Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, December 14, 2021

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8CoPr/1/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4112201018
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 12. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Novotný

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2021:4112201018.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Novotného a sudcov JUDr.

Adriany Kálmánovej, PhD. a JUDr. Ingrid Doležajovej, v spore žalobkyne: C.. D. N., nar. XX.X.XXXX,
bytom U. XXX/XX, XXX XX O., právne zastúpená: ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA JUDr. Eva Hlaváčová,
spol. s r.o., IČO: 36 862 428, so sídlom Farská 12, 949 01 Nitra, proti žalovanému: Ministerstvo
vnútra Slovenskej republiky, IČO: 00 151 866, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, o náhrade
mzdy, o povinnosti žalovaného žalobkyňu ďalej zamestnávať, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Nitra č.k. 19Cpr/2/2012-377 zo dňa 16. septembra 2019 - len v časti prisúdeného úroku
z omeškania vo výroku I. a nadväzujúcemu výroku o trovách strán sporu (VIII.), takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti výroku I. rozsudku prvej inštancie
o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni, popri zaplatení sumy 8 968,30 eura, označený úrok z
omeškania vo výške 8% ročne z jednotlivých rozpísaných súm ako aj v časti výroku VIII. o náhrade trov
konania strán sporu p o t v r d z u j e.
Žalobkyni p r i z n á v a proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%,
o výške ktorého nároku rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou zo dňa 13.1.2012 sa žalobkyňa domáhala určenia neplatnosti skončenia jej
štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou zo dňa 27.10.2011 a tiež uloženia povinnosti žalovanému

naďalej ju zamestnávať a zaplatiť jej náhradu mzdy a náhradu trov sporu (konania). Okresný súd Nitra
ako súd prvej inštancie čiastočným rozsudkom č.k. 19Cpr/2/2012-274 zo dňa 8.6.2015 určil označené
skončenie štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne neplatným s tým, že o zvyšku predmetu konania
ako aj o náhrade trov konania rozhodne v konečnom rozhodnutí. Na základe odvolania žalovaného proti
tomuto rozsudku Krajský súd v Nitre rozsudkom č.k. 8CoPr/1/2016-305 zo dňa 14.12.2017 uvedený
čiastočný rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, ktoré rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňom
28.2.2018.

2. Zhora označeným a v poradní druhým rozsudkom súd prvej inštancie o zostávajúcom predmete
konania takto rozhodol:
I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu vo výške 8 968,30 eur spolu s úrokom z omeškania
vo výške 8 % ročne zo sumy 136,40 eur od 1.2.2012 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 8
% ročne zo sumy 1 023 eur od 1.3.2012 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo
sumy 1 023 eur od 1.4.2012 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 1 023 eur
od 1.5.2012 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 1 023 eur od 1.6.2012

do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 1 023 eur od 1.7.2012 do zaplatenia,
úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 1 023 eur od 1.8.2012 do zaplatenia, úrokom z
omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 1 023 eur od 1.9.2012 do zaplatenia, úrokom z omeškania vovýške 8 % ročne zo sumy 1 023 eur od 1.10.2012 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne
zo sumy 647,90 eur od 1.11.2012 do zaplatenia, a to všetko do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
II. Súd konanie v časti o zaplatenie náhrady mzdy vo výške 27 272,90 eur zastavuje.

III. Súd žalobu v časti zaplatenia náhrady mzdy vo výške 391 eur zamieta.
IV. Súd konanie o zaplatenie úrokov z omeškania z jednotlivých súm náhrad mzdy v častiach
presahujúcich sadzbu 8 % ročne zastavuje.
V. Súd konanie o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 41,50 eur od 1.3.2012 až
do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 41,50 eur od 1.4.2012 až do zaplatenia,

úroku z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 41,50 eur od 1.5.2012 až do zaplatenia, úroku z
omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 41,50 eur od 1.6.2012 až do zaplatenia, úroku z omeškania
vo výške 8 % ročne zo sumy 41,50 eur od 1.7.2012 až do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške
8 % ročne zo sumy 41,50 eur od 1.8.2012 až do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 8 % ročne
zo sumy 41,50 eur od 1.9.2012 až do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy
41,50 eur od 1.10.2012 až do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 41,50 eur od

