Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Wednesday, October 4, 2018

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Co/270/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7112223317
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Duditš

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7112223317.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Duditša a členiek senátu

JUDr. Evy Feťkovej a Mgr. Angeliky Sopoligovej v spore žalobcu H. V., nar. XX.X.XXXX, bytom v U., L.
XX, zastúpeného JUDr. Jurajom Kusom, advokátom so sídlom v Michalovciach, Námestie osloboditeľov
10 proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, so
sídlom v Bratislave, Štúrova 2, o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej
moci, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Košice I z 25.4.2017 č.k. 15C/174/2012-536
takto

r o z h o d o l :

M e n í rozsudok tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi 75.000,- eur s úrokom z omeškania vo

výške 9 % ročne od 26.4.2012 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a.

P r i z n á v a žalobcovi náhradu trov konania proti žalovanej v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom uložil žalovanej
povinnosť zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške 100.000,00 eur s úrokom z
omeškania vo výške 9,5% ročne z tejto sumy od 26.4.2012 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti

rozsudku. Žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. Podľa písomného odôvodnenia rozsudku súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že dňa
14.12.2005 vydal vyšetrovateľ Odboru inšpekčnej služby v Košiciach uznesenie o vznesení obvinenia
žalobcu pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a/
Trestného zákona (ďalej iba „TZ“) a za trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa
§ 160 ods. 2 TZ. Proti uzneseniu o vznesení obvinenia podal žalobca v zákonom stanovenej lehote

sťažnosť, ktorú prokurátor zamietol uznesením zo dňa 23.2.2006. Následne prokurátor podal proti
žalovanému obžalobu a trestné konanie proti nemu bolo vedené na Okresnom súde Michalovce pod
sp.zn. 3T 85/2010. Rozsudkom z 25.11.2010 bol žalobca oslobodený spod obžaloby, pretože nebolo
dokázané, že sa skutok stal. Po odvolaní prokurátora Krajský súd v Košiciach uznesením z 27.4.2011
sp.zn. 7To 20/2011 oslobodzujúci rozsudok zrušil a postúpil vec Špecializovanému trestnému súdu
ako súdu vecne príslušnému. Špecializovaný trestný súd v Pezinku rozsudkom z 3.8.2011 sp. zn.
PK-2T/14/2011 oslobodil žalobcu spod obžaloby pre skutky kvalifikované v obžalobe ako pokračovací

trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a/ TZ a pokračovací
trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160 ods. 2 TZ, pretože prokurátor na
hlavnom pojednávaní ustúpil od obžaloby podľa § 239 ods. 2 Trestného poriadku. Rozsudok nadobudol
právoplatnosť dňa 3.8.2011. Súd prvej inštancie z týchto skutkových zistení vyvodil, že trestné stíhaniežalobcu trvalo od 14.12.2005 do 3.8.2011, teda 5 rokov a 9 mesiacov a neskončilo sa odsúdením
žalobcu. Súd prvej inštancie ďalej zistil, že v čase začatia trestného stíhania žalobca pracoval v stálej
štátnej službe vo funkcii staršieho referenta Oddelenia hraničnej kontroly PZ Vyšné Nemecké, odboru

hraničnej polície Sobrance, Úradu hraničnej a cudzineckej polície, Prezídia Policajného zboru SR.
Žalobca bol prepustený zo služobného pomeru príslušníka policajného zboru personálnym rozkazom
ministra vnútra č. 731 zo dňa 22.12.2005 podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z. Žalobca
podal proti personálnemu rozkazu žalobu, ktorá bola prejednávaná na Krajskom súde v Bratislave pod
sp.zn. 2S 245/2006, Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 18.3.2008 v konaní o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia ministra vnútra žalobu zamietol.

3. Žalobca sa v tomto konaní domáhal zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy z titulu jeho nároku
na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnejmocivzneníneskoršíchpredpisov,ktorábolaspôsobenátrestnýmstíhaním.Súdprvejinštancie
právne posúdil nárok žalobcu podľa ustanovení § 1, § 2, § 3 ods. 1, 2, § 5, § 6 ods. 1, § 8 ods.

6, § 15 ods. 1 a 2, § 16 ods. 1 a 4 a § 17 ods. 3 tohto zákona. Skonštatoval, že zodpovednosť za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je zodpovednosť objektívnou, čo znamená, že zo strany
oprávneného subjektu nie je potrebné preukazovať zavinenie vo forme úmyslu či nedbanlivosti, ale stačí
preukázať, že škoda je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu (tzv. zodpovednosť za výsledok).
Súčasťou nároku na náhradu škody podľa citovaného zákona je aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy,

pričom výška nemajetkovej ujmy v peniazoch sa určuje podľa § 17 ods. 3 cit. zákona s prihliadnutím
najmä na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť
vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému
v súkromnom živote a závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Súd
prvej inštancie poukázal na povahu odškodnenia vo forme nemajetkovej ujmy (bod 55. odôvodnenia),

uviedol, aké sú predpoklady vzniku zodpovednosti štátu za nemajetkovú ujmu (bod 57. odôvodnenia
rozsudku) a dospel k záveru, že nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy je daný. Skonštatoval,
že uznesenie o vznesení obvinenia je vydané na základe podozrenia, že obvinený spáchal trestný
čin. Ak dôjde k oslobodeniu spod obžaloby, nemusí to vždy znamenať, že uznesenie o vznesení
obvinenia bolo vydané nesprávne, jednotlivé dôvody oslobodenia spod obžaloby nemajú z hľadiska

