Rozsudok ,
Zrušené Judgement was issued on Wednesday, December 30, 2021

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6Sa/29/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8019200850
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 12. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboslava Mruškovičová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2021:8019200850.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove, sudkyňou JUDr. Ľuboslavou Mruškovičovou, v právnej veci žalobkyne G. M., nar.

XX.XX.XXXX, trvale bytom D. B. XXX/XX, E. nad P., zastúpenej Mgr. Martinom Jankovičom, advokátom,
so sídlom AK Železničná 257/19, Revúca, proti žalovanej Sociálnej poisťovni, ústredie, ul. 29. augusta
č. 8 a 10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej zo dňa 21. októbra 2019 číslo:
XXXXX-X/XXXX-BA v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočky Vranov nad Topľou zo dňa
07. augusta 2019 číslo: XXXX/XXXX-VT-DvN, na základe správnej žaloby, takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozhodnutie žalovanej zo dňa 21. októbra 2019 číslo: XXXXX-X/XXXX-BA v spojení s
rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočky Vranov nad Topľou zo dňa 07. augusta 2019 číslo: XXXX/

XXXX-VT-DvN a v r a c i a vec Sociálnej poisťovni, pobočke Vranov nad Topľou na ďalšie konanie.

P r i z n á v a žalobkyni voči žalovanej právo na úplnú náhradu trov konania s tým, že o výške
náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným rozhodnutím.

o d ô v o d n e n i e :

I.

1. Preskúmavaným rozhodnutím rozhodla žalovaná vo veci odvolania žalobkyne proti rozhodnutiu

Sociálnej poisťovne, pobočky Vranov nad Topľou zo dňa 07. augusta 2019 č. XXXX/XXXX-VT-DvN tak,
že podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení ( ďalej len zákona ) odvolanie
zamietla a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdila.

2. V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia citovala § 218 ods. 1, 2 zákona a uviedla, že
prvostupňový správny orgán dňa 07. augusta 2019 vydal rozhodnutie, na základe ktorého podľa § 104
ods. 1 zákona a podľa čl. 61 Nariadenia ( ES ) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii

systémov sociálneho zabezpečenia ( ďalej len základné nariadenie ) rozhodol, že žalobkyňa nemá nárok
na dávku v nezamestnanosti.

3. Proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu podala včas odvolanie žalobkyňa s tým, že
žalovaná odvolacie námietky konkretizovala.

4. Ďalej citovala § 104 ods. 1, 6, § 196 ods. 6 zákona, čl. 61 ods. 1, 2, čl. 65 ods. 5 písm. a), čl. 1 písm.

j) základného nariadenia a čl. 11 ods. 1 Nariadenia ( ES ) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009,
ktorým sa stanovuje postup vykonávania základného nariadenia ( ďalej len vykonávacie nariadenie ).5. V rozhodnutí ďalej uviedla, že podľa oznámenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Vranov
nad Topľou, číslo: E zo dňa 9. apríla 2019, navrhovateľka bola zaradená do evidencie uchádzačov o
zamestnanie dňom 4. apríla 2019. Žiadosť o dávku v nezamestnanosti si uplatnila v Sociálnej poisťovni,

pobočka Vranov nad Topľou, dňa 17. júna 2019.

6. V období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t. j. od
4. apríla 2015 do 3. apríla 2019, navrhovateľka nepreukázala žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti,
ktorú by jej bolo možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti. V zmysle

§ 104 ods. 1 zákona na vznik nároku na dávku v nezamestnaností sa vyžaduje doba poistenia v
nezamestnanosti najmenej 730 dní v období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie
uchádzačov o zamestnanie. Z uvedeného je zrejmé, že navrhovateľka v zmysle § 104 ods. 1 zákona
nesplnila základnú podmienku priznania nároku na dávku v nezamestnanosti.

7. Podľa spisového materiálu pracovala navrhovateľka v posudzovanom období na území iného

členského štátu Európskej únie - Veľkej Británie. V tejto súvislosti žalovaná uviedla, že na preukázanie
dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých v rámci členského štátu Európskej únie je potrebné
príslušnej pobočke Sociálnej poisťovne predložiť formulár osvedčujúci obdobia, počas ktorých bola
dotknutá osoba poistená v nezamestnanosti na území členského štátu Európskej únie, potvrdený
príslušnou zahraničnou inštitúciou.

8. Vo formulári U1, zo dňa 25. mája 2019, príslušná britská inštitúcia osvedčila nasledovné údaje:
v bode 2.1.1 - obdobie poisteného zamestnania
- od 29. marca 2015 do 28. marca 2019 (v tejto súvislosti poznamenávame, že príslušné
inštitúcie členských štátov sú v zmysle poznámky bod 1. formulára U1 inštruované, aby v prípade

osvedčovania doby poistenia v nezamestnanosti pre Slovenskú republiku osvedčovali dobu poistenia v
nezamestnanosti dotknutej osoby v rozsahu 4 roky)
v bode 3.4 - dôvod ukončenia zamestnania
- výpoveď zamestnanca
v bode 6.2 držiteľ nemá nárok na dávky v nezamestnanosti od úradu, ktorý vydal formulár, pretože na

základe vnútroštátnych právnych predpisov neexistuje žiadny takýto nárok.

9. Nakoľko v prvostupňovom konaní o dávke v nezamestnanosti navrhovateľka preukázala v
posudzovanom období dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území iného členského štátu
Európskej únie, bola Sociálna poisťovňa, pobočka Vranov nad Topľou, povinná posúdiť, či je možné

takúto dobu zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného
nariadenia.

10. V zmysle čl. 61 ods. 2 základného nariadenia je možné zohľadniť doby poistenia v nezamestnanosti
dosiahnuté podľa právnych predpisov členského štátu Európskej únie ako keby boli dosiahnuté podľa

slovenských právnych predpisov v prípade, že daná osoba bezprostredne pred zaradením do evidencie
uchádzačov o zamestnanie ukončila doby poistenia dosiahnuté v súlade so slovenskými právnymi
predpismi.Výnimkuztohtopravidlapredstavujúprípadyuvedenévčlánku65ods.5písm.a)základného
nariadenia, t. j. prípady, kedy si dotknutá osoba počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo
samostatne zárobkovo činná osoba na území členského štátu Európskej únie zachovala bydlisko na

území Slovenskej republiky (v zmysle čl. 1 písm. j) základného nariadenia a čl. 11 vykonávacieho
nariadenia).

11. Navrhovateľka bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahla
doby poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy. Z uvedeného dôvodu by bolo

možné zohľadniť dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území Veľkej Británie do celkovej
doby poistenia v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 ods. 1 základného nariadenia, len v prípade
preukázania zachovania pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky počas výkonu
posledného zamestnania na území členského štátu Európskej únie.

12. V konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti sa posudzuje zachovanie väzieb navrhovateľky
na území Slovenskej republiky na základe celkového zhodnotenia všetkých dostupných informácií, t.
j. údajov a skutočností známych z rozhodovacieho procesu a údajov osvedčených navrhovateľkou v
Žiadosti o dávku v nezamestnanosti a vo Vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia zachovania centrazáujmov, zo dňa 17. júna 2019. V odvolacom konaní boli zohľadnené aj informácie získané výsluchom
navrhovateľky (ďalej len „Výsluch“), zo dna 12. septembra 2019, z ktorého bola spísaná zápisnica, ktorú
navrhovateľka osvedčila svojím podpisom.

13. Centrum záujmov a bydlisko dotknutej osoby je v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia
možné určiť na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými
skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať:

a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov - počas
Výsluchu, zo dňa 12. septembra 2019, navrhovateľka uviedla, že na území Veľkej Británie sa zdržiavala
od septembra 2013 do apríla 2019, t. j. 5 rokov a 7 mesiacov.
b) situáciu navrhovateľky vrátane:
- povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto
činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy - z

informačného systému Sociálnej poisťovne bolo zistené, že pred odchodom do Veľkej Británie
navrhovateľka nebola na území Slovenska v žiadnom pracovnoprávnom vzťahu. Celá pracovná história
navrhovateľky sa spája jedine s Veľkou Britániou. Počas Výsluchu, zo dňa 12. septembra 2019,
navrhovateľka uviedla, že vo Veľkej Británii bola zamestnaná od 14. októbra 2013 do 3. apríla 2019 (t.
j. 5 a pol roka). Tento pracovný pomer bol dohodnutý na dobu neurčitú. Vo Vyhlásení žiadateľa na účely

posúdenia zachovania centra záujmov, zo dňa 17. júna 2019, navrhovateľka uviedla, že jej pracovný
pomer na území Veľkej Británie bol ukončený z jej podnetu (čo je potvrdené aj v bode 3.4 formulára
U1, zo dňa 25. mája 2019). Na základe všetkých zistených skutočností možno navrhovateľkou pracovnú
situáciu vo Veľkej Británii jednoznačne hodnotiť ako stabilnú, s prioritnou orientáciou na britský pracovný
trh;

- jej rodinného stavu a rodinných väzieb - navrhovateľka sa na území Veľkej zdržiavala s blízkou
osobou - priateľom, s ktorým je v súčasnosti zasnúbená. Dlhodobá prítomnosť navrhovateľkinej blízkej
osoby spolu s ňou vo Veľkej Británii svedčí o vytvorení jej bydliska na tomto území. Počas pobytu vo
Veľkej Británii mala navrhovateľka na Slovensku rodičov. Počas Výsluchu, zo dňa 12. septembra 2019,
navrhovateľka uviedla, že na Slovensko sa vracala trikrát ročne na 2 týždne. V konaní o nároku na dávku

v nezamestnanosti predložila navrhovateľka cestovné doklady - rezervácie leteniek, v zmysle ktorých
sa v roku 2015 vrátila na Slovensko trikrát (na 4, na 9 dní a na bližšie nepreukázané obdobie), v roku
2016 dvakrát (na 10 a 17 dní), v roku 2017 dvakrát (na 12 dní a na bližšie nepreukázané obdobie), v
roku 2018 trikrát (na 11 dní a dvakrát na 7 dní), v roku 2019 raz - pri návrate na Slovensko;
- jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná - na území Slovenska navrhovateľka od

roku 2018 vlastní nehnuteľnosť na bývanie - byt, ktorý nadobudla kúpou od svojich rodičov. Vo Veľkej
Británii navrhovateľka bývala spolu s priateľom v podnájme, ktorý dvakrát zmenila. Podľa predloženej
nájomnej zmluvy, zo dňa 5. septembra 2017, mala navrhovateľka spolu s priateľom prenajatý zariadený
byt v bytovom dome. Bytovú situáciu vo Veľkej Británii považuje odvolací orgán za primeranú pomerom,,
kedy navrhovateľka spolu s partnerom v prenajatých nehnuteľnostiach spoločne žili, uhrádzali spoločné

náklady a tvorili spoločnú domácnosť;
- členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely - navrhovateľka bola
zamestnanánaúzemíVeľkejBritánie,takžedaňovépovinnostisiplnilanatomtoúzemí,zčohojezrejmé,
že za štát bydliska sa na daňové účely považuje štát zamestnania, t. j. Veľká Británia.

14. V tejto súvislosti zároveň uvádzame, že podľa Rozhodnutia Správnej komisie pre koordináciu
systémovsociálnehozabezpečeniač.U2,z12.júna200.9(orozsahupôsobnostíčl.65ods.2nariadenia
Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 týkajúceho sa práv na dávky v nezamestnanosti úplne
nezamestnaných osôb, ktoré nie sú cezhraničnými pracovníkmi a ktoré mali počas svojho posledného
obdobia zamestnanosti alebo samostatnej zárobkovej činnosti bydlisko na území iného členského štátu,

ako je príslušný členský štát), je v súčasnosti prijateľné prenesenie zodpovednosti za platbu dávok z
príslušného štátu na štát bydliska v prípade cezhraničných pracovníkov (t. j. pracovníkov, ktorí sa do
štátu bydliska spravidla denne alebo aspoň raz za týždeň vracajú) a určitých kategórií pracovníkov, ktorí
udržiavajú úzke spojenia aj so svojimi krajinami pôvodu. Už by viac nebolo prijateľné, ak by sa príliš
širokým výkladom pojmu „bydlisko“ mala rozšíriť oblasť uplatnenia čl. 65 základného nariadenia tak, aby

zahŕňala všetky osoby, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v
členskom štáte a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu. Na dôvažok navrhovateľka sa vo
Veľkej Británii zdržiavala spolu s blízkou osobou - priateľom.15. V súlade s týmto rozhodnutím boli celková dĺžka pobytu, orientácia na britský pracovný trh vrátane
stability zamestnania na území Veľkej Británie, rodinná situácia navrhovateľky (prítomnosť priateľa vo
Veľkej Británii), vyhodnotené silnejšie ako ostatné skutočnosti (evidovaný trvalý pobyt na Slovensku,

bývanie vo Veľkej Británii v podnájme, vlastníctvo nehnuteľnosti na Slovensku, dočasný charakter
zamestnania vo Veľkej Británii, pravidelné návraty na Slovensko, ponechaný osobný účet na Slovenku,
návrat na Slovensko spolu s partnerom), ktoré navrhovateľka uviedla ako väzby k Slovensku. Odvolací
orgán mal zo spisového materiálu za preukázané, že počas výkonu zamestnania vo Veľkej Británii sa
navrhovateľka v tomto čase dlhodobo zdržiavala, bývala, trávila pracovný čas aj mimopracovný čas

(spolusblízkouosobou),platilazákonnéodvodyidanenaúzemíVeľkejBritánie.Všetkytietoskutočnosti
preukazujú vytvorenie centra záujmov navrhovateľky počas posledného zamestnania práve na území
Veľkej Británie.

16. So zreteľom na všetky dostupné informácie nie je možné považovať bydlisko navrhovateľky počas jej
posledného zamestnania v členskom štáte Európskej únie za zachované na území Slovenskej republiky.

Vzhľadom na uvedené a na skutočnosť, že navrhovateľka nebola bezprostredne pred zaradením do
evidencie uchádzačov o zamestnanie poistená v nezamestnanosti v zmysle slovenských právnych
predpisov, nie je možné dobu poistenia v nezamestnanosti získanú na území Veľkej Británie zohľadniť
na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia.