1.11.2012 až do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 41,50 eur od 1.12.2012 až
do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 41,50 eur od 1.1.2013 až do zaplatenia,
úroku z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 41,50 eur od 1.2.2013 až do zaplatenia, úroku z
omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 41,50 eur od 1.3.2013 až do zaplatenia, úroku z omeškania
vo výške 8 % ročne zo sumy 41,50 eur od 1.4.2013 až do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 8 %

ročne zo sumy 41,50 eur od 1.5.2013 až do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy
41,50 eur od 1.6.2013 až do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 41,50 eur od
1.7.2013 až do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 41,50 eur od 1.8.2013 až
do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 41,50 eur od 1.9.2013 až do zaplatenia,
úroku z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 41,50 eur od 1.10.2013 až do zaplatenia, úroku z

omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 41,50 eur od 1.11.2013 až do zaplatenia, úroku z omeškania
vo výške 8 % ročne zo sumy 41,50 eur od 1.12.2013 až do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 8 %
ročne zo sumy 41,50 eur od 1.1.2014 až do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy
41,50 eur od 1.2.2014 až do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 41,50 eur od
1.3.2014 až do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 41,50 eur od 1.4.2014 až

do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 41,50 eur od 1.5.2014 až do zaplatenia,
úroku z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 41,50 eur od 1.6.2014 až do zaplatenia, úroku z
omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 41,50 eur od 1.7.2014 až do zaplatenia, úroku z omeškania
vo výške 8 % ročne zo sumy 41,50 eur od 1.8.2014 až do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 8
% ročne zo sumy 41,50 eur od 1.9.2014 až do zaplatenia a úroku z omeškania vo výške 8 % ročne zo

sumy 41,50 eur od 1.10.2014 až do zaplatenia zastavuje.
VI. Súd žalobu v časti zaplatenia zostávajúcich úrokov z omeškania zamieta.
VII. Žalovaný je povinný žalobkyňu ďalej zamestnávať.
VIII. Žiadna zo strán sporu nemá na náhradu trov konania právo.
IX.Štátmávočižalobkyninároknanáhradutrovkonaniavrozsahu50%,ovýškektorejbuderozhodnuté

súdom prvej inštancie samostatným uznesením.
X. Štát má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 50 %, o výške ktorej bude
rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

3. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie s poukazom na vyjadrenie strán sporu, vykonané dokazovanie

a citované ustanovenia v napadnutej časti úrokov z omeškania zo sumy prisúdenej vo výroku I. a výroku
o trovách vo výroku VIII. odôvodnil nasledovne:
Žalobkyňa sa v tomto konaní domáhla tiež zaplatenia úrokov z omeškania z náhrady mzdy. Žalobkyňa
pôvodne v žalobe zo dňa 13.1.2012 úroky z omeškania z náhrady mzdy nepožadovala. Úroky z
omeškania si žalobkyňa uplatnila až v podaní zo dňa 31.10.2014 (č. l. 188), keď požadovala úroky

z omeškania v rôznych sadzbách výške od 8,75 % do 9,50 % ročne z jednotlivých dlžných súm
náhrady mzdy a tieto si uplatnila samostatne z každej mesačnej sumy náhrady mzdy. Vo vyjadrení zo
dňa 10.6.2019 žalobkyňa požadovala zaplatenie úroku z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 9
359,30 eur od 19.12.2011 do zaplatenia. Právna zástupkyňa žalovaného namietla premlčanie nároku
žalobkyne na úroky z omeškania a poukázala na absenciu úpravy úrokov z omeškania v Zákonníku

