Rozsudok ,
Zmenené Judgement was issued on Tuesday, November 30, 2021

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 5Co/127/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1516217962
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Považan
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1516217962.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu
JUDr. Janky Richterovej a JUDr. Milana Chalupku v právnej veci žalobcu: V.. I.. I. Y., nar. XX.XX.XXXX,
bytom v H. H., Y. Č.. XXXX/X, zast. Mgr. Petrom Kupkom, advokátom v Trnave, Hlavná č. 23, proti
žalovanému: News and Media Holding a. s., IČO: 47 256 281, so sídlom v Bratislave, Einsteinova č.
25, zast. Škubla & Partneri s.r.o., so sídlom v Bratislave, Einsteinova č. 25, o ochranu osobnosti, na

odvolanie žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 4. februára 2019
č.k. 10C/113/2016-487 takto

r o z h o d o l :

Odvolacísúdrozsudoksúduprvejinštancievnapadnutejžalobevyhovujúcejčasti men
í tak, že žalovaný je povinný na vlastné náklady sa ospravedlniť žalobcovi uverejnením ospravedlnenia
v týždenníku PLUS 7 DNÍ rovnakým typom a veľkosťou písma ako mal článok uverejnený v týždenníku
PLUS 7 DNÍ dňa 20.10.2016 v čísle 42 na stranách 14-15, ktorého autormi sú V. H. a Y. H. s titulkom:
„Najmä za seba“ (ďalej len „Článok“) vrátane titulku „Ospravedlnenie“ s rovnakým typom a veľkosťou

písma ako bol titulok Článku, na 14. strane v znení: „News and Media Holding a. s., Einsteinova 25,
851 01 Bratislava, IČO: 47 256 281, spoločnosť zapísaná v OR OS BA I: Oddiel: Sa, Vložka: 6074/
B, sa ospravedlňuje V.. I.. I. Y. za neoprávnený zásah do práva na ochranu jeho osobnosti spôsobený
uverejnením článku dňa 20.10.2016 v čísle 42 týždenníka PLUS 7 DNÍ na stranách 14-15 s titulkom
„Najmä za seba“, v ktorom bolo uvedené:
„ Po voľbách zo straníckych peňazí ako prvé kúpil rodinný dom“, a „Svoje osobné blaho začal v tichosti

zveľaďovať ako prvé. No nie za vlastné peniaze ako väčšina poctivých Slovákov, ale za peniaze svojej
strany, ktorá ich dostala od štátu v parlamentných voľbách.“, do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto
rozsudku.
V napadnutej žalobu zamietajúcej časti rozsudok súdu prvej inštancie p
o t v r d z u j e .
Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1/Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť na vlastné náklady sa

ospravedlniť žalobcovi uverejnením ospravedlnenia v týždenníku C. X S.Í. rovnakým typom a veľkosťou
písma ako mal článok uverejnený v týždenníku C. X S. dňa 20.10.2016 v čísle 42 v článku na stranách
14-15, ktorého autormi sú V. H.Š. a Y. H. s titulkom: „Najmä za seba“ (ďalej len „Článok“) vrátane titulku
„Ospravedlnenie“srovnakýmtypomaveľkosťoupísmaakoboltitulokČlánku,naúvodnejstranevznení:
„NewsandMediaHoldinga.s.,Einsteinova25,85101Bratislava,IČO:47256281,spoločnosťzapísaná
v OR SR BA I: Oddiel: Sa, Vložka: 6074/B, sa ospravedlňuje V.. I.. I. Y. za neoprávnený zásah do práva

na ochranu jeho osobnosti spôsobený uverejnením článku dňa 20.10.2016 v čísle 42 týždenníka C. X
S. na stranách 14-15 s titulkom „Najmä za seba“, v ktorom bolo uvedené: „ Po voľbách zo straníckych
peňazí ako prvé kúpil rodinný dom“, a „Svoje osobné blaho začal v tichosti zveľaďovať ako prvé. Nonie za vlastné peniaze ako väčšina poctivých Slovákov, ale za peniaze svojej strany, ktorá ich dostala
od štátu v parlamentných voľbách.“, do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. Vo zvyšku súd
žalobu zamietol. Žiadnej zo strán súd nepriznal právo na náhradu trov konania.

2/Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil podľa § 11, § 13 Občianskeho zákonníka, § 5
zákona č. 167/2008 Z.z. o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve a o zmene a doplnení niektorých
zákonov a vecne tým, že žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 23.12.2016 sa žalobca domáhal
uverejnenia ospravedlnenia od žalovaného. Uznesením zo dňa 27.8.2018 súd prvej inštancie pripustil

zmenu petitu žaloby.

3/Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že uverejnený Článok bol spôsobilý
zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti žalobcu, t.j. zníženiu jeho vážnosti, cti a dôstojnosti v
očiach verejnosti, pretože žalobca v rozpore so skutočnosťou bol označený za osobu, ktorá mala kúpiť
predmetnú nehnuteľnosť pre seba a svoju rodinu zo štátnych finančných prostriedkov, ktoré politická

strana, ktorej predsedom je žalobca, získala v parlamentných voľbách. Na morálnu satisfakciu netreba
skutočný zásah, stačí len, že ide o neoprávnený zásah objektívne spôsobilý zasiahnuť do práv žalobcu
chránených zákonom, čo v danom prípade bolo preukázané. Podľa názoru súdu v žiadnom prípade
vydaním tohto článku s takýmto obsahom nemohlo ísť o naplnenie práva na slobodu prejavu, resp.
práva na informácie. Cieľom článku bolo evidentne zvýšiť záujem čitateľskej verejnosti o osobu žalobcu

a jeho pôsobenie v politickej strane, ktorej je predsedom. Navyše článok vyvolal nenáležité emócie vo
verejnosti, v rodine i medzi spolupracovníkmi žalobcu a voličmi a sympatizantami politickej strany, ako
vyplynulo z výpovedí svedkov N.na I., I.. M. G.M., Y.T. W..

4/ Zo strany žalovaného ako pasívne legitimovanej strany v spore došlo týmto spôsobom k zneužitiu

slobodyprejavuslovaatlače.Samotnýčlánokbolopotrebnéhodnotiťvkontexteceléhočlánkuazároveň
v kontexte s právom na zákonom zaručenú slobodu prejavu, a nie vytrhnuto bez posúdenia konkrétnych
okolností, ktorých sa článok týkal. Vydavateľ má občianskoprávnu zodpovednosť podľa § 13 OZ, pretože
táto zodpovednosť je založená na prísnom objektívnom princípe. To znamená, že vzniká bez zreteľa na
zavinenie žalovaného, nevyžaduje sa ani existencia úmyslu ani nedbanlivosť, a preto sa jej žalovaný

nemôže zbaviť ani tým, že sa spoliehal na serióznosť svojho zdroja. „Odsudzovanie a zavrhovanie
konania alebo činnosti fyzickej osoby opierajúce sa o okolnosti, o ktorých je oznamovaný nepravdivý
údaj, predstavuje spravidla citeľný neoprávnený zásah do práva fyzickej osoby na ochranu jej osobnosti,
pričom tu ide o značnú intenzitu neoprávneného zásahu, ktorý bude mať obvykle nepriaznivé dôsledky
pre takto postihnutú osobu čo do jej postavenia v rodine a spoločnosti“ (Rč 15/1996).