17. V tejto súvislosti ďalej uvádzame, že možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte
inom, ako v štáte posledného zamestnania, je len výnimkou zo všeobecného pravidla, ktoré určuje,
že nárok na dávku v nezamestnanosti by si mala nezamestnaná osoba prednostne uplatniť v štáte
posledného zamestnania, lebo v tomto štáte platila poistné pre prípad nezamestnanosti. Tým sa podporí
rovnomerné a spravodlivé rozdeľovanie finančných nákladov medzi inštitúciami prijímajúcimi poistné

a následne medzi inštitúciami vyplácajúcimi dávky. Cieľom nariadenia je podporiť hľadanie práce v
tom členskom štáte, v ktorom dotknutá osoba bezprostredne predtým platila príspevky na poistenie v
nezamestnanosti a zároveň aj to, aby tento štát niesol bremeno výplaty dávky v nezamestnanosti.

18. Pri uplatnení nároku na dávku v nezamestnanosti v štáte posledného zamestnania sa neskúma,

aké väzby má žiadateľ v tejto krajine, ale doby poistenia dosiahnuté podľa jeho legislatívy sa zohľadnia
automaticky, čo však nezabezpečuje automaticky vznik nároku na dávku v nezamestnanosti.

19. Navrhovateľka mala zákonnú možnosť požiadať o dávku v nezamestnanosti na území Veľkej
Británie. V tejto súvislosti zdôrazňujeme, že nezamestnané osoby, ktoré dosiahli doby poistenia

v nezamestnanosti na území iného členského štátu Európskej únie nemajú v zmysle ustanovení
základného a vykonávacieho nariadenia právo výberu členského štátu Európskej únie, v ktorom si
uplatnia nárok na dávku v nezamestnanosti. Fyzická osoba vykonávajúca zárobkovú činnosť v členskom
štáte Európskej únie, podlieha právnym predpisom tohto štátu, a teda je v tejto krajine aj sociálne
poistenápodľapodmienokvnútroštátnejlegislatívy.Koordinačnépredpisyurčujú,žepriskončenívýkonu

zárobkovej činnosti by si nezamestnaní mali uplatňovať nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte,
v ktorom práve skončili zamestnanie. V prípade priznania nároku na dávku v nezamestnanosti má
dotknutá osoba v zmysle čl. 64 základného nariadenia možnosť požiadať o export priznanej dávky
v nezamestnanosti do ktoréhokoľvek členského štátu Európskej únie, t. j. aj na územie Slovenskej
republiky.

20. V prípade, keď nezamestnaný nevyužije možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti
v štáte posledného zamestnania, a požiada o dávku v nezamestnanosti v inom členskom štáte, tento
členský štát je v zmysle koordinačných predpisov povinný skúmať, či je možné dobu poistenia v
nezamestnanosti dosiahnutú v zahraničí zohľadniť v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti.

Takúto dobu je možné zohľadniť len podľa čl. 65 základného nariadenia, t. j. v prípade zachovania
pevných väzieb v členskom štáte, v ktorom si dotknutá osoba uplatňuje nárok na dávku v
nezamestnanosti. Dobu poistenia v nezamestnanosti získanú na území iného členského štátu teda
nemôže Sociálna poisťovňa zhodnotiť automaticky na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti,
ale je povinná dôsledne vyhodnotiť všetky relevantné skutočnosti, preukázané v konaní o nároku na

dávku v nezamestnanosti.

21. Záverom poznamenávame, že v zmysle britských právnych predpisov je jedným z dôvodov
vylučujúcich priznanie nároku na dávku v nezamestnanosti ukončenie pracovného pomeru z podnetuzamestnanca a podľa formulára U1 (bod 3.4), zo dňa 25. mája 2019, bol posledný pracovný pomer
navrhovateľky na území Veľkej Británie ukončený z jej podnetu. Je teda dôvodný predpoklad, že
navrhovateľke by podľa britských právnych predpisov nárok na dávku v nezamestnanosti nevznikol.

Podľa názoru odvolacieho orgánu navrhovateľka nemôže tento fakt zvrátiť tým, že sa domáha vzniku
nároku na dávku v nezamestnanosti v inom členskom štáte, hoci aj takom, kde si zachovala isté väzby.
Navrhovateľka si mala a mohla uvedomiť dôsledky svojho konania (ukončenie pracovného pomeru z
vlastného podnetu), z čoho odvolací orgán vyvodzuje jej uzrozumenie s následným nezabezpečením
po strate zamestnania.

22. Navrhovateľka v odvolaní uvádza, že napadnuté rozhodnutie nie je presvedčivo odôvodnené
a je preto nepreskúmateľné (poukazuje na viaceré nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky, v
zmysle ktorých sú všeobecné súdy povinné riadne odôvodniť svoje rozhodnutia). V tejto súvislosti
upozorňujeme, že Sociálna poisťovňa nie je všeobecným súdom a napadnuté rozhodnutie nie je
súdnym rozhodnutím. Napriek uvedenému konštatujeme, že v súlade s § 209 ods. 2 zákona napadnuté

rozhodnutie obsahuje výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní. Napadnuté rozhodnutie je riadne
odôvodnené, pričom Sociálna poisťovňa, pobočka Vranov nad Topľou, v súlade s § 209 ods. 4 zákona
uviedla v odôvodnení tohto rozhodnutia všetky zákonom stanovené náležitosti (str. 2 napadnutého
rozhodnutia).

23. V odvolaní navrhovateľa poukazuje na rozsudky Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-255/13,
zo dňa 5. júna 2014, vo veci C-102/91, zo dňa 8. júla 1992, a vo veci C-76/76, zo dňa 17. februára 1977.

24. V tejto súvislosti uvádzame, že rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-255/13, zo
dňa 5. júna 2014, sa týka výkladu čl. 19 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 a 2 základného nariadenia, vo veci

nemocenských dávok, dávok v materstve a rovnocenných dávok v otcovstve. Uvedené sa teda netýka
posúdenia dávok v nezamestnanosti, ktoré je stanovené v čl. 61 - 65 základného nariadenia. Pokiaľ však
navrhovateľka v odvolaní poukazuje na vybrané závery Súdneho dvora Európskej únie vyplývajúce z
uvedeného rozsudku a argumentuje, že pri posudzovaní jej bydliska mal byť zohľadnený „aj jej úmysel
tak, ako vyplýva zo všetkých skutočností“, upozorňujeme, že v bode 54. tohto rozsudku Súdny dvor

Európskej únie jednoznačne stanovil, že úmysel sa musí posúdiť vzhľadom na objektívne skutočnosti
a okolnosti veci samej, keďže samotné vyjadrenie úmyslu mať bydlisko na určitom mieste samo osebe
nestačí na účely uplatnenia ods. 2 61. 11 vykonávacieho nariadenia. V zmysle tohto ustanovenia ak
posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností ako sa uvádzajú v odseku 1,
nevedie k určeniu skutočného miesta bydliska, za rozhodujúci sa považuje úmysel dotknutej osoby,

tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu. V
konaní o nároku navrhovateľky na dávku v nezamestnanosti bolo posúdené zachovanie jej väzieb na
území Slovenskej republiky v súlade s čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, na základe ktorého je
možné jednoznačne usúdiť, že navrhovateľka si bydlisko na Slovensku počas pobytu vo Veľkej Británii
nezachovala. Nakoľko o mieste bydliska navrhovateľky uplatnením objektívnych kritérií uvedených v

čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia pochybnosti nevznikli, nebolo potrebné čl. 11 ods. 2 tohto
nariadenia aplikovať a skúmať jej subjektívny úmysel. V súvislosti s významom úmyslu dotknutej osoby
pri posudzovaní jej bydliska dávame do pozornosti aj judikát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
č. 1Sžsk/38/2017, zo dňa 27. novembra 2018, kde v bode 30. odôvodnenia Najvyšší súd Slovenskej
republiky judikuje: „ ... otázka bydliska je koncipovaná ako otázka faktická, ktorá je objektivizovaná až

do tej miery, že niekedy ani úmysel (počiatočný alebo i trvajúci) a snaha dotknutej osoby nestačia na
zachovanie bydliska v krajine pôvodu. Na-tieto účely nie je rozhodujúca na prvom mieste citová väzba
k svojmu rodisku či rodičom, ani viac či menej určitý plán raz v budúcnosti sa opäť presťahovať do
krajiny pôvodu, ale skutočné bydlisko, teda miesto, kde osoba zvyčajne býva (čl. 1 písm. j/ základného
nariadenia)".

25. V súvislosti s ďalšími rozsudkami Súdneho dvora Európskej únie, na ktoré navrhovateľka poukazuje
v odvolaní (vo veci C-102/91, zo dňa 8. júla 1992, a vo veci C-76/76, zo dňa 17. februára 1977)
uvádzame, že predmetné rozsudky sa týkajú prípadov, v ktorých bol skutkový stav posudzovaný podľa
v tom období platnej legislatívy, a to podľa Nariadenia rady (EHS) č. 1408/71 o uplatňovaní systémov

sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne zárobkovo činné osoby a členov ich rodín
pohybujúcich sa v rámci spoločenstva. Toto nariadenie však bolo účinné do 30. apríla 2010, a preto na
predmetné rozsudky nie je možné v konaní o navrhovateľkinom nároku na dávku v nezamestnanosti
prihliadať.26. Navrhovateľka v odvolaní ďalej podrobne opisuje skutočnosti, ktoré podľa jej názoru preukazujú
zachovanie jej bydliska na Slovensku počas zamestnania vo Veľkej Británii

- evidovaný trvalý pobyt na Slovensku - pojem „trvalý pobyt“ nie je možné stotožňovať s pojmom
„bydlisko“. V zmysle čl. 1 písm. j) základného nariadenia „bydlisko“ je miesto, kde osoba zvyčajne býva.
Pojem „bydlisko“ je potrebné chápať v širších súvislostiach ako miesto, kde sa fyzická osoba trvalejšie
zdržuje, kde je jej centrum záujmov, kde trávi čas v mimopracovnom čase. V nadväznosti na uvedené
poukazujeme aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Sp. zn. 1Sžsk/38/2017, zo dňa

27. novembra 2018, v ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky (v bode 26.) jednoznačne konštatoval,
že na zachovanie bydliska a centra záujmov na Slovensku nepostačuje len zachovanie si evidovaného
trvalého pobytu, čo je do veľkej miery len administratívna skutočnosť, ktorá neodzrkadľuje realitu;
- bývanie vo Veľkej Británii v podnájme a vlastníctvo nehnuteľnosti na Slovensku (bytu nadobudnutého
v roku 2018 prostredníctvom hypotekárneho úveru) - na bytovú situáciu navrhovateľky vo Veľkej Británii
a na Slovensku bolo pri posudzovaní jej bydliska prihliadnuté. Vlastníctvo nehnuteľnosti, ktorá nebola

v čase výkonu zárobkovej činnosti vo Veľkej 'Británii reálne navrhovateľkou využívaná na bývanie, v
porovnaní s ostatnými skutočnosťami (najmä v porovnaní s dlhodobou prítomnosťou vo Veľkej Británii,
stabilnou pracovnou situáciou, orientáciou na britský pracovný trh a prítomnosťou navrhovateľkinho
partnera vo Veľkej Británii, ktoré poukazujú na vytvorenie väzieb navrhovateľky vo Veľkej Británii, ale
taktiež aj s prihliadnutím na pomerne stabilnú bytovú situáciu primeranú pomerom vo Veľkej Británii)

jednoznačným spôsobom nepreukazuje zachovanie bydliska navrhovateľky na Slovensku;
- dočasný charakter zamestnania vo Veľkej Británii - vo Veľkej Británii bola navrhovateľka zamestnaná
od 14. októbra 2013 do 3. apríla 2019 (t. j. 5 a po) roka). Pracovný pomer trvajúci viac ako 5 rokov,
dohodnutý na dobu neurčitú a ukončený z podnetu zamestnanca nie je možné považovať za dočasný,
príp. nestabilný. Uvedené skutočnosti svedčia o stabilnej pracovnej situácii navrhovateľky vo Veľkej

Británii, a teda o vytvorení centra jej záujmov na tomto území;
- pravidelné návraty na Slovensko (tak často ako bolo možné) najmä z dôvodu nepriaznivého
zdravotného stavu rodičov - pri posudzovaní bydliska navrhovateľky bolo prihliadnuté na skutočnosť,
že sa pravidelne na územie Slovenska vracala (2-3krát ročne, priemerne na 10 dní), avšak uvedené
bez ďalšieho nepreukazuje zachovanie väzieb na Slovensku počas dlhodobého pobytu v zahraničí.

V konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti bolo prihliadnuté aj na rodinné väzby navrhovateľky,
t. j. aj na prítomnosť rodičov na Slovensku. V prípade rodičov je prirodzené osamostatnenie sa
plnoletých detí a vytvorenie vlastných samostatných domácností, preto prítomnosť rodičov na Slovensku
nepreukazujejednoznačnezachovaniebydliskadotknutejosobynaSlovenskupočaspobytuvzahraničí.
Navrhovateľka sa na území Veľkej Británie dlhodobo zdržiavala s blízkou osobou (s priateľom), s

ktorým si na tomto území, vytvorila vlastnú samostatnú domácnosť. Práve na základe uvedeného bolo
vyhodnotené, že rodinná situácia navrhovateľky svedčí o vytvorení jej väzieb na území Veľkej Británie;
- ponechaný osobný účet na Slovenku - v konaní o nároku navrhovateľky na dávku v nezamestnanosti
bolo prihliadnuté na všetky zistené skutočnosti. Rozhodujúcim ukazovateľom miesta bydliska sú
skutočnosti stanovené v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia (a to jednak v čl. 11 ods. 1 písm.

a) a jednak v čl. 11 ods. 1 písm. b) vykonávacieho nariadenia), v súlade s ktorým bolo posúdené
bydlisko navrhovateľky. Dĺžka prítomnosti na území členského štátu Európskej únie - čl. 11 ods. 1
písm. a) vykonávacieho nariadenia (viac ako 5 rokov), aj situácia navrhovateľky - č). 11 ods. 1 písm. b)
vykonávacieho nariadenia (stabilná pracovná situácia vo Veľkej Británii, orientácia na britský pracovný
trh, prítomnosť blízkej osoby vo Veľkej Británii, plnenie daňových povinností na území Veľkej Británie)

jednoznačne preukazujú, že navrhovateľka si bydlisko na území Slovenskej republiky, počas výkonu
činnosti zamestnanca na území Veľkej Británie nezachovala;
- návrat na Slovensko spolu s partnerom - v súlade s čl. 65 ods. 2 základného nariadenia preukázanie
zachovania bydliska na území Slovenskej republiky počas výkonu zárobkovej činnosti v zahraničí sa
hodnotí najmä počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu Európskej únie. Na

návrat navrhovateľky na Slovensko preto nie je možné pri posudzovaní jej bydliska počas pobytu vo
Veľkej Británii prihliadať.

