Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, August 25, 2021

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/204/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7114208861
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 08. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Murínová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2021:7114208861.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Murínovej a členiek

senátu JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Zuzany Stolárovej, v spore žalobcu: C. T., nar. XX.X.XXXX,
bytom R. P., Š. XX, zastúpeného: Advokátska kancelária VASIĽ, ŠIMONOVIČ & partners, s.r.o., so
sídlom v Košiciach, Kuzmányho 29, IČO: 47 240 482, proti žalovanej: D.. O. J., advokátka so sídlom v
Košiciach, Hlavná 25, za účasti intervenienta na strane žalovanej Wüstenrot poisťovňa, a.s., so sídlom
v Bratislave, Karadžičova 17, IČO: 31 383 408, zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Miroslava
Slovinská, advokátka, so sídlom v Spišskej Novej Vsi, Štefánikovo námestie 13, IČO: 42 319 617, o
náhradu škody, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 27. februára 2020

č. k. 36C/51/2014-463 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Stranám sporu nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

P r i z n á v a intervenientovi voči žalobcovi nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom zamietol
žalobu (výrok I/), ktorou sa žalobca voči žalovanej domáhal náhrady škody vo výške 29.040 eur titulom

zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú v súvislosti s výkonom advokácie s tvrdením, že vo veci
vedenej pred Okresným súdom Trenčín pod sp. zn. 19C/14/2011, žalovaná ako advokátka žalobcu
porušila svoje povinnosti: nesprávne označila odporcu, nepodala podnet na podanie mimoriadneho
dovolania na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky, nepodala sťažnosť na Ústavný súd
Slovenskej republiky pre porušenie základných práv a slobôd žalobcu, neinformovala žalobcu o tom,
že neuplatnila mimoriadne opravné prostriedky, neupozornila žalobcu včas na to, aby si mimoriadne
prostriedkyuplatnilinoucestou,nevykonalažiadneinéopatrenianaochranuprávazáujmovžalobcuako

jej klienta, neustanovila za seba zástupcu, ak jej akákoľvek prekážka bránila vo vykonávaní advokácie
v rozhodnom období, ani žalobcu nepoučila o potrebe oznámenia bývalému zamestnávateľovi, že
žalobca trvá na pracovnom pomere a že žiada o prideľovanie práce, a v dôsledku týchto porušení
povinností žalovanej advokátky žalobcovi vznikla škoda 29.040 eur, pretože žalobca si nemohol uplatniť
nárok na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru vzniknutého na základe pracovnej
zmluvy zo dňa 27.6.2008, podľa ktorej bol žalobca zamestnaný ako učiteľ vysokej školy na funkčnom
mieste odborný asistent na dobu do 30.6.2013, hoci skončenie pracovného pomeru zo dňa 14.9.2010

výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce z dôvodu opakovaného porušenia pracovnej
disciplíny žalobcom, na základe ktorej mal skončiť pracovný pomer žalobcu uplynutím výpovednej lehoty
ku dňu 31.12.2010, nastalo podľa tvrdenia žalobcu v rozpore so zákonom.2. Výrokom II/ rozsudku súd prvej inštancie rozhodol, že priznáva interventovi náhradu trov konania proti
žalobcovi v rozsahu 100 %.

3. V odôvodnení rozsudku súd poukázal na argumentáciu žalobcu v žalobe i v priebehu sporu, že
v prípade, ak by sa žalovaná nedopustila tvrdených pochybení, tak by sa žalobca domohol svojich
práv v konaní vedenom na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 19C/14/2011, a teda by zotrval v
pracovnom pomere minimálne po dobu od 1.1.2011 do 30.6.2013, a vznikol by mu nárok na náhradu
mzdy za obdobie od 1.1.2011 do 30.6.2013 v sume 29.040 eur, t.j. za 30 mesačných platov, pri

tarifnom plate vo výške 968 eur mesačne, ako i na ďalšie prostriedky procesného útoku žalobcu
(uznesenie Okresného súdu Trenčín zo dňa 9.3.2011 č.k. 19C/14/2011-20, uznesenie Krajského súdu
v Trenčíne zo dňa 29.3.2012 č.k. 19Co/137/2011- 34, e-mailovú komunikáciu medzi žalobcom a
žalovanou zo dňa 5.6.2013, 27.1.2014, 23.2.2014, 7.3.2014, 6.3.2014, pracovnú zmluvu žalobcu č.
94/2008 zo dňa 27.6.2018, výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 14.9.2010 danú zamestnávateľom
žalobcovi podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce, žalobu zo dňa 18.1.2011 o neplatnosť skončenia

pracovného pomeru výpoveďou, návrh na vykonanie dokazovania vyžiadaním celého spisového
materiálu Okresného súdu Trenčín sp. zn. 19C/14/2011 a vyžiadaním celého spisového materiálu od
žalovanej, ktorý ako advokátka viedla v rámci agendy pre žalobcu).

4. Súd poukázal i na obranu žalovanej založenú najmä na tvrdení, že žalobcu zastupovala iba v

konaní o neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, že žalobca žalovanú nežiadal a ani
nesplnomocnil na zastupovanie vo veci náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru,
o čom svedčí pracovný list žalovanej, podľa ktorého žalobca ako klient žalovanej uviedol, že nežiada
náhradu mzdy v prípade, že v spore o neplatnosť skončenia pracovného pomeru bude úspešný, a tiež,
že žalobca síce žalovanú požiadal o poskytnutie právnej pomoci spočívajúcej v podaní dovolania voči

rozhodnutiu Krajského súdu v Trenčíne a podania ústavnej sťažnosti, avšak vzhľadom na správanie
žalobcu, žalovaná zastupovanie pred Najvyšším súdom SR a Ústavným súdom SR neprijala, o čom
žalobcu informovala s odporúčaním, aby si žalobca zvolil iného advokáta, a preto právoplatnosťou veci,
na ktorú jej bola udelená plná moc, právne zastupovanie žalobcu ukončila, čo preukazuje doklad o
prijatí odmeny za právne zastúpenie za tri úkony právnej služby - prevzatie a prvá konzultácia právneho

zastúpenia, vrátane podania žaloby, ďalšia konzultácia s klientom po zastavení konania prvoinštančným
súdom a podanie odvolania.