hodnotenia správnosti uznesenia o vznesení obvinenia význam. Z hľadiska zodpovednosti štátu za
škodu má ten, kto bol oslobodený spod obžaloby, právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o
vznesení obvinenia. Takéto právo by nemal iba vtedy, ak by si vznesenie obvinenia zavinil sám, bol
spod obžaloby oslobodený len preto, nie je za čin trestne zodpovedný alebo že mu bola udelená milosť
alebo že trestný čin bol amnestovaný (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Cdo/64/2008). Súd prvej

inštancie ďalej uviedol, že trestné stíhanie predstavuje vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca a
vyvoláva aj ďalšie negatívne dopady na jeho osobný život a životný osud. Zasahuje do súkromného
života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti a preto sú spôsobilé okrem porušenia práva na osobnú
slobodu garantovaného čl. 17 ods. 1 Ústavy SR obmedziť či porušiť aj právo na rešpektovanie a ochranu
súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti, ak to zaručuje čl. 12 ods. 1

a 2 Ústavy SR. Je nepochybné, že trestné stíhanie, ktoré bolo realizované v rozpore so zákonom je
spôsobilé vyvolať vedľa vzniku materiálnej škody aj vznik nemateriálnej ujmy vo sfére osobnostných
práv. Súd prvej inštancie poukazuje na prípady vadného pozbavenia osobnej slobody, poukazuje však
nato,ževšeobecnýmipodmienkamizodpovednostištátuzaškodusúrozhodnutieovzneseníobvinenia,
rozhodnutie o oslobodení spod obžaloby, škoda a príčinná súvislosť medzi nimi.

4. K rozhodnutiu o výške nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie uviedol, že žalobca bol stíhaný v
období, ktoré trvalo 5 rokov a 9 mesiacov. Pri posudzovaní miery, akou bola v dôsledku trestného
stíhania znížená jeho dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti vychádzal z reakcie, ktorú zásah vyvolal v
jeho rodinnom, osobnom a spoločenskom a pracovnom prostredí. Táto reakcia vyplynula z výpovede

žalobcu, jeho rodinných príslušníkov (manželka, dcéry), priateľov a známych (svedkovia C., N., W.),
ako aj z výpovedí jeho kolegov zo zamestnania (svedkovia Č., W.). Vo vzťahu k osobe žalobcu a jeho
doterajšiemu života a zmenám v dôsledku začatia trestného stíhania všetci zhodne uviedli, že žalobca
bol veselý, spoločensky obľúbený, považovali ho za dobrého, poctivého, čestného človeka, ktorého si
vážili. Po vznesení obvinenia sa ho ľudia stránili, známi a priatelia sa s ním prestali stýkať. Žalobca mal

povesť úplatkára a skorumpovaného policajta, zločinca, a to nielen v období trvania trestného stíhania,
ale doposiaľ napriek oslobodzujúcemu rozsudku. Žalobca sa utiahol do seba, bol psychiatricky liečený
na depresívne poruchy. Trestná sadzba odňatia slobody za trestný čin zneužívania právomoci verejného
činiteľa je 6 mesiacov až 4 roky, trestná sadzba za trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitejvýhody je 3 roky až 8 rokov. Manželka a deti žalobcu po začatí trestného stíhania veľmi ťažko znášali,
pociťovali k žalobcovi hnev a vo vzťahu k ostatným hanbu. Prestal sa navštevovať s priateľmi, boli
vystavení verejnej mienke, ohováraniu a posmeškom. Žalobca v obci prevádzkuje bar. Dňa 15.11.2014

bol vo voľbách zvolený do funkcie starostu obce L.. Vo vzťahu k rozhodnutiu o prepustení žalobcu
zo služobného pomeru uviedol, že po vydaní oslobodzujúceho rozsudku existoval dôvod na obnovu
správneho konania, žalobca však bez svojej viny nemohol tento právny prostriedok uplatniť, lebo v
čase, keď oslobodzujúci rozsudok nadobudol právoplatnosť, uplynula trojročná objektívna lehota na
podanie návrhu na obnovu konania podľa § 245 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z. Žalobca stratil nárok

na odchodné, nárok na služobný plat, natrvalo sa mu krátil výsluhový dôchodok, ktorého výška závisí
od počtu odpracovaných rokov v služobnom pomere. Zníženie spoločenského postavenia sa prejavilo
v pochybnostiach verejnosti vo vzťahu k jeho odbornosti vykonávania funkcie policajta, jeho čestnosti
a neúplatnosti. Žalobca žije na dedine, v regióne, kde sa ľudia navzájom dobre poznajú a v prostredí,
kde je nízka anonymita, čo znamená, že informácia o ňom sa stala objektom posudzovania širšej
verejnosti. Svedkovia vypočutí v konaní uviedli, že pod vplyvom medializácie uverili, že žalobca sa

trestnej činnosti dopustil. Súd prvej inštancie skonštatoval, že nemajetková ujma, ktorá žalobcovi vznikla
v dôsledku trestného stíhania pretrváva doposiaľ v súkromnom, profesijnom a spoločenskom živote
a nie je možné odstrániť inak ako priznaním zadosťučinenia vo forme finančnej náhrady. Vzhľadom
na uvedené považoval priznanie peňažného zadosťučinenia vo výške 100.000,00 eur za primerané.
Tieto následky predstavujú nemajetkovú ujmu v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím. Vzťah

medzi nezákonným rozhodnutím a následkami je priamy, bezprostredný. Náhrada nemajetkovej ujmy
plní úlohu odškodňovaciu, nielen symbolickú. V čase zásahu do osobnostných práv žalobcu hranica
náhrady nemajetkovej ujmy nebola zákonom stanovená, bola ponechaná na úvahe súdu, i keď úvaha
musí mať podklad v zistení skutočností, ktoré umožňujú kvantitatívne posúdenie základných súvislostí.
Nemajetková ujma zahŕňa ujmu spôsobenú poškodením občianskej cti, dobrej povesti v dôsledku

