Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Monday, January 12, 2015

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 22C/199/2009

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1109221786
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Škultétyová

ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2015:1109221786.11

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I v Bratislave v konaní pred sudkyňou Mgr. Katarínou Škultétyovou v právnej

veci navrhovateľky: C. I., nar. XX.X.XXXX, bývajúcej Y. 8, K., zastúpenej Mgr. Romanom Tomanom,
PhD., advokátom, so sídlom Rudnayovo námestie 1, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika
v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o
zaplatenie náhrady škody vo výške 20 504,80 €, takto

r o z h o d o l :

Odporkyňa je povinná zaplatiť navrhovateľke sumu 1 270,01 Eur titulom náhrady škody a nemajetkovú
ujmu v sume 8 000 Eur a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Vo zvyšku súd návrh navrhovateľky zamieta.

O trovách konania rozhodne súd v lehote 30 dní po právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľka sa návrhom doručeným tunajšiemu súdu dňa 15.06.2009 domáhala, aby súd zaviazal
odporcu na zaplatenie sumy 20 504,80 Eur s príslušenstvom titulom náhrady škody podľa zákona č.
514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon č. 514/2003 Z.z..").

Návrh navrhovateľka odôvodnila tým, že dňa 25.09.2005 bola na základe uznesenia Krajského súdu
v Bratislave, sp. zn. Ntc II. 5/05 vzatá do väzby podľa § 17 ods.1 v spojení s § 4 ods. 8 zákona č.
403/2004 Z.z. o Európskom zatýkacom rozkaze a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Európsky
zatýkací rozkaz bol vydaný dňa 11.05.2005 Mestským súdom v Esztergome (Ostrihom), v Maďarskej
republike pre trestný čin podvodu formou spolupáchateľstva podľa § 318 ods. 1, ods. 5 písm. a)
zákona č. IV Trestného zákona Maďarskej republiky z roku 1987, na skutkovom základe uvedenom pod
bodom e) EZR. Podnetom na vydanie uznesenia Krajského súdu v Bratislave označeného vyššie bol

návrh prokurátora krajskej prokuratúry v Bratislave zo dňa 24.09.2005, sp. zn. 1Kpt 57/05. Uvedenému
predchádzalo zadržanie navrhovateľky policajným orgánom dňa 23.09.2005. Dňa 26.10.2005 bolo
uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26.10.2005, sp. zn. Ntc II 5/05 rozhodnuté o vykonaní
Európskeho zatýkacieho rozkazu podľa § 21 ods. 1, ods. 3 Zákona o európskom zatýkacom rozkaze.
Proti uzneseniu podala navrhovateľka hneď po jeho vyhlásení sťažnosť podľa § 21 ods. 6 citovaného
zákona, doplnenú písomným podaním zo dňa 10.11.2005, o ktorej rozhodol Najvyšší súd Slovenskej
republiky dňa 15.12.2005, uznesením, sp. zn. 3To 136/2005, tak že zrušil uznesenie Krajského súdu v

Bratislave, sp. zn. Ntc II. 5/05, rozhodol, že trestný rozkaz nevykoná z dôvodu uvedeného v § 14 ods.
1 písm. h) a podľa § 17 ods.4 písm. e) Zákona o európskom zatýkacom rozkaze a navrhovateľka bola
prepustená z väzby na slobodu.V súvislosti s vznikom nároku na náhradu škody poukázala okrem iného na článok 5 ods.5 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len " Dohovor"), podľa ktorého každý, kto bol obeťou
zatknutia alebo zadržania v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie.

Navrhovateľka si v súvislosti s nezákonným rozhodnutím štátu uplatnila náhradu majetkovej škody,
vzniknutú jej vynaložením nákladov na trovy obhajoby vo výške 854,32 Eur, náhradu ušlého zisku vo
výške 2 241,19 Eur, ktorý odôvodnila tým, že v dôsledku väzby nemohla odpracovať pre zamestnávateľa
ďalších 196,56 hodín z celkovo dohodnutých 300 hodín, ktoré mala preňho odpracovať v roku 2005,

pričom výška jej hodinového zárobku v predchádzajúcom období od 01.02.2005 do 31.08.2005 bola
343,50 Eur. Okrem majetkovej škody si navrhovateľka uplatnila tiež nemajetkovú ujmu v peniazoch v
sume 16 596,96 Eur dôvodiac, že na základe nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávneho úradného
postupu, ktorým rovnako dôvodila bolo závažným spôsobom zasiahnuté do jej osobnostným práv.

Navrhovateľka v ďalšej časti návrhu uviedla, že dňa 14.6.2006 požiadala Ministerstvo spravodlivosti SR

o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. avšak bezúspešne,
preto si nárok uplatnila v súdnom konaní.

Odporca sa k návrhu písomne nevyjadril. V rámci svojej výpovede na pojednávaní uviedol, že nárok
navrhovateľky považuje za nedôvodný, nakoľko v danom prípade nie sú splnené podmienky ani podľa

zákona č. 514/2003 Z.z., ani podľa Dohovoru, na ktorý navrhovateľka v žalobe poukazuje, z jej návrhu
nie je jasné, ktoré rozhodnutie považuje navrhovateľka za nezákonné a od ktorého svoj nárok odvíja.
V prípade, ak je ním rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25.09.2005, sp. zn. Ntc II. 5/05
poukázal na to, že nie sú splnené podmienky podľa § 8 ods. 5 zákona č. 514/2003 Z.z. a ani podľa čl. 5
ods. 5 Dohovoru, keďže neexistuje rozhodnutie, ktoré bolo z dôvodu nezákonnosti zrušené. Uznesenie

Najvyššieho súdu SR bolo totiž vydané v rámci riadneho inštančného postupu. Poukázal tiež na § 4 ods.
8 zákona č. 403/2004 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze, ktorí stanoví prípady, kedy štát na území
ktorého sa rozkaz vykonáva neskúma trestnosť skutku podľa svojho práva. O takýto prípad malo ísť
podľa tvrdení uvádzaných odporcom aj v prípade navrhovateľky. Uviedol, že jediným dôvodom prečo
sa zatýkací rozkaz nevykonal bolo podozrenie, že trestný čin bol spáchaný čiastočne aj na území

Slovenskej republiky. Z uvedených dôvodov navrhol žalobu v celom rozsahu zamietnuť.

