Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, December 15, 2021

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/203/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1117204213
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 12. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Harvancová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1117204213.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Harvancovej a členov

senátu Mgr. Adely Unčovskej a JUDr. Jany Vlčkovej, v právnej veci žalobcu: Majetkový Holding, a.s.,
IČO: 35 823 364, so sídlom Staromestská 3, 811 03 Bratislava, zast.: Mgr. Martin Babčaník, advokát,
Oravskáulica1348/8,90042Miloslavov,protižalovanej:Slovenskárepublika,zaktorúkonáMinisterstvo
spravodlivosti SR, IČO: 00 166 073, so sídlom Račianska ulica 71, 813 11, o náhradu škody spôsobenú
výkonom verejnej moci, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa
15.01.2019, č.k. 18C/11/2017-161, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 6881,01

eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 6881,01 eur od 23.12.2016 do zaplatenia,
a to v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku sa žaloba zamieta.

II. Žalobca má voči žalovanej nárok na plnú náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozhodnutím súd prvej inštancie žalobu zamietol (výrok I) a žalovanej nárok na náhradu
trov konania nepriznal (výrok II).

2. Rozhodnutie právne zdôvodnil ust. § 4 ods. 1 písm. a) bod 3, § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003

Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len „zákon č. 514/2003
Z.z.“), § 5 ods. 2, § 33 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučnýporiadok)(ďalejako„Exekučnýporiadok“)a§451zákonač.40/1964Zb.Občianskyzákonník
(ďalej len „ Občiansky zákonník“). Vecne rozhodnutie odôvodnil tým, že po vykonanom dokazovaní mal
za preukázané, že z exekučných konaní ( EX 272/2008, EX 25/2008, EX 1415/2004, EX 26/2008 ,
EX 5/2008) vykonávaných súdnou exekútorkou T.. C. Ž., do ktorých žalobca vstúpil do postavenia
oprávneného, nebola žalobcovi ako oprávnenému poukázaná celá vymožená čiastka. Z vyjadrenia

exekútoraT..T.B.,ktorýpoodvolaníexekútorkyT..C. Ž.prevzalvyššieuvedenéexekučnéprípady,zistil,
že T.. B. neboli postúpené žiadne finančné prostriedky pochádzajúce z exekučnej činnosti T.. Ž., pre
účely uspokojenia pohľadávky žalobcu ako oprávneného subjektu. Vzhľadom k uvedenému súd prvej
inštancie ustálil, že o vzniku škody sa žalobca dozvedel až na základe informácií o exekučných spisoch
ku dňu 10.03.2015 zaslaných exekútorom T.. T. B., a to na základe žiadostí žalobcu ako oprávneného.
Nakoľko vo všetkých exekučných konaniach bola právoplatne pripustená zmena v osobe oprávneného
na základe predložených Zmlúv o postúpení pohľadávok, vyvodil, že žalobcovi svedčí postavenie

poškodeného v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.. Žalobcom uplatnený nárok posúdil ako škodu, ktorej
náhradu nie je možné dosiahnuť inak ako od exekútora alebo od štátu na základe jeho zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Upriamil pozornosť na to, že výkon exekučnej činnosti
predstavuje zverený výkon štátnej moci, preto sa na súdneho exekútora pri výkone exekučnej činnostivzťahuje aj právny režim náhrady škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z.. Nakoľko súdna prax dospela k
záveru, že vzťah medzi súdnym exekútorom a účastníkom exekučného konania nemožno považovať za
súkromnoprávny vzťah, ustálil, že na strane súdneho exekútora nemohlo dôjsť k vzniku bezdôvodného

obohatenia podľa § 451 Občianskeho zákonníka na úkor účastníka exekučného konania (napr. NS
SR sp. zn. 2MCdo/19/2010 zo dňa 28.02.2011 alebo sp. zn. 6MCdo/4/2011 zo dňa 08.08.2012),
z titulu nevyplatenej vymoženej sumy. Vychádzajúc však z nespornej skutočnosti, že žalobca voči
súdnej exekútorke T.. C. Ž.G. podal na Okresnú prokuratúru Michalovce podnet na začatie trestného
stíhania pre trestný čin sprenevery majetku, v rámci ktorého si uplatnil náhradu škody ktorá zahŕňa aj