morálneho utrpenia. Priznaná výška zohľadňuje vek žalobcu 43 rokov čase začatia stíhania, jeho
postavenie v spoločnosti, profesijnú činnosť a závažnosť následkov v spoločenskom uplatnení, pričom
priznanie finančného zadosťučinenia je namieste z toho dôvodu, že nemožno dosiahnuť ochranu
porušeného práva iným spôsobom. Pri určení splatnosti nároku na náhradu škody vychádzal súd prvej
inštancie z ust. § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. Žalobca požiadal o predbežné prerokovanie

nároku listom z 21.10.2011 a žalovaný listom z 20.4.2012 vybavil jeho žiadosť tak, že mu oznámil
nenaplnenie predpokladov pre vznik zodpovednosti za škodu. Žalovaný sa dňom nasledujúcim po
uplynutí 6-mesačnej zákonnej lehoty, teda dňom 26.4.2012 dostal do omeškania s plnením peňažného
dlhu. Súd prvej inštancie uvádza, že výška úrokov z omeškania podľa § 3 nariadenia vlády č. 87/1995
Z.z. bola 9,5% ročne. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP.

5. Proti rozsudku podala odvolanie žalovaná z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, teda že
rozsudokvychádzaznesprávnehoprávnehoposúdeniaveci.Navrhol,abyodvolacísúdzmenilrozsudok
súdu prvej inštancie tak, že žalobu zamietne, prípadne ho zruší a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie.

6. Žalovaná namieta, že žalobca v priebehu konania nepreukázal existenciu nezákonného rozhodnutia,
na základe ktorého by mu prináležal nárok na náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Podľa
názoru súdu prvej inštancie je týmto rozhodnutím uznesenie úradu inšpekčnej služby o vznesení
obvinenia zo dňa 14.12.2005. V tejto súvislosti odvolateľ argumentuje rozhodnutím Ústavného súdu SR

sp.zn. II.ÚS 163/2013, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že uznesenie o vznesení obvinenia nemožno bez
ďalšieho považovať za nezákonné iba z dôvodu, že v čase jeho vydanie existujúca pravdepodobnosť
o spáchaní určitého skutku konkrétnou osobou sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila. Podobne
poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 3Cdo/201/2007. Uvádza, že ak orgány činné v trestnom
konaníkonajúvrámcitrestnéhokonaniazákonne,nemôžuneoprávnenezasiahnuťdoosobnostifyzickej

osoby, ktorej následne nemôže vzniknúť nárok na náhradu škody a nemajetkovú ujmu. Vznesenie
obvinenia za trestný čin nie je totožné s presvedčením o vine obvinenej osoby, ale len vyjadrením
vyššieho stupňa pravdepodobnosti, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie sa stal trestným
činom a že ho spáchala konkrétna osoba, pričom je zároveň nevyhnutným predpokladom vykonávania
niektorých ďalších úkonov trestného konania. V prípade, že existuje pochybnosť o tom, či skutok, pre

ktorý sa vedie trestné stíhanie, spáchal obvinený, resp. posúdenie tejto otázky závisí od hodnotenia
dôkazov, ktoré pripúšťajú aj možnosť, že obvinený je páchateľom trestného činu, je prokurátor povinný
podať obžalobu. V odstránení rozporov vyplývajúcich z navzájom si odporujúcich dôkazov môže dôjsť až
poprejednaníveciahodnotenídôkazovnahlavnompojednávaní.Prokurátornemôžeuplatňovaťzásahu„in dubio pro reo“ a teda zastaviť obvinenému trestné stíhanie len z dôvodu existencie pochybností o
jeho vine. Pokiaľ orgány činné v trestnom konaní postupujú v súlade s Trestným poriadkom, pričom sú
povinnéaksúsplnenépodmienkyvzniesťobvinenieanáslednenanehopodaťobžalobu,niejenamieste

vyhodnocovať tento ich postup a rozhodnutie takto vydané ako nezákonné len preto, že v konaní
pred súdom dôjde k oslobodeniu obvineného spod obžaloby. Legálne rozhodnutie orgánu činného v
trestnom konaní nemožno posudzovať na základe konečného výsledku trestného konania, ale len na
základe toho, či boli splnené zákonné podmienky stanovené pre jeho vydanie. Z toho dôvodu nemožno
rozhodnutie o vznesení obvinenia vyhodnotiť ako nezákonné, výlučne na základe výsledkov trestného

konania. V tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie ESĽP vo veci Lavrechov proti Českej republike zo
dňa 20.6.2013. Odvolateľ namieta, že súčasná prax súdov spočívajúca v tom, že ak dôjde k zastaveniu
trestného stíhania alebo oslobodeniu spod obžaloby, považuje sa uznesenie o vznesení obvinenia za
nezákonné, nemá oporu v žiadnom ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. V tejto súvislosti poukazuje
na znenie § 6 ods. 1, 2 zákona a uvádza, že z jeho výkladu je nepochybné, že pre priznanie náhrady
škody na podklade trestného stíhania musí mať splnené dve podmienky: 1. musí byť vydané rozhodnutie

a 2. toto rozhodnutie musí byť v neskoršej fáze konania orgánom na to príslušným vyhodnotené ako
nezákonnéanazákladetohomusíbyťzmenenéalebozrušené.Súdnoupraxoubolavytvorenátzv.fikcia
nezákonnosti rozhodnutia, čo však nemá oporu v zákone. Na podporu cituje z rozhodnutí Okresného
súdu Bratislava I sp.zn. 8C/10/2013, 19C/181/2013 a Okresného súdu Košice II sp.zn. 42C/412/2015.