5/V danom prípade je pravdou, že článok bol o veci verejného záujmu, avšak nemožno odhliadnuť
od spôsobu, akým bola nepravdivá informácia týkajúca sa kúpy nehnuteľnosti čitateľovi podsunutá a
popísaná, a teda je možné konštatovať, že žalovanému išlo aj o záujem po senzácii, ba priam o zlý
úmysel škandalizovať alebo ohovoriť žalobcu. V danom prípade zo strany žalovaného bolo jednoznačne

preukázané prekročenie prípustného rámca spravodajskej licencie. Vzhľadom na skutočnosť, že autori
článku si žiadne z uvádzaných informácii, týkajúcich financovania nehnuteľnosti, neoverovali, napriek
tomu, uviedli, že žalobca nehnuteľnosť kúpil pre seba, a to z finančných prostriedkov štátu. Žalovaný
si musel byť vedomý toho, že článok bude mať dopad nielen na súkromný, ale aj pracovný a politický
život žalobcu. Tu treba zdôrazniť, že zásah bol umocnený skutočnosťou, že verejnosť veľmi citlivo

reagujenaprípadyzneužívaniaverejnýchprostriedkovavýhod,bežnýobčantovnímaznačnenegatívne
ako odsúdeniahodné. Článok neobsahuje v napádaných tvrdeniach hodnotiace úsudky, ale skutkové
tvrdenia majúce difamujúci charakter.

6/Súd pri rozhodovaní vychádzal najmä z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj

ako „ESĽP“) vo veciach ochrany osobnosti. Podľa tejto judikatúry sloboda prejavu predstavuje jeden
zo základných pilierov demokratickej spoločnosti, jednu zo základných podmienok jej rozvoja a
sebarealizácie. Uplatňuje sa nielen vo vzťahu k informáciám a myšlienkam, ktoré sa prijímajú priaznivo,
resp. sa považujú za neurážlivé a neutrálne, ale aj k tým, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát
alebo časť obyvateľstva. Vyžaduje si to pluralizmus, znášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých nemožno

hovoriť o „demokratickej spoločnosti“. Sloboda politickej diskusie je jadrom koncepcie demokratickej
spoločnosti. Tie isté princípy vyplývajú aj z Dohovoru. Keďže právo na slobodu prejavu a právo na
ochranu osobnosti sú rovnako garantované Ústavou, ako aj Dohovorom, riešenie konfliktu medzi týmito
právami vyžaduje, aby súd s prihliadnutím na okolnosti prípadu zvážil význam proti sebe stojacichzáujmov, a to, či jednému právu nebola bezdôvodne daná prednosť pred druhým. Rozhodnutie súdu
musí vychádzať zo zásady proporcionality a do práva na slobodu prejavu zasahovať, len ak je to
nevyhnutné. Ústavný súd SR obmedzenie akéhokoľvek základného práva alebo slobody a teda aj

slobody prejavu, považuje za ústavne akceptovateľné len vtedy, ak ide o obmedzenie, ktoré bolo
ustanovené zákonom, resp. na základe zákona, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu
cieľu a je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t. j. ospravedlňuje
ho existencia naliehavej spoločenskej potreby, a je primerané, t. j. je v súlade so zásadou proporcionality.
Obmedzenie práva na slobodu prejavu v prípade jeho stretu s právom na ochranu osobnosti má vo

všeobecnosti zákonný podklad v ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka a sleduje aj legitímny cieľ,
ktorýmjeochranaosobnosti.Rozhodujúcouotázkoupreposúdeniejehoakceptovateľnostivkonkrétnom
prípade je preto otázka jeho primeranosti, teda či obmedzenie práva na slobodu prejavu zodpovedá
zásade proporcionality. Na tento účel judikatúra ESĽP i Ústavného súdu SR využíva test proporcionality
založený na hľadaní odpovedí na otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO v danom prípade
„hovoril“, resp. uverejnil informáciu. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva možno vyvodiť

základné princípy a kritériá, z ktorých treba vychádzať pri riešení kolízie práva na slobodu prejavu
s právom na ochranu osobnosti. Ide najmä o tieto základné princípy a kritériá aplikované ESĽP: (1)
kľúčová úloha médií, ktoré sú „strážnym psom“ demokracie a veľmi prísne posudzovanie každého
zásahu do slobody prejavu médií (Castells v. Španielsko, rozsudok z 23.4.1992 č. 11798/85, Blasdet
Tromso a Stensaat v. Nórsko, rozsudok z 20.5.1999 č. 21980/93), (2) zvýšená ochrana šíreniu informácií

a myšlienok o veciach verejného záujmu (Thorgeir Thorgersion v. Island, rozsudok z 25.6.1992 č.
13778/88), (3) väčšia miera kritiky osôb verejne známych a verejne činných (Lingens v. Rakúsko,
Castells v. Španielsko, Thorgeir Thorgersion v. Island, Thoma v. Luxembursko, rozsudok z 29.3.2001
č. 38432/97, Dalban v. Rumunsko, rozsudok z 28.9.1999 č. 28114/95), (4) rozlišovanie, či informácia je
skutkovým tvrdením alebo hodnotiacim úsudkom a vysoká miera ochrany hodnotiacich úsudkov (Nilsen

a Johnsen v. Nórsko, rozsudok z 25.11.1999 č. 23118/93, Feldek v. Slovensko, rozsudok z 12.7.2001
č. 29032/95.

7/Súd prvej inštancie potom žalovanému v zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka uložil povinnosť
poskytnúť žalobcovi morálnu satisfakciu vo forme ospravedlnenia, keďže týmto neoprávaným zásahom

bola v značnej miere znížená dôstojnosť žalobcu a jeho vážnosť v spoločnosti. Pokiaľ by bol skutkový
dej opísaný objektívnym spôsobom, ktorý by umožnil čitateľovi článku si urobiť o veci vlastný úsudok,
dané konanie by nepredstavovalo zásah do práv na ochranu osobnosti. Tvrdenia žalovaného uvedené
v článku, tak v jeho titulku ako i v prvom odstavci, však nie sú pravdivými informáciami a napriek tomu
sú takto prezentované.