27. V závere žalovaná poukázala na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, aj na rozhodnutia
krajských súdov a uviedla, že podmienky vzniku a zániku sociálneho poistenia, vrátane podmienok

nároku na dávku v nezamestnanosti sú striktne stanovené zákonom. Zákon neobsahuje ustanovenia
odstránení tvrdosti zákona a neumožňuje sociálnej poisťovni povoliť výnimky pri nesplnení zákonných
podmienok na vznik nároku na dávku v nezamestnanosti.28. Z uvedených dôvodov odvolanie žalobkyne zamietla a rozhodnutie prvostupňového správneho
orgánu potvrdila.

II.

29. Včas podanou žalobou sa žalobkyňa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovanej
v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu. V žalobe uviedla, že v prvom rade

nesúhlasí s vedením a priebehom správneho konania voči jej osobe tak, ako ho viedol konajúci
prvostupňový správny orgán ako i odvolací správny orgán - žalovaný. Nižšie žalobkyňa poukazuje
na viaceré hmotnoprávne ako i procesnoprávne vady, ktoré zakladajú nezákonnosť Celého priebehu
tohto správneho konania ako i nezákonnosť samotného týmto odvolaním napádaného rozhodnutia
druhostupňového správneho orgánu - žalovaného v spojitosti s rozhodnutím prvostupňového správneho
orgánu.

30. Žalobkyňa vytýka žalovanému, resp. prvostupňovému správnemu orgánu, že títo sa dôsledne
neriadili ustanovením § 195 ods. 3 zákona, z ktorého vyplýva, že organizačná zložka Sociálnej poisťovne
pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či
svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníka konania. Žalobkyňa má zato, že všetky skutočnosti,

ktoré boli v predmetnom správnom konaní vyprodukované najmä z jej strany, boli neoprávnené
správnymi orgánmi vyhodnotené v jej neprospech, najmä skutočnosti, ktoré svedčili o tzv. stabilite
pracovného prostredia pre žalobkyňu v zahraničí žalovaný vo svojom rozhodnutí vyzdvihoval, avšak
naopak skutočnosti, ktoré svedčili žalobkyni skôr o zachovaní si centra záujmov na území Slovenskej
republiky žalovaný odsúval do úzadia, a tieto bližšie vo svojom rozhodnutí nerozvádzal.

31. Tak najmä žalovaný vo svojom rozhodnutí vyzdvihoval, že žalobkyňa spolu so svojim partnerom
bývala dlhodobo v podnájme vo Veľkej Británii, avšak na strane druhej vôbec nezvýraznil tú skutočnosť,
že sa za žiadnych okolnosti nemohlo jednať o stabilné bývanie, keď sa na jednej strane jednalo
o podnájom, žalobkyňa spolu so svojim partnerom obývali prenajaté priestory aj spolu s inými

podnájomcami, teda nie sami a taktiež z ich strany došlo dvakrát k zmene podnájmu, čo určite
nemôže svedčiť o stabilite bytovej situácie žalobkyne v zahraničí tak ako to uvádza žalovaný vo svojom
rozhodnutí.

32. Ďalej žalovaný uvádzal vo svojom rozhodnutí, že žalobkyňa je vlastníčkou bytu v Slovenskej

republike, avšak vôbec vo svojom rozhodnutí sa bližšie nezaoberal skutočnosťou, resp. túto ponechal
v úzadí, resp. ju vôbec nevyzdvihol vo svojom rozhodnutí, a to, že žalobkyňa tento byt zakúpila
prostredníctvomhypotekárnehoúveru,tedamáúverovývzťahvovzťahukslovenskejbankovejinštitúcii,
a skrz tohto úverového vzťahu ju bude ťažiť splácanie hypotekárneho úveru až na dobu do roku 2048,
čo určite svedčí o zachovaní si centra záujmov zo strany žalobkyne aj na území Slovenskej republiky.

Žalobkyňa je povinná uhrádzať okrem hypotekárneho úveru poskytnutého jej vo výške 28 400 Eur do
roku 2048 aj spotrebný úver poskytnutý jej vo výške 22 900 Eur do roku 2026. Okrem toho si žalobkyňa
platí životnú poistku, ktorej bežné poistné je 50 Eur mesačne.

33. Ďalej žalobkyňa vytýka žalovanému, že tento sa vo svojom rozhodnutí vôbec nevysporiadal s

otázkou charakteru práce vykonávanej žalobkyňou v zahraničí, konkrétne vo Veľkej Británii, aj keď
na túto skutočnosť akcentovala žalobkyňa v podanom odvolaní voči rozhodnutiu prvostupňového
správneho orgánu. V tomto smere určite rozhodnutie žalovaného vychádza z nedôsledne a
nedostatočne zisteného skutkového stavu. Či už z rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, resp.
z rozhodnutia žalovaného vôbec nevyplýva, aký charakter práce žalobkyňa vo Veľkej Británii vôbec

vykonávala. Konkrétne sa pritom malo jednať o prácu upratovačky (housekeeper).

34. Ďalej či už z rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, resp. z rozhodnutia žalovaného vôbec
nemožno vyčítať, aké vzdelanie mala žalobkyňa dosiahnuté, prípadne akú mala kvalifikáciu a či na
zamestnanie vo Veľkej Británii potrebovala štúdium, resp. kvalifikáciu, prípadne iné ďalšie predpoklady

na výkon tejto práce, resp. sa jednalo o jednoduché práce, ktoré mohla vykonávať ktorákoľvek osoba,
nehovoriac o tom, že táto práca vzhľadom na svoj charakter a na prípadné dosiahnutie vzdelania
žalobkyne, resp. jej druh vzdelania sa javila ako dočasná. Minimálne tieto skutočnosti nevyplývajú zrozhodnutia žalovaného, resp. prvostupňového správneho orgánu, čo taktiež svedčí o nedostatočnom
zistení skutkového stavu žalovaným.

35. O nedostatočnom zistení skutkového stavu žalovaným svedčí aj fakt, že žalovaný vo svojom
rozhodnutí zo dňa 21.10.2019, konkrétne na stane 4 k odôvodneniu k písm. b), pri prvej zarážke,
uvádza, že žalobkyňa nebola pred svojim odchodom do Veľkej Británie na území Slovenska v žiadnom
pracovnoprávnom vzťahu a že celá pracovná história žalobkyne sa má vzťahovať práve len na Veľkú
Britániu. S týmto klamlivým tvrdením žalovaného, nemôže žalobkyňa za žiadnych okolností súhlasiť,

nakoľko táto pred svojim odchodom do Veľkej Británie bola zamestnaná tzv. absolventskú prax na
základe dohody č. XXX-XX/§ XX/XXXX zo dňa 24.04.2013 uzatvorenej s ÚPSVaR Vranov nad Topľou
na obdobie 3 mesiacov od 01.05.2013 do 31.07.2013 ako asistent vychovávateľa v Cirkevnej spojenej
škole v meste Vranov nad Topľou.

36. Žalobkyňa ešte v prílohe pripája potvrdenie mesta Vranov nad Topľu č. XX/XXXX zo dňa 03.12.2019,

z ktorého obsahu vyplýva, že žalobkyňa od začiatku roka 2013 do konca roku 2019, teda aj počas
obdobia, počas ktorého sa zdržiavala v zahraničí, vo Veľkej Británii, platila riadne miestne dane a
poplatky za komunálne odpady a drobné stavebné odpady, a to bez akýchkoľvek úľav. Aj pripojené
potvrdenie svedčí minimálne o zachovaní väzieb žalobkyne k Slovenskej republike a o ponechaní centra
záujmov v Slovenskej republike z jej strany.

37. Žalobkyni bola taktiež v Slovenskej republike po celý čas poskytovaná tak všeobecná zdravotná
starostlivosť u jej obvodného lekára ako i špecializovaná zdravotná starostlivosť, a to najmä u zubára,
očného lekára ako i u gynekológa, a to aj počas obdobia rokov 2013 až 2019, kedy sa zdržiavala vo
Veľkej Británii, čo taktiež svedčí o zachovaní centra záujmov žalobkyni v Slovenskej republike.

38. Žalobkyňa počas zdržiavania sa jej osoby v zahraničí, konkrétne vo Veľkej Británii v rokoch 2013
až 2019 okrem iného finančne vypomáhala svojej rodine, pričom konkrétne zasielala peniaze na účet
svojej matky ako i svojho brata.

39. Navyše žalobkyne počas celej doby, kedy sa zdržiavala vo Veľkej Británii, nikdy tam nepožiadala o
status rezidenta a ani o občianstvo Veľkej Británie.

40. Ďalej musí žalobkyňa vytknúť žalovanému, že aj napriek skutočnosti, že žalobkyňa v podanom
odvolaní voči rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu navrhla výsluch svojho partnera, C. W., u

ktorého uviedla aj všetky identifikačné údaje, tento výsluch žalovaný, resp. prvostupňový správny orgán
nielenže nevykonali, ale žalovaný sa s týmto návrhom na doplnenie dokazovania vo svojom rozhodnutí
zo dňa 21.10.2019 vôbec nevysporiadal, čím zaťažil svoje rozhodnutie podstatnou vadou nezákonnosti
a arbitrárnosti, keď v tomto rozhodnutí absentuje akákoľvek zmienka jednak o navrhnutí tohto dôkazu zo
strany žalobkyne, resp. o vykonaní, alebo nevykonaní tohto dôkazu, prípadne ak nedošlo k vykonaniu

tohto dôkazu žalovaným, absentuje akákoľvek myšlienková úvaha a odôvodnenie žalovaného, prečo k
vykonaniu tohto dôkazu nedošlo.

41. Navyše ak žalovaný prihliadal v neprospech žalobkyne aj na tú skutočnosť, že so žalobkyňou bol vo
Veľkej Británii aj jej priateľ, k tomuto uvádzam, že v zmysle čl. 1 písm. i) základného nariadenia možno

za rodinného príslušníka považovať okrem manžela, manželky, neplnoletých detí a nezaopatrených
detí, ktoré dosiahli vek plnoletosti, len takú osobu, ktorá žije s poistencom v spoločnej domácnosti,
a ktorá je súčasne na ňom závislá. Akýkoľvek vzťah k osobe, nespĺňajúci stanovené kritériá rodinnej
príslušnosti, nemožno považovať za relevantný na účely aplikácie koordinačných nariadení vo vzťahu
k posudzovaniu rodinného stavu a rodinných väzieb so zreteľom na skúmanie bydliska. Je zrejmé, že

vzájomné osobné a najmä sociálne väzby, spočívajúce v prípade manželov napr. v realizácii vyživovacej
povinnosti voči deťom, v spravovaní spoločne nadobudnutého majetku, a pod. sú v prípade neformálne
žijúcich partnerov v rozhodujúcej miere slabšie, resp. neexistujúce, a to najmä v prípade partnerov, ktorí
nemajú deti, čo zodpovedá aj situácii žalobkyne. (k tomu pozri aj rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp.zn.
9Sžso/45/2014 zo dňa 30.03.2016).

42. Žalobkyňa taktiež napáda, že jej nebola doručená kópia zápisnice o jej výsluchu zo dňa 12.09.2019,
a teda nedisponovala všetkými podkladmi pre vydanie rozhodnutia žalovaného, na ktorých bolo
rozhodnutie žalovaného založené, čím jej boli upreté výrazným spôsobom jej procesné práva.43. Žalobkyňa s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti je toho názoru, že si určite ponechala
vytvorené centrum záujmov aj na území Slovenskej republiky, toto žiadnym spôsobom počas výkonu

jej prace vo Veľkej Británii nestratila, a práve naopak všetky väzby vo vzťahu k Slovenskej republike,
ktoré preukázala boli dostatočne silná na to, aby jéj žalovaný priznal z jej strany žiadanú dávku v
nezamestnanosti.

44.Žalobkyňapritomvosvojomodvolanívočirozhodnutiuprvostupňovéhosprávnehoorgánupoukázala

aj na Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. júna 2013. sp. zn. 9 Sžso 32/2012. R
47/2015, ktorý sa zaoberal obdobnou problematikou a ktorého právna veta znie nasledovne : „Bydlisko v
jednom členskom štáte nemusí v zmysle čl. 65 ods. 5 písm. a) Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu
a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia bezpodmienečne
vylučovať iné zvyčajné bydlisko v inom štáte."

45. Práve z vyššie uvedeného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vyplýva aplikujúc ho na skutkový stav
žalobkyne, že u osoby žalobkyne, ak by táto aj mala vytvorené bydlisko vo Veľkej Británii, určte jej
bydlisko v Slovenskej republike za žiadnych okolností nezaniklo, ale práve naopak, toto sa zachovalo.

46. Žalobkyňa je ďalej toho názoru, že rozhodnutie žalovanej, ako aj správneho orgánu prvého stupňa

neboli vydané v súlade s platnou právnou úpravou. V danom prípade nebol vyvodený správny právny
záver. Podľa názoru žalobkyne, táto v danom prípade splnila podmienky na priznanie predmetnej dávky.

47. V danom prípade bolo povinnosťou správnych orgánov skúmať úmysel žalobkyne a najmä dôvody,
ktoré ju viedli k presťahovaniu. Žalovaný a správny orgán prvého stupňa nesprávne posúdili okolnosti

osvedčujúce určenie bydliska žalobkyne počas výkonu zamestnania vo Veľkej Británii, najmä neskúmali
úmysel žalobkyne nezotrvať vo Veľkej Británii.

48. Tvrdenie žalovaného v rozhodnutí, že žalobkyni by vo Veľkej Británii nevznikol nárok na dávku v
nezamestnanosti, keďže táto ukončila pracovnoprávny pomer na základe vlastnej iniciatívy tiež svedčí

o tom, že úmyslom žalobkyne nebolo zotrvať vo Veľkej Británii, a teda s prihliadnutím na všetky tieto
okolnostianijejbydliskonebolovoVeľkejBritánii,(ktomupozriajrozsudokKSKošice,sp.zn.7S/59/2011
zo dňa 06.06.2012).

