Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, November 22, 2021

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/149/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7115221732
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 11. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Galdunová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2021:7115221732.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Galdunovej a sudkýň

JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Moniky Koščovej v spore žalobkyne: A.. F. J., X.. XX.XX.XXXX, L. Y.
F., V. X, zastúpená Jánom Pavlišom, nar. 7.7.1964, bytom v Košiciach, Hroncova 6, proti žalovanému:
TechnickáuniverzitavKošiciach,sosídlomvKošiciach,ul.Letná9,IČO:00397610ouloženípovinnosti
ospravedlneniaaprimeranézadosťučineniezdôvodudiskriminácie,oodvolanížalobkyneprotirozsudku
Okresného súdu Košice I zo dňa 16. apríla 2019, sp. zn. 36C/341/2015 v spojení s opravným uznesením
zo dňa 30. októbra 2020, sp.zn. 36C/341/2015-391

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok Okresného súdu Košice I zo dňa 16.4.2019, č.k. 36C/341/2015-335 v spojení s

opravným uznesením zo dňa 30.10.2020, č.k. 36C/341/2015-391.

Stranám sporu nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice (ďalej len súd prvej inštancie alebo len súd) rozsudkom zo dňa 16.4.2019, č.k.
36C/341/2015-335 v spojení s opravným uznesením zo dňa 30.10.2020, č.k. 36C/341/2015-391 žalobu
zamietol (výrok I.) a žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 % (výrok II.).

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobkyňa domáhala písomného ospravedlnenia a finančného

zadosťučinenia vo výške 1 000 € s odôvodnením, že dňa 2.7.2015 sa zúčastnila prijímacieho konania
na dennú formu štúdia doktorandského študijného programu Financie v študijnom odbore 3.3.7.
Financie na Ekonomickú fakultu Technickej univerzity v Košiciach v akademickom roku 2015/2016.
Dňa 14.7.2015 jej bolo doručené rozhodnutie dekana o neprijatí na štúdium. V rozhodnutí sa uvádza,
že prijímaciu skúšku úspešne vykonala, avšak jej umiestnenie v poradí nepostačovalo na prijatie na
štúdium. Uviedla, že disponovala dôkazmi o tom, že postup, ktorý predchádzal tomuto rozhodnutiu o
neprijatí na štúdium, odporoval Zákonníku práce, Diskriminačnému zákonu ako aj Ústavnému zákonu

a podľa názoru ústavného advokáta došlo k porušeniu jej základného práva, preto podala žiadosť
o preskúmanie rozhodnutia dekana o neprijatí na štúdium v súlade s § 58 ods. 8 zák. č. 131/2002
Z.z. o vysokých školách. V odôvodnení žiadosti o preskúmanie rozhodnutia dekana uviedla tieto
skutočnosti: ešte pred podaním prihlášky a zaplatením poplatku za prijímací pohovor, konkrétne dňa
22.5.2015 jej bola zamestnancom fakulty, u ktorého hodlala vykonať doktorandské štúdium, položená
otázka, či popri starostlivosti o malé dieťa (v tom čase bola v jasne viditeľnom 7. mesiaci tehotenstva)
zvládne doktorandské štúdium. Uviedla, že táto otázka ju veľmi zaskočila a po celý čas až do konania

prijímacieho pohovoru jej psychicky postupom času stále viac ubližovala, pretože sa jej vnútorne stále
podsúvalo do vedomia, že ju fakulta vopred diskriminuje, pretože je tehotná a tým je pre záujmy tejto
vysokej školy nežiaduca. S týmto sa zverila manželovi a rodine ako aj iným ľuďom. Keď sa o tom
dozvedel manžel, išiel za advokátom, ktorý im povedal, že takýmto konaním boli vážnym spôsobomporušené zásady rovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnych vzťahoch. Poukázala na ust. § 51 ods.
6 písm. a/ zák. č. 365/2004 Z.z. analogialegis vo vzťahu k prijímacím pohovorom, ktorý ustanovuje, že:
„Zamestnávateľ nesmie vyžadovať od zamestnanca informácie týkajúce sa tehotenstva“. Uviedla, že

advokát im povedal, že neprijatie tehotnej ženy do zamestnania v zmysle legislatívy Európskej únie je
považované za priamu diskrimináciu. Navrhol im, aby zistili, ako to je s jej psychickou diskrimináciou,
aby získali čo najviac informácii a keďže kvôli zlému psychickému pocitu z predmetnej diskriminácie,
pociťovala stav nevoľnosti jej manžel sa rozhodol, že pôjde zistiť túto vec na dekanát on osobne.
Manželovi dohodol stretnutie u dekanovho otca vedúciKatedry telesnej výchovy na Technickej univerzite

vKošiciach,ktorýjemanželovýmsusedomstým, žemanželsidňa22.6.2015a23.6.2015telefonickyna
telefónnom čísle dekanovho otca dohodol stretnutie na dekanáte, na ktoré teda šiel na návrh advokáta
aj so svojim známym, ktorý síce do kancelárie bývalého dekana fakulty nevošiel, ale mnohé podstatné
skutočnosti z diskusie jej manžela a bývalého dekana si vypočul čakajúc za dverami na vlastné uši.
Uviedla, že bývalý dekan jej manželovi počas tohto stretnutia doslovne povedal, že jej tehotenstvo je
„naozaj veľký problém!“, a to bez toho, aby sa jej manžel či už telefonicky alebo osobne stihol vôbec

zmieniť o tom, že je tehotná. Táto skutočnosť podľa žalobkyne úplne jasne dokazuje to, že vedenie
dekanátu o tejto veci už vopred diskutovalo, a teda sa aj zrejme vopred rozhodlo o jej neprijatí. Navyše
keď jej manžel pracovníkovi dekanátu oznámil, že na doktorandské štúdium so zameraním témy na
globálnu ekonomiku sa hlási z toho dôvodu, že po ukončení doktorandského štúdia má záujem uchádzať
sa o prácu v Národnej banke Slovenska alebo v Európskej centrálnej banke, na jeho prekvapenie

mu bývalý dekan povedal, že fakulta nemá nič z toho, keď študent odíde pracovať do Európskej
centrálnej banky. Uviedla, že po všetkých týchto udalostiach už nemá ani najmenšiu pochybnosť o
tom, že postoj dekanátu bol naozaj vo veľmi príkrom rozpore s platnými zákonmi Slovenskej republiky
obzvlášť s § 2a ods. 11 písm. a/ zák. č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach
a ochrane pred diskrimináciou, nenechala sa žalobkyňa odstrašiť. Uviedla, že zaplatila poplatok za

prijímacie skúšky vo výške 35,- EUR a týchto sa v priebehu 8. mesiaca tehotenstva dňa 2.7.2015
zúčastnila. Žalobkyňa v žalobe ďalej uviedla, že počas prijímacieho pohovoru sa psychicky cítila veľmi
zle, pretože už aj podvedome z predchádzajúcich udalostí a postojov zo strany dekanátu sa vopred cítila
diskriminovaná a odstrčená. Podľa jej názoru skúšajúci dokonca venovali jej odpovedi aj citeľne menej
času, než ostatným uchádzačom odpovedajúcim pred ňou, ako keby jej skúška, a teda aj neprijatie,

boli už vopred dohodnutou skutočnosťou. Má za to, že neobstojí tvrdenie zo strany dekanátu, že
prijímaciu skúšku síce úspešne vykonala, avšak jej umiestnenie v poradí nepostačovalo na prijatie
na štúdium. Má tiež dôkazy o tom, že v minulosti to tak už bývalo, že na doktorandské štúdium boli
prijímaní aj takí uchádzači, ktorí zďaleka nevykazovali také študijné výsledky, aby na doktorandské
štúdium mohli byť vôbec prijatí. Bývalý dekan, teda otec súčasného dekana prijal na doktorandské