8/Pokiaľ ide o žalobu týkajúcu sa ospravedlnenia žalovaného za označenie žalobcu ako Vodcu
slovenských neonacistov, súd prvej inštancie v tejto časti žalobu zamietol. Nároky v oblasti ochrany
osobnosti, povinnosť preukázať existenciu zásahu, teda že k určitému konaniu, ktoré je zásahom
do osobnosti, došlo, zaťažuje v konaní žalobcu. Žalobca v tomto konaní dostatočne nepreukázal, že

práve tento článok, v ktorom ho žalovaný označil za vodcu slovenských neonacistov, zasiahol do jeho
osobnostných práv, teda že v dôsledku tohto označenia došlo k zníženiu jeho vážnosti, cti a dôstojnosti v
očiachverejnosti.Žalobcanepreukázal,vakejmiereačivôbecdošlokzásahudojehoosobnostnejsféry
práve daným označením v článku „Vodca slovenských neonacistov I. Y.“, ktoré označenie tvorí len malý
zlomok mediálnej aktivity iných médií, ktoré žalobcu ako predsedu politickej strany Kotleba-ĽSNS a túto

stranu spájajú s označením, že ide o politickú stranu, ktorá je extrémistickou, s fašistickými tendenciami.
V priebehu konania Generálny prokurátor Slovenskej republiky podal návrh na rozpustenie politickej
strany Kotleba - Ľudová strana Naše Slovensko, ktorej je žalobca predsedom. Dôvodom podania tohto
návrhu boli podklady nasvedčujúce tomu, že táto strana je extrémistickou, s fašistickými tendenciami
a že svojim programom a činnosťou porušuje Ústavu Slovenskej republiky, zákony a medzinárodné

zmluvy a na túto skutočnosť poukázal žalovaný.

9/Súd po vykonanom dokazovaní a po dôkladnom zvážení všetkých rozhodujúcich skutočností,
vychádzajúc z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, dospel k záveru, že žaloba
nebola v časti požadovaného ospravedlnenia za skutkové tvrdenie: „Vodca slovenských neonacistov

I. Y. mal plno rečí o zbohatlíkoch v politike.“ podaná dôvodne. Bol názoru, že v danom prípade
zverejnením a označením žalobcu za „Vodcu slovenských neonacistov“ v predmetnom článku nedošlo
k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu. Ak by aj tomuto vznikla ujma v
súvislosti s označením žalobcu za vodcu slovenských neonacistov, ani v takomto prípade by žalobenebolo možné vyhovieť, pretože v konaní nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi vzniknutou
prípadnou ujmou a zverejnením napádaného článku a v ňom napádanom označení. V konaní nebolo
preukázané, že napádaným označením žalobcu bola znížená jeho dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti,

bol narušený jeho pracovný či súkromný život a boli splnené všetky predpoklady pre vznik nároku
žalobcu na morálnu satisfakciu vo forme požadovaného ospravedlnenia vo výroku II. požadovaného
petitu a prvej vety výroku I. petitu. Nakoľko žalobca žiadal o ospravedlnenie za použitie uvedeného
označenia nielen v druhej časti ale i v prvej časti ospravedlnenia, súd zamietol žalobu čo do napádaného
výroku tak v prvej časti ospravedlnenia, ako aj v druhej.

10/Uplatnené právo žalobcu na ochranu osobnosti nemohlo byť posúdené ako opodstatnené vzhľadom
na skutočnosť, že žalobca bol spájaný v minulosti s extrémizmom a za neonacistu ho označili aj
zahraničné médiá BBC a The Economist. Po publikovaní článku žalobca kandidoval v novembrových
krajských voľbách v roku 2017 a kandidatúru na župana oznámil 31. augusta 2017. Napriek tomu, ž
nebol zvolený za predsedu Banskobystrického kraja, stal sa krajským poslancom, naďalej je politicky

aktívnym a zastáva funkciu predsedu politickej strany.

11/V predmetnom spore mala každá zo strán čiastočný úspech, súd prvej inštancie preto podľa § 255
ods. 2 CSP rozhodol, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

12/ Proti žalobu zamietajúcemu výroku rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca, navrhol,
aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušil a vec vrátil prvoinštančnému
súdu na ďalšie konanie, resp. rozsudok zmenil a žalobe vyhovel celkom. Svoje odvolanie žalobca
odôvodnil podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP. V odvolaní poukázal na výsluch svedka N. I., I..
M. G. a Y. W., keď z vyššie uvedených vykonaných dôkazov vyplýva jasná príčinná súvislosť medzi

Článkom označujúcim žalobcu za vodcu neonacistov a neprimeraným, neprípustným zásahom do
práva na ochranu osobnosti žalobcu - ak nie narušenie, tak prinajmenšom ohrozenie jeho dôstojnosti,
vážnosti, cti, postavenia a uplatnenia v spoločnosti, pracovného, súkromného a rodinného života. Z
vykonaných dôkazov súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam o absencii príčinnej súvislosti
medzi zverejnením Článku a ujmou na strane žalobcu. K úspešnému uplatneniu práva na ochranu

osobnosti stačí zistenie, že zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené
ustanovením § 11 OZ, pričom vyvolanie následkov sa nevyžaduje. Zverejnenie Článku bolo už samo
osebe takým zásahom, ktorý bol spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva žalobcu chránené podľa §
11 OZ, a to práva žalobcu na ochranu jeho dôstojnosti, vážnosti, cti, postavenia a uplatnenia v
spoločnosti.Označeniežalobcuakovodcuneonacistovboloakohodnotiaciúsudokneprimerané,apreto

zasiahlo práva žalobcu chránené ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka. Uvedené bolo znásobené
neprimeraným použitím obrazových snímok v zavádzajúcom kontexte o žalobcovi ako vodcovi
neonacistov. Všeobecne známou skutočnosťou je, že žalobca pôsobil ako predseda Banskobystrického
samosprávneho kraja, pôsobí ako poslanec zastupiteľstva Banskobystrického samosprávneho kraja,
poslanec Národnej rady SR, predseda politickej strany Kotleba - Ľudová strana Naše Slovensko,

pričom vyššie uvedený neprimeraný hodnotiaci úsudok v Článku bol spôsobilý privodiť mu stratu
popularity a dôvery u voličov. Pri uverejnení Článku sa jednalo o neprimeranú snahu o vyvolanie
senzácie, motivované evidentne len snahou o zvýšenie predajnosti. Označenie žalobcu za vodcu
neonacistov bolo neprimeraným hodnotiacim úsudkom. Nemá žiadny relevantný faktický základ od
ktorého by sa odvíjal (chýba súvislosť medzi hodnotiacim úsudkom a tvrdenými skutkovými okolnosťami,

ktoré by ho dostatočne podporovali resp. odôvodňovali). Dôkazné bremeno preukázania pravdivosti
skutkových dejov, z ktorého má vychádzať hodnotiaci úsudok zaťažovalo žalovaného, pričom žalovaný
ho neuniesol. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3 Cdo 84/2011 zo
dňa 13.10.2011, rozhodnutia NS SR sp. zn. 3 Cdo 84/2011 zo dňa 13.10.2011, rozhodnutie Ro NS
ČR z 31.8.2006, sp. zn. 30 Cdo 2796/2005. Nejedná sa o prípustnú kritiku, ktorá by bola vecná,