49. Ďalej žalobkyňa k veci dodáva, že so záverom žalovaného, ktorý nepovažuje bydlisko žalobkyne

počas jej posledného zamestnania v členskom štáte Európskej únie za zachované na území Slovenskej
republiky žalobkyňa nesúhlasí. Podľa názoru žalobkyne, žalovaný na základe dostupných informácií
nesprávne dospel k záveru, že žalobkyňa si nezachovala bydlisko na území Slovenskej republiky
a zdôvodnenie rozhodnutia o znenie čl. 11 ods. 1 Nariadenia č. 987/2009, ktoré je označené ako
spôsob určenia bydliska. Výklad uvedeného článku si žalovaný osvojil v rozpore s jeho úplným znením

a modifikoval ho slovami (strana 2 rozhodnutia): „Podľa čl. 11 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho
parlamentu a Rady č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania základného nariadenia
sa určuje centrum záujmov určuje na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií
súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať..." Žalobkyňa v tomto smere poukazuje
na úplné znenie ustanovení čl. 11 ods. 1 a 2 Nariadenia: (1) „Ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií

dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné
nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe
celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré
môžu obsahovať: a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b) situáciu
dotknutej osoby vrátane: i) povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým

miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti d dĺžky trvania každej pracovnej
zmluvy; ii) jej rodinného stavu a rodinných väzieb; iii) vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; iv)
v prípade študentov zdroja ich príjmov; v) jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; vi)
členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely. 2. Ak posúdenie rôznych
kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode

medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje
úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli
k presťahovaniu.“50. Z uvedeného je zrejmé, že žalovaný interpretoval výklad tohto článku neúplne a opomenul úvodnú
časť textu znenia č. 11 Nariadenia č. 987/2009 a žalovaný tak sám určil bydlisko žalobkyne, t.j. v rozpore
s uvedeným nariadením. Žalovaný mal osvedčiť zhodu názorov štátov na bydlisko žalobkyne a v zmysle

čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, t. j. s príslušnou inštitúciou na území Veľkej Británie následne po
vzájomnej dohode s touto inštitúciou ustáliť jej „centrum záujmov" podľa kritérií uvedených v čl. 11 ods.
1 nariadenia. Až ak by k zhode nedošlo, mal žalovaný postupovať podľa čl. 11 ods. 2 vykonávacieho
nariadenia a mal skúmať úmysel žalobkyne, ktorý ju viedol k presťahovaniu späť na územie Slovenskej
republiky. Zistenie skutkového stavu žalovaným, ako aj prvostupňovým správnym orgánom neboli podľa

názoru žalobkyne dostačujúce na riadne posúdenie veci a rozhodnutie žalovaného bez vykonania
dokazovania o uvedených skutočnostiach nemožno považovať podľa názoru žalobkyne za zákonné a
dokazovanie za riadne vykonané.

51. Do pozornosti v tomto smere dávam správneho súdu okrem iných aj Rozsudok Krajského súdu v
Košiciach sp. zn. 6Sa/13/2017 zo dňa 16. 05. 2018, ktorý v odôvodnení rozhodnutia pod bodom 40 a

41 uvádza:
„Žalovaná v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia síce poukázala na článok 11 ods. 1 Nariadenia
(ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/209 písm. a), b), i), ii), iii), iv), vi), / na rozdiel od správneho
orgánuprvéhostupňa/,avšakanitátosanevyporiadalasdikciouust.čl.11ods.1uvedenéhoNariadenia,
t. j. zisťovaniu či posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, uvádzaných v

čl. 11 ods. 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami členských štátov a až po tomto zistení by
neskúmala okolnosti na určenie miesta bydliska žalobkyne, pričom aj vtedy sa za rozhodujúce považuje
úmysel, tak ako to vyplýva zo skutočností a dôvodov, ktoré žalobkyňu viedli k presťahovaniu. Práve
uvedené nariadenie sleduje najmä, aby občan členského štátu bez dohody a komunikácie o podstatných
okolnostiach posudzovaného prípadu sa neocitol napokon bez krytia touto dávkou sociálnych systémov

členských krajín, vzhľadom na záver tohto členského štátu, ktorý vybavuje žiadosť uchádzača o tento
typ dávky poistenia zamestnanej osoby.
Správny súd poukazuje na povinnosť správneho orgánu zisťovať skutkový stav podľa § 195 ods. 1
a 3 zákona o sociálnom poistení, ktorý ukladá organizačnej zložke sociálnej poisťovne pred vydaním
rozhodnutiapostupovaťtak,abypresneaúplnezistilaskutočnýstavvecianatenúčeljejukladáobstarať

potrebné podklady na rozhodnutie. Pri posudzovaní veci má povinnosť objasňovať rovnako dôsledne
všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech alebo neprospech účastníka
konania. Preto je dôležité v rámci koordinácie systémov sociálneho zabezpečenia zabezpečiť, aby
nedošlo nielen k neoprávnenému prekrývaniu dávok z rôznych členských štátov, ale i to, aby následne
žalobkyňa nezostala mimo systému sociálneho zabezpečenia oboch dotknutých členských štátov.“

52. Žalobkyňa tak má za to, že správne orgány oboch stupňov pochybili pri posudzovaní jej žiadosti o
priznanie dávky v nezamestnanosti, nakoľko si nesplnili svoju povinnosť zistiť dostatočne skutočný stav
veci, o ktorom by neboli žiadne pochybnosti.

53. V žalobe ďalej poukázala na rozhodnutia krajských súdov, aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
ktoré citovala.

54. V žalobe ďalej uviedla, že podľa názoru žalobkyne rozhodnutie žalovanej vychádzalo z nesprávneho
právneho posúdenia veci (§ 191 ods. 1 písm. c) SSP), rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre

nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, (§ 191 ods. 1 písm. d) SSP), zistenie skutkového stavu
orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, (§ 191 ods. 1 písm. e) SSP),
skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia,
je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu, (§ 191 ods. 1 písm. f) SSP), došlo
k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za

následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej. (§ 191 ods. 1 písm. g) SSP)

55. K ust. § 191 ods. 1 písm. c) SSP :
Predmetný žalobný bod sa týka situácií, ak orgán verejnej správy aplikoval nesprávny právny predpis
alebo síce použil správny právny predpis, avšak tento chybne vyložil, v dôsledku čoho došiel k

nesprávnym právnym záverom.

56. Žalobkyňa k tomuto žalobnému bodu uvádza, že žalovaný sa nedôsledne riadil najmä ustanovením
čl. 1 písm. i) Nariadenia v tom smere, ak posudzoval v neprospech žalobkyne tú skutočnosť, žežalobkyňa bola vo Veľkej Británii aj so svojim priateľom, ďalej žalobkyňa vytýka žalovanému nesprávne
právne posúdenie čl. 65 ods. 5 písm. a) a čl. 11 ods. 1 a ods. 2 Nariadenia v zmysle textu tohto podaria
vyššie uvedeného v čl. I, najmä v otázke, že žalovaný mal osvedčiť zhodu názorov štátov spolu s

Veľkou Britániou na bydlisko žalobkyne, a následne potom vychádzať z úmyslu žalobkyne, čo zrejme
v tomto smere žalovaný nevykonal a tak vec nesprávne právne posúdil. Ďalej žalovaný vec nesprávne
právne posúdil, ak v zmysle § 195 ods. 3 Zákona o sociálnom poistení evidentne všetky žalobkyňou
vyprodukované skutkové okolnosti posúdil len v neprospech žalobkyne. Ďalej žalovaný postupoval v
rozpore s ustanovením § 188 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého organizačná zložka

Sociálnej poisťovne nariadi ústne pojednávanie, ak to vyžaduje povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k
jej objasneniu, tým že nenariadil v tejto veci ústne pojednávanie, v čom mu nebránila žiadna skutočnosť.

57. Žalovaný taktiež pochybil, ak nielenže nevykonal žalobkyňou navrhovaný výsluch jej partnera, ale
žalovaný sa s týmto návrhom na doplnenie dokazovania vo svojom rozhodnutí zo dňa 21.10.2019 vôbec
nevysporiadal, čím zaťažil svoje rozhodnutie podstatnou vadou nezákonnosti a arbitrárnosti, keď v tomto

rozhodnutí absentuje akákoľvek zmienka jednak o navrhnutí tohto dôkazu zo strany žalobkyne, resp. o
vykonaní, alebo nevykonaní tohto dôkazu, prípadne ak nedošlo k vykonaniu tohto dôkazu žalovaným,
absentuje akákoľvek myšlienková úvaha a odôvodnenie žalovaného, prečo k vykonaniu tohto dôkazu
nedošlo. V tomto smere žalovaný zrejme postupoval v rozpore s ust. § 196 ods. 6 Zákona o sociálnom
poistení.

58. K ust. § 191 ods. 1 písm. d) SSP :
Predmetný žalobný bod sa týka nepreskúmateľnosti, za ktoré sa považuje také rozhodnutie orgánu
verejnej správy, ktoré je buď nezrozumiteľné, teda nejasné, či protirečivé alebo nedostatočne
odôvodnené, t.j. z jeho obsahu nie je zrejmé, aké úvahy viedli orgán verejnej správy pri vyhodnotení

dokazovania, pri právnom posudzovaní veci atď.

59. O nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia žalovaného, resp. o jeho nepreskúmateľnosri sa
žalobkyňa vyjadrila pomerne rozsiahlo vyššie v čl. I tejto žaloby, keď k tomu uvádza, že žalovaný
vôbec nebral do úvahy, resp. to z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva, aké dosiahnuté vzdelanie

mala žalobkyňa, aký druh práce vykonávala žalobkyňa v zahraničí, či na to potrebovala osobitné
vzdelanie, resp. osobitne kvalifikačné predpoklady, či ňou vykonávaná práca v zahraničí zodpovedala jej
dosiahnutémuvzdelaniuvSlovenskejrepublike.Ďalejžalovanýnebralpodľanázoružalobkynedoúvahy
charakter bývania žalobkyne v zahraničí (podnájom) s viacerými osobami, resp. vôbec bližšie neuviedol,
že k zmene podnájmu došlo u žalobkyni v zahraničí viackrát, taktiež žalovaný vôbec nebral do úvahy

skutočnosť, že žalobkyňa nielenže vlastní nehnuteľnosť na území SR, ale túto financuje prostredníctvom
úverov, ktoré ju budú ťažiť ešte niekoľko rokov do budúcna, taktiež žalovaný v rozpore so skutočnosťou
uvádza, že žalobkyňa pred jej odchodom do Veľkej Británii na území SR nepracovala, pritom tu bola
zamestnaná na tzv. absolventskú prax. Taktiež žalovaný nedostatočne zistil v tejto veci skutkový stav,
keď žalobkyňa na území SR riadne aj počas doby kedy sa zdržiavala v zahraničí (vo Veľkej Británii)

platila miestne dare a poplatky bez úľav, bola jej poskytovaná všetka zdravotná starostlivosť na území
SR a nikdy nepožiadala o status rezidenta resp. o občianstvo na území Veľkej Británii. Taktiež nebol
vykonaný výsluch partnera žalobkyne, ktorý žalobkyňa navrhovala. V ďalšom odkazuje žalobkyňa na
svoje tvrdenia uvedené v čl. II. tejto žaloby.

60. K ust. § 191 ods. 1 písm. e) SSP :
Predpokladom zákonnosti rozhodnutia je aj zistenie skutkového stavu v rozsahu postačujúcom pre
riadne posúdenie veci. Tento rozsah v zásade vyplýva z príslušných procesných právnych predpisov
upravujúcich postup orgánov verejnej správy. Nedodržanie takéhoto postupu a teda nezistenie
skutkového stavu v potrebnom rámci je dôvodom zrušenia rozhodnutia podľa uvedeného zákonného

ustanovenia.

61. Žalobkyňa v prvom rade uvádza, že v zmysle čl. 11 ods. 1 a ods. 2 Nariadenia v zmysle textu
tohto podania vyššie v čl. II. žalovaný mal osvedčiť zhodu názorov štátov spolu s Veľkou Britániou na
bydliskožalobkyne,anáslednepotomvychádzaťzúmyslužalobkyne,čozrejmevtomtosmerežalovaný

nevykonal a tak zistenie skutkového stavu bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci.

62. O nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia žalovaného, resp. o jeho nepreskúmateľnosti sa
žalobkyňa vyjadrila pomerne rozsiahlo vyššie v čl. I tejto žaloby, keď k tomu uvádza, že žalovanývôbec nebral do úvahy, resp. to z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva, aké dosiahnuté vzdelanie
mala žalobkyňa, aký druh práce vykonávala žalobkyňa v zahraničí, či na to potrebovala osobitné
vzdelanie, resp. osobitne kvalifikačné predpoklady, či ňou vykonávaná práca v zahraničí zodpovedala jej

dosiahnutémuvzdelaniuvSlovenskejrepublike.Ďalejžalovanýnebralpodľanázoružalobkynedoúvahy
charakter bývania žalobkyne v zahraničí (podnájom) s viacerými osobami, resp. vôbec bližšie neuviedol,
že k zmene podnájmu došlo u žalobkyni v zahraničí viackrát, taktiež žalovaný vôbec nebral do úvahy
skutočnosť, že žalobkyňa nielenže vlastní nehnuteľnosť na území SR, ale túto financuje prostredníctvom
úverov, ktoré ju budú ťažiť ešte niekoľko rokov do budúcna, taktiež žalovaný v rozpore so skutočnosťou

uvádza, že žalobkyňa pred jej odchodom do Veľkej Británii na území SR nepracovala, pritom tu bola
zamestnaná na tzv. absolventskú prax. Taktiež žalovaný nedostatočne zistil v tejto veci skutkový stav/
keď žalobkyňa na území SR riadne aj počas doby kedy sa zdržiavala v zahraničí (vo Veľkej Británii)
platila miestne dane a poplatky bez úľav, bola jej poskytovaná všetka zdravotná starostlivosť na území
SR a nikdy nepožiadala o status rezidenta resp. o občianstvo na území Veľkej Británii. Taktiež nebol
vykonaný výsluch partnera žalobkyne, ktorý žalobkyňa navrhovala. V ďalšom odkazuje žalobkyňa na

svoje tvrdenia uvedené v čl. II. tejto žaloby.

63. K ust. § 191 ods. 1 písm. f) SSP :
Uplatnenie tohto žalobného dôvodu spočíva v tom, že rozhodnutie orgánu verejnej správy je
výsledkompríslušnéhoadministratívnehokonania.Musípretovychádzaťzoskutkovéhostavuzisteného

dokazovaním a vyplývajúceho z administratívnych spisov žalovaného. Opak je dôvodným uplatnením
uvedeného žalobného bodu. V rámci odôvodnenia tohto žalobného bodu žalobca v celom rozsahu
odkazuje na svoje odôvodnenie predchádzajúcich uplatnených žalobných bodov.