škodu uplatňovanú v predmetnom konaní a súčasne si v konkurznom konaní vyhlásenom na majetok
exekútorky T.. C. Ž. uplatnil pohľadávku tvoriacu predmet tohto sporu, pričom tieto konania neboli v čase
rozhodovania o predmete sporu ukončené a o pohľadávke žalobcu právoplatne rozhodnuté, ustálil, že
žalobca si svoj nárok na náhradu škody voči štátu uplatnil predčasne. Majúc za to, že nárok žalobcu voči
žalovanej bude oprávnený až v prípade bezúspešnosti vymoženia náhrady škody od subjektu, ktorý ju
spôsobil. Vzhľadom k uvedenému žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol. O nároku na náhradu trov

konania súd prvej inštancie rozhodol v súlade podľa § 255 ods.1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový
poriadok (ďalej len „CSP“) a keďže si žalovaná nárok na náhradu trov konania neuplatnila, súd prvej
inštancie z dôvodu hospodárnosti a efektívnosti konania jej nárok na náhradu trov konania nepriznal.

3. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca dôvodiac ust.

§ 365 ods. 1 písm. h) CSP. Upriamil pozornosť na to, že i keď súd prvej inštancie v odôvodnení
rozhodnutia konštatoval, že boli splnené podmienky pre zodpovednosť štátu za škodu a odkázal na
rozhodovaciu prax najvyššieho súdu (rozhodnutie NS SR sp.zn. 3Cdo/75/2015, sp.zn. 3Cdo/129/2015)
jeho žalobu zamietol len na základe toho, že si pred podaním žaloby uplatnil nárok aj voči súdnej
exekútorke. Princípom solidarity je, že jednotlivé solidárne povinnosti sú samostatné, ale sú vzájomne

spojené identitou predmetu záväzku. Vyhlásenie konkurzu na majetok jedného zo solidárnych dlžníkov
nebráni veriteľovi v tom, aby pohľadávku vymáhal súbežne ako od úpadcu, tak od ostatných solidárne
zaviazaných dlžníkov. Podstatné je, že v rozsahu plnenia poskytnutého na dlh ostatnými solidárnymi
dlžníkmi zaniká aj pohľadávka prihlásená do konkurzu. Zákon č. 514/2003 Z.z. ani iný právny predpis
nepodmieňuje a nepodmieňoval vznik nároku na náhradu škody voči štátu a možnosť jeho uplatnenia

voči štátu, zánikom možnosti dosiahnuť uspokojenie pohľadávky poškodeného titulom náhrady škody
od súdneho exekútora. Táto právna konštrukcia neobstojí ani s ohľadom na počiatok plynutie behu
premlčacích lehôt, nakoľko zákon č. 514/2003 Z.z. nepočíta s prerušením plynutia premlčacej doby,
pokiaľ poškodený vyčerpá všetky možnosti uspokojenia svojho nároku z iných právnych titulov voči
tretím osobám. Práve v záujme predídenia premlčaniu nároku na náhradu škody, o ktorej sa dozvedel na

základevyúčtovaniadotknutýchexekučnýchkonaníustanovenýmnáhradníkom,podalžalobu.Poukázal
na svoje vyjadrenie zo dňa 07.10.2019. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd napadnuté
rozhodnutie zmenil a žalobe v plnom rozsahu vyhovel.

4. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

5. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania ( § 379, § 380 ods. 1 a 378 ods.
1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 385 ods. 1 CSP), keďže sa nejednalo o prípad, v
ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval
ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je podané dôvodne.

6. Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri
výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

7. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom do 01.01.2013, štát zodpovedá za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie
povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote,
nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný
nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

8. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. , v znení účinnom od 01.01.2013, štát zodpovedá
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje
aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonomustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v
konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických
osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady

Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti
podľa čl. 119 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky .

9. Odvolateľ v podanom odvolaní namietal, že napadnuté rozhodnutie prvoinštančného súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP). Právnym posúdením je činnosť
súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený
skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Odvolacia argumentácia odvolateľa
smerovala vo vzťahu k právnym záverom súdu prvej inštancie, ktorý žalobu zamietol z dôvodu, že si
uplatnil nárok voči súdnej exekútorke v konkurznom konaní resp. trestnom konaní, a teda nie súčasne
s nárokom voči žalovanej. Majúc za to, že súd prvej inštancie nepostupoval v súlade s ust. § 511

Občianskeho zákonníka, podľa ktorého si mohol nárok na súde uplatniť voči obom zodpovednostným
subjektom naraz. Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí správne konštatoval, že exekútor v
exekučnom konaní vykonáva úlohy štátneho orgánu, ktorému je zverený výkon verejnej (štátnej )
moci v rozsahu ustanovenom Exekučným poriadkom a subsidiárne Občianskym súdnym poriadkom.
Exekútor je podľa § 2 Exekučného poriadku

štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí
(ďalej len exekučná činnosť ). Pri výkone svojej činnosti je viazaný len Ústavou SR, zákonmi, inými
všeobecne záväznými právnymi predpismi vydanými na ich vykonanie a rozhodnutím súdu vydaným v
exekučnom konaní. Aj medzi účastníkmi konania išlo v prípade uskutočňovaného exekučného konania
o verejnoprávny vzťah, sledujúci zabezpečenie funkcií štátu, v ktorom účastníci nemali autonómne

a rovnoprávne postavenie, ktoré je typické pre právne vzťahy založené na súkromnom práve. V
prejednávanej veci bolo nesporným, že súdna exekútorka T.. C. Ž. vykonávala exekúciu voči povinným
( V. G. a spol. EX 272/2008, U. F. a spol. EX 25/2008, C. C. EX 1415/2004, C. P. a spol. EX 26/2008,
G. P. EX 5/2008) pôvodne v prospech oprávnených PSS a.s. a Wüstenrot stavebná sporiteľňa, a.s.
a následne na základe pripustenia zmeny účastníka v konaní v prospech oprávneného Majetkový

Holding, a.s. (žalobcu). Nespornou bola i skutočnosť, že súdna exekútorka T.. C. Ž. neodviedla
oprávnenému čiastku celkom vo výške 6 881,01 eur ( nie sumu 6 881,81 eur ako nesprávne v žalobe
uviedol žalobca), t.z. žalobcovi vznikla škoda v dôsledku nesprávneho úradného postupu exekútora,
nakoľko v rozpore s ust. Exekučného poriadku nepoukázala oprávnenému ( žalobcovi) vymožené
finančné prostriedkov. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti správne upriamil pozornosť na rozhodnutie

Ústavného súdu SR sp.zn. II.ÚS 165/2012 , ktorý
vyslovil právnu vetu: „V konaní, v ktorom exekučný súd rozhoduje o trovách exekúcie a o odmene
exekútora je exekútor účastníkom konania tak, ako je ním aj povinný z exekúcie, je nositeľom
základných ľudských práv a slobôd, je vykonávateľom slobodného povolania na účely vytvárania
zisku. Pokiaľ ide o odmenu súdneho exekútora, súdny exekútor koná vo vlastnom mene, na vlastný

účet, a preto môžu byť v tomto postavení subjektom zodpovedným z bezdôvodného obohatenia.“.
Uvedeným rozhodnutím Ústavný súd SR nespochybnil svoje predchádzajúce závery vyplývajúce
z nálezu sp.zn. PL.ÚS 49/03 v zmysle ktorých sa
zodpovednosť za škodu pri výkone exekučnej činnosti súdneho exekútora prenáša na štát a aplikuje
sa na právny režim zákona č. 514/2003 Z.z. , ale

zdôraznil potrebu odlíšiť náhradu škody od bezdôvodného obohatenia, pričom titulom bezdôvodného
obohateniajemožnévymáhaťvráteniesumytrovexekúciepozostávajúcejzodmenysúdnehoexekútora
a DPH (vyplatené na základe rozhodnutia, ktoré bolo neskôr zrušené). Rovnako súd prvej inštancie
správne ustálil, že v prejednávanej veci vzťah medzi žalobcom (ako účastníkom exekučného konania)
nemožno v zmysle vyššie uvedenej ustálenej súdnej praxe považovať za vzťah súkromnoprávny,

preto ak súdny exekútor ako nositeľ verejnej moci v rámci výkonu verejnej moci poruší povinnosť
uloženú mu exekučným poriadkom, ide o typický prípad nesprávneho úradného postupu na ktorý sa
vzťahuje zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Vychádzajúc tak z toho, že súdna exekútorka T.. C.Ž.G. v exekučných konaniach prijaté (vymožené) peňažné prostriedky nepoukázala oprávnenému,
postupovala v rozpore so zákonom a teda nepochybne porušila zákonné povinnosti exekútora
vyplývajúcich mu z Exekučného poriadku, čo súd prvej inštancie správne kvalifikoval ako nesprávny