konkrétna a primeraná (zodpovedajúca) čo do obsahu, formy a miesta. Táto kritika nevychádzala z
pravdivých skutočností (podkladov) ako premís pre hodnotiaci úsudok, t.j. nebola vecná. Táto kritika
nebola podporená relevantnými konkrétnymi argumentmi, t.j. nebola konkrétna, chýbal konkrétny
skutkový základ, ktorý by bol pravdivý a nezavádzal by čitateľov. Táto kritika nebola ani primeraná
účelu, pretože nesledovala hodnotenie osoby žalobcu, ale sledovala ciel odsúdenia, škandalizovania

a urážky žalobcu označením za vodcu neonacistov, v tejto súvislosti poukázal žalobca na rozhodnutie
sp. zn. 30Cdo/964/2000. Je bezpredmetný poukaz na označovanie žalobcu inými médiami, nakoľko
predmetom tohto konania bol konkrétny Článok a nie články v iných médiách, pričom žalovaný napriek
obsahovému rozsahu týždenníka neprezentoval žiadny aspoň stručný komentár odborníka na danútému neonacizmu a nedal ani žiadnu možnosť vyjadriť sa k tejto téme priamo žalobcovi. Žalovaný
rovnako nepreukázal, že by závery iných médií boli prinajmenšom podkladom pre hodnotiaci úsudok
z Článku - nepreukázal, že by autori Článku vychádzali zo záverov iných médií. Je nutné uviesť,

že žalovaný má tendencie v Článku spájať údajný neonacizmus a žalobcu cez údajné používanie
gardistickej rovnošaty, pričom nebolo v konaní žiadnym spôsobom preukázané, že bv žalobca niekedy
používal gardistickú rovnošatu, to znamená, že nie je splnená podmienka relevantného faktického
základu pre Článok (dokonca sú obrazové snímky v Článku podávané s neprimeraným časovým
odstupom). Údajné obdivovanie a nasledovanie fašistického slovenského štátu rovnako nebolo v konaní

žiadnym spôsobom preukázané, nie je tak splnená podmienka relevantného faktického základu pre
Článok.Jenutnéuviesť,žežalobcanikdynebolodsúdenýzažiadnytrestnýčinsúvisiacisneonacizmom.
Neonacizmus je všeobecne považovaný za hnutie alebo ideológiu, ktoré smerujú alebo v minulosti
smerovali k potlačeniu základných práv a slobôd osôb. Založenie, podporovanie alebo propagovanie
neonacistického hnutia alebo neonacistickej ideológie je preto v zmysle Trestného zákona považované
za trestný čin podľa § 421. Existencia neonacistickej politickej strany je súčasne v rozpore

s § 2 ods. 1 zákona č. 85/2005 Z. z. o politických stranách a politických hnutiach v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon“), pretože takáto politická strana by svojimi Stanovami, svojím programom
alebo činnosťou porušovala Ústavu Slovenskej republiky, ústavné zákony, zákony a medzinárodné
zmluvy, ktoré garantujú základné práva a slobody osôb. Kotleba - Ľudová strana Naše Slovensko nie je
neonacistickoustranou,uvedenápolitickástrananebolarozpustenávzmysle§17zákonaajejpredseda

ani ďalší predstavitelia neboli nikdy odsúdení za trestný čin založenia, podpory a propagácie hnutia
smerujúceho k potlačeniu základných práv a slobôd. Nakoľko Kotleba - Ľudová strana Naše Slovensko
nie je neonacistickou stranou, tak ani žalobca nemôže byť „vodcom neonacistov“, ako sa to Článku
zavádzajúco uvádza. Práve naopak ĽS Naše Slovensko je legálnou politickou stranou registrovanou v
zmysle zákona v Registri politických strán a politických hnutí, vedenom Ministerstvom vnútra Slovenskej

republiky, a to už od 20.10.2000 (číslo registrácie: 203/2-2000/04211). Kotleba - Ľudová strana Naše
Slovensko je súčasne od 05.03.2016 parlamentnou politickou stranou, ktorá má v Národnej rade
Slovenskej republiky 13 poslancov, nemôže byť neonacistickou stranou, pretože jej stanový ani činnosť
nespĺňajú definíciu fašizmu (kam sa priraďuje aj nacizmus alebo neonacizmus). Žalobca vo svojom
odvolaní ďalej poukázal na Programové ciele Kotleba - Ľudová strana Naše Slovensko, konkrétne čl.

2 jej stanov, ako novotu v tomto odvolacom konaní s poukazom na S 366 písm. d) CSP. Neexistujú
žiadne výroky predstaviteľov a poslancov NR SR za Kotleba - Ľudová strana Naše Slovensko, ani
žiadne návrhy zákonov, predložené poslancami NR SR za Kotleba - Ľudová strana Naše Slovensko,
z ktorých by vyplývalo, že cieľom Kotleba - Ľudová strana Naše Slovensko je diktatúra a odstránenie
demokracie v Slovenskej republike alebo potláčanie základných práv a slobôd. K dnešnému dňu žiaden

súd v trestnom konaní, v správnom konaní, a dokonca ani v občianskom súdnom konaní nerozhodol
o tom, že Kotleba - Ľudová strana Naše Slovensko je fašistickou, nacistickou alebo neonacistickou
stranou alebo stranou, ktorá má za cieľ diktatúru, odstránenie demokracie v Slovenskej republike alebo
potláčanie základných práv a slobôd. Vzhľadom na vyššie uvedené je akékoľvek spájanie Kotleba -
Ľudová strana Naše Slovensko, resp. jej činnosti s neonacizmom iba zavádzaním verejnosti, podávaním

skresleného obrazu, ktorý je prezentovaný v médiu.

13/K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý sa s týmto v plnom rozsahu nestotožnil a nesúhlasil.
K osobe žalobcu znova uviedol, že žalobca ako poslanec Národnej rady Slovenskej republiky, poslanec
Banskobystrického samosprávneho kraja a predseda politickej strany ĽS NS predstavuje osobu verejne

činnú, resp. osobu absolútneho verejného záujmu, u ktorej sú hranice prijateľnej kritiky spomedzi
všetkých osôb najširšie. Pokiaľ ide o stanovy politickej strany ĽS NS, žalobca tento dôkaz nenavrhol
počas prvoinštančného konania, hoci mohol, a to najmä s ohľadom na to, že je predsedom strany ĽS
NS (je predpoklad, že mal k aktuálnym stanovám strany ĽS NS prístup, keďže o. i. ako štatutárny orgán
ĽS NS podáva návrh na zápis zmeny zaregistrovaných stanov, pričom prílohou návrhu sú aj zmenené

stanovy). Obdobné platí aj pre návrhy zákonov, žalobca tieto dôkazy nenavrhol počas prvoinštančného
konania, hoci mohol, keďže žalobca bol jedným z navrhovateľov predmetných návrhov (mal ich určite
k dispozícii). Čo sa týka článku s názvom „Cigánski paraziti z Kotlebovho letáku súdu neprekážajú“,
uverejnenom denníkom SME na webovom portáli, ten síce žalobca v svojom ústnom prednese na
pojednávaní dňa 4.2.2019 zmienil (už v prvoinštančnom konaní mal o ňom vedomosť), ale v konaní