práce, keďže úroky z omeškania sú upravené len vo ôsmej časti Občianskeho zákonníka, ktorá časť
sa na pracovnoprávne vzťahy subsidiárne nevzťahuje. S poukazom na uvedené súd skúmal, či je
možné žalobkyni z nevyplatenej sumy náhrady mzdy priznať úroky z omeškania a dospel k záveru, že
priznanie úrokov z omeškania žalobkyni možné je. Samotný úrok z omeškania je vo svojej podstatemajetkovou sankciou, má veriteľa - v tomto prípade zamestnanca odškodniť za to, že nemohol použiť
dlhovanú istinu náhrady mzdy, ktorej úžitky na druhej strane mohol za čas omeškania poberať dlžník
- zamestnávateľ. Právna úprava úrokov z omeškania vo vzťahu k pracovnoprávnym vzťahom je

nedostatočná, čo spôsobuje nielen rozdielnosť právnych názorov, ale aj súdna prax bola v priznávaní,
resp. nepriznávaní úrokov z omeškania nejednotná. V občianskoprávnom vzťahu veriteľa a dlžníka
možnosť veriteľa dožadovať sa voči dlžníkovi zaplatenia úrokov z omeškania v prípade nesplnenia jeho
dlhu riadne a včas vyplýva z ustanovenia § 517 Občianskeho zákonníka. Predmetné ustanovenie je
súčasťou 3. oddielu VIII. časti Občianskeho zákonníka. Zákonník práce vo všeobecných ustanoveniach

(§ 1 ods. 4) expressis verbis vymedzil subsidiárnu pôsobnosť všeobecnej časti Občianskeho zákonníka,
teda jeho I. časti na pracovnoprávne vzťahy, subsidiárnu pôsobnosť iných častí Občianskeho zákonníka
však zákonodarca výslovne nevymedzil. Hoci by sa zjednodušene dalo uviesť, že Zákonník práce
priznanie úrokov z omeškania neumožňuje a ustanovenie Zákonníka práce o zakotvení subsidiárnej
pôsobnosti Občianskeho zákonníka nemožno vykladať extenzívne, t. j. občianskoprávna úprava úrokov
zomeškaniabysanemalavzťahovaťnapracovnoprávnevzťahy,opačnesakotázkepriznávaniaúrokov

z omeškania pri omeškaní subjektov v pracovnoprávnych vzťahov vyjadril Ústavný súd SR v uznesení
sp. zn. III. ÚS 460/2017 zo 4. júla 2017: „Zamestnávateľ, ktorý sa dostane do omeškania s peňažným
plnením voči zamestnancovi, je povinný platiť od vzniku omeškania zákonné úroky z omeškania podľa §
517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým
sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov; ustanovenie

§ 1 ods. 4 Zákonníka práce nemožno vykladať tak, že by tomuto záveru bránilo. Zamestnávateľ sa
dostáva do omeškania s vyplatením jednotlivých mesačných náhrad mzdy pri neplatnom skončení
pracovného pomeru márnym uplynutím výplatného termínu v nasledujúcom kalendárnom mesiaci,
z čoho vyplýva i to, že nasledujúcim dňom vzniká zamestnancovi právo na úrok z omeškania z
príslušnej sumy náhrady mzdy. Pokiaľ tieto závery dopadajú na prípady náhrady mzdy pri neplatnom

rozviazaní pracovného pomeru, o to viac sa vzťahujú na prosté nevyplatenie mzdy zamestnancovi
zamestnávateľom vôbec alebo v správnej výške.“ Ústavný súd SR v uznesení sp. zn. III. ÚS 460/2017 zo
4.júla2017ďalejuviedol:„Privýkladeaaplikáciiustanoveníprávnychpredpisovjenepochybnepotrebné
vychádzať prvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia
viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť

v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka
ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods.
4 ústavy). Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž neznamená výlučnú a
bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení.
Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a

účelom zákona. V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu
(umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a
účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad
e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom (napr. III. ÚS 341/07).“ K rovnakému
záveru dospel Ústavný súd i vo veci sp. zn. II. ÚS 494/2013, v ktorom síce zamestnancovi nárok na úroky

z omeškania nebol priznaný, avšak dôvodom nepriznania úroku z omeškania zamestnancovi z náhrady
mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru nebol záver o tom, že zamestnancovi právo na úroky
z omeškania vo všeobecnosti nepatrí (resp. že ustanovenie § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka na
vec nedopadá), ale konkrétne okolnosti veci, keď všeobecné súdy úroky z omeškania z náhrady mzdy
zamestnancovi nepriznali s ohľadom na výšku priznanej náhrady mzdy, ktorú považovali za primerané

