Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Tuesday, December 14, 2021

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 11S/32/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3021200140
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 12. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Radičová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2021:3021200140.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrenčínevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.AlenyRadičovejačlenovsenátu

JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD. a JUDr. Jozefa Šuleka, v právnej veci žalobcu: G.. U. F., s miestom
podnikania H. XXX, XXX XX H., IČO: XX XXX XXX, práv. zastúpeného: U.. P. H., advokát, so sídlom
N. X, XXX XX O., IČO: XX XXX XXX, proti žalovanému: C. H. X. H., so sídlom D. XX, XXX XX W. W.,
IČO: XX XXX XXX, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa
XX. marca XXXX, takto

r o z h o d o l :

Správny súd žalobu z a m i e t a .

Žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Správnou žalobou doručenou Krajskému súdu v Trenčíne (ďalej aj ako „správny súd“) dňa 11.05.2021
sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti v záhlaví uvedeného rozhodnutia žalovaného (ďalej aj ako
„napadnuté rozhodnutie“), ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Daňového úradu S. (ďalej aj ako „správca
dane“) č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 12.11.2020 (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým bol
žalobcovi podľa § 68 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) určený rozdiel nadmerného odpočtu
v sume 17.715,28 eur na dani z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie jún 2017, a

to nepriznaním nadmerného odpočtu v sume 10.784,01 eur a vyrúbením dane v sume 6.931,27 eur.
2. Podanou správnou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného z
dôvodov uvedených v § 191 ods. 1 písm. c) až g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho
poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“). Žalobca v správnej žalobe namietal, že
výkon daňovej kontroly a vykonávanie daňového konania bolo uskutočnené miestne nepríslušným
správcom dane. Žalobca uviedol, že si je plne vedomý ustanovenia § 44 ods. 3 daňového poriadku,
v zmysle ktorého správca dane môže vykonať daňovú kontrolu aj u daňového subjektu, ktorému je

príslušný iný správca dane, avšak správca dane ako aj žalovaný úplne ignorovali v rámci daňového
konania ustanovenie § 7 ods. 1 daňového poriadku. Daňovú kontrolu síce vykonal miestne nepríslušný
správca dane, avšak miestne nepríslušný správca dane nemôže vydať voči žalobcovi rozhodnutie v
daňovom konaní, ktoré nasleduje po ukončení daňovej kontroly. Miestom trvalého pobytu u žalobcu ako
daňového subjektu je obec H., okres X.. Príslušným správcom dane je v zmysle uvedeného Daňový
úrad F., M. X, XXX XX F.. Vzhľadom na uvedené Daňový úrad S. ani žiadna z jeho pobočiek nie je
ani nikdy neboli miestne príslušné na vydanie prvostupňového rozhodnutia. Prvostupňové rozhodnutie

nespĺňa náležitosti podľa ustanovenia § 63 ods. 2 daňového poriadku, keďže nie je vydané príslušným
orgánom. Daňový poriadok v ustanovení § 63 ods. 2 daňového poriadku nerozlišuje medzi vecnou a
miestnou príslušnosťou. Ustanovenie § 63 ods. 2 daňového poriadku vymedzuje všeobecne povinnosť
vydať rozhodnutie príslušným orgánom, a to ako vecne, tak aj miestne príslušným orgánom. Správcadane v posudzovanom prípade avšak sám skonštatoval, že nie je miestne príslušným orgánom, a
teda ani vydané rozhodnutie nenapĺňa zákonné atribúty podľa ustanovenia § 63 ods. 2 daňového
poriadku. Napadnuté rozhodnutie a rozhodnutie správcu dane je podľa žalobcu nepreskúmateľné pre

nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, keďže na jednej strane správca dane aj žalovaný potvrdili, že
správca dane nebol miestne príslušným orgánom, avšak správca dane nevysvetlil žiadnym spôsobom
ignorovanie ustanovenia § 7 ods. 1 daňového poriadku, pričom správca dane zároveň neuviedol jediný
dôvod, prečo by mal ako miestne nepríslušný správca dane viesť daňovú kontrolu a následne vydať
rozhodnutie, ak sám tvrdí, že je miestne nepríslušný.

3. Žalobca poukázal na § 7 ods. 4 daňového poriadku, pričom vzhľadom na skutočnosť, že žalobca
opakovane predniesol pochybnosti o miestnej príslušnosti medzi daňovými úradmi, tieto pochybnosti
boli prednesené nielen v písomných podaniach žalobcu v rámci daňového konania a daňovej kontroly,
ale tiež aj na ústnom pojednávaní dňa 10.11.2021, pochybnosti o určení miestnej príslušnosti medzi
daňovými úradmi jednoznačne vznikli. Správca dane ani žalovaný avšak o týchto pochybnostiach v

rozpore s ustanovením § 7 ods. 4 daňového poriadku vôbec nerozhodli.

4. Žalobca v správnej žalobe namietal nezákonnosť protokolu z daňovej kontroly ako dôkazu, nakoľko
podľa § 47 písm. a) daňového poriadku protokol musí obsahovať sídlo správcu dane. Žalobca uvádza,
že protokol z daňovej kontroly vydaný miestne nepríslušnou pobočkou správcu dane neobsahuje

zákonnú náležitosť, ktorou je sídlo správcu dane. V zmysle uvedeného, ak by bola aj pripustená
miestna príslušnosť Daňového úradu S., tak protokol na jedinom mieste neobsahuje sídlo tohto
daňového úradu ako podstatnú náležitosť protokolu. Protokol obsahuje len sídlo pobočky. Protokol v
zmysle uvedeného nespĺňa zákonom vymedzenú náležitosť, ktorou je sídlo správcu dane. Žalovaný v
napadnutom rozhodnutí nepredniesol žiadne argumenty

a svojvoľne a arbitrárne námietku žalobcu ohľadom absencie zákonnej náležitosti protokolu zavrhol ako
neopodstatnenú. Žalovaný žiadnym spôsobom zrozumiteľne nevysvetlil, na ktorom mieste protokolu
sa nachádza sídlo správcu dane O. T. X. XX, XXX XX S.. Žalovaný sa tento nedostatok snažil zhojiť
jedinou vetou odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, a to svojím tvrdením, že pracovníčky daňového
úradu, hoci vykonávajú svoju činnosť na adrese odlišnej od adresy sídla daňového úradu, tak konajú

ako oprávnené osoby daňového úradu. Toto tvrdenie sa javí ako účelové, nekonkrétne a všeobecné,
pričom tento právny záver žalovaného nemá nič spoločné
s tým, že v protokole chýba zákonná náležitosť, a to adresa správcu dane.

5. Žalobca taktiež namietal neukončenie daňovej kontroly, pričom uviedol, že podľa § 46 ods.

9 daňového poriadku je daňová kontrola ukončená doručením protokolu podľa § 46 ods. 8 daňového
poriadku. Vzhľadom na skutočnosť, že protokol nebol daňovému subjektu doručený v súlade s § 46
ods. 8 a ods. 9 daňového poriadku, nedošlo ani ku dňu podania tejto žaloby k ukončeniu daňovej
kontroly. Dokument priložený k protokolu označený ako výzva neobsahuje náležitosť podania štátneho
orgánu, ktorou je podpis zamestnanca správcu dane. Tento dokument v zmysle uvedeného neexistuje a

nemôže zakladať právne účinky. Podľa žalobcu je účelové, nepravdivé a zavádzajúce tvrdenie správcu
dane o tom, že daňová kontrola bola ukončená dňa 19.11.2019, keďže protokol sám o sebe síce
bol doručený, avšak rozhodne nebol doručený zákonným spôsobom predpokladaným v § 46 ods. 8
daňového poriadku, a to spolu s výzvou na vyjadrenie sa. Vzhľadom na uvedené žalobca namietal
neukončenie daňovej kontroly v zákonnej, jednoročnej lehote.

6. Podľa názoru žalobcu sa žalovaný v rámci napadnutého rozhodnutia nevysporiadal s podstatnými
odvolacími námietkami uvedenými žalobcom v odvolaní. Napriek vznesenej námietke žalobcu o
nezákonne vedenom dokazovaní a svojvoľnému uplatneniu vyhľadávacej zásady vo vyrubovacom
konaní sa žalovaný k tejto námietke v napadnutom rozhodnutí na jedinom mieste nevyjadril a

navyše takto vedené a namietané dokazovanie správcom dane označil za zákonné bez relevantnej
argumentácie. Zásadné porušenie daňového poriadku zamestnancami správcu dane spočíva v tom, že
správca dane ako orgán daňovej správy vykonal dokazovanie z vlastnej iniciatívy, pričom tento postup je
v zmysle žalobcom prezentovanej judikatúry (rozsudok NS SR sp. zn. 4Sžfk/10/2016 zo dňa 03.10.2017
a rozsudok KS Prešov sp. zn. 3S/46/2016 zo dňa 19.12.2017) absolútne vylúčený. Žalobca v rámci

vyrubovacieho konania postupom podľa ustanovenia § 68 ods. 3 daňového poriadku navrhol
vykonať miestne zisťovanie za účelom preukázania existencie materiálneho plnenia ako podmienku pre
uznanie odpočtu dane podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) a výsluch svedkov, ktorí by preukázali existenciu aspracovanie materiálneho plnenia, ako aj dodanie tovarov dotknutými dodávateľmi ako podmienku pre
uznanie odpočtu dane podľa zákona o DPH. Tieto dôkazy správca dane nevykonal, pričom sa vyhovoril
na opatrenia COVID-19, ktoré avšak od 01.05.2020 nebránili vykonaniu týchto dôkazov, ale namiesto

toho správca dane vykonal listinné dôkazy, a to napr. odpovede na dožiadanie od Q. X., a.s., so
sídlom J. U. 1, XXX XX W., IČO: XX XXX XXX (ďalej len ako „Q. X., a.s.“) a S. a.s., so sídlom O. XX,
XXX XX W. - mestská časť F., IČO: XX XXX XXX (ďalej len ako „S. a.s.“) a ďalšie. Tieto listinné dôkazy
žalobca vo vyrubovacom konaní nenavrhol vykonať. Správca dane týmto postupom porušil základné
zásady pri správe daní, keďže vo vyrubovacom konaní uplatnil zásadu vyhľadávaciu, čo je v zmysle

žalobcom prezentovanej judikatúry neprípustné.

7. Žalobca v podanej správnej žalobe namietal, že zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy
bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci. Žalovaný vydaním napadnutého rozhodnutia v celom
rozsahu akceptoval nezákonný postup správcu dane
v rámci, ktorého správca dane vydal a zaslal upovedomenia svedkom navrhnutým žalobcom v rámci

vyrubovacieho konania, vydal a zaslal upovedomenie o konaní miestneho zisťovania, ktoré bolo
navrhnuté žalobcom v rámci vyrubovacieho konania, avšak po prijatí opatrení proti šíreniu COVID 19
tieto úkony zrušil a po skončení opatrení COVID 19 ako prekážky vo vykonaní dokazovania navrhnuté
dôkazy nevykonal. Tento postup žalovaného a správcu dane je porušením základných zásad pri správe
daní uvedených v § 3 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 daňového poriadku, keďže žalovaný akceptoval postup

správcu dane v rámci ktorého správca dane v žiadnom prípade nedbal na zachovávanie
práv žalobcu ako daňového subjektu, keďže správca dane neumožnil žalobcovi splniť si svoju dôkaznú
povinnosť a aj napriek pôvodnému zámeru vykonať dokazovanie toto dokazovanie nebolo vykonané.
Žalovaný ďalej akceptoval postup správcu dane v rámci ktorého sa správca dane nezaoberal každou
vecou, ktorá je predmetom správy daní ako aj postup správcu dane, v rámci ktorého správca dane

hodnotil jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti len dôkazy, ktoré nezákonne získal v rámci porušenia
vyhľadávacej zásady a dôkazy, ktoré správca dane získal z analytického systému finančnej správy, a to
bez toho aby umožnil ako orgán vedúci dokazovanie splniť žalobcovi svoju dôkaznú povinnosť. Žalobca
ďalej uviedol, že správca dane
v rámci vyrubovacieho konania nedbal nato, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli

zistené čo najúplnejšie. Na základe uvedeného je podľa žalobcu zrejmé, že na základe takto tendenčne
a účelovo vedenému dokazovaniu, keď správca dane neumožnil daňovému subjektu splniť si svoju
dôkaznú povinnosť, pričom správca dane ani neuviedol aké vlastne dôkazy požaduje, správca dane
nemohol ani len vydať iné rozhodnutie ako v neprospech žalobcu, pričom nevedno ako môžu správca
dane

a žalovaný požadovať od žalobcu splnenie dôkazného bremena, keď správca dane nevykonal ani jediný
žalobcom navrhnutý dôkaz.