64. Žalobkyňa vytýka žalovanému, resp. prvostupňovému správnemu orgánu, že títo sa dôsledne

neriadili ustanovením § 195 ods. 3 zákona, z ktorého vyplýva, že Organizačná zložka Sociálnej
poisťovne pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez
ohľadu na to, či svedčia v prospech alebo neprospech účastníka konania. Žalobkyňa má zato, že
všetky skutočnosti, ktoré boli v predmetnom správnom konaní vyprodukované najmä z jej strany, boli
neoprávnené správnymi orgánmi vyhodnotené v jej neprospech, najmä skutočnosti, ktoré svedčili o tzv.

stabilite pracovného prostredia pre žalobkyňu v zahraničí žalovaný vo svojom rozhodnutí vyzdvihoval,
avšak naopak skutočnosti, ktoré svedčili žalobkyni skôr o zachovaní si centra záujmov na území
Slovenskej republiky žalovaný odsúval do úzadia, a tieto bližšie vo svojom rozhodnutí nerozvádzal.

65. Tak najmä žalovaný vo svojom rozhodnutí vyzdvihoval, že žalobkyňa spolu so svojim partnerom

bývala dlhodobo v podnájme vo Veľkej Británii, avšak na strane druhej vôbec nezvýraznil tú skutočnosť,
že sa za žiadnych okolnosti nemohlo jednať o stabilné bývanie, keď sa na jednej strane jednalo
o podnájom, žalobkyňa spolu so svojim partnerom obývali prenajaté priestory aj spolu s inými
podnájomcami, teda nie sami a taktiež z ich strany došlo dvakrát k zmene podnájmu, čo určite
nemôže svedčiť o stabilite bytovej situácie žalobkyne v zahraničí tak ako to uvádza žalovaný vo svojom

rozhodnutí.

66. Ďalej žalovaný uvádzal vo svojom rozhodnutí, že žalobkyňa je vlastníčkou bytu v Slovenskej
republike, avšak vôbec vo svojom rozhodnutí sa bližšie nezaoberal skutočnosťou, resp. túto ponechal
v úzadí, resp. ju vôbec nevyzdvihol vo svojom rozhodnutí, a to, že žalobkyňa tento byt zakúpila

prostredníctvomhypotekárnehoúveru,tedamáúverovývzťahvovzťahukslovenskejbankovejinštitúcii,
a skrz tohto úverového vzťahu ju bude ťažiť splácanie hypotekárneho úveru až na dobu do roku 2048,
čo určite svedčí o zachovaní si centra záujmov zo strany žalobkyne aj na území Slovenskej republiky.
Žalobkyňa je povinná uhrádzať okrem hypotekárneho úveru poskytnutého jej vo výške 28 400 Eur do
roku 2048 aj spotrebný úver poskytnutý jej vo výške 22 900 Eur do roku 2026. Okrem toho si žalobkyňa

platí životnú poistku, ktorej bežné poistné je 50 Eur mesačne.

67. Taktiež žalovaný v rozpore so skutočnosťou vo svojom rozhodnutí uvádzal, že žalobkyňa pred jej
odchodom do Veľkej Británii na území SR nepracovala, pritom tu bola zamestnaná na tzv. absolventskú
prax.

68. K ust. § 191 ods. 1 písm. g) SSP :
Ide o dôvod pre zrušenie rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy pre také porušenie
procesného predpisu, ktoré je podstatné a mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia voveci samej. V rámci odôvodnenia tohto žalobného bodu žalobkyňa v celom rozsahu odkazuje na svoje
odôvodnenie predchádzajúcich uplatnených žalobných bodov, najmä žalobného bodu podľa ust. § 191
ods. 1 písm. c) SSP a procesnoprávne pochybenia správnych orgánov najmä v otázke nevykonania

výsluchu navrhovaného svedka žalobkyňou, resp. akékoľvek absentujúce odôvodnenie žalovaného,
prečo k výsluchu takéhoto svedka nebolo nutné pristúpiť ako aj na iné závažné procesnoprávne
pochybenia obsiahnuté v tejto správnej žalobe.

69. Vzhľadom na uvedené žalobkyňa žiadala, aby krajský súd zrušil rozhodnutie žalovanej v spojení

s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu a vrátil vec žalovanej, alternatívne prvostupňovému
správnemu orgánu, na ďalšie konanie. Zároveň žiadala, aby jej boli nahradené trovy konania.

III.

70. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe opísala skutkový stav a uviedla, že dňa 17. júna 2019 požiadala
žalobkyňa Sociálnu poisťovňu, pobočka Vranov nad Topľou, o dávku v nezamestnanosti predložením
oznámenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Vranov nad Topľou, číslo: E zo dňa 9. apríla 2019, v
zmysle ktorého bola zaradená do evidencie uchádzačov o zamestnanie dňom 4. apríla 2019.

71. V období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t. j. od
4.apríla2015do3.apríla2019,žalobkyňanepreukázalažiadnudobupoisteniavnezamestnanosti,ktorú
by jej bolo možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti. V zmysle § 104 ods.
1 zákona na vznik nároku na dávku v nezamestnanosti sa vyžaduje doba poistenia v nezamestnanosti

najmenej 730 dní v období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o
zamestnanie. Z uvedeného je zrejmé, že žalobkyňa v zmysle § 104 ods. 1 zákona nesplnila základnú
podmienku priznania nároku na dávku v nezamestnanosti.

72. Žalobkyňa pracovala v posudzovanom období na území iného členského štátu Európskej únie -

Veľkej Británie (v čase vydania napadnutého rozhodnutia bola Veľká Británia riadnym členským štátom
Európskej únie).

73. Uvedené preukázala formulárom U1, zo dňa 25. mája 2019, v ktorom príslušná britská inštitúcia
osvedčila nasledovné:

v bode 2.1.1 - obdobie poisteného zamestnania
-od 29. marca 2015 do 28. marca 2019 (v tejto súvislosti poznamenávame, že príslušné inštitúcie
členských štátov sú v zmysle poznámky bod 1. formulára U1 inštruované, aby v prípade
osvedčovania doby poistenia v nezamestnanosti pre Slovenskú republiku osvedčovali dobu poistenia v
nezamestnanosti dotknutej osoby v rozsahu 4 roky)

v bode 3.4 - dôvod ukončenia zamestnania
-výpoveď zamestnanca
v bode 6.2 držiteľ nemá nárok na dávky v nezamestnanosti od úradu, ktorý vydal formulár, pretože na
základe vnútroštátnych právnych predpisov neexistuje žiadny takýto nárok.

74. Nakoľko žalobkyňa dosiahla v posudzovanom období štyroch rokov pred zaradením do evidencie
uchádzačov o zamestnanie dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území iného členského
štátu Európskej únie, bolo v konaní ojej dávke v nezamestnanosti potrebné posúdiť, či je možné takúto
dobu zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného
nariadenia.

75. V zmysle čl. 61 ods. 2 základného nariadenia je možné zohľadniť doby poistenia v nezamestnanosti
dosiahnuté podľa právnych predpisov členského štátu Európskej únie, ako keby boli dosiahnuté podľa
slovenských právnych predpisov v prípade, že daná osoba bezprostredne pred zaradením do evidencie
uchádzačov o zamestnanie ukončila doby poistenia dosiahnuté v súlade so slovenskými právnymi

predpismi.Výnimkuztohtopravidlapredstavujúprípadyuvedenévčlánku65ods.5písm.a)základného
nariadenia, t. j. prípady, kedy si dotknutá osoba počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo
samostatne zárobkovo činná osoba na území členského štátu Európskej únie, zachovala bydlisko naúzemí Slovenskej republiky /v zmysle čl. 1 písm. j) základného nariadenia a čl. 11 vykonávacieho
nariadenia/.

76. Žalobkyňa bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahla
doby poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy. Z uvedeného dôvodu by bolo
možné zohľadniť dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území Veľkej Británie do celkovej
doby poistenia v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 ods. 1 základného nariadenia, len v prípade
preukázania zachovania pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky počas výkonu

posledného zamestnania na území členského štátu Európskej únie.

77. V nadväznosti na uvedené zdôrazňujeme, že otázka bydliska je v prípadoch, keď žiadateľ o
dávku v nezamestnanosti bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie
nedosiahol dobu poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy, zásadná. Účelom
uvedeného je zabrániť zneužívaniu sociálneho systému v podobe výberu členského štátu Európskej

únie, v ktorom si nezamestnaný uplatní nárok na dávku v nezamestnanosti (napr. z dôvodu možnosti
priznania vyššej výšky dávky v nezamestnanosti). Poukazujeme na skutočnosť, že nezamestnané
osoby. ktoré dosiahli doby poistenia v nezamestnanosti len na území štátu Pôvodu nemalú právo výberu
členského štátu Európskej únie, v ktorom požiadajú o dávku v nezamestnanosti (nezamestnané osoby,
ktoré v posudzovanom období dosiahli dobu poistenia len na území Slovenskej republiky, si o dávku v

nezamestnanosti nemôžu požiadať v inom členskom štáte Európskej únie, ale len na území Slovenskej
republiky).

78. Neskúmanie miesta bydliska počas výkonu činnosti zamestnanca v členskom štáte Európskej únie,
by tak neoprávnene zvýhodňovalo žiadateľov o dávku v nezamestnanosti, ktorí dosiahli doby poistenia v

nezamestnanosti na území iného členského štátu Európskej únie, a to tým, že by mali právo výberu, či si
o dávku v nezamestnanosti požiadajú na území členského štátu, kde naposledy pracovali, alebo v štáte
pôvodu (a to v závislosti od toho podľa ktorých právnych predpisov im nárok na dávku v nezamestnanosti
vôbec vznikne, resp. podľa výšky tejto dávky).

79. Z vyššie uvedeného je teda zrejmé, že v konaní o nároku žalobkyne na dávku v nezamestnanosti
bolo potrebné posúdiť, či si zachovala centrum záujmov na území Slovenskej republiky počas výkonu
činnosti zamestnanca na území Veľkej Británie.

80. Zachovanie väzieb žalobkyne na území Slovenskej republiky je nutné posúdiť na základe

celkového zhodnotenia všetkých dostupných informácií. V konaní o dávke v nezamestnanosti príslušná
organizačnázložkaSociálnejpoisťovnevychádzalazobjektívnychskutočnostívyplývajúcichzformulára
U1, zo dňa 25. mája 2019, ako z údajov uvedených žalobkyňou v Žiadosti o dávku v nezamestnanosti a
v podrobnom Vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov, ktoré boli predložené
Sociálnej poisťovni, pobočka Vranov nad Topľou dňa 17. júna 2019. V druhostupňovom konaní boli

zohľadnené aj informácie získané výsluchom žalobkyne (ďalej len „Výsluch“), zo dňa 12. septembra
2019, z ktorého bola spísaná zápisnica, ktorú žalobkyňa osvedčila svojím podpisom.

81. Centrum záujmov dotknutej osoby je v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia možné určiť na
základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami,

ktoré môžu obsahovať:
a)dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov - počas Výsluchu, zo dňa 12.
septembra 2019, žalobkyňa uviedla, že na území Veľkej Británie sa zdržiavala od septembra 2013 do
apríla 2019, t. j. 5 rokov a 7 mesiacov.
b)situáciu dotknutej osoby vrátane:

-povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto
činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy - podľa
informačného systému Sociálnej poisťovne žalobkyňa pred odchodom do Veľkej Británie nebola na
území Slovenska v žiadnom pracovnoprávnom vzťahu. Celá pracovná história žalobkyne sa spája jedine
s Veľkou Britániou. Počas Výsluchu, zo dňa 12. septembra 2019, žalobkyňa uviedla, že vo Veľkej Británii

bola zamestnaná od 14. októbra 2013 do 3. apríla 2019 (t. j. 5 a pol roka). Tento pracovný pomer bol
dohodnutý na dobu neurčitú. Vo Vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov,
zo dňa 17. júna 2019, žalobkyňa uviedla, že jej pracovný pomer na území Veľkej Británie bol ukončený
z jej podnetu (čo je potvrdené aj v bode 3,4 formulára U1, zo dňa 25, mája 2019). Na základe všetkýchzistených skutočností možno pracovnú situáciu žalobkyne vo Veľkej Británii jednoznačne hodnotiť ako
stabilnú, s prioritnou orientáciou na britský pracovný trh;
-jej rodinného stavu a rodinných väzieb - žalobkyňa sa na území Veľkej Británie zdržiavala s blízkou

osobou - priateľom (v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu žalobkyňa uviedla, že s touto osobou
je zasnúbená). Dlhodobá prítomnosť blízkej osoby žalobkyne spolu s ňou vo Veľkej Británii svedčí o
vytvorení jej bydliska na tomto území. Počas pobytu vo Veľkej Británii mala žalobkyňa na Slovensku
rodičov. Počas Výsluchu, zo dňa 12. septembra 2019, žalobkyňa uviedla, že na Slovensko sa vracala
trikrát ročne na 2 týždne. V konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti predložila žalobkyňa cestovné

doklady - rezervácie leteniek, v zmysle ktorých sa v roku 2015 vrátila na Slovensko trikrát (na 4, na 9
dní a na bližšie nepreukázané obdobie), v roku 2016 dvakrát (na 10 a 17 dní), v roku 2017 dvakrát (na
12 dní a na bližšie nepreukázané obdobie), v roku 2018 trikrát (na 11 dní a dvakrát na 7 dní), v roku
2019 raz - pri návrate na Slovensko;
-jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná - na území Slovenska žalobkyňa od roku
2018 vlastní nehnuteľnosť na bývanie - byt, ktorý nadobudla kúpou od svojich rodičov. Vo Veľkej Británii

žalobkyňa bývala spolu s priateľom v podnájme, ktorý dvakrát zmenila. Podľa nájomnej zmluvy, zo dňa
5. septembra 2017, ktorú žalobkyňa predložila v konaní ojej nároku na dávku v nezamestnanosti, mala
spolu s priateľom prenajatý zariadený byt v bytovom dome. Bytovú situáciu vo Veľkej Británii považuje
žalovaná za primeranú pomerom, kedy žalobkyňa spolu s partnerom v prenajatých nehnuteľnostiach
spoločne žili, uhrádzali spoločné náklady a tvorili spoločnú domácnosť;

-členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely -
žalobkyňa bol zamestnaná na území Veľkej Británie, takže daňové povinnosti si plnila na tomto území,
z čoho je zrejmé, že za štát bydliska sa na daňové účely považuje štát zamestnania, t. j. Veľká Británia.
82. V súvislosti so skúmaním zachovania centra záujmov žalobkyne na území Slovenska počas výkonu
zárobkovej činnosti na území Veľkej Británie poukazujeme aj na Rozhodnutie Správnej komisie pre

koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2, z 12. júna 2009 (o rozsahu pôsobnosti čl. 65
ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 týkajúceho sa práv na dávky v
nezamestnanosti úplne nezamestnaných osôb, ktoré nie sú cezhraničnými pracovníkmi a ktoré mali
počas svojho posledného obdobia zamestnanosti alebo samostatnej zárobkovej činnosti bydlisko na
území iného členského štátu, ako je príslušný členský štát), v zmysle ktorého je v súčasnosti prijateľné

prenesenie zodpovednosti za platbu dávok z príslušného štátu na štát bydliska v prípade cezhraničných
pracovníkov (t. j. pracovníkov, ktorí sa do štátu bydliska spravidla denne alebo aspoň raz za týždeň
vracajú) a určitých kategórií pracovníkov, ktorí udržiavajú úzke spojenia aj so svojimi krajinami pôvodu.
Už by viac nebolo prijateľné, ak by sa príliš širokým výkladom pojmu „bydlisko“ mala rozšíriť oblasť
uplatnenia čl. 65 základného nariadenia tak, aby zahŕňala všetky osoby, ktoré majú dosť stabilné

zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte a ktoré nechali svoje rodiny vo
svojej krajine pôvodu. Na dôvažok žalobkyňa sa na území Veľkej Británie zdržiavala s blízkou osobou
- priateľom.
83. V súvislosti so žiadosťou žalobkyne o dávku v nezamestnanosti na území Slovenskej republiky
zdôrazňujeme, že možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte inom, ako v štáte

posledného zamestnania, je len výnimkou zo všeobecného pravidla, ktoré určuje, že nárok na dávku v
nezamestnanosti by si mala nezamestnaná osoba prednostne uplatniť v štáte posledného zamestnania,
lebo v tomto štáte platila poistné pre prípad nezamestnanosti. Tým sa podporí rovnomerné a spravodlivé
rozdeľovanie finančných nákladov medzi inštitúciami prijímajúcimi poistné a následne medzi inštitúciami
vyplácajúcimi dávky. Cieľom nariadenia je podporiť hľadanie práce v tom členskom štáte, v ktorom

dotknutá osoba bezprostredne predtým platila príspevky na poistenie s v nezamestnanosti a zároveň aj
to, aby tento štát niesol bremeno výplaty dávky v nezamestnanosti.
84. Pri uplatnení nároku na dávku v nezamestnanosti v štáte posledného zamestnania sa neskúma,
aké väzby má žiadateľ v tejto krajine, ale doby poistenia dosiahnuté podľa jeho legislatívy sa zohľadnia
automaticky, čo však nezabezpečuje automaticky vznik nároku na dávku v nezamestnanosti.

85. Žalobkyňa mala zákonnú možnosť požiadať o dávku v nezamestnanosti na území Veľkej
Británie. V tejto súvislosti zdôrazňujeme, že nezamestnané osoby, ktoré dosiahli doby poistenia
v nezamestnanosti na území iného členského štátu Európskej únie, nemajú v zmysle ustanovení
základného a vykonávacieho nariadenia právo výberu členského štátu Európskej únie, v ktorom si
uplatnia nárok na dávku v nezamestnanosti. Fyzická osoba vykonávajúca zárobkovú činnosť v členskom

štáte Európskej únie podlieha právnym predpisom tohto štátu, a teda je v tejto krajine aj sociálne
poistenápodľapodmienokvnútroštátnejlegislatívy.Koordinačnépredpisyurčujú,žepriskončenívýkonu
zárobkovej činnosti by si nezamestnaní mali uplatňovať nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte,
v ktorom práve skončili zamestnanie. V prípade priznania nároku na dávku v nezamestnanosti mádotknutá osoba v zmysle čl. 64 základného nariadenia možnosť požiadať o export priznanej dávky
v nezamestnanosti do ktoréhokoľvek členského štátu Európskej únie, t. j. aj na územie Slovenskej
republiky,

86. V prípade, keď nezamestnaný nevyužije možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti
v štáte posledného zamestnania, a požiada o dávku v nezamestnanosti v inom členskom štáte, tento
členský štát je v zmysle koordinačných predpisov povinný skúmať, či je možné dobu poistenia v
nezamestnanosti dosiahnutú v zahraničí zohľadniť v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti.
Takúto dobu je možné zohľadniť len podľa čl. 65 základného nariadenia, t. j. v prípade zachovania

pevných väzieb v členskom štáte, v ktorom si dotknutá osoba uplatňuje nárok na dávku v
nezamestnanosti. Dobu poistenia v nezamestnanosti získanú na území iného členského štátu teda
nemôže Sociálna poisťovňa zhodnotiť automaticky na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti,
ale je povinná dôsledne vyhodnotiť všetky relevantné skutočnosti, preukázané v konaní o nároku na
dávku v nezamestnanosti.
87. Pre úplnosť poznamenávame, že v zmysle britských právnych predpisov je jedným z dôvodov

vylučujúcich priznanie nároku na dávku v nezamestnanosti ukončenie pracovného pomeru z podnetu
zamestnanca a podľa formulára U1 (bod 3.4), zo dňa 25. mája 2019, bol posledný pracovný pomer
žalobkyne vo Veľkej Británii ukončený z jej podnetu. Je teda dôvodný predpoklad, potvrdený aj v bode
6.2 formulára U1, zo dňa 25. mája 2019, že žalobkyni by podľa britských právnych predpisov nárok
na dávku v nezamestnanosti nevznikol. Podľa názoru žalovanej žalobkyňa nemôže tento fakt zvrátiť

tým, že sa domáha vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v inom členskom štáte, hoci aj takom,
kde si zachovala isté väzby. Žalobkyňa si mala a mohla uvedomiť dôsledky svojho konania (ukončenie
pracovného pomeru z vlastného podnetu), z čoho žalovaná vyvodzuje jej uzrozumenie s následným
nezabezpečením po strate zamestnania.
88. Žalobkyňa v žalobe vytýka žalovanej, že sa dôsledne neriadila § 195 ods. 3 zákona, v zmysle ktorého

organizačná zložka Sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci objasňuje rovnako všetky rozhodujúce
skutočnosti bez ohľadu na to či svedčia v prospech alebo v neprospech účastníka konania. Žalovaná
s uvedeným zásadne nesúhlasí. V konaní vo veci nároku žalobkyne na dávku v nezamestnanosti
postupovala presne v súlade s uvedeným ustanovením. V napadnutom rozhodnutí (str. č. 4 a 5)
podrobne uviedla všetky zistené skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčili v prospech bydliska

na Slovensku alebo vo Veľkej Británii. Bydlisko žalobkyne bolo určené na základe komplexného
vyhodnotenia všetkých rozhodujúcich skutočností.
89. Ďalej žalobkyňa vytýka žalovanej nedôsledné posúdenie týchto skutočností: bytovej situácie -
žalovaná v napadnutom rozhodnutí (na str. č. 4 a č. 7) jednoznačne uviedla, že v konaní o nároku
na dávku v nezamestnanosti prihliadla na to, že žalobkyňa vlastní na Slovensku nehnuteľnosť - byt,

ktorý do vlastníctva nadobudla v roku 2018 kúpou od svojich rodičov. Pri komplexnom vyhodnotení
bytovej situácie však bolo prihliadnuté aj na podmienky bývania žalobkyne vo Veľkej Británii. Žalobkyňa
bývala vo Veľkej Británii spolu s priateľom v podnájme, ktorý dvakrát zmenila. Podľa nájomnej
zmluvy, zo dňa 5. septembra 2017, ktorú žalobkyňa predložila v konaní o jej nároku na dávku v
nezamestnanosti, mala žalobkyňa spolu s priateľom prenajatý zariadený byt v bytovom dome. Bytovú

situáciu vo Veľkej Británii považuje žalovaná za primeranú pomerom, kedy žalobkyňa s partnerom v
prenajatých nehnuteľnostiach spoločne žili, uhrádzali spoločné náklady a tvorili spoločnú domácnosť.
Pri hodnotení bytovej situácie bolo súčasne prihliadnuté na to, že počas výkonu zárobkovej činnosti vo
Veľkej Británii žalobkyňa nehnuteľnosť na území Slovenska reálne nevyužívala na bývanie. Pasívne
vlastníctvo nehnuteľností na Slovensku nemôže byť akceptované ako najrozhodujúcejšia skutočnosť

bez akýchkoľvek pochybností preukazujúca zachovanie bydliska dotknutej osoby na Slovensku. Túto
skutočnosť nie je možné vyhodnotiť ako jednoznačný prejav vôle smerujúci k zabezpečeniu bytovej
situácie dotknutej osoby na Slovensku, a to najmä z dôvodu, že nie je možné preukázať, či nadobudnutie
nehnuteľnosti nebolo vykonané z iných, napr. investičných dôvodov (nehnuteľnosť prenajímať, príp.
za výhodných podmienok neskôr predať), príp. z dôvodov finančnej výpomoci rodičom (od ktorých

žalobkyňa byt odkúpila). Na základe týchto skutočností (ktoré boli podrobne uvedené aj v napadnutom
rozhodnutí) žalovaná usúdila, že bytová situácia žalobkyne nepreukazuje jednoznačným spôsobom jej
bydlisko na Slovensku, splácanie hypotekárneho úveru slovenskej bankovej inštitúcii, platenie životnej
poistky na území Slovenska a platenie rôznych poplatkov spojených s vlastníctvom nehnuteľnosti -
v tejto súvislosti poznamenávame, že takéto finančné operácie je možné vykonávať aj mimo územia

Slovenska, preto podľa názoru žalovanej nepreukazujú bydlisko žalobkyne na Slovensku. Ani v zmysle
čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia nie sú ponechanie účtu, splácanie úverov a platenie rôznych
druhov poistenia a poplatkov považované za rozhodujúce skutočnosti preukazujúce miesto bydliska
dotknutej osoby. Na uvedené je teda možné nahliadať len ako na doplňujúce skutočnosti, ktoré môžubyť zohľadnené v prípade pochybností o mieste bydliska dotknutej osoby, k čomu v prípade žalobkyne
nedošlo; charakter vykonávanej práce (žalobkyňa vo Veľkej Británii pracovala ako upratovačka, čo
vzhľadom na jej vzdelanie preukazuje, že išlo o prácu dočasnú) - k uvedenému sa žalovaná podrobne

vyjadrila v napadnutom rozhodnutí (na str. č. 4 a č. 8). Pre úplnosť však opätovne uvádzame, že
na území Veľkej Británii bola žalobkyňa zamestnaná od 14. októbra 2013 do 3. apríla 2019 (t. j. 5
a pol roka). Pracovný pomer trvajúci viac ako 5 rokov, dohodnutý na dobu neurčitú a ukončený z
podnetu zamestnanca nie je možné považovať za dočasný, príp. nestabilný. Počas Výsluchu, zo dňa
12. septembra 2019, bolo žalobkyni umožnené uviesť všetky skutočnosti, ktoré by mohli byť relevantné

pri posudzovaní jej bydliska počas výkonu práce v zahraničí. Žalobkyňa neuviedla, že pracovná pozícia
- vedúca upratovačiek, nezodpovedala jej dosiahnutému vzdelaniu. Podľa názoru žalovanej skutočnosť,
že žalobkyňa takéto zamestnanie vykonávala viac ako 5 rokov, jednoznačne svedčí o tom, že žalobkyni
táto práca zjavne vyhovovala. Uvedené skutočnosti svedčia o stabilnej pracovnej situácii žalobkyne
vo Veľkej Británii, a teda o vytvorení centra jej záujmov na tomto území; pracovná histórie žalobkyne
na Slovensku - žalobkyňa namieta voči tvrdeniu žalovanej, že na území Slovenska nebola v žiadnom

pracovnoprávnom vzťahu a označuje toto tvrdenie za klamlivé, pretože od 1. mája 2013 do 31. júla
2013 vykonávala na území Slovenska absolventskú prax. V tejto súvislosti zdôrazňujeme, že žalovaná
v napadnutom rozhodnutí (str. č. 4) uviedla, že podľa informačného systému Sociálnej poisťovne
žalobkyňa pred odchodom do Veľkej Británie nebola na území Slovenska v žiadnom pracovnoprávnom
vzťahu. Nakoľko absolventská prax je špecifická forma vykonávania pracovných činností, počas ktorých

nie je absolvent v štandardnom pracovnoprávnom vzťahu, informácia o tejto činnosti žalobkyne sa
v informačnom systéme Sociálnej poisťovne nenachádza. Uvedené tvrdenie žalovanej teda nie je v
žiadnom prípade možné označiť za klamlivé, príp. za zavádzajúce. V súvislosti s uvedeným súčasne
konštatujeme, že vykonávanie absolventskej praxe v trvaní 3 mesiacov na Slovensku sa v porovnaní
so štandardným pracovným pomerom trvajúcom viac ako 5 rokov a dohodnutom na dobu neurčitú na