štúdium uchádzača, ktorý sa na prijímacích skúškach ani nezúčastnil, pretože v tom čase bol v USA,
pričom prijímaciu skúšku na doktorandské štúdium nevykonal pred prijímacou komisiou tak, ako to
stanovuje § 7 ods. 1 štatútu Technickej univerzity v Košiciach ale ako získala informáciu od osoby z
dekanátu,ibapokecanímsisdekanomcezinternetovýaudiovizuálnyprostriedoksnázvomSkype.Tento
doktorand je ešte stále študentom na Ekonomickej fakulte Technickej univerzity Košice. Dňa 17.8.2015

jej bolo doručené preskúmanie rozhodnutia o výsledku prijímacieho konania na doktorandské štúdium,
v ktorej jej rektor Technickej univerzity oznámil, že jej žiadosti o preskúmanie rozhodnutia dekana
nevyhovuje. Svoje rozhodnutie zdôvodnil takto: „Vašu žiadosť som dôkladne preskúmal a dôvody, ktoré
uvádzate, sú nepravdivé a zavádzajúce.“ Rektor však priznal, že na fakulte sa vedelo, že je tehotná
už pred podaním prihlášky na doktorandské štúdium, o čom svedčí samotné preskúmanie rozhodnutia

o výsledku prijímacieho konania zo dňa 30.7.2015. Má za to, že rektor vo svojom stanovisku nikde
neuviedol podstatné skutočnosti o tom, ako boli záujemcovia na doktorandské štúdium prijatí. Nikde
neuviedol konkrétne kritéria, na základe ktorých sú uchádzači o doktorandské štúdium ohodnotení a
zoradení do poradia podľa toho, ako uspeli, ktorým by dokázal vyvrátiť to, že na štúdium boli prijatí takí
uchádzači, ktorí mali horšie ohodnotenie ako žalobkyňa, ale napriek tomu boli prijatí, pretože ona bola

z dôvodu tehotenstva diskriminovaná. Všetky tieto skutočnosti ju vedú k presvedčeniu, že z dôvodu
tehotenstva bola diskriminovaná, a preto sa na jej miesto, ktoré jej zo zákonných a morálnych čestných
podmienok prináležalo, dostal niekto iný. Navyše utrpela aj nemajetkovú ujmu v podobe psychického
utrpenia, ktoré jej spôsobilo predmetnú diskrimináciu zo strany vedenia Ekonomickej fakulty Technickej
univerzity v Košiciach.

3. Právne vec posúdil podľa § 2 ods. 1, 2, 3, § 2a ods. 1 a ods. 11 písm. a), § 3 ods. 1, 2, § 9 ods. 1,
2, 3, § 11 ods. 1, 2, 3 zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o
ochrane pred diskrimináciou v znení účinnom ku dňu 22.5.2015 spolu s § 55 ods. 1 až 7 a § 57 ods. 5
zákona č. 131/2002 Z.z. o vysokých školách.4. Konštatoval, že nárok uplatnený žalobou, ktorým sa žalobkyňa domáha od žalovaného
ospravedlnenia a zaplatenia sumy 1.000,- EUR, ako primeraného finančného zadosťučinenia z dôvodu
psychickej ujmy utrpenej kvôli diskriminácii z dôvodu tehotenstva, má základ v ustanovení § 2a

ods.11 antidiskriminačného zákona v spojení s ustanovením § 3 antidiskriminačného zákona a §9 a 11
antidiskriminačného zákona.
5. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobkyňa v konaní neuniesla dôkazné bremeno ohľadom
skutkovým tvrdení v zmysle § 150 CSP v spojení s čl. 8 základných princípov CSP a § 11
antidiskriminačného zákona.

6. Upriamil pozornosť na prejednací princíp uplatnený v Civilnom sporovom poriadku, ako aj na
to, že pri sporoch vyplývajúcich z antidiskriminačného zákona v zmysle ustanovenia § 11 ods.2
antidiskriminačného zákona platí tzv. „ prenesené dôkazné bremeno“, v zmysle ktorého žalobca nielen
tvrdí ale aj preukazuje skutočnosti, z ktorých možno vyvodiť, že došlo ku diskriminácii či už priamej
alebo nepriamej, teda žalobca musí nielen tvrdiť ale aj predložiť také dôkazy, z ktorých vyplýva určitá
miera pravdepodobnosti diskriminácie (porušenia zásady rovnakého zaobchádzania) a až následne

sa presúva dôkazné bremeno na žalovaného, ktorý má preukázať, že neporušil zásadu rovnakého
zaobchádzania. Tento výklad je plne v súlade s platnou judikatúrou, na ktorú v konaní poukázala aj
žalovaná, a to s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 3 Cdo 171/2008 a rozhodnutím Ústavného
súdu SR sp. zn. IV.ÚS 16/2009, ktoré súd považuje za ustálenú judikatúru, od ktorej nemal žiaden dôvod
odkloniť sa.

7. Poukázal na skutkové tvrdenia žalobkyne uvedené v žalobe, a to, že otázka, ktorá jej bola
zamestnancom fakulty položená dňa 22.05.2015, či popri starostlivosti o dieťa zvládne doktorandské
štúdium ju zaskočila a po celý čas až do prijímacieho konania jej ubližovala, a stále sa jej vnútorne
podsúvalo do vedomia, že ju fakulta vopred diskriminuje, pretože je tehotná a je pre záujmy vysokej školy
nežiaduca. V tom čase bola žalobkyňa v 7. mesiaci tehotenstva. Zároveň tvrdila v ďalšom slede udalostí

to, že jej manžel si dňa 22.06.2015 a 23.06.2015 dohodol stretnutie u bývalého dekana na fakulte, ktorý
pri stretnutí podľa jej tvrdenia priamo povedal, že jej tehotenstvo „ je naozaj veľký problém!“ a to bez toho,
aby sa jej manžel bývalému dekanovi stihol zveriť s tým, že žalobkyňa je tehotná. To podľa žalobkyne
dokazuje to, že vedenie dekanátu už vopred o tomto diskutovalo a teda sa aj zrejme rozhodlo vopred o
jej neprijatí. Skutkovo tvrdila žalobkyňa ďalej to, že počas prijímacích pohovorov sa psychicky cítila veľmi