5. Po právnom posúdení veci podľa § 2 ods. 1 a 2, § 18 ods. 1, 2 a 3, § 22 ods. 1 veta prvá, § 26
ods. 1 a 4 zák. č. 586/2003 Z.z. o advokácii, prvoinštančný súd uzavrel, že žalobca v spore neuniesol

dôkazné bremeno na svoje tvrdenia a kumulatívne splnenie základných predpokladov zodpovednosti
advokáta za škodu nepreukázal, keďže nepreukázal vznik škody a jej výšku. Z tvrdenia žalobcu, že:
a) žalobcovi by vznikol nárok na náhradu mzdy, ak by sa úspešne domohol svojich práv v konaní o
určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, keby žalovaná advokátka žalobcu poučila o tom, že
je potrebné, aby žalobca oznámil bývalému zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom pracovnom pomere a

že žiada o prideľovanie práce, b) škoda, ktorá mala žalobcovi vzniknúť porušením povinností žalovanej
v súvislosti s výkonom advokácie, predstavuje „ušlú mzdu žalobcu“ vo výške 29.040 eur, o ktorú bol
žalobca ukrátený z dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru medzi žalobcom a Trenčianskou
univerzitou Alexandra Dubčeka v Trenčíne, vyčíslenú za obdobie od 1.1.2011 do 30.6.2013, t.j. od
„neplatného“ skončenia pracovného pomeru do skončenia pracovného pomeru v zmysle pracovnej

zmluvy zo dňa 27.6.2008, uzavretej na dobu určitú do 30.6.2013, ako 30-mesačných tarifných platov
žalobcu v sume 968 eur mesačne, totiž súd prvej inštancie odkazom na znenie § 59 písm. b), § 61
ods. 1 a 2, § 62 ods. 1 a 2, § 63 ods. 1 písm. e), § 63 ods. 3 a 5, § 77, § 79 ods. 1 a 3, § 118 ods.
1 a 2 veta prvá, § 129 ods. 1 a 3 Zákonníka práce vyvodil záver, že žalobca nepreukázal splnenie
podmienky pre priznanie nároku na náhradu mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru

výpoveďou danou mu jeho zamestnávateľom, lebo nepreukázal, že by zamestnávateľovi oznámil, že
trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával a prideľoval mu prácu. Dôvodil pritom, že zo žaloby o určenie
neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou, a ani zo žiadnych ostatných listinných dôkazov
v spise Okresného súdu Trenčín sp. zn. 19C/14/2011 a ani v spise s Okresného súdu Košice I sp.
zn. 35C/51/2014 nevyplýva, aby žalobca kvalifikovane oznámil svojmu zamestnávateľovi, že trvá na

svojom ďalšom zamestnaní, pričom žalobca ani v priebehu sporu netvrdil, že po doručení výpovede z
pracovného pomeru zamestnávateľovi písomne alebo ústne oznámil, že aj po doručení výpovede trvá na
tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, pričom v spore žalobca preukázal iba to, že po doručení
výpovede z pracovného pomeru žalobca adresoval dekanovi fakulty Sociálno-ekonomických vzťahovTrenčianskej univerzity A. Dubčeka v Trenčíne a priamo Trenčianskej univerzite Alexandra Dubčeka
v Trenčíne písomné podania zo dňa 17.9.2010, ktorými žalobca reagoval na žiadosť zamestnávateľa
č. 2939/D/FSEV zo dňa 6.9.2010 o zaujatie stanoviska k výpovednému dôvodu, a ich obsahom je iba

vyjadrenie žalobcu k upozorneniam zamestnávateľa na porušenie pracovnej disciplíny a stanovisko
žalobcu k zamestnávateľom uplatnenému výpovednému dôvodu.

6. Výrok o trovách konania odôvodnil súd aplikáciou § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a intervenientovi,
ktorý vystupoval na strane žalovanej, priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým,

že o ich výške rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

7.Protitomutorozsudkupodalvčasodvolaniežalobcazodvolaciehodôvodupodľa§365ods.1písm.d),
f)ah)CSP,t.j.zdôvodu,žekonaniemáinúvadu,ktorámohlamaťzanásledoknesprávnerozhodnutievo
veci, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam

a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhujúc zrušiť
rozsudok a vec vrátiť na ďalšie konanie, súdu prvej inštancie žalobca vytkol, že vo vzťahu k neplatnosti
skončenia pracovného pomeru žalobcom navrhnuté dokazovanie výsluchom svedkov a predložením
listinných dôkazov nevykonal, hoci to bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci samej. Akcentujúc, že
zákonná podmienka pre platnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou pre žalobcu sa nenaplnila,

lebo ako dekan fakulty v tom čase mal právo ako vedúci pracoviska upraviť si rozvrh blokovej výučby
podľa potreby, o disciplinárny delikt nemohlo ísť, čo malo byť predmetom konania na Okresnom
súde Trenčín pod sp. zn. 19C/14/2011, avšak pre pochybenie zo strany žalovanej advokátky sa touto
vecou súd nikdy nezaoberal a konanie zastavil, žalobca namietol, že súd prvej inštancie nesprávne
právne posúdil povinnosti žalovanej advokátky v súdnom konaní sp. zn. 19C/14/2011 o neplatnosť

skončenia pracovného pomeru. Podľa názoru žalobcu súd prvej inštancie vec nesprávne právne
posúdil, ak v bode 31 napadnutého rozsudku, dal žalobcovi za povinnosť vykonať toto oznámenie o
prideľovanie práce zamestnávateľovi. Zdôraznil, že žalovaná síce podala žalobu o neplatnosť skončenia
pracovného pomeru, ale pre úspešnosť tejto žaloby nevykonala druhý nevyhnutný úkon, a to oznámenie
zamestnávateľovi žalobcu, že žalobca trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, a ani neupozornila

žalobcu, že to treba oznámiť zamestnávateľovi, čo bola jednoznačne povinnosť žalovanej, pokiaľ by
postupovala s odbornou starostlivosťou. Žalobca pritom v odvolaní označil za účelovú obranu žalovanej
zhrnutú v bode 20 odôvodnenia rozsudku, že podľa plnomocenstva udeleného jej žalobcom žalobca
nemal záujem o ďalšie nároky z prípadného neplatného skončenia pracovného pomeru, t.j. o náhradu
mzdy, lebo žalobcovi išlo iba o česť.