území Veľkej Británie, javí ako zanedbateľná skutočnosť, teda ako skutočnosť, ktorá žiadnym spôsobom
neovplyvňuje posúdenie pracovnej situácie žalobkyne; využívanie zdravotnej starostlivosti na Slovensku
- uvedená skutočnosť žiadnym spôsobom nepreukazuje zachovanie bydliska žalobkyne na Slovensku.
V tejto súvislosti poznamenávame, že osoby vykonávajúce zárobkovú činnosť v zahraničí častokrát
využívajú zdravotnú starostlivosť poskytovanú na Slovensku a to jednak z finančných dôvodov, ale aj z

dôvodov jazykovej bariéry, keďže nie je jednoduché komunikovať v špecifickej medicínskej terminológii
v cudzom jazyku;
90. V žalobe žalobkyňa zdôrazňuje, že nikdy počas pobytu vo Veľkej Británii nepožiadala o status
rezidenta, ani o občianstvo Veľkej Británie. V tejto súvislosti uvádzame, že uvedené skutočnosti žiadnym
spôsobom nepreukazujú väzby žalobkyne k Slovenskej republike. Podľa čl. 1 písm. j) základného

nariadenia „bydlisko“ je miesto, kde osoba zvyčajne býva. Podľa názoru žalovanej žalobkyňa počas
pracovného pomeru vo Veľkej Británii jednoznačne zvyčajne bývala vo Veľkej Británii.
91. Žalobkyňa v žalobe tvrdí, že v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu navrhla výsluch svojho
partnera, ktorý však žalovaná nevykonala a ani sa k tomuto návrhu žiadnym spôsobom nevyjadrila.
Z predmetného odvolania, ktoré je súčasťou spisového materiálu, je zrejmé, že žalobkyňa nenavrhla

vykonanie výsluchu svojho partnera. Výsluch pána C. W. označila ako dôkaz svojich tvrdení, ktoré
uviedla v odvolaní. Z uvedeného sa nedalo usudzovať, že žalobkyňa navrhuje výsluch menovaného,
zvlášť s prihliadnutím na skutočnosť, že počas Výsluchu, zo dňa 12. septembra 2019, žalobkyňa
výslovne do zápisnice uviedla, že výsluch ďalších osôb nežiada. Nakoľko podľa názoru žalovanej
boli v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti bez pochybností preukázané všetky skutočností

relevantné na posúdenie bydliska žalobkyne, bolo usúdené, že výsluch ďalších osôb nie je potrebný.
92. V žalobe žalobkyňa ďalej namieta, že vo Veľkej Británii sa zdržiavala so svojím priateľom, ktorého
nie je možné považovať za rodinného príslušníka, a teda tento vzťah podľa jej názoru nie je možné
považovať za relevantný na účely aplikácie koordinačných nariadení. V tejto súvislosti uvádzame, že
prítomnosť priateľa osvedčila žalobkyňa v bode 4. „rodinná situácia“ Vyhlásenia žiadateľa na účely

posúdenia zachovania centra záujmov, zo dňa 17. júna 2019. Za blízku osobu ho rovnako označila aj
počasVýsluchu,zodňa12.septembra2019.Žalovanávnapadnutomrozhodnutínetvrdila,žežalobkyňa
sa vo Veľkej Británii nachádzala s rodinným príslušníkom, ale s blízkou osobou - s partnerom, s ktorým
podľa tvrdení žalobkyne bola zasnúbená. Prítomnosť životného partnera žalobkyne na území Veľkej
Británie podľa názoru žalovanej preukazuje, že žalobkyňa si spoločne s partnerom na tomto území

vytvorila vlastnú spoločnú domácnosť, čo jednoznačne svedčí o vytvorení jej väzieb na území Veľkej
Británie.
93. Ďalej v žalobe žalobkyňa namieta, že jej nebola doručené kópia zápisnice o jej Výsluchu, zo dňa
12. septembra 2019. V tejto súvislosti upozorňujeme, že v zmysle § 190 ods. 1 zákona účastnícikonania a ich zástupcovia majú právo nazerať do spisov a robiť si z nich výpisy, odpisy a na požiadanie
aj vyhotovenie fotokópie. Zápisnica o Výsluchu žalobkyne, zo dňa 12. septembra 2019, je súčasťou
spisového materiálu. O vyhotovenie fotokópie tohto dokumentu žalovaná nepožiadala ani žalovanú ani

prvostupňový orgán.
94. Žalobkyňa sa domnieva, že v jej prípade malo byť prihliadnuté na jej úmysel a na dôvody, ktoré ju
viedli k presťahovaniu. V tejto súvislosti uvádzame, že v zmysle čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia
ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností ako sa uvádzajú v odseku
1, nevedie k určeniu skutočného miesta bydliska, za rozhodujúci sa považuje úmysel dotknutej osoby,

tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu. V
konaní o nároku žalobkyne na dávku v nezamestnanosti bolo posúdené zachovanie jej väzieb na území
Slovenskej republiky v súlade s čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Dĺžka prítomnosti na území
členského štátu Európskej únie - čl. 11 ods. 1 písm. a) vykonávacieho nariadenia (5 rokov a 7 mesiacov),
aj situácia žalobkyne - čl. 11 ods. 1 písm. b) vykonávacieho nariadenia (stabilná pracovná situácia vo
Veľkej Británii, orientácia na britský pracovný trh, rodinná situácia - prítomnosť blízkej osoby vo Veľkej

Británii, plnenie daňových povinností na území Veľkej Británie) jednoznačne preukazujú, že žalobkyňa
si bydlisko na území Slovenskej republiky, počas výkonu činnosti zamestnanca na území Veľkej Británie
nezachovala. Nakoľko o mieste bydliska žalobkyne uplatnením objektívnych kritérií uvedených v čl. 11
ods. 1 vykonávacieho nariadenia pochybnosti nevznikli, nebolo potrebné čl. 11 ods. 2 tohto nariadenia
aplikovať a skúmať jej subjektívny úmysel.

95. V súvislosti s uvedeným zároveň poukazujeme na bod 44. rozsudku Krajského súdu v Banskej
Bystrici, sp. zn. 24Sa/5/2018, zo dňa 26. júla 2018, v ktorom sa krajský súd podrobne zaoberal vplyvom
úmyslu na posúdenia miesta bydliska dotknutej osoby.
96. Tiež je na mieste dať v tejto súvislosti do pozornosti judikát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
č. 1 Sžsk/38/2017, zo dňa 27. novembra 2018, kde v bode 30. odôvodnenia Najvyšší súd Slovenskej

republiky judikuje: „... otázka bydliska je koncipovaná ako otázka faktická, ktorá je objektivizovaná až
do tej miery, že niekedy ani úmysel (počiatočný alebo i trvajúci) a snaha dotknutej osoby nestačia na
zachovanie bydliska v krajine pôvodu. Na tieto účely nie je rozhodujúca na prvom mieste citová väzba
k svojmu rodisku či rodičom, ani viac či menej určitý plán raz v budúcnosti sa opäť presťahovať do
krajiny pôvodu, ale skutočné bydlisko, teda miesto, kde osoba zvyčajne býva (čl. 1 písm. j/ základného

nariadenia)“.
97. V žalobe žalobkyňa namieta, že v konaní ojej nároku na dávku v nezamestnanosti žalovaná
sama určila bydlisko žalovanej a v rozpore s čl. 1 základného nariadenia neosvedčila zhodu názorov
dotknutých členských štátov v tejto veci. V tejto súvislosti uvádzame, že v zmysle čl. 11 ods. 1
vykonávacieho nariadenia ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov

o určení bydliska, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na
základe kritérií stanovených v tomto článku. Podľa právneho názoru žalovanej nedošlo k rozdielnym
stanoviskám vo veci posúdenia bydliska žalobkyne medzi príslušnou britskou inštitúciou a žalovanou,
pretože príslušná britská inštitúcia nemala dôvod posudzovať bydlisko žalobkyne. Podľa uvedeného
ustanovenia by bolo nutné postupovať jedine v prípade, ak by príslušná britská inštitúcia usúdila, že

bydlisko žalobkyne bolo na Slovensku (a na základe toho by mu napr. nepriznala nárok na niektoré
sociálne dávky) a podľa názoru žalovanej by bolo vo Veľkej Británii. Nakoľko však k takému rozporu
nedošlo,zvolilažalovanápriamuaplikáciukritériístanovenýchvčl.11ods.1písm.a)ab)vykonávacieho
nariadenia (v tejto súvislosti dávame do pozorností rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
Sp. zn. 1Sžso/26/2016, zo dňa 30. januára 2018, a to najmä body 29. - 31., v ktorých sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky zaoberal otázkou potreby zisťovania názoru inštitúcie iného členského štátu na
bydlisko dotknutej osoby).
98. Žalobkyňa v žalobe poukazuje na viaceré rozsudky krajských súdov z rokov 2011-2014 a rozsudky
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z rokov 2013-2016. Naproti tomu žalovaná poukazuje na
posledné rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci posúdenia bydliska. Konkrétne na

rozsudok sp. zn. 10Sžsk/5/2016, zo dňa 13. decembra 2017, rozsudok sp. zn. 1Sžso/26/2016, zo dňa
30. januára 2018, a rozsudok sp. zn. 1 Sžsk/38/2017, zo dňa 27. novembra 2018, v zmysle ktorých sa
Najvyšší súd Slovenskej republiky stotožnil s právnym názorom Sociálnej poisťovne ohľadne bydliska.
Obdobne rozhodli v roku 2018 a 2019 viacerými rozsudkami aj krajské súdy (napr. Krajský súd v Žiline v
rozsudku sp. zn. 25Sa/13/2017, zo dňa 27. septembra 2018, v rozsudku sp, zn. 29Sa/15/2019, zo dňa 3.

decembra 2019, a v rozsudku sp. zn. 28Sa/17/2019, zo dňa 10. decembra 2019, Krajský súd v Banskej
Bystrici v rozsudku sp. zn. 24Sa/5/2018-54, zo dňa 26. júla 2018, aj v rozsudku sp. zn. 24Sa/7/201S-42,
zo dňa 11. októbra 2018, Krajský súd v Trenčíne v rozsudku sp. zn. 18Sa/4/2019-53, zo dňa 6. júna 2019,
v rozsudku sp. zn. 25Sa/17/201 9-84, zo dňa 20. augusta 2019, aj v rozsudku sp. zn. 28Sa/6/2019-79,zo dňa 27. novembra 2019, Krajský súd v Košiciach v rozsudku sp. zn. 2Sa/49/2018, zo dňa 5. marca
2019, aj v rozsudku sp. zn. 1 Sa/50/2018, zo dňa 13. septembra 2019, Krajský súd v Trnave v rozsudku
sp. zn. 20Sa/13/2019-76, zo dňa 25. októbra 2019).

99. Súčasne však žalovaná upozorňuje, že o každom uplatnenom nároku na dávku v nezamestnanosti
rozhoduje príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne individuálne, v samostatnom konaní a vo
vzťahukukonkrétnemuúčastníkovikonania.Tentopostupniejemožnézovšeobecniť,pretoževkaždom
konaní je dôkazná situácia iná. V prípade žalobkyne bolo podľa názoru žalovanej bez pochybností
preukázané, že počas pobytu vo Veľkej Británii si bydlisko na Slovensku nezachovala. O uvedenom

svedčí dĺžka prítomnosti žalobkyne vo Veľkej Británii (5 rokov a 7 mesiacov), stabilná pracovná situácia
vo Veľkej Británii (pracovný pomer dohodnutý na dobu neurčitú a trvajúci viac ako 5 rokov, počas
ktorého žalobkyňa platila poistné na poistenie v nezamestnanosti do britského systému sociálneho
poistenia, oproti tomu 3 mesačná absolventská prax na Slovensku, počas ktorej nebola poistená v
nezamestnanosti), stabilná bytová situácia (bývanie v spoločnej domácnosti s partnerom v prenajatej
nehnuteľnosti, naproti tomu pasívne vlastníctvo nehnuteľnosti od roku 2018 na Slovensku), rodinná

situácia vo Veľkej Británii (trvalá prítomnosť životného partnera - snúbenca spoločne so žalobkyňou
vo Veľkej Británii, naproti tomu prítomnosť rodičov na Slovensku, ktorých navštevovala 3-krát ročne) a
platenie daní a odvodov podľa britských právnych predpisov.
100. Podľa názoru žalobkyne je otázne, či správny orgán nepochybil, keď vo veci jej nároku na dávku
v nezamestnanosti nenariadil ústne pojednávanie. V tejto súvislosti upozorňujeme, že podľa § 188

ods. 1 zákona organizačná zložka Sociálnej poisťovne nariadi ústne pojednávanie, ak to vyžaduje
povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu. Podľa právneho názoru žalovanej povaha
veci nevyžadovala nariadenie ústneho pojednávania, pretože všetky skutočnosti relevantné pre správne
posúdenie bydliska boli zistené z dokladov predložených v priebehu konania vo veci nároku na dávku
v nezamestnanosti a aj počas Výsluchu žalobkyne, zo dňa 12. septembra 2019. O tendenčnosti tejto

námietky svedčí najmä to, že žalobkyňa bližšie neuviedla, ktoré skutočnosti by mali byť v priebehu
ústneho konania objasnené.
101. V bode III. svojej žaloby žalobkyňa opakovane podrobne opisuje jednotlivé žalobné body. Nakoľko
sa žalovaná ku všetkým námietkam vyčerpávajúco vyjadrila vyššie v tomto vyjadrení, nepovažuje za
potrebné duplicitne svoje vyjadrenia opakovať.

102. Na základe vyššie uvedených skutočností považuje žalovaná zistenie skutočného stavu veci
za presné a úplné. V konaní o nároku žalobkyne na dávku v nezamestnanosti boli bez pochybností
preukázané všetky rozhodujúce skutočnosti - doba trvania poistenia v nezamestnanosti žalobkyne na
území dotknutého členského štátu Európskej únie, charakter vykonávanej činnosti na území Veľkej
Británie, jej rodinná aj bytová situácia a ktorý členský štát sa považuje za bydlisko žalobkyne na

daňové účely. Nakoľko žalobkyňa nemala počas posledného zamestnania vo Veľkej Británii zachované
bydlisko na území Slovenskej republiky a bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o
zamestnanie nebola poistená v nezamestnanosti v zmysle slovenských právnych predpisov, nebolo
možné doby poistenia v nezamestnanosti získané na území Veľkej Británie zohľadniť na účely vzniku
nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia.

103. Vzhľadom na uvedené žiadala, aby správny súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

IV.

104. Právny zástupca žalobkyne vo vyjadrení k vyjadreniu žalovanej uviedol, že aj po oboznámení sa
s obsahom vyjadrenia k správnej žalobe naďalej trvá na podanej žalobe v predmetnom súdnom konaní
a túto považuje za dôvodne podanú.

105. Žalobkyňa v prvom rade uvádza, že žalobca naďalej dôsledne neobjasňoval skutočnosti, ktoré
svedčia v prospech žalobkyne, a jednoznačne vychádzal len zo skutočností, ktoré svedčia v jej
neprospech,resp.sitieto,ktorévjejneprospechmajúsvedčiť,svojimnesprávnymvýkladomprispôsobil.