zle, možno už aj podvedome z predchádzajúcich udalostí a postojov zo strany dekanátu sa vopred cítila
diskriminovaná a odstrčená. Podľa jej názoru skúšajúci venovali jej odpovedi menej času než ostatným
uchádzačom, ako keby bola jej skúška boli vopred dohodnutou skutočnosťou. Poukázala na to, že v
rozhodnutí rektora o jej žiadosti o preskúmaní rozhodnutia dekana o neprijatí neboli uvedené konkrétne
kritéria, na základe ktorých sú uchádzači o doktorandské štúdium ohodnotení a zoradení do poradia,

podľa toho ako uspeli a ktoré by dokázali vyvrátiť to, že na štúdium boli prijatí také uchádzači ktorí
mali horšie ohodnotenie ako žalobkyňa ale napriek tomu boli prijatí, pretože žalobkyňa bola z dôvodu
jej tehotenstva diskriminovaná. Všetky tieto skutočnosti ju teda viedli k presvedčeniu, že z dôvodu jej
tehotenstva bola diskriminovaná a preto jej miesto dostal niekto iný.
8. Po vykonanom dokazovaní mal súd za to, že uvedené skutkové tvrdenia žalobkyne ostali len v rovine

jej subjektívnych pocitov, nakoľko žiaden z ňou predložených dôkazov ani žiaden z ňou navrhnutých
svedkov nepreukázal a ani z nich nemožno vyvodiť to, že u žalobkyne došlo k diskriminácii z dôvodu
tehotenstva a teda žalobkyňa len tvrdila a nepreukázala - nepredložila súdu žiaden taký dôkaz, z ktorého
by bolo možné usudzovať, že bola zo strany žalovaného u nej porušená zásada rovnosti a že bola
diskriminovaná či už priamo alebo nepriamo z dôvodu tehotenstva v prijímacom konaní na doktorandské

štúdium v dennej forme na Ekonomickej fakulte Technickej univerzity v Košiciach študijného programu
financie v študijnom odbore 3.3.7. financie.
9. V konaní nebolo sporné to, že žalobkyňa sa dňa 02.07.2015 zúčastnila prijímacieho konania
na doktorandské štúdium v dennej forme na Ekonomickej fakulte Technickej univerzity v Košiciach
študijnéhoprogramufinancievštudijnomodbore3.3.7.financie,čoajbolovkonanípotvrdenéžalovanou

stranou a to listinou predloženou žalovanou - Zápis o prijímacom pohovore č. 16041/2015 A.. F. A. zo
dňa 02.07.2015 ako aj Zápisnicou zo zasadnutia prijímacej komisie zo dňa 02.07.2015 na doktorandské
štúdium na Ekonomickej fakulte Technickej univerzity v Košiciach na akademický rok 2015/2016 a
potvrdil to vo svojej svedeckej výpovedi aj svedok G.. A.. H. Š. ako aj svedok G.. A.. K. H. J...
10. Spornou skutočnosťou nebolo taktiež to, že žalobkyňa na doktorandské štúdium nebola prijatá, čo

preukázala aj listinou-Rozhodnutie dekana Ekonomickej fakulty Technickej univerzity v Košiciach zo
dňa 08.07.2015 číslo 18141/2015 o neprijatí na štúdium ( túto listinu v konaní predložila aj žalovaná ).
Sporné nebolo ani to, že žalobkyňa podala proti tomuto rozhodnutiu Žiadosť o preskúmanie rozhodnutia
o výsledku prijímacieho konania, ktorú žiadosť aj súdu predložila a nikto nerozporoval ani to, že rektorTechnickej univerzity v Košiciach G..P..M..J..A.. C. Č.Ž., M.. o tejto žiadosti rozhodol tak, že žiadosti
nevyhovel a napadnuté rozhodnutie dekana o neprijatí na štúdium potvrdil, čo aj bolo preukázané týmto
rozhodnutím zo dňa 30.07.2015, ktoré súdu žalobkyňa predložila ( listina bola predložená aj žalovanou).

11. Nikto v konaní nerozporoval to, že žalobkyňa v zmysle podmienok prijímacieho konania, ktoré
boli žalovanou v zmysle zákona zverejnené na listine označenej ako: Informácie pre uchádzačov o
doktorandské štúdium v akademickom roku 2015/2016 na Ekonomickej fakulte technickej univerzite v
Košiciach, ktorú listinu predložila v konaní žalovaná strana, si zvolila tému dizertačnej práce u školiteľa
G.. A.. K. H., J.., u ktorého konzultovala tézy k tejto téme, ktoré aj následne vypracovala. Tieto skutkové

tvrdenia boli preukázané jednak svedeckou výpoveďou samotného G.. A.. K. H., J.. ako aj potvrdzujú to
samotné Tézy k dizertačnej práci vypracované žalobkyňou, ktoré súdu predložila žalovaná.
12. Sporným bolo v konaní to, či žalobkyňa bola v predmetnom prijímacom konaní diskriminovaná z
dôvodu tehotenstva.
13. Súd sa v konaní oboznámil so žalobkyňou predloženými listinami ako aj s listinami predloženými
žalovanou stranou, vypočul žalobkyňu, navrhnutých svedkov s výnimkou študenta, ktorého navrhla

žalobkyňa vypočuť na pojednávaní dňa 16.11.2017. Tohto nevypočul z dôvodu, že žalobkyňa
prostredníctvom svojho zástupcu na pojednávaní dňa 16.04.2019 uviedla, že nenavrhuje vykonanie
žiadnych ďalších dôkazov.
14. Kotázke,ktorábolažalobkynipoloženádňa22.05.2015zamestnancomfakultyG..A..K.H.:„čipopri
starostlivosti o dieťa zvládne doktorandské štúdium ktorá ju zaskočila a po celý čas až do prijímacieho

konania jej ubližovala, a stále sa jej vnútorne podsúvalo do vedomia, že ju fakulta vopred diskriminuje,
pretože je tehotná a je pre záujmy vysokej školy nežiaduca“, súd poukázal na výpoveď svedka - G..
A.. K. H., z ktorej vyplynulo, že táto otázka bola položená v rámci neformálneho rozhovoru školiteľa so
žalobkyňou ako záujemkyňou o doktorandské štúdium. Uviedol, že si všimol, že žalobkyňa bola tehotná,
nakoľko to na nej bolo vidieť a pri stretnutí so žalobkyňou sa zaujímal aj o to, či je v poriadku, či to bude