7. Pre prípad, že by si odvolací sú neosvojil argumentáciu odvolateľa vo vzťahu k tomu, že uznesenie
úradu inšpekčnej služby o vznesení obvinenia nie je možné vnímať ako nezákonné a stotožnil by sa s
právnym názorom súdu prvej inštancie, napáda žalovaný výšku nemajetkovej ujmy, ktorú prvoinštančný
súd žalovanému priznal. V súvislosti s výškou priznania nemajetkovej ujmy poukazuje na poslednú
novelu zákona č. 514/2003 Z.z., ktorou sa v § 17 ods. 4 upravuje výška náhrady nemajetkovej

ujmy. Keďže zákon nezakotvuje k tejto novele prechodné ustanovenia, je potrebné ju aplikovať na
všetky konania týkajúce sa zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom bez ohľadu na to, kedy bolo napadnuté rozhodnutie vydané. Osobitným
právnym predpisom, ktorý odkazuje ust. § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. je zákon č. 215/2006 Z.z.
o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi. Ten upravuje maximálnu sumu vo výške

21.750,00 eur. Táto novelizácia bola zdôvodnená potrebou proporcionality, vzhľadom na vyváženie
hodnôt, kde je hodnota ľudského života a zdravia tou najvyššou, preto je neprimerané poskytovať
náhradu nemajetkovej ujmy v rámci ochrany osobnosti vo výrazne vyššej sume ako je najvyššia
prípustná výška odškodnenia. K potrebe akceptovať výšku náhrady nemajetkovej ujmy sa vyjadril aj
Najvyšší súd SR v rozhodnutí 3Cdo/106/2012. Zároveň zdôrazňuje, že nemajetková ujma v peniazoch

sa uhrádza len vtedy, ak vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym
úradným postupom nie je dostatočným konštatovaním porušenia práva. Tu poukazuje na rozhodnutie
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1Co/455/2015. Odvolateľ má za to, že prvoinštančný súd okrem
nerešpektovania finančného stropu nezohľadňoval aj jednotlivé kritéria tohto nároku podľa § 17 ods. 3
zákona. K tej časti odôvodnenia, v ktorej súd prvej inštancie vychádzal z toho, že žalobca bol v súvislosti

s trestným stíhaním prepustený zo služobného pomeru príslušníka PZ, poukazuje na nález Ústavného
súdu SR sp.zn. IV.ÚS 296/2014. Odvolateľ ďalej namieta, že prvoinštančný súd sa pri posudzovaní
osoby poškodeného a závažnosti jeho následkov nevysporiadal s vykonanými dôkazmi a na základe
toho vykladal všeobecné kritériá pre priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy výlučne v prospech
žalobcu. K odôvodneniu v bode 60 uvádza, že v súkromnom živote žalobcu nedošlo k závažným

následkom spočívajúcim v rozvrátení manželstva alebo odcudzení sa rodine. Poukazuje tiež na to, že
dňa 15.11.2014 bol žalobca zvolený za starostu obce L., z čoho vyplýva, že spoločenské uplatnenie
sa nezhoršilo v takej miere ako sám tvrdí. Prvoinštančný súd sa odvoláva aj na zhoršenie zdravotného
stavu žalobcu, konkrétne jeho psychické problémy a depresie. Súd však nevzal do úvahy skutočnosť, že
žalobca už v minulosti navštevoval pre depresívnu poruchu psychiatrickú ambulanciu v rokoch 1995 až

2001, teda viac ako 4 roky predtým ako voči nemu bolo začaté trestné stíhanie. Prvoinštančný súd tak
dostatočne nezohľadnil kritériá priznania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Odvolateľ tiež namieta,
že súd prvej inštancie pochybil, ak žalovanú zaviazal na náhradu úrokov z omeškania.

8. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uvádza, že rozhodujúcim meradlom

opodstatnenosti začatia trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Právoplatným
oslobodzujúcim rozsudkom sa trestné konanie končí, čo znamená, že zanikajú účinky rozhodnutia
o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia a zrušenia takéhoto rozhodnutia sa stáva
bezpredmetným. Oslobodzujúci rozsudok má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatítrestného stíhania a vznesenia obvinenia pre nezákonnosť, čo je základná podmienka pre uplatnenie
práva na náhradu škody podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. Z hľadiska teleologického výkladu
vychádzajúceho zo zmyslu a účelu právneho predpisu nemožno lipnúť na formálnom zrušení tvrdeného

nezákonného rozhodnutia, ale splnenie tejto podmienky treba vykladať aj extenzívne. Rozhodujúcim
kritériom je skutočnosť, z akých dôvodov bol žalobca spod obžaloby oslobodený. V prejednávanej
veci to bolo preto, že skutok sa nestal. V ďalšej časti vyjadrenia žalobca argumentuje, že rozsudky
Okresného súdu Bratislava I, na ktoré poukazuje odvolateľ sú výnimkami z existujúcej zásady. V ďalšej
časti vyjadrenia žalobca uvádza, že Generálna prokuratúra SR nesie zodpovednosť za nezákonné

rozhodnutie vzhľadom na úlohu zverenú prokuratúre podľa § 230 ods. 1 Trestného poriadku. Žalobca
bol trestne stíhaný v období 5 rokov a 9 mesiacov, preto v rámci výkonu dozoru mal prokurátor
dosť času, aby trestné stíhanie zastavil, resp. zobral obžalobu späť. Prokurátor podľa názoru žalobcu
pochybil od začiatku, keď nevyhovel sťažnosti obvineného proti uzneseniu o vznesení obvinenia.
Samotné uznesenie bolo vydané v rozpore s § 206 ods. 3 Trestného poriadku a obsahuje nedostatky,
ktoré mal prokurátor odstrániť na začiatku trestného stíhania. K námietke odvolateľky, že zákon