8. Žalobca vyslovil názor, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí uvádza tvrdenia, ktoré sú vo
výslovnom protiklade s obsahom administratívneho spisu, pričom ide o tvrdeniam, že dodávateľ

žalobcu je nekontaktný, nekomunikuje so správcom dane a nevedie účtovníctvo. Žalovaný nevzal do
úvahy, že v čase uskutočnenia zdaniteľných plnení nemal dodávateľ žalobcu žiadne nedoplatky voči
finančnej správe ani žiadnym iným inštitúciám, a že nekomunikovanie dodávateľa žalobcu takmer rok
po uskutočnení zdaniteľných plnení nemôže byť pripísané na ťarchu práv žalobcu v daňovom konaní,
rovnako ako i neplnenie daňových povinností dodávateľa žalobcu nemôže byť pripísané na ťarchu práv

žalobcu v daňovom konaní. Tvrdenie žalovaného o tom, že svedok H. F. nepotvrdil dodanie zdaniteľných
plnení žalobcovi, je vo výslovnom protiklade s obsahom zápisnice z ústneho pojednávania, na ktorom
bol tento svedok vypočutý. Žalovaný navyše absolútne nepreukázateľne predniesol v napadnutom
rozhodnutí tvrdenie o tom, že v nejakom „inom“ neidentifikovanom a neznámom konaní nedošlo k
preukázaniu dodania tovarov medzi spoločnosťou N. s.r.o., so sídlom H. XX, XXX XX O., IČO: XX XXX

XXX (ďalej len ako „N. s.r.o.“)
a dodávateľom žalobcu I. s.r.o., so sídlom Q. XXXX/X, XXX XX O., IČO: XX XXX XXX (ďalej
len „I. s.r.o.), nakoľko nie je zrejmé z akého konania správca dane vychádzal a žalobca nemal možnosť
mať účasť na dokazovaní v tomto konaní, pričom žalovaný z nejakého iného konania vyvodil dôsledky
v daňovom konaní vedenom voči žalobcovi.

9. Žalobca ďalej uviedol, že podľa správcu dane nedostatočne preveroval svojho dodávateľa I. s.r.o., a
preto môže nekontaktnosť dodávateľa pripísať na jeho ťarchu žalobcu. Správca dane aj žalovaný však
vychádzali len zo skutočností v čase konania daňovej kontroly a nie v čase uskutočnenia zdaniteľnýchplnení, t. j. v roku 2017. Správca dane predniesol v závere daňového konania tvrdenie o tom, že žalobca
si mal svojho dodávateľa preveriť v obchodnom registri a mohol sa tak dozvedieť o prevodoch
v spoločnosti dodávateľa. Podľa žalobcu v roku 2017 (v čase uskutočnenia zdaniteľných plnení) nedošlo

v spoločnosti dodávateľa k žiadnym zmenám, pričom nevedno ako by aj prípadné zmeny mali vplyv
na dôveryhodnosť alebo nedôveryhodnosť dodávateľa. Žalobca nad rámec povinností deklarovaných
správcomdanenevykonallenprevereniesvojhododávateľavobchodnomregistri,alevykonalvzhľadom
na objem obchodov aj preverenie dodávateľa vo verejne dostupných registroch, z ktorých v roku 2017
nevyplýval žiaden negatívny zápis. V roku 2017 nemal dodávateľ I. s.r.o. nedoplatok voči C. X. X. ani

X. Jediným zistiteľným nedoplatkom bola suma 96,58 eur voči zdravotnej poisťovni, a to za obdobie od
10.07.2017 do 17.07.2017, pričom aj tento jediný nedoplatok zanikol za jeden týždeň od detekcie tohto
nedoplatku. Taktiež nešlo o spoločnosť bez akejkoľvek histórie, keďže v registri účtovných závierok sa
nachádzalo celkovo 6 účtovných závierok, z čoho vyplýva plnenie povinností dodávateľa aj vo vzťahu
k podávaniu daňových priznaní. Vzhľadom na uvedené žalobca mal za to, že vykonal ako obozretný
podnikateľ všetky možné úkony a aplikoval všetky nástroje, ktoré mal k dispozícii. Žalovaný ani správca

dane na tieto námietky žalobcu prednesené v daňovom konaní nijako nereagovali, hoci v celom rozsahu
vyvracajú teóriu správcu dane o neobozretnosti žalobcu ako podnikateľského subjektu.

10. Žalobca poukázal na konštatovanie žalobcu, že dodávateľ žalobcu neodviedol daň
z deklarovaných zdaniteľných plnení. Uvedeným tvrdením však žalovaný potvrdzuje, že dodávateľ

daň priznal, avšak nezaplatil, pričom správca dane rovnakú daň zároveň vyrubuje žalobcovi ako
odberateľovi. Podľa žalobcu práve konanie správcu dane a žalovaného narušuje systém neutrality
DPH, keďže od dodávateľa žalobcu orgány finančnej správy vymáhajú nezaplatenú daň ako daňový
nedoplatok a zároveň orgány finančnej správy žalobcovi tú istú daň vyrubujú samostatným rozhodnutím.
Dochádza teda k získavaniu neoprávnenému prospechu žalovaného na úkor žalobcu, keďže finančná

správa vymáha tú istú sumu voči dvom subjektom. Ďalšou skutočnosťou, ktorú žalovaný tvrdí v
napadnutom rozhodnutí, a ktorá nemá oporu v administratívnom spise, je tá skutočnosť, že žalobca
použil na nespochybnených zákazkách materiál práve od iných dodávateľov ako je I. s.r.o., pričom
žalovaný tento záver založil len na svojej „logickej úvahe“, avšak podľa žalobcu táto úvaha nie je
podporená žiadnym dôkazom. Nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť je

založená aj na tvrdení, že ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdene spoľahlivo
nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočítanie dane uznaný ako oprávnený. Žalovaný ani správca dane
neuviedli na akých kritériách je založený ich záver o „spoľahlivosti“ preukázania tvrdených skutočností.
Žalobca sa opakovane od správcu dane dožadoval uvedenia dôkazov, ktoré budú pre správcu dane
dostačujúce, aby sa daňové konanie ako také stalo preskúmateľné a objektívne splniteľné, avšak

správca dane na túto otázku neodpovedal a neustále opakovane požadoval od žalobcu predloženie
„ďalších“ dôkazov, bez toho, aby uviedol aké dôkazy žiada. Správca dane uviedol vo svojom rozhodnutí
skutočnosť, ktorá je podľa žalobcu výslovne nepravdivá, a to v tom zmysle, že daňový subjekt nedoručil
správcovi dane „spárovanie faktúr“. Uvedená listina bola správcovi dane doručená, čoho dôkazom
je existencia tejto listiny v administratívnom spise. Napriek tomu, že žalobca nemal povinnosť viesť

akúkoľvek evidenciu spárovaných faktúr, čo napokon priznal aj správca dane, žalobca si uvedenú
správcom dane vykonštruovanú povinnosť splnil.

11. Žalobca má za to, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci, nakoľko žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že v daňovom konaní mali byť údajne

zistené porušenia zákona o DPH, keďže si žalobca údajne neoprávnene uplatnil právo na odpočítanie
dane, avšak uvedený záver žalovaného je podľa žalobcu ničím neodôvodnené strohé konštatovanie.
Predmetom daňovej kontroly u žalobcu nebola kontrola vstupov u dodávateľa, pričom tieto skutočnosti
by mal správca dane riešiť
v prípadnej daňovej kontrole dodávateľa, avšak keďže žalovaný ani správca dane tieto skutočnosti u

dodávateľa preveriť nevedia, tak sa k nezaplateným daňovým pohľadávkam snažia cielenou daňovou
kontrolou a daňovým konaním domôcť prostredníctvom žalobcu, o ktorom orgány finančnej správy
vedia, že má majetok, že zamestnáva zamestnancov, realizuje zákazky a navyše ho samotný
žalovaný vedie ako „spoľahlivý subjekt“. Správca dane po pomerne rozsiahlom opise a citácii odpovedí
svedka F. nakoniec stroho skonštatoval, že svedok nemal základnú vedomosť o okolnostiach dodania

fakturovaného tovaru. V tejto súvislosti žalobca poukázal na skutočnosť, že svedok presne opísal
miesto dodania, časové obdobie dodania ako aj osobu, ktorá od neho tovar prevzala. Všetky tvrdenia
správcu dane o akomsi „neštandardnom prevode podielu družstva na rumunského občana“ nemajú a
ani objektívne nemôžu mať vplyv na daňové konanie kontrolovaného daňového subjektu. Neschopnosťsprávcu dane zabezpečiť účtovníctvo dodávateľa sa správca dane snažil zhojiť spochybňovaním
každého dôkazu, ktorý bol v rámci daňovej kontroly vykonaný. Ak správca dane považuje nejaké
tvrdenia svedka za nepravdivé a nereálne, tak musí svoje tvrdenie podoprieť vykonaným dôkazom a

nielen svojím strohým a svojvoľným tvrdením. Správca dane nevyvrátil svedecké výpovede akýmkoľvek
dôkazom, ktorý by preukázal, že tvrdenia svedkov nie sú pravdivé. Žalobca nemôže niesť zodpovednosť
zato, že rumunské daňové orgány odmietli žiadosť správcu dane, pre jej objektívnu nezákonnosť.
Dôkazné bremeno žalobcu nie je absolútne a je limitované tým, že žalobca nezodpovedá za preukázanie
skutočností, ktoré svojou účasťou nezabezpečoval. Ak žalobca disponuje existenciou materiálneho

plnenia, faktúrou a prílohami s opisom druhu a ceny
u dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa, vyčerpal vlastné dôkazné bremeno. Na
preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľa znáša dôkazné bremeno i
dôkaznú núdzu správca dane. V zmysle uvedeného sa správca dane všetkými možnými prostriedkami
snažil svoju dôkaznú núdzu zhojiť konštatovaním, že tým, že dodávateľ nekomunikuje, tak nie je
preukázané dodanie plnenia. Uvedené je však podľa žalobcu neprípustné v celom rozsahu, keďže

správca dane neuniesol dôkazné bremeno ohľadom jedinej tvrdenej skutočnosti. Určenie základu dane
u žalobcu nemôže byť dotknuté skutočnosťou, že transakcia u dodávateľa je zaťažená nedostatkami
vo vedení jeho účtovníctva, resp. jeho nekontaktnosťou po uplynutí dlhšieho obdobia od uskutočnenia
transakcie, o ktorom žalobca nevie alebo objektívne ani nemôže vedieť. Ohľadne vyčerpania dôkazného
bremena žalobca poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Sžf/1/2011.

12. Podľa žalobcu, po právnej stránke správca dane nerešpektuje závery judikatúry Súdneho dvora
Európskej únie (C - 80/11 a C - 142/11 Mahagében a Dávid), v zmysle ktorej je neprijateľná vnútroštátna
prax, v zmysle ktorej daňový orgán zamietne zdaniteľnej osobe právo odpočítať hodnotu splatnej
alebo zaplatenej dane za služby, ktoré jej boli poskytnuté, z dôvodu, že osoba, ktorá vystavila faktúru

vzťahujúcu sa na tieto služby, sa dopustila nezákonnosti, a to bez toho, aby tento orgán objektívne
preukázal, že samotná dotknutá zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie
zakladajúce nárok na odpočet dane je súčasťou daňového podvodu zo strany osoby vystavujúcej
faktúru. Správca dane nijako nepreukázal vedomosť žalobcu ako zdaniteľnej osoby
o akomkoľvek podvodnom konaní zo strany dodávateľa. Žalobca náležite v písomných odpovediach,

ako aj na ústnom pojednávaní správcovi dane preukázal, že všetky opatrenia, ktorými si žalobca overil
svojhododávateľanemohliviesťkinémuzáveruakokzáveru,nazákladektoréhoboldotknutýdodávateľ
klasickým obchodným dodávateľom. V zmysle uvedeného sú žalovaným a správcom dane tvrdené
skutočnosti ohľadom vedomosti o nespoľahlivosti dodávateľa objektívne vylúčené. Zamietnutie práva
na odpočítanie dane je v zmysle prezentovaného rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vylúčené.

13. Žalobca v ďalšej časti žaloby poukázal na judikatúru, ktorú podľa neho správca dane absolútne
nerešpektoval.Kpochybnostiamžalovanéhoasprávcudanežalobcauviedol,žedaňovéorgánynemôžu
pripisovať na ťarchu žalobcu konanie jeho dodávateľa, ku ktorému došlo po uskutočnení zdaniteľných
plnení v čase daňovej kontroly, pričom po vyčerpaní dôkazného bremena žalobcu v daňovom konaní

(žalobca zodpovedal všetky otázky správcu dane, odpovedal na všetky výzvy správcu dane, navrhol
vykonanie dôkazov vo vyrubovacom konaní), správca dane nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by mohli
odôvodniť záver o nedodaní tovarov, tak ako bolo deklarované žalobcom. Skutočnosť, že dodávateľ
je v roku 2019 nekontaktný a správca dane ho považuje za nedôveryhodný v roku 2019, nemožno
ukladať žalobcovi na ťarchu ohľadom zdaniteľných plnení uskutočnených v roku 2017, kedy tento

dodávateľ kontaktný bol. Správca dane nepredniesol v priebehu daňovej kontroly jediný dôkaz, ktorý
by preukázal, že výpovede svedkov nie sú pravdivé, pričom všetky skutočnosti ohľadom nekontaktnosti
dodávateľa nie sú dôkazom o nedodaní tovarov. V celom priebehu daňovej kontroly nebol získaný
jediný dôkaz o tom, že by akékoľvek plnenia zo strany dodávateľa žalobcu mali byť uskutočnené inak,
ako bolo deklarované žalobcom počas daňovej kontroly. Absolútne nedôvodný považuje žalobca záver

správcu dane, kde správca dane uvádza dodanie tovaru ako súčasť vykonštruovanej situácie. Podľa
žalobcu je taktiež nanajvýš absurdné tvrdenie daňových orgánov, že dodanie tovaru nemalo ekonomické
opodstatnenie. Žalovaný sám deklaroval, že kontrolovaný žalobca podniká s dodaným tovarom a má
množstvo odberateľov, kde je tento tovar používaný a spotrebovaný.
V zmysle uvedeného, tvrdenie správcu dane o ekonomickej neopodstatnenosti, je opätovne len tvrdenie

správcudanebezvykonanéhodôkazu.Správcadanezároveňnespochybniljedinúodberateľskúfaktúru,
pričom s týmto tvrdením sa stotožnil aj sám žalovaný. Žalobca považuje tvrdenia žalovaného ohľadom
účasti na daňovom podvode za závažné prekročenie právomocí verejného činiteľa, keďže zamestnanci
správcu dane, úplne svojvoľne ignorujúc všetky vykonané dôkazy, uviedli v závere protokolu tvrdenieo účasti na daňovom podvode.