chlapec alebo dievča. Zároveň uviedol, že si nepamätá, že by sa spýtal žalobkyne, či si to nerozmyslela
a ak by sa jej to aj spýtal, tak len po predchádzajúcich skúsenostiach keď záujemkyne o doktorandské
štúdium si to tesne pred prijímacími skúškami rozmysleli. Svedok bol navrhnutý žalobkyňou (vypočuť ho
ako svedka navrhovala aj žalovaná strana), avšak súd má za to, že z jeho svedeckej výpovede žiadnym
spôsobom nemožno vyvodiť, že svedok ako zamestnanec žalovanej strany postupoval voči žalobkyni z

dôvodu jej tehotenstva voči nej diskriminujúco a teda, že by touto jeho výpoveďou bolo preukázané že by
u žalobkyne došlo k diskriminácii z dôvodu tehotenstva pri samotnom prijímacom konaní ako aj pred ním.
15. Pokiaľ ide o ďalšie skutkové tvrdenie žalobkyne o tom, že bývalý dekan, ktorého navštívil po
dohovore s ním manžel žalobkyne pri rozhovore s ním mal podľa žalobkyne povedať, že jej tehotenstvo
„ je naozaj veľký problém!“, čo mal za dverami počuť aj žalobkyňou navrhnutý svedok R. H., ani toto

nebolo podľa súdu prvej inštancie v konaní preukázané, a to ani svedeckou výpoveďou samotného
bývalého dekana J.. K.. M.. Y. Š., ani svedeckou výpoveďou R. H., ktorých vypočutie navrhla žalobkyňa.
Sám svedok bývalý dekana J.. K.. M.. Y. Š. poprel vo výpovedi, že by povedal v rozhovore s manželom
žalobkyne to, že jej tehotenstvo „ je naozaj veľký problém!“. Aj keď zástupca žalobkyne tvrdil, že má o
tom zvukovú nahrávku, ktorá je už zverejnená na stránke www.youtube.com, toto tvrdenie nepreukázal

ani svedok R. H., ktorého súd nepovažoval za vierohodného svedka. Tento svedok ako sám potvrdil vo
svojej výpovedi v čase keď išiel s manželom žalobkyne na fakultu už vedel z rozhovoru s ním o tom, že
tehotenstvo je problém, pričom tam išiel preto, aby sa o tom presvedčil. Vychádzajúc z toho mal súd za
to, že tento svedok vo svojej výpovedi uvádzal skutočnosti, o ktorých sa dozvedel sprostredkovane od
manželažalobkynepredtýmakobolnafakultesmanželomžalobkyne.Pokiaľideoskutočnostioktorých

vypovedal, že sa o nich dozvedel tak, že počúval za dverami a z nahrávky, súd z tejto jeho svedeckej
výpovede v konaní nemohol vychádzať, nakoľko jednak ako už súd uviedol, sa o skutočnostiach o
ktorých vypovedal na súde dozvedel pred návštevou fakulty od manžela žalobkyne a nevedel uviesť, kto
vetu že tehotenstvo je problém keď stál za dverami povedal, nakoľko nebol pri tom sám osobne prítomný
a pána za ktorým išiel manžel žalobkyne nepozná. Zároveň je jeho výpoveď v rozpore so skutkovým

tvrdením žalobkyne, keď svedok uviedol vo výpovedi, že si diktafón na ktorý manžel žalobkyne nahrával
rozhovor zobral domov lebo je jeho a žalobkyňa vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 22.02.2018
uviedla, že na stretnutí manžela s prof. Šoltésom odznelo to, že tehotenstvo je problém a keď prišiel
manžel domov a vykladala veci, náhodne zapla diktafón, kde odznela práve tá časť, čo si ona vypočula.
Po zhodnotení výpovede tak svedka J.. K.. M.. Y. Š. ako aj výpovede svedka R. H. mal súd za to, že

ani z týchto žalobkyňou navrhnutých dôkazov nemožno žiadnym spôsobom vyvodiť to, že by žalovaný
diskriminoval žalobkyňu z dôvodu jej tehotenstva pri prijímacom konaní na doktorandské štúdium. Ani
z týchto dôkazných prostriedkov žalobkyňou navrhnutých nevyplýva to, že u žalobkyne došlo k určitej
miere pravdepodobnosti diskriminácie.16. Pokiaľ ide o svedeckú výpoveď G.. A.. H. Š. (ktorý bol predsedom prijímacej komisie) táto
podľa súdu žiadnym spôsobom nepreukazuje, že by bola žalobkyňa pre tehotenstvo diskriminovaná
počas prijímacieho konania. Z jeho výpovede nevyplynuli žiadne také skutočnosti, ktoré by nasvedčovali

tomu, že komisia postupovala vo vzťahu k žalobkyni, ktorá v čase prijímacieho konania bola v 8.
mesiaci tehotenstva inak a diskriminačne z dôvodu jej stavu ako vo vzťahu k ostatným uchádzačom
o doktorandské štúdium. Rovnaký postup vo vzťahu ku všetkým potvrdzuje aj samotná Zápisnica
zo zasadnutia prijímacej komisie dňa 02.07.2015 na doktorandské štúdium na Ekonomickej fakulte
Technickej univerzity v Košiciach, keď z jej obsahu je zrejmé, ako postupovala komisia pri prijímacom

konaní. Z výpovede žalobkyňou navrhnutého svedka G.. A.. H. Š. taktiež ani nevyplynulo to, že by táto
pre svoje tehotenstvo bola diskriminovaná tak, že iná uchádzačka - pani Č.Á., ktorá bola trojkárka bola
prijatá na doktorandské štúdium a žalobkyňa nie.
17. Súd prvej inštancie konštatoval, že ani samotná výpoveď žalobkyne na pojednávaní dňa 22.02.2018
podľa súdu prvej inštancie nepreukazuje ani minimálnu mieru pravdepodobnosti jej diskriminácie z
dôvodu tehotenstva, nakoľko celá jej výpoveď bola o jej subjektívnych pocitoch.

18. Mal za to, že v tomto konaní práve naopak (aj keď nedošlo k preneseniu dôkazného bremena)
preukázala žalovaná strana, že žalobkyňu žiadnym spôsobom nediskriminovala, keď z predložených
listín ako aj z výpovedí svedkov vyplynulo, že vo vzťahu ku všetkým záujemcom výberového konania
postupovala rovnako.
19. Na základe uvedeného súd uzavrel, že žalobkyňa svoju dôkaznú povinnosť, tak ako to stanovuje

antidiskriminačnýzákon,neuniesla.Ňoupredloženélistinnédôkazy -Rozhodnutieoneprijatínaštúdium
zo dňa 8.7.2015; Žiadosť o preskúmanie rozhodnutia o výsledku prijímacieho konania; Preskúmanie
rozhodnutia o výsledku prijímacieho konania - odpoveď zo dňa 30.7.2015, ani svedecké výpovede ňou
navrhnutých svedkov z objektívneho hľadiska nepreukazujú také okolnosti, z ktorých by bolo možné
dôvodneusudzovaťnaprvýpohľad,žedošlokporušeniuzásadyrovnakéhozaobchádzaniaužalobkyne

pri prijímacom konaní z dôvodu jej tehotenstva.
20. Vzhľadom na to, že v konaní neboli žalobkyňou predložené také dôkazy, ktorými by boli preukázané
skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii, neprišlo
v tomto konaní ani k presunu dôkaznej povinnosti na žalovanú.
21. V konaní nebolo preukázané, že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, keďže

nebola preukázaná existencia nerovnakého zaobchádzania so žalobkyňou z dôvodu jej tehotenstva na
prijímacom konaní na doktorandské štúdium na Ekonomickej fakulte Technickej univerzity v Košiciach v
študijnomprogramefinancieaanipredprijímacímkonaním.Neboltedadanýpredpokladpreposkytnutie
ochranyvzmysleustanoveníantidiskriminačnéhozákona,takakotožiadalažalobkyňa-ospravedlnenie
a zaplatenie finančného zadosťučinenia, preto súd žalobu zamietol.

22. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1, 2 CSP.
23. Proti uvedenému rozsudku podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov podľa § 365
ods. 1 písm. f) a h) CSP, pretože podľa nej súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Navrhla preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a vec vrátil

súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
24. Odvolateľka namieta, že súd vykreslil skutkové udalosti úplne inak než sa reálne stali v čase
diskriminácie žalobkyne aj ako vyplynuli z vykonaného dokazovania. V odôvodnení rozsudku je zásadne
zmenené vyjadrenie svedka žalobkyne pána H. a zároveň sú zamlčané dôkazy žalobkyne podané v
ústnejipísomnejpodobe.Súdopomenulpodstatnétvrdeniažalobkyneazameralsaibanaanalyzovanie

menej podstatných tvrdení, súd svojvoľne vytvoril slovné spojenia, ktoré žalobkyňa nikdy nevyslovila.
Žalobkyňa má za to, že žalovaný porušil ustanovenie zákona, ktoré mu zakazovalo pýtať sa uchádzačky
na jej tehotenstvo a keďže tak žalovaný urobil mal súd podľa príslušného ustanovenia preniesť dôkazné
bremeno na žalovanú stranu, ktorá by následne dôkazné bremeno uniesť nedokázala, pretože zo
svedeckej výpovede svedkov žalovanej strany bolo preukázané, že pri vypísaní prijímacích pohovorov

žalovaná strana porušila zákon t.j. nezverejnila náležitosti, ktoré jej zákon kogentne ukladá.
25. Podľa odvolateľky žalovaná strana porušila ust. § 51 ods. 6 písm. a) zákona č. 365/2004
Z.z. v zmysle, ktorého zamestnávateľ nesmie vyžadovať od zamestnanca informácie týkajúce sa
tehotenstva. K porušeniu tohto ustanovenia malo dôjsť zo strany zamestnávateľa konaním G.. H., ktorý
požadoval od žalobkyne informácie o jej tehotenstve, čo počas svojej svedeckej výpovede na súde

aj priznal. Žalobkyňa dôvodila, že takéto dopytovanie či ako tehotná štúdium zvládne vyvolalo v jej
mysli hlboké presvedčenie, že škola tehotnú študentku na doktorandskom štúdiu nechce a takýmito
otázkami sa ju snaží od štúdia odradiť. Má za to, že je irelevantné z akého dôvodu sa G.. H. na
tehotenstvo pýtal. Zdôraznila, že zákonodarca vydal jasný a zreteľný zákaz pýtať sa zamestnancovna ich tehotenstvo, farbu pleti, vierovyznanie a podobne aj z dôvodu, že vedel že podobné otázky
vyvolávajú u zamestnancov hlboký pocit diskriminácie a spoločenského odmietnutia. Keďže žalovaná
stranaporušilavyššieuvedenéustanoveniebolopotrebnépostupovaťpodľaust.§3ods.1všeobecného

zákona o rovnosti zaobchádzania (ďalej len AGG) v zmysle, ktorého ak v rámci sporu predloží účastník
konania údaje na základe, ktorých sa možno domnievať, že došlo k diskriminácii, musí druhý účastník
konania dokázať, že nebolo porušené nijaké ustanovenie z ustanovení slúžiacich na ochranu pred
diskrimináciou. Žalovaná strana postupovala v osobe školiteľa G.. H. diskriminačne aj pred podaním
prihlášky, v čase podávania prihlášky a aj po jej podaní, aj pri spracovávaní téz, ktoré boli neoddeliteľnou

súčasťou prihlášky, keďže žalobkyni prisľúbil, že jej s nimi pomôže avšak sľub nedodržal oproti čomu
druhému uchádzačovi (netehotnému) všestrannú pomoc pri vypracovaní téz poskytol, čo potvrdil aj vo
svojejvýpovedi.Ďalejvodvolanížalobkyňapoukázalanaskutočnostitýkajúcesastretnutiajejmanželas
bývalým dekanom, na ktoré s ním na návrh advokáta išiel aj jeho známy pán H. počas, ktorého stretnutia
bývalý dekan jej manželovi priamo povedal, že jej tehotenstvo je v „naozaj veľký problém!“. Z tohto
stretnutia si jej manžel vyhotovil zvukový záznam, ktorý si ona vypočula a aj v dôsledku uvedeného

sa na pohovor cítila psychicky veľmi zle. Má za to, že bývalý dekan odmietol nahrávku zverejniť práve
z dôvodu, že by tým bola vina žalovanej jednoznačne potvrdená. Žalobkyňa ďalej namietala, že súd
značne prekrútil svedeckú výpoveď pána H., ktorý je dlhodobo politickým aktivistom, verejne aj v televízii
vystupovalprotikorupciičinespravodlivostiakeďžedovtedajšídiskriminačnýprístupfakultykužalobkyni
aj podľa jeho názoru mohol súvisieť aj s korupciou, podujal sa vypočuť rozhovor jej manžela s bývalým

dekanom za dverami (aj za pomoci nahrávacieho zariadenia).
26. Ďalej žalobkyňa poukázala na ust. § 57 ods. 5 zákona č. 131/2002 Z.z. v zmysle, ktorého ak je
súčasťou overovania schopnosti na štúdium prijímacia skúška, aj formu a rámcový obsah skúšky a
spôsob vyhodnocovania jej výsledkov, musí vysoká škola tieto skutočnosti zverejniť na úradnej výveske
vysokej školy alebo fakulty hromadným spôsobom podľa osobitného predpisu. Toto sa však v tomto

prípade nestalo, pretože na výveske vysokej školy boli vedené iba všeobecné informácie. Rovnako
podľa nej nebolo naplnené ani ust. § 55 ods. 7 zákona o vysokých školách, pretože sa nedá preukázať
či boli prijatí tí uchádzači, ktorí preukázali najvyššiu mieru schopnosti na štúdium podľa podmienok
určených vysokou školou, pretože vysoká škola tieto podmienky vopred nezverejnila. Odvolateľka má za
to, že vedenie dekanátu má proces výberu doktorandov nastavený netransparentne v rozpore s Ústavou