zadosťučinenie a dostatočnú sociálnu ochranu pre zamestnanca a zároveň i dostatočnú sankciu pre
zamestnávateľa. Naopak, ústavný súd aj v tejto veci (stotožniac sa s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR
vo veci sp. zn. 1 Cdo 116/2008 zo 17. decembra 2009) dospel k záveru, podľa ktorého „nevyplatenie
náhradymzdyvlehotesplatnostimázanásledokomeškaniesmožnosťoupožadovaťúrokyzomeškania
vo výške ustanovenej pre občianskoprávne vzťahy. Pri omeškaní s náhradou mzdy z neplatného

rozviazania (skončenia) pracovného pomeru platí preto výška úrokov z omeškania určená nariadením
vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka v znení neskorších predpisov pre omeškanie s plnením peňažného dlhu (nariadenie v § 3
a § 4 je vykonávacím predpisom k § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Pri rozhodovaní o priznaní
úroku z omeškania nie je rozhodujúce, či žalovaný omeškanie zavinil, resp. dôvod omeškania; na vznik

nároku na úrok z omeškania stačí, že zákonom ustanovená lehota plnenia uplynula.“ Je nepochybné,
že nevyplatenie náhrady mzdy v lehote splatnosti má za následok omeškanie. Vzhľadom na vyššie
uvedené rozhodnutia Ústavného súdu SR i s poukazom na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR
pojednávajúceajoproblematikepriznávaniaúrokuzomeškaniazosumynáhradymzdy,splnenímktorejsa zamestnávateľ dostal do omeškania, z ktorých vyplýva, že zamestnávateľ je v prípade omeškania
s plnením náhrady mzdy povinný platiť zamestnancovi aj úrok z omeškania (viď napr. uznesenie sp.
zn. 1 Cdo 116/2008 zo dňa 17. 12. 2009, uznesenie sp. zn. 2 Cdo 76/2011 zo dňa 31. 5. 2012,

uznesenie sp. zn. 5 Cdo 8/2012 zo dňa 26. 1. 2015), súd má za to, že priznanie úrokov z omeškania z
náhrady mzdy, s ktorej zaplatením je zamestnávateľ vo vzťahu k zamestnancovi v omeškaní, je podľa
platnej právnej úpravy možné. S argumentom žalovaného o nemožnosti aplikovať na daný právny vzťah
ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce omeškanie sa preto súd s poukazom na aktuálnu
judikatúru nestotožnil. Žalovaný v priebehu konania vzniesol námietku premlčania úrokov z omeškania,

preto súd skúmal, či si žalobkyňa nárok na zaplatenie úrokov z omeškania uplatnila včas. Žalobkyňa
si nárok na zaplatenie úrokov z omeškania v tomto konaní prvýkrát uplatnila podaním doručeným súdu
dňa 31.10.2014. Vychádzajúc z ustanovenia § 129 ods. 1 Zákonníka práce náhrada mzdy je splatná
vtedy, kedy je splatná mzda, t. j. márnym uplynutím výplatného termínu v nasledujúcom kalendárnom
mesiaci. Nasledujúcim dňom vzniká zamestnancovi právo na úrok z omeškania. Vzhľadom na uvedené
bola náhrada mzdy za mesiac december 2011 splatná do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca,

t. j. do 31.1.2012 a dňom nasledujúcim, t. j. dňom 1.2.2012 vznikol žalobkyni nárok na zaplatenie úroku
z omeškania zo sumy náhrady mzdy za obdobie od 28.12.2011 do 31.12.2011, t.j. zo sumy vo výške
136,40 eur a uvedený deň bol súčasne prvým dňom, kedy mala žalobkyňa možnosť domáhať sa svojho
práva voči žalovanému na súde. Vychádzajúc zo všeobecnej trojročnej premlčacej lehoty má súd za to,
že žalobkyňa si nárok na zaplatenie úrokov z omeškania uplatnila včas. Na ďalšie úroky z omeškania