úradný postup. Pri posudzovaní splnenia ďalšej zákonnej podmienky, a to existencie škody na
strane žalobcu však súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu právneho záveru, keď vzhliadol na
argumentáciu žalovanej, že žalobca si nárok na náhradu škody voči žalovanej uplatnil predčasne. Pokiaľ
ide o vzájomný vzťah medzi zodpovednosťou exekútora podľa § 33 ods. 1 Exekučného poriadku a zodpovednosťou štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z.

treba uviesť, že zodpovednosť exekútora za škodu pri výkone funkcie exekútora je širšia ako podľa
zákona č. 514/2003 Z.z. (porovnaj napr. II. ÚS 16
5/2012, IV. ÚS 607/2013 ). Exekučný poriadok ani zákon č. 514/2003 Z.z. priamo nestanovujú prioritu alebo výlučnosť zodpovednosti za škodu podľa
niektorého z nich ; obe zodpovednosti stoja vedľa seba . Z ich dikcie možno vyvodiť, že za

škodu spôsobenú exekútorom pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa
osobitného predpisu (činnosti uvedené v ustanoveniach § 29 až § 194 Exekučného poriadku ), zodpovedá vedľa štátu (s následným právom regresu)
rovnako sám exekútor, a to za podmienok uvedených v § 33 ods. 1 Exekučného poriadku (podobneII.ÚS289/2008).Exekútornesiezodpovednosť

za škodu, ktorú spôsobil exekučnou činnosťou aj sám v zmysle § 33 ods. 1 tohto zákona, pričom
obe tieto zodpovednosti stoja vedľa seba a právo výberu medzi nimi je na poškodenom, nakoľko
exekučný poriadok ani zákon č. 514/2003 Z.z.
priamo nestanovujú prioritu alebo výlučnosť zodpovednosti za škodu podľa niektorého z nich. V
tejto súvislosti odvolací súd upriamuje pozornosť na rozhodnutia Krajského súde v Banskej Bystrici

sp. zn. 15Co/154/2017 a 14Co/787/2015, v ktorých
zohľadnil stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovené v uznesení sp. zn. 3Cdo/75/2015
(obdobne II. ÚS 289/2008). Uvedený výklad (že poškodený má nárok na náhradu škody voči štátu
aj voči súdnemu exekútorovi, pričom táto zodpovednosť je spoločná a nerozdielna, kedy poškodený
sa môže rozhodnúť, či uplatní škodu iba voči štátu alebo iba voči súdnemu exekútorovi, prípadne nie

je vylúčené, aby škodu uplatňoval súčasne u oboch subjektoch), možno uplatniť iba v exekučných
konaniach začatých do 31. marca 2017, nakoľko s účinnosťou od 1. apríla 2017 je zodpovednosť za
škodu súdneho exekútora upravená v ust. § 31 Exekučného poriadku, kde konštrukcia zodpovednosti
za škodu je odlišná od úpravy obsiahnutej v § 33 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca
2017. Nová právna úprava jednoznačne priorizuje uplatňovanie nárokov voči súdnemu exekútorovi

pri zodpovednosti za škodu podľa všeobecných predpisov súkromného práva, t.j. podľa Občianskeho
zákonníka , preto v konaniach začatých po 1. apríli
2017 nárok na náhradu škody pri porušení povinnosti exekútora v exekučnom konaní bude možné
uplatňovať priamo voči súdnemu exekútorovi len vtedy, ak nepríde k uspokojeniu nároku z majetku
poisťovateľa, s ktorým má uzatvorenú zmluvu o zodpovednosti za škodu alebo ak súdny exekútor

porušil svoju povinnosť vyplatiť oprávnenému vymožené peňažné prostriedky a tieto nebolo možné
uspokojiť z majetku poisťovateľa alebo exekútora. V preskúmavanom prípade sa nepochybne jednalo
o exekučné konania začaté pred 01.04.2017, preto mal žalobca na výber či si uplatní nárok z titulu
náhrady škody iba voči exekútorovi v zmysle Exekučného poriadku, alebo iba voči štátu v zmysle zákona
č. 514/2003 Z.z. , alebo mohol žalovať súčasne