7.1. Žalobca vyjadril nesúhlas aj s odôvodnením v bodoch 32 až 35 rozsudku a odkazom na znenie §
79 ods. 1 a 4 Zákonníka práce a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.1.2012
sp. zn. 2Cdo 81/2010 podčiarkol, že neobstojí obrana žalovanej, že nemala povinnosť zabezpečiť,
aby v mene žalobcu bolo zamestnávateľovi doručené oznámenie, že trvá na ďalšom zamestnávaní,

lebo žalovaná mala ako právnu službu pre žalobcu poskytnúť iba zastupovanie v konaní o neplatnosť
skončenia pracovného pomeru, pretože aj keby sa žalovaná nedopustila pri zastupovaní žalobcu iných
chýb a pokiaľ by bol žalobca zastúpený žalovanou úspešný v konaní vedenom na Okresnom súde
Trenčín pod sp. zn. 19C/14/2011, tak by nastala fikcia v zmysle § 79 ods. 4 písm. a) Zákonníka práce
a pracovný pomer by zanikol aj uplynutím výpovednej doby, bez ohľadu na to, že súd by rozhodol,

že skončenie pracovného pomeru bolo neplatné. Podľa názoru žalobcu žalovaná mala pri riadnom a
odbornom vykonávaní svojej profesie vykonať úkony, aby zabránila fikcii predpokladanej v § 79 ods.
4 písm. a) Zákonníka práce, a preto súd nesprávne vec právne posúdil, ak žalobcovi dal za vinu, že
žalobca sám od seba nevykonal tento nevyhnutný právny úkon, ktorý by zabránil fikcii uvedenej v § 79
ods. 4 písm. a) Zákonníka práce, ak žalobca ako laik požiadal žalovanú o poskytovanie právnych služieb

s cieľom vrátiť sa späť na fakultu a dokončiť prácu v rozpracovaných vedeckých projektoch, a v prípade,
ak by nebol úspešný ohľadom žaloby o skončenie pracovného pomeru, požadoval by náhradu škody vo
forme ušlej mzdy, ako aj náhradu škody za zmarené projekty pokiaľ by nebol prijatý naspäť na fakultu,
na ktorej pracoval. Žalobca súdu prvej inštancie vytkol, že v odôvodnení v bodoch 32 až 35 rozsudku
absentuje základný fakt, „že hmotnoprávny úkon (t.j. oznámenie zamestnanca, že trvá na tom, aby ho

zamestnávateľ naďalej zamestnával), je nevyhnutné nielen pre budúce vymáhanie náhrady mzdy, ale aj
pre úspešné domáhanie sa neplatnosti skončenia pracovného pomeru, čoho sa žalovaná mala v mene
žalobcu domáhať v konaní vedenom na Okresnom súde Trenčín sp. zn. 19C/14/2011“ a zopakoval,
že žalovaná preukázateľne vôbec žalobcu (ako svojho klienta) nepoučila, že ak sa bude v budúcnostichcieť domáhať náhrady mzdy, tak je nevyhnutné preukázateľne požiadať o prideľovanie práce, čo je
nevyhnutná podmienka, conditio sine qua non, pre vznik nárok na náhradu mzdy, a žalovaná mala na
túto skutočnosť upozorniť žalobcu, čo neurobila.

7.2. Odkazom na znenie bodu 15 odôvodnenia rozsudku a žalobcom predložené e-mailové správy
zo dňa 5.6.2013, 27.1.2014 a 23.2.2014, žalobca namietol, že sa súd prvej inštancie podrobnejšie
nezaoberal tvrdením žalobcu, že na stretnutí so žalovanou po právoplatnom zastavení konaní na
Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 19C/14/2011 požiadal, aby žalovaná uplatnila mimoriadne opravné

prostriedky a žalovaná mu toto na stretnutí aj prisľúbila, neskôr ho nemala čas informovať, buď
nezdvíhala telefón, alebo odpísala, že je na pojednávaní a ozve sa neskôr, na e-mailové správy nijako
nereagovala a žalovaná sa až v rámci súdneho konania pri svojej výpovedi vyjadrila, že na správy
neodpisovala, lebo už skôr so žalobcom ukončila zastupovanie a nebola povinná podať mimoriadny
opravný prostriedok, ani odpisovať. V tejto súvislosti žalobca namietol, že súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď sa nijako nevysporiadal so

závažnými nedostatkami v tvrdeniach žalovanej a jednostranne prevzal tvrdenia žalovanej, ktoré sú v
priamom rozpore nielen s tvrdením žalobcu, ale aj s predloženými listinnými dôkazmi (e-maily zo dňa
5.6.2013, 27.1.2014 a 23.2.2014). Tvrdil, že žalovaná bola so žalobcom dohodnutá na tom, že uplatní
mimoriadneopravnéprostriedky,avšaktentoúkonnevykonalaatýmtosvojímkonanímzmarilažalobcovi
možnosť domôcť sa zmeny právoplatného rozhodnutia v konaní vedenom na Okresnom súde Trenčín

pod sp. zn. 19C/14/2011, čím spôsobila žalobcovi škodu.

7.3. Napokon žalobca citoval znenie § 295 CSP a tvrdil, že v konaní súdu došlo k inej vade, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej tým, že súd prvej inštancie neprihliadol
na to, že spor vyplývajúci z toho spotrebiteľského vzťahu je sporom s ochranou slabšej strany podľa §

290 a nasl. CSP. Vyjadril „pochybnosti o tom, čo malo byť predmetom právnej služby (či iba neplatnosť
skončenia pracovného pomeru, alebo v budúcnosti aj náhrada mzdy) a tiež pochybnosti o tom, či sa
žalovaná zaviazala na podanie mimoriadnych opravných prostriedkov proti právoplatnému rozhodnutiu
OkresnéhosúduTrenčín“auviedol,žesúdmoholvykonaťďalšienevyhnutnédokazovanieajbeznávrhu
žalobcu (spotrebiteľa), ktorý v podaniach, naposledy v podaní doručenom súdu prvej inštancie dňa

10.12.2019, navrhoval vykonať výsluch svojej manželky na odstránenie rozporov medzi žalobcom a
žalovanou, a to k bodom, o ktorých vypovedal žalobca, t.j. k predmetu právnych služieb, ktoré mala
žalovaná pre žalobcu poskytnúť, rozsahu právnych sporov, v ktorých mala žalovaná žalobcu zastupovať
a na ktoré jej žalobca udelil plnomocenstvo, oznamovania stavu veci žalovanou žalobcovi, teda plnenie
oznamovacej a poučovacej povinnosti žalovanej voči žalobcovi, a aj čo sa týka ukončenia zastupovania,

lebo manželka žalobcu, bola osobne prítomná pri stretnutiach medzi žalobcom a žalovanou a taktiež
telefonicky komunikovala s advokátskou kanceláriou žalovanej, a to hoci žalobca v ďalšom konaní už
na vykonaní tohto dôkazu (výsluch manželky žalobcu) netrval.

8. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

9. Intervenient na strane žalovanej v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu (č.l. 519 súdneho spisu)
zotrvávajúc na svojich vyjadreniach v prvoinštančnom konaní, stotožniac sa s argumentáciou súdu v
bode 35 napadnutého rozsudku, navrhol potvrdiť rozsudok ako vecne správny.

10. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas
oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, v rozsahu vyplývajúcom z § 379 a § 380 CSP a z
hľadiska odvolateľom uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP), vrátane ich
obsahového vymedzenia, a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu proti rozsudku je neopodstatnené.