14.Žalovanýsaksprávnejžalobežalobcupísomnevyjadril,pričomnavrhol,abysúdžalobuzamietolako

nedôvodnú. Žalovaný poukázal na to, že uskutočnenie zdaniteľného obchodu je základnou podmienkou
pre uplatnenie odpočítania dane a v prípade, že zdaniteľný obchod podľa faktúry nie je uskutočnený
dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry nie je predpokladom pre
odpočítanie dane
v zmysle zákona o DPH. Daňový subjekt musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne

uskutočnené osobou uvedenou na faktúre. Správca dane skúmal predovšetkým tú skutočnosť, či tovar
reálne dodal žalobcovi deklarovaný dodávateľ. Reálne nadobudnutie tovaru od menovaného dodávateľa
daňový subjekt na základe vyššie zistených skutočností nepreukázal. Žalovaný zároveň poukázal na
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžf/111/2015 zo dňa 11.04.2017, z odôvodnenia ktorého
vyplýva, že dôležitou pre prejednávanú vec je dôkazná povinnosť daňového subjektu, ktorý je povinný
v daňovom konaní preukazovať rozhodujúce skutočnosti. Takouto skutočnosťou je aj fakt, že príslušný

zdaniteľný obchod zrealizoval konkrétny dodávateľ. Daňový subjekt si preto musí (viď najmä povinnosť
štatutárnych orgánov vykonávať
v zmysle dotknutých ustanovení Obchodného zákonníka svoju funkciu s riadnou starostlivosťou)
zaobstarať dostatok dôkazných prostriedkov preukazujúcich uskutočnenie zdaniteľného obchodu
deklarovaného predloženou faktúrou, ako aj to, že jeho realizáciu zabezpečil dodávateľ uvedený na

faktúre. V prípade, že takéto dôkazy
v daňovom konaní nepredloží, vystavuje sa riziku, že neunesie dôkazné bremeno.

15. Žalovaný uviedol, že žalobca v podanej žalobe uvádzal rovnaké námietky, ako
v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane, ku ktorým žalovaný zaujal jednoznačné stanovisko v

odôvodnení napadnutého rozhodnutia, v zmysle ktorého žalobca neuniesol dôkazné bremeno a
nepreukázal, že splnil zákonné podmienky oprávňujúce ho uplatniť si právo na odpočítanie dane
zo sporných faktúr, nakoľko skutočnosti uvedené na faktúrach nezodpovedajú reálnemu plneniu
vykonanému deklarovaným dodávateľom I. s.r.o., ktorému vznikla daňová povinnosť podľa § 69 ods. 5
zákona o DPH, nie však podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH s následnou možnosťou odpočítanie

dane u žalobcu. Správca dane aj žalovaný rozhodli v súlade s platnými právnymi predpismi, na základe
preukázaného skutkového stavu a v zmysle judikatúry Najvyššieho súdu SR a Súdneho dvora EÚ.

16. Žalovaný ďalej konštatoval, že v zmysle § 44 ods. 3 daňového poriadku správca dane môže vykonať
daňovú kontrolu aj u daňového subjektu, ktorému je príslušný iný správca dane a podľa § 6 ods. 1

daňového poriadku na správu daní je vecne príslušný správca dane podľa osobitných predpisov. V
prípade žalobcu nebola pochybnosť o vecnej
a miestnej príslušnosti správcu dane, pričom napadnuté rozhodnutie vydal vecne príslušný správca
dane, ktorý bol oprávnený vykonať vyrubovacie konanie po kontrole
a vydať rozhodnutie podľa § 68 ods. 1 daňového poriadku, v zmysle ktorého vyrubovacie konanie po

doručení protokolu s výzvou podľa § 46 ods. 8 vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá
správca dane, ktorý začal daňovú kontrolu. Pobočka daňového úradu je oprávnená vykonať daňovú
kontrolu a vydať protokol z daňovej kontroly, pričom daňový úrad ani pobočka daňového úradu nemajú
právnu subjektivitu, právnu subjektivitu má C. H. X.. F. T. úradu S. so sídlom I. XXXX/XX, XXX XX F. W.
bola zriadená v súlade s § 5 a § 6 zákona

č. 35/2019 Z. z. o finančnej správe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len ako „zákon č. 35/2019 Z. z.“) ako aj v súlade s § 2 ods. 3 zákona č. 479/2009 Z. z.
o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon
č.479/2009Z.z.“)nazabezpečeniečinnostidaňovéhoúradu,pričomustanovenie §5ods.6zákona

o finančnej správe prenáša na pobočku oprávnenie vykonávať činnosti daňového úradu vymedzené v
ustanovení § 5 ods. 5 zákona o finančnej správe, t. j. správu daní, ktorej obsahom je aj výkon daňovej
kontroly a vyrubovacieho konania.

17. Žalovaný mal za to, že protokol z daňovej kontroly obsahuje všetky náležitosti

v zmysle § 47 daňového poriadku a taktiež adresu pobočky Daňového úradu S., ktorá daňovú
kontrolu a následné vyrubovacie konanie vykonala. Námietka žalobcu súvisiaca s výkonom daňového
konania 250 km od miesta podnikania žalobcu nemá opodstatnenie, pretože v zmysle § 68 ods. 1
daňového poriadku vyrubovacie konanie po doručení protokolu s výzvou podľa § 46 ods. 8 vykoná arozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá správca dane, ktorý začal daňovú kontrolu, pričom daňovú
kontrolu vykonal T. úrad S., pobočka F. W. v zmysle oznámenia o začatí daňovej kontroly, v ktorom
správca dane uviedol dátum a miesto výkonu daňovej kontroly, ktoré žalobca po doručení oznámenia

nenamietal.Záversprávcudanevychádzazospoľahlivozistenéhoskutkovéhostavu,nazákladektorého
bolo možné presvedčivo konštatovať, že žalobca nedisponuje existenciou materiálneho plnenia od
deklarovaného dodávateľa I. s.r.o.. Správca dane na základe objektívnych skutočností zároveň
sekundárne zistil aj existenciu podvodného konania v reťazci, ktoré spočívalo v porušení princípu
neutrality DPH, ktoré bolo realizované prostredníctvom deklarovaného dodávateľa I. s.r.o., u ktorého

nebolopreukázanévykonávanieekonomickejčinnostiasvojeuskutočnenézdaniteľnéplneniasiúčelovo
znižoval odpočítaním dane od ďalších nekontaktných dodávateľov v reťazci daňových subjektov, pričom
daň na začiatku reťazca nebola priznaná a odvedená do štátneho rozpočtu, čím došlo k narušeniu
riadneho fungovania spoločného systému DPH a k strate na príjmoch štátneho rozpočtu.

18. Podľa žalovaného dodávateľ I. s.r.o. nie je riadne fungujúca spoločnosť, pretože konateľ je

nekontaktný, neposkytuje základné informácie o podnikateľskej činnosti spoločnosti a nepredložil
účtovné a daňové doklady spoločnosti. Výpoveď bývalého konateľa dodávateľskej spoločnosti I. s.r.o.
bola nekonkrétna, nepresná, s tým, že svedok sa vyjadroval vo všeobecnej rovine a neuviedol žiadne
okolnosti súvisiace
s pôvodom sporného tovaru. Správca dane vyhodnotil jeho výpoveď ako účelovú

s cieľom formálne potvrdiť reálnosť dodania tovaru pre kontrolovaný daňový subjekt. Dodávateľ I. s.r.o.
podal poslednú účtovnú závierku za rok 2016, na výzvy správcu dane nereagoval, na registračnej
adrese nesídli, zásielky si nepreberal a neplnil si zákonné povinnosti voči správcovi dane. Daňovou
kontrolou správca dane spochybnil vykonávanie ekonomickej činnosti dodávateľa I. s.r.o., ktorá nebola
reálne preukázaná. Spoločnosť I. s.r.o. nereagovala na výzvu správcu dane, so správcom dane

nekomunikovala a požadované účtovníctvo správcovi dane nepredložila. Správca dane nemohol zistiť
spôsob nadobudnutia tovaru, pohyb tovaru, fyzickú prepravu tovaru, skladovanie u dodávateľa a
manipuláciu s preverovaným tovarom a celkovú vzájomnú obchodnú spoluprácu s deklarovaným
dodávateľom I. s.r.o. Bývalí spoločníci
a konatelia spoločnosti I. s.r.o. G.. U. O. a H. F. previedli svoj obchodný podiel spoločnosti a spoločnosť

bola ex offo vymazaná z obchodného registra.

19. Žalovaný mal za to, že na základe dôvodných pochybností správcu dane bolo dôkazné
bremeno prenesené späť na žalobcu, ktorého správca dane vyzval na predloženie ďalších dôkazov.
Žalobca ako dôkaz predložil zoznam zamestnancov a projektovú dokumentáciu poskytnutú od

odberateľov. Predloženými dokladmi žalobca neodstránil dôvodné pochybnosti správcu dane o
dodaní preverovaného tovaru prostredníctvom deklarovaného dodávateľa, pretože správca dane
nespochybnil ekonomickú činnosť žalobcu, zamestnávanie zamestnancov a realizáciu zákaziek v
zmysle odberateľských faktúr. Správca dane spochybnil dodanie preverovaného tovaru prostredníctvom
deklarovaného dodávateľa I. s.r.o., ktorý nepotvrdil vierohodnosť sporných faktúr, pretože je nekontaktný

a so správcom dane nespolupracuje, pričom H. F., osoba, ktorá mala v mene dodávateľa faktúry vystaviť,
neposkytla konkrétne a vierohodné odpovede na podstatné otázky súvisiace s okolnosťami sporných
transakcií. Správca dane, ako dôkaz, požadoval od žalobcu spárovanie sporných dodávateľských faktúr
s konkrétnymi odberateľskými faktúrami z dôvodu, že žalobca elektroinštalačný materiál nakupoval aj
od iných dodávateľov, ktorí na rozdiel od dodávateľa I. s.r.o. boli reálnymi, komunikujúcimi subjektami,

prezentujúcimi a predávajúcimi svoje tovary aj na internete. Podľa žalovaného, skutočnosť, že žalobca
nakupoval materiál aj od reálne fungujúcich subjektov podporila logickú úvahu správcu dane, že na
zákazkách, ktoré realizoval žalobca prostredníctvom svojich zamestnancov, bol použitý práve materiál
od týchto subjektov a nie materiál, ktorého dodanie deklaroval žalobca od pochybného dodávateľa I.
s.r.o. V prípade žalobcu vznikli dôvodné pochybnosti správcu dane o dodaní preverovaného tovaru

prostredníctvom deklarovaného dodávateľa, ktoré správca dane jasne, zrozumiteľne, logicky vyjadril
a odôvodnil, čím preniesol dôkazné bremeno späť na žalobcu. Okrem toho boli zistené skutočnosti
preukazujúce podvodné konanie, s ktorým bolo plnenie, ktoré žalobca prijal, spojené. Z uvedeného
dôvodu je to práve žalobca, ktorý mal vo vlastnom záujme poskytnúť správcovi dane operatívne
evidencie, ktorými by preukázal, že skutočne nadobudol reálne existujúci tovar od deklarovaného

dodávateľa I. s.r.o., a že práve tento, reálne existujúci tovar dodal svojim odberateľom. Námietka žalobcu
súvisiaca s nezákonnosťou požiadavky správcu dane na spárovanie dodávateľských a odberateľských
faktúr je z uvedeného dôvodu neopodstatnená, nakoľko nesplnenie požiadavky správcu dane malo za
následok nemožnosť predložiť jednoznačný dôkaz o tom, že hmotnoprávne požiadavky boli splnené.Žalobca neposkytol správcovi dane žiadnu operatívnu alebo analytickú evidenciu materiálových
nákladov použitých na konkrétnych zákazkách alebo strediskách, spočívajúcu v spárovaní nakúpeného
materiálu v nadväznosti na použitý materiál, s cieľom odstrániť dôvodnú pochybnosť správcu dane, v

zmysle ktorej žalobca na zákazky využíval reálny materiál obstaraný od reálne fungujúcich dodávateľov,
pričom sporné faktúry od deklarovaného dodávateľa I. s.r.o. nemajú ekonomické opodstatnenie a slúžili
žalobcovi na nezákonnú daňovú optimalizáciu.