upravuje maximálnu sumu odškodnenia nemajetkovej ujmy uvádza žalobca, že základným kritériom pre
posúdenie právnej úpravy je okamih vydania nezákonného rozhodnutia, čo vyplýva z ust. § 27 ods.
1 zákona č. 514/2003 Z.z. Zákon č. 412/2012 Z. z., ktorý doplnil ust. § 17 ods. 4 zákona nadobudol
účinnosť 1.1.2013, pričom v ňom absentujú prechodné ustanovenia. V našom právnom poriadku sa
uplatňuje zásada zákazu spätnej účinnosti zákona. V prejednávanej veci bolo nezákonné rozhodnutie

vydané dňa 14.12.2005, teda v čase pred novelizáciou zákonom č. 412/2012 Z.z., preto je aplikácia
nového ustanovenia § 17 ods. 4 vylúčená. K výške nemajetkovej ujmy ďalej žalobca poukazuje na
uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/262/2015, v ktorom sa konštatuje existencia princípu
úplného odškodnenia. Poukazuje tiež na rozdiel účelu zákona č. 215/2006 Z.z. a zákona č. 514/2003
Z.z. Nesúhlasí s názorom odvolacieho súdu (KS v Košiciach) v rozhodnutiach sp. zn. 1Co/575/2015,

resp. 1Co/455/2015 a považuje ho za nesprávny. Žiadna krajina EÚ nemá stanovenú limitáciu náhrady
nemajetkovej ujmy spôsobenú štátom za nezákonné rozhodnutia alebo nesprávny úradný postup
pri výkone verejnej veci, rovnako ako žiadna z krajín EÚ nestanovila cenu ľudského života na 50-
násobok minimálnej mzdy. Náhradu nemajetkovej ujmy preto nemožno obmedziť, lebo ide o objektívnu
zodpovednosť štátu zakotvenú v čl. 46 ods. 3 Ústavy SR. K názoru žalovanej, že súd prvej inštancie

nemal zohľadniť prepustenie žalobcu zo služobného pomeru a ďalšie súvisiace nároky poukazuje na
kritériá pre priznanie výšky nemajetkovej ujmy v § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. Personálny rozkaz
o prepustení zo služobného pomeru príslušníka PZ sa opiera o jediný dôkaz, a to vyšetrovací spis s
uznesením o vznesení obvinenia zo 14.12.2005. Obidva skutky, pre ktoré bol žalobca v disciplinárnom
konaní prepustený sú zhodné so skutkami, pre ktoré bol aj trestne stíhaný. Oslobodzujúci rozsudok

zakladá dôvod na obnovu konania podľa zákona o štátnej službe príslušníkov PZ, ten je však možné
uplatniť najneskôr do 3 rokov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Túto lehotu žalobca nie z
vlastnej viny zmeškal, pretože trestné konanie skončilo až oslobodzujúcim rozsudkom po 5 rokoch a 9
mesiacoch. V tomto konaní nie je možné sa domáhať náhrady skutočnej škody, prípadne ušlého zisku,
ako sa mylne domnieva žalovaný, personálny rozkaz po prepustení žalobcu totiž do dnešného dňa nebol

zrušený a preto nie je možné domáhať sa skutočnej škody vo forme ušlej mzdy, odchodného a kráteného
výsluhového dôchodku. Žalobca nemá iný prostriedok ochrany než sa domáhať náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch. Žalobca tiež považuje za nedôvodné spochybňovanie obsahu výsluchov svedkov.
Je pravdou, že bol žalobca zvolený za starostu obce L., k tomu však došlo až po 9 rokoch až potom,
čo bol obvinený uznesením vyšetrovateľa. Rovnako nie je dôvodná ani námietka žalovanej vo vzťahu

k úrokom z omeškania.

9. Ďalšie písomné podania vo veci predložené neboli.

10. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací po preskúmaní splnenia podmienok prípustnosti

odvolacieho konania zistil, že odvolanie bolo podané včas oprávnenou osobou a smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné. Následne prejednal vec bez nariadenia odvolacieho
pojednávania, pretože nebol daný zákonný dôvod na jeho nariadenia podľa § 385 ods. 1 CSP. Odvolací
súd preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v rozsahu vyplývajúcom
z ust. § 379 a § 380 CSP a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne pri

posúdení základu žalovaného nároku, pokiaľ sa však týka výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy
odvolací súd zistil, že existujú dôvody na zmenu napadnutého rozsudku.11. Odvolateľka v podanom odvolaní uplatňuje odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, ktorý
spočíva v tom, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Tento odvolací dôvod je naplnený v prípade, keď súd prvej inštancie na zistený skutkový stav neaplikoval

príslušnú právnu normu, aplikoval nesprávnu právnu normu, jej obsah správne zvolenej právnej normy
nesprávne interpretoval alebo právnu normu na prejednávanú vec nesprávne aplikoval.

12. Vychádzajúc z obsahu odvolacích námietok obsiahnutých v texte písomného vyhotovenia odvolania
je potrebné konštatovať, že odvolateľka v prvej časti dovolania vytýka súdu prvej inštancie nesprávne

právne posúdenie základu nároku, ktorý bol v tomto konaní uplatnený. Odvolací súd konštatuje, že
skutkový stav veci vo vzťahu k základu nároku, teda okolnosti trestného stíhania žalobcu, konkrétne
čas a spôsob jeho začatia, časová následnosť a obsah jednotlivých procesných úkonov a rozhodnutí
vykonaných v trestnom konaní a spôsob ukončenia trestného konania, medzi sporovými stranami nie sú
sporné. Odvolateľ však tvrdí, že konaním štátu nedošlo k okolnostiam, ktoré by zakladali zodpovednosť
štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, či nesprávnym úradným postupom.

