Občianskeho
zákonníka, podľa ktorého, ak bolo právo priznané právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu,
premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď sa malo podľa rozhodnutia plniť. Podľa § 392 ods. 1 prvej
vety Obchodného zákonníka, pri práve na plnenie záväzku plynie premlčacia doba odo dňa, keď sa mal

záväzok splniť alebo sa malo začať s jeho plnením (doba splatnosti). Ak bolo právo priznané v súdnom
alebo v rozhodcovskom konaní, premlčacia doba ďalej neplynie. Premlčacia doba (podľa záverov súdu
prvej inštancie jednoročná) začala plynúť odznova a v posudzovanom prípade by uplynula najskôr dňa
25.8.2016.

65. Pokiaľ však ide o premlčanie nároku voči žalovanému titulom ručenia, premlčacia doba začne plynúť
odo dňa, kedy žalobca mohol uplatniť právo na plnenie voči žalovanému ako ručiteľovi, čo s poukazom
na ustanovenie § 306 ods. 1 Obchodného zákonníka predstavuje okamih uskutočnenia písomnej
výzvy voči dlžníkovi (pre prípad odstránenia akýchkoľvek pochybností, keďže sám žalovaný namietal
v priebehu konania, že nič nebránilo aby si žalobca pohľadávku uplatnil voči hlavnému dlžníkovi, teda

namietal existenciu výnimky, keď veriteľ nie je povinný vyzvať dlžníka na plnenie a so svojím nárokom
sa môže primárne obrátiť na ručiteľa), čo v posudzovanom spore je nesporne okamih doručovania
platobného rozkazu spolu so žalobou v konaní vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp.zn.
64Cob/216/2015 pre spoločnosť DREVOBOX s.r.o., ktorý bol doručovaný dňa 10.4.2015, od ktoréhookamihu možno považovať, že sa písomná výzva žalobcu ako veriteľa dostala do dispozičnej sféry
dlžníka, od ktorého okamihu začala plynúť jednoročná premlčacia lehota voči žalovanému ako ručiteľovi,
ktorá by uplynula dňa 10.4.2016. Keďže žalobca podal žalobu voči žalovanému ako ručiteľovi dňa

8.1.2016, teda v lehote, keď spoločnosti DREVOBOX s.r.o. ako aj žalovanému jednoročná premlčacia
lehota neuplynula, dospel súd prvej inštancie k správnemu záveru, že nárok žalobcu voči žalovanému
nebol v čase podania žaloby premlčaný, keďže dňa 8.1.2016 premlčacia lehota voči hlavnému dlžníkovi
ako aj voči žalovanému ešte neuplynula.

66. Podľa názoru odvolacieho súdu nezaplatenie ceny uplatnenej prepravy, tak ako jej výšku ustálil
súd prvej inštancie z dôvodu, že žalovaný uplatňoval svoje nároky na náhradu škody za stratu zásielky
voči žalobcovi možno uzavrieť, že žalovaný konal úmyselne, keď cenu prepráv žalobcovi včas a riadne
neuhradil a potom vzniesol proti uplatnenému nároku námietku jej premlčania. Z uvedeného dôvodu
podľa názoru odvolacieho súdu je možné na danú vec aplikovať aj článok 32 ods. 1 písm. c/ Dohovoru
CMR, ktorý v prípade úmyslu alebo takého zavinenia, ktoré sa podľa práva súdu, na ktorom sa právna

vec prejednáva považuje za rovnocenné s úmyslom, je premlčacia lehota trojročná. Pri posúdení nároku
žalobcu aj v rámci trojročnej premlčacej lehoty je nárok žalobcu uplatnený včas. Premlčacia lehota v
danom prípade podľa skutkových tvrdení žalovaného začala plynúť dňa 24.6.2013 a uplynula najskôr
dňa 24.6 2016. Žaloba bola podaná na súde dňa 8.1.2016, teda v čase behu tejto trojročnej premlčacej
lehoty, t.j. včas.

67. Správne uviedol súd prvej inštancie, že žalovaný môže vznášať námietku premlčania iba s účinkami
voči svojej osobe a nie aj s účinkami aj voči iného subjektu.

68. Z aktuálneho výpisu z obchodného registra spoločnosti DREVOBOX s.r.o. vyplýva, že uznesením

Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 4Cbr/4/2012-77 zo dňa 08.10.2019, právoplatným dňa 13.12.2019
bola obchodná spoločnosť DREVOBOX s.r.o. zrušená bez likvidácie.