Žalobca vo svojom odvolaní neuviedol žiadne také vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by pre
neho privodili priaznivé rozhodnutie. Vo svojom odvolaní v podstate uvádza skutočnosti a námietky, s
ktorýmisadostatočnevysporiadalužsúdprvejinštancievodôvodnenírozsudku,aktoréniesúspôsobilé
spochybniť správnosť zistených skutočností, hodnotenia dôkazov a právneho posúdenia veci.

11. Rozsudok je vecne správny, preto ho odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

12. V posudzovanom spore z obsahu spisu a napadnutého rozsudku možno vyvodiť, že súd prvej
inštancie zákonným postupom vykonal vo veci dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie voveci samej, vykonané dôkazy vyhodnotil spôsobom zodpovedajúcim § 191 ods. 1 CSP. Pri rozhodovaní
sa pritom správne zameral na skúmanie podmienok vzniku zodpovednosti žalovanej za škodu, vec
správne právne posúdil, správne uzavrel, že v dôsledku neunesenia dôkazného bremena ohľadom

rozhodujúcich skutočností zo strany žalobcu, nemohol učiniť záver o splnení zákonných predpokladov
zodpovednosti žalovanej za škodu žalobcu, a vecne správne vo veci rozhodol, ak zamietol žalobu o
náhradu škody voči žalovanej advokátke zo zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone advokácie
z dôvodu, že žalobcovi sa v spore nepodarilo preukázať splnenie všetkých zákonných podmienok pre
vznik nároku na náhradu škody, ktorú mala žalovaná spôsobiť pri výkone advokácie, a to v dôsledku

neunesenia dôkazného bremena, ktorým sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že
v spore neboli preukázané jej tvrdenia a z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jej
neprospech.Zmyslomdôkaznéhobremenajetotižumožniťsúdurozhodnúťvsporeivtakýchprípadoch,
kedyurčitáskutočnosťvýznamnápodľahmotnéhoprávaprerozhodnutievovecinebolapreukázanábuď
pre nečinnosť strany sporu, a to v dôsledku nesplnenia povinnosti uloženej strane sporu ustanovením §
132 ods. 1 CSP alebo vôbec (objektívne vzaté) nemohla byť preukázaná, teda ak výsledky hodnotenia

dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tejto skutočnosti a ani o tom, žeby táto
skutočnosť bola nepravdivá.

13. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo žiadne také nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali
iné rozhodnutie, než ako rozhodol súd prvej inštancie, ktorý v priebehu sporu tak žalobcovi, ako aj

žalovanej,vrátaneintervenientanastranežalovanej,vytvorilvšetkyprocesnépodmienky,abyvpriebehu
sporu uplatnili a realizovali všetky svoje procesné práva. V danom prípade k zmene skutkového ani
právneho stavu počas odvolacieho konania nedošlo, preto odvolací súd na skutkové zistenia a na
právne normy, ktoré použil súd prvej inštancie odkazuje, rovnako ako i na správne, presvedčivé, zákonu
zodpovedajúce dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje (§ 387 ods. 2 CSP),

a preto len na doplnenie správnosti rozsudku a k odvolacím námietkam žalobcu odvolací súd uvádza
nasledovné:

14. V súdenej veci žalobca nárok na náhradu škody uplatnil voči žalovanej, ktorá ho ako advokátka
zastupovala v konaní o určenie neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 14.9.2010

danou žalobcovi jeho zamestnávateľom z dôvodu uvedenom v § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka
práce, vedenom na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 19C/14/2011 na základe žaloby, ktorú podal
žalobca v zastúpení žalovanou, a ktoré bolo dňa 17.5.2012 zastavené z dôvodu, že žalovaná ako
advokátka žalobcu v žalobe nesprávne označila ako odporcu subjekt bez právnej subjektivity, a potom,
ako na základe podaného odvolania žalobcu odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa o

zastavení konania o neplatnosť skončenia pracovného pomeru žalobcu z dôvodu neodstrániteľného
nedostatku procesnej podmienky, a to spôsobilosti byť účastníkom konania na strane označeného
odporcu, s touto vecou sa súd nezaoberal a otázku, či žalobca vo výpovedi opísaný dôvod - disciplinárny
delikt, spáchal alebo nie, neriešil. Na tom základe žalobca sa voči žalovanej domáha náhrady škody
v sume 29.040 eur, vyčíslenej ako súčet „30 mesačných platov, pri tarifnom plate žalobcu vo výške

968 eur mesačne“ tvrdiac, že táto škoda žalobcovi vznikla v priamej príčinnej súvislosti s porušením
povinností žalovanej advokátky, v dôsledku čoho si žalobca nemohol uplatniť nárok na náhradu mzdy z
neplatného skončenia pracovného pomeru vzniknutého na základe pracovnej zmluvy zo dňa 27.6.2008,
podľa ktorej bol žalobca zamestnaný ako učiteľ vysokej školy na funkčnom mieste odborný asistent
na dobu do 30.6.2013, s tým, že za porušenie povinností žalovanej advokátky žalobca označil: 1)

nesprávne označenie odporcu vo veci vedenej pred Okresným súdom Trenčín pod sp. zn. 19C/14/2011,
2) nepodanie podnetu na podanie mimoriadneho dovolania na Generálnu prokuratúru Slovenskej
republiky, 3) nepodanie sťažnosti na Ústavný súd Slovenskej republiky pre porušenie základných práv
a slobôd žalobcu, 4) neinformovanie žalobcu o tom, že mimoriadne opravné prostriedky žalovaná
advokátka neuplatnila, 5) neupozornenie žalobcu včas na to, aby si mimoriadne prostriedky uplatnil inou

cestou, 6) nevykonanie žiadnych iných opatrení na ochranu práv a záujmov žalobcu ako jej klienta, 7)
neustanovenie za seba zástupcu, ak žalovanej akákoľvek prekážka bránila vo vykonávaní advokácie
v rozhodnom období, 8) nepoučenie žalobcu o potrebe oznámenia bývalému zamestnávateľovi, že
žalobca trvá na pracovnom pomere a žiada o prideľovanie práce.

15. Vzťah medzi klientom a advokátom je primárne upravený v zákone č. 586/2003 Z.z. o advokácii
a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v
rozhodnom znení (ďalej aj „zákon o advokácii“ alebo „ZoA“). Ustanovenie § 26 ods. 1 tohto zákona
obsahuje špeciálnu úpravu zodpovednosti za škodu spôsobenú advokátom pri výkone advokácie.Táto zodpovednosť advokáta je koncipovaná ako zodpovednosť objektívna. Keďže ide o objektívnu
zodpovednosť, nevyžaduje sa zavinenie advokáta. Platí, že iba samotné porušenie povinnosti advokáta
pri výkone advokácie bez ďalšieho nezakladá vznik povinnosti na náhradu škody.

16. Predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu nie sú výslovne upravené v zákone, boli upravené
právnou doktrínou a opakovane sa k nim vyjadrila tiež judikatúra najvyšších súdnych autorít. Tá je
dlhodobo ustálená v závere, že predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú advokátom
pri výkone advokácie je: 1) výkon advokácie, 2) vznik škody a 3) príčinná súvislosť medzi výkonom

advokácie a vznikom škody (por. napr. uznesenie Ústavného súdu SR z 22. októbra 2015 sp. zn.
II.ÚS 678/2015). Splnenie týchto predpokladov preukazuje v spore žalujúci klient (žalobca). Advokát
preukazuje ním tvrdené liberačné dôvody.

17. Zodpovednosť advokáta za škodu spôsobenú v súvislosti s výkonom advokácie je založená na
kumulatívnom splnení vyššie uvedených zákonných predpokladov, t.j.

17.1. ide o činnosť súvisiacu s výkonom advokácie (§ 1 ods. 2 ZoA) a advokát neposkytol právnu službu
riadne, pretože pri jej poskytovaní došlo k porušeniu povinnosti advokáta najmä podľa § 18 zákona o
advokácii [povinnosť pri výkone advokácie chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta a riadiť sa jeho
pokynmi (§ 18 ods. 1 veta prvá), povinnosť pri výkone advokácie postupovať s odbornou starostlivosťou,

ktorou sa rozumie, že advokát koná čestne, svedomito, primeraným spôsobom a dôsledne využíva
všetky právne prostriedky a uplatňuje v záujme klienta všetko, čo podľa svojho presvedčenia považuje
za prospešné, pritom dbá na účelnosť a hospodárnosť poskytovaných právnych služieb (§ 18 ods. 2)],
so zreteľom na to, že:
a) výkon advokácie predpokladá rešpektovanie zásady odbornej starostlivosti advokáta pri poskytovaní

právnej služby klientovi na základe zmluvy medzi advokátom a klientom, ktorá je (spravidla) špeciálnym
druhom príkaznej zmluvy, na ktorú sa vzťahuje zákon o advokácii, a ako lex generalis ustanovenia
Občianskeho zákonníka o príkaznej zmluve (§ 724 a nasl. Občianskeho zákonníka),
b) záväzok advokáta vyplýva z príkaznej (mandátnej) zmluvy uzatvorenej s jeho klientom a spočíva
vo výkone činnosti, ktorá je zmluvne vymedzená, nie v dosiahnutí určitého výsledku, c) riadne plnenie

zmluvy poskytovaní právnej služby klientovi nemôže byť dôvodom vzniku škody, nakoľko advokát
zodpovedá za škodu voči klientovi iba vtedy, ak je jeho konanie alebo opomenutie protiprávne, teda v
rozpore s povinnosťou, uloženou mu zákonom alebo zmluvou,
d) porušenie právnej povinnosti pri výkone advokácie spočíva v existencii takého úkonu, ktorý je v
rozpore s objektívnym právom,

e) dôkazné bremeno v konaní o náhradu škody proti advokátovi o tom, že išlo o protiprávne konanie
advokáta, znáša žalobca (klient),

17.2. vznik škody, s ohľadom na to, že: a) škodou sa rozumie majetková ujma, ktorá nastala v majetkovej
sfére poškodeného klienta, je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a je napraviteľná poskytnutím

majetkového plnenia, predovšetkým peňažného, b) uhradzuje sa skutočná škoda a to, čo poškodenému
ušlo (ušlý zisk), c) skutočnou škodou je ujma, ktorá znamená zničenie, stratu, zmenšenie, zníženie či
iné znehodnotenie existujúceho majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodovou udalosťou
a ktorá predstavuje majetkové hodnoty, ktoré treba vynaložiť na uvedenie veci do predošlého stavu
(pokiaľ nie je vylúčené), d) ušlý zisk predstavuje zmarený majetkový prospech (prekazené zväčšenie

alebo budúce rozmnoženie majetku poškodeného), ktorý bolo možné očakávať s prihliadnutím na všetky
okolnosti prípadu, no nenastali v dôsledku škodnej udalosti,

17.3. príčinná súvislosť medzi činnosťou advokáta súvisiacou s výkonom advokácie a vznikom škody,
pričom: a) o vzťah príčinnej súvislosti ide iba vtedy, ak škoda vznikla následkom výkonu advokácie, b)

tento predpoklad je naplnený iba v prípade, ak je preukázané, že pri riadnom postupe advokáta by k
vzniku škody nedošlo.

18. V kontexte uvedených zásad zisťovania splnenia predpokladov zodpovednosti advokáta za škodu
spôsobenú v súvislosti s výkonom advokácie, so zreteľom na to, že protiprávnosť konania (alebo

opomenutia) doktrína definuje ako rozpor konania (úkonu) alebo opomenutia konajúcej osoby s
objektívnym právom, teda také konanie, ktoré porušuje právne normy prikazujúce určité konanie alebo
naopak nejaké konanie zakazujúce alebo ktoré právne normy obchádza, s tým, že protiprávnym úkonom
nemôže byť úkon alebo činnosť konajúcej osoby, ktorú objektívne právo dovoľuje alebo dokoncaprikazuje,atoanizapredpokladu,žepritejtočinnostidôjdekvznikuškody,odvolacísúddospelkzáveru,
že súd prvej inštancie správne ustálil, že žalobca ich splnenie v spore nepreukázal, keď nepreukázal
vznik tvrdenej škody a jej výšku, za stavu, ak:

- žalobca vznik škody vo výške 29.040 eur odôvodňoval tvrdením, že v prípade, ak by žalovaná
advokátka náležite hájila záujmy žalobcu a nedopustila by sa označených pochybení, tak by sa žalobca
domohol svojich práv v konaní o neplatnosť skončenia pracovného pomeru vedenom na Okresnom súde
Trenčín pod sp. zn. 19C/14/2011, a teda by zotrval v pracovnom pomere minimálne po dobu od 1.1.2011
do 30.6.2013, t.j. do doby, kedy mal pracovný pomer žalobcu skončiť podľa pracovnej zmluvy, a vznikol

by mu „nárok na náhradu mzdy za obdobie od 1.1.2011 do 30.6.2013 v sume 29.040 eur“, vyčíslený ako
súčet „30 mesačných platov, pri tarifnom plate vo výške 968 eur mesačne“, a
- nebol splnený základný predpoklad pre uplatnenie nároku z neplatného skončenia pracovného
pomeru zo strany zamestnávateľa, ktorým je oznámenie žalobcu ako zamestnanca zamestnávateľovi,
že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, lebo v spore nebolo preukázané: a) že by
žalobca oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, kedykoľvek potom,

ako s ním zamestnávateľ (neplatne) skončil pracovný pomer, najneskôr však do rozhodnutia súdu,
ktorým bolo konanie o žalobe zamestnanca o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru
právoplatne skončené (ktorá skutočnosť napokon ani nebola sporná a žalobca ju v priebehu sporu
a ani v odvolaní nespochybnil), ani b) že bolo povinnosťou žalovanej upozorniť žalobcu, že je treba
oznámiť zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, nakoľko žalobca dňa 7.12.2010

splnomocnil žalovanú advokátku iba vo veci o neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou,
a nie aj na uplatnenie nároku žalobcu na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru.
Tento záver súd prvej inštancie adekvátne vyvodil jednak z obsahu plnomocenstva zo dňa 7.12.2010,
udeleného žalobcom žalovanej advokátke na zastupovanie v konaní o neplatnosť pracovného pomeru
výpoveďou, vedenom následne na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 19C/14/2011, z pracovného listu