Súd vec verejne prejednal a rozhodol na pojednávaní dňa 16.04.2012 rozsudkom vydaným pod č.k.
22C/199/2009-105, ktorým návrh navrhovateľky zamietol s odôvodnením, že v danom prípade nie je
daný právny základ na priznanie nároku na náhradu škody, keď navrhovateľka v konaní nepreukázala

existenciunezákonnéhorozhodnutia,takakotopredpokladá§6zákonač.514/2003Z.z..Vtomtosmere
sa súd nestotožnil s tvrdením navrhovateľky, že na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
ktorým bolo zrušené uznesenie Krajského súdu v Bratislave a zároveň rozhodnuté o nevykonaní
zatýkacieho rozkazu je potrebné hľadieť obdobne ako na oslobodzujúci rozsudok navrhovateľky, resp.
situáciu kedy došlo k zastaveniu trestného stíhania, kedy konštantná judikatúra priznáva poškodenému

právo na náhradu škody, na základe čoho je potrebné na daný prípad priamo aplikovať článok 5
ods. 5 Dohovoru. V nadväznosti na uvedené potom prvostupňový súd uzavrel, že vzhľadom na záver
o neexistencii nezákonného rozhodnutia ako prvej zo zákonných podmienok pre vznik nároku na
náhradu škody voči štátu, ktorých splnenie sa vyžaduje kumulatívne, nároku navrhovateľky nebolo
možné vyhovieť.

S uvedeným právnym záverom súdu prvého stupňa sa nestotožnil odvolací súd, ktorý o veci rozhodoval
na základe odvolania podaného navrhovateľkou v zákonnej lehote. Krajský súd v Bratislave ako súd
odvolací, uznesením zo dňa 28.04.2014, č.k. 9 Co 520/2012-120 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa
zo dňa 16.04.2012, č.k. 22C/199/2009-105 a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, pričom

vyslovil právny názor, že analógiou, keď splnenie podmienok pre vznik nároku na náhradu škody je
potrebné vykladať extenzívne, je možné prijať záver, že odmietnutím vykonania európskeho zatýkacieho
rozkazu a to Uznesením Najvyššieho súdu SR, sp. zn. Ntc II. 5/055 rozhodol, že európsky zatýkací
rozkaz nevykoná z dôvodu podľa § 14 ods. 1 písm. h), a navrhovateľku prepustil z väzby na slobodu
došlo de facto k zastaveniu konania o ňom v zmysle § 8 ods. 5 písm. a) zákona, keď Najvyšší súd

SR v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval pochybenie Krajského súdu spočívajúce v tom, že
tento dôsledne neskúmal rozsah skutku uvedeného v posudzovanom európskom zatýkacom rozkaze
a následne z opisu tohto skutku nezistil, že časť skutku mala byť spáchaná na území Slovenskej
republiky. Podľa názoru odvolacieho súdu ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škodyv prípade vydávacej väzby, keď osoba bola vzatá do väzby, ale nakoniec bola prepustená a bolo
rozhodnuté, že európsky zatýkací rozkaz sa nevykoná treba hľadať nielen v ustanovení čl. 46 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky, ale vo všeobecnej rovine predovšetkým v čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, teda

v princípoch materiálneho právneho štátu, preto ak má byť štát za taký skutočne považovaný, musí
niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných
práv jednotlivca, pričom odvolací súd poukázal tiež na uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4
MCdo 1/2009, sp. zn. 4Cdo 183/2009 a sp. zn. 4 Cdo 54/2011. V súvislosti s uvedeným dospel
odvolací súd k záveru opačnému ako súd prvého stupňa a to, že v danom prípade boli u navrhovateľky

splnené predpoklady vzniku nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe, vymedzené
pozitívne v zmysle § 8 ods. 5 zákona č. 514/2003 Z.z. a zároveň nebol naplnený žiadny z negatívnych
predpokladov vylučujúcich vznik nároku na náhradu škody podľa § 8 ods. 6 uvedeného zákona. S
poukazom na uvedené teda odvolací súd uzavrel, že navrhovateľke vzniklo právo na náhradu škody
v zmysle citovaných ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. a úlohou súdu prvého stupňa bude skúmať
ďalšiu podmienku pre priznanie náhrady škody a to výšku škody, ktorá mala predstavovať ušlý zisk, trovy

obhajoby v súvislosti s väzbou a trovy právneho zastúpenia v súvislosti s predbežným prerokovaním
nároku a následne ak prvostupňový súd dospeje k záveru, že sú splnené podmienky v zmysle § 17 ods.
2 aj na priznanie nemajetkovej ujmy bude potrebné doplniť dokazovanie na určenie jej výšky.