SR a s vysokoškolským zákonom úmyselne za tým účelom, aby o tom kto bude a nebude prijatí na
doktorandské štúdium smel svojvoľne rozhodovať iba dekan.
27. Žalovaná sa k podanému odvolaniu vyjadrila písomne tak, že sa stotožňuje so závermi súdu
a odôvodnením napadnutého rozsudku, preto navrhla, aby odvolací súd odvolaniu nevyhovel a
aby rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil. Žalovaná vo vzťahu k právnej úprave

diskriminácie citovala ust. § 2 ods. 1, 2, § 2a ods. 1 a ods. 11 písm. a), § 3 ods. 1, 2, 3 a § 9
ods. 1 antidiskriminačného zákona, ktoré ustanovenia sú premietnuté aj do zákona č. 131/2002 Z.z.
o vysokých školách, konkrétne v § 55 ods. 1 až 7 tohto zákona, ktorý citovala. Žalovaná zdôraznila,
že žalobkyňa podala prihlášku na doktorandské štúdium, pričom študent doktorandského štúdia je
študentom tretieho stupňa vysokoškolského vzdelávania, kde poukázala na § 54 ods. 1 zákona o

vysokých školách. Upriamila preto pozornosť na nesprávne odvolanie sa žalobkyne na ust. § 51 ods.
6 písm. a) antidiskriminačného zákona, ktorý takéto ustanovenie nemá, pričom správne žalobkyňa
mala na mysli zrejme § 41 ods. 6 písm. a) Zákonníka práce v zmysle, ktorého zamestnávateľ nesmie
vyžadovať od zamestnanca informácie týkajúce sa tehotenstva. V tejto súvislosti žalovaná zdôraznila,
že doktorand nie je zamestnanec, ale študent, preto nie je možné aplikovať Zákonník práce, ale je

potrebné aplikovať popri všeobecnom právnom predpise, ktorým je antidiskriminačný zákon, osobitný
právny predpis pre oblasť vzdelávania na vysokých školách (vysokoškolský zákon).
28.Vovzťahuktvrdeniamžalobkyneuvádzanýmvodvolaníoporušeníprávanarovnakézaobchádzanie
pred podaním prihlášky na doktorandské štúdium žalovaná zdôraznila, že v konaní si žalobkyňa
uplatňovala nárok z dôvodu tvrdeného porušenia práva na rovnaké zaobchádzanie v prijímacom konaní,

ktoré sa v zmysle zákona o vysokých školách začína doručením písomnej prihlášky na štúdium, teda
v danom prípade začalo dňom 15.6.2015. Dôkazy, na ktoré sa žalobkyňa odvoláva a ktoré majú
preukazovať diskrimináciu sú svedecké výpovede svedkov G.. H., J. Š. C. J.X. H., pričom svedkovia
H., J. Š.R. C. G.. Š. boli svedkami navrhnutými v rámci procesnej obrany aj zo strany žalovanej.
Žalovaná ďalej zdôraznila, že žiaden vysokoškolský učiteľ nemá povinnosť pomáhať uchádzačom o

doktorandské štúdium s vypracovaním téz a preto ak G.S.. H. pomáhal žalobkyni s vypracovaním téz
bola to jeho súkromná aktivita a nie aktivita ako zamestnanca fakulty. G.. H. ochotne pomohol žalobkyni s
rozpracovaním téz zvolenej dizertačnej práce, osobne ju informoval, že má aj ďalších uchádzačov, ktorí
si vybrali z jeho zverejnených tém dizertačných prác. V tejto súvislosti žalovaná zároveň poukázala narozpory vo vyjadreniach žalobkyne, ktorá uviedla, že až do štátnic u nej vedomosť o otázke tehotenstva
zo strany G.. H. nerezonovala, pričom ukončenie štúdia je predpokladom pre pokračovanie v štúdiu v
treťom stupni. Z uvedeného vyplýva otázka či na štátnych skúškach to nebola diskriminácia, ale až na

prijímacom konaní. Taktiež rozhovor svedka profesora Š. s manželom žalobkyne, ktorý mal prebehnúť
za účelom konzultácie k investovaniu na finančných trhoch, mal čisto súkromný charakter a svedok v
žiadnom prípade nereprezentoval fakultu a nejednal so zástupcom žalovanej ako predstaviteľ fakulty,
o čom zástupca žalobkyne musel vedieť a vedel. Na otázky v priebehu prijímacieho konania svedok
odpovedal v intenciách obdobia kedy bol dekanom, nakoľko v čase rozhovoru sa do riadenia fakulty

nezapájal a nebol ani členom komisie v prijímacom konaní.
29. Žalovaná má za to, že žalobkyňa nepredložila žiadne dôkazy podporujúce jej tvrdenie o diskriminácii
či už priamej alebo nepriamej pričom samotné tvrdenie, že bola tehotná a z toho dôvodu nebola
prijatá na štúdium podľa žalovanej nepostačuje ako dôkaz o diskriminácii. Žalobkyňa neuniesla dôkazné
bremeno, keďže z objektívneho hľadiska nepreukázala také okolnosti, z ktorých by na prvý pohľad bolo
možné usudzovať, že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania. Naopak žalovaná okamžite

reagovala na dôkazy žalobkyne a navrhla aj svedkom G.. H., J. Š. C. G.. Š. v rámci procesnej obrany,
ktorí v konaní aj boli vypočutí.
30. Citujúc ust. § 57 ods. 5 zákona o vysokých školách spolu s § 4 ods. 3 a 4 poriadku prijímacieho
konania (príloha 1 registrovaného štatútu TUKE) a § 4 ods. 6 poriadku prijímacieho konania
žalovaná zdôraznila, že podľa týchto predpisov TUKE uverejnila oznam pre uchádzačov, ktorý okrem

iného obsahoval aj informácie o spôsobe overovania splnenia podmienok s tým, že sa jednalo o
výberové konanie, ktoré sa neoceňuje bodmi, ale stanovením poradia. Členovia prijímacej komisie
dbali počas prijímacieho konania na objektívnosť a nestrannosť pri hodnotení uchádzačov, pričom
základnými východiskovými ukazovateľmi kvality uchádzačov boli dosiahnuté študijné výsledky, úroveň
rozpracovania téz zvolenej dizertačnej práce a ich obhajoba. Na základe nich došlo k zostaveniu

poradia uchádzačov. Z celkového počtu 17 uchádzačov prihlásených na denné štúdium študijného
programu financie, jedna uchádzačka neuspela a zo 16 úspešných uchádzačov bolo prijatých na dennú
formu štúdia 10. Žalobkyňa sa umiestnila na 14. mieste, čo nestačilo na prijatie. Jediným dôvodom
neprijatia žalobkyne bol ten, že jej umiestnenie na 14. mieste nepostačovalo na prijatie, pričom žalovaná
konala rovnakým spôsobom u všetkých uchádzačov a nikto z nich nepodal žiadnu sťažnosť. Žalovaná