nenavrhol ako dôkaz. Keďže v predmetnom konaní pod vyššie uvedenou spisovou značkou bolo
dokazovanie pred prvoinštančným súdom skončené na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo dňa 4.2.2019,
žalobca mal preto dostatok času navrhnúť dôkazy už pred súdom prvej inštancie, no neurobil tak. Inými
slovami, žalobca mal všetky vyššie uvedené dôkazy k dispozícii pred vyhlásením uznesenia o skončenídokazovania, pred vydaním ktorého bol vyzvaný, aby prípadné ďalšie dôkazy predložil. Civilný proces je
postavenýnaprejednávacomprincípeasúdnemá(okremzákonomustanovenýchvýnimiek)oprávnenie
sámnavrhovaťanáslednevykonávaťdôkazy,alerozhodujevýhradnenazákladedôkazovpredložených

stranami, ktorých vykonanie musia sami navrhnúť. Nakoľko k tomuto postupu zo strany žalobcu nedošlo
napriek skutočnosti, že mal navrhované dôkazné prostriedky preukázateľné k dispozícii, mal žalovaný
za to, že návrhy dôkazov nie sú ako novoty podľa § 366 písm. d) CSP v spojení s § 154 CSP prípustné. V
súvislosti s výrokmi týkajúcimi sa označenia žalobcu za vodcu slovenských neonacistov žalovaný znova
uviedol, že žalobca sa sám v minulosti zviditeľnil svojimi rasistickými postojmi k rómskemu obyvateľstvu,

ktoréoznačilza„cigánskychasociálnychparazitov“.PodľažalovanéhotedavýrokypublikovanévČlánku
týkajúce sa označenia žalobcu za vodcu slovenských neonacistov je potrebné považovať za hodnotiace
úsudky, ktoré vychádzajú z informácií, ktoré sú známe širokej verejnosti aj z dôvodu činnosti samotného
žalobcu, t. j. hodnotenie všeobecnej známej skutočnosti. Nejde teda o kritiku neoprávnenú tak, ako to
uvádza žalobca. Výroky žalovaného teda neboli spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu

14/K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý poukázal na to, že Najvyšší súd Slovenskej
republiky rozsudkom zo dňa 29.04.2019 sp. zn. 4Volpp/l/20l7 zamietol žalobu Generálneho prokurátora
Slovenskej republiky na rozpustenie politickej strany Kotleba - Ľudová strana Naše Slovensko. Nemôžu
teda argumentačne obstáť odkazy žalovaného na žalobu tvoriacu predmet konania vedeného na
Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 4Volpp/1/2017. Politická strana Kotleba - Ľudová

strana Naše Slovensko nie je neonacistická strana ani extrémistická strana s fašistickými tendenciami,
pretože v opačnom prípade by bola rozpustená pre rozpor s § 2 ods. 1 zákona č. 85/2005 Z.z..
Žalobca teda ako predseda politickej strany Kotleba - Ľudová strana Naše Slovensko nemôže byť
vodcom neonacistov. Žalobca v tejto súvislosti navrhol vykonať dôkaz oboznámením sa s rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.04.2019 sp. zn. 4Volpp/1/2017.

15/Proti rozsudku súdu prvej inštancie v žalobe vyhovujúcej časti podal odvolanie žalovaný, ktorý
navrhol, aby odvolací súd napadnutú časť rozsudku súdu prvej inštancie zmenil a žalobu v celom
rozsahu zamietol. Svoje odvolanie odôvodnil podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP a ďalej tým, že
žalobca ako predseda Banskobystrického samosprávneho kraja (v čase uverejnenia Článku), poslanec

Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „NRSR“) a predseda politickej strany Kotleba - Ľudová
strana Naše Slovensko (ďalej len „ĽSNS“) predstavuje osobu verejne činnú, resp. osobu absolútneho
verejného záujmu, u ktorej sú hranice prijateľnej kritiky spomedzi všetkých osôb najširšie. Žalovaný
poukázal na nález Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 367/03 zo dňa 15.3.2005, v zmysle ktorého
osoby verejne činné majú nižší stupeň ochrany osobnosti, ako iní občania, ktorí nedisponujú takým

ľahkým prístupom k médiám. Osoby verejne činné majú omnoho ľahšiu možnosť vyvrátiť to, čo ony
sami považujú za výmysly. V záujme podpory verejnej diskusie sú médiá práve tým fórom, kde
má dochádzať k oponovaniu kontroverzných a zavádzajúcich názorov, pričom tým možno prípadnú
ujmu napraviť, alebo minimalizovať omnoho efektívnejším spôsobom, ako cestou súdneho konania.
Podľa názoru žalovaného musí žalobca ako osoba absolútneho verejného záujmu strpieť zverejnenie

informácií v Článku, a to najmä vtedy, ak sa týkajú otázok, akými je podozrenie z možného nakladania
s peniazmi politickej strany ĽSNS (financovanej okrem iného aj zo štátneho rozpočtu) na súkromné
účely. Ďalej žalovaný poukázal na existujúcu judikatúru, podľa ktorej hodnotiaci úsudok vyjadruje
subjektívny názor autora, ktorý k danému faktu zaujíma určitý postoj tak, že ho hodnotí z hľadiska
správnosti a prijateľnosti, a to na základe vlastných (subjektívnych) kritérií. Skutkové tvrdenie sa opiera

o fakt, objektívne existujúcu realitu, ktorá je zistiteľná pomocou dokazovania, pravdivosť tvrdenia je teda
overiteľná. Uvedené rozlišovanie medzi skutkovými tvrdeniami a hodnotiacimi úsudkami podľa platného
práva a ustálenej judikatúry súdov v Slovenskej republike reflektuje aj judikatúra Európskeho súdu pre
ľudské práva. Podľa záverov judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva treba starostlivo rozlišovať
medzi faktami a hodnotiacimi úsudkami. Kým existencia faktov môže byť preukázaná, pravdivosť

hodnotiacich úsudkov dokazovaniu nepodlieha. Nemožno totiž splniť požiadavku na preukázanie
pravdivosti hodnotiaceho úsudku a takáto požiadavka sama osebe porušuje slobodu názoru, ktorá
tvorí súčasť práva chráneného článkom 10 Dohovoru (Rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva
vo veci Lingens v. Rakúsko z 8.7.1986). Pokiaľ ide o Výrok 1, tento je možné ho charakterizovať
ako podtitulok Článku, ktorého úlohou je dopĺňať hlavný titulok, pričom titulok je v zmysle konštantnej