20. Námietka žalobcu, v zmysle ktorej si správca dane nesplnil svoju povinnosť, keď vo vyrubovacom

konaní nevykonal miestne zisťovanie u odberateľa Q. X., a.s., za prítomnosti žalobcových
zamestnancov, ale z vlastnej iniciatívy
a svojvoľným uplatňovaním vyhľadávacej zásady vo vyrubovacom konaní, vykonal preverovanie aj u
iného odberateľa S. a.s., ktoré žalobca nenavrhol, pričom správcovi dane nič nebránilo v tom, aby tieto
dôkazy vykonal v rámci daňovej kontroly, je neopodstatnená. Správca dane v priebehu daňovej kontroly
ani v priebehu vyrubovacieho konania nespochybnil reálnu existenciu zákaziek a taktiež nespochybnil,

že zákazky realizovali zamestnanci žalobcu pre konkrétnych odberateľov. Z uvedeného dôvodu nebolo
potrebné vykonať v priebehu daňovej kontroly dokazovanie zamerané na odberateľov žalobcu. Správca
daneajnapriekuvedenejskutočnostivovyrubovacomkonanípristúpilkvykonaniudôkazovzameraných
na odberateľa, ktoré navrhol žalobca, avšak z dôvodu pandémie ochorenia COVID 19 nebolo možné
fyzicky vykonať miestne zisťovanie u odberateľa Q. X., a.s. za účasti žalobcu

a žalobcových zamestnancov. Z uvedeného dôvodu správca dane vyzval odberateľov žalobcu na
súčinnosť. Odberateľ Q. X., a.s. poskytol správcovi dane evidenciu vstupov do areálu, pričom tvrdenie
H. F. a žalobcu, ktorí si podľa ich vyjadrení osobne odovzdávali tovar priamo na zákazke v priestoroch
areálu Q. X., a.s. sa nepotvrdilo, nakoľko ich vstupy do areálu neboli zaznamenané v systéme. Konanie
žalobcu a taktiež námietku žalobcu, v zmysle ktorej žalobca namieta preverovanie u odberateľa S. a.s.

je možné považovať za účelové a zamedzujúce priradenie konkrétneho druhu a množstva materiálu na
konkrétnuzákazku,tzn.priradeniespornýchdodávateľskýchfaktúrksúvisiacimodberateľskýmfaktúram
s cieľom určiť a porovnať množstvo skutočne nakúpeného a predaného materiálu.

21. Žalovaný ohľadne námietky žalobcu, že správca dane nepostupoval podľa judikatúry Súdneho

dvora EÚ (Mahagében, Peter Dávid, Bonik a iné), v zmysle ktorej správca dane nemôže vyvodiť
zodpovednosť žalobcu za nezákonné alebo podvodné konanie iného subjektu v obchodnom reťazci, bez
toho, aby preukázal, že žalobca o podvodnom konaní vedel, mohol vedieť alebo musel vedieť, uviedol,
že postup v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ, na ktorú sa žalobca odvoláva nemá v tomto prípade
opodstatnenie, nakoľko správca dane vykonal rozsiahle dokazovanie, na základe ktorého bolo možné

jednoznačne konštatovať, že žalobca nedisponuje materiálnou existenciou plnenia od deklarovaného
dodávateľa I. s.r.o., ktorého ekonomickú činnosť správca dane preukázateľne spochybnil, pričom
žalobcataktiežnepreukázalpoužitietohto,konkrétnehotovarunavýstupe.NaopakzjudikatúrySúdneho
dvora EÚ (C- 459/17
aC-460/17SGIaValérianeSNC)vyplýva,ženazamietnutieprávazdaniteľnejosobe,ktorájepríjemcom

faktúry na odpočítanie dane uvedenej na faktúre postačuje, aby správca dane preukázal, že zdaniteľná
osoba nedisponuje existenciou materiálneho plnenia od deklarovaného dodávateľa, pričom správca
dane nie je v takomto prípade povinný skúmať vedomostnú stránku platiteľa o podvodnom konaní.
Dobrá viera alebo jej absencia na strane žalobcu nemá žiaden vplyv na otázku, či sa dodanie tovaru
uskutočnilo. Inými slovami, ak k dodaniu tovaru prostredníctvom deklarovaného dodávateľa reálne

nedošlo, tak je logické, že žalobca o tejto skutočnosti musel vedieť
a nekonal v dobrej viere. Správca dane sa nad rámec svojho dôkazného bremena dôsledne zaoberal
taktiež mierou zavinenia na strane žalobcu, pričom zistil ďalšie neobvyklé
a neštandardné okolnosti prípadu, z ktorých vyplýva, že žalobca musel vedieť
o podvodnom konaní H. F., ktorý za deklarovaného dodávateľa I. s.r.o. vystavil sporné faktúry. Z

obchodnéhoregistravyplýva,žeH.F.,konajúcizadeklarovanéhododávateľa,ktorývystavilpreverované
faktúry je zapísaný ako konateľ, spoločník, resp. bývalý konateľ a spoločník viacerých obchodných
spoločností, z ktorých väčšina zanikla z rôznych neštandardných dôvodov, ako výmaz ex offo, zlúčenie
s nekontaktným právnym nástupcom, spoločnosti sú bez konateľa, konateľmi
a spoločníkmi sú v súčasnosti nekontaktní občania P., F. a H., spoločnosti často menili sídla a obchodné

názvy. Z jednoduchej a laickej analýzy osoby H. F. v obchodnom registri vyplýva, že H. F. s najväčšou
pravdepodobnosťou nekoná v súlade so zásadami poctivého obchodného styku.
Z informačného systému finančnej správy vyplýva, že daňový subjekt I. s.r.o. podal posledné daňové
priznanie DPH za zdaňovacie obdobie február 2018, pričomv priznaniach vykazoval vysoké obraty, avšak priznával minimálne vlastné daňové povinnosti. Daňový
subjekt I. s.r.o. podal posledné daňové priznanie na dani
z príjmov za zdaňovacie obdobie roka 2016. Z verejne prístupných zdrojov bolo zistené, že obchodná

spoločnosť I. s.r.o. v účtovnom výkaze súvaha za rok 2016 vykázala majetok v sume 3.157.239,00 eur ,
ktorý tvorili len krátkodobé pohľadávky z obchodného styku, čo nasvedčuje skutočnosti, že spoločnosť
I. s.r.o. bola taktiež len „vystavovateľ faktúr“, avšak bez ekonomického opodstatnenia. Z uvedených
skutočností vyplýva, že „ekonomická činnosť“ H. F., ktorý formálne potvrdil vystavenie sporných faktúr
nie je v súlade so zásadami poctivého obchodného styku vykonávaného v dobrej viere a v súlade

so zákonom, pričom existuje dôvodné podozrenie, že H. F. prostredníctvom obchodných spoločností
vystavoval „fiktívne faktúry“ bez riadneho podnikateľského dôvodu a bez ekonomického opodstatnenia
s cieľom optimalizácie daňových povinností svojich odberateľov, vrátane žalobcu.

22. Námietka žalobcu, v zmysle ktorej tvrdenia správcu dane ohľadom účasti na daňovom podvode
žalobca považuje za závažné prekročenie právomoci verejného činiteľa, keďže zamestnanci správcu

dane, úplne svojvoľne ignorujúc všetky vykonané dôkazy, uviedli
v protokole z daňovej kontroly tvrdenie o účasti žalobcu na daňovom podvode, je podľa žalovaného
neopodstatnená. Správca dane preukazuje existenciu podvodného konania
a vedomosť žalobcu o podvodnom konaní na účely smernice DPH a v zmysle judikatúry Súdneho dvora
EÚ, ktoré ho k tomu priamo zaväzujú. Správca dane nepreukazuje podvodné konanie a úmysel žalobcu

na účely trestného práva, ktoré je v kompetencii orgánov činných v trestnom konaní, ktorým správca
dane postúpi podnet na podozrenie zo spáchania daňového trestného činu, nakoľko je nepochybné, že
sporné plnenie bolo spojené s podvodným konaním a daňovým únikom.

23. Žalobca sa písomne replikou vyjadril k vyjadreniu žalovaného, pričom zotrval na dôvodoch podanej

žaloby a stručne zopakoval argumentáciu, na základe ktorej požaduje zrušiť napadnuté rozhodnutie.

24.Žalovanýsapísomneduplikouvyjadrilkreplikežalobcu,pričomzotrvalnaskutočnostiachazáveroch
uvedených v napadnutom rozhodnutí.

25. Krajský súd v Trenčíne ako vecne a miestne príslušný správny súd preskúmal správnou žalobou
napadnuté rozhodnutie a postup žalovaného ako aj správcu dane v rozsahu
a z dôvodov uvedených v správnej žalobe, vychádzajúc zo skutkového stavu v čase právoplatnosti
napadnutého rozhodnutia a viazaný rozsahom a žalobnými dôvodmi. Po zistení, že žaloba bola podaná
riadne zastúpenou oprávnenou osobou, v zákonnej lehote a proti rozhodnutiu, ktoré je spôsobilým

predmetom súdneho prieskumu v rámci správneho súdnictva, vec prejednal na riadne nariadenom
pojednávaní (§ 107 ods. 2 SSP). Po oboznámení sa so žalobou, s vyjadrením žalobcu ako aj s
vyjadreniami žalovaného
a s pripojeným administratívnym spisom predloženým žalovaným dospel k záveru, že správnej žalobe
nie je možné priznať úspech.

26. Predmetom súdneho prieskumu je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného
č. 100411041/2021 zo dňa 10.03.2021, ktorým bolo potvrdené podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku
rozhodnutie správcu dane č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 12.11.2020, ktorým bol žalobcovi v zmysle §
68 ods. 6 daňového poriadku určený rozdiel v sume nadmerného odpočtu v sume 17.715,28 eur na dani

z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie jún 2017, a to nepriznaním nadmerného
odpočtu v sume 10.784,01 eur a vyrúbením dane v sume 6.931,27 eur z dôvodu porušenia § 49 ods. 1
a ods. 2 písm. a) v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH tým, že si žalobca neoprávnene
uplatnil nárok na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr od spoločnosti I. s.r.o.

27. Z administratívneho spisu správny súd pre potreby súdneho prieskumu zistil, že správca dane
vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na DPH za zdaňovacie obdobie január 2017 až júl 2017 a september
2017 až december 2017 o výsledku ktorej vyhotovil protokol
č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 28.10.2019. Protokol z daňovej kontroly spolu s výzvou na vyjadrenie sa
k zisteniam uvedeným v protokole bol žalobcovi doručený dňa 19.11.2019. Žalobca v kontrolovaných

zdaňovacích obdobiach vykonával podnikateľskú činnosť, ktorej predmetom bolo prevažne dodanie
kabelážnych rozvodov pre štruktúrovanú kabeláž, počítačovú sieť alebo silnoprúdovú sieť a popri tom
vykonával aj súvisiace drobné stavebné úpravy.28. Žalobca si v kontrolovanom zdaňovacom období uplatnil právo na odpočítanie dane z faktúr od
dodávateľa I. s.r.o. (spoločnosť vymazaná ex offo z obchodného registra dňa 23.04.2020), a to konkrétne
na základe dodávateľských faktúr č. XXXXXX zo dňa 02.06.2017 v celkovej sume 19.753,68 eur, z toho

základ dane vo výške XX.XXX,XX eur a DPH vo výške X.XXX,XX eur, č. XXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX
v celkovej sume XX.XXX,XX eur z toho základ dane vo výške XX.XXX,XX eur a DPH vo výške
X.XXX,XX eur, č. XXXXXX zo dňa 12.06.2017 v celkovej sume XX.XXX,XX eur, z toho základ dane vo
výške XX.XXX,XX eur a DPH vo výške X.XXX,XX eur, č. XXXXXX zo dňa 20.06.2017 v celkovej sume
XX.XXX,XX eur, z toho základ dane vo výške XX.XXX,XX eur a DPH vo výške X.XXX,XX eur, č.

XXXXXX zo dňa 23.06.2017 v celkovej sume XX.XXX,XX eur, z toho základ dane vo výške XX.XXX,XX
eur a DPH vo výške X.XXX,XX eur a č. XXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX v celkovej sume XX.XXX,XX
eur, z toho základ dane vo výške XX.XXX,XX eur a DPH vo výške X.XXX,XX eur, pričom predmetom
všetkých uvedených dodávateľských faktúr bolo dodanie kabelážneho materiálu.

29. Správca dane zaslal dodávateľovi I. s.r.o. výzvu č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 21.01.2019 (doručená

fikciou), ktorou vyzval uvedeného dodávateľa na predloženie účtovných a daňových dokladov za
zdaňovacie obdobia január až december roka 2017 a zároveň bol vyzvaný na poskytnutie informácii
týkajúcich sa zdaniteľných plnení uskutočnených pre žalobcu. Účtovné a daňové doklady neboli
správcovi dane predložené.

30. Z výpovede bývalého konateľa a spoločníka dodávateľa I. s.r.o. zo dňa 04.06.2019 vyplýva, že
spoločnosťvroku2017zamestnávala4pracovníkovadisponovalaobchodnýmmajetkom,avšaksvedok
nedisponoval účtovnými dokladmi, nakoľko ich odovzdal novému konateľovi X. P.. Potvrdil, že vystavil a
podpísal odberateľské faktúry pre žalobcu, pričom predmetom fakturácie bol materiál na štruktúrované
kabeláže. Tovar nakladal a vykladal osobne, pričom na prepravu používal dodávky značky I. U. a F.