postupovala zákonom dovoleným a predpokladaným spôsobom, ktoré konanie nevybočilo z medzí
právnych noriem, okrem žalobkyne neprijatých bolo ďalších 6 uchádzačov. Žalovaná má za to, že všetky
tvrdenia žalobkyne sú v rovine jej osobných pocitov a neboli predložené žiadne konkrétne dôkazy
na podporu týchto tvrdení. Opakovanie poukázala na rozhodnutie NSSR sp. zn. 3Cdo/171/2008, a
ÚSSR sp. zn. IV.ÚS16/2009 v zmysle, ktorých dôkazné bremeno v sporoch týkajúcich sa porušenia

zásadyrovnakéhozaobchádzanianezaťažujelenvýlučnežalovanústranu,alezaťažujeajnavrhovateľa.
Navrhovateľ musí prioritne uniesť dôkazné bremeno týkajúce sa skutočnosti, z ktorých možno odvodiť,
že došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii jeho osoby. Navrhovateľ musí tvrdiť a zároveň aj
predložiť také dôkazy (uniesť dôkazné bremeno), z ktorých možno dôvodne usúdiť, že k porušeniu
zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Súčasne musí tvrdiť, že pohnútkou diskriminačného konania

je napr. jeho rasa či etnická príslušnosť (pôvod), vek, sexuálna orientácia, farba pleti, jazyk, národný
alebo sociálny pôvod, majetok, rod alebo iné postavenie. Až následne sa presúva dôkazné bremeno
na žalovanú stranu, ktorá má právo preukazovať svoje tvrdenia, že neporušila zásadu rovnakého
zaobchádzania.

31.KrajskýsúdvKošiciachakoodvolacísúd(§34CSP)prejednalodvolaniežalobkyneakopodanévčas
oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a
§ 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP) a dospel k
záveru, že odvolaniu žalobkyne nie je možné vyhovieť.

32. Rozsudok je vo výroku vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 387 ods.1 CSP potvrdil.

33. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 26. novembra 2019 o 09.50
hod. v pojednávacej miestnosti č. dv. 202, II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia

rozhodnutia boli zverejnené dňa 16.11.2021 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle
ust. § 219 ods. 1,3 CSP.34. Žalobkyňa uplatnila (vychádzajúc z obsahu odvolania) odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods.1
písm. f/a h/ CSP, t.j súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam (f) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h).

35. K jednotlivým odvolacím dôvodom uplatneným žalobcom odvolací súd uvádza nasledovné:

36. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí
ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a

ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 CSP, a to vzhľadom
na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán
nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo.

37. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení
dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré
vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,
pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo
malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, § 193 a § 205 CSP.

38. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym
posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii
práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny

predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval
na daný prípad.

39. Odvolací súd dospel k záveru, že uplatnené odvolacie dôvody neboli naplnené.

40. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie
skutkového stavu, vykonanie ďalších dôkazov nebolo potrebné, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust.
§ 191 a § 192 CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje
rozhodnutie a zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver.

41. Žalobkyňa v odvolaní argumentuje skutočnosťami, ktoré uvádzala už v konaní pred súdom prvej
inštancie a s ktorými sa súd náležite a správne vysporiadal pri rozhodovaní daného sporu, preto jej
odvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a neumožňujú
prijať iné závery.

42. Súd svoje úvahy, ako dospel k skutkovým a právnym záverom, podrobne uviedol v odôvodnení
napadnutého rozsudku s poukazom na zistený skutkový stav a právne predpisy, ktoré aplikoval a
odôvodnenie rozsudku dáva odpoveď na jednotlivé odvolacie námietky žalobkyne.

43. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku, na tieto odkazuje (§

387 ods. 2 CSP) a na zdôraznenie správnosti napadnutého odvolací súd uvádza nasledovné:
44. Žalobkyňa sa touto žalobou domáha od žalovaného ospravedlnenia a zaplatenia sumy 1 000,- EUR
ako primeraného finančného zadosťučinenia z dôvodu psychickej ujmy, ktorú žalobkyňa utrpela kvôli
diskriminácii z dôvodu jej tehotenstva v prijímacom konaní na doktorandské štúdium.
45. Podstatou odvolacích námietok je ne/správnosť posúdenia dôkazného bremena strán sporu.

46. Odvolací súd sa stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie a nepovažuje za dôvodné námietky
odvolateľky o nesprávnom postupe súdu prvej inštancie vo vzťahu k posúdeniu dôkazného bremena.
47. Podľa § 2 ods.1 zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach
a o ochrane pred diskrimináciou v znení účinnom dňa 22.05.2015 dodržiavanie zásady rovnakého
zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo

viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej
orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania,
národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia alebo z dôvodu oznámenia
kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti.48. Podľa § 2a ods.1 antidiskriminačného zákona diskriminácia je priama diskriminácia, nepriama
diskriminácia, obťažovanie, sexuálne obťažovanie a neoprávnený postih; diskriminácia je aj pokyn na

diskrimináciu a nabádanie na diskrimináciu.
49. Podľa § 2a ods. 11 písm. a) antidiskriminačného zákona za diskrimináciu z dôvodu pohlavia sa
považujeajdiskrimináciazdôvodutehotenstvaalebomaterstva,akoajdiskrimináciazdôvodupohlavnej
alebo rodovej identifikácie.
50. Podľa § 3 ods.1 antidiskriminačného zákona každý je povinný dodržiavať zásadu rovnakého

zaobchádzania v oblasti pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahov, sociálneho zabezpečenia,
zdravotnej starostlivosti, poskytovania tovarov a služieb a vo vzdelávaní.
51. Podľa § 9 ods. 1 antidiskriminačného zákona každý má podľa tohto zákona právo na rovnaké
zaobchádzanie a ochranu pred diskrimináciou.

52. Podľa § 9 ods.2 antidiskriminačného zákona každý sa môže domáhať svojich práv na súde, ak sa

domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách
nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať, aby ten, kto nedodržal
zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav
alebo poskytol primerané zadosťučinenie; ak ide o nedodržanie zásady rovnakého zaobchádzania z
dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti, môže sa tiež domáhať neplatnosti

právneho úkonu, ktorého účinnosť bola podľa osobitného predpisu pozastavená.

53. Podľa § 9 ods.3 antidiskriminačného zákona ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce,
najmä ak nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť,
spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby, môže sa tá domáhať aj náhrady

nemajetkovej ujmy v peniazoch. Sumu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch určí súd s prihliadnutím
na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a všetky okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku.

54. Podľa § 11 ods.1 antidiskriminačného zákona konanie vo veciach súvisiacich s porušením zásady
rovnakého zaobchádzania sa začína na návrh osoby, ktorá namieta, že jej právo bolo dotknuté

porušením zásady rovnakého zaobchádzania (ďalej len "žalobca"). Žalobca je povinný v návrhu označiť
osobu, o ktorej tvrdí, že porušila zásadu rovnakého zaobchádzania (ďalej len "žalovaný").

