Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, March 27, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/40/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5407203486
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Burik

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5407203486.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jána Burika a členov

senátu JUDr. Ladislava Mejstríka a JUDr. Jany Kotrčovej, v právnej veci navrhovateľky: Ing. U. G.,
nar. XX.X.XXXX, bytom I., Z. XX/XX, zastúpenej JUDr. Dagmar Matuškovou, advokátkou so sídlom O.,
O. XX, proti odporcovi: Obci Brezovica, zastúpenej starostom Mariánom Ujmiakom, ul. Osloboditeľov
346, Brezovica, IČO: 314421, právne zastúpenej JUDr. Petrom Vevurkom, advokátom so sídlom K., B.
XXX/XX, v konaní o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, na odvolanie odporkyne proti rozsudku
Okresného súdu Námestovo, č.k. 1C/72/2008-364 zo dňa 2. decembra 2013 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým určil neplatnosť výpovede medzi účastníkmi (I.), p o t

v r d z u j e .

Vo výroku o náhrade trov konania (II.) rozsudok okresného súdu z r u š u j e a v tejto časti
mu vec v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Námestovo medzitýmnym rozsudkom (§ 152 ods. 2 O.s.p.) určil neplatnosť výpovede
z pracovného pomeru danej navrhovateľke listom odporkyne zo dňa 26.2.2007 podľa § 63 ods. 1
písm. d), bod 2 Zákonníka práce. Pri rozhodovaní vo veci vychádzal z vykonaného dokazovania,
keď konštatoval, že medzi účastníkmi neexistovali dôvody rozviazania pracovného pomeru v zmysle

citovaného zákonného ustanovenia, keďže odporkyňa dôvodila rozviazanie pracovného pomeru
odvolaním z funkcie riaditeľky ZŠ a MŠ v Brezovici, pričom toto odvolanie bolo rozsudkom Okresného
súdu Námestovo, č.k. 3C/183/2008-149 zo dňa 4.6.2010, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 17.1.2011,
určené za neplatné.
Rozhodnutie o trovách konania vyhradil samostatnému rozhodnutiu podľa ustanovenia § 151 ods. 3
O.s.p.

Proti tomuto rozsudku podala odvolanie v zákonom stanovenej lehote prostredníctvom svojho právneho
zástupcu odporkyňa. Žiadala napadnutý rozsudok prvostupňového súdu zmeniť a konanie v časti o
určení neplatnosti výpovede zastaviť, dôvodiac tým, že okresný súd konal a rozhodol o predmete,
ktorý v čase rozhodovania súdu nebol predmetom konania vzhľadom na vymedzenie predmetu konania
na pojednávaní dňa 18.5.2012, na ktorom došlo k pripusteniu zmeny návrhu v rozsahu a znení
uznesenia okresného súdu. Súd na tomto pojednávaní pripustil zmenu návrhu, na základe ktorej
mal byť odporca zaviazaný zaplatiť navrhovateľke sumu 24 071,77 Eur s príslušenstvom s tým, že

pracovný pomer navrhovateľky s odporcom mal končiť dňom 31.1.2011. Tu súd nerozhodoval len o
pripustení zmeny návrhu v časti uplatneného nároku. Na pojednávaní bola prítomná navrhovateľka a
jej právna zástupkyňa, preto zmenu nebolo potrebné doručovať. Proti uzneseniu, ktorého celý text súdna pojednávaní prečítal, navrhovateľka ani jej právna zástupkyňa nenamietali, ani ho nežiadali opraviť,
resp. doplniť.

Navrhovateľka prostredníctvom svojej právnej zástupkyne žiadala medzitýmny rozsudok
prvostupňového súdu ako vecne správny potvrdiť. Tvrdenie odporkyne, že rozhodovanie o neplatnosti
skončenia pracovného pomeru nebolo predmetom konania, sa nezakladá na pravde, lebo ešte pred
podaním návrhu v roku 2007 písomne oznámila odporcovi, že výpoveď z pracovného pomeru považuje
za neplatnú a v ďalšom zamestnávanie trvá. Zmenou návrhu zo dňa 18.5.2012 v znení, ako bola

pripustená, len rozšírila sumu, ktorú žiada uhradiť ako náhradu mzdy a žiadala teda návrh rozšíriť aj o
určenie dátumu skončenia pracovného pomeru, ktorý za určenia, že bola daná výpoveď neplatná, by
trval aj naďalej a navrhovateľka by bola povinná nastúpiť do ďalšieho výkonu práce. K rozšíreniu návrhu
v tomto smere pristúpila z toho dôvodu, že odporca na pojednávaniach opakovane uvádzal a písomne
dokladoval, že pre ňu v prípade určenia neplatnosti nemá voľné pracovné miesto a nemôže ju ďalej
zamestnávať, ako aj z dôvodu pretrvávajúcej PN navrhovateľky, majúcej pôvod diagnózy v negatívnych

interpersonálnych vzťahoch na pracovisku.

Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu danom ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p. a bez
nariadenia pojednávania (§ 214 O.s.p.) rozsudok prvostupňového súdu vo výroku, ktorým
určil neplatnosť výpovede medzi účastníkmi, podľa ustanovenia § 219 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

Pokiaľ išlo o skutkové zistenie, vyhodnotenie rozhodujúcich skutočností a právne posúdenie veci v tejto
časti, tu sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto
prípade nie je potrebné opakovať (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Odvolací súd neprihliadal na námietku odporkyne, týkajúcu sa procesného postupu súdu s tým, že
určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru by v tomto prípade už nemalo byť predmetom
konania po pripustení zmeny návrhu zo dňa 18.5.2012. Už z prejavu právnej zástupkyne navrhovateľky
na pojednávaní dňa 18.5.2012 (č.l. 2 zápisnice) je zrejmé, že táto sa domáhala úpravy návrhu tak,
že prvý výrok (určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru) žiadala ponechať zhodne ako v

pôvodnom návrhu. Žiadala zmeniť len výrok, pokiaľ išlo o náhradu mzdy a určiť konkrétny dátum
skončenia pracovného pomeru. Iba o takomto návrhu mohol súd rozhodovať, a teda pokiaľ pripustil
zmenu, prakticky sa jednalo o čiastočnú zmenu návrhu. Navrhovateľka nikdy nezobrala svoj návrh v
časti o určenie neplatnosti späť, a preto ani súd doposiaľ o tom rozhodnúť nemohol. Z ďalšieho konania
je naviac zrejmé, že už o takomto návrhu rozhodoval rozsudkom zo dňa 20. júna 2012.

Nesprávne ale postupoval prvostupňový súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania, a preto v tejto časti
musel odvolací súd jeho rozhodnutie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. V dôvodoch napadnutého
rozhodnutia prvostupňový súd správne konštatuje, že sa nejedná o konečné rozhodnutie, a preto o
trovách rozhodovať nemal (o trovách konania súd rozhoduje spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie

definitívne končí). Ustanovenie § 151 ods. 3 O.s.p. prichádza do úvahy v prípadoch, keď je už vo veci
samej rozhodnuté konečným rozsudkom (nie medzitýmnym), t.j. ak je rozhodnuté o všetkých nárokoch
účastníkov, ale aj napriek tomu je vyčíslenie trov zložité, a preto zákonodarca dáva možnosť súdu
rozhodnúť o trovách po právoplatnosti takéhoto rozsudku.
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.