W.. Tovar prevzal od svojho dodávateľa v O. na S. J., číslo si nepamätal a tovar sám odviezol do
areálu spoločnosti Q. X., a.s. Obchodná spolupráca so žalobcom nebola zmluvne upravená, svedok
dostával priamo objednávky od žalobcu, na základe ktorých dodal tovar. Úhrady faktúr boli realizované
bezhotovostne na účet v S. W., a.s. a následne svedok uhrádzal tovar svojim dodávateľom. Tovar
nakúpil u dvoch spoločností, ktoré sa zaoberajú predajom elektroinštalačného materiálu, avšak na ich

názvy si nevedel spomenúť, spomenul si len na meno S. N. z O.. Tovar mu priniesol na dohodnuté
miesto, preložil ho do svojej dodávky, odkontroloval si dodané množstvo, tovar následne odviezol
do W. a potom dodávateľ zaslal faktúru svedkovi. Svedok následne fakturoval rovnaké množstvo a
sortimentu tovaru žalobcovi s prirážkou v priemere 10 %. Svedok správcovi dane predložil a odovzdal
kópiu odovzdávajúceho a preberajúceho protokolu dokumentov, inventúru pokladničnej hotovosti a

účtovníctva spoločnosti I. s.r.o. zo dňa 08.03.2018 prevzatých X. P..

31. Správca dane preveroval pobyt rumunského konateľa spoločnosti I. s.r.o. X. P. na území SR a zistil,
že sa v evidencii obyvateľov nenachádza. V rámci medzinárodnej spolupráce požiadal správca dane
rumunskú finančnú správu o poskytnutie informácii, či X. P. disponuje účtovnými a daňovými dokladmi

spoločnosti I. s.r.o., avšak žiadosť bola zamietnutá z dôvodu, že žiadosti netýkajúce sa intrakomunitárnej
transakcie nebude rumunská finančná správa vybavovať. Správca dane zaslal X. P. výzvu zo dňa
23.08.2019 (doručená fikciou) na predloženie účtovných a daňových dokladov spoločnosti I. s.r.o., avšak
požadované doklady neboli predložené.

32. Správca dane vyzval žalobcu, aby predložil dôkazy v súvislosti s prijatými zdaniteľnými plneniami
od dodávateľa I. s.r.o. a poskytol informácie na aké uskutočnené zdaniteľné plnenia boli tieto použité.
Žalobca v odpovedi uviedol, že všetky konkrétne účtovne doklady sú predmetom daňovej kontroly, ktoré
odovzdal dňa 25.10.2018 na Kriminálny úrad finančnej správy. Dodávateľská spoločnosť I. s.r.o., za
ktorú konal H. F., dodala len materiál, následne bol dovezený a odovzdaný do miesta ich zákaziek,

súvisiacich s ich vystavenými faktúrami a bol spotrebovávaný žalobcovými pracovníkmi na daných
zákazkách.Pracovnícimalivykonávaťmontážnečinnosti,výsledkomktorýchbolikabelážnerozvodypre
štruktúrovanú kabeláž, počítačovú sieť alebo silnoprúdovú sieť, popritom mali vykonávať rôzne drobné
stavebné úpravy, montáž káblovej trasy a ďalšie. Žalobca zároveň predložil správcovi dane zoznam
pracovníkov, ktorí práce mali fyzicky vykonávať.

33. Na základe výzvy správcu dane spoločnosť X., s.r.o., so sídlom F. 5, XXX XX W., IČO: XX
XXX XXX ako odberateľ žalobcu poskytla správcovi dane záznamy DPH, kontrolný výkaz DPH,knihu pohľadávok a záväzkov, dodávateľské faktúry od žalobcu týkajúce sa zdaniteľných plnení v
kontrolovanom zdaňovacom období.

34. Na základe výzvy správcu dane spoločnosť S., a.s. ako odberateľ žalobcu predložila správcovi
dane požadované doklady a evidencie a vyjadrila sa, že práce pre ich odberateľa Q. X., a.s. vykonávali
ich zamestnanci, ktorí komunikovali a koordinovali práce so zamestnancami alebo živnostníkmi ich
dodávateľa, pričom pracovníci mali pridelené vstupné karty, ktorí ich oprávňoval na vstup do areálu
uvedenej spoločnosti. Správca dane zistil, že v kontrolovanom zdaňovacom období má odberateľ S.,

a.s. zaúčtované v účtovníctve dodávateľské faktúry od žalobcu, tieto následne boli správcovi dane
predložené ako dôkazy preukazujúce účel použitia prijatých zdaniteľných plnení od žalobcu. Predmetné
odberateľské faktúry boli vystavené pre odberateľa s režimom prenosu daňovej povinnosti podľa § 69
ods. 12 písm. j) zákona o DPH.

35. Na základe výzvy správcu dane spoločnosť Y., s.r.o., so sídlom H. XE,

XXX XX P., IČO: XX XXX XXX ako odberateľ žalobcu predložila správcovi dane požadované doklady a
dôkazy preukazujúce realizáciu zdaniteľných plnení, ako aj účel využitia zdaniteľného plnenia, pričom
správca dane zistil, že v kontrolovanom zdaňovacom období má uvedený odberateľ zaúčtované v
účtovníctve dodávateľské faktúry od žalobcu, tieto následne boli správcovi dane predložené ako dôkazy
preukazujúce účel použitia prijatých zdaniteľných plnení od žalobcu. Predmetné odberateľské faktúry

boli vystavené pre odberateľa W. X., s. r. o., so sídlom O. XX, XXX XX W., IČO: XX XXX XXX s režimom
prenosu daňovej povinnosti podľa § 69 ods. 12 písm. j) zákona o DPH.

36. Na základe zistených skutočností správca dane skonštatoval, že deklarovaný dodávateľ I. s.r.o.
je nekontaktný, za kontrolované zdaňovacie obdobie podal daňové priznanie a kontrolné výkazy k

DPH, v ktorých preverované doklady uviedol, avšak požadované účtovné a daňové doklady nepredložil.
Pochybnosti správcu dane podporili aj informácie z verejne dostupných zdrojov, kde bolo zistené, že
H. F. vystupoval ako štatutárny orgán v ďalších 13 obchodných spoločnostiach. Spoločnosť I. s.r.o.
si neplnila svoje zákonné povinnosti podávať účtovné závierky, daňové priznania a u správcu dane
má evidované vysoké nedoplatky. Za nereálne a pochybnosti vyvolávajúce považoval správca dane

ekonomické ukazovatele spoločnosti I. s.r.o., ktorá je nekontaktná, so správcom dane nespolupracuje
a sídlo na registračnej adrese nie je označené obchodným menom spoločnosti, pričom v spoločnosti
boli vykonané viaceré daňové kontroly na DPH a daň bola určená podľa pomôcok s vyčíslením rozdielu
dane oproti vyrubenej dani. Svedok H. F. formálne potvrdil správcovi dane spoluprácu so žalobcom,
avšak nepredložil dôkazy preukazujúce reálne dodanie tovaru, nakoľko ich odovzdal novému konateľovi

spoločnosti I. s.r.o. - X. P..

37. Na základe kontrolných výkazov DPH správca dane zistil, že dodávateľ I. s.r.o. v preverovaných
zdaňovacích obdobiach deklaroval, že si uplatnil právo na odpočítanie dane od viacerých dodávateľov,
u ktorých dochádzalo k častým zmenám konateľov na zahraničné osoby z H., W., X. a C. republiky,

prípadne dochádzalo k dobrovoľnému výmazu spoločností z obchodného registra. U viacerých
dodávateľov uvedených v kontrolných výkazov boli vykonávané daňové kontroly na DPH, kde bol
vyčíslený rozdiel dane oproti vyrubenej dani, pričom títo dodávatelia nepredkladali účtovné a daňové
doklady, sú nekontaktní a nevykonávajú ekonomickú činnosť. Z iného konania bolo zistené, že dodania
deklarovaných dodávateľov pre odberateľa I. s.r.o. neboli preukázané. Správca dane dospel k záveru,

že sa jedná o reťazec subdodávateľských spoločností, ktoré vykazujú podobné a rovnaké znaky.

38. Bývalý konateľ dodávateľskej spoločnosti I. s.r.o. H. F. označil ako dodávateľa sporného tovaru
S. N., ktorý bol v čase deklarovaných zdaniteľných plnení konateľom a spoločníkom spoločnosti
N., s.r.o. (od 07.04.2009 do 08.01.2018). Od 09.02.2019 bol spoločníkom srbský občan Y. Q. S.

a v súčasnosti je spoločnosť bez konateľa (spoločnosť bola dňa 19.05.2020 ex offo vymazaná z
obchodného registra - pozn. súdu). V rámci správy daní bolo zistené, že uvedená spoločnosť so
správcom dane nespolupracuje a nekomunikuje. Správca dane zaslal uvedenej spoločnosti výzvu
na predloženie dokladov preukazujúcich dodanie tovaru pre odberateľa I. s.r.o., avšak zo strany
dodávateľa nebolo preukázané, že dodanie tovaru bolo dodané tak, ako je to uvedené na predmetných

faktúrach. V spoločnosti N., s.r.o. bolo vykonaných viacero daňových kontrol na DPH, pričom spoločnosť
nepredkladala účtovné a daňové doklady. Z evidencie daňových nedoplatkov boli zistené vysoké
nedoplatky na DPH. Na základe preverovania vykonaného v rámci iného konania u daňového subjektuI. s.r.o. správca dane dospel k záveru, že dodanie tovarov a služieb od dodávateľa N., s.r.o. sa
nepreukázalo.

39. Z kontrolných výkazov DPH správca dane zistil, že dodávateľ I. s.r.o. si uplatnil odpočítanie dane od
spoločnosti N., s.r.o. za zdaňovacie obdobia január - december 2017 v celkovej sume 314.473,00 eur.
Spoločnosť N., s.r.o. si uplatnila odpočítanie dane taktiež od viacerých spoločností, avšak z kontrolných
výkazov bolo zistené, že niektoré z nich nevykázali žiadne uskutočnené zdaniteľné plnenia pre daňový
subjekt N., s.r.o., pričom v týchto prípadoch došlo k porušeniu princípu neutrality DPH, nakoľko tieto

spoločnosti daň nepriznali a neodviedli do štátneho rozpočtu a spoločnosť N., s.r.o. si uplatnila nárok
na odpočítanie dane.

40. Z kontrolných výkazov DPH správca dane zistil, že spoločnosť RF and spol. s r.o. (od 02.10.2020 v
likvidácii - pozn. súdu), so sídlom U. I. XXX/XX, XXX XX F., IČO: XX XXX XXX (ďalej len ako „RF and
spol. s r.o.“) vykázala pre odberateľa N., s.r.o. uskutočnené zdaniteľné plnenia za zdaňovacie obdobia

apríl, máj a jún 2017 v celkovej výške 92.230,13 eur na DPH a spoločnosť N., s.r.o. si odpočítala DPH
v celkovej sume 112.965,91 eur od spoločnosti RF and spol. s r.o. X. RF and spol. s r.o. si uplatnila
odpočítanie DPH v celkovej sume 359.471,90 eur od jediného dodávateľa I. L. X., s.r.o., so sídlom Q.
nábrežieXXXX/X,XXXXXX.A.Q.,IČO:XXXXXXXXzazdaňovacieobdobiajanuáražjún2017,pričom
uvedený dodávateľ nevykázal uskutočnené zdaniteľné plnenia pre daňový subjekt RF and spol. s r.o.,

čím došlo k porušeniu princípu neutrality DPH, nakoľko uvedený dodávateľ daň nepriznal a neodviedol
do štátneho rozpočtu a spoločnosť RF and spol. s r.o. si uplatnila nárok na odpočítanie dane.

41. Na základe zistených skutočností správca dane konštatoval, že bolo jednoznačne preukázané, že
deklarovaný nekontaktný dodávateľ nemohol žalobcovi reálne dodať fakturovaný tovar prostredníctvom

vykonštruovaného reťazca nekontaktných daňových subjektov, ktorí reálne nevykonávali žiadnu
ekonomickú činnosť a preto prvostupňovým rozhodnutím č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 12.11.2020 určil
podľa § 68 ods. 6 daňového poriadku žalobcovi rozdiel nadmerného odpočtu v sume 17.715,28 eur na
dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2017, a to nepriznaním nadmerného odpočtu v sume
10.784,01 eur a vyrúbením dane v sume 6.931,27 eur.

42. Na základe žalobcom podaného odvolania žalovaný ako odvolací orgán rozhodol napadnutým
rozhodnutím č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 10.03.2021, ktorým podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku
potvrdil prvostupňové rozhodnutie správcu dane. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol odvolacie
námietky tvrdené žalobcom, stručne zopakoval správcom dane zistený skutkový stav, následne sa

vysporiadal s jednotlivými odvolacími námietkami uvedenými zo strany žalobcu v podanom odvolaní.

43. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že výpoveď bývalého konateľa dodávateľskej
spoločnosti H. F., ako aj vyjadrenie žalobcu sú len formálne tvrdenia o realizácii zdaniteľných plnení.
Ani jednou zo zúčastnených strán nebol predložený relevantný dôkaz preukazujúci, že k reálnemu

dodaniu fakturovaného tovaru od deklarovaného dodávateľa I. s.r.o. skutočne došlo a že si žalobca
uplatnil odpočítanie dane oprávnene. V priebehu daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania
boli preukázané skutočnosti, ktoré svedčia o tom, že k reálnemu dodaniu fakturovaného tovaru
deklarovaným dodávateľom I. s.r.o. nedošlo. Podľa žalovaného, správca dane postupoval v súlade
s jednotlivými zásadami pri správe daní počas daňovej kontroly, chránil záujmy štátu a pritom dbal

na dodržanie práv a právom chránených záujmov žalobcu, ktorého vyzýval na predloženie dôkazov,
daňových a účtovných dokladov a oboznamoval ho so získanými skutočnosťami a dôkazmi.

44. Pochybnosti správcu dane o reálnosti fakturovaného dodávateľa sú podľa žalovaného založené
na relevantných faktoch, ktoré nesvedčia možnosti, aby mohol dodávateľ I. s.r.o. reálne dodať

žalobcovitovaruvedenýnaspornýchfaktúrach.Spornéfaktúryzdôvodu,ženezodpovedajúskutočnosti,
nepredstavujú zákonný podklad na odpočet DPH. Zaobstaranými dôkazmi nebol zaznamenaný a
preukázaný nákup tovaru tak, ako bolo deklarované na sporných faktúrach. V dôsledku absencie
chýbajúcich dokladov nebolo preukázané skutočné dodanie tovaru fakturovaným dodávateľom ako
základnej podmienky na vznik nároku na odpočet DPH na vstupe. Dodávateľská spoločnosť nemohla

v rozhodných zdaňovacích obdobiach skutočne dodať žalobcovi tovar, a teda nemohla z tohto dôvodu
vzniknúť daňová povinnosť (ale len formálne z dôvodu uvedenia na faktúre), ktorá by následne zakladala
nárok žalobcu na odpočet DPH uvedenej na faktúrach od dodávateľa I. s.r.o. ako deklarovaného
dodávateľa tovaru. Na základe vyššie uvedených skutočností žalovaný v napadnutom rozhodnutí prijalzáver, že žalobca nepreukázal splnenie zákonných podmienok na odpočítanie dane z faktúr, na ktorých
je uvedený dodávateľ I. s.r.o., čím porušil § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) zákona o DPH.

45. Podľa § 19 ods. 1 prvá veta zákona o DPH, daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru.

46. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v
deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

47.Podľa§49ods.2písm.a)zákonaoDPH,platiteľmôžeodpočítaťoddane,ktorújepovinnýplatiť,daň
z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3
a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov
a služieb, ktoré sú alebo majú byt' platiteľovi dodané.

48. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ

uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

49. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy,
a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo
pri správe daní vyšlo najavo.

50. Podľa § 3 ods. 6 daňového poriadku, pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie
do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie
alebo vybratie dane. Na právny úkon alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo
vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie

daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový
subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti, sa pri správe daní
neprihliada.

51. Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje

a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,
b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo
daňového konania,
c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

52. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti
nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi
daňových subjektov.

53. Podľa § 24 ods. 3 daňového poriadku, správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných
voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať
skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.

54. Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť

k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore
so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké
výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom
zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

55. Podľa § 44 ods. 3 daňového poriadku,
správca dane môže vykonať daňovú kontrolu aj
u daňového subjektu, ktorému je príslušný iný správca dane; to neplatí, ak je správcom dane obec.

56. Podľa § 45 ods. 2 písm. c), d), e) daňového poriadku, kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane
povinnosti poskytovať požadované informácie sám alebo ním určenou osobou, predkladať v priebehu
daňovej kontroly záznamy, ktorých vedenie ukladá osobitný predpis, a iné doklady, ktoré preukazujú
hospodárske operáciea účtovné prípady, vo forme požadovanej správcom dane, ak ich v tejto požadovanej forme vedie,
vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené, a podávať k nim ústne
alebo písomné vysvetlenia a predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia.

57.Podľa§46ods.5daňovéhoporiadku,akvzniknúpochybnostiosprávnosti,pravdivostialeboúplnosti
dokladovpredloženýchkontrolovanýmdaňovýmsubjektomaleboopravdivostiúdajovvnichuvedených,
oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim
vyjadril,najmäabyneúplnéúdajedoplnil,nejasnostivysvetlilanepravdivéúdajeopravilalebopravdivosť

údajov riadne preukázal.

58. Podľa § 68 ods. 1 druhá veta daňového poriadku, vyrubovacie konanie po doručení protokolu s
výzvou podľa § 46 ods. 8 vykoná
a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá správca dane, ktorý začal daňovú kontrolu.

59. Podľa § 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov, výkon práva, ktorý je v
rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu.

60.Popreskúmanísprávnejžaloby,vyjadreniažalobcuavyjadrenížalovaného,akoajadministratívneho
spisu dospel senát správneho súdu k jednomyseľnému záveru, že rozhodnutie žalovaného je v súlade

so zákonom a za súladný so zákonom možno označiť aj procesný postup žalovaného, ako aj správcu
dane vedúci k vydaniu napadnutého
a prvostupňového rozhodnutia. Správny súd konštatuje, že správca dane vykonal vo veci rozsiahle,
efektívne, dostatočné a na účely predmetu daňového konania orientované dokazovanie, o čom svedčí
obsah administratívneho spisu, pričom z vykonaného dokazovania vyvodil správne skutkové závery, keď

svoje úvahy, vedúce ho k ustáleniu skutkového stavu, racionálne odôvodnil a takto zistený skutkový stav
správne právne posúdil. Žalovaný následne preskúmal skutkový stav a postup správcu dane
a v napadnutom rozhodnutí sa vysporiadal s podstatnými námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní
proti prvostupňovému rozhodnutiu a zároveň napadnuté rozhodnutie náležite odôvodnil. Záver správcu
dane a žalovaného, že vykonaným dokazovaním bolo spochybnené, resp. nebolo preukázané reálne

dodanie tovaru v zmysle sporných faktúr dodávateľom označeným na sporných faktúrach (spoločnosť I.
s.r.o.) a žalobca si neoprávnene uplatnil právo na odpočet dane z dodávateľských faktúr od uvedeného
dodávateľa, je opodstatnený, plne súladný s ustálenou rozhodovacou praxou súdu a judikatúrou
kasačného súdu.

61. K dôkaznej povinnosti správny súd uvádza, že v daňovom konaní má prioritne dôkaznú povinnosť
daňový subjekt (žalobca), pričom správca dane dokazovanie vykonáva a vedie a jeho úlohou je najmä
zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe
ktorého správca dane získa poznatky
a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Správca dane

nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav
veci čo najúplnejšie. Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy
vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov.
V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy, v
zmysle ktorých sú príslušné orgány povinné postupovať. Zásada voľného hodnotenia dôkazov nedáva

správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej
kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca
dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo
a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní
vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám

logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení. Zásada objektívnej
pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie
dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu (žalobcu) ohľadne
ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové
konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho

úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a
schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým
s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu
konania k dispozícii.62. Správny súd ďalej konštatuje, že potreba skúmania ekonomického dôvodu daňovej transakcie
sa prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu. Zo zásady

skutočnéhoobsahuprávnehoúkonurozhodujúcehopreurčeniedanevyplýva,žezdaňovéhohľadiskaje
rozhodujúca reálna existencia plnení, ktoré boli uskutočnené a úhrada za toto poskytnuté plnenie. Ide o
ekonomickú podstatu daňovej transakcie, ktorú zákon uprednostňuje pred formou a právnym titulom, na
základe ktorého bola uskutočnená (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 241/07-44).
V tejto súvislosti je potrebné mať na pamäti základnú zásadu obchodného práva, ktorou je poctivý

obchodný styk. Poctivý obchodný styk je základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej
spoločnosti a prejavuje sa tým, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti má vedomosť nielen o
obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie, ale
aj vedomosť o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu
orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú, potom v danom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý
nepožíva právnu ochranu, tzn. pochybnosti správcu dane

o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom (žalobcom), sú v zmysle zásady obsiahnutej
v ustanovení § 3 ods. 6 daňového poriadku oprávnené. Nezodpovedá zásade zodpovedného a
poctivého obchodného styku konanie podnikateľa, ktorý si riadne nepreverí svojho dodávateľa z
hľadiska dôveryhodnosti, poctivosti, nepreverí si, či tovar alebo služby boli skutočne dodané zmluvným
dodávateľom. Plnenia, resp. konania, ktoré nie sú uskutočnené v rámci obvyklých obchodných

podmienok, u ktorých absentuje akýkoľvek ekonomický zmysel a sú deklarované len s cieľom získania
výhod upravených zákonom, možno považovať za zneužitie objektívneho daňového práva.

63. Podľa názoru správneho súdu, má správca dane právo preverovať reálnosť dodávky tovaru alebo
služby. Už samotné zistenie skutočností, že dodávateľ nie je ekonomicky činný, že je nedôveryhodný,

rizikový, problémový a nekontaktný, že nemá personálne
a materiálne možnosti na realizáciu dodávky alebo služby, že zdaniteľné plnenie nie je odzrkadlené v
jeho daňových výstupoch a účtoch, jednoznačne spochybňujú vierohodnosť o reálnosti dodávok tovaru
aleboslužiebtak,akotobolovprípadežalobcu.Vokamihu,keďsprávcadanespochybnídôveryhodnosť
údajov v daňovom priznaní, musí daňový subjekt (žalobca) v daňovom konaní preukázať, že k realizácii

plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Na strane žalobcu v postavení daňového subjektu totiž
nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie, pretože práve žalobca
je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti, ktoré povinne uvádza v daňovom
priznaní. Dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia leží predovšetkým na
daňovom subjekte, pričom nemožno opomenúť, že cieľom uznaným a podporovaným šiestou smernicou

Rady Európskej únie o spoločnom systéme DPH je boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadom
zneužívania (rozsudky z 29.04.2004, Gemeente Leusden a Holin Group, C-487/01
a C-7/02 Zb. s. I. 5337, bod 76, ako aj z 21.02.2006, Halifax, a i., C-255/02 Zb. s. I. 1609, bod 71). Daňový
subjekt (žalobca) disponuje právom uplatniť si za zákonom ustanovených a splnených podmienok nárok
na odpočet DPH, je iniciátorom odpočítania DPH, preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si

uplatňuje odôvodnene za zákonom stanovených podmienok, a ak daňový subjekt (žalobca), na ktorom
leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenie spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH
uznaný ako oprávnený (rozsudok NS SR zo dňa 23.06.2010, sp. zn. 2Sžf/4/2009
v spojení s rozhodnutím ÚS SR zo dňa 23.02.2011, sp. zn. III. ÚS/78/2011-17, rozsudok NS SR
8Sžfk/10/2020 z 08.07.2020).

64. Správny súd konštatuje , že splnenie podmienok na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1 a ods.
2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH nie je viazané výlučne na ich formálne preukázanie,
ale podstatné je, aby formálne deklarované úkony mali svoj reálny a preukázateľný základ. Nárok
na odpočet je viazaný na bezpodmienečné splnenie zákonných podmienok uvedených v citovaných

právnych normách, pričom ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje), ani
pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani pri dobromyseľnosti platiteľa, prijímajúceho
zdaniteľné plnenie. Vo vzťahu k namietanému prenosu dôkazného bremena na žalobcu je potrebné
uviesť, že zákonodarca z dôvodu zabránenia ľahkej zneužiteľnosti požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na
odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet zákon stanovil. Pokiaľ

si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať,
že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a služby reálne uskutočnené (§ 9 zákona o DPH)
konkrétnym subjektom uvedeným na faktúre. Pre splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na
odpočet DPH teda nepostačuje iba predloženie dokladov (faktúr) s predpísaným obsahom; pre vzniknároku na odpočet DPH musí daňový subjekt (žalobca) zároveň preukázať reálne vykonanie obchodu, a
to práve osobou uvedenou na faktúre. Pokiaľ teda žalobca tvrdil, že došlo k dodaniu tovaru dodávateľom
I. s.r.o., bolo jeho povinnosťou takéto tvrdenie preukázať, predloženými dôkazmi odstrániť odôvodnené

pochybnosti správcu dane a žalovaného.