z ďalších súm náhrady mzdy za jednotlivé kalendárne mesiace až do 19.9.2012 vznikol žalobkyni
nárok rovnako vždy prvým dňom mesiaca nasledujúceho po splatnosti náhrady mzdy za predchádzajúci
kalendárny mesiac, a to ešte neskôr ako v prípade náhrady mzdy za časť mesiaca december 2011.
Vzhľadom na uvedené dospel súd k záveru, že nárok žalobkyne na zaplatenie úrokov z omeškania
premlčaný nie je. Súd žalobkyni nárok na úroky z omeškania priznal v sadzbe vo výške 8 % ročne,

keď podanie zo dňa 10.6.2019, ktorým žalobkyňa požadovala už len zaplatenie úrokov z omeškania
vo výške 8 % ročne zo sumy 9 359,30 eur súd vyhodnotil ako späťvzatie žaloby aj v časti úrokov
prevyšujúcich sadbu 8 % ročne a prevyšujúcich ďalšie sumy náhrady mzdy vo výške nad 9 359,30 eur, z
ktorých žalobkyňa žiadala úroky z omeškania priznať. Vzhľadom na toto späťvzatie súd konanie zastavil
v časti zaplatenia úrokov z omeškania presahujúcich sadzbu úrokov z omeškania 8 % ročne ako aj

včasti zaplatenia úrokov z omeškania z jednotlivých súm náhrady mzdy presahujúcich sumu vo výške 9
359,30 eur. Súd žalobkyni priznal nárok na zaplatenie úrokov z omeškania z jednotlivých dlžných súm
náhrady mzdy tak ako je uvedené v prvom výroku tohto rozsudku, v časti úroku z omeškania zo súm
presahujúcich sumu priznaných náhrad mzdy za mesiace december 2011 a september 2012 súd žalobu
zamietol. Pre úplnosť súd dodáva, že žalobkyňa si úrok z omeškania v sadzbe 8 % ročne uplatnila v

súlade so zákonným ustanovením § § 3 ods. 1 nariadenia č. 87/1995 v znení účinnom do 31.1.2013.
O náhrade trov konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 2 CSP (Civilný sporový poriadok - zákon č.
160/2015 Z. z.) tak, že ich náhradu nepriznal žiadnej zo strán vychádzajúc z čiatočných úspechov oboch
strán sporu v tomto konaní. Žalobkyňa bola úspešná v časti konania o určenie neplatnosti skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru, žalovaný bol vo väčšej miere úspešný v časti konania o náhradu mzdy

a úrokov z omeškania z náhrady mzdy, keď žalobkyňa sa domáhala náhrady mzdy vo výške 36 632,20
eur, súd jej však priznal náhradu mzdy vo výške 8 968,30 eur a v zostávajúcich častiach konania o
nároku na náhradu mzdy a úrokov z omeškania z náhrady mzdy súd žalobu zamietol, resp. konanie
zastavil, čo súd vyhodnotil ako neúspech žalovanej v tomto konaní. Žalobkyňa mala v tomto konaní
úspech tiež v časti konania o povinnosti žalovaného ďalej ju zamestnávať.

4. Uvedený rozsudok včas podaným odvolaním včas napadol len žalovaný a to len proti výroku I. v
časti (priznaných ) úrokov z omeškania a nadväzne na to i v časti výroku o náhrade trov strán sporu
(VIII.), keď sa domáhal zmeny časti výroku I. tak, aby žaloba žalobkyne v časti požadovaných (a
súdom i priznaných) úrokov z omeškania bola (v plnom rozsahu) zamietnutá, keď poukázal na odvolací

dôvod v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) CSP, teda, že rozhodnutia vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. V dôvodoch odvolania poukázal na to, že Zákonník práce neupravuje inštitút
úrokov z omeškania, a preto je potrebné skúmať, či je možné použiť Občiansky zákonník. Zákonník
práce zakotvuje vo svojom ustanovení § 1 ods. 4 subsidiárnu pôsobnosť všeobecnej časti Občianskeho
zákonníka vo vzťahu k prvej časti Zákonníka práce, na základe takto zakotvenej subsidiárnej pôsobnosti