55. Podľa § 11 ods.2 antidiskriminačného zákona žalovaný je povinný preukázať, že neporušil zásadu
rovnakého zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať,

že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo.
56. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie vychádza z úvahy, že pri sporoch vyplývajúcich
z antidiskriminačného zákona v zmysle citovaného ustanovenia § 11 ods. 2 uvedeného zákona síce
dochádza k preneseniu dôkazného bremena na žalovanú stranu, avšak iba vtedy, ak žalobca nielen
tvrdí ale aj preukazuje skutočnosti, z ktorých možno vyvodiť pravdepodobnosť, že došlo ku diskriminácii

(priamej alebo nepriamej). Teda žalobca musí v konaní nielen uviesť tvrdenia ale aj predložiť také
dôkazy, z ktorých vyplýva určitá miera pravdepodobnosti diskriminácie (porušenia zásady rovnakého
zaobchádzania) a až následne sa presúva dôkazné bremeno na žalovaného, ktorý má preukázať, že
neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania.
57.AjodvolacísúdpoukazujenarozhodnutieNajvyššiehosúduSRsp.zn.3Cdo/171/2008arozhodnutie

Ústavného súdu SR sp. zn. IV.ÚS16/2009, v zmysle ktorých len subjektívny názor navrhovateľa, jeho
samotný pocit, či vnútorné presvedčenie na diskrimináciu jeho osoby nie je dôvodom na prijatie záveru,
že vo vzťahu k nemu mohlo dôjsť k diskriminačnému postupu. Z vnútroštátnej právnej úpravy § 11 ods.
2 zákona č. 365/2004 Z.z. Antidiskriminačného zákona v spojení s § 13 ods. 5 Zákonníka práce totiž
vyplýva, že dôkazné bremeno v sporoch týkajúcich sa porušenia zásady rovnakého zaobchádzania

nezaťažuje len a výlučne žalovanú stranu, ale zaťažuje aj navrhovateľa. Navrhovateľ musí prioritne
uniesť dôkazné bremeno týkajúce sa skutočností, z ktorých možno odvodiť, že došlo k priamej alebo
nepriamej diskriminácii jeho osoby. Navrhovateľ musí tvrdiť a zároveň aj predložiť také dôkazy (uniesť
dôkazné bremeno), z ktorých možno dôvodne usúdiť, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania
došlo. Súčasne musí tvrdiť, že pohnútkou diskriminačného konania je napr. jeho rasa či etnická

príslušnosť (pôvod), vek, sexuálna orientácia, farby pleti, jazyk, národný alebo sociálny pôvod, majetok,
rod alebo iné postavenie. Až následne sa presúva dôkazné bremeno na žalovanú stranu, ktorá má právo
preukazovať svoje tvrdenia, že neporušila zásadu rovnakého zaobchádzania.58.Súdprvejinštanciepretosprávneskúmalčivkonanížalobkyňauviedlatvrdenia,aleajpredložilataké
dôkazy, z ktorých vyplýva určitá miera pravdepodobnosti diskriminácie (porušenia zásady rovnakého
zaobchádzania) zo strany žalovaného. Dospel pritom k záveru, že skutkové tvrdenia žalobkyne ostali len

v rovine jej subjektívnych pocitov nakoľko z vykonaného dokazovania nemožno vyvodiť, že u žalobkyne
došlo k diskriminácie z dôvodu tehotenstva a nemožno usudzovať, že bola zo strany žalovanej u nej
porušená zásada rovnosti, bola diskriminovaná či už priamo alebo nepriamo z dôvodu tehotenstva
v prijímacom konaní na doktorandské štúdium v dennej forme na Ekonomickej fakulte Technickej
univerzity v Košiciach, študijného programu financie. Odvolací súd sa s týmto záverom plne stotožňuje

ako aj s úvahami, ktoré viedli súd prvej inštancie k tomuto záveru.
59. Nebolo možné akceptovať tvrdenie žalobkyne, že žalovaný porušil ustanovenie § 51 ods. 6 písm.
a) zákona č. 365/2004 Z.z., ktoré mu zakazovalo pýtať sa uchádzačky na jej tehotenstvo a keďže tak
žalovaný urobil konaním G.. H., mal súd podľa príslušného ustanovenia preniesť dôkazné bremeno na
žalovanú stranu.
60. V prvom rade nesprávny je poukaz žalobkyne na ust. § 51 ods. 6 písm. a) antidiskriminačného

zákona, ktorý takéto ustanovenie nemá, pričom správne žalobkyňa mala na mysli zrejme § 41 ods.
6 písm. a) Zákonníka práce v zmysle, ktorého zamestnávateľ nesmie vyžadovať od zamestnanca
informácie týkajúce sa tehotenstva. Na daný prípad (keďže doktorand nie je zamestnanec, ale študent)
však nie je možné aplikovať Zákonník práce, ale je potrebné aplikovať antidiskriminačný zákon, ako
všeobecný právny predpis, a osobitný právny predpis, ktorým je vysokoškolský zákon.

61. Odvolací súd považuje za správne tvrdenie žalovanej, že nemohlo dôjsť k žalobkyňou tvrdenému
porušeniu práva na rovnaké zaobchádzanie v prijímacom konaní, konaním G.. H., pretože G.. H.
pomáhal žalobkyni s vypracovaním téz v rámci súkromnej aktivity a nie ako zamestnanec fakulty, keďže
vysokoškolský učiteľ nemá povinnosť pomáhať uchádzačom o doktorandské štúdium s vypracovaním
téz. Zároveň dôvodný je aj poukaz žalovanej na to, že sa z jeho strany nejednalo o aktivitu v rámci

prijímacieho konania, pretože toto sa v zmysle zákona o vysokých školách začína doručením písomnej
prihlášky na štúdium. G.. H. nebol ani členom komisie v prijímacom konaní.
62. Taktiež rozhovor svedka profesora Šoltésa s manželom žalobkyne, ktorý mal prebehnúť za účelom
konzultácie k investovaniu na finančných trhoch, mal súkromný charakter a svedok nereprezentoval
fakultu, pretože nejednal so zástupcom žalovanej ako predstaviteľ fakulty (nakoľko v čase rozhovoru

sa do riadenia fakulty nezapájal a nebol ani členom komisie v prijímacom konaní).
63. Zo všetkých uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu v zmysle
ustanovenia § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
64. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP.
Žalobkyňa nebola v odvolacom konaní úspešná, preto jej nevznikol nárok na náhradu trov odvolacieho

konania. Takýto nárok vznikol úspešnej žalovanej, ktorej však v odvolacom konaní preukázateľne žiadne
trovy odvolacieho konania nevznikli. Z uvedeného dôvodu odvolací súd rozhodol tak ako je to uvedené
v enunciáte tohto rozsudku.
65. Krajský súd v Košiciach rozhodol v senáte pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).