judikatúry charakteristický svojou špecifickou úlohou upútať čitateľa, aby si daný článok prečítal. V tejto
súvislosti žalovaný poukázal na nález ÚS SR zo dňa 18.9.2012, sp. zn. II. ÚS 340/09-93. Samotný
titulok je potrebné posudzovať vo väzbe s celkovým obsahom článku. Argumentom a maiori ad minus
možno dospieť k záveru, že rovnako ako titulok, aj podtitulok, ktorý titulok dopĺňa a jednoznačne jenaň naviazaný a s ním súvisiaci, nie je možné posudzovať samostatne, ale v kontexte celého Článku.
Samotný Článok pritom na str. 15 čitateľom jednoznačne vysvetľuje, že predmetný dom je vo vlastníctve
strany ĽSNS a nie vo vlastníctve žalobcu („Keď sme sa opýtali, za aké peniaze nehnuteľnosť kúpili,

len šplechol: „Prečo sa to mňa pýtate?“ Keď sme podotkli, že dom je napísaný na jeho stranu, zatĺkal
ďalej „Už stokrát som povedal, že financovanie strany má na starosti niekto iný“). Žalovaný rovnako na
str. 14 uverejnil aj časť výpisu z listu vlastníctva, kde je ako vlastník nehnuteľnosti uvedená politická
strana ĽSNS, a rovnako na str. 14 uviedol, že: „Niekoľko stotisíc eur natieklo koncom augusta z Ľudovej
strany Naše Slovensko na kúpu nového rodinného domu...“. Čitateľom tak muselo byť a bolo zrejmé,

že vlastníkom v Článku spomínanej nehnuteľnosti nie je žalobca, ale politická strana ĽSNS. V danom
prípade sa teda jednalo len o zjednodušenie, ktoré je v prípade týždenníka PLUS 7 DNÍ, ktorý nie je
odborným periodikom, ústavne konformné. Už na základe použitých slov je zjavné („Po voľbách zo
straníckych peňazí ako prvé kúpil rodinný dom“), že Výrok 1 predstavuje názor (hodnotiaci úsudok)
autorov Článku (nie teda skutkové tvrdenie, ako nesprávne dospel k záveru súd prvej inštancie), ktoré
vychádza z pravdivých skutkových základov, keďže žalobca ako predseda politickej strany ĽSNS po

voľbách naozaj kúpil zo straníckych peňazí nehnuteľnosť, ktorá je rodinným domom. Výrok 1 je možné
považovať za dovolenú kritiku, teda oprávnený zásah. Navyše žalovaný uviedol, že ak by Výrok 1
bol skutkovým tvrdením (s čím žalovaný nesúhlasí) a súčasne by bol posudzovaný izolovane bez
ohľadu na kontext Článku, aj tak by s ohľadom na vyššie uvedené nebolo možné dospieť k záveru,
že je nepravdivý. Podľa žalovaného je Výrok 2 hodnotiacim úsudkom, ktorý je založený na pravdivých

skutkových základoch. Skutočnosť, že Výrok 2 je hodnotiacim úsudkom je taktiež zjavná z použitých
slov: „Svoje osobné blaho začal v tichosti zveľaďovať ako prvé. No nie za vlastné peniaze ako väčšina
poctivých Slovákov, ale za peniaze svojej strany, ktorá ich dostala od štátu v parlamentných voľbách.“.
Rovnako aj v prípade Výroku 2 žalovaný poukázal na to, že aj ten je v súlade s konštantnou judikatúrou
potrebné posudzovať v celkovom kontexte Článku. Ako pritom žalovaný uviedol vyššie, čitatelia mali

pri oboznámení sa s Článkom jasnú informáciu o tom, že vlastníkom nehnuteľnosti nie je žalobca, ale
politická strana ĽSNS. Autori Článku ním vyjadrujú svoj názor ohľadom kúpy rodinného domu politickou
stranou ĽSNS. Žalovanému nie je zrejmé, na základe akých dôkazov dospel súd k záveru, resp. v konaní
nebol vykonaný akýkoľvek dôkaz, na základe ktorého by bolo možné dospieť k záveru, že motívom
zverejnenia Článku bol „záujem o senzáciu“ či „úmysel škandalizovať alebo ohovoriť žalobcu“. Žalovaný

má za to, že autori si splnili svoju povinnosť tým, že sa dopytovali otázky na samotného žalobcu ako
predsedu politickej strany ĽSNS a získavali informácie z iných verejných registrov. Aj z výsluchu svedka
M. G. vyplýva, že síce autori Článku jeho ohľadne kúpy nehnuteľnosti neoslovili (čo ani nemuseli), ale
že: „sa pýtali niekoho zo strany k týmto záležitostiam“. Žalovanému preto potom nie je jasný záver súdu,
že autori Článku si informácie týkajúce sa financovania uverejnené v Článku neoverovali. Žalovaný

opätovne zdôraznil, že Článok nebol uverejnený s úmyslom škandalizovať alebo ohovoriť žalobcu,
keďže sa venoval legitímnej otázke podozrenia z možného zneužitia peňazí politickej strany ĽSNS na
nákuprodinnéhodomuurčenéhopresúkromnéúčelyžalobcuakopredsedustranyĽSNS.Objasňovanie
takýchto podozrení je možné jednoznačne považovať za otázku verejného záujmu, a to nielen z pohľadu
politického, ale aj z dôvodu, že politické strany sú (okrem iných zdrojov) financované aj zo štátneho

rozpočtu. Uverejnením predmetného Článku tak žalovaný iba napĺňal jeden zo základných účelov
tlače, a to informovanie verejnosti o otázkach legitímneho verejného záujmu. Žalovaný v tejto súvislosti
znova uviedol, že čitatelia mali pri oboznámení sa s Článkom jasnú informáciu o tom, že vlastníkom
nehnuteľnosti nie je žalobca, ale politická strana ĽSNS. Žalovaný poukázal ďalej na skutočnosť, že výrok
I. Rozsudku, vychádzajúci z petitu zmeny žaloby zo dňa 6.8.2018, je neurčitý, materiálne nevykonateľný

a neprimeraný.

16/K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalovaný, ktorý toto považoval za účelové. Pokiaľ sa žalovaný
snaží vykladať podtitulok vo väzbe na celkový obsah článku, toto pre zavádzanie v texte vnútorne si
protirečiaceho článku mätúceho čitateľov nemôže obstáť. Žalovaný rozvíja nelogickú a neopodstatnenú

úvahu v tom zmysle, že je neštandardné, aby si politická strana zvolila ako sídlo nehnuteľnosť mimo
centra mesta. Žalovaný sa bez relevantných dôvodov snaží spochybňovať vierohodnosť svedkov - N.
I.. I.. M. G., Y. W.. Mylne uvádza, že vychádzal z pravdivých skutkových základov, čo v konaní ani
nepreukázal. Žalovaný sa snaží napriek rozsahu svojho týždenníka odvolávať na zjednodušovanie, čo
nemôže obstáť vzhľadom na zavádzanie v článku. Odvoláva sa na výpovede autorov Článku, v snahe

podať nesprávne vysvetlenie, že v podstate ten, kto koná v mene právnickej osoby uzatvárajúcej kúpnu
zmluvu je priamo kupujúci. Žalovaný spochybňuje záver súdu konštatujúceho úmysel škandalizovať
žalobcu tým, že autori článku údajne získavali informácie aj z iných verejných registrov. K tomuto
je potrebné uviesť, že jednoznačnú informáciu o vlastníctve predmetnej nehnuteľnosti poskytoval vrozhodnom čase verejne dostupný kataster nehnuteľností a autori nemali žiadny dôvod si takúto
informáciu overovať v mieste nehnuteľnosti. Žalovaný spochybňuje vykonateľnosť rozsudku vo výroku I.
preúdajnúneurčitosť,materiálnunevykonateľnosťaneprimeranosť.Ohľadomúdajnejneurčitostivýroku

I. rozsudku poukazuje žalovaný na neurčitosť pojmu „úvodná strana”, jedná o synonymum titulnej strany
(sám žalovaný vychádza z takej úvahy v bode 27. odvolania). Žalovaný spochybňuje zrozumiteľnosť
výroku I. rozsudku s ohľadom na vetnú skladbu a použité výrazové prostriedky, čo však žiadnym
spôsobom žalovaný nevysvetľuje, keď výrok I. rozsudku je nepochybný.