65. Podľa správneho súdu, samotné faktúry od dodávateľa sú len formálnou podmienkou uplatnenia si
nároku na odpočítanie DPH na vstupe, nie však postačujúcou, pokiaľ nie sú odrazom reálneho plnenia.
Rovnako tak zaúčtovanie predmetných faktúr ešte nezakladá podmienku možnosti uplatnenia práva

na odpočítanie DPH zdaniteľnej dodávky tovarov a služieb. Ak daňové a účtovné doklady (faktúry,
zmluvy, doklady o úhrade a pod.) neodrážajú materiálne plnenie a boli vystavené bez skutkovej podstaty,
nemôže byť žalobcovi na základe takýchto podkladov a zhodného tvrdenia účastníkov fakturovaného
obchodu priznané právo na odpočet DPH. Preto bolo základnou povinnosťou žalobcu ako daňového
subjektu preukázať, že na uplatnenie práva na odpočítanie dane má právny nárok. Následne správca
dane je oprávnený a zároveň i povinný s využitím inštitútu daňovej kontroly zisťovať a preverovať

základ dane alebo iné skutočnosti pre správne určenie dane alebo nároku na uplatnený odpočet
DPH. Ak správca dane vykonaným preverovaním preukázateľne spochybní deklarovaný zdaniteľný
obchod, je na daňovom subjekte, aby túto pochybnosť odstránil (vyvrátil), inak nie je možné priznať
nárok na odpočítanie dane. Žalobca v konaní nedoložil také dôkazy, ktorými by preukázal, že dodanie
fakturovaných tovarov bolo reálne uskutočnené dodávateľom uvedeným na faktúrach (spoločnosťou I.

s.r.o.).DodávateľI.s.r.o.niejeriadnefungujúcaspoločnosť,pretožekonateľjenekontaktný,neposkytuje
základné informácie
o podnikateľskej činnosti spoločnosti a nepredložil účtovné a daňové doklady spoločnosti. Výpoveď
bývalého konateľa (H. F.) dodávateľskej spoločnosti I. s.r.o. bola nekonkrétna, nepresná, s tým, že
svedok sa vyjadroval vo všeobecnej rovine a neuviedol žiadne okolnosti súvisiace s pôvodom sporného

tovaru, pričom jeho výpoveď možno vyhodnotiť ako účelovú s cieľom formálne potvrdiť reálnosť dodania
tovaru pre žalobcu. Bývalý konateľ H. F. správcovi dane nepredložil dôkazy preukazujúce reálne
dodanie tovaru, nakoľko ich odovzdal novému konateľovi X. P., ktorý je nekontaktný. Dodávateľ I.
s.r.o. podal poslednú účtovnú závierku za rok 2016, na výzvy správcu dane nereaguje, na registračnej
adrese nesídli, zásielky si nepreberá a neplní si zákonné povinnosti voči správcovi dane. Daňovou

kontrolou bolo spochybnené vykonávanie ekonomickej činnosti dodávateľa I. s.r.o., ktorá nebola
reálne preukázaná. Spoločnosť I. s.r.o. nereagovala na výzvu správcu dane, so správcom dane
nekomunikovala a požadované účtovníctvo správcovi dane nepredložila. Správca dane nemohol zistiť
spôsob nadobudnutia tovaru, pohyb tovaru, fyzickú prepravu tovaru, skladovanie u dodávateľa a
manipuláciu s preverovaným tovarom a celkovú vzájomnú obchodnú spoluprácu s deklarovaným

dodávateľom I. s.r.o. Bývalí spoločníci a konatelia spoločnosti I. s.r.o. G.. U. O. a H. F. previedli
svoj obchodný podiel spoločnosti a spoločnosť bola ex offo vymazaná z obchodného registra. Ďalším
preverovaním subdodávateľov bolo zistené, že títo ani nemohli dodať tvrdený tovar, nakoľko v
kontrolných výkazoch ich dodávateľov neboli dodávky zaznamenané. Uvedené skutočnosti vo svojom
súhrne odôvodnene generovali u správcu dane pochybnosti o reálnosti uskutočnených obchodov,

najmä vo vzťahu k subjektu dodávateľa, pričom žalobca nepredložil v daňovom konaní také dôkazy,
ktoré by tieto pochybnosti relevantne rozptýlili a obnovili dôveryhodnosť obchodných transakcií, ktoré
v kontrolovanom zdaňovacom období mali byť realizované medzi žalobcom a spoločnosťou I. s.r.o.
Vzhľadom na to, že žalobca, na ktorom leží dôkazné bremeno spoľahlivo nepreukázal, že k realizácii
plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje, nemohol byť nárok na odpočet dane za zdaňovacie obdobie

jún 2017 uznaný ako oprávnený. Z právneho hľadiska žalobca nesplnil zákonom stanovené podmienky
pre odpočet DPH uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH.
V tejto súvislosti správny súd hodnotí námietku žalobcu ohľadne nesprávneho právneho posúdenia
veci ako neopodstatnenú, nakoľko žalovaný v napadnutom rozhodnutí správne uviedol, že žalobca
nepreukázal splnenie zákonných podmienok na odpočítanie DPH

z faktúr od dodávateľa I. s.r.o., čím porušil § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) v súvislosti s
§ 19 ods. 1 zákona o DPH. Právne posúdenie v danej veci je podľa názoru správneho súdu správne.

66. Bez toho, aby sa správny súd venoval všetkým námietkam, na ktoré žalobca poukázal
v početných bodoch správnej žaloby, čím mali byť porušené jeho práva vyplývajúce

z daňového poriadku, zo zákona o DPH, prípadne z Ústavy Slovenskej republiky, je potrebné
zdôrazniť, že daňová kontrola a po nej nasledujúce vyrubovacie konanie, zavŕšené prvostupňovým
rozhodnutím správcu dane a naň nadväzujúce odvolacie konanie, neprebiehali bez vedomosti a už
vôbec nie bez aktívnej ingerencie žalobcu ako účastníka administratívneho konania. Žalobca mal pocelú dobu daňového konania možnosť aktívne sa zúčastňovať úkonov správcu dane prostredníctvom
práv prináležiacich mu daňovým poriadkom, vyjadroval sa k jednotlivým zisteniam správcu dane, ku
ktorým následne správca dane v zmysle daňového poriadku zaujímal stanoviská, s ktorými následne

oboznamoval žalobcu. Daňová kontrola sa týkala vlastnej podnikateľskej činnosti žalobcu a ním
deklarovaných obchodov, s ktorými musel byť oboznámený a už v prvotných štádiách daňovej kontroly
mal faktickú možnosť pripraviť sa na účinné a efektívne využívanie svojich práv, ktorých ústredným
(jednotiacim) prvkom malo byť preukázanie jeho tvrdení.

67. K námietke o presúvaní dôkazného bremena správny súd uvádza, že z administratívneho spisu
vyplýva, že správca dane v posudzovanom prípade zákonným spôsobom viedol dokazovanie, snažil
sa úplne a presne zistiť skutkový stav veci s tým, že si zaobstaral pri výkone daňovej kontroly všetky
potrebné podklady a dôkazy pre svoje rozhodnutie, bez ohľadu na to, či tieto dôkazy boli v prospech
alebo v neprospech žalobcu a tieto i správne vyhodnotil. Rozhodovacou praxou kasačného súdu je
ustálené, že pokiaľ správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov na faktúre (k čomu v posudzovanom

prípade nepochybne došlo), musí daňový subjekt (žalobca) v daňovom konaní preukázať, že
k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Na strane žalobcu v postavení daňového subjektu
totiž nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie, pretože žalobca
je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti potrebné pre priznanie nároku na
odpočet DPH. Dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia leží predovšetkým

na daňovom subjekte. Správny súd sa nestotožňuje s tvrdením žalobcu, že žalovaný a správca dane
nezákonne zaťažili žalobcu dôkazným bremenom. Ako už bolo vyššie uvedené, okamihom, keď správca
dane spochybní dôveryhodnosť údajov na sporných faktúrach, musí žalobca produkovať (označiť a
navrhnúť) ďalšie dôkazy na preukázanie, že
k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Je len a len na žalobcovi, akými skutočnosťami

(dôkazmi) preukáže reálnosť sporných obchodov. V zmysle daňového poriadku totiž možno na
preukázanie rozhodujúcich skutočností použiť všetko, čo nie je získané v rozpore so zákonom. V
posudzovanom prípade je podstatou sporu to, či predmetný obchod reálne prebehol tak, ako je
deklarované spornými faktúrami, teda či dodávateľ označený na faktúrach reálne uskutočnil dodanie
tovaru pre žalobcu.

V každom prípade je potrebné si uvedomiť, že je to práve žalobca, na ktorom leží dôkazné bremeno
preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia. Pokiaľ si túto procesnú povinnosť žalobca nesplní,
nemôžemubyťnároknaodpočetDPHpriznaný.Nazákladeuvedenéhosprávnysúdhodnotípredmetnú
žalobcovu námietku ako neodôvodnenú.

68. Na tomto mieste je vhodné uviesť, že je potrebné mať na pamäti, že žalobca má povinnosť
prijať všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že
plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (rozsudky vo veciach napr.
Teleos plc. a spol., C-409/04, Vlaamse Oliemaatschappij NV, C-499/10), pričom určenie opatrení,
ktoré možno v konkrétnom prípade požadovať od žalobcu uplatňujúceho si nárok na odpočet DPH na

zabezpečenie, aby jeho plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu,
závisí predovšetkým od okolností konkrétneho prípadu vo veci samej (rozsudok ESD
v spojených veciach Mahagében kft. a Pétér Dávid č. C-80/11 a C-142/11). Podľa správneho súdu
možno od žalobcu spravodlivo požadovať, aby mal vedomosť o svojich obchodných partneroch a aby pri
obchodovaní zachovával potrebnú mieru opatrnosti. Poctivý obchodný styk je základným predpokladom

pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti a prejavuje sa tým, že štatutárny orgán obchodnej
spoločnosti má vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé
definičné znaky pojmu podnikanie, ale aj vedomosť o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Za
stavu,žežalobcapodstúpirizikoazačnesnedôveryhodnýmsubjektomobchodovať,musísibyťvedomý
toho, že na preukázanie reálnosti uskutočnenia služieb od takejto spoločnosti bude musieť správcovi

dane predložiť také dôkazy, ktoré reálnosť služieb bez akýchkoľvek pochybností potvrdia.

69. Správny súd konštatuje, že daňové orgány vychádzali pri svojom rozhodovaní
z dokazovania orientovaného na predmet daňového konania, a to v rozsahu postačujúcom na učinenie
záveru o nepreukázaní uskutočnenia dodania tovaru dodávateľom I. s.r.o. Na základe nimi vykonaného

dokazovania s poukazom na ustanovenia § 49 ods. 1, ods. 2 zákona o DPH potom vec správne
posúdili tak, že žalobca si uplatnil nárok na odpočítanie dane v kontrolovanom zdaňovacom období v
rozpore so zákonom, keď nepreukázal, že zdaniteľné plnenia boli skutočne realizované dodávateľskou
spoločnosťou tak, ako je deklarované na sporných faktúrach. Svoje rozhodnutie náležite odôvodnili,zistený skutkový stav správne posúdili s poukazom na vykonané dokazovanie, ktoré vyhodnotili a uviedli
svoju správnu úvahu. Rozhodnutie žalovaného a správcu dane netrpí vadou nepreskúmateľnosti, ako
namietal žalobca.

70. Správny súd poukazuje na to, že pochybnosti správcu dane a žalovaného v danej veci
o reálnosti predmetného obchodu na základe sporných faktúr sú založené na skutočnostiach, ktoré
vyplynuli z dokazovania vykonaného správcom dane za účelom preverenia tvrdení žalobcu. Správca
dane správne zameral a rozšíril dokazovanie aj na skutočnosti, ktoré presahujú rámec právnej sféry

vplyvu žalobcu, t. j. aj na právne vzťahy týkajúce sa dodávateľa deklarovaného na sporných faktúrach
a jeho subdodávateľov uvedených v kontrolných výkazoch ako aj na kontrolu odberateľského vzťahu.
Správca dane mal právo preveriť existenciu zdaniteľných obchodov, ako aj doplneným dokazovaním
odstrániť vzniknuté pochybnosti. Nemal však povinnosť žalobcovi oznamovať, akým spôsobom má
okrem daňových dokladov, ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením výsledkov
dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť svojich tvrdení, že sa obchody tak, ako boli faktúrou

deklarované, skutočne realizovali. Postup správcu dane a žalovaného, ktorým spochybnili dôkazy
predložené žalobcom v daňovom konaní, resp. ich vyhodnotili ako formálne alebo ako nepostačujúce
na preukázanie žalobcom uvádzaných tvrdení, vrátane odôvodnenia týchto pochybností, je potrebné
považovať za preukázané zisteným skutkovým stavom a za právne korektné. Úvahy správcu dane a
žalovaného odôvodňujúce toto spochybnenie nevykazujú prvky arbitrárnosti, ale naopak účinne viedli

k opätovnému preneseniu dôkazného bremena na žalobcu, pričom v konečnom dôsledku možno
dôkazné bremeno žalobcu považovať za neunesené. Záver správcu dane a žalovaného o tom, že
žalobca neuniesol v daňovom konaní dôkazné bremeno, je preto potrebné považovať za náležite
vyargumentovaný. Ak žalobca dôkazné bremeno neuniesol, nemohol úspešne a právne účinne uplatniť
svoj nárok na odpočet DPH. Podľa správneho súdu správca dane a žalovaný svoje rozhodnutie náležite

odôvodnili, a preto námietka žalobcu o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutí je nedôvodná.