13. Podľa názoru žalobcu nezákonným rozhodnutím, ktoré zakladá nárok na náhradu škody, je
uznesenie o vznesení obvinenia úradu inšpekčnej služby zo dňa 14.12.2005, ktorým mu bolo vznesené
obvinenie za pokračujúce trestné činy zneužívania právomoci verejného činiteľa a prijímania úplatku
a inej nenáležitej výhody. Vo vzťahu k základu žalovaného nároku naopak odvolateľka namieta, že

uznesenie o vznesení obvinenia nemožno automaticky považovať za nezákonné len z dôvodu, že v
čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní trestného činu sa neskôr z rôznych dôvodov
nepotvrdila. Odvolateľka tvrdí a argumentuje, že za nezákonné rozhodnutie nie je možné považovať
uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré bolo vydané orgánmi činnými v trestnom konaní, na základe
ktorého bola neskôr podaná obžaloba, aj keď v trestnom konaní na základe podanej obžaloby bola

obžalovaná osoba oslobodená.

14. Právo osoby, ktorá je trestne stíhaná na základe nezákonného rozhodnutia orgánov činných v
trestnom konaní na náhradu škody, ktorá bola takýmto rozhodnutím spôsobená má ústavnoprávnu
povahu. Podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy SR každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím súdu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom. Podľa čl. 36
ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „Listina“) každý má právo na náhradu škody, ktorú
mu spôsobilo nezákonné rozhodnutie súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo
nesprávny úradný postup. Citovaná ústavnoprávna ochrana je konkrétne upravená v ustanoveniach
zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

15. Podľa § 27b ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré
boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje predpismi účinnými do 31. decembra
2008.

16. V prejednávanej veci je tým rozhodnutím, z ktorého sa odvíja základ uplatneného nároku na
náhradu škody, uznesenie o vznesení obvinenia vyšetrovateľa Odboru inšpekčnej služby PZ SR zo dňa

14.12.2005, preto je potrebné nárok žalobcu právne posúdiť podľa zákona č. 514/2003 Z. z. v znení
účinnom do 31.12.2008 (ďalej iba „zákon“).

17. Podľa § 5 ods. 1 zákona právo na náhradu škody spôsobené nezákonným rozhodnutím má účastník
konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní. Podľa § 6 ods. 1

prvá veta zákona, ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo
zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom.

18. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je objektívna zodpovednosť

bez ohľadu na zavinenie, ktorej sa nemožno zbaviť. Je založená na súčasnom splnení troch
podmienok: existencia nezákonného rozhodnutia, vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi nezákonným
rozhodnutímavznikomškody.Predpokladompreposúdeniekonkrétnehorozhodnutiaakonezákonnéhorozhodnutia je to, že ide o právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená a ktoré bolo zrušené
alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom.

19. Podľa čl. 2 ods. 1, 2 Základných princípov CSP ochrana ohrozených alebo porušených práv a
právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty.
Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade
s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít a ak takej niet, aj stav, v ktorom každý
môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.

20. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie právne posúdil základ nároku na náhradu škody
v plnom súlade s ustálenou judikatúrou a rozhodovacou praxou súdov SR. Štát zodpovedá aj za
škodu, ktorá bola poškodenému spôsobená začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo
právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím trestného súdu. Zákon č. 514/2003 Z.z. zakladá objektívnu
zodpovednosť štátu, ktorej sa nemôže zbaviť. Pri posudzovaní základu nároku sa neposudzuje

správnosť rozhodnutia orgánu štátu z hľadiska prípadného porušenia právnej povinnosti a zavinenia,
rozhodujúcim kritériom pre posúdenie zákonnosti konania vedeného orgánom verejnej moci je výlučne
procesný výsledok tohto konania. Zmyslom právnej úpravy právnej zodpovednosti štátu za škodu je
to, aby každá ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu bola odčinená (rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4MCdo/15/2009).

21. Z odôvodnenia nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. III.ÚS 754/2016 zo dňa 24.1.2017 vyplýva právny
názor, že ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré
je skončené oslobodením spod obžaloby či zastavením trestného stíhania je potrebné hľadať nielen v
čl. 46 ods. 3 Ústavy a čl. 36 Listiny, ale vo všeobecnej rovine aj v princípoch materiálneho právneho

štátu. Ak má byť štát považovaný za právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie
svojich orgánov, ktorými zasahuje do základných práv jednotlivca. V tejto situácii nie je rozhodné, ako
orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie skutočne v
trestnom konaní potvrdilo (bod 20 odôvodnenia). Je právnou povinnosťou štátu zabezpečovať ochranu
spoločnosti vyšetrovaním podozrení zo spáchania trestnej činnosti a jednotlivec je povinný v určenom

rozsahu znášať obmedzenia z toho vyplývajúce, avšak ak orgány činné v trestnom konaní dospejú
k rozhodnutiu, ktoré sa neskôr ukáže ako nezákonné, ide vo vzťahu k takto stíhanej osobe o postup
porušujúci základné ľudské práva. Ak má byť jednotlivec povinný podrobiť sa úkonom trestného konania,
musí v právnom štáte existovať garancia, že v prípade preukázania, že trestnú činnosť nespáchal,
dostane sa mu odškodnenie za všetky úkony, ktorým bol zo strany štátu podrobený.