žalovanej advokátky a jej výpovede, že žalobcovi sa nejednalo o mzdu, ale o česť, ako i ostatných v
spore vykonaných dôkazov, a aj náležite odôvodnil v napadnutom rozsudku. Nemožno preto prisvedčiť
odvolacej námietke žalobcu založenej bez ďalšieho iba na všeobecnom tvrdení, že súd sa nijako
nevysporiadal „so závažnými nedostatkami v tvrdeniach žalovanej“ a že „jednostranne prevzal tvrdenia
žalovanej“ a že je účelová obrana žalovanej zhrnutá v bode 20 odôvodnenia rozsudku, že podľa

plnomocenstva udeleného jej žalobcom žalobca nemal záujem o ďalšie nároky vyplývajúce mu z
prípadného neplatného skončenia pracovného pomeru, t.j. o náhradu mzdy, lebo žalobcovi išlo iba o
česť.

19.Odvolacídôvodpodľa§365ods.1písm.h)CSP,jenaplnenývtedy,aksúdpoužilnazistenýskutkový

stav iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo síce použil správny právny predpis, ale ten na daný
prípad nesprávne interpretoval.

20. Žalobca tento odvolací dôvod uplatnil nedôvodne. Neopodstatnene totiž namietol, že súd nesprávne
vec právne posúdil, ak v bode 31 napadnutého rozsudku, dal žalobcovi za povinnosť vykonať oznámenie

o prideľovanie práce zamestnávateľovi a pokiaľ žalobca v tejto súvislosti v odvolaní tvrdil, že súd
„žalobcovi dal za vinu, že žalobca sám od seba nevykonal tento nevyhnutný právny úkon, ktorý
by zabránil fikcii uvedenej v § 79 ods. 4 písm. a) Zákonníka práce“, nakoľko uvedené z obsahu
súdneho spisu a z dôvodov rozsudku, ani z bodu 31 jeho odôvodnenia, nevyplýva. V bode 32.
odôvodnenia rozsudku súd konštatoval, že skúmal, či žalobca kvalifikovane oznámil zamestnávateľovi,

že trvá na svojom ďalšom zamestnaní a dospel k zisteniu, že takéto kvalifikované podanie žalobca
neučinil, lebo „zo žiadnych listinných dôkazov (ani v spise Okresného súdu Trenčín 19C/14/2011 a
ani spise 36C/51/2014) nevyplýva, aby žalobca kvalifikovane oznámil svojmu zamestnávateľovi, že
trvá na svojom ďalšom zamestnaní a žalobca žiaden takýto dôkaz súdu nepredložil. Z obsahu spisu
vyplýva, že žalobca písomnými podaniami zo dňa 17.9.2010 adresovanými dekanovi Fakulty sociálno-

ekonomických vzťahov Trenčianskej univerzity A. Dubčeka v Trenčíne a priamo Trenčianskej univerzite
Alexandra Dubčeka v Trenčíne, ktoré súdu doručila žalovaná, reagoval na žiadosť zamestnávateľa č.
2939/D/FSEV zo dňa 6.9.2010 o zaujatie stanoviska k výpovednému dôvodu...“.

21. Odvolací súd na tomto mieste pripomína, že podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce, v znení účinnom

ku dňu dania výpovede z pracovného pomeru žalobcu zo dňa 14.9.2010 (podľa § 252i ods. 4
veta prvá Zákonníka práce výpoveď daná zamestnávateľom zamestnancovi pred 1. januárom 2013
a nároky, ktoré z nej vznikli, sa posudzujú podľa predpisov účinných do 31. decembra 2012), ak
zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomerokamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby
ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno
od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ

je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho
priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do
času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného
pomeru.

22. Z citovaného ustanovenia plynie, že zamestnávateľ povinný zamestnancovi aj naďalej prideľovať
prácu a zamestnanec má nárok na mzdu iba v prípade, ak zamestnanec oznámi (oznámil)
zamestnávateľovi, že pracovný pomer považuje za neplatne skončený a aj naďalej trvá na
zamestnávaní. Ak zamestnancovi práca prideľovaná nie je, má nárok na náhradu mzdy v sume jeho
priemernéhozárobku,atoodmomentuoznámeniazamestnávateľoviaždočasu,keďmuzamestnávateľ
umožní pokračovať v práci alebo do rozhodnutia súdu. Splatnosť nároku na náhradu mzdy nevzniká

až súdnym rozhodnutím, ale od momentu oznámenia zamestnávateľovi, že zamestnanec naďalej trvá
na zamestnávaní. Možnosť učiniť oznámenie zamestnávateľovi nie je limitovaná žiadnou lehotou,
zamestnanec ho môže vykonať kedykoľvek, najneskôr do právoplatnosti súdneho rozhodnutia v spore o
určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Nárok zamestnanca na náhradu mzdy pri neplatnom
rozviazanípracovnéhopomeruvznikánajskôrododňanasledujúcehopodni,kedymalpodľaneplatného

rozviazania pracovného pomeru pracovný pomer skončiť, a to za predpokladu, že zamestnanec
oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával a že žalobou napadol platnosť
rozviazania pracovného pomeru.

23. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že ako opodstatnenú nemožno vyhodnotiť

ani odvolaciu námietka žalobcu založenú na tvrdení, že povinnosť žalovanej poučiť žalobcu vyplýva
z toho, „že hmotnoprávny úkon (t.j. oznámenie zamestnanca, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ
naďalej zamestnával), je nevyhnutné nielen pre budúce vymáhanie náhrady mzdy, ale aj pre úspešné
domáhanie sa neplatnosti skončenia pracovného pomeru, čoho sa žalovaná mala v mene žalobcu
domáhať v konaní vedenom na Okresnom súde Trenčín sp. zn. 19C/14/2011, nakoľko uvedené nemá

oporu v zákone. Deň učinenia oznámenia zamestnanca, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ naďalej
zamestnával a prideľoval mu prácu, je významný z hľadiska náhrady mzdy. Nie je podmienkou pre
podanie žaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru.