Odporca sa v štádiu konania po vrátení veci odvolacím súdom bránil tým, že odvolací súd sa v

odôvodnení nevysporiadal so skutočnosťou, že zákon č. 514/2003 Z.z. v znení platnom a účinnom od
01.01.2003 neobsahuje prechodné a záverečné ustanovenia, ktorých úlohou je určiť ku konkrétnemu
dňu, ktorým sa konania začaté pred novelou zákona spravujú, čo znamená, že nárok uplatnený
žalobným návrhom z roku 2009 je nutné posúdiť v zmysle platného zákona. Pokiaľ ide o nemajetkovú
ujmu, odporca mal za to, že nemajetková ujma je v návrhu výlučne tvrdená a nárok na náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch sa vyvíja výlučne od tvrdenia, že navrhovateľka bola vo väzbe, v ktorej v
konečnom dôsledku nemala byť, pričom navrhovateľka neopísala krivdy, ktorým bola v dôsledku väzby
vystavená, resp. ktoré pociťovala, preto mal odporca za to, že si navrhovateľka nesplnila povinnosť
tvrdenia podľa § 79 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Odporca mal tiež za to, že ani z výsluchu
navrhovateľky na pojednávaní dňa 11.01.2012 vznik konkrétnej nemajetkovej ujmy, ktorú navrhovateľka

pociťovala nevyplýva, naopak z výsluchu jej rodičov vyplýva, že vzťahy s ich dcérou sa v dôsledku
väzobného stíhania utužili. K výške nemajetkovej ujmy odporca poukázal na ustanovenie § 17 ods. 4
zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého možno priznať nemajetkovú ujmu najviac vo výške 17.400,- Eur
podľa tohto zákona, pričom zároveň poukázal na to, že táto výška sa odvíja od výšky aká maximálne
náleží podľa zákona č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní obetí násilných trestných činov. Vzhľadom k tejto

skutočnosti považoval odporca výšku navrhovateľkou uplatnenej nemajetkovej ujmy, ktorá sa blížila k
maximálnej výške, ako odškodnenie za väzbu trvajúcu 3 mesiace, za neprimeranú. Odporca namietal,
že výška nemajetkovej ujmy nie je navrhovateľkou v žalobnom návrhu nijako odôvodnená. K náhrade
majetkovej škody odporca uviedol, že nakoľko mala navrhovateľka uzavretú dohodu o vykonaní práce
na rok 2005 s rozsahom práce maximálne 300 hodín, pričom od februára do augusta odpracovala

len103,44 hodín (za sedem mesiacov), nie je možné dôvodne predpokladať, že by za tri mesiace
jej väzobného stíhania odrobila 196,56 hodín a ušlý zisk jej preto v zmysle jeho ustálenej definície
týmito tvrdeniami nie je možné preukázať. Odporca zároveň namietal i výpočet ušlého zisku, kedy
navrhovateľka vychádzala z hrubej mzdy, pričom v skutočnosti navrhovateľka dostávala len čistú mzdu
bez odvodov, a tiež mal za to, že je potrebné zohľadniť i tú skutočnosť, že navrhovateľka bola prepustená

z väzby 15.12.2005, čo znamená, že od 16.12.2005 do konca roka mohla objektíve pracovať. K trovám
obhajoby odporca uviedol, že v zmysle platného znenia zákona nie sú súčasťou trov obhajoby trovy
predbežného prerokovania nároku na náhradu škody, pričom žalovať je možno len taký nárok, ktorý
bol predbežne prerokovaný, avšak navrhovateľka si uplatnila nárok v inej výške ako v predbežnom
prerokovaní. Odporca namietal trovy obhajoby spočívajúce v právnych úkonoch právneho zástupcu

vykonaných dňa 24.09.2005, 30.09.2005., 05.10.2005., 07.10.2005., 11. a 12.10.2005 a 19.10.2005 ako
nepreukázané.

Súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 226 Občianskeho súdneho poriadku)
pretoustálil,ženavrhovateľkevznikloprávonanáhraduškodyvzmyslecitovanýchustanovenízákonač.

514/2003 Z.z. a v ďalšom štádiu konania sa preto zaoberal ďalšou podmienkou podmienku pre priznanie
náhrady škody a to vznikom škody a jej výškou, navrhovateľkou uplatnenou ako ušlý zisk, trovy obhajoby
v súvislosti s väzbou a trovy právneho zastúpenia v súvislosti s predbežným prerokovaním nároku a tiež
otázkou vzniku nároku na nemajetkovú ujmu a jej výškou.V zmysle uvedeného súd vykonal dokazovanie výsluchom navrhovateľky, prednesom právneho
zástupcu navrhovateľa, výsluchom odporcu, resp. jeho povereného zástupcu, výsluchom svedkou B.

I. a Z. I. - rodičov navrhovateľky, oboznámením sa s listinnými dôkazmi: uznesením Krajského súdu v
Bratislave,sp.Zn.NtcII.5/05zodňa26.10.2005,uznesenímnajvyššiehosúduSR,sp.Zn.3To136/2005
zo dňa 15.12.2005, obsahom pripojeného súdneho spisu Krajského súdu Bratislava, sp.zn. Ntc Ii 25/05,
vyúčtovaním trov konania advokátom JUDr. Romanom Tomanom, faktúrou odmeny a výdavkou za
právne služby advokáta zo dňa 31.12.2005, výpisom z účtu navrhovateľky zo dňa 26.01.2006, mzdovým

listom navrhovateľky za rok 2005, dohodou o vykonaní práce na rok 2005, žiadosťou o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 14.06.2006, písomnným vyjadrením odporcu ako aj
ostatnýmspisovýmmateriálom,pričomprihliadolnavšetkočovkonanívyšlonajavo austálil nasledovný
skutkový stav :

Z uznesenia Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. Ntc II. 5/05 zo dňa 26.10.2005 súd zistil, že súd

rozhodol,ževočiobvinenejC.I.(navrhoavteľke)savykonáEurópskyzatýkacírozkazzodňa11.05.2005,
sp. Zn. 1Bny 37/2005/2 vydaný sudkyňou mestského súdu v Estergome pre 1 násobný trestný čin
plynulého spáchania podvodu na značnú škodu ako spolupáchateľ podľa § 318 ods. 1, odsek 5 písmeno
a) Trestného zákonníka Maďarskej republiky.