22. Vo vzťahu k ustálenosti rozhodovacej súdnej praxe najvyšších orgánov, resp. najvyšších justičných
orgánov SR odvolací súd považuje za potrebné zvýrazniť uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
3Cdo/156/2017 z 9.11.2017, v ktorého odôvodnení (bod 23 a nasl.) sa konštatuje, že rozhodnutie
najvyššieho súdu z 18.8.2010 sp. zn. 4MCdo/15/2009 bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho

súdu a rozhodnutí súdov SR ako judikát č. 37/2014 s právnou vetou, ktorá znie: „Zmyslu a účelu § 6
ods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov zodpovedá interpretácia tohto ustanovenia, v zmysle ktorej rovnaké
dôsledky ako zrušenie nezákonného uznesenia o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia
má tiež rozhodnutie o zastavení trestného stíhania vydané z dôvodu, že sa nepotvrdil predpoklad o

spáchaní trestného činu obvineným“. V čase po tomto rozhodnutí Najvyšší súd SR nevydal rozhodnutie,
ktoré by bolo založené na odlišných právnych záveroch, pričom cituje viacero nadväzujúcich rozhodnutí
Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR, pričom zo všetkých vyplýva, že rozhodovacia prax nie je
rozdielna v tom, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo oslobodeniu spod obžaloby, je treba
s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné

stíhanie voči nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobený začatím trestného stíhania
sa preto posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim
meradlom zákonnosti začatia, resp. vedenia trestného konania je neskorší výsledok trestného konania.

23. Na základe uvedeného odvolací súd bez potreby ďalšej argumentácie vo vzťahu k odvolacím

námietkam uvedeným v časti odvolania označenej I. nepovažuje za potrebné uvádzať ďalšie dôvody a
v plnom rozsahu sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie v tom, že zodpovednosť žalovanej za
škodu spôsobenú trestným stíhaním vo vzťahu k žalobcovi je daná. Rozhodnutia citované odvolateľkousú vydané pred publikovaním rozhodnutia R 37/2014 alebo ide o rozhodnutia zjavne v rozpore s
ustálenou súdnou praxou.

24. V druhej časti odvolania odvolateľka spochybňuje výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú súd prvej
inštancie žalovanému priznal. V prvom rade namieta, že je potrebné na prejednávanú vec aplikovať
ust. § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 1.1.2013, ktoré zaviedlo maximálny limit
nemajetkovej ujmy, zároveň však spochybňuje aj existenciu základu, resp. predpokladov pre priznanie
nemajetkovej ujmy podľa kritérií uvedených v ust. § 17 ods. 3 cit. zákona, kde zároveň namieta aj

vyhodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie vo vzťahu k naplneniu zákonných predpokladov pre
priznanie náhrady nemajetkovej ujmy.

25. Odvolací súd opakovane poukazuje na právny názor prezentovaný v bode 15. odôvodnenia, že na
prejednávanú vec je potrebné aplikovať zákon v znení účinnom do 31.12.2008.

26. Podľa § 17 ods. 1, 2 zákona v znení účinnom do 31.12.2008 uhrádza sa skutočná škoda a
ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

27. Možnosť priznať podľa zákona poškodenému náhradu nemajetkovej ujmy je podmienená výlučne
tým, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením vzhľadom na ujmu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Iba a výlučne v takomto
prípade sa okrem skutočnej škody a ušlého zisku uhrádza poškodenému aj nemajetková ujma, ak nie

je možné uspokojiť ju inak.

28. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie zastáva názor, že vedenie trestného stíhania
na základe uznesenia o jeho začatí, ktoré následne nadobudlo povahu rozhodnutia nezákonného
odôvodňuje s ohľadom na citovaný čl. 46 ods. 3 Ústavy a čl. 36 ods. 3 Listiny právo na náhradu

nemajetkovej ujmy stíhanej osoby, ak boli naplnené predpoklady vzniku takejto nemajetkovej ujmy v
príčinnej súvislosti s vedením trestného stíhania. Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
za vedenie trestného stíhania, ktoré sa právoplatne skončilo inak než odsúdením je zároveň ústavne
akceptovateľným a ústavou predpokladaným spôsobom poskytnutia satisfakcie takto stíhanej osobe
(porovnaj aj nález Ústavného súdu SR sp.zn. III.ÚS 754/2016, bod 26).

29. Odvolací súd je presvedčený o tom, že samotná skutočnosť, že žalobca bol dlhodobo a to počas
obdobiaviacako5rokova8mesiacovtrestnestíhaný,jetakýmvážnymzásahomdojehopráva,resp.do
osobnej integrity, že samotné konštatovanie porušenia práva nemôže byť postačujúcim zadosťučinením.
Ako predpoklad pre posúdenie možnosti priznať náhradu nemajetkovej ujmy postačuje podľa názoru

odvolacieho súdu samotný objektívny fakt stavu neistoty z hroziaceho trestu odňatia slobody, ako aj
objektívne existujúci postoj spoločnosti, kde je všeobecné podozrenie z trestného činu úplatkárstva a
zneužívania právomoci vnímané veľmi negatívne, a to aj bez potreby osobitného preukazovania týchto
okolnostívýsluchomsvedkov.Odvolacísúdopakovanezdôrazňuje,žepredpokladyprepriznanienároku
na náhradu nemajetkovej ujmy u žalovaného sú dané.

30. Odvolací súd nesúhlasí s právnym názorom odvolateľky, podľa ktorého mal súd prvej inštancie vo
veci aplikovať ust. § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom v čase rozhodovania súdu.
V prejednávanom spore súd prvej inštancie správne postupoval, ak použil ust. § 17 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z.z. v znení účinnom v čase vydania označeného nezákonného rozhodnutia. Je pravdou, že

aktuálne znenie zákona č. 514/2003 Z.z. v čase rozhodovania súdu prvej inštancie obmedzuje výšku
náhrady nemajetkovej ujmy spôsobom uvedeným v § 17 ods. 4, pre absenciu prechodných ustanovení
však nie je možné toto ustanovenie, ktoré má povahu hmotnoprávnu, aplikovať na prípady, keď nárok
na náhradu škody vznikol pred dňom nadobudnutia účinnosti nového ustanovenia.