69. Z obsahu odvolania v zásade vyplýva, že žalovaný nesúhlasí s právnymi závermi súdu prvej
inštancie.Skutočnosť,žežalovanýmalnavecodlišnýnázoražerozhodnutiesúduprvejinštancienebolo

odôvodnené podľa jeho predstáv, nie je dostatočným základom pre tvrdenia o nepreskúmateľnosti
napádaného rozhodnutia a existencii vady v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p.

70. Odvolací súd preto nepovažuje za dôvodné tvrdenie žalovaného, že rozsudok súdu prvej
inštancie neobsahuje zásadné vysvetlenie podstatných dôvodov, a že by tak bol naplnený predpoklad

pre prípustnosť odvolania z dôvodu nepreskúmateľnosti rozhodnutia v zmysle ustálenej judikatúry
Najvyššieho súdu SR.

71. Odvolací súd pritom udáva, že právo na súdnu ochranu nie je právom na úspech v súdnom konaní
(občianskoprávnom spore).

72. K požiadavke žalobcu na posúdenie nároku ako nároku na náhradu škody (§ 373 Obchodného
zákonníka, resp. § 430 Občianskeho zákonníka, resp. § 424 Občianskeho zákonníka), bezdôvodného
obohatenia (§ 451 Občianskeho zákonníka) vychádzajúc z toho, že skutkové zistenia sú nesporné a
rozhodnutie je výlučne vecou jej právneho posúdenia, odvolací súd udáva:

73. Žaloba musí (okrem iného) obsahovať presné údaje o tom, na akom skutkovom základe žalobca
uplatňuje svoj nárok. Žalobca teda nie je povinný podať právnu kvalifikáciu uplatneného nároku, je
povinný len pravdivo a úplne opísať skutočnosti, z ktorých nárok vyplýva. Ak aj žalobca právne kvalifikuje
uplatnený nárok, súd týmto nie je viazaný, pretože posúdenie právnej kvalifikácie patrí výlučne do

právomoci súdu.

74. Je pravdou aj to, že skutkové zistenia súdu nie sú sporné, avšak skutkové zistenia rozhodujúce
pre posúdenie nároku na základe titulov uplatnených v žalobe. Odvolací súd preto nemôže posudzovať
uplatnený nárok z iných právnych titulov, kde rozhodnutie o nich vyžaduje preukazovanie iných

skutočností vyžadujúcich konkrétnou právnou normou. Nemohol by to urobiť, ani ak by o uvedené
žiadal odvolateľ v odvolaní (rozumej nie v tejto konkrétnej veci ale všeobecne), vzhľadom na zákonnú
koncentráciu konania, ktorá platí aj pre odvolacie konanie a už vôbec tak nemôže urobiť na základe
požiadavky žalobcu uvedenej vo vyjadrení k odvolaniu protistrany.75. Odvolací súd preto dospel k záveru, že súd prvej inštancie vo veci dostatočne zistil skutkový stav,
vec správne právne posúdil a vo veci rozhodol správne, ak zaviazal žalovaného na úhradu peňažnej

pohľadávky 34.410,- eur s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 34.410,- eur od 24.3.2017 do
zaplatenia a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- eur, titulom
ručiteľského záväzku žalovaného.

76. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v prvom výroku

ako vecne správny. Taktiež potvrdil ako vecne správny výrok rozsudku súdu prvej inštancie o trovách
konania (tretí výrok), ktorým žalobcovi súd prvej inštancie priznal nárok na náhradu trov konania v
rozsahu 88 %, ktoré je povinný uhradiť žalovaný.

77. Podľa § 255 ods. 1 a 2 C.s.p., súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo
veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne

vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

78.Žalobouuplatnilžalobcaprotižalovanémunároknazaplateniesumy36.540,-eur.Súdprvejinštancie
žalobe vyhovel v časti 34.410,- eur (94 %) a žalobu zamietol v časti 2.130,- eur (6 %). Pomer úspechu
žalobcu predstavuje 88 % (94 % - 6 %).

79. O trovách tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení
s ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobcovi, ktorý bol v tomto odvolacom
konaní úspešný priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania, ktoré je povinný nahradiť neúspešný
žalovaný. O výške trov tohto odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie

samostatným uznesením.

80.Totorozhodnutie prijalsenátKrajskéhosúduvKošiciachpomeromhlasov3:0(§393ods.2posledná
veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v ustanovení
§ 419 C.s.p.

Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na
súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto
rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval,
tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota
plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1

C.s.p.

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom,dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 C.s.p., ak má dovolateľ sám, alebo
jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd

dovolanie odmietne podľa § 447 písm. c) C.s.p.

V dovolaní podľa § 428 C.s.p. sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).