17/Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach a z dôvodov podaných odvolaní
podľa § 380 zák. č. 160/2015 Z.z., CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a
podľa § 378 ods. 1 CSP, a dospel k záveru, že čiastočne dôvodné je len odvolanie žalovaného.

18/Právo na ochranu osobnosti prináleží každej fyzickej osobe. Výpočet jednotlivých zákonom
chránených zložiek osobnosti sa v ustanovení § 11 Občianskeho zákonníka uvádza príkladmo. Popri

práve na ochranu života, zdravia občianskej cti, mena a prejavov osobnej povahy sem možno zaradiť
aj právo na ochranu ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti, súkromného a rodinného života
(garantované i v článku 19 Ústavy Slovenskej republiky).

19/K porušeniu práva na česť, resp. dobrú povesť, môže dôjsť slovom, písmom, obrazom i akýmkoľvek

iným konaním difamujúcej (zneucťujúcej, znevažujúcej, dehonestujúcej, diskreditačnej) povahy. Ak
k takémuto porušeniu malo dôjsť slovom (uverejnením novinárskeho článku), treba pri skúmaní
primeranosti konkrétneho výroku článku v prvom rade odlíšiť, či sa jedná o skutkové tvrdenie alebo
hodnotiaci úsudok (kritiku), pretože podmienky kladené na prípustnosť každej z týchto kategórií sa líšia.

20/Skutkové tvrdenie sa opiera o fakt, objektívne existujúcu realitu, ktorá je zistiteľná pomocou
dokazovania, pravdivosť tvrdenia je teda overiteľná. V zásade platí, že oznámenie pravdivej informácie
nezasahuje do práva na ochranu osobnosti, pokiaľ tento údaj nie je podaný tak, že skresľuje skutočnosť,
či nie je natoľko intímny, že by odporoval právu na ochranu súkromia či ľudskej dôstojnosti. Z hľadiska
pravdivosti skutkových tvrdení nie je nevyhnutné trvať na ich úplnej presnosti, ale je postačujúce, aby

celkové vyznenie určitej informácie zodpovedalo pravde, teda stačí, aby pravdivá bola podstatná časť
tvrdenia (oznámenia). Porušenie práva na česť, resp. dobrú povesť, môže byť spôsobené len takými
skutkovýmitvrdeniami,ktorésúobjektívnespôsobiléprivodiťujmunacti,resp.dobrejpovestidotknutého
subjektu v očiach ostatných fyzických osôb, a teda pôsobiť difamačne. Či je určité tvrdenie difamujúce,
treba posúdiť nielen podľa použitých výrazov a formulácií, ale podľa celkového dojmu s prihliadnutím ku

všetkým súvislostiam a okolnostiam, za ktorých k tvrdeniu došlo.

21/Na rozdiel od skutkového tvrdenia hodnotiaci úsudok vyjadruje subjektívny názor svojho autora,
ktorý k danému faktu zaujíma určitý postoj tak, že ho hodnotí z hľadiska správnosti a prijateľnosti,
a to na základe vlastných (subjektívnych) kritérií. Hodnotiaci úsudok nemožno akokoľvek dokazovať,

je však potrebné skúmať, či sa zakladá na pravdivej informácii, či forma jeho verejnej prezentácie je
primeraná a či zásah do osobnostných práv je nevyhnutným sprievodným javom kritiky, to znamená,
či primárnym cieľom kritiky nie je hanobenie či zneuctenie danej osoby. Treba teda rozlišovať medzi
kritikou prípustnou (oprávnenou) a medzi kritikou, ktorá môže tvoriť podstatu neoprávneného porušenia
práva na česť (dobrú povesť). Ak má byť kritika prípustná, musí byť vecná, konkrétna a primeraná

(zodpovedajúca) čo do obsahu, formy a miesta. Vecnosť kritiky vyžaduje, aby kritika vychádzala z
pravdivých skutočností (podkladov) ako premís pre hodnotiaci úsudok. Hodnotiaci úsudok musí byť totiž
záverom, ktorý možno na základe uvedených skutočností logicky dovodiť. Konkrétnosť kritiky znamená,
že hodnotiaci úsudok sa musí opierať o konkrétne skutočnosti. Primeranosť kritiky čo do obsahu, formy
a miesta (použitými výrazmi, formuláciami, spojeniami), znamená, že nevybočuje z medzí nutných k

dosiahnutiu sledovaného a zároveň spoločensky uznávaného účelu (cieľa).

22/Práva na ochranu osobnosti sa samozrejme môžu domáhať aj politici a ostatne verejne činné osoby,
no kritériá posúdenia skutkových tvrdení a hodnotiacich úsudkov sú v ich prípadoch omnoho mäkšie
v prospech pôvodcov týchto výrokov. Je to dané skutočnosťou, že osoba vstúpiaca na verejnú scénu

musí počítať s tým, že ako osoba verejne známa bude pod drobnohľadom verejnosti, ktorá sa zaujíma
o jej profesionálny ako aj súkromný život a súčasne ho hodnotí, zvlášť, ak ide o osobu, ktorá spravuje
verejné záležitosti.23/Zverejnené tvrdenie v znení: „Vodca slovenských neonacistov I. Y. mal plno rečí o zbohatlíkoch v
politike. Po voľbách zo straníckych peňazí ako prvé kúpil rodinný dom“ a „Svoje osobné blaho začal
v tichosti zveľaďovať ako prvé. No nie za vlastné peniaze, ako väčšina poctivých Slovákov, ale za

peniaze svojej strany, ktorá ich dostala od štátu v parlamentných voľbách“ je skutkovým tvrdením, kde
sa žalovaný opiera o existujúci fakt, objektívnu realitu kúpy nehnuteľnosti žalobcom a pripojil k tomuto
tvrdeniu svoj hodnotiaci úsudok, že kúpu žalobca realizoval za účelom zveľaďovania svojho osobného
blaha.Hociježalobcaosobouverejnéhozáujmu(aktívnympolitikom),uktoréhosapredpokladázvýšený
mediálny záujem a právo občanov na informácie, ako nakladajú politici a politické strany s financiami

poskytnutými im zo štátneho rozpočtu, a kritéria na posúdenie skutkových tvrdení a hodnotiacich
úsudkov sú v ich prípadoch omnoho mäkšie v prospech pôvodcov týchto výrokov, nie je možné úplne
vylúčiť poskytnutie ochrany osobnosti aj im, ak v individuálne vyhodnotenej situácii skutkovým tvrdením,
alebo hodnotiacim úsudkom, bolo zasiahnuté do ich cti, dobrého mena, alebo dobrej povesti.