je ale zrejmé, že na pracovnoprávne vzťahy sa ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce úroky
z omeškania nevzťahujú, keďže tieto sú upravené v jeho ôsmej časti. Vzhľadom na uvedené potom
podľa jeho názoru boli úroky z omeškania priznané v rozpore so zákonom, pretože nemajú oporu v
právnom systéme Slovenskej republiky a ich priznanie je v rozpore s dobrými mravmi; poukázal i narozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5Co/133/2013 zo dňa 21.10.2014, z ktorého časť citoval.
Ďalej poukázal na to, že právo na náhradu mzdy nemá povahu opakujúcej sa dávky, do právoplatnosti
rozhodnutia súdu o priznaní náhrady mzdy nie je možné určiť, že zamestnávateľ je v omeškaní. Tiež

má za to, že je absolútne neprimerané priznanie úroku z omeškania, priznaná výška náhrady mzdy
je dostatočne vysoká, a je tak v súlade so satisfakčnou funkciou, so sankčnou funkciou a sociálnou
funkciou, ktorú má náhrada mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru plniť. Pri formalistickom
chápanínáhradymzdyaúrokuzomeškaniaideopovahovoodlišnénároky;vsúvislosti stýmopakovane
poukázal na rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I. sp. zn. 11Cpr/7/2013 zo dňa 10.10.2016, z

ktorého časť citoval. Poukázal tiež na to, že priznanie úrokov z omeškania sa viaže na právoplatné
rozhodnutie súdu, keď dovtedy nie je možné jednoznačne určiť, že je zamestnávateľ v omeškaní skôr.
Ak by sa odvolací súd s uvedenou jeho argumentáciou nestotožnil, namieta priznanie výšky úrokov z
omeškania zo sumy hrubej mzdy žalobcu, nakoľko s touto by žalobca osobne disponovať nemohol,
keďže mzda podlieha následnej odvodovej povinnosti a do dispozície zamestnanca je odovzdaná len
mzda „očistená“ od povinných platieb, t.j. mzda netto. Je preto v rozpore so všeobecne záväznými

právnymi predpismi, aby bol úrok z omeškania stanovený zo mzdy brutto.
5. Žalobkyňa vo vyjadrení k podanému odvolaniu žiadala rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej
časti ako vecne správny potvrdiť, keď poukázala na vyjadrenie Ústavného súdu SR v jeho rozhodnutí
II.ÚS 494/2013, v ktorom skonštatoval, že zamestnávateľ sa dostáva do omeškania s vyplatením
jednotlivých mesačných náhrad mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru márnym uplynutím

výplatného termínu v nasledujúcom kalendárnom mesiaci, z čoho vyplýva i to, že nasledujúcim dňom
vzniká zamestnancovi právo na úrok z omeškania z príslušnej sumy náhrady mzdy. Z uvedeného
rozhodnutia nesporne jej nárok na úroky z omeškania vyplýva, keď čo sa týka námietky žalovaného
k určeniu úrokov z omeškania z hrubej mzdy poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR III. ÚS
460/2017. Má preto za to, že rozhodnutie zodpovedá uvedeným rozhodnutiam, keď poukazuje na to, že

uvedený nárok na úroky z omeškania je zákonným nárokom a argumentácia žalovaného poukazujúca
na dobré mravy vyznieva silne paradoxne. Nárok na úrok z omeškania vo svojich rozhodnutiach riešil aj
Najvyšší súd SR vo svojich rozhodnutiach sp. zn. 2Cdo/76/2011 a 5Cdo/2012.
6. Žalovaný sa vyjadroval k vyjadreniu žalobcu k jeho odvolaniu, v ktorom zotrval na svojom odvolacom
návrhu ako aj na právnej argumentácii z podaného odvolania.

7. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho
pojednávania s verejne vyhláseným rozsudkom a viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania
žalovaného dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti vo výroku
I. ohľadom priznaného úroku z omeškania a nadväzujúceho výroku o náhrade trov konania vo výroku
VIII. potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP ako rozhodnutie vecne správne.