exekútora aj štát. Na základe uvedeného preto odvolací súd odlišne od právny záverov súdu prvej
inštancie dospel záveru, že žalobcom uplatnený nárok je dôvodným, nakoľko boli splnené všetky
zákonné podmienky na priznanie nároku žalobcovi na náhradu škody titulom nesprávneho úradného
postupu. Zohľadniac skutočnosť, že pri uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu
len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, odvolací súd vychádzajúc z toho, že predmetom

predbežnéhoprerokovanianárokužalobcubolasuma6881,01eur(§16ods.4 zákonač.514/2003Z.z.)
mal za dôvodné priznať žalobcovi nárok v sume 6881,01 eur a vo zvyšku v sume 0,80 eur vyhodnotil
žalobu žalobcu ako podanú nedôvodne.

10. Vychádzajúc z toho, že odvolací súd mal za dôvodné priznať žalobcovi nárok na náhradu škody,

bolo dôvodným priznať žalobcovi aj úrok z omeškania. Pri posúdení uplatneného práva na úroky
z omeškania odvolací súd vychádzal z § 16 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z. z., v zmysle ktorého lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť
najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uplynutím 6 mesačnej lehotyna predbežné prerokovanie nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr. Lehota omeškania
začína plynúť dňom oznámenia, pričom podľa názoru odvolacieho súdu za deň oznámenia je potrebné
považovať deň kedy príslušný orgán rozhodol o tom, že žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie

nároku na náhradu škody posúdil ako nedôvodnú, teda deň rozhodnutia, že tejto žiadosti nebude
vyhovené, pričom je potrebné vychádzať z dátumu uvedeného na tomto oznámení, nie až deň doručenia
písomného oznámenia žalobcovi. Nakoľko už v tento deň sa príslušný orgán dozvie o svojej povinnosti
plniť a zároveň sa rozhodne, že túto povinnosť plniť nebude. Odvolací súd je toho názoru, že obdobie
od doručenia žiadosti do uplynutia 6-mesačnej lehoty alebo do rozhodnutia o vydaní písomného

oznámenia, že neuspokojí uplatnený nárok na náhradu škody, má slúžiť k preskúmaniu a posúdeniu
všetkých relevantných skutočností, na základe ktorých dospeje k záverečnému rozhodnutiu o tom, či
žiadosti vyhovie alebo nie. Jedná sa o časový priestor prináležiaci štátu priamo zo zákona, keďže
kedykoľvek počas plynutia tohto obdobia môže o žiadosti rozhodnúť, preto v tomto období štát nemôže
byť v omeškaní. Avšak dňom kedy príslušný orgán dospeje k záverečnému rozhodnutiu, že žiadosti
nevyhovie, nadobudne vedomosť o uplatnenom nároku a o tom, že ho nesplní a musí si byť vedomý aj

následkov s tým spojených. Vzhľadom k uvedenému a v súlade s § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995
Z.z. odvolací súd viazaný žalobným návrhom žalobcu priznal žalobcovi nárok na zaplatenie úrokov z
omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 6881,01 eur odo dňa 23.12.2016 do zaplatenia a vo zvyšku
žalobu zamietol.

11. Na základe uvedeného odvolací súd podľa § 388 CSP pristúpil k zmene napadnutého rozhodnutia
tak, že uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 6881,01 eur spolu s úrokom z
omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 6881,01 eur odo dňa 23.12.2016 do zaplatenia, a to v lehote
3 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia a vo zvyšku žalobu zamietol.

12. O nároku na náhradu trov konania t.j. prvoinštančného konania aj odvolacieho konania, odvolací súd
rozhodol v súlade s § 255 ods. 1 CSP (súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru je úspechu
vo veci) v spojení s § 262 ods. 1, 2 CSP (o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd
v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí) a § 396 ods. 1, 2 CSP. Nakoľko v konaní mal v plnom rozsahu
úspech žalobca ( neúspech len nepatrnej časti v sume 0,80 eur), priznal úspešnému žalobcovi voči

neúspešnej žalovanej nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

13. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§
393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).