31. Ustanovenie § 17 ods. 3 zákona, ktoré obsahuje kritériá pre posúdenie priznanej nemajetkovej ujmy,
bolo od zákona doplnené až s účinnosťou od 1.1.2009. Aj keď v tejto veci aplikácia ustanovenia § 17 ods.
3 zákona neprichádza do úvahy (z dôvodov skôr uvedených), konštatuje odvolací súd, že pre priznanie
nemajetkovej ujmy musia byť naplnené predpoklady uvedené v § 17 ods. 2 zákona a výška nemajetkovejujmy musí byť odôvodnená s prihliadnutím na konkrétne skutkové zistenia. Povinnosťou súdu je posúdiť
požadovanú výšku nemajetkovej ujmy s prihliadnutím na špecifické okolnosti konkrétneho prípadu tak,
aby bola primeraná a aby mohla plniť aj úlohu reparačnú, nielen symbolickú. Prihliadnutie na reparačnú

funkciu náhrady nemajetkovej ujmy znamená, že nemožno neobísť aj závažnosť následkov, ktoré
poškodenému vznikli v súkromnom živote v dôsledku nemožnosti uplatnenia sa v jeho pôvodnej profesii,
keď mu bolo postupom štátu vedením trestného stíhania znemožnené domôcť sa adekvátnej nápravy
rozhodnutia o prepustení zo služobného pomeru v policajnom zbore. Podľa názoru odvolacieho súdu je
potrebné pri určení výšky nemajetkovej ujmy prihliadať aj na povahu trestnej veci, konkrétne, že šlo o

podozrenie z trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa a prijímanie úplatku, čo sú trestné
činy v spoločnosti všeobecne považované za zavrhnutiahodné a zahanbujúce. Je potrebné prihliadnuť
na dĺžku trestného stíhania, ktorá negatívne zasahovala do osobnostnej sféry žalobcu.

32. Pokiaľ sa týka skutkových okolností vo vzťahu k osobe poškodeného, povahy neoprávneného
zásahu a jeho následkov stotožňuje sa odvolací súd so skutkovými zisteniami súdu prvej inštancie. Pri

rozhodovaní o konkrétnej výške nemajetkovej ujmy sa súd riadi úvahou, pri ktorej musí rešpektovať
podobnosť prejednávaných prípadov a má povinnosť prihliadnuť aj na vlastnú judikatúru, resp. na
rozhodnutia iných senátov toho istého súdu a túto judikatúru zohľadniť a to bez ohľadu na to, či na
ňu samotné strany sporu poukazujú. Tento záver vyplýva z nálezov Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS
288/2017 a III.ÚS 289/2017.

33. Z obsahu spisu vyplýva, že na tunajšom súde bolo vedených viacero odvolacích konaní v sporoch,
ktoré viedli proti Slovenskej republike príslušníci Oddelenia hraničnej kontroly policajného zboru Vyšné
Nemecké, voči ktorým bolo v rovnaký deň začaté trestné stíhanie za rovnaké trestné činy. Konkrétne
vo veci žalobcu X. W. proti žalovanej Slovenskej republike bol rozsudkom sp. zn. 5Co/324/2015 z

24.5.2016 potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým bola žalobcovi priznaná nemajetková ujma
vo výške 100.000,00 eur s príslušenstvom. Vo veci žalobcu N.. P. Š. proti žalovanej Slovenskej republike
Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 20.12.2017 č.k. 11Co/127/2016-354 potvrdil rozsudok súdu prvej
inštancie vo výroku o priznaní nemajetkovej ujmy vo výške 75.000,00 eur s príslušenstvom. V spore
žalobcu I. X. proti žalovanej Slovenskej republike Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo 16.11.2017 č.k.

9Co/441/2016 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie o priznaní nemajetkovej ujmy vo výške 60.000,00
eur.

34. So zreteľom na obdobnú judikatúru dospel odvolací súd k záveru, že pri skutkovom stave veci
zistenom súdom prvej inštancie, pri porovnaní osobných pomerov poškodených, následkov, ktoré malo

v jednotlivých prípadoch trestné stíhanie a s ohľadom na dĺžku nezákonne vedeného trestného konania
je potrebné za primeranú považovať náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 75.000,00 eur. Takáto výška
zodpovedá účelu nemajetkovej ujmy a jej reparačnej funkcie vo vzťahu k pomerom žalobcu a závažnosti
vzniknutých následkov.

35.Nazákladeuvedenéhoodvolacísúdpodľa§378CSPzmenilrozhodnutiesúduprvejinštancietak,že
uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 75.000,00 eur a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

36. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie v tom, že žalobcovi vznikol
aj nárok na zaplatenie úrokov z omeškania. K omeškaniu žalovanej došlo uplynutím 6 mesiacov na

predbežné prerokovanie nároku. Základná výška úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platná k
prvému dňu omeškania bola vo výške 1% ročne, preto podľa § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. je
výška úrokov z omeškania 9% ročne.

37. Odvolací súd zároveň rozhodol o nároku na náhradu trov celého konania vrátane trov odvolacieho

konania. Žalobca bol vo veci, pokiaľ sa týka jeho nároku, resp. základu jeho nároku úspešný v plnom
rozsahu, preto mu odvolací súd priznal nárok na náhradu trov konania proti žalovanej v rozsahu 100%.

38. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí z dôvodov uvedených v ust. § 420 CSP.

Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému
subjektu na súde, ktorý rozhodoval o prvej inštancii. Pri dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podaniauvedie,protiktorémurozhodnutiusmeruje,vakomrozsahusatotorozhodnutienapáda,zakých
dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolávateľ domáha

(dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch uvedených v ust. § 429 ods. 2 CSP.