71. K námietke ohľadne nepríslušnosti správcu dane na vykonanie daňovej kontroly, ako aj na
vydanie prvostupňového rozhodnutia, správny súd uvádza, že hodnotí túto námietku ako nedôvodnú.
Oprávnenie vykonať daňovú a na ňu nadväzujúce vyrubovacie konanie u daňového subjektu s trvalým

pobytom v územnom obvode iného správcu dane vyplýva z § 44 ods. 3 daňového poriadku, na základe
ktorého správca dane môže vykonať daňovú kontrolu aj u daňového subjektu, ktorému je príslušný
iný správca. Zároveň podľa § 68 ods. 1 druhá veta daňového poriadku, vyrubovacie konanie po
doručení protokolu s výzvou podľa § 46 ods. 8 vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá
správca dane, ktorý začal daňovú kontrolu. Daňový poriadok správcovi dane (s výnimkou správcu dane, ktorým je
obec) umožňuje vykonať daňovú kontrolu u daňového subjektu, aj keď podľa zákona nie je na správu
daní miestne príslušný, a to bez predchádzajúceho delegovania miestnej príslušnosti, resp. bez toho,
aby daňovú kontrolu vykonával ako dožiadaný orgán. Na základe oprávnenia vyplývajúceho z § 44 ods.
3 daňového poriadku, mohol vykonať daňovú kontrolu u žalobcu Daňový úrad S., pobočka F. W., napriek

tomu, že miestne príslušným správcom dane žalobcu je Daňový úrad F.. Následne v zmysle § 68 ods.
1 daňového poriadku musel vykonať vyrubovacie konanie a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydať
Daňový úrad S., pobočka F. W.. Žiadne pochybnosti o určení miestnej príslušnosti medzi daňovými
úradmi nevznikli, a preto nebol dôvod, aby o miestnej príslušnosti rozhodoval žalovaný v zmysle § 7 ods.
4daňovéhoporiadku.Daňovýporiadokneustanovuje,žebydaňovýsubjektu(žalobca)moholvpriebehu

daňovej kontroly podať námietku miestnej príslušnosti, o ktorej by bol žalovaný povinný rozhodnúť. S
uvedenounámietkousažalovanývnapadnutomrozhodnutíriadneavecnesprávnevyporiadalnastrane
16 napadnutého rozhodnutia.

72. Čo sa týka námietky ohľadne toho, že protokol z daňovej kontroly neobsahuje potrebné náležitosti,

keďže neobsahuje sídlo správcu dane, ale obsahuje len sídlo pobočky správny súd zhodne so
žalovaným konštatuje, že zákonodarca nerozčleňoval daňový úrad pridaním jeho pobočiek navonok,
ale smerom dovnútra. Preto aj pracovníci pobočky daňového úradu, hoci vykonávajú svoju činnosť na
adrese odlišnej od adresy sídla daňového úradu, tak konajú ako oprávnené úradné osoby daňového
úrady. V § 5 ods. 1 zákona č. 479/2009 Z. z. je vymedzený priestor, v ktorom daňový úrad vrátane

pobočiek a kontaktných miest vykonáva svoju zákonom vymedzenú pôsobnosť. Podľa § 5 ods. 6 zákona
č. 35/2019 Z. z. na zabezpečenie výkonu činnosti daňových úradov možno zriadiť pobočky daňového
úradu a kontaktné miesta; pobočky daňového úradu a kontaktné miesta na návrh riaditeľa daňového
úradu zriaďuje a zrušuje prezident. V prejednávanom prípade pobočka Daňového úradu S., F. W.vykonala daňovú kontrolu a vydala protokol a rozhodnutie, na čo nepotrebuje právnu subjektivitu ani
procesnú spôsobilosť, nakoľko v zmysle § 5 ods. 6 zákona č. 35/2019 Z. z. je prenesené na pobočku
oprávnenie vykonávať činnosti daňového úradu vymedzené v § 5 ods. 5 citovaného zákona, t. j. správu

daní, ktorej obsahom je aj výkon daňovej kontroly a vyrubovacieho konania.

73. K námietke, že výzva na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole
č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 28.10.2019, ktorá nebola podpísaná žiadnou osobou, resp., že daňová
kontrola nebola riadne ukončená, správny súd konštatuje, že napriek chýbajúcemu podpisu, predmetný

nedostatok nespôsobuje neplatnosť, resp. nezákonnosť prvostupňového, ako aj napadnutého
rozhodnutia ako takého, nakoľko predmetná výzva obsahuje všetky ostatné zákonné náležitosti, pričom
možno konštatovať, že išlo o omyl, ktorý však nespôsobil, že by daňová kontrola nebola v zákonom
stanovenej lehote ukončená a nespôsobil ani žiadne obmedzenie alebo ukrátenie žalobcových práv.
Protokol z daňovej kontroly bol riadne podpísaný, ako aj riadne doručený, pričom v zmysle § 46 ods.
9 písm. a) daňového poriadku doručením protokolu sa daňová kontrola končí. Žalobca taktiež napriek

uvedenému nedostatku doručil správcovi dane svoje pripomienky, čím výzvu správcu dane a následné
vyrubovacie konanie akceptoval. Správny súd konštatuje nedôvodnosť predmetnej námietky, nakoľko
ide o účelovú námietku v snahe vyhnúť sa vyrubenej dani.

74. K námietke žalobcu týkajúcej sa nevykonania dokazovania - miestne zisťovanie za účelom

preukázania materiálneho plnenia a výsluch svedkov, pracovníkov žalobcu, ktoré by preukázali
existenciu a spracovanie tovaru a dodanie tovarov dotknutým dodávateľom, čím malo dôjsť k neúplnému
zisteniu skutkového stavu a k neumožneniu žalobcovi splniť si svoje dôkazné povinnosti, správny súd
uvádza, že v danom prípade miestne zisťovanie nemôže vyvrátiť dôvodné pochybnosti správcu dane
a žalovaného, ktorí nespochybnili existenciu tovaru, ani ekonomickú činnosť žalobcu, ale spochybnili

dodávateľa tovaru. Žalobca a tiež i svedok H. F. zhodne tvrdili, že tovar žalobcovi dodal svedok a
žalobca si tovar osobne prevzal, z čoho vyplýva, že pri preberaní tovaru neboli prítomní zamestnanci
žalobcu, ktorí by mohli potvrdiť dodanie tovaru od deklarovaného dodávateľa. Ďalej je potrebné vziať
v úvahu tvrdenia žalobcu a R. F., že k dodaniu a prevzatiu tovaru malo dôjsť v areáli Q. X. a.s., čo
znamená, že v deň dodania tovaru, ktorý je uvedený na jednotlivých faktúrach, musel mať svedok R. F.

povolený vstup do areálu tejto spoločnosti. Z dokladov predložený Q. X. a.s. však jednoznačne vyplýva,
že v uvedených dňoch svedok vstup do areálu spoločnosti zaznamenaný nemal a žalobca (G.. F.) mal
evidovaný vstup iba dňa 10.04.2017. Žalovaný správne v rozhodnutí poukázal i na účelovú zmenu
výpovede žalobcu, ktorý po oboznámení sa s uvedeným dôkazom tvrdil, že tovar preberal ešte pred
výrobným závodom. Z uvedených dôvodov správny súd vyhodnotil námietku žalobcu ako nedôvodnú,

nakoľko vykonanie miestneho zisťovania a výsluchu zamestnancov žalobcu, nemohli preukázať dodanie
tovaru spoločnosťou I. s.r.o..

75. Správny súd sa nestotožnil ani s tvrdením žalobcu o porušení vyhľadávacej zásady vo vyrubovacom
konaní. Je pravdou, že žalobca nenavrhol vykonať dokazovanie prehľadom vstupov a výstupov do

výrobného závodu Q. X. a.s., ale je na úvahe správcu dane, aké dôkazy vykoná, aby skutkový stav
zistil čo najúplnejšie a nie je viazaný pritom len návrhmi daňového subjektu. Keďže daňový subjekt -
žalobca tvrdil, že k dodaniu tovarov od spoločnosti I. s.r.o. dochádzalo v uvedenom závode, kde bol
tovar aj ďalej spracovávaný pre odberateľov žalobcu, bolo logické, že dodávateľ musel mať v dňoch
dodania tovaru evidovaný vstup a výstup do tohto závodu, a preto správca dane, reagujúc na tvrdenie

žalobcu a dodávateľa ohľadom dodania tovaru, si vyžiadal od spoločnosti Q. X. a.s. prehľad vstupov
a výstupov do areálu závodu. I keď uvedený dôkaz bol vyžiadaný až vo vyrubovacom konaní, nejde o
porušeniedaňovéhoporiadku,aleopovinnosťsprávcudanevzmysle§24ods.2daň.poriadku.Žalobca
poukazoval na rozsudok NS SR sp. zn. 4Sžfk/10/2016, ktorý však v danej veci nie je aplikovateľný,
pretože sa týkal vykonávania dokazovania správcom dane po tom, ako už súd právoplatne rozhodol, že

nebola dodržaná zákonná lehota na výkon daňovej kontroly.

76. Pokiaľ žalobca vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 01.12.2021 a tiež na súdnom pojednávaní
poukazoval jednak na skutočnosť, že na základe obdobných žalôb podaných žalobcom už prebiehali
súdne konania na Krajskom súde v Trenčíne pred iným senátom (senát 13S), ktoré boli právoplatne

ukončené tak, že súd žalobe vyhovel a napadnuté rozhodnutia zrušil a tiež, že voči žalobcovi žalovaný
rozhodnutia správcu dane, týkajúce sa daňovej kontroly za rok 2016, zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie,
správny súd považuje za potrebné uviesť, že nie je viazaný právnym názorom iného senátu, keď po
preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel k inému právnemu záveru. Proti rozhodnutiam, na ktorépoukazoval žalobca, žalovaný podal kasačnú sťažnosť, a tak vo veci bude rozhodovať Najvyšší správny
súd SR, ktorého právnym názorom je súd viazaný. Tiež je potrebné uviesť, že i keď v zmysle § 3 ods. 9
Daň. poriadku platí zásada, že v skutkovo zhodných prípadoch nemajú vznikať neodôvodnené rozdiely,

rozhodnutia žalovaného, na ktoré žalobca poukazoval, sa týkali síce žalobcu, ale inej daňovej kontroly,
za iné zdaňovacie obdobia, vo veci konal iný správca dane a tiež neuznané odpočty DPH sa týkali
dodávok od iných dodávateľov. Naviac, uvedenú námietku žalobca uplatnil až po zákonom stanovenej
lehote, a preto správny súd na ňu neprihliadol v zmysle § 62 ods. 1 SSP.

77. Za nedôvodnú správny súd vyhodnotil i námietku žalobcu, že správca dane a žalovaný nerešpektujú
judikatúru Súdneho dvora EÚ a tiež NS SR, na ktoré v žalobe poukázal. V prejednávanej veci odpočet
DPH žalobcovi nebol uznaný z dôvodu nesplnenia zákonných podmienok, keď nepreukázal dodanie
tovaru dodávateľom I. s.r.o. a nie z dôvodu, že napriek splneniu hmotnoprávnych podmienok na odpočet
DPH podľa Z. č. 222/2004 Z.z. o DPH, je plnenie poznačené podvodným či zneužívajúcim konaním,
o ktorom žalobca mal alebo mal mať vedomosť. S uvedenou námietkou sa vyporiadal i žalovaný v

napadnutom rozhodnutí, a to na strane 13 a 14.

78. Správny súd je toho názoru, že záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností
urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade
aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH. Žalobca nepreukázal splnenie podmienok pre

odpočítaniedanezvyššieuvedenýchdôvodovapopreskúmanívecisprávnysúddospelkzáveru,žeani
v procesnom postupe správcu dane a žalovaného neboli zistené porušenia daňového poriadku. Daňové
orgány vykonali riadne dokazovanie a žalovaný prihliadol na všetky relevantné skutočnosti, ktoré vyšli
v daňovom konaní najavo. Z uvedených dôvodov správny súd dospel k záveru, že námietky uvedené v
žalobe neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného ani prvostupňového rozhodnutia

správcu dane.

79. Podľa § 190 SSP, ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje
k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

80. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a nedôvodnosť námietok žalobcu, správny súd podľa
§ 190 SSP žalobu zamietol.

81. O trovách konania súd rozhodol podľa § 168 SSP, v zmysle ktorého žalovanému prizná správny
súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov

konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu štátnej správy však náhradu trov právneho
zastúpenia možno priznať len výnimočne.

82. V prejedávanej veci procesne úspešnému žalovanému, ktorým je orgán štátnej správy, správny súd
náhradu trov nepriznal, nakoľko žalovanému nevznikli žiadne dôvodne vynaložené trovy a trovy konania

si v prípade úspechu žalovaný ani neuplatnil.

83. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta
posledná zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní odo dňa
doručeniatohtorozsudkunaNajvyššísprávnysúdSlovenskejrepublikyprostredníctvomKrajskéhosúdu
v Trenčíne.

V kasačnej sťažnosti je potrebné uviesť všeobecné náležitosti podania podľa § 57 SSP, t. j. ktorému
správnemu súdu je podanie určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová
značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj,
kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo
zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“)

a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri
rozhodovaní porušil zákon tým, že

na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal
za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,

vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo

podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g) až i) SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje

podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.

Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak
má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom
súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c) a d) SSP,

je žalovaným Centrum právnej pomoci.

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak

sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočnédoručeniepodanianevyzýva.Kpodaniukolektívnehoorgánumusíbyťpripojenérozhodnutie,
ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal

jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví
kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.