Uznesením Najvyšššieho súdu Slovenskej republiky, sp. Zn. 3 To 136/2005 zo dňa 15.12.2005 bolo
uznesenie Krajského súdu vBratislave zo dňa 26.10.2005, sp. Zn. Ntc Ii. 5/05 zrušené a navrhovateľka
bola zároveń prepustená z väzby do ktorej bola vzatá uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa
25.09.2005, sp. Zn. Ntc II. 5/05 prepustená na slobodu.

Z faktúry č. 68/2005 zo dňa 31.12.2005 súd zistil, že navrhovateľke bola advokátom JUDr. Romanom
Tomanom, PhD. vyúčtovaná odmena za právne služby vo výške 24 472,40 Sk, teda 812,33 Eur, ako
odmena a náhrada výdavkov advokáta v trestnom konaní.

Z výpisu z účtu navrhovateľky súd zistil, že dňa 36.01.2006 zaplatila na účet advokáta sumu vo výške

24 472,50,- Sk, teda 812,33 Eur.

Z výsluchu navrhovateľky na pojednávaní dňa 11.01.2012 vyplynulo, že celé obdobie väzby prežívala
veľmi ťažko, najťažšie pre ňu bolo to, že nemala žiaden styk s rodinou, s deťmi a rodičmi, jedine od
kolegýň, ktoré za ňou chodili sa dozvedela informácie o nich. Rodičia ju vo väzbe nenavštevovali, jednak

preto, že boli vyťažení starostlivosťou o jej deti, jednak bolo pre nich dôležité, aby skutočnosť, že sa
nachádza vo väzbe ostala utajená. Po prepustení z väzby bolo pre navrhovateľku nepríjemné šuškanie
okolia, nakoľko sa skutočnosť, že bola vo väzbe neutajila a v práci cítila, že dôveru nadobudne opäť len
veľmi ťažko. Po návrate z väzby si jej deti udržiavali od nej odstup, neskôr sa vzťahy normalizovali a
vrátila sa i do práce, ktorú vykonáva do súčasnosti. Navrhovateľka v rámci svojho výsluchu tiež uviedla,

že porady s jej právnym zástupcom, ktoré boli vyúčtované ako právne úkony počas väzby sa skutočne
uskutočnili, pričom ich predmetom bola vydávacia väzba. Zmenu po návrate z väzby v rodinnom živote
pociťovala najviac na deťoch, ktoré boli potom stále pri nej, pravdepodobne sa báli, že znova odíde,
musela čeliť ich otázkam kde bola, nevedia, že bola vo väzbe a navrhovateľka má obavy, či a ako sa to
dozvedia, a čo sa týka rodičov, títo boli nahnevaní a navrhovateľka si opäť musela získať ich dôveru. Zo

strany susedov ani pracovného kolektívu sa s útokmi voči nej nestretla.

Svedkyňa B. I., matka navrhovateľky, na pojednávaní dňa 26.09.2011 vypovedala, že nevie, kde presne
sanachádzalavčasekeďnavrhovateľkuvzalidoväzby,asivpráci.Osituáciijutelefonickyinformovalasi
obhajca navrhovateľky, ako aj o skutočnosti, že bude potrebné postarať sa o maloleté deti navrhovateľky

- syn A. chodil v tom čase do škôlky a druhý syn U. bol prvák. Musela ísť podpísať papiere o dočasnom
zverení na sociálku o tom, že sa budú s manželom starať o vnúčatá, kde jej kládli otázky ohľadom
toho, či budú schopní sa o deti postarať. V tom čase mala svedkyňa vážne zdravotné problémy, bola
onkologickou pacientkou, a keď sa dostali do tejto situácie, dala si preložiť pracovnú dobu z rodinných
dôvodov, aby všetko stihli. U jej manžela sa tiež niekedy v novembri objavili zdravotné problémy, nevedel

dýchať, odviezla ho raz v noci na pohotovosť, a hoci ho lekári chceli nechať v nemocnici, on s tým
nesúhlasil, nechcel ju nechať samu s deťmi, tak mu na druhý deň ošetrujúci lekár predpísal lieky. Deťom
navrhovateľky povedali, že ich mama dostala lukratívnu ponuku a šla do zahraničia zarábať peniaze,
ktoré potrebujú a že sa vráti. Deti sa potom viac naviazali na starú matku (svedkyňa). Svedkyňa sa ocelej situácii snažila pred okolím nehovoriť o celej záležitosti a utajiť čo sa stalo. Navrhovateľku nebola
navštíviť vo väzení, nakoľko nestíhali, keďže sa potrebovali starať o deti i domácnosť, a naučiť sa s U.,
ktorý bol v tom čase prvák.

Z výsluchu svedka Z. I., otca navrhovateľky na pojednávaní dňa 26.09.2011 vyplynulo, že situáciu
ohľadne väzby navrhovateľky bral ako to prišlo, snažili sa hlavne s manželkou postarať o maloleté deti,
aby všetko zvládli, najhoršie bolo stále vysvetľovať deťom, kde je ich mama. On sám bol po prekonanom
infarkte a jeho manželka onkologickou pacientkou, takže to bolo pre nich veľmi náročné, potom dostal

zápal pľúc, no odmietol hospitalizáciu vzhľadom na starostlivosť o deti. Pokiaľ ide o pracovný kolektív,
nikto okrem jeho nadriadenej to nevedel, do práce niekedy chodil aj hodinu neskôr, inokedy musel skôr
odísť. Pokiaľ ide o okolie, nevedel kto o tom čo sa stalo vedel. Celkovo toto obdobie navrhovateľkinej
väzby vnímal ako veľmi nepríjemné.