8. Nakoľko sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením súdu prvej inštancie k odvolaním
napadnutým výrokom, v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP sa v odôvodnení svojho rozhodnutia obmedzuje
len na skonštatovanie správnosti uvedených dôvodov (obe rozhodnutia tvoria jeden celok), keď s
ohľadom na odvolacie dôvody žalovaného poukazuje na to, že
- podľa názoru odvolacieho súdu je s prihliadnutím na princípy všeobecnej spravodlivosti neudržateľný

záver o tom, že by zamestnávateľa v omeškaní s vyplácaním mzdy alebo náhrady mzdy nemala stíhať
žiadna sankcia v podobe úroku z omeškania, keď postavenie zamestnanca podlieha zvýšenej zákonnej
ochrane a bolo by potom nelogické, aby oproti úprave občianskoprávnych vzťahov založenej na rovnosti
práv účastníkov, mu neprináležalo žiadne odškodnenie za omeškanie zamestnávateľa, keď neraz sa
svojich nárokov domôže až súdnou cestou s odstupom niekoľkých rokov,

- z ústavného princípu výkladu zákonov a právnych predpisov Slovenskej republiky v súlade s Ústavou
SR premietnutých aj do článku II. základných princípov Civilného sporového poriadku vyplýva pre súd
požiadavka naplnenia princípu právnej istoty a legitímneho očakávania žalobcu, že jeho spor bude
rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít a to spravodlivo,
keď rozhodnutie Ústavného súdu sp. zn. III.ÚS 460/2017 bolo publikované v Zbierke Ústavného súdu

pod č. 64/2017, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/76/2011 bolo publikované v Zbierke
Najvyššieho súdu ako R 57/2014, teda patria medzi ustálenú rozhodovaciu prax,
- rovnako z článkov III. a IV. základných princípov Civilného sporového poriadku vyplýva potreba
prihliadať na hodnoty chránené zákonom s tým, že v prípade absencie právnej úpravy - výslovného
ustanovenia zákona má súd možnosť si zvoliť pri posúdení a rozhodnutí veci analógiu zákona resp.

práva s prihliadnutím na princíp všeobecnej spravodlivosti, s ohľadom na čo odvolací súd má za to, že
v prípade nárokov zamestnanca či už v pracovnom alebo v štátnozamestnaneckom vzťahu má (musí
mať) tento voči zamestnávateľovi nárok na úrok z omeškania podľa právnej úpravy obdobnej ako v
Občianskom zákonníku,- rozhodnutie súdu ohľadom nároku na náhradu mzdy je svojou povahou deklarujúcim (potvrdzujúcim)
súdnym rozhodnutím zo zákona existujúceho zákonného nároku, s ohľadom na čo neobstojí odvolací
dôvod žalovaného o tom, že omeškanie zamestnávateľa nie je možné určiť pred právoplatnosťou

súdneho rozhodnutia,
- podľa názoru odvolacieho súdu samotná náhrada mzdy nepredstavuje pre žalobcu ako zamestnanca
dostatočnú satisfakciu v súlade s princípom spravodlivosti, keďže nerieši sankciu žalovaného ako
zamestnávateľa za oneskorenosť vyplatenia náhrady mzdy ako zákonného nároku, a že
- z výroku I. napadnutého rozsudku nevyplýva, že priznaná náhrada mzdy je v podobe netto, z čoho

potom logicky vyplýva, pri existencii nespornej zákonnej povinnosti žalovaného k realizácii odvodov
pred jej vyplatením žalobcovi, že aj vyplácaný úrok z omeškania reálne nemôže byť (nebude) vyplácaný
z brutto náhrady mzdy, teda podľa názoru odvolacieho súdu pre rozhodnutie ohľadom povinnosti
žalovaného k zaplateniu úroku z omeškania nebolo potrebné vo výroku rozsudku určiť jednotlivé sumy
(z ktorej sa úrok z omeškania má zaplatiť) v podobe netto náhrady mzdy.
9.Zovšetkýchzhorauvedenýchdôvodovodvolacísúdpomeromhlasov3:0rozhodoltak,akojeuvedené

vo výroku tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).