24/V prejednávanom prípade autori článku napriek tomu, že článok sa týka verejne činnej osoby,

neoverili svoje zdroje, alebo nevyhľadali ani základné informácie na overenie správností svojich
skutkových tvrdení. Nakoľko ako už súd prvej inštancie uviedol, z listu vlastníctva nehnuteľnosti č. 1823
je nesporné, že nehnuteľnosť nekupoval žalobca, ani nie je zapísaný ako jej vlastník. Ako vlastník
nehnuteľnosti je zapísaná politická strana (Kotleba - Ľudová strana Naše Slovensko), pričom ani z
výpovedí svedkov navrhnutých stranami sporu nebolo preukázané, že by žalobca aktívne vyvíjal čo i

len snahu o nadobudnutie tejto nehnuteľnosti. Napriek tomu, že odvolací súd rešpektuje a chápe snahu
novinárov o ochranu svojich zdrojov informácii, súčasne nemôže pričítať nezverejnenie ich totožnosti
k ujme žalobcu, teda ak sa žalovaní rozhodli neuviesť mená susedov a okoloidúcich, ktorí im mali
potvrdiť ich skutkové tvrdenie o tom, že nehnuteľnosť žalobca využíva ako rodinný dom, nemôže tieto
výpovede anonymných susedov a okoloidúcich považovať súd za preukázané. Teda napriek tomu, že

určité zjednodušovanie je v periodickej tlači akceptovateľné a predpokladané, nie je možné sa stotožniť
s tým, že autor novinárskeho článku si vôbec neoverí informácie, na základe ktorých prezentuje pre
verejnosť svoje skutkové tvrdenia tak, že toto skutkové tvrdenie bude v rozpore s objektívnou realitou
v takom rozsahu, že ako vlastníka nehnuteľnosti, kupujúceho a užívateľa nehnuteľnosti - rodinného
domu získaného zo zdrojov určených rozpočtom štátu politickej strane označí osobu, ktorá vlastníkom

nie je, pričom tento fakt je možné si overiť bez väčších ťažkostí z verejne prístupných listín, napr.
listom vlastníctva, pričom takéto skutočnosti zakladá len na ním tvrdených výpovediach nemenovaných
susedov a okoloidúcich.

25/Vzhľadom na vyššie uvedené je potrebné vyhodnotiť článok žalovaného ako spôsobilý zasiahnuť

do práva na ochranu osobnosti žalobcu, znížením jeho vážnosti, cti alebo dôstojnosti, keďže žalobca
bol bez primeraných objektívnych dôvodov označený ako kupujúci/vlastník nehnuteľnosti financovanej
z peňazí poskytnutých politickej strane štátom, ktorú mal ako vlastník užívať pre svoje osobné blaho.

26/Ohľadom druhej časti žaloby žalobcu, a to požadovaného ospravedlnenia za skutkové tvrdenie

„Vodca slovenských neonacistov I. Y. mal plno rečí o zbohatlíkoch v politike.“ sa odvolací súd stotožňuje
s právnym názorom súdu prvej inštancie, že žaloba nebola v tejto časti podaná dôvodne. Nebolo
preukázané, že by označením žalobcu v tomto článku za „vodcu slovenských neonacistov“ bolo
zasiahnuté do žalobcových osobnostných práv, teda by v dôsledku tohto označenia bola znížená
vážnosť, česť, alebo dôstojnosť žalobcu (dôkazné bremeno spočíva na žalobcovi). Nie je tajomstvom,

že žalobcu ako predsedu politickej strany Kotleba - Ľudová strana Naše Slovensko, média ako aj časť
verejnosti často označujú ako „extrémistu“, resp. osobu s vyhraneným politickým názorom a politickú
stranu, ktorej predsedá, ako stranu s „extrémistickým“ nádychom. Voči žalobcovi bol taktiež aj vyhlásený
zatiaľ neprávoplatný odsudzujúci rozsudok za trestný čin podpory a propagácie hnutia smerujúceho k
potlačeniu základných práv a slobôd. Teda nie je možné konštatovať, že by sporné označenie žalobcu

v článku bolo postavené bez existujúcich objektívnych dôvodov. Súd prvej inštancie v tomto kontexte
poukázal aj na zahraničnú tlač, kde býva žalobca spájaný s neonacizmom na Slovensku.

27/Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej
žalobu zamietajúcej časti ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).

28/Odvolací súd ale považoval za nevyhnutné zmeniť rozsudok súdu prvej inštancie v žalobe
vyhovujúcom výroku, ktorým súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť uverejniť ospravedlnenie
žalobcovi na „úvodnej strane“ a „do troch dní od právoplatnosti rozsudku“. Odvolací súd nepovažujeza primerané, aby ospravedlnenie za článok, ktorý bol zverejnený v týždenníku na strane 14-15,
bolo uverejnené na úvodnej (prvej strane resp. obálke periodika). Uverejnenie ospravedlnenia na
takomto mieste nepovažuje odvolací súd za rovnocenné, pričom primerané a spravodlivé bude, ak

žalovaný ospravedlnenie uverejní na 14. strane svojho týždenníka, teda na strane rovnakej, na akej
bol zverejnený v minulosti článok, ktorým žalovaný zásah spôsobil. Tiež sa odvolací súd stotožnil s
námietkoužalovaného,podľaktoréhojerozsudokvžalobevyhovujúcejčasti,vzhľadomnaurčenúlehotu
na splnenie, nevykonateľný. Príprava tlačového periodika je dlhodobejším procesom, pričom ak súd
uložilžalovanémupovinnosťzverejniťospravedlneniežalobcovidotrochdníodprávoplatnostirozsudku,

toto by žalovaný z objektívnych dôvodov pre špecifiká periodickej tlače splniť nemohol. Vzhľadom na
ust. § 232 ods. 3 vety druhej CSP (podľa ktorého súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu
lehotu na splnenie uloženej povinnosti) odvolací súd predmetný prípad za odôvodnený považuje, určil
preto lehotu na plnenie 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

29/Z vyššie uvedených dôvodov potom odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v žalobe

vyhovujúcej časti, podľa § 388 CSP.

30/O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP
v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. Nakoľko žiadna zo sporových strán zásadný úspech
v odvolacom konaní nedosiahla, nepriznal odvolací súd právo na náhradu trov odvolacieho konania

žiadnej z nich.

31/Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).