Uvedený skutkový stav nebol medzi účastníkmi sporný. Sporná bola otázka existencie predpokladov pre

priznanie práva na náhradu škody, vrátane vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Podľa § 3 zákona č. 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za
škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej
moci

a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom.
Podľa ods. 2 citovaného zákona, zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 5 ods. 1 citovaného zákona, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má
účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

Podľa § 6 ods. 1 citovaného zákona, ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý
rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený

podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie
tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

Podľa ods. 3 citovaného ustanovenia, ak bola škoda spôsobená nezákonným rozhodnutím, ktoré
je vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť, možno nárok na náhradu škody uplatniť aj vtedy, ak

nezákonné rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené na základe riadneho opravného prostriedku. Ak
bolo vykonateľné rozhodnutie vydané v konaní, na ktoré sa nevzťahujú predpisy o správnom konaní,
možno nárok uplatniť aj vtedy, ak bolo zrušené pre nezákonnosť príslušným orgánom.

Podľa ods. 7 citovaného ustanovenia, právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o zatknutí,

zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody má ten, na kom bolo vykonané, ak bolo rozhodnutie
zrušené ako nezákonné alebo pri ňom došlo k nesprávnemu úradnému postupu.

Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,

o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

Podľa § 16 ods. 1 citovaného zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho
časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku
alebo jeho neuspokojenej časti na súde.Podľa § 4 ods. 8, bod 8 zákona č. 403/2004, o Európskom zatýkacom rozkaze, účinnom do 31.8.2010,
na účely rozhodnutia podľa odsekov 5, 6 a 7 orgány vykonávajúceho štátu neskúmajú trestnosť skutku
podľa ich právneho poriadku, ak sa vydanie žiada pre skutok, ktorý je trestným činom podľa právneho

poriadku štátu pôvodu, horná hranica trestnej sadzby je podľa právneho poriadku štátu pôvodu najmenej
tri roky a bol justičným orgánom štátu pôvodu označený ako podvod vrátane podvodu týkajúceho sa
finančných záujmov Európskych spoločenstiev podľa Dohovoru o ochrane finančných záujmov

Podľa § 15 citovaného zákona, príslušníci Policajného zboru zadržia osobu, na ktorú bol vydaný

európsky zatýkací rozkaz a ktorej prítomnosť bola zistená na území Slovenskej republiky. O zadržaní
osoby informujú neodkladne prokurátora príslušného na vykonanie predbežného vyšetrovania. Ak
prokurátor do 48 hodín od zadržania neprepustí zadržanú osobu, podá v tejto lehote súdu návrh na jej
vzatie do väzby.

Podľa § 16 citovaného zákona, na začatie konania o európskom zatýkacom rozkaze justičného orgánu

štátu pôvodu je príslušná krajská prokuratúra, v ktorej obvode bola vyžiadaná osoba zadržaná; o začatí
konania informuje ministerstvo spravodlivosti, ktorému zároveň zašle aj kópiu európskeho zatýkacieho
rozkazu.

Podľa § 14 ods. 1, písm. h) citovaného zákona, vykonanie európskeho zatýkacieho rozkazu justičného

orgánu štátu pôvodu sa odmietne, ak európsky zatýkací rozkaz sa týka skutkov, ktoré sa podľa právneho
poriadku Slovenskej republiky považujú za spáchané čiastočne alebo v celom rozsahu na území
Slovenskej republiky, na palube slovenskej lode alebo slovenského lietadla; vykonanie európskeho
zatýkacieho rozkazu

Podľa § 17 ods. 1 citovaného zákona, predseda senátu krajského súdu rozhodne do 48 hodín od
dodania zadržanej osoby o návrhu prokurátora na jej vzatie do väzby. Ak súd postupuje podľa § 4 ods.
8, predseda senátu zadržanú osobu vezme do väzby; dôvodmi väzby podľa osobitného zákona6) pritom
nie je viazaný. Ak súd nepostupuje podľa § 4 ods. 8, predseda senátu zadržanú osobu vezme do väzby,
ak sú konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú obavu, že zadržaná osoba ujde alebo sa bude skrývať,

aby sa tak vyhla trestnému stíhaniu alebo výkonu trestu alebo ochranného opatrenia.

Podľa § 17 zákona č. 514/2003 Z.z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom
na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj
nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

Pokiaľ ide o nárok navrhovateľky na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, navrhovateľka

v konaní poukázala na to, že bezpochyby išlo o citeľný neoprávnený zásah do jej práva na osobnú
česť, ľudskú dôstojnosť, ktorý bol značnej intenzity a mal nepriaznivé dôsledky pre navrhovateľku, na
jej postavenia v spoločnosti.

Pri určení miery, akou bola zásahom znížená dôstojnosť alebo vážnosť osoby navrhovateľky v

spoločnosti, treba vychádzať z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom či
inom prostredí navrhovateľky. Túto mieru súd zisťoval dokazovaním a posúdil na základe poznania a
vyhodnotenia tejto reakcie. Súd mal za to, že sa dostatočne preukázala reakcia svedčiaca o znížení
dôstojnosti a vážnosti navrhovateľky v spoločnosti v značnej miere, preto navrhovateľke priznal náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 8.000,- Eur, tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto

rozhodnutia.

Podstatou priznania nemajetkovej ujmy je teda preukázanie zníženia spoločenského postavenia
navrhovateľky, ktoré sa v posudzovanom prípade navonok prejavilo v strachu o maloleté deti, za ktoré
bola ako matka bezprostredne zodpovedná a ku ktorým ju nepochybne, čo nespochybňoval ani odporca

viazalo silné puto, v tejto súvislosti aj so strachom o budúcnosť, keďže si nemohla byť istá výsledkom
konania.Najdôležitejšou skutočnosťou pre rozhodovanie o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
je však to, že nie je možné ujmu, vzniknutú navrhovateľke v súvislosti s a s tým spojené
prežitie traumatizujúcich, dôstojnosť znižujúcich negatívnych pocitov odstrániť už ničím, len priznaním

nemajetkovej ujmy. Doposiaľ totiž navrhovateľke nikto neposkytol ani len morálne zadosťučinenie vo
forme ospravedlnenia sa.

Závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy sa posudzuje aj so zreteľom na jej intenzitu, rozsah, ako aj
na dĺžku jej trvania. Deje sa tak s cieľom, aby pri určovaní konečnej výšky peňažného zadosťučinenia

bolo možné v rámci sudcovskej úvahy a v súlade s princípom spravodlivosti prihliadnuť k rozmanitým
momentom, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo, a tak bola v jednote
naplnená požiadavka zabezpečujúca účinné primerané zadosťučinenie za vzniknutú nemajetkovú ujmu,
ako aj požiadavka nezneužívania tohto právneho prostriedku na neprípustné obohacovanie. Ako už bolo
uvedené, trestné stíhanie navrhovateľky predstavovalo svojím rozsahom a intenzitou značný zásah do
jejosobnostnýchpráv,ktoréhonegatívnenásledkypociťovalanavrhovateľka intenzívnepočaspriebehu

celého trestného stíhania a ktoré v malej miere pretrvávajú až dodnes.
Zníženie dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere nie je jediným
prípadom, keď postihnutej fyzickej osobe možno priznať právo na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch. Podmienky pre vznik tohto práva sú splnené vo všetkých prípadoch neoprávnených zásahov
do osobnostných práv (z dôvodu nezákonného rozhodnutia a nesprávneho postupu orgánov štátu),

kedy sa nejaví postačujúcim zadosťučinenie v inej forme (napr. ospravedlnenie sa a pod.). V danom
prípade z vykonaného dokazovania je zrejmé, že navrhovateľke napriek tomu, že výkon Európskeho
zatýkacieho rozkazu bol voči nej zrušený a po takmer troch mesiacoch bola napokon z väzby na základe
zrušujúceho rozhodnutia Najvyššieho súdu SR prepustená na slobodu sa doposiaľ ako už bolo uvedené
nikto za zásah do jej osobnostných práv neoprávneným trestným stíhaním neospravedlnil, ani inak

neodstránil následky tohto zásahu v takej miere, že by bolo možné zvažovať, že sa mu dostalo aspoň
v minimálnom rozsahu primeraného zadosťučinenia. Za danej situácie jedinou možnosťou ako zmierniť
následky neoprávneného zásahu odporcu do osobnostnej sféry navrhovateľky súd považoval priznanie
nemajetkovej ujmy v peniazoch. V tomto štádiu je už nepostačujúcim zadosťučinením len forma napr.
písomného ospravedlnenia sa navrhovateľovi prípadne samotná konštatácia porušenia práva, keď

zásah v čase jeho uskutočnenia bol takej intenzity a rozsahu, že výrazne negatívne ovplyvňoval česť a
dôstojnosť navrhovateľky. Preto má súd za to, že v danom prípade sú splnené predpoklady pre priznanie
nemajetkovej ujmy v peniazoch aj z dôvodu, že vzhľadom na doterajšiu absenciu akejkoľvek formy
reparácie zo strany odporcu, sa vzhľadom na odstup času už nejaví za postačujúce poskytnutie iného
zadosťučinenia.

Na základe takto vykonaného dokazovania a právneho posúdenia veci súd dospel k záveru, že
navrhovateľke prináleží, nielen náhrada škody vo forme nákladov vynaložených v priamej príčinnej
súvislosti s vedením trestného konania voči jej osobe, ale aj náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch ako
spravodlivá a dostatočná forma zadosťučinenia, ktorú súd určil s prihliadnutím na intenzitu, rozsah, ako

aj na dĺžku trvania neoprávneného zásahu. Navrhovateľka bola v dôsledku trestného stíhania vystavená
väzbe a s ňou spojenému obmedzeniu osobnej slobody v trvaní takmer tri mesiace, v dôsledku ktorej
bola nútená prežívať strach o svoje maloleté deti odkázané na starostlivosť starých rodičov, ako aj obavy
z budúcnosti a možných následkov trestného stíhania, resp. výkonu Európskeho trestného rozkazu,
ktoré sa ukázalo ako nedôvodné.

Pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy sa súd riadil ustanovením § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z.,
podľa ktorého sa výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2 určuje s prihliadnutím najmä na :
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,

c) závažnosť následkov. ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Z uvedeného je zrejmé akou úvahou sa súd pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy spravoval, ktoré
skutočnosti ustálené vykonaným dokazovaním vzal pri rozhodovaní do úvahy, keďže na základe

vykonaného dokazovania dospel k záveru, že navrhovateľka v konaní uniesla dôkazné bremeno a
preukázala v konaní taký zásah do jej osobnostných práv, ktorý mal dôsledok v znížení jej dôstojnosti,
resp. vážnosti v spoločnosti vzniknutý v dôsledku nezákonného rozhodnutia, v miere odôvodňujúcej
oprávnenosť jej nároku, vo výške ktorú súd so zreteľom na všetky skutočnosti a okolnosti, ktoré vyšliv konaní najavo posúdil ako adekvátnu následkom spôsobeným nezákonným rozhodnutím. Súd pri
určení výšky nemajetkovej ujmy prihliadol aj na konštantnú judikatúru ESĽP v tomto smere, tj, prihliadol
na výšku odškodnenia priznávaného v obdobných prípadoch, na ktoré rozhodnutia v tejto súvislosti

poukazoval aj právny zástupca navrhovateľky.
Vo zvyšku uplatnenej nemajetkovej ujmy súd žalobný návrh ako nedôvodný zamietol, nakoľko mal za to,
že výška nemajetkovej ujmy požadovaná navrhovateľkou v žalobnom návrhu vo výške 16 596,96 Eur
je neprimeraná následkom, ktoré jej boli nezákonným rozhodnutím spôsobené.

Pokiaľ ide o nárok navrhovateľky na náhradu majetkovej škody uplatnenej spolu vo výške 3.095,51 Eur
spočívajúcej v trovách obhajoby 812,33 Eur a ušlého zisku vo výške 2.241,19 Eur tento posúdil súd za
čiastočne dôvodný, keď navrhovateľke priznal právo na zaplatenie trov obhajoby vo výške 812,33 Eur,
teda v celej uplatnenej výške, pričom v časti nároku uplatnného ako ušlý zisk prisúdil navrhovateľke len
jeho čast vo výške 457,68 Eur a vo zvyšku nárok zamietol ako nedôvodný.

Podľa judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené,
alebo ten, kto bol spod obţaloby oslobodený, má pri splnení zákonných predpokladov podľa ustanovení
§ 1 aţ 4 zákona č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení
obvinenia. Takéto právo má aj vtedy, ak v súvislosti s rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní,
ktoré nie je v súlade s zákonom, vynaloţil náklady na trovy nutnej obhajoby, a to bez zreteľa na to, či mu

bol obhajca ustanovený, alebo si ho zvolil sám (R 70/1994, obdobne R 35/1991).

Ako už uzavrel odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení, analógiou, keď splnenie podmienok pre
vznik nároku na náhradu škody voči štátu je potrebné vykladať extenzívne je potrebné prijať záver, že
odmietnutím vykonania európskeho zatýkacieho rozkazu a to uznesením Najvyššieho súdu SR sp. Zn. 3

To 136/2005, ktorý zrušil uznesenie Krajského súdu v Bratislavesp. Zn. Ntc II. 5/05 rozhodol, že európsky
zatýkací rozkaz nevykoná z dôvodu podľa § 14 ods. 1 písm. B) a navrhovateľku prepustil z väzby na
slobodu došlo de facto k zastaveniu konania o ňom v zmysle § 8 ods. 5 písm. A) zákona, pričom Najvyšší
súd konštatoval pochybenie Krajského súdu v Bratislave.

V zmysle konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu SR potom vyplýva jednoznačný záver, že ten, proti
ktorému bolo trestné stíhanie zastavené, tak ako tomu bolo v zmysle uvedeného de facto v prípade
navrhovateľky, pričom táto skutočnosť v konaní sporná nebola, má pri splnení ďalších zákonných
predpokladov podľa ustanovení § zákona č. 514/2003 Z.z. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej
uznesením o vznesení obvinenia.

Ak v súvislosti s rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní, ktoré nie je v súlade so zákonom,
fyzická osoba vynaložila náklady na trovy obhajoby, smerujúce k odstráneniu nežiaducich právnych
dôsledkov na obvineného (žalobcu), štát zodpovedá za takto vzniknutú škodu a to bez ohľadu na
skutočnosť, či v trestnom konaní bol obvinenému obhajca ustanovený alebo či si ho zvolil sám (§ 38

ods. 1 Tr. por.).

Súd mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že navrhovateľke v dôsledku uznesenia o výkone
európskeho zatýkacieho rozkazu a následným trestným stíhaním spôsobená škoda, za ktorú podľa
príslušných ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovedá odporca. Táto škoda bola navrhovateľke

spôsobená v príčinnej súvislosti s vydaním predmetného uznesenia, ktorým bol voči nej vykonaný
európsky trestný rozkaz a bola vzatá do väzby v trvaní od 25.09.2005 do 15.12.2005. Navrhovateľka
včas požiadala odporcu o predbežné prerokovanie jeho nároku, avšak bez úspechu, preto sa po uplynutí
šesťmesačnej lehoty obrátila so svojim nárokom na príslušný súd.

Podľa ustanovenia §442 OZ uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk. Aj skutočná škoda aj ušlý
zisk je majetkovou ujmou, ktorá postihla poškodeného v dôsledku vzniku zodpovednosti za škodu,
ktorú niekto iný spôsobil poškodenému. Skutočnou škodou treba rozumieť majetkovú ujmu, ktorá
spočíva v zmenšení majetku poškodeného. Ide v podstate o rozdiel v hodnote poškodeného majetku
pred spôsobením škody a po spôsobení škody na majetku. Tento rozdiel v hodnote majetku treba

nahradiť peňažným plnením vo forme náhrady škody. V danom prípade skutočnou škodou boli náklady
navrhovateľky vzniknuté a vynaložené v spojitosti s uplatnením práva na obhajobu v trestnom konaní a
to bez ohľadu na účelnosť ich vynaloženia, nakoľko súd v tomto konaní nerozhoduje o trovách konania,resp. o ich výške, pričom ide o sumu, o ktorú sa zmenšil majetok navrhovateľa v súvislosti s vedením
trestného stíhania voči jeho osobe.