24. Vo skutkových okolnostiach súdnej veci nemožno priznať relevanciu ani tvrdeniu žalobcu v odvolaní,

že žalovaná mala vedomosť, že žalobca v budúcnosti zvažuje eventuálne aj vymáhanie „ušlej mzdy“
od zamestnávateľa, a preto žalovaná mala pri riadnom a odbornom vykonávaní svojej profesie vykonať
úkony potrebné v zmysle § 79 ods. 1 Zákonníka práce, pokiaľ žalobca v tejto súvislosti v odvolaní iba
zopakoval, že „ako laik požiadal žalovanú o poskytovanie právnych služieb s cieľom vrátiť sa späť na
fakultu a dokončiť prácu v rozpracovaných vedeckých projektoch, a v prípade, ak by nebol úspešný

ohľadom žaloby o skončenie pracovného pomeru, požadoval by náhradu škody vo forme ušlej mzdy,
ako aj náhradu škody za zmarené projekty v prípade, ak by nebol prijatý naspäť na fakultu, na ktorej
pracoval“, nakoľko iba z tohto tvrdenia nemožno vyvodiť záver o existencii dohody žalobcu (vo forme
príkaznej zmluvy v zmysle § 724 a nasl. Občianskeho zákonníka) so žalovanou advokátkou v tomto
smere a udelení plnomocenstva podľa § 25 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, účinného v čase

vzniku tvrdenej škody, a z toho vyplývajúcej povinnosti žalovanej doručiť oznámenie, že žalobca trvá na
ďalšom zamestnávaní a prideľovaní práce zamestnávateľovi žalobcu alebo poskytnúť o tom poučenie
žalobcovi.

25. Za takejto situácie nemôžu podľa úsudku odvolacieho súdu privodiť zmenu napadnutého rozsudku

vo výroku o zamietnutí žaloby pre neunesenie dôkazného bremena ani odvolacie námietky žalobcu
založené na názore, že z dôvodu zabránenia fikcii predpokladanej v § 79 ods. 4 písm. a) Zákonníka
práce mala žalovaná advokátka povinnosť poučiť žalobcu ako svojho klienta, ktorého zastupovala o tom,
že je treba oznámiť zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával. Odvolací súd pre
úplnosť na tomto mieste poznamenáva, že ustanovenie § 79 ods. 4 Zákonníka práce, v znení účinnom

v čase dania výpovede z pracovného pomeru žalobcu, t.j. v znení zák. č. 574/2009 Z.z., nestanovovalo
zákonnú fikciu skončenie pracovného pomeru, ale určovalo, že „v prípadoch ustanovených v odseku 3
písm. b) zamestnanec má nárok na náhradu mzdy v sume svojho priemerného zárobku podľa § 134 za
výpovednú dobu dvoch mesiacov“.26. Odvolací súd konštatuje, že žalobca v odvolaní, vyjadriac „pochybnosti o tom, čo malo byť
predmetom právnej služby (či iba neplatnosť skončenia pracovného pomeru, alebo v budúcnosti aj

náhrada mzdy) a tiež pochybnosti o tom, či sa žalovaná zaviazala na podanie mimoriadnych opravných
prostriedkov proti právoplatnému rozhodnutiu Okresného súdu Trenčín“, neopodstatnene namietol inú
vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ak v tejto súvislosti žalobca
súdu vytkol, že neprihliadol na to, že spor vyplývajúci z toho spotrebiteľského vzťahu je sporom s
ochranou slabšej strany podľa § 290 a nasl. CSP a nevyužil oprávnenie aj bez návrhu žalujúceho

spotrebiteľa vykonať ďalšie nevyhnutné dokazovanie v zmysle § 295 CSP, podľa ktorého súd môže
vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci, súd aj
bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz.

27. Pokiaľ žalobca v odvolaní v tejto súvislosti v odvolaní tvrdil, že súd mohol vykonať dôkaz, ktorý v
listinných podaniach, naposledy v podaní doručenom súdu prvej inštancie dňa 10.12.2019, navrhoval,

t.j. vykonať výsluch manželky žalobcu „na odstránenie rozporov medzi žalobcom a žalovanou, a
to k bodom, o ktorých vypovedal žalobca, t.j. k predmetu právnych služieb, ktoré mala žalovaná
pre žalobcu poskytnúť, rozsahu právnych sporov, v ktorých mala žalovaná žalobcu zastupovať a na
ktoré jej žalobca udelil plnomocenstvo, oznamovania stavu veci žalovanou žalobcovi, teda plnenie
oznamovacej a poučovacej povinnosti žalovanej voči žalobcovi, a aj čo sa týka ukončenia zastupovania,

lebo manželka žalobcu, bola osobne prítomná pri stretnutiach medzi žalobcom a žalovanou a taktiež
telefonicky komunikovala s advokátskou kanceláriou žalovanej, i keď žalobca v ďalšom konaní už netrval
na vykonaní tohto dôkazu (výsluch manželky žalobcu)“, v podstate súdu prvej inštancie vytýkal, že
nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, čím uplatnil odvolací
dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP. Ani tento odvolací dôvod nie je v súdenej veci naplnený.

Predovšetkým preto, že sám žalobca v odvolaní potvrdil, že neskôr v konaní už netrval na vykonaní
tohto dôkazu (výsluch manželky žalobcu).

28. Odvolací súd zároveň považuje za potrebné dodať, že význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania
sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite návrhu

(por. napr. rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 52/03), že súd v civilnom sporovom konaní
nie je viazaný návrhmi sporových strán na vykonanie dokazovania a nie je ani povinný vykonať
všetky navrhované dôkazy, pretože posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré
z nich budú v rámci dokazovania vykonané je vždy vecou súdu (§ 132 ods. 1, § 185 ods. 1 až
3 CSP), a nie sporových strán. Neúplné zistenie skutkového stavu je tak spôsobilým odvolacím

dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvej
inštancie nevykonal stranou navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť, avšak
iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy stranami navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní
spôsobilýmodvolacímdôvodom.Zpovahyvecivyplýva,žestrana,ktorávodvolaníuplatnítentoodvolací
dôvod, súčasne označí dôkaz, ktorý, hoci bol navrhovaný, nebol vykonaný a uvedie právne významné

skutočnosti, ktoré hoci boli tvrdené, súd prvej inštancie nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za
právne významné a ďalej, že musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom
prvej inštancie. Nakoľko žalobca súdu v odvolaní iba bez ďalšieho vytkol, že vo vzťahu k neplatnosti
skončenia pracovného pomeru „žalobcom navrhnuté dokazovanie výsluchom svedkov a predložením
listinných dôkazov nevykonal, hoci to bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci samej“, žalobca tento

odvolací dôvod uplatnil nedôvodne.