106. Tak napríklad žalovaný v odôvodnení svojho vyjadrenia sám uznáva, že žalobkyňa žila vo Veľkej

Británii v podnájme, ktorý dvakrát zmenila, vychádzal sám z poslednej nájomnej zmluvy zo dňa
05.09.2017 a bez ohľadu na viacnásobnú zmenu tohto nájmu vychádzal z toho, že táto bytová situácia
žalobkyne bola Vo Veľkej Británii stabilná.107. Ďalej žalovaný vyzdvihol skutočnosť, že žalobkyňa žila vo Veľkej Británii s partnerom, s blízkou
osobu, s ktorým bola podľa jej tvrdení aj zasnúbená a túto osobu vo vzťahu k žalobkyni vyhodnotil
ako blízku osobu, s ktorým tvorila spoločnú domácnosť, čo jednoznačne svedči o vytvorení jej väzieb

na území Veľkej Británie. Žalobkyňa k tomu uvádza, že zasnúbenie v praxi nič neznamená, nejedná
sa o žiadny písomný sľub partnerov, nejedná sa o problematiku, ktorá by bola upravená právnym
predpisomavpraxivôbecneznamená,žesatietodveosobymusiavbudúcnostizosobášiť,atedatakéto
vyhodnotenie statusu priateľa žalobkyne ako životného partnera bolo zo strany žalovaného nesprávne.
Žalobkyňa sa pritom snažila žalovanému uvádzať len pravdu, nič neprikrášľovať, avšak ako možno

vidieť, žalovaný ju chytal za slovíčka, a z jej priateľa vytvoril osobu, s ktorou má doživotne žiť, ako keby
sa jednalo ojej manžela. Ak by túto osobu žalobkyňa v rámci svojho výsluchu ani neuviedla, žalovaný
by sa nikdy o existencii takejto osoby ani nemohol dozvedieť. Žalovaný využívajúc svoje mocenské
postavenie v tejto veci, účelne využil výpoveď žalobkyne, kde všetky skutočnosti, ktoré v tejto veci v
podstate uviedla na správnu mieru, vyložil v jej neprospech. Podstatný je však rodinný stav žalobkyne,
ktorá je toho času slobodná a bola slobodná aj počas jej pobytu vo Veľkej Británii.

108. Taktiež žalovaný pri konštatovaní o splácaní hypotekárneho úveru slovenskej bankovej inštitúcii,
platení životnej poistky na území SR a platení rôznych poplatkov spojených s vlastníctvom nehnuteľností
okrem iného uviedol, že tieto platby mohla žalobkyňa realizovať aj mimo územia Slovenska, žalovaný
však opomenul uviesť podstatnú okolnosť, že žalobkyňu budú tieto skutočnosti ťažiť viacero rokov

(najmä splátky hypotekárneho úveru), a to práve vo vzťahu k Slovenskej republike, a nie vo vzťahu k
Veľkej Británii. Taktiež nemožno o predmetnej nehnuteľnosti hovoriť ako o tzv. pasívnom vlastníctve,
nakoľko v prípade príchodu na Slovensko sa predsa musela žalobkyňa niekde zdržiavať a bývať.

109.Žalovanýsapritomvôbecvsprávnoužalobounapádanomrozhodnutínevysporiadalsozdravotným

stavom rodičov žalobkyne, na ktorý žalobkyňa poukazovala už vo svojom prvotnom podaní, odvolaní
voči rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu, čo bol aj jeden z hlavných dôvodov, prečo sa
žalobkyňa pravidelne, ako jej to práca vo Veľkej Británii umožňovala vracala domov.

110. Žalovaný taktiež uvádza, že žalobkyňa neuviedla, že pracovná pozícia, ktorú vo Veľkej Británii

vykonávala nezodpovedala jej dosiahnutému vzdelaniu. Žalobkyňa však k tomu uvádza, že ona sa do
predmetnej problematiky sociálneho zabezpečenia nerozumie, je laik, a tak bolo práve na žalovanom
ako profesionálovi v tejto oblasti, aby v tomto smere viedol riadne dokazovanie, a nie aby karhal
žalobkyňu takým spôsobom, že toto a toto neuviedla, keď ona sama bola z tejto situácie dostatočne
vystresovaná, a sama ani nevedela čo je a čo nie je v danej veci podstatné uviesť.

111. Žalobkyňa taktiež k veci uvádza, že táto jednoznačne vo svojom odvolaní voči rozhodnutiu
prvostupňového správneho orgánu navrhla vykonať výsluch jej priateľa, u ktorého uviedla aj všetky
jeho osobné údaje, pričom nevykonanie tohto výsluchu žiadnym spôsobom žalovaný nevysvetlil vo
svojom rozhodnutí, a tak takéto uvádzanie skutočností žalovaným ex post vo vyjadrení k správnej

žalobe, že žalobkyňa vlastne ani nenavrhla vykonať výsluch takéhoto svedka, resp. neuviedla k akým
skutočnostiam ho mala navrhnúť vypočuť, tak takéto tvrdenia žalovaného považujeme za scestné a
absurdné.

V.

112. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len SSP) v správnom
súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a
právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

113. Podľa § 2 ods. 2 SSP každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli
porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy,
nečinnosťouorgánuverejnejsprávyaleboinýmzásahomorgánuverejnejsprávy,samôžezapodmienok
ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

114. Podľa § 23 ods. 2 písm. b) SSP sudca na krajskom súde koná a rozhoduje o správnych žalobách
v sociálnych veciach.115. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie
Sociálnej poisťovne.

116. Podľa § 199 ods. 3 SSP ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych
veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.

117. Podľa § 191 ods. 1 SSP správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej
správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak

a) bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu,
b) ho vydal orgán, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený,
c) vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci,
d) je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov,
e) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci,
f) skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia,

je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu,
g) došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať
za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.

118.Podľa§191ods.3SSPaksprávnysúdzrušujenapadnutérozhodnutiealeboopatreniežalovaného,

v závislosti od okolností môže na návrh žalobcu súčasne
a) zrušiť aj rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy nižšieho stupňa,
ktoré mu predchádzalo,
b) zrušiť aj skôr vydané rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak
postupoval podľa § 27 ods. 1.

119. Podľa § 191 ods. 4 SSP ak správny súd zrušuje rozhodnutie alebo opatrenie, podľa okolností
môže aj bez návrhu súčasne vysloviť, že vec sa vracia na ďalšie konanie žalovanému, prípadne orgánu
verejnej správy podľa odseku 3. Ak správny súd zruší rozhodnutie alebo opatrenie, lehota na vydanie
rozhodnutia alebo opatrenia v ďalšom konaní začne orgánu verejnej správy plynúť až po doručení

všetkých administratívnych spisov pripojených k prejednávanej veci.

120. Podľa § 191 ods. 6 veta prvá SSP právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom
rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný.

121. Podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení platnom v rozhodnom
období, poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných štyroch rokoch pred
zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky.

122. Podľa čl. 61 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov

sociálneho zabezpečenia zo dňa 29.4.2004 (ďalej len základné nariadenie), príslušná inštitúcia
členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie
alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej
činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej
činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté

podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok
na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti
dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby
považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.

123. Podľa čl. 61 ods. 2 základného nariadenia s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5
písm. a) sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila
v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky:
- doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia,
- doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo

- doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej
činnosti.124.Podľačl.65ods.2základnéhonariadeniaúplnenezamestnanáosoba,ktorápočassvojejposlednej
činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydliska v členskom štáte
inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydliska v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu, má

byť k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte bydliska. Bez toho, aby bol dotknutý článok 64,
úplne nezamestnaná osoba môže ako doplňujúci krok prihlásiť sa u služieb zamestnanosti členského
štátu, v ktorom vykonávala svoju poslednú činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná
osoba.

125. Podľa čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia nezamestnaná osoba uvedená v prvej a druhej
vete odseku 2 poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na
ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne
zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska.

126. Podľa čl. 1 písm. j) základného nariadenia na účely tohto nariadenia "bydlisko" znamená miesto,

kde osoba zvyčajne býva;

127. Podľa čl. 11 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009 zo 16. septembra
2009,ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov
sociálneho zabezpečenia (ďalej len vykonávacie nariadenie), ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií

dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje Základné
nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe
celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré
môžu obsahovať:
a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov;

b) situáciu dotknutej osoby vrátane:
i. povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa táto činnosť
zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy;
ii. jej rodinného stavu a rodinných väzieb;
iii. vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti;

iv. v prípade študentov zdroja ich príjmov;
v. jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná;
vi. členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.

128. Podľa čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z

príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami,
na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako
vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.

129. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie a konanie, ktoré mu predchádzalo, oboznámil sa s

obsahom administratívneho spisu, vypočul právneho zástupcu žalobkyne na pojednávaní konanom dňa
30.12.2021 s tým, že žalovaná sa z neúčasti na pojednávaní ospravedlnila a súhlasila, aby súd konal a
rozhodol v jej neprítomnosti a dospel záveru, že žaloba je dôvodná.

130. V danom prípade bolo nesporné, že žalobkyňa v období posledných 4 rokov pred zaradením

do evidencie uchádzačov o zamestnanie ( od 04.04.2015 do 03.04.2019 ) nepreukázala žiadnu dobu
poistenia v nezamestnanosti, ktorú by bolo možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v
nezamestnanosti v zmysle § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z.

131. V posudzovanom období pracovala na území členského štátu Európskej únie. Vo formulári U1 zo

dňa 25.05.2019 príslušná britská inštitúcia osvedčila dobu poistenia v nezamestnanosti vo Veľkej Británii
od 29.03.2015 do 28.03.2019.

132. Správne orgány obidvoch stupňov konštatovali, že žalobkyňa nemá nárok na dávku v
nezamestnanosti, lebo v zmysle čl. 61 ods. 1, 2 v spojení s čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia

nepreukázala zachovanie pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky.

133. S poukazom na čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia dospeli k záveru, že celková dĺžka pobytu ( 5
a pol roka ), orientácia na britský pracovný trh, vrátane stability v zamestnaní na území Veľkej Británie,rodinná situácia žalobkyne ( prítomnosť priateľa vo Veľkej Británii ) boli správnymi orgánmi vyhodnotené
ako silnejšie oproti ostatným, pri posudzovaní otázky zachovania pevných väzieb a bydliska na území
Slovenskej republiky.

134. Takto zistený skutkový stav však bol podľa správneho súdu vyhodnotený nesprávne.

135. Podľa § 209 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. rozhodnutie organizačnej zložky Sociálnej poisťovne
sa vydáva písomne, ak tento zákon neustanovuje inak. Rozhodnutie musí byť v súlade so všeobecne

záväznými právnymi predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a musí
obsahovať predpísané náležitosti.

136. Podľa § 195 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním
rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné
podklady na rozhodnutie.

137.Podľa§195ods.3zákonač.461/2003Z.z.organizačnázložkaSociálnejpoisťovnepriposudzovaní
veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v
prospech, alebo v neprospech účastníka konania.

138. Správny súd stotožňuje so žalobnými námietkami, že skutočnosti na ktoré poukazovala žalobkyňa v
súvislosti s preukazovaním zachovania pevných väzieb a bydliska v Slovenskej republike boli nesprávne
právne posúdené.

139. Ako správne argumentovala, aj keď bývala so svojim partnerom dlhodobo v podnájme vo Veľkej

Británii, jednalo sa o podnájom zdieľaný s inými osobami, tento 2-krát menila, nehľadala si stabilné,
samostatné bývanie.

140. Naopak, žalobkyňa je od roku 2018 vlastníčkou bytu v Slovenskej republike, tento si zakúpila
prostredníctvomhypotekárnehoúveru,tedamáúverovývzťahvovzťahukslovenskejbankovejinštitúcii,

úverovo bude zaťažená do roku 2048 ( ďalší spotrebiteľský úver do roku 2026 ), čo nepochybne svedčí
o zachovaní si centra záujmov na území Slovenskej republiky.

141. Aj argumentácia dĺžkou pobytu a orientáciou žalobkyne na britský pracovný trh, vrátane stability
zamestnania na území Veľkej Británie je nedostatočná a nesprávna.

142. Skúmanie okolností uvedených v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenie má len dokresľujúci
charakter, avšak do úvahy je potrebné zobrať i ďalšie, nielen tam ako príklad uvedené okolnosti.

143. Žalobkyňa v žalobe dôvodne namieta, že sa správne orgány v rozhodnutiach nevysporiadali s

otázkou charakteru práce, dosiahnutého vzdelania, kvalifikácie žalobkyne, či prácu, ktorú vykonávala,
mohla vykonávať akákoľvek iná nekvalifikovaná osoba, čo by ozrejmilo a poukázalo na dočasný
charakter výkonu takejto práce.

144. Dôvodne poukazovala aj na skutočnosť, že počas celého obdobia, počas ktorého sa zdržiavala

vo Veľkej Británii, platila na území Slovenskej republiky riadne miestne dane a poplatky za odpad bez
akýchkoľvek úľav, navštevovala svojich lekárov, vo Veľkej Británii nežiadala o status rezidenta, ani o
občianstvo Veľkej Británie.

145. Vzhľadom na vyššie uvedené nemožno súhlasiť ani s argumentáciou žalovanej, že o mieste

bydliska žalobkyne, na základe kritérií uvedených v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, pochybnosti
nevznikli, a preto nebolo potrebné aplikovať čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, teda skúmať úmysel
dotknutej osoby.

146. Žalovaná pochybila tiež v tom, že k otázke nevykonania výsluchu ňou navrhnutého svedka C. W.,

ktoréhožiadalavypočuťvodvolaníprotirozhodnutiuprvostupňovéhosprávnehoorgánu,napreukázanie
skutočností preukazajúcich zachovanie si centra záujmov a bydliska na území Slovenskej republiky, sa
v rozhodnutí žiadnym spôsobom nevysporiadala.147. Z uvedených dôvodov správny súd podľa § 191 ods. 1 písm. c), e) SSP rozhodnutie žalovanej v
spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu zrušil a vrátil vec prvostupňovému správnemu
orgánu na ďalšie konanie.

148. Úlohou správnych orgánov v ďalšom konaní bude opätovne rozhodnúť o žiadosti žalobkyne v
súlade s právnym názorom vysloveným v tomto rozsudku.

149. Podľa § 191 ods. 6 veta prvá SSP, právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom

rozsudku je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný.

150. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 v spojení s § 175 ods. 1 SSP a
priznal úspešnej žalobkyni voči žalovanej právo na úplnú náhradu trov konania s tým, že v zmysle § 175
ods. 2 SSP o výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
sa konanie končí, samostatným uznesením.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť v lehote jedného mesiaca od doručenia
rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu, ktorú je potrebné podať na Krajský súd v Prešove
(§ 443 ods. 1 v spojení s § 444 ods. 1 S.s.p.).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva
(ďalej len „sťažnostné body“), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno
meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 1,2 S.s.p.).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom.

Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen,
ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), je žalovaným Centrum právnej
pomoci (§ 449 ods. 1,2 S.s.p.).