Vzhľadom na vyššie uvedené súd priznal navrhovateľke náhradu škody vo výške 812,33 Eur, nakoľko v
konaníbololistinnýmidôkazmi(vyúčtovanietrovadvokátom,faktúraadvokáta,výpiszúčtu)preukázané,
že navrhovateľka vynaložila tieto náklady v trestným konaním osobitej povahy, vedeným proti jej osobe
a práve o túto sumu sa zmenšil jej majetok v súvislosti s vedením nezákonného výkonu európskeho
trestného rozkazu a navrhovateľka túto sumu aj skutočne svojmu právnemu zástupcovi uhradila.

Pri posudzovaní nároku navrhovateľky uplatneného titulom ušlého zisku vo výške 2.241,19 Eur
postupoval súd v zmysle konštantnej judikatúry, v zmysle ktorej nepostačuje len pravdepodobnosť
zvýšenia majetku poškodeného v budúcnosti, ale musí byť stanovené naisto, že pri pravidelnom behu
vecí, pokiaľ by nebolo protiprávneho konania škodcu, mohol poškodený dôvodne očakávať zvýšenie
svojho majetku. Pri výške ušlého zisku je určujúce, akému majetkovému prospechu, ku ktorému malo
reálne dôjsť, zabránilo konanie škodcu, resp. o aký reálne dosiahnuteľný (nie hypotetický) prospech

poškodený prišiel. Je teda nutné vychádzať z čiastky, ktorú by v predmetnom období za obvyklých
podmienokpoškodenýzískalsprihliadnutímnanákladyvynaloženénadosiahnutietohtozisku,prípadne
na náklady na dosiahnutie tohto zisku potrebnými.
Podľa uznesenie Najvyššieho súdu, sp. zn. 4 Cdo 319/2008, zo dňa 28. apríla 2010, ušlý zisk je ujmou
spočívajúcou v tom, že u poškodeného nedošlo v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových

hodnôt, hoci sa to s ohľadom na pravidelný beh vecí dalo očakávať. Ušlý zisk sa neprejavuje zmenšením
majetku poškodeného (úbytkom aktív, ako je to u skutočnej škody), ale stratou očakávaného prínosu
(výnosu). Nestačí pritom iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, lebo musí byť naisto postavené,
že pri pravidelnom behu vecí (nebyť protiprávneho konania škodcu alebo škodnej udalosti) mohol
poškodený dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo práve v dôsledku konania

škodcu (škodnej udalosti).
Súd pri rozhodovaní o výške ušlého zisku vychádzal z vykonaného dokazovania mzdovým listom
odporkyne, z ktorého ustálil, že za 7 mesiacov odpracovala navrhovateľka za bežného chodu udalostí,
ktorý je pre určenie ušlého zisku rozhodujúci 103 hodín, z čoho vyplýva, že za bežný pracovný mesiac
odpracovala 14,71 hod. (103:7) a potom za jeden pracovný deň v bežnom pracovnom mesiaci (22

dní) odpracovala navrhovateľka obvykle v priemere 0,67 hod., na základe čoho dospel k záveru, že za
obdobie väzby, tj 25.09. 2005 až 15.12.2005 navrhovateľka pri počte pracovných dní (počet prac. dní/
mesiac - 5/9, 20/10, 21/11 a 11/12) stratila väzbou 40,14 hod., pričom jej priemerná hodinová odmena
v čistom bola 11,40 Eur, tj ušlý zisk navrhovateľky v súvislosti s väzbou predstavuje sumu 457,68 Eur.
Súd pri výpočte ušlého zisku vo svetle uvedenej judikatúry prihliadol na námietku odporcu, aby súd

pri výpočte zohľadnil skutočnosť, že po návrate z väzby dňa 15.12.2005, tj. od 16.12.2005 mohla
navrhovateľka objektívne pracovať, keď usúdil, že ušlý zisk navrhovateľke v čase, kedy bola prepustená
z väzby nevznikol v príčinnej súvislosti s konaním škodcu.
Vo zvyšku uplatneného ušlého zisku navrhovateľkou v časti prevyšujúcej sumu 457,68 Eur súd návrh
s poukazom na uvedené ako nedôvodný zamietol.

Navrhovateľka si v konaní uplatnila aj nárok na náhradu trov právneho zastúpenia v súvislosti s
predbežným prerokovaním nároku vo výške 854,32 Eur. Súd rozhodujúc o tomto nároku vychádzal z
ust. § 18 ods. 3, 2. veta zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého súčasťou trov konania nie sú náklady na
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom. Ak by aj súd vychádzal
z výkladu časti aplikačnej praxe, v zmysle ktorého je pri rozhodovaní o trovách vzniknutých v súvislosti

s predbežným prerokovaním nároku potrebné rozhodovať podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka,
podľa ktorého príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania, poplatky z omeškania a náklady
spojené s jej uplatnením, ktoré predstavujú tiež poskytovanie právnej pomoci zo strany právneho
zástupcu navrhovateľky, ani v takom prípade by nebolo možné s poukazom na znenie ust. § 17 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z.z. (podľa ktorého sa uhrádza skutočná škoda) nárok navrhovateľke v tejto časti

priznať, nakoľko navrhovateľka nepredložila súdu žiaden dôkaz preukazujúci, že jej trovy predbežného
prerokovania skutočne vznikli, nepreukázala, že advokátovi vyplatila z tohto titulu odmenu a že sa tak o
žalovanú sumu 854,33 Eur zmenšil jej majetok, preto súd návrh navrhovateľky aj v tejto časti zamietol
ako nedôvodný.
O trovách konania rozhodne súd v súlade s ust. § 151 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku do 30 dní

po právoplatnosti tohto rozhodnutia.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na
Okresnom súde Bratislava I, písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené(§205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh
na výkon rozhodnutia
podľa osobitného zákona.