29. Poukazom na uvedené za dôvodnú nemožno považovať námietku žalobcu, že prvoinštančný súd
pochybil, ak sám z úradnej povinnosti nevyužil možnosť danú mu ustanovením § 295 CSP a nevykonal
dôkaz výsluchom manželky žalobcu „k predmetu právnych služieb, ktoré mala žalovaná pre žalobcu

poskytnúť, rozsahu právnych sporov, v ktorých mala žalovaná žalobcu zastupovať a na ktoré jej
žalobca udelil plnomocenstvo, oznamovania stavu veci žalovanou žalobcovi, teda plnenie oznamovacej
a poučovacej povinnosti žalovanej voči žalobcovi, a aj čo sa týka ukončenia zastupovania“, a to za stavu,
ak žalobca na vykonaní tohto dôkazu v spore netrval.

30. Z obsahu odvolania žalobcu zároveň plynie, že žalobca spochybňuje aj hodnotenie vykonaných
dôkazov súdom prvej inštancie a z tohto plynúce skutkové zistenia, predkladajúc vlastné hodnotenie ním
predložených listinných dôkazov i ostatných vykonaných dôkazov na súde prvej inštancie, tvrdiac, že je
účelováobranažalovanejzhrnutávbode20odôvodneniarozsudku,žepodľaplnomocenstvaudelenéhojej žalobcom žalobca nemal záujem o ďalšie nároky vyplývajúce mu z prípadného neplatného skončenia
pracovného pomeru, t.j. o náhradu mzdy, lebo žalobcovi išlo iba o česť, že neobstojí obrana žalovanej,
že ona mala ako právnu službu pre žalobcu poskytnúť iba zastupovanie v konaní o neplatnosť skončenia

pracovného pomeru, a preto nemala povinnosť zabezpečiť, aby v mene žalobcu bolo zamestnávateľovi
doručené oznámenie, že trvá na ďalšom zamestnávaní, pričom vyjadril nesúhlas aj s odôvodnením v
bodoch 32 až 35 rozsudku, z čoho potom žalobca usúdil, že súd nesprávne právne posúdil povinnosti
žalovanej ako právnej zástupkyne zastupujúcej žalobcu v súdnom konaní o neplatnosť skončenia
pracovného pomeru výpoveďou vedenom na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 19C/14/2011 pre

úspešný výsledok sporu o neplatnosť výpovede.

31. K odvolacej námietke žalobcu týkajúcej sa hodnotenia dôkazov súdom prvej inštancie odvolací súd
poukazuje na čl. 15 základných princípov CSP, podľa ktorého dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd
podľa svojej úvahy v súlade s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon, pričom žiadny dôkaz nemá
predpísanú zákonnú silu, na ustanovenie § 191 ods. 1 CSP, podľa ktorého dôkazy súd hodnotí podľa

svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo
prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo a § 191 ods. 2 CSP, podľa ktorého vierohodnosť
každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak.

32. Judikatúra definuje hodnotenie dôkazov ako činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy

hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. V zmysle ustálenej judikatúry do práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo
sporovej strany, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením
dôkazov (por. napr. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04), ani
právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne

sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (por. napr. rozhodnutie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili
výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá strana sporu (napr. rozhodnutia Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

33. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s
akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti konkrétny dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného
hodnotenia dôkazov. Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu, a teda
aj jeho význam z hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení, súd hodnotí jednak
izolovane, jednak v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov.

V prvom prípade ide o posúdenie vierohodnosti poznatku z hľadiska druhu dôkazného prostriedku
a spôsobu, akým sa podľa zákona dôkaz vykonáva. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných
prostriedkov je potom záver o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či
a do akej miery strana sporu splnila svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenia. Hodnotenie dôkazov,
ktoré vyznie v záver, že pravdivosť skutkových tvrdení nemožno potvrdiť ani vylúčiť, povedie k tomu, že

rozhodnutie súdu vyznie nepriaznivo pre tú stranu sporu, ktorej pravdivosť tvrdení mala byť preukázaná.

34. Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že na nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno
usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal. Ak nemožno v tomto smere vyčítať súdu
žiadne pochybenia (napr. že výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia,

alebo že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli alebo opomenul rozhodné
skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo), potom nie je ani možné polemizovať z jeho skutkovými závermi,
napr. namietať, že súd mal uveriť inému svedkovi, že niektorý dôkaz nie je pre skutkové zistenie dôležitý,
že z vykonaných dôkazov vyplýva iné skutkové zistenie a pod..

35. Z obsahu spisu a napadnutého rozsudku plynie, že ani v tomto smere súdu prvej inštancie žiadne
pochybenie vytknúť nemožno. Súdu prvej inštancie nemožno vytýkať, že by vzal pri svojom rozhodovaní
do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli, alebo že by naopak opomenul pre
rozhodnutie podstatné skutočnosti v spore preukázané. Aj podľa názoru odvolacieho súdu zo žiadneho
z vykonaných dôkazov, jednotlivo a ani v ich vzájomnej súvislosti, nemožno učiniť iný záver, ako ho

učinil súd prvej inštancie, a to, že žalobcovi sa v spore nepodarilo preukázať porušenie povinnosti
žalovanej advokátky poučiť žalobcu o potrebe učinenia oznámenia zamestnávateľovi, že žalobca trvá
na pracovnom pomere a žiada o prideľovanie práce, nakoľko táto povinnosť nevyplýva zo zmluvy oposkytnutí právnej služby medzi žalobcom a advokátkou, ktorá tvrdila, že žalobca ju nesplnomocnil aj
na uplatňovanie nárokov z neplatného rozviazania pracovného pomeru, pretože mu išlo iba o česť.

36. Zo všetkých uvedených dôvodov, ako aj z dôvodov uvedených v rozsudku súdu prvej inštancie, sú
neopodstatnené námietky žalobcu spochybňujúce správnosť napadnutého rozsudku, z ktorého dôvodu
odvolací súd rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

37. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP, podľa

ktorého ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie,
v spojení s § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej
úspechu vo veci tak, že priznal nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania intervenientovi na strane
v odvolacom konaní procesne úspešnej žalovanej s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne
súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). Vzhľadom na to, že žalovanej v odvolacom konaní žiadne

trovy nevznikli a žalobca v odvolacom konaní úspech nemal, odvolací súd stranám sporu náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal.

38. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje

dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie jepodané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosťpodľaodseku1neplatí,akjea)dovolateľomfyzickáosoba,ktorámávysokoškolsképrávnické
vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu
koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej
strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na
ